Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, January 23, 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 101C/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123203472
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Simona Szabó

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2123203472.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou Mgr. Simonou Szabó v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom

D., A. E. XXXX/X, zastúpeného: CONSU L s.r.o., so sídlom Bratislava, Gajova 4, IČO: 36 858 552,
proti žalovanému: A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., A. E. XXXX/X, o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaslať žalobcovi, Reedukačnému centru Trstín, IČO: 00163317
a jeho zriaďovateľovi – Regionálnemu úradu školskej správy v Trnave, ospravedlňujúci list s textom:
„Ospravedlňujem sa pánovi A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: A. E. XXXX/X, XXX XX D., za
to, že som neoprávnene zasiahol do jeho práv na ochranu osobnosti a to zaslaním e-mailu zo dňa

03.03.2023.“, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 05.06.2023 domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť ospravedlniť sa listom adresovaným žalobcovi, Reedukačnému centru Trstín
a jeho zriaďovateľovi – Regionálnemu úradu školskej správy v Trnave, a to s nasledovným znením:

„Ospravedlňujem sa pánovi A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: A. E. XXXX/X, XXX XX D., za
to, že som neoprávnene zasiahol do jeho práv na ochranu osobnosti a to zaslaním e-mailu zo dňa
03.03.2023.“ Zároveň sa domáhal od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
3 000 eur a náhrady trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že pracuje ako samostatný vychovávateľ v špeciálno-výchovnom zariadení
– Reedukačnom centre Trstín (Špeciálna základná škola, Odborné učilište pri Reedukačnom centre v

D., D. XXX) (ďalej len „zamestnávateľ žalobcu“). Tento pracovný pomer trvá nepretržite od 01.10.2021,
pričom v rámci každoročného pracovného hodnotenia dosahuje pri vykonávaní pracovnej činnosti
mimoriadne dobré výsledky. Žalovaný je strýkom žalobcu (bratom matky žalobcu). Žalobca, jeho mama,
pani G. C., ako aj žalovaný a jeho dcéra, pani H. C., bývajú resp. sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností, nachádzajúcich sa v Trnave, konkrétne zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, pre
katastrálne územie D., a to ako rodinný dom s dvomi bytovými jednotkami. Každá zo strán reálne
užíva jeden byt v dome. Aktuálny stav je taký, že nehnuteľností zapísané na liste vlastníctva č.

XXXX, a teda dva byty, boli na liste vlastníctva rozpísané medzi štyroch spoluvlastníkov, teda ako
rodinný dom s dvomi bytovými jednotkami. Vychádzajúc zo statusu quo, ako aj z predpokladu, že by
ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov chcel previesť vlastnícke právo k jeho majetku na tretiu osobu, naráža
na komplikáciu spoluvlastníckych vzťahov. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobca prostredníctvomsvojho právneho zástupcu, zaslal žalovanému aj jeho dcére, návrh na vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva. Žalovaný síce list neprevzal, avšak jeho dcéra áno, a to dňa 13.10.2022. Ani jeden z
nichvšaknadoručenýnávrhžiadnymspôsobnereagoval.Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobcanedostal

žiadnu spätnú väzbu, a za účelom doriešenie týchto spoluvlastníckych vzťahov, teda opätovne zaslal
návrh na vyporiadania podielového spoluvlastníctva, no scenár sa zopakoval. Namiesto adekvátnej
reakcie na snahu žalobca, sa žalovaný rozhodol uskutočniť krok, ktorý je nielen za hranicou morálky
a slušného správania, ale aj za hranicou zákona. Žalovaný dňa 03.03.2023 zaslal zamestnávateľovi
žalobcu, ako aj pánovi A. I. J., riaditeľovi Regionálneho úradu školskej správy v Trnave, ktorý je

zriaďovateľom Reedukačného centra Trstín (ďalej len „zriaďovateľ reedukačného centra“), e-mail s
predmetom „Žiadosť o pochopenie“. Žalovaný sa síce predmetný e-mail snažil formovať do roviny
akejsi prosby o pomoc s riešením súkromných a rodinných sporov prostredníctvom zamestnávateľa
žalobcu, no z obsahu e-mailu, jeho načasovania a všetkých okolností však možno uviesť, že jediným
zámerom žalovaného bolo očierniť a poškodiť dobrú povesť, česť a meno žalobcu ako vychovávateľa,
pracujúceho s deťmi v špeciálno-výchovnom zariadení, navyše v očiach jeho nadriadených vrátane

zriaďovateľa tohto reedukačného centra. V žiadnom prípade mu nešlo o akési, „posťažovanie sa“ či
vyhľadanie „pomoci“ pri riešení rodinných vzťahov. O to viac možno považovať takéto konanie za
neprípustné. Žalovaný v e-maile vedome klame, na očierňovanie žalobcu využíva citovo zafarbené
tvrdenia, názory, resp. úvahy, ktorých cieľom je vzbudiť u zamestnávateľa žalobcu súcit so „situáciou“
žalovaného, resp. snaha vyvolať u zamestnávateľa žalobcu pocit zodpovednosti za „správanie“ žalobcu,

ktoré by sa mohlo prejaviť aj pri práci so zverencami zariadenia. Žalovaný v e-maile uvádza: „...Neviem
čo sa stalo, ale za posledný štvrť až polrok sa správanie synovca B. zmenilo a to dosť negatívnym
spôsobom vo všetkých smeroch. Hovorí sa že kto seje vietor žne i búrku. Namiesto komunikovania o
problémoch v ktorých sa asi nachádza, začal veci riešiť zvláštnym spôsobom. Totiž dcéra si spravila v
roku 2017 prístrešok niečo ako záhradnú pergolu so súhlasom mojej sestry ako spolumajiteľky pozemku

a B. jej bratranec, ktorý chodil k nej hocikedy na návštevu a sledoval ako si to dcéra prerába sa
rozhodol písomne udať mňa v decembri minulého roka ako spoluvlastníka pozemku, ktorý mu moja
sestra čiže matka B. C. darovaním prepísala v r. 2022 naňho. Keď som išiel za ním hore do bytu,
kde bola vtedy prítomná i jeho matka, aby vysvetlila čo to má znamenať tak mi povedal že teraz
nemá na mňa čas a na otázku kedy ho bude mať mi povedal, že mi dá vedieť. Tak som čakal, že

sa ozve a povie že sa stretneme, no namiesto toho mi prišlo v mesiaci február zo strany B. ďalšie
udanie za to že dcéra, ktorá má dve deti má piecku na pevné palivo, ako alternatívu ak by nebol
plyn, že znečisťuje ovzdušie.“ Žalovaný ďalej v predposlednom odseku uvádza: „Poprosil by som Vás,
aby Ste si s ním pohovorili a nech vysvetlí aspoň Vám čo tým sleduje a čo chce ďalej robiť a ako
si predstavuje ďalšie fungovanie spoločnej rodiny, ktorej je súčasťou do budúcna po tomto všetko čo

vyvádza, lebo mne a nám na túto otázku odmieta akúkoľvek diskusiu.“ Ako sme už vyššie uviedli,
žalobca sa niekoľkokrát, opakovane snažil o vyriešenie pretrvávajúcich rodinných sporov niekoľkými
listami, zaslanými tak žalovanému, ako aj jeho dcére, no ani jeden z nich na predmetné listy nereagoval.
Na vysvetlenie tvrdení žalovaného, súvisiacich s „prístreškom, niečo ako záhradnou pergolou“ a tzv.
„udávaním“,uvádzame,ženazákladepodnetužalobcujevočižalovanémuvedenékonanieoodstránení

stavby prístrešku, resp. o jeho dodatočnom povolení, pretože predmetný prístrešok bol zrealizovaný
bez potrebného stavebného povolenia, a taktiež bez súhlasu pani C., matky žalobcu. Žalovaný teda
opäť vedome zavádza, klame, stavia sa do pozície obete, s cieľom emocionálneho pôsobenia na
zamestnávateľa žalobcu. Závažnejšie však je, ako sa žalovaný vyjadruje na adresu žalobcu v súvislosti
s jeho postavením vychovávateľa. Žalovaný uvádza: „Viem, že si poviete čo je Vás do rodinných

problémov, lenže ja sa dívam na to inak a pýtam sa. „Ako môže robiť niekto“, ako B. vychovávateľa v
tak dôležitom špeciálnom výchovnom zariadení a ovplyvňovať zverencov a viesť ich k morálnej čistote
k charakternému správaniu a snažiť sa zverencov pripravovať na život a zaradiť ich tak do spoločnosti.
Ako môže vysvetľovať zverencom čo je čestnosť, poctivosť, férovosť a ísť príkladom vo výchovnom
zariadení, keď v rodine v ktorej býva a žije sa správa arogantne, nedodržuje sľuby nekomunikuje a

namiesto toho udáva. Najsmutnejšie je na tom, ako mám vysvetliť vnukom a vnučkám, keď sa ma pýtajú
prečo to spravil ujo B. a prečo ťa udal a aj maminu.“ Z vyššie uvedeného je nanajvýš zrejmé, že žalovaný
klame, snaží sa o zdiskreditovanie, spochybnenie a očiernenie žalobcu ako vychovávateľa, pracujúceho
s deťmi v reedukačnom zariadení, a to na základe rodinných sporov, ktoré však nemajú žiadnu súvislosť
s profesijným životom žalobcu. V dôsledku vyššie uvedeného je žalobca toho názoru, že takýmto

konaním žalovaného, ktorého jediným cieľom je spochybniť morálny a mravný profil žalobcu (nielen)
u jeho zamestnávateľa, a teda poškodiť jeho česť, dobrú povesť a meno, došlo zo strany žalovaného
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Poukázal na čl. 19 ústavného zákona č.
460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“): „každýmá právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“ Predmetné
právo vyplýva aj z čl. 10 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) ako aj z čl.
8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992

Zb.) (ďalej len „Dohovor“). Listina základných práv a slobôd ako aj Dohovor sú súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a majú pred zákonom prednosť v zmysle čl. 7 Ústavy SR. Ustanovenia
§ 11 až 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OZ“) upravujú právo na ochranu osobnosti ako jednotné právo, zabezpečujúce v občianskoprávnej
oblasti rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Česť fyzickej osoby je

možné definovať ako úctu, uznanie a vážnosť jednotlivca v spoločnosti, ktoré sú reflektované vzťahom
spoločenského okolia a postojov, názorov a presvedčenia prezentovaných v rámci spoločnosti daným
jednotlivcom. Dobrá povesť výslovným zakotvením v čl. 10 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd
a čl. 19 ods. 1 Ústavy SR patrí medzi ďalšie dôležité atribúty osobnosti fyzickej osoby a zároveň je v
záujme spoločnosti, aby uvedený atribút osobnosti bol právnym poriadkom chránený. Dobrou povesťou
si jednotlivec získa v rámci spoločnosti vážnosť a rešpekt, pričom dobrá povesť je dôsledkom váženého

a vo vzťahu k spoločnosti pozitívneho správania sa jednotlivca. Teda dobrá povesť jednotlivca sa v
spoločnosti zásadne ťažšie buduje, ako sa poškodzuje. V zmysle § 13 ods. 1 OZ ďalej platí, že: „fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu
jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.“
Zastal názor, že uplatnenie občianskoprávnej zodpovednosti v zmysle vyššie uvedených ustanovení

občianskoprávneho kódexu sa odvíja od kumulatívneho splnenia nasledovných troch podmienok: a)
existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo iba
v ohrození osobnosti fyzickej osoby; b) neoprávnenosť/protiprávnosť takéhoto zásahu; c) existencia
príčinnej súvislosti medzi písm. a) a b). Ochranu osobnej cti poskytuje OZ výlučne proti takým konaniam,
ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti jednotlivca tým, že znižujú jeho dôstojnosť,

česť u iných ľudí a ohrozujú tak vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Nie je teda
rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, postačuje objektívna spôsobilosť príslušného konania spôsobiť
takú ujmu. OZ na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti nevyžaduje zavinenie toho, kto
sa neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti dopustil a zodpovednosti sa nemožno
zbaviť ani dôkazom, že konajúci konal v omyle. V dôsledku toho môže byť uvedený znak daný aj v

prípade mimovoľného konania alebo konania zo žartu a napokon aj konania v dobrej viere, pri ktorom
si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej
osoby (napríklad aj vtedy, ak je osobne presvedčený o pravdivosti ním prednesených nepravdivých
skutkových tvrdení o niekom inom). Predpokladom zodpovednosti nie je ani vyvolanie následkov
takéhoto neoprávneného zásahu. Splnenie podmienok na vznik nároku na občianskoprávne sankcie v

rovine ustanovenia § 13 OZ je teda už v momente, kedy zásah do cti a dôstojnosti fyzickej osoby je v
konkrétnom prípade objektívne spôsobilý ohroziť jej česť a dôstojnosť ako pedagóga, politika, lekára,
sudcu, rodiča a podobne, teda vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti jej postavenia u
spoluobčanov, a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej postavenia v spoločnosti. Zákon
chráni fyzickú osobu najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení (napr. nepravdivé tvrdenia, tvrdenia

znižujúce mravný profil fyzickej osoby, jej vlastnosti, zmýšľanie a správanie), a to bez rozdielu, akými
prostriedkami k nemu dôjde (slovom, obrazom a akýmkoľvek iným konaním difamujúcej povahy). V
tomto konkrétnom prípade zaslal žalovaný zamestnávateľovi žalobcu a zriaďovateľovi reedukačného
centra e-mail, ktorého jediným cieľom bolo práve poškodiť česť, dobrú povesť a meno žalobcu ako
vychovávateľa v predmetom zariadení. Žalovaný pri tom nekonal v afekte, alebo v dôsledku hnevu, ale

cielene a premyslene, s úmyslom poškodiť česť a vážnosť žalobcu ako vychovávateľa reedukačného
zariadenia. Na druhej strane, ani existencia rodinných sporov by nemohla ospravedlniť takéto konanie
žalovaného. Treba však dodať, že ako sme vyššie uviedli, je to práve žalovaný, ktorý žiadnym spôsobom
neodpovedal na navrhované riešenie vyporiadania podielového spoluvlastníctva, vrátane jeho dcéry.
Žalovaný zákerne, použitím citovo zafarbených úvah a klamstiev, spochybňuje morálny a mravný

profil žalobcu ako vychovávateľa. O žalobcovi sa vyjadruje ako o niekom kto sa správne arogantne,
nedodržuje sľuby nekomunikuje a namiesto toho udáva. Žalovaný si kladie niekoľko rečníckych otázok:
„Ako môže robiť niekto“, ako B. vychovávateľa v tak dôležitom špeciálnom výchovnom zariadení a
ovplyvňovať zverencov a viesť ich k morálnej čistote k charakternému správaniu a snažiť sa zverencov
pripraviť na život a zaradiť ich tak do spoločnosti. Ako môže vysvetľovať zverencom čo je čestnosť,

poctivosť, férovosť a ísť príkladom vo výchovnom zariadení, keď v rodine v ktorej býva a žije sa
správa arogantne, nedodržuje sľuby nekomunikuje a namiesto toho udáva. Najsmutnejšie je na tom,
ako mám vysvetliť vnukom a vnučkám, keď sa ma pýtajú prečo to spravil ujo B. a prečo Ťa udal a
aj maminu.“ Ďalšou dôležitou skutočnosťou je, že k vyššie opísanému zásahu do osobnostných právžalobcu došlo, a pravdepodobne dochádza, v malej obci, v ktorej sa obsah podobných difamujúcich
tvrdení, uvádzaných žalovaným na adresu žalobcu, šíri podstatnejšie rýchlejšie. V tejto súvislosti si
dovoľujeme dať do pozornosti súdu aj predposledný odsek predmetného e-mailu, v ktorom žalovaný

uvádza: „Ďalej by som poprosil o informáciu, ako sa s tým vysporiadate, lebo riadite zariadenie ktoré je
určite pod drobnohľadom a pretože poznám aj rodičov a oni mňa, ktorí majú dieťa vo Vašom zariadení
a budú sa ma pýtať na toto, lebo žijú v mojom okruhu a už sa dozvedeli o udávaní.“ Je teda nanajvýš
zrejme, že žalovaný sa nedopustil zásahu do osobnostných práv žalobcu len v súvislosti s predmetným
e-mailom zaslaným zamestnávateľovi žalobcu a zriaďovateľovi reedukačného centra. Ako totiž žalovaný

uvádza, sám prichádza do priameho kontaktu aj s rodičmi zverencov zariadenia, a teda je namieste sa
domnievať, že žalovaný poškodzuje dobrú povesť žalobcu aj v tomto kruhu osôb, nevynímajúc okruh
spoločných príbuzných žalobcu a žalovaného. Okrem uvedeného, v citovanom odseku priam navádza a
nabáda zamestnávateľa žalobcu, aby vyvodil dôsledky voči žalobcovi. Predmetné konanie považujeme
za absolútne cynické a zákerné. Nie je nám zrejmé čo si žalovaný sľuboval, či výsledkom bude
výpoveď z pracovného pomeru žalobcu, no očividne sa prerátal vzhľadom na reakciu zamestnávateľa

žalobcu. Žalobca nemá inú možnosť ako sa domôcť ochrany svojich osobnostných práv, nemôže
navštevovať všetkých svojich príbuzných, oslovovať rodičov zverencov reedukačného zariadenia a
vysvetľovať im celú situáciu. V súvislosti so vznikom práva na poskytnutie morálneho zadosťučinenia,
judikatúra dospela k záverom, že „pre samotný vznik práva na poskytnutie morálneho zadosťučinenia
je postačujúce čo i len ohrozenie chránených osobnostných práv, t.j. reálna možnosť, že určité konanie

objektívne má alebo môže mať za následok napríklad zníženie vážnosti zníženie vážnosti fyzickej osoby
alebo ujmu na jej cti.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2001, sp. zn.: MCdo 46/2000). Ďalej
možno uviesť rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.05.2013, sp. zn.: 9 Co 197/2012, v ktorom
súd dospel k záveru, že „obsahom práv na ochranu osobnosti je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol
spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú príkladmo uvedené v § 11 OZ, nevyžaduje sa

vyvolanienásledkov,stačízásah,ktorýjespôsobilývyvolaťohrozeniealebonarušeniechránenýchpráv.“
Aj z právnej teórie možno vyvodiť názor, že zásahom do osobnostného práva nemusí nastať skutočné
zníženie vážnosti, nevyžaduje sa vyvolanie následkov ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva obsiahnuté v § 11 OZ. Záverom bol názoru, že samotné uloženie povinnosti
žalovanému ospravedlniť sa, nebude postačujúce, pretože bez uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu v peniazoch, si žalovaný neuvedomí dopady a dôsledky svojho konania. Opätovne
zdôraznil, že úmyslom žalovaného bolo poškodiť dobré meno, povesť a česť žalobcu ako vychovávateľa
reedukačného zariadenia, priamo v očiach zamestnávateľa žalobcu, zriaďovateľa reedukačného centra,
ale aj v očiach rodičov zverencov daného zariadenia.

3. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril podaním osobne doručeným súdu dňa 14.08.2023, v ktorom
uviedol, že žalobu považuje za absolútne nedôvodnú. Hoci žalobca v žalobe pomerne rozsiahlo
poukazuje na vybrané ustanovenia Občianskeho zákonníka a ich interpretáciu v súdnej praxi, som
žalovaný presvedčený o tom, že ani podanou žalobou a ani pripojenými listinami žalobca nepreukázal
existenciu akéhokoľvek reálneho zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti zo strany mojej osoby. A

to ani v teoretickej, či potenciálnej rovine. Žalovaný mám za to, že skutočným dôvodom podania žaloby
je snaha žalobcu aj takýmto spôsobom vyvíjať na moju osobu a osoby mne blízke (ná)tlak, aby sme
vyhoveli jeho záujmom. Podaná žaloba má rýdzo účelový charakter zneužívajúc pritom inštitút ochrany
osobnosti a využívajúc pritom fakt, že som už osobou vyššieho veku. Na strane žalobcu pritom dúfajúc,
že práve vyšší vek mňa žalovaného v kombinácii s vedením súdneho konania voči mojej osobe, v ktorom

sa žalobca dokonca domáha zaplatenia nemajetkovej umy v peniazoch, ma prijme konať v súlade s
predstavami žalobcu. Žalovaný tvrdím, že zo strany žalobcu sa dokonca jedná o konanie, ktoré vykazuje
znaky zneužitia práva. K prvej časti žaloby, čo sa týka spoločného majetku a sugestívneho nastienenia
zo strany žalobcu, že som mal spoločne s mojimi blízkymi vyvolať spor, žalovaný uvádzam: Príslušnú
prístavbu som spolu s dcérou postavil v roku 2017. kedy bol žalobca ešte len 1/4 spoluvlastníkom.

Prístavba bola realizovaná s ústnym súhlasom sestry G. C.. Ako rodina sme nesúhlasili s vyporiadaním
podielového spoluvlastníctva z dôvodu rodinnej dohody existujúcej už od momentu spoločnej výstavby
domu,podľaktorejkaždýspoluvlastníckypodielsabudeprevádzaťprednostnevrámcirodiny.Pretosme
trvali na zachovaní status quo, t. j. podielového spoluvlastníctva k celej nehnuteľnosti. Uvedený postoj
mňa žalovaného a mojej rodiny predstavuje základný a jediný pravý dôvod iniciovania súdneho konania

zo strany žalobcu. Žalobca mal totiž v úmysle predávať „jeho“ byt s vlastným LV. Preto chcel žalobca
vyporiadať podielové spoluvlastníctvo. Takáto zmena ale podlieha súhlasu všetkých spoluvlastníkov,
s ktorým žalobca nedisponuje. Hoci nesúhlas mňa žalovaného a mojej rodiny mohol žalobca riešiť
podaním žaloby na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, žalobca tak neurobil. Žalobcaradšej podal po 6-tich rokoch udanie na stavebný úrad na nelegálnu prístavbu. Nasledovali udania
za nelegálny komín, ktoré boli v ústnom prejednaní zastavené. Nasledovali volania polície na zlé
parkovanie pred domom, dokonca fyzický útok na dcéru mňa žalovaného. A napokon podanie žaloby

na ochranu osobnosti. Pritom ešte pred cca rokom sme aj so žalobcom spolu grilovali. Ale potom, čo
sme nevyhoveli snahe žalobcu o rozdelenie nehnuteľnosti, nastali všetky vyššie spomínané udalosti
vrátane podania žaloby o (údajnú) ochranu osobnosti. Žalovaný nepopieram, že vzťahy v rodine sú
v súčasnosti naštrbené a majetkové nároky bude zjavne potrebné v budúcnosti riešiť súdnou cestou.
Toto vysvetlenie podávam z dôvodu, že žalobca sa v podanej žalobe snaží veľmi sugestívne vytvoriť

dojem o tom, že je obeťou aj v procese majetkovoprávnych vzťahov, hlavne opakovaným označením
osoby mňa žalovaného za klamára. Čo sa týka samotného e-mailu, od ktorého žalobca odvodzuje
svoj nárok, išlo zo strany mňa žalovaného naozaj len o snahu nájsť prielom z patovej situácie. List
bol napísaný a adresovaný len jedinej osobe a z jeho obsahu je naprosto zrejmé, že sa jedná o
zúfalú snahu vyriešiť rodinné spory. Žalovaný mám 70 rokov a vďaka vyhroteniu rodinných vzťahov
som zo stresu 2x skončil na pohotovosti. Po odpovedi riaditeľky, ktorú prikladám, som jej žalovaný

poslal ďakovný e-mail zo dňa 19. 05. 2023. Aj z jeho obsahu je úplne zrejmé, že na strane mojej
osoby v žiadnom prípade neexistoval úmysel znevážiť osobu žalobcu. Jednalo sa len o úprimnú snahu
hľadať riešenie. Z odpovede C. C. je evidentné, že táto z obsahu e-mailu mňa žalovaného zo dňa
03.03.2023 nevyvodzovala vo vzťahu k osobe žalobcu žiadny závery. Naopak, e-mail mňa žalovaného
zo dňa 03.03.2023 nechala tak povediac bez povšimnutia a bez akéhokoľvek dopadu na osobu žalobcu

s poukazom na fakt, že sa jedná o vzťahy v rodine a nie pracovnoprávne záležitosti. Už tým je
absolútne negovaná premisa žalobcu o údajnom zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti mojím
konaním. Zásah musí byť objektívne schopný negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Samotný
subjektívny pocit fyzickej osoby, t j. žalobcu, že došlo k negatívnemu zásahu do jeho osobnostných práv
nestačí. Vzhľadom na fakt, že žalobca nepreukázal, že by sporný email bol reálne objektívne schopný

negatívne dopadnúť na jeho osobu, je uplatnený nárok žalobcu celkom nedôvodný. Vzhľadom na to, že
e-mailová správa mňa žalovaného zo dňa 03.03.2023 zostala len v dispozícii konkrétneho adresáta bez
toho, aby bola následne prezentovaná vo vzťahu k akejkoľvek ďalšej tretej osobe, nemohlo na strane
žalobcu dôjsť ani k vzniku nemajetkovej ujmy spočívajúcej v znížení postavenia žalobcu v spoločnosti.
Peňažné zadosťučinenie možno priznať len v prípade, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky:

a) morálne zadosťučinenie nie je postačujúce. Teda, že ujmu nebude možné zmierniť žiadnou inou
formou morálneho zadosťučinenia; b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby v značnej miere. Druhá podmienka vyjadruje intenzitu zásahu. Pre vznik nároku na peňažné
zadosťučinenie sa vyžaduje, aby k zníženiu dôstojnosti došlo v značnej miere. Nižšia intenzita ako
značná intenzita nebude viesť k tomu, aby súd rozhodol o priznaní nároku na peňažné zadosťučinenie.

Žalovaný tvrdím, že v prejednávanej veci nie je splnená ani jedna z vyššie uvedených podmienok.
Žalovaným súčasne vyjadrujem domnienku, že žalobca si je nesplnenia vyššie uvedených predpokladov
na priznanie peňažného zadosťučinenia vedomý, avšak formuláciou aj žalobného nároku na jeho
priznanie, sleduje (jediný) účel, ktorým som už uviedol vyššie. A to psychický nátlak na moju osobu,
prostredníctvom ktorého by žalobca dosiahol zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k

príslušným nehnuteľnostiam v súlade s jeho ekonomickými záujmami. To je pravým zmyslom celého
konania iniciovaného voči osobe mňa žalovaného. S poukazom na skutočnosti uvedené navrhol, aby
súd podanú žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

4. Žalobca v rámci repliky zo dňa 20.12.2023 uviedol, že žalovaným zvolená procesná obrana

je absolútne účelová, zavádzajúca, neprimerane emočne zafarbená, snažiaca sa vyvolať súcit
a pochopenie so „situáciou“ žalovaného, ako osoby vyššieho veku. Odhliadnuc od vecnej
neopodstatnenosti vytvorenej konštrukcie údajného nátlaku na osobu žalovaného, z predchádzajúceho
správania žalovaného je nanajvýš zrejmé, že cieľom predmetného e-mailu zo dňa 03.03.2023 (ďalej
len „e-mail“) v žiadnom prípade nebola snaha o vyriešenie rodinných sporov, ale poškodenie dobrého

mena a diskreditácia žalobcu. Ďalej vo svojom vyjadrení ozrejmil podstatu konaní, o ktorých sa žalovaný
zmieňuje. Uviedol, že nemali žiadny vplyv na iniciovanie tohto sporu o ochranu osobnosti, žalovaný ich
absurdným spôsobom zneužíva na vykreslenie údajnej motivácie žalobcu. Ďalej uviedol, že v kontexte
podstaty prejednávaného sporu, a síce predmetného e-mailu, zaslaného zamestnávateľovi žalobcu,
žalovaný v bode II vyjadrenia uvádza, že cieľom e-mailu bola len úprimná snaha žalovaného o riešenie

rodinných problémov a že úmyslom žalovaného nebolo znevážiť osobu žalobcu. V súvislosti s týmto
tvrdením opakovane poukázal na úryvky z predmetného e-mailu a uviedol, že z koncepcie e-mailu je
nanajvýš zrejmé, že jediným cieľom žalovaného bolo zdiskreditovať, spochybniť a očierniť žalobcu ako
vychovávateľa, pracujúceho s deťmi v reedukačnom zariadení, resp. vyvolať u zamestnávateľa žalobcupocit zodpovednosti za jeho „správanie“, ktoré by sa mohlo prejaviť aj pri práci so zverencami zariadenia,
pretože v poslednej časti priam navádza a nabáda zamestnávateľa, aby voči žalobcovi vyvodil dôsledky.
Neobstojí preto tvrdenie žalovaného ohľadom účelovosti podania tejto žaloby, tobôž neobstojí tvrdenie

o zneužití práva zo strany žalobcu. Naopak, je to práve žalovaný, ktorý sa uchýlil ku konaniu, ktoré
je nielen za hranicou morálky a slušného správania, ale aj za hranicou zákona. Dal do pozornosti
súdu, že žalovaný v bode II a III vyjadrenia tvrdí, že e-mail bol „napísaný a adresovaný len jedinej
osobe“, resp., „že ostal len v dispozícii konkrétneho adresáta bez toho, aby bola následnej prezentovaná
vo vzťahu k akejkoľvek tretej osobe“, tak vyslovene vedome klame. Žalovaný totiž predmetný e-mail

zaslal aj pánovi A. I. J., riaditeľovi Regionálneho úradu školskej správy v Trnave, ktorý je zriaďovateľom
Reedukačného centra Trstín. Žalovaný okrem uvedenia vysloveného klamstva zašiel ešte ďalej, keď
k svojmu vyjadreniu priložil pozmenený dôkaz! V žalovaným predloženej e-mailovej komunikácii tento
adresát totiž chýba. Záverom zhrnul, že žalovaný vo svojom vyjadrení zavádza, fakty prekrúca, svoje
konanie zľahčuje a vyslovene klame. Jeho obrana je postavená len na vyfabulovaných, nezmyselných
konštrukciách o údajnom psychickom nátlaku, zacieleného na zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva. Žalovaný neuviedol jediný relevantný argument, majúci hoc aj okrajový význam pre
posúdenie prejednávaného prípadu. Záverom žalobca zotrval na svojich argumentoch obsiahnutých
v žalobe.

5. Žalovaný sa v rámci dupliky nevyjadril.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, vyjadreniami strán sporu, listinnými
dôkazmi predloženými stranami, a to písomný záznamom o hodnotení pedagogického a odborného
zamestnanca, listom vlastníctva č. XXXX, listom vlastníctva č. XXXX, listom zo dňa 7.10.2022 -
návrhom na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, informáciou o doručení, fotokópiou obálky

doporučeného listu, informáciou o doručení, fotokópiou obálky doporučeného listu, e-mailom zo dňa
09.03.2023, oznámením Mesta Trnava ako stavebného úradu, e-mailom zo dňa 17.05.2023, 2 x
fotokópiou podacieho lístka, e-mailovou komunikáciou medzi žalovaným a zamestnávateľom žalobcu,
písomnou komunikáciou žalobcu so žalovaným cez SMS správy, písomnou komunikáciou žalobcovej
matky so žalobcovou sesternicou (dcérou žalovaného) cez SMS správy a zistil nasledovný skutkový

stav:

7. Z písomného záznamu o hodnotení pedagogického a odborného zamestnanca vyplýva, že žalobca
za obdobie od 1.9.2021 do 31.8.2022 dosiahol mimoriadne dobré výsledky pri vykonávaní pracovnej
činnosti.

8. Z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že žalobca, žalovaný a ďalšie osoby sú podielovými
spoluvlastníkmi rodinného domu s dvomi bytovými jednotkami súpisné číslo XXXX postaveného na
parcele č. XXXX/X, v katastrálnom území D..

9. Z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že žalobca, žalovaný a ďalšia osoba sú podielovými
spoluvlastníkmi záhrady o výmere 117 m2 parcelné č. XXXX/X, zastavanej plochy a nádvoria o výmere
283 m2 parcelné č. XXXX/X a záhrady o výmere 134 m2 parcelné č. XXXX/X, v katastrálnom území D..

10. Z e-mailu žalovaného zo dňa 09.03.2023, označeného ako „žiadosť o pochopenie“, adresovaného

Reedukačnému centru Trstín a tiež Regionálnemu úradu školskej správy v Trnave vyplýva, že žalovaný
saobrátilnauvedenéinštitúciesožiadosťouoriešenieproblému,vrámciktorejokreminéhouviedol„Ako
môže robiť niekto ako B. vychovávateľa v tak dôležitom špeciálnom výchovnom zariadení a ovplyvňovať
zverencov a viesť ich k morálnej čistote k charakternému správaniu a snažiť sa zverencov pripravovať
na život a zaradiť ich tak do spoločnosti. Ako môže vysvetľovať zverencom, čo je čestnosť, poctivosť,

férovosť a ísť príkladom vo výchovnom zariadení, keď v rodine v ktorej býva a žije sa správa arogantne,
nedodržuje sľuby, nekomunikuje a namiesto toho udáva.“

11. Z e-mailu riaditeľky Reedukačného centra Trstín zo dňa 17.05.2023 vyplýva, že žalobca si plní svoje
pracovné povinnosti na želateľnej úrovni, má vynikajúce hodnotenie od priameho nadriadeného a na

pracovisku nie je so žalobcom žiadny problém.

12. Z následného e-mailu žalovaného zo dňa 19.05.2023 vyplynulo, že žalovaného teší, hodnotenie
žalobcu po profesnej stránke a tiež, že robí dobré meno špeciálnemu výchovnému zariadeniu. Ďalejuviedol, že písal bývalému riaditeľovi hlavne z dôvodu, aby si so žalobcom pohovoril a nech vysvetlí
aspoň jemu, čo tým všetko sleduje a čo chce ďalej robiť, keď svojím spôsobom nechce s členmi rodiny
komunikovať.

13. Právny zástupca žalobcu v rámci záverečnej reči na pojednávaní uviedol, že trvajú na žalobe,
považujú ju za dôvodnú. Bol názoru, že žalovaný deklaruje svoj odmietavý postoj, odmieta akúkoľvek
dohodu. Trvali na tom, že úmyselne zasiahol do práv žalobcu v úmysle poškodiť jeho meno, a to
odoslaním emailu jeho nadriadenému. Nešlo o riešenie sporov, ponúkli sme mu riešenie tohto aj ďalších

sporov, avšak neúspešne. Požadujú len symbolickú sumu, vzhľadom na to, že je zložité preukazovať
samotnú ujmu. Vychádzajú ale zo skutkových okolností, že sa jedná o rodinných príslušníkov, žalobca
je pedagogický pracovník, email bol zaslaný jeho zamestnávateľovi a zriaďovateľovi zamestnávateľa.
V prípade, keď sa bude uchádzať o riadiacu funkciu v rámci školského systému u zriaďovateľa, ten email
je evidovaný. Samozrejme, nestratil prácu, ale všetci o ňom vedia. K zásahu a ujme došlo a žalobca
nemá záujem sa súdiť o veľké sumy, trvá na tom, aby sa žalovaný slušne ospravedlnil a žiadame

symbolickú sumu za nemajetkovú ujmu.

14. Žalobca v rámci záverečnej reči na pojednávaní uviedol, že súhlasí s tým, čo uviedol jeho právny
zástupca. Žalovaný je vysokoškolský vzdelaný, vie posúdiť, aké je to citlivé, keď sa šíria takéto veci.
Považoval za preukázané, že došlo k ujme, pretože ostatné ujmy, čo sa týka rodiny a susedov nie je

možné dokázať.

15. Žalovaný v rámci záverečnej reči na pojednávaní uviedol, že keď protistrana hovorila o dohode,
pociťoval z jej strany nátlak. Žalobu považuje za neodôvodnenú a účelovú, motivovanú snahou
o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podľa predstáv žalobcu. V konaní nebol produkovaný ani

jeden dôkaz preukazujúci zásah do práv žalobcu. Samotná okolnosť, že žalobca je v zamestnaneckom
pomere neguje žalobcove tvrdenie, že došlo k zasiahnutiu do jeho osobnosti. Z odpovede p. C. je
evidentné, že nevyvodzovala vo vzťahu k žalobcovi žiadne závery. Naopak e-mail z 03.03. nechala
bez povšimnutia s poukazom na fakt, že sa jedná o vzťahy v rodine a nie o pracovnoprávne
záležitosti. Žalobca v rámci priebehu konania nepreukázal dôvodnosť požadovaného finančného

zadosťučinenia, pričom platí, že takéto zadosťučinenie možno priznať, ak sú splnené podmienky: 1.
morálne zadosťučinenie nie je dostačujúce, 2. neoprávneným zásahom došlo k ujme poškodeného.
Podľa jeho názoru nebola splnená ani jedna z dvoch nevyhnutných podmienok.

16. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej

len Občiansky zákonník), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

17. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

18. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

19. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

20. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

21. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

22. Osobnostné práva a právo na ich ochranu predstavujú základné piliere súkromnoprávnej úpravy.
Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe, pričom predmetom ochrany je osobnosť človeka vo
svojej celistvosti ako nehmotný statok. Ide o absolútne právo fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým.
Jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušeniepráv,ktorésúdemonštratívneuvedenév§11Občianskehozákonníka.Tútoochranuzákonzabezpečuje
v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú zasiahnuté len jednotlivé zložky osobnosti. V občianskom práve platí
zásada, že ohrozenie resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením alebo

porušením jeho osobnosti ako celku. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených
v § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy.
Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú,

pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.

23. K vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia
byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú:
-existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení

alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite,
-musí ísť o zásah neoprávnený a
-musí byť daná príčinná súvislosť medzi oboma uvedenými predpokladmi.
Existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočíva v porušení alebo ohrození
osobnosti fyzickej osoby v jej morálnej integrite. Takýto zásah musí nastať objektívne, to znamená,

že musí byť vylúčená negatívna individualistická psychická reakcia dotknutej fyzickej osoby. Konaním
vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti postavenia postihnutej fyzickej osoby u ostatných
spoluobčanov, a tým i nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jeho uplatnenia v spoločnosti.
Zásahom do osobnostného práva nemusí nastať skutočné zníženiu vážnosti. Na úspešné uplatnenie
práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne

spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ. Ďalším predpokladom vzniku
občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávnosť a neoprávnenosť zásahu. K neoprávneným zásahom
do cti dochádza predovšetkým skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé. Neoprávneným zásahom
do osobnosti fyzickej osoby sú v takýchto prípadoch situácie, ak fyzická osoba alebo právnická
osoba rozširuje o inej fyzickej osobe nepravdivé tvrdenia alebo aj pravdu skresľujúce skutočnosti.

K neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby však môže dôjsť aj
prostredníctvom skutkových tvrdení, ktoré síce sú pravdivé, no boli uvedené v takej forme, v takých
súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem, že skresľujú pravdu, čím
pôsobia difamačne. Pre difamujúcu povahu určitého tvrdenia sa nevyžaduje, aby bolo všeobecne
chápané ako difamujúce. Stačí, ak tvrdenie môže mať taký účinok len u určitej skupiny ľudí. Treťou

dôležitou podmienkou vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú
ujmu, spočívajúcu buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto
nemajetkovej ujmy (bližšie.: Občiansky zákonník I, 2. vydanie, C.H. Beck, 2019, s. 83 - 96).

24. Peňažné zadosťučinenie prichádza do úvahy iba vtedy, ak vzniknutú ujmu nie je možné zmierniť
prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej
ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti dokladajúce, že v
konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, a to z hľadiska intenzity,
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v

rodine a v spoločnosti (Rc 21/1995).

25. V danej veci nebolo sporným, že žalovaný dňa 03.03.2023 zaslal zamestnávateľovi žalobcu – G. K.
L. D., ako aj riaditeľovi Regionálneho úradu školskej správy v Trnave (ako zriaďovateľovi reedukačného
centra) e-mail označený ako „žiadosť o pochopenie“, v ktorom okrem iného uviedol „Ako môže robiť

niekto ako B. vychovávateľa v tak dôležitom špeciálnom výchovnom zariadení a ovplyvňovať zverencov
a viesť ich k morálnej čistote k charakternému správaniu a snažiť sa zverencov pripravovať na život
a zaradiť ich tak do spoločnosti. Ako môže vysvetľovať zverencom, čo je čestnosť, poctivosť, férovosť
a ísť príkladom vo výchovnom zariadení, keď v rodine v ktorej býva a žije sa správa arogantne,
nedodržuje sľuby, nekomunikuje a namiesto toho udáva.“ Tieto tvrdenia žalovaný v priebehu konania

nepoprel a v konečnom dôsledku sám na pojednávaní konanom dňa 01.10.2024 uviedol, že „môže byť,
že som to prestrelil, beriem to. Ja som už nevedel, kam sa mám obrátiť. Ja som kontaktoval aj mestskú
políciu. Mrzí ma to a v budúcnosti by som konal inak.“26. Za sporné medzi stranami považoval súd tvrdenia, či došlo vyššie uvedeným e-mailom zaslaným
žalovaným k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu a tiež, v akej miere bola
znížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti, resp. či bola znížená v takej miere, ktorá

by zakladala právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

27. V tomto smere súdna prax zakotvila isté pravidlá, ktoré je potrebné pri prejednávaní vecí takejto
povahy (t. j. ochrany pred tzv. difamačnými tvrdeniami) dodržať. V tejto súvislosti treba vychádzať
predovšetkým z tzv. testu proporcionality (miera disproporcionality) v zmysle bodu 38 nálezu Ústavného

súdu SR II.ÚS 152/08 (tiež sp.zn. I.ÚS 416/2011). Tento test proporcionality vyžaduje, aby každý úkon,
ktorý by mohol byť potencionálne kvalifikovaný ako akt spôsobilý zasiahnuť do práva na ochranu
osobnosti, musí byť posúdený podľa toho, kto tento úkon urobil, o kom sa vyjadril, čo tvrdil, kde tieto
skutočnosti tvrdil, kedy a ako tieto tvrdenia podal. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd
treba riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (pozri napr. PL.ÚS 22/06, PL.ÚS 6/04, III.ÚS
34/07).

28. K porušeniu práva na česť, resp. ľudskej dôstojnosti alebo aj mena môže dôjsť slovom,
písmom,obrazomiakýmkoľvekinýmkonanímdifamujúcej(zneucťujúcej,znevažujúcej,dehonestujúcej,
diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom alebo písomom, treba pri skúmaní
primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci

úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia.

29. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou
dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie
nezasahuje do práva na ochranu osobnosti (práva na ochranu dobrej povesti), pokiaľ tento údaj nie

je podaný tak, že skresľuje skutočnosť. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné
trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo
pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť,
môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti
dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie

difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s
prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Je nutné zároveň
uviesť,ževsúladesustálenoujudikatúrouEurópskehosúdupreľudsképrávajetotižpotrebnérozlišovať
medzi faktami (skutkovými tvrdeniami) a hodnotiacimi úsudkami; kým pravdivosť faktov je možné
preukázať, hodnotiace úsudky dôkaz pravdy nepripúšťajú a požiadavka na preukázanie ich pravdivosti

predstavuje zásah do slobody názoru, ktorá je základným elementom práva, ktoré je garantované
Ústavou Slovenskej republiky.

30. V predmetnej veci súd najskôr skúmal, či v danom prípade sa jednalo o taký neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobcu (predovšetkým do jeho cti a ľudskej dôstojnosti), ktorý bol objektívne

spôsobilý privodiť ujmu žalobcovi, ergo či k takému zásahu prišlo na základe skutkového tvrdenia
alebo hodnotiaceho úsudku. Ako bolo vyššie uvedené, základný rozdiel medzi skutkovým tvrdením
a hodnotiacim úsudkom spočíva predovšetkým v tom, že pravdivosť skutkového tvrdenia možno v
konaní verifikovať, t. j. či sa jednalo o pravdivé tvrdenie z hľadiska uvedených faktov, pričom v prípade
hodnotiaceho úsudku (kritiky) jeho pravdivosť nemožno preukázať, preto nemôže byť predmetom

dokazovania. V prípade hodnotiaceho úsudku však možno len posudzovať, či sa jednalo o kritiku
povolenú (nepovolenú), respektíve či bola vecná, primeraná a konkrétna, teda nepredstavovala exces
z ochrany slobody prejavu.

31. Posudzujúc charakter, ako aj voľbu použitých slovných prostriedkov zo strany žalovaného v

písomnej forme (e-mail zo dňa 03.03.2023), súd ustálil, že sa jedná o hodnotiace úsudky žalovaného.
V súvislosti so skúmaním zásady proporcionality, súd akcentuje práve na nález Ústavného súdu
SR sp.zn. II. ÚS 152/08, v ktorom bola riešená otázka skúmania primeranosti zásahu do práva
na ochranu osobnosti na základe trojstupňového testu proporcionality a na odporúčanie Benátskej
komisie s tým, že difamačné fakty je treba posudzovať pod zorným uhlom mnohých hľadísk (závažnosť

obvinenia, povaha informácie a uváženie, do akej miery je problém záležitosťou verejného záujmu,
zdroj informácie, vynaložené úsilie na overenie pravdivosti informácie, status informácie, naliehavosť
záležitosti a vyžiadanie komentára od sťažovateľa). Podľa názoru súdu, žalovaný v tomto prípade
nemôže požívať ochranu práva na slobodu prejavu, a to s ohľadom na vyššie uvedené kritéria, prizohľadnení, že išlo zo strany žalovaného o jednostranný zámer očierniť a poškodiť dobrú povesť, česť
a dobré meno žalobcu ako vychovávateľa pracujúceho v špeciálno-výchovnom zariadení. Rovnako súd
zohľadňoval obsah difamačných hodnotiacich úsudkov, pri ktorých sa zameral na to, či išlo o vecnú

kritiku, či táto nepredstavovala exces z ochrany slobody prejavu.

32. Súd nemohol považovať skutočnosti, ktoré prezentoval žalovaný písomne e-mailom zo
dňa 03.03.2023 adresovaným zamestnávateľovi žalobcu a jeho zriaďovateľovi za skutkové tvrdenia,
pretože ani na základe vykonaného dokazovania nemohol dospieť k inému záveru, ako k takému, že

išlo o vyjadrenie subjektívneho postoja žalovaného. V danom prípade súd skúmal, či hodnotiace úsudky,
ktoré je možné považovať za subjektívny, citovo zafarbený prejav vôle hodnotiteľa (žalovaného) bolo
možné považovať predovšetkým za primerané a vecné. Okrem toho, odborná literatúra uvádza, že v
prípade, ak existovali pochybnosti o tom, či sa jednalo o hodnotiaci úsudok alebo o skutkové tvrdenie, je
nevyhnutné vždy vychádzať z toho, či také chovanie by bolo spôsobilé objektívne privodiť ujmu inému.
Na základe vykonaného dokazovania, súd dospel k nepochybnému záveru, že aj vzhľadom na charakter

e-mailu a tiež mieru prípustnej intenzity kritiky, žalovaný neoprávnene zasiahol do osobnostných práv
žalobcu, predovšetkým do jeho práva na česť a ľudskú dôstojnosť a tiež dobrého mena. Aj pri uplatnení
testu proporcionality nebolo možné uprednostniť právo na slobodu prejavu, pretože toto má tiež svoje
medze, nesmie neprípustne obmedzovať právo na česť, súkromie a ľudskú dôstojnosť. Žalovaný
zasiahol do osobnostných práv žalobcu, kedy svojím cieleným a premysleným konaním mal v úmysle

poškodiť žalovaného, predovšetkým tvrdeniami o negatívnom ovplyvňovaní zverencov, jeho charaktere,
správaní, čestnosti a tým, že je udavač. Vzhľadom na uvedené, výroky žalovaného boli objektívne
spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu na osobnosti tým, že vykonával prácu v reedukačnom zariadení ako
vychovávateľ, kedy tieto mohli znížiť jeho dôstojnosť a česť u iných ľudí a tým ohroziť jeho vážnosť,
postavenie a uplatnenie u zamestnávateľa, ale aj celkovo v spoločnosti. Na uvedenom nemení nič ani

to, či táto skutočnosť je pravdivá alebo nie, pretože aj pravdivé skutkové tvrdenie, môže objektívne
zasiahnuť do osobnostných práv. Podľa doktrinálne a judikatúrne ustálených a dlhodobo akceptovaných
názorov (napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník I. Veľký komentár. Bratislava, EUROKÓDEX 2011, str.
164; M., I., M., Spáčil a kol.: Občanský zákoník I, komentář, 2. vydání , C.H.BECK 2009, str. 250; Lazar,
J. a kol.: Základy občianskeho hmotného práva. 1. Zväzok. IURA EDITION, 2000, str. 87; Vojčík, P.:

Občianske právo hmotné I. UPJŠ v Košiciach 2002, str. 116; Devátý, S., Toman, P.: Ochrana dobré
pověsti a názvu právnických osob. Linde, Praha, 1999, str. 41 a 43; KNAP, E., I. M., N. I., B. B. a
L. B.. Ochrana osobnosti podle občanského práva. 4. podstatně přeprac. a dopl. vyd. Praha: Linde,
2004 a pod.; KERECMAN, P.: Sloboda prejavu novinára a ochrana pred jej zneužitím. 2009, Bratislava;
rozsudokEurópskehosúdupreľudsképrávavoveciFressozaRoireprotiFrancúzskuz21.1.1999;nález

ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.II.ÚS211/08z18.septembra2008;uznesenieNajvyššieho
súdu SR z 23. 9. 2009, sp. zn. 4 Cdo 212/2007; rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2011,
sp. zn. 1 Cdo 113/2009; rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20.03.2007, sp.zn. 5Cdo/180/2007; rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 30 Cdo 5111/2009 z 26.10.2011; rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky, sp.zn. 32 Odo 1159/2004 z 2.2.2006 a mnoho ďalších), je každé nepravdivé tvrdenie

a neprimeraný hodnotiaci úsudok považovaný za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti,
za predpokladu, že je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach, t. j. postačuje, že
nepravdivé tvrdenie alebo neoprávnená kritika má difamačný charakter negatívne pôsobiaci na dobré
meno, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť dotknutej osoby.(tzv. znevažujúci dojem).

33. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že ochranu osobnej cti poskytuje občiansky zákonník výlučne
proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že
znižujú jeho česť u iných ľudí a ohrozujú tak vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Nie
je tu rozhodujúce, či k ujme skutočne došlo postačuje objektívna spôsobilosť príslušného konania takú
ujmu spôsobiť. K porušeniu práva na česť môže dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného

charakteru i zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. Ak sú v kritike k
charakterizácii určitých javov a osôb použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere
k cieľu kritiky, respektíve ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného a ak z
nej vyplýva úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú osobu (tzv. intenzívny exces), ide o kritiku neprimeranú,
ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby (§ 11 obč. zák.) (rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30 Cdo 1941/2007 zo dňa 31.01.2007). Súd je toho názoru,
že cieľom žalovaného vo svojom písomnom prejave, kde kritizoval žalobcu, bolo jednoznačne znevážiť
osobu žalobcu s poškodiť jeho dobré meno v očiach zamestnávateľa a tiež v očiach zriaďovateľa
(Regionálneho úradu školskej správy v Trnave). V tomto prípade jednoznačne išlo o výkon neprimeranejaktivity žalovaného a tiež kritiky, ktorá bola objektívne spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv
žalobcu. Súd je toho názoru, že žalobca v tejto časti uniesol dôkazné bremeno.

34. Súd pri úvahe o primeranosti navrhovanej morálnej satisfakcie musí predovšetkým vychádzať ako z
celkovej povahy, tak i z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu (musí prihliadnuť napr. na intenzitu,
povahu a spôsob neoprávneného zásahu, na charakter a rozsah zasiahnutej hodnoty osobnosti, na
trvanie i šírku ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie postihnutej fyzickej
osoby v spoločnosti a pod.) (Ro NS ČR z 18. 3. 2008, sp. zn. 30 Cdo 194/2008). Pretože žalovaný

zasiahol do osobnostných práv žalobcu prostredníctvom e-mailu zo dňa 03.03.2023, ktorý zaslal
zamestnávateľovi žalobcu (Reedukačnému centru Trstín) a tiež zriaďovateľovi zamestnávateľa žalobcu
(Regionálny úrad školskej správy v Trnave), s poukazom na spôsob, povahu a charakter neoprávneného
zásahu, súd dospel k záveru, že žalobcom formulovaný žalobný petit, ohľadom povinnosti ospravedlniť
sa mu zo strany žalovaného je primeraný, zodpovedajúci všetkým okolnostiam prípadu. Takúto formu
ospravedlnenia súd považoval nielen za zákonnú, ale aj spravodlivú, pretože ospravedlnenie bude

adresované žalobcovi a tiež jeho zamestnávateľovi a zriaďovateľovi zamestnávateľa, ktorým zaslal
predmetný e-mail zo dňa 03.03.2023. Vzhľadom na všetky vyššie uvádzané dôvody (predovšetkým
neoprávnený a difamačný charakter kritiky), súd uložil žalovanému, aby sa žalobcovi ospravedlnil, a to
písomnou formou, tak ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.

35.Určenievýškynemajetkovejujmyjevecouvoľnejúvahysúdu,nemôžeísťoúvahunepreskúmateľnú,
resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti.

36. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa

prvého odseku ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska
intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi.

37. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Ustanovenie § 150 zakotvuje jednu zo základných procesných

povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi).
Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je
predpokladompreúspechvspore.Nesplneniepovinnostitvrdiť,resp.nesplneniepovinnosti„relevantne“
tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu
sporu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu. Prejaví sa teda v meritórnom

rozhodnutí veci.

38. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda
kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť
skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má

tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti.
Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany
poprieť tvrdené skutočnosti. Inými slovami, bremeno tvrdenia je v korelácii s bremenom popretia tvrdení
protistrany (nem. Behauptungslast, Bestreitungslast).

39. Skutkové tvrdenia sú obsahom jednotlivých procesných úkonov strán sporu, prípadne predstavujú
časť procesných úkonov. Majú formu písomných podaní či ústnych prednesov. Z hľadiska pravidiel o
koncentrácii konania je želateľné, aby všetky skutkové tvrdenia boli obsiahnuté a) ak ide o žalobcu, tak v
žalobe a vo vyjadrení žalobcu podľa § 167 ods. 3, b) ak ide o žalovaného, tak vo vyjadrení žalovaného k
žalobe podľa § 167 ods. 2 a vo vyjadrení žalovaného podľa § 167 ods. 4. Skutkové tvrdenia predložené

neskôr (napr. vo forme ústnych prednesov na pojednávaní) je potrebné ospravedlniť tým, že ich strana
sporu nemohla predložiť už skôr (napr. novým skutkovým tvrdením sa reaguje na skutočnosť, ktorá vyšla
najavo až z dôkazu vykonaného na pojednávaní); inak na ne súd nemusí prihliadnuť (§ 153) (bližšie
Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, C.H. Beck, 2022, s. 615 - 619)

40. Súd žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3 000 eur zamietol ako
nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzniknutú ujmu možno zmierniť ospravedlnením,
pričom nebolo zistené, žeby takéto morálne zadosťučinenie nebolo dostatočné (prvá podmienka),
rovnako súd nezistil, žeby neoprávneným zásahom došlo k značnému zníženiu dôstojnosti fyzickejosoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (druhá podmienka). Sám žalobca neuviedol
žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že by sa akýmkoľvek spôsobom zmenila kvalita jeho života.
Zároveň právny zástupca žalobcu sám v rámci záverečnej reči uviedol, že je zložité preukazovať

ujmu a preto žiadajú len symbolickú sumu. V priebehu konania k náhrade nemajetkovej ujmy žalobca
neuviedol žiadne tvrdenia ohľadom zmeny spôsobu jeho života, ani nenavrhol žiadne dôkazy, ktoré by
boli spôsobilé preukázať závažnosť vzniknutej ujmy. Pre žalobcu je teda podľa názoru súdu dostatočné,
pokiaľ sa mu žalovaný ospravedlní spôsobom, aký mu súd uložil vo výroku tohto rozsudku. Súd už len
dopĺňa, že peňažné zadosťučinenie prichádza do úvahy iba vtedy, ak vzniknutú ujmu nemožno zmierniť

prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy
súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať ako z jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho
prípadu. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka musí mať súd za preukázané okolnosti, že v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie
podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo v tomto prípade preukázané nemal a teda
v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Súd nemal v tomto smere za preukázané, že by

žalobca v priamej príčinnej súvislosti s e-mailom žalovaného zo dňa 03.03.2023 vybočil v neprimeranom
rozsahu zo zaužívaného spôsobu života, či už išlo o pracovný, spoločenský alebo rodinný život.

41. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd žalobu žalobcu v časti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 eur zamietol.

42. Súd v závere uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán
sporu, urobil tak preto, že daný argument nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúci (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

43. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

44. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

45. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1,2 a 3 OSP),

ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana
sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu).
Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu
(sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho zaťažiť procesnou

zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu (znaleckej činnosti).

46. V danej veci bol žalobca plne procesne úspešný podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže mal plný úspech
čo do základu uplatneného nároku (ochrana osobnosti a primerané zadosťučinenie - ospravedlnenie).
Súčasne dôvodnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy súd nemal za preukázanú, avšak o výške

náhrady nemajetkovej ujmy súd rozhoduje na základe vlastného uváženia, preto nie je dôvod žalobcovi
ako úspešnej strane v konaní o ochranu osobnosti trovy konania nepriznať. Preto súd žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd súčasne nezistil žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa, z ktorých by vyplývala povinnosť súdu výnimočne takúto náhradu nepriznať. O samotnej výške
trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, samostatným rozhodnutím súdny

úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trnava na Krajský súd v Trnave.
Odvolanie musí mať náležitosti podľa § 127 ods. 1 a ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak zákon na podanie

nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorejveci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní,
náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). ( § 363 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.