Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 19, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/71/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123204525
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4123204525.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom XXX XX C., D. XXX/XX, zastúpený JUDr. Martinou Kočíkovou Šiškovou, advokátkou, so sídlom
Kapitulská 26 Trnava, IČO: 50 323 113, proti žalovanej: E. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F. XXX/
XX G. A., zastúpená JUDr. Andreou Kelemenovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 1409/17 Nitra, IČO:
42 122 422, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra (ďalej
„súd prvej inštancie“) zo dňa 04. júla 2024 č.k. 18C/45/2023-347 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“)
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia,
že je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území H., obec Nitra, okres C., a to
pohrebnej služby so súpisným číslom XXX F. C. F. I. XX, zapísanej na liste vlastníctva číslo XXXX.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobca dňa 15. 11. 2017 uzavrel darovaciu

zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena ako darca, so žalovanou, ako obdarovanou, predmetom
ktorej bola nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území H., obec Nitra, okres C., a to pohrebnej
služby so súpisným číslom XXX F. C. F. I. XX, zapísanej na liste vlastníctva (ďalej len „LV“) číslo XXXX
(ďalej len „predmetná nehnuteľnosť“). Účastníci zmluvy sa dohodli na bezodplatnom zriadení vecného
bremena k nehnuteľnosti - práva doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech žalobcu. Z
výpisu z LV číslo XXXX je nesporné, že vlastníkom danej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu je
žalovaná.

1.1.1. Žalobca výzvou zo dňa 21. 03. 2023 vyzval žalovanú na dobrovoľné vrátenie daru z dôvodu, že
porušuje svojím konaním hrubým spôsobom dobré mravy. Dôvodí tým, že žalovaná, ako obdarovaná,
konala účelovo v snahe získať majetok, pričom nielen v čase darovania, ale doteraz koná v rozpore
s dobrými mravmi. Poslala žalobcovi výzvu na vypratanie nehnuteľností, a to aj napriek tomu, že v
prospech žalobcu je zriadené vecné bremeno. V roku 2022 sa rozviedli a nie je medzi nimi už žiadny
blízky vzťah, čo už samo o sebe svedčí o konaní žalovanej, ktorá koná v rozpore so zákonom a
objektívnym dôvodom na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Žalovaná vyhadzuje

žalobcu z nehnuteľnosti, vyzýva ho, aby zrušil sídlo svojej obchodnej spoločnosti, vypratal nehnuteľnosti
a čo je najzávažnejšie, voči žalobcovi sa správa hrubo, šíri o ňom nepravdivé informácie medzi
priateľmi. Žalobca je presvedčený, že žalovaná hrubým a zásadným spôsobom porušuje dobré mravy a
poškodzuje ho nielen ako fyzickú osobu, ale aj jeho podnikateľskú činnosť. Je toho názoru, že žalovanáby mala vrátiť nehnuteľnosť, ktorá je predmetom žaloby do vlastníctva žalobcu, pretože okrem toho, že
sa o nehnuteľnosť absolútne nestará, tak žalobcu ohovára, nestará sa o neho, neposkytuje mu ani len
to, aby mohol bezproblémovo užívať nehnuteľnosť v ktorej má zriadené vecné bremeno a vyhadzuje

ho z každej jeho nehnuteľnosti.
1.1.2. Manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nitra sp.zn. 10Pc/25/2022
dňa 09. 02. 2023.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovení § 628 ods. 1,
ods. 2, § 630 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov).

1.3. V odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Žalobca ako vlastník nehnuteľnosti, ktorý daroval nehnuteľnosť, má po uplatnení
práva na vrátenie daru, ktorému žalovaná ako obdarovaná nevyhovela, naliehavý právny záujem na
požadovanom určení vlastníckeho práva, pretože k zmene zápisu vlastníckeho práva v jeho prospech
doposiaľ nedošlo.
1.4. Konštatoval, že neboli splnené zákonné predpoklady na vrátenie daru, a následne na určenie,

že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Z vykonaného dokazovania nebolo sporné, že
žalobca a žalovaná uzatvorili dňa 15. 11. 2017 darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena,
na základe ktorej žalobca previedol na žalovanú vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam.
Zároveň nebolo sporné, že strany sporu boli manželia, pričom ich manželstvo bolo rozvedené. Medzi
stranami bolo sporné, či sa žalovaná dopustila voči žalobcovi takého správania, ktorým hrubo porušila

dobré mravy. Žalobca tvrdil, že žalovaná ho vyhadzuje z nehnuteľnosti, vyzýva ho, aby zrušil sídlo
svojej obchodnej spoločnosti, vypratal nehnuteľnosť. Súd prvej inštancie poukázal na výsluch žalobcu
na pojednávaní, ktorý uviedol, že odišiel z domu dobrovoľne, vyhodený nebol. V rámci konania o rozvod
manželstva uviedol, že zo spoločnej domácnosti odišiel asi pred štyrmi mesiacmi (pojednávanie dňa 09.
februára 2023) a teda nie je pravdivé tvrdenie žalobcu v žalobe, že žalovaná by ho mala vyhadzovať

z nehnuteľností. Je nesporné, že žalovaná vyzvala žalobcu na zrušenie vecného bremena, zrušenie
zápisu adresy prevádzkarne, ako aj na zápis zmeny sídla spoločnosti, pričom predmetné výzvy sa týkali
nehnuteľností,ktoréniesúpredmetomsporuatonehnuteľnostínachádzajúcichsavkatastrálnomúzemí
C. zapísaných na LV číslo XXXX.
1.5. Žalobca tvrdil, že žalovaná ho ohovára a poškodzuje jeho podnikateľské aktivity, ničí jeho

podnikanie, parazituje na jeho dobrej povesti, nedodržiava žiadne dohody, je vulgárna a neslušná,
a ona a jej dcéra mu preberajú klientov, nespláca dlhy. V tomto smere však žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, nepreukázal ním tvrdené skutočnosti, nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Zároveň nebolo preukázané, že žalovaná nespláca dlhy. Taktiež nepreukázal, že práve len
žalovaná kliká na jeho platený inzerát a tiež, že zníženie príjmu žalobcu z podnikania má byť v

dôsledku správania sa žalovanej, ktorá mala poškodzovať jeho dobré obchodné meno. Sám žalobca už
v žalobe uviedol, že dokázať takéto konanie je takmer bez šance. Zo strany žalobcu nebolo preukázané,
že žalovaná ho mala donútiť k darovaniu nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu. Na pojednávaní
žalobca prehlásil, že nehnuteľnosť daroval žalovanej, aby nemali nárok jeho deti z bývalého manželstva.
Tvrdenia ohľadom nadobudnutia nehnuteľností, ich financovania a úhrad investícií do nehnuteľností,

ktoré nie sú predmetom sporu neboli podstatnými pre rozhodovanie v danom spore.
1.6. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaná sa o nehnuteľnosť nestará, že investoval do nehnuteľnosti, ktorá
je predmetom sporu, do jej zhodnotenia sumu 50 000 eur. Tieto ním tvrdené skutočnosti nepreukázal,
nebolo zrejmé, či boli investované výlučne jeho vlastné finančné prostriedky, príp. prostriedky získané v
rámci bezpodielového spoluvlastníctva a tiež kedy mali byť investované. Súd prvej inštancie poukázal,

že obe strany sporu podnikali a mali z podnikania príjem. Z daňových priznaní strán sporu, je zrejmý
príjem žalobcu, ako i žalovanej za obdobie rokov 2010-2022. Nevyplýva z nich, že iba žalobca mal mať
finančné prostriedky na kúpu všetkých nehnuteľností, keďže mal platiť dane v sume 14 000 eur tak, ako
tvrdil na pojednávaní. Vo väčšine daňových priznaní je uvádzaná u žalobcu strata, zisk bol v rozmedzí
4 000 eur až 6 000 eur. Tvrdenie žalobcu, že "medzi účastníkmi bola dohoda, že žalovaná figuruje

ako vlastníčka v evidencii nehnuteľností, ale reálnym a jediným skutočným vlastníkom je žalobca" súd
vyhodnotil ako irelevantné.
1.7. S poukazom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal svoj
nárok na vrátenie daru, nakoľko nepreukázal hrubé porušovanie dobrých mravov zo strany žalovanej.
Žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenia uvedené v žalobe, ako aj vo výzve na vrátenie daru,

neuniesol dôkazné bremeno, pričom žalobca už nemal ďalšie návrhy na dokazovanie. Žalobcom
špecifikované dôvody na vrátenie daru tak, ako boli vymedzené neboli preukázané, nebolo preukázané,
že správanie žalovanej, ako obdarovanej, dosiahlo značnú intenzitu, resp., že by išlo o porušovanie
sústavné, ktoré svojim trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia ateda by zakladalo hmotnoprávny nárok žalobcu na vrátenie daru v zmysle vyššie uvedených ustanovení
Občianskehozákonníkapodľa§630.Vzhľadomnavyššieuvedenésúdžalobuzamietolakonedôvodnú.
1.8. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového

poriadku(zákončíslo160/2015Z.z.,ďalejlen„CSP“)tak,žežalovanejsúdnáhradutrovkonaniapriznalv
rozsahu 100%, pretože vo veci mala plný úspech, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom
na ustanovenie § 257 CSP zistené u strán sporu ani v okolnostiach veci zistené neboli. O výške trov
konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia do 60 dní a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1
písm. e/ CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
2.1. Dôvodí, že súd prvej inštancie výrazne zľahčil všetky dôkazy predložené žalobcom, tieto
nevyhodnotil v súvislostiach a komplexne, čím porušil zásadu objektívneho zistenia skutočností
rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci. Hodnotil dôkazy výlučne k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom

daru, pričom žalovaná získala od žalobcu viacero nehnuteľností, preto jej správanie a konanie je
nevyhnutné posudzovať komplexne a to vo vzťahu k všetkému majetku, ktorý preukázateľne nadobudla
prostredníctvom žalobcu. Je nesporné, že iba táto nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania, bola
nadobudnutá darom, preto iba vo vzťahu k tejto mal žalobca možnosť domáhať sa jej vrátenia a napriek
sľubom žalovanej, že mu vráti minimálne polovicu majetku, mu nevrátila nič. Súd prvej inštancie

nereflektoval na to, že žalovaná prostredníctvom žalobcu získala nehnuteľnosť, ktorá je predmetom
žaloby a nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX. Zároveň nezohľadnil, že žalovaná len vďaka žalobcovi
zhodnotila, zrekonštruovala a zmodernizovala voju nehnuteľnosť, ktorú zdedila a v ktorej spoločne
viac ako 20 rokov žila so žalobcom. Taktiež nezohľadnil, že iba vďaka žalobcovi dcéra žalovanej
nadobudla nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX a iba vďaka žalobcovi začala žalovaná podnikať

v oblasti pohrebníctva, čo jej zabezpečilo živobytie a teraz mu ničí biznis.
2.2.Ďalejžalobcavpodanomodvolaníuvádza,žejenesporné,žežalovanávyužilavšetkymožnosti,ako
poškodiť a zničiť žalovaného (malo byť žalobcu), nakoľko nielenže mu nechce z majetku absolútne nič
vydať a vyplatiť, ale naviac používa stále jeho obchodné meno, podniká pod jeho obchodnou značkou,
čo súd vôbec neriešil. Taktiež neriešil, že žalovaná spolu s dcérou zaregistrovala obchodné meno

ako ochrannú známku, pričom jediný, kto reálne vybudoval túto značku, bol žalobca. Žalovaná tým
agresívne, arogantne a amorálne postupovala vo vzťahu k žalobcovi.
2.3. Za konanie v rozpore s dobrými mravmi považuje konanie žalovanej, ktorej počas spolužitia
umožnil začať podnikať, poskytol jej priestory, možnosti, personálne a aj technické vybavenie, dovolil
jej vystupovať pod jeho menom, následne po rozpade vzťahu táto zákerne prebrala zamestnancov,

klientov, technické vybavenie a tvári sa, že to patrí jej, pretože je v nehnuteľnosti, ktorú vlastní. Mieni
mu zrušiť obchodné sídlo spoločnosti, ako aj vecné bremeno, čo je jediná možnosť, ako môže žalobca
ďalej podnikať.
2.4. Súdu prvej inštancie vytýka, že v odôvodnení vôbec nevyhodnotil predložené dôkazy, ale zúžil to
na konštatovanie, že žalovaná sa žiadneho z vyššie uvedených konaní nedopustila výlučne vo vzťahu

k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vrátenia, a to, že dcéra žalovanej a ona podnikajú pod rovnakým
obchodným menom, dali si to zaregistrovať a ničia žalovanému biznis sa nedá preukázať a je vlastne
irelevantné.
2.5. Žalobca ďalej dôvodí, že žaloba o vrátenie daru je hlavne o subjektívnom vnímaní toho, kto sa
vrátenia domáha, ale je jasné, že musí táto osoba aj uviesť konanie a preukázať ho. Žalobca predložil

dôkazy a žalovaná sama potvrdila tvrdenia žalovaného (asi žalobcu), a to že podnikať začala len vďaka
žalobcovi a s jeho pomocou, že nehnuteľnosť na J. ulici kúpila len vďaka a z peňazí žalobcu, že
nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daru kúpil žalobca a previedol ju na žalovanú. Žalovaná teraz využíva
všetkotechnickévybavenie,ktoréobstaralžalobca,všetkykontakty,všetkyznámostiaobchodnévzťahy,
ktoré roky žalobca budoval. Viackrát sa vysmiala žalobcovi, že ho o všetko pripraví, že bol hlupák, keď

jej veril, že mu niečo vráti.
2.6. K ohováraniu u priateľov uviedol, že na Slovensku nikto nechce ísť svedčiť na súd, pretože nechce
mať problémy a nechce sa naťahovať so súdmi, preto je nereálne niekoho získať, kto by sa nebál
vypovedať ako svedok za situácie, že protistrana prezentuje, že ak sa niekto opováži niečo vypovedať,tak podá trestné oznámenie pre krivú výpoveď. Keďže žalovaná ničí dobré meno žalobcu hlavne pred
obchodnými partnermi a zákazníkmi, tak žiadny z nich už nikdy nebude chcieť mať nič spoločné s ním,
ak ho bude ťahať po súdoch a následne po polícii.

2.7. Žalovaná sa ani nesnaží tváriť a vzbudzovať dojem, že to, čo hovorí žalobca, nie je pravdou, nakoľko
sa v spoločnosti prezentuje ako tá, čo žalobcu pripravila o všetko a tá, ktorá vyhrala, čo sú veci, ktoré
sa dokázať nedajú a súd len nečinne prihliada na to, ako bol žalobca podvedený, oklamaný, doslova
zneužitá jeho dobrá vôľa, ktorú prejavoval viac ako 25 rokov nielen voči žalovanej, ale aj voči celej jej
rodine. Nejde len o subjektívny pocit žalobcu, ale o skutočnosti, ktoré sú preukázané, ale sami o sebe nie

sú také významné, ale keď sa hodnotia spoločne, tak je jasné, že žalovaná koná dlhodobou, úmyselne,
účelovo, v rozpore s dobrými mravmi a vedome poškodzuje dobré meno žalobcu.
2.8. Súd prvej inštancie nevykonal dôkladné dokazovanie a nevyhodnotil dôkazy spoločne a nestalo
by sa tak ani ak by odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, nakoľko žalovaná
má blízku priateľku, ktorá pracuje na Okresnom súde Nitra a preto aj o objektivite odvolacieho súdu
je možné pochybovať.

2.9. Súd prvej inštancie vôbec neprihliadal na daňové priznania žalovanej, z ktorých vyplýva, že nemala
žiadne finančné prostriedky, z ktorých by mohla financovať kúpu nehnuteľnosti na J. X.
2.10. Súd prvej inštancie spochybnil jednostranný právny úkon, ktorým bola výzva na vrátenie daru.
Okrem písomne zaslanej výzvy, bola žalovaná vyzvaná už na stretnutí s jej právnym zástupcom K. E.
na osobnom stretnutí v marci 2023, čo žalovaná nespochybnila.

2.11. Žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie, keď sa obmedzil
iba na skutočnosti týkajúce sa nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vrátenia a nebral do úvahy celkové
správanie žalovanej a jej postup a konanie, ktoré svedčí o tom, že sa nespráva voči žalobcovi ani len
slušne. Taktiež vôbec neprihliadol na to, čo sa v rámci dôkazov preukázalo.
2.12. Navrhuje zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe žalobcu vyhovieť v plnom

rozsahu a priznať mu náhradu trov konania, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu dôvodila,, že skutkové okolnosti uvádzané žalobcom nie
je možné hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Žalobca nepreukázal správanie žalovanej,

ktoré by spĺňalo požiadavku hrubého porušenia dobrých mravov. Neprodukoval žiadne dôkazy a jeho
tvrdenia ohľadom právania sa žalovanej voči nemu ostali nepreukázané. Aj odvolanie je koncipované
iba všeobecne, nepoukazuje na konkrétne správanie žalovanej, nakoľko žalobca ani žiadne dôkazy
nenavrhoval a neprodukoval.
3.1. Žalovaná vo svojich vyjadreniach poprela jednotlivé tvrdenia žalobcu, podrobne sa k nim vyjadrila,

doložila písomné dôkazy svojich tvrdení, predložila dôkazy k zabezpečeniu peňazí na vyplatenie
vydraženej nehnuteľnosti na J. X. Žalobca tieto dôkazy nevyvrátil a nepreukázal zdroj financovania
jednotlivých nehnuteľností. Žalovaná popiera, že by vyhodila žalobcu z domu, žalobca odišiel z miesta
spoločného bydliska sám a dobrovoľne.
3.2. Žalovaná popiera všetky tvrdenia žalobcu týkajúce sa ohovárania jeho osoby, poškodzovania jeho

podnikateľských aktivít, pričom takéto tvrdenie vôbec nebolo preukázané. Žalovaná doložila dôkazy
o financovaní nadobúdania jednotlivých nehnuteľností, predložila úverové zmluvy, vysvetlila spôsob
nadobudnutia nehnuteľnosti na adrese J. X L. J. X G. C.. Vyvrátila tým tvrdenia žalobcu, že sám
financoval vyplatenie kúpnej ceny na nehnuteľnosť na adrese J. X. Žalobca popiera zabezpečenie
peňazí žalovanou uvádzaným a preukázaným spôsobom, avšak on sám žiadny dôkaz o spôsobe

vyfinancovania sumy 145 350 eur nepredložil.
3.3. Žalobca nepreukázal financovanie kúpy nehnuteľností z vlastných zdrojov, nakoľko z jeho daňových
priznaní vyplýva, že bol v strate. Rovnako nepreukázal ani ohováranie zo strany žalovanej, ktoré
ho poškodzuje v jeho podnikateľskej činnosti. K registrácii ochrannej známky „ASTRA“ sa vyjadrila
svedkyňa M., žalovaná nemala na tejto registrácii žiadny podiel a žalobca neprodukoval v tomto smere

žiadne dôkazy.
3.4. K zrušeniu sídla spoločnosti žalobcu uviedla, že žalobca sa so žalovanou rozviedol náhle, bez
vysvetlenia, preto žalovaná nemala dôvod ponechať v platnosti súhlas so zriadením sídla spoločnosti
žalobcu na tejto adrese.
3.5. K okolnostiam uzavretia darovacej zmluvy uviedla, že nikdy žalobcu nenútila k žiadnemu prepisu

nehnuteľnosti, bolo to jeho vlastné rozhodnutie, pričom ani sám žalobca žiadne vyjadrenie o nátlaku
prepisu neuviedol. Žalovaná tiež popiera tvrdenia žalobcu o preberaní klientov. Skutočnosť, že žalobca
nemá také tržby ako v minulosti, nijako nesúvisí s výkonom podnikateľskej činnosti žalovanej a jej dcéry.
Žalobca toto tvrdenie nijako nepreukázal.3.6. Žalovaná potvrdila, že žalobca je oprávnený v nehnuteľnostiach bývať a užívať ich na bývanie.
Nakoľko došlo k rozvodu manželstva, žalovaná nemá záujem poskytovať mu nehnuteľnosť na
prevádzkovanie jeho podnikateľských aktivít. V užívaní nehnuteľnosti na bývanie žalovaná žalobcovi

nikdy nebránila. V konečnom dôsledku neobmedzila v nehnuteľnosti ani výkon jeho podnikateľskej
činnosti, žalobca má naďalej do nehnuteľnosti prístup a vykonáva v nich podnikateľskú činnosť.

4. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovanej, v písomnom podaní doplnil odvolanie a zároveň sa vyjadril
k stanovisku žalovanej.

4.1. Uviedol, že až po vydaní rozhodnutia a po podaní odvolania sa dozvedel, že nielen že mu dcéra
žalobkyne, ktorá sa matkou podniká ukradla obchodné meno a dala si ho registrovať ako ochrannú
známku, ale buď priamo žalovaná alebo jej dcéra nahlásili na internetovom prehliadači google a na
všetkých ostatných internetových prehliadačoch že žalobca , ktorý pod touto značkou vystupuje od roku
2004 zneužíva ich ochrannú známku a obchodné meno. Žalobca musí teraz podať žalobu o zrušenie
ochrannej známky. Ďalej žalobca zhodne s podaným odvolaním dôvodí o nevhodnom správaní sa

žalovanej, jej dcéry, o ním vybudovanom podnikaní pod obchodným menom ASTRA – pohrebná
služba Nitra, tvrdí, že žalovaná mu ukradla nehnuteľnosti, oklamal ho, úmyselnému prisľúbila prepis
nehnuteľností, ktoré on zakúpil. Poukázal na úmyselné konanie žalovanej a jej dcéry, preto to malo byť
posudzované a vnímané v kontext celého konania žalovanej a jej dcéry.

5. Žalovaná v písomnom vyjadrení iba uviedla, že podanie žalobcu zo dňa 03. 10. 2024 je realizované
po uplynutí odvolacej lehoty a preto je doplnenie odvolania zákonom vylúčené.
5.1. K registrácii ochrannej známky sa vyjadrila svedkyňa M., žalovaná nemala na tomto žiadny podiel,
registrácia sa realizovala bez jej vedomia, jej pričinenia. Žalobca neprodukoval v tomto smere žiadne
dôkazy preukazujúce aktívnu účasť žalovanej na registrácii ochrannej známky. Známka je registrovaná

od 22. 08. 2023 a žalobca má o tejto skutočnosti vedomosť od 05. 10. 2023, nie je preto pravdivé
tvrdenie žalobcu, že sa jedná o skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozsudku. Žalovaná nerobila ani
žiadne opatrenia na internetovom prehliadači GOOGLE.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,

ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie
vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§ 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1, §

219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovanej vrátenia daru,

nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom darovacej zmluvy. Dôvodí, že žalovaná ho ohovára, správa sa
neúctivo voči jeho osobe, preberá mu klientov, marí mu jeho podnikanie tým, že ho vyzýva na vypratanie
nehnuteľnosti, ktorá je v jej vlastníctve, že mu aj s jej dcérou ukradli obchodné meno, negatívne sa voči
nemu vyjadruje v podnikateľských kruhoch.
7.1. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena,

nepreukázania jeho tvrdení, nepredloženia žiadneho dôkazu o tom, že by sa žalovaná správala voči
nemu tak, ako to tvrdí v podanej žalobe.
7.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalobca. Dôvodil, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej

inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1
písm. e/ CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Namieta predovšetkým, že súd prvej inštancie
hodnotil dôkazy iba vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vrátenia daru, nehodnotil

dôkazy však komplexne, aj k iným nehnuteľnostiam, nehodnotil správanie sa žalovanej komplexne aj
v súvislosti s podnikaním jej dcéry. Žiada zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe žalobcu vyhovieť, resp.
zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.8. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania
žalobcu, súc viazaný dôvodmi podaného odvolania, dospel k záveru, že v danej veci súd prvej inštancie

vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne
posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie podľa § 220 CSP rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej
stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto
dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. Odvolací súd iba poznamenáva, že je potrebné

mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)
jednotu. Ak preto následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej
inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie
právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

10. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd, stotožniac sa tak s výrokom napadnutého rozsudku, ako aj v dostatočnej miere
jeho odôvodnením, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, na zdôraznenie správnosti iba

dodáva, že je nesporné, že v danom prípade sa žalobca domáha určovacou žalobou vrátenia daru od
žalovanej a tým aj určenia jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti.

12. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný
správa k nemu, alebo k členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

12.1. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že k zániku darovacieho vzťahu dochádza na
základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočnostiach: a) hrubého porušenia dobrých mravov,
správaním sa obdarovaného voči darcovi, alebo členom jeho rodiny, b) jednostranného právneho úkonu
darcu adresovaného obdarovanému.
12.2. Dobré mravy patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce

subjektívne práva k ich obsahu, alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy
sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú však zákonom definované. Ich
obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovania.
12.3. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu, nie je akékoľvek nevhodné správanie

obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré vzhľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Musí ísť
o porušenie značnej intenzity, alebo porušovanie sústavné, ako i neposkytnutie potrebnej pomoci
darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem, alebo zo zmluvného
vzťahu. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé

porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu vzájomnosti. Znamená to, že treba brať do úvahy
a hodnotiť aj správanie darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými
mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu
a voči členom jeho rodiny. V žiadnom prípade by sa totiž darca nemohol úspešne domáhať vráteniadaru, lebo reakciu obdarovaného, ktorá bola taktiež nevhodná, by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. V takomto prípade možno hovoriť o spoločensky nežiaducej vzájomnej
komunikácii medzi darcom a obdarovaným, ktorú sotva možno charakterizovať ako hrubé porušenie

dobrých mravov zo strany obdarovaného.
12.4. Tento záver vyplýva už z ustálenej súdnej praxe, a to tak už súdom prvej inštancie citovaného
judikátu R 88/1998, R 61/1997, ako aj z novších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
z ktorých záverov vyplýva zhodný záver ako už z publikovaných judikátov. Ide o rozhodnutia napr.
7Cdo/44/2017, 9Cdo/44/2022, 3Cdo/218/2010, 2Cdo/108/2007, 8Cdo/76/2023.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, jeho odôvodnenia, ako aj odvolania žalobcu
adôkazovpredloženýchvrámcikonanianasúdeprvejinštanciedospelkjednoznačnémuzáveru,žesúd
prvej inštancie pri rozhodovaní v danej veci vychádzal z vyššie uvedenej súdnej praxe vyšších súdnych
autorít, ako aj zo záverov citovaných judikátov R 88/1998, R 61/1997, ktoré závery nie sú v rozpore
s uvedenými novšími rozhodnutiami najvyššieho súdu. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záveru

súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:
13.1. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie
morálnych pravidiel správania - súhrnu určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti
akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu,
ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá.

Uvedenéustanovenie,ktorézarelevantnéoznačujelensprávanieobdarovaného,nemožnorozširujúcim
spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného,
hoci i jemu blízkych (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 63/2004).
13.2. Judikatúra najvyššieho súdu v minulosti formulovala isté všeobecné právne závery z hľadiska

posudzovania intenzity konania obdarovaného voči darcovi alebo príslušníkom jeho rodiny (viď
rozhodnutie z 24. februára 2011 sp. zn. 3Cdo/218/2010). Na uvedenom mieste je však nutné hneď
poznamenať, že úvaha súdu o tom, či skutkové zistenia týkajúce sa správania sa obdarovanej
osoby opodstatňujú záver o dôvodnosti žaloby podanej v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka, je
v každej jednotlivej veci podložená na vysoko individuálnych (odlišných) okolnostiach, charakteristiky

ktorých sú spravidla neopakovateľné v iných prípadoch. Pri posúdení a hodnotení týchto individuálnych
okolností postupujú súdy vždy diferencovane, pričom nezotrvávajú (nemôžu zotrvávať) na určitých
striktných hraniciach. Vzhľadom na to, v otázke určenia intenzity porušovania dobrých mravov, ktoré v
zmysle žaloby zakladá právo darcu domáhať sa vrátenia daru, ani nemôže existovať (byť vytvorená)
ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Rozhodovacia prax súdov môže stanoviť len všeobecné

charakteristické znaky konania obdarovaného, ktoré je relevantné podľa § 630 Občianskeho zákonníka
(sp. zn. 2Cdo/303/2020 obdobne sp. zn. 8Cdo/114/2018). Podľa už spomínaného rozhodnutia sp. zn.
3Cdo/218/2010 právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného
voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej
významnom porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len

také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho
prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v
prípade porušenia dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou
(opakovanosťou),pričomjehovonkajšímprejavommôžubyťfyzickénásilie,hrubéurážky,neposkytnutie
potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a pod. V súlade s § 630 Občianskeho zákonníka možno za právne

relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je
rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania sa obdarovaného
treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie
nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie
princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje

znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom
posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a
či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom
jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú
(darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako

hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by
bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo 108/2007, 8Cdo/76/2023).14. Z okolností prípadu v ich súhrne vyplýva, že, žalovaná prijala od žalobcu dar, predmetnú
nehnuteľnosť, ktorú žalobca podanou žalobou žiada vrátiť. Pre vyhovenie predmetnej žalobe žalobcu
bolo jednoznačné, v zmysle vyššie uvedených záverov súdnej praxe, aby žalobca nespochybniteľným

spôsobom preukázal správanie žalovanej, ktoré by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Žalobca
však iba všeobecne, bez akýchkoľvek konkretizácií uvádzal správanie sa žalovanej, ktoré podľa jeho
subjektívneho cítenia bolo voči nemu nevhodné, nevďačné, ponižujúce, bezohľadné a až agresívne.
Neuviedol žiadne konkrétne správanie sa žalovanej, ktoré by mohlo byť charakterizované ako hrubo
porušujúce dobré mravy. Žalobca nepreukázal, že žalovaná mu bránila v podnikaní tak, ako to tvrdil, že

by ho vyhadzovala z nehnuteľnosti, ktorú jej daroval, že by mu bránila v užívaní tejto nehnuteľnosti, že
by ho v spoločnosti a medzi podnikateľskými a obchodnými partermi ohovárala a brala mu klientov, že
by nehnuteľnosti boli kupované výlučne z jeho vlastných peňazí. Žiadnu z týchto ním tvrdenú skutočnosť
nepreukázal žiadnym presvedčivým dôkazom. Bez preukázania právne relevantným dôkazom tak
zostávajú jeho tvrdenia iba v rovine jeho subjektívnych tvrdení a pocitov. Ani tvrdenie, že nechcel
žiadneho svedka, ktorý mal vedieť o nevhodnom správaní žalovanej, „ťahať pred súd“, nie je relevantné,

nakoľko sám tým potvrdil, že dôkazné bremeno svojich tvrdení nevie preukázať. Z uvedeného dôvodu
preto správne súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení,
preto jeho žalobe nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie v plnom
rozsahu stotožnil.

15. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami
odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní.

16. Žalobca v podanom odvolaní dôvodí, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1
písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h/ CSP).

16.1.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesjepotrebnérozumieťnesprávnyprocesnýpostupsúdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti); jeho súčasťou je aj
náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, sp. zn. 4 Cdo 140/2019 alebo sp.
zn. 4 Cdo 120/2019). Pri posudzovaní znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je

nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia
procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie
procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. Z práva na
spravodlivý proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne

záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo
procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom až dožadovať
sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 251/03). V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia
ústavná zásada, a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien,

ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018).
16.1.1. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajúcej z rozhodnutia sp.zn. IV ÚS 468/2018
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecnéhosúdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces [napr. III. ÚS
209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok

Európskehosúdupreľudsképráva(ďalejlen„ESĽP“)RuizTorijac.Španielskoz9.12.1994,Annuaire,č.
303-B]. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny
prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
16.1.2. Ústavný súd k namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl.47ods.3ústavynapotvrdeniesprávnostizáverunajvyššiehosúduvcitovanomrozhodnutíuviedol,že

zásada rovnosti zbraní ako jedna zo všeobecných záruk spravodlivého súdneho konania zabezpečuje,
aby v konaní pred všeobecným súdom mali jeho účastníci 19 (príp. strany sporu) rovnaké postavenie.
Rovnosť zbraní spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) sa
prejavujevprocesnoprávnompostaveníúčastníkovkonania,vspôsobearozsahudokazovaniaaviných
oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu
a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Aj

keď výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov
budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje všeobecný súd podľa svojej voľnej úvahy, ktorá je limitovaná
v záujme zachovania práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru požiadavkou,
aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania
do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (por. rozhodnutia ESĽP

vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, rozsudok, 18. 2. 1997, č. 18990/91, § 23, tiež Foucher proti
Francúzsku, rozsudok, 18. 3. 1997, č. 22209/93, § 34 a Dombo Beheer B. V. proti Holandsku, rozsudok,
27. 10. 1993, č. 14448/88, § 33 – 35). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil názor, že
nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. III. ÚS 332/09). V takomto prípade by
prichádzalodoúvahyajvyslovenieporušeniazákladnéhoprávanarovnosťúčastníkovvkonanípodľačl.
47 ods. 3 ústavy, keďže nevykonanie účastníkom konania navrhovaného dôkazu by ho oproti druhému
účastníkovi konania znevýhodňovalo. Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia

(porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1Cdo 213/2019, 2 do 190/2019,
3Cdo 168/2018, 4Cdo 3/2019, 5Cdo 57/2019, 6Cdo 33/2020, 7Cdo 308/2019, 8Cdo 152/2018). 21.
Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenia.
16.2. Žalobca v podanom odvolaní nedefinoval a nekonkretizoval presne v čom malo spočívať
porušenie práva na spravodlivý proces a toto v odvolaní nešpecifikoval. Z tohto dôvodu odvolací súd

nemohol posudzovať porušenie tohto práva, keďže z podaného odvolania nevyplýva, v čom malo
spočívať. Z obsahu spisu, rozhodnutia súdu prvej inštancie, dôvodov odvolania, však nevyplýva žiadne
také procesné pochybenie, ktoré by malo za následok vadu konania spočívajúcu v porušení práva
na spravodlivý proces. Rozsudok súdu prvej inštancie nevykazuje ani znaky nepreskúmateľnosti,
arbitrárnosti, či zmätočnosti. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok riadne, v zmysle ustanovenia §

220 CSP odôvodnil, poukázal na sporné a nesporné otázky sporu, vyhodnotil dôkazy tak jednotlivo,
ako aj v ich súhrne. Z tohto dôvodu odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP vyhodnotil ako
nedôvodný a účelový.
16.3. Z obsahu podaného odvolania odvolateľom jednoznačne vyplýva námietka, že súd prvej inštancie
nevenoval dostatočnú pozornosť dokazovaniu a vyhodnoteniu dôkazov nielen jednotlivo, ale aj v ich

súhrne. Vytýka súdu prvej inštancie, že dôkazy nevyhodnotil komplexne, že neposudzoval správanie
sa žalovanej voči žalobcovi v celom kontexte, že sa zameral iba na správanie sa žalovanej voči
nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom daru. Odvolateľ ďalej v podanom odvolaní namieta, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1
písm. f/ CSP).

16.3.1. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc
posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov
o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Hodnotenie dôkazov je

činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ
v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP,
normatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazovrobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu
ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.
Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s

priebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.). Pri hodnotení dôkazov
je súd viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber
dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná
požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami

súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/2008).
16.3.2. K namietanému pochybeniu v procese dokazovania odvolací súd ešte uvádza, že pokiaľ
súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky aj iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich
skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to
v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany.
Predmetná judikatúra najvyššieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v rozhodnutiach

sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS
465/2017, IV. ÚS 511/2020. Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09
tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie
skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať
akoporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanievzmyslečl.46ods.1ústavy.Zásadámspravodlivého

procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové
zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve
na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných
princípov CSP) a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien,

ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na
spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
16.3.3. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti. Jednotlivý dôkaz hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, relevancii vo vzťahu
k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam vykonaných dôkazov súd
dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel
formálnej logiky.

16.3.4. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru,
že odvolateľom spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) súdu prvej inštancie zodpovedá
zásadám formálnej logiky a je aj preskúmateľná. V posudzovanej veci z rozhodnutia súdu prvej
inštancie je zrejmý jeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci
skutkový záver, podľa ktorého žalovaná svojím správaním (v priebehu konania, ale ani

v odvolaní nie je konkretizované), voči žalobcovi nekonala spôsobom porušujúcim dobré mravy. V
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol okolnosti, ktoré vzal za preukázané a z ktorých
vychádzal, je z neho zrejmé, že dôkazy hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s dôrazom na to,
či žalobcom produkované tvrdenia podporené predloženými listinnými dôkazmi (aj v kontexte s ďalšími
vykonanými dôkazmi) sú vôbec spôsobilými ňou tvrdenú skutočnosť dokázať, jasne a zrozumiteľne

vysvetlil, aké úvahy ho viedli k záveru ohľadne porušenia dobrých mravov žalovanou. Podľa názoru
odvolacieho súdu spôsob, akým súd prvej inštancie dospel k tomuto rozhodujúcemu skutkovému
zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP v spojení s ustanovením § 185 CSP. Úvahy, ktorými sa v
rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia
dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, podľa názoru

odvolacieho súdu procesný postup súdu prvej inštancie prebiehal v zmysle právnej úpravy Civilného
sporového poriadku. Takýmto procesným postupom súdu prvej inštancie preto podľa odvolacieho súdu
nedošlo k tomu, že by súd znemožnili žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16.4. Odvolací súd námietky žalovanej, že súd prvej inštancie nehodnotil jednotlivé dôkazy v ich súhrne,

v celom kontexte správania sa žalovanej a v neposlednom rade aj jej dcéry, vyhodnotil ako účelové
a nedôvodné. Predmetom konania bolo vrátenie daru, nehnuteľnosti, ktorá je špecifikovaná v tomto
konaní, preto tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd sa mohol zaoberať správaním sa žalovanej
voči žalobcovi vo vzťahu k tejto, žalovanej, nehnuteľnosti. Zároveň bolo nevyhnutné posudzovať všetkydôkazy, tvrdenia aj v celom kontexte a v ich súhrne. Súd prvej inštancie tak postupoval a dospel k záveru,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o nevhodnom, arogantnom, bezohľadnom, či až
agresívnom správaní sa žalovanej voči nemu. Žalobca v tomto smere nepredložil jeden jediný dôkaz

a tak jeho tvrdenia zostávajú iba v rovine jeho subjektívnych názorov a tvrdení.
16.5. Žalobca ani v podanom odvolaní nešpecifikoval svoje tvrdenia, že žalovaná využila všetky
možnosti ako mu poškodiť, zničiť ho, pretože mu nechce z majetku nič vrátiť. Bez preukázania týchto
tvrdení zostávajú iba v rovine subjektívnych pocitov a názorov žalobcu. Ďalej tvrdí, že žalovaná
len vďaka žalobcovi zhodnotila, zrekonštruovala a zmodernizovala svoju nehnuteľnosť, ktorú zdedila

a v ktorej spoločne viac ako 20 rokov žila so žalobcom a že len vďaka nemu nadobudla dcéra
žalovanej nehnuteľnosti, že len vďaka žalobcovi začala žalovaná podnikať v oblasti pohrebníctva, čo jej
zabezpečilo živobytie a teraz mu ničí biznis, používa a zneužíva jeho obchodné meno.
16.5.1. Odvolací súd k tejto námietke žalobcu iba dodáva, že tieto tvrdenia nepodložil žiadnym dôkazom,
je to iba jeho subjektívna domnienka, a ak to považuje za hodnoverné tvrdenie, bolo jeho povinnosťou
tieto skutočnosti aj preukázať. Odvolací súd iba dodáva, že toto popísané správanie sa žalovanej voči

žalobcovi nenapĺňa podmienku správania sa žalovanej, ktorá by bola v hrubom rozpore s dobrými
mravmi. Žalobca nepreukázal, že žalovaná mu ničí biznis, tým, že dcéra žalobkyne, ktorá si dala
zaregistrovať obchodnú značku ASTRA bez vedomia žalobcu, čím má ničiť žalovaná jeho podnikanie,
je v rozpore s vnútornou logikou, nakoľko žalovaná tvrdí, že s registráciou obchodnej značky nemá nič
spoločné. Ide opätovne iba o vnútorné presvedčenie žalobcu, ktoré nie je ničím podložené. Ani žalovaná

nespochybnila vo svojich vyjadreniach, že žalobca úspešne podnikal od roku 2004. Ako sám tvrdí, sám
ponúkol prácu žalovanej, obaja spoločne rozširovali podnikanie, dohodli sa, že aj žalovaná si spraví
živnosť a začne podnikať, čo sa aj stalo v roku 2012. Teda sám žalobca tvrdí, že so žalovanou spoločne
rozširovali podnikanie, spoločne sa venovali podnikaniu, a to aj s dcérou žalobkyne. Preto výčitka, že
žalovaná teraz používa technické vybavenie, ktoré obstaral žalobca, všetky kontakty, všetky známosti

a obchodné vzťahy, ktoré roky budoval, bez toho, aby túto námietku akýmkoľvek spôsobom preukázal,
je opäť iba v rovine jeho subjektívneho tvrdenia a domnienok.
16.5.2. Odvolací súd, pri posudzovaní, či správanie sa žalovanej ako obdarovanej možno považovať za
hrubé porušenie dobrých mravov, vychádzal predovšetkým z princípu vzájomnosti a hodnotil i správanie
sa žalobcu, ako darcu. Právny vzťah založený prevodom vlastníctva darovacou zmluvou má právnu

istotu a požíva právnu ochranu s tým, že záväznosť z toho vyplývajúcu zmluvné strany na seba
zobrali sami a dobrovoľne a k narušeniu tohto vzťahu nemôže dôjsť len zo svojvôle darcu. K tomuto
odvolací súd dodáva, že bol to práve žalobca, ktorý opustil spoločnú domácnosť, bez uvedenia dôvodu
odišiel a následne žiada, aby mu žalovaná vrátila nehnuteľnosť, ktorú jej daroval. Ako sám potvrdil,
k uzavretiu darovacej zmluvy nebol donútený, urobil tak z dôvodu, aby nehnuteľnosť nedostali jeho

právni nástupcovia z prvého manželstva.
16.6. Odvolateľ v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že nevenoval dostatočnú pozornosť
predloženým daňovým priznaniam.
16.6.1. Odvolací súd k tejto námietke žalobcu iba dodáva, že predmetné daňové priznania nie sú
podstatným dôkazom pre rozhodnutie v danej veci, nakoľko podstatnou skutočnosťou je vyhodnotenie,

či správanie sa žalovanej voči žalobcovi bolo hrubo porušujúce dobré mravy. K tomuto záveru odvolací
súd však nedospel. Námietku odvolateľa vyhodnotil preto ako účelovú a nedôvodnú.
16.7. Žalobca tiež vytýka súdu prvej inštancie, že vôbec neprihliadal na to, čo sa v rámci dôkazov
preukázalo.
16.7.1. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie skonštatoval, že žalobca dôkazné bremeno

svojich tvrdení neuniesol, nepreukázal také správanie sa žalovanej, ktoré by bolo v hrubom
rozpore s dobrými mravmi. Nie je zrejmé, čo mal žalobca dôkazmi preukázať a na čo súd prvej
inštancie neprihliadol. Jeho všeobecné tvrdenia, bez konkretizácie konkrétnych okolností a skutočností
a preukázania tohto správania sa žalovanej voči žalobcovi zostáva iba v rovine jeho subjektívneho
tvrdenia a jeho domnienok. Námietku odvolateľa vyhodnotil preto ako účelovú a nedôvodnú.

16.8. Odvolateľ v podanom odvolaní dôvodí tiež odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
16.8.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne hovyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému

skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
16.8.2. Žalobca v podanom odvolaní vôbec tento odvolací dôvod nekonkretizoval, neuviedol, v čom
vidí nesprávnosť právneho posúdenia veci, v čom súd prvej inštancie pochybil pri právnom posúdení
predmetu sporu. Z tohto dôvodu, keďže ani sám odvolací súd nezistil pochybenie súdu prvej inštancie

v tomto smere, námietku žalobcu vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.
16.9. Žalobca v podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnosť,
že dcéru žalovanej podporoval, len vďaka nemu začala podnikať a tiež na skutočnosť, že nechala
registrovať jeho obchodnú značku.
16.9.1. K tejto námietke odvolací súd iba poznamenáva, že v danom konaní môže hodnotiť iba správanie
sa obdarovaného, t.j. žalovanej, nie iných osôb a teda ani osobu blízku žalovanej (viď vyššie uvedené

rozhodnutia súdnych autorít).
16.10. Žalobca v podanom odvolaní vzniesol poznámku o objektivite odvolacieho súdu, o ktorej je
možné pochybovať.
16.10.1. Odvolací súd túto poznámku žalobcu neakceptoval a iba dodáva, že skutočnosť, že žalovaná
má mať na Okresnom súde Nitra kamarátku, žiadnym spôsobom nemôže vzbudzovať pochybnosti

o objektivite odvolacieho súdu. Navyše za situácie, že bližšie nekonkretizoval tak osobu „kamarátky“
žalovanej, ako aj ďalšie skutočnosti, pre ktoré by mala byť objektivita odvolacieho súdu spochybnená,
je táto poznámka bez akejkoľvek právnej relevancie a odvolací súd nadobudol dojem, že bola uvedená
iba účelovo, bez akéhokoľvek dôvodu. Taktiež nie je zrejmé, ako môže osoba „kamarátky“ žalovanej,
pracujúca na Okresnom súde Nitra spochybniť objektivitu odvolacieho súdu. Poznámku odvolateľa preto

odvolací súd vyhodnotil výslovne ako účelovú.
16.11. Pre uvedené dôvody aj odvolací súd dospel k právnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno o svojom tvrdení, že žalovaná hrubým spôsobom porušovala dobré mravy, ktoré by zakladali
jeho nárok v zmysle ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka na vrátenie daru, a preto námietky
žalobcu uvedené v podanom odvolaní neakceptoval a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa

387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení
sustanovením§255ods.1CSPtak,žeúspešnejžalovanej,keďžeodvolaniužalobcunevyhovel, priznal
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške voči žalobcovi, o výške ktorých rozhodne podľa § 262

ods. 1 CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Protirozhodnutiuodvolaciehosúdujeprípustnédovolanie,aktozákonpripúšťa (§419CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).