Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, October 17, 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 14C/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201679
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ľudmila Ostrolucká

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6724201679.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. Ľudmilou Ostroluckou, v právnej veci žalobcu A.

B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX, XXX XX C., právne zastúpeného Advokátska kancelária
BUGRI s.r.o., IČO: 56 434 995, so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom
Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 6.567,28 Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 6.567,28 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od

právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

14C/27/2024
– 54 –

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 09.04.2024, ktorá bola doručená súdu dňa 09.04.2024, domáhal voči
Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, náhrady škody spôsobenej
porušenímprávaEurópskejúniezdôvodunesprávnejresp.neúplnejtranspozícieSmerniceEurópskeho

parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej aj „Smernica“) do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj
„ZoHaZZ“), za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti. Týmto
postupom došlo k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z úniového práva, a to k strate odpočinku
a porušenia jeho osobnostných práv, čím došlo k založeniu jeho nároku na náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že bol príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom štátnu službu vykonával v služobnom pomere v súlade

so zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu vykonáva vo funkcii
hasič - záchranár, v čate „C“ na hasičskej stanici v Meste Detva, ktorá patrí pod Okresné riaditeľstvo
HaZZ vo Zvolene. Prácu zásahového hasiča vykonáva od 01.10.2008 v prípravnej službe a odo dňa
15.07.2009 až doposiaľ v stálej štátnej službe ako zásahový hasič. Celkovo teda ako hasič pracuje
16 rokov. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný
čas sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné
zmeny rozvrhnuté na 17-hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná

pohotovosť na pracovisku, od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16-hodinový výkon služby,
poktoromnasledujeurčená8-hodinováslužobnápohotovosťnapracovisku,t.j.vrámcijednejpracovnej
zmeny strávi na pracovisku sústavne 24 hodín. Okrem určenej služobnej pohotovosti mu ako hasičovi
môže byť (a aj pravidelne býva) nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobnéhočasu v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ (ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“). Obidve služobné
pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená
služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto

služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac, kde
je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej
služobnej pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške
15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná
v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho

služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho
sviatku) s odkazom na § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca
nadčas) a neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín. Do konca roka 2021
(v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30-05:30 hod.,
od začiatku roka 2022 (v čase rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané
v čase 22:00-06:00 hod.. V prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú hasiči

vysielaní na zásah, služobná pohotovosť sa mení na prácu nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské zmeny,
t. j. každý tretí deň každá pracovná zmena odslúži 24 hodín a následne sú 2 dni voľna. Mesačne každá
hasičská zmena odslúži 10 až 11 pracovných zmien. V službe strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne.
Do tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je
rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej

službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní/3 zmeny). Ročne je to teda
priemerne 2.920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24 hodinová služba). V žalovanom
období apríl 2021 – február 2024 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92
ods. 1 ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby odpracoval v období od 01.04.2021 do
29.02.2024 vrátane (ďalej aj „žalované obdobie“) spolu 1.980,24 hodín určenej služobnej pohotovosti,

konkrétne v období od apríla 2021 do decembra 2021 vrátane: 500,25 hodín, v období od januára
2022 do decembra 2022 vrátane: 654,13 hodín, v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane:
725,43 hodín, v období od januára 2024 do februára 2024 vrátane: 100,43 hodín určenej služobnej
pohotovosti.Zažalovanéobdobiepritomcelkovoodpracovalspolu2.073,99hodínslužobnejpohotovosti
(určenej a nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola

započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného
obdobia tak dosiahol najmenej 51,69 hodín týždenne. Žalobca v žalobe ďalej zdôraznil, že počas
pracovnej pohotovosti aj v tej neaktívnej časti sa musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie
vzdialiť a musí byť vždy pripravený na vykonanie zásahu. Pri vyhlásení výjazdu (zásah) sa tento
vykonáva do jednej minúty. Napriek tomu neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa nezapočítava do

fondu pracovného času, čo sa prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou
je na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu to nevykazuje. V praxi sa to prejavuje tak
príkladmo, že za mesiac apríl 2021 sa v jeho fonde pracovného času uvádza počet hodín 153, avšak
tento údaj nezohľadňuje ďalších 49 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti. Je preto zrejmé, že jeho
priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40

hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj
maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm.
b/ Smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku toho, že žiadna z hodín odpracovanej
služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času, nakoľko vnútroštátna právna
úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore

s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

2. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j. že
právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na

základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť
členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú
takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť
štátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,
ani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je

explicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods. 5.
Takéto posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok
C106/77 zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná
smernica nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne doustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm.
b) Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas
príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny

48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho
stanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice
je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny

dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim
faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho
dvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo
práce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l, 2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako

časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný
čas príslušníka je 40 hodín týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje
pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok
medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba
nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by

služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného
času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka
HaZZ. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to
Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť

pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však
nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú
pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ
s komunitárnym právom, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý

pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú)
pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už

opakovane rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm.
b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas
nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia. Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného)
času, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne z

hľadiska vykazovania fondu pracovného času javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne.
Služobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi nariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej
úpravy, nie je považovaná za súčasť jeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem
služobný čas v súlade s judikatúrou súdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek
pochybností z formálneho hľadiska by služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda

možné jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice. Zo
skutkového stavu opísaného v žalobe a z priložených listinných dôkazov podľa žalobcu je preukázané,
že jeho priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane,
predstavuje 51,69 hodín týždenne, čo je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný

pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že jeho právo vyplývajúce z
ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice bolo dlhodobo pravidelne porušované.

3. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo dňa
25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok,

keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať náhrady
škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto konaní
je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na zreteľustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to

bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má

samotnýčlenskýštát.Pasívnevecnelegitimovanýmsubjektomvtakomtokonaníjetedaštát-Slovenská
republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do
pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej úpravy
obsiahnutej v zákone č. 315/2001 Z. z..

4. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu

škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom
porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/
existencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky
3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že

článok 6 písm. b/ Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa od
tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy, ak
by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Pre úplnosť žalobca

zdôraznil, že žiaden takýto súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Je tak zjavné a nepochybné, že
cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi - pracovníkovi. Z judikatúry súdneho dvora vyplýva,
že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne závažné,
ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním
citované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom

rozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania
právnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia
týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá
zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené
vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada škody
musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok Súdneho dvora vo veci Brasserie du pecheur a
Factortame). Náš právny poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie
výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne

právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu
škody poukázal na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom
najbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že vzhľadom na
skutkový stav opísaný v žalobe je zrejmé, že dlhoročne a fakticky sústavne počas jeho výkonu služby
dochádzalo k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity

spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie
a rodinný život a to všetko v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítavania odpracovaných
hodín služobnej pohotovosti do pracovného času pravidelne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6
písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva boli pritom v dôsledku uvedeného porušované sústavne
a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou,

ktorú on vníma ako poslanie. Ako hasič pracuje 16 rokov, pri svojej práci neraz nasadzuje svoj vlastný
život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu
fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú
dobu odpočinku nedostáva, je chronicky unavený. Prišiel v žalovanom období tak o čas, ktorý by inak
mohol venovať svojej rodine, či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením. Nebolo výnimkou,

že v týždni mu vyšli aj tri zmeny, a k tomu naviac počas dní voľna mu boli nariaďované pravidelné
školenia, resp. opakované preškoľovania, kurzy, či výcviky, ktoré absolvoval mimo 24-hodinového
výkonu služby počas dní, kedy mu po 24-hodinovej službe nastupovali dni voľna. Povinné výcviky,
kurzy, školenia, ktoré sa cyklicky opakovali boli spravidla pravidelne vykonávané mimo služobného času,teda práve v čase dvoch dní medzi zmenami, ktoré by mali predstavovať voľno po práci. Ako hasič
slúžiaci v minimálne 24-hodinovej zmene pracuje v režime „od rána do rána“, a preto má v porovnaní
s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim a narušený nočný spánok. Často sa tiež stáva,

že medzi zmenami, keď boli dva dni voľna bol povolávaný i do tzv. nariadenej služobnej pohotovosti,
mimo toho, že boli nariaďované rôzne školenia, povinné výcviky, teda častokrát nečerpal dva dni voľna
medzi 24-hodinovými zmenami. Reálne tento čas voľna dvoch dní mnohokrát nečerpal. Od určenej
služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon
služby privolaný mimo svojho pracovného času, t.j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien

a to spravidla z domu. Je to tomu tak napríklad v prípade náhlej potreby privolania väčšieho počtu
hasičov,akdôjdekživelnejpohrome,resp.inejzávažnejudalosti,ktorásivyžadujezásahväčšiehopočtu
príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ
čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa
v práci na hasičskej stanici, tak na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho
bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí. Tým, že

služobný čas zásahových hasičov je nastavený a porovnávaný s tzv. dennými príslušníkmi HaZZ, ktorí
nevykonávajú zásahovú činnosť a ktorých pracovný čas je rovnomerne rozvrhnutý na 40 hodín týždenne
a 5 pracovných dní, napriek tomu, že zásahový hasič je v práci reálne podstatne dlhšie, napríklad ak
hasič zásahu odpracuje v mesiaci „len“ 9 zmien (a na pracovisku tak strávi minimálne 9 x 24 hodín, teda
216 hodín), vykázaných mu je len 9 x 16 hodín = 144 hodín, čo znamená, že mu je ďalej vykazovaných

16 „chýbajúcich“ hodín do 160 hodinového fondu pracovného času. Tieto „chýbajúce“ hodiny následne
musí hasič buď prísť dopracovať, alebo sa tieto „chýbajúce a neodpracované“ hodiny vykompenzujú
náhradným voľnom, ktoré hasič dostane za tie hodiny, ktoré strávil počas dní, kedy mal právo na
odpočinok, na kurzoch, výcvikoch, či školeniach, ktoré sa často uskutočňujú mimo 24-hodinových zmien.
V takýchto prípadoch teda hasič v skutočnosti žiadne reálne „náhradné voľno“ nečerpá. Okrem toho aj

vo všeobecnosti môže len zriedkavo čerpať náhradné voľno vtedy, kedy sám chce, nakoľko sa musí
prispôsobovať fungovaniu hasičských zmien, ktoré fungujú na tzv. minimálnych stavoch (7 príslušníkov
je plný stav zmeny, avšak podľa pokynov sa slúži na minimálnom stave zmeny v počte 5 príslušníkov,
teda 2 príslušníci musia buď čerpať náhradné voľno alebo dovolenku). To potom znamená, že náhradné
voľno sa čerpá nielen vtedy, keď hasič sám chce, ale spravidla podľa toho, aby na zmene v daný deň

pracovali len 5 príslušníci a zvyšní členovia zmeny musia zostať doma. Takéto fungovanie a prioritné
čerpanie „náhradného voľna“ má potom zároveň vplyv aj na možnosť čerpania dovoleniek, ktoré hasič
reálne nestíha vyčerpať a pravidelne ich prenáša do ďalších rokov, eventuálne je nútený častokrát
čerpať dovolenku vtedy, keď ju reálne nepotrebuje a keď ju reálne nemá naplánovanú. Skutočnosť, že
v práci dlhoročne trávil neprimerane dlhý čas, mala značne nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho súkromného

života a nevyhnutne sa dotýkala nielen jeho samotného, ale aj jeho najbližších. Prichádzal totiž o ten
čas, ktorý by inak (pri dodržiavaní rozsahu pracovného času, či už podľa ZoHaZZ, alebo „aspoň“
podľa Smernice) bol jeho voľným časom a ktorý by tak mohol venovať svojej rodine a najbližším,
priateľom, voľnočasovým aktivitám, či akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia. Tým tak sústavne
a aj v žalovanom období bolo porušované jeho základné právo na ochranu súkromia a rodinného života.

Tento stratený čas mu už nikto nevráti, pričom žalovaná náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy
v peniazoch predstavuje len čiastočnú náhradu utrpenej ujmy. Nie je možné od neho, ale ani od jeho
kolegov spravodlivo požadovať, aby tento stav bol znášaný bez akéhokoľvek odškodnenia o to viac,
že žalovaný o tomto protiprávnom stave už aspoň 10 rokov objektívne vie, a to z niekoľkých stoviek
súdnych rozhodnutí v obdobných sporoch. Napriek tomu žalovaný doposiaľ nič nespravil pre to, aby

tento protiprávny stav odstránil, práve naopak, zjavne ho naďalej vedome udržiava. Žalobca poukázal
aj na právny názor Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozsudku Sp.zn. 30Cdo/2865/2015 zo dňa 20.01.2016
uviedol, že v prípade dokazovania nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch je na priznanie nároku
podstatné posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú v danom prípade ide, ako zásadnú ujmu pociťovala aj iná
osoba v obdobnom postavení. D., ktorú prekračovaním maximálnej hranice pracovného času utrpel, by

ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach podľa neho pociťoval absolútne každý,
kto by sa nachádzal v takejto pozícii. Dostatok voľného času nielen na fyzický odpočinok, ale aj na
možnosť trávenia času so svojimi najbližšími, či iné aktivity má totiž nepochybne zásadný vplyv na
to, ako kvalitne jedinec prežíva svoj každodenný život, ak vykonáva tak náročnú prácu, akou práca
zásahového hasiča nepochybne je. V danom prípade porušovaním článku 6 písm. b/ Smernice je

porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných
práv zakotvených v Ústave (článok 40 Ústavy SR). Zároveň však porušovaním Smernice dochádza aj
k porušovaniu základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré rovnako
zakotvuje Ústava (článok 46 Ústavy SR). Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z povahyškody,ktorámávtomtoprípadenemajetkovúpovahu(stratačasuodpočinkuastýmsúvisiaceporušenia
práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), je v slovenskom právnom poriadku na tento
nárok nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa

ustanovení § 11 – 13 Občianskeho zákonníka, keď tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj
účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva. S poukazom na uvedené skutočnosti
je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou je vznik škody, resp. ujmy, pričom
táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití analógie povahu nemajetkovej ujmy,
k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia

príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b/ Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy,
aj túto žalobca považoval za naplnenú. Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenia článku 2 ods. 1
a článku 6 písm. b/ Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by
boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva
na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na
ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice

dodržaný. Nemožno pri tom opomenúť ani nedodržanie a ešte zásadnejšie porušovanie vnútroštátnej
právnej úpravy pracovného času hasičov, kedy § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40 hodinový pracovný
čas hasičov a podľa Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť
služobný čas príslušníka 38 hodín týždenne a následne v rokoch 2022, 2023, 2024 37,5 hodín týždenne.

5. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú pohotovosť
§ 122 ods. 1, 2 zákona o HaZZ. Za určenú služobnú pohotovosť mu je uhrádzaná peňažná náhrada do
výške 15 % resp. 30 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu, pri nariadenej služobnej pohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50 % resp. 100 %
(v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu. Od určenej služobnej

pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby
privolaný mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Základný rozdiel
je v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej
zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do
služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom

prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby). Žalobca zdôraznil, že obe služobné pohotovosti
sa však nezapočítavajú do pracovného času a aj vo výplatnej páske je uvedený len súhrnný počet
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Tento postup vyčíslenia z hľadiska analógie iuris žalobca
považoval za najbližšie prejednávanej veci, výšku nemajetkovej ujmy je potrebné určiť spôsobom,
ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Poukázal na požiadavku

primeranosti náhrady škody a tak výšku náhrady škody v tomto prípade stanovil analogickým použitím
ustanovenia § 122 zákona o HaZZ. Hodiny, ktoré odpracoval nad limit maximálneho priemerného
týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracovanie mimo rozvrhnutia
služobného času, keďže tento mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo.
Primeranú náhradu škody tak predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods.

1 a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a/ zákona o HaZZ. Výšku nemajetkovej ujmy
tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovejodmenyzapríslušnýkalendárnymesiacpríslušnéhokalendárnehoroka(50%mínus15%)av
prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin odpracovaných hodín

v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 30 %). Primeraná
náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a
výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob výpočtu škody spĺňa odškodňovaciu
úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom

nie je sumou neprimerane vysokou. Žalobca zdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale
domáha sa náhrady škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody podľa § 122
ZoHaZZ použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob
výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na to, že jednotlivé dielčie nároky
vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, ku dňu splatnosti

každejmesačnejmzdy.Rozhodujúcimmomentomvznikujehoujmyjetakvýplatnýtermín.Upríslušníkov
HaZZ je mzda splatná vždy k 10.-dňu nasledujúceho mesiaca. Splatnosť mzdy za mesiac apríl 2021 teda
nastala dňa 10.05.2021, splatnosť mzdy za mesiac máj 2021 nastala dňa 10.06.2021, atď.. Vzhľadom
k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka sipreto žalobou uplatnil nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby (celkovo za 31 mesiacov),
a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac apríl 2021 (ktorá nastala dňa 10.05.2021) až po mesiac
február 2024 včítane. Náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá má podobu nemajetkovej

ujmy v peniazoch možno za príslušný kalendárny mesiac určiť ako súčin odpracovaných hodín určenej
služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu
za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti
boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň služobného
pokoja (50 % - 35 % = 20 %). Týmto postupom následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo

forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie apríl 2021 až február 2024 vrátane (t.j. od 01.04.2021 do
29.02.2024), teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ
v rozsahu 1.980,24 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 6.567,28 Eur, keď žalobou uplatnil nárok
v takomto rozsahu.

6. O žalobe žalobcu súd rozhodol platobným rozkazom Sp.zn.: 14C/27/2024-104 zo dňa 21.05.2024,

ktorým žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

7. Proti platobnému rozkazu žalovaný podal včas odpor s vecným odôvodnením datovaný dňom
03.06.2024, ktorý bol doručený súdu dňa 04.06.2024, v ktorom uviedol, že so žalobou nesúhlasí
a navrhol ju v celom rozsahu zamietnuť.

8. Nakoľko proti platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor s vecným odôvodnením, došlo tým zo
zákona podľa § 267 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) k zrušeniu
tohto platobného rozkazu v celom rozsahu a súd nariadil v spore pojednávanie, keď podľa § 267 ods. 4
prvá veta CSP, ak čo len jeden zo žalovaných podá včas odpor s vecným odôvodnením, platobný rozkaz

sa zrušuje v celom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. Podľa druhej vety tohto zákonného ustanovenia
to neplatí, ak ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76.

9. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu poukázal na to, že rozsah pôsobnosti dotknutej
Smernice je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1, ako aj negatívne v článku 2 ods. 2 Smernice.

Z uvedeného vymedzenia podľa žalovaného vyplýva, že sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Na základe toho sa tak Smernica na
služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu. Štátnu službu príslušníkov HaZZ
vykonávajúcich zásahovú činnosť možno podľa názoru žalovaného jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice v článku 2 ods. 2. Žalobca si tak nesprávne vykladá

pôsobnosť Smernice podľa článku 1 ods. 3. Článok 2 ods. 2 Smernice stanovuje, že sa neuplatní na
odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité činnosti služieb civilnej obrany. Štátna služba príslušníkov HaZZ,
ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou
služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Nakoľko sa Smernica
na žalobcu nevzťahuje, nemohla mu vzniknúť škoda v súvislosti s implementáciou Smernice, čím nie je

splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu.

10. Žalovaný ďalej namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Poukázal na to, že žalobu pre
netransponovanie Smernice, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice môže podať za prvé Európska
komisia priamo na SD, za druhé fyzická alebo právnická osoba, ktorá je týmto priamo dotknutá a to na

vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný
vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné,
aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,
preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti
za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby
súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna,
nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do

právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktoréhokonáústrednýorgánverejnejsprávy,dopôsobnostiktoréhopatríoblasťštátnejsprávypreHaZZ.
Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na
túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoréuvádza v žalobe. Žalobca naopak každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vrátane hodín, o ktorých
tvrdí,žemalibyťvykonávanénadlimiturčenýSmernicou,malriadnevyplatenéresp.muboloposkytnuté
náhradné voľno. Žalovaný má za to, že v tejto veci nie je daná jeho pasívna vecná legitimácia.

11. Žalovaný v odpore ďalej uviedol, že Smernica 2003/88/ES upravujúca minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského
právneho poriadku okrem iného zákonom č. 215/2001 Z.z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe
č. 4 zákona bod bodom 5.. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice

2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti
nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu
nie sú opodstatnené. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je pracovným (služobným) časom
akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Zmysel článku 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85

a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.
Predmetné ustanovenia definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňujú
rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definujú pojem služobný deň, za ktorý sa
považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona

č. 315/2001 Z. z. jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase
sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa §
92 zákona č. 315/2001 Z. z. Je tak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného

času. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporujú aj Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru 2019 – 2020, 2021, 2022 (spolu len ako „Kolektívne
zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie
štátnej služby a služobnú pohotovosť. Žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, §
91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnych zmlúv plne transponujú článok

2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice
2003/88/ES s názvom „Maximálny týždenný pracovný čas.“ Podľa Smernice 2003/88/ES priemerný
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný
pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo
kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné

ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok
16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času
referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym
službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov,
alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia

takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný
náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné
poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Čo sa týka
referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov
podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2021, 2022, 2023 hasiči

vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby
v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene.
Napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas

uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a
Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči
vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,
že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Žalobcovi sa
tak nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákona správne.

12. Žalovaný vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené
právo je podľa žalobcu nesprávna transpozícia Smernice spadajúca do pôsobnosti Ministerstva vnútra
SR, kedy je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný orgán štátnej správysvoje sídlo, a ktorým je v danom prípade Mestský súd Bratislava IV. Navrhol, aby vec bola postúpená
tomuto súdu ako miestne príslušnému na konanie. Poukázal ďalej na to, že pokiaľ obsahom žaloby
a jej podstatnou časťou sú tabuľky, v ktorých žalobca prepočítava odslúženú služobnú pohotovosť

a túto násobí ním stanovenými percentami, čím dosiahol sumu, ktorú si uplatňuje ako náhradu
nemajetkovej ujmy, v tomto ohľade je žaloba zmätočná, nakoľko žalobca si síce uplatňuje náhradu
škody, ktorú prezentuje ako náhradu nemajetkovej ujmy, avšak netvrdí, ani nepreukazuje, že v jeho
osobnej sfére došlo k následku ku ktorému ním tvrdeným konaním služobného úradu malo dôjsť.
Ďalej žalobca pokiaľ poukazuje na náročnosť práce príslušníka Hasičského a záchranného zboru, a to

tým, že pracuje v tzv. 24-hodinových zmenách, pričom musí absolvovať rôzne školenia, tieto tvrdenia
nepreukazuje,ďalejnerozlišujemedzispôsobomfungovaniaHasičskéhoazáchrannéhozboru,oktorom
bol riadne informovaný predtým, ako do zboru vstúpil (dĺžka trvania pracovných zmien) a ním tvrdeným
prekročením priemerného týždenného služobného času. Uvedené skutočnosti namieta len všeobecným
konštatovaním bez toho, aby tvrdil konkrétne dopady na svoj osobný život. Žalobca mal možnosť
sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so

všetkými podmienkami výkonu služby, a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete (stránky
MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov) ako aj na informatívnom
pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona č. 315/2001 Z.z., ktoré zabezpečuje príslušné
personálne oddelenie Centra podpory. Žalobca tiež vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej
pohotovosti a o služobnom čase, ako aj o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka

s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez výhrad zložením
služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru. Na služobný pomer príslušníka HaZZ sa
vzťahujú aj iné predpisy (napríklad zákon 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov),
kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov vyplýva viacero výhod z oblasti sociálneho
zabezpečenia, či zdravotnej starostlivosti ako príkladmo dovolenka nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie

služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné rekondičné pobyty (bez odpočtu dovolenky),
náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky. Preto tvrdenia žalobcu považoval za
nelogické s tým, že žalobca nepreukázal, že v jeho živote reálne nastal akýkoľvek následok v dôsledku
ním tvrdeného nesprávneho rozvrhnutia jeho pracovného času. Určenie prípadnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak výška nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje v sume

6.567,28 Eur je zjavne neprimeraná a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam
trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. V zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná
utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky
náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel

a Morris v. Spojené kráľovstvo). Tiež podľa uznesenia NS SR, Sp.zn. 4Cdo 19/2020 určenie výšky
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu
hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi
obdobnú problematiku. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu

posudzovať v každom jednotlivom prípade individuálne. Žalobca v zmysle žaloby je tak povinný
na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal
následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či inom prostredí
(napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave Sp.zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Z týchto
dôvodov navrhol platobný rozkaz zrušiť.

13. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril vyjadrením zo dňa 10.07.2024, ktoré bolo doručené súdu
dňa 10.07.2024 a v ktorom zotrval na podanej žalobe. Námietky žalovaného posúdil za nesprávne,
nedôvodné a v podstatnej miere za zavádzajúce. K transpozícii článku 2 ods. 1 Smernice a článku 6
Smernice poukázal na podrobné vyjadrenie v žalobe, na ktorom v celom rozsahu zotrval a nesúhlasil

so závermi žalovaného. Je možné v zásade súhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa ZoHaZZ ide
v prípade služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby, táto skutočnosť je však pre merito tohto
sporu nepodstatná a irelevantná. Základnou podstatou tohto sporu totiž je, že služobná pohotovosť sa
hasičom nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je
vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného

počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES, keďže takto evidenčne
(„na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Služobná pohotovosť
je síce považovaná za výkon štátnej služby, avšak nie je započítavaná do služobného (pracovného)
času, čo je zásadný a diametrálny rozdiel. Počas žalovaného obdobia žalobca slúžil v 24 - hodinovýchsmenách, z ktorých 17 hodín pripadalo na služobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť (do
konca roka 2021), resp. 16 hodín služobný čas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022).
Kolektívne zmluvy, ktoré by mali zabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade

viedli k tomu, že jeho postavenie sa fakticky ešte zhoršilo, keďže od 01.01.2022 mu nie je do
pracovného času započítavaných o ďalšiu 1 hodinu naviac, keďže určená služobná pohotovosť bola
predĺžená zo 7 na 8 hodín denne, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je
považovaná za pracovný čas. Ustanovenie § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40-hodinový týždenný
pracovný čas, pričom podľa Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021

mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín týždenne a následne v rokoch 2022, 2023, 2024 mal
byť služobný čas príslušníka 37,5 hodín týždenne, čo je v reálnych podmienkach výkonu práce
zásahových hasičov doslova iluzórne. Navyše žalovaný poukazuje v odpore na kolektívne zmluvy aj
za roky, resp. platné v rokoch 2019 a 2020, ktoré sa netýkajú žalovaného obdobia. K prekračovaniu
stanoveného, resp. maximálneho týždenného pracovného času pritom dochádza v prvom rade v
dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od výkonu služby a preto

formálne nie je považovaná za pracovný (služobný) čas. Žalovaný sa v týchto sporoch rôznymi,
právne absolútne irelevantnými tvrdeniami snaží hľadať „dôvody“, prečo služobná pohotovosť údajne
nemá byť považovaná za pracovný čas. Zákonník práce pritom v ustanovení § 96 ods. 2 výslovne
stanovuje, že: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon
práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný

čas.“ Aj z hľadiska komparatívneho výkladu právnych predpisov má žalobca za to, že ak sa pri
„bežných zamestnancoch“ vykonávajúcich akýkoľvek druh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje
Zákonníkom práce, aj „neaktívna časť“ pracovnej pohotovosti explicitne v zmysle § 96 ods. 2 ZP
považujezapracovnýčas,takneexistuježiadnylogický,legitímnyaprávneakceptovateľnýdôvod,prečo
by „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti u hasičov nemala byť považovaná za súčasť ich pracovného

(služobného) času. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj na dôvody uvedené v samotnej žalobe,
je zjavné a nepochybné, že článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol správne transponovaný do
ZoHaZZ, keďže služobná pohotovosť vykonávaná hasičmi nie je považovaná za pracovný čas, čo
je v rozpore s predmetným článkom Smernice, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora, napr. rozsudku
C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo veci SIMAP (body 46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo

veci Dellas (body 46-51) a rozsudku C-151/02 zo dňa 09.09.2003 vo veci Jaeger (body 44-71). Ani
článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec)
transponovanýdoustanoveníZoHaZZ,.Vnútroštátneprávo(ZoHaZZ)akolektívnezmluvysíceformálne
stanovujú dĺžku týždenného služobného času hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času
sú v reálnej praxi sústavne porušované (prekračované). K prekračovaniu pracovného času pritom

dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená
od pracovného času a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas. Z tvrdení žalovaného vyznieva,
že sa na hasičov vzťahuje výnimka z povinnosti dodržať maximálne 48 - hodinový priemerný týždenný
služobný čas tak, ako to ustanovuje Smernica, resp. že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti
prekračovaná. Napokon žalobca zdôraznil, že Okresný súd Zvolen v týchto sporoch vo všetkých svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach vo veciach hasičov vyslovil právny záver, že predmetné články 2 a
6 písm. b) Smernice neboli správne transponované do ZoHaZZ a tento záver bol v každom jednom
prípade potvrdený aj odvolacím súdom. Nakoľko odvtedy nedošlo k žiadnej zmene či už právnej úpravy,
ale ani skutkového stavu (v zmysle rozvrhnutia služobného času hasičov či iných relevantných zmien),
nie je absolútne žiadny právny dôvod na to, aby sa od vysloveného právneho názoru súd odchýlil

o to viac, že tento je v absolútnom súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov v obdobných
sporoch. Stanovenie výšky nároku analogickým použitím § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a § 122
ods. 1 ZoHaZZ žalobca považuje za logický a plne legitímny spôsob stanovenia výšky primeraného
odškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity tak, ako ich stanovuje judikatúra
Súdneho dvora, pričom tento spôsob stanovenia výšky nároku je široko akceptovaný aj rozhodovacou

praxou súdov, nevynímajúc ani rozhodnutia tunajšieho súdu v týchto sporoch. Žalobca zdôraznil, že
podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového
súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré počas žalovaného reálne odslúžil a ktoré mu neboli
započítané do služobného času. Žalobou teda neuplatňuje nárok na náhradu škody vyčíslený za
presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch

pravidelne tvrdiť. Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný je, že žiadna
z hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič odpracuje v rámci každej jednej služobnej
zmeny, nie je započítaná do odpracovaných hodín. Medzi nezapočítavaním služobných pohotovostí do
pracovného času na jednej strane a prekračovaním limitu pracovného času na strane druhej je tedapriama a bezprostredná súvislosť. Ak by služobné pohotovosti boli započítavané do pracovného času,
nedochádzalobyanikprekračovaniučiužvnútroštátnestanoveného,aleboajSmernicouobmedzeného
maximálnehoslužobného(pracovného)časuhasičov.Žalovanýsaprisvojejargumentáciitvári,akokeby

nezapočítavanie služobných pohotovostí do pracovného času nebolo žiadnym porušovaním Smernice a
zrejme preto sa k tejto skutočnosti priamo nevyjadruje. Skutočnosť, prečo žalovaný nárok je vypočítaný
len z hodín určenej služobnej pohotovosti a nie aj z hodín nariadenej pohotovosti, má viacero praktických
a logických dôvodov. Prvá rovina je tá, že určenú služobnú pohotovosť žalobca vykonáva vždy počas
každej jednej služobnej zmeny, služobný úrad už vopred presne vie, koľko hodín v rámci nich odpracuje

a preto s nimi (s ich počtom) môže a musí vopred počítať pri rozvrhovaní služobného času. Druhá
rovina je tá, že žalovanú sumu odvíja od „doplatku“ do zákonom stanovenej odmeny za nariadenú
služobnú pohotovosť, za tieto odslúžené hodiny nariadenej služobnej pohotovosti mu už bola vyplatená
odmena. Nejde teda o to (ako tvrdí žalovaný), že by sa necítil poškodený aj tým, že mu neboli do
pracovného času započítané ani odpracované hodiny nariadených služobných pohotovostí, dôvodom
je len použitý vzorec výpočtu nároku. Podstatný dôvod, prečo použil práve tento spôsob výpočtu

žalovaného nároku je ten, že doposiaľ už vo viac než 100 právne identických súdnych sporoch prešiel
testom proporcionality, súdy ho považovali za primeraný, legitímny a plne akceptovateľný spôsob
stanovenia výšky odškodnenia škody resp. nemajetkovej ujmy vzhľadom na všetky skutkovo a právne
relevantné okolnosti takéhoto sporu. Z tohto dôvodu, v záujme právnej istoty a predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí, aj v tomto prípade zvolil práve tento spôsob stanovenia výšky žalovaného nároku. Ak by

si uplatnil napríklad takýto spôsob vyčíslenia celkovej výšky nároku, bola by žalovaná suma niekoľko
násobne vyššia než tá, ktorú si v tomto konaní uplatňuje. Poukázal, že v súvislosti so spôsobom
výpočtuvýškyžalovanéhonárokubolonevyhnutnévedieťnielenpresnýrozsahúdajovojehopracovnom
čase, ale zároveň poznať aj presné údaje o vyplatenom služobnom plate za daný mesiac, ktoré sú
uvedené vo výplatnej páske. Žalobca ďalej vo vyjadrení zdôraznil, že aj počas referenčného obdobia sú

štáty povinné garantovať neprekročenie 48-hodinového týždenného pracovného času. Táto povinnosť
štátu nepochybne platí aj počas referenčného obdobia, pretože žiadne ustanovenie Smernice nespája
so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa článku 6 písm. b/
Smernice. ZoHaZZ nielenže neupravuje žiadne obdobie pre výpočet priemerného služobného času
na účely článku 6 písm. b/ Smernice, ale veľmi nejednoznačne a neúplne upravuje obdobie, počas

ktorého sa rozvrhuje týždenný služobný čas. Je zrejmé, že problém spôsobuje to, že služobný čas
zásahových hasičov, ktorí slúžia v režime nerovnomerne rozvrhnutého služobného času, je v skutočnosti
rozvrhovaný tak, ako je to u príslušníkov HaZZ s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Mal
preto za to, že 6 mesačné obdobie upravené v § 86 ZoHaZZ nemožno stotožňovať s referenčným
obdobím, v ktorom sa má sledovať maximálny priemerný pracovný čas v zmysle článku 6 písm. b/

Smernice. Žalovaný sa tak opätovne dovoláva aplikácie tých dispozitívnych ustanovení Smernice,
ktoré ani sám do vnútroštátneho právneho predpisu netransponoval. Na výsledný priemer týždenného
pracovného času má vplyv nielen dĺžka referenčného obdobia, ale najmä jeho presné vymedzenie,
keďže celkový priemer potom v rôznych takýchto „referenčných obdobiach“ výjde takmer vždy iný.
Preto podľa jeho názoru je najvýstižnejšie pre zistenie porušenia článku 6 písm. b/ Smernice počítať

priemer týždenného pracovného času za celé žalované obdobie, nakoľko Smernica požaduje, aby
priemerný týždenný pracovný čas bol zachovaný v každom referenčnom období bez ohľadu na jeho
dĺžku (či už by išlo o 4, 6 alebo 12 mesačné referenčné obdobie). Na to, aby sa mohli v danom
prípade uplatniť ustanovenia Smernice, ktorých sa žalovaný dovoláva (t.j. článku 16 písm. b/ a článku 17
Smernice) v súvislosti s dožadovaním sa aplikácie referenčných období, museli by byť tieto dispozitívne

ustanovenia riadne prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. V súvislosti s tvrdeniami
žalovaného ohľadne „referenčných období“ napokon poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-254/18 zo
dňa 11.04.2019 vo veci Syndicat des cadres de la sécurit intérieure, v ktorom Súdny dvor vo výroku vo
veci samej judikoval: „článok 6 písm. b/, článok 16 písm. b/ a článok 19 prvý odsek Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 v niektorých aspektoch organizácie pracovného času

sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia
v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úpravy obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú
zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný
počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných

referenčných období“. V nadväznosti na tento rozsudok Súdneho dvora žalobca zdôraznil, že naša
vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude
prekračovaný 48-hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich
referenčných období, nakoľko tak, ako je zrejmé z údajov v žalobe, maximálny priemerný týždennýpracovný čas je sústavne prekračovaný a práva vyplývajúce z článku 6 písm. b/ Smernice sú tak
porušované. Ďalej poukázal na to, že vzhľadom na dlhoročne nedostatočný počet zásahových hasičov
a v tomto smere absolútne personálne poddimenzovaný stav HaZZ, ktorý žalovaný štát kompenzuje

práve sústavným prekračovaním maximálneho týždenného služobného času v priamej nadväznosti
na predstieranie, že služobná pohotovosť nie je pracovným časom, je pre každého hasiča objektívne
nemožné, aby účinne namietal rozvrh služobného času a dosiahol jeho úpravu v zmysle zníženia hodín,
ktorémusíodslúžiť.Akékoľveknamietanieplánuslužiebbytotižreálnenijakoneovplyvnilocelkovýpočet
24-hodinových služieb v režime 3-zmennej prevádzky (v ktorom každý zásahový hasič pracuje) a tým

aj celkový počet hodín, ktoré musí hasič každý mesiac odslúžiť na naplnenie fondu pracovného času.
Rozvrh služobného času hasičov v režime striedania 3 hasičských zmien v 24-hodinových zmenách je
totiž stanovený zákonom a objektívnymi skutočnosťami vyplývajúcimi z dlhoročne poddimenzovaného
počtu zásahových hasičov, ktorý žalovaný „vykrýva“ a zabezpečuje výkon služby práve porušovaním
Smernice. Preto je úplne iluzórna námietka žalovaného, že by hasič mohol účinne namietať rozvrh
služobnéhočasuatakýmspôsobomajreálnedosiahnuť,abyjehoslužobnýčasnepresahovalpriemerne

viac ako 48 hodín týždenne. Za nesprávne a zavádzajúce považoval aj tvrdenia žalovaného, že
do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno zaratávať čas, kedy hasič čerpá
dovolenku, prípadne je pracovne neschopný. Toto tvrdenie je totiž v prvom rade v rozpore so znením
samotnej Smernice. Podľa článku 16 písm. b/ Smernice „do vyplatenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru

neutrálne“. Z citácie jednoznačne vyplýva, že pri prepočte týždenného pracovného času nemožno
zohľadňovať obdobia, kedy bol pracovník práceneschopný, prípadne čerpal zákonom priznaný nárok
na dovolenku, a teda nemožno týmito obdobiami, počas ktorých pracovník nepracoval znižovať
priemerný týždenný pracovný čas. Je preto nesprávna aj argumentácia žalovaného, aby sa na výpočet
priemerného týždenného pracovného času zohľadnil iba skutočný čas výkonu služby a služobnej

pohotovosti, že obdobia dovolenky a pracovnej neschopnosti sa majú jednoducho započítať do voľna
medzi služobnými zmenami. Ak by totiž nemali byť obdobia zákonom priznanej dovolenky posudzované
ako odpracovaný čas, odradzovalo by to pracovníkov od čerpania platenej dovolenky za kalendárny rok,
ktorú Súdny dvor považuje za mimoriadne významnú zásadu sociálneho práva Európskej únie, od ktorej
sa nemožno odchýliť. Skutočnosť, že hodiny zodpovedajúce obdobiu platenej ročnej dovolenky, ktorú

pracovník čerpal, sa majú posudzovať ako odpracované hodiny, vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora.
Poukázal na rozsudok C-514/20 zo dňa 13.01.2022 vo veci DS proti Koch Personaldienstleistungen
GmbH, z ktorého citoval „článok 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty
základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu kolektívnej zmluvy,

podľa ktorého sa na účely určenia, či bol dosiahnutý limit odpracovaných hodín zakladajúci nárok
na príplatok za prácu nadčas, nezohľadňujú hodiny zodpovedajúce obdobiu platenej dovolenky za
kalendárny rok, ktorú pracovník čerpal, ako odpracované hodiny“. Právo Európskej únie stanovuje
minimálne štandardy, ktoré musia členské štáty dodržiavať, ale členské štáty môžu prijať alebo zachovať
výhodnejšie ustanovenia pre zamestnancov. Článok 2 ods. 1 Smernice v rámci definície pracovného

času uvádza, že pracovným časom je aj vykonávanie činnosti alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
predpismi alebo praxou, pričom takýmto vnútroštátnym predpisom je v tomto smere aj § 97 ZoHaZZ.
Z tohto zákonného ustanovenia, teda z § 97 ZoHaZZ je zjavné, že samotný vnútroštátny právny predpis
všetky žalovaným namietané obdobia – teda obdobia dovolenky, pracovnej neschopnosti, náhradné
voľná, účasti na rekondičnom pobyte aj rodičovskej dovolenky – považuje za výkon štátnej služby

a teda za odpracovaný čas. Žalovaný pritom jeho výkladom Smernice sa snaží navodiť dojem, že pojem
„dovolenka“ je právne totožný so všetkými poskytovanými druhmi voľna (napríklad voľno za sviatok,
platené služobné voľno) a takto ho umelo zahrnúť pod pojem „čas odpočinku“ napriek tomu, že sám
žalovaný v citovanom § 97 ZoHaZZ ho považuje za pracovný čas a takto túto skutočnosť zaviedol
do vlastnej vnútroštátnej právnej úpravy. Skutočnosť, že všetky uvedené obdobia sú považované

za pracovný čas pritom potvrdzuje aj dochádzkový systém SAP a započítavanie týchto období do
fondu pracovného času. Vo vzťahu k námietkam žalovaného o neexistencii škody, resp. ujmy, ktorá
mu vznikla v prvom odkázal žalobca na samotnú žalobu, keď navyše doplnil, že článok 17 ods. 1
Smernice sa na hasičov – príslušníkov HaZZ vôbec nevzťahuje, pričom práve na tento v odpore
poukazuje žalovaný, čo je úplne zjavné už len zo samotnej textácie, resp. znenia tohto ustanovenia.

Z rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach SIMAP, Jaeger a Dellas, jednoznačne vyplýva, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Je
teda absolútne nepochybné, že aj služobná pohotovosť (či už ide o jej „aktívnu“ alebo „neaktívnu“ časť),je súčasťou pracovného (služobného) času. V tomto smere totiž rozhodujúcim kritériom pre posúdenie,
či ide alebo nejde o pracovný čas, je požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom
a okamžitej pripravenosti na poskytnutie príslušných služieb, resp. práce a to bez ohľadu na to

o akú, či ako „intenzívnu“ prácu, pracovník počas tejto pohotovosti vykonáva. Ďalej poukázal, že
priamo práce hasičov sa týka rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter
Fuß, z ktorého taktiež vyplýva, že pracovná pohotovosť vykonávaná hasičmi sa musí považovať za
pracovný čas a to tak v zmysle Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle Smernice 2003/88/ES. V žalobe
uvádza presné a podrobné údaje o svojom priemernom týždennom pracovnom čase v jednotlivých

obdobiach, pričom údaje tam uvedené vyplývajú a sú preukázané listinnými dôkazmi (výplatné pásky
a výpisy z dochádzkového systému SAP), ktoré vypracováva jeho služobný úrad. V žalobe je podrobne
uvedený a prepočítaný nielen priemerný týždenný pracovný čas v jednotlivých obdobiach, ale aj celkový
priemerný týždenný pracovný čas za celé žalované obdobie, ktorý u neho dosiahol najmenej 51,69
hodín týždenne. Je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že žalovaný v odpore spochybňuje len to,
že podľa neho nedochádzalo k prekračovaniu 48-hodinového priemerného týždenného služobného

času a teda k porušovaniu článku 6 písm. b/ Smernice, avšak vôbec nereaguje na to, že spôsobom
rozvrhovania služobného času zásahových hasičov dochádza aj k porušovaniu vnútroštátnej právnej
úpravy, konkrétne § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ktorý stanovuje 40-hodinový týždenný služobný čas hasiča,
pričom podľa kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný
čas príslušníka 38 hodín týždenne a následne v rokoch 2022, 2023 a 2024 mal byť služobný čas

príslušníka 37,5 hodín týždenne. Ak sa žalovaný odvoláva na článok 15 Smernice, ktorý umožňuje
členským štátom dohodnúť aj priaznivejšie podmienky a to, či už v zákonoch (tu § 85 ods. 2 ZoHaZZ),
alebo v kolektívnych zmluvách, tak je vzhľadom na jeho reálny priemerný týždenný pracovný čas počas
žalovaného obdobia zrejmé, že okrem článku 6 písm. b/ Smernice bol porušený aj článok 6 písm. a/
Smernice, nakoľko podľa vnútroštátnej právnej úpravy a kolektívnych zmlúv mal byť týždenný pracovný

čas obmedzený na 38, resp. 37,5 hodín týždenne. Ďalej v nadväznosti na námietku žalovaného,
ktorou spochybňuje, že by mu akákoľvek ujma v dôsledku žalovaného protiprávneho stavu vôbec
vznikla opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter
Fuß podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom
na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b/ Smernice a to bez toho, aby

k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek prípadný ďalší následok na osobnostných právach
žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože už len samotná strata času odpočinku znamená zásah do
základného práva na ochranu zdravia a ujmu v tomto smere. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie
Súdneho dvora mal za to, že na procesný úspech v tomto spore ani nie je nevyhnutné preukazovať

žiadnu ďalšiu osobitnú ujmu napríklad na rodinnom živote, či iných jeho osobnostných právach, pretože
už len samotná strata času odpočinku, ku ktorej dochádza prekračovaním maximálneho pracovného
času je aj sama o sebe dostatočná na priznanie žalovaného nároku. Podanou žalobou sa domáha
náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej
služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného)

času.Žaloboutedaneuplatňujenároknanáhraduškodyvyčíslenýzapresnýpočethodínodpracovaných
nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne zavádzajúco tvrdiť.
Nespornýmfaktom,ktorýnijakonespochybňujeanisamotnýžalovanýjetáskutočnosť,žežiadnazhodín
služobnej pohotovosti, ktorú počas žalovaného obdobia odslúžil mu nebola započítaná do celkového
počtu odpracovaných hodín. Počas žalovaného obdobia odpracoval celkovo 1.980,24 hodín určenej

služobnej pohotovosti (04/2021 – 02/2024), ktoré mu neboli započítané do pracovného času. Nesporné
je, že žiadna z hodín služobnej pohotovosti, ktorú počas žalovaného obdobia odslúžil mu nebola
započítaná do odpracovaných hodín, čím bol porušený aj článok 2 ods. 1 Smernice. Výšku žalovaného
nároku odvíja od súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti (1.980,24 hodín), ktoré vynásobil sumou
predstavujúcou 20 %, resp. 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú konkrétnu hodinu.

Zdôraznil, že s takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa dominantne stotožňujú súdy prvej inštancie,
ako aj odvolací súd, zhodne súdy považujú takto uplatnený a vyčíslený nárok za dôvodný, preukázaný
a zodpovedajúci aj požiadavke primeranosti. Pri vzájomnom porovnávaní žalovanej sumy s počtom
hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času
potom uplatnená náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje vo výške 3,32

Eur za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do služobného času
(6.567,28 Eur ÷ 1.980,24 hodín = 3,32 Eur/hodina). Táto suma je nižšia, než je priemer minimálnych
hodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý (najľahší) stupeň náročnosti práce, ktorá za
žalované obdobie, ktoré spadá do rokov 2021-2024 predstavovala sumu vo výške 3,91 Eur. Žalobouuplatnenú výšku nároku, ktorá je (pri porovnaní žalovanej sumy s počtom hodín odslúženej určenej
služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času) na úrovni priemeru minimálnych
mzdovýchnárokovvnárodnomhospodárstveSlovenskejrepublikyprenajľahšístupeňnáročnostipráce,

možno aj z hľadiska dobrých mravov považovať za minimálnu mieru spravodlivého odškodnenia. Aj
z tohto pohľadu preto v žiadnom prípade nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného o „premrštenosti“, či
„neprimeranosti“ žalovaného nároku. K námietke miestnej nepríslušnosti vznesenej žalovaným uviedol,
že ju považuje za jednoznačne nedôvodnú. Pokiaľ žalovaný namieta, že Ministerstvo vnútra SR ako
ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu Smernice má svoje sídlo aktuálne v obvode

Mestského súdu Bratislava IV a preto má byť len tento súd miestne príslušným na konanie o tejto
žalobe k tomu uviedol, že v tomto konkrétnom spore nejde o implementáciu úniového práva do
právneho poriadku Slovenskej republiky všeobecne, ale ide o konkrétne použitie predmetnej, nesprávne
implementovanej Smernice v jeho individuálnom prípade. Námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho
súdu na konanie vznesenú žalovaným preto považoval za nedôvodnú. Pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného podrobne zdôvodnil už v podanej žalobe, zotrval v tomto ohľade na dôvodoch žaloby

a v plnom rozsahu na ne odkázal. Trval na podanej žalobe v celom rozsahu.

14. K vyjadreniu žalobcu žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii.
Ohľadom skutočnosti, že žalobca v skutočnosti žiada mzdové nároky, žalovaný poukázal napríklad
na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, ktorým vec vrátil

súdu prvej inštancie na nové konanie, cit.: „52. Aj keď na strane jednej sa na prvý pohľad javí, že
súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z povahy nemajetkovej ujmy, v skutočnosti
tomu tak nie je, pretože súd pri ustálení výšky tohto nároku vychádzal z matematických prepočtov
peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady podľa §
122 ods. 1 tohto zákona, čo je 50 % mínus 15 %, čo sa rovná 35 %, na základe čoho s prihliadnutím

na to, v akej konkrétnej výške bola žalobcovi v rozhodnom období vyplatená peňažná náhrada za
každú hodinu služobnej pohotovosti, vypočítal žalobcovi nevyplatený peňažný rozdiel, čím fakticky
stotožnil nemajetkovú ujmu so mzdovým nárokom, resp. s vecnou škodou, ktoré ale neboli predmetom
tohto konania.“ Žalovaný v tomto zmysle znovu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „(...) V takto individualizovanom rámci určovania

konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah
vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.“ Prípadný odklon od v zásade
nového rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.01.2023 predstavuje zásah do práva
na spravodlivý proces, čím sa narušuje princíp právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na radu ďalších rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v

obdobných veciach, kedy sa právni zástupcovia žalobcov pokúšali o uplatnenie rovnakého spôsobu,
aký uplatnil aj právny zástupca žalobcu v tomto konaní, avšak bezúspešne: rozsudok Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 8C/12/2024 zo dňa 30. mája 2024, sp. zn. 8C/2/2024 zo dňa 04.04.2024, a sp.zn.
8C/73/2023 zo dňa 04.04.2024, Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/51/2023 zo dňa 19.06.2024,
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, sp. zn. 17C/16/2023 zo dňa

05.01.2024, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013. Súdy Slovenskej republiky
sa odkláňajú od predmetného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že tento celkom zrejme
odporuje podstate a účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky „zlieva“ pojem nemajetková ujma s
pojmom vecná škoda. Žalovaný s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19
má za to, že tu nemožno hovoriť o skutočnej škode spočívajúcej v rozdielnom ohodnotení výkonu

služby a služobnej pohotovosti, teda ich rozdielne ohodnotenie neznamená zásah do mzdových práv
pracovníkov. Podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa 19.07.2023, cit.:
„46. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných žalobcov
voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského súdu v Košiciach aj tohto krajského
súdu je dlhodobo jednotná ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty

na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice“. Súdy preto aj keď
spočiatku priznávali nemajetkovú ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného
platu toho ktorého žalobcu, keď vychádzali z argumentácie, že nemajetková ujma má najbližšie k
náhrade škody vzniknutej v dôsledku konštatovaného porušenia práva a jej výpočet ako rozdiel
náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v § 122

ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej
ujmy, postupne od tejto súdnej praxe sa odkláňajú a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1.500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022, 6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020,11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020 - vo všetkých priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 €,
sp. zn. 2CoPr/3/2019 - priznaná náhrada 1.500 € a sp. zn. 6Co/129/2022 - priznaná náhrada 2.500
€). Z hľadiska určenia tejto výšky nie je rozhodujúce, v akej výške došlo k strate na zárobku žalobcu,

keď za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná iba odmena vo výške 15 % platového stupňa, hoci za
nariadenú služobnú pohotovosť by mu patrila za každú hodinu peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Krajský súd v Košiciach jasne ustanovil, že predmetný
spôsob výpočtu nie je správny a síce dodatočne, ale predsa sa od neho odklonil. Nakoľko žiadne iné
súdy v Slovenskej republike, okrem niektorých súdov Banskobystrického kraja, nepovažujú predmetný

výpočet za správny, tak má žalovaný za to, aby aj Okresný súd Zvolen prihliadol na predmetné rozsudky
a uznesenia okresných a krajských súdov v Slovenskej republike a upustil od rozhodovania predmetným
spôsobom.

15. Žalovaný nesúhlasí, že by bol článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi
porušený z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice 2003/88/ES. Poukazuje na rozsudok Okresného

súdu Rimavská Sobota 16C/11/2023 zo dňa 30.01.2024, keď povinnosťou súdu skúmať v prvom rade,
či vôbec došlo k porušeniu Smernice 2003/88/ES. Žalovaný predložil prepočet priemerného služobného
času žalobcu vyplývajúci z ustanovení Smernice 2003/88/ES, ktorým sú aplikované podľa neho všetky
jej ustanovenia, predovšetkým článok 2, 6, 16, 17 a 19: V 1/ referenčnom období (od apríla 2021 do
septembra 2021) žalobca odpracoval spolu 1.161,9 hodín v 25,429 týždňoch, čo predstavuje 178 dní

a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 45,692 hodín týždenne, k porušeniu
článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nedošlo. V 2/ referenčnom období (od októbra 2021 do marca
2022) žalobca odpracoval spolu 1.037,300 hodín v 23,429 týždňoch, čo predstavuje 164 dní a teda
jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 44,274 hodín týždenne, k porušeniu článku
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nedošlo. V 3/ referenčnom období (od apríla 2022 do septembra

2022) žalobca odpracoval spolu 1.134,500 hodín v 25,143 týždňoch, čo predstavuje 176 dní a teda
jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 45,122 hodín týždenne k porušeniu článku 6
písm. b/ Smernice 2003/88/ES nedošlo. V 4/ referenčnom období (od októbra 2022 do marca 2023)
žalobca odpracoval spolu 1.074 hodín v 24,715 týždňoch, čo predstavuje 173 dní a teda jeho priemerný
týždenný služobný čas v tomto období je 43,455 hodín týždenne, k porušeniu článku 6 písm. b/ Smernice

2003/88/ES nedošlo. V 5/ referenčnom období (od apríla 2023 do septembra 2023) žalobca odpracoval
spolu 1.095 hodín v 24,715 týždňoch, čo predstavuje 173 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný
čas v tomto období je 44,335 hodín týždenne, k porušeniu článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES
nedošlo. V 6/ referenčnom období (od októbra 2023 do februára 2024) žalobca odpracoval spolu 850
hodín v 20,215 týždňoch, čo predstavuje 142 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto

období je 42,048 hodín týždenne, k porušeniu článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nedošlo. Podľa
§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., sa posudzujú určité časy odpočinku ako služobný čas, avšak tieto
časy odpočinku nie sú služobným časom, len sa posudzujú ako služobný čas z dôvodu, aby sa aj tento
čas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada mzda, odzrkadlil vo fonde pracovného času a teda aj
na výplatných páskach. Z uvedeného dôvodu žalovaný do kolónky „počet odslúžených celých zmien“

započítava celkový počet 24- hodinových zmien v tom-ktorom mesiaci, pracovný čas žalobcu v dňoch, v
ktorých neodpracoval celých 24 hodín, pracovný čas žalobcu aj v stĺpci „celkový čas zásahu po ukončení
služobného dňa po 7:00 hod.“, nakoľko ide o čas, kedy má žalobca výjazd v ranných hodinách, kedy mu
užmáskončiť24-hodinováslužba.Uvedené3stĺpcesaspočítajúdostĺpca„početskutočneodslúžených
hodín v mesiaci“. Do predložených tabuliek priemerného týždenného pracovného času žalobcu sa

započítavajú v časti pracovného času: 1/ Výkon štátnej služby, 2/ Služobná pohotovosť, 3/ Školenia, 4/
Zvyšovanie kvalifikácie a 5/ Rekondičné pobyty. Stĺpec „počet dní v mesiaci“ predstavuje celkový počet
dní v mesiaci, avšak smernica 2003/88/ES v článku 16 písm. b) ustanovuje dni, ktoré nemožno použiť na
kompenzáciu pracovného času žalobcu v iných dňoch. Ide o dni času odpočinku, počas ktorých žalobca
odpracuje 0 pracovných hodín, avšak tento deň nemožno použiť v priemerovaní jeho pracovného času

na účely článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES považuje za neutrálne dni iba
dni riadnej ročnej dovolenky v rozsahu 4 týždňov (v plachtách služieb označené ako „DOV“) a všetky
dni práceneschopnosti (v plachtách služieb označené ako „PN“, „PNK“ a „OČR“). Žalovaný uvádza,
že na účely neutrálnych dní považuje všetku „DOV“, „PN“, „PNK“, „OČR“ a nad rámec aj dni „VSZ“. Z
uvedeného dôvodu v stĺpci „počet dní DOV, OČR, PN, PNK, VSZ“ sa premietajú neutrálne dni, ktoré

nie sú zahrnuté v stĺpci „započítané dni“ a teda sa nevyužívajú na výpočet priemerného služobného
času žalobcu. Výsledkom je teda stĺpec „priemerný počet skutočne odslúžených hodín za týždeň“,
ktorý predstavuje podiel medzi delencom (počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci) a deliteľom
(priemerný počet týždňov v sledovanom období). V zmysle predmetných prepočtov služobného časužalobcu do práva žalobcu v zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zasiahnuté nebolo, teda tu
nie je dôvod na priznanie akejkoľvek výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný zdôraznil, že ide o
nesmierne dôležitú skutočnosť v predmetnom konaní a súd je povinný na ňu prihliadnuť.

16. Žalovaná suma predstavuje marginálny rozdiel oproti najnovším rozsudkom okresných súdov, resp.
krajských súdov, v predmetných veciach. Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam smernice
2003/88/ES sa ustálila na rozsahu 1.500 Eur až 2.500 Eur napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5Co/85/2023 zo dňa 06.03.2024, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/7/2023 zo

dňa 09.01.2024, ktorým odvolací súd rovnako zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie a vec vrátil na nové
konanie, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, ktorým rovnako
zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie konštatujúc, že priznaná suma 4.445,48 Eur je nedôvodne
vysoká, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa 19.06.2023 bod 46., ktorý
sa priklonil k rovnakému záveru a zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce č. k. 5C/22/2022-150 zo
dňa 05.12.2022, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.640,93

Eur a vec vrátil na nové konanie. Zároveň je zrejmé, že súdy mimo Banskobystrického kraja, resp. aj
niektoré súdy v rámci Banskobystrického kraja, priznávajú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu
1.000 Eur až 2.500 Eur, resp. viac iba v odôvodnených prípadoch a aj to len do výšky približne 3.500 Eur.
Súdy Slovenskej republiky skúmajú aj samotné porušenie smernice 2003/88/ES a jeho rozsah, nakoľko
nemožno generalizovane ustanoviť, že by nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice 2003/88/ES

zakladalaakýkoľveknároktomu-ktorémužalobcovibezbližšiehozisťovaniašpecifickýchosobitostítoho-
ktorého prípadu. K časti repliky „K pojmu priemerný čas“ žalovaný uvádza, že nie je podstatné ustáliť
referenčné obdobie podľa smernice 2003/88/ES alebo podľa zákona č. 315/2001 Z. z. Zo smernice
celkom zrejme vyplýva, že pri protipožiarnych službách je referenčné obdobie na výpočet priemerného
týždenného pracovného času 6 mesiacov, keďže v prípadoch podľa článku 17 je nevyhnutné na účely

zabezpečenia chodu predmetných odvetví, ktoré vyžadujú neustálu činnosť, aby bolo možné sa odchýliť
od 4-mesačných referenčných období a toto obdobie rozšíriť až do rozsahu 12 mesiacov v určitých
špecifických prípadoch za podmienok stanovených smernicou 2003/88/ES. Článku 19 stanovuje, že
referenčnéobdobievtomtoprípadeje6mesiacov.Účel§86zákonač.315/2001Z.z.jetotožnýsúčelom
článkov 16 a 19 Smernice, teda rozvrhnutie služobného času do určitých referenčných období. Tieto

ustanovenia vytvárajú priestor na rozvrhovanie služieb do určitého časového rozmedzia, v rámci ktorého
sapočítapriemernýpracovnýčas.VpodmienkachSlovenskejrepublikysatotočasovérozmedziechápe
ako 6 kalendárnych mesiacov v rade, konkrétne v čase od januára do júna a od júla do decembra. Ak
žalovaný prijme argumentáciu žalobcu, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne transponovaná a je
nevyhnutné ju aplikovať priamo, tak na účely predmetného súdneho konania možno prijať záver, že

podľa smernice 2003/88/ES sa vychádza zo šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov na účely výpočtu
priemerného pracovného času žalobcu a teda obdobie posledných 3 rokov možno rozdeliť do šiestich
6- mesačných referenčných období, v rámci ktorých sa vypočíta priemerný pracovný čas žalobcu. Ak
by žalovaný prijal aj tvrdenia žalobcu ohľadom 12-mesačného referenčného obdobia, tak ani v tých
obdobiach nedôjde k porušeniu smernice 2003/88/ES, keďže sa tak nestalo ani pri kratšom rozhraní

mesiacov, t. j. pri 6-mesačných obdobiach.

17. Žalobca v písomnom vyjadrení nesúhlasil z výpočtami žalovaného priemerného týždenného
pracovného času, v celom rozsahu ich poprel ako zjavne nesprávne a zavádzajúce. Žalovaný si
v rámci jeho najnovšej verzie obhajobných tvrdení v týchto sporoch vytvoril zavádzajúci „vzorec“

výpočtu údajného priemerného týždenného pracovného času, ktorý nastavil tak, aby umelo znížil
výsledný pracovný čas a to nielen nesprávnym (ne)zohľadnením jednotlivých ustanovení Zákona o
hasičskom a záchrannom zbore a Smernice 2003/88/ES, ale dokonca aj nezohľadnením tých údajov
o odpracovaných hodinách, ktoré vyplývajú aj zo žalovaným predložených listín. Jeho rozhodujúce
právne tvrdenia sa pravidelne menia, tvrdenia žalované v aktuálnej Duplike sú značne rozdielne s

jeho predchádzajúcimi tvrdeniami v odpore proti platobnému rozkazu. Žalovaný pritom v uplynulých
rokoch poskytol súdom už mnoho verzií tvrdení o tom, aký je vlastne priemerný týždenný pracovný
čas hasičov. V prípade žalovaným označovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023 súd vychádzal z absolútne neporovnateľných skutkových
okolnostní, ktoré zakladali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to nárok pozostalých

po obeti dopravnej nehody, čiže išlo o skutkové aj právne okolnosti neporovnateľné s týmto sporom.
Tvrdenie žalovaného, podľa ktorého „prípadný odklon od v zásade nového rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31.01.2023 predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces, čím sa
narušuje princíp právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“, je očividnezavádzajúce a vecne aj právne neopodstatnené. Žalovaný rozsiahlo avšak selektívne poukazuje na
neprávoplatné rozhodnutia prvoinštantných súdov aj napriek tomu, že tieto zjavne boli napadnuté
odvolaním (a to paradoxne vždy aj samotného žalovaného). Žalovaný pri svojej argumentácii predstiera,

akoby nezapočítavanie služobných pohotovostí do pracovného času nebolo žiadnym porušovaním
Smernice, k tejto skutočnosti sa priamo radšej ani nevyjadruje. Praktickým dôsledkom tejto skutočnosti
totiž je aj to, že všetky hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti (určenej ani nariadenej) sa
nezapočítavajú ani do celkového odpracovaného času na účely určenia výsluhového dôchodku, čo
má samozrejme negatívny vplyv aj na jeho budúcu výšku. Pritom viaceré senáty tunajšieho súdu,

ale aj Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Lučenec vyslovili právny názor, že za
primeranú mieru odškodnenia by bolo možné považovať aj takú celkovú sumu, kedy by súd za každú z
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti žalobcovi priznal odškodnenie vo výške 100% z hodinovej
mzdy. Žalobca zdôraznil, že sa žalobou domáha náhrady škody za porušovanie svojich osobnostných
práv vymedzených v žalobe, vzniknutej porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice.
Dôvod, prečo pri výpočte priemerného týždenného pracovného času je potrebné vychádzať práve z

fondu pracovného času je ten, že v ňom by mali byť zahrnuté všetky hodiny, ktoré musí zamestnanec
za daný mesiac odpracovať tak, aby splnil zákonom (príp. kolektívnou zmluvou) stanovený týždenný
pracovný čas. Je však nesporné, že práve hodiny služobnej pohotovosti nie sú započítané do fondu
pracovného času a zároveň o ich presnom počte žalovaný (resp. aj služobný úrad) má nepochybne
vedomosť. K zásahu do práv poškodeného hasiča dochádza nielen tým, že pravidelne odpracuje v

priemereviacnež48hodíntýždenne,aleajtým,žežiadnazodpracovanýchhodínslužobnejpohotovosti
mu nie je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice započítaná do pracovného času. Práve preto žalobca
odvodzuje výšku žalovanej sumy od celkového súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré za
žalované obdobie odpracoval.

18. Žalovaným označované „referenčné obdobia“ nie sú v našich podmienkach použiteľné už len preto,
lebo takáto právna úprava nebola prevzatá do nášho vnútroštátneho právneho poriadku. Žalovaný
nastavil „vzorec“ na výpočet priemerného týždenného pracovného času tak, aby nezohľadnením právne
relevantnýchskutočnostíumeloznížilvýslednúdĺžkupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu.Naviac
žalovaný vo svojich výpočtoch nezohľadnil ani len počet reálne odpracovaných hodín. Vo výpočte resp.

tabuľke žalovaného v prípade žalobcu chýba minimálne 156:14 hodín (v 60-tkovej číselnej sústave, teda
156 hodín a 14 minút), ktorých odslúženie resp. absolvovanie vyplýva aj listín, ktoré žalovaný predložil
spolu s Duplikou. Do výpočtu nezahrnul všetky odpracované hodiny nariadenej služobnej pohotovosti za
celéžalovanéobdobie,aleaniniektoréodslúženéhodinynadčasov.Príkladmojeevidentné,ževmesiaci
apríl 2021 odslúžil 168 hodín ( 7 x 24) a 16:30 hodín, čomu zodpovedá súčet 184:30 a nie 177:30

ako to uvádza žalovaný. Rozdiel medzi týmito dvomi hodnotami predstavuje práve 7 hodín odslúženej
určenej služobnej pohotovosti dňa 30.04.2021, ktoré neboli zohľadnené v celkovom počte odslúžených
hodín v mesiaci apríl 2021 deklarovaných žalovaným. Z ním uvedených skutočností, tak jednoznačne
vyplýva, že určenú služobnú pohotovosť dňa 30.04.2021 v trvaní 07:00 hodín žalovaný do svojich
výpočtov nezahrnul, preto je údaj o počte skutočne odslúžených hodín v mesiaci apríl 2021 nesprávny

a zavádzajúci. Rovnaký postup ako v prípade tohto mesiaca možno pozorovať aj v ďalších mesiacoch,
ktoré žalobca v tomto vyjadrení presne konkretizuje v ods. 19. Z výpočtu žalovaného, ktorý je absolútne
zavádzajúci a nesprávny je potom nemožné vychádzať. Vo výpočte žalovaný ďalej nezohľadnil aj ďalšie
časové obdobia, ktoré žalovaný v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou nepovažuje za výkon štátnej
služby a teda za odslúžené hodiny, pričom v jeho výpočtoch o tieto časové obdobia v skutočnosti znižuje

priemerný týždenný pracovný čas každého hasiča. Ak by si samotný žalovaný bol istý správnosťou tejto
jeho argumentácie, podľa ktorej obdobia PN, dovolenky a pod. nemajú byť považované za odslúžený
služobný čas, nemajú byť započítané do odslúžených hodín a preto ani nemajú byť brané do úvahy
pri výpočte priemerného týždenného pracovného času hasiča, neexistoval by logicky žiadny dôvod
na zamýšľanú legislatívnu zmenu ZoHaZZ, ktorá je aktuálne predložená vo forme návrhu na zmenu

ustanovení ZoHaZZ v Národnej rade Slovenskej republiky. Dňa 22.05.2024 bol podaný návrh na vydanie
zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov, s navrhovaným dátumom účinnosti od 15.10.2024, ktorým sa má zmeniť ZoHaZZ okrem
iného práve aj v časti ustanovenia § 97 ZoHaZZ, ktorý sa má doplniť o nové ustanovenia nasledovne:
§ 97 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie: „(3) Na účely výpočtu priemerného týždenného služobného

času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako
vykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až c) a písm. h) až l); čerpanie
dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvý bod sa na účely
výpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov nezarátavajú.“. Podľapredloženého návrhu novely ZoHaZZ sa za vykonávanie štátnej služby v budúcnosti nemajú posudzovať
práve tie časové obdobia, o ktorých žalovaný už v súčasnosti tvrdí, že podľa aktuálne platného a
účinného znenia ZoHaZZ sa tieto obdobia nepovažujú za výkon štátnej služby a preto ani nezahŕňajú do

výpočtu priemerného týždenného služobného času hasičov. Absolútne pritom je nepochybné, že dôvod
tejto zamýšľanej legislatívnej zmeny je práve reakciou na prebiehajúce súdne spory, akým je aj tento
spor so žalovaným. Cieľom tejto úpravy má byť len do budúcnosti umelo „na papieri“ znížiť výsledný
priemerný týždenný pracovný čas hasičov tak, aby žalovaný mohol v takýchto súdnych sporoch naďalej
tvrdiť, že vlastne nedochádza k prekračovaniu či už vnútroštátne stanoveného týždenného pracovného

času podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ a kolektívnych zmlúv, alebo aj maximálneho priemerného týždenného
pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice. Takáto zamýšľaná účelová zmena ZoHaZZ je
fakticky jedinou celoplošnou „zmenou“, na ktorú sa tento štát zmohol po 10 rokoch súdnych sporov a
stovkách súdnych rozhodnutí, v ktorých je súdmi konštantne potvrdzované porušenie práva zásahových
hasičov na dodržanie limitu pracovného času.

19. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu ako strany sporu, rozpismi pracovnej
pohotovosti s vyčíslením nároku žalobcu, ktorý listinný dôkaz predložil žalobca, rozpismi pracovnej
pohotovosti s vyčíslením priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach žalobcu vyčísleného žalovaným, ktorý listinný dôkaz predložil žalovaný, výplatnými páskami
žalobcu za žalované obdobie, evidenciou dochádzky žalobcu za žalované obdobie, rozhodnutím

Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici Č.p.: KRHZ-1039/2008
zo dňa 23.09.2008, rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru
v Banskej Bystrici číslo: 578/2008 zo dňa 23.09.2008, rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva
Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici číslo: 577/2/2009 zo dňa 20.07.2009, oznámením
osumeazloženíplatužalobcuMinisterstvavnútraSR,KrajskéhoriaditeľstvaHasičskéhoazáchranného

zboru v Bratislave č. CPBB-OP-2003/002196-204 zo dňa 21.11.2023, ktoré listinné dôkazy predložil
žalobca, keď zistil nasledujúci skutkový a právny stav vo veci:

20. Z výsluchu žalobcu ako strany sporu zistil, že je príslušníkom hasičského zboru od roku 2008,
nastúpil do prípravnej služby, od roku 2009 bol zaradený do stálej štátnej služby, pracuje v pozícii hasič

– záchranár. Má hodnosť v hasičskom zbore nadpráporčík. Prácu hasiča vykonáva na Hasičskej stanici
v Detve, čo bolo aj v rozhodnom období. Na hasičskej stanici pracujú tri skupiny hasičov, každý tretí
deň vychádza pre jednu skupinu 24-hodinová služba. Po výkone 24-hodinovej služby majú byť dva dni
voľna, nie je to však vždy. Počas dní voľna, čo sú dni odpočinku, bývajú nariaďované školenia, býva
nariaďovaná služobná pohotovosť za účelom doplnenia stavu pohotovostnej jednotky. Žalobu podal

najmä z dôvodu nedostatku času na odpočinok, z dôvodu nedostatku času na rodinu. Je ženatý od
roku 2007, z manželstva pochádzajú 4 maloleté deti. Manželka tiež vykonáva náročnú prácu, pracuje
u Železníc SR ako vlakvedúca. Ťažko zosúlaďujú obidvaja výkon práce so starostlivosťou o maloleté
deti. Ako rodina žijú v rodinnom dome, pri dome sa nachádza väčší pozemok, o dom, o pozemok sa
treba starať, najmä kosiť. Z dôvodu výkonu služby a nadmerného zaťaženia prekračovaním týždenného

priemerného pracovného času nemá dostatok voľného času na žiadne záľuby, keby mal voľný čas, určite
by ho venoval turistike a cestovaniu. Z nedostatku času na odpočinok má zdravotné problémy, lieči sa
na vysoký krvný tlak, máva zrýchlený tep, zdravotné problémy má v liečbe a pod kontrolou. Pripisuje to
vyťaženosti v práci. Nedávno mu boli zistené žlčové kamene, čo je spôsobené „rozhádzaným životným
štýlom“. Všetok voľný čas venuje deťom, ako rodina sa však vidia veľmi málo, pričom nemajú oporu

v starých rodičoch. Dve zo štyroch mal. detí majú zdravotné problémy, navštevujú tomu zodpovedajúcu
školu v Lučenci, s manželkou musia zabezpečovať odvoz detí do školy na internátové pobyty. Výkon
služby mu vychádza aj cez víkendy, aj cez sviatky. Deti bývajú nešťastné, že nemôžu spolu niekam
ísť, keď si niečo aj naplánujú a to z dôvodu, že i keď má naplánovanú dovolenku, táto mu je zrušená
a musí nastúpiť do práce. U hasičov ide o dlhodobý problém, ktorý sa nerieši. Nemá žiaden iný príjem,

než príjem z výkonu služby hasiča. Nemá čas na žiadnych priateľov, nikde nechodí, na komunikáciu
s manželkou sa nevie dostatočne sústrediť z dôvodu nedostatočného odpočinku. Čo sa týka dovolenky,
v zásade jej čerpanie je nútené, pretože na hasičskej stanici sú udržiavaní na minimálnych stavoch,
a teda nejaké plánovanie dovolenky v rámci rodiny neprichádza do úvahy. Nedávno mal mať voľno, ale
bolo cez voľno nariadené cvičenie, výcvik záchrany na vode, na druhý deň mu začínala 24-hodinová

zmena. Je pravdou, že strávené hodiny, resp. dni na výcviku sú vykazované ako hodiny „nadčas“, ale
nakoľko u hasiča je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas a nakoľko sú aj denní hasiči, vyskytuje sa
vzhľadomnavýkonslužbydennýchhasičov,ževznikajúuzásahových hasičov„mínusovéhodiny“,ktoré
si musí dokonca takýto hasič nadpracovať. Príkladmo uviedol, že v nedeľu mal 24-hodinovú službu,v pondelok mal voľno, v utorok 9-hodinové školenie, následne v stredu 24-hodinovú službu, vo štvrok
mal mať voľno, ale mu nariadené 8-hodinové školenie, v piatok mu bolo nariadené znovu 8-hodinové
školenie,vsobotu24-hodinováslužba,vnedeľumalvoľno,tedaodnedeledonedelebolvovýkonslužby

približne 97 hodín, keď takto sa to stáva častejšie. Na oddych po službe nemá vôbec priestor a nevie si
cez deň ani oddýchnuť, má narušený denný a nočný režim. Problémy konzultoval služobným postupom
s nadriadeným, riešili to aj odbory, ide však o dlhopretrvávajúci stav pri výkon služby hasičov, ktorý sa
doposiaľnevyriešil.Prinástupedoslužbyhasičaboloboznámenýsplatovýmipodmienkami,rozvrhnutím
časuhasiča,svýkonom24-hodinovejslužby,avšakniktohoneupozornil,žeurčenáslužobnápohotovosť

nebude započítavaná do služobného pracovného času. Žalobu sa rozhodol podať sám a to hlavne pre
stratený čas a preto, že tento stav trvá dlhodobo. Neuvažoval o zmene zamestnania, pretože práca
hasiča bola jeho životným snom od detstva, je jeho poslaním, napĺňa ho určitým spôsobom. Je pravdou,
že každý rok sa podrobuje preventívnym prehliadkam po zdravotnej stránke, a je spôsobilý na výkon
služby. Zdravotné problémy, ktoré vymenoval, sú pod kontrolou. Tiež sa často stáva, že príde domov
po službe a nasledujúci deň musí ísť znovu do služby, v zásade sú stále v pohotovosti na telefóne. Ide

o plán „vyrozumenia“, ktorý existuje a hasiči sú do neho zaradení.

21. Nakoľko žalovaný vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu na konanie
o predmetnom nároku žalobcu, súd sa v prvom rade zaoberal touto námietkou žalovaného.

22. Podľa § 19 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), popri
všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

23. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená

včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

24. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne
postúpiť spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí

len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.

25. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu na konanie, túto námietku súd
vyhodnotil ako nedôvodnú. Potom v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Žalobca si voči žalovanému
v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorú mu spôsobil žalovaný v dôsledku porušenia únijného

práva prostredníctvom nedostatočnej transpozície smernice Európskej únie č. 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003 do slovenského právneho poriadku. Nedostatočná transpozícia smernice má za následok
nerešpektovanie únijného práva žalobcu Slovenskou republikou na maximálny priemerný 48 hodinový
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi škoda. Únijné právo spája
s touto skutočnosťou nárok na jej náhradu, ktorý je možné uplatňovať pred súdom členského štátu

Európskej únie. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo
na náhradu škody žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu
vznikla škoda a to v súvislosti s výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti
v posudzovanom období bola Hasičská stanica Detva, ktoré miesto výkonu služby žalobcu sa nachádza
v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky škody žalobcu vo forme

nemajetkovej ujmy. Preto s poukazom na § 19 písm. b/ CSP je tak miestna príslušnosť tunajšieho súdu
na konanie daná. Z uvedeného dôvodu žalovaný nedôvodne vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti
tunajšieho súdu na konanie a podal procesný návrh na postúpenie veci na Mestský súd Bratislava IV.

26. Žalovaný ďalej namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Poukázal na to, že žalobu pre

netransponovanie Smernice, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice môže podať za prvé Európska
komisia priamo na SD, za druhé fyzická alebo právnická osoba, ktorá je týmto priamo dotknutá a to na
vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný
vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné,

aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,
preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednostiza prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby
súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna,
nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do

právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktoréhokonáústrednýorgánverejnejsprávy,dopôsobnostiktoréhopatríoblasťštátnejsprávypreHaZZ.
Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na
túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré
uvádza v žalobe. Žalobca naopak každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vrátane hodín, o ktorých

tvrdí,žemalibyťvykonávanénadlimiturčenýSmernicou,malriadnevyplatenéresp.muboloposkytnuté
náhradné voľno. Žalovaný má za to, že v tejto veci nie je daná jeho pasívna vecná legitimácia.

27. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku
SR transformovaná správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici, a že nie je daný
základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6 písm. b)

Smernice 2003/88/ES.

28. Podľa Článku 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „ Smernica“), bod.1. táto smernica
ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

Bod 2. Táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
Bod 3. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2

smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

29. Podľa Článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci Bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,
verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,

kultúru, voľný čas atď.). Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť
v zmysle cieľov tejto smernice.

30. Žalobca odôvodňuje svoj nárok na náhradu škody najmä tým, že Slovenská republika neprevzala
do vnútroštátnej úpravy článok 6 písm. b/ Smernice v spojení s článkom 2 ods. 1 Smernice vo vzťahu
k úprave pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah
únijného a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné

rešpektovaťajvnútroštátnesúdy.Vzhodesčlánkom7ods.2,5,článkom144ÚstavySR,akoajčlánkom
3 CSP. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky,
ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora
Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva únie patrí medzi všeobecné
zásady komunitárneho práva vyplývajúceho priamo z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bez

ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva – zásadu
prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho
práva ex officio.

31. Podľa Čl.2 ods. 1 C.s.p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov

musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa ods. 2, právna istota
je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods. 3, ak sa
spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý

má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

32. Súd poukazuje na princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem iného
aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Zásada právnejistoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Ochrane právnej istoty ako základnému
aspektu právneho štátu venuje náležitú pozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre
(rozsudok vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku

z 24. júla 2003). Žalovanému, ktorý je stranou sporu na strane žalovaného vo všetkých takýchto
obdobných sporoch sú isto známe závery stoviek právoplatných rozhodnutí súdov SR (provinštančných
a druhoinštančných), že dotknutá Smernica nebola do ZoHaZZ prevzatá správne, pretože vnútroštátna
právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti
do služobného času v rozpore s čl. 2 Smernice a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný

(pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej
smernice, a zároveň že základ nároku žalobcu je tak daný, keďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2.
existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom.

33. Smernica 2003/88/ES (odkazom na Smernicu 89/391/EHS) definuje svoj rozsah pôsobnosti na
všetky odvetvia a činnosti – verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu 2 prvého pododseku článku 2,
predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom
spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je

potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia
bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto smernice vyplýva,
že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje
z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,

ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto smernice. Táto výnimka
zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah
pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj
keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej

ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba
sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva

v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie
z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije táto
smernica.Tentozáverpotvrdzuje ajskutočnosť,žehocizákonodarcaspoločenstvavychádzalzozásady
použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť
sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.

3 písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky len od článkov 3, 4, 5, 8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo
záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok
2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať
v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná

služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok
6 bod 2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade
výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa
predmetná smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily

v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na
svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ
ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Aj samotný ZoHaZZ v prílohe č. 4/ bod 6/ preberá Smernicu. Je

tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice
2003/88/ES.

34. Žalovaný v obrane ďalej namietal, že žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok.35. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch
o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom,

sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti a účinnosti. Zásada
rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s únijným prvkom aplikovať
prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez
únijného prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť
si nárok, ktorý mu vyplýva z únijnej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol nárok

uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez únijného prvku.

36. Pokiaľ pre takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná štátna právna
úprava, je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie
iuris a analógie legis rešpektujúc princípy únijného práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/

vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán
štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho preberania smernice EÚ, alebo v dôsledku nedodržania
lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí
do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Sporová vec sa týka
porušenia práva Únie pre absentujúcu resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/2001

Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších predpisov, pretože do pracovného času
hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12
ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce
na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9

vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/, d/
Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.
b/ Ústavy SR. Niet preto žiadnych prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní
o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo

vnútra SR ako orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol
(okrem iných) tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z.. Takáto objektívna
zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva Únie dopustil,
resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C429/09
G. Fuß bod 46). Napokon v zmysle čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, čl. 144 Ústavy SR a tiež čl.

3 CSP, ako súd už dôvodí, je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky,
ktoré majú prednosť pred zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
a Súdneho dvora Európskej únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských
štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom
by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na

interpretáciu prameňov práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového
a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych
orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci
zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda,
vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty

povinnéprijaťvšetkyopatrenia potrebnénazabezpečenieplneniazáväzkovvyplývajúcich imzozmluvy,
alebozčinnostispoločenstvaazdržaťsaakýchkoľvekopatrení,ktorébymohliohroziťdosiahnutiecieľov
zmluvy alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú
škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za
takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo

nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú
uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,
rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je

určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy
a prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny
akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom
stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej
zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou

môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva
alebobolatransponovanánesprávne,ustanoveniasmernicesúimperatívneadostatočnejasnéapresné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda
produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia

SúdnehodvoruvoveciVanDuyn;voveciC152/84Marshallv.SouthamptonandSouth-WestHampshire
Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, E. A. v. F. G.) a bola vytvorená s
cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným
spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný
a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na
transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť

jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci
odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením
smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné
orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné
za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú

nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné
veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava
právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné
ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva,
tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení

ES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy
spoločné pre právne systémy členských štátov. Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za
porušenie komunitárneho práva je objektívna, bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení
komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve
naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení

komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú
odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie
komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie komunitárneho práva svojou činnosťou alebo
nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto otázke sa Súdny dvor inšpiroval úpravou
zodpovednosti štátu v medzinárodnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo

nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak:
(I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení
smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu
a škodou spôsobenou poškodenej strane. Je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ judikoval, že
článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré

môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie (ktoré sú
mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade
každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto
porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu

v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu škody
spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, t.z. že právo Únie nebráni
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť
popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade ide o objektívnu a absolútnu
zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušení práva

Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť.
Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný je v spore pasívne
vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský
a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca aj v rozhodnej dobe, pričom MV
SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje garanta riadnej
transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku. Podľa čl. 29 Smernice, táto
je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smerniceč. 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že štát
túto povinnosť si nesplní, je štát, teda žalovaný zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice

2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia resp.
neprebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko Smernica 2003/88/ES je určená štátu,
teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím Smernice 2003/88/ES (resp. neprebratia) do právneho poriadku Slovenskej
republikyjepasívnevecnelegitimovanýžalovaný(štát).Nazákladeuvedenéhomásúdzato,ževkonaní

nejde o mzdový nárok, ale o nárok na náhradu škody v podobe vyčíslenej nemajetkovej ujmy z dôvodu
porušenia úniového práva.

37. Žalovaný v konaní ďalej namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho
poriadkuSlovenskejrepublikytransformovanásprávne.Žalovanýtvrdil,žeúpravavZoHaZZneodporuje
dotknutej Smernici.

38. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

39. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;

b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

40. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je

40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

41. Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Podľa

ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

42. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby
podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času

a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
Podľa ods. 4, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom
určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

43. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok

medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.44.Podľa§103ods.1ZoHaZZ,príslušníkovizapodmienokustanovenýchtýmtozákonompatríslužobný
príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d)
osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h)

príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života
a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods. 2, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods.5, príslušníkovi v rozsahu
a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za
služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej

pohotovosti štátu.

45. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu
takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30%,
a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60%. Podľa ods.2, príplatok za vykonávanie
štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na poskytnutí

náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od skončenia
tejto služby.

46. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť

jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,
ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods.3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,

v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

47. Podľa § 130 ZoHaZZ, príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom
týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa

príslušná časť služobného platu úmerne upraví.

48. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností
vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného
a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Podľa ods.2, výkonom štátnej služby je aj činnosť

vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového združenia
príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník
nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného. Podľa
ods. 3, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony
počasštátnejslužbyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Nepatrí

sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho
vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta
na ne a späť.

49. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje

Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

50. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, §
64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, §
136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5

a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.

51. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),
priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

52. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a
je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa
považuje za pracovný čas.53. Žalovaný tvrdil, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného
služobného času. K článku 2 ods. 1 Smernice žalovaný uviedol, že podľa ustálenej judikatúry súdneho

dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný
čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je
povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu
nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti súdny dvor rozhodol,

že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre
zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98). V jednej časti svojho písomného vyjadrenia žalovaný
uvádza, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby
považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného
času podľa § 91 zákona a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona. Ustanovenia § 86 a 92 ods.

1 nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, avšak vystihujú
rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou. Pri nariadenej
služobnej pohotovosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia
služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas takejto služobnej
pohotovosti. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného

času. V ďalšej časti písomného vyjadrenia žalovaný tvrdí, že počas služobnej pohotovosti je pracovník
povinný byť v zariadení zamestnávateľa, alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce
na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti, t. j. nežiada sa od neho v danom čase výkon práce. V zmysle platnej legislatívy pri takto
nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, alebo vymedzený

priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych
(spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna
činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.
j. nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým zamestnávateľ kompenzuje to,
že v prípade potreby bude žalobca k dispozícii. Pokiaľ súd napriek doteraz uvedeným skutočnostiam

dospeje k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu,
samé o sebe to nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Na základe právnej úpravy
ZoHaZZ sú definované pojmy „služobný čas“ (§ 85), „nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas“ (§ 86),
„štátna služba nadčas“(§ 91), „služobná pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92) a „výkon štátnej služby“ (§
135e). Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ má byť v súlade s právom Únie,

nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. ZoHaZZ do jeho znenia bola Smernica 2003/88/ES prebratá. Aj
podľa § 193 ZoHaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane o.i. aj ustanovenia § 85
Zákonníka práce (podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca
vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín). Zákonník práce však explicitne v ust. § 96 ods. 2
uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,

ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ust.
§ 96 ZP však na pomery ZoHaZZ nie je použiteľný. Oproti tomu, z vyššie citovaných ustanovení HaZZ
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná na súčasť ich
služobného času Z výpovede žalobcu ako aj zo stanoviska žalovaného jednoznačne vyplýva, že čas
služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava.

A práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. ZoHaZZ totiž v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje
aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to
výslovne ustanovuje tento zákon (ZoHaZZ), pričom v § 193 ZoHaZZ (ktorý uvádza, ktoré ustanovenia
Zákonníka práce sa na právne vzťahy hasičov vzťahujú) nie je odkaz na spomínané ust. § 96 ods. 2
Zákonníka práce. Žalovaný pritom argumentuje, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti

započítavať do odpracovaného služobného času. ZoHaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Zákon zároveň obsahuje legálnu
definíciu pojmu výkon štátnej služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného
pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom
služobnej cesty. Zároveň definuje úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony

potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom
štátnej služby alebo po jej skončení (následne sú negatívne definované úkony, ktoré tam nepatria).
Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ust. §
86 ZoHaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkouvykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v
mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej
služby a výkonu služobnej pohotovosti (§ 103 ods. 1 ZoHaZZ), keď za výkon služobnej pohotovosti patrí

mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť
v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ust. § 122 ods. 3
ZoHaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby
(tzv. výjazd), až takéto vykonávanie je štátnou službou (štátnou službou nadčas). Podľa čl. 2 ods. 1
a ods. 2 Smernice 2003/88/ES, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa

pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek
pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný
čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastnostísodkazomnasystémaúčelSmernice,ktorýmjezlepšenieživotnýchapracovnýchpodmienok
pracovníkov. Čl. 2 ods.1 Smernice vymedzuje pracovný čas ako „ akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti “. Súdny

dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, že rozlišovanie je binárne, buď je určitý čas pracovným časom,
alebo pracovným časom nie je. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles zdôraznil,
že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov – pracovný
čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo

prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Uvedené potvrdzuje účel
Smernice, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.
V zmysle rozsudku Súdneho dvora z 03.10.2000 vo veci Simap (C-303/98) a podobne z rozsudku
Súdneho dvora z 09.09.2003, H.(C-151/02) vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný

na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice. Súdny dvor prezentoval názor, že
otázka, ktorá súvisí s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES, neponecháva priestor
na akékoľvek rozumné pochybnosti a prijal uznesenie vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg,
v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem
výnimočných okolností ako v prípade katastrofy) patria do rozsahu pôsobnosti Smernice, takže čl. 6

písm. b/ predmetnej smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej
pre maximálny týždenný pracovný čas vrátanej zásahových služieb. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas

v súvislosti, s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom viackrát rozhodol,
že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ smernice tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu

hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie
uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje
zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť
žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov

vyplývajúca zo Smernice 2003/88/ES, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený Smernicou 2003/88/ES,
ako aj povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia
tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov - konkrétne v danom
prípade príslušníkov HaZZ - neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,

aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa čl. 2
Smernice 2003/88/ES a nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času stanovená v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Argumentácia žalovaného v tom smere, že
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii
miesto na oddych (odpočinok), a teda že žalobca v prípade, ak nie je nariadený služobný zásah,

môže odpočívať, alebo sa venovať inej činnosti je v tejto súvislosti bez právneho významu – podľa
judikatúry Súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca trávi
v mieste výkonu práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi - v danom prípade žalobca počas
pohotovosti musí byť v budove hasičskej stanice a túto nemôže opustiť a musí byť ustrojený apripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa.
Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti nemôže byť na
ťarchu zamestnanca. V súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že proti žalovanému sú dlhšiu dobu

vedené obdobné spory, v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú obranu a žalovaný nepredložil žiadne
právoplatné rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne prevzatie Smernice do
právneho poriadku SR v dotknutom zákone o HaZZ.

54. Žalovaný namietal, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade

došlo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne, keď namietol
správnosť výpočtu žalobcu uvedený v žalobe a zároveň predložil súdu vlastný výpočet priemerného
týždenného pracovného času. V tomto svojom výpočte určil referenčné obdobia 6 mesiacov: apríl -
september 2021, október 2021 - marec 2022, apríl - september 2022, október 2022 - marec 2023,
apríl - september 2023, október 2023 – február 2024. K výpočtom uviedol, že do odslúžených hodín
započítal o.i. aj čas služobnej pohotovosti, nezapočítaval niektoré časy služobného voľna s náhradou

mzdy. V rámci tohto prepočtu „len“ v jednom období zistil prekročenie maximálneho týždenného
pracovného času nad 48 hod./týždenne. Žalobca namietol správnosť výpočtov, kedy žalovaný zjavne
nezohľadnil pracovný čas v niektorých prípadoch, kedy žalobca v uvedenom období reálne vykonával
službu a to v celkovom súčte 156,15 hodín. Žalovaný sa k tejto námietke nijako nevyjadril. Žalobca
namietol uvedený prepočet ako nesprávny a zavádzajúci, nakoľko nemá oporu vo vnútroštátnej úprave,

ani v práve EÚ, ani v judikatúre Súdneho dvora. Žalovaný svojvoľne niektoré časy plateného voľna
žalobcu ako dovolenka, PN, a iné nezapočítal na odpracovaný čas, iné zas započítal. Žalovaný sa k
týmto námietkam nevyjadril. Kontrolný výpočet vykonal žalovaný len pre účely tohto súdneho konania,
neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné rozvrhovanie služobného času pri plánovaní služieb v rámci
vopred určených „referenčných období“ tak, aby aj pri zohľadnení času neaktívnej časti služobnej

pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času tak, ako to
uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho potom žalovaný v tomto konaní vychádzal
z ním určených referenčných období. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho týždenného
pracovného času musia byť pre všetkých zamestnancov rovnaké, nemôžu byť pre každého jednotlivého
hasiča odlišne stanovené. Podľa všeobecnej zásady čl.6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia

nevyhnutné na zabezpečenie toho, že nebude prekračovaný maximálny týždenný pracovný čas nad 48
hod./týždenne pre každé obdobie siedmich dní. Žalovaný neuviedol žiadne také všeobecne záväzné
opatrenie, ktoré by uvedené zabezpečovalo pri rozvrhovaní služobného času hasičov slúžiacich v
zmenách v určenom referenčnom období 6 mesiacov. Pri tom nie je sporné, že aktuálne je určovaný
plán služieb na mesačnej báze, žalovaný neuviedol, akým spôsobom pri takomto rozvrhovaní služieb

sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne. Podľa
rozsudku Súdneho dvora C-254/18: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia,

ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje
mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48
hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po
sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov
neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný

pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca
uviedol výpočet priemerného týždenného pracovného času za jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného
počtu hodín služobnej pohotovosti, ktorých výkon preukázal z dokladov získaných od žalovaného (ktoré
slúžia na výpočet mzdy), kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. Preto súd tvrdenie žalobcu považoval za preukázané. Potom sa súd plne

stotožňuje s výpočtom žalobcu v žalobe, ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza k
prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času. Výpočet žalovaného nemá oporu v žiadnom
právnom predpise.

55. Teda pokiaľ ide o prvú podmienku na priznanie nároku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je

splnená, nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie
s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnúpohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne
závažné porušenie práva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ

je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

56. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto
úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny
dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany

členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia
vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla

zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby
pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá
na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd

k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa
zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu
osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im

má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na
ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým
zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej

dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým

pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku
a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (apríl 2021 – február 2024).

Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže

poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na

mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §

13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviťnásledky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada

ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci

si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej
právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie je súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru (obdobie 16 rokov) skracuje čas odpočinku. Tým mal súd
preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti
s porušením komunitárneho práva.

57. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

58. Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah

pôsobnosti čl. 6 písm. b/ Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú
podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C397/01 Pfeiffer bod 99, C429/09 Fuß bod
35, 52). SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (bod
95C-397/01 Pfeiffer), a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej

prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor
túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 Fuß keď potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený

Smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, či je alebo
nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený
čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice je preto aj
skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.

59. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie jeho
práv a na to, že mu vzniká ujma a že mal povinnosť žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola
určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda, že žalobca neprejavil primeranú snahu
s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a že včas nevyužil všetky dostupné prostriedky na
právnu ochranu, súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, najmä na už spomínaný rozsudok vo veci

H. I., v zmysle záverov ktorého by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by im to
spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Obdobne to platí
i vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobca vedel vopred o služobnej pohotovosti a nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času. Vzhľadom na slabšie postavenie zamestnanca by mohol byť pracovník

odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah
v neprospech tohto pracovníka. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom
členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musítiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C46/93
a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame) súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody
priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy

na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od
nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß
prihliadnuc na to, že čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom,
od ktorého sa nemôže odchýliť žiaden zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je vo veci Fuß

(hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takéhoto pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity. Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu
nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii
noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred

uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“,
by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov,
a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred
súdom, čo odporuje zásadám únijného práva. Potom nemožno súdom prijať obranu žalovaného, že
žalobca nevynaložil snahu o odstránenie, resp. predvídanie škodlivých následkov a že prijal pri nástupe

podmienky služby, ktoré teraz namieta.

60.Napokonsasúdvkonanízaoberalajposlednounámietkoužalovaného,ževýškauplatnenejnáhrady
nemajetkovej ujmy je neprimeraná.

61. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),

- primeraný odpočinok po práci (písm. e).

62. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

63. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

64. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto

ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

65. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii

normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.
Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. Z.) a právom
na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. Z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť. Právo na
ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou
človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej osobe a nemá povahu

absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej
ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení nemajetkovej
ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať a nemožno zistiťpresne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť a preukázať (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009).

66. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka
súdom predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok (tieto sú uvedené v § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Týmito kumulatívne stanovenými podmienkami sú, že a/ morálne
zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade),
b/ neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti

v značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka („najmä preto“)
treba ale vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby (in concreto) prihliadol pri svojej úvahe o priznaní
zadosťučinenia v peniazoch prípadne i k iným aspektom konkrétneho prípadu. To platí ale len za
predpokladu, že tieto aspekty budú svojim významom a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami
zákonom výslovne stanovenými.

67. V zmysle nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, pri určovaní sumy nemajetkovej
ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade
s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal
existovať vzťah priamej úmernosti medzi „závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Ústavný súd
skonštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho

súdu, na druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd
musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť,
či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie
dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických
a legitímnych faktoch.

68. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo 126/2007 súd pri úvahách
o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné kritéria, ako
sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na
voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho

prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého
konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba
domáha.

69. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť

odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účel
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochrane
osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie
je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných
práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá a je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu

(Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 330/2012).

70. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi iba za zákonom ustanovených podmienok
(§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a iba v zákonom ustanovenej výške (§ 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej

výške, je potrebné aplikovať § 13 ods. 2 a § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v ich vzájomnej súvislosti.
Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na
postavenie žalobcu v rodine a v spoločnosti. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na
základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej praxi poukazuje,
že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na ohlas zásahu, ako aj na

dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť preukázané.

71. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy
v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba podľa judikatúry súdov považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých

k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu
značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by
predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení
a podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba.72. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zo zákona na voľnej úvahe súdu, súd
však musí vždy vychádzať zo zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutie založiť na konkrétnych

a preskúmateľných hľadiskách a dôkazoch (NSSR 4Cdo 15/2003).

73. V zásade nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova
zmysle ani odškodniť nedá a je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu (rozsudok Krajského súdu
v Nitre Sp.zn. 9Co/330/2012 zo dňa 02.10.2013). Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len

určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby, preto nemôže
na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný
charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (rozsudok Krajského súdu v Nitre
z 25.09.2013, Sp.zn. 25Co/18/2013).

74. Ako súd už dôvodí, vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva

sa posudzuje podľa pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už
závisia od konkrétnej vnútroštátnej právnej úpravy daného členského štátu. Vnútroštátna úprava však
musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na určenie rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter,
že spôsobia praktickú nemožnosť odškodnenia alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia.
Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna spôsobnej škode.

75. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva
zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje
komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho
právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v

prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia
praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade
náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme

udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá
na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd
k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa

zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu
osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im
má zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na

ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým
zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej
dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký

výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu

týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (apríl 2021 – február 2024) a
to najmä v súvislosti s nezapočítavaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do odpracovaného času
pre účely rozvrhovania služieb. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej

súvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko
došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva
na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva
na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle §13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú
satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá
vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby

boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť
k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a
vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako
tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým

ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť
a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.
Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa
peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých
prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie
nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody,

ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva,
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej

veci je podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je
permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky
ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité,
aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám,
rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie

súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru skracuje
čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v
priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1
a 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet
hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj

fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia,
práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
práva na primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu
nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto

vzniknutej ujmy.

76. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii
normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky, je na úvahe súdu.

Slovenská právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. z.) a právom
na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť. Právo na
ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou
človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej osobe a nemá
povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením

nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri
určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať,
pričom nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle
nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, „...pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia

všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Ústavný súd skonštatoval,
že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na
druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí

uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či
táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie
dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických
a legitímnych faktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo 126/2007,súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj
na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Zákonníka. Priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu - ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,

ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné
vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného
práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby pričom nemôže
na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný

charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (rozsudok Krajského súdu v
Nitre z 25. septembra 2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo
zákonanavoľnejúvahesúdu,ktorávšakmusíbyťodôvodnenáamusímaťzákladvzistenomskutkovom
stave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci
primeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú,
pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková

ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá
a je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp.
zn. 9 Co 330/2012).

77. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa

pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej
právnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť
adekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti

štátuzaškodučl.46ods.3ÚstavySlovenskejrepubliky,ktorýustanovuje,žekaždýmáprávonanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.
Slovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho

práva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§ 3),
explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok postupu
NárodnejradySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskej
republiky („do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa na ústave,
ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca uplatňuje

svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
považoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúry. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol

venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak,
o to viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie. Žalobca
preukázal, že daný stav mal vplyv na jeho súkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú zaťaženosť mal
obmedzenýkontaktsrodinou,malobmedzenémožnostiprizabezpečovanístarostlivostioštyrimal.deti,
z ktorých dve sú zdravotne znevýhodnené, nemohol tráviť viacej času s rodinou, s manželkou, pričom

aj manželka má náročné povolanie, mal obmedzené možnosti venovať sa svojim záľubám, turistike,
cestovaniu, nemohol rozvíjať medziľudské vzťahy, priateľské vzťahy a väzby. Na svojom zdravotnom
stave pociťuje nedostatok voľného času a odpočinku na regeneráciu svojich pracovných a životných
síl, ako následok pracovného nasadenia a vypätia. Tiež nemal čas v rozhodnom období vzhľadom na
pracovnú vyťaženosť starať sa o dom, o záhradu, kde s rodinou býva. Uvedené nemožno zľahčovať,

najmä ak takýto stav pretrváva dlhodobo a žalovaný nevyvíja žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek
množstvu právoplatných súdnych rozhodnutí. Je zjavné, že doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali
dostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by daný protiprávny stav odstránil. Žalobca
zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej
podľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané

do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín
nad 48 hod. týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný (zjavne nesprávne). Žalobca príkladmo
poukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1.980,24 hodín určenej služobnej pohotovosti,
ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo po prepočte predstavuje nemajetkovú ujmu vpeniazoch vo výške 3,32 EUR/hod. (6.567,28 EUR : 1.980,24 hodín) za každú hodinu porušovania jeho
práv. Táto suma je výrazne nižšia než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike
pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala priemerne

sumu vo výške 3,91 EUR (2021 - 2024). Žalobca za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie
rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti
(t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody
považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote
a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Preukázaná ujma

na strane žalobcu súvisí s výkonom jeho práce, preto postup pri hodnotení primeranosti uplatneného
nároku v porovnaní s ocenením takejto práce podľa zákonných pravidiel súd považuje za prípustný. Súd
uvedené porovnanie nepovažuje za vyčíslenie mzdových nárokov, ale len za porovnanie vyčísleného
a uplatneného nároku žalobcu s obdobnými mzdovými nárokmi. Súd tiež v záujme právnej istoty
poukazuje na to, že z vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup výpočtu náhrady škody v
porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na odvolanie žalovaného aj druhoinštančným súdom

(Krajský súd v Banskej Bystrici - viď aj bod 23. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica
sp.zn. 17Co/100/2023 z 20. 03. 2024). Z činnosti súdu sú známe rozhodnutia iných súdov, ktorými boli
priznané obdobné náhrady cca od 2.500 Eur do 6.100 Eur (napr. KS KE sp. zn. 3Co/229/2019, KS
KE, sp. zn. 6CoPr/2/2019, Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 14Co/36/2022, Krajský súd Banská
Bystricasp.zn.14Co/98/2023,KrajskýsúdBanskáBystricasp.zn.17Co/140/2023).Žalobcomuplatnený

nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie, vo výške 6.567,28 Eur tak zjavne
neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Okrem toho súd vzal do úvahy aj plynutie času,
keďže nárok žalobcu je porovnávaný s minimálnymi mzdovými nárokmi v SR. Je zrejmé, že plynutím
času od doby predchádzajúcich rozhodnutí (spory sa vedú od roku 2015) došlo k zvyšovaniu minimálnej
mzdy, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený kalendárny rok, kedy napr.

roku 2018 bola minimálna hodinová mzda v najnižšej triede 2,759 EUR, v roku 2024 je to 4,31 EUR.
Z uvedeného je zrejmé, že aj odmena za prácu žalobcu plynutím času sa zvyšuje. Pokiaľ súd hodnotí
individuálny nárok žalobcu, prihliada teda aj na okolnosť miesta a času jeho uplatnenia, keď je tak na
mieste priznať vyšší nárok oproti predchádzajúcemu obdobiu. Zvlášť významné v danom prípade je aj
to, že napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov SR žalovaný doposiaľ neprijal žiadne opatrenie

na nápravu daného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho možno vyvodiť tiež záver, že doposiaľ
miernejšie náhrady nemali žiaden ev. len zanedbateľný vplyv na žalovaného z hľadiska, aby primerané
odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozhodovanie v iných
prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách, keď bola spôsobená smrť pri trestnom čine,
a iné, tu súd uvádza, že tieto prípady vzhľadom na odstup času a odlišné skutkové okolnosti nie je

možné porovnať. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za smrť blízkej osoby neznamená
ocenenie hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je určitá
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života poškodeného, v čom sa prejavuje
individuálnosť každého prípadu, ktorý súd hodnotí na základe individuálnych okolností každej veci a
každej osoby zvlášť. V tu prejednávanej veci nie je dobre možné porovnanie zásahu do práv žalobcu

oproti odškodneniu poškodených stratou blízkej osoby, hoci aj v danom prípade z hľadiska zásady
rovnocennosti nie je dôvodné priznávať nepomerne vysoké náhrady ujmy. Súdu je známa rozhodovacia
činnosť ostatných súdov v tejto oblasti, či už z vlastnej činnosti tunajšieho súdu, či rozhodnutia iných
súdov. Súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/182/2013 z 24. 09. 2013 -
priznané manžel + dve deti: 3 x 10.000,-- Eur (úmrtie pri dopravnej nehode nárazom do auta stojaceho

v kolóne na diaľnici), rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 28.10. 2013 - priznané
manželke 20.000,-- Eur, dieťaťu 23.000,-- Eur, rodičom 2x 10.000,-- Eur (smrť chodca na prechode),
rozsudok Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 30. 07. 2015 - priznané manželke a
deťom 3x 33.500,-- Eur. Súd uvádza, že žalobcom uplatnená náhrada tak zjavne nevybočuje z rozsahu
priznaných náhrad za smrť spôsobenú pri dopravných nehodách, či náhradách priznaných obetiam

trestných činov, hoci takéto porovnanie v uvedenej veci nie je namieste celkom aplikovať. Rovnako
žalovaný nepreukázal posun v právnom posúdení súdov SR obdobných nárokov ako je tu uplatnený
nárok, či o zmene posúdenia takto uplatneného postupu vyčíslenia náhrady škody Krajským súdom
Banská Bystrica. Nárok vyčíslený žalobcom tak súd považuje za primeraný a korektný. Napokon súd
uvádza, že žalovaný sa vo všetkých doposiaľ právoplatne priznaných nárokoch, a to aj spôsobom

posúdeným ako v tomto prípade, ani raz nedomáhal preskúmania najvyššími súdnymi autoritami - NS
SR, či ÚS SR. Uvedené skôr svedčí o akceptovaní právnych záverov nižších súdov SR, preto súd v
tomto konaní nevzhliadol žiaden dôvod na odklon od doposiaľ uplatňovanej súdnej praxe. Žalovaný
mal možnosť preveriť správnosť úvah súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, ktorým je Krajský súdv Banskej Bystrici v skutkovo a právne totožnej veci vedenej na Okresnom súde Zvolen pod Sp.zn.
8C/15/2021 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod Sp.zn. 16Co/11/2022 v rámci dovolacieho
konania začatého na jeho dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici. Nestalo sa tak

len z dôvodu, že žalovaný vzal dovolanie späť a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením Sp.zn.
9CdoPr/7/2023 zo dňa 27.09.2023 dovolacie konanie zastavil.

78. Žalobca vykonal prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho

zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1.980,24 hodín. Doklady predložené
žalobcom, ktoré napokon boli spracované samotným žalovaným súd preto považoval za hodnoverné
a vychádzal z takéhoto určenia. Takto stanovené hodiny žalobca navrhol odškodniť odmenou, ktorá sa
inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ. Za uvedený čas mu bola
priznaná odmena podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej
výške 6.567,28 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej

v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods.
2 ZoHaZZ (vo výške 50 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť
výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.

1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35
% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roka (50 % - 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1
ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka v čase pracovného pokoja ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady

z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 %
- 30 %).

79. Obdobie apríl 2021 – december 2021:
(i) fond pracovného času 1.507,70 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 500,25 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 47 hodín;
(iv) nadčasy 11,75 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená služobná pohotovosť
podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 547,25 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá

v priemere 39,29 pracovných týždňov, čo potom za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol u žalobcu
priemerný týždenný pracovný čas 52,60 hodín (2.066,70 hodín ÷ 39,29 týždňov). V období apríl 2021
až december 2021 žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, odpracoval 479,25 hodín 15 %-nej určenej
služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináleží odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu a 21 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú

mu prináleží odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú
pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval
v rozsahu 47 hodín.

Počet hodín

Rozdiel

Rozdiel

odpracovanej

35%20% (medzi
J.
J.

J.

určenej
Určená

(medzi
odmenou
ujma za
ujma za
ujma za

služobnej
pohotovosť
Hodinová
odmenou

mesiac za
mesiac za
mesiac spolu

pohotovosti

spolu (15%
sadzba

za
15%-nú

30%-nú
(15%-ná a

za
nariadenú

za mesiac
a 30%)

nariadenú
a určenú
určenú
určenú
30%-ná

(§ 92 ods. 1

a určenú

pohotovosť)
pohotovosť
pohotovosť
pohotovosť)ZoHaZZ)

pohotovosť)

15%
I 30%
[hodín]
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2021

04/2021
49,00

49,00
9,0424

3,1648
1,8085
155,0772
0,0000
155,0772

05/2021
49,00

49,00
9,0727

3,1754
1,8145
155,5968
0,0000
155,5968

06/2021
48,20

48,20
9,0727

3,1754
1,8145
153,0564
0,0000153,0564
07/2021
49,00

7,00
56,00
9,0727
3,1754
1,8145

155,5968
12,7018
168,2986
08/2021
55,82

55,82
9,0727
3,1754
1,8145
177,2533

0,0000
177,2533
09/2021
53,23
7,00

60,23
9,0727
3,1754
1,8145
169,0289

12,7018
181,7307
10/2021
63,00

63,00
9,0727
3,1754
1,8145
200,0530

0,0000
200,0530
11/2021
49,00

49,00
9,0727
3,1754
1,8145
155,5968

0,0000
155,5968
12/2021
63,00
7,00

70,00
9,0727
3,1754
1,8145200,0530
12,7018
212,7548

Spolu
479,25
21,00
500,25
Náhrada za ujmu

1521,31 €
38,11 €
1559,42 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 (apríl 2021 – december 2021
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1.559,42 Eur.

80. Obdobie január 2022 – december 2022:
(i) fond pracovného času 1.980,50 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 654,13 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a/ ZoHaZZ v rozsahu 24 hodín;

(iv) nadčasy 10,88 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená služobná pohotovosť podľa
§ 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 678,13 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere
52,14 pracovných týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022
dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,20 hodín (2.669,51 hodín ÷ 52,14 týždňov). V období

január 2022 až december 2022 žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, odpracoval 622,13 hodín 15 %-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 32 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto

období odpracoval v rozsahu 24 hodín.

Počet hodín

Rozdiel
Rozdiel

odpracovanej
Určená

35%
20%
Nemajetková
Nemajetková

Nemajetková

určenej
pohotovosť

(medzi
(medzi
ujma za
ujma zaujma za

služobnej

spolu
Hodinová
odmenou
odmenou
mesiac za

mesiac za
mesiac spolu

pohotovosti

sadzba

za
za
15%-nú
30%-nú
(15%-ná a

za mesiac
(15% a

nariadenú

nariadenú
určenú
určenú
30%-ná

(§ 92 ods. 1
30%)

a určenú
a určenú

pohotovosť
pohotovosť
pohotovosť)

ZoHaZZ)

pohotovosť)
pohotovosť)

15%
30%

[hodín]
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)2022

1/2022
62,95
8,00
70,95
9,0727
3,1754

1,8145
199,8943
14,5163
214,4106
2/2022

22,82

22,82
9,0727
3,1754

1,8145
72,4637
0,0000
72,4637
3/2022

44,80

44,80
9,0727
3,1754

1,8145
142,2599
0,0000
142,2599
4/2022

40,00

40,00
9,0727
3,1754

1,8145
127,0178
0,0000
127,0178
5/2022

55,83
8,00
63,83
9,0727
3,1754

1,8145
177,2851
14,5163
191,80146/2022
63,23

63,23
9,0727
3,1754
1,8145
200,7834

0,0000
200,7834
7/2022
64,00

64,00

9,2909
3,2518
1,8582
208,1162
0,0000

208,1162
8/2022
61,92
8,00
69,92

9,2909
3,2518
1,8582
201,3524
14,8654

216,2178
9/2022
56,00
8,00
64,00

9,2909
3,2518
1,8582
182,1016
14,8654

196,9671
10/2022
62,58

62,58

9,3333
3,2667
1,8667
204,4273
0,0000

204,4273
11/2022
40,00

40,00

9,3333
3,2667
1,8667
130,66620,0000
130,6662
12/2022

48,00

48,00
9,3333
3,2667

1,8667
156,7994
0,0000
156,7994
Spolu
622,13

32,00
654,13
Náhrada za ujmu
2003,17 €
58,76 €

2061,937 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2022 (január 2022 – december 2022
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2.061,93 Eur.

81. Obdobie január 2023 – december 2023:
(i) fond pracovného času 1.974,50 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 725,43 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a/ ZoHaZZ v rozsahu 22,75 hodín;
(iv) nadčasy 11,16 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená služobná pohotovosť podľa
§ 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 748,18 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere
52,14 pracovných týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023
dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,43 hodín (2.733,84 hodín ÷ 52,14 týždňov). V období
január 2023 až december 2023 vrátane žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, odpracoval 709,43 hodín

15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináleží odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 16 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináleží odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období odpracoval v rozsahu 22,75 hodín.

Počet hodín

Rozdiel
Rozdiel

odpracovanej
Určená

35%
20%
Nemajetková
NemajetkováNemajetková

určenej

pohotovosť

(medzi
(medzi
ujma za

ujma za
ujma za

služobnej
spolu
Hodinová

odmenou
odmenou
mesiac za
mesiac za
mesiac spolu

pohotovosti

sadzba
za

za
15%-nú
30%-nú
(15%-ná a

za mesiac
(15% a

nariadenú
nariadenú

určenú
určenú
30%-ná

(§ 92 ods. 1

30%)

a určenú
a určenú
pohotovosť

pohotovosť
pohotovosť)

ZoHaZZ)

pohotovosť)
pohotovosť)

15%
30%[hodín]
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)

2023

1/2023
62,90

62,90
9,9000
3,4650
1,9800

217,9485
0,0000
217,9485
2/2023
71,83

71,83
9,9000
3,4650
1,9800

248,8910
0,0000
248,8910
3/2023
70,50

70,50
9,9000
3,4650
1,9800

244,2825
0,0000
244,2825
4/2023
56,00

56,00
9,9000
3,4650
1,9800

194,0400
0,0000
194,0400
5/202364,00

64,00

9,9000
3,4650
1,9800
221,7600
0,0000

221,7600
6/2023
55,95

55,95
9,9000

3,4650
1,9800
193,8668
0,0000
193,8668

7/2023
54,42

54,42
9,9000

3,4650
1,9800
188,5653
0,0000
188,5653

8/2023
66,00

66,00
9,9000

3,4650
1.9800
228,6900
0,0000
228,6900

9/2023
72,00

72,00
10,7000

3,7450
2,1400
269,6400
0,0000
269,6400

10/2023
40,00

40,00
10,7000

3,7450
2,1400
149,8000
0,0000149,8000
11/2023
40,00

8,00
48,00
10,7000
3,7450
2,1400

149,8000
17,1200
166,9200
12/2023
55,83
8,00

63,83
11,0091
3,8532
2,2018
215,1233

17,6146
232,7379
Spolu
709,43
32,00

732,28
Náhrada za ujmu
2522,41 €
34,73 €
2557,14 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2023 (január 2023 – december 2023
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2.557,14 Eur.

82. Obdobie január 2024 – február 2024 vrátane:

(i) fond pracovného času 329 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 100,43 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a/ ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín;
(iv) nadčasy 3,74 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená služobná pohotovosť podľa

§ 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 100,43 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2024 pripadá v priemere
8,57 pracovných týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2024
dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,54 hodín (433,17 hodín ÷ 8,57 týždňov). V období
január 2024 až február 2024 vrátane žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, odpracoval 100,43 hodín 15
%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináleží odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti

služobného platu za každú hodinu a 0 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináleží odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období nevykonával.

Počet hodín

Rozdiel

Rozdielodpracovanej
Určená

35%
20%
Nemajetková
Nemajetková

Nemajetková

určenej
pohotovosť

(medzi

(medzi
ujma za
ujma za
ujma za

služobnej
spolu
Hodinová
odmenou
odmenou

mesiac za
mesiac za
mesiac spolu

pohotovosti

sadzba
za
za
15%-nú

30%-nú
(15%-ná a

za mesiac
(15% a

nariadenú
nariadenú
určenú
určenú

30%-ná

(§ 92 ods. 1
30%)

a určenú
a určenú
pohotovosť
pohotovosť
pohotovosť)

ZoHaZZ)pohotovosť)
pohotovosť)

15%
30%

[hodín]
(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)

2024

1/2024
44,43

44,43

11,0606
3,8712
2,2121
171,9979
0,0000

171,9979
2/2024
56,00

56,00

11,0606
3,8712
2,2121
216,7878
0,0000

216,7878
Spolu
100,43
0,00
100,43

Náhrada za ujmu
388,79 €
0,00 €
388,79 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2024 (január 2024 – február 2024
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 388,79 Eur.83. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie apríl
2021 až február 2024 vrátane (t.j. od 01.04.2021 do 29.02.2024), teda pri odpracovaných hodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1.980,24 hodín prestavuje súhrnne

sumu vo výške 6.567,28 Eur. Žalobca nežiadal prihliadnuť na odpracované hodiny nariadenej služobnej
pohotovosti a ani na nadčasy.

84. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel
k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva neprevzatím, resp.

nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy služobného pomeru
príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do dôvodu, resp. čo do
základu, ako aj čo do výšky. Súd ho považuje za riadne preukázaný, zdôvodnený a preto žalobe žalobcu
v celom rozsahu vyhovel s tým, že žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť priznaný nárok do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP).

85. O nároku na trovy konania strán sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní
plne úspešný, preto má nárok voči plne neúspešnému žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

14C/27/2024
– 2 –

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355

ods. 1, § 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže

odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa

dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,

ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších

predpisov).