Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/133/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610204430
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1610204430.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, proti žalovanej: N. D., H.. XX.X.XXXX,
U.B.E.XX,K.,zastúpenejConsiliorIuriss.r.o.,Radlinského51,Bratislava,IČO:47231157,ozaplatenie
680,16 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k.
5C/4/2012-249, zo dňa 13.4.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi istinu 680,16 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 16.5.2010 do zaplatenia
(výrok I.) a žalobcovi proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej
výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.). V odôvodnení uviedol,
že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10.6.2010 pôvodne domáhal voči P.. B. D., H.. XX.XX.XXXX
a žalovanej zaplatenia 5.026,21 eura s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ku
ktorémumalodôjsťzostranyžalovanýchužívanímpozemkuvovlastníctvežalobcuvobdobíod1.1.1999

do 31.12.2009 bez právneho dôvodu. V žalobe tvrdil, že je vlastníkom pozemku s parcelným č. XXXX/X -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.148 m2, a to v súlade s listom vlastníctva č. XXX pre katastrálne
územieM..Žalobcaskonštatoval,ženajehopozemkujeumiestnenástavbazapísanánalistevlastníctva
č. XXXX, so súpisným č. XXXX, druh stavby - budova obchodu a služieb, popis stavby - dom služieb, v
ktorej majú žalovaní vo vlastníctve nebytové priestory, a patrí im aj spoluvlastnícky podiel na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu. Podotkol, že žalovaní ako vlastníci nebytových priestorov
postavených na pozemku v jeho vlastníctve s ním však nemajú vysporiadaný právny vzťah viažuci sa k

pozemku, a napriek tomu ho užívajú, čím z ich strany dochádza k bezdôvodnému obohateniu na jeho
úkor. Uzavrel, že bezdôvodné obohatenie bolo v žalobe vyčíslené vo výške nájomného, ktoré by boli
žalovaní povinní platiť v prípade existencie nájomného vzťahu.

2.Súdprvejinštancienaúvodpoznamenal,ževzhľadomnažalovanýmiuplatnenúnámietkupremlčania,
zobral žalobca pôvodnú žalobu späť v časti zaplatenia istiny 4.346,05 eura, a to za obdobie od roku
1999 do 9.6.2008; v konaní si tak uplatnil sumu 680,16 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania

od 16.5.2010 do zaplatenia, za užívanie pozemku v príslušnom podiele žalovanými za obdobie od
10.6.2008do31.12.2009.Nauvedenomzákladesúdprvejinštancieuznesenímč.k.16Ro/875/2010-53,
zo dňa 3.10.2011, zastavil konanie v späťvzatej časti istiny 4.346,05 eura a vrátil žalobcovi príslušnú
časť súdneho poplatku. Ďalej podotkol, že z úmrtného listu a z uznesenia Okresného súdu Malacky sp.zn. 12D/262/2017 zistil, že dňa 26.3.2017 zomrel pôvodne žalovaný 1/ P.. B. D., a preto uznesením č.
k. 5C/4/2012-97, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.2017, rozhodol o pokračovaní v konaní so
žalovanou N. D..

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
uviedol, že v poradí prvým rozsudkom č. k. 5C/4/2012-147, zo dňa 3.5.2018, v spojení s opravným
uznesením č. k. 5C/4/2012-220, zo dňa 14.10.2019, žalobu zamietol a žalovanej proti žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave

uznesením č. k. 16Co/269/2019-228, zo dňa 31.8.2021, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Súd prvej inštancie viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho súdu a jeho pokynmi mal
vo vzťahu k skutkovému stavu za nesporné, že žalovaná nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu užíva
v pomere zodpovedajúcom jej spoluvlastníckemu podielu na stavbe nachádzajúcej sa na dotknutom

pozemku; sporná však bola skutočnosť, či žalobcovi patrí za takéto užívanie odplata, nakoľko žalovaná
tvrdila, že spoluvlastníkom stavby patrí podľa § 23 ods. 5 a § 24 zákona č. 182/1993 Z. z. vecné
bremeno (právo stavby), ktoré vzniklo zo zákona, pričom zápis takéhoto vecného bremena do katastra
nehnuteľností je deklaratórny. V tejto súvislosti súd prvej inštancie objasnil, že § 24 zákona č. 182/1993
Z. z., podľa ktorého sa ustanovenia tohto zákona primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú

charakter bytového domu, nie je možné vykladať extenzívne tak, že v prípade akejkoľvek stavby na
cudzom pozemku ex lege vznikne k pozemku vecné bremeno. Vyslovil názor, že tento zákon upravuje
vlastníctvo bytov a nebytových priestorov v obytnom dome, jeho nadobúdanie, práva a povinnosti
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v takomto dome; stavba, ktorej spoluvlastníkom je žalovaná,
je však zapísaná na liste vlastníctva ako „dom služieb“. Skonštatoval, že zákon sa podľa legálnych

definícií vzťahuje nepochybne predovšetkým na vlastníkov bytov v bytových domoch určených na
bývanie alebo v prevažujúcej časti určených na bývanie; extenzívny výklad žalovanej by znamenal, že
pod túto právnu úpravu by subsumoval vlastnícky režim všetkých stavieb, teda aj tých, ktoré nemajú
charakter obytných domov, bez minimálne prevažujúcej funkcie bývania, a v takom prípade by znamenal
legalizáciu akýchkoľvek stavieb na cudzom pozemku v rozpore s Čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.

5. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že medzi stranami bola sporná právna otázka výšky
protihodnoty, ktorá žalobcovi patrí za užívanie pozemku. Poznamenal, že žalobca svoj procesný útok
založil na tvrdení, že nájomná zmluva č. 8-93-0-188-8 zanikla uplynutím dohodnutej doby, nakoľko
sa strany v Čl. 4 dohodli, že po uplynutí dohodnutej doby užívanie pozemku nemá účinky predĺženia

nájomného vzťahu samo o sebe; žalobca teda nebol povinný podať návrh na súd na vypratanie alebo
vydanie veci; na uvedenom základe sa žalobca domnieval, že mu patrí odplata titulom bezdôvodného
obohatenia vo výške obvyklého nájomného, ktorá podľa neho predstavuje výšku nájomného určenú
Pravidlami pri realizácii a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR
Bratislavy zo dňa 18.12.1996 a ich dodatkov. Súd prvej inštancie zhrnul procesnú obranu žalovanej,

ktorá mala za to, že nájomná zmluva nezanikla uplynutím dohodnutej doby, nakoľko žalobca nepodal
v súlade s § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka po skončení dohodnutej doby nájmu návrh na súd
na vypratanie alebo vydanie veci, pričom toto ustanovenie je kogentné, a teda prišlo k automatickému
obnoveniu nájomnej zmluvy za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne a preto ju
zaťažuje povinnosť platiť dohodnuté nájomné vo výške dohodnutej v zmluve, ktorú povinnosť plní a

neeviduje za žalované obdobie žiadne záväzky voči žalobcovi.

6. Ozrejmil, že zásadnou právnou otázkou pre rozhodnutie v merite veci je otázka kogentného alebo
dispozitívneho charakteru § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda otázka, či strany môžu svojou
dohodou vylúčiť účinnosť tejto právnej normy na ich vzájomný zmluvný vzťah. Zmluvná autonómia

upravená v § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje účastníkom občianskoprávnych vzťahov
upraviť vzájomné práva a povinnosti dohodou odchýlne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje
a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Z vyššie citovaných
záverov Krajského súdu vyplynulo, že (a aj z právnych názorov rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít) § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dispozitívnym ustanovením. Z toho potom vyplýva, že

pôvodne žalovaní a neskôr žalovaná už sama užívala od 1.12.1997 nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu,
zapísanú na liste vlastníctva č. XXX, parcela č. XXXX/X o výmere 1.148 m2, nachádzajúcu sa v C.,
katastrálne územie M., druh pozemku zastavené plochy a nádvoria v podiele 37/1000 bez právneho
dôvodu a za jeho užívanie neplatila. Bolo nesporné, že medzi žalobcom a žalovanou nebola uzatvorenánájomná zmluva. Z uvedeného mal za preukázané, že žalovaná užívala predmetnú parcelu žalobcu v
príslušnej výmere bez právneho dôvodu, a preto jej uložil povinnosť zaplatiť náhradu.

7. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané (napokon aj nesporné), že žalovaná užívala za
obdobieod10.6.2008do31.12.2009(čojeobdobie,ktoréjepredmetomsporu)nehnuteľnosť-pozemok,
ktorý je vo vlastníctve žalobcu a to v rozsahu vymedzenom v zmluve. Žalobca vo svojej norme, v
Pravidlách pri realizácii a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR
Bratislavy zo dňa 18.12.1996, ako vyplýva zo zmien a doplnení vykonaných rozhodnutím primátora zo

dňa 22.2.1999 v znení dodatkov č. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8 a 9 a ďalších dodatkoch stanovoval ceny nájmov
svojho nehnuteľného majetku na území celého mesta Bratislava. Podľa tejto normy bola účtovaná aj
cena za nájom vyššie uvedeného pozemku. Išlo o cenu stanovenú v Dodatku č. 11, tabuľka č. 100,
lokalita III, výška nájmu 12,78 eura/m2/rok (obdobie od 10.6.2008 do 31.12.2008) a v Dodatku č. 14,
tabuľka č. 100, lokalita III, výška 13 eur/m2/rok. Jednalo sa o vnútornú normu žalobcu, ktorá však bola
všeobecne rešpektovaná jednotlivými nájomcami. Žalovaná takto stanovenú cenu nájmu neplatila, a

preto na úkor žalobcu získala bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka a za
žalované obdobie sa obohatila sumou vo výške 680,16 eura, pričom úroková sadzba bola k prvému dňu
omeškania žalovanej s plnením jej záväzku, t. j. ku dňu 16.5.2010 vo výške 9 %.

8. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 451 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2, § 663,

§ 671 ods. 1, § 676 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1, ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb.,
§ 2 ods. 1 zákona č. 377/1990 Zb., 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., dospel k záveru, že
žalovaná užívala za obdobie od 10.6.2008 do 31.12.2009 pozemok, ktorý je vo vlastníctve žalobcu a to
v rozsahu vymedzenom v zmluve, avšak stanovenú cenu nájmu neplatila, a preto sa na úkor žalobcu v
žalovanom období bezdôvodné obohatila vo výške 680,16 eura. O trovách konania rozhodol podľa § 255

ods.1vspojenís§262ods.1C.s.p.tak,ževsporeplneúspešnémužalobcovipriznalnároknanáhradu
100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.)

9. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť

a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§
393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bola názoru, že
§ 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka je kogentným ustanovením a to z toho dôvodu, že rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2018, sp. zn. 3Obdo/34/2018, publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR sa primárne zaoberalo s predlžovaním nájmu na základe §
676 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri nebytových priestoroch a nie pri nájme pozemku ako je tomu v

predmetnej právnej veci. Právny názor o dispozitívnosti § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka je uvedený
vpredmetnomrozhodnutíNajvyššiehosúduSRibaokrajovobezprávnejúvahyabližšejprávnejanalýzy.
Dôvodila, že v prípade, ak by § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka bol dispozitívnym ustanovením, tak
ustanovenie Čl. 4 nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 7.10.1993 je neurčité a
nezrozumiteľné, a teda je v tejto časti nájomná zmluva neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Keďže táto nájomná zmluva je neplatná v časti vylúčenia predlžovania nájmu
v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka (Čl. 4 nájomnej zmluvy) a jedná sa o nájom pozemku
a nie nebytových priestorov, je potrebné v tejto právnej veci na túto nájomnú zmluvu aplikovať § 676
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Totožný právny názor zaujal pri totožnej nájomnej zmluve Krajský súd
v Bratislave v rozsudku č. k. 8Co/11/2019-212, zo dňa 28.1.2020. Zároveň poukázala na rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/488/2015, zo dňa 20.12.2017, podľa ktorého: „...zo znenia
uvedeného čl. nájomnej zmluvy nemožno vyvodiť, že v ňom bolo dohodnuté, že na žalobcu ako
prenajímateľa sa nevzťahuje povinnosť domáhať sa na súde vypratania nehnuteľnosti alebo vydania
veci s účinkom zabránenia obnovenia nájmu.“ Obdobne aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku, č. k.
8Co/200/2018-244, zo dňa 25.5.2021 posúdil predmetný Čl. 4 totožnej nájomnej zmluvy nasledovne:

„Vzhľadom na záver o absencii dohody strán o vylúčení aplikácie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
irelevantné sú námietky žalobcu týkajúce sa dispozitívneho charakteru tohto ustanovenia. Námietky
žalobcu týkajúce sa dostatočne jasnej, zrozumiteľnej a určitej formulácie Čl. 4 nájomnej zmluvy, odvolací
súd posúdil ako nedôvodné. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že pre vylúčenie aplikácie niektoréhozákonného ustanovenia v zmluve nie je potrebné uviesť odkaz na konkrétne ustanovenie, ktoré má byť
vylúčené, avšak nestotožnil sa s názorom žalobcu, že z formulácie Čl. 4 nájomnej zmluvy vyplýva vôľa
zmluvných strán vylúčiť aplikáciu 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to z vyššie uvedených dôvodov,

keď v tomto ustanovení nebolo dohodnuté, že užívanie predmetného pozemku žalovanou po uplynutí
dohodnutej doby nájmu a zároveň nepodanie žaloby žalobcom na vypratanie nehnuteľnosti nemá účinky
predĺženie nájomného vzťahu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že z formulácie
predmetného ustanovenia nevyplýva, že by sa na prenajímateľa nevzťahovala povinnosť domáhať sa
na súde vypratania nehnuteľnosti, vyplývajúca mu z § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by

chcel zabrániť obnoveniu nájmu.“

10. Nestotožnila sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že užívala nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu
v podiele 37/1000 bez právneho dôvodu a za jeho užívanie neplatila, nakoľko nie je možné užívať
nehnuteľnosťvpodiele37/1000.Žalovanábolapodielovouspoluvlastníčkoustavbynachádzajúcejsana
nehnuteľnosti žalovaného a tak nemohla užívať ona túto nehnuteľnosť v podiele. Vzhľadom na uvedené

namietala, že žalobca mal žalovať všetkých podielových spoluvlastníkov stavby, nakoľko podieloví
spoluvlastníci tvoria nerozlučné spoločenstvo v zmysle § 77 C. s. p. a zároveň nútené spoločenstvo v
zmysle § 78 C. s. p., avšak žalobca nežaloval všetky pasívne vecne legitimované subjekty v dôsledku
čoho mal súd prvej inštancie zamietnuť žalobu v celom rozsahu. Mala za to, že z uvedeného dôvodu
trpí konanie inou vadou a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň napriek tejto

argumentácii sa súd prvej inštancie nezaoberal a ani nevysporiadal s otázkou nerozlučného a núteného
spoločenstva, pričom tento nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Mala za to, že súd prvej inštancie nedisponuje takými odbornými znalosťami, aby vedel a mohol
relevantne určiť aká cena za nájom pozemku je primeraná, či dostatočná, nakoľko žalobca žiadnym

relevantným spôsobom nepreukázal, na základe čoho vyvodil cenu obvyklého nájomného, z ktorého
odvodzuje bezdôvodné obohatenie. Žalobca odvodzuje výšku bezdôvodného obohatenia z vlastného
internéhopredpisu,ktorýmniejeviazaná,pričomjenepochybné,ženaúspechvkonaníjepotrebnéurčiť
reálnu a objektívnu hodnotu nájmu, resp. bezdôvodného obohatenia, čo je možné len prostredníctvom
znaleckého posudku. Bola názoru, že pokiaľ žalobca ním určený nájom považoval za relevantný, mal

v zmysle platnej právnej úpravy uniesť dôkazné bremeno svojich tvrdení a relevantne preukázať (napr.
znaleckým posudkom), že ním požadované bezdôvodné obohatenie je relevantné. V predmetnom
prípade je potrebné relevantne preskúmať odôvodnenú výšku žalobcom požadovaného nároku, nakoľko
žalovaná nevstupuje do tohto vzťahu, kedy je stavbou (ktorej je podielovou spoluvlastníčkou) zastavaný
pozemok tretej osoby, dobrovoľne (t. j. pred tým ako stavba bude postavená dojednáva so žalobcom

podmienky užívania tohto pozemku), ale je v tomto vzťahu z dôvodu, že v období predchádzajúceho
režimu, neplatila zásada „superficies solo cediť“ podľa ktorej je stavba súčasťou pozemku. Napadnuté
rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom zároveň súd prvej inštancie
dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,keďinternýpredpisžalobcu
bez ďalšieho považoval za záväzný pre žalovanú a nezohľadnil neunesenie dôkazného bremena

žalobcu ohľadom výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia.

11. Žalovaná mala zato, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď skonštatoval, že
budova, ktorej bola žalovaná spoluvlastníčkou, nepatrí do režimu vzniku zákonného vecného bremena;
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom od

1.9.1993 sa vzťahuje nielen na bytové domy, ale aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu (§
24cit.zákona).Takétovecnébremenovznikápriamozozákonabezohľadunavôľuvlastníkapozemkua
vlastníka domu. Na uvedenú problematiku je potrebné hľadieť s ohľadom na obdobie predchádzajúceho
režimu, kedy neplatila zásada „superficies solo cediť, podľa ktorej je stavba súčasťou pozemku. Práve
z tohto dôvodu bol do citovaného zákona zakomponovaný § 23 ods. 5, podľa ktorého „Ak vlastník domu

nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu.“ Aj keď väčšina
prípadov sa týkala a týka bytových domov, nemožno opomenúť ani iné budovy, na ktoré je treba uvedené
ustanovenie primerane aplikovať. Aby k tomu existoval zákonný podklad, citovaný zákon v § 24 zakotvil:
„Ustanoveniatohtozákonasaprimeranevzťahujúajnabudovy,ktorénemajúcharakterbytovéhodomu.“

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Mal za to, že žalovaná v odvolaní uvádza skutočnosti, na ktoré poukazovala počas konania na
súde prvej inštancie, a s ktorými sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal. Bol názoru, že rozhodnutie
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci na základe správne zisteného skutkového stavu,pričom boli v konaní vykonané všetky relevantné dôkazy potrebné pre správne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na uvedené odvolanie žalovanej nie je spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v
napadnutom rozsudku. Pokiaľ ide o otázku právneho posúdenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie, ako aj Krajského súdu v Bratislave vyslovený v uznesení
sp. zn. 16Co/269/2019 zo dňa 31.8.2021, a zároveň poukázal na § 391 ods. 2, ods. 3 C. s. p., v
zmyslektoréhojesúdprvejinštancieviazanýprávnymnázoromodvolaciehosúdu.Knámietkežalovanej
ohľadom nerozlučného, resp. núteného spoločenstva všetkých podielových spoluvlastníkov stavby,
v dôsledku čoho mal žalobca žalovať všetkých spoluvlastníkov, poukázal na rozsudok Okresného

súdu Malacky, sp. zn. 4C/126/2012 zo dňa 30.4.2018 a rozsudok Okresného súdu Malacky, sp. zn.
7C/440/20210 zo dňa 20.4.2018, podľa ktorých: „Z právneho vzťahu medzi stranami nevyplýva spoločný
a nerozdielny záväzok, pôvodný záväzok založený nájomnou zmluvou a rozsah užívania, nenamietal
ani žalobca ani žalovaný, odplata za užívanie bola medzi účastníkmi zmluvy dojednaná ako deliteľný
záväzok, podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom pomere nie sú rovnaké, ich pomer bol
dohodnutý a zodpovedá veľkosti spoluvlastníckych podielov na stavbe stojacej na prenajatom pozemku.

Z právneho vzťahu medzi stranami teda nevyplýva, že by boli zaviazaní spoločne a nerozdielne. Ani
skutočnosť, že ide o nárok uplatnený z mimozmluvného plnenia, nie je prekážkou uplatnenia nároku do
výšky takéhoto podielu proti jednotlivým spoluvlastníkom osobitnou žalobou, preto podľa názoru súdu
žalobu len voči niektorému spoluvlastníkovi (spoločnému nájomcovi pozemku) súd považuje zásadne
za prípustnú.“ Vzhľadom na uvedené považoval námietku žalovanej za neaplikovateľnú na daný prípad.

13. Pokiaľ ide o nepreukázania reálnej a objektívnej hodnoty nájmu, resp. bezdôvodného obohatenia,
ktoré je možné podľa názoru žalovanej určiť len prostredníctvom znaleckého posudku uviedol, že do
konania predložil dôkazy (nájomné zmluvy), ktoré výšku požadovanej odplaty dostatočne preukazujú
a zároveň mal za to, že vykonanie znaleckého posudku nie je jediným možným prostriedkom

na preukázanie reálnej a objektívnej hodnoty nájmu, resp. bezdôvodného obohatenia, naviac keď
vykonanie takéhoto dôkazu žalovaná v konaní ani nenavrhla. K opakovanej námietke žalovanej o vzniku
zákonného vecného bremena v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. poukázal
na rozhodovaciu prax súdov (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Co/278/2018 zo dňa
30.1.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.1.2012, sp. zn. 2Cdo/71/2010).

14. Žalovaná v odvolacej replike zotrvala na argumentácii uvedenej v odvolaní.

15. Žalobca v odvolacej duplike skonštatoval, že žalovaná v odvolacej replike neuvádza žiadne nové a
relevantné skutočnosti týkajúce sa merita veci.

16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani

dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C.
s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.1.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

17. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

18. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v

odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností
vedúcich k vyhoveniu žaloby titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie v
preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovanej z hľadiska

skutočností uvádzaných na jej obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s §
191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil
aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, keď vychádzal zo záveru, že nájomná zmluva č. 8-93-0-188-8 zanikla, nakoľko strany sav Čl. 4 dohodli, že po uplynutí dohodnutej doby užívanie pozemku nemá účinky predĺženia nájomného
vzťahu samo o sebe, a preto žalovaná od 1.12.1997 užíva nehnuteľnosť žalobcu bez právneho dôvodu,
za čo žalobcovi patrí náhrada v sume obvyklého nájomného určená v súlade s Pravidlami pri realizácii a

sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta Bratislavy zo dňa 18.12.1996
a jeho dodatkami.

19. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav,
opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky

vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z
ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo
považoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade
zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého

rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46
ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalovanej (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011).

20. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie); o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu

normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán).

21. V súvislosti s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý

vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý
si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je
vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje,
ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu
dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti

toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých
dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu,
ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota
zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska
ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a

či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich
pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať
za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež
posúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného
prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd

vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania
a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti,
či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.

22. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich

sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto
skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné
„hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem
tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s
pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba

posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne
významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe
na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú
rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkaznýchprostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný
dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.

23. V kontexte uvedených odvolacích dôvodov odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol
povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení zo dňa
31.8.2021, č. k. 16Co/269/2019-228. Základom tohto zrušujúceho uznesenia bolo konštatovanie, že
občianskoprávne vzťahy sú charakteristické tým, že ich subjekty majú rovnaké postavenie a voči sebe
vystupujú navzájom zásadne ako autonómni nositelia subjektívnych občianskych práv a povinností

s cieľom dbať o svoje vlastné individuálne záujmy. Zásada rovnakého hmotnoprávneho postavenia
subjektov občianskoprávnych vzťahov potom vytvára v týchto vzťahoch priestor pre uplatnenie
autonómie vôle ich subjektov a je významnou zásadou súkromného práva. To potom znamená, že
zostáva výlučne na úvahe, rozhodnutí a sebaurčení týchto subjektov robiť všetko, čo nie je zákonom
zakázané a naopak nikto nesmie byť nútení robiť to, čo zákon neukladá (Čl. 2 ods. 3 Ústavy SR).
Autonómia vôle špecificky stelesnená zmluvnou autonómiou predstavuje tiež voľnosť pri uzatváraní

zmlúv a spočíva najmä vo voľnosti výberu typu zmluvy, zmluvného partnera, obsahu zmluvy a možnosti
slobodne sa dohodnúť na zániku zmluvného vzťahu. Odvolací súd v protiklade s právnym názorom súdu
prvej inštancie a žalovanej bol názoru, že § 676 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka
má bezpochyby dispozitívny charakter. Obnovenie nájmu dohodnutého na dobu určitú môžu zmluvné
strany vzájomnou dohodou úplne vylúčiť alebo modifikovať inými v zmluve dohodnutými podmienkami.

Pokiaľ sa nájom na dobu určitú môže skončiť alebo obnoviť na základe iného dojednania účastníkov
nájomného vzťahu, je z povahy veci vylúčené, aby sa takáto nájomná zmluva obnovovala v zmysle § 676
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v prípade
režimu nájomnej zmluvy upravuje Občiansky zákonník hranice zmluvnej autonómie v § 678, pričom zo
systematiky právnej úpravy nepochybne vyplýva zámer zákonodarcu nezahrnúť do možnosti odchylnej

úpravy ustanovenia o automatickom predĺžení nájmu. Podľa odvolacieho súdu použitie argumentu a
contrario, t. j. že v ostatných prípadoch je zmluvná voľnosť obmedzená (vylúčená), vedie k celkom
nesprávnym právnym záverom. Výkladom tohto ustanovenia možno totiž dospieť iba k záveru, že v
prípade výpovednej doby, vypratania a odovzdania predmetu nájmu zákonodarca možnosť dohody
zdôrazňuje, čím však nevylučuje rozličnú dohodu zmluvných strán o otázkach skončenia nájomnej

zmluvy od zákonnej úpravy (podľa § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka „nájom sa skončí uplynutím
doby, na ktorú sa dojednal, ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak“). Skonštatoval, že k
právnemu záveru, že § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dispozitívnym ustanovením dospel aj
Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 11.12.2018, sp. zn. 3Obdo/34/2018, ktoré bolo zverejnené v
zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 41/2019. Uzavrel, že dojednanie

účastníkov nájomnej zmluvy vyplývajúce z Čl. 4 v zmysle, ktorého „Po uplynutí dohodnutej doby užívanie
pozemku nemá účinky predĺženia nájomného vzťahu samo o sebe“, je dostatočne zrozumiteľné a
určité; posledná veta predmetného ustanovenia zmluvy je jednoznačnou dohodou zmluvných strán o
výslovnom vylúčení konkludentného obnovenia nájmu podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Prvotnýmkumulatívnymnormatívnympredpokladomnaobnovenienájmupodľacitovanéhoustanovenia

Občianskeho zákonníka je totiž užívanie veci nájomcom aj po skončení nájmu na dojednanú dobu, a
preto ak túto podmienku na obnovenie nájmu zmluvné strany vylúčili, je ďalšia hmotnoprávna podmienka
spočívajúca v nepodaní návrhu na vypratanie nehnuteľností na súde do 30 dní už bezpredmetná.

24. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie dôsledne rešpektoval záväzný právny názor

odvolacieho súdu; odvolací súd konštatuje, že žiadne skutkové a právne pochybenia v odôvodnení
napadnutéhorozsudkusúduprvejinštancienezistil.Nasprávnosťprávnychzáverovsúduprvejinštancie
nemalivplyvaniinérozhodnutiavobdobnýchveciachKrajskéhosúduvBratislave,naktorépoukazovala
žalovaná v odvolaní, nakoľko tieto rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít.

25. Ustanovenia § 75 a nasl. C. s. p. upravujú tzv. procesné spoločenstvo, t. j. prípad, keď bude
vystupovať na jednej strane viacero subjektov. Zákon pritom rozlišuje (i) samostatné spoločenstvo
(upravené v § 76 C. s. p.), podľa ktorého ide o také procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné
7 práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti

samostatne), (ii) nerozlučné spoločenstvo (podľa
§ 77 C. s. p. ako také spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok
musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich
platí i pre ostatných) a napokon (iii) nútené spoločenstvo podľa § 78C. s. p., v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho
vzťahu. Charakter procesného spoločenstva je determinovaný charakterom predmetu konania, teda
hmotnoprávnou úpravou. Z právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia založeného na skutkovom

základe užívania pozemku žalobcu bez právneho dôvodu postavením stavby, ktorej žalovaná je
spoluvlastníčkou v podiele 37/1000, však nevyplýva žiadny spoločný a nedielny záväzok; aj pôvodný
záväzok založený nájomnou zmluvou zo dňa 7.10.1993 bol dojednaný ako deliteľný, samostatný
záväzok, ktorého veľkosť (pomer) zodpovedal veľkosti spoluvlastníckych podielov na stavbe stojacej na
pozemku žalobcu. Z právneho vzťahu medzi stranami teda nevyplýva, že by mali byť zaviazaní spoločne

a nerozdielne všetci podieloví spoluvlastníci stavby.

26. Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu, ktoré žiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a
stoja proti sebe v postavení vzájomných „odporcov“, povinnosť tvrdiť, že určitý právny vzťah, o ktorého
ochranu žiadajú, skutočne existuje (Čl. 6 ods. 1 Základných princípov C. s. p., § 132 ods. 1, § 150, § 167
ods. 2 C. s. p.). Ukladá stranám tiež tzv. dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky

spôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení (§ 132 ods. 1, ods. 3, § 149 ods. 1 C. s. p.). Dôkazné
bremeno je povinnosť strany, pokiaľ chce byť úspešná v spore, preukázať existenciu takých svojich
skutkových tvrdení, ktoré môžu pre ňu privodiť priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka
vždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre
rozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna

úpravavzťahu,zktoréhožalobcavyvodzujesvojeprávoalebopovinnosťžalovaného.Dôkaznébremeno
zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich
ním tvrdené právo; na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní
skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.

27. Užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou
formou,rozsahktorého,akniejestanovenýpredpisom,jevyjadrenýpeňažnoučiastkou,ktorúbyobvykle
bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci. Prihliadne
sa pritom na účel a spôsob užívania a na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania
veci vzhľadom na jeho rozsah a spôsob zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výška

náhrady určuje podľa obvyklej hladiny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a čase platil, ak
by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy.

28. Určenie bezdôvodného obohatenia na podklade Pravidiel pri realizácii a sledovaní záväzkových
vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 18.12.1996, zmien a doplnení

vykonaných rozhodnutím primátora zo dňa 22.2.1999 v znení dodatkov č. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10,
11, 12, 13, 14 a ďalších dodatkov, v ktorých, žalobca stanovoval ceny nájmov nehnuteľného majetku
na území celého mesta Bratislava; podľa ktorých bola účtovaná aj cena za nájom sporného pozemku
[Dodatok č. 11, tabuľka
č. 100, lokalita III, výška nájmu 12,78 eura/m2/rok (obdobie od 10.6.2008 do 31.12.2008) a v Dodatku č.

14, tabuľka č. 100, lokalita III, výška 13 eur/m2/rok.], považuje odvolací súd za vecne relevantný dôkaz
o peňažnej čiastke, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné
užívanie (prenajatie) veci; bez vecného, t. j. dôkazom podporeného spochybnenia zo strany žalovanej
je potrebné takéto skutkové zistenie považovať za dostatočne spoľahlivé (bez preukázania opaku) aj
bez znaleckého dokazovania, ktoré by v spore zaťažovalo žalobcu.

29. Ako správne uviedol súd prvej inštancie zákon č. 182/1993 Z. z. sa prioritne zameriaval na úpravu
nadobúdania vlastníckeho práva k bytom a nebytovým priestorom v bytovom dome a na reguláciu práv
a povinností ich vlastníkov (§ 1 ods. 1 citovaného zákona). Predmet a rozsah právnej úpravy zákona
č. 182/1993 Z. z. vymedzoval však i § 24 citovaného zákona v rozhodnom čase tak, že zákon sa

vzťahuje primerane aj na budovy nemajúce charakter bytového domu. Pri výklade tohto ustanovenia
treba vychádzať jednak z použitého pojmu primerane, ktorého obsah možno vymedziť tak, že sa toto
ustanovenie vzťahuje len na niektoré časti právnej úpravy a zohľadniť i definíciu pojmov uvedených v
§ 2 zákona
č. 182/1993 Z. z., vrátane pojmu bytový dom. Bytovým domom je pritom budova, v ktorom byty a

nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve
jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v
podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Zákon č. 182/1993 Z. z. sa potom
v zmysle § 24 primerane vzťahuje i na riešenie otázok týkajúcich sa nadobudnutia vlastníctva bytova nebytových priestorov, reguláciu práv a povinností vlastníkov aj v iných budovách, ktoré nemajú
charakterbytovéhodomu,avšaklenzapredpokladu,žetietobudovymajú,okreminého,spoločnéčastia
spoločné zariadenia, ku ktorým prináleží i príslušný spoluvlastnícky podiel podľa § 13 citovaného zákona

(s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru je totiž nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných
častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a spoluvlastníctvo alebo iné spoločné práva
k pozemku), ktorý sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností (§ 5 ods. 2 citovaného zákona
v rozhodnom čase). Zákon č. 182/1993 Z. z. sa teda logicky nebudú vzťahovať na tie budovy, ktoré
síce spĺňajú charakter nebytovej budovy, avšak v katastri nehnuteľností sú zapísané ako jeden objekt

s jedným súpisným číslom, bez toho, aby na výpise z listu vlastníctva boli uvedené jednotlivé byty
a nebytové priestory, a tým i spoločné časti a spoločné zariadenia, vo vlastníctve aspoň jedného
subjektu. Podmienkou aplikácie predmetného zákona teda bude rozdelenie celej budovy na byty a
nebytové priestory s uvedením ich špecifikácie, tak aby bola zrejmá poloha a plocha toho ktorého bytu
alebo nebytového priestoru, ako aj spoločné časti a spoločné zariadenia domu (k tomu aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.1.2012, sp. zn. 2Cdo/71/2010).

30. Vychádzajúc z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie M. je zrejmé, že stavba
so súpisným č. XXXX, je v katastri nehnuteľností zapísaná ako jeden objekt - „dom služieb“, patriaci
viacerým vlastníkom (vrátane žalovanej), ktorí majú na nej príslušný spoluvlastnícky podiel; nevyplýva
z neho rozdelenie stavby na jednotlivé nebytové priestory, spoločné časti a spoločné zariadenia, ktoré

by boli v spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov stavby v prislúchajúcom podiele. Je zrejmé, že v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie (a ani odvolacieho súdu) žalovaná nepreukázala tvrdenia, že by
stavba, ktorá sa nachádza na pozemku vo vlastníctve žalobcu, plnila charakter inej budovy ako bytového
domu, na ktorú by sa v zmysle § 24 zákona č. 182/1993 Z. z. primerane vzťahovali ustanovenia zákona
č. 182/1993 Z. z., vrátane § 23 ods. 5, ktorý upravuje vznik vecného bremena k pozemku.

31. A keďže žalovaná v podanom odvolaní neuviedla iné relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za
podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalovanej boli preto vyhodnotené v ich súhrne ako právne

irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok

na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1

C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).