Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8418201428
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8418201428.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr.EvyŠofrankovejaJUDr.KatarínyKrochtovejvsporežalobkyne:P.W.,nar.XX.XX.XXXX,bytomR.
3, XXX XX R., právne zastúpenej: Mgr. Zuzana Vaňková, advokátka so sídlom Sov. Hrdinov 200/33, 089
01 Svidník proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava,
IČO: 00 151 653, právne zastúpený: AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., so sídlom P. O. Hviezdoslava
10625/23B, 036 01 Martin, o zdržanie sa výkonu záložného práva s prísl., o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 8Csp/102/2018-430 zo dňa 18.októbra 2023, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou

dražbou, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX, k.ú. R., obec R., okres P., v podiele
X/X parcely registra “C“ č. XXX/X - záhrady o výmere 742 m2, č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 675 m2, č. XXX/XX - záhrady o výmere 102 m2, č. XXX/XX - orná pôda o výmere 304 m2 a
stavba - rodinný dom súpis. č. 3, stojaci na parcele č. XXX/X na vymoženie pohľadávky zo Zmluvy o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.06.2008 a to v tej časti pohľadávky, ktorá bola predčasne
zosplatnená vyhlásením splatnosti úveru z 19.10.2017.

II. V prevyšujúcej časti sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdzuje.

III. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom č.k. 8Csp/102/2018-430
zo dňa 18.10.2023 žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia, po vrátení veci Krajským súdom v Prešove ako súdom odvolacím

súd prvej inštancie uviedol, že je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo/235/2010, podľa ktorého za záväzný právny názor nemožno považovať jeho
pokyny na ďalší postup súdu prvej inštancie po procesnej stránke, napríklad na doplnenie dokazovania
za účelom zistenia skutkového stavu. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení usmernil súd prvej inštancie
v tom zmysle, že má zmluvu o poskytnutí splátkového úveru v spojení so zmluvou o zriadení záložného
práva podrobiť súdnej kontrole zmluvných podmienok. K tejto otázke považuje súd prvej inštancie
za náležité podotknúť, že nie je celkom zrejmý právny dôvod posudzovania zmluvných podmienok

zmluvy, ktorej zmluvnou stranou žalobkyňa nebola, a to aj napriek skutočnosti, že zmluva o zriadení
záložného práva má k uvedenej zmluve akcesorickú povahu. Na tomto mieste prisvedčil právnemu
názoru žalovaného, podľa ktorého čo sa týka záležitostí týkajúcich sa obligačného dlžníka, nie je
zrejmé aký význam by mohli mať pre toto konanie, resp. aké konkrétne námietky by žalobkyňa mohlavznášať v situácii, ak nie je účastníčkou daného (obligačného) vzťahu. Inak povedané, ak by aj súd
prvej inštancie zistil, že zmluva medzi veriteľom (Slovenskou sporiteľňou, a. s.) a dlžníkom obsahuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je jasné aký by to mohlo mať na vznik a trvanie záložného práva

veriteľa(žalovaného)vočizáložcovivplyv.Vtejtosúvislostianiodvolacísúdnesformulovalžiadenprávny
názor, ktorým by sa mohol súd prvej inštancie riadiť. Odvolací súd o. i. usmernil súd prvej inštancie na
súdnu kontrolu zmluvných podmienok predovšetkým v nadväznosti na námietky žalobkyne v súvislosti
s namietaným okamžitým zosplatnením úveru. V tejto súvislosti súd prvej inštancie odkázal na právnu
argumentáciu týkajúcu sa zákonných procesných povinností strany sporu podľa ustanovenia § 150

odsek 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v spojení s ustanovením
§ 153 odsek 1 a § 291 odsek 3 a § 296 C.s.p. Podľa názoru súdu prvej inštancie si žalobkyňa uvedené
zákonné procesné povinnosti nesplnila ani po zrušení rozsudku odvolacím súdom, keď navrhla pripojiť
spis Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 6Csp/98/2020 bez toho, aby konkretizovala, aké prostriedky
procesného útoku v prejednávanom spore z uvedeného spisového materiálu navrhuje uplatniť. Uvedené
bolo zrejmé i z postupu substitučného právneho zástupcu žalobkyne, ktorý sa až v záverečnej reči

vyjadril k otázke výšky splateného alebo nesplateného úveru a aj to len odkazom na konanie, ktoré
bolo vedené pod sp. zn. 6Csp/98/2020, a to len konštatovaním, že žaloba o zaplatenie zo strany
Slovenskej sporiteľne, a. s. bola zamietnutá pre premlčanie s tým, že v uvedenom konaní (6Csp/98/2020
pozn. súdu) bol stanovený aj počiatok plynutia premlčacej doby na 20.05.2018. Až v záverečnej reči
substitučný právny zástupca žalobkyne uviedol i to, že v tomto konaní bolo predložené i oznámenie o

začatí záložného práva, ktoré banka začala dňom 08.12.2018, čím opätovne nesplnil svoju zákonnú
procesnú povinnosť pravdivo a úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenie týkajúce sa
sporu včas. Z uvedeného dôvodu tak súd prvej inštancie na uvedené prostriedky procesného útoku
v zmysle ustanovenia § 153 odsek 2 C.s.p neprihliadal. Vzhľadom na to, že počas celého konania
nebol zo strany žalobkyne podaný žiaden návrh na doplnenie skutkových tvrdení podľa ustanovenia

§ 140 odsek 2 C.s.p., relevantným základom pre vymedzenie predmetu konania naďalej ostal obsah
žaloby. Za dôvodnú považoval i námietku žalovaného, podľa ktorej sa v civilnom sporovom konaní
zisťuje skutkový stav a nie stav skutočný zodpovedajúci princípu materiálnej pravdy, taktiež aj námietku,
podľa ktorej, vzhľadom na obsah petitu žaloby, nie je v žalobe tvrdený žiaden právne relevantný dôvod,
pre ktorý by nemal byť prípustný výkon záložného práva a aj námietku, podľa ktorej predmetom tohto

konania nebola zmluva o splátkovom úvere. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie včas neuplatnila ani prostriedok procesného útoku
súvisiaci s konaním vedeným pred Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 6Csp/98/2020, spočívajúci
v námietke premlčania výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Učinila tak prostredníctvom
substitučného právneho zástupcu opäť až v záverečnej reči. K tejto právnej argumentácii súd prvej

inštancie poukázal na ustanovenie § 151j odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník), podľa ktorého, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne
a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy,
keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Okrem uvedeného, opäť až v záverečnej reči, substitučný
právny zástupca žalobkyne tvrdil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 6Csp/98/2020 bol stanovený

počiatok plynutia premlčacej doby, a to od 20.05.2015. Na preukázanie tohto skutkového tvrdenia
nenavrhol žiaden konkrétny dôkaz z uvedeného spisového materiálu (dokonca naň ani len neodkázal,
čo by aj tak bolo v rozpore s ustanovením § 132 odsek 2 C.s.p.). Pravdivosť uvedeného skutkového
tvrdenia tak žalovaný mohol prostredníctvom svojho právneho zástupcu objektívne namietnuť až v
záverečnej reči priamo na pojednávaní, kde uviedol, že tvrdenie žalobkyne je nepravdivé, pretože

veriteľ (žalovaný) začal s výkonom záložného práva 08.12.2017 a nie 08.12.2018 ako tvrdí, ale
nepreukazuje žalobkyňa. Súd prvej inštancie nemohol vzhľadom na ustanovenie § 153 odsek 2
C.s.p. na prostriedky procesného útoku žalobkyne uplatnené v záverečnej reči jej substitučného
právneho zástupcu, prihliadnuť. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah i recentnej rozhodovacej činnosti
Najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel súd prvej inštancie opätovne k záveru,

že v prejednávanom spore nemôže žalovanému uložiť povinnosť zdržať sa výkonu práva, ktoré mu
explicitne priznávajú normy hmotného práva. Preto žalobu zamietol.

3. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby súd druhej inštancie
napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Odvolanie odôvodnila ustanoveniami

§ 365 odsek 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p.. Uviedla, že súd prvej inštancie sa v napadnutom
rozhodnutí nevyporiadal so skutočnosťami, ktoré uviedla v podaní zo dňa 13.02.2022. Poukázala na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 15Co/37/2019 zo dňa 17.03.2020 v obdobnom predmete
konania. Uviedla, že žalovaný v tejto právnej veci žiadnym spôsobom nepreukázal výšku pohľadávky,pričom nereagoval ani na výzvu súdu zo dňa 17.08.2021 (resp. v elektronickom súdnom spise sa
nenachádza žiadna reakcia žalovaného), ktorou ho súd vyzval, okrem iného, aj na preukázanie tejto
skutočnosti. Má za to, že úverovú zmluvu je nutné považovať za neplatnú a ako celok za neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Z titulu tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky teda žalovaná strana nemá nárok
na toto plnenie. Aj v prípade zastúpenia spotrebiteľa advokátom sa ostatné ochranné ustanovenie
v prospech spotrebiteľa naďalej použijú. Preto súd mohol v zmysle ustanovenia § 298 odsek 1
C.s.p. v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná
podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch

súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná. Taktiež súd neskúmal, či boli vôbec splnené
podmienky späté so začatím dobrovoľnej dražby, najmä podmienky ustanovenia § 7 odsek 2 zákona č.
527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. V predmetnom prípade nie je sporné, že vznesením námietky
premlčania v spore vedenom na Okresnom súde Kežmarok sp. zn. 6Csp/98/2020 v spojení s odvolacím
konaním vedenom na Krajskom súde v Prešove sp. zn. 12CoCsp/39/2022 Slovenská sporiteľňa, a.s.
(žalovaný) stratila nárok na zaplatenie úverovej pohľadávky. Uvedený spis bol pripojený ku konaniu.

Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.11.2022 vyplývajú dôvody na základe ktorých mal byť pripojený
spis 6Csp/98/2020, pričom bolo opakovane poukazované na premlčanie. V tejto súvislosti poukázala
na ustanovenie § 151md odsek 1 písm. a) Občianskeho zákonníka. Uviedla, že súd prvej inštancie sa
nezaoberal princípom primeranosti a proporcionality čo sa týka práva na plnenie z naturálnej obligácie
a práva na obydlie, ktoré je ohrozené výkonom záložného práva.

4. K odvolaniu žalobkyne podal vyjadrenie žalovaný. Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdiť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že napadnuté
rozhodnutie je v časti výrokovej a v časti týkajúcej sa odôvodnenia rozhodnutia, vecne správne, v
rozhodnutí neabsentuje relevantné odôvodnenie a uvedené rozhodnutie je tak podľa názoru žalovaného

rozhodnutím vydaným v súlade so zákonom. V podanom opravnom prostriedku absentujú právne
relevantnédôvody,uvádzajúsatvrdenia,resp.skutočnosti,ktorésakonaniaaniteoretickytýkaťnemôžu,
uvádzajú sa tvrdenia (a to ako skutkové, tak i právne), ktoré sa napádaného rozhodnutia alebo vôbec
netýkajúaleboideotvrdenianesprávne,čineúplné,beztohoabybolizohľadnenévšetkyďalšieskutkové
a právne okolnosti prejednávanej veci, o.i. i relevantné procesné (ne)konanie žalobkyne a to osobitne

vo vzťahu k tomu, čo bolo predmetom konania. Zdôraznil, že ide o spor, v ktorom bola žalobkyňa
zastúpená advokátom, s tým, že ide o konanie, kde sa kladie dôraz na procesnú diligenciu strán a
súd má len rozhodnúť o tom, čo bolo do konania riadne procesne vnesené. Výklad tvrdený žalobkyňou
nie je len v rozpore s platným právom, ale znamenal by absolútne narušenie akejkoľvek právnej istoty.
Uviedol, že Civilný sporovú poriadok neumožňuje tvrdenia nepriame, prostredníctvom odkazu, práve

naopak, takéto „zjednodušovanie“ povinnosti tvrdenia výslovne zakazuje v ustanovení § 132 odsek 2
C.s.p.. prípadné vykonanie dobrovoľnej dražby je jednou z foriem záložného práva, pričom možnosť
vykonať záložné právo dobrovoľnou dražbou je zákonným oprávnením záložného veriteľa. Žalobný
návrh, ktorým sa má žalovanému uložiť neexistujúca povinnosť je právnym nonsensom. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/147/2017 z 29.01.2019, v zmysle ktorého právo na

obydlie spotrebiteľa nemožno chápať ako absolútne nedotknuteľné. Uviedol tiež, že predmet konania
so žiadnymi neprijateľnými podmienkami vôbec nesúvisel, pričom doplnil, že neprijateľné podmienky
(v teoretickej rovine) majú charakter vedľajších dojednaní, t.j. nie podstatných, ktorých existencia
podmieňujeplatnosťzmluvy.Kúdajnejmožnostipremlčaniazáložnéhoprávauvádza,žetosazpodstaty
premlčať nemôže. Podľa názoru žalovaného, je celý postup žalobkyne v konaní motivovaný jedinou

skutočnosťou - ani nijako nezastierajúc dlhodobé neplnenie si povinností vrátiť poskytnuté úverové
prostriedky zo strany obligačného dlžníka - jej syna a manželky - chce mariť splnenie povinnosti dlžníka
náhradného, t.j. záložcu, strpieť výkon záložného práva (§ 151m odsek 4 Občianskeho zákonníka).

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34

C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

6. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.06.2008 bola medzi žalovaným ako veriteľom a Ing. E. W. a D.

W. (ďalej len „dlžníci“) ako dlžníkmi uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len
„Zmluva o úvere“), predmetom ktorej bolo poskytnutie splátkového úveru na bývanie vo výške 4.000.000
Sk. Následne bola dňa 11.07.2008 medzi žalovaným ako záložným veriteľom a žalobkyňou a dlžníkmi
ako záložcami uzatvorená Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a Mandátna zmluva,predmetom ktorej bola dohoda zmluvných strán o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam bližšie
špecifikovaných v zmluve, vrátane nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne. Dňa 23.10.2017 bolo zo
strany žalovaného žalobkyni doručené Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, ktorým žalovaný

oznámil, že nastal prípad porušenia v zmysle bodu 8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok,
v dôsledku čoho banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy ku dňu 19.10.2017 a
zároveň dlžníkov žiadal o úhradu pohľadávky vo výške 130.340,15 Eur do 15 dní s tým, že pohľadávka
zo Zmluvy o úvere je ďalej úročená. Listom zo dňa 07.02.2018 bola žalobkyňa zo strany Dražobnej
spoločnosti, a.s. vyzvaná, na umožnenie vykonania znaleckej ohliadky a ohodnotenia nehnuteľnosti,

ktorá sa mala uskutočniť dňa 21.02.2018.

7. Žalobkyňa dňa 22.06.2018 doručila súdu prvej inštancie Žalobu o zdržanie sa výkonu záložného
práva a Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia voči žalovanému. Súd prvej inštancie uznesením
č.k. 8Csp/102/2018-21 zo dňa 16.07.2018 v spojení s opravným uznesením č.k. 8Csp/102/2018-36 zo
dňa 24.09.2018 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, pričom vzhľadom na podané

odvolanie bolo predmetné uznesenie Krajským súdom v Prešove ako súdom odvolacím zmenené tak,
že súd nariadil navrhované neodkladné opatrenie.

8.Súdprvejinštancievovecisamejrozhodolrozsudkomč.k.8Csp/102/2018-138zodňa15.05.2019tak,
že žalobu zamietol. Podľa súdu prvej inštancie bola medzi stranami v konaní spornou právna otázka, či

je prípustné, aby sa žalobkyňa za daných skutkových okolností mohla na žalovanom domáhať uloženia
povinnostizdržaťsavýkonuzáložnéhoprávadobrovoľnoudražbou.Svojerozhodnutieodôvodniltým,že
pokiaľ by žalobkyňa chcela na základe rozhodnutia súdu nastoliť právnu istotu vo vzájomných vzťahoch
účastníkov, ktoré boli založené predmetnými úverovými zmluvami a následne zmluvami o zriadení
záložného práva, bolo by namieste domáhať sa určenia toho, či tu sú alebo nie sú dané podmienky

na výkon záložného práva, teda či sú splnené zákonné podmienky na to, aby sa mohol začať výkon
záložného práva podľa § 151j Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa síce poukázala na neprijateľnosť
niektorých zmluvných podmienok v uzavretých zmluvách, avšak tak učinila všeobecne, nezamerala sa
na konkrétny dopad tvrdeného nesúladu zmlúv so zákonom na jej právne postavenie ako záložcu, ani
na to, v akej výške boli povinní plniť svoje povinnosti voči žalovanému dlžníci, či sa skutočne dostali

do omeškania a ak áno, či to bolo neskôr alebo vôbec, čo by bolo v rozpore s tvrdeným právnym
stavom zo strany žalovaného. Žalobkyňa nežiadala vyslovenie takého výroku súdneho rozhodnutia, z
ktorého by bolo zrejmé v akom právnom postavení sa v súčasnosti sporové strany nachádzajú, aká je
skutočná výška dlhu dlžníkov voči žalovanému a či sa so svojím plnením z úverových zmlúv dostali do
omeškania. Uložením povinnosti nevykonať záložné právo záložnému veriteľovi nedôjde k nastoleniu

právnej istoty zo strany súdu a nepredíde sa tým ďalším možným sporom medzi stranami, resp. by
súd žalovanému uložil povinnosť nezodpovedajúcu žiadnemu zo zákonných ustanovení relevantných
právnych predpisov. Až v prípade, ak by súd na základe takého znenia petitu žaloby dospel k záveru, že
niesúsplnenépodmienkyprevýkonzáložnéhopráva,atedaženavrhovateľdražbyniejeoprávnenýtúto
dražbu navrhnúť, bol by dražobník povinný od dražby upustiť. Napriek tomu, že predaj nehnuteľností nie

je dozorovaný priamo štátnym orgánom, sú tu právne prostriedky súdnej ochrany pred neoprávneným
zásahom do jej vlastníctva a neoprávneným výkonom záložného práva, avšak nie spôsobom negovania
práv záložného veriteľa vyplývajúcich zo zákona. Súdne konanie má v takomto prípade pre žalobkyňu
aj žalovaného význam len v tom prípade, ak je posudzovaný konkrétny právny stav ich konkrétneho
záväzkového vzťahu v určitom okamihu, v tomto prípade okamihom rozhodovania súdu o uplatnenom

práve. Súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú, a preto ju zamietol. Súd prvej inštancie v
časti posúdenia sporu z hľadiska procesnoprávneho uzatvára, že žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha
uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, nie je takýmto osobitným
druhom žaloby. Žalobkyňa sa žalobou domáha opaku toho, čo konkrétne normy práva žalovanému z
uvedeného zmluvného vzťahu výslovne umožňujú. V rámci vzájomného porovnávania v danom prípade

súdporovnávalnajednejstraneprávožalobkynenaobydlieanastranedruhejprávožalovanéhovlastniť
majetok, pričom súd prvej inštancie dospel k záveru, že inštitút záložného práva a dobrovoľnej dražby
ako inštitúty obmedzujúce určité základné právo (právo na obydlie) sú právnymi inštitútmi umožňujúcimi
dosiahnuť sledovaný cieľ (ochranu iného základného práva - práva žalovaného na majetok), t. j.
zabezpečiť ochranu majetku žalovaného (veriteľa).

Vzhľadom na včas podané odvolanie zo strany žalobkyne Krajský súd v Prešove ako súd odvolací
uznesením č.k. 4Co/93/2019-173 zo dňa 18.03.2020 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na skutočnosť, že nie je pochýb, že Zmluva o úvereako aj Zmluva o zriadení záložného práva sú zmluvami spotrebiteľskými, základnou črtou ktorých je
to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu
zmluvy alebo jej zmeny. Samotná zmluva je spísaná na formulári a prílohou sú zvyčajne Všeobecné

obchodné podmienky, keď tieto dokumenty žalobkyňa nepochybne ovplyvniť nemohla. Z tohto dôvodu
je potrebné na právny vzťah so spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom
aplikovať spotrebiteľské právne normy, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Odvolací súd tiež poukázal
na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 19.10.2017 s výzvou na úhradu pohľadávky a
oznámením, že pohľadávka zo Zmluvy o úvere je ďalej úročená, pričom v právnych veciach žalovanej už

súdy v minulosti právoplatne rozhodli, že dohodnuté úroky ako cena úverovej služby sú opodstatnené
len počas trvania úverovej služby a po splatnosti vzniká nárok na úroky z omeškania a že klauzula
o ich platení v rozpore s týmto pravidlom je absolútne neplatná. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie
nevyplýva, ako sa s touto okolnosťou vyporiadal. Odvolací súd poukázal na možnosti uskutočnenia
výkonu záložného práva (ustanovenie § 151j odsek 1 Občianskeho zákonníka) s tým, že kým pri
spôsobe výkonu záložného práva podľa písm. a) ide o súdne konanie, v ktorom je povinná ex offo

súdna kontrola zmluvných podmienok, tak pri výkone záložného práva dobrovoľnou dražbou takejto
kontroly niet. Ak ide o proces bez obligatórnej preventívnej kontroly zmluvných podmienok, otázka,
či pohľadávka existuje, a v akej výške je spravidla na posúdení podnikateľov. Nebolo možné tiež
súhlasiť s názorom, že na vydraženie akejkoľvek nehnuteľnosti postačuje dlh v akejkoľvek výške a
bez ohľadu na povahu draženej veci. Preto je legitímne považovať za neprijateľnú nielen zmluvnú

podmienku o neprijateľnom plnení, ale aj podmienku, ktorá za nedostatočne transparentných podmienok
takéto plnenie umožní vymôcť. Touto podmienkou je práve klauzula o spôsobe mimosúdneho výkonu
záložného práva. Preto, ak veriteľ neodstránil stav neistoty, ktorý vyplýva zo zmluvnej podmienky
umožňujúcej dosiahnutej nečestného plnenia, potom je vo svetle čl. 4 Smernice neprijateľnou aj
zmluvná podmienka priamo umožňujúca dosiahnutie takéhoto neželateľného výsledku. Konštatoval, že

úverová zmluva v spojení so zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, na základe ktorej
žalovaný začal s výkonom záložného práva, nebola doposiaľ podrobená súdnej kontrole zmluvných
podmienok a súd prvej inštancie nevyhodnotil opodstatnenosť námietok žalobkyne prezentovaných v
priebehu konania, a to pokiaľ ide o oprávnenie žalovaného okamžite zosplatniť úver, stanovenie výšky
nesplatného úveru, existenciu problematických poplatkov - za poskytnutie úveru, vedenie úverového

účtu, za upomienky, či už spomínané neprijateľné úroky po zosplatnení úveru a úroky (zmluvné),
ktoré má spotrebiteľ platiť popri úrokoch z omeškania. Odvolací súd poukázal ďalej na ustanovenie
§ 565 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak ide o plnenie v splátkach môže veriteľ žiadať o
zaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenieniektorejsplátky,lenaktobolodohodnutéalebovrozhodnutí
určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal skúmaním podmienok, na základe ktorých žalovaný vyhlásil
mimoriadnu splatnosť predmetného úveru. V tejto súvislosti bolo potrebné posúdiť splnenie podmienok
predpokladaných citovaným ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53
odsek 9 Občianskeho zákonníka, a to aj pokiaľ ide o určitosť takéhoto právneho úkonu. Bolo nutné, aby
z právneho úkonu zosplatnenia bolo zrejmé, s ktorou splátkou, resp. splátkami boli dlžníci v omeškaní

a ako dlho boli v omeškaní, resp. či v závislosti od námietok žalobkyne s poukazom na obsah zmluvy
o splátkovom úvere vo vzťahu k dlžníkom nastala splatnosť poskytnutého úveru. Vo všeobecnosti
platí, že záložné právo až do úplného uspokojenia pohľadávky nezanikne a kým pohľadávka je
krytá mimoriadne silným zabezpečovacím prostriedkom, narastá príslušenstvo pohľadávky a pod.
Preto nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pripraviť záložcu, ktorý v danom prípade ani

nie je dlžníkom z uzatvorenej zmluvy o úvere, o jeho obydlie, ak existujú iné možnosti uspokojenia
pohľadávky, čo taktiež nijako súd prvej inštancie pri svojom zamietnutí žaloby neskúmal. Primeranosť
výkonu záložného práva bolo nutné posudzovať aj s prihliadnutím na to, či v tom-ktorom prípade
nebolo možné domôcť sa vymoženia pohľadávky od dlžníkov (v danom prípade syn žalobkyne a jeho
manželka) aj inými menej inváznymi spôsobmi, resp. či už takéto iné spôsoby boli vyskúšané a zlyhali.

Keďže nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia bolo potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup
súdu, ktorým bolo znemožnené žalobkyni uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd postupom plynúcim z ustanovenia
§ 389 odsek 1 písm. b) C.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní malo byť úlohou súdu prvej inštancie

podrobiť zmluvu o poskytnutí splátkového úveru v spojení so zmluvou o zriadení záložného práva, na
základe ktorých žalovaná pristúpila k výkonu záložného práva, súdnej kontrole zmluvných podmienok,
predovšetkým v nadväznosti na námietky žalobkyne v súvislosti s namietaným okamžitým zosplatnením
úveru, keďže jeho závery sú v tomto smere veľmi všeobecné a nekonkrétne. Súd prvej inštancie malzistiť, z čoho pozostáva zatiaľ bližšie neurčená výška nesplatného úveru, či v tejto neboli zahrnuté
namietané problematické poplatky, či neprípustné úroky po zosplatnení úveru alebo úroky popri úrokoch
z omeškania a mal zistiť, či veriteľ sa mohol domáhať vykonania iného primeranejšieho spôsobu výkonu

záložnéhopráva,predovšetkýmvovzťahukdlžníkom,ktorísožalovanýmuzatvorilizmluvuosplátkovom
úvere. Súd prvej inštancie sa musel vyrovnať aj s predajom nehnuteľnosti ako s obydlím žalobkyne.
V závislosti od týchto zistení malo byť možné o veci opätovne rozhodnúť tak, aby vydané rozhodnutie
zodpovedalo kritériám určeným v ustanovení § 220 odsek 2 C.s.p..

Po vrátení veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom, bolo súdu prvej inštancie dňa 14.02.2022
doručené zo strany žalobkyne podanie s označením Rozšírenie žaloby, v ktorom žalobkyňa navrhovala
rozšíriť žalobu o ďalší alternatívny petit, ktorým by súd určil, že nehnuteľnosti bližšie tam špecifikované
vo vlastníctve žalobkyne nie sú zaťažené záložným právom zriadeným Zmluvou o zriadení záložného
práva. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 8Csp/102/2018-281 zo dňa 07.09.2022 zmenu žaloby
nepripustil.

Súdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomč.k.8Csp/102/2018-430zodňa18.10.2023žalobuzamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

9. Z pripojeného spisu sp.zn. 6Csp/98/2020 vyplýva, že v priebehu tohto súdneho konania bol dňa
16.07.2020naOkresnomsúdeKežmarokzostranyžalovaného(Slovenskásporiteľňa, a.s.)akoveriteľa
doručený návrh na vydanie platobného rozkazu voči dlžníkom (Ing. E. W. a D. W.), ktorým žiadal
zaplatenie 124.605,32 Eur s príslušenstvom na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX.
Dané konanie bolo vedené pod č.k. 6Csp/98/2020, pričom Okresný súd Kežmarok rozhodol rozsudkom

sp. zn. 6Csp/98/2020-224 zo dňa 01.06.2022 tak, že žalobu zamietol. Uvedený rozsudok bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Prešove ako súdom odvolacím sp. zn. 12CoCsp/39/2022-319 zo dňa
15.11.2022. V predmetnom konaní sa odvolací súd stotožnil s tvrdením žalobcu, že ustanovenie §
565 Občianskeho zákonníka má dispozitívny charakter, teda splatnosť celej pohľadávky nenastáva
automaticky v dôsledku omeškania dlžníka so splatením niektorej splátky, ale je podmienená

dispozitívnym úkonom veriteľa vo forme žiadosti, resp. výzvy na plnenie celého dlhu, teda ide o
oprávnenie veriteľa, ktorý toto právo využiť môže, ale nemusí. Na strane druhej však zdôraznil, že v
predmetnom prípade išlo o spotrebiteľský spor, čo nebolo v priebehu konania sporné a ani namietané
sporovými stranami, preto okrem ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka bolo potrebné postupovať
aj v zmysle § 53 odsek 9 Občianskeho zákonníka, ktorý „spresňuje“ podmienky uplatnenia práva podľa

§ 565 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských sporoch, pričom všetky tieto podmienky musia byť
splnené kumulatívne v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Z vykonaného
dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že všetky podmienky boli kumulatívne splnené, teda došlo k
platnémuvyhláseniumimoriadnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru.Rovnakovprípadeurčeniazačiatku
plynutia premlčacej doby pri uplatnení práva v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, bolo

potrebné postupovať v zmysle druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka, ktoré výslovne určuje začiatok
plynutia premlčacej doby od splatnosti nesplnenej splátky pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti poskytnutého úveru. Vzhľadom na to, že v priebehu konania nebolo možné jednoznačne
určiť splátku, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru a žalobca
uvedené nezrovnalosti neodstránil ani po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, aj v tomto smere

prisvedčil správnosti postupu súdu prvej inštancie, ktorý v dôsledku uvedených zistení následne správne
posudzoval vznesenú námietku premlčania, pričom správne dospel záveru o uplatnení žalobcovho
nároku po jej uplynutí.

10. Podstatou sporu je posúdenie dôvodnosti žaloby o zdržanie sa výkonu záložného práva. Podľa súdu

prvej inštancie takáto žaloba nie je dôvodná, pretože by sa tak znemožnilo veriteľovi vykonať záložné
právo. Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých nemožno považovať za
správny právny názor, podľa ktorého je možné žalovanému ako záložnému veriteľovi uložiť rozsudkom
časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva.

11. Vyššie uvedená rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, na ktorú poukázal prvostupňový súd je
odvolaciemu súdu známa, avšak musí konštatovať, že Najvyšší sú SR nevytvoril judikatórnu prekážku
pre žaloby o zdržanie sa výkonu záložného práva. Najvyšší súd SR nepovedal, že je neprípustná
žaloba o zdržanie sa výkonu záložného práva na vymoženie pohľadávky, ktorá veriteľovi nepatrí.Problematickým len videl paušálny zákaz výkonu záložného práva na neurčitý čas. Už vôbec Najvyšší
súd SR nevytvoril prekážku pre to, aby sa rozsudkom ex ante zakázalo vykonať záložné právo na
vymoženie pohľadávky založenej na neprijateľnej zmluvnej podmienke. Ak sa preto veriteľ domáha

výkonu záložného práva na vymoženie plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky, žaloba o zdržanie
sa výkonu záložného práva je nielen prípustná, ale aj dôvodná. Iba tak sa dá naplniť cieľ vyplývajúci z
čl. 6 odsek 1 a čl. 7 odsek 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
zabrániť, aby spotrebiteľ bol viazaný neprijateľnou zmluvnou podmienkou a nenastali jej účinky.

12. Krajský súd v Prešove podal v obdobnej právnej veci sp. zn. 20Co/99/2019 návrh na začatie
prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ zo dňa 13.09.2021, doručený Súdnemu dvoru
28.09.2021, pričom generálna advokátka vo svojom stanovisku k danej právnej veci konštatovala, že
judikatúra brániaca žalobám o zdržanie sa výkonu záložného práva je v rozpore s právom EÚ, ,,Článok
7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7, 47 a 38 Charty základných práv Európskej únie, ako aj
so zásadou efektivity práva EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa

ktorej nie je možné meritórne pozastaviť výkon záložného práva súkromnou dražbou nehnuteľného
majetku, ktorý predstavuje obydlie spotrebiteľov alebo iných osôb, pokiaľ je nariadenie predbežných
opatrení nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti rozhodnutia súdu, ktorý má právomoc posúdiť
nekalú povahu zmluvnej podmienky“ (stanovisko zverejnené na stránke Súdneho dvora EÚ 12.1.2023
vo veci C-598/21).

13. Odvolací súd považuje po zohľadnení eurokonformného výkladu za neudržateľné, aby na jednej
strane dôvodom neplatnosti dobrovoľnej dražby bola veriteľom nesprávne uvedená výška vymáhanej
pohľadávky (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/149/2020, 2Cdo/110/2021), no na druhej
strane predísť takejto dražbe by sa nedalo. Takýto stav, ak by sa ako podmienka ochrany spotrebiteľa

proti vymáhaniu plnenia z neprijateľnej podmienky stanovilo najprv vykonanie dražby, by bol absurdný.
Strata vlastníctva (príklep) je najzávažnejším zásahom do obydlia spotrebiteľa (C-598/21).

14. Podľa ustanovenia § 53 odsek 1 zákona č. 40/964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná
podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a
primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa odseku 2, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa odseku 3, ak obchodník nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi obchodníkom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa odseku 4 písm. k), za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane
vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

Podľa odseku 9 účinného do 31.10.2024, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže obchodník uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15
dní na uplatnenie tohto práva.

15. Podľa ustanovenia § 53a odsek 1 Občianskeho zákonníka, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie obchodníkovi z dôvodu
takejto podmienky, obchodník je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s

rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Obchodník má rovnakú povinnosť aj vtedy,
ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť
škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca
obchodníka.Podľa odseku 2, ak sa rozhodnutie súdu podľa odseku 1 týka len časti zmluvnej podmienky, obchodník
je povinný splniť povinnosť uvedenú v odseku 1 v rozsahu tejto časti.

16. Podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o
zaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenieniektorejsplátky,lenaktobolodohodnutéalebovrozhodnutí
určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

17. Podľa Článku II. Záverečné ustanovenia, bod 2. Zmluvy o úvere: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil
so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené
Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi
a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné
podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky
Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom, MIKRO podnikateľom

účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37
odsek 2 Zákona o bankách.“

18. Podľa bodu 8.1. Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery
žalovaného: „Za prípad porušenia sa považuje:

a) omeškanie Dlžníka so splácaním Pohľadávky Banky o viac ako 3 mesiace.
Ak nastane niektorý z uvedených Prípadov porušenia Banka môže:
a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť Pohľadávky Banky a požadovať splatenie Pohľadávky Banky v lehote,
ktorú Banka oznámi v Oznámení o mimoriadnej splatnosti.“

19. Vyššie uvedené zmluvné podmienky sa nachádzajú v Zmluve o úvere, resp. v Produktových
obchodných podmienkach, ktorých žalovaný je sám tvorca a má o ich znení vedomosť. Produktové
obchodné podmienky žalovaného sú tiež súčasťou spisu Okresného súdu Kežmarok sp. zn.
6Csp/98/2020, ktorý bol pripojený k tomuto súdnemu konaniu a strany konania ho tak mali k dispozícii.

20. Odvolací súd pripomína, že ochrana podľa smernice Rady 93/13 sa musí vykonať ex offo vrátane
oprávneného konania a bez ohľadu na to, či spotrebiteľ je zastúpený advokátom (pozri obdobne
C-497/13).

21. Zákon upravuje zákaz používania neprijateľnej zmluvnej podmienky. Uvedený zákaz platí

kontinuálne napriek zmenám právnej úpravy (ustanovenia § 40 odsek 2 písm. a), b) zákona č. 257/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 4 odsek 2 písm. c) zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa).

22. Slovenská sporiteľňa, a.s. (žalovaný) ako veriteľ v rámci výkonu záložného práva vymáhala plnenie
z neprijateľnej zmluvnej podmienky, okrem iného z podmienky o predčasnej splatnosti. To podstatne

navýšilo splatnú pohľadávku. Zmluvná podmienka nezohľadňovala proporcionalitu medzi stavom z
porušenia práva (omeškané splátky) a stavom z následku (celý zvyšok pohľadávky). Ide o značný
nepomer. Tiež nezohľadňovala možnosť odvrátiť takýto následok, napr. dodatočnou úhradou. Ide o
dve z kritérií, ktoré na tieto účely judikoval Súdny dvor EÚ v rozsudku C-415/11 v čl. 73. Navyše,
odvolací súd dáva do pozornosti, že zmluvná podmienka s rovnakým znením ako je uvedené v Článku

II. Záverečné ustanovenia , bod 2 Zmluvy o úvere bola v iných súdnych konaniach, ktorých účastníkom
bola žalovaná, vyhlásená za neprijateľnú (pozri rozsudky tunajšieho súdu napr. 3CoCsp/35/2022 z
06.12.2022 a 20CoCsp/10/2023 zo dňa 22.08.2023).

23. Vzhľadom na skutočnosť, že sporná Zmluva o úvere časovo predchádza interpretáciu podanú

Súdnym dvorom EÚ a tiež schválenú a neúčinnú novelizáciu inštitútu predčasnej splatnosti (zákon NR
SRč.254/2024zo17.09.2024),odvolacísúdpovažujezapotrebnésavysporiadaťsospätnýmiúčinkami
rozsudku Súdneho dvora vo veci C-598/21. Vzhľadom na intertemporálne vzťahy považuje odvolací súd
za dôležité poznamenať, že podľa ustálenej judikatúry výklad právnej normy Únie, ktorý podá Súdny
dvor, objasňuje a spresňuje význam a dosah tejto právnej normy tak, ako sa musí alebo by sa mala

chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudla účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vykladaná právna
norma môže a musí byť uplatňovaná súdom aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené pred
vydanímrozsudkutýkajúcehosažiadostiovýklad,aksúokremtohosplnenépodmienky,ktoréumožňujú
predložiť príslušnému súdu spor týkajúci sa uplatňovania tejto právnej normy (pozri v tomto zmyslerozsudok z 5. septembra 2019, Pohotovosť, C-331/18 bod 53). Súd tak musel vykladať ustanovenia
uplatniteľné ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy, teda k 30.06.2008, v čo najväčšej možnej miere v
súlade s právom EÚ. Súd nemôže vo veci samej platne zastávať názor, že sa nachádza v situácii, keď

nie je možné vykladať vnútroštátne ustanovenie v súlade s právom Únie iba preto, že toto ustanovenie
súdyvminulostivykladalispôsobom,ktorýjenezlučiteľnýstýmtoprávom(pozrivtomtozmyslerozsudky
z 5. septembra 2019, Pohotovosť, C-331/18 body 54 a 55, ako aj z 5. marca 2020, OPR-Finance,
C-679/18body42a44).Hocijetátopovinnosťkonformnéhovýkladuobmedzenávšeobecnýmiprávnymi
zásadami, a to osobitne zásadou právnej istoty, v tom zmysle, že nemôže slúžiť ako základ pre výklad

vnútroštátneho práva contra legem, súdy, vrátane tých, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, musia
v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, pokiaľ táto judikatúra vychádza z výkladu
vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.
septembra 2019, Pohotovosť, C-331/18 bod 56, ako aj z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18 body
43 a 45).

24. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je treba účinky rozsudku Súdneho dvora EÚ C-598/21 uplatniť
na zmluvu o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením uvedeného rozsudku a pred zmenou
vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom, ktorý bol v ňom prijatý
a to aj za cenu, že by sa euronekonformné ustanovenie právneho predpisu, či judikatúra, neuplatnili
(pozri C-495/19).

25. Ak Súdny dvor EÚ rozhodol, že legislatíva o predčasnej splatnosti odporuje právu EÚ, nesmie
sa použiť. Odvolací súd navyše poznamenáva, že predčasná splatnosť nespôsobuje zánik práva na
konkrétne omeškané splátky a ani zánik prípadných nárokov z porušenia práva vrátane nárokov z
euronekonformnej legislatívy. Ak zákonodarca mieni zmeniť legislatívu, do nadobudnutia účinkov takejto

novej legislatívy súd nemôže uplatniť euronekonformné ustanovenie. Najvyšší súd v iných súvislostiach,
kedy išlo obdobne o euronekonformnú legislatívu konštatoval, že zákonodarca novou legislatívou
pregnantnejším spôsobom vec vyrieši, no súdy dovtedy musia tento cieľ naplniť eurokonformným
výkladom, ,,no dovtedy, a teda aj v sporoch zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch uzavretých do
1.5.2018, sa môže (je aj potrebné) dosiahnuť obdobný účinok tzv. eurokonformným výkladom zo strany

súdov“ (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018 bod 30).
Odvolací súd na margo už spomínaného vládneho návrhu zmeny legislatívy poznamenáva, že uvedené
východiská a interpretácia Súdneho dvora nemôžu byť spochybnené ani prechodným ustanovením de
lege ferenda, ktoré by euronekonformnú legislatívu umožňovalo použiť na vzťahy z minulosti.

26. Vzhľadom na to, že prekážkou pre použitie smernice 93/13 je situácia, ak zmluvná podmienka
preberá znenie normy zákona (čl. 1 ods. 2 smernice), Súdny dvor EÚ v rozsudku C-598/21 podal výklad,
kedy je legislatívna norma o predčasnej splatnosti v rozpore s právom EÚ.

27. Vzhľadom na tieto okolnosti bola žaloba o zdržanie sa výkonu záložného práva na vymoženie

pohľadávky založenej na zmluvnej podmienke o predčasnej splatnosti, ktorá vychádza z predpisu
odporujúcemu právu EÚ dôvodná. Ide teda o tú časť pohľadávky, ktorú Slovenská sporiteľňa, a.s.
založila (listom z 19.10.2017) na euronekonformnej legislatíve o predčasnej splatnosti.

28.Dôvodnosťžalobyumocňujeobydliežalobkyne.Odvolacísúdodmietatakúdoktrínuochranyobydlia,

podľa ktorej sa len skonštatuje význam obydlia, no jeho význam bez ďalšieho prevýši uhradzovacia
funkcia záložného práva. Ochrana obydlia pri takto formalisticky nastavenej judikatúre nie je žiadnou
ochranou. Odvolací súd považuje za relevantný výklad k ochrane obydlia, ktorý poskytol aj v tejto
veci pri interpretácii smernice 93/13 EHS Súdny dvor EÚ. Hoci Súdny dvor Európskej únie vo veci
Kušionová c/a Smart Capital (C-34/13) nedeklaroval rozpor Slovenskej právnej úpravy mimosúdneho

výkonuzáložnéhoprávaformoudobrovoľnejdražbysÚnijnýmprávom,preposúdeniedôvodnostižaloby
sú dôležité dôvody tohto rozhodnutia. Súdny dvor Európskej únie v bodoch 63, 64 a 65 uvedeného
rozhodnutia konštatoval, že strata rodinného obydlia môže vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa, ale
aj uviesť rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne citlivej situácie. V tejto súvislosti Európsky súd pre
ľudské práva rozhodol, že strata bývania je jedným z najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie

obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať v podstate možnosť predložiť primeranosť
takého opatrenia na súdne preskúmanie. V práve Únie predstavuje právo na obydlie základné právo
zaručené článkom 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13.29. V ostatnej časti odvolací súd už vzhľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR nevidí dôvod na
paušálny zákaz výkonu záložného práva. Inak povedané, právo veriteľa na opätovný výkon záložného
práva nie je skorším márnym výkonom záložného práva založeným na porušení práva EÚ dotknuté.

Postup pri výkone záložného práva na vymoženie plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky by
bol nekalou obchodnou praktikou, vrátane vymáhania pohľadávky v nesprávnej výške v neprospech
spotrebiteľa. Nemusí ísť len o plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ale o akékoľvek plnenie,
ktoré Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre podriadil pod ochranu v rámci pravidiel verejného poriadku
vrátane plnenia spojeného s porušením schopnosti splácať úver (pozri C-679/18, C-755/22, C-449/13,

C-377/14, C- 565/12, C-303/20, C-58/18), ale aj plnenia v rozpore so sankciami pre porušenie náležitosti
spotrebiteľských zmlúv (pozri Najvyšší súd SR sp.zn. 1Cdo/13/2023, Najvyšší súd SR R 49/22,
C-377/14, C-76/10, C-448/17, C-453/10, C-409/23).

30. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok (§ 388 CSP), Slovenskej sporiteľni, a.s.
ako žalovanému uložil zákaz vykonať záložné právo na pohľadávku založenú na euronekonformnom

predčasnom zosplatnení listom zo dňa 19.10.2017 a v prevyšujúcej časti rozsudok o zamietnutí žaloby
potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP).

31. O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 2 C.s.p. v spojení s §
255 odsek 1 C.s.p.. V rámci celého konania bola úspešná žalobkyňa, nakoľko vyhovením jej žalobe aj

čiastočne došlo k naplneniu zamýšľaného cieľa uloženia povinnosti zamedziť výkonu záložného práva,
tak preto jej vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (podľa ustanovenia § 262 odsek 2
C.s.p.).

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).