Rozsudok – Poriadok vo verejných veciach ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, July 25, 2024

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 4T/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824010217
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vanda Mikulášová

ECLI: ECLI:SK:OSNO:2024:5824010217.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo, samosudkyňou Mgr. Vandou Mikulášovou, v trestnej veci proti obžalovanému:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/
Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 25.07.2024 v Námestove, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E., D. XXX, zamestnaný, slobodný, na
slobode,

s a u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

i napriek tomu, že trestným rozkazom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 0T/3/2023 zo dňa 05.01.2023,
právoplatným dňa 05.01.2023, mu bol, okrem iného, uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 rokov a 8 mesiacov, ktorý v čase skutku trval, dňa 22.01.2024
v čase o 09:29 hod. viedol po ceste I/59 v C., časť F. B., v smere od obce G. na mesto C., osobné

motorové vozidlo značky Citroen Berlingo, ev. č.: G., pričom pri rodinnom dome č. XXX v C., bol
zastavený a kontrolovaný hliadkou Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ
Dolný Kubíne,

t e d a

maril výkon rozhodnutia orgánu verejnej moci tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa vzťahuje
rozhodnutie súdu o zákaze činnosti,

t ý m s p á c h a l

prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona za použitia § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona

na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd zaraďuje obžalovaného na výkon trestu do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :Prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo podal dňa 06.05.2024 na A. B. obžalobu pre prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe,
ako je vyššie uvedené.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní nechcel s prokurátorom uzavrieť dohodu o vine a treste a po
poučení podľa § 257 ods. 1, 3, 4, 5 Trestného poriadku neurobil ani jedno z ponúknutých prehlásení.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a k veci sa nevyjadril.

Súd podľa § 258 ods. 4 Trestného poriadku, s prihliadnutím na ust. § 2 ods. 11 Trestného poriadku
prečítal jeho výpoveď z prípravného konania, kde uviedol, že je držiteľom vodičského preukazu na
skupiny AM, B1, B, C1, C AM a T. Vodičský preukaz na skupinu B má od roku 2003. Počas doby
ako má vodičský preukaz sa okrem udalosti, ktorá je predmetom trestného stíhania dopustil v súvislosti
scestnoupremávkouniekoľkýchpriestupkov,ktorébolivyriešenénamiestevblokovomkonaní.Dopustil

sa aj niekoľkých trestných činov a prevažne bol riešený za alkohol. Naposledy bol potrestaný v roku
2013. Do roku 2023 sa snažil žiť usporiadaný život, avšak v roku 2023 bol zastavený hliadkou OOPZ
G., kde sa odmietol podrobiť dychovej skúške na alkohol. Za uvedený skutok mu bol okrem, iného
uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 5 rokov a 8 mesiacov.
Po celú dobu sa snažil žiť tak, aby mu bol vodičský preukaz vrátený. Dňa 22.01.2024 viedol aj napriek

zákazu činnosti osobné motorové vozidlo a to z dôvodu, že jeho priateľka sa sťažovala na bolesti
brucha a preto ju potreboval odviezť do nemocnice. Najskôr sa jej pýtal, či to neodšoféruje sama, ale
netrúfala si, nakoľko sa bála, že sa niečo stane. Uviedol, že mal o ňu strach, nakoľko sa jej to stalo už
aj v minulosti. Mala alergickú reakciu a nemohla dýchať. Uvedomoval si, že môže využiť RZP alebo taxi
službu, avšak v strachu a strese o priateľu si to neuvedomil. V podstate nemal komu ani zavolať, nakoľko

celá jeho rodina býva v D. E., ktorá je od G. vzdialená cca 40 km. Z uvedeného dôvodu si preto sadol za
volant a vozidlo viedol v smere od obce G. na obec C.. Kde bol v časti F. B. zastavený hliadkou polície.
Policajtom sa priznal, že nemá vodičské oprávnenie. Taktiež sa podrobil dychovej skúške s negatívnym
výsledkom.

Svedkyňa H. I. na hlavnom pojednávaní využila svoje právo a ako družka obžalovaného odmietla
vypovedať.

Súd preto podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku s prihliadnutím na ust. § 2 ods. 11 Trestného poriadku
prečítal jej výpoveď z prípravného konania, kde uviedla, že dňa 21.01.2024 vo večerných hodinách

pociťovala kŕče v oblasti brucha, bolo jej zle, mala problémy s dýchaním a vracala. Večer užila žalúdočné
kvapky a liek s názvom Ibuprofén. Myslela si, že jej to do rána prejde, ale keď sa ráno zobudila, bolo jej
ešte horšie. Vracala a mala aj hnačku. Uviedla, že obdobné problémy mala aj v minulosti a jedla viac
liekov a na niektorý z nich mala alergickú reakciu. Preto jej druh navrhol, aby išli na lekárske vyšetrenie.
Pôvodne mala šoférovať ona a druh ju mal sprevádzať, ale keď prišli ku autu a chcela si doň sadnúť,

tak jej znovu prišlo zle. Preto A. B. povedala, že to nezvládne a preto šoféroval on. Vzhľadom na to, že
ona má obvodnú lekárku v J. a najbližší lekár sa nachádzal v C., čo je asi 7 minút cesty autom, šli tam.
V obci C. boli zastavení hliadkou polície, ktorej A. B. hneď povedal, že ju vezie do nemocnice Jeden
z policajtov riešil vodičské oprávnenie A. B. a druhý jej zavolal RZP, ktorá ju odviezla do C.. Tam bola
na sono vyšetrení a asi po 2 hodinách ju pustili domov.

So súhlasom prokurátora, obhajcu a obžalovaného súd prečítal zápisnice o výsluchoch svedkov
z prípravného konania, kde z výsluchu svedka G. A. F. vyplynulo, že dňa 22.01.2024 bol v hliadke
v zložení s kolegom práp. H. A., pričom vykonávali dohľad nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej
premávky v obci C., časť F. B., na ceste I/59. V rámci služobnej činnosti vykonávali meranie najvyššie
dovolenej rýchlosti v obci. V danom úseku cesty merali rýchlosť jazdy, kde bolo certifikovaným laserovým

rýchlomerom TRUCAN zachytené vozidlo Citroen Berlingo svetlo modrej farby, ev. číslo G.. Uvedené
vozidlo šlo zo smeru G. na obec C.. V danom úseku je najvyššie dovolená rýchlosť 50 km/hod a vyššie
uvedené vozidlo túto rýchlosť prekročilo o 13 km/hod. Z uvedeného dôvodu vozidlo zastavili. Vo vozidle
boli dvaja ľudia, šofér a spolujazdec. Vodič na výzvu na predloženie dokladov uviedol, že vodičský
preukaz nemá, nakoľko ho má zadržaný. Vyjadril sa, že potrebuje družku odviezť do nemocnice, lebo jej

je zle. Taktiež sa vyjadril, že o možnosti privolať RZP, resp. príbuzných, neuvažoval, nakoľko jeho družke
bolo zle. Uviedol, že následne bola družke obžalovaného zavolaná RZP, ktorá ju odviezla do nemocnice.Z výpovede svedka A. H. A. z prípravného konania vyplynulo, že dňa 22.01.2024 mu priviezla rýchla
zdravotná služba pacientku na ošetrenie, pričom RZP bola privolaná príslušníkmi PZ. Pacientka sa
sťažovala na bolesti brucha. Následne jej urobil základné vyšetrenia, odobral jej krv, bola aj na sone

brušnej dutiny. Po vykonaných vyšetreniach zhodnotil jej zdravotný stav, kde sa nejednalo o akútny stav
a tak ju poslal domov s odporučeniami. Po jej odchode s ňou viac nehovoril.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov a to trestného rozkazu
Okresného súdu Námestovo sp. zn. 0T/3/2023 zo dňa 05.01.2023, záznamu o skutku, zápisu

odychovejskúške,fotografiezcestnéholaserovéhorýchlomera,certifikátu oovereníč.0011/312.22/23,
lekárskych správ, výpisu z ústrednej evidencie priestupkov MV SR, EKV, evidenčnej karty vozidla,
odpisu RT, správy obce D. E., registra priestupkov, spisového materiálu Okresného súdu Námestovo
sp. zn. 0T/3/2023, najmä trestného rozkazu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 0T/3/2023 zo dňa
05.01.2023.

Prečinu mareniavýkonuúradnéhorozhodnutiapodľa§348ods.1písm.d/Trestnéhozákona,sadopustí
ten, kto maril výkon rozhodnutia orgánu verejnej moci tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa vzťahuje
rozhodnutie súdu o zákaze činnosti.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že obžalovaný konal spôsobom popísaným

v obžalobe. Jeho obhajobu spočívajúcu v tvrdení, že rýchlu zdravotnú pomoc nevolal, lebo v strachu
o priateľku a v strese zo vzniknutej situácie si na to ani nespomenul, súd vyhodnotil ako účelovú,
nakoľko, ak by bolo jeho družke tak zle, ako to popisoval obžalovaný, v prvom rade by si uvedomil,
že on ako laik by jej zrejme neposkytol pri alergickej reakcii adekvátnu prvú pomoc. Na druhej strane,
strach a stres nemôžu spôsobiť stratu vedomosti o aktuálnom zákaze činnosti ako aj o tom, aké následky

budú nasledovať v prípade jeho porušenia. Navyše sa v danom prípade jedná o viacnásobne trestaného
človeka, ktorý by mal mať vedomosť zo súdnych rozhodnutí o následkoch protiprávneho konania. Okrem
toho vyhodnotiac výpoveď ošetrujúceho lekára, zdravotný stav družky obžalovaného nebol až taký
vážny, keď bola prepustená do domáceho ošetrenia bez potreby hospitalizácie.

Preto s poukazom na tieto skutočnosti súd nemal pochybnosti o vine obžalovaného a uznal ho za
vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona.

Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje
prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu

životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok
generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).

Už Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje

princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými
záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti
medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu
zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj
keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté

mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu
podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje
najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné
vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším
princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Trest realizuje svoje poslanie -

ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov, a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať
princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Teoretické
východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny
ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú pred tzv.

exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom
individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde
je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa
účelom trestu a trestného práva vôbec sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovaťrovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom
trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu
sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ

trest považuje za adekvátny, spravodlivý a súhlasí s ním. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie
je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Takéto ponímanie trestu
sa líši od absolútnych teórií trestu vychádzajúc zo zásady „punitur, ne pecce tur“, teda, „trestá sa, aby
nebolo páchané zlo“. Preto možno nepochybne konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a
teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako
bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým
trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného
činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím
nelíši od trestného činu, pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť
dosiahnuť negáciu štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. V

zmysle zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ
trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah
štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých
okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne
vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len

v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia
spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný
trest. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ

oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť
(bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu.
Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu,
keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii

trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje
naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia
primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené

tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme
individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob
spáchaniačinuajehonásledok,mierazavinenia,pohnútka,priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnosti,
osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa
a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného,

jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne
posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. Tak ako pri rozhodovaní o
vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku,
na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich
vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností

prípadu umožňuje, aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol
o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu individuálne i v
ich vzájomných súvislostiach sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania,
indukcia, dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy poznávania,
aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie. Požiadavka

primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na
jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
následne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti

a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného,
ktorý bol doteraz deväťkrát súdom trestaný, naposledy rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp.
zn. 0T/3/2023 zo dňa 05.01.2023, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu ohrozenia podvplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody
vo výmere 4 mesiacov s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby do 05.01.2025.

U obžalovaného neboli zistené žiadne poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 Trestného zákona.

U obžalovaného bola zistená jedna priťažujúca okolnosti podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona – bol
už za trestný čin odsúdený.

Podľa § 49 Trestného zákona
(1) Súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho tri roky, ak
a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a
nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo
b) prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, má

za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.
(2) Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak súd odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný
v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z
výkonu trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na to, že obžalovaný spáchal skutok počas plynutia skúšobnej doby uloženej mu rozsudkom
Okresného súdu Námestovo sp. zn. 0T/3/2023 zo dňa 05.01.2023, právoplatného dňa 05.01.2023,
v danom prípade prichádzalo do úvahy uloženie nepodmienečného trestu.

V intenciách vyššie uvádzaných základných zásad pre ukladanie trestu súd pri prihliadnutí na spôsob

spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy uložil obžalovanému súhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 8 mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody

spravidla do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich
rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený
za úmyselný trestný čin.

S poukazom na register trestov obžalovaného, z ktorého je preukázateľné, že tento nebol v posledných

desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, za úmyselné
trestné činy, súd zaradil obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na tunajší súd do 15 dní od oznámenia

rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok. ( § 306/2 Tr. por. )

Odvolanie môžu podať:

- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a Tr. por.) a to v neprospech i v prospech

obžalovaného (§ 308/1,2 Tr. por.). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli
obžalovaného (§ 308/2 Tr. por.)

-obžalovanýprenesprávnosťvýroku,ktorýsahopriamotýka(§307/1bTr.por.)atolenvosvojprospech
(§ 308/2 Tr. por.)

- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre
nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2 Tr. por.)

- zákonný zástupca obž., opatrovník obž. a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa

priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obž. pozbavený spôsobilosti na právne úkonyalebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obž. i proti
jeho vôli (§ 308/2 Tr. por.)

- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého
obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli (§ 345/1 Tr. por.)

- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§
307/1c Tr. por.), a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1 Tr. por.). Ak je poškodeným právnická osoba,

odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68 Tr. por.)

- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d Tr. por.), (§ 45/1 Tr.por.)

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku ho môžu napadnúť aj preto, že

taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.