Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 22, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/169/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201136
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201136.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBratislave,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.JeannetteHajdinovejačlenov

senátu JUDr. Jozefa Timeka a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobcu: BOLITEX, s.
r. o., so sídlom Radlinského 27, 811 07 Bratislava, IČO: 45 576 963, právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Slávik a partneri, s.r.o., so sídlom nám. M.R. Štefánika 3, 955 01 Topoľčany, IČO:
36 861 375, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 5952/63,
974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 101469228/2019
zo dňa 14. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) podaním zo dňa 10. októbra 2012 oznámil
žalobcovi, že dňa 23. októbra 2012 začne daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2012.

2. Dňa 22. novembra 2012 bola za účasti splnomocneného zástupcu žalobcu spísaná zápisnica
o ústnom pojednávaní a v ten istý deň boli správcovi dane odovzdané listinné doklady, v zmysle
priloženého zoznamu dokladov.

3. Dožiadaním zo dňa 6. marca 2013 správca dane požadoval od Daňového úradu Trenčín zistenie
skutočností ohľadom dodávateľa žalobcu – A. B. B.. Odpoveď bola správcovi dane poskytnutá Daňovým
úradom Trenčín podaním zo dňa 22. marca 2013. Správca dane následne dožiadaním zo dňa 5. júna

2013požadovalodDaňovéhoúraduNitrainformácieohľadomdodávateľažalobcu–B.–C.B..Odpoveď
na dožiadanie bola správcovi dane poskytnutá podaním zo dňa 3. júla 2013.

4.Dňa17.júna2013vydalsprávcadanerozhodnutieoprerušenídaňovejkontrolyvzmysleust.§61ods.
1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), ktorým prerušil daňovú kontrolu
vykonávanú u žalobcu z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu

a daňová kontrola sa prerušuje do obdobia, kedy správca dane obdrží odpovede na zaslané žiadosti o
medzinárodnú výmenu daňových informácií s tým, že správca dane bude v kontrole pokračovať, len čo
pominú dôvody, pre ktoré sa kontrola prerušila a počas jej prerušenia neplynú lehoty podľa Daňovéhoporiadku. Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti
sa prerušila dňom 20. júna 2013.

5. Súčasťou administratívneho spisu je i formulár "SCAC 2004" výmena informácií podľa čl. 7 a čl. 15
nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti
podvodom v oblasti DPH (ďalej len „Nariadenie“), teda žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií,
pričomsprávcadanevjúni2013prostredníctvomžalovanéhožiadalčeskúfinančnúsprávuoposkytnutie
informácií týkajúcich sa daňového subjektu – D. E.. Uvedený daňový subjekt mal žalobcovi dodať tovar

– kuracie mäso.

6. Správca dane v podaní zo dňa 15. januára 2015 oznámil žalobcovi, že dňa 14. januára 2015 mu bola
doručená odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, a teda pominuli dôvody, pre ktoré
bola predmetná daňová kontrola prerušená a bude sa pokračovať v jej výkone.

7. Dožiadaním zo dňa 15. januára 2015 správca dane požadoval od Daňového úradu Žilina zistenie
skutočností ohľadom subjektov – F., B. a G. G. B.. Odpoveď bola správcovi dane poskytnutá Daňovým
úradom Žilina podaním zo dňa 11. februára 2015.

8. Dňa 23. apríla 2015 bol spísaný protokol č. 20136363/2015 z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu,

ktorá sa týkala zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za
zdaňovacie obdobie júl 2012. V časti III. protokolu – Číselné zhrnutie výsledkov kontroly správca dane
uviedol, že na základe výsledku vykonanej daňovej kontroly bol u žalobcu zistený rozdiel dane oproti
vyrubenej dani, a to v sume XX XXX,XX eur. Predmetný protokol bol doručený splnomocnenému
zástupcovi žalobcu dňa 27. apríla 2015 spolu s výzvou na vyjadrenie sa, pričom tento deň sa považuje

za deň ukončenia daňovej kontroly. Žalobca podal vyjadrenie dňa 11. mája 2015.

9. Dňa 30. novembra 2015 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, predmetom ktorého
bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k protokolu z daňovej kontroly č.
20136363/2015 zo dňa 23. apríla 2015.

10. Dňa 27. februára 2019 správca dane vydal rozhodnutie č. 100529712/2019, ktorým žalobcovi vyrubil
rozdiel dane v sume XX XXX,XX eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie
obdobie júl 2012, keď nadmerný odpočet uplatnený žalobcom v daňovom priznaní doručenom dňa 27.
augusta 2012 bol v sume X XXX,XX eur; daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní bola v

sume XX XXX,XX eur; rozdiel v sume XX XXX,XX eur a rozdiel dane na úhradu v sume XX XXX,XX
eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 26. marca 2019, o ktorom rozhodol
žalovaný rozhodnutím č. 101469228/2019 zo dňa 14. júna 2019 tak, že rozhodnutie správcu dane č.
100529712/2019 zo dňa 27. februára 2019 potvrdil.

11. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal skutkový stav zistený správcom dane v rámci
daňovej kontroly. Uviedol, že preukazovanie vzniku práva odpočítať daň je síce prvotne záležitosťou
dokladovou, súčasne je však treba rešpektovať súlad skutočného stavu so stavom formálno-právnym.
To znamená, že ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nie sú dostatočným podkladom
pre uznanie práva odpočítať DPH, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného obchodu

fakticky došlo tak, ako je v dokladoch deklarované. Pod uskutočnením zdaniteľného obchodu totiž
zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o DPH“) chápe stav faktický a nie stav formálne vykázaný. A práve preto v daňovom konaní má každý
daňový subjekt povinnosť jednak daň priznať (bremeno tvrdenia) a zároveň toto tvrdenie preukázať
(dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno nastáva na strane daňového subjektu vtedy, keď správca dane

vyjadrí relevantné pochybnosti o tvrdení daňového subjektu a ten je potom povinný tvrdené skutočnosti
preukázať. Nakoľko v danom prípade v rámci vykonaného šetrenia u správcu dane vznikli oprávnené
pochybnosti o pravdivosti ním predložených dokladov a skutočností v nich uvedených, správca dane
umožnil žalobcovi v rámci jeho dôkaznej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 45 ods. 2 písm. e)
a § 24 ods. 1 Daňového poriadku vzniknuté pochybnosti odstrániť. Žalobca podľa názoru žalovaného

toto svoje právo nevyužil. Žalovaný má tak za preukázané, že žalobca celú svoju dôkaznú povinnosť
obmedzil len na predloženie účtovných dokladov (faktúra, účtovníctvo, záznamy DPH a pod.), ktorých
vierohodnosť a pravdivosť bola v rámci vykonaného dokazovania spochybnená a žalobca v rámci svojej
dôkaznej povinnosti pochybnosti správcu dane neodstránil. Samotná existencia faktúry alebo inéhodokladu, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Ako už bolo vyššie uvedené, podľa
§ 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, kedy pri
tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Správca dane preukázal, že na strane dodávateľov

žalobcu nevznikla daňová povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona o DPH.

12. Čo sa týka vyjadrenia dodávateľa A. B. B., že tovar žalobcovi dodal, k uvedenému žalovaný
uvádza, že vierohodnosť a pravdivosť jeho vyjadrenia nebola v rámci vykonaného rozsiahleho šetrenia
správcu dane preukázaná. Z administratívneho spisu vyplýva, že tovar, ktorý mal byť dodaný žalobcovi,

mala spoločnosť A. B. B. nadobudnúť od spoločnosti B. - C. B.. Vykonaným šetrením správcu dane
dodanietovarumenovanouspoločnosťoupreukázanénebolo.Pokiaľnebolopreukázanédodanietovaru
prvým článkom obchodného reťazca, nemohol byť tento tovar predmetom obchodovania ani na ďalších
stupňoch obchodného reťazca. Odporovalo by to zásadám logického myslenia a správneho uváženia.

13. Žalobca má ďalej za zrejmé, že žalobca a vyššie uvedené subjekty, ktoré sa mali podieľať na dodaní

tovaru (kuracieho mäsa), nepreukázali predmet dane uvedený na faktúrach a nepredložili dôkazné
prostriedky o realizácii fakturovaných obchodov. Ako už bolo vyššie uvedené, nebola preukázaná
reálna existencia tovaru, nebol zistený jeho pôvod, výrobca, dovozca a ani jeho konečný spotrebiteľ,
tovar bol uskladnený na jednom mieste, nedochádzalo k jeho preprave, presúval sa len fakturačne v
rámci jedného skladu patriaceho spoločnosti G. H.. Žalobca a ani žiaden jeho obchodný partner, či už

dodávateľaleboodberateľ,nielenženepreukázalipôvodanikvalitutovaru,sktorýmmaliobchodovať,ale
nepreukázali ani to, že predmetný tovar bol v čase obchodovania vhodný na humánnu, veterinárnu alebo
akúkoľvek inú spotrebu a že spĺňal akékoľvek požiadavky na jeho vysledovateľnosť podľa potravinového
práva v súvislosti s potravinami živočíšneho pôvodu. Zároveň štatutárni zástupcovi spoločností daný
tovar žiadnym spôsobom nepreberali ani nekontrolovali, čo by malo byť v bežnom obchodnom styku a

tzv. poctivom obchodnom styku úplnou samozrejmosťou.

14. K tvrdeniu žalobcu, že odberateľ I. J., B. potvrdil, že tovar od neho prevzal, žalovaný uvádza, že táto
skutočnosť je pre posúdenie práva na odpočítanie dane v preverovanom období irelevantná, nakoľko
nebola preukázaná existencia tovaru, s ktorým sa malo obchodovať. Z predložených dodávateľských a

odberateľských faktúr žalovaný naviac zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2012 (a aj v
iných obdobiach - poznatok žalobcu) spoločnosť I. J., B. predmetný tovar od žalobcu nielen nakupovala,
ale mu ho aj predávala. Vykonaným šetrením aj za iné zdaňovacie obdobia bolo preukázané, že ide
o personálne prepojené osoby prostredníctvom K. L., ktoré deklarovali skladovanie tovaru na tej istej
adrese - G. H., pričom k reálnym dodávkam tovaru medzi uvedenými spoločnosťami nedochádzalo,

tovar sa presúval v rámci jedného skladu len fakturačne jeho preskladnením.

15. K tvrdeniu žalobcu, že intrakomunitárne dodanie tovaru odberateľovi - D. E. do Českej republiky
bolo potvrdené a to vyjadrením samotného p. E., ako aj ďalšími dokladmi, žalovaný poukazuje
na skutočnosť, že z administratívneho spisu má za nepochybné, že pravdivosť a vierohodnosť

jeho vyjadrenia i predložených dokladov bola vykonaným šetrením správcu dane spochybnená. K
predloženým dokladom, na ktoré žalobca poukazuje (faktúra, DL, CMR a pod.), žalovaný uvádza, že
samotné predloženie dokladov nie je dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie
je vykonaným dokazovaním preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného obchodu fakticky došlo tak,
ako je v dokladoch deklarované. Správca dane správne poznamenal, že technicky je možné vyhotoviť

akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté
bolo. V danom prípade žalobca deklaroval dodanie tovaru do Českej republiky, ktorého reálna existencia
nebola preukázaná, a to ani na začiatku obchodného reťazca, ani na jeho konci. Pri reťazových
obchodochplatí,žepokiaľniejepreukázanáexistenciatovarunazačiatkuobchodnéhoreťazca,nemôže
byť tento tovar predmetom obchodovania na ostatných stupňoch obchodného reťazca. Odporovalo by

to zásadám logického myslenia a správneho uváženia. Český odberateľ D. E. deklaroval, že predmetný
tovar, ktorý mal nadobudnúť od žalobcu, dodal späť na územie Slovenskej republiky spoločnostiam F.,
B. a G. G. B.. Nakoľko menované obchodné spoločnosti boli nekontaktné a neboli predložené žiadne
doklady preukazujúce ich skutočnú hospodársku činnosť, nadobudnutie tovaru od daňového subjektu -
D. E. preukázané nebolo. Z poznatkov, ktoré má žalovaný k dispozícii z iných odvolacích konaní žalobcu,

je zrejmé, že sa nejedná o ojedinelý prípad, kedy žalobca deklaroval dodanie tovaru (kuracieho mäsa)
do iného členského štátu (ČR) s oslobodením od dane, pričom tento tovar je obratom vyvážaný späť na
územie Slovenskej republiky na okruh subjektov okolo žalobcu, aby sa tu mohol opätovne zrealizovať
jeho fakturačný kolobeh.16. K požiadavkám žalobcu na vykonanie ďalších dôkazov zo strany správcu dane, ako opätovné
vypočutie zamestnancov spoločnosti G. H., vyžiadanie si evidencie vozidiel privážajúcich a odvážajúcich

tovar do skladu od spoločnosti H. B. H., žalovaný zdôrazňuje, že v daňovom konaní (pri dôkaznej
povinnosti daňovníka) platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia (vyšetrovacia). Povinnosťou
správcu dane pokiaľ ide o nároky uplatnené žalobcom, je tieto prejednať, umožniť žalobcovi ich
existenciu z právne významných hľadísk preukázať, pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré
podľa zákona nemá povinnosť predložiť žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt. Je na správcovi dane

vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z
nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už
má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Z administratívneho spisu je jednoznačne zrejmé, že
zo strany správcu dane bol daný žalobcovi dostatočný časový priestor na preukázanie ním tvrdených
skutočnostíamalmožnosťvrámcidaňovejkontrolypredkladaťdôkazyjednoznačneanespochybniteľne

preukazujúce jeho tvrdenia. Uvedenú možnosť žalobca nevyužil, nakoľko takéto dôkazy nepredložil.
Žalovaný súhlasí so záverom správcu dane, že vzhľadom na získané dôkazy, ktoré mal správca
dane k dispozícii, by opätovné vypočutie zamestnancov spoločnosti G. H., vyžiadanie si dokladov od
Kriminálneho úradu Finančnej správy, ktoré už mal správca dane k dispozícii od žalobcu a preverenie
evidencie vozidiel u spoločnosti H. B. H. nebolo účelné ani hospodárne, nakoľko by nemohlo vo veci

priniesť pre žalobcu priaznivejší výsledok a to z dôvodu, že rozsiahlym šetrením nebola preukázaná
reálna existencia tovaru, s ktorým sa malo obchodovať, t. j. nebol preukázaný predmet dane podľa §
2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Nakoľko nebol preukázaný predmet dane, nevznikla dodávateľom
žalobcu daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi následne nevzniklo právo
na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Ide tu o zachovanie hlavného princípu

mechanizmu DPH, ktorým je neutralita dane. Napokon, ako už bolo vyššie uvedené, preverovanie v
spoločnosti G. H. správca dane vo vyrubovacom konaní prostredníctvom miestne príslušného správcu
dane, Daňového úradu Trnava, vykonal.

17. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane pri hodnotení vykonaných dôkazov nepostupoval podľa § 3

ods. 3 Daňového poriadku žalovaný uvádza, že sa s daným tvrdením nestotožňuje. Z predloženého
administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane počas kontroly preveroval skutočnosti uvedené v
daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2012, podrobne preskúmaval všetky doklady predložené
daňovým subjektom i získané vlastnou činnosťou z hľadiska ich hodnovernosti, úplnosti a správnosti,
hodnotil dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom pri hodnotení

dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku,
všetky dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

18. Čo sa týka dĺžky trvania daňovej kontroly, žalovaný konštatuje, že z obsahu administratívneho

spisu zistil, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2012 u daňového subjektu začala dňa 23.
októbra 2012 na základe Oznámenia o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9102401/5/2900378/2012/Hríb zo dňa 10. októbra 2012.
Rozhodnutím správcu dane č. 9104401/5/2820927/2013/Hríb zo dňa 17. júna 2013 vydaným v zmysle §
61 ods. 1 Daňového poriadku bola daňová kontrola dňom 20. jún 2013 prerušená. Dôvodom prerušenia

daňovej kontroly bola skutočnosť, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia - bola zaslaná žiadosť č. 9104401/5/2294328/13 o medzinárodnú výmenu informácií do
Českej republiky podľa článkov 7 a 15 Nariadenia. Kontrola bola prerušená do dňa doručenia výsledku
šetrenia na základe zaslanej žiadosti. Správca dane Oznámením č. 9104401/5/95899/2015/HríM zo dňa
15. januára 2015 oznámil žalobcovi, že dňa 15. januára 2015 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová

kontrola prerušila a správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl
2012. Oznámenie o daňovej kontrole, rozhodnutie o jej prerušení i oznámenie o pokračovaní v kontrole
boli žalobcovi doručené zákonným spôsobom. Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2012 po
zohľadnení obdobia, kedy bola prerušená a kedy v zmysle § 61 ods. 5 Daňového poriadku lehoty
neplynú, trvala celkom 343 dní. Na základe uvedeného má žalobca za zrejmé, že zákonná jednoročná

lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná, daňová kontrola je zákonná a zákonný je aj protokol
z daňovej kontroly, ktorý bol podkladom na vyrubenie dane.19. Na základe uvedených skutočností žalovaný vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že správca dane
pri výkone daňovej kontroly postupoval v zmysle platných právnych predpisov, zisťoval nezrovnalosti
skutkového stavu s údajmi uvedenými v daňovom priznaní, pričom vychádzal aj z účtovných a daňových

dokladov predložených žalobcom ako aj z jednotlivých ustanovení príslušných zákonov. V ust. § 49 ods.
1 a 2 v spojitosti s § 51 zákona o DPH sú presne stanovené podmienky, za splnenia ktorých má platiteľ
právo na odpočítanie dane. V danom prípade správca dane pri výkone daňovej kontroly za zdaňovacie
obdobie júl 2012 skúmal splnenie týchto zákonom stanovených podmienok pre uplatnenie práva na
odpočítania dane, pričom zistil, že tieto zo strany žalobcu pri zdaniteľných obchodoch fakturovaných

dodávateľmi A. B. B. a B. - C. B. splnené neboli, a tým mu nevzniklo právo na odpočítanie dane.
Uvedené podmienky sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na
odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť. Naopak, zákonodarca požaduje aby platiteľ, ktorý
nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie
dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť
schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako je na nej deklarované. V

posudzovanom prípade žalobca túto skutočnosť nepreukázal.

II. Správna žaloba

20. Žalobca vo včas podanej správnej žalobe považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné,

vychádzajúce z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť
žalovanému na ďalšie konanie.

21. Žalobca ďalej uviedol, že skladoval tovar u spoločnosti G. H.. V cene skladovania bola aj manipulácia
s tovarom a evidencia. Tieto služby mu spoločnosť G. H. poskytovala na základe Zmluvy o skladovaní,

zmrazovaní a službách č. B. XX/XXXX a pravidelne mesačne ich fakturovala. Celú manipuláciu s
tovarom na základe Zmluvy o skladovaní, zmrazovaní a službách č. XXXXXXXX zabezpečovala
spoločnosť G. H.. Z tohto dôvodu na preukázanie svojich tvrdení, že tovar od dodávateľov prevzal, a
tento bol jeho odberateľom odovzdaný navrhol vypočuť aj zodpovedných zástupcov spoločnosti G. H.,
ktorí mohli potvrdiť skutočnosť, že tovar bol skutočne prevzatý na sklad zamestnancami spoločnosti a

následne vyskladnený pre odberateľov. Tento dôkaz však správca dane nevykonal. Žalobca poukázal
na to, že tento dôkaz navrhol už v rámci daňovej kontroly, následne aj v odvolaní proti rozhodnutiu
o vyrubení dane a taktiež vo vyrubovacom konaní. Správca dane ho ignoroval. Práve tento dôkaz by
podľa žalobcu slúžil na podporu jeho tvrdení, že tovar od svojich dodávateľov prevzal (vrátane, kto tovar
prevzal, od akého prepravcu a pod.) a komu tovar dodal (kedy bol vyskladnený, kto vykonal prepravu,

kto a pre koho tovar vyskladňoval). Z dodacích listov a výdajok zo skladu bolo zrejmé, kde sa tovar
skladoval a kto s ním nakladal. Žalobca ďalej navrhol správcovi dane, aby si vyžiadal od spoločnosti H.
B. H. evidenciu vozidiel privážajúcich a odvážajúcich tovar, čím by sa taktiež potvrdila skutočnosť, že
tovar bol reálne dodaný na sklad a následne zo skladu vyskladnený pre odberateľov.

22. V súvislosti s dodávateľom - spoločnosťou A. B. B. žalobca uviedol, že dodaný tovar použil výlučne
na uskutočnenie zdaniteľných plnení, a to vo forme dodávok viacerým subjektom. Pohyb na jednotlivých
skladových kartách tovaru, ktorý mu bol dodaný zo strany spoločnosti A. B. B. preukazuje aj to,
komu bol tovar dodaný. Správca dane mal pri kontrole kompletný zoznam vydaných faktúr, z ktorých
vyplýva, že tovar, ktorý žalobcovi dodala spoločnosť A. B. B. bol predaný jednotlivým odberateľom.

Konkrétni odberatelia vyplývajú z pohybov na jednotlivých skladových kartách k tovaru. Od koho tovar
spoločnosť A. B. B. kupovala žalobcu nezaujíma a nie je jeho povinnosťou skúmať a preverovať
dôveryhodnosť dodávateľov spoločnosti A. B. B., pokiaľ je tovar žalobcovi riadne dodaný. Zdôraznil, že
z ním predložených dokladov, a to faktúr (dodávateľských a odberateľských) jednoznačne vyplýva, že
tovar žalobca prevzal a tento použil výlučne na jeho uskutočnené zdaniteľné plnenia. Za dodaný tovar

žalobca aj riadne zaplatil, o čom svedčia výpisy z účtu, ktoré boli správcovi dane predložené. Aj v tejto
súvislosti žalobca navrhol správcovi dane, aby si vyžiadal od spoločnosti H. B. H. evidenciu vozidiel
privážajúcich a odvážajúcich tovar, čím by sa taktiež potvrdila skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný
na sklad a následne zo skladu vyskladnený pre odberateľov.

23. Vo vzťahu k dodávateľovi B. – G. B. uviedol, že dodaný tovar použil výlučne na uskutočnenie
zdaniteľných plnení, a to vo forme dodávok viacerým subjektom. Pohyb na jednotlivých skladových
kartách tovaru, ktorý mu bol dodaný zo strany B. – G. B. dokladá aj komu bol tovar dodaný.
Daňový úrad Bratislava mal pri kontrole kompletný zoznam vydaných faktúr, z ktorých vyplýva, žetovar, ktorý žalobcovi dodala B. – G. B., bol predaný jednotlivým odberateľom. Konkrétni odberatelia
vyplývajú z pohybov na jednotlivých skladových kartách k tovaru. Od koho tovar spoločnosť B. –
G. B. kupovala, žalobcu nezaujíma a nie je jeho povinnosťou skúmať a preverovať dôveryhodnosť

dodávateľov spoločnosti B. – G. B., pokiaľ je tovar žalobcovi riadne dodaný. Zdôraznil, že z ním
predložených dokladov, a to faktúr (dodávateľských a odberateľských) jednoznačne vyplýva, že tovar
žalobca prevzal a tento použil výlučne na jeho uskutočnené zdaniteľné plnenia. Za dodaný tovar žalobca
aj riadne zaplatil, o čom svedčia výpisy z účtu, ktoré boli správcovi dane predložené. Podľa žalobcu
skutočnosť, že sa s konateľom spoločnosti B. – G. B. nie je možné skontaktovať, nevypovedá o tom, že

táto spoločnosť by mu tovar nedodala a nie je rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, že žalobca od
tejto spoločnosti tovar v júli 2012 prevzal. Žalobca opäť zopakoval, že na preukázanie svojich tvrdení, že
tovaroddodávateľovprevzal,atentoboljehoodberateľomodovzdanýnavrholvypočuťajzodpovedných
zástupcov spoločnosti G. H., ktorí mohli potvrdiť skutočnosť, že tovar bol skutočne prevzatý na sklad
zamestnancami spoločnosti a následne vyskladnený pre odberateľov, a taktiež navrhol vyžiadať od
spoločnosti H. B. H. evidenciu vozidiel privážajúcich a odvážajúcich tovar, čím by sa taktiež potvrdila

skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný na sklad a následne zo skladu vyskladnený pre odberateľov.

24. Pokiaľ sa jedná o dodávateľa I. J., B. žalobca uvádza, že tento dodávateľ mal taktiež prenajaté
skladové priestory v mraziarenskom sklade spoločnosti G., H.. Dodanie tovaru sa tak uskutočnilo priamo
v tomto sklade a to ohlásením skladovateľovi, ktorý vykonal príslušný pohyb tovaru preskladnením.

Správca dane mal pri kontrole kompletný zoznam vydaných faktúr, z ktorých vyplýva, že tovar, ktorý mu
dodala spoločnosť I. J., B., bol predaný jednotlivým odberateľom. Z dokladov, ktoré predložil, a to faktúr
(dodávateľských a odberateľských) podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že tovar prevzal a tento použil
výlučne na ním uskutočnené zdaniteľné plnenia. Konštatovanie správcu dane, že spoločnosť I. J., B.
nepreukázala ani neuviedla overiteľné informácie týkajúce sa pôvodu, konečného spotrebiteľa, kvality

tovaru, prepravy tovaru alebo iných podstatných skutočností nie je založené na žiadnych podkladoch.
Dodávateľ I. J., B. uviedol dodávateľov tovaru a u skladovateľa – spoločnosti G. H. mohol správca dane
preveriť, kedy bol tovar prijatý na sklad a toto preverenia žalobca aj v rámci daňovej kontroly navrhoval.

25. Záverom konštatoval, že napriek tomu, že žalovaný a správca dane neuznali prijatie zdaniteľných

plnení od dodávateľov a tieto prijaté zdaniteľné plnenia vyhodnotili tak, že nenastali, potom sa už vôbec
nezaoberali otázkou, v prípade keď žalobca nemal prijať zdaniteľné plnenia, čiže ani nemohol uskutočniť
zdaniteľné plnenia, a teda mu nemohla vzniknúť povinnosť platiť DPH podľa § 19 ods. 1 zákona o
DPH, a to z plnení, ktoré podľa žalovaného neprijal. Teda na odpočet DPH nemá nárok, ale povinnosť
odviesť DPH z podľa žalovaného neuskutočnených plnení má. Namietal preto takýto výpočet daňovej

povinnosti vo vyrubovacom konaní. Podľa žalobcu žalovaný pri výpočte povinnosti platiť DPH mal
súčasne zohľadniť a odpočítať z daňovej povinnosti podľa žalobcu neuskutočnené zdaniteľné plnenia,
t. j. DPH na výstupe. Toto však nevykonal, a preto je toto rozhodnutie podľa žalobcu nesprávne.

26. K neuznaniu uskutočnenia dodávok zahraničnému partnerovi – D. E., a to tovaru – kuracie prsia

solené v celkovej hodnote XXX XXX eur, žalobca uviedol, že tento tovar bol odberateľovi dodaný, čo
potvrdil priamo p. D. E. a táto skutočnosť vyplýva aj z predložených dokladov (CMR, príjemky na sklad).
Tovar mal byť doručený do skladu v Českej republike. Žalobca v tejto súvislosti navrhol vypočuť vodičov
kamiónov, tak ako sú uvedení na výpisoch z tachografov. Správca dane však vo svojom rozhodnutí
uvádza, že D. E. tovar ďalej dodával odberateľom v Slovenskej republike – spoločnostiam G. G., B.

a F., B.. Žalobca nemal vedomosť o tom, komu jeho odberateľ dodával tovar. Táto vedomosť by ho aj
tak žiadnym spôsobom neoprávňovala akýmkoľvek spôsobom spochybňovať jeho odberateľov, resp.
zisťovať komu tovar dodáva.

27. Žalobca má za to, že dôkazmi, ktoré predložil alebo navrhol vykonať, preukázal, že vo všetkých

obchodných prípadoch, skúmaných správcom dane a žalovaným, konal s potrebnou opatrnosťou pokiaľ
išlo o jeho obchodných partnerov. Vykonal všetky zisťovania, ktoré v aktuálnom čase týchto obchodných
prípadov bolo možné vykonať, a ktoré je od neho ako podnikateľského subjektu súkromného práva
možné očakávať a spravodlivo požadovať. Taktiež sa žalobca nedostal vlastnou vinou, či už úmyselne
alebo z nedbanlivosti, vedome alebo nevedome, do takého obchodného vzťahu, ktorý bol alebo mohol

byť súčasťou podvodného daňového konania druhých subjektov a žiadne takéto skutočnosti sa ani
vo vyrubovacom konaní nepreukázali. Mal za to, že predkladanými dôkazmi sa preukázalo splnenie
všetkých zákonných podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 až 54a zákona o DPH.28. Na záver žalobca namietol dĺžku trvania samotnej daňovej kontroly, ktorá sa začala 23. októbra
2012 a bola ukončená dňa 23. apríla 2015, čo je v hrubom rozpore s § 46 ods. 10 Daňového poriadku,
v zmysle ktorého môže daňová kontrola trvať najviac jeden rok.

III. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

29. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 16. októbra 2019 k podanej žalobe uviedol, že trvá na svojich
záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí, pričom sa vysporiadal so všetkými námietkami

uplatnenými žalobcom. Žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav a po právnej
stránke bola vec posúdená správne. Ich rozhodnutia a postup v medziach žaloby boli v súlade so
zákonom.

30. Následne žalovaný skonštatoval, že rozdiel dane pozostával z nepriznaného práva na odpočítanie
dane z dodávateľských faktúr vystavených tuzemskými dodávateľmi A. B. B. a B. – C. B. (od 22.11.2011

do 26.03.2013 B. B.), predmetom ktorých bolo dodanie tovaru (mäsa) v celkovej výške XXX XXX,XX eur,
z toho základ dane v sume XXX XXX,XX eur a odpočítaná 20% DPH v sume XX XXX,XX eur. Správca
dane nárok na odpočítanie dane od menovaných dodávateľov žalobcovi nepriznal z dôvodu, že žalobca
v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie
zdaniteľného obchodu, t. j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na predmetných faktúrach a

zároveň nepreukázal, že prijatý tovar použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, čím nepreukázal
splnenie zákonom stanovených podmienok na odpočítanie dane uvedených v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm.
a) a § 51 zákona o DPH, na ktorých bezpodmienečné splnenie sa nárok na odpočítanie dane viaže.

31. Vykonaným šetrením bolo ďalej zistené, že spoločnosť G. H. neprenajímala žalobcovi v roku 2012

skladové priestory, ale prenajímala len paletové miesta, ktorých počet sa v jednotlivých mesiacoch menil
podľa skutočnosti. Uvedenú informáciu poskytli správcovi dane členovia predstavenstva pri miestnom
zisťovaní konanom dňa 9. marca 2016. Zo strany zástupcov spoločnosti G. H. boli na podporu ich tvrdení
predložené dve zmluvy o skladovaní, a to Zmluva o skladovaní, zmrazovaní a skladovacích službách č.
SLA 18/2010 zo dňa 28. decembra 2009 a Zmluva o skladovaní, zmrazovaní a skladovacích službách

č. SLA 11/2011 zo dňa 20. decembra 2010. Z predmetných zmlúv však vyplynulo, že ani jedna zmluva
nebola uzatvorená so žalobcom, ale bola uzatvorená s iným daňovým subjektom, a to spoločnosťou
L. B. B., a teda predmetné zmluvy nepredstavovali dôkaz o vzájomnom obchodnom vzťahu medzi
spoločnosťou G. H. a žalobcom.

32. Žalovaný mal zo spisového materiálu taktiež za preukázané, že žalobca bol súčasťou obchodného
reťazca spoločností obchodujúcich s komoditou mäso (reťazec: B. – C. B. › A. SK s.r.o › L., s.r.o. › D.
E., ČR › F., s.r.o. a G. G. B., resp. reťazec: I. J. B. › L., B. › I. J. B.), ktorého reálna existencia nebola
preukázaná, napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v zákone o DPH.

33. Rozsiahlym šetrením správcu dane reálne dodanie tovaru deklarované na faktúrach vystavených
žalobcovi dodávateľmi A. B. B. a B. – C. B. nebolo preukázané. Žalovaný k identickým námietkam
uvedeným v žalobe i odvolaní zaujal podrobné stanovisko už v rámci odvolacieho konania a na
tomto stanovisku zotrváva. Na dôvažok žalovaný dodal, že pre viaceré spoločnosti v reťazci platí, že
ich sídla boli virtuálne (vrátane žalobcu), nezamestnávali žiadnych zamestnancov, nevlastnili žiadny

majetok, mechanizmy, technológiu, dopravné prostriedky, skladové priestory, čím nepreukázali, že by
mali vytvorené reálne predpoklady na vykonávanie ekonomickej činnosti s uvedenou komoditou (SM –
C. B., D. E., ČR, F., B., G. G. B.). V spoločnostiach v reťazci dochádzalo často k zmenám konateľov a
prevodom na nekontaktné subjekty a následne k ich výmazu z Obchodného registra ex offo (B. B., F.
B., G. G. B.) za účelom zakryť umelý charakter ich ekonomickej činnosti, nebolo k dispozícii účtovníctvo

daných spoločností, ktoré by preukazovalo ich hospodársku činnosť. Následne došlo aj k dobrovoľnému
výmazu spoločností I. J., B. a A. B. B..

34. Záverom žalovaný tak konštatuje, že nebola preukázaná materiálna existencia deklarovaných
zdaniteľných plnení, t. j. nebol preukázaný predmet dane (existencia tovaru, s ktorým sa malo

obchodovať) a doklady, ktoré tento predmet dane deklarovali, boli vystavené len formálne, bez
materiálneho základu. Podmienkou priznania nároku na odpočítanie dane u daňového subjektu nie
sú dodávateľské faktúry alebo iné listinné doklady, ale reálne uskutočnenie nákupu tovarov a služieb
a preukázanie ich použitia na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Samotná existencia faktúryalebo iného dokladu, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre, ak nie je vierohodne
preukázané, že zdaniteľný obchod na nej deklarovaný sa skutočne uskutočnil. Žalobca reálne
uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane, nepreukázal.

35. K tvrdeniu žalobcu, že daňové orgány mu na jednej strane neuznávajú odpočet dane na vstupe
z plnení, ktoré sa neuskutočnili a na strane druhej mu ponechávajú povinnosť platiť daň podľa § 19
zákona o DPH z týchto neprijatých plnení na výstupe, žalovaný uvádza, že nie je pravdivé. V danom
prípade žalobca žiadnu daň z fiktívne deklarovaných uskutočnených plnení na výstupe neplatil, nakoľko

deklaroval dodanie tovaru do iného členského štátu od dane oslobodené v zmysle § 43 zákona o DPH.
Správca dane mu tieto fiktívne dodávky na výstupe v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH nedodanil,
a to práve z dôvodu, že sa jednalo o fiktívne plnenia, ktoré žalobca na vstupe neprijal, a teda ich
nemohol následne ani v tuzemsku predať. V prípade, keď žalobca deklaroval aj dodanie fiktívnych plnení
v tuzemsku, nevznikla mu povinnosť platiť daň z titulu dodania tovaru podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH,
ale z titulu uvedenia dane na faktúre podľa § 69 ods. 5 a § 71 ods. 6 zákona o DPH platného v danom

čase. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-342/87,
C-454/98, C-78/02-C-80/02, C-634/11, z ktorých vyplýva, že každá osoba, ktorá uvádza DPH na faktúre
alebo inom dokumente slúžiacom ako faktúra, je povinná túto daň zaplatiť bez ohľadu na povinnosť
odviesť túto daň na základe plnenia, ktoré podlieha DPH. Žalovaný má za to, že zákonná jednoročná
lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná, daňová kontrola je zákonná a zákonný je aj protokol

z daňovej kontroly, ktorý bol podkladom na vyrubenie dane.

36. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.

IV. Relevantná právna úprava

37. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

38. Podľa § 3 ods. 6 prvej vety Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní
sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane.

39. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

40. Podľa § 45 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej
len„kontrolovanýdaňovýsubjekt“),mávovzťahukzamestnancovisprávcudaneprávoa)napredloženie

1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu
zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na
rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do
dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového

subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť
svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k
zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho
vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

41. Podľa § 45 ods. 2 Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú
kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať
požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly
záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske

operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme
vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim
ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho
tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a dojeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady
a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového
subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným

prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným
dátam z týchto softvérov.

42. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa

nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo
vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému
daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30
pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k

zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v
priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty
nemožnoodpustiť.Aksadaňovoukontrolourozdielvsume,ktorúmalkontrolovanýdaňovýsubjektpodľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt

neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.

43. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných

podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť.

44. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

45. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

46. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane
podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

47. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným

majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom
sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a
bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota,
alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom
určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska5a) v deň

predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

48. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

49. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.50. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

51. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

V. Verejné vyhlásenie rozsudku

52. Správny súd v Bratislava dáva do pozornosti, že v zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022
Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022
Z. z. prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach,
a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd

v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/169/2019 vedený na
Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-6S/169/2019.

53. Správny súd v Bratislave, ako vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný
rozsahom a dôvodmi podanej žaloby a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou

napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 14. júna 2019 ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a dospel k záveru, že žaloba bola podaná nedôvodne a preto ju podľa ust. § 190 ods. 1 SSP zamietol.
Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa
22.januára 2025, nakoľko nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 1 SSP na
to, aby súd vec prejednal s nariadením pojednávania, keďže žalobca ani žalovaný nežiadali o nariadenie

pojednávania.

VI. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

54. Úlohou správneho súdu v danom konaní bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.

101469228/2019zodňa14.júna2019,ktorýmbolopotvrdenérozhodnutieDaňovéhoúraduBratislavač.
100529712/2019 zo dňa 27. februára 2019, ktorým bol žalobcovi ako daňovému subjektu určený rozdiel
dane v sume XX XXX,XX eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2012. Súd posudzoval zákonnosť
žalobou napadnutého rozhodnutia, a to v rozsahu žalobných dôvodov, pričom súd preveroval dodržanie
namietaných ustanovení zákona o DPH a zároveň posudzoval správnosť procesného postupu v zmysle

Daňového poriadku.

55. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 zákona o DPH vyplývajú hmotnoprávne
podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o
tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané platiteľom DPH (t. j. uskutočnenie zdaniteľného

plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa.
Naopak, zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti
uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených

platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však
jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým
spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný
tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa
faktúry nie je reálne uskutočnené deklarovaným dodávateľom, potom len formálna existencia faktúry,

ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom
pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane
má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného
zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce
pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom

dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane.

56.Žalovanýasprávcadanesprávnevyhodnotilizistenýskutkovýstav,podľaktoréhožalobcavpriebehu
daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľnýchobchodov(dodanietovaru)tak,akobolodeklarovanénapredmetnýchfaktúrachanepreukázal,žeprijatý
tovar použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, čím nepreukázal splnenie zákonom stanovených
podmienok na odpočítanie dane uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH, na ktorých

bezpodmienečnésplneniesanároknaodpočítaniedaneviaže.Nakoľkonebolpreukázanývznikdaňovej
povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane pri kúpe
tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť, porušil ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51
zákona o DPH. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu
dane, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane

zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním prezentovaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa
neuskutočnili. V zistených konštrukciách absentovala ich ekonomická opodstatnenosť, či skôr vyplývala
nezmyselnosť realizovaných obchodov v obchodnom reťazci.

57. Na základe uvedených skutočností sa súd stotožnil s argumentmi žalovaného. Rovnako správca
dane zachovával aj ostatné zásady daňového konania, ako zásadu zákonnosti, súčinnosti, voľného

hodnotenia dôkazov a rovnosti. Správca dane použil len zákonné prostriedky, ktoré boli nevyhnutné
na dosiahnutie účelu a preukázanie rozhodujúcich skutočností a v žiadnom prípade nepožadoval od
žalobcu, aby predkladal od svojich obchodných partnerov informácie, ktoré sú v rozpore s obchodnými
zvyklosťami, resp. aby nadštandardne zabezpečoval dôkazy na právne vzťahy týkajúce sa jeho
obchodných partnerov a ich subdodávateľov.

58.Čosatýkarozloženiadôkaznéhobremenamedzidaňovýsubjektasprávcudane,súdpoznamenáva,
že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane,
ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení žalobcu, ako aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch
predložených žalobcom. Je povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie

dane z daňových dokladov preukázať relevantnými dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený.
Dôkazná povinnosť správcu dane spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ
daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na
odpočítanie dane. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr
a iných písomností, ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené

faktúry a písomnosti odrážajú skutočnosť a či majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými
požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak
nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových
dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať skutočnosti
tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte.

59. V danom prípade vznikli v rámci daňovej kontroly u správcu dane dôvodné pochybnosti o pravdivosti
žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch uvedených. Správca dane
umožnil žalobcovi uvedené pochybnosti odstrániť, z dôkazov predložených žalobcom však o odstránení
pochybností nemožno hovoriť. Súd nemôže prisvedčiť ani námietke žalobcu o tom, že daňové orgány

ignorovali ním navrhované vykonanie dôkazu, a to vypočutie zamestnancov spoločnosti G., H., ktorá
mala predmetný tovar pre žalobcu skladovať. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane
preveroval poskytovanie skladovacích priestorov spoločnosťou G., H. pre žalobcu, pričom z ním
vykonaného dokazovania vyplynuli pochybnosti o skladovaní tovaru uvedenou spoločnosťou práve pre
žalobcu.

60. Súd nezistil žiadne namietané porušenia zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne
dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom
rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje
všetky zákonné náležitosti a je riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými

relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy aj
skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil, správne právne posúdil v súlade so zákonom o DPH
a presvedčivo odôvodnil.

61. Daňová kontrola bola vykonaná v zákonom stanovenej jednoročnej lehote. Súdny dvor Európskej

únie v rozhodnutí vo veci C-186/20 ustálil, že článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra
2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení
s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie
môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členskéhoštátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu
administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Správny súd konštatuje, že správca dane
vykonal daňovú kontrolu v lehote kratšej ako jeden rok, ktorú upravuje § 46 ods. 10 Daňového poriadku,

pričom bola zákonným spôsobom prerušená za účelom vyžiadania medzinárodnej výmeny informácií.
Z uvedeného dôvodu preto nemohlo prísť k porušeniu práv žalobcu.

62. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného,
ako aj rozhodnutie správcu dane, je vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190

SSP zamietol.

63. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalobca
nebol v konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov konania v zmysle § 167 ods. 1 a contr. SSP.
Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak súd nezistil výnimočnosť situácie, pre ktorú by bolo možné
spravodlivo požadovať od žalobcu zaplatiť eventuálne trovy žalovanému, v zmysle § 168 SSP.

64. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2
SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 493 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej

sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.