Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119215139
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1119215139.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Renáty Janákovej, v sporovej veci žalobcov: X/ T. E., L.. XX.X.XXXX,
J. D., Š. XXXX/X, X/ C. E., L.. XX.X.XXXX, J. D., Š. XXXX/X, X/ S. C., O.. E., L.. XX.X.XXXX, J. D.,
K. XXX/XX, všetci zast. Advokátska kancelária IILC, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 73,
proti žalovaným: 1/ KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 31 595 545, so sídlom

v Bratislave, Štefánikova 17, zast. JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom v Bratislave, Šoltésovej
7325/14,X/K.C.,L..X.X.XXXX,J.D.,D.XXX/X,onáhradunemajetkovejujmy,naodvolaniežalovaného
1/ proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 18. septembra 2024 č.k. B1-10C/51/2019-274
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti z r u š u
j e a konanie z a s t a v u j e .
Vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcom 1/, 2/ a 3/ priznáva nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/Rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobkyni 1/ sumu 25.000 €, žalobcovi 2/ sumu 25.000 €, žalobkyni 3/ sumu 20.000 €, všetko v lehote
30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku uplatneného nároku žalobu žalobcov zamietol,
žalobcom 1/, 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100% a
žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2/Vychádzal zo zistenia, že dňa 30.11.2018 o 00:30 hod. došlo na štátnej ceste I/74 v kilometri 36, v
úseku medzi mestom D. S. M. D. k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k smrteľnému zraneniu W.. N.
E., ktorý bol synom žalobcov 1/ a 2/ a bratom žalobkyne 3/. Dopravnú nehodu zavinil žalovaný 2/, ktorý
ako vodič osobného motorového vozidla Š. V., viedol motorové vozidlo v smere na obec D.Í. a z dôvodu
nevenovania sa plne vedeniu vozidla, ako aj neprispôsobenia rýchlosti jazdy svojim schopnostiam,
vlastnostiam vozidla, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, pri prejazde
mierne ľavotočivej zákruty s vozidlom zišiel vpravo v smere jazdy do priekopy, kde vozidlo narazilo

do lesného porastu a niekoľkokrát sa prevrátilo. Žalovaný 2/ bol trestným rozkazom Okresného
súdu Humenné zo dňa 22.03.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.04.2019,
odsúdený za prečin usmrtenia podľa ustanovenia § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s
poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného zákona za prečin z ublíženia na zdraví podľa
ustanovenia § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm.
h), j) Trestného zákona. V čase vzniku dopravnej nehody bolo motorové vozidlo, patriace žalovanému

2/, povinne zmluvne poistené žalovaným 1/.
3/Žalobcovia žalobou doručenou súdu dňa 16.10.2019 sa voči žalovaným 1/ a 2/ domáhali ochrany
osobnosti a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu - žalobcovia 1/ a 2/ každý vo výške po35.000 € a žalobkyňa 3/ v sume 30.000 €. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodili s poukazom na
ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na zákon č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v

znení neskorších predpisov, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ustálili vzhľadom na závažnosť ujmy
vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do ich práva na ochranu osobnosti.
4/Žalovaný 1/ vo vyjadrení k žalobe žiadal túto ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu,
že neuznával nárok žalobcov v celom rozsahu a považoval uplatnený nárok žalobcov za neoprávnený
a bez právneho základu a čo do výšky, za neprimeraný a nepreukázaný. Namietal svoju pasívnu

vecnú legitimáciu v konaní z dôvodu, že v zmysle súčasne platného a účinného vnútroštátneho
práva uplatniteľného vo veci samej, t.j. v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení (PZP) nie je
pasívne vecne legitimovaným subjektom, voči ktorému by mohol byť uplatnený nárok z titulu zásahu
do osobnostných práv žalobcov z dôvodu, že zákon PZP sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej
ujmy a povinnosť zahrnúť tento inštitút do poistných zmlúv žalovanému 1/ žiadnym spôsobom tento
zákon neukladá. Právna úprava poistenia zodpovednosti za škodu v ustanovení § 4 ods. 2 zákona

PZP taxatívne vymedzuje prípady, ktoré podliehajú poistnému krytiu a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia
toho, čo sa odškodňuje, plne v zhode s právnou úpravou o spôsobe a rozsahu náhrady škody
obsiahnutej v Občianskom zákonníku v ustanovení v § 442 a nasl. Pod takto vymedzenú škodu zákon
o PZP neumožňuje subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z ustanovenia § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa tak poistený s poisťovňou nadštandardne nedohodne v poistnej

zmluve. Ďalej konštatoval, že aj v prípade teoretického akceptovania premisy, že pod škodou na
zdraví je možné extenzívnym výkladom zahrnúť aj nemajetkovú ujmu pozostalých, je potom poisťovateľ
- žalovaný 1/ priamo zo zákona o PZP oslobodený od povinnosti platiť za poisteného škodu -
nemajetkovú ujmu a to práve z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou,
keďže zásah do ochrany osobnosti žalobcov je reakciou na prvotný následok, ktorým je dopravná

nehoda.Nakoniecuviedol,žeakbysasúdnestotožnilsjehoargumentáciouvovzťahuknedostatkujeho
pasívnej vecnej legitimácie a vo vzťahu k neexistencii príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou
a uplatneným nárokom, navrhol, aby súd skúmal okolnosti na strane žalovaného 2/ - jeho konanie
v čase dopravnej nehody vo vzťahu k žalobcom a k nárokom, ktoré si v konaní uplatnili, ako aj
majetkové pomery žalovaného 2/, ktoré sú rozhodné vo vzťahu k prípadnej primeranosti výšky náhrady

nemajetkovej ujmy.
5/Žalovaný 2/ nerozporoval, že dňa 30.11.2018 v nočných hodinách došlo k dopravnej nehode osobným
motorovým vozidlom škola Škoda Fabia, ktoré osobne riadil. V čase dopravnej nehody žalovaný v
druhom rade nemal dovŕšených 20 rokov. Žalovaný taktiež vo vyjadrení nerozporoval, že v motorovom
vozidle jedným zo spolucestujúcich bol aj syn žalobcov 1/ a 2/ a brat žalobkyne 3/, ktorý následkom

zranení utrpených pri dopravnej nehode zomrel. Žalovaný 2/ vo vyjadrení uviedol, že nie je si vedomý,
žebynedodržalrýchlosťpririadenímotorovéhovozidla,resp.byporušilinédopravnépredpisy,poukázal
na poveternostné podmienky v čase dopravnej nehody, ktoré boli príčinou vzniku dopravnej nehody.
Uviedol, že k dopravnej nehode nedošlo z jeho strany úmyselne a jazdu s motorovým vozidlom spolu
so svojimi priateľmi a známymi absolvoval práve na ich žiadosť. Prejavil ľútosť vo vzťahu k následkom,

ktoré v súvislosti s dopravnou nehodou vznikli, do konca svojho života sa nezbaví otázok, výčitiek a
bezmocnosti. So stanoviskom žalovaného 1/ nesúhlasil, uviedol, že nároky žalobcov by mal uspokojiť
žalovaný 1/ ako poisťovňa, u ktorej motorové vozidlo, ktoré riadil a ktorým bola spôsobená dopravná
nehoda, bolo povinne zmluvne poistené, keď súčasne konštatoval, že vzhľadom na svoju nemajetnosť
a vek, uplatnené nároky žalobcov uspokojiť nedokáže.

6/ Z obsahu pripojeného trestného spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/31/2019 mal súd prvej
inštancie preukázané, že úmrtie N. E. nastalo pri dopravnej nehode. Zosnulý sedel vzadu za sedadlom
spolujazdca, auto spadlo do niekoľko metrového zrázu a nebohý bol nájdený v aute. Bezprostrednou
príčinou smrti N. E. bolo pomliaždenie mozgu a mozgového kmeňa pri zlomeninách lebečnej spodiny a
odtrhnutí väzivového spojenia medzi spodinou lebky a krčnou chrbticou. U nebohého bol zistený pitvou

ľahký stupeň opitosti. Z obsahu písomného znaleckého posudku nie je zrejmý záver, či zosnulý N. E.
bol v čase vzniku dopravnej nehody pripútaný bezpečnostným pásom. Zo záveru znaleckého posudku
vyplynul záver, že u vodiča - žalovaného 2/ požitie alkoholických nápojov nebolo zistené, na základe
výsledkov toxikologickej analýzy moču žalovaného 2/ bol pozitívne identifikovaný metamfetamín a
jeho metabolický produkt amfetamín, vzhľadom na negatívny nález uvedenej psychotropnej látky v krvi

žalovaného 2/ možno povedať, že v čase vedenia motorového vozidla sa táto látka v krvi vodiča -
žalovaného 2/ nenachádzala a neovplyvnila jeho schopnosť viesť motorové vozidlo.
7/Bývalý Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 9. mája 2022 č.k. 10C/51/2019-197 uložil
žalovanému 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 25.000 €, žalobcovi 2/sumu 25.000 €, žalobkyni 3/ sumu 20.000 €, všetko v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo
zvyšku uplatneného nároku žalobu žalobcov zamietol a žalobcom 1/, 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100%.

8/Na odvolanie žalovaného 1/ odvolací Krajský súd v Bratislave uznesením z 25. júna 2024 č.k.
5Co/18/2023-249 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti a v
súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, keď žalovaný 1/ v odvolaní dôvodne namietal nedostatok „priamej“ príčinnej súvislosti medzi
škodou (nemajetkovou ujmou) a poistnou udalosťou v kontexte s ust. § 5 ods. 1 písm. h) zákona o PZP,

v zmysle ktorého poistiteľ nenahradí za poisteného škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorej vznik
nie je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, s ktorou argumentáciou žalovaného 1/ sa súd prvej
inštancie vôbec nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.
9/Súd prvej inštancie v teraz napadnutom rozsudku vyhodnotil námietku žalovaného 1/ týkajúcu sa
nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie ako nedôvodnú. Tento je poisťovňou, v ktorej bolo povinne
zmluvne poistené motorové vozidlo, ktorého prevádzkovateľom bol žalovaný 2/, táto skutočnosť medzi

stranami nebola sporná, v dôsledku prevádzky ktorého došlo k usmrteniu syna žalobcov 1/ a 2/ a
brata žalobkyne 3/. Pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/ vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
a/ v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. Súd zastal názor, že rozhodnutia, na obsah ktorých
poukázal žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby, boli prekonané rozhodnutiami najvyšších
súdnychautorít,medziktorépatríÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyaNajvyššísúdSlovenskejrepubliky.

V tomto kontexte rozhodnutí najvyšších súdnych autorít rozhodujú súdy nižších stupňov - okresné,
ako aj krajské súdy na celom území Slovenskej republiky. V zmysle rozhodnutí súdov všetkých
stupňov, ako aj rozhodnutí Ústavného súdu SR poisťovňa je pasívne vecne legitimovaným subjektom v
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňujú pozostalí po obeti dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla, ktoré je povinne zmluvne poistené u konkrétnej poisťovne.

10/V predmetnej právnej veci aplikovateľným vnútroštátnym právom sú zákony č. 381/2001 Z.z.,
Občiansky zákonník, ako aj výklad tzv. "motorových smerníc" EÚ. Ustanovenia týchto smerníc (a
ich jazykové mutácie) považujú za synonymá pojmy "ujma na zdraví" a "osobná ujma" (v anglickom
preklade "personal injury"), pričom v tejto súvislosti je potrebné vychádzať zo štruktúry a účelu smernice.
Uvedené pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku" a snažia sa najmä o posilnenie ochrany obetí.

Za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov a teda pod pojem ujma na
zdraví zaradiť akúkoľvek ujmu, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity
osoby, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Náhrady nemajetkovej ujmy sa pritom okrem
obetí škôd môžu domáhať aj ich pozostalí; únijné právo to nevylučuje. Tento záver nemôže spochybniť

ani okolnosť, že ustanovenia týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy patria do tej časti Občianskeho
zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti (§ 11 a nasl.) a ktorá je nezávislá od časti
týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova (§ 415 a nasl.). Zodpovednosť poisteného
za spôsobenie dopravnej nehody a usmrtenie syna žalobcov vznikla na základe dopravnej nehody a
má okrem trestnoprávnej aj občianskoprávnu povahu, vplýva aj na poskytnutie náhrady nemajetkovej

ujmy pozostalým. Škodou na zdraví sa musí rozumieť aj taká závažná škoda (ujma) na zdraví,
ktorá má za následok smrť osoby zúčastnenej na dopravnej nehode. Pri posudzovaní uplatňovaného
nároku je potrebné vychádzať z obsahu pojmu "škoda na zdraví" a "odškodňovanie škody (ujmy) na
zdraví". Škoda v tomto prípade predstavuje nemajetkovú ujmu v podobe poškodenia zdravia, bolestí
a následkov poškodeného zdravia. Ujmou na zdraví sa rozumie aj také závažné poškodenie zdravia,

ktoré má za následok smrť. Bolesť predstavuje určité fyzické a psychické útrapy vyvolané náhlou alebo
vážnejšou zmenou zdravotného stavu, ktoré vníma len konkrétny človek a ktoré nemusia byť na prvý
pohľad badateľné. Bolesť môže byť zmiešanou, ideálnou alebo psychickou ujmou, nie však škodou ako
majetkovou ujmou vyjadriteľnou v peniazoch. Bolesť je teda nemajetkovou ujmou. Peniaze nemožno
posudzovať ako ekvivalent ujmy na zdraví, ale ako primeranú satisfakciu; funkcia bolestného podľa §

444 OZ, alebo náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ, nie je reparačná, ale satisfakčná. Určitá miera
odlišnosti je pri inštitúte sťaženia spoločenského uplatnenia, pri určení jeho výšky sa berie do úvahy
aj strata možnosti vykonávať zárobkovú činnosť, prípadne dosahovanie nižšieho zárobku, dôchodku,
v obmedzení spoločenského a rodinného života, v prekážkach v uplatnení sa poškodeného v ďalšom
živote, no napriek tomu aj pri sťažení spoločenského uplatnenia, naďalej prevláda jeho nemajetková

zložka. Ujmu vo všeobecnosti možno definovať ako zničenie, alebo oslabenie právneho pomeru a to v
neprospech niektorého alebo všetkých subjektov tohto pomeru. K zničeniu právneho pomeru môže prísť
aj usmrtením člena rodiny (rodiča, dieťaťa, manžela/manželky, súrodenca), ktorá skutočnosť spôsobí
zničenie rodinnoprávneho pomeru, ku ktorému patria osobnostné práva, rodinné vzťahy, prípadne ajvyživovacia povinnosť (napríklad Luby, Š.: Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. zväzok.
Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1958, s. 274, 275, 280, 285-288).
11/S poukazom na vyššie uvedené preto, podľa názoru súdu prvej inštancie, za ujmu na zdraví patrí

okrem majetkovo vyjadrenej zložky aj náhrada nemajetkovej ujmy, ako forma satisfakcie za spôsobenú
ujmu. Logicky preto aj na tento prejednávaný prípad je aplikovateľný postup podľa § 15 a § 4 ods. 2 písm.
a/ zákona č. 381/2001 Z. z., v spojení s § 13 OZ. Pri usmrtení osoby náhrada majetkovej ujmy (škody)
v podobe ušlého zárobku, prípadne v úhrade liečebných nákladov, neprichádza do úvahy, pretože
dotknutá osoba zomrela. Rovnako neprichádza do úvahy materiálna nemajetková ujma v podobe

bolestného, alebo SSU. Podľa názoru súdu v prípade usmrtenia osoby majú teda pozostalí právo na
náhradu nemateriálnej nemajetkovej ujmy spočívajúcej v trvalých, alebo vo veľmi dlho po usmrtení im
blízkejosoby,trvajúcichútrapáchspojenýchsvedomímjejtrvalejstraty.Nemateriálnanemajetkováujma
sa nedá vyjadriť v peniazoch, preto nemôže ísť o ekvivalentnú náhradu, ale o primeranú satisfakciu
poskytovanú vo forme náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ (v spojení s rozsudkami Súdneho
dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 a C-277/12 ). Pre úplnosť súd uviedol, že hoci je odškodnenie

za bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia zaradené v šiestej časti OZ, svojou podstatou ide o
náhradunemajetkovejujmy.Nazákladetohtozáveruneobstojíargumentžalovaného1/,ževšiestejčasti
OZ (zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie) je upravená bezvýnimočne len škoda ako
majetková ujma a jej náhrada. Práve naopak, v šiestej časti OZ je zakotvená aj náhrada nemajetkovej
ujmy, minimálne v ustanovení § 444. Tento argument opätovne podporuje záver o aplikácii § 13 OZ na

predmetnú právnu vec.
12/Zákonodarca v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. legislatívnou nedôslednosťou
expressis verbis nerozlišoval medzi pojmami škoda na majetku, škoda na zdraví a nemajetková
ujma, ku ktorej jednoznačne patrí aj nemateriálna nemajetková ujma, čo však nemôže byť vykladané
v neprospech žalobcov. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutia tak Ústavného súdu SR

a Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je
nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením
zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí, od doslovného znenia právneho
textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť,
alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa súd v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať
svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V
prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho
napr. viac verzií interpretácie), alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno upustiť od doslovného gramatického

(jazykového)výkladu.Viazanosťštátnychorgánovzákonomvzmyslečl.2ods.2ústavytotižneznamená
výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných
ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,
ale aj zmyslom a účelom zákona. Pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba pojem škoda vykladať
extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej

zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný
a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov a že
aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou
dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou.
Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším

dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen
občianskoprávnuzodpovednosťzaškodu,aleajobčianskoprávnuzodpovednosťzaneoprávnenýzásah
do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Pri výklade pojmu
škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom
práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené

teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že
pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu ("personal injury") a škodu na majetku.
13/Súd prvej inštancie pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom vychádzal z rozhodnutia

odvolaciehosúdu,ktorýnárokžalobcovnanáhradunemajetkovejujmynespochybnil,akoajz rozsudkov
Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 z 24.10.2013 a C-277/12 z 24.10.2013, z uznesenia
Ústavného súdu SR č.k. ÚS 666/2016-36, rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6MCdo 1/2016, ustanovení § 11 a § 13 OZ a § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z.z.,zozákonač.274/2017Z.z.oobetiachtrestnýchčinovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovplatného
aúčinnéhovčasevznikunároku,akoajzprávnehonázoruvyslovenéhovrozhodnutiachKrajskéhosúdu
v Bratislave (napr. sp. zn. 8Co/67/2012, 3Co/244/2018, 10Co/38/2017), podľa ktorých povinné zmluvné

poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súd
sa riadil článkom 2, ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený

princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.
14/Súd prvej inštancie mal potom v spore preukázanú tak pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 1/,
ako aj žalovaného 2/. Pokiaľ žalobcovia žiadali titulom nemajetkovej osobnostnej ujmy sumu každý

zo žalobcov 1/ a 2/ po 35.000 € a žalobkyňa 3/ sumu 30.000 €, tieto sumy sa súdu prvej inštancie
javili ako zjavne neprimerane vysoké. Pre úplnosť súd v súvislosti s posúdením primeranosti žalobcami
uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy poukázal na právnu úpravu v štátoch Európskej únie. Konštatoval,
že z vykonaného dokazovania - z výsluchu žalobcov skutkovo vzišlo, že žalobcovia 1/ a 2/ s nebohým
synom mali veľmi silný emotívny vzťah, založený na porozumení a láske. Taktiež žalobkyňa 3/ mala

vybudovaný so zosnulým bratom veľmi pevný a láskyplný súrodenecký vzťah. Súd mal preukázané,
že smrť N. E. poznamenala trvalo negatívne život žalobcov, ktorí v dôsledku dopravnej nehody utrpeli
ujmu na svojich osobnostných právach stratou syna a brata. Boli dotknuté ich práva na rodinný život
a súkromie, stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život so svojim synom a bratom a prežívať
s ním pozitívne, aj prípadné negatívne stránky života. Ide o nenávratnú ujmu; trauma zo straty syna

je pre rodičov neodstrániteľná a taktiež je neodstrániteľnou stratou aj pre žalobkyňu 3/ ako sestru
zosnulého. Pravdivosť neodstrániteľného a veľmi bolestivého zásahu do osobnostných práv žalobcov
bola podčiarknutá počas konania tým, že počas ich výpovedí sa u každého so žalobcov prejavili silné
emočné prejavy v podobe plaču a prerušovaní výpovedí, ktoré boli spontánne. Žalobcovia však v
konaní nepreukázali, že by tragická smrť ich syna a brata zanechala následky fatálneho charakteru,

spočívajúce, napr. v závažnom a neodstrániteľnom zhoršení ich zdravotného stavu, v preukázateľne
negatívnej trvalej duševnej traume a pod.
15/Pre účely stanovenia konečnej výšky odškodnenia súd považoval za podstatné aj výsledky trestného
konania, kde nebolo konštatované spoluzavinenie zosnulého N. E. na vzniku dopravnej nehody.
Dopravnú nehodu dňa 30.11.2018, pri ktorej N. E. utrpel zranenia, v dôsledku ktorých pri dopravnej

nehode zomrel, v zmysle záverov znaleckého dokazovania v trestnej veci vedenej proti žalovanému 2/,
výlučne zavinil žalovaný 2/ ako vodič osobného motorového vozidla, v ktorom sa viezol, okrem iných
spolucestujúcich, aj zosnulý N. E.. Z trestného spisu, ktorého súčasťou je aj vyšetrovací spis, však nie je
možné jednoznačne určiť, či poškodený bol v čase vzniku dopravnej nehody pripútaný bezpečnostným
pásom. Zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie určil výšku nemajetkovej ujmy

v prospech žalobcov aj čiastočne s prihliadnutím na právnu úpravu odškodňovania obetí poškodených
násilnými trestnými činmi v zmysle zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a
doplneníniektorýchzákonov,platnéhoaúčinnéhovčasevznikunároku, podľaktorého akbolatrestným
činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume
päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak je obetí násilného trestného činu viac, suma odškodnenia sa

medzi nich rozdelí rovnakým dielom. V roku 2018 výška minimálnej mzdy bola ustálená na sumu 480
€, t.j. maximálna výška odškodnenia pre obeť násilného trestného činu je však vo výške 24.000 € a
ktorú je potrebné pomerne rozdeliť pre všetky obete rovnakým dielom. Súd výšku nemajetkovej ujmy
ustálil na základe vykonaného dokazovania na sumu 25.000 € pre každého zo žalobcov 1/ a 2/ a pre
žalobkyňu 3/ na sumu 20.000 € s prihliadnutím na obsah citovaných výpovedí žalobcov, ktorými mal súd

za preukázanú značnú citovú väzbu žalobcov voči ich zosnulému synovi resp. zosnulému bratovi. Vo
zvyšnej časti uplatnenej istiny súd žalobu ako nedôvodnú, zjavne nadhodnotenú, zamietol.
16/Súd prvej inštancie výšku nároku ustálil aj vzhľadom na pomery žalovaného 2/, ktorý počas konania
prehlásil,žejenemajetnýatohočasusanachádzaajvovýkonetrestuodňatiaslobody.Súdtaktiežsčasti
prihliadol aj na skutočnosť, že poškodený pravdepodobne nebol pripútaný počas jazdy bezpečnostným

pásom, keďže v pitevnej správe neboli konštatované poškodenia pokožky zosnulého, ktoré mohli byť
spôsobené bezpečnostným pásom v čase vzniku dopravnej nehody. Žalovaných zaviazal na zaplatenie
priznanej sumy spoločne a nerozdielne s poukazom na ustanovenia § 15 zákona č. 381/2001Z.z., podľaktorého poisťovňa - žalovaný 1/ má povinnosť vyplatiť uplatnený nárok žalobcom za škodcu-žalovaného
2/, ktorého zodpovednosť je daná v zmysle ustanovenia § 427 ods. 2 OZ.
17/Súd v kontexte s priamou príčinnou súvislosťou medzi škodou a poistnou udalosťou poukázal na

rad rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/253/2018 zo dňa 28.11.2019, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 174/2019 zo dňa 10.10.2019, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn.7Cdo/259/2019 zo dňa 30.03.2020, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/89/2021 zo dňa 31.01.2023, v ktorých najvyšší súd jednoznačne konštatoval,

že je daná priama príčinná súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla pozostalým v
dôsledku úmrtia ich blízkej osoby pri dopravnej nehode, ktorá bola spôsobená pri vedení motorového
vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené a pasívne vecne legitimovanými subjektmi sú tak poistený
ako aj poisťovňa, u ktorej vozidlo, ktorým dopravná nehoda bola spôsobená bolo povinne zmluvne
poistené a v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu blízkej osoby pozostalých. Najvyšší súd napríklad v
rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/89/2021 konštatoval vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi poistnou udalosťou

a nemajetkovou ujmou príčinnú súvislosť s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6M-Cdo/7/2013, v zmysle ktorého príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným
prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v
logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom
tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii,

príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody
môže byť len také konanie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha, či by
škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola.
Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa

všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu.
Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej
súvislostimedziurčitýmprotiprávnymkonanímakonkrétnouškodoujeotázkouskutkovou.Jejexistenciu
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo
nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti s právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou

(ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná
pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva
škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného, ak
vznikla a konkrétnym konaním škodcu, ak je protiprávne, prípadne inou skutočnosťou sa zisťuje príčinná
súvislosť. Najvyšší súd v ním prejednávanej veci skutkovo rovnakej s prejednávanou vecou ustálil, že

existuje príčinná súvislosť medzi ujmou žalobcov, ktorí si voči žalovanej poisťovni a prevádzkovateľovi
poisteného motorového vozidla uplatňovali nárok z titulu PZP na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý im
vznikol v dôsledku úmrtia ich blízkej osoby v dôsledku dopravnej nehody. Najvyšší súd konštatoval,
že protiprávne konanie zamestnanca žalovaného, ktorý spôsobil dopravnú nehodu bolo protiprávnym
konaním predstavujúcim poistnú udalosť - ako náhodnú udalosť, o ktorej nie je isté či vôbec a kedy

nastane. Dovolací súd dospel k záveru, že keby nedošlo k protiprávnemu konaniu poisteného, nedošlo
by ani k vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcov v dôsledku smrti ich blízkeho príbuzného. Najvyšší
súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí uviedol, že podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP má
poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené
preukázané nároky na náhradu škody vrátane náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto kontexte najvyšší

súd poukázal na rozhodnutie R61/2018 a na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o PZP, podľa ktorého v
najvyšším súdom prejednávanej veci žalobcovia boli oprávnení, ako poškodení, uplatniť si svoje nároky
na náhradu nemajetkovej ujmy priamo proti poisťovateľovi (ktorý v konaní vedenom na Najvyššom súde
Slovenskej republiky bol žalovaným v druhom rade) čo aj využili. Najvyšší súd v skúmanej veci ustálil,
že pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie dovolaním napadnutom rozhodnutí v súdom nastolenej

právnej otázke, či je daná príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou žalobcov a dopravnou nehodou,
tento názor bol podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny.
18/Súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v plnom rozsahu z dôvodu,
že žalobcovia boli v hlavnom predmete sporu o priznanie nemajetkovej ujmy úspešní, avšak výška
náhrady nemajetkovej ujmy závisela od voľnej úvahy súdu. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania

priznal súd žalovanému 1/, ktorý bol v predchádzajúcom odvolacom konaní úspešnou stranou.
19/Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v žalobe vyhovujúcej časti podal včas odvolanie žalovaný
1/ namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie o
veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesnépráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ súd prvej inštancie svoju úvahu o primeranej výške

náhrady nemajetkovej ujmy založil s poukázaním na výšku priznanej náhrady v iných štátoch, podľa
odvolateľa súd by mal preskúmateľne vedieť zdôvodniť, v akom rozsahu možno v hospodárskych
podmienkach Slovenskej republiky uvažovať o výške náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej
osoby v dôsledku dopravnej nehody s ohľadom na vzťah princípu proporcionality a satisfakčnú funkciu
poskytovania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Satisfakčná funkcia náhrady má zmierniť

následky na strane žalobcov, ktoré následky sa poskytnutím náhrady v peniazoch v akejkoľvek výške
odstrániť nedajú, čo je zásadný rozdiel medzi nárokmi za zásah do osobnostných práv stratou blízkej
osoby a nároku za zásah do osobnostných práv znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v
spoločnosti, kde poskytnutie vyššej náhrady je spôsobilé nahradiť, resp. zmierniť stratený spoločenský
potenciál.Podľažalovanéhopretoniejesprávnyargument,ževkonaniachonáhradunemajetkovejujmy
za stratu blízkej osoby by sa mali priznávať vyššie náhrady než v konaniach o náhradu nemajetkovej

ujmy znížením dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti. Vyvstáva tak otázka, prečo nižšia
než priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy nie je spôsobilá naplniť súdom priznaný základ nároku
žalobcov. Bez zodpovedania tejto otázky priznanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy označil žalovaný
za svojvoľnú, a to práve s ohľadom na princíp proporcionality, v zmysle ktorého by nemala byť náhrada
priznaná vyššia než nevyhnutná na naplnenie účelu právnej úpravy náhrady nemajetkovej ujmy. Javí sa

tak, že naplnenie satisfakčnej funkcie v predmetnom konaní by naplnila aj nižšia než priznaná suma.
Žalovaný v kontexte uvedeného poukázal na existenciu rozhodnutí iných súdov, ktorými boli priznané
podstatne nižšie náhrady než tie, ktoré súd prvej inštancie ako príklady označil v odôvodnení svojho
rozsudku.
V ďalšom odvolateľ poukázal na rozhodnutie ESĽP, v zmysle ktorého pri určovaní výšky náhrady za

porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné
zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. V tejto súvislosti poukázal na
maximálny nárok podľa zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými

činmi, pri ktorého riadnej aplikácii by maximálne možná výška náhrady za porušenie osobnostných
práv žalobcov predstavovala sumu vo výške 31.750 eura, ktorá by sa medzi žalobcov rozdelila
rovným dielom. Zákon č. 215/2006 Z.z. bol zrušený zákonom č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných
činov, ktorý poslednou novelizáciou zaviedol, že pokiaľ je pozostalých po obeti násilného trestného
činu viacero, maximálny nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu je

vo výške 25-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy. S pohľadom na minimálnu mzdu v roku
2019 by maximálny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy predstavoval sumu 15.875 euro, pričom
súčasne konštatoval, že nemajetková ujma spôsobená pozostalému z násilného trestného činu jej
kvalifikovanejšia než pozostalému s nedbanlivostného trestného činu. Žalovaný 1/ teda mal za to, že
konajúci súd priznal žalobcom neprimeranú a nevysvetlenú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá neobstojí

pri dôslednom uplatnení princípu proporcionality, výška ktorej vychádza zo svojvoľnej úvahy založenej
na nevysporiadaní sa s otázkou všeobecnej primeranosti nároku v podmienkach Slovenskej republiky
a selektívnom výbere rozhodnutí o priznaní náhrad v iných konaniach. Rozsudok je podľa odvolateľa
nepreskúmateľný, skutočnosť, že zákonná úprava nestanovuje hornú či dolnú hranicu takéhoto nároku
nemôže byť argumentom na priznávanie náhrady bez relevantného vysvetlenia. Súd musí konštruktívne

vysvetliť, ako dospel k priznanej náhrade nielen uvedením okolností vzťahu medzi žalobcom a nebohou
blízkou osobou, ale najmä vysvetlením všeobecnej primeranosti výšky tohto nároku v podmienkach SR,
bez čoho nemožno hovoriť o preskúmateľnom rozhodnutí.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný 1/ navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej žalobe vyhovujúcej časti zmenil a žalobcom priznal náhradu nemajetkovej ujmy v zníženej

výške, zodpovedajúcej zásade primeranosti a proporcionality.
20/Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ konštatovali, že odvolateľ neuviedol
žiadennovýargument,ktorýbypredtýmnebolpredmetomprvoinštančnéhoresp.skoršiehoodvolacieho
konania. Povinnosť žalovaného 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy považovali za jednoznačne
danú. Podľa žalobcov žalovaný 1/ ignoruje rozhodujúce skutočnosti pre stanovenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorými sú okrem odňatia práva na súkromný a rodinný život aj zamedzenie
rozvíjania citových a rodinných väzieb, pretrvávajúce útrapy spojené so stratou blízkej osoby, trvanie,
intenzita a následky takejto traumy. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je preto dôvodné
očakávať náhrady v rôznych sumách, nakoľko vyššie uvedené okolnosti sú individuálne pri jednotlivýchpozostalých osobách. Žalobcovia s prvoinštančnom konaní preukázali vzťah s ich nebohým synom a
bratom, s ktorým žili v spoločnej domácnosti, ktorého strata ich vážne a trvalo zasiahla a ich útrapy v
súvislostisjehostratoupretrvávajúajvsúčasnosti.Žalobcoviapretonavrhli,abyodvolacísúdnapadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie, z hľadiska jeho vecnej správnosti, potvrdil.
21/Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného 1/ v napadnutom rozsahu a z dôvodov ním
vymedzených (379, 380 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v žalobe
vyhovujúcej časti je vecne správny.
22/V prvom rade ale odvolací súd musel reagovať na výrok opakovane čiastočne zamietajúci žalobu.

Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní i napriek tomu, že ich Civilný sporový poriadok ako
základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať za predpoklady (existujúce tak
na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol
cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového poriadku.

Procesné podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma
ex offo, preto ak súd po ich preskúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý
nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 161 ods. 2 CSP). Medzi takéto procesné podmienky nepochybne
patrí aj prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata), vyplývajúca zo zákona (§ 230 CSP).
23/Podľa § 227 ods. 1 CSP doručený rozsudok, ktorý nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

24/Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže a prejednávať a rozhodovať znova.
25/Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v
každom štádiu konania, musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v
novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých

istých osôb.
26/V súdenej veci bývalý Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 9. mája 2022 č.k. 10C/51/2019-197
uložil žalovanému 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 25.000 €,
žalobcovi 2/ sumu 25.000 €, žalobkyni 3/ sumu 20.000 €, všetko v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku, a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu žalobcov zamietol. Na odvolanie žalovaného 1/

(smerujúce voči žalobe vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie) odvolací súd uznesením z 25.
júna 2024 č.k. 5Co/18/2023-249 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti
a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Je celkom zrejmé, že rozsudok súdu prvej inštancie v žalobu zamietajúcej časti nebol
odvolanímnapadnutý,vtomtorozsahutedanadobudolprávoplatnosť.Aktedasúdprvejinštanciežalobu

opätovne v časti zamietol, rozhodol opakovane o veci, ktorá je právoplatne rozhodnutá. Odvolaciemu
súdu preto neostalo, než konštatovať nedostatok podmienok konania o skôr zamietnutej časti žaloby
žalobcov pre prekážku veci rozhodnutej, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti preto v zmysle ust.
§ 389 ods. 1 písm. a/ CSP zrušil a konanie podľa § 391 ods. 1 CSP zastavil, s použitím § 161 ods. 2,
§ 230 CSP.

27/Predmetom odvolacieho konania je náhrada nemajetkovej ujmy žalobcov, ktorú utrpeli tým, že
poistenec žalovaného 1/ spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej usmrtil ich blízku osobu. Svoj nárok
žalobcovia uplatnili proti poisťovni, s ktorou mal vinník dopravnej nehody v jej čase uzatvorené povinné
zmluvné poistenie. Neoprávnený zásah do ich osobnostných práv vidia v porušení ich práva na
súkromný a rodinný život. Pasívnu legitimáciu poisťovne vyvodzujú z ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.

381/2001 Z. z., v zmysle ktorého má poistený z poistenia relevantného druhu zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ (žalovaný 1/) za neho nahradil poškodeným (žalobcom) uplatnené preukázateľné nároky na
náhradu škody, pod ktorý pojem podľa ich názoru spadá aj nemajetková ujma.
28/Čo sa týka priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, mal súd prvej inštancie za to, že
všetkým žalobcom rozhodne vzniklo, nakoľko ich ujmu by ako závažnú považoval každý človek v

rovnakej situácii. Z dokazovania vyvodil, že dôsledky smrti syna a brata žalobcov, sú u všetkých
žalobcovzávažnouujmou,keďakorodinabolivždysúdržní,aktívnesiužívalivoľnýčas,spoločnéchvíle,
navzájom si pomáhali a mali spoločné plány, takže smrť, ktorá preťala doterajšie pokojné plynutie životov
žalobcov, má za následok najmä u rodičov zosnulého nemalé psychické problémy, čo vzhľadom na
skutočnosť, že smrť vlastného dieťaťa je zaradená na najvyššie priečky stresových situácií, je viac ako

pochopiteľné.
29/Pokiaľ odvolateľ namietal výšku náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby v dôsledku
dopravnej nehody s ohľadom na vzťah princípu proporcionality a satisfakčnú funkciu poskytovania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, kedy satisfakčná funkcia náhrady má zmierniť následky nastrane žalobcov, ktoré sa poskytnutím náhrady v peniazoch v akejkoľvek výške odstrániť nedajú, čo
je zásadný rozdiel medzi nárokmi za zásah do osobnostných práv stratou blízkej osoby a nároku za
zásah do osobnostných práv znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, kde

poskytnutievyššejnáhradyjespôsobilénahradiť,resp.zmierniťstratenýspoločenskýpotenciál,odvolací
súd opakovane konštatuje, že tento názor nezdieľa. Podľa odvolacieho súdu je potrebné zohľadniť
najmä tú skutočnosť, že v súdenej veci došlo k nezvratnej ujme v tom zmysle, že boli rodinné putá
medzi žalobcami a ich synom resp. bratom pretrhnuté definitívne a to v dôsledku usmrtenia blízkej
osoby pri dopravnej nehode. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy správne

prihliadol na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu došlo. Závažnosť vzniknutej ujmy žalobcov a jej dôsledky mal riadne preukázané výsledkami
vykonaného dokazovania. Smrťou ich blízkeho príbuzného došlo k nenávratnej deštrukcii dovtedajších
osobných a rodinných vzťahov. Vzhľadom na intenzitu zásahu a jeho nenapraviteľné následky je
morálne zadosťučinenie nepostačujúce, v dôsledku čoho žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch (§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka). Podľa názoru odvolacieho súdu je výška

tejto náhrady, ktorú žalobcom priznal súd prvej inštancie, primeraná všetkým relevantným okolnostiam,
nie je paušalizovaná, nie je stanovená nad rámec bežného rozhodovania v obdobných nárokoch,
prvoinštančný súd ju individualizoval vo vzťahu ku každému zo žalobcov a zohľadnil všetky okolnosti
prejednávanej veci a prípadu. Tu je potrebné prihliadnuť aj na to, že nárok v danom prípade vzhľadom na
značnú psychickú bolesť, ktorá nastala u žalobcov, ktorí tvorili členov veľmi súdržnej rodiny spoločne s

nebohýmsynomresp.bratom,jepotrebnéposúdiťextenzívnejšieakobežnúnáhradunemajetkovejujmy
pri zásahu do ochrany osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Výška, ktorú stanovil súd prvej
inštancie,predstavujeodčinenieútrapžalobcovpeňažnounáhradouamásatisfakčný,aleajpreventívny
charakter; vychádza zásadne z objektívnej zodpovednosti a nevyžaduje zavinenie.
30/Z Občianskeho zákonníka vyplýva, že jediným kritériom, podľa ktorého má súd posúdiť a priznať

náhradu nemajetkovej ujmy, je závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do
práva na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie uznal, že rozhodnutie o priznaní výšky nemajetkovej
ujmy v prípade straty blízkej osoby je mimoriadne náročné, pretože vo vnútri každej rodiny dochádza
k vzniku neopakovateľných individuálnych vzťahov a smrť spôsobuje následné pretrhnutie väzieb vo
vnútri rodiny v dôsledku straty jej člena. Takýto zásah je u každej fyzickej osoby individuálny a je

preto potrebné citlivo a individuálne posudzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Posudzovanie výšky
nemajetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade znevažovať tým spôsobom, aby bola vnímaná ako
„cena ľudského života“. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je kompenzovať fyzickú absenciu
zomrelého, ale pokúsiť sa nahradiť pozostalým nemateriálnu ujmu, prejavujúcu sa v ich konkrétnych
subjektívnych pocitoch. V tejto citlivej otázke nie je možnosť voľnej úvahy súdu neobmedzená, ale aj

tu je potrebné rešpektovať princíp legitímneho očakávania, a to nielen na strane poškodených, ale aj
na strane povinného subjektu. To znamená, že aj rozhodovanie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
musí rešpektovať určitú líniu rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít vo vzťahu k obdobným
porušeniam individuálnych rodinných vzťahov.
31/Keďže jedným z podstatných kritérií pre určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je

zohľadnenie rozhodnutí súdov v obdobných veciach, odvolací súd poukazuje na takéto rozhodnutia
všeobecných súdov. Ide napr. o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/137/2017, ktorý
plnoletým deťom priznal každému 20.000 eur, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.
14Co/19/2017, priznané sumy 17.000 eur a 20.000 eur, rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.
21C/279/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/299/2018 súd priznal

náhradu nemajetkovej ujmy manželke v sume 15.000 eur a plnoletým deťom po 12.000 eur a 13.000
eur v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode; rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp.
zn. 8C/103/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/171/2012
bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 eur a deťom po 15.000 eur; - rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 10C/94/2014 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

20.000 eur, plnoletému synovi 15.000 eur; rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 9C/45/2011
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21Co/137/2017 bola pozostalej manželke
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 40.000 eur, plnoletým deťom po 20.000 eur v súvislosti so smrťou
pri dopravnej nehode; rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/210/2013 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2017 bola manželke zomrelého priznaná náhrada vo

výške 40.000 eur, plnoletému synovi 17.000 eur, plnoletej dcére 20.000 eur; rozsudok Krajského súdu
v Prešove č.k. 11Co/83/2012 zo dňa 7. mája 2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/18/2016 z 22. júna 2016, ktorým bola za usmrtenie manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov
2/ a 3/ zomrelého na následky ťažkých zranení pri dopravnej nehode, právoplatne priznaná peňažnánáhrada vo výške 3 x 23.000 eur. Z vyššie označených rozhodnutí je dostatočne zrejmé, že výška
náhrady nemajetkovej ujmy v súdenej veci priznaná žalobcom 1/ až 3/ súdom prvej inštancie nie je nijako
premrštená resp. neprimeraná.

32/Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Cdo/188/2021 v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej
ujmy a jej prípadnou limitáciou v zmysle osobitného zákona o obetiach trestných činov poukázal na
to, že výška náhrady za utrpenú ujmu nie je zákonom nijako limitovaná a jej určenie je ponechané na
voľnej úvahe rozhodujúceho súdu. I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných
práv, ktorým poskytuje ochranu § 13 OZ (život, zdravie, súkromie, rodinný život a pod.) sú hodnoty,

ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti
ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť adekvátnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť,
a to spôsobom, ktorý uvádza zákon - vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúce
závažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné kvantifikovať. Náhrada skutočne zodpovedajúca utrpenej

ujme je pojmovo vylúčená a priznávaná náhrada je tak len akousi „finančnou náplasťou“, ktorou je
pozostalým obete dopravnej nehody umožnené kompenzovať utrpenú ujmu formou peňažnej výhody.
Z tohto pohľadu preto akokoľvek vysoká priznaná suma nemôže nikdy skutočne odstrániť, napraviť,
odvrátiť utrpenú bolesť blízkych osôb, svojím spôsobom môže iba vyvážiť ich utrpenie. Stanovenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť

ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu,
ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre
posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 OZ.
33/Vo veci vedenej Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 9Cdo/47/2023 dovolatelia formulovali nasledovnú
právnu otázku: Je možné výšku náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých nahrádzanú formou plnenia

z povinného zmluvného poistenia obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o
obetiach? Podľa dovolateľov aplikovanie zákona o obetiach je nevhodné hneď z viacerých dôvodov.
Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka má súd určiť s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda súdu vymedzuje kritériá (i keď z podstaty

veci neurčité), ktorými sa má riadiť. Ak si súd už na začiatku stanoví limit podľa iného právneho
predpisu, dobrovoľne si tým znemožní v plnej miere zohľadniť tie kritériá, ktoré podľa § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka zohľadniť musí. Okrem toho, samotným účelom odškodňovania v zmysle
Zákona o obetiach je splnenie pozitívneho sociálneho záväzku štátu voči obetiam násilných trestných
činov. Odškodnenia v zmysle tohto zákona je možné sa domáhať, až keď poškodení nevymôžu

náhradu od samotného páchateľa. Až vtedy prichádza na rad štát, ktorý limitom uvedeným v zákone
vyjadruje, akým mechanizmom si môže dovoliť, resp. je ochotný obete subsidiárne odškodňovať.
Nie je bez významu, že páchateľ úmyselného trestného činu sa nepodieľa na platení poistného pre
prípad, že úmyselný trestný čin spácha. Je neudržateľné, aby poisťovateľ, ktorý kumuluje prostriedky
na základe platieb poistného, bol pri náhrade ujmy chránený limitom nastaveným podľa toho, čo

si môže dovoliť štát. Inak povedané, použitím zákona o obetiach sa do súkromnoprávneho vzťahu
poisťovateľa a poškodeného vnáša obmedzenie verejnoprávnou reguláciou vzťahu medzi poškodeným
a štátom. Preto ani teleologickým výkladom nemožno dospieť k záveru o opodstatnenosti tejto analógie,
keďže odškodňovanie obetí násilných trestných činov je výsledkom harmonizácie práva v zmysle
požiadaviek 1. Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou

sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa
nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001 /220/SVV a 2. Smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla
2004 o náhradách obetiam trestnej činnosti. Účelom predmetných smerníc nie je zastropovanie sumy
odškodnenia, ale práve naopak, stanovenie minimálnych požiadaviek na ochranu obetí trestných činov
a ich odškodňovania. Minimálny verejnoprávny rámec odškodňovania preto nemôže byť maximálnym

limitom odškodňovania v súkromnoprávnych vzťahoch, ale len orientačnou spodnou hranicou súm
odškodnenia. Následkom limitovania náhrady dochádza i k narušeniu princípu náhrady skutočnej škody,
resp. ujmy, ako základného princípu súkromného práva. Analogicky poukazujúc na nález Ústavného
súduSR,sp.zn.PL.US10/2016z10.októbra2018,R4/2018,vzmyslektorého„Ústavnýsúdnezabúda,
že ide o princíp súkromného práva, nie o neobmedziteľnú a absolútne platnú požiadavku ústavno-

právnej povahy. Aj tento princíp však nadobúda konštitucionálny význam, ak povaha majetkovej škody
umožňuje objektivizovať jej rozsah a ak je spravodlivé od škodcu požadovať plnú náhradu škody, (bod
129. nálezu)“ V citovanom náleze sa síce prejednávalo obmedzenie náhrady majetkovej škody, ktorú
je možné omnoho ľahšie objektivizovať, nič to však nemení na veci, že súkromné právo sa spravujezásadou náhrady úplnej ujmy, preto odškodniť treba nemajetkovú ujmu v rozsahu, v akom skutočne
vznikla, nie v rozsahu, v akom by ju hypoteticky odškodnil štát (i to až v prípade, ak by od škodcu
samotného nedošlo k odškodneniu). Stanovenie limitu podľa zákona o obetiach je v rozpore ust. § 7 ods.

2 písm. a) ZoPZP, podľa ktorého limit poistného plnenia z jednej škodovej udalosti musí byť najmenej
5.240.000 eur v prípade škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Ak je teda stanovený jeden limit v
príslušnom predpise, súd nemá možnosť siahnuť po inom (nepríslušnom) predpise za účelom ďalšieho
ohraničenia nárokov poškodených.
34/Na základe vyššie uvedenej argumentácie Najvyšší súd SR v uznesení z 27. mája 2024 sp. zn.

9Cdo/47/2023 uzavrel, že nie je daný dôvod k analogickej aplikácii ustanovení zákona o obetiach na
náhradu za citovú ujmu pozostalých obete dopravnej nehody. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej
ujmy pozostalých obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným
odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi, resp. zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov).
35/Odvolací súd mal potom po preskúmaní veci za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový

stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§
185 ods. 1,2,3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania
správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,
ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP). Správne,
presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Žalovaný 1/ v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré
uvádzal už v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré tento súd dostatočne zohľadnil pri rozhodovaní
o veci samej, jeho námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutej časti rozsudku.
Odvolaciemu súdu potom neostalo, než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej, žalobe vyhovujúcej
časti, z hľadiska jeho vecnej správnosti, potvrdiť, podľa § 387 ods. 1 CSP.

36/O nároku na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.
1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalobcom nárok
na náhradu trov odvolacieho konania priznal v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

37/Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).