Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/102/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200570
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200570.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M.

(sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. a A. B. B., C., v právnej veci
žalobcu: Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02
Bratislava, IČO: 36 861 227, zastúpený: Mgr. Petronela Zavacká, LL.M., advokátka, so sídlom Nám.
Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 172 492, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 100487142/2020 zo dňa 21.02.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania a súvisiaci skutkový stav

1.Dňa03.02.2015uzatvorilžalobcaakoposkytovateľprávnychslužiebsospoločnosťouMHManažment
a. s. so sídlom Trnavská cesta 100, 821 01 Bratislava, IČO: 50 088 033 (ďalej len „MH Manažment“)
ako odberateľ rámcovú zmluvu o poskytovaní právnych služieb (ďalej len „Zmluva“), podľa ktorej vznikol

žalobcovi nárok na odmenu za poskytované právne služby, ktorá bola po vzájomných rokovaniach
stanovená na sumu XX.XXX.XXX,- Eur spolu s daňou z pridanej hodnoty (ďalej len „Odmena“). Žalobca
vystavil MH Manažment faktúru č. 17/VF/052 zo dňa 10.10.2017 na uvedenú sumu Odmeny, ktorá jej
bola 08.11.2017 zo strany MH Manažment uhradená.

2. Dňa 09.11.2017 vydala Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru uznesenie o začatí
trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku vo

forme spolupáchateľstva v štádiu pokusu. V ten istý deň vydal Úrad Špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „ÚŠP“) príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov na
účte žalobcu sp. zn. V GO-V-985-1/2017 (ďalej len „Príkaz na zaistenie“), ktorým znemožnil žalobcovi
nakladať so zaplatenou Odmenou.

3. Dňa 22.12.2017 podal žalobca žiadosť o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov predstavujúcich
Odmenu v zmysle § 95 ods. 8 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov,

ktorou žiadal ÚŠP o zrušenie nezákonného zaistenia peňažných prostriedkov predstavujúcich Odmenu,
aby tak mohol nakladať s peňažnými prostriedkami aj za účelom splnenia svojich daňových povinností.
Uznesením sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-26 zo dňa 24.01.2018 ÚŠP zamietol žiadosť o zrušenie
zaistenia, pretože ju nepovažoval za dôvodnú. ÚŠP nevyhovel ani následnej sťažnosti proti tomutouzneseniu, ktorú ÚŠP taktiež zamietol uznesením sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-34 zo dňa 20.02.2018
(ďalej len „Uznesenie o zamietnutí sťažnosti“).

4. Žalobcovi vznikla na základe § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) povinnosť podať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie
2017, ktoré podal v predĺženej lehote dňa 29.06.2018. Ako platiteľovi dane z príjmov právnických osôb
za zdaňovacie obdobie 2017 mu vznikla povinnosť uhradiť daň z príjmov vo výške X.XXX.XXX,XX
Eur v lehote do 02.07.2018. Napriek tomu, že žalobca mal na účte v banke v čase splatnosti dane z

príjmov dostatok peňažných prostriedkov, z dôvodu Príkazu na zaistenie nemohol týmito zaistenými
prostriedkami disponovať a uhradiť daň z príjmov v celom rozsahu.

5.Žalobcapodaldňa11.07.2018vzmysle§57zákonač.563/2009Z.z.osprávedaní(daňovýporiadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)
žiadosť o odklad platenia dane z príjmov právnických osôb, ktorej Daňový úrad Bratislava rozhodnutím

č. 102658498/2018 zo dňa 27.12.2018 (ďalej len „Rozhodnutie o povolení odkladu“) vyhovel a povolil
odklad platenia daňového nedoplatku na dani z príjmov právnickej osoby vo výške X.XXX.XXX,XX Eur
do 30.06.2020.

6. Dňa 30.01.2019 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) nález č. k. I.

ÚS 122/2018-123, ktorým na základe ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol o porušení jeho základných
práv zo strany ÚŠP a zrušil Príkaz na zaistenie v spojení s Uznesením o zamietnutí Žiadosti o
zrušenie zaistenia a v spojení s Uznesením o zamietnutí sťažnosti (ďalej len „Nález“). Nález nadobudol
právoplatnosť dňa 18.02.2019.

7. Po nadobudnutí možnosti nakladať s peňažnými prostriedkami predstavujúcimi Odmenu vykonal
žalobca dňa 27.02.2019 úhradu dane z príjmov za rok 2017 v nezaplatenom rozsahu v sume
X.XXX.XXX,XX Eur. Po uhradení dane z príjmov v celom rozsahu vydal Daňový úrad Bratislava
rozhodnutie č. 101036301/2019 zo dňa 03.05.2019, ktorým podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku
vyrubil žalobcovi úrok zo sumy odkladu dane z príjmov vo výške 40.784,- Eur (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie“).

8. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že v jeho konkrétnom
prípade je vyrubenie úroku zo sumy odkladu dane z príjmov nezákonné, nesprávne, neprimerané
a nespravodlivé. Hlavnou odvolacou námietkou bola skutočnosť, že žalobca sa nedostal do omeškania

so zaplatením dane z príjmov vlastnou vinou, resp. vlastným pričinením, ale v dôsledku nezákonného
konania ÚŠP, ktorý vydal Príkaz na zaistenie a znemožnil tak žalobcovi splniť si svoje zákonné daňové
povinnosti súvisiace s Odmenou. Žalobca tak mal byť donútený požiadať o odklad s platením daňovej
povinnosti, pretože ju v dôsledku Príkazu na zaistenie nemohol zaplatiť. Nezákonnosť konania ÚŠP
preukazuje žalobca Nálezom, ktorým Ústavný súd zrušil Príkaz na zaistenie a konštatoval viacero

nezákonností a tiež, že žalobca má nárok na odmenu za úspešne poskytované právne služby. Žalobca
tak nemohol nezákonné zaistenie jeho Odmeny nijako skôr zvrátiť a splniť tak svoje daňové povinnosti
včas tak, aby sa nedostal do omeškania a nemusel žiadať o odklad s platením daňovej povinnosti.

9. Žalovaný rozhodnutím č. 100487142/2020 zo dňa 21.02.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“),

doručeným žalobcovi dňa 26.02.2020, podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. Správca dane postupoval v súlade s čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava
SR“) a § 57 ods. 5 daňového poriadku. Štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy SR, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Správca dane nemá podľa § 57 ods. 5
daňového poriadku rozhodovaciu právomoc svojvoľne rozhodnúť, či vyrubí alebo nevyrubí úrok zo sumy

odkladu dane za dobu povoleného odkladu platenia dane, alebo či bude, alebo nebude úrok určený vo
výške uvedenej v danom ustanovení. Zákon jednoznačne určuje postup správcu dane, ak má daňový
subjekt povolený odklad platenia dane, za dobu povoleného odkladu platenia dane.

10. Žalovaný taktiež v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že jednou zo základných zásad

daňového konania podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku je aj zásada zákonnosti, z ktorej vyplýva, že
daňové orgány v konaní postupujú podľa všeobecne záväzných právnych predpisov chrániac pritom
záujmy štátu a obcí a zároveň dbajú na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňovýchsubjektov a iných osôb. Žalovaný je aj preto toho názoru, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané
v súlade s platnou legislatívou.

II.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu
(rozsah a dôvody žaloby)

11. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 22.04.2020, doručenú

v rovnaký deň, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového
rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím vychádza podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci v
zmysle § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“) a tiež v tomto prípade došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred Daňovým úradom Bratislava a žalovaným, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného

rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

12. Závery žalovaného o nemožnosti rozhodovať o tom, či vyrubí alebo nevyrubí úrok zo sumy odkladu
dane,súnespravodlivoformalistickéanemožnosnimisúhlasiť.Vzmysle§57ods.5daňovéhoporiadku
síce platí, že správca dane vyrubí za dobu povoleného odkladu platenia dane úrok zo sumy odkladu

dane, avšak v zmysle § 3 ods. 1 daňového poriadku tiež platí, že pri správe daní sa dbá na zachovávanie
práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

13. Žalobca zdôrazňuje, že úrok zo sumy odkladu dane mu bol vyrubený výlučne z dôvodu pochybenia
na strane štátu, a to nezákonným Príkazom na zaistenie vydaným ÚŠP, čo bolo potvrdené Nálezom.

Žalobca sa o splnenie svojej daňovej povinnosti pokúšal a skúšal realizovať platbu nedoplatku na dani
z bankového účtu so zaistenými peňažnými prostriedkami, avšak priamo v dôsledku nezákonného
Príkazu na zaistenie ju objektívne splniť nemohol. Na túto skutočnosť mali správca dane i žalovaný
prihliadať, nakoľko ju nemožno opomínať z hľadiska účelu predmetného úroku. Tento úrok totiž možno
považovať za paušalizovanú náhradu za ujmu spôsobenú štátnemu rozpočtu v dôsledku oneskorenej

úhrady dane. Postup daňových orgánov v konečnom dôsledku znamená, že ujmu, ktorú spôsobil štátu
sám štát svojim nezákonným rozhodnutím, musí zaplatiť žalobca vo forme úroku zo sumy odkladu, ktorý
nezapríčinil, a ktorý je tak nútený spätne sa domáhať náhrady škody, ktorá mu bola týmto spôsobená od
štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti

štátu“).

14. Úrok zo sumy odkladu nemôže plniť požadovaný účel, keďže štát de facto sám sebe spôsobil
náklady, ktoré mu má zaplatiť žalobca, ktorý však žiadnu ujmu štátnemu rozpočtu nespôsobil. Žalobca
zaplatí štátu úrok zo sumy odkladu a následne si túto škodu, ktorú mu spôsobil štát, musí uplatniť

voči štátu. Napádané rozhodnutie tak vedie výlučne k množeniu súdnych sporov. Odkazuje v tomto na
rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré kritizovali „rozmnožovanie“ súdnych sporov (napr. nález sp. zn. I.
ÚS 151/2016 zo dňa 03.05.2017, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 97/2013 zo dňa 14.02.2013).

15. Žalobca je presvedčený, že spojenie slov „za dobu povoleného odkladu platenia dane alebo platenia

dane v splátkach“ obsiahnuté v § 57 ods. 5 daňového poriadku je potrebné vykladať tak, že za dobu
odkladu sa nemôže považovať situácia, keď daňový subjekt požiadal o odklad platenia dane z dôvodu
nemožnosti daň zaplatiť včas z objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom orgánu verejnej
moci. Nevyhnutnosť podania žiadosti o odklad platenia dane priamo a bezprostredne zapríčinil štát. Ak je
uhradenie dane z príjmov priamo a bezprostredne znemožnené výrokom právoplatného individuálneho

právneho aktu orgánu verejnej moci, nemôže byť ani odklad platenia dane považovaný za taký odklad,
za ktorý by štátu, ktorý spôsobil nutnosť tohto odkladu, mohla vznikať akákoľvek ujma opodstatňujúca
nutnosť vyrubiť úrok zo sumy odkladu. Nebola preto naplnená zákonom predpokladaná hypotéza v
zmysle§57ods.5daňovéhoporiadku,zčohovyplýva,žežalobcovinemohlavzniknúťpovinnosťuhradiť
úroky zo sumy odkladu.

16. Ústavný súd judikoval, že orgánom verejnej moci nemožno pri interpretácii zákonných ustanovení
tolerovať prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd (a
nepochybne ani orgán verejnej správy) nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môžea musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť
alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno
opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách, toho ktorého zákonného

predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu (nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 155/2017
zo dňa 31.08.2017, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu č. 28/2017).

17. Interpretácia a aplikácia daňového poriadku žalovaným, ktorá vyústila vydaním napádaného
rozhodnutia, je v príkrom rozpore s princípom spravodlivosti, nakoľko dopady a náklady pochybenia

štátu prenáša na žalobcu. Nestačilo, že štát prostredníctvom ÚŠP vydal nezákonný Príkaz na zaistenie,
proti ktorému sa musel žalobca brániť na Ústavnom súde, ale navyše štát, konajúci prostredníctvom
správcu dane a žalovaného, žiada, aby žalobca zaplatil úrok zo sumy odkladu predstavujúci ujmu, ktorú
spôsobil sám štát.

18. Žalobca tiež v žalobe poukázal na to, že správcu dane požiadal dňa 04.06.2019 o odpustenie alebo

úľavu zo sankcií v zmysle § 157 ods. 1 písm. c) daňového poriadku, ktorej však nebolo vyhovené
oznámením č. 102030869/2019 zo dňa 26.08.2019.

19. Ak žalobca neuspeje ani s touto správnou žalobou, bude nútený iniciovať ďalší súdny spor,
predmetomktoréhobudenáhradaškodyspôsobenánezákonnýmPríkazomnazaistenie,čopredstavuje

absurdné množenie súdnych sporov a vznik dodatočných zbytočných nákladov, ktoré vzniknú tak na
strane štátu, ako aj na strane žalobcu. Príkazom na zaistenie a následným vydaním napádaného
rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vznikla žalobcovi škoda v podobe vyrubeného
úroku zo sumy odkladu vo výške XX.XXX,- Eur, za ktorú zodpovedá štát. Je absurdné a zjavne
nespravodlivé tvrdiť, že takáto škoda musí byť spôsobená, pretože daňový úrad a žalovaný nemôžu

konať inak. Nevyrubením úroku zo sumy odkladu dane sa predíde vzniku ďalšieho sporu o náhradu
škody. Orgány verejnej správy boli povinné pristúpiť k extenzívnemu výkladu § 57 ods. 5 daňového
poriadku a to, že za okolnosť opodstatňujúcu vyrubenie úroku zo sumy odkladu sa nepovažuje situácia,
kedy daňovník o tento odklad požiada v dôsledku objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom
orgánu verejnej moci. V tomto vidí žalobca nesprávne právne posúdenie predmetného zákonného

ustanovenia.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby boli napádané rozhodnutie i prvostupňové
rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie Daňovému úradu Bratislava.

21. Ak súd vyhodnotí, že nie sú splnené podmienky na zrušenie, žalobca navrhuje znížiť úrok zo
sumy odkladu prostredníctvom inštitútu peňažnej moderácie podľa § 192 SSP na symbolickú sumu vo
výške 1,- Eur. Návrh na peňažnú moderáciu odôvodňuje žalobca rovnakými dôvodmi, o ktoré opiera
dôvody na zrušenie preskúmavaných rozhodnutí, pričom odkazuje aj na zásadu prísnej individualizácie
sankcie vyplývajúcej z toho, že právna istota a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho

štátu, nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne
a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani v prípade, ak zákonodarca sankciu vyjadril
takou výlučnou úpravou.

III.

Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie podania účastníkov konania

22. Vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 14.09.2020 žalovaný uvádza, nad rámec právnej
argumentácie uvedenej v napadnutom rozhodnutí (body 9 a 10 tohto rozsudku), že zákon neustanovuje

povinnosť správcu dane pred vyrubením sankcie skúmať majetkové a finančné pomery (každého)
daňového subjektu a podľa toho sa rozhodnúť, že nevyrubí sankciu, nakoľko finančné pomery daňového
subjektu práve v tom čase mu neumožňujú uhradiť sankciu. Postup, ako ho navrhuje žalobca v žalobe,
by bol v rozpore so zákonom. S ohľadom na zásadu zákonnosti daňového konania je žalovaný toho
názoru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s platnou legislatívou v Slovenskej republike.

S poukazom na potenciálne dôsledky aplikácie právneho názoru žalobcu má žalovaný za to, že každé
svojvoľnérozhodnutiebyboloarbitrárne,nezákonnéanespravodlivévočiostatnýmdaňovýmsubjektom,
ktorí si riadne a včas plnia svoje daňové povinnosti.23. Žalovaný zdôrazňuje, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú
právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I.
ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť

prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti
aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných
fyzických osôb a právnických osôb, k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).
24. Žalovaný trvá na svojom stanovisku, že napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade s daňovým
poriadkom a Ústavou SR, správca dane rozhodol v ich medziach, je zákonné a každé odlišné

rozhodnutie by bolo v priamom rozpore s daňovým poriadkom a Ústavou SR. Žalovaný ďalej uvádza, že
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s jeho doterajšou ustálenou rozhodovacou praxou, ktorá
je rešpektovaná judikatúrou.

25. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou zo dňa 21.10.2020, v ktorej uvádza, že jadrom
argumentácie žalovaného je to, že v dôsledku striktne a extrémne formalisticky vnímanej zásady

legality nebol oprávnený rozhodnúť inak, ako potvrdiť prvostupňové rozhodnutie. Legalita však nemôže
znamenať požiadavku bezduchého formalizmu rezignujúceho na spravodlivosť. Obsah ustanovení
právnych predpisov, právne normy, sa totiž nemôžu hľadať výlučne v slovách právnych predpisov, ale aj
v účele a „duchu“ týchto predpisov. Odkazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS
426/2012 zo dňa 21.02.2013) i odbornú literatúru.

26. Splnenie daňovej povinnosti žalobcu včas objektívne znemožnil štát nezákonným rozhodnutím,
štát následne prostredníctvom finančných orgánov vyrubil úrok z sumy odkladu dane, ktorý je pritom
z hľadiska jeho účelu paušalizovanou náhradou za ujmu spôsobenú štátnemu rozpočtu v dôsledku
oneskorenej úhrady dane (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 02.06.2016,

sp. zn. 7Afs/77/2014). Ide o absurdnú situáciu, ktorá spôsobuje zásah do práva žalobcu vlastniť
majetok, a ktorá v dôsledku extrémne formalistického prístupu výlučne vedie k nutnosti iniciovať ďalšie
konanie o náhradu škody spôsobenú štátom, hoci tomu bolo možné predísť teleologickým výkladom
daňovéhoporiadkurešpektujúcimzákladné(ústavné)právažalobcu,ktorýbybolajústavnekonformným
výkladom. Žalovaný redukuje ústavne konformný výklad na svojvoľnú aplikáciu práva. Žalobca však

zdôrazňuje, že je medzi nimi priepastný rozdiel – svojvôľou je taká aplikácia právneho predpisu, ktorá
vedie k zjavnej nespravodlivosti rezignujúc na obsah právnych predpisov, ktorý sa nevyvodzuje len z
jeho slov, ale aj z jeho účelu a na relevantné právne princípy. Výklad daňového poriadku, ktorý v žalobe
uvádza žalobca, je pritom výkladom, ktorým by žalovaný zohľadnil všetky relevantné ústavné princípy
a základné práva žalobcu.

27. Ďalšie písomné podania vo veci zo strany účastníkov konania neboli podané.

IV.
Konanie na správnom súde a relevantná právna úprava

28. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd
v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského
súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je

od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa
predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce
Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec
náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-2S/102/2020.

29. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, pretože ani
jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.01.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).

30. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie
je dotknuté.31. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

32. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

33. Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z

vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

34. Podľa § 57 ods. 1 daňového poriadku, na žiadosť daňového subjektu môže správca dane povoliť
odklad platenia dane, ktorej správu vykonáva, alebo povoliť platenie tejto dane v splátkach.

35. Podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku, za dobu povoleného odkladu platenia dane alebo platenia
dane v splátkach zaplatí daňový subjekt úrok zo sumy odkladu dane alebo zo sumy povolenej splátky.
Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej
v deň, ktorý nasleduje po dni splatnosti dane; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej

sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa vypočíta za každý
deň povoleného odkladu platenia dane alebo povoleného platenia dane v splátkach. Ak daňový subjekt
zaplatí odloženú sumu dane alebo daň v splátkach uloženú rozhodnutím správcu dane v lehote kratšej,
ako ukladá rozhodnutie, správca dane úrok z odloženej sumy vyrubí do dňa zaplatenia odloženej
sumy dane alebo do dňa zaplatenia dane v splátkach. Úrok z odloženej sumy vyrubí správca dane

rozhodnutím. Úrok z odloženej sumy je splatný do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia; tento úrok
nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt zaplatil odloženú sumu
dane alebo daň v splátkach.

V.

Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

36. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou
napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní
vrozsahužalobnýchbodovtak,akovyplývalizobsahužaloby,adospelkzáveru,žežalobajenedôvodná

a s odkazom na § 190 SSP ju zamietol.

37. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. 100487142/2020 zo dňa 21.02.2020,
ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku
vyrubený úrok vo výške XX.XXX,- Eur zo sumy odkladu dane z príjmov vo výške X.XXX.XXX,XX

Eur. Úlohou správneho súdu bolo v rozsahu uplatnených žalobných bodov preskúmať napadnuté
rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie a vyhodnotiť, či správca dane a následne žalovaný postupovali
v súlade s daňovým poriadkom pri vyrubení úroku z odkladu dane z príjmov. Podstatným pre posúdenie
zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí je posúdenie, či daňové orgány postupovali správne a či
správne právne posúdili otázku vyrubenia úroku odkladu dane za situácie, kedy žalobca nemohol daň

uhradiť z dôvodu Príkazu na zaistenie, ktorý bol neskôr zrušený Nálezom Ústavného súdu.

38. Žalobca tvrdí, že úrok zo sumy povoleného odkladu dane z príjmov žalobcu za rok 2017 mu
bol vyrubený výlučne z dôvodu pochybenia na strane štátu, a to nezákonným Príkazom na zaistenie
vydaným ÚŠP, ktorý znemožnil žalobcovi nakladať s jeho majetkom. Medzi stranami nebolo sporné, že

nezákonnosť konania orgánu verejnej moci (ÚŠP) voči žalobcovi bola potvrdená Nálezom Ústavného
súdu a že žalobca nemohol plniť svoju daňovú povinnosť priamo v dôsledku nezákonného Príkazu
na zaistenie. Žalobca preto tvrdí, že štát sám spôsobil priamo a bezprostredne nevyhnutnosť podania
žiadosti o odklad platenia dane.

39. Podstatnou žalobnou námietkou bolo tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení § 57 ods. 5
daňového poriadku, ktorý nemal byť podľa žalobcu aplikovaný na skutkový stav zistený v prípade
odkladu dane z príjmov žalobcu za rok 2017. Napriek výslovnému textu zákonného ustanovenia sažalobca domáha teleologického a ústavne konformného výkladu, ktorý umožní nevyrubiť úrok z odkladu
dane v prípade, ak bol odklad dôsledkom nezákonného postupu štátu voči majetku žalobcu.

40. Právnym posúdením veci je činnosť orgánu verejnej moci, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide v zásade vtedy, ak (i) správny orgán použil nesprávny právny predpis alebo (ii) ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo (iii) ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery, teda nesprávne aplikoval správnu právnu normu.

41. Správny súd súhlasí so žalobcom, že právnu normu nie je možné hľadať len v texte zákona. Súd
môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel
zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 274/2007 z

11.10.2007 a sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 01.07.2008). Jazykový výklad môže predstavovať len prvotné
priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie
správnosti, či nesprávnosti výkladu alebo na jeho doplnenie, či spresnenie potom slúžia ostatné
interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, napr. logický, systematický, historický
a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontext racionálnej argumentácie predstavovať významný

korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (napr. nález Ústavného súdu sp. zn. I.
ÚS 351/2010 z 05.10.2011).

42.Text§57ods.5daňovéhoporiadkujejednoznačnývoformulovaníobligatórnehonásledkupovolenia
odkladudanevoformezaplateniaúrokuzosumyodkladudanezadobupovolenéhoodkladu.Zhypotézy

právnej normy § 57 ods. 1 daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že odklad platenia dane môže
byť povolený výlučne na žiadosť daňového subjektu. Povolenie odkladu platenia dane je inštitútom,
ktorý umožňuje daňovým subjektom odložiť úhradu daňovej povinnosti na určitý čas a presunúť tak
samotný daňový náklad/výdavok na neskoršie obdobie. Príkaz na zaistenie, ktorého nezákonnosť bola
konštatovaná Nálezom, a následná objektívna nemožnosť úhrady daňovej povinnosti, nepredstavovala

príčinu povolenia odkladu platenia dane. Žalobca nesprávne uvádza, že ÚŠP spôsobil Príkazom na
zaistenia priamo a bezprostredne nevyhnutnosť podania žiadosti o odklad platenia dane. Žiadosť
o odklad platenia dane bola predložená z vlastného subjektívneho rozhodnutia žalobcu, pričom je
irelevantné, čo bolo príčinou, pre ktorú mal žalobca záujem odložiť úhradu daňovej povinnosti na
neskorší čas. Z odôvodnenia Rozhodnutia o povolení odkladu vyplýva, že dôvodom na povolenie

odkladu bolo zabezpečenie daňového nedoplatku rozhodnutím správcu dane o určení záložného práva
zo dňa 12.07.2018, ktoré bolo zapísané v centrálnom registri záložných práv vedených Notárskou
komorou Slovenskej republiky pod sp. zn. 34225/2018 zo dňa 20.11.2018. Žalobca taktiež k žiadosti
predložil analýzu svojej finančnej a ekonomickej situácie.

43. Tým, že žalobca z vlastného rozhodnutia predložil danú žiadosť za právneho stavu, kedy si bol
vedomý dôsledkov povolenia odkladu platenia dane vo forme obligatórnej povinnosti uhradiť úrok
z povoleného odkladu platenia dane, zobral na seba výlučne svojim rozhodnutím zodpovednosť za tento
následok. Žalobca nebol nútený požiadať o odklad a nebyť jeho úkonu (vo forme žiadosti), povinnosť
uhradiť úrok podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku by mu nevznikla. Vznikla by mu síce povinnosť platiť

úrok z omeškania, no táto skutočnosť je irelevantná vo vzťahu k úroku podľa § 57 ods. 5 daňového
poriadku. Na rozdiel od úroku z omeškania, povinnosť úhrady ktorého vzniká nesplnením daňovej
povinnosti, povinnosť úhrady úroku z povoleného odkladu platenia dane vzniká povolením odkladu na
základežiadostidaňovéhosubjektu(samotnéprvostupňovérozhodnutieurčujelenvýškuúrokuatýkasa
tak jeho splatnosti). Predmetná povinnosť, ktorej výška bola vyrubená prvostupňovým rozhodnutím, bola

teda priamym následkom Rozhodnutia o povolení odkladu, vydaného na základe úkonu realizovaného
žalobcom (t. j. podania žiadosti).

44. Výklad slov „za dobu povoleného odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach“
obsiahnutých v § 57 ods. 5 daňového poriadku nie je podľa názoru správneho súdu možné vykladať tak,

že za dobu odkladu sa nemôže považovať situácia, keď daňový subjekt požiadal o odklad platenia dane
z dôvodu nemožnosti daň zaplatiť včas z objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom orgánu
verejnej moci. Nejde o formalistický výklad, ale výklad, ktorý sleduje práve účel uvedeného ustanovenia.
Sám žalovaný odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (ďalej len „NSSČR“) sp. zn. 7Afs/77/2014 zo dňa 02.06.2016, ktorý vymedzuje úrok z omeškania ako paušalizovanú
náhradu za ujmu spôsobenú štátnemu rozpočtu v dôsledku oneskorenej úhrady dane. Žalobca sa snaží
aplikovať toto vymedzenie aj na úrok z povoleného odkladu dane. Správny súd súhlasí so žalobcom, že

úrok z odkladu dane možno chápať ako paušalizovanú náhradu za ujmu spôsobenú štátnemu rozpočtu
tým, že bude úhrada daňovej povinnosti odložená na neskoršie obdobie určené v rozhodnutí o povolení
odkladuplateniadane,ktoréjevydanénazákladežiadostidaňovéhosubjektu.Predmetnýúroktakpráve
pri výklade, ktorý zvolil správca dane i žalovaný, napĺňa účel uvedeného ustanovenia. Zákon neupravuje
žiadne liberačné dôvody, za ktorých by nemusel byť úrok platený, čo podľa správneho súdu odráža

nielen uvedený účel daného úroku, ale aj základný predpoklad odkladu dane, ktorý je možné povoliť len
na základe žiadosti daňového subjektu.

45. Na základe vyššie uvedeného je správny súd toho názoru, že správca dane použil správny právny
predpis, tento správne interpretoval a aplikoval na správne zistený skutkový stav. Právna norma
identifikovaná správcom dane i žalovaným, ktorá neurčuje povinnosť daňového subjektu platiť úrok

z povoleného odkladu dane v prípade, ak sú na to dané objektívne dôvody vo forme nezákonného
rozhodnutia orgánu verejnej moci, spĺňa kritéria ústavno-konformného výkladu § 57 ods. 5 daňového
poriadku, ktorý rešpektuje princíp zákonnosti vyjadrený aj v § 3 ods. 1 daňového poriadku. Zároveň
tento výklad nie je v žiadnom rozpore s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgán či orgánu verejnej správy. Toto

právomážalobcazachovanévrozsahuZákonaozodpovednostištátu.Napadnutérozhodnutievspojení
s prvostupňovým rozhodnutím žalobcu nijako neukracujú o toto právo.

46. V zmysle vyššie uvedeného vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú aj námietku žalobcu, že
nepriklonenie sa správneho súdu k výkladu, ktorého sa dožaduje žalobca, predstavuje len množenie

sporov, keď bude žalobca nútený domáhať sa podľa Zákona o zodpovednosti štátu náhrady škody,
ktorá mu bola (podľa tvrdenia žalobcu) spôsobená. Správny súd nemôže pri prieskume zákonnosti
napadnutého rozhodnutia vykladať § 57 ods. 5 daňového poriadku tak, aby sa žalobca vyhol konaniu
o náhrade škody podľa osobitného predpisu. Správny súdny prieskum podľa SSP má odlišný obsah
ako konanie vo veci náhrady škody spôsobenej pri výkone verenej moci. Posudzujú sa odlišné aspekty,

pričom základné predpoklady priznania nároku na náhradu škody (napr. vrátane otázky vzniku škody
a priamej príčinnej súvislosti) správny súd nemôže v zmysle SSP posudzovať ani priamo a ani nepriamo
pri výklade aplikovateľných hmotnoprávnych ustanovení. Až príslušný civilný súd bude, v prípade
splnenia všetkých zákonných podmienok (napr. vrátane predbežného prejednania nároku s príslušným
správnym orgánom), povolaný na vyhodnotenie splnenia podmienok na priznanie nároku na náhradu

škody, resp. určenia povinnosti nahradiť prípadnú škodu. Správny súd si preto nemôže osobovať právo
predbežne posúdiť okolnosti vzniku nároku na náhradu škody a v zmysle tohto predbežného posúdenia
rozhodnúť o potrebe „nerozmnožovať“ súdne spory. Takýto postup by nebol ústavno-konformných
výkladom aplikovateľného predpisu ani logickým korektívom záverov zákonného textu.

47. Keďže žalobca žiada, aby súd aplikoval peňažnú moderáciu a zohľadnil zásadu prísnej
individualizácie sankcie, bolo nevyhnutné posúdiť aj povahu úroku z povoleného odkladu dane. Podľa
správneho súdu nemá daný úrok sankčnú povahu, keďže jeho účelom nie je penalizácia daňového
subjektu ale, ako žalobca sám tvrdí, paušalizovaná náhrada za ujmu spôsobenú štátnemu rozpočtu.
Žalobca síce odkazuje na rozhodnutie NSS ČR (bod 44 vyššie), no opomína, že predmetné rozhodnutie

jednoznačne uvádza, že úrok z omeškania „nelze chápat jako sankci za správní delikt, tudíž při jeho
stanovení nelze aplikovat stěžovatelem namítanou zásadu zákazu dvojího trestání, ani jinou zásadu
trestníhoprávahmotného“.Spôsoburčeniapercentuálnejsadzbyúrokuzomeškania,rovnakoakoúroku
z povoleného odkladu platenia dane, reflektuje aktuálnu cenu peňazí a jej vývoj v čase omeškania
či povoleného odkladu platenia dane, t. j. ide o hodnotu, o ktorú môže byť teoreticky ukrátený štátny

rozpočet. Skutočnosť, že úrok z odkladu dane nie je sankciou možno podporiť aj systematickým
výkladom daňového poriadku, ktorý zaraďuje § 57 (Odklad platenia dane a povolenie splátok) do tretej
časti (Platenie daní) daňového poriadku. Úrok z omeškania v zmysle § 156 daňového poriadku je
naproti tomu upravený v piatej časti (Zodpovednosť za porušenie povinnosti) daňového poriadku, ktorý
upravuje Sankcie v § 155 až 157b. Na základe uvedeného nemohli daňové orgány aplikovať na úrok

z povoleného odkladu platenia dane inštitút úľavy zo sankcie alebo odpustenia sankcie podľa § 157
daňového poriadku a ani správny súd nemôže na uvedené aplikovať inštitút peňažnej moderácie podľa
§ 192 SSP. Správny orgán aplikoval spôsob výpočtu úroku v zmysle jasných pravidiel formulovanýchv § 57 ods. 5 daňového poriadku a správny súd nevidí žiaden priestor na zníženie správnym orgánov
určenej výšky úroku z povoleného odkladu platenia dane.

48. Vo vzťahu k žalobnej námietke podstatného porušenia ustanovení o konaní pred správcom dane
a žalovaným, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej v zmysle
§ 191 ods. 1 písm. g) SSP, žalobca neuviedol žiadnu osobitnú argumentáciu a odkázal na dôvody
uvedené v žalobe vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1
písm. c) SSP. Z toho dôvodu a s odkazom na vyššie uvedené vyhodnotil správny súd aj túto námietku

nesprávneho postupu v konaní ako nedôvodnú.

49. Pre úplnosť správny súd uvádza, že preskúmavané rozhodnutia nie sú rozhodnutiami v oblasti
správneho trestania. Napadnuté rozhodnutia neuložili sankciu, keďže úrok z povoleného odkladu
platenia dane nemá sankčný charakter. Z toho dôvodu súd posudzoval napadnuté rozhodnutie a jemu
predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie výlučne v rozsahu žalobných bodov a neaplikoval § 195 SSP,

t. j. neskúmal napadnuté rozhodnutie nad rozsah uplatnených žalobných bodov.

50. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane
a žalovaného bol súladný so zákonom. Na podklade daného tak správny súd dospel k nedôvodnosti
podanej žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol.

51. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu
v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania, vrátane kasačného konania nepriznal, keďže mu
žiadne trovy v konaní nevznikli.

52. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie
lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.

1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny

súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).