Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 22, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/95/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200533
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200533.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M.

a členov senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Kataríny Kučerákovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 23/640, 962 21
Lieskovec, IČO: 45 300 950, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom
Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO:
51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63,
974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100378025/2020 zo dňa
06.02.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

1.Oznámenímodaňovejkontrolezodňa05.04.2018oznámilDaňovýúradprevybranédaňovésubjekty,

so sídlom Radlinského 37, 817 89 Bratislava (ďalej len „správca dane“) žalobcovi výkon daňovej kontroly
nadanizpridanejhodnoty(ďalejaj„DPH“)zazdaňovacieobdobiejúl2017,august2017,november2017
a december 2017. Predmetné súdne konanie je vedené vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu november
2017.

2. Správca dane vydal protokol z daňovej kontroly č. 100734878/2019 zo dňa 26.03.2019, a to
vo vzťahu k dodržiavaniu ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskoršíchpredpisov(ďalejlen„ZákonoDPH“)zazdaňovacieobdobiejúl2017,august2017,november
2017 a december 2017. Protokol bol žalobcovi osobne doručený, a to dňa 05.04.2019. K protokolu
sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 13.05.2019, pričom namietol, že tento vychádza z nesprávne
zistenéhoskutkovéhostavu,tvrdeniasprávcudanebolivrozporesozákonomavšeobecnezaužívanými
obchodnými postupmi a know-how v oblasti chovu hydiny. Žalobca ďalej namietol objektivitu správcu
dane v rozsahu protokolu ako celku, ktorý považoval za nezákonný a nepreskúmateľný výstup daňovej
kontroly. Žalobca namietol svojvôľu vyhodnotenia skutočností a prijímania záverov zo strany správcu

dane a z toho dôsledku nedôvodné spochybňovanie skutočností preukázaných a tvrdených zo strany
žalobcu. Žalobca poukázal na nespôsobilosť protokolu pre účely prijatia akýchkoľvek naň nadväzujúcich
rozhodnutí z dôvodu nezákonnosti – porušené ustanovenia zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„Daňový poriadok“) – doručovanie, neprimerané prenesenie dôkazného bremena na žalobcu, nesprávny
výklad zákonných ustanovení a nepreskúmateľnosť.

3. Správca dane vydal rozhodnutie č. 101919076/2019 zo dňa 12.08.2019 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 373.892,34 eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie november 2017.

4. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 12.09.2019, pričom ho napadol

v celom jeho rozsahu. Žalobca namietol, že správca dane sa nevysporiadal s nedostatkami, vytýkanými
vo vyjadrení k protokolu a prvostupňové rozhodnutie tak bolo nevyhnutné zrušiť.

5. Na podklade podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie č. 100378025/2020 zo dňa
06.02.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný
zosumarizoval podané odvolanie, zosumarizoval predchádzajúce konanie pred správcom dane,

prvostupňové rozhodnutie a následne uviedol svoje vlastné posúdenie veci. Uviedol, že správca dane
v prvostupňovom rozhodnutí, pre lepšie objasnenie obchodného reťazca (komodita mäso, pracovná sila
a technologická linka) uviedol aj skutočnosti týkajúce sa iných zdaňovacích období. Žalovaný na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie,
pričom všetky zistené skutočnosti, spôsob ich zistenia a vyhodnotenie dôkazov boli podrobne uvedené

v prvostupňovom rozhodnutí, s ktorým sa žalovaný stotožnil.

6. Žalovaný poukázal na to, že správca dane sa vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu
na:

6.1. dodávateľské faktúry od spoločnosti Corporation Work Service SK s.r.o., naposledy sídlom Cukrová
14, 811 08 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 362 151 (ďalej len „spoločnosť Corporation
Work Service SK“);
6.2. dodávateľské faktúry od (i) spoločnosti SOLAX Power s.r.o., IČO: 46 471 707 (ďalej len „spoločnosť
SOLAX“), (ii) od JUDr. Kvasňovského, advokáta, (iii) od spoločnosti IS Solutions, s.r.o., IČO: 36 671 169

(ďalej len „spoločnosť IS Solutions“), (iv) spoločnosti BVB plus, s.r.o., IČO: 46 705 708 (ďalej len
„spoločnosť BVB Plus“);
6.3. dodávateľské faktúry od spoločnosti Podtatranská hydina a.s., IČO: 31 651 682 (ďalej len
„spoločnosť Podtatranská hydina“).

7. Žalovaný konštatoval, že v konaní správcu dane nezistil žiadne dôvody na zrušenie prvostupňového
rozhodnutia a ani vady nezákonnosti. Zosumarizoval, že obchodné reťazce, popísané správcom dane,
ktorých súčasťou bol aj žalobca, skutočne niesli typické znaky konaní podvodného charakteru vo vzťahu
k dani z pridanej hodnoty. Faktom bolo, že žalobca nepostupoval v danej veci s potrebnou odbornou
starostlivosťou,keďignorujúccitlivosťkomodityalegislatívnepožiadavkynajejvysledovateľnosťneprijal

dostatočné opatrenia, aby sa jeho účasť v danom obchodnom reťazci dala považovať za konanie
v súlade s dobrou vierou. Za danej situácie bol správca dane plne oprávnený nepriznať žalobcovi
právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľov – spoločnosti Corporation Work Service SK,
spoločnosti SOLAX, JUDr. Kvasňovského, spoločnosti IS Solutions, spoločnosti BVB plus a spoločnosti
Podtatranská hydina. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne námietky, ktoré by zakladali dôvod na

priznanie uplatneného nároku na odpočítanie dane v celom rozsahu a vzhľadom na vzniknutú dôkaznú
situáciu žalovaný nemal za to, že vrátením veci na ďalšie konanie budú výsledkom dokazovania také
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu prvostupňového rozhodnutia.

8. Žalovaný uzavrel, že zo zisteného stavu bolo zrejmé, že absentovali tie dôkazy, ktoré by preukázali,

že faktúry, ktoré boli predmetom uplatneného nároku na odpočítanie dane boli vystavené na základe
reálne uskutočneného dodania tovaru, resp. služby dodávateľmi. Žalovaný sa stotožnil so správcom
dane, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane, pretože podmienky boli naplnené len formálne.
Žalovaný tak ustálil, že záver, ktorý správca dane vyvodil zo zisteného skutkového stavu zodpovedal
zásadám logického myslenia a správneho uváženia a bol v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami

Zákona o DPH.

II.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu9. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave žalobu zo dňa 09.04.2020 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa
domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia

a vrátenia veci na ďalšie konanie.

10. Žalobca poukázal na právny základ žaloby, pričom odkázal na Ústavu Slovenskej republiky, zákon č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), zákon č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“),

Daňový poriadok a Zákon o DPH, pričom citoval vybrané ustanovenia dotknutých právnych predpisov.

11.Žalobcanamietolnedodržanielehotynavýkondaňovejkontrolyavaduprotokolu.Žalobcauviedol,že
daňovákontrolazačaladňa02.05.2018askončenáboladňa05.04.2019,avšaksprávcadanevovýkone
daňovej kontroly pokračoval aj po jej skončení, a to tým, že zamestnanci správcu dane sa dostavili
dňa 15.05.2019 do prevádzky žalobcu a sami si vyhotovili a prevzali skeny a fotokópie dokladov za

zdaňovacie obdobia 07,08,11 a 12/2017. Uvedeným konaním tak jednoznačne správca dane pokračoval
vo výkone daňovej kontroly, a preto bola reálne ukončená až dňa 15.05.2019, čím došlo k porušeniu §
61 ods. 10 Daňového poriadku.

12. Ďalej žalobca namietol porušenie jeho procesných práv a nedostatočne zistený skutkový stav veci.

Žalobca nesúhlasil so závermi správcu dane a žalovaného, pretože podľa jeho názoru nemôže správca
dane žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) považovať za konkrétny vykonávaný
dôkaz, ale jedná sa o informáciu o výsledkoch dokazovania vykonaného správcom dane. Z toho dôvodu
bol správca dane povinný v rámci prejednávacej zásady uvedenej v § 24 ods. 2 Daňového poriadku zistiť
konkrétnevykonanédôkazyaumožniťkontrolovanémudaňovémusubjektuvyjadriťsakuvšetkýmtýmto

konkrétnym vykonaným dôkazom. Správca dane v prípade žiadostí o MVI porušil uvedenú povinnosť.
Žalobca uviedol, že informácie získané v rámci MVI nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní,
pretože majú informatívny charakter, ktorým sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť následne
potvrdený dokazovaním. Žalobca zdôraznil, že správca dane na potvrdenie informácií získaných v rámci
MVI nevykonal žiadne dokazovanie, t. j. informácie nijak nepotvrdil. Z odpovedí MVI vyplynuli závažné

tvrdenia,ktorésprávcadaneprijalakonerozporuplnéadokázané,pritomsámnebolúčastníkomprocesu
ich získavania, a preto nemôže posúdiť napríklad procesné alebo iné vady, ktorými tieto informácie môžu
trpieť.

13.Ďalejžalobcanamietol,žesprávcadanevypočúvalfyzickéosobyazástupcovobchodnýchpartnerov

bez prítomnosti zástupcu žalobcu a ani ho o takomto úkone neupovedomil.

14. Žalobca konštatoval, že správca dane na viacerých miestach v rozhodnutí označuje spoločnosť
Mima Market a spoločnosť Corporation Work Service SK pojmami „nárazník“ alebo „účelová spoločnosť“
alebo „umelo včlenená spoločnosť“. V užívaní pojmov, bez náležitého odôvodnenia žalobca videl vadu

rozhodnutia. V prípade, ak správca dane tvrdil, že transakcie boli realizované za účelom dosiahnutia
daňovej výhody, a to nároku na odpočítanie dane, tak žalobca uviedol, že uplatnenie si odpočítania dane
nie je daňovou výhodou, ale ide o právo, ktoré si daňový subjekt uplatňuje za podmienky, že transakcie
majú ekonomické opodstatnenie, teda dosiahnutie zisku, čo potvrdili reálne vykonané transakcie.
Žalobca mal za to, že správca dane nepochopil ekonomickú podstatu a význam jednotlivých obchodných

partnerov žalobcu, ale automaticky aplikoval teóriu o reťazových obchodoch s cieľom získania daňovej
výhody. Z uvedeného vyplynulo, že zamestnanci správcu dane automaticky zaujato nazerali na
žalobcu ako na subjekt, ktorého jedinou snahou bolo získať daňovú výhodu, a tak aj posudzovali
a vyhodnocovali dôkazné prostriedky. Zamestnanci správcu dane nijakým spôsobom nevyhodnocovali
a nebrali do úvahy dôkazné prostriedky, ktoré svedčali v prospech žalobcu, ale stále do úvahy brali

len dôkazné prostriedky v neprospech žalobcu. Správca dane automaticky jednotlivé spoločnosti,
ktoré vystupovali ako obchodní partneri žalobcu označil statusom a postavením nárazníkovej alebo
podvodnej spoločnosti. Správca dane absolútne nevykonal dokazovanie vo vzťahu k obchodným
partnerom žalobcu, nevykonal zisťovanie ohľadom majetkových pomerov v čase zdaňovacieho obdobia
a nevenoval sa zisteniu personálnej základne.

15. Žalobca ďalej namietol absenciu dôvodu výkonu daňovej kontroly – absencia dôvodu, účelu alebo
akéhokoľvek podnetu pre začatie výkonu daňovej kontroly správcom dane je vadou konania bez
možnosti dodatočnej nápravy, ktorá má za následok nezákonnosť takto vedenej daňovej kontroly. Dôvoddaňovejkontrolynemôžebyťšpecifikovanýlenodkazomnazneniepríslušnéhozákonnéhoustanovenia,
ale je nevyhnutné, aby dôvod začatia daňovej kontroly bol špecifikovaný konkrétnymi skutkovými
okolnosťami daného prípadu, ktoré u správcu dane vzbudili alebo vzbudzujú potrebu vykonania daňovej

kontroly.

16. Žalobca konštatoval, že celý proces zabezpečovania a vykonávania dôkazov správcom dane
smeroval k tomu, aby sa prioritne preverila a preukázala vedomá a priama účasť žalobcu na konaní
poznačenom podvodom. Žalobca uviedol, že orgány finančnej správy tvrdili, že žalobca sa s plným

vedomím a priamo zúčastňoval na konaní poznačenom podvodom, t. j. na deklarovaných obchodný
transakciách – dodávkach tovaru v mene spoločnosti REVITAL Trade, ERGUS Plus, FeMA Trade a B-
spol pre žalobcu. Žalobca mal za to, že správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach zastupovali
úlohy príslušných orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), pričom svojvoľne zaujali
postavenie zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine žalobcu v časti naplnenia skutkovej
podstatyhospodárskehotrestnéhočinu–podvoduvoblastisprávydaní.Finančnéorgánytaknažalobcu

nazerali ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu v oblasti daní a z toho dôvodu bolo
na mieste vyslovenie pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti zo strany finančných orgánov.

17.Žalobcanamietolnepreskúmateľnéaplikovaniepojmupersonálneprepojenéosoby.Žalobcauviedol,
že správa dane na viacerých miestach poukazuje na skutočnosť, že žalobca, spoločnosť HYDINA

SK, spoločnosť BEST MEAT a spoločnosť Podtatranská hydina sú prepojené osoby cez osobu A.
B. C., čím nadobúdajú status personálne prepojených osôb. Žalobca však uviedol, že správca dane
nijakým spôsobom neodôvodnil a nepreukázal objektívnym spôsobom skutočnosť, že spoločnosti boli
personálne prepojenými osobami. V predmetných spoločnostiach, s výnimkou spoločnosti Podtatranská
hydina v minulosti, cca do roka 2014 pôsobil A. B. C., avšak tento sa svojich funkcií vzdal, čím stratil

akýkoľvek vplyv na riadenie predmetných spoločností.

18. Žalobca si uplatnil námietku neobstarania dostatočného množstva podkladov a námietku neúplného
zistenia skutkového stavu pre rozhodnutie vo veci. Žalobca mal za to, že jednoznačne preukázal svoj
nárok na odpočet DPH v príslušnom rozsahu, vyčerpávajúcim spôsobom preukázal splnenie podmienok

pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH, poukázal pri tom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie a rovnako rozporoval alibistické tvrdenia správcu dane. Bolo jednoznačné, že žalobca nárok na
odpočítanie dane náležite odôvodnil a zdokladoval faktúrami a rovnako aj preukázal materiálnu stránku
transakcie. Nárok žalobcu bol objektivizovaný aj odpoveďami v rámci MVI, ktoré nielenže potvrdili nárok
žalobcu na odpočítanie dane, ale taktiež vyvrátili nad akúkoľvek pochybnosť postavenie spoločnosti

TrueCom, s.r.o. ako nárazníkovej a umelo včlenenej spoločnosti.

19. Ďalej žalobca namietol neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom
rozsahu. Žalobca predložil všetku potrebnú dokumentáciu, preukazujúcu realizáciu zdaniteľného
plnenia, ktorý bol predmetnom daňovej kontroly a zároveň predmetom spochybnenia zo strany správcu

dane. Žalobca na účely posúdenia predmetnej veci dostatočne preukázal svoj nárok na odpočet DPH
za príslušné obdobie a žalovaný v procese svojho rozhodovania dostatočne a komplexne neprihliadol
na ustálenú rozhodovaciu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal konštatovania, ktoré boli
v priamom rozpore s judikatúrou. Žalobca namietol aj účelové spochybnenie predložených dokladov,
prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom

predpísané náležitosti.

III.
Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie podania účastníkov konania

20. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 30.06.2020, pričom uviedol, že správca dane vo
svojom rozhodnutí detailne popísal zistený skutkový stav veci, popísal dôkazy, z ktorých vychádzal
a vyhodnotil všetky zistené skutočnosti a zaoberal sa aj námietkami žalobcu. Žalovaný zotrval na tom,
že správca dane získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že konaním žalobcu došlo k porušeniu

§ 19 ods. 1 v nadväznosti na § 8 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 1 písm. c) Zákona o DPH.

21. Žalovaný ďalej uviedol, že oznámenie o výkone daňovej kontroly obsahovalo náležitosti podľa § 46
ods. 1 Daňového poriadku, pričom sa nemusí uviesť dôvod začatia daňovej kontroly. Ďalej konštatoval,že daňová kontrola bola začatá dňa 02.05.2018 a ukončená 05.04.2019, teda bola ukončená v zákonnej
lehote. K námietke – nemožnosť zastúpenia OČTK žalovaný uviedol, že pojem daňový podvod stabilne
využíva judikatúra Súdneho dvora Európskej únie na označenie situácie, keď jeden z účastníkov

zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie
vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, čo je v rozpore s účelom
daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch sa nejedná o podvod v zmysle vnútroštátneho
trestného práva.

22. K námietke ohľadom dôkazného bremena žalovaný uviedol, že v prípade, ak si žalobca uplatnil
odpočítanie DPH pri dodávkach tovaru, resp. služieb, bol povinný preukázať skutočnú realizáciu tohto
tovaru uvedenými spoločnosťami. Za získanej dôkaznej situácie však žalobca nepreukázal ním tvrdené
obchodné transakcie od deklarovaných spoločností. Žalovaný bol názoru, že nie je úlohou správcu dane
preukazovať existenciu daňovej transakcie, resp. preukazovať, že plnenie sa neuskutočnilo tak, ako
to vyplýva z predložených daňových dokladov, ale jeho úlohou je overovať, či daňový subjekt daňovú

transakciu správne deklaroval a preukázal. Daňové konanie je ovládané prejednávacou zásadou,
nie vyhľadávacou, čo znamená, že bolo povinnosťou daňového subjektu označiť a predložiť dôkazy
preukazujúce dôvodnosť jeho postupu. Žalovaný, ako aj správa dane postupovali v zmysle Daňového
poriadku, Zákona o DPH, v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a vnútroštátnou a európskou
judikatúrou. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

23. K vyjadreniu zaslal žalobca repliku zo dňa 22.07.2020, v rámci ktorej zotrval na svojej
predchádzajúcej argumentácii.

24. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.

IV.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

25. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd
v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského
súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa
predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce

Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec
náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-6S/95/2020.

26. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou
napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní

vrozsahužalobnýchbodovtak,akovyplývalizobsahužalobyadospelkzáveru,žežalobajenedôvodná
a s odkazom na § 190 SSP ju zamietol.

27. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl.
SSP na deň 22.01.2025, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za

splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP.

28. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie
je dotknuté.

29. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

30. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných

právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.31. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej
súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach
a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá

je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

32. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

33. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,

správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

34. Podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

35. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,

keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

36. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku

z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

37. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

38. Predmetom správneho súdneho prieskumu bol súdny prieskum zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, na podklade ktorých orgány finančnej správny nepriznali
žalobcovi právo na odpočet DPH v kontrolovanom zdaňovacom období – november 2017. Správny
súd primárne posudzoval, či žalobca mal právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil
u správcu dane. V kontexte na uvedené správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie

v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom
verejnej správy je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej a či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého

rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi. V procese posudzovania
zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správny súd
vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.

39. Po preskúmaní žaloby správny súd v prvom rade konštatuje, že žalobca síce podal rozsiahlu žalobu,

ale jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý, všeobecný a so súdenou vecou zjavne nesúvisiaci
(napríklad odkazy na dodávateľov, ktorí však neboli v predmetnom kontrolovanom zdaňovacom
období kontrolovaní, alebo odkaz na Správny poriadok, ktorého aplikácia je s odkazom na § 163
Daňového poriadku vylúčená). Správny súd sa tak nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi
výhradami, spočívajúcimi v citácii veľkého množstva právnych predpisov (aj nesúvisiacich) alebo

judikatúry,čivšeobecnýchkonštatovaní.Správnažalobamusíbyťnaformulovanádostatočnekonkrétne,
pretože správnemu súdu neprináleží úloha namiesto žalobcu vyhľadávať možné porušenie zákona.
Správny súd sa preto k jednotlivým žalobným námietkam vyjadrení v kontexte ich uplatnenia.

40. Vo vzťahu k námietke, v rámci ktorej žalobca namietol nedodržanie lehoty na výkon daňovej

kontroly, a tým pádom aj vadu rozhodnutí, správny súd uvádza, že je nedôvodná. Vychádzajúc
z administratívneho spisu správny súd uvádza, že daňová kontrola u žalobcu ako daňového subjektu
za zdaňovacie obdobie november 2017 bola začatá dňa 02.05.2018 a ukončená dňa 05.04.2019 dňom
doručenia protokolu. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola bola vykonaná podľa § 46 ods. 10Daňového poriadku, v zmysle ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa
jej začatia, a teda bola ukončená v zákonnej lehote. V predmetnom prípade daňová kontrola prerušená
nebola, a preto sa ani neaplikoval § 61 ods. 5 Daňového poriadku, na podklade ktorého, ak je prerušený

výkon daňovej kontroly podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, počas tejto doby lehota na jej vykonanie
neplynie.

41. K námietke žalobcu, že správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly, a to aj napriek tomu,
že už bola ukončená, správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že

správca dane vykonával u žalobcu nielen daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie november 2017, ale
aj za iné zdaňovacie obdobia a z tohto dôvodu sa dňa 15.05.2019 dostavil do prevádzkových priestorov
žalobcu jeho poverený zamestnanec a v súvislosti s iným konaním (vyrubovacím konaním) ho požiadal
o predloženie fotokópií niektorých dodávateľských faktúr, pričom uvedená skutočnosť je zaznamenaná
v zápisnici o vykonaní úkonu č. 101144469/2019, kde je uvedený zoznam skenovaných dokumentov,
z ktorých si vyhotovil fotokópie, avšak sa netýkali už vtedy ukončenej daňovej kontroly za zdaňovacie

obdobie november 2017 vykonanej u žalobcu (týkali sa vyrubovacieho konania). Správny súd preto
považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

42. Ďalej žalobca namietol nemožnosť použiť získané informácie prostredníctvom MVI ako dôkazy
v daňovom konaní. Správny súd konštatuje, že táto námietka bola uplatnená všeobecne, bez

individualizácie na konkrétny prípad (nie je zrejmé, aká informácia, získaná prostredníctvom MVI,
bola voči žalobcovi využitá). Správny súd súčasne uvádza, že žiadny právny predpis, či už na úrovni
európskej legislatívy, alebo vnútroštátnej správcovi dane nezakazuje, aby pri plnení svojej povinnosti
viesť dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie
(§ 24 ods. 2 Daňového poriadku) a prihliadať pritom na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo

(§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), využíval informácie získané na základe MVI. Takýto postup je naopak
v súlade s uvedenými požiadavkami a celkom určite aj v súlade so zásadou vyjadrenou v § 3 ods.
2 Daňového poriadku, podľa ktorej je správca dane povinný použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (k tomu pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/47/2021 zo dňa 14.12.2022). Žalobná námietka tak bola nedôvodná.

Z administratívneho spisu mal správny súd súčasne za preukázané, že žalobca sa mohol vyjadriť
k všetkým vykonávaným dôkazom, žiadne jeho práva neboli porušené (naopak, správca dane vyhovel
aj žiadosti žalobcu o predĺženie lehoty na vyjadrenie – napríklad rozhodnutím zo dňa 27.07.2018).

43. K námietke ohľadom zmiznutého obchodníka, nárazníka a účelovo vloženej spoločnosti správny

súd uvádza, že použitie týchto pojmov sa týkalo najmä priblíženia teoretických východísk s cieľom
uviesť, čo je podstatou reťazových obchodov a čo je jednotným znakom tzv. „stratených obchodníkov“
a „nárazníkov“. Uvedené pojmy však uviedol správca dane najmä s cieľom poukázať na skutočnosti
jemu známe z iných zdaňovacích období. Podľa správneho súdu takéto vymedzenie zo strany správcu
dane nebolo však rozporné ani zmätočné. Zo záverov preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že žalobca

nepreukázalanireálnosťdodaniaslužby,t.j.splneniehmotnoprávnychpodmienok(krovnakýmzáverom
dospelajNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvrozsudkusp.zn.2Sfk/44/2022zodňa25.04.2024,
ktorý sa týka rovnakých účastníkov konania). Zároveň správny súd konštatuje, že aj táto žalobná
námietka bola zo strany žalobcu koncipovaná všeobecne, konštatovaním všeobecných pojmov, bez
individualizácie na konkrétny prípad.

44. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku týkajúcu sa neuvedenia dôvodu výkonu daňovej
kontroly. Správny súd uvádza, že v zmysle § 46 ods. 1 prvej vety Daňového poriadku je daňová
kontrolaspojenásdoručenímoznámeniaozačatídaňovejkontrolykontrolovanémudaňovémusubjektu.
Z ustanovení Daňového poriadku pritom nevyplýva, že by mal správca dane povinnosť oznamovať

daňovému subjektu dôvod, pre ktorý bola voči nemu začatá daňová kontrola. Správny súd konštatuje,
že začatie daňovej kontroly nemusí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami tak, ako to naznačoval
žalobca, keďže takáto požiadavka nevyplýva z jednotlivých ustanovení Daňového poriadku s výnimkou
opakovanej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 Daňového poriadku (k tomu pozri aj rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/78/2019 zo dňa 31.05.2022).

45. Po preskúmaní administratívneho spisu správny súd súčasne uvádza, že daňová kontrola začala
v zmysle § 46 ods.1 Daňového poriadku. Daňová kontrola u žalobcu začala dňom určeným v
oznámení správcu dane o daňovej kontrole č. 100670386/2018 zo dňa 05.04.2018, ktoré obsahovalovšetky predpísané náležitosti, t. j. deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh
kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie a ktoré
bolo žalobcovi ako daňovému subjektu doručené dňa 12.04.2018. Správny súd poznamenáva, že

správca dane nie je povinný v oznámení uviesť dôvod jej začatia. Možnosť vykonať daňovú kontrolu
priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorý upravuje postup súvisiaci so správnym zistením dane
a zabezpečením úhrady dane. V súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou
kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie
ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť

alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň
vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 Daňového poriadku).

46. Neuvedenie dôvodu začatia daňovej kontroly žalobca namietal aj v súvislosti s nálezom Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008. Námietka je aj v tomto rozsahu
nedôvodná. Ústavný súd Českej republiky je súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu

s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Československej republiky prešiel (rovnako ako
ten slovenský) mnohými zmenami. Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky alebo iných súdnych
orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky, nemôžu byť aplikovateľné na veci prejednávané pred
slovenskými súdmi, nakoľko sú viazané odlišnými zákonmi. Pre možnú aplikovateľnosť rozhodnutia
vydaného v inom štáte, ktorým by mohol žalobca teoreticky podporiť určitý výklad slovenskej (európskej)

aplikovanej právnej normy, je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to
prinajmenšom poukazom na totožnosť (podobnosť) právnej úpravy oboch štátov, prípadne aspoň na
ustanovenie právne záväzných aktov Európskej únie, ktoré mali byť danou cudzou právnou normou
transponované, a na totožnosť (podobnosť) skutkového stavu oboch prípadov. Žalobca tak však
neurobil. Správny súd preto na uvedený nález Ústavného súdu Českej republiky neprihliadol a námietku

vyhodnotil ako nedôvodnú.

47. Ako nedôvodnú ďalej vyhodnotil správny súd aj námietku týkajúcu sa nemožnosti zastúpenia
OČTK. Správny súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa
judikatúra Súdneho dvora Európskej únie na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného

obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň
aďalšísijunaopakodpočíta,atozaúčelomzískaniazvýhodnenia,ktoréjevrozporesúčelomdaňového
práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva,
avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na

účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH.

48. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú
výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH, a teda nepreukázal opak. Správny súd zdôrazňuje, že
ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto spôsob

usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval Európsky
súdny dvor v rozsudku C-255/02 - Halifax zo dňa 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH
si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu
dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej
právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by

bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75).
Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť
získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne,
ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane

vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej
smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo
v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí
takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86).

49.Správnysúddodáva,žeajvrozsudkuSúdnehodvoraEurópskejúniezodňa21.06.2012vspojených
veciach Mahagében kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor Európskej únie uviedol, že je
potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný
a podporovaný smernicou 2006/112 (viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj zo dňa 27.10.2011 TanoarchC-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej
právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď
najmä rozsudok zo dňa 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, ako aj Kittel a Recolta Recycling, ako

aj zo dňa 29.03.2012, Véleclair, C-414/10). Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie subjekty,
ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich
plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné
podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že
stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom Európskej

únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby
sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď v tomto
zmysle rozsudky zo dňa 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj
zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že
vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych
skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu

vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené
pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor Európskej únie
pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence),
ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť
k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať

od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli
poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho
ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid
č. C-80/11 a C-142/11).

50. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy
eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej pnie, prípadne
Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať
povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej
miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler,

C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo
nemajú priamy účinok.

51. Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia
formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie

subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich
obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na
odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne,
pričom správca dane k uvedenému poukázal aj na personálne prepojené osoby.

52. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky
rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich
systém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči
správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu
nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny

obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie
je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie
z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Správny
súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru
obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady

pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu,
aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že
k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej
realizácie obchodovania je na jeho strane.

53. K námietke žalobcu že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú
nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali,
správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by
vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivéhoprocesu. Správny súd má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi
ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa
vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Žalovaný

v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly, ako
aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň
uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy t. j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach,
spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa § 63 ods. 5

Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu
k uvedenému správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí
tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol

všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH správca dane zistil.

54. K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav, správny súd uvádza, že v konaní bolo
dostatočne preukázané, že žalobca ako platiteľ dane si neoprávnene odpočítal daň z faktúr za dodávku
tovaru a služieb od spoločnosti Corporation Work Service SK, spoločnosti Solax, JUDr. Kvasňovský,

spoločnosti IS Solutions, spoločnosti BVB plus, spoločnosti Podtatranská hydina a že jeho konaním
došlo k porušeniu § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 8 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 1 písm. c) Zákona
o DPH. Preto sa správny súd stotožnil s názorom správcu dane, že v danom prípade bol skutkový
stav dostatočne zistený. Nepovažoval pritom za opodstatnené tvrdenie žalobcu, že žalovaný svojím
postupom nerešpektoval jeho práva a že sa nevysporiadal s jeho námietkami, naopak z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa vysporiadal s každou odvolacou námietkou žalobcu.

55. Správny súd má za to, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly vykonanej
u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené vo faktúrach sa
neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní

a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené.
Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom komplexného posúdenia
preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako platiteľa dane, pri
preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie § 24 ods. 4
Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi.

56. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený
skutkový stav vyhodnotili správne, t. j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného

vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t. j. dodanie tovaru tak,
ako bolo deklarované na predmetnej faktúre, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického
opodstatnenia, za faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatoval
porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na. § 51 ods. 2 Zákona o DPH v zmysle ktorých,
právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo

službe vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný
potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, pretože mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom
uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného
záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili.

57. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca
dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by
vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého
procesu. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne
postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej
správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne
určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), a ktorý určuje pravidlápostupusprávcudanevdaňovomkonanínajednejstraneanastranedruhejurčujepovinnostiapriznáva
práva daňovému subjektu. Správny súd nevzhliadol účelové spochybnenie predložených dokladov a ani
prekročenie správnej úvahy. Napadnuté rozhodnutia zároveň obsahujú všetky náležitosti tak, ako to

predpokladá Daňový poriadok.

58. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd uvádza, že k rovnakým záverom týkajúcich sa rovnakých
účastníkovkonaniadospelajNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvrozsudkusp.zn.2Sfk/44/2022
zo dňa 25.04.2024 (kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2017), pričom kasačný súd vychádzal

z obdobného skutkového a právneho stavu, aký bol v predmetnom súdnom konaní.

59. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane
a žalovaného bol súladný so zákonom. Na podklade daného tak správny súd dospel k nedôvodnosti
podanej žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol.

60. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu
v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

61. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho
doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).