Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/66/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618201595
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1618201595.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a

sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: L. S., E. XX, J.,
zastúpenej advokátkou D.. Ľ. J., H. X, E., proti žalovaným: X. D. J., H. T. X, J., X. I. H., A. X,
J., oboch zastúpených advokátom D.. Š. U., H.., D.U. X, T., o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 08.04.2024,
č. k. 30C/52/2018-253, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III., IV. a v súvisiacom výroku
V. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalobkyni priznáva proti žalovaným plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 08.04.2024, č. k. 30C/52/2018-253, zamietol návrh žalobkyne
na prerušenie konania (výrok I.), zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných v 1. a v 2.
rade k nehnuteľnosti zapísanej Okresným úradom Malacky, katastrálnym odborom, na liste vlastníctva
číslo XXXX, pre okres E., obec J., katastrálne územie J., ako parcela registra „L.“, parcelné číslo XXXX/
XX, o výmere 10.000 m2, druh pozemku orná pôda a vyporiadal ho tak, že predmetnú nehnuteľnosť
prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne (výrok II.), žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej v

1. rade náhradu za vyporiadaný podiel vo výške 7.500 eur, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
(výrok III.), žalovanej v 2. rade náhradu za vyporiadaný podiel vo výške 7.500 eur, do 15 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku (výrok IV.), pričom žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania
(výrok V.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 24.05.2018
domáhala pôvodne len voči žalovanej v 1. rade zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnosti parcela registra „L.“ č. XXXX/XX, orná pôda, o výmere 10.000 m2, zapísanej na liste
vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie J. (ďalej len „nehnuteľnosť“, „pozemok“ alebo „parcela“).
Dôvodila, že spolu so žalovanou v 1. rade a p. Rudolfom Rácom sú podielovými spoluvlastníkmi
pozemku, žalobkyňa v podiele 1/2, žalovaná 1. rade a p. S. S., každý v podiele 1/4. Žalobkyňa sa snažila
vysporiadať spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti formou dohody o jeho zrušení a vysporiadaní, s ktorým
p. S. vyslovil súhlas, avšak žalovaná v 1. rade odmietla dohodu uzavrieť a rozdeliť parcelu na tri časti
pripadajúce do výlučného vlastníctva každého zo spoluvlastníkov, ktorá reálna deľba prichádzala do

úvahy. Parcela je totiž úzka a dlhá, preto ju žalobkyňa navrhla rozdeliť podľa počtu m2 horizontálne na
tri časti tak, aby bolo zabezpečené zmysluplné využitie vzniknutých vlastníckych podielov a nevznikli tri
ešte užšie parcely, s tým, že ako spoluvlastník s najväčším podielom navrhla, aby jej pripadol diel odspodného okraja pôvodnej parcely o veľkosti 5.000 m2, ktorý tvorí polovicu parcely a potom následne
ďalšie dva rovnaké, menšie štvrtinové diely o veľkosti 2.500 m2, nadobudnú ostatní dvaja spoluvlastníci.

3. Žalovaná v 1. rade sa zrušeniu podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou nebránila, avšak
trvala na tom, aby v spojení s vypracovaným geometrickým plánom mal každý z budúcich vlastníkov
novovzniknutých nehnuteľností k nim zabezpečený rovnaký prístup.

4. Konajúci súd uznesením zo dňa 07.02.2022, č. k. 30C/52/2018-114, pripustil do konania na strane

žalovaného I.K. H. ako žalovanú v 2. rade.

5. V dôsledku zmeny právnej úpravy, keď nebolo možné drobenie pozemkov pod 3.000 m2, žalobkyňa
navrhla zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k pozemku tak, že bude rozdelený na dve časti,
s tým, že časť o výmere 5.000 m2 konajúci súd prikáže do jej výlučného vlastníctva a zvyšná časť,
rovnako o výmere 5.000 m2, pripadne do podielového spoluvlastníctva žalovaných.

6. Žalobkyňa podaním zo dňa 09.11.2023 navrhla, aby konajúci súd prerušil konanie podľa § 162 ods.
1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Dôvodila, že právna
úprava účinná do 31.08.2022 umožňovala reálne rozdelenie nehnuteľnosti v zmysle jej žaloby, keď až
novela zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom

(ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“), vykonaná zákonom č. 257/2022 Z. z. toto znemožnila, pričom
z ustanovenia § 29e citovaného zákona je zrejmé, že zákonodarca zjavne opomenul uviesť, okrem
iného, tiež súdne rozhodnutia o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v konaniach,
vedených na základe návrhov podaných na súd pred účinnosťou novely zákona č. 180/1995 Z. z.;
podľa mienky žalobkyne pôsobil zákon č. 257/2002 Z. z. retroaktívne, avšak zároveň porušoval viaceré

atribúty práva na spravodlivý súdny proces, a preto v dôsledku príliš formalistického výkladu jeho
ustanovení jej bol odopieraný prístup k súdu, konkrétne možnosť efektívne hájiť práva a právom
chránené záujmy. Apelujúc na ústavne konformný výklad ustanovení vzťahujúcich sa k zrušeniu a
vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva žalobkyňa dospela k záveru, že ustanovenia § 24 ods. 1 v
spojení s § 23 ods. 1 a § 29e zákona č. 180/1995 Z. z. nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,

ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej
republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

7. Žalobkyňa zároveň navrhla vyporiadať zrušené spoluvlastníctvo k pozemku tak, že konajúci súd
prikáže celú nehnuteľnosť do jej výlučného vlastníctva za náhradu určenú odborným vyjadrením znalca

z odvetvia odhad hodnoty poľnohospodárskej pôdy.

8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, právne posúdil žalobu podľa § 136 ods. 1, ods.
2, § 137 ods. 1, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník“), § 21 ods. 1, § 23 ods. 1, ods. 2, ods. 7, § 24 ods. 1, § 29e

zákona č. 180/1995 Z. z., § 186 ods. 2 C.s.p., konštatujúc, že medzi stranami nebolo sporné, že sú
podielovými spoluvlastníčkami parcely, žalobkyňa s podielom o veľkosti 1/2 a každá zo žalovaných o
veľkosti 1/4 z celku. Pred podaním žaloby a ani počas súdneho konania sa nedohodli na zrušení a
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva dohodou, pričom žalobkyňa sa obrátila na súd z dôvodu, že
už ďalej nechcela zotrvávať v spoluvlastníckom vzťahu k nehnuteľnosti. Vychádzajúc zo záväzného

poradia a podmienok použitia jednotlivých spôsobov zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, konajúci
súd sa zaoberal v poradí prvým spôsobom, a to reálnym rozdelením pozemku medzi spoluvlastníkov
podľa výšky ich podielov, prihliadajúc pritom nielen na súkromnoprávnu úpravu obsiahnutú v § 142 ods.
2 Občianskom zákonníka, ale i na verejnoprávne predpisy.

9. Vzhľadom na to, že nehnuteľnosť sa nachádza mimo zastavaného územia obce, pričom ide o
poľnohospodársky pozemok - ornú pôdu, konajúci súd musel brať do úvahy zákonné obmedzenia, ktoré
platia v záujme zamedzenia drobenia poľnohospodárskej pôdy a lesných pozemkov nachádzajúcich
sa mimo zastavaného územia obce s tým, že v takom prípade je delenie prípustné, iba ak
vznikne pozemok s výmerou väčšou ako 3.000 m2. V opačnom prípade je povinný rozhodnúť, že

pozemky nadobúdajú spoluvlastníci, pri ktorých sú najlepšie predpoklady na ich obhospodarovanie,
pričom rozhodne i o povinnosti vysporiadať sa s ostatnými spoluvlastníkmi. Prihliadajúc na celkovú
výmeru sporného pozemku, výšku spoluvlastníckych podielov jednotlivých spoluvlastníkov a zároveň
rešpektujúc zákonné obmedzenia dospel konajúci súd k záveru, že v danom prípade neprichádza doúvahy vyporiadanie podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľnosti a vytvorením troch
samostatných parciel o výmere 5.000 m2, 2.500 m2 a 2.500 m2 podľa pôvodného návrhu žalobkyne.
V danom prípade nebolo možné zrealizovať rozdelenie nehnuteľnosti ani v súlade so žalobkyňou

predloženýmGeometrickýmplánomč.14/2023,vyhotovenýmdňa20.02.2023spoločnosťouG.J..S..Z..,
zohľadňujúcim vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak, že parcela bude rozdelená na dve
rovnaké časti s tým, že jedna časť pripadne do výlučného vlastníctva žalobkyne a druhá časť bude
v podielovom spoluvlastníctve žalovaných, a to vzhľadom na zákonné obmedzenie podľa § 24 ods. 1
zákona č. 180/1995 Z. z.; podľa neho ani na novovzniknuté spoluvlastnícke podiely nesmie pripadať

výmera nižšia než 3.000 m2 (k tomu aj R 48/2008). Konajúci súd potom uzavrel, že reálne rozdelenie
spornej nehnuteľnosti podľa výšky spoluvlastníckych podielov jednotlivých podielových spoluvlastníkov
nie je možné.

10. Pokiaľ v súvislosti s aplikáciou zákona č. 180/1995 Z. z. žalobkyňa navrhla prerušenie konania
podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., súd prvej inštancie nepovažoval jej návrh za dôvodný a tento

v súlade s § 162 ods. 3 C.s.p. zamietol. Nestotožnil sa s jej tvrdeniami dôvodiac, že o zrušení a
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva rozhoduje rozsudkom, ktorý má na vlastnícke vzťahy bývalých
spoluvlastníkov konštitutívne účinky; aplikuje pritom právny predpis hmotnoprávneho charakteru účinný
v čase jeho rozhodovania. Konajúci súd nepovažoval výklad príslušných ustanovení zákona č. 180/1995
Z. z. za príliš formalistický, ani za nezohľadňujúci ich účel, vzťahujúci sa na zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva, keďže bol povinný prihliadať i na verejnoprávne predpisy a dbať,
aby rozdelenie nehnuteľnosti bolo možné zapísať do katastra nehnuteľností na podklade súdneho
rozhodnutia. Len samotná skutočnosť, že v dôsledku zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo v priebehu
súdneho konania, nie je možná reálna deľba nehnuteľnosti podľa výšky spoluvlastníckych podielov,
o ktorý spôsob vyporiadania mala žalobkyňa primárne záujem, nemal za následok odopretie prístupu

žalobkyne k súdu. Prerušiť konanie v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. možno pritom
len vtedy, ak ku záveru, že všeobecne záväzný právny predpis týkajúci sa veci je v rozpore s Ústavou
SR, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospeje súd,
a nie strana sporu.

11. Súd prvej inštancie nezistil v konaní ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by
nemal zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k pozemku, tak ako namietali žalované. Nestotožnil
sa tak s ich tvrdením, že vysporiadanie spoluvlastníctva, či už prisúdením do vlastníctva alebo predajom
a rozdelením výťažku, silne poškodzuje niektorú zo spoluvlastníckych strán, najmä preto, že v danej
lokalite mal v minulosti záujem investovať veľký investor, ktorý skupoval nehnuteľnosti; tento jeho zámer

sa síce nepremietol do územno-plánovacej zmeny, avšak nehnuteľnosti sa nachádzali v reálnom dosahu
vyporiadavaného pozemku a boli vykúpené, a preto podľa žalovaných nebolo možné vylúčiť, že v blízkej
budúcnosti sa investor objaví s modifikovaným zámerom, a to významným spôsobom môže zmeniť
ceny pozemkov v danej lokalite. Zdôrazňujúc, že rozhodujúcim bol stav v čase vyhlásenia rozhodnutia,
konajúci súd ozrejmil, že sporný pozemok je poľnohospodárskym pozemkom umiestneným mimo

zastavaného územia obce, jedná sa o ornú pôdu, ktorá je aj v zmysle predloženej územno-plánovacej
informácie mesta J. zo dňa 26.06.2023 určená na poľnohospodárske využitie. Potenciálne zmeny
spôsobu využitia pozemku v budúcnosti, deklarované žalovanými vo väzbe na prípadné navýšenie jeho
ceny, podľa jeho mienky nedosahovali kvalitu jedinečnosti a výnimočnosti konkrétneho prípadu ako
podmienky pre postup v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

12. Súd prvej inštancie následne pristúpil k v poradí druhému spôsobu vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, a to prikázaním spornej nehnuteľnosti jednému spoluvlastníkovi za náhradu. Pri úvahe
o tom, ktorému z doterajších spoluvlastníkov prikáže spornú nehnuteľnosť prihliadol na to, že žalobkyňa
je spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/2 z celku, prejavila záujem o celú

vec a zároveň preukázala, že disponuje finančnými prostriedkami v potrebnom objeme na vyplatenie
primeranej náhrady obidvom žalovaným. Naproti tomu, ani jedna zo žalovaných nepreukázala, že
prechováva finančné prostriedky v dostatočnom objeme na vyplatenie primeranej náhrady zvyšným
dvom spoluvlastníčkam, t. j. tak žalobkyni, ako aj druhej žalovanej. Nemožno pritom prikazovať do
výlučného vlastníctva len podiely ostatných spoluvlastníkov, ale vždy celú vec. Pokiaľ teda žalované

mali záujem naďalej zotrvať v spoluvlastníctve pri vylúčení žalobkyne zo spoluvlastníctva, konajúci
súd uprednostnil prikázať nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva len jednému zo spoluvlastníkov pred
opätovným založením nového spoluvlastníckeho vzťahu; takýmto rozhodnutím pritom dochádza ku
konečnému vyporiadaniu spoluvlastníckych vzťahov strán sporu k predmetnej nehnuteľnosti. Konajúcisúd tiež prihliadal i na účelné využitie veci, pod ktorým má zákon v prvom rade na mysli jej
využitie pre potreby jedného zo spoluvlastníkov tak, aby vec mohla slúžiť na svoj účel. V prípade
poľnohospodárskych nehnuteľností sa berie do úvahy najmä schopnosť zabezpečiť riadne využitie pôdy,

čo žalobkyňa ako jediná v priebehu konania deklarovala, keď potvrdila záujem využiť pozemok, a to aj
prostredníctvom svojich blízkych príbuzných, na pestovanie poľnohospodárskych plodín, teda na taký
účel, na ktorý orná pôda primárne slúži. Naproti tomu žalovaná v 1. rade v rámci výpovede deklarovala,
že pozemok nevyužíva, nevedela uviesť, čo by na ňom chcela do budúcna robiť, potenciálne v ňom
videla stavebný pozemok. Žalovaná v 2. rade prezentovala v konaní záujem, aby tento pozemok

zdedili jej vnúčatá a postavili si na ňom domy, čo potvrdil aj svedok Ľ. H., jej syn. Svedok potvrdil, že má
vedomosť o tom, že nejde o stavebný pozemok, avšak v horizonte 10 až 15 rokov možno bude schválený
územný plán a dôjde k zmene; ani svedok v súčasnosti osobne neplánoval pozemok využívať.

13. Pokiaľ právny zástupca žalovaných v tejto súvislosti až v rámci záverečného prednesu uviedol,
že žalovaná v 1. rade disponuje poľnohospodárskymi strojmi, čo mohol dosvedčiť i svedok Stanislav

Sokol (manžel žalovanej v 1. rade) s tým, že mohol zároveň potvrdiť i záujem žalovaných na využití
predmetného pozemku, konajúci súd zdôraznil, že žalované v priebehu celého konania neprezentovali
svoj záujem na poľnohospodárskom využití pozemku, keď vlastníctvo poľnohospodárskych strojov
deklarovali až v závere súdneho konania. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán bolo
pritom substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzovali svoju

procesnú taktiku (útok alebo obranu); boli teda povinné primárne označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a následne ich podoprieť dôkazmi. Súd vykonávaním dokazovania nezisťuje
skutkové tvrdenia sporových strán, a preto strany sporu nemôžu prenášať zodpovednosť za skutkové
zistenia na súd, keď je práve ich povinnosťou uvádzať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové
okolnosti prípadu. Okrajovo konajúci súd poukázal i na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných

ohľadne skutočného záujmu obidvoch strán, ktorý je aj tak v niečom inom, a to, že predmetný pozemok
bude mať nejakým spôsobom širšie využitie, keďže takmer 80 % pôdy v danej lokalite už skúpil
veľký developer. Pokiaľ žalované spochybňovali záujem žalobkyne skutočne predmetný pozemok
poľnohospodársky využívať, konajúci súd zdôraznil ustálenú judikatúru, podľa ktorej by nemal prikázať
nehnuteľnosť tomu zo spoluvlastníkov, ktorý hodlá vec predať, a preto za situácie, ak pozemok chce

niektorý zo spoluvlastníkov skutočne užívať, prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalobkyne.

14. Pri stanovení primeranej náhrady (ustupujúcim spoluvlastníkom - pozn. odvolacieho súdu) konajúci
súd vychádzal zo zhodných tvrdení sporových strán. Právny zástupca žalovaných v nadväznosti na
realizované mimosúdne rokovania podaním zo dňa 10.01.2024 oznámil, že žalované ponúkli žalobkyni

odkúpenie jej podielu za cenu 3 eurá/m2, avšak táto ich ponuku odmietla. Následne na pojednávaní
konanom dňa 22.01.2024 deklaroval, že sumu 3 eurá za 1 m2 žalované považujú za primeranú náhradu
za spoluvlastnícky podiel; žalobkyňa s takto stanovenou hodnotou náhrady za spoluvlastnícky podiel
súhlasila. Pokiaľ žalované následne v podaní zo dňa 31.01.2024 predložili kúpnu zmluvu, ktorou mesto
J. v roku 2011 predávalo svoje pozemky investorovi O.-J., J..S..Z.. za cenu 10 eur/m2, označiac sumu 3

eurá za m2 za neadekvátnu náhradu, konajúci súd uviedol, že hoci podkladom pre určenie primeranej
náhrady môže byť i informácia o kúpe a predaji porovnateľných nehnuteľností, avšak tieto by mali byť v
časovo približne rovnakom období. Z predloženej kúpnej zmluvy nemohol pritom zistiť ani, v akej lokalite
sa nachádzali prevádzané pozemky, a teda, či išlo o rovnakú oblasť, v akej bol situovaný vyporiadavaný
pozemok. Podľa vyjadrenia žalobkyne, ktoré žalované žiadnym spôsobom nerozporovali, by sa mohlo

jednať o lokalitu U., v ktorej bola v roku 2011 plánovaná výstavba rodinných domov; avšak, pozemok
v spoluvlastníctve strán sporu nebol do tohto projektu zahrnutý, pričom i v katastri nehnuteľností bol
naďalej evidovaný ako orná pôda. Zároveň, z kúpnej zmluvy vyplývalo, že kúpna cena za pozemky bola
stanovená na základe výsledkov verejnej obchodnej súťaže. Na základe uvedených skutočností súd
prvej inštancie žalovanými predloženú kúpnu zmluvu z roku 2011 nepovažoval za relevantný podklad

pre určenie primeranej náhrady.

15. Pri stanovení primeranej náhrady konajúci súd v súlade s ustanovením § 186 ods. 2 C.s.p.
vychádzal zo zhodných tvrdení strán a zo sumy 3 eurá za m2. Prihliadol tiež na závery odborného
vyjadrenia č. 1/2019, vypracovaného O.. D. R., znalcom v odbore poľnohospodárstvo, odvetvie odhad

hodnoty poľnohospodárskej pôdy, ktorej úlohou bolo stanovenie všeobecnej hodnoty pozemku ku dňu
21.03.2019; znalkyňa túto stanovila priemerne v sume 2,23 eura/m2. Žalované, ktoré namietali takto
ustálenú sumu primeranej náhrady, neuviedli, aká je podľa nich jej adekvátna výška a zároveň toto
svoje tvrdenie ničím nepodložili, príp. nenavrhli relevantné dokazovanie na potvrdenie ich tvrdenia. Vsporovom konaní pritom strany musia svoje tvrdenie preukázať, keď existencia tvrdenej skutočnosti
je podmienená existenciou dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany predložiť, resp. označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Primeranú náhradu ako všeobecnú cenu určuje síce súd, avšak

vychádzajúc z ustanovenia § 185 C.s.p. môže vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom
sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

16. V tejto súvislosti súd prvej inštancie doplnil, že i keď právny zástupca žalovaných na pojednávaní
dňa 11.03.2024 navrhol vo vzťahu k cene nehnuteľnosti, ako i obdobných pozemkov v danej lokalite,

vykonať dokazovanie výsluchom svedka J. J., manžela žalovanej v 1. rade, takto navrhnuté dokazovanie
nevykonal; právny zástupca žalovaných nijakým spôsobom neosvedčil (ani len neuviedol, z čoho
vychádzal), že práve manžel žalovanej v 1. rade, teda jednej zo sporových strán, má adekvátne
vzdelanie, požadovanú odbornosť zaručujúcu objektívne a odborné ohodnotenie nehnuteľnosti, nakoľko
sa len obmedzil na konštatovanie, že menovaný svedok sa venoval cenám nehnuteľností v tej oblasti,
našiel i predloženú kúpnu zmluvu z roku 2011, bez bližšieho zdôvodnenia. Konajúcemu súdu nebolo

potom zrejmé, k čomu má svedok vlastne vypovedať, keďže z nijakej skutočnosti nevyplývalo, že by bol
oprávnený a erudovaný na ohodnotenie nehnuteľnosti. Napokon, i dôvody, pre ktoré právny zástupca
žalovaných navrhol vypočuť menovaného ako svedka považoval súd prvej inštancie za bez právneho
významu vo vzťahu k určeniu hodnoty predmetnej nehnuteľnosti. Podľa § 206 C.s.p. si totiž v prípade
posudzovania skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie

od odborne spôsobilej osoby. Na uvedenom základe preto súd prvej inštancie dokazovanie výsluchom
svedka J. J. za stavu, keď právny zástupca žalovaných iné dôvody na vykonanie tohto dokazovania
neuviedol, nevykonal.

17. Súd prvej inštancie tiež podotkol, že sumu 3 eurá za 1 m2 navrhli ako primeranú cenu za vyporiadaný

podiel samotné žalované, a to pre prípad prikázania nehnuteľnosti do ich vlastníctva a vyplatenia
žalobkyne. V opačnom prípade, t. j. ak by nehnuteľnosť mala byť prikázaná do výlučného vlastníctva
žalobkyne, s touto cenou však nesúhlasili a žiadali vyplatenie hodnoty vyššej, bez jej uvedenia, ktorý
postoj označil za nepochopiteľný. Vzhľadom na to, že žalované inú vyššiu cenu nehnuteľnosti netvrdili
a ani nepreukázali, konajúci súd potom vychádzal zo sumy 3 eurá/m2 ako nespornej.

18. Zohľadniac zásadu, že nikto nesmie byť spravodlivo nútený zotrvať v spoluvlastníckom zväzku, súd
prvej inštancie vyhodnotil žalobu za podanú dôvodne, a keďže nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa
na jej zamietnutie, zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti tak, že túto v celosti
prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne; žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť každej zo žalovaných

za vyporiadaný podiel náhradu v sume 7.500 eur (2.500 m2 x 3 eurá). Zároveň v súlade s § 232 ods. 3
C.s.p. určil žalobkyni dlhšiu lehotu na splnenie uloženej povinnosti, v trvaní 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku, keď túto považoval za primeranú.

19. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadnej zo strán

nepriznal právo na náhradu trov konania. Prihliadal na charakter sporu, kedy nešlo o klasické sporové
konanie, v ktorom jedna zo strán vyhrá a druhá prehrá, ale o vzájomné vyporiadanie majetkových
právnych vzťahov medzi stranami sporu. Spor o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
je sporom, ktorý možno začať na návrh ktoréhokoľvek podielového spoluvlastníka, pričom nie je možné
automaticky konštatovať, že úspech v konaní mal ten, kto podal návrh. Rozhodnutie o zrušení a

vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, pokiaľ súd žalobe vyhovie, je rozhodnutím v záujme všetkých
sporových strán; nemožno potom uvažovať o úspešnosti, či neúspešnosti tej ktorej strany sporu. V
danej veci pritom žalobkyňa nebola viac, či menej úspešná ako žalované. Pôvodne sa pritom domáhala
rozdelenia pozemku horizontálne na tri časti, s ktorým delením žalovaná v 1. rade súhlasila, žiadajúc
pritomizriadenievecnéhobremenatak,abykaždýzbudúcichvlastníkovnovovzniknutýchnehnuteľností

mal zabezpečený rovnaký prístup k svojej nehnuteľnosti. Žalovaná v 2. rade, ktorá do konania pristúpila,
prezentovala rovnaký záujem na priečnom delení pozemku. Konajúci súd napokon pristúpil k druhému
spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva, a to za situácie, keď podieloví spoluvlastníci mali záujem o
prikázanie veci do ich vlastníctva. Vzhľadom na uvedené považoval potom za spravodlivé, aby si každá
strana znášala trovy ňou vynaložené sama, keď nebolo možné mať za to, že žalobkyňa bola v konaní

plne úspešná.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, výrokom II., III. a IV. podali v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalované v 1. a v 2. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p. Ozrejmili,že v priebehu takmer 5 rokov súdneho konania sa konajúci súd zaoberal výlučne otázkou, ktorá bola
predmetom petitu žaloby, t. j. reálnym rozdelením pozemku. Žalované s rozdelením nehnuteľnosti v
zásade súhlasili, avšak spôsobom priečne (tak ako je rozdelená väčšina nehnuteľností v danej lokalite),

a nie pozdĺžne, pretože pri pozdĺžnom rozdelení by im zostal pás pozemku o šírke cca 5 metrov a
dĺžke cca 500 metrov, čo by znemožnilo efektívne využitie novovytvorených pozemkov; žalobkyňa s
ich návrhom nesúhlasila. Potom ako v septembri 2022 nadobudla účinnosť novela zákona č. 180/1995
Z. z., ktorá znemožnila reálne rozdelenie pozemku a pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva jeho
prikázaním zaviedla potrebu vziať do úvahy zákonné obmedzenia v záujme zamedzenia drobenia

pôdy nachádzajúcej sa mimo zastavaného územia obce, konajúci súd odmietol uznať dôvody hodné
osobitného zreteľa na zamietnutie žaloby a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyriešil v
prospech žalobkyne. Konajúci súd pochybil, keď nezobral do úvahy skutkovú situáciu a lokalitu, v ktorej
sa pozemok nachádza, nevykonal ani dokazovanie navrhované na zistenie rozhodujúcich skutočností,
keďže odmietol vykonať výsluch navrhovaného svedka J. J..

21. Pokiaľ išlo o skutkovú situáciu, žalované ozrejmili, že vyporiadavaný pozemok sa nachádza v
katastrálnom území J., v lokalite U., ktorá bola zadaním nového územného plánu mesta J. spracovaného
ešte v apríli 2013 určená na vytvorenie nového obytno-obslužného územia. Došlo ku skupovaniu
nehnuteľností, k ich geometrickému zameraniu za účelom realizácie stavebného zámeru spoločnosti
O.-J., J..S..Z.., neskôr T.-U., I..J.., projektu U.. Žalované pritom doložili kópiu katastrálnej mapy s

vyznačením tých pozemkov projektu U. (zelenou farbou), ktoré boli vykúpené spoločnosťou O.-J.,
J..S..Z.. a neskôr prešli zlúčením na spoločnosť T.-U., I..J.. (vyznačené žltou farbou). Z nej bolo
podľa nich zrejmé, že všetky pozemky v lokalite investičného zámeru boli vytvárané priečnym delením
pôvodných poľnohospodársky využívaných pozemkov, a teda nie pozdĺžne ako navrhovala žalobkyňa.
Pozemok, ktorý je predmetom konania, sa pritom nachádza v bezprostrednom dotyku s uvedenou

investičnou lokalitou, dokonca časť z nej prechádza dotknutým pozemkom. I keď projekt U. napokon
nebol schválený, keďže nezískal podporu v mestskom zastupiteľstve mesta J., ani u občanov mesta
a orgánu územného plánovania vyššieho stupňa, investori prepracúvajú návrhy na výstavbu a je
predpoklad, že v reálnom čase dôjde k spracovaniu takého investičného zámeru v lokalite U., ktorého
výsledkom bude pre vlastníkov pozemkov ich podstatné zhodnotenie. Tieto skutočnosti žalované uviedli

zdôvodu,žesúdprvejinštancieanipotakmer6rokochsúdnehokonanianemalzazrejmé,žeskutočným
dôvodom žaloby žalobkyne nebolo to, že v sebe objavila talent a chuť na poľnohospodárske obrábanie
pôdy, ale v skutočnosti chcela získať výlučné vlastníctvo pozemku s potenciálnym vysokým investičným
využitím a ktorého hodnota je vyššia ako je hodnota poľnohospodárskej pôdy; žalobkyni teda nikdy nešlo
o poľnohospodárske, ale o investičné využívanie pozemku.

22. Žalované sa nestotožnili ani s tým, ako súd prvej inštancie posúdil existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Tieto pritom v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 11Co/184/2005,
nemuseli mať len subjektívny charakter, ale mohli spočívať i v okolnostiach takej povahy, že pri nich
záujem žalovaného ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom žalobcu

zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší; kľúčový a významnejší je teda
záujem zotrvať v podielovom spoluvlastníctve. V prípade, ak by súd prvej inštancie zamietol
žalobný návrh, žalobkyňa by nebola nijakým spôsobom poškodená, nakoľko by jej zostal zachovaný
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2, mohla by naďalej obhospodarovať pozemok, voči čomu nemali
žalované žiadne námietky, a pokiaľ by sa investičný zámer v budúcnosti realizoval, mohla svoj podiel

predať a zhodnotiť ho, o čo jej v zásade podľa žalovaných vždy aj išlo. Zamietnutím žaloby by neboli
nijako poškodené ani žalované, ktoré by naďalej vlastnili spoluvlastnícky podiel o veľkosti spolu 1/2 a
rovnako ako žalobkyňa by mohli časť pozemku v ich spoluvlastníctve využívať a v prípade aktuálnosti
investičného zámeru ho neskôr aj výhodne predať. Zamietnutie žalobného návrhu by napĺňalo
teda atribúty materiálnej spravodlivosti. Zrušením spoluvlastníctva a prikázaním celého pozemku do

vlastníctva žalobkyne, ktoré konajúci súd ani nijakým spôsobom nezdôvodnil, pričom nevysvetlil,
v čom videl záujem žalobkyne ako významnejší a prednejší ako logický a nikoho nepoškodzujúci
záujem žalovaných na zachovaní spoluvlastníctva, zvolil také riešenie, ktorým zásadným spôsobom
poškodil oprávnené záujmy žalovaných, uprednostniac pritom záujem žalobkyne. Záujem žalovaných
na zachovaní spoluvlastníctva bol pritom významnejší a prednejší, keďže nepoškodzoval žiadnu zo

sporových strán a do budúcnosti otváral priestor pre všetky formy nakladania s predmetným pozemkom.

23. Konajúci súd podľa mienky žalovaných nedostatočne zistil skutkový stav, keď odmietol výsluch
navrhovaného svedka J. J.. Ten pritom mohol poskytnúť podstatné informácie týkajúce sa toho, akoa kedy bol ako manžel žalovanej v 1. rade oslovený s požiadavkou na predaj spoluvlastníckeho
podielu na predmetnom pozemku, za akú kúpnu cenu, mohol uviesť, koľko osôb a v ktorom čase v
prospech investora pozemky vykupovalo a za aké ceny, mohol doložiť ich iniciály pre možnosť ich

predvolania na súdne konanie, prípadne ich čestné prehlásenie o vykupovanej cene; mohol doložiť i
ďalšie kúpne zmluvy na predaj pozemkov v danej lokalite, tak, aby konajúci súd získal lepšiu predstavu
o hodnote pozemku. Zároveň tiež svedok mohol ozrejmiť situáciu v súvislosti so stále nedokončeným
územným plánom mesta J., ktorý je v štádiu spracovanosti, z čoho môže vyplývať miera aktuálnosti
investičného zámeru; v neposlednom rade mohol objasniť, kde sa pozemok nachádza, t. j. že je

situovaný bezprostredne v dotykovej blízkosti s pozemkami vykúpenými pre investičný zámer. Svedok
sa tiež mohol vyjadriť k spôsobu využívania pozemku, že v tomto smere mali žalované oveľa lepšie
predpoklady, pretože rodina žalovanej v 1. rade disponuje poľnohospodárskymi strojmi, má bohaté
skúsenosti a dokonca obe rodiny žalovaných sa zaoberajú včelárstvom, a teda mienili na danom
pozemku umiestniť časť svojich včelínov. Výsluch svedka pritom žalované nenavrhovali ako výsluch
odborníka zapísaného v zozname znalcov alebo experta v cenotvorbe, pretože v takom prípade by

doložili odborné vyjadrenie. Súd prvej inštancie zamietol tento návrh na vykonanie dokazovania, pričom
skutkový stav týkajúci sa prikázania nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne mal preukázaný
expresne rýchlo a zjavne nesprávne, keď sa mu venoval až po viac ako 5 rokoch súdneho konania, v
rámci ktorého zisťoval okolnosti týkajúce sa reálnej deľby nehnuteľnosti. Vzhľadom na to, že konajúci
súd neumožnil výsluch navrhovaného svedka, založili žalované do súdneho spisu spolu s odvolaním

čestné prehlásenie Jána Valachoviča potvrdzujúce, že v danej lokalite vykupoval pre spoločnosť O.-J.,
J..S..Z.. pozemky za kúpne ceny v rozpätí 10 až 15 eur za m2, doklady týkajúce sa územného plánu
mesta Stupava, zobrazenia na katastrálnej mape, ktoré chcel svedok založiť na podporu svojich tvrdení,
pričom práve z nich je podľa žalovaných zrejmé, že náhrada za vyporiadanie spoluvlastníckeho podielu
bola konajúcim súdom ustálená v nesprávnej výške. Napokon, uvedenému nasvedčuje i kúpna zmluva

z roku 2011 nachádzajúca sa v súdnom spise medzi mestom J. a spoločnosťou O.-J., J..S..Z.. Pokiaľ by
konajúci súd vypočul svedka J. J., zistil by, že pozemky predávané mestom J. boli v lokalite investičného
zámeru, v ktorej sa napokon nachádzal i vyporiadaný pozemok; nie je pritom pravda, že pozemok
nebol zahrnutý do projektu výstavby, pretože minimálne v určitej časti do neho patril, keďže časť tejto
investičnej lokality, zobrazená zelenou farbou, priečne priamo prechádza dotknutým pozemkom.

24. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil i predpoklady pre reálne obhospodarovanie pozemku.
Prijal totiž záver, že tieto najlepšie spĺňa žalobkyňa, hoci pre tento úsudok, okrem výsluchu žalobkyne,
nevykonal žiadne dokazovanie. Išlo pritom len o čistú fikciu, keďže skutočným dôvodom pre zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bolo investičné využitie pozemku, čo počas celého konania

niekoľkokrát zdôrazňovali. Pokiaľ žalobkyňa mienila obhospodarovať pozemok, žalované deklarovali jej
to bez problémov umožniť a dať jej k tomu aj všetky potrebné súhlasy; na uvedenú činnosť potom nebolo
potrebné zrušenie podielového spoluvlastníctva. Podľa žalovaných preto nemalo oporu v skutkovom
stave odôvodnenie rozhodnutia, že 80-ročná žalobkyňa, bez akýchkoľvek doterajších skúseností s
poľnohospodárskymi prácami, najlepšie spĺňa predpoklady pre jeho reálne obhospodarovanie. Na

uvedenom základe žalované navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol
alebo tento zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

25. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu považovala napadnutý rozsudok za zákonný a vecne správny,
a preto sa s odvolacími dôvodmi žalovaných nestotožnila. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné

dokazovanie, pri svojom rozhodovaní sa zákonom stanoveným postupom zaoberal možnosťou reálnej
deľby pozemku, a keď dospel k záveru, že to nie je možné, v súlade so zákonným postupom rozhodol
o prikázaní parcely za náhradu práve žalobkyni, dostatočne vysvetliac dôvody, ktoré ho k takému
rozhodnutiu viedli. Žalované v odvolaní apelovali na charakter pozemku ako tzv. investičnú lokalitu,
ktorá má potenciál stať sa v horizonte niekoľkých rokov oblasťou s vyššími cenami pozemkov. Samotné

žalované však súčasne v odvolaní uviedli, že zmena územného plánu v navrhovanom znení nebola
schválená, keďže tento nezískal podporu v mestskom zastupiteľstve mesta J., ani u občanov a orgánu
územného plánovania vyššieho stupňa. Doplnili že, keďže investori svoj projekt prepracovávajú a
predkladajú nové návrhy na výstavbu, je nový územný plán mesta J. ešte len v štádiu prípravy. Je potom
absolútne nadbytočné, aby sa konajúci súd pri svojom rozhodovaní zaoberal hypotetickými úvahami

žalovaných o tom, aký je predpoklad investičného zámeru v danej lokalite. Boli to pritom žalované, ktoré
v priebehu celého konania uvažovali o nehnuteľnosti ako o stavebnom pozemku, čo však nevychádzalo
z objektívnej reality, keďže táto predstavuje naďalej ornú pôdu. Žalobkyňa pritom zdôraznila, že v
priebehu konania viackrát zopakovala svoj záujem o poľnohospodárske využitie pozemku, na rozdiel odžalovaných, ktoré taký zámer uviedli prvýkrát až v odvolaní; boli to potom žalované, ktoré mali záujem
o ekonomický výhodný odpredaj spoločnej parcely.

26. Žalobkyňa sa ohradila proti tvrdeniu žalovaných, že vo veku 80 rokov objavila talent a chuť obrábať
poľnohospodársku pôdu. Ozrejmila, že už v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia prejavila
záujem a dopestovala zdravé plodiny; v tom čase vlastnila pozemok v katastri obce J., v lokalite zvanej
C. - juh a jej celá rodina tam pestovala úžitkové a poľnohospodárske plodiny pre vlastnú potrebu a
chov domácich zvierat. Žalobkyňa má pritom synov a vnukov, ktorí chcú v poľnohospodárskej tradícii

pokračovať; preto má nielen ona, ale najmä jej deti a vnuci chuť pracovať a naučiť sa niečo od svojich
rodičov a starých rodičov.

27. Vo vzťahu k argumentácii žalovaných ohľadne reálneho rozdelenia pozemku žalobkyňa podotkla,
že súd v prvej inštancie už na pojednávaní dňa 31.07.2023 uviedol svoje predbežné právne posúdenie
veci, pričom poukázal na novelizované znenie zákona č. 180/1995 Z. z., najmä na ustanovenie § 24

ods. 1 v spojení s § 23 ods. 1.

28. Pokiaľ išlo o náhradu za prikázanú nehnuteľnosť, žalobkyňa poukázala na to, že sumu 3 eurá za
m2 si strany vzájomne odsúhlasili na pojednávaní dňa 22.01.2024. Následne žalované konajúcemu
súdu doručili kúpnu zmluvu zo dňa 12.10.2011 ako dôkaz, že pozemky v danej lokalite sa predávali

za cenu 10 eur/m2. Z kúpnej zmluvy však nevyplývalo, že by išlo o rovnakú lokalitu, keďže pozemky
registra„B.“niesúevidovanévkatastrinehnuteľností;nanimitvrdenéskutočnostitaknepredložiližiaden
dôkaz. Žalobkyňa sa preto len domnievala, že by sa mohlo jednať o lokalitu U., do ktorého projektu
však spoločný pozemok nebol zahrnutý. Naviac, kúpna cena podľa predloženej zmluvy bola stanovená
na základe verejnej obchodnej súťaže. V tomto smere žalobkyňa zdôraznila, že spoločný pozemok má

naďalej poľnohospodársky charakter, netvorí súčasť žiadneho investičného zámeru alebo plánovanej
výstavby, čomu nasvedčuje nielen zápis na liste vlastníctva o druhu pozemku, ale aj územnoplánovacia
informácia zo dňa 26.06.2023, ktorú založila do súdneho spisu.

29. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s odvolacou námietkou žalovaných o tom, že súd prvej inštancie

pochybil, keď nevykonal navrhované dôkazy, najmä výsluch svedka J. J., pri ktorom návrhu žalované
konali v rozpore s ustanovením § 197 C.s.p. Súd prvej inštancie svoj procesný postup, na základe,
ktorého zamietol vykonať navrhovaný výsluch riadne a dostatočným spôsobom odôvodnil. Navrhovaný
svedok bol pritom manželom žalovanej v 1. rade, a preto mohla byť jeho výpoveď
ovplyvnená v jej prospech; zároveň nikdy nebol spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti. Pokiaľ svedok

mienil v rámci výsluchu predložiť konajúcemu súdu listiny, bola žalobkyňa toho názoru, že tieto mohla
predložiť samotná žalovaná v 1. rade. Žalobkyňa podotkla, že konajúci súd poučil strany podľa § 154
C.s.p., a pokiaľ nepredložili listinné dôkazy pred vyhlásením uznesenia, ktorým ukončil dokazovanie,
na neskôr podané dôkazy nesmie prihliadať. Na uvedenom základe žalobkyňa navrhla, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho

konania.

30. Žalované v odvolacej replike uviedli, že žalobkyňa naďalej pokračuje v zavádzaní súdu, keď uvádza,
že pozemok chce vysporiadať, aby na ňom mohla vykonávať poľnohospodárske práce. V priebehu
celého súdneho konania jej pritom ponúkali možnosť túto činnosť vykonávať, pričom za týmto účelom

súhlasili s tým, aby si ohradila polovicu pozemku a užívala ho na pestovanie plodín; žalobkyňa na
tieto návrhy absolútne nereagovala. Zamlčala tiež skutočný dôvod podania žaloby, ktorým nie je túžba
obhospodarovať pozemok so svojou rodinou, ale využiť záujem spoločnosti O.-J., J..S..Z.., ktorá ju už v
minulosti oslovila v úmysle realizovať investičný zámer obytnej zóny, projekt U.. I nimi predložená kúpna
zmluva uzavretá mestom J. a danou spoločnosťou sa týkala práve tohto projektu, v rámci danej lokality;

všetky pozemky do neho zahrnuté pritom boli evidované ako orná pôda, pretože zo strany investora
nedošlo k ich vyňatiu z poľnohospodársko-pôdneho fondu. Dôkazmi predloženými spolu s odvolaním
pritom preukázali, že spoločný pozemok je v bezprostrednom dotyku s uvedenou investičnou lokalitou,
dokonca časť tejto lokality priečne ním prechádza. Hoci sa súd nemusí zaoberať hypotetickými úvahami
o možnej budúcej investícii v danej lokalite, musí zohľadniť možné investičné zhodnotenie pozemku,

ktorý ovplyvňuje aj jeho cenu. Ak totiž súd túto skutočnosť dostatočne nezohľadní, dopustí sa ťažkej
nespravodlivosti a nezákonnosti vo vzťahu k žalovaným. Žalované zotrvali aj na pochybení konajúceho
senátu, ktorý odmietol vykonať dokazovanie výsluchom navrhovaného svedka. Svedok bol prítomný
na pojednávaní, konajúci súd mohol vykonať jeho výsluch okamžite, prípadne na ďalšom súdnompojednávaní. Súd prvej inštancie zásadným spôsobom poškodil ich oprávnené záujmy, keď uprednostnil
záujem žalobkyne na zrušení podielového spoluvlastníctva, v tomto ohľade svoje rozhodnutie bližšie
nezdôvodnil. Nezobral do úvahy skutkovú situáciu a lokalitu, v ktorej sa pozemok nachádza, neprihliadal

na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka a napokon vec
nesprávne právne posúdil.

31. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 26.07.2024 zotrvala na predchádzajúcich vyjadreniach, považujúc
napadnutý rozsudok za vecne, i právne správny. Mala zato, že žalované v odvolacej replike

podsúvali odvolaciemu súdu len svoj subjektívny názor ohľadne skutočného zámeru podania žaloby.
Zopakovala, že už od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia so svojou rodinou obrábala
poľnohospodársky pozemok, ktorý zdedila po svojej matke; hoci v roku 2010 dostala ponuku tento
pozemok predať, ako jediná v danej lokalite tak neurobila. Žalované zavádzajúco uvádzali, že si svoj
podiel na pozemku mohla ohradiť za účelom pestovania bylín; spoluvlastnícky podiel má pritom ideálny
charakter a nemá určené presné umiestnenie v rámci celku. Práve otázka jeho umiestnenia bola medzi

stranami sporu od začiatku sporná. Žalobkyňa bola toho názoru, že to boli práve žalované, ktoré počítali
s využitím spoločného pozemku na individuálnu bytovú výstavbu, a teda počítali s tým, že by ho mohli
výhodne predať developerovi. V tejto súvislosti vyhlásila, že žiadna obchodná spoločnosť, ani O.-J.,
J..S..Z.. ju v minulosti neoslovil s ponukou na kúpu pozemku, respektíve spoluvlastníckeho podielu na
spoločnom pozemku. Oslovil ju len pán R. W. J., avšak na jeho ponuku nereagovala. Napokon, ak by

mala záujem pozemok predať investorovi za účelom vybudovania rodinných domov, malo by logiku
riešenie navrhované žalovanými, t. j. priečne rozdelenie pozemku, s čím však od začiatku nesúhlasila,
trvajúc na jeho pozdĺžnom rozdelení. Faktom je, že spoločný pozemok nebol zahrnutý do projektu.
Nad rámec uvedeného žalobkyňa podotkla, že má vedomosť o tom, že právny zástupca žalovaných
je poslancom mestského zastupiteľstva mesta Stupava, bol ním aj v čase, kedy sa rokovalo o zmene

územného plánu a využití územia a podľa jej informácií hlasoval za daný projekt. V ďalšom žalobkyňa
zotrvala na tvrdeniach uvedených v predchádzajúcich vyjadreniach.

32. Odvolací súd, viazaný dôvodmi odvolania, avšak nie jeho rozsahom (§ 379 písm. c), § 380 C.s.p.),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III., IV. a v súvisiacom výroku V. o

náhrade trov konania, prejednal odvolanie žalovaných bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom, tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.)
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.02.2025
(§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

33. Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd udáva, že tento v ňom v
primeranom rozsahu rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania; konajúci súd ozrejmil
dôvody, pre ktoré nevykonal žalovanými navrhované dokazovanie, citoval ním aplikované právne
predpisy, z ktorých vyvodil právne závery a tieto i náležite vysvetlil, objasniac zrozumiteľne dôvody, pre

ktoré vyhodnotil žalobu žalobkyne za dôvodnú, a preto pristúpil k zrušeniu podielového spoluvlastníctva
sporových strán a vyporiadal ho v poradí druhým zákonom stanoveným spôsobom, t. j. prikázaním
nehnuteľnosti do vlastníctva žalobkyne, ktorej uložil zaplatiť žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade
náhradu za ich vyporiadaný podiel; ním prijaté skutkové a právne závery nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené, a preto i celé odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa požiadavky ustanovenia § 220 ods.

2 C.s.p. Odvolací súd sa nemohol stotožniť s námietkou žalovaných, podľa ktorej súd prvej inštancie
vyhovel žalobe bez zdôvodnenia, v čom pokladal záujem žalobkyne na zrušení spoluvlastníctva a
prikázaní celého pozemku do jej výlučného vlastníctva za významnejší a prednejší ako ich záujem na
zachovaní spoluvlastníctva, všetko vo väzbe na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.

34. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia celkom zreteľne vyplýva myšlienková úvaha a na nej
založený záver konajúceho súdu, ktorý v okolnostiach danej veci nevzhliadol danosť dôvodov hodných
osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre nezrušenie podielového
spoluvlastníctva sporových strán. Ten pritom vychádzal zo zistenia, že predmetom zrušenia a
vyporiadania spoluvlastníctva bol poľnohospodársky pozemok nachádzajúci sa mimo zastavaného

územia obce. I keď sa tento nachádzal v blízkosti lokality, v ktorej mal v minulosti záujem investovať
veľký developer, jeho zámer sa nepremietol do zmeny územného plánu, keď i podľa územno-plánovacej
informácie mesta J. zo dňa 26.06.2023 mal pozemok naďalej charakter ornej pôdy. Potenciálna zmena
využitia nehnuteľnosti na iné ako poľnohospodárske účely v budúcnosti a jej prípadný dopad na jejcenu podľa mienky konajúceho súdu nedosiahli kvalitu jedinečnosti ako podmienky na postup súdu
podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konajúci súd tak v odôvodnení napadnutého rozsudku
postačujúcim spôsobom objasnil dôvody, pre ktoré nevyhodnotil žalovanými prezentovaný záujem na

zachovaní spoluvlastníctva ako významnejší oproti záujmu žalobkyne na vyhovení žalobe; tá pritom
evidentne nechcela ďalej zotrvať v spoluvlastníckom vzťahu, keď prezentovala, že sa so žalovanými
nevedia dohodnúť ani na hospodárení alebo správe nehnuteľnosti. V tomto kontexte potom konajúci súd
nevzhliadol ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal žalobe vyhovieť,
s ktorým zhodnotením a právnym posúdením sa plne stotožnil i odvolací súd a v podrobnostiach na

neho odkazuje.

35. Odvolací súd zároveň dodáva, že o zamietnutí žaloby z dôvodov hodných osobitného zreteľa možno
uvažovať len pri preukázaní takej významnej skutočnosti, ktorá v daných okolnostiach opodstatňuje
zotrvanie v podielovom spoluvlastníctve. Existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa musí byť
natoľko závažná, aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takéhoto rozhodnutia. Logicky musí ísť o

skutočnosti takého významu a intenzity, že keby ich nebolo, súd by žalobe vyhovel. Dôvody hodné
osobitného zreteľa musia teda spočívať v okolnostiach (subjektívnych alebo objektívnych) takej povahy,
že pri nich záujem žalovaného ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom
žalobcu zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší. Je potom vecou súdu,
aby predovšetkým úplne zistil skutkový stav a zadovážil si dostatok podkladov na posúdenie situácie,

ktorá by sa vytvorila zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva, a túto porovnal so situáciou, ktorá by
pre žalovaného vznikla vyhovením žalobe; bez uvedeného je akýkoľvek záver o (ne)existencii dôvodov
hodných osobitného zreteľa predčasný a nepodložený (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
1Cdo 84/2009). V prípade zistenia dôvodov hodných osobitného zreteľa je následne nevyhnutné, aby
ich existenciu súd vo svojom rozhodnutí riadne vysvetlil, a to práve vo väzbe na výsledky vykonaného

dokazovania (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn I. ÚS 410/2022).

36. Je zrejmé, že žalované od počiatku prezentovali záujem na zotrvaní v podielovom spoluvlastníctve
vo väzbe na potenciálny charakter spoločného pozemku ako pozemku stavebného a investičného, ktorý
by podľa nich mohol ovplyvniť i jeho budúcu hodnotu (cenu) smerom nahor. Ich záujem na zotrvaní

v spoluvlastníckom zväzku vychádzal však len z hypotetických a v prvoinštančnom konaní ani ničím
nepreukázaných domnienok a predpokladov týkajúcich sa možnej zmeny účelu využitia pozemku v
budúcnosti; v tejto zmene vzhliadali vlastný prospech, a preto trvali na zachovaní spoluvlastníckych
podielov k nehnuteľnosti. I podľa mienky odvolacieho súdu žalovanými prezentované skutočnosti
nepredstavujú v súhrne také okolnosti vyznačujúce sa atribútom výnimočnosti, ktoré by mali založiť

rozhodnutie súdu podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka; tvrdenia žalovaných pritom mali základ
v zatiaľ nereálnych očakávaniach týkajúcich sa charakteru spoločného pozemku, jeho potenciálneho
využitia na investičné účely, a tým i zlepšenia ich majetkovej situácie v prípade ponechania si
spoluvlastníckeho podielu. Pri rozhodovaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súd
však vychádza zo skutkového a právneho stavu v čase jeho rozhodovania, a preto ani stranami

očakávané a ničím nepreukázané eventuálne zmeny charakteru pozemku, s možným dopadom i na
jeho cenu, nie sú takým dôvodom, pre ktorý by mal pristúpiť k zamietnutiu žaloby; potom ani záujem
žalovaných, vychádzajúci z týchto skutočností, nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle
§ 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zamietnutie žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva musí reflektovať skutkovú jedinečnosť konkrétneho prípadu, ktorá v danom prípade,

v kontexte i ostatných skutočností, také rozmery nedosiahla. V tomto smere neobstála ani odvolávka
žalovaných na názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Nitre, sp. zn,. 11Co/184/2005; tento
nepredstavuje ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu alebo Ústavného súdu SR, a preto ním odvolací
súd nebol nijako viazaný.

37. Hodno dodať, že pokiaľ v súvislosti s potenciálnou zmenou charakteru pozemku žalované v odvolaní
poukazovali na návrh zadania územného plánu mesta J. z apríla 2013, ktorý súčasne predložili, na tento
listinný dôkaz, rovnako ako na podklady z katastrálnej mapy vzťahujúce sa k lokalite U. I. U., ako i na
čestné prehlásenie D. R., nemohol odvolací súd v zmysle § 366 C.s.p. prihliadať; išlo totiž o neprípustné
novoty. Tieto listinné dôkazy mohli žalované predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom v

odvolaní ani neuviedli tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, že tak nemohli urobiť.38.Odvolacísúdsanestotožnilanisodvolacounámietkoužalovaných,ktoroukonajúcemusúduvytýkali,
že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keďže odmietol
vykonať výsluch svedka J. J., a preto ním zistený skutkový stav považovali za nedostatočný.

39. Odvolací súd na ozrejmenie udáva, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv
na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno
kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR (k
tomu rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle

tohto článku totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery
boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. Z práva na spravodlivý súdny proces
vyplýva potom i povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Najvyšší súd SR pritom vo veci sp. zn. 4Cdo
100/2018 vyslovil, že procesnému právu strany navrhovať dôkazy, zodpovedá povinnosť súdu nielen
o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí

odôvodniť, prečo tak neurobil.

40. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 11.03.2024 (č. l. 250 a nasl.), podporeného i zvukovým
záznamom, vyplýva, že právny zástupca žalovaných navrhol výsluch manžela žalovanej v 1. rade
ako svedka pre účely „ceny spoločnej nehnuteľnosti, prípadne obdobných nehnuteľností“. Konajúci

súd jeho návrh zamietol, keďže ho nepovažoval za relevantný vo vzťahu k predmetu konania (viď i
bod 28.3 odôvodnenia rozsudku); právny zástupca žalovaných totiž netvrdil, že by navrhovaný svedok
disponoval adekvátnym vzdelaním alebo odbornosťou potrebnou na poskytnutie odborného ocenenia
nehnuteľnosti; s týmto názorom súdu prvej inštancie sa možno stotožniť.

41. Odvolací súd zároveň udáva, že návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka J. J. žalované,
resp. ich právny zástupca predostrel v tej fáze konania, kedy už konajúci súd vo veci opakovane
(viď pojednávania v dňoch 31.07.2023, 13.11.2023 a napokon i 11.03.2024) vyslovil predbežný právny
názor o nemožnosti reálnej deľby nehnuteľnosti, upovedomiac ich, že sa v ďalšom priebehu zameria
na skúmanie predpokladov pre rozhodnutie o vyporiadaní spoluvlastníctva v poradí druhým zákonným

spôsobom, t. j. prikázaním veci za primeranú náhradu. Konajúci súd ozrejmil, že rozhodujúci bude
záujem niektorej zo sporových strán o nadobudnutie pozemku do jej vlastníctva a následné preukázanie
jej solventnosti; bude pritom prihliadať i na využitie pozemku v súlade s jeho účelom. V opačnom
prípade, t. j. ak nebudú splnené uvedené predpoklady, konajúci súd uviedol, že pristúpi k predaju
spoločného pozemku a výťažok rozdelí medzi strany sporu. Sporové strany tak boli uzrozumené a mali

dostatok priestoru nielen uvádzať rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa prikázania veci do ich
vlastníctva, čo napokon uskutočnili najmä na pojednávaní dňa 22.01.2024 (č. l. 215 a nasl.), čiastočne
vo vzťahu k využitiu pozemku v rámci výsluchu už na pojednávaní dňa 01.12.2022 (č. l. 136
a nasl.), ale na ich podporu navrhovať i dôkazy. Žalované v priebehu konania neprezentovali záujem
na poľnohospodárskom využití pozemku, keď v tomto smere neuvádzali podstatné skutkové tvrdenia

a argumentáciu; ich absenciu nemohli následne sanovať a preukazovať svedeckou výpoveďou J. J.,
ku ktorej potenciálnemu obsahu sa v odvolaní podrobne vyjadrovali. Jedinou okolnosťou, vo vzťahu ku
ktorej žalované ešte pred ukončením dokazovania navrhli vykonať dokazovanie výsluchom svedka bola
cena nehnuteľnosti, resp. okolitých nehnuteľností; táto okolnosť však nebola na zistenie skutkového
stavu relevantná. Stanovenie ceny nehnuteľnosti pre účely následného určenia primeranej náhrady za

spoluvlastnícky podiel ustupujúceho spoluvlastníka je otázkou odbornou, ku ktorej súd spravidla nemá
dostatok odborných znalostí; preto je potrebné vo všeobecnosti vykonať dôkaz znaleckým posudkom
alebo odborným vyjadrením, ktoré následne vyhodnotí súd. V danej veci však z obsahu súdneho spisu,
najmä zápisnice o pojednávaní zo dňa 22.01.2024 vyplýva, že sporové strany zhodne uviedli, že sumu
3 eurá za m2 považujú za primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel; na primeranej náhrade za

spoluvlastnícky podiel sa teda sporové strany zhodli (dohodli). Súd prvej inštancie bol potom oprávnený
vychádzať z ich zhodných tvrdení (§ 186 ods. 2 C.s.p.), bez potreby vykonania ďalšieho
dokazovania, pričom neprihliadal na neskoršie zmeny v ich tvrdeniach, najmä na podanie žalovaných
zo dňa 31.01.2024, v ktorom sumu 3 eurá za m2 označili za neprimeranú, naviac, len vo vzťahu k
vyplateniu žalobkyne. Ustanovenie § 186 C.s.p. v spojení s článkom 11 ods. 4 C.s.p. prelamuje pravidlo,

v zmysle ktorého súd rozhoduje len na základe skutočností, ktoré vyplynuli z dokazovania tým, že
vymenováva skutočnosti, ktoré dokazovať nemusí a aj napriek tomu ich môže vziať za preukázané,
pravdivé a existujúce (tzv. princíp formálnej pravdy).42. Dôvodnú pochybnosť o pravdivosti zhodných tvrdení sporových strán pritom nemohla založiť
žalovanými predložená kúpna zmluva z roku 2011, keďže ako uviedol i súd prvej inštancie, táto
nereflektovala ani približne na rovnaké časové obdobie (rok 2011), pričom z nej nebolo možné zistiť ani,

v akej lokalite sa prevádzané pozemky nachádzali, t. j. či išlo o pozemky v rovnakej alebo inej oblasti,
naviac, pokiaľ to spochybnila i žalobkyňa. V neposlednom rade z kúpnej zmluvy predloženej žalovanými
vyplynulo, že kúpna cena pozemkov vzišla z výsledkov verejnej obchodnej súťaže; jej podmienky ostali
konajúcemu súdu, ako i sporovým stranám nepoznané.

43. So zreteľom na uvedené nemalo tvrdenie žalovaných, že súd prvej inštancie nemal skutkový stav
dostatočne zistený, resp. tento mal pre účely rozhodovania za preukázaný expresne rýchlo, oporu
v obsahu spisu. Správny bol i postup konajúceho súdu, keď zohľadnil zhodný prejav žalobkyne a
žalovaných akceptujúci sumu 3 eurá za m2 ako náhradu za vyporiadavaný spoluvlastnícky podiel, a
v nadväznosti na neho nepristúpil k vykonaniu dokazovania výsluchom svedka J. J., nepovažujúc ho
za osobu odborne spôsobilú spochybniť sporovými stranami zhodne ustálenú hodnotu vyporiadaného

podielu, a tým i celej nehnuteľnosti. Napokon, sporovými stranami zhodne určená náhrada za
vyporiadavané podiely nebola v rozpore ani so závermi odborného vyjadrenia č. 1/2019, vypracovaného
znalcom v odbore poľnohospodárstvo, odvetvie Odhad hodnoty poľnohospodárskej pôdy, v ktorom
znalec stanovil všeobecnú cenu pozemku, a tým i cenu jednotlivého spoluvlastníckeho podielu, v sume
2,23 eura za m2; možno ju preto považovať za primeranú.

44. Odvolací súd ďalej udáva, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o vyporiadaní zrušeného
podielového spoluvlastníctva prikázaním veci do vlastníctva žalobkyne dôsledne riadil ustanovením §
142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď sa zaoberal účelným využitím nehnuteľnosti, výškou podielov
všetkých spoluvlastníčok, ako aj ich finančnou situáciou. Správne prihliadal na to, že žalobkyňa, v

postavení väčšinovej spoluvlastníčky, ako jediná už v priebehu konania deklarovala záujem využiť
pozemok najmä na pestovanie poľnohospodárskych plodín, a to prostredníctvom blízkych príbuzných,
ktorú okolnosť žalované nijako nespochybnili a nesporovali; naproti tomu obe žalované, v rovnakom
čase nevedeli uviesť, akoby s pozemkom, príp. jeho časťou v budúcnosti naložili, keď mali záujem najmä
o jeho potenciálne využitie na stavebné účely. Pokiaľ za tohto stavu konajúci súd uprednostnil prikázanie

pozemku do výlučného vlastníctva žalobkyne, ktorá by i za pomoci svojej rodiny a najbližších príbuzných
bola schopná zabezpečiť jeho využitie v súlade s jeho účelom, pričom preukázala i solventnosť pre
účely vyplatenia primeranej náhrady ustupujúcim spoluvlastníčkam, čo žalované v odvolaní nenamietali,
nemožno jeho úvahe nič vytknúť. Odvolací súd dopĺňa, že hľadiská významné pre prikázanie veci
niektorému zo spoluvlastníkov zakotvené v ustanovení § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka

nepredstavujú jediné a konečné kritériá, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádza, keď ide o komplexný
súbor relevantných skutočností. Avšak, v danej situácii, keď iné rozhodujúce skutočnosti, významné
z hľadiska rozhodnutia súdu, strany netvrdili, keď za také nemožno považovať domnienky a hypotézy
žalovaných o možnej budúcej zmene charakteru pozemku v závislosti od schválenia investičných
zámerov v danej lokalite, konajúci súd správne zhodnotil, že účelnejšie môže nehnuteľnosť využiť

žalobkyňa, ktorej prináležal väčšinový spoluvlastnícky podiel a ako jediná, na rozdiel od žalovaných,
preukázala schopnosť vyplatiť ustupujúce spoluvlastníčky; konajúcim súdom ustálené zistenia týkajúce
sa solventnosti napokon žalované v odvolaní ani nijako nespochybnili, a teda nespochybnili skutkový
a nadväzujúci záver konajúceho súdu o tom, že nepreukázali, že disponujú finančnými prostriedkami v
dostatočnom objeme na vyplatenie primeranej náhrady zvyšným dvom spoluvlastníčkam, t. j. žalobkyni

a druhej žalovanej.

45. Zhrnúc uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní
o vyporiadaní nehnuteľnosti dôsledne riadil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
zohľadniac stanovené kritériá v ich komplexnosti rozhodol správne o prikázaní nehnuteľnosti do

výlučného vlastníctva žalobkyne; nepochybil ani pri stanovení primeranej náhrady za spoluvlastnícky
podiel, ktorý je žalobkyňa povinná vyplatiť jednotlivým žalovaným, keď v tomto smere zohľadnil zhodné
skutkové tvrdenia sporových strán v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p., podporené i závermi odborného
vyjadrenia č. 1/2019.

46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou odvolací súd uzatvára, že žiaden z odvolacích
dôvodov uplatnený žalovanými nebol spôsobilý privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III., IV. a v súvisiacomvýroku V., vo vzťahu ku ktorému žalované neuviedli žiadne odvolacie námietky, podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
potvrdil.

47. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 a § 262
ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovaným plný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).