Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 3, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/48/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4122210893
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4122210893.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.
XX. XXXX, bytom D., E. F. G. XXX/XX, zast. JUDr. Máriou Staríčkovou, advokátkou, so sídlom Trnava,
Paulínska 19A, IČO: 42 296 498, proti žalovaným: 1. H. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., E. F. G.
XXX/XX, 2. A. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., E. F. G. XXX/XX, obaja žalovaní zastúpení Mgr. Janou
Hoksovou, advokátkou, so sídlom Volkovce, J. Kalinčiaka 13, IČO: 42 040 639, o určenie neplatnosti
závetu a listiny o vydedení, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 27. júna 2024 č. k. 19C/101/2022-342 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o určení, že dôvody vydedenia
nie sú dané (I.), o určení čiastočnej neplatnosti závetu (II.) a vo výroku o trovách konania (IV.p o t
v r d z u j e .

Žalobca má voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie určil, že dôvody vydedenia, uvedené
v listine o vydedení spísanej poručiteľom: H. C., I. C., nar. XX. XX. XXXX, zomrelým XX. XX. XXXX,
naposledy bytom: E. F. G. XXX/XX, XXX XX D., povereným notárom JUDr. Milošom Chválom dňa 23.

06. 2010 notárskou zápisnicou pod sp. zn. N 149/2010, Nz 22609/2010, ktorou vydedil žalobcu a jeho
potomkov, nie sú dané (I.). Súd určil, že závet spísaný poručiteľom: H. C., I. C., nar. XX. XX. XXXX,
zomrelým XX. XX. XXXX, naposledy bytom: E. F. G. XXX/XX, XXX XX D., povereným notárom JUDr.
Milošom Chválom dňa 23. 06. 2010 notárskou zápisnicou pod sp. zn. N 149/2010, Nz 22609/2010,
je v časti týkajúcej sa dedičského podielu žalobcu ako neopomenuteľného dediča neplatný (II.). V
zostávajúcej časti o určenie neplatnosti závetu súd žalobu zamietol (III.). O trovách konania rozhodol
tak, že žalobca má voči žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (IV.).
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 40a, § 469a ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2, 3, § 476 ods.
1, 2, § 476d ods. 1, § 479 Občianskeho zákonníka a uviedol, že žalobca sa v tomto konaní domáhal
určenia neexistencie dôvodov vydedenia v listine o vydedení spísanej formou notárskej zápisnice č.
N 149/2010, Nz 22609/2010 na Notárskom úrade JUDr. Miloša Chválu, notára, so sídlom v Zlatých
Moravciach otcom žalobcu - poručiteľom H. C. dňa 23. 06. 2010, eventuálne žiadal určiť, že táto
listina o vydedení je neplatná. Súd preskúmal formálne náležitosti listiny o vydedení. Zistil, že listina o

vydedení je spísaná do notárskej zápisnice, obsahuje deň, mesiac a rok jej podpísania, čo sú zákonom
vyžadované formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou listiny o vydedení je uvedenie konkrétneho
dôvodu vydedenia podľa ustanovenia § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom prípade je dôvod
vydedenia uvádzaný veľmi stručne s poukazom na písmeno b) citovaného zákonného ustanoveniaa toto je doplnené tým, že potomok poručiteľa nenavštevuje ani pri príležitosti poručiteľových alebo
iných sviatkov. V listine o vydedení chýba bližšie odôvodnenie dôvodov vydedenia presnou miestnou
a časovou špecifikáciou. Stručné uvedenie dôvodu vydedenia nie je podľa názoru súdu prekážkou pre

platnosť tohto právneho úkonu, iba odkaz na niektoré ustanovenie zákona a jeho stručné doplnenie
však môže spôsobiť dôkaznú núdzu. K existencii dôvodov vydedenia v prejednávanom spore bolo v
tomto konaní vykonané dokazovanie. Po prehodnotení jednotlivých dôkazov, predovšetkým výpovedí
strán sporu a svedkov, dospel súd k záveru, že nemožno vysloviť záver o trvalom neprejavovaní záujmu
žalobcu o poručiteľa, čo by odôvodnilo vydedenie žalobcu v súdenej veci. Bolo preukázané, že vzťahy

medzi žalobcom a poručiteľom boli primerané až do obdobia, kedy si žalobca vybral za partnerku svoju
terajšiu manželku, s ktorou v roku 2009 uzavrel manželstvo. Z vykonaného dokazovania súd vyvodil,
že rodičia žalobcu mali inú predstavu o neveste, manželku žalobcu však spočiatku rešpektovali. Nebol
spor o tom, že terajšia manželka žalobcu ešte pred svadbou trávila čas so žalobcom aj u jeho rodičov,
kde aj prespávala. Trvalý ani prechodný pobyt vo D. síce v tom čase nemala, túto skutočnosť súd pre
posúdenie vzťahov v rodine ani nepovažoval za podstatnú. Rodičia žalobcu sa zúčastnili aj na svadbe

žalobcu,ktorásakonaladňa02.05.2009.Žalobcavkonanínepoprel,žejehorodičiasvadbufinancovali.
Z dokazovania síce jednoznačne nevyplynulo, v akej časti svadbu financovali rodičia žalobcu, akou
časťouprispelsamotnýžalobca,nevesta,prípadnejejrodina,súdvšaknepovažovalzadôležitépretento
spor uvedenú skutočnosť detailnejšie objasňovať. Podstatné je, že rodičia žalobcu na svadbu prispeli
a tejto sa aj zúčastnili, z čoho možno vyvodiť, že v období máj 2009 vzájomné vzťahy medzi žalobcom

a poručiteľom nemohli byť vážne narušené. Z výpovede žalobcu, jeho manželky H. C., svedkýň H. J.
a K. L. vyplynulo, že nevesta mala inú predstavu o svadbe, ktorá sa napokon konala v mieste, ktoré
viac vyhovovalo rodičom žalobcu. Na druhej strane však z dokazovania vyplynulo, že v mieste, kde
sa svadba konala, patriacemu členovi rodiny C., bolo možné svadbu zorganizovať za menej peňazí.
Bolo preukázané, že rodičia žalobcovi pomohli s financovaním kúpy rodinného domu vo Volkovciach,

v ktorom žalobca aktuálne býva. V konaní nebolo sporné, že žalobca na kúpu tejto nehnuteľnosti
nemal dostatok finančných prostriedkov a kúpnu cenu financoval z úveru. Žalobcovi v tom čase banka
v požadovanej výške úver neposkytla. Pomohli mu rodičia, ktorí sa za splácanie úveru vo vzťahu k
banke zaručili. Nehnuteľnosť, ktorú žalobca kupoval, nadobudol on v spoluvlastníckom podiele 7/13 a
jeho otec v spoluvlastníckom podiele 6/13. Nebolo sporné, že úver splácal v celom rozsahu žalobca a

tento aj riadne splatil. Pre toto konanie je podstatné, že vzťahy medzi žalobcom a jeho rodičmi museli
byť v čase kúpy nehnuteľnosti (marec - apríl 2007) dobré. V opačnom prípade by podľa názoru súdu
rodičia žalobcu záväzok ručiť za splácanie úveru žalobcom neprevzali. Z vykonaného dokazovania ďalej
vyplynulo, že poručiteľ žalobcovi aktívne pomáhal aj s prerobením rodinného domu vo D.. Či sa na
prácach podieľal aj brat žalobcu, žalovaný v 2. rade a v akom rozsahu, súd tiež nepovažoval za potrebné

pre toto konanie bližšie objasňovať. Pre právne posúdenie tohto sporu bolo potrebné zamerať sa na
vzťah poručiteľa a žalobcu, a to predovšetkým v čase pred spísaním listiny o vydedení, teda do 23. 06.
2010. Súd ustálil, že vzájomné vzťahy poručiteľa a žalobcu boli minimálne do svadby žalobcu dňa 02. 05.
2009 primerané. Vzťahy boli na primeranej úrovni ešte aj v období okolo narodenia prvorodeného syna
žalobcu M. C.. Tento sa narodil dňa XX. XX. XXXX. Pod pojmom „primerané" má súd na mysli taký vzťah

poručiteľa a žalobcu, že na strane žalobcu nebolo možné konštatovať nedostatok záujmu o poručiteľa a
ani jeho neprejavovanie. Hoci medzi manželkou žalobcu a rodičmi žalobcu neboli tieto vzťahy ideálne, z
dokazovania vyplynulo, že žalovaná v 1. rade sa s ňou pred odchodom do pôrodnice (koniec júla 2009)
rozlúčila, popriala jej všetko dobré. Toto žalobca v konaní nepoprel. Manželka žalobcu H. C. potvrdila,
že so svokrou, žalovanou v 1. rade telefonovala aj z pôrodnice (koniec júla - začiatok augusta 2009). Do

pôrodnice za manželkou žalobcu síce rodičia žalobcu neprišli, bolo však preukázané, že po narodení M.
ich navštívili u žalobcu doma a priniesli aj nejaký darček. Uvedené tvrdila žalovaná v 1. rade, jej tvrdenia
o zakúpení darčeka pre malého M. na nákupoch v Poľsku potvrdila aj svedkyňa G. C.. Manželka žalobcu
si na uvedené nepamätala, žalobca tieto tvrdenia nepoprel. Strany sporu sa rozchádzali v tvrdeniach,
kedy presne došlo k narušeniu vzájomných vzťahov medzi poručiteľom a žalobcom a čo bolo príčinou

prerušenia kontaktov. Žalobca tvrdil, že zlom mal nastať dňa 15. 09. 2009 a dôvodom malo byť, že
jeho rodičia mu mali dať na výber, kto je jeho rodina, či jeho rodičia alebo manželka s novonarodeným
dieťaťom.UvedenétvrdeniepotvrdilaajsvedkyňaH.C.,manželkažalobcu.Žalovanáv1.radeuvádzala,
žeposlednýkontaktsožalobcombol21.08.2009akontaktyrozviazalieštepredtým,akomalamanželka
žalobcu meniny. Nie je sporné, že manželka žalobcu mala meniny dňa 21. augusta. Podľa žalovanej v

1. rade mal byť problém v tom, že im manželka žalobcu mala povedať, že majú problém sedieť s nimi za
jedným stolom a mala ich vyhnať z domu. Tak pri udalosti popisovanej žalobcom, ako aj pri udalosti, ktorú
uvádzali žalovaní, ktorá mala viesť k narušeniu vzťahov v rodine C., mali byť prítomní len žalobca, jeho
manželka H. C. a žalobcovi rodičia. Pokiaľ sa preto ku skutočnosti, čo presne malo byť dôvodom rozvratuvzťahov, v tomto konaní vyjadrovali ďalší svedkovia, títo sa vyjadrovali len sprostredkovane, teda o tom,
čoimpovedalžalobcaajehomanželkaalebonastranedruhejžalovanáv1.radeajejmanžel.Zaúčelom
zisťovania dôvodu a zavinenia vzájomného odcudzenia žalobcu a poručiteľa preto súd vyhodnocoval

predovšetkým vierohodnosť svedeckých výpovedí žalobcu, jeho manželky a žalovanej v 1. rade. Je
potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca a jeho manželka vypovedali v konaní celkom zhodne,
v ich výpovediach súd nezistil žiadne rozpory a celkom presne popísali, kedy mala nastať situácia, že
žalobcovi dali jeho rodičia na výber, kto je jeho rodina. O poslednom stretnutí žalobcu s rodičmi sa
vyjadrila aj žalovaná v 1. rade. Jej verziu stretnutia so žalobcom, na ktorom mali padnúť vyjadrenia

manželky žalobcu o sedení za jedným stolom, však okrem samotného vyjadrenia žalovanej v 1. rade
nepotvrdzuje žiaden iný priamy dôkaz. Ďalší v konaní vypočutí svedkovia a ani žalovaný v 2. rade sa k
týmto skutočnostiam pochopiteľne ani vyjadriť nemohli, pretože na údajne poslednom stretnutí žalobcu
s rodičmi pred spísaním listiny o vydedení prítomní neboli. Keďže verziu žalobcu o dôvode prerušenia
kontaktov tvrdil nielen žalobca, ale aj jeho manželka, je toto tvrdenie preukázané viac ako tvrdenie
žalovanej v 1. rade, ktoré už iným priamym dôkazom podporené nie je. H. C. je síce v príbuzenskom

vzťahu so žalobcom, je jeho manželkou, čo by mohlo mať vplyv na objektívnosť jej výpovede, súd však v
jej výpovedi nezaznamenal žiadnu nezrovnalosť či tvrdenia, ktoré by nekorešpondovali s inými dôkazmi
vykonanými v tomto konaní. Jej výpoveď vyznela vierohodne, a preto súd na túto výpoveď prihliadal.
Súd sa zamyslel aj nad okolnosťami, ktoré mali byť dôvodom, pre ktorý došlo k prerušeniu vzájomných
vzťahov. Žalobca ako dôvod prerušenia kontaktov s poručiteľom uvádzal, že poručiteľ mu mal dať na

výber, kto je jeho rodina, teda, či jeho manželka a novonarodený syn alebo žalobcovi rodičia. Na druhej
strane, žalovaní uvádzali, že dôvodom mali byť vyjadrenia manželky žalobcu o tom, že žalobca a jeho
manželka majú problém sedieť s rodičmi žalobcu za jedným stolom. Súd dospel k záveru, že skutkové
tvrdenia uvádzané žalobcom a jeho manželkou sú logickejšie a bez vzájomných rozporov. Tvrdenia
žalobcu o tom, že mal dostať na výber, kto je jeho rodina, korešpondujú s vyjadreniami jeho manželky

H. C., ktorá uvádzala, že videla, že ju žalobcovi rodičia nechcú. Dodala, že jej to bolo ľúto a veľa preto
plakávala. Toto je v súlade aj s tým, čo popisovala, že si z nej rodina žalobcu robí žarty. Vyjadrenia H.
C. sú v súlade aj s vyjadreniami svedkýň H. J. a K. L.. Svedkyňa K. L. uvádzala, že B. rodiča neboli
spokojní, že si berie H., lebo mali pre neho nejakú inú vyhliadnutú. Rovnako svedkyňa H. J. uvádzala,
že rodičia žalobcu mali s jeho aktuálnou manželkou H. problém. Jediný argument, ktorý mal viesť k

prerušeniu kontaktov podľa žalovaných, malo byť tvrdenie manželky žalobcu o tom, že žalobca a jeho
manželka majú problém sedieť s rodičmi žalobcu za jedným stolom. Z vykonaného dokazovania pritom
bolo jednoznačne preukázané, že rodičia žalobcu sa zúčastnili aj svadby žalobcu, podieľali sa dokonca
na jej financovaní a tu sedela rodina C. spolu za jedným stolom, za jedným stolom sedával žalobca a
jeho manželka aj v obývačke rodičov žalobcu. V konaní nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz, ktorý by

odôvodnil zmenu postoja žalobcu a jeho manželky vo vzťahu k rodičom žalobcu, a ktorý by zároveň
odôvodnil aj toto tvrdenie manželky žalobcu o sedení, resp. nesedení za jedným stolom. Nie je preto
zrejmé, prečo by mali žalobca a jeho manželka zmeniť postoj voči rodičom žalobcu. Z dokazovania
pritom jednoznačne vyplynulo, že nie terajšia manželka žalobcu H. C. nemala záujem o udržiavanie
vzťahov s rodičmi žalobcu, ale boli to naopak žalobcovi rodičia, ktorí ju do rodiny neprijali.

1.2. Súd zdôraznil, že po udalostiach z jesene 2009 sa žalobca a jeho rodičia ignorovali vzájomne.
Nekontaktovanie poručiteľa žalobca odôvodnil tým, že nechcel, aby ho jeho rodičia huckali proti jeho
manželke, rodičov nenavštevoval, keď videl, že o to nestoja. Po prehodnotení vykonaných dôkazov
súd dospel k záveru, že toto nenavštevovanie poručiteľa žalobcom, ale zároveň aj žalobcu poručiteľom

nie je možné hodnotiť ako trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu žalobcu o poručiteľa tak, aby
bola naplnená dikcia ustanovenia § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zákonný dôvod vydedenia
uvedený pod písmenom b) tohto ustanovenia totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu
bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok
mal prejavovať o poručiteľa, je treba posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 14. 12. 2009 sp. zn. 2 Cdo 109/2010 uviedol,
že „pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, ktorý by ako
potomok prejavovať mal dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez
ďalšieho dôvodiť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu."
Obdobnú situáciu riešil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Cdo/59/2012, pričom

v inej veci uviedol, že „nemožno od žalobkyne ani ako plnoletej spravodlivo žiadať, aby niesla zákonné
dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa ako potomok neprejavila opravdivý záujem, spôsobil
v značnej miere sám poručiteľ." Z citovaných rozhodnutí je zrejmé, že vydedenie by prichádzalo do
úvahy len vtedy, ak by poručiteľ naozaj o tento príbuzenský vzťah stál a ak by sa ho ním pocitovovnímaný nezáujem dediča osobne, citovo dotýkal a ak by mu táto situácia vadila, čo v prejednávanej
veci preukázané nebolo. Z vypočutých svedkov jedine N. N. spomenul, že poručiteľa vzťahy v rodine
trápili, zo žiadnej svedeckej výpovede však nevyplynulo, že poručiteľ by vyvinul aspoň nejakú iniciatívu

smerujúcu k tomu, aby sa vzájomné vzťahy zlepšili. Prvý krok neurobil ani žalobca, čo odôvodnil tým, že
nechcel, aby ho rodičia štvali proti jeho vlastnej manželke. Z vykonaného dokazovania tak súd ustálil,
že žalobca sa s poručiteľom nenavštevovali, pretože poručiteľ si to neželal. Takéto správanie sa nie je
možné podľa názoru súdu posúdiť a vyhodnotiť ako trvalé neprejavovanie záujmu žalobcu, ktorý by ako
potomok prejavovať mal tak, ako to vyplýva z ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Dôvod

vydedenia uvedený v spornej listine o vydedení daný nie je, preto súd žalobe vyhovel.

1.3. Pre úplnosť súd s poukazom na zásadu hospodárnosti konania uviedol, že nevyhodnocoval
vzájomné vzťahy v rodine C. po spísaní listiny o vydedení, čo bolo z hľadiska posúdenia prejednávanej
veci irelevantné. Súd sa preto nezaoberal zdravením detí žalobcu rodičom žalobcu a ani tým, aké boli
vzájomné vzťahy po 23. 06. 2010, nezaoberal sa ani ochorením poručiteľa či okolnosťami, ktoré sa mali

udiať v súvislosti s pohrebom poručiteľa. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o existencii objektívnej
nemožnosti navštíviť poručiteľa, vzhľadom na jeho pracovné cesty do zahraničia, či zdravotný stav jeho
novonarodeného syna. Pokiaľ žalobca poručiteľa nenavštívil preto, že poručiteľ o to nestál, je uvedené
dostatočným vysvetlením a podľa názoru súdu nie je nutné, aby žalobca uvádzal ďalšie dôvody, prečo
poručiteľa nekontaktoval.

1.4. Pretože súd žalobe v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia neexistencie dôvodov vydedenia
vyhovel, bolo potrebné vyhovieť žalobe aj v ďalšej časti, a to v časti o určenie neplatnosti závetu. Závet
je jednostranný právny úkon, ktorým poručiteľ pre prípad smrti určuje, kto bude dedičom jeho majetku.
Neplatnosť závetu je neplatnosť relatívna (§ 40a Občianskeho zákonníka), čo znamená, že súd môže na

ňu prihliadnuť iba vtedy, ak sa jej neopomenuteľný dedič v konaní o dedičstve dovolá. V prejednávanom
spore súd dospel k záveru, že dôvod vydedenia žalobcu daný nie je, poručiteľ preto nemohol žalobcu
platne vydediť a podľa § 479 Občianskeho zákonníka sa žalobcovi ako plnoletému potomkovi poručiteľa
musí dostať aspoň polovica jeho dedičského podielu zo zákona. Pretože poručiteľ závetom odkázal celý
svoj majetok pre prípad svojej smrti žalovanej v 1. rade, závet je v časti týkajúcej sa podielu žalobcu ako

neopomenuteľného dediča neplatný. Žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti závetu, súd
vyhovel, avšak len v časti, ktorá odporuje právu žalobcu ako neopomenuteľného dediča podľa vyššie
citovaného ustanovenia § 479 Občianskeho zákonníka. Súd nemal preukázané tvrdenie žalobcu o tom,
že poručiteľ spísal závet v zlej viere a konal zlomyseľne. Pre určenie neplatnosti závetu v celom jeho
rozsahu nebol dôvod, súd musel preto žalobu v ďalšej časti zamietnuť.

1.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 257 CSP a o náhrade trov konania súd
rozhodol podľa pomeru úspechu. Súd žalobe žalobcu vyhovel takmer v celom rozsahu, čo znamená,
že procesný úspech v spore dosiahol žalobca, ktorému vznikol aj nárok na náhradu trov konania voči
žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí v konaní úspešní neboli. Pokiaľ súd žalobu zamietol v časti týkajúcej

sa neplatnosti závetu, ide o minimálnu časť nároku žalobcu a žaloba bola v tejto časti zamietnutá len z
dôvodu nie celkom presnej formulácie žalobného petitu, čo z hľadiska nároku na náhradu trov konania
súd nepovažoval za potrebné osobitne zohľadňovať. Dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257
CSP súd v prejednávanom spore nevzhliadol, na tieto strany sporu ani nepoukazovali. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní v 1. a 2. rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie voči
I., II. a IV. výroku napadnutého rozsudku, odôvodniac ho ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a h)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov, teda, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že skutkové ani právne
závery súdu v rozsudku nezodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania,
pričom rozhodnutie oprel len o „hodnovernosť výpovede žalobcu a jeho manželky“, pričom na strane
žalovaných okrem ich vzájomnej výpovede a písomných vyjadrení boli podporené viacerými svedeckými

výpoveďami zo strany svedkov, ktorí v rozhodnom období pred spísaním napadnutých listín zo strany
poručiteľa tohto pravidelne navštevovali, stretávali sa, poznali rodinu, nielen žalovaných, ale aj žalobcu,
boli dokonca aj na svadbe žalobcu a jeho manželky, a tak mali možnosť spoznať dané pomery a aj
vzťah medzi poručiteľom a jeho synom. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vyvodil absolútnenesprávne právne závery. Na ťarchu žalovaných nemôže byť postavenie dôvodov uznania žaloby len na
tom, že žalobca s manželkou sa dohodli, ako budú vypovedať, a že jedine žalovaná v 1. rade ako priama
účastníčka udalostí po smrti poručiteľa inak ako svedkami toto potvrdiť nevedela. Súd prvej inštancie

sa pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia oprel len o tvrdenia žalobcu a vôbec sa nevysporiadal s
právnou argumentáciou žalovanej strany a listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami svedčiacimi v
neprospech žalobcu. Žalobca vo svojich vyjadreniach uviedol, že s poručiteľom vychádzal do momentu
zásahu žalovanej v 1. rade dobre. Toto jeho tvrdenie, ktoré v podstate potvrdila aj svedkyňa H. C., že
žiadny konflikt s poručiteľom nemali, jasne poukazuje na to, že nie poručiteľ udal dôvod na prerušenie

vzájomných kontaktov, ale že sa jednalo o spor žalobcu, jeho manželky so žalovanou v 1. rade. V
žalobe potvrdzuje a priznáva, že od 15. 09. 2009 došlo k prerušeniu kontaktov s poručiteľom, ako aj
samotnými žalovanými, pričom do 23. 06. 2010 neprejavil žiadnu snahu o to, aby sa tieto vzťahy urovnali
a ako sám potvrdzuje v žalobe, poručiteľ svojím správaním sa o túto situáciu nepričinil, vinu žalobca
kladie na stranu žalovanej v 1. rade. Žalovaní v 1. a 2. rade dali do pozornosti tú skutočnosť, že o
daný stav sa poručiteľ žiadnym spôsobom nepričinil, ale bola to práve rodina – manželka žalobcu, ktorá

sa začala správať neprimerane voči rodičom žalobcu a žalobca ju v tomto správaní len podporoval.
Súd konštatoval, že vo výpovediach žalobcu a jeho manželky sa nenachádzajú nezrovnalosti, pričom
tieto nezrovnalosti sú viditeľné. Žalobca presne uvádza dátum, kedy mu údajne poručiteľ povedal výrok
„vyber si, kto je Tvoja rodina“, pričom už predtým spolu s manželkou potvrdil, že tento výrok nepovedal
poručiteľ, ale vraj žalovaná v 1. rade, čo už samo o sebe je protichodným tvrdením. Žalobca viacerými

výrokmi jasne prejavuje, že vzťahy boli narušené a nestál o kontakt s poručiteľom. Teda nie poručiteľ,
ale žalobca nejavil záujem o stretnutia s poručiteľom a tieto si odôvodňoval po svojom tak, ako mu to
vyhovovalo, keď potreboval pomoc rodičov, bolo dobre, veď do 9/2009 mu rodičia pomáhali a vzápätí
protichodne uvádza, že nikdy mu nepomohli a robili všetko preto, aby sa s terajšou manželkou rozišiel.
Vo výpovedi žalobca, ako aj manželka žalobcu tvrdia, že im nikdy nepomohli, nenavštívili ich ani keď

bol vnuk chorý, ani poručiteľ, ani žalovaná v 1. rade, ale vo výpovedi uvádzajú, že im nedali ani vedieť
a nekontaktovali ich. Uvedené preukazuje, že o kontakt s poručiteľom ako žalobca a aj manželka
žalobcu nestáli. Žalobca opakovane korigoval svoju výpoveď podľa aktuálnej situácie na súde, pričom
sa jednoznačne rozchádza vo vyjadrení, kto mal vlastne komu a čo povedať, keďže v žalobe tvrdí, že
celá príčina rozpadu vzťahov bola spôsobená vyjadrením žalovanej v 1. rade na adresu jeho manželky

a on, aby si vybral a už na pojednávaní zmenil svoju výpoveď, vo vyjadrení z pojednávania hovorí, že
to povedal poručiteľ. Žalovaní v 1. a 2. rade dali súdu vyššej inštancie do pozornosti aj spochybnenie
vierohodnosti svedkov žalobcu, a to H. J. a K. L.. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je postavené
na domnienkach a domnelých predstavách žalobcu a jeho manželky, ktoré sa rozchádzajú, kde súd
prvej inštancie sa nezameriava na to, či sa žalobca zaujíma alebo v rozhodnom období zaujímal o

poručiteľa, ale celé je to postavené len na jednostrannom tvrdení, že nekontaktovanie poručiteľa žalobca
odôvodnil tým, že nechcel, aby ho jeho rodičia huckali proti jeho manželke, rodičov nenavštevoval,
keď videl, že o to nestoja, ale nepredložil žiadny relevantný fakt a dôkaz, že by rodičia takýto podnet
dali, resp. že by poručiteľ o takýto kontakt nestál. Počas celého konania žalobca neopomenul ani
jednu udalosť od 8 – 9/2009, kedy by on sám sa pokúsil o kontakt s otcom – poručiteľom, a že by

ho tento z domu vyhodil, príp. by mu dal jasne najavo, že nestojí o urovnanie vzťahov. Svedeckými
výpoveďamisvedkaN.aC.bolopotvrdené,žeporučiteľatakýtopostojsynaknemutrápilapočascelého
obdobia sa s jeho správaním nevedel zmieriť, že mu žalobca ako syn neprejavil náležitú úctu, akú by
syn otcovi prejavovať mal, obzvlášť, ak žalobca a jeho manželka potvrdili, že s poručiteľom problém
nemali. V konaní „vraj“ nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz, ktorý by odôvodnil zmenu postoja žalobcu

a jeho manželky vo vzťahu k rodičom žalobcu, a ktorý by zároveň odôvodnil aj toto tvrdenie manželky
žalobcu o sedení, resp. nesedení za jedným stolom. Z dokazovania nemožno vyvodiť jednoznačne
záver, ako konštatuje súd 1. inštancie, „že jednoznačne vyplynulo, že nie terajšia manželka žalobcu
nemala záujem o udržiavanie vzťahov s rodičmi žalobcu, ale boli to naopak žalobcovi rodičia, ktorí ju do
rodiny neprijali.“ Súd zanedbáva výpoveď žalovaného v 2. rade a opomína jeho písomné stanovisko z

hľadiskazhodnoteniadôkazov,ktorýrovnakoakožalovanávedelpostojkcelejveciavedelsaadekvátne
vyjadriť. Žalovaný v 2. rade vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca od svadby nenavštívil poručiteľa.
Súd zanedbáva stanovisko žalobcu, kde sa vyjadruje po príchode z pôrodnice jasne, že nemal záujem
ísť rodičom vnuka ukázať a vzťahy boli už narušené. Svedkovia žalobcu, ako aj sám žalobca a jeho
manželka potvrdili, že žalovaný v 2. rade navštevoval v posudzovanom období opakovane rodinu

žalobcu a ako jediný bol v kontakte s poručiteľom aj žalobcom na dennej báze v posudzovanom období,
a teda hodnoverne vypovedal o rozhodných skutočnostiach a správaní jednak žalobcu, jeho manželky a
poručiteľa. Z uvedeného vyplýva, že svadba bola dňa 02. 05. 2009 a poručiteľ mal narodeniny XX. XX.
XXXX, čo už bol prvý rok a moment v správaní žalobcu voči poručiteľovi, kedy žalobca nezagratulovalsvojmu otcovi k narodeninám, nakoľko ho nenavštívil a ani jeho nová manželka. Dňa XX. XX. XXXX
mal poručiteľ meniny, kde ho znovu žalobca a ani jeho nová manželka nenavštívili a neprejavili mu úctu
pri príležitosti jeho sviatku. Toto potvrdzuje výrok svedka N. N., kde uviedol, že žalobca po svadbe

poručiteľa nenavštívil. Toto potvrdzujú aj svedkovia H. C. a G. C.. Súd 1. inštancie opomína fakt, že
žalobca nepredložil jediný dôkaz alebo svoje vyjadrenie, že od svadby žalobca navštívil poručiteľa (s
výnimkou, kedy mal úmysel na prepis svojho rodinného domu) a súd nepreskúmal, či žalobca prejavoval
záujem o poručiteľa pred dátumom, ktorý uvádza žalobca 15. 09. 2009 a rovnako aj následne potom.
Viaceré svedecké výpovede sa viažu na to, že poručiteľ navštevoval aj svojho novorodeného vnuka, čo

bolo potvrdené manželkou žalobcu, ako aj určitými svedkami, ale žalobca to v konaní poprel. Faktom
ostáva, že to bol práve žalobca, ktorý nebol v dome poručiteľa od svadby. Súd sa vo vyjadrení zameriava
na strohosť vyjadrenia, že potomok nenavštevuje pri príležitosti poručiteľových alebo iných sviatkov,
pričom dospel k záveru, že skutkové tvrdenia uvádzané žalobcom a jeho manželkou sú logickejšie a bez
vzájomných rozporov, nakoľko vraj tvrdenia žalobcu o tom, že mal dostať na výber, kto je jeho rodina,
korešpondujú s vyjadreniami jeho manželky H. C., ktorá uvádzala, že videla, že ju žalobcovi rodičia

nechcú. Toto ich tvrdenie však vyvracia fakt, že to bol práve poručiteľ a jeho manželka (žalovaná v
1. rade), ktorí žalobcovi od samého začiatku pomáhali pri zabezpečovaní vlastného bývania a to už v
čase, kedy bol s terajšou manželkou, pomáhali mu finančne, so stravou a aj iným spôsobom, aby sa
mohli osamostatniť a dokonca im vystrojiť aj svadbu. Pokiaľ by mali záujem na tom, aby ich rozdelili,
toto by bolo predsa kontraproduktívne a nekorešponduje to s ich tvrdením, že tak poručiteľ, ako aj

jeho manželka prejavovali záujem o svojho syna, aj o jeho rodinu jednak návštevami, ale aj pomocou
pri dokončovaní rekonštrukcie rodinného domu, pričom ani žalobca, ani jeho manželka už od svadby
poručiteľa vôbec nenavštívili. Súd v konaní neskúmal, kedy posledný krát žalobca navštívil poručiteľa
počas jeho sviatku a do obdobia, kedy sa poručiteľ rozhodol spísať závet a listinu o vydedení, kedy
poručiteľ dospel k jednoznačnému presvedčeniu, že žalobca prestal javiť záujem o poručiteľa nielen

dátumom 15. 09. 2009, ale dávno predtým. Súd sa zameral len na strohý argument, kedy naposledy
navštívil poručiteľ žalobcu, a nie naopak. Zároveň žalobca neudáva žiadny dôvod k tomu, aby prerušil
kontakt s poručiteľom pred dátumom 15. 09. 2009, k čomu prišlo a sám toto poručiteľ uviedol v závete
ako dôvod vydedenia. Na rozdiel od tvrdenia žalobcu a jeho manželky, všetci svedkovia žalovaných
zhodne tvrdia, že poručiteľa daný stav trápil, kde súd zanedbáva výpoveď H. C., žalovaného v 2. rade

a jeho písomné stanovisko, žalovanú v 1. rade, G. C.. Súd nepreskúmal, či žalobca prejavil vôľu vzťahy
napraviť a nikto zo svedkov, ako aj sám žalobca nepotvrdil, že narušené vzťahy by ho trápili. Z výpovedi
žalobcu, kedy tento poukazuje na obdobie rokov 2013, kedy sa údajne snažil vzťahy napraviť, je rovnako
protichodné a nespadá do rozhodného obdobia, pričom na danej návšteve potreboval riešiť prevod
rodinného domu, kde poručiteľ bol spoluvlastník a už vôbec sa nejednalo o návštevu, kedy by žalobca

prejavil snahu o nápravu a urovnanie. Je zrejmé, že to bola účelová návšteva, čo zároveň potvrdzuje
svedecká písomná výpoveď susedy žalobcu A. J., ktorá úplne vyvracia tvrdenie žalobcu o úmysle
urovnania vzťahov zo strany žalobcu a spochybňuje dôveryhodnosť tvrdení žalobcu a jeho manželky
ako nestranná tretia osoba bez bližších kamarátskych alebo rodinných väzieb k jednej zo strán. Všetci
svedkovia žalovaných opisujú, ako sa poručiteľ posťažoval, že žalobca a jeho manželka majú problém

s ním sedieť za stolom (čo bolo vyrieknuté v otázke riešenia krstu ich vnuka), čo s prihliadnutím na čas,
si pamätajú ako najvýraznejšiu spomienku, zároveň svedkovia opisujú, ako žalobca ignoruje poručiteľa
a odvracia sa od neho, ale súd zanedbáva samotné vyjadrenie poručiteľa v závete, kde uvádza, že
ho syn prestal navštevovať na jeho sviatky a zaujímať sa oňho v časoch jeho výročí. Súd opomína
fakt, že k tomuto došlo bezprostredne po svadbe, keď žalobca nemal k tomu dôvod, ako sám uviedol

vo svojej výpovedi. Zároveň svedkovia H. C., G. C., ako aj svedkyňa O. O. vo svojich výpovediach
uviedli, že boli svedkami, kedy sa žalobca odvracal od poručiteľa a ignoroval ho. Žalovaní dávajú
preto do pozornosti súdu, že žaloba je nedôvodná, účelová, postavená na neurčitých a nepravdivých
dôkazoch a jednostranných domnelých výpovediach zaujatých strán, teda žiadnym spôsobom nebolo
zvládnuté dôkazné bremeno žalobcu na určenie, že by dôvody vydedenia neexistovali. Vzhľadom na

tieto skutočnosti, navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobu zamietne a žalovaným v 1. a 2. rade prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Žalobca k odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade uviedol, že s rozsudkom súhlasí, považuje ho za vecne
správny, vychádzajúci zo správnych skutkových zistení aj správneho právneho posúdenia veci. Uviedol,

že žalovaní opomínajú, že svedkovia, na ktorých poukazujú, navštevovali v rozhodnom období len
poručiteľa, určite nie žalobcu a jeho rodinu, t.j. mohli poznať len jednostrannú verziu udalostí. Tvrdenia
žalobcu boli preukázané svedkami z toho obdobia, ktorí sa o udalostiach dozvedeli priamo (manželka)
alebo s odstupom pár dní či týždňov, a ktorých svedecké výpovede neboli relevantne spochybnené, narozdiel od rozporuplných tvrdení žalovanej v 1. rade a svedkov žalovaných, ktorým boli sprostredkované
informácie od žalovaných až následne, a to s časovým odstupom a veľmi selektívne. K namietaniu
výpovedí žalobcu a jeho manželky žalovanými z dôvodu, že im ide o získanie majetkového prospechu

po poručiteľovi uviedli, že manželka žalobcu nemá z dedenia žiadny majetkový prospech a potvrdzuje
to, že práve žalovaní na žalobcu s manželkou nazerajú ako na chamtivých a majetníckych. Žalobca
s manželkou sa nedohodli, ako budú vypovedať, čo je zrejmé zo samotnej výpovede a kontrolných
otázok PZ žalovaných na manželku žalobcu v snahe spochybniť jej výpoveď, a to nepodstatnými
okolnosťami vyžadujúcimi si časové odpovede. Tu badať výrazný rozdiel od dohodnutých výpovedí

svedkov žalovaných, ktorí ani nevedeli o tom, že poručiteľ bol chorý, ale vedeli deň, hodinu a obsah
priamej reči žalobcu a jeho manželky, prípadne sa všetko presne dozvedeli na zastávke od neznámych
osôb alebo im odpoveď napísala priamo PZ žalovaných ako v prípade svedkyne J.. Súd sa vysporiadal s
listinnými dôkazmi dostatočne, zo všetkých bolo potvrdené, že udalosti sa stali tak, ako uvádza žalobca
a tie, ktoré priamo nesúvisia s predmetom konania, dokresľujú charakter žalovaných, pretože žalobca
prikladal listinné dôkazy aj na vyvrátenie nepravdivých a vymyslených tvrdení žalovaných, výsledkom

ktorých nemôže byť iné posúdenie ako nevierohodnosť svedkov žalovaných a vyjadrení samotných
žalovaných. K nenavštevovaniu poručiteľa a žalobcu uviedol, že žalobcovi bránil výslovný príkaz
poručiteľa a žalovanej v 1. rade, potvrdený priamou svedeckou výpoveďou manželky žalobcu, pani O. a
choroba a následná hospitalizácia maloletého syna žalobcu spolu s manželkou v nemocnici a následný
doliečovací režim v domácom prostredí. Zo strany žalovaných žiadna objektívna prekážka nemožnosti

návštevy žalobcu poručiteľom preukázaná, ba ani tvrdená nebola. Žalovaní tvrdia, že poručiteľ svojím
správaním sa o túto situáciu nepričinil. Svedkami žalobcu, ako aj svedkami žalovaných bolo preukázané,
že poručiteľ sa o nenavštevovanie sám výraznou mierou pričinil, že sám poručiteľ nespravil nič, aby
sa vzťahy napravili, naopak, iniciatívne po relatívne krátkej dobe spísal závet a listinu o vydedení a
to aj z nehnuteľnosti, na ktorú nemal nijaký právny nárok. Teda, naopak, tvrdenie žalovaných nie je

nijako preukázané, pričom dôkazné bremeno spočíva na ich strane. Sami žalovaní uviedli, že za vzťahy
v rodine môže manželka žalobcu, a teda správne súd uzavrel, že za to nemôže niesť zodpovednosť
žalobca a jeho potomkovia. To, že žalobca uviedol, že poručiteľ neprišiel vnuka pozrieť, bolo vo význame
prvej návštevy, kedy príbuzní navštevujú domácnosť novorodenca, a nie naopak, no tu prvý išiel ukázať
vnuka poručiteľovi a jeho manželke práve žalobca. Vzájomná návšteva teda v priebehu mesiaca august

musela byť. Rozdiel medzi narodením syna žalobcu (31. 07. 2009) a osudnou zlomovou návštevou (15.
09. 2009) je presne 1,5 mesiaca a niekde v tom období sa postupne prestali navštevovať, aj poručiteľ
prestal chodiť za účelom nejakej pomoci. Tým, že nebol vnuka poručiteľ pozrieť, mal žalobca na mysli to,
že ho bol poručiteľovi ukázať, t.j. on bol navštíviť poručiteľa aj žalovaných. Vnuka im ale priniesol ukázať,
navštívil ich a aj poručiteľ spolu so žalovanou v 1. rade navštívili žalobcu s rodinou po narodení vnuka,

nie po 15. 09. 2009. Navštívili sa vzájomne do 15. 09. 2009. Veta žalobcu, na ktorú poukazujú žalovaní,
je vytrhnutá z kontextu a viaže sa na obdobie po 15. 09. 2009 ako odpoveď na otázku, prečo ich už potom
nebol žalobca navštíviť. Nikde nie je uvedené, nepovedal to ani žalobca ani jeho manželka, že majú
problém ukázať vnuka poručiteľovi a žalovanej. Relevantným obdobím je obdobie od 15. 09. 2009 do 23.
06. 2010. Žalobca nepopieral návštevu (on poručiteľa) s vnukom do dátumu 15. 09. 2009 a pri otázke,

či boli navštíviť žalovaní a poručiteľ ich, uviedol pravdivo, že si na to nespomína, nie, že sa to nestalo.
Účelovou a nesprávnou interpretáciou výrokov žalobcu žalovaní nespochybnili vierohodnosť žalobcu a
už vôbec nie jeho manželky, pričom ona je hlavným svedkom udalosti, jej svedectvo preukazuje jasne a
súvisle čas, miesto, udalosť, slová a ostatné okolnosti nielen vo vzťahu k rozhodnej zlomovej udalosti,
ale aj k ostatným otázkam. Keď zhodne tvrdia aj žalovaní, že poručiteľ so žalobcom konflikt nemal, prečo

ho vydedil? Jasne tým preukazujú, že žalobca neniesol zodpovednosť za to, že s ním poručiteľ rozviazal
vzťahy a vydedil ho. Naopak, preukazujú, že sám poručiteľ zavinil nenavštevovanie sa, že dal k tomu
podnet, že to bolo vzájomné, túto časť sa nepodarilo v celom konaní spochybniť ani vyvrátiť a dokázať
opak zo strany žalovaných, preto je rozsudok vecne správny, v súlade s vykonaným dokazovaním a
logicky správnymi právnymi závermi vrátane právneho posúdenia. Hoci sa žalovaní snažia tvrdiť, že

žalobca korigoval svoju výpoveď, kto, či poručiteľ alebo žalovaná v 1. rade, mali adresovať osudnú vetu,
že si má vybrať, kto je jeho rodina, nespochybniteľným faktom je, že vetu povedal poručiteľ, čo potvrdila
ajsvedkyňaO..Bezohľadunatojealebezpochýbzrejmé,žezaprerušeniekontaktovnemoholžalobca.
Svedkyňa,paniO.savyjadrilavtomznení,žeudalostisastali,akoichpopisuježalobcaajehomanželka,
len s tým, že záverečné slovo poručiteľa uviedla inak, no de facto potvrdila význam slov zhodný s

tvrdením žalobcu a aj to, od koho tie slová smerovali. Nie je teda pravdou, že by žalobca nepreukázal, kto
bol iniciátorom neprejavovania záujmu. K spochybňovaniu svedkyni H. J. uviedol, že svedkyňa poznala
žalobcu od malička, bývali 100 m od seba, stretávali sa v škole, aj ako kamaráti, žalobca bol kamarát aj
s jej bratom, chodila hrávať biliard s bratom k žalobcovi, t.j. poznala sa so žalobcom dávno predtým aide tu o vzťah žalobcu, ktorý je predmetom konania, nie vzťah manželky žalobcu. Rýchlo sa spriatelila
s manželkou žalobcu a rozprávali sa o okolnostiach bezprostredne predchádzajúcich ich spoznaniu a
svadby, keďže jej bola predstavená ako manželka žalobcu. Vo vzťahu k svedkyni K. L. uviedol, že sa

poznala s manželkou žalobcu 2, 3 alebo viac rokov pred svadbou a poznali sa dôverne v relevantnom
období. Jej svedectvo je hodnoverné tak vo vzťahu k svadbe, vedela aj o incidente 15. 09. 2009, aj o
tom, že manželke žalobcu nikto neblahoželal ani na meniny, ani narodeniny. Ako svedkyňa nemusela
poznaťporučiteľa,situáciupoznalabezprostrednedetailneakonajlepšiadlhoročnákamarátkamanželky
žalobcu v danom čase. Uviedol, že majetkový prospech z predmetu konania nie je pre žalobcu finančne

motivujúci, naopak, pre žalobcu a jeho manželku je to očistenie dlhoročného očierňovania ich mena v
obci a širšej rodine. Žalovaní poukazujú na dobré mravy, resp. ich rozpor s konaním žalobcu, avšak
konanie v príkrom rozpore s nimi zo strany poručiteľa úplne opomínajú. Neprikladal tomu význam ani
súd, keď v skoršom rozsudku uzavrel, že formálne vlastníctvo si inak právne mohol žalobca vyriešiť,
čo neurobil. Práve to svedčí o tom, že žalobca veril v dobrú vôľu poručiteľa, majúc za to, že keďže sa
ničím voči poručiteľovi neprevinil, tento mu nesiahne ani potencionálne na jeho bývanie, ktoré pravidelne

splácal a kde vyrastali najskôr jedno, neskôr dve maloleté deti s jeho manželkou. Uviedol, že súd
nezanedbáva výpoveď žalovaného v 2. rade, k rozhodným skutočnostiam však nemal čo povedať.
Žalovaní v odvolaní zavádzajú aj ohľadom vlastných výpovedí, keď tieto účelovo menia. Tvrdenia
žalovaných o tom, že poručiteľ mal narodeniny XX. XX. XXXX a žalobca nezagratuloval svojmu otcovi
k narodeninám, nakoľko ho nenavštívil a ani jeho nová manželka, doposiaľ nenamietali žalovaní v

konaní, uvedené skutočnosti neboli predmetom prvoinštančného konania a vzhľadom na koncentráciu
konania,akoajzásadudvojinštančnostikonaniaahospodárnosti,akoajto,žepredchádzalirozhodnému
obdobiu od 15. 09. 2009, ich bližšie rozoberať nebude, no zdôraznil, že žalobca bol otcovi – poručiteľovi
blahoželať, aj ho pri tej príležitosti navštívil, pamätajú si aj dar, ktorý mu s manželkou dali. Podľa
žalovaných súd v konaní vôbec neskúmal, kedy poslednýkrát žalobca navštívil poručiteľa do obdobia,

kedy sa poručiteľ rozhodol spísať závet a listinu o vydedení, avšak iný dátum ako 15. 09. 2009 žalovaní
doposiaľ ani nepreukázali, ani netvrdili. Poukázal na judikatúru a uviedol, že bolo na poručiteľovi presne,
jasne a s poukazom na konkrétny dátum, okolnosť a situáciu definovať dôvody vydedenia v samotnej
listineovydedení,aaktomutaknebolo,judikatúrasaprikláňalaajksankciineplatnostilistinyovydedení,
neskôr k záveru, že dôvody vydedenia nie sú dané. Keďže neboli dôvody vydedenia dané, ako je tomu v

tomtoprípadeanegatívnaskutočnosťsanedokazuje,potombremenotvrdeniaadôkaznébremenostálo
na žalovaných, aby také dôvody preukázali. S ohľadom na koncentráciu konania tak nové skutočnosti
nemajúbyťpredmetomdokazovania.Súdnavyšeniejeoprávnenýsuplovaťsporovéstranyaobstarávať
dôkazy namiesto strán sporu, rovnako vo vzťahu k bremenu tvrdenia, ktoré zaťažuje strany sporu. Súd
pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Žalovaní zavádzajú aj vo

vzťahu k obsahu listiny o vydedení, keď tvrdia, že „žalobca neudáva žiadny dôvod k tomu, aby prerušil
kontakt s poručiteľom pred dátumom 15. 09. 2009, k čomu prišlo a sám toto poručiteľ uviedol v závete
ako dôvod vydedenia.“ V listine o vydedení ako dôvod vydedenia dátum absentuje. K nesprávnemu
právnemu posúdeniu žalovaní neuviedli, v čom konkrétne vidia nesprávne právne posúdenie veci zo
strany súdu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu

potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v rozsahu 100%.

4. Žalovaní vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že k narušeniu vzťahu žalobcu so samotným
poručiteľom nemožno datovať tak, ako uvádza žalobca od 15. 09. 2009, nakoľko žalobca prestal
prejavovať skutočný záujem o poručiteľa dňom po jeho svadbe, odkedy poručiteľa prestal navštevovať,

nenavštívil poručiteľa a neprejavoval mu náležitú úctu, akoby potomok prejavovať mal pri príležitosti
jeho sviatkov, a to konkrétne hneď 26. 05. 2009 v deň jeho narodenín, 24. 06. 2009 v deň menín a
následne tak nekonal ani od 8/2009 počas ďalších sviatkov. Už na druhý deň po svadbe žalobcu, ani
on, ani jeho manželka neboli navštíviť poručiteľa ani žalovaných v 1. a 2. rade, hoci aj samotný poručiteľ
spolu so žalovanou v 1. rade, ako aj žalovaný v 2. rade domácnosť žalobcu ešte navštevovali, poručiteľ

minimálne do mesiaca 8/2009. Poukázali na to, že svedkovia žalobcu boli primárne známi manželky
žalobcu a dostali od nej sprostredkované informácie. Nikto zo svedkov žalobcu nikdy nekomunikoval
so samotným poručiteľom. Na rozdiel od toho, svedkovia žalovaných jednoznačne poznali obe strany
osobne. Poukázali na to, že manželka žalobcu sa hneď po svadbe prestala zdraviť rodičom a po
svadbe nikdy nenavštívila poručiteľov dom. Samotné jej správanie spôsobilo odklon vzťahov žalobcu

od jeho rodičov a došlo k ukončeniu stretávania a prejavovania záujmu žalobcu o poručiteľa a nebolo
to od 15. 09. 2009, ale bolo to dávno viac ako 3 mesiace predtým. Žalovaná v 1. rade uviedla, že
už po svadbe ich nevesta a ani žalobca v ich domácnosti nenavštívili, s výnimkou jednej návštevy,
kedy žalobca mal potrebu riešiť vysporiadanie jeho nehnuteľnosti, neprišiel od svadby nikdy na otcovenarodeniny, meniny, Vianoce a pod. Toto potvrdili štyria priami svedkovia v danom čase po svadbe.
Žalobca opakovane prispôsobuje svoje výpovede a vyjadrenia, fabuluje dané skutočnosti, hoci je zrejmé
a preukázané, že on s poručiteľom nevychádzal, hoci jeho manželka práve naopak potvrdila, že s

poručiteľom nemali nikdy konflikt. Deň, odkedy žalobca datuje „spor“, si nikto nepamätá okrem žalobcu
a jeho manželky. Súd nezobral na zreteľ, či toto bol deň, odkedy sa zhoršili vzťahy, čo tvrdí žalobca
alebo to bolo dávno predtým, ako uvádzali žalovaní aj svedkovia, krátko po svadbe. Rozpornosť tvrdení
samotného žalobcu vidia žalovaní aj v tom, že v samotnej žalobe uvádza žalobca, že výrok, pre ktorý
ukončil vzťah s poručiteľom, povedala žalovaná v 1. rade, teda nie poručiteľ a následne uvádza, že to

povedal poručiteľ. Poručiteľ vyvíjal snahu po svadbe sa zblížiť s jeho vnukom a žalobca tvrdí, že sa na to
nepamätá a viní poručiteľa z nezáujmu o vnuka, kde opomenul sa zmieniť, že otca od svadby nenavštívil
ani na jeden jeho sviatok. Nikto zo žalobcových svedkov nepotvrdil, že žalobca by javil záujem o svojho
otca, aký by mal ako potomok prejavovať ani nepotvrdili, že tento sa pokúsil o urovnanie vzťahov. Uviedli,
že rozhodné obdobie je od 5/2009 do 6/2010 a poručiteľ, pokiaľ by správanie žalobcu bolo iné a v súlade
s dobrými mravmi, počas svojho života mohol zmeniť názor na potomka v otázke jeho vydedenia a môže

svoje rozhodnutie o vydedení potomka zrušiť, čo napriek dobe 12 rokov od jej spísania poručiteľ neučinil.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných poukázal na procesnú ekonómiu a koncentráciu
konania, s ktorými je vyjadrenie žalovaných v rozpore. Žalovaní opätovne menia podstatným spôsobom
skutkové okolnosti a svoje výpovede a tvrdenia, čo je v tomto štádiu konania neprípustné. Žalovaní

doposiaľ nerozporovali rozhodné obdobie, počnúc 15. 09. 2009 ako momentu rozpadu vzťahov, naopak,
na tomto dátume, ako aj na konci rozhodného obdobia do spísania závetu a listiny o vydedení dňa 23.
06. 2010 sa zhodli. Vo vyjadrení zo dňa 03. 02. 2025 naopak tvrdia, že k zhoršeniu vzťahov došlo už
dávno pred tým. Jediný, kto bol konzistentný vo svojich tvrdeniach, bol žalobca a jeho manželka, ktorá
bola očitým svedkom uvedenej udalosti. Hoci sa snažia žalovaní zavinenie, resp. podnet k prerušeniu

kontaktov preniesť na žalobcu, podarilo sa im iba potvrdiť, že v skutočnosti ide o ich zlý vzťah s jeho
manželkou, čo nemožno považovať za dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka. Naopak, žalobca vo svojej výpovedi jednoznačne uviedol, že to bol poručiteľ so žalovanou
v 1. rade, ktorí mu dali na výber, nech si vyberie, kto je jeho rodina a rozhodnutie žalobcu bolo viac než
pochopiteľné, naopak, akékoľvek iné by bolo, vzhľadom na novonarodené dieťa a manželku prvorodičku

v cudzej obci bez opory svojej rodiny, v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca jasne uviedol, že mu na
výber dal poručiteľ so žalovanou v 1. rade, ktorí s jasným zámerom prišli na návštevu 15. 09. 2009,
sami nastolili tému rozhovoru, ich vôľa bola sformovaná doma spoločne a aj spoločne prejavená, kedy
bola žalobcovi adresovaná jasná voľba zo strany žalovanej v 1. rade, potvrdená výslovne poručiteľom,
ktorý to zopakoval a zdôraznil, že ich už nikdy neuvidí. Žalovaní spočiatku tvrdili, že dôvod prerušenia

kontaktov bola veta manželky žalobcu, čistá fabulácia o tom, že s nimi nechce sedieť za jedným stolom,
pričom táto teória sa nepotvrdila. Nezáujem poručiteľa a konanie v rozpore s dobrými mravmi vyplýva aj
z toho, že úmyselne vydedil žalobcu a jeho deti, čím priamo poukázal na to, že nechcel a neprejavoval
žiadny záujem o žalobcu a vnukov a úmyselne chcel bez vedomosti žalobcu pripraviť žalobcu a jeho deti
ostrechunadhlavoubezichvedomia.Žalovanípodvaaštvrťrokuvedeniakonania prichádzajúsnovou

teóriou, že vzťahy medzi poručiteľom a žalobcom sa zhoršili skôr a je potrebné opätovne vykonávať
dokazovanie od počiatku, s ohľadom na ich tvrdenia o zmene rozhodného obdobia, ktoré bolo stranami
aj súdom riadne ustálené vykonaným dokazovaním. Uvedený odklon od doterajších tvrdení žalovaných
je výlučne účelový a neprípustný. Ak by aj súd pochyboval, kto vyslovil vetu, ktorá stála za pretrhnutím
vzťahov poručiteľa a žalobcu v deň 15. 09. 2009, žalobca konzistentne uvádzal, že vysloviť zlomovú

vetu mala žalovaná v 1. rade s poručiteľom, ktorý ju dokonca zduplikoval a zdôraznil, že ich v tom
prípade už neuvidí, čo je jasný znak prejavu vôle poručiteľa neudržiavať kontakt so žalobcom a dôkaz,
že o udržiavanie vzťahov a vzájomné návštevy ani sám nestál. Rodičom žalobcu nič nebránilo závet,
listinu o vydedení špecifikovať vo vzťahu k ostatnému majetku, okrem toho, ktorý vlastnili len formálne
a nespochybnili, že ho financoval výlučne žalobca. Žalobca ani nepomyslel na prerušenie kontaktov

z jeho strany, logicky by neboli niečoho takého ani on, ani jeho manželka iniciátormi, veď predsa išlo
o spoluvlastníka ich domu. Ak by chceli úmyselne prerušiť vzťahy, vyhodiť ich z domu alebo nesadať
si s nimi za jeden stôl, urobili by tak až po tom, čo by vysporiadali vlastníctvo k domu a previedli by
spoluvlastnícky podiel poručiteľa na žalobcu. Žalobcovi ani nenapadlo, že by ho mohol poručiteľ vydediť,
keďže si nebol vedomý žiadneho dôvodu vydedenia, resp. ničoho, čo by mohlo zakladať jeho dôvodnosť

a zákonnosť. Žalovaní si vo vyjadrení jasne odporujú, keď uvádzajú, že žalobca prestal prejavovať
skutočný záujem o poručiteľa dňom po jeho svadbe. V konaní bolo predsa zhodne preukázané, že deň
po svadbe bol žalobca u poručiteľa a žalovaných v domácnosti a prišiel im aj ukázať vnuka, čo bolo tiež
zhodne potvrdené svedeckými výpoveďami. Do augusta bolo dokonca potvrdené, že sa navštevovalivzájomne. Žalobca nepopiera pomoc poručiteľa pri dome, no nie v miere, v akej to vykresľuje žalovaný
v 2. rade. Žalovaní opomínajú, že svedkovia, na ktorých poukazujú, navštevovali v rozhodnom období
len poručiteľa, určite nie žalobcu a jeho rodinu.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou – žalovanými v 1. a 2.
rade, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné

náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných
rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) a po zopakovaní
a doplnení dokazovania na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o určení, že dôvody vydedenia nie sú dané (I.), o určení
čiastočnej neplatnosti závetu (II.) a vo výroku o trovách konania (IV.) je potrebné podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdiť.

7. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že závet a listina o vydedení, spísaná
poručiteľom H. C., nar. XX. XX. XXXX, zomrelým XX. XX. XXXX, naposledy bytom E. F. G. XXX/XX,
XXX XX D., povereným notárom JUDr. Milošom Chválom dňa 23. 06. 2010 pod sp. zn. N 149/2010, Nz
22609/2010, sú neplatné. Súčasne sa domáhal priznania nároku na náhradu trov konania. Čo sa týka

formulácie petitu žalobcom v žalobe, tento bol formulovaný o neplatnosť závetu a listiny o vydedení, čo
právny zástupca žalobcu odôvodnil tým, že na podanie takejto žaloby bol súdnym komisárom žalobca
odkázaný, čo vyplýva z uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. 17D/111/2022 Dnot 411/2022.
Po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom, súd prvej inštancie vyzval žalobcu na
upresnenie petitu žaloby, na čo žalobca uviedol, že podanou žalobou sa domáha určenia, že dôvody

vydedenia v listine o vydedení, spísanej poručiteľom H. C., I. C., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX.
XXXX, naposledy bytom E. F. G. XXX/XX, D., povereným notárom JUDr. Milošom Chválom dňa 23.
06. 2010 notárskou zápisnicou pod sp. zn. N 149/2010, Nz 22609/2010, ktorou vydedil žalobcu a jeho
potomkov, nie sú dané. Eventuálne sa domáhal určenia, že listina o vydedení je neplatná a určenia, že
závet spísaný poručiteľom H. C., nar. XX. XX. XXXX, zomrelým XX. XX. XXXX, naposledy bytom E. F.

G. XXX/XX, XXX XX D., povereným notárom JUDr. Milošom Chválom dňa 23. 06. 2010 pod sp. zn. N
149/2010, Nz 22609/2010, je neplatný. Súd prvej inštancie túto zmenu petitu pripustil.

8. Podľa § 137 písm. d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej
skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa 194 ods. 1 CMP ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností,
odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako
menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu,
ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac.

10. Pri určovacej žalobe je súd povinný skúmať prípustnosť takejto žaloby. Súd prvej inštancie sa touto
otázkou v konaní nezaoberal, z čoho potom možno vyvodiť, že mal za to, že žaloba žalobcu je prípustná.
Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp. zn. 7Cdo/49/2021 uviedol, že žaloby vyvolané sporom o dedičské
právo, o ktorý ide v posudzovanej veci, sú žalobami o určenie právnej skutočnosti a ich procesná

prípustnosť vyplýva priamo z ustanovenia § 194 CMP, preto nebolo potrebné preukazovať naliehavý
právny záujem.

11. Z uvedeného potom odvolací súd dospel k záveru, že žaloba o určenie, že dôvody vydedenia nie
sú dané, je žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP a jej prípustnosť vyplýva

z ustanovenia § 194 CMP a je žalobou prípustnou. Žaloba o neplatnosť závetu je žalobou o určenie
právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP pričom jej prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 40a
v spojení s § 479 Občianskeho zákonníka, preto je aj takáto žaloba procesne prípustná.

12. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

13. Podľa § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka poručiteľ môže vydediť potomka, aka) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v
iných závažných prípadoch,
b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,

c) bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,
d) trvalo vedie neusporiadaný život.

14. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto
dôvodov. Ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona. Ak

sa nadobudne zo závetu len časť dedičstva, nadobúdajú zvyšujúcu časť dedičia zo zákona. Nededí, kto
sa dopustil úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom alebo
zavrhnutia hodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Môže však dediť, ak mu poručiteľ
tento čin odpustil. Podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa
trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.

15.1. Otázkou vydedenia sa zaoberal Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cdo/239/2009
z 24. 01. 2010, v ktorom uviedol:

15.2. Podľa ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a), b) Občianskeho zákonníka môže poručiteľ vydediť
potomka, ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe

alebo v iných závažných prípadoch. Rovnako môže poručiteľ urobiť aj vtedy, ak potomok o poručiteľa
trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.

15.3. Vydedením rozumieme jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma
potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Vydedenie

ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti.
Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov)
existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Ustanovenie § 469a ods. 1 taxatívne
vypočítava dôvody vydedenia a zaraďuje ich do štyroch skupín. Pre všetky dôvody je charakteristické
negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine

o vydedení.

15.4. Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a) a b) vyplýva, že na ich základe
možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka.
Dovolací súd pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods.

1 písm. b) Občianskeho zákonníka, považoval za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom,
najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho.
Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr.
z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom
pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho

zákonníka,nemožnoopomenúťanikonkrétnemožnostidedičaprejavovaťtakýtozáujematiežokolnosti,
za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa
nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto
kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len

samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa, je treba
posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale
neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka,
nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho
vydedeniu.

15.5. Formálnou náležitosťou vydedenia je listina o vydedení, ktorá musí mať formu potrebnú pre závet
a musí obsahovať dôvod vydedenia. Inak by bolo vydedenie neplatné. K platnému vydedeniu môže dôjsť
len za splnenia dôvodov uvedených v ustanovení § 469a Občianskeho zákonníka. Pôjde predovšetkým
o otázku skutkovú a posúdenie okolnosti konkrétneho prípadu (R 45/1986).

16.1. V rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 4Cdo 32/2014 z 27. 05. 2014 Najvyšší súd SR uviedol:16.2. Skúmanie možnosti poručiteľa a predpokladov vydedenia musí byť posudzované aj so zreteľom
na tú skutočnosť či potomok poručiteľa mal riadnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý
by ako potomok prejaviť mal, t.j. že poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržiavať s ním

bežné príbuzenské vzťahy.

16.3. Podľa ustálenej súdnej praxe je potrebné otázku či potomok o poručiteľa trvale neprejavoval
opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, posudzovať vždy s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu. Z hľadísk, ktoré je potrebné pri tomto dôvode vydedenia vždy skúmať, je aj to či

potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok
mal prejaviť, t.j. či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské
vzťahy; vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí,
kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, nie v prípade, keď ide
o situáciu, keď je mu tento stav ľahostajný, prípadne, keď k nemu aj sám prispel. Zákonný dôvod
vydedenia uvedený v citovanom ustanovení totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo

potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu.

17. Najvyšší súd SR sa vo svojich rozhodnutiach opakovane zaoberal otázkou neplatnosti vydedenia
podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, pričom v tejto otázke z jeho rozhodnutí vyplýva
ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu vo veciach neplatnosti vydedenia podľa § 469a ods. 1

písm. b) OZ, z ktorej aj odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal. Za ustálenú rozhodovaciu prax
je potrebné považovať rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 173/1996, 5Cdo 239/2009, 2Cdo
222/2009, 4Cdo 59/2012, 4Cdo 32/2014, 4Cdo 195/2017 a 6Cdo 194/2020. Z odôvodnení uvedených
rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že materiálnou náležitosťou vydedenia je výslovné uvedenie v listine
o vydedení konkrétneho dôvodu vydedenia, uvedeného v zákone, a to v § 469a ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Ak by listina o vydedení obsahovala iný dôvod vydedenia, než je uvedený v § 469a ods.
1, takýto prejav by nemal právne následky ním sledované a vydedenie by bolo neplatné. Ustanovenie
§ 469a ods. 1 taxatívne vypočítava dôvody vydedenia a zaraďuje ich do štyroch skupín (a/ až d/). Treba
uviesť, že len v záujme vyriešenia prípadných budúcich sporov je vhodné (nie však povinné) uviesť
okrem paušálneho odkazu na niektorý zákonný dôvod vydedenia aj konkrétnu situáciu, ktorá viedla

poručiteľa k potrebe vydedenia potomka. Ak by dôvod vydedenia bol v listine o vydedení časovo a vecne
konkretizovaný, bude na vydedenom potomkovi, aby v súdnom spore popieral dôvodnosť vydedenia.
Pri vydedení uvedenom bez takejto konkretizácie (len s odkazom na niektorý z dôvodov uvedených
v § 469a ods. 1 písm. a/ až d/) bude na dedičovi nastupujúcom na miesto vydedeného, aby dôvodnosť
vydedenia v spore preukazoval.

18. Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne
náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť
právneho úkonu existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. V danom prípade
k uvedeniu dôvodu vydedenia došlo, keď poručiteľ jednoznačne v listine o vydedení uviedol, že týmto

dôvodom je neprejavovanie záujmu zo strany syna (žalobcu), ktorý by ako potomok prejavovať mal,
nenavštevovanie ho ani pri príležitosti jeho alebo iných sviatkov. Ide teda o dôvod vydedenia uvedený
v Občianskom zákonníku v § 469a ods. 1 písm. b), aj keď nie doslovný, pretože v závete absentuje
slovo trvalý. Podľa názoru odvolacieho súdu je však tento dôvod vydedenia konkretizovaný tak, aby bol
zrozumiteľný nielen dotknutému subjektu, ale aj subjektu nezúčastnenému. Aj keď záver o povinnosti

uviesť okrem paušálneho odkazu na niektorý zo zákonných dôvodov vydedenia aj časovú a vecnú
konkretizáciu tohto dôvodu z ustálenej rozhodovacej praxe NS SR uvedenej vyššie nevyplýva, v prípade
sporu môže uľahčiť unesenie dôkazného bremena tej strany, na ktorej je bremeno dokazovania. A
to, či je časová a vecná konkretizácia dôvodu vydedenia vo vydedení uvedená, práve rozhoduje
o tom, ktorá zo strán sporu má dôkazné bremeno, a to buď ohľadom popierania dôvodnosti vydedenia

alebo ohľadom preukazovania dôvodnosti vydedenia. V danej veci okrem paušálneho odkazu na
dôvod vydedenia uvedeného v § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, listina o vydedení
obsahovala ešte uvedenie: „nenavštevuje ma ani pri príležitosti mojich alebo iných sviatkov“. Takto
formulovaný dôvod nepovažoval odvolací súd za iný dôvod vydedenia, než je uvedený v § 469a ods.
1, ktorý by nemal právne následky ním sledované a vydedenie by bolo z takéhoto dôvodu neplatné.

Odvolací súd takto formulovaný dôvod považoval za doplnenie dôvodu vydedenia podľa § 469a ods.
1 písm. b) Občianskeho zákonníka, avšak aj podľa názoru odvolacieho súdu bez absentujúcej časovej
(údaj o časovom období absentuje úplne) a nedostatočnej vecnej konkretizácie dôvodu vydedenia.
Vychádzajúc z takto posúdeného dôvodu vydedenia, potom odvolací súd dospel ohľadom dôkaznéhobremena k záveru, že pre absenciu dostatočnej časovej a vecnej konkretizácie dôvodu vydedenia
je v danej veci na dedičovi nastupujúcom na miesto vydedeného, teda na žalovanej v 1. rade, aby
dôvodnosť vydedenia v spore preukázala. Následne sa odvolací súd zaoberal otázkou vyhodnotenia vo

veci vykonaných dôkazov a zhodnotením, či žalovaná v 1. rade, na ktorej bolo v konaní preukázať, že
dôvody vydedenia sú dané, túto skutočnosť aj preukázala.

19. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný

právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom každý dôkaz hodnotí jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
v konaní najavo.

20. Keďže už v čase zrušenia prvého rozsudku súdu prvej inštancie bolo zrejmé, že hodnotenie

vykonaného dokazovania, dôsledné skúmanie vierohodnosti výpovedí strán sporu a v konaní
vypočutýchsvedkovbudeprerozhodnutievecikľúčové,odvolacísúdužvzrušujúcomuznesení rozobral
hodnotenie dôkazov, výpovedí svedkov, a to v bode 18. až 22. zrušujúceho uznesenia, na týchto
záveroch odvolací súd zotrváva bez potreby ich opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí.

21. Odvolací súd pri zvažovaní procesného postupu v tejto veci, v záujme toho, aby mal možnosť
čo najobjektívnejšie zhodnotiť výpovede strán sporu, ako aj svedkyne A. H. C., zvolil postup, keď vo
veci nariadil pojednávanie, aby okrem samotného obsahu výpovedí strán sporu a tejto svedkyne
mal možnosť zohľadniť aj spôsob reprodukcie tvrdených skutočností, ich správanie pri výpovedi,
ich presvedčivosť, istotu, plynulosť výpovede, ochotu odpovedať na otázky a pod. Na odvolacích

pojednávaniach odvolací súd, okrem zopakovania dokazovania výpoveďami strán sporu a svedkyne
A. H. C., zopakoval dokazovanie aj notárskou zápisnicou, ktorá obsahovala listinu o vydedení a závet
a umožnil stranám sporu vyjadriť sa k možnému použitiu ustanovení, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci neboli použité a sú pre rozhodnutie rozhodujúce za účelom, aby doplnil právne dôvody ohľadom
prípustnosti tejto žaloby, keďže súd je povinný sa touto otázkou zaoberať. Odvolací súd sa k nim

stručne vyjadril v bode 12. tohto rozhodnutia. Na odročenom odvolacom pojednávaní bolo doplnené
dokazovanie listinami predloženými žalobcom v odvolacom konaní a zmluvami o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 13. 03. 2007, teda dôkazov, ktoré navrhoval v konaní na súde
prvej inštancie vykonať žalobca (č. l. 58), predložením ktorých chcel spochybniť tvrdenia žalovaných
v 1. a 2. rade a ich vierohodnosť. Čo sa týka rozsahu zopakovania dokazovania odvolacím súdom,

odvolací súd dospel k záveru, že pre rozhodnutie vo veci je postačujúce zopakovanie dokazovania
výpoveďami strán sporu a svedkyne A. H. C., pretože práve tieto osoby sa zúčastnili (podľa tvrdenia
jednej alebo druhej strany sporu) rozhodujúcich skutočností, ktoré boli pre posúdenie veci podstatné.
Zopakovanie výsluchu ostatných svedkov, vypočutých súdom prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval
za potrebné zopakovať, z ich výpovedí bolo preukázané zhoršenie vzťahov medzi stranami a vzájomné

nenavštevovanie sa, avšak okrem manželky žalobcu sa žiaden zo svedkov osobne stretnutia, od ktorého
malo dôjsť k prerušeniu vzťahov medzi žalobcom, poručiteľom a žalovanou v 1. rade, nezúčastnili,
a tak vypovedali o okolnostiach, ktoré sa dozvedeli od niektorej zo strán sporu. Pri rozhodovaní potom
odvolací súd vychádzal z ich výpovedí na súde prvej inštancie, pričom z ich výpovedí nevyvodil
iný záver, ako súd prvej inštancie. Následne sa odvolací súd zaoberal hodnotením dokazovania

vykonaného súdom prvej inštancie, zohľadňujúc tiež zopakované a doplnené dokazovanie odvolacím
súdom a vychádzal zo všetkých v konaní vykonaných dôkazov, výsluchu strán sporu, svedkov,
oboznámenia listinných dôkazov a všetky takto vykonané dôkazy hodnotil vo vzájomných súvislostiach.

22. Z vykonaného dokazovania považoval odvolací súd za preukázané, že medzi žalobcom a jeho

rodičmi (poručiteľom a žalovanou v 1. rade) boli vzťahy v čase, kým neuzavrel manželstvo so svojou
terajšou manželkou, svedkyňou A. H. C., dobré, rodičia synovi pomáhali a to, či už s prípravou
a financovaním svadby alebo splnením podmienok, aby získal dostatok úverových prostriedkov na kúpu
domovej nehnuteľnosti. Žalobca býval v tom čase u rodičov, kde ho jeho terajšia manželka navštevovala.
Dňa 02. 05. 2009 mal žalobca svadbu, ktorej sa zúčastnili aj jeho rodičia, pričom už v tom čase

strany sporu naznačovali nezhody ohľadom niektorých okolností (napr. výber miesta svadby), resp.
prispôsobovanie sa žalobcu a jeho manželky rodičom žalobcu v súvislosti s prípravou svadby. Dňa 31.
07. 2009 sa žalobcovi narodil syn. V čase po narodení syna žalovaná v 1. rade s manželkou žalobcu
telefonicky komunikovala (počas obdobia, keď bola v nemocnici), avšak v tomto čase vznikli nezhodyspôsobené tým, že žalobca nevzal svoju matku, žalovanú v 1. rade, pozrieť vnuka do nemocnice, aj
keď mal v tom čase od nich požičané auto, čo sa žalovanej v 1. rade dotklo. Aká prebehla ohľadom
tohto medzi stranami komunikácia, a prečo sa tak stalo, v konaní nebolo preukázané, avšak nie je to

rozhodujúce, pretože strany sa po návrate z pôrodnice ešte navštevovali. Ohľadom toho, koľkokrát,
kedy a kto koho a za koho prítomnosti navštívil, sa výpovede strán sporu podstatným spôsobom líšili,
avšak z dokazovania je zrejmé, že rodičia žalobcu boli v auguste v domácnosti žalobcu pozrieť vnuka,
pričom mu priniesli aj darček a aj žalobca bol syna ukázať v domácnosti jeho rodičov. Toto skutkové
tvrdenie uviedol žalobca už v žalobe, pričom vo vyjadrení žalovaných, ani v neskorších podaniach

nebolo žalovanými popreté a až neskôr začalo byť z ich strany spochybňované, keď v priebehu výsluchu
na odvolacom súde žalovaný v 2. rade uviedol, že nevie, či bola mama v čase tejto návštevy doma
a otec doma nebol a žalovaná v 1. rade túto návštevu poprela. Na súde prvej inštancie uvádzala, že
vnuka boli pozrieť opakovane, avšak naposledy asi v polovici augusta („mesiac a pol ako sa narodil
malý“). Až v odvolaní žalovaní uvádzajú, že žalobca nebol v dome poručiteľa od svadby, čo je v rozpore
s výpoveďou, keď samotná žalovaná v 1. rade uviedla, že žalobca bol u nich naposledy vtedy, keď

im vrátil kľúče od auta, čo bolo v čase, keď bola jeho manželka v pôrodnici. A aj žalovaný v 2. rade
uvádzal, že po svadbe sa 3-4x stalo, že žalobca prišiel k rodičom. Svedkyňa A. C. uviedla, že v auguste
boli rodičia žalobcu pozrieť vnuka asi 2x, presne sa nepamätá. Žalobca uvádzal, že poručiteľ mu chodil
pomáhať so stavebnými úpravami na dome zhruba do septembra. Podstatným spôsobom sa líšili aj ich
výpovede ohľadom toho, kedy sa naposledy navštívili, čo a kým bolo pri poslednej návšteve povedané,

prípadne niekým iným odobrené. Žalobca v žalobe tvrdil, že tomu bolo 15. 09. 2009 z dôvodu, že v čase,
keď chceli ísť do kostola, ich žalovaná v 1. rade spolu s poručiteľom zastavila s tým, že do kostola
nepôjdu, lebo sa musia porozprávať a u nich v dome povedala žalovaná v 1. rade žalobcovi: „vyber si,
kto je tvoja rodina, buď my alebo ona“, na čo jej povedal, že má novú rodinu a musí stáť pri nich, na čo
mu mala žalovaná odvetiť, že ich tu už viac neuvidí. Na tomto svojom skutkovom tvrdení zotrval počas

celého konania, teda tvrdil, že navštevovať sa prestali 15. 09. 2009 z uvedeného dôvodu. Žalovaná v 1.
rade v prvom vyjadrení k žalobe zo dňa 03. 01. 2023 uviedla, že žalobca v žalobe priznal prerušenie
kontaktov s poručiteľom od 15. 09. 2009, tento dátum v tomto svojom podaní nepoprela ani neuviedla
iný. K dôvodu prerušenia ich vzťahov uviedla, že poručiteľ sa o túto situáciu nepričinil, ale bola to práve
rodina - manželka žalobcu, ktorá sa začala správať neprimerane voči rodičom žalobcu a žalobca ju

v tomto správaní len podporoval. Pri jej výsluchu na pojednávaní dňa 15. 02. 2023 už uviedla, že pri
poslednej návšteve vnuka v domácnosti sa spýtala, či budú krstiť, potom povedali, že budú, ale majú
problém s nimi sedieť za stolom. Keď sa otočila na žalobcu a povedala mu, či počuje, čo jeho manželka
hovorí, povedal len áno a smial sa. Na to sa otec k nemu otočil a povedal mu, že keď nemá rodičov, nemá
nič a odišli a toto bolo ich posledné stretnutie. Na odvolacom pojednávaní dňa 06. 02. 2025 uviedla,

že pri návšteve sa nevesty pýtala, či budú vnuka krstiť, na čo jej povedala, že budú, ale majú problém
s nimi sedieť za jedným stolom. Poručiteľ sa následne otočil na žalobcu a povedal mu, že keď nemáš
rodičov, nemáš nič. Na to sa otočili a odišli. Žalovaný v 2. rade v prvom vyjadrení k žalobe zo dňa 03. 01.
2023 uviedol, že zlom nastal po narodení dieťaťa, kedy išli rodičia pozrieť syna žalobcu, kde im bolo
manželkou žalobcu oznámené pri riešení krstu, že tak žalobca, ako aj jeho žena majú problém s nimi

sedieť za stolom a z domu boli poslaní preč. Pri výsluchu na pojednávaní dňa 15. 02. 2023 uviedol, že
dňa 15. 09. 2009 na návšteve u žalobcu nebol, nebol ani pri tom, keď mal poručiteľ žalobcovi povedať,
aby si vybral, kto je jeho rodina a ani pri tom, keď mala byť žalovaná v 1. rade vyhnaná z domu žalobcu,
ale bol doma, keď sa rodičia vrátili. Pri výsluchu na odvolacom pojednávaní dňa 06. 02. 2025 uviedol,
že vie len o jednej návšteve jeho rodičov vnuka v domácnosti žalobcu a pri tejto návšteve mal brat

(žalobca) otcovi povedať, že s ním má problém sedieť za jedným stolom pri krste jeho syna. Svedkyňa
A. C. pri výsluchu na pojednávaní dňa 15. 02. 2023 uviedla, že naposledy spolu hovorili dňa 15. 09.
2009 o 9.20 hod. Išla do kostola a vrátili ju spred brány, že sa idú porozprávať. Povedali, že proti nej
nič nemajú, ale predstavovali si inú nevestu pre svojho syna, žiadali manžela, aby sa s ňou rozviedol
a nech si vyberie, kto je jeho rodina. Odvtedy neboli v kontakte. Na tomto jej skutkovom tvrdení zotrvala

i počas výsluchu na odvolacom súde dňa 06. 02. 2025, teda tvrdila, že navštevovať sa prestali 15. 09.
2009 z uvedeného dôvodu.

23. Výpovede strán v priebehu konania, keďže boli vypočutí opakovane, sa v malých detailoch
líšili. Tvrdenie žalobcu, že pri vybavovaní úveru nebola záloha nikdy potrebná, nebolo preukázané,

pretože z úverových zmlúv vyplýva povinnosť dlžníka vložiť minimálne 10% cieľovej sumy z vlastných
prostriedkov ku dňu podania žiadosti o mimoriadny medziúver. Jeho výpoveď sa líšila v tom, či mala
dňa 15. 09. 2009 ísť do kostola jeho žena sama alebo či mali ísť obaja. Žalovaná v 1. rade najskôr
uvádzala, že domácnosť žalobcu navštívili po narodení vnuka opakovane, neskôr už uvádzala, že tomubolo len raz. Žalovaný v 2. rade tvrdil, že rodičia museli predať byt v Lipníku a poskytli mu zdroje na
stavebné sporenie, čo v konaní preukázané nebolo. Na odvolacom pojednávaní uvádzal, že poručiteľa
po svadbe už u žalobcu nevidel, čo je v rozpore s tým, že sám uviedol, že rodičia boli vnuka pozrieť

a toto jeho tvrdenie bolo popreté výsluchom žalobcu, žalovanej v 1. rade, ako aj svedkyne A. C..
Pokiaľ odvolací súd vypočúval strany sporu a svedkyňu A. C. aj k otázkam z obdobia pred svadbou,
súvisiacich s financovaním domovej nehnuteľnosti, organizovaním svadby, pomocou pri rekonštrukcii
domu, návštevy v pôrodnici a vzájomného navštevovania a vykonával aj dokazovanie oboznámením
listín, cieľom bolo okrem samotného obsahu výpovedí zistiť vierohodnosť strán a svedkyne tak, aby

bolo možné dospieť k záveru, či je tvrdenie žalobcu a jeho manželky alebo tvrdenie žalovanej v 1.
rade preukázané, prípadne viac pravdivé, na základe čoho by sa mohol prikloniť k tvrdeniu jednej zo
strán. Keďže výpovede žalobcu aj žalovanej v 1. rade sa v priebehu konania v drobnostiach menili
a nebola preukázaná vierohodnosť len jednej zo strán do takej miery, ktorá by umožňovala považovať
za preukázané jej skutkové tvrdenie ohľadom poslednej návštevy a následného nenavštevovania sa,
odvolací súd dospel k záveru, že sa nemožno bez pochybností prikloniť len k tvrdeniu jednej strany.

24. Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo jednoznačne preukázané, či došlo k poslednému
stretnutiu žalobcu a jeho rodičov v auguste alebo v septembri 2009, pričom samotná táto skutočnosť nie
je rozhodujúca. Podstatné bolo preukázať, kto zavinil zhoršenie ich vzťahov, následné nenavštevovanie
sa a či to bolo len z jednej strany alebo išlo o nenavštevovanie sa vzájomné. Keďže okrem poručiteľa sa

posledného stretnutia zúčastnili len žalobca, jeho manželka a žalovaná v 1. rade, práve ich vyjadrenia
k tejto okolnosti boli kľúčové. Žalovaný v 2. rade sa tohto stretnutia nezúčastnil, vedel o ňom až
následne od rodičov a rovnako tak svedkovia, vypočutí v konaní, vedeli o zhoršení vzťahov v rodine
a ich následnom nenavštevovaní, ale prečo tomu tak bolo, vedeli len sprostredkovane, od niektorej zo
strán sporu. Za takejto situácie, keď skutkové tvrdenie žalobcu bolo ohľadom tejto skutočnosti v priebehu

konania konzistentné, podporené výpoveďou jeho manželky, svedkyne A. C., pričom žalovaná v 1. rade
najskôr ani dátum 15. 09. 2009 nepopierala a uvádzala, že túto situáciu zapríčinila manželka žalobcu,
ktorú v jej správaní žalobca podporoval, zohľadňujúc skutočnosť, že dôkazné bremeno tvrdenia, že
dôvody vydedenia sú dané, bolo na žalovanej v 1. rade, dospel odvolací súd k záveru, že žalovaná v 1.
rade v konaní jednoznačne nepreukázala, že žalobca zapríčinil zhoršenie vzťahov medzi ním a jeho

rodičmi (poručiteľom a žalovanou v 1. rade), teda, že by bol zavinil trvalé neprejavovanie opravdivého
záujmu o poručiteľa. K tomuto záveru dospel aj po zohľadnení výpovedí samotnej žalovanej v 1.
rade, ktorá už v prvom vyjadrení k žalobe uvádzala, že daný stav zapríčinila manželka žalobcu a na
odvolacom pojednávaní uviedla, že vetu ohľadne sedenia pri krste mala povedať tiež ona, teda nebol to
žalobca. Toto jej tvrdenie bolo podporené aj výpoveďou žalovaného v 2. rade, ktorý to však vedel len

sprostredkovane. Dospel tiež k záveru, že ich následné nenavštevovanie sa bolo vzájomné, pričom ani
jedna zo strán neurobila žiaden ústretový krok, ktorý by mohol prispieť k obnoveniu ich vzťahov.

25. Odvolací súd, vychádzajúc z takýchto záverov, tiež zohľadnil, že od augusta, prípadne septembra
2009 do spísania listiny o vydedení a závetu dňa 23. 06. 2010 uplynulo 9, prípadne 10 mesiacov,

čo odvolací súd nepovažoval za trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu, ktorý by žalobca ako
potomok mal o poručiteľa prejavovať. Zohľadnil pri tom tiež skutočnosť, že ak sa rodiny žalobcu a jeho
rodičov, ktoré bývali oproti sebe, pred zhoršením ich vzťahov navštevovali denne, pričom to opisovali,
že chodili hore dole, tak v takom prípade na záver o trvalom nenavštevovaní by postačovalo aj kratšie
nenavštevovanie sa, avšak nie len pár mesačné, netrvajúce ani rok. Toto nenavštevovanie nenazval

trvalým ani samotný poručiteľ v listine o vydedení. Opakované poukazovanie právnej zástupkyne
žalovaných na to, že takýto stav trval aj následne až do smrti poručiteľa v júli 2022 je pritom
bezpredmetné, pretože vydedenie prichádza do úvahy len z takého zákonného dôvodu, ktorý
tu existoval už v čase prejavu poručiteľovej vôle o vydedení. To znamená, že prejav o vylúčení
dediča možno urobiť len vtedy, keď už dedič spĺňal niektorú zákonnú podmienku na vydedenie.

Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je jednotná v tom, že dôvod vydedenia uvedený poručiteľom
v listine o vydedení musí byť daný už v čase spísania takejto listiny. Najvyšší súd už vo svojom rozsudku
z 29. februára 2012 sp. zn. 2Cdo 109/2010 uviedol, že dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine
o vydedení a tento dôvod musí exitovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení.
Takýto záver vyplýva aj zo samotnej povahy veci. Pre všetky zákonom stanovené dôvody vydedenia je

charakteristické určité negatívne správanie sa potomka. Aby poručiteľ mohol niektoré z nich uviesť ako
dôvod vydedenia v listine o vydedení, musí dôjsť k takémuto správaniu potomka ešte pred spísaním
listiny o vydedení. Poručiteľ nemôže ako dôvod vydedenia uviesť konanie potomka, ktorého by sa mal
dopustiť v budúcnosti. Pre záver o tom, či sú alebo nie sú dané dôvody vydedenia uvedené v listineo vydedení, sú rozhodujúce len skutočnosti, včítane správania sa potomka (poručiteľa), ku ktorým došlo
v čase, kedy bol tento právny úkon urobený, resp. v čase, ktorý predchádzal spísaniu listiny o vydedení.

26. Čo sa týka dôvodu, že žalobca poručiteľa nenavštevuje pri príležitosti jeho alebo iných sviatkov,
k tomu je potrebné uviesť, že od poslednej návštevy do spísania listiny o vydedení a závetu mal
poručiteľ narodeniny dňa XX. XX. XXXX, teda išlo o jeden sviatok, pričom aj keby ho žalobca na
tento sviatok nenavštívil, nešlo by podľa názoru odvolacieho súdu o trvalé neprejavovanie opravdivého
záujmu a čo mal poručiteľ na mysli inými sviatkami, z tejto listiny nie je zrejmé. Sviatky, ktoré boli

po spísaní listiny o vydedení, sú vzhľadom k tomu, že je potrebné vychádzať z okolností do spísania
listiny o vydedení, irelevantné. Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že (ne)navštevovaniu pri príležitosti
sviatkov sa strany vyjadrovali v priebehu konania len okrajovo. Žalobca v žalobe uvádzal, že s rodinou
poručiteľa nenavštevoval na sviatky, avšak išlo o nenavštevovanie vzájomné, poručiteľ nebol navštíviť
svojho druhého vnuka vôbec. Na odvolacom pojednávaní uviedol, že po svadbe boli u rodičov na
meniny aj narodeniny otca. Žalovaná v 1. rade na pojednávaní dňa 15. 02. 2023 uviedla, že synovi

blahoželalaavnukoviužnemalamožnosťblahoželaťanaodvolacompojednávaníuviedla,žeposvadbe
si negratulovali, neboli v kontakte. V podaní zo dňa 09. 06. 2023 sa vyjadroval žalobca a uvádzal, že
jemu na narodeniny XX. XX. XXXX poručiteľ a žalovaná v 1. rade neblahoželali a on na narodeniny
poručiteľa dňa 26. 05. 2010 poručiteľa nenavštívil, vzhľadom na predchádzajúce okolnosti. Právna
zástupkyňa žalovaných v druhom odvolaní k sviatkom uviedla, že poručiteľ mal narodeniny XX. XX.

XXXX, čo už bol prvý rok a moment v správaní žalobcu voči poručiteľovi, kedy žalobca nezagratuloval
svojmu otcovi k narodeninám, nakoľko ho nenavštívil a ani jeho nová manželka. Dňa XX. XX. XXXX
mal poručiteľ meniny, kde ho znovu žalobca a ani jeho nová manželka nenavštívila a neprejavili mu
úctu pri príležitosti jeho sviatku. Žalovaný v 2. rade na odvolacom pojednávaní uviedol, že otec
najhoršie niesol to, že mu žalobca nebol blahoželať k meninám a narodeninám. Tesne po svadbe

žalobca neprišiel gratulovať k sviatku, otec bol nahnevaný. Svedkyňa A. C. na odvolacom pojednávaní
uviedla, že po svadbe sa navštevovali, žalobca mal narodeniny, poručiteľ narodeniny aj meniny a pri
príležitosti týchto sviatkov sa navštívili. Právna zástupkyňa žalobcu na odvolacom pojednávaní uviedla,
že až do druhého konania po zrušení rozsudku súdu nenamietali, že by žalobca navštívil a blahoželal
poručiteľovi ku konkrétnemu sviatku, pokiaľ to nebolo sporné, žalobca nedokazoval, že bol blahoželať

otcovi. Vzhľadom k tomu, že vyjadrenia a výpovede strán a svedkyne A. C. neobsahovali vždy aj časový
údaj o tom, k blahoželaniu k meninám a narodeninám, v ktorom roku sa vyjadrujú, sa odvolací súd viac
nezrovnalosťami ohľadom týchto sviatkov nezaoberal, keď mal za to, že ani prípadné nenavštevovanie
pri príležitosti týchto sviatkov, či v roku 2010 (len jeden sviatok poručiteľa) alebo aj v roku 2009 a 2010
(tri sviatky poručiteľa) by neviedli k záveru o trvalom neprejavovaní opravdivého záujmu.

27. Pokiaľ právna zástupkyňa žalovaných v priebehu konania uvádzala, že s odstupom času by bolo
možné aplikovať aj dôvod podľa § 469a ods. 1 písm. a) OZ – správanie sa žalobcu v rozpore s dobrými
mravmi (č. l. 195), k tomu odvolací súd uvádza, že toto jej tvrdenie je nedôvodné a vzhľadom k tomu, že
takýto dôvod v listine o vydedení nebol uvedený, odvolací súd nepovažuje za potrebné sa k tomu viac

ani vyjadrovať. K tvrdeniu právnej zástupkyne žalobcu, že poručiteľ vlastnil dom žalobcu len formálne,
napriek tomu v rozpore s akýmkoľvek princípom morálky, slušnosti alebo dobrými mravmi spísal listinu
o vydedení, ktorá zahŕňala aj dom žalobcu, hoci sa nijako nepodieľal na jeho kúpe a financovaní,
k tomu odvolací súd uvádza, že keďže v čase smrti poručiteľa bol už vlastníkom celého domu žalobca,
poukazovanie žalobcu na to, že v čase spísania listiny o vydedení ho vlastnil len formálne, nepodieľal

sa na jeho financovaní, čo je v rozpore s princípom morálky, slušnosti alebo dobrými mravmi, je
bezpredmetné. S tvrdením právnej zástupkyne žalobcu, že podpis darovacej zmluvy v roku 2013
je možné považovať ako konkludentný prejav vôle smerujúci k negácii listiny o vydedení (aj keď nie
priamemu jej odvolaniu a zrušeniu), sa odvolací súd nestotožňuje. To, že by podpísanie darovacej
zmluvy bolo takto poručiteľom chápané, nebolo v konaní preukázané a podpísanie darovacej zmluvy

nemožno vykladať ako prejav vôle poručiteľa, ktorý by vyvolával právne účinky vo vzťahu k listine
o vydedení. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o neexistencii objektívnej
nemožnosti žalobcu navštíviť poručiteľa, vzhľadom na zdravotný stav jeho syna a pokiaľ žalobca
uvádzal, že mu rodičia nepomohli, keď bol syn chorý, je potrebné uviesť, že žalobca s manželkou
o zdravotnom stave ich syna rodičov neinformoval. Na záver odvolací súd ešte uvádza, že aj keď sa

snažil v odvolacom konaní doplniť dokazovanie dotazom na Prvú stavebnú sporiteľňu, M. ohľadom
úverových zmlúv, čo súviselo so žalobcom navrhovaným dokazovaním na súde prvej inštancie, ku dňu
odvolacieho súdu Prvá stavebná sporiteľňa, M. súdu tieto zmluvy nezaslala, avšak mal ich predloženéstranami, preto potom od doplnenia dokazovania v tomto smere upustil a nepovažoval za potrebné
vyčkať na túto správu.

28. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že záver súdu prvej inštancie, keď určil,
že dôvody vydedenia nie sú dané (I.), je správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

29. Po zrušení veci odvolacím súdom žalobca petit žaloby formuloval ako eventuálny petit. Takto

formulovaným petitom sa vo svojich rozhodnutiach zaoberal aj NS SR, ktorý uviedol, že o taký petit ide
v prípade, ak navrhovateľ žiada zaviazať odporcu na jeden druh plnenia a len ak objektívne nebude
možné vyhovieť prvému petitu, žiada ho zaviazať „in eventum“ na iné plnenie. Tak je to aj pri návrhu
na vydanie veci, ktorý navrhovateľ formuluje tak, že pre prípad nemožnosti vydania veci (či už preto,
lebo vec neexistuje alebo ju odporca nemá), žiada od odporcu peňažnú náhradu. Treba zdôrazniť, že
podstatou eventuálneho petitu je návrh na prisúdenie (iba) jedného nároku. Ak súd dospeje k záveru

o existencii okolností opodstatňujúcich petit v jeho druhej eventualite, rozhoduje podľa nej a prvý petit
návrhu zamietne. Naopak, ak súd rozhodne podľa prvej eventuality petitu, o druhej už nerozhoduje.
Vzájomný vzťah oboch petitov je teda daný tým, že súd sa môže zaoberať a rozhodovať o druhom
(eventuálnom) petite až po tom, kedy je zistená a preukázaná neodôvodnenosť alebo neopodstatnenosť
plnenia v zmysle prvého petitu (uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 347/2009 z 20. 01. 2011). V uznesení

sp. zn. 4Cdo 113/2010 uviedol, že podstatou eventuálneho petitu je návrh na prisúdenie jedného
nároku (napr. vydanie veci, ako je tomu i v danom prípade) a ak by toto vydanie nebolo možné (napr.
preto,ževecsazničila,stratila),návrhnarelutárnu(peňažnú)náhradu(prisúdeniesumypeňazí,obvykle
vo výške náhrady škody). Ak súd rozhoduje podľa druhého subsidiárneho petitu, prvý petit zamietne.
Naopak, ak súd rozhodne podľa prvého (primárneho) petitu, o druhom petite už nerozhoduje (uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 113/2010). Keďže v danej veci sa vyhovelo určeniu, že dôvody
vydedenia nie sú dané, nebolo potrebné už rozhodovať o eventuálnom petite o neplatnosti zmluvy.

30. Následne sa odvolací súd zaoberal záverom súdu prvej inštancie ohľadom určovacieho petitu
o neplatnosť závetu v zmysle ustanovenia § 479 Občianskeho zákonníka. Dôvody v tejto časti súd

uviedol v bode 54. napadnutého rozsudku, keď uviedol, prečo v časti žalobe vyhovel a časť zamietol.
Zamietajúci výrok III. je už právoplatný, lebo žalobca proti rozsudku v tejto časti odvolanie nepodal.
Čo sa týka odôvodnenia čiastočnej neplatnosti závetu ohľadom dedičského podielu žalobcu ako
neopomenuteľného dediča (výrok II.), v tejto časti odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, a keďže

s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa stotožňuje, na tieto podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje a
dodáva, že dôvody odvolania voči tomuto výroku ani nesmerovali. Za správny považoval odvolací súd
aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.

1, 2 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovaným v 1. a 2. rade náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).