Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 15, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/48/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8622010185
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8622010185.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.
LucieBašistovejaJUDr.MonikyHalkociovej,naverejnomzasadnutíkonanomdňa15.02.2024,vtrestnej
veci proti obžalovanému A. B. pre prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a
iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. SK-2T/27/2022 zo dňa
26.10.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov rozsudkom sp.zn. SK-2T/27/2022 zo dňa 26.10.2023 uznal obžalovaného A. B.,
nar. XX.XX.XXXX v C., trvalé bytom: D. XXX/X, C. vinným z prečinu ublíženie na zdraví podľa § 156 ods.
1 Tr. zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom
základe, že

- dňa 22.03.2022 okolo 19.00 hod. so súhlasom nájomcu bytu číslo XX na ôsmom nadzemnom
podlaží bytového domu číslo XXX/XX na ulici C.. E. F. C., svojej bývalej manželky B. B., pod vplyvom
alkoholu vošiel do tohto bytu, v rámci návštevy svojich maloletých detí a v obývacej izbe bytu, po
predchádzajúcom nedorozumení, vulgárne nadával B. B. a hoci ho táto vyzvala, aby prestal nadávať a
aby z bytu odišiel, oboma rukami ju sotil do oblasti hrudníka, následkom čoho spadla chrbtom na gauč

a takto ležiacu ju päsťou pravej ruky dvakrát udrel do ľavej časti hrudníka spôsobiac jej zlomeninu 10.
rebra vľavo a keď mu následne opakovane povedala, aby z bytu odišiel, tak v byte zotrval a z bytu
odišiel až pred príchodom hliadky polície, pričom zranenie, ktoré utrpela B. B. si vyžiadalo jej liečenie
najmenej 21 dní.

Za to mu uložil podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na 37 písm. h/, m/, § 38 ods. 4

Trestného zákona a za použitia § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
13 (trinásť) mesiacov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona súd obžalovaného
na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Trestného zákona uložil obžalovanému ochranné protialkoholické
liečenie ústavnou formou. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovanému uložil povinnosť, aby
nahradil poškodenej DÔVERA zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava,

IČO: 35 942 436, škodu v sume 460,18 eur (štyristošesťdesiat eur a osemnásť eurocentov).

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní obžalovaný odvolanie,
ktoré následne písomne vlastným podaním odôvodnil. Namietal hodnotenie vykonaných dôkazov s tým,
žepoukazovalnato,žepredprvýmpojednávaním písomneoznámilažiadal,abybolazistenápsychická
zodpovednosť poškodenej, teda jeho bývalej exmanželky vo veci starostlivosti o maloleté deti, keď s

odstupom času zistil, že jeho exmanželka je duševne chorá, čo mu potvrdila aj znalkyňa z odboru
zdravotníctva a jeho ústavné a občianske práva boli v celosti zamietnuté. Žiadal, aby nedochádzalo kzločinu vyhýbaní sa práva a prečinu zbavenie trestnoprávnej zodpovednosti - spravodlivosti a chce mať
právnu možnosť dovolania sa svojej obhajoby. Tiež poukazoval na to, že vo veci ublíženia na zdraví
exmanželke uviedol, že to bolo úplná náhoda, pud sebazáchovy pri jej útoku a doslova nechtiac pri

otočení sa ju hornou končatinou tak udrel, že došlo k zlomeniu rebier, čo veľmi ľutuje a za tú náhodu
neberie žiadnu zodpovednosť, lebo to nebol úmysel. Ďalej mal námietky voči výroku o treste. Nesúhlasil
s názorom, že v jeho prípade je väzba neoddeliteľnou súčasťou, lebo to podľa jeho názoru nie je čin
hodný trestu, k čomu výslovne dal na vedomie aj výrok predsedu Vlády SR p. Fica, kde zdôrazňoval,
že súdy musia zdvorilejšie rozhodovať a nie za každé malichernosti dávať ľudí do basy. Podľa názoru

odvolateľa, sú aj iné alternatívne riešenia na zlepšenie charakteru dotyčného človeka. V odôvodnení
podaného odvolania požadoval odvolateľ výslovne aj to, aby mu súd odsúhlasil ústavnú protialkoholickú
liečbu, keďže po zistení duševnej lability svojej exmanželky a po rozvode, ako uznal, je pravda, že sa
začal zo zúfalstva opíjať, čo chce okamžite zmeniť, zanechať to a vie, že to sám nedokáže a potrebuje
odbornú pomoc. Záverom v podstate navrhol, aby sa odvolací súd nestotožnil s napadnutým rozsudkom
súdu prvého stupňa a tiež navrhol, aby odvolací súd vyhovel jeho žiadosti na nariadenie ústavnej liečby,

ktorým sleduje svoju úplnú zmenu.

Na základe obžalovaným podaného odvolania postupoval Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd,
v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne
odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku
a dospel k nasledovným záverom.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdomúspešný,teda,abybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkami,resp.sjehoprávnyminázormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS
19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS

78/05 zo 16. marca 2005)

Aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v
odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými
stranami konania.

Pokiaľ teda ide o odlišný názor strany trestného konania na hodnotenie vykonaných dôkazov, nie
je pre súd záväzný, nakoľko súd postupuje pri hodnotení dôkazov na základe zákonného opravenia

a povinnosti uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a preto, pokiaľ sa súd od názoru hodnotiacej
strany trestného konania odchýli, no dodrží pravidlo stanovené v tomto ustanovení Trestného poriadku,
nedochádza tým k porušeniu práv tejto strany trestného konania.

V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v podstate v takom

rozsahu, ako to bolo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového stavu
nevyhnutné a okresný súd tieto dôkazy podrobil hodnoteniu postupom podľa § 2 ods. 12 Trestného
poriadku. K vykonanému trestnému konaniu a samotnému postupu súdu prvého stupňa a zákonnosti
a odôvodnenosti napadnutého rozsudku nezistil odvolací súd žiadne porušenie zákona. Nebol zistený
žiaden skutkový ani právny podklad pre záver, že by obžalovaný nemal plný rozsah oprávnení pre

uplatnenie svojich ústavných, resp. občianskych práv. V súlade s ustanovením § 34 ods. 5 Trestného
poriadku, orgány činné v trestnom konaní i súd splnili svoju povinnosť vždy obvineného o jeho právach
poučiť, vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.Vzhľadom na povahu odvolacích námietok je namieste dodať nasledovné.

Obžalovaný sa v podstate obhajoval tým, že s poškodenou si začali vzájomne nadávať, ona do neho

hodila topánky a keď chcel on odísť z bytu, poškodená na neho zozadu skočila a začala ho škrtiť. Preto
sa v čase, keď ona stála za ním, on napriahol pravou rukou a udrel ju lakťom do hrudníka. Jeho výpoveď
v útoku na poškodenú ale trpí vnútorným rozporom, keďže nevedel vysvetliť, ako mohol za ním stojacu
poškodenú (ktorá ho mala údajne v tom čase škrtiť) udrieť lakťom pravej ruky tak, aby jej zlomil ľavé
rebro. Ďalej vypovedal, že po tom údere poškodená zamkla byt z vnútra a kľúče odložila na chladničku,

aby on nemohol odísť z bytu, po čom on volal hliadku. To je zjavne nelogické, keďže zároveň pripustil,
že ho poškodená vyzývala, aby z bytu odišiel. Potvrdil pritom možnosť, že na slová poškodenej, aby
odišiel z bytu, nereagoval, no v tom čase si neuvedomoval, že za to isté už bol právoplatne odsúdený
a bol aj vo výkone trestu odňatia slobody. Obžalovaný potvrdil, že v byte bol aj maloletý syn C., aj keď
tvrdil, že tento vyšiel z izby až po údere, keď poškodená kričala od bolesti.

Oproti jeho už takto málo pravdepodobnej výpovedi stoja priame dôkazy, ktoré ho jednoznačne, stabilne,
vzájomne, v podstate súladne usvedčujú. Poškodená B. B. uviedla, že keď si obžalovaný na jej mobile
všimol SMS správu s textom „prečo sa neozývaš?“, tak to ho veľmi nahnevalo a začali sa hádať a
naťahovať. Obžalovaný ju hodil na gauč a v obývačke päsťou pravej ruky ju dvakrát udrel do ľavej časti
jej hrude, po čom pocítila strašnú bolesť a skrútila nohy k sebe. Všetko to videl ich syn C., ktorý ju

následne začal utešovať. Poškodená uviedla, že potom opakovane vyzývala obžalovaného, aby odišiel,
pričom uposlúchol asi až na desiatu žiadosť. Najprv volal políciu obžalovaný, aby ju zastrašil a potom
aj ona. Policajti prišli až po obžalovaného odchode a keď videli, v akom je ona stave, tak ju odviezli na
pohotovosť na ošetrenie. Tam na RTG zistili, že má zlomené rebro. Niet teda dôvodu pochybovať, že toto
zranenie nastalo práve v dôsledku konania obžalovaného. Z výpovede poškodenej vyplýva aj to, že kľúč

bol vtedy v dverách zvnútra, pričom hoci obžalovaný ju aj v minulosti napadol tak, že jej dal po ústach,
po ruke, no nikdy jej nespôsobil také zranenia ako teraz a že udrel aj deti. Dodala, že zlomené rebro
ju obmedzovalo v bežnom živote tak, že sa nemohla nadýchnuť a v noci sa nemohla otočiť, bolelo to a
nemohla sa poriadne hýbať, čo trvalo tak do mesiaca. K jej výpovedi z hľadiska námietok obžalovaného
možno dodať, že nebolo zistené nič, čo by viedlo k pochybnostiam o duševnom stave poškodenej. Preto

nie je nutné jej duševný stav skúmať psychologickým znaleckým posudkom. Oproti tomu zneužívanie
alkoholu obžalovaným, jeho spontánna reakcia spojená s podozrením na agresívnu žiarlivosť a násilná
povaha skutku opodstatnene vzbudzovala pochybnosti o duševnom stave obžalovaného, a tak bolo
správne znaleckým posudkom jeho duševný stav skúmať.

Znalkyňa v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria G. D. H., ktorá vyšetrila duševný
stav obžalovaného, v znaleckom posudku č. 222/2023 dospela u obžalovaného k diagnóze chronický
alkoholizmus so závislosťou - III. vývinová fáza podľa Jellineka s poruchami správania v zmysle
agresivity v stave opitosti a tiež k emočne nestabilnej poruche osobnosti. Konštatovala, že schopnosť
obžalovaného rozpoznať nebezpečenstvo a protiprávnosť svojho konania, ako aj jeho ovládacia

schopnosť, boli v čase skutku zmenšené len nepodstatne, a to len pod vplyvom užitého alkoholu,
pričom nezistila ani podstatné zníženie a ani vymiznutie týchto schopností. Znalkyňa u obžalovaného
nezistila ani v čase skutku a ani v čase vyšetrenia duševnú poruchu alebo chorobu v zmysle psychózy.
Vzhľadom na zistenú závislosť na alkohole znalkyňa navrhla uloženie ochranného protialkoholického
liečenia ústavnou formou, s čím obžalovaný v čase znaleckého vyšetrenia súhlasil.

Z pohľadu odvolacieho súdu ide o ďalší dôkaz agresivity a nedôveryhodnosti obžalovaného, ktorý
v konfrontácii s výpoveďami dvoch pravých svedkov, znalca k mechanizmu vzniku zranenia poškodenej
a posudku k osobnosti obžalovaného, je aj osobnostne stotožniteľný so skutkom.

Svedok mal. C. B., ako syn obžalovaného a poškodenej, totiž potvrdil, že obžalovaný do ich bytu prišiel
vtedy opitý a keď počul krik, z chodby uvidel, že obžalovaný v obývačke udrel poškodenú do rebra.
Potom išli do chodby a tam poškodená sedela a hovorila, že ju to bolí. Potvrdil, že počul aj to, že hovorila
obžalovanému, aby odišiel z bytu, pričom to od obžalovaného žiadala ešte pred tým, ako ju udrel a aj
potom. Dodal, že keď poškodená zavolala políciu, obžalovaný utiekol preč.

Takto, dvoma priamym svedkami popísaný mechanizmus vzniku predmetného zranenia, zodpovedá
objektívnemu dôkazu, a to odbornému vyjadreniu č. 163/2022 znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie súdne lekárstvo G. G. D., ktorý potvrdil, že poškodená utrpela dňa 22.03.2022 zlomeninu 10.rebra vľavo, ktorého doba liečenia v tomto prípade môže byť 21 - 23 dní, pričom z medicínskeho hľadiska
ide o poranenie stredne ťažké, ktoré si vyžaduje špecifickú chirurgickú liečbu spojenú s telesným
šetrením, užívaním liekov proti bolesti a kašľu, mastí na tlmenie bolesti a urýchlenie vstrebávania

opuchu. Poškodená bola po úraze obmedzovaná sťaženým dýchaním a bolesťami v mieste poranenia
počas liečby v dĺžke 21 - 23 dní s klesajúcou intenzitou. Nebol predložený dôkaz, ktorý by relevantne
spochybnil záver tohto znalca, že zistené poranenie bolo spôsobené tupými predmetmi o užšej i širšej
kontaktnej ploche, ktoré pôsobili na uvedené oblasti veľkou silou a prudkosťou, čo sa mohlo stať
s najväčšou pravdepodobnosťou pri najmenej jednom údere do oblasti hrudníka poškodenej vľavo

zatvorenou dlaňou (päsťou), pričom je možné predpokladať, že zranenie si poškodená nespôsobila
sama, ale že jej bolo spôsobené druhou osobou. Vzhľadom na rozsah a charakter poranenia znalec
ustálil, že to vzniklo v dobe spáchania skutku a nevzniklo ani pred a ani po uvedenom skutku.

Možno k tomu z pohľadu odvolacieho súdu dodať, že smerovanie takého útoku na hrudník, ktoré
potvrdzujú aj poškodená a ich syn, spolu s použitím päste v spojení s motívom žiarlivosti posilneného

alkoholom, je jednoznačným dôkazom priameho úmyslu konania obžalovaného.

Skutočnosti uvádzané poškodenou odvolací súd akceptoval ako hodnoverné, pretože jednak netrpia
vnútornou rozpornosťou a preto, že sú v podstatnej časti, ale aj vo viacerých detailoch potvrdzované
výpoveďou jej syna. Spis neobsahuje žiadne relevantné dôkazy, z ktorých by odvolací súd nadobudol

pochybnosti o duševnom stave poškodenej ako svedkyne v trestnom konaní. Odvolací súd nezistil ani
iné vady na strane dôkazov, ktoré v rámci svojej právomoci predložil prokurátor.

Z vykonaného dokazovania teda nepochybne vyplynulo, že obžalovaný A. B. inému úmyselne ublížil na
zdraví, čím spáchal prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a pritom aj v obydlí

iného neoprávnene zotrval, čím spáchal ďalší prečin, a to prečin porušovania domovej slobody podľa
§ 194 ods. 1 Trestného zákona. Obidva trestné činy spáchal priamym úmyslom, keďže jeho konanie
na mieste činu počas páchania protiprávnej činnosti jednoznačne nasvedčuje tomu, že chcel porušiť
Trestným zákonom chránené záujmy. Konal napriek opakovanému jasnému vyjadreniu odporu zo strany
poškodenej za okolnosti, že v minulosti sa už obdobnej násilnej trestnej činnosti dopustil a bolo na neho

pôsobené aj alternatívnym trestom k trestu odňatia slobody. V jeho prípade bolo na neho už pôsobené aj
výkonom trestu odňatia slobody, no zjavne nebol ani takto dosiahnutý účel trestu. Logicky tak ani v tomto
prípade nemožno očakávať, že by miernejší spôsob trestu mohol byť predpokladom na dosiahnutie
účelu trestu a že by zabránil v budúcnosti obžalovanému páchať trestnú činnosť.

Preto je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa zásadne nepochybil ani pri výroku o treste,
aj keď uložený trest, vzhľadom na okolnosti prípadu a spôsobený následok vrátane požiadavky
morálneho odsúdenia skutku spoločnosťou naznačuje, že je skôr mierny. Napriek tomu, že ide
o špeciálneho recidivistu, ukladal mu trest v prvej polovici zákonne zvýšenej trestnej sadzby. Bol
však uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby a výrok o treste nebol napadnutý odvolaním podaným

vneprospechobžalovaného,čovytváraloprocesnúprekážkuzakazujúcuzmenurozsudkuvneprospech
obžalovaného ako jediného odvolateľa.

Podľa § 34 ods. 1, 4 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby

viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 34 ods. 3 Trestného
zákona, trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu

a jemu blízke osoby.

Neprípustná agresivita obžalovaného má pritom stúpajúcu tendenciu za okolnosti výraznej priestupkovej
minulosti. Obžalovaný má od 2016 v registri priestupkov až 55 záznamov, vrátane množstva priestupkov,
pri ktorých bola objektom útoku (rovnako ako aj v prejednávanej veci) poškodená B. B.. To sa týka pritom

tak obdobia pred, ako aj obdobia po skutku, pričom v napadnutom rozsudku okresný súd jasne jednotlivé
protiprávne konania obžalovaného v tomto smere popísal. Nie je teda prejavom snahy obžalovaného
o naplnenie účelu trestu, keď po 22.03.2022 spáchal až tri násilné priestupky. Dňa 15.07.2022 fyzicky
napadol a vulgárne vynadal poškodenej B. B., za čo mu bola uložená pokuta 30,- eur; dňa 25.09.2022na výzvu polície odmietol opustiť byt poškodenej, k privolanej hliadke polície sa správal agresívne a
kládol odpor, za čo mu bola uložená pokuta 30,- eur; dňa 08.02.2023 fyzicky napadol svoju matku, za
čo mu bola uložená pokuta 15,- eur.

Obžalovaný bol doposiaľ síce len jedenkrát odsúdený, a to rozsudkom Okresného súdu Svidník sp.
zn. 1T/50/2017 zo dňa 05.05.2017, no pre prečin porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods.
1 Trestného zákona. Zjavne išlo v predmetnej trestnej veci znova o obdobný trestný čin. Uvedeným
rozsudkom mu bol uložený jeden z tzv. alternatívnych trestov, a to trest odňatia slobody vo výmere

8 mesiacov s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 12 mesiacov. Obžalovaný
ako odsúdený ale možnosť zostať na slobode nevyužil, lebo v skúšobnej dobe sa neosvedčil a dňa
02.10.2018 bol nariadený výkon trestu v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, kde
trest vykonal dňa 27.08.2019.

Odvolací súd musí teda konštatovať, že obžalovanému bol už uložený aj jeden z alternatívnych trestov,

ale neúspešne, keď vlastným správaním dosiahol, že sa tento zmenil. Napriek tomu sa spoločensky
priaznivo nezmenil a spáchal nielen obdobný úmyselný násilný trestný čin, ale aj ďalší úmyselný násilný
trestný čin, ktorým už zasiahol aj do práva na zdravie inej osoby.

Oba zbiehajúce sa trestné činy sú prečinmi, a preto súd ukladal obžalovanému úhrnný trest podľa §

41 ods. 1 Trestného zákona, kde najprísnejšie trestným z nich je prečin ublíženie na zdraví Trestného
zákona s trestnou sadzbou 6 mesiacov až 2 roky odňatia slobody. Vzhľadom na prevažujúci pomer
priťažujúcich okolností nad okolnosťami poľahčujúcimi, okresný súd správne vychádzal zo zvýšenej
trestnej sadzby 1 rok až 2 roky trestu odňatia slobody. Pokiaľ potom uložil úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 13 mesiacov, tak mu nemožno vytýkať, že pritom znížil výmeru uloženého trestu s ohľadom na

to, že obžalovaný prezentoval vôľu liečiť sa zo závislosti od alkoholu a aj s ohľadom na to mu súd uložil
ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Vytknúť by mu bolo možné, ako bolo už naznačené,
akurát to, že neukladal trest prísnejší z hľadiska predošlého spôsobu života obžalovaného v spojení
so správaním sa obžalovaného voči svojej blízkej osobe v tomto prípade, ktoré znamenalo už útok
výraznou, až brutálnou silou smerovanou proti nej, minimálne ako matke jeho dieťaťa.

Rozhodnutie o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody treba hodnotiť, pre splnenie podmienok § 48 ods.
2 písm. b/ Trestného zákona, za zákonné a odôvodnené bez potreby do jeho znenia zasahovať.

Pri komplexnom hodnotení všetkých požiadaviek § 34 Trestného zákona tak nebolo teda odôvodnené

a zákonné zasahovať do výroku o druhu, ani výmere uloženého trestu v prospech obžalovaného.

Hoci obžalovaný v podanom odvolaní žiadal aj to, aby mu súd odsúhlasil ústavnú protialkoholickú
liečbu, súd prvého stupňa tak vlastne aj rozhodol, keď podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Trestného zákona
uložil obžalovanému ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Podmienky tohto ustanovenia

boli v celom rozsahu preukázané, a teda splnené. Je potrebné poukázať na správnosť prístupu
obžalovaného k svojej alkoholovej závislosti, na to, že v myslení obžalovaného existujú aj správne
predsavzatia, keď si priznáva, že sa začal zo zúfalstva opíjať, čo chce okamžite zmeniť, zanechať
to a vie, že to sám nedokáže a potrebuje odbornú pomoc. Odvolací súd vyjadruje nádej, že práve
prekonanie tejto závislosti odbornou pomocou umožní obžalovanému napraviť vzťahy, ktoré svojou

trestnou činnosťou zjavne narušil.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, poškodený DÔVERA zdravotná poisťovňa si riadne a včas
v trestnom konaní uplatnil svoj nárok na náhradu škody priamo voči obžalovanému, ktoré náležite aj
vyčíslil. Vecnú stránku týchto nárokov v dostatočnom rozsahu okresný súd preskúmal, správne ustálil

ich oprávnenosť a priamu príčinnú súvislosť so žalovaným konaním obžalovaného ako trestným činom
úmyselným vo vzťahu k poškodenému príslušnou sumou, o výške ktorej tiež neboli zistené pochybnosti.

Nakoľko odvolací súd ani v postupe súdu prvého stupňa nezistil žiadne dôvody pre to, aby odvolaniu
obžalovaného vyhovel, podané odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasnePoučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.