Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-2Sa/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8023200128
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Lenka Figulová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:8023200128.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ing. Lenky Figulovej a členov

senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a Mgr. Michala Magura, v právnej veci žalobcu: A. B. B., nar.
XX. XXXX XXXX, bytom B., B. C., Yet Kieu, Gia Loc, Hai Duong, Vietnamská socialistická republika,
právne zast. JUDr. Marekom Tkáčom, advokátom, so sídlom Nám. sv. Martina 39, 082 71 Lipany, proti
žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, so sídlom Jarková 31, 080 01 Prešov, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-147-001/2022 zo dňa 21. decembra
2022 takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania n e p r i z n á v a právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov (ďalej aj „orgán prvého stupňa“) rozhodnutím
č. PPZ-HCP-PO8-7218-012/2022-PC zo dňa 19. októbra 2022 rozhodlo tak, že podľa § 33 ods. 6
písm. g) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) žiadosť žalobcu o udelenie prechodného
pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania zamietlo. Orgán prvého stupňa v odôvodnení
uviedol, že žalobca podal dňa 20. júla 2022 na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Hanoji žiadosť
o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa § 22 ods.
1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v
Hanoji vydalo neodporúčacie stanovisko k udeleniu prechodného pobytu žalobcu na území Slovenskej
republiky na účel podnikania. Orgán prvého stupňa preto dňa 30. augusta 2022 rozhodnutím č. PPZ-

HCP-PO8-7218-007/2022-PC prerušil konanie a vyžiadal si stanovisko od Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky podľa § 33 ods. 2 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, či podnikateľská
činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky
(ďalej aj „žiadosť o stanovisko zo dňa 30. augusta 2022“). Toto stanovisko bolo orgánu prvého stupňa
doručené dňa 09. septembra 2022 a bolo konštatované, že podnikateľská činnosť príslušníka tretej
krajiny nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Orgán prvého stupňa vyzval
žalobcu dňa 22. septembra 2022 na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, avšak žalobca nereagoval.

Následne orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte
cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak
udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme.2. Proti rozhodnutiu orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie doručené dňa 10. novembra 2022,
v ktorom namietal nasledovné:
- orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí neuviedol, o aké neodporúčacie stanovisko sa jedná;

- preklad záznamu z osobného pohovoru so žalovaným vedeného na zastupiteľskom úrade v Hanoji nie
je opatrený osvedčovacou doložkou zastupiteľského úradu ako to vyžaduje § 32 ods. 2 zákona o pobyte
cudzincov, preto je takýto pohovor pre konanie nepoužiteľný;
- zastupiteľský úrad nemal žiadne bližšie informácie o bankových účtoch žalobcu, preto nebol oprávnený
uvádzať nepravdivé argumenty, že účty sú falošné, žalobca v tejto súvislosti predložil výpisy z bankových

účtov v Slovenskej republike a zároveň budú predložené aj výpisy z účtov vo Vietname;
- žalobca podnikateľský zámer nepredložil, ale bol k tomu donútený pod hrozbou odmietnutia žiadosti,
hoci na predloženie podnikateľského zámeru nebol povinný;
- podnikateľskú činnosť žalobcu posudzoval Okresný úrad Bardejov, odbor živnostenského podnikania
a vydal mu osvedčenie o živnostenskom oprávnení č. OU-BJ-OZP-2022/008075-2 zo dňa 08. júla 2022
(ďalej aj „osvedčenie o živnostenskom oprávnaní“), pričom nepotreboval žiaden podnikateľský zámer

ani iné zmluvy, na predloženie ktorých bol žalobca dotlačený zo strany orgánu prvého stupňa;
- v súvislosti s osvedčením žalobca poukázal na prezumpciu správnosti verejnej listiny pokiaľ sa
nepreukáže opak a uvedené nezakladá dôvod na vyžiadanie stanoviska Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky k prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu;
- v stanovisku Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky sú uvedené kódy, ktoré nie sú nijako

vysvetlené;
- rozhodnutie orgánu prvého stupňa považuje žalobca za diskriminačné.

3. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-147-001/2022 zo dňa 21. decembra
2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozhodnutie orgánu prvého stupňa potvrdil a

odvolanie zamietol. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že samotná existencia negatívneho stanoviska
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky nebola dôvodom zamietnutia žiadosti, ale len jednou
zo skutočností, ktoré v tejto súvislosti boli hodnotené. Z vykonaného dokazovania s poukazom na
obsah administratívneho spisu a rozhodnutie orgánu prvého stupňa boli preukázané skutočnosti
nasvedčujúce tomu, že udelenie pobytu žalobcovi nie je vo verejnom záujme. Orgán verejnej správy

je v prípade žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účely podnikania v zmysle § 33 ods. 1
zákona o pobyte cudzincov povinný prihliadať na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko,
hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka
tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky, ochranu verejného zdravia, záujmy maloletého
dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho osobné a rodinné pomery, finančnú situáciu, dĺžku

doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu, ako aj stanovisko zastupiteľského úradu a za týmto
účelom presne a úplne zistiť skutočný stav veci. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z neodporúčacieho
stanoviska zastupiteľského úradu orgán prvého stupňa mal záujem zistiť, či žalobca bude prínosom
pre hospodárstvo Slovenskej republiky, preto požiadal Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky
o stanovisko.

4. Orgán prvého stupňa pri vydávaní rozhodnutia okrem stanoviska Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky prihliadal aj na stanovisko zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v Hanoji,
na posúdenie osobných a rodinných pomerov účastníka konania a dĺžku doterajšieho pobytu. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na to, že žalobca pracoval v domovskej krajine ako predavač/vodič v

obchode s potravinami, ktorý vlastnia jeho rodičia, v Slovenskej republike by žalobca chcel pracovať
pre pána D. C. E., od ktorého sa dozvedel aj o možnosti podnikať na území Slovenskej republiky,
avšak s podnikaním nemá žiadne skúsenosti, nepozná zákony Slovenskej republiky a preto jeho záujem
o pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania prejavený v žiadosti vyvoláva pochybnosti
o skutočnom vykonávaní podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky a reálnom prínose pre

jej hospodárstvo. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že sa skúma prínos podnikania pre hospodárske
záujmy Slovenskej republiky a nie úspešnosť žalobcu v podnikaní v budúcnosti.

5. K uvedeniu označení C; D; -0,1, 02, 03, 05, 06 žalovaný uviedol, že ide o „chýbajúce údaje v podpornej
dokumentácii, osobnostné predpoklady žiadateľa k vykonávaniu podnikateľskej činnosti, podnikateľský

zámer a nesplnené minimálne kritériá pri celkovom hodnotení prínosu podnikateľskej činnosti“ označené
v zmysle prílohy č. 3 k smernici 1/2020 Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky zo dňa 06. júna
2020 pre posudzovanie prínosu podnikateľskej činnosti pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky,
v ktorej je ku každému kódu uvedený jeho konkrétny význam.6. K námietke žalobcu o jeho donútení predložiť podnikateľský zámer žalovaný uviedol, že uvedené
tvrdenie nebolo ničím preukázané.

7. K námietke žalobcu, že orgán prvého stupňa postupoval v rozpore s ustanovením § 120 ods. 1 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom a účinnom znení (ďalej aj „správny
poriadok“), keďže požiadal Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky o zaujatie stanoviska v
zmysle § 32 ods. 2 správneho poriadku s poukázaním na § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov

a nie v zmysle § 33 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov žalovaný uviedol, že orgán verejnej
správy je zo zákona povinný objektívne zistiť skutočný stav prejednávanej veci, najmä posúdiť všetky
pre rozhodnutie podstatné skutočnosti a zaobstarať si všetky potrebné podklady pre rozhodnutie. Orgán
prvého stupňa v tomto konaní vychádzal z pohovoru žalobcu vykonaného pracovníkmi zastupiteľského
úradu v Hanoji s neodporúčacím stanoviskom a bolo povinnosťou orgánu prvého stupňa z vlastnej
iniciatívy a vlastnými prostriedkami sporné a pochybné skutočnosti v konaní nielen zistiť, ale aj objasniť.

Z uvedeného dôvodu žalovaný považoval túto námietku ako nedôvodnú.

8. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa hodnotenia osvedčenia o živnostenskom oprávnení
žalovaný uviedol, že jeho predložením si žalobca splnil len formálne náležitosti žiadosti, nebolo však
preukázané, či bude žalobca prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a práve k tejto

otázke je kompetentné vyjadriť sa Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky.

9. K námietke absencie osvedčovacej doložky na preklade záznamu z pohovoru so žalobcom na
zastupiteľskom úrade v Hanoji žalovaný uviedol, že záznam sa vyhotoví v jazyku, v ktorom sa viedol
a musí byť podpísaný žiadateľom. Ak pohovor nebol vykonaný v štátnom jazyku, zastupiteľský úrad

vyhotoví preklad záznamu do štátneho jazyka a opatrí ho osvedčovacou doložkou zastupiteľského
úradu.Zosprievodnéholistukpodanejžiadostioudelenieprechodnéhopobytuvyplýva,žezastupiteľský
úrad Slovenskej republiky v Hanoji viedol pohovor v slovenskom jazyku s prekladom do jazyka
vietnamského, preto je žalovaný toho názoru, že zákonné podmienky pri vykonávaní pohovoru so
žalobcom vrátane vyhotovenia záznamu boli dodržané. Žalovaný ďalej zdôraznil význam samotného

pohovoru na zastupiteľskom úrade, nakoľko tento je v priamom osobnom kontakte so žiadateľom a
má tak možnosť vytvoriť si predstavu nielen o osobe účastníka konania, ale aj o celkovom zámere
jeho žiadosti. Orgán verejnej správy tak nemôže ignorovať poznatky zastupiteľského úradu, ktorý s
účastníkom konania vykonal osobný pohovor a na základe bezprostredných reakcií účastníka konania
si vytvoril úsudok o jeho úmysloch.

10. Pokiaľ žalobca ďalej v odvolaní namietal formuláciu žiadosti o vydanie stanoviska zaslanej
Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky, nakoľko táto sa mala podľa jeho tvrdenia zamerať na
štátnych príslušníkov Vietnamu, k uvedenému žalovaný uviedol, že sa nevedú štatistické evidencie
ani o štátnych príslušníkoch Vietnamu ani štátnych príslušníkoch iných krajín, ktorí si podali žiadosti

o prechodný pobyt na území Slovenskej republiky. Zároveň žalovanému nie je známe, aby sa orgán
verejnej správy pri preverovaní predmetných skutočností zameriaval na štátnych príslušníkov Vietnamu
a účelovo zamietal ich žiadosti o udelenie prechodného pobytu. Nie je tiež pravdou, aby bola zvýraznená
štátna príslušnosť žalobcu v stanovisku Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky tak, ako to
namietal žalobca.

11. V závere žalovaný uviedol, že pokiaľ zákon o pobyte cudzincov v § 33 ods. 6 stanovuje obligatórnu
povinnosť zamietnuť žiadosť v prípadoch uvedených pod písm. a) až o), je orgán verejnej správy povinný
viesť dokazovanie takým spôsobom, aby ich existenciu vylúčil, pričom logicky môže dokazovanie viesť aj
nad rámec dôkazov predložených účastníkom konania. V prípade, ak orgán verejnej správy zistí dôvody

na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov,
nemá inú možnosť, iba vzhľadom na kogentnosť uvedeného ustanovenia žiadosť zamietnuť.

II.

Konanie pred správnym súdom

12. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu zo dňa 28. februára 2023,
doručenú na Krajský súd v Prešove ako v tom čase vecne a miestne príslušný správny súd, v ktorejnavrhoval, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Zároveň navrhoval, aby správy súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania.

13. Žalobca namietal, že k žiadosti priložil osvedčenie o živnostenskom oprávnení, postupujúc podľa
§ 32 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, čo je zákonnou možnosťou pri preukazovaní účelu
pobytu. V takom prípade orgán prvého stupňa nebol oprávnený od žalobcu žiadať podnikateľský zámer
a následne žiadať Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky o vydanie stanoviska, keďže sa má
za to, že ak Slovenská republika vydala oprávnenie na podnikanie štátnemu občanovi tretej krajiny, je

vykonávanie takejto podnikateľskej činnosti vo verejnom záujme a v záujme Slovenskej republiky.

14. Žalobca v ďalšom vyjadril nesúhlas so záverom orgánu prvého stupňa aj žalovaného, ak títo rozhodli
podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov a žiadosť žalobcu o prechodný pobyt na účel
podnikania zamietli z dôvodu, že nie je vo verejnom záujme. Podľa názoru žalobcu orgány verejnej
správy spojili dve rozdielne skutočnosti a to verejný záujem na jednej strane a hospodársky záujem

Slovenskej republiky na strane druhej, avšak aj ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov pritom rozlišuje medzi verejným záujmom a hospodárskymi záujmami Slovenskej republiky.

15. V ďalšom žalovaný namietal, že z rozhodnutia orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného nevyplýva,
z akých dôkazov vychádzali, okrem stanoviska Zastupiteľského úradu v Hanoji a stanoviska Ministerstva

hospodárstva Slovenskej republiky, pričom aj tieto podľa názoru žalobcu musia podliehať riadnemu
prieskumu a nesmú byť nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a svojvoľné. Vo vzťahu k
stanovisku Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky žalobca uviedol, že toto považuje sa
nepreskúmateľné, nakoľko sú v ňom uvedené kódy, avšak bez konkretizácie dôvodov, prečo boli
aplikované. Túto nepreskúmateľnosť na základe odvolacej námietky žalobcu neodstránil ani žalovaný

vodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia.Žalovanýtiežvnapadnutomrozhodnutíuviedol,žeMinisterstvo
hospodárstva Slovenskej republiky malo vykonať aktivitu, aby zhodnotilo, či podnikateľská činnosť
účastníka konania bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky, avšak nie je zrejmé akú
aktivitu za týmto účelom vykonalo.

16. Žalobca tiež nesúhlasil s konštatovaním žalovaného, že záujem na regulovaní počtu cudzincov z
tretích krajín na území Slovenskej republiky je vo verejnom záujme. Podľa názoru žalobcu bol zároveň
vykonaný dôkaz, ku ktorému sa nemal žalobca možnosť vyjadriť a to elektronická komunikácia v
informačnom systéme Fabasoft.

17. Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie orgánu prvého stupňa ako aj napadnuté rozhodnutie
nepreskúmateľné, nakoľko sa vôbec nevysporiadali s nasledovným:
- s predloženým osvedčením o živnostenskom oprávnení,
- so žalobcom predloženými dôkazmi a to s potvrdením o zostatku na účtoch, čestným vyhlásením
splnomocneného zástupcu účastníka konania o poskytnutí pomoci účastníkovi konania v začiatkoch

jeho podnikania na území Slovenskej republiky, čestným vyhlásením o poskytnutí ubytovania, súhlasom
vlastníka nehnuteľnosti s umiestnením miesta činnosti podniku zahraničnej osoby, a vôbec neuviedli,
ktoré dôkazy vykonali a ako ich hodnotili,
- s návrhom žalobcu o preverenie, koľko žiadostí o stanovisko bolo zaslaných na Ministerstvo
hospodárstvaSlovenskejrepublikyvsúvislostisprechodnýmpobytomnaúčelpodnikania,oktorýžiadali

jednak iní štátni príslušníci a jednak štátni príslušníci Vietnamu,
- s osobnými a rodinnými pomermi, vekom žalobcu, dĺžkou jeho doterajšieho pobytu.

18. V závere žalobca namietal procesný postup žalovaného pri odstránení chyby v odôvodnení
rozhodnutia orgánu prvého stupňa ako aj znenie výroku, ktorý je podľa neho v rozpore s § 59 ods.

2 správneho poriadku, ak sa ním najprv odvolanie zamieta a až následne rozhodnutie orgánu prvého
stupňa potvrdzuje.

19. Žalobca nariadenie pojednávania nežiadal.

20. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 27. marca 2023, v ktorom uviedol, že k pokiaľ ide
o námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného vysporiadania so všetkými námietkami uvedenými v
odvolaní zo dňa 10. novembra 2023, žalovaný zvolil postup pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia
tak, aby toto naznačovalo správny postup orgánu verejnej správy, ktorý korešpondoval so spisovýmmateriálom a zaoberal sa všetkými námietkami žalobcu a skutočnosťami relevantnými pre konanie.
K námietke žalobcu, že zastupiteľský úrad v Hanoji jeho žiadosť prijal bez toho, aby bol žalobca
informovaný o ďalších dokladoch, ktoré je k žiadosti potrebné priložiť, preto následná požiadavka na

predloženie podnikateľského zámeru bola nedôvodná, žalovaný poukázal na znenie § 32 ods. 1 druhá
veta zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého zastupiteľský úrad alebo policajný útvar poskytne
písomnú informáciu o tom, ktoré doklady musí štátny príslušník tretej krajiny k žiadosti o udelenie
prechodného pobytu doložiť iba v prípade, ak tento jeho žiadosť neprijme. Žiadosť žalobcu však bola
prijatá.

21. V ďalšom sa žalovaný vyjadril k námietke týkajúcej sa osvedčenia o živnostenskom oprávnení a
uviedol, že živnostenský úrad neposudzuje podnikateľskú činnosť fyzickej osoby, ktorá živnosť ohlási,
ale len zistí, či ohlásenie má náležitosti podania podľa § 45 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v platnom a účinnom znení (ďalej aj „živnostenský zákon“) a ak fyzická
osoba spĺňa podmienky ustanovené živnostenským zákonom, vydá mu osvedčenie o živnostenskom

oprávnení. V zmysle § 10 ods. 1 živnostenského zákona však vznik oprávnenia prevádzkovať živnosť
fyzickými osobami s bydliskom v štáte, ktorý nie je členským štátom Európskej únie, zmluvnou stranou
Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo zmluvným štátom Organizácie pre hospodársku
spoluprácu a rozvoj, ktoré nemajú udelený pobyt na území Slovenskej republiky, vzniká živnostenské
oprávnenie najskôr dňom udelenia povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky. Žalobcovi tak

dňom vydania osvedčenia o živnostenskom oprávnení nevzniklo oprávnenie vykonávať podnikateľskú
činnosť. Žalovaný opätovne poukázal na to, že predložením osvedčenia o živnostenskom oprávnení
účastník konania len naplní formálnu podmienku dokladovania účelu pobytu v zmysle § 32 ods. 2
písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Aj napriek tomu, že osvedčenie o živnostenskom oprávnení bolo
účastníkovi konania vydané, uvedené nie je postačujúce a je potrebné prihliadať aj na skutočnosti

uvedené v § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.

22. Žalovaný tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/20/2019
zo dňa 08. decembra 2020, z ktorého vyplýva, že ak žiadateľ o udelenie prechodného pobytu na účel
podnikania predloží k žiadosti podnikateľský zámer, s uvedeným je spojená povinnosť orgánu verejnej

správy (§ 33 ods. 2, resp. § 34 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov) vyžiadať si stanovisko Ministerstva
hospodárstva Slovenskej republiky, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny je
prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Avšak aj v prípade absencie vyššie uvedených
situácií je v každom prípade povinnosťou orgánov verejnej správy prihliadať na skutočnosti uvedené
v § 33 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/18/2016 zo dňa 22. mája 2018, ktorým kasačný súd odobril postup,
kedy orgán verejnej správy požiadal o stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky aj
v prípade, ak podnikateľský zámer nebol predložený.

23. Následne žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S/12/2022 zo dňa 22.

septembra 2022, v ktorom je okrem iného uvedené, že v zmysle zásad správneho konania vyjadrených
v § 3 ods. 4 v spojení s § 32 a § 34 správneho poriadku, pokiaľ zákon o pobyte cudzincov v § 33 ods.
6 stanovuje obligatórnu povinnosť zamietnuť žiadosť v prípadoch tam uvedených pod písmenom a) až
o), je orgán verejnej správy povinný viesť dokazovanie takým spôsobom, aby existenciu týchto dôvodov
vylúčil. Až na základe takto vykonaného dokazovania, ktorého rozsah logicky môže ísť aj nad rámec

dôkazov predložených účastníkom konania, môže orgán verejnej správy spoľahlivo rozhodnúť o tom, že
nebolizistenédôvodynazamietnutiežiadosti,atedajepotrebnéžiadostivyhovieť.Uvedenýmpostupom
sa riadil aj žalovaný v tu súdenej veci.

24. Pokiaľ žalobca namietal uvedenie kódov v odôvodnením stanoviska Ministerstva hospodárstva

Slovenskej republiky, žalovaný poukázal na to, že žalobca bol výzvou zo dňa 22. septembra 2022
vyzvaný na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia, prípadne aby navrhol ich
doplnenie, avšak žalobca na výzvu nereagoval a až následne po vydaní napadnutého rozhodnutia
sa dňa 02. novembra 2022 dostavil k žalovanému za účelom nazretia do spisu. Žalobca sa teda pri
nahliadnutí do spisu oboznámil s obsahom všetkých podkladov a dôkazov, ktorými orgán verejnej

správy disponoval. Pokiaľ žalobca k odvolaniu priložil potvrdenia o zostatku na účtoch vedených na jeho
meno, uvedené nemalo vplyv na napadnuté rozhodnutie, pretože zo samotného výroku prvostupňového
rozhodnutia je zrejmé, že dôvodom pre zamietnutie žiadosti nebolo finančné zabezpečenie plánovaného
pobytu žalobcu ale skutočnosť, že udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. Navyšeje na žiadateľovi, aby aktívne predložil materiály, ktorými potvrdil svoje tvrdenia a to, že bude skutočne
prínosom pre slovenské hospodárstvo a udelenie prechodného pobytu tak bude vo verejnom záujme.

25. Žalovaný tiež poukázal na sugestívnosť citácií častí napadnutého rozhodnutia, ako aj zmätočnosť
žalobnej námietky týkajúcej sa nátlaku na predloženie podnikateľského zámeru, o čom však nie je v
spisovom materiáli žiadna písomnosť, ktorá by uvedenú skutočnosť dokazovala.

26. K námietke týkajúcej sa využitia informačného systému Fabasoft, teda že žalobca nemal

možnosť sa k takémuto vykonanému dôkazu vyjadriť žalovaný uviedol, že túto námietku považuje
za neopodstatnenú, nakoľko ňou nedošlo k zabezpečeniu žiadneho nového dôkazného materiálu, ale
žalovaný len overil, aké prílohy boli spolu so žiadosťou zaslané.

27. Žalovaný tiež vyjadril nesúhlas s námietkou, podľa, ktorej by zastupiteľský úrad v Hanoji žiadosť
žalobcu neprijal, ak by sa preukázali skutočnosti vyplývajúce z jeho neodporúčacieho stanoviska.

Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na znenie § 31 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, z ktorého je
zrejmé, že zastupiteľský úrad najprv žiadosť prijme a až následne vykonáva pohovor so žiadateľom,
na základe ktorého vypracuje stanovisko k udeleniu prechodného pobytu, v ktorom uvedie, či udelenie
prechodného pobytu odporúča alebo neodporúča s uvedením konkrétnych dôvodov. Žalovaný zároveň
dodal, že ak žiadosť o udelenie pobytu obsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle zákona pobyte

cudzincov, zastupiteľský úrad nemá dôvod ju neprijať.

28. V súvislosti s námietkou o nesprávnom právnom postupe žalovaného, ak tento v zmysle § 47
ods. 6 správneho poriadku opravil chybu v písaní v rozhodnutí orgánu prvého stupňa, pričom podľa
názoru žalobcu však išlo o právne posúdenie veci žalovaný uviedol, že z obsahu rozhodnutia orgánu

prvého stupňa a administratívneho spisu je zrejmé, že orgán prvého stupňa zaslal žiadosť o stanovisko
Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky za použitia konkrétnych ustanovení zákona o pobyte
cudzincov a správneho poriadku a teda došlo len k chybe v písaní pri písomnom vyhotovení rozhodnutia.
Uvedená chyba nemá vplyv na obsah rozhodnutia, nemení jeho podstatu a zmysel a je zjavné, že
k nej nedošlo úmyselne. Žalobca za procesné pochybenie považoval aj nesprávnu formuláciu výroku

napadnutého rozhodnutia, k čomu žalovaný uviedol, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia dodržal
podmienku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku a zároveň v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2
správneho poriadku tento obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
podľaktoréhosarozhodlo.Formuláciapoužitážalovanýmnemeníúčelazmyselsamotnéhoustanovenia
správneho poriadku.

29. V replike zo dňa 18. apríla 2023 žalobca zotrval na svojich doterajších tvrdeniach. Nad rámec už skôr
uvedeného sa žalobca vyjadril k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/20/2019
zo dňa 08. decembra 2020 a uviedol, že sa na predmetnú vec nevzťahuje, nakoľko žalobca k žiadosti
podnikateľský zámer nepredkladal. V súvislosti s potenciálnym prínosom žalobcu pre hospodárstvo

Slovenskej republiky žalobca poukázal na článok uverejnený v denníku Pravda zo dňa 26. februára 2023
s názvom „Dopláca Slovensko na Ukrajincov? Ani náhodou, pre ekonomiku sú prínos, firmy chcú ešte
viac cudzincov.“ V súvislosti s vietnamskými štátnymi príslušníkmi poukázal tiež na uzatvorenie Dohody
o voľnom obchode medzi Európskou úniou a Vietnamom zo dňa 30. júna 2019, platnej od 01. augusta
2020.

III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov

30. Podľa § 31 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, žiadosť o udelenie prechodného pobytu podáva štátny

príslušník tretej krajiny osobne v zahraničí na zastupiteľskom úrade akreditovanom pre štát, ktorý mu
vydal cestovný doklad, alebo na zastupiteľskom úrade akreditovanom pre štát, v ktorom má bydlisko, ak
tentozákonneustanovujeinak;akniejetakýtozastupiteľskýúradalebovprípadochhodnýchosobitného
zreteľa určí ministerstvo zahraničných vecí po dohode s ministerstvom vnútra iný zastupiteľský úrad, na
ktorom štátny príslušník tretej krajiny podá žiadosť o udelenie prechodného pobytu. Zastupiteľský úrad,

ktorý žiadosť prijal, vydá žiadateľovi v deň podania žiadosti potvrdenie o jej prijatí.

31. Podľa § 31 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, zastupiteľský úrad, ktorý žiadosť prijal, vykoná so
žiadateľom o udelenie prechodného pobytu osobný pohovor na účel predbežného posúdenia žiadosti.Pohovor sa vedie v štátnom jazyku alebo inom, obom stranám zrozumiteľnom jazyku. O pohovore
vyhotoví zastupiteľský úrad písomný záznam, ktorý priloží k žiadosti o udelenie prechodného pobytu.
Záznam sa vyhotoví v jazyku, v ktorom sa viedol pohovor, a musí byť podpísaný žiadateľom; ak pohovor

nebol vykonaný v štátnom jazyku, zastupiteľský úrad vyhotoví preklad záznamu do štátneho jazyka a
opatrí ho osvedčovacou doložkou zastupiteľského úradu. Ak žiadateľ neovláda štátny jazyk, môže si
na vlastné náklady zabezpečiť tlmočníka, ktorý je povinný podpísať záznam. Zastupiteľský úrad zašle
policajnému útvaru spolu so záznamom a jeho prekladom aj svoje stanovisko k udeleniu prechodného
pobytu, v ktorom uvedie, či udelenie prechodného pobytu odporúča alebo neodporúča s uvedením

konkrétnych dôvodov.

32. Podľa § 32 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, žiadosť o udelenie prechodného pobytu podáva
štátny príslušník tretej krajiny na úradnom tlačive. Pri podaní žiadosti o udelenie prechodného pobytu
je štátny príslušník tretej krajiny povinný predložiť platný cestovný doklad a všetky náležitosti k žiadosti
o udelenie prechodného pobytu ustanovené týmto zákonom, inak zastupiteľský úrad alebo policajný

útvar žiadosť o udelenie prechodného pobytu neprijme. Ak zastupiteľský úrad alebo policajný útvar
žiadosťoudelenieprechodnéhopobytuneprijme,štátnemupríslušníkovitretejkrajinyposkytnepísomnú
informáciu o tom, ktoré doklady musí k žiadosti o udelenie prechodného pobytu doložiť, aby sa jeho
žiadosť prijala. Žiadosť o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 1 však zastupiteľský úrad alebo
policajný útvar neprijme len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny nepredloží platný cestovný doklad.

Zastupiteľský úrad neprijme žiadosť o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 5, ak pri podaní
tejto žiadosti zistí, že sa štátny príslušník tretej krajiny bude počas vnútropodnikového presunu zdržiavať
dlhšie obdobie na území členského štátu ako na území Slovenskej republiky.

33. Podľa § 32 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o

udelenie prechodného pobytu dve fotografie s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúce jeho aktuálnu podobu
a doklady nie staršie ako 90 dní, ktoré potvrdzujú
a) účel pobytu; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22, ktorý je zapísaný
v obchodnom registri, v živnostenskom registri alebo v inom obdobnom registri alebo zapísaný v
obchodnom registri ako osoba oprávnená konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva,

b) bezúhonnosť, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak,
c) finančné zabezpečenie pobytu; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 28 a 29,
d) finančné zabezpečenie podnikateľskej činnosti, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22;
to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý koná alebo bude konať v mene významného
zahraničného investora,

e) zabezpečenie ubytovania.

34. Podľa § 32 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, účel pobytu podľa odseku 2 písm. a)
štátnypríslušníktretejkrajinypreukážepredloženímpodnikateľskéhozámeruvoformepodľaosobitného
predpisu,58) podnikateľského zámeru na realizáciu inovatívneho projektu alebo dokladu potvrdzujúceho

oprávnenie na podnikanie, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22.
58) § 49 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.

35. Podľa § 33 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
prechodného pobytu prihliada na

a) verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky,
najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej
republiky a na ochranu verejného zdravia,
b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho
príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu,

c) stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu.

36. Podľa § 33 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri posudzovaní podnikateľského
zámeru, ktorý štátny príslušník tretej krajiny predložil podľa § 32 ods. 5 písm. a), si vyžiada stanovisko
od Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej

krajiny je
a) prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky alebo
b) prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a predložený podnikateľský zámer bude
slúžiť na realizáciu inovatívneho projektu.37. Podľa § 120 ods. 1 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo
osobitnom predpise13) ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis

o správnom konaní.37)
13) Napríklad nariadenie (EÚ) 2016/399 v platnom znení, nariadenie (ES) č. 810/2009.
37) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

38. Podľa § 10 ods. 1 živnostenského zákona, oprávnenie prevádzkovať živnosť (ďalej len „živnostenské

oprávnenie“) vzniká právnickým osobám už zapísaným do obchodného registra, právnickým osobám,
ktoré sa do obchodného registra nezapisujú, a fyzickým osobám dňom ohlásenia, alebo ak je v ohlásení
uvedený neskorší deň začatia živnosti, týmto dňom; za deň ohlásenia sa považuje deň, ktorým má
ohlásenie všetky náležitosti podľa § 45, 45a a 46, ak § 45, 45a a 46 neustanovujú inak. Fyzickým
osobám s bydliskom v štáte, ktorý nie je členským štátom Európskej únie, zmluvnou stranou Dohody o
Európskom hospodárskom priestore alebo zmluvným štátom Organizácie pre hospodársku spoluprácu

a rozvoj, ktoré nemajú udelený pobyt na území Slovenskej republiky, vzniká živnostenské oprávnenie
najskôr dňom udelenia povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky. Podanie, ktoré spĺňa
náležitosti ohlásenia a obsahuje predmet podnikania, na ktorý už podnikateľovi vzniklo živnostenské
oprávnenie alebo ktorý nie je živnosťou, nie je ohlásením.

39. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

40. Podľa § 32 ods. 2 správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy

a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutieurčujesprávnyorgán.Údajezinformačnýchsystémovverejnejsprávyavýpisyznich,okrem
údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na
právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať

dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa
považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania
a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.

41. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom znení

(ďalej aj „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným
záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

42. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

43. Podľa § 23 ods. 1 SSP v rozhodnom znení, na krajskom súde vo veciach správneho súdnictva konajú

a rozhodujú sudcovia správneho kolégia v trojčlenných senátoch zložených z predsedu a dvoch sudcov.

44. Podľa § 23 ods. 2 SSP v rozhodnom znení, sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o
a) správnych žalobách vo veciach správneho trestania podaných proti rozhodnutiu alebo opatreniu o
priestupku,

b) správnych žalobách v sociálnych veciach,
c) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia,
d) žalobách proti nečinnosti orgánu verejnej správy,
e) žalobách proti inému zásahu orgánu verejnej správy.

IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom45. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) je počnúc 01. júnom 2023 súdom konajúcim v
správnych veciach, na ktorý v tomto rozsahu prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Košiciach a
Krajského súdu v Prešove (v zmysle § 7a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 1, 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne vedená
na Krajskom súde v Prešove a bola jej pridelená sp. zn. 2Sa/6/2023. Od 01. júna 2023 je na konanie
v tejto veci príslušný Správny súd v Košiciach a vec bola náhodným výberom pridelená sudkyni JUDr.
Ing. Lenke Figulovej. Nakoľko bolo zistené, že sa nejedná o vec podľa § 23 ods. 2 SSP, je na prejedanie

a rozhodnutie vo veci príslušný senát (§ 23 ods. 1 SSP). Z uvedeného dôvodu vec prejednal a rozhodol
senát 3S, ktorého je sudkyňa JUDr. Ing. Lenka Figulová predsedníčkou, v zložení, ako je uvedené v
záhlaví tohto rozhodnutia.

46. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 SSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP) a

dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, preto ju postupujúc podľa § 190 SSP zamietol.

47. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP) a rozsudok
vyhlásil dňa 27. marca 2025 (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa
17. marca 2025).

48. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-147-001/2022 zo
dňa 21. decembra 2022, ktorým nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu prvého
stupňa č. PPZ-HCP-PO8-7218-012/2022-PC zo dňa 19. októbra 2022 o zamietnutí žiadosti žalobcu
o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania. Žalobca v podanej

žalobe najmä namietal, že bol donútený predložiť podnikateľský zámer, hoci na jeho predloženie nebol
povinný, nakoľko na preukázanie účelu prechodného pobytu predložil osvedčenie o živnostenskom
osvedčení, z toho vyplývajúcu nedôvodnosť žiadosti orgánu prvého stupňa adresovanej Ministerstvu
hospodárstva Slovenskej republiky o stanovisko k prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu pre
hospodárske záujmy Slovenskej republiky, následnú nepreskúmateľnosť stanoviska Ministerstva

hospodárstva Slovenskej republiky, stanoviska zastupiteľského úradu, ako aj napadnutého rozhodnutia
a porušenie ustanovení o správnom konaní.

49. Správny súd sa v prvom rade zaoberal žalobnou námietkou týkajúcou sa tvrdenia žalobcu, že
bol donútený orgánom prvého stupňa predložiť podnikateľský zámer, hoci na jeho predloženie nebol

povinný, pretože na preukázanie účelu prechodného pobytu predložil osvedčenie o živnostenskom
oprávnení, pričom sa jedná o jednu zo zákonných možností v zmysle § 32 ods. 5 písm. a)
zákona o pobyte cudzincov. Správny súd po dôkladnom oboznámení sa s obsahom súdneho ako
aj administratívneho spisu nemal za preukázané, že k tvrdenému donúteniu prípadne i samotnému
vyžiadaniuzostranyorgánuprvéhostupňadošlo,badokoncanevzhliadoldôkazotom,žepodnikateľský

zámer bol žalobcom vôbec predložený (tento nebol priložený ani k žiadosti o stanovisko zo dňa
30. augusta 2022). Vzhľadom na uvedené akékoľvek námietky súvisiace s podnikateľským zámerom
správny súd posúdil ako nedôvodné.

50. Správny súd následne posúdil postup orgánu prvého stupňa v administratívnom konaní v súvislosti

so zabezpečením stanoviska Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky a vychádzajúc zo žiadosti
o stanovisko zo dňa 30. augusta 2022, odôvodenia rozhodnutia orgánu prvého stupňa ako aj
napadnutéhorozhodnutiadospelkzáveru,žeorgánprvéhostupňapodanímžiadostiostanoviskozodňa
30. augusta 2022 neplnil zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 33 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov,
ale za účelom úplného zistenia skutočného stavu mal záujem na získaní ďalšieho dôkazu (bez ohľadu

na jeho záver), ktorý by tvoril podklad jeho rozhodnutia. Nakoľko jednou zo skutočností, na ktoré je orgán
verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti o prechodný pobyt povinný prihliadať v zmysle § 33 ods. 1
písm. a) zákona o pobyte cudzincov sú hospodárske záujmy Slovenskej republiky, po vyhodnotení, že
orgánom príslušným na kvalifikované posúdenie tejto otázky je Ministerstvo hospodárstva Slovenskej
republiky (keďže toto oprávnenie mu vyplýva z § 33 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov), orgán prvého

stupňa poukazujúc na § 32 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 32 ods. 1 písm. a) zákona
o pobyte cudzincov (teda ani z tohto znenia žiadosti o stanovisko zo dňa 30. augusta 2022 nevyplýva,
že by stanovisko bolo žiadané v súvislosti s posúdením podnikateľského zámeru žalobcu) zaslal na
Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky predmetnú žiadosť o stanovisko zo dňa 30. augusta2022. Uvedený postup síce výslovne nevyplýva z ustanovení zákona o pobyte cudzincov, avšak nie
je ani v rozpore s ním resp. ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko orgán verejnej správy je
povinný presne a úplne zistiť skutočný stav veci, za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre

rozhodnutie, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov určuje samotný orgán verejnej správy a nie
je pri tom viazaný len návrhmi účastníkov konania (§ 32 ods. 1 a 2 správneho poriadku). Správny súd
sa v tejto súvislosti nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že orgán prvého stupňa súbežne posudzoval
hospodárske záujmy Slovenskej republiky a verejný záujem, čo vzhľadom na odlišnosť pojmov nie je
možné. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že verejný záujem je pojem širšieho významu, ktorý

nevylučuje súbežné posudzovanie hospodárskych záujmov Slovenskej republiky, naopak, vyhodnotenie
podnikateľskej činnosti účastníka konania ako prínosnej resp. neprínosnej pre hospodárske záujmy
Slovenskej republiky je jedným z faktorov, ktoré orgán verejnej správy následne vyhodnotí vo vzťahu
k záveru, či udelenie prechodného pobytu je vo verejnom záujme. Uvedený postup preto správny súd
posúdil ako súladný so zákonom.

51. Pokiaľ ďalej žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že regulovanie počtu cudzincov na
území Slovenskej republiky je vo verejnom záujme, správny súd v tejto súvislosti uvádza, že nejde len
o subjektívny názor žalovaného, ale o právny záver judikovaný Najvyšším súdom Slovenskej v rozsudku
sp. zn. 1Sža/8/2012 zo dňa 24. februára 2012, v zmysle ktorého: „Záujem na regulovaní počtu cudzincov
z tretích štátov na určitom území (za situácie, keď cudzinec ako účastník správneho konania svoju

žiadosť o povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania zakladá na podnikateľskej činnosti,
o ktorú nemá záujem miestny úrad a prínos podnikania cudzinca možno hodnotiť negatívne aj podľa
ďalších orgánov správy) je vo verejnom záujme Slovenskej republiky.“

52. Správny súd sa v ďalšom zaoberal námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.

Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia
preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú
následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok
dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa orgán verejnej
správy riadne nevysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie

dostatočne neodôvodnil. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné a treba ho zrušiť aj
vtedy, ak orgán verejnej správy svoje rozhodnutie neodôvodnil vôbec, hoci dôvody jeho rozhodnutia
možno vyvodiť z obsahu administratívneho spisu. Skutočnosť, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre
orgán, ktorý ho vydal, nepostačuje, lebo rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov
konania, najmä ak sa ním účastníkovi ukladá konkrétna povinnosť (rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 19. októbra 2005, sp. zn. 4So226/04 zverejnený v Zbierke NS SR pod R 33/06).

53. Z ustanovenia § 47 ods. 3 správneho poriadku vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia sa
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol orgán verejnej správy
vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

Podľa názoru správneho súdu zároveň argumenty a závery orgánu verejnej správy nesmú vzbudiť
pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O

nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.

54. Na strane druhej, úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nemožno
odvodzovať od subjektívnej predstavy účastníka konania o tom, akým spôsobom by malo byť vo veci
rozhodnuté alebo ako podrobne by malo byť rozhodnutie orgánu verejnej správy odôvodnené, ale musí

sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

55. Žalobca vytýkal žalovanému nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, nakoľko podľa názoru žalobcu
z neho nie je zrejmé, ako boli posúdené osobné a rodinné pomery žalobcu, vek a dĺžka jeho pobytu
v Slovenskej republike. Žalobca tiež namietal nepreskúmateľnosť stanoviska Ministerstva hospodárstva

Slovenskej republiky z dôvodu v ňom použitých kódov, ako aj stanoviska zastupiteľského úradu.

56. V súvislosti s posudzovaním skutočností uvedených v § 33 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov orgán
prvého stupňa vo svojom odôvodnení konštatoval, že pred vydaním rozhodnutia prihliadal na dopadyzamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel
podnikania na súkromný a rodinný život cudzinca, dĺžku jeho pobytu, vek cudzinca a dospel k záveru,
že „súkromný život účastníka konania neutrpí žiadnu ujmu, keďže správny orgán z predložených

listinných podkladov nemá vedomosť o tom, že účastník konania má na území Slovenskej republiky
súkromný a rodinný život, ktorý by utrpel ujmu neudelením prechodného pobytu na území Slovenskej
republiky na účel podnikania“. Z uvedeného je zrejmé, na ktoré skutočnosti orgán prvého stupňa pred
rozhodnutím prihliadal a ako ich posúdil a hoc aj sa výslovne nevyjadril ku všetkým skutočnostiam
vyplývajúcim z § 33 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (napr. bezpečnostné hľadisko, ochrana

verejného zdravia, záujmy maloletého dieťaťa, finančnú situáciu či dĺžku pobytu žalobcu na území
Slovenskej republiky), nemožno v tom vidieť nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy
pre nedostatok dôvodov, ale vzhľadom na dôvod zamietnutia žiadosti žalobcu v tomto konkrétnom
prípade (§ 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov) skutočnosti orgánom prvého stupňa
neuvedené v odôvodnení nemali vplyv na vydané rozhodnutie. Je zároveň pravdou, že žalovaný
vo vzťahu k skutočnostiam, na ktoré je orgán verejnej správy povinný prihliadať pri posudzovaní

žiadosti o udelenie prechodného pobytu v zmysle § 33 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov žiadnu
ďalšiu úvahu nezaujal a iba poukázal na to, že na tieto skutočnosti orgán prvého stupňa pri svojom
rozhodovaní prihliadal, avšak ani žalobca v tejto súvislosti priamu odvolaciu námietku nevzniesol,
preto uvedené nespôsobuje ani nedostatočosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Správny súd
z uvedených dôvodov nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia ani rozhodnutia orgánu prvého

stupňa nevzhliadol.

57. Správny súd tiež posúdil ako nedôvodnú námietku nepreskúmateľnosti stanoviska Ministerstva
hospodárstva Slovenskej republiky z dôvodu, že toto obsahuje len kódové označenie dôvodov bez
vysvetlenia ich významu. V tejto súvislosti je potrebné vziať predovšetkým na zreteľ, že žalobca mal

možnosť sa s dôkazmi riadne oboznámiť a prípadne ich namietať ešte pred vydaním rozhodnutia
orgánu prvého stupňa, nakoľko na vyjadrenie sa k získaným dôkazom, s výslovným poukázaním
na stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky bol orgánom prvého stupňa vyzvaný
dňa 22. septembra 2022, avšak nijako nereagoval. Navyše, orgány verejnej správy nemali zákonnú
povinnosť požiadať Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky o vydanie stanoviska (k tomu

bližšie bod 50 rozsudku) a stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky predstavuje len
jeden z dôkazov a skutočností, z ktorých orgány verejnej správy pri rozhodovaní vychádzali, teda
nebol jediným a rozhodujúcim dôkazom pre rozhodnutia v tu súdenej veci, ale dôkaz, ktorý orgány
verejnej správy vyhodnotili vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a skutočnosťami. Vzhľadom
na uvedené správny súd nedospel k záveru o žalobcom namietanej nedostatočnosti odôvodnenia

stanoviska Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, navyše spôsob a rozsah odôvodnenia
stanovísk k prínosu podnikateľskej činnosti pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky nevyplýva zo
žiadneho právneho predpisu. Z uvedeného dôvodu správny súd neposúdil ani napadnuté rozhodnutie
ako nepreskúmteľné.

58. K námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti stanoviska zastupiteľského úradu správny súd uvádza, že
uvedená námietka bola vznesená len vo všeobecnej rovine, bez špecifikácie konkrétnych nedostatkov
v jej obsahu. Úlohou žalobcu v konaní o všeobecnej správnej žalobe je pritom dostatočne jasne
a zrozumiteľne formulovať svoje námietky smerujúce proti orgánom verejnej správy a na druhej strane
nie je úlohou správneho súdu vyhľadávať pochybenia v činnosti orgánov verejnej správy len na základe

všeobecne koncipovaných námietok, preto správny súd na uvedenú námietku neprihliadal.

59. Správny súd sa v ďalšom nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že samotné vydanie osvedčenia
o živnostenskom podnikaní deklaruje verejný záujem, nakoľko osvedčenie o živnostenskom podnikaní
bolo vydané orgánom verejnej správy a za predpokladu, keby vo verejnom záujme podnikanie žalobcu

nebolo, nebolo by mu osvedčenie o živnostenskom podnikaní ani vydané. Ak si žalobca na preukázanie
účelu prechodného pobytu v zmysle § 32 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov zvolil predloženie
osvedčenia o živnostenskom podnikaní, uvedený doklad nie je spôsobilý preukázať iné, ako splnenie
formálnej podmienky žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania. Tak, ako uviedol aj
žalovaný v napadnutom rozhodnutí, vydaním osvedčenia o živnostenskom oprávnení ešte žalobcovi

reálne nevzniklo oprávnenie podnikať na území Slovenskej republiky, ale toto vzniká najskôr dňom
udelenia povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky (§ 10 ods. 1 živnostenského zákona),
čo prezumpciu verejného záujmu, tak, ako ju tvrdil žalobca vylučuje. Správny súd následne ani v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa osvedčenia o živnostenskom oprávnenínevzhliadol jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, nakoľko žalovaný jasne uviedol, ako
predložené osvedčenie o živnostenskom osvedčení posúdil a vo vzťahu k predmetu rozhodnutia
vyhodnotil.

60. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný prostredníctvom informačného systému Fabasoft aplikoval
dôkaz, ku ktorému sa žalobca nemal možnosť vyjadriť správny súd uvádza, že z napadnutého
rozhodnutia (str. 10) jednoznačne vyplýva, že nahliadnutím do informačného systému Fabasoft žalovaný
overoval, aké podklady malo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky k dispozícii pri vydávaní

stanoviska, žiadne nové skutočnosti však takýmto postupom neboli zistené a ani v súvislosti s vydaním
napadnutého rozhodnutia použité. Z uvedeného dôvodu posúdil správny súd uvedenú žalobnú námietku
ako nedôvodnú.

61. Žalobca v ďalšom namietal, že z rozhodnutí orgánov verejnej správy nie je zrejmé, ako sa
vysporiadali s ďalšími dôkazmi predloženými žalobcom a to s potvrdením o zostatku na účtoch, čestným

vyhlásením splnomocneného zástupcu účastníka konania o poskytnutí pomoci účastníkovi konania v
začiatkochjehopodnikanianaúzemíSlovenskejrepubliky,čestnýmvyhlásenímoposkytnutíubytovania,
súhlasom vlastníka nehnuteľnosti s umiestnením miesta činnosti podniku zahraničnej osoby, a vôbec
neuviedli, ktoré dôkazy vykonali a ako ich hodnotili. V prvom rade správny súd uvádza, že nie je úlohou
orgánov verejnej správy vo svojich rozhodnutiach explicitne uvádzať zoznam všetkých dokumentov

tvoriacich administratívny spis. Z rozhodnutia však musí byť zrejmé to, ktoré dôkazy vzal orgán verejnej
správy za podklad svojho rozhodnutia, pričom v tu súdenej veci z rozhodnutia orgánu prvého stupňa
ako aj napadnutého rozhodnutia vyplýva, že orgány verejnej správy vychádzali jednak zo žiadosti
žalobcu o udelenie prechodného pobytu, stanoviska zastupiteľského úradu a stanoviska Ministerstva
hospodárstva Slovenskej republiky. Za vadu rozhodnutia orgánu prvého stupňa a napadnutého

rozhodnutia správny súd neposúdil ani tú skutočnosť, že v nich nie je výslovne uvedené, ako sa orgány
verejnej správy vysporiadali s ďalšími dôkazmi predloženými žalobcom, nakoľko je zrejmé, že tieto
vzhľadom na zamietnutie žiadosti z dôvodu, že pobyt žalobcu nie je vo verejnom záujme (§ 33 ods.
6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov) nemali na tento dôvod rozhodnutí orgánov verejnej správy
bezprostredný vplyv a slúžili len na preukázanie splnenia formálnych podmienok žiadosti o udelenie

prechodného pobytu v zmysle § 32 zákona o pobyte cudzincov. Aj tieto námietky preto posúdil správny
súd ako nedôvodné.

62. Žalobca v ďalšom namietal procesné pochybenie žalovaného, ak tento postupujúc podľa § 47
ods. 6 správneho poriadku opravil chybu v písaní v odôvodnení rozhodnutia orgánu prvého stupňa.

Správny súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že charakter opravy nevybočuje z rámca možností
uplatnenia postupu podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku, nakoľko sa vykonaním opravy podstata
rozhodnutia nezmenila a „chyba“, ktorú žalovaný odstránil súvisela s opisom skutkového stavu veci,
ktorý je zrejmý z administratívneho spisu, nakoľko zo žiadosti o stanovisko zo dňa 30. augusta 2022
jednoznačne vyplýva, že o stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky bolo žiadané

v zmysle § 32 ods. 2 správneho poriadku s poukazom na § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov. V súvislosti s námietkou žalobcu o procesnom pochybení žalovaného čo do formulácie
výroku napadnutého rozhodnutia, ak tento formulačne najprv rozhodnutie prvého stupňa potvrdil a až
následne vyslovil, že odvolanie žalobcu zamieta správny súd uvádza, že zo znenia námietky tak, ako je
formulovaná v žalobe nie je zrejmé, ako uvedeným postupom malo dôjsť k porušeniu konkrétnych práv

alebo právom chránených záujmov žalobcu alebo tieto mali byť uvedeným postupom priamo dotknuté
(ako to pre poskytnutie právnej ochrany v správnom súdnictve predpokladá § 2 ods. 2 SSP). Vzhľadom
na uvedené správny súd posúdil námietky žalobcu ako nedôvodné.

63.Správnysúdpreskúmanímžalobounapadnutéhorozhodnutianezistilžiadenzdôvodovnamietaných

žalobcom v podanej žalobe. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti
rozhodnutia požadované v zmysle § 47 správneho poriadku. Rozhodnutie žalovaného vychádza
z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na
rozhodnutie,akýmiúvahamibolvedenýžalovanýprihodnotenídôkazovapripoužitíprávnychpredpisov,
na ktorých základe rozhodoval. Žalovaný sa logickým a konzistentným spôsobom v odôvodnení svojho

rozhodnutia vysporiadal aj so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia a námietkami žalobcu, ktoré vzniesol vo svojom odvolaní. Pre úplnosť
správny súd ešte považuje za potrebné dodať, že nebolo povinnosťou žalovaného sa vysporiadať s
návrhom žalobcu o preverenie, koľko žiadostí o stanovisko bolo zaslaných na Ministerstvo hospodárstvaSlovenskej republiky v súvislosti s prechodným pobytom na účel podnikania, o ktorý žiadali jednak
iní štátni príslušníci a jednak štátni príslušníci Vietnamu, nakoľko uvedené nemalo nijaký vplyv na
rozhodovanie orgánov verejnej správy v tu súdenej veci a požiadavka žalobcu podľa názoru správneho

súdu vychádzala len zo subjektívnej nespokojnosti s rozhodnutím orgánu prvého stupňa.

64. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý
by mali byť rozhodnutie orgánu prvého stupňa v spojení s napadnutým rozhodnutím posúdené ako
nezákonné a následne zrušené, preto žalobu konajúc v zmysle § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

65. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní ani len
čiastočný úspech a keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré
by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi
nepriznal.

66. Senát Správneho súdu v Košiciach prijal tento rozsudok pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde
v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení
s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť

len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že
a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnej
sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§

440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec

alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; ak
je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).