Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123258594
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6123258594.1

Uznesenie

13C/64/2023

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členov senátu
JUDr. Márie Malíkovej a Mgr. Mareka Janigloša, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C., D. XX, zastúpeného: Mgr. Elena Szabóová, advokátka so sídlom Hurbanovo, Komárňanská 100,
IČO: 442 858 84, proti žalovanej: E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. H., G. X, zastúpenej: Advokátska
kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 368 134 01, o zaplatenie 24
000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13.

decembra 2024 pod č.k.13C/64/2023-187 takto

r o z h o d o l :

13C/64/2023

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c
i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

13C/64/2023

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanej priznal nárok na náhradu
trov konania. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal vrátenia pôžičky poskytnutej
žalovanej dňa 26.02.2020. Z vykonaného dokazovania z výpisu z detailu transakcie na účte žalobcu
zo dňa 26.2.2020 zistil, že v tento deň žalobca na účet I. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX (ktorý

podľa zhodných vyjadrení strán sporu patrí žalovanej) previedol sumu 24 000 eur, do informácie pre
príjemcu uviedol „pôžička pozemok“. Z dohody o urovnaní medzi účastníkmi zistil, že jej obsahom
bolo vyhlásenie žalobcu o tom, že poskytol žalovanej pôžičku vo výške 24 000 eur, o ktorej sume sa
žalovaná domnievala, že ide o dar a za účelom odstránenia tohto rozporu sa strany sporu mali dohodnúť,
že túto sumu budú považovať za pôžičku, žalovaná mala dlh uznať a zaviazať sa splácať ho. Táto
dohoda nebola stranami sporu podpísaná. Z mailov odoslaných medzi stranami sporu v období od

25.4.2021 do 7.5.2021 (č.l. 28 - 29 spisu) zistil, že žalobca mal žalovanej odoslať dohodu o peniazoch
použitých na kúpu pozemku a vyzval ju, aby si ju preštudovala a do 28.4.2020 k nej dala stanovisko.Na správu reagovala žalovaná tak, že je prekvapená, pretože mal žalobca tvrdiť, že pozemok dostala
ako dar a navrhla osobné stretnutie, s čím žalobca súhlasil. Navrhol stretnutie u advokáta. Z mailu
žalobcu zo dňa 19.10.2020 odoslaného žalovanej o 8.48 hod. z mailovej adresy žalobcu zistil, že v nej

okrem iného bolo napísané: „ Bianka, o kone sa báť nemusíš, pozemok máš ako dar a nesiahnem
ti naň. „ Z podania právnej zástupkyne žalovanej zo dňa 20.7.2021 adresovanej právnemu zástupcovi
žalobcu zistil, že žalovaná neuznávala nárok žalobcu na vrátenie koňa a vrátenie sumy 24 000 eur,
ktoré považuje za svoje vlastníctvo, pretože ich dostala darom. Z notárskej zápisnice č. N 1628/2024,
NZ 42566/2024 spísanej notárom JUDr. Petrom Šulaiom dňa 6.11.2024 zistil, že notár osvedčil, že v

mobilnom telefóne žalovanej sa nachádzajú mailové správy z mailovej adresy B. z dátumov 16.4.2021,
29.1.2021, 25.1.2021, 10.1.2021, 12.12.2020, 3.11.2020 a 21.10.2020, ktorých zoznam je súčasťou
prílohy č. 1 tejto notárskej zápisnice. Oboznámením mailových správ odoslaných a prijatých do mailovej
schránky B. zo dňa 19.10.2020 medzi stranami sporu zistil, že medzi nimi v uvedený deň prebiehala
obšírna komunikácia týkajúca sa rôznych okolností, najmä sa týkajúca riešenia vzťahov medzi nimi,
vrátane finančných záležitostí (obdobných ako tie, ktoré sú uvedené vyššie). Z mailovej komunikácie

právneho zástupcu žalobcu a žalovanej (č.l. 37 - 38 spisu) zistil, že ich obsahom bolo uzavretie zmluvy
o pokonávke medzi stranami sporu týkajúcej sa splatenia sumy 24 000 eur. Nedošlo medzi stranami
sporu k dohode o výške splátok. V nej žalovaná opakovane namietala, že žalobca nikdy nedeklaroval,
že jej poskytuje pôžičku, no napriek týmto svojím výhradám súhlasila s uznaním dlhu formou notárskej
zápisnice.

1.2. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 657 OZ , § 628 OZ , § 451 , 100 OZ, § 101 ,§
107 ods. 1, 2 OZ a dospel k záveru, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca dňa 26.2.2020
poukázal zo svojho účtu na účet žalovanej sumu 24 000 eur, v poznámke transakcie uviedol „pôžička
pozemok“. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovanej poskytol dňa 26.2.2020 pôžičku v sume 24 000 eur.
Nedohodli sa, kedy mu žalovaná pôžičku vráti. Tvrdil, že peniaze poskytol preto, aby mohla kúpiť

pozemok, kde spolu s koňmi odíde a aby mali obaja svoj kľud. Na ďalších podrobnostiach sa nedohodli,
ale predpokladal, že neskôr, keď žalovaná začne zarábať, mu peniaze vráti. Naopak žalovaná tvrdila,
že nešlo o pôžičku. Žalobca jej peniaze daroval na kúpu nehnuteľnosti. Išlo o prejav ľútosti žalobcu
nad správaním a okolnosťami z predchádzajúcich rokov. Tvrdila, že žalobca nikdy nedeklaroval, že jej
poskytuje pôžičku a bola v tom, že jej peniaze daroval na kúpu pozemku, hoci konkrétne sa o tejto sume

ako o dare nerozprávali.
1.3. Predmetom dokazovania preto bolo ustáliť, či suma 24 000 eur, ktorú dňa 26.2.2020 žalobca poslal
na účet žalovanej, bola pôžičkou, darom, plnením z iného právneho dôvodu alebo išlo o plnenie bez
právneho dôvodu. Z vykonaného dokazovania nemohol ustáliť, že žalobca poskytol žalovanej (platne)
pôžičkualebodošlokplatnémuuzavretiudarovacejzmluvy.Súdprvejinštancieďalejcitovalustanovenia

§ 34 OZ, § 35 ods. 1 OZ , § 37 ods. 1 OZ a uviedol, že ani jedna strana neuniesla
svoje dôkazné bremeno v smere tvrdení o tom aká (nimi tvrdená) zmluva vlastne medzi nimi bola
uzavretá. Preto žalobca, ani žalovaná neuniesli svoje dôkazné bremeno v tomto smere. Konštatoval, že
dokazovaním nebolo možné zistiť k uzavretiu akého právneho vzťahu medzi nimi vlastne dňa 26.2.2020
(odoslaním peňazí z účtu žalobcu na účet žalovanej) vlastne došlo.

1.4. K tvrdeniu žalobcu o uzavretí zmluvy o pôžičke konštatoval, že žalobca vo svojej výpovedi uviedol,
že sa so žalovanou ohľadom pôžičky 24 000 eur na podrobnostiach nedohodli, rovnako ako na jej
splatnosti. Rovnako žalovaná nepredložila súdu žiaden dôkaz o tom, že by predtým ako peniaze na
svojomúčteprijala(akodarované),bydošlokakejkoľvekdohodeodarovaní,resp.aninetvrdila,žebysa
o takom darovaní so žalobcom vopred rozprávali. Pre obe tvrdenia strán sporu platí, že pokiaľ nedošlo k

dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke alebo darovacej zmluvy, nemôže byť taká zmluva
platná (§ 37 ods. 1 OZ). Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, zmluva
môže byť uzavretá ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu dohody je
okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky. Z obsahu zmluvy musí
vyplynúť povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Pokiaľ by mal za to, že k uzavretiu

zmluvy o pôžičke došlo konkludentne a poznámka v detaile platby na účet žalovanej „ pôžička pozemok“
prestavovala vôľu žalobcu poskytnúť žalovanej pôžičku, z vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom
nevyplynulo,žebyžalovanábolaakokoľvekprejavilavôľupeniaze(podľatvrdenížalobcupôžičku)vrátiť.
Taká dohoda musí predchádzať poskytnutiu peňazí. Žiadna taká skutočnosť z dokazovania nevyplynula,
preto nemožno konštatovať, že bolo vôľou žalovanej pôžičku prijať a preto taká zmluva nemôže byť

platná.
1.5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že obidva subjekty darovacej zmluvy musia prejaviť vôľu uzavrieť
darovaciu zmluvu. Takýto prejav vôle zo strany žalobcu preukázaný bez akejkoľvek pochybnosti nebol.
Žalovaná síce tvrdila, že o tom, že peniaze jej žalobca daroval na kúpu pozemku, svedčí, že domailu zo dňa 19.10.2020 napísal, že pozemok má ako dar. Tento mail bol odoslaný až niekoľko
mesiacov po odoslaní peňazí na účet žalovanej a žiadnym spôsobom nemôže svedčiť o vôli žalobcu
peniaze žalovanej darovať, hoci sa mu to vo svetle ďalších okolností, ktoré v konaní vyšli najavo, javilo

ako pravdepodobné. Napriek tomu konštatoval, že táto skutočnosť jednoznačne preukázaná v konaní
nebola . Preto musel konštatovať, že ani žalovaná v tomto smere svoje dôkazné bremeno neuniesla.
1.6. Žalobca mailovú schránku B. preukázateľne používal prinajmenej do apríla 2021. Neobstojí jeho
tvrdenie o tom, že mail zo dňa 19.10.2020 uvedený v bode 7 tohto rozsudku nepísal on (a že obsah
tejto správy nezodpovedá tomu ako správy píše on). Uvedené konštatoval napriek ustáleniu, že platne

nedošlo k uzavretiu darovacej zmluvy a preto nie je toto konštatovanie pre rozhodnutie súdu podstatné.
Ani jedna strana neuniesla dôkazné bremeno. Preto uzavrel, že v konaní nebolo preukázané ani
uzavretie zmluvy o pôžičke ani uzavretie darovacej zmluvy. Nebol preukázaný jednoznačne právny
titul platby vo výške 24 000 eur, ktorú žalobca dňa 26.2.2020 poukázal na účet žalovanej. Za daného
dôkazného stavu a dôkaznej núdze na oboch stranách sporu, do ktorej sa strany sporu dostali
predovšetkým preto, že neuzavreli zmluvu (nech už s akýmkoľvek obsahom) v písomnej forme (i keď

k tomu možno došlo z pochopiteľných dôvodov) konštatoval, že žalobca mohol byť úspešný len z titulu
vydania bezdôvodného obohatenia a v prípade, že by konštatoval, že sa žalovaná na úkor žalobcu
bezdôvodne obohatila niektorým zo spôsobov predpokladaných v § 451 alebo 452 OZ. Musel prihliadnuť
na námietku premlčania vznesenú žalovanou. Žalobca sumu 24 000 eur previedol na účet žalovanej
dňa 26.2.2020, jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný, pretože žalobu na súde

podal až dňa 2.6.2023 a subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia je podľa
§ 107 OZ 2 roky. Začala plynúť dňa 27.2.2020 a márne uplynula dňa 27.2.2022, preto žalobu zamietol.
1.7. Podania žalovanej nachádzajúce sa v súdnom spise, najmä návrh zmluvy o pokonávke (pri ktorej
nie je zrejmé kto ju vyhotovil a kto ju komu predkladal - v tomto sú vyjadrenia strán sporu rozporné),
nemožno ani o jednom z nich uviesť, že by ním bolo zo strany žalovanej došlo k uznaniu dlhu voči

žalobcovi. Napriek tomu, že v priebehu času kedy strany sporu medzi sebou riešili vzťahy medzi sebou
(aj ohľadom peňazí) a žalovaná vyjadrovala ochotu svoje dlhy splatiť, nemožno konštatovať, že by
bol súdu predložený akýkoľvek dôkaz o uznaní dlhu žalovanej voči žalobcovi z titulu vrátenia pôžičky
(prípadne vydania bezdôvodného obohatenia) vo výške žalovanej sumy. Žiadna listina o uznaní dlhu
(hoci pre platnosť takého uznávacieho prejavu § 558 OZ vyžaduje písomnú formu) podpísaná žalovanou

v konaní predložená nebola.
1.8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej v konaní plne úspešnej priznal súd
nárok na plnú náhradu trov konania. O výške jej nároku na náhradu trov konania súd rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.

2.1. Žalobca podal proti rozsudku odvolanie. K tvrdeniu súdu, že v spore nebolo jasné, kto komu e-
mailové podanie nazvané „pokonávka“ adresoval, už v návrhu na vydanie platobného rozkazu uviedol
- „V mesiacoch apríl až máj 2021 žalobca a žalovaná spolu ohľadom vrátenia pôžičky elektronicky
komunikovali prostredníctvom e-mailov. Z ich komunikácie vyplýva obojstranná zhoda na tom, že
žalobkyni poskytol pôžičku vo výške 24 000 eur na kúpu pozemku, žalovaná je povinná splácať

pôžičku k 30. dňu v mesiaci počnúc májom 2021, najmenej po 150 eur mesačne, pod stratou výhody
splátok v prípade omeškania so splatnosťou viac ako dvoch po sebe nasledujúcich mesačných splátok,
s povinnosťou žalovanej v takomto prípade splatiť dlh jednorazovo. K písomnému uzavretiu dohody
nedošlo, prejavy vôle zmluvných strán sporu sú zrejmé z e-mailovej komunikácie, kde mu žalovaná
odoslala e-mailom návrh označený „pokonávka“, a on jej následne oznámil, že tento návrh prijíma.“

Tvrdenie, že e-mailové podanie nazvané pokonávka odoslala žalobcovi žalovaná nevyplýva iba (teda
výhradne) z adresy odosielateľa e-mailu, ktorým bola žalovaná, ale aj z textu, ktorým práve žalovaná
naliehala na žalobcu, aby túto „pokonávku“ uzavreli čím skôr. Odoslanie e-mailu žalovanou žalobcovi
nikdy spochybnené nebolo. Tvrdenie súdu, že nie je zrejmé, kým bola pokonána odoslaná, je v rozpore
s vykonaným dokazovaním. V konaní nikdy nebolo spochybnené, že žalovaná svoj dlh v uvedenej

pokonávke uznáva, uznanie dlhu v e-mailovej forme bolo odoslané zo strany žalovanej, potvrdil prijatie
návrhu, žalovaná sa výslovne vyjadrila, že dlh z pôžičky „je aj v jej záujme splatiť čím skôr“. Z e-
mailu z 2. mája 2021, 15:16:26 SELČ, doručeného súdu k podanému návrhu na vydanie platobného
rozkazu v upomínacom konaní je zrejmé, že odosielateľom finálneho návrhu dohody bola žalovaná. V e-
mailovej korešpondencii predloženej žalovanou sa výslovne uvádza "v utorok t.j. 4.5.2021 som (žalobca)

prijal Váš návrh pokonávky" - z čoho vyplýva, že návrh na zmierne, mimosúdne riešenie dlhu mu
predkladala žalobcovi, nie naopak. Písomnosť nazvaná ako pokonávka obsahuje jednoznačné uznanie
dlhu zhodného so žalovanou sumou 24 000 eur. Vyjadruje vôľu žalovanej vyjadrenú dňa 2.5.2021 v
tom smere, že uznáva žalovaný dlh čo do dôvodu a výšky, a súhlasí s jeho písomným uznaním formounotárskej zápisnice. V konaní nikto nespochybnil, že dňa 2.5.2021 mu pokonávku odosielala a jeho
e-mailovú reakciu zo dňa 7.5.2021 v ktorej uviedol, že 4.5.2021 si prešiel návrh pokonávky. Preto,
minimálne ešte dňa 2.5.2021 bol žalovanou ubezpečovaný, že dlh z pôžičky uznáva v plnej výške,

ako pôžičku (nie ako dar), okrem uznania dlhu z pôžičky vyjadrila ochotu dlh uznať formou notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, bola ochotná ho splácať v mesačných splátkach. Preto v tento deň,
však že aj neskôr, nemal vedomosť o tom, že by žalovaná popierala principiálne právny dôvod a výšku
dlhu.
2.2. Súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadal s námietkou premlčania. V

odôvodnení rozsudku tvrdil, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť 26.2.2020, a podal žalobu
na súde až 2.6.2023. Žalobu podal 27.02.2023. V odôvodnení rozsudku absentuje zdôvodnenie, kedy
získal vedomosť o tom, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Od poukázanie peňazí od
26.02.2020 plynula objektívne premlčacia doba a nie subjektívna. Žalovaná ešte dňa 02.05. 2021 dlh
uznávala, preto nemohol mať vedomosť dňa 26.02. 2020 a žiadny deň pred dňom 02.05.2021, že sa na
jeho úkor obohatila. Preto mu pred 02.05.2021 nemohla začať plynúť premlčacia doba.

2.3. Namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov, predložiť súvislú komunikáciu medzi stranami sporu
v písomnej forme a ich doručenia mu. Opakovane spochybnil zaslanie správy z jeho telefónu žalovanej.
2.4. Namietal pripojenie spisu 10C/59/2021, z ktorého súd nevykonal žiadne dokazovanie. V konaní
žalovaná poprela vlastníctvo koňa.
2.5. Žalovaný vzhľadom na dôvody odvolania namietal nepreskúmateľnosť rozsudku a odvolanie

zdôvodnil ustanovením § 365 ods.1 písm.b), d), e) ,f), h) CSP. Napadnutý rozsudok navrhol zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania, alternatívne zmeniť
a žalobu zamietnuť.

3.1. Žalovaná podala vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Uviedla, že z vykonaného dokazovania vyplynula

vôľa žalobcu peniaze jej darovať. V konaní uviedla, že pokiaľ by súd nepovažoval za preukázané
darovanie peňazí, hoci to vyplývalo z mailu zo dňa 19.10.2020, navrhla tento vzťah posúdiť ako nárok
z bezdôvodného obohatenia. Vychádzala predovšetkým z toho, že sa so žalobcom nikdy na pôžičke
nedohodli. Potvrdil to na pojednávaní vo výpovedi. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo preukázanie
dohody o ktorejkoľvek podstatnej náležitosti zmluvy o pôžičke. Za týchto okolností je potom správny

názor súdu o tom, že žaloba bol podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty.
3.2. Nestotožnila sa s názorom žalobcu o nesprávnom vyhodnotení počiatku plynutia premlčacej doby.
Žalobca v čase poukázania peňazí na jej účet vedel, že zmluvu o pôžičke s ňou neuzavrel. Uviedol, že
nemalpotrebuvtomčaseuzatváraťzmluvuopôžičkevpísomnejforme,ževčasepoukázaniapeňazí sa
s ňou na podrobnostiach nedohodol, predpokladal, že sa tak stane neskôr. Podmienky pôžičky, ak mala

byť platne uzavretá zmluva o pôžičke, bolo potrebné si dohodnúť pred jej uzavretím, nie následne. Z jeho
vyjadrenia vyplýva, že sa s ňou pred poskytnutím peňazí nedohodol o tom, že jej poskytuje pôžičku a že
v čase poukázania peňazí neuvažoval tak, že by mu peniaze mala vrátiť. O tom, že sa v danom prípade
nejednalo o zmluvu o pôžičke svedčí jeho ďalšie vyjadrenie , kde v súvislosti s darovaním sumy 24 000
eur argumentoval , že 24 000 eur je vysoká suma, a na takú sumu by chcel určite písomnú zmluvu. Ak

tvrdil, že na darovanie peňazí v sume 24 000 eur by určite chcel písomnú zmluvu, potom na tých istých
24 000 eur by s určitosťou chcel mať uzavretú písomnú zmluvu o pôžičke, pokiaľ uvažoval tak, že jej
chce poskytnúť peniaze z titulu pôžičky. Peniaze dostala titulom daru, nie titulom pôžičky. Subjektívna
premlčacia lehota z titulu vydania bezdôvodného obohatenia mu začala plynúť dňom 26.2.2020, v deň,
kedy peniaze poukázal na účet, keďže už v tento deň mu bolo žalobcovi zrejmé, že s ňou žiadnu zmluvu

neuzavrel. Právny názor žalobcu ohľadom počiatku plynutia premlčacej doby a včasnosti podania žaloby
považovala za nesprávny z dôvodu, že premlčacia lehota je hmotnoprávnou lehotou a teda v deň, ktorý
je posledným dňom premlčacej lehoty mala byť už žaloba podaná na súde. Na túto skutočnosť nemá
žiaden vplyv, že takáto lehota padne na sobotu alebo nedeľu. Z uvedeného vyplýva, že ak by súd aj
vychádzal z toho, že sa má uplatniť objektívna premlčacia lehota trojročná , žaloba by bola podaná

oneskorene. Trojročná objektívna premlčacia lehota z titulu bezdôvodného obohatenia by uplynula dňa
26.2.2023 a z titulu pôžičky dňa 27.2.2023, a to vzhľadom na začiatok jej plynutia. V tento deň malo byť
podanie doručené súdu, čo však zo spisu nevyplýva.
3.3. Žalovaná zotrvala na svojom vyjadrení ohľadom dohody o urovnaní, že začala komunikovať so
žalobcom výlučne z dôvodu, že sa zľakla a podľahla jeho tlaku. K žiadnej písomnej dohode o urovnaní

neprišlo. Naopak, v každej jednej správe vyjadrila svoje výhrady ku konaniu žalobcu, keď uvádzala, že
nerozumie jeho počínaniu vzhľadom na to, že sa sám vyjadroval tak, že peniaze mala dostať ako dar.
Nie je pravdou, že s takouto iniciatívou prišla ona. Bol to žalobca , ktorý jej poslal dňa 25.4.2021 mail
s dohodou. Návrh dohody neprijala, predložila návrh s inými podmienkami. Nie je pravdou, že by žalobcaprijaljejpodmienkyaprišlobykprijatiunávrhu.Niejepravdou,žejejnapísal,žepodmienkyprijal.Zmailu
žalobcu zo dňa 4.5.2021 vyplýva, že si „prešiel“ návrh dohody s tým, že jeho advokát sa jej mal ozvať.
Z následnej komunikácie je rovnako zrejmé, že k dohode nikdy neprišlo. Jej výhrady pretrvávali, ak by aj

bola pristúpila s takýmito výhradami k dohode, nebolo by možné hovoriť o jej slobodnej a vážnej vôli. K
dohodeourovnaníakuznaniudlhunikdyneprišlo.Knámietkepripojenéhospisu10C/59/2021avýhrade
žalobcu,žeznehosúdničneoboznámil,uviedla,ženebolpredloženýžiadennávrhnavykonaniedôkazu
konkrétnou listinou z uvedeného spisu a na žiadnu takúto listinu žalobca nepoukázal. Sama v konaní
poukázala na uvedený spis, kde zdôraznila, že na dohodu ohľadom koňa pristúpila výlučne z dôvodu

obavy o to, že by mohla prísť o koňa, ku ktorému ako k živej bytosti mala vytvorený vzťah. Preto predmet
konania vo veci 10C/59/2021 je neporovnateľný s týmto konaním.
3.4. Zotrvala na svojich doterajších argumentoch, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považovala
je správny. V priebehu konania nenastala situácia, že by žalobca navrhol vykonanie dôkazu, ktorý
by súd nevykonal. Naopak, na poslednom pojednávaní uviedol, že sa spoľahol na dokazovanie,
ktoré bude produkovať žalovaná. Vykonanie dôkazu oboznámením správ z jej mobilného telefónu

bolo nad rámec povinnosti súdu a skôr v prospech strany žalobcu. Vykonal sa dôkaz, ktorý žalobca
nenavrhol včas, a v zmysle ust. § 153 CSP súd na takýto návrh nemal prihliadať, čo namietala. Napriek
tomu svoj mobilný telefón na oboznámenie správ poskytla. Žalobca na pojednávaní dňa 4.12.2024
uviedol, že strana žalobcu očakávala, že žalovaná sama predloží komunikáciu zo svojho mobilného
telefónu, ktorou v podstate ani nie je zrejmé, čo chcel preukázať žalobca. To, čo chcela komunikáciou

preukázať, preukázala vo forme prepisu správ do notárskej zápisnice. Išlo o vyvrátenie tvrdení žalobcu z
pojednávania zo dňa 30.10.2024 o tom, že nepoužíva od určitého obdobia konkrétnu mailovú schránku.
Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13.12.2024 č.k. 13C/64/2023 - 187 potvrdil a priznal jej náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4.1. Žalobca podal vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu. Uviedol, že jej vyjadrenie koliduje s
označením platby, ktorú jej poukázal ako pôžička v popise bankovej operácie. Žalovaná nikdy nepoprela,
že platba bola poukázaná na jej účet, ku ktorému mala prístup, mala prístup k popisu bankovej operácie
- pôžička. Nie je právnym poriadkom vylúčené, aby sa zmluvné strany dohodli na pôžičke s tým, že

dátum splatnosti neurčia. Preto, na základe ich predchádzajúcich jednaní, bol v dobrej viere, že žalovaná
bola nielen z titulu ich dohody, ale aj z popisu bankovej operácie oboznámená s právnym titulom, a
vráti mu pôžičku podľa svojich finančných možností. Ak pred súdom tvrdil, že so žalovanou neuzavrel
zmluvu, týkalo sa to písomnej zmluvy o pôžičke. Na pojednávaní dňa 30.10.2024 výslovne uviedol:
„Keď tam zostali kone a ďalšie jej veci, nemal som svoj kľud, jediný spôsob bol požičať jej peniaze.

Na tom sme sa aj dohodli. Myslím, že to bola ona, kto to navrhol a ja som súhlasil, keďže cena za
pozemok bola stanovená na 24 tisíc, predmetom pôžičky bola práve táto suma. Vtedy sme sa o ďalších
podrobnostiach nedohodli, predpokladal som, že sa tak stane neskôr“. Poukázal na výpoveď žalovanej
na tom istom pojednávaní -„Na ďalšiu otázku PZ žalobcu, či žalobca niekedy spochybňoval, že pozemok
je jej, žalovaná udáva: nie, riešil iba peniaze naň“, a tiež „akú dlhú dobu trvala debata medzi nimi o

tom, že jej žalobca dá peniaze na pozemok, žalovaná udáva: bolo to dlho, možno dva, tri mesiace“.
Žalovanou použitú formuláciu ohľadom písomnej zmluvy použil adresne práve k daru, že na dar takej
vysokej hodnoty by žiadal písomnú zmluvu: „Dar to nebol z mojej strany, keby to bol dar nebol by som
do poznámky pri platbe uviedol, že ide o pôžičku. Navyše to bola vysoká suma, na takú by som chcel
určite písomnú zmluvu.“

4.2. K námietke premlčania poukázal na ustanovenie § 122, kde v ods. 3 OZ. Citoval z rozhodnutia NS
SR sp.zn. 7 MCdo 5/2014 v ktorom uviedol, že podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia
nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť
dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak
čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník

povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Vzhľadom k tomu, že pri
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (pozn. - to isté platí pre žalobcom tvrdenú pôžičku) nie
je v občianskom zákonníku určená doba splnenia, je treba vychádzať z toho, že ten, kto je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať (dlžník) je povinný plniť prvý deň po tom, čo bol veriteľom o splnenie
požiadaný.Ktomuuviedol,žeobestranypotvrdili,žedohodousplatnosťdlhuneurčili,apretojenamiesto

všeobecnej úpravy premlčacej doby posudzovať ich vzťah podľa § 563 Obč. zák., keďže lehota na
vrátenie pôžičky (a ani bezdôvodného obohatenia) nie je určená ani právnym predpisom, ani dohodou
strán. Nadväzujúc na to, nemohla premlčacia doba začať plynúť 26.2.2020, teda v deň, kedy peniaze
poukázal na účet, keďže už v tento deň mu bolo zrejmé, že so žalovanou žiadnu zmluvu neuzavrel“,pretože to odporuje jeho vyjadreniu a vyjadreniu žalovanej. Naviac, aj pri vyššie uvedenej interpretácii by
nemohla premlčacia doba začať plynúť skôr, ako dňom nasledujúcim po odoslaní peňažnej čiastky. Už
v návrhu na vydanie platobného rozkazu uviedol , že v mesiacoch apríl až máj 2021 spolu komunikovali

ohľadom vrátenia pôžičky elektronicky prostredníctvom e-mailov. Z ich komunikácie vyplýva obojstranná
zhoda na tom, že žalobkyni poskytol pôžičku vo výške 24 000 eur na kúpu pozemku, žalovaná je povinná
splácať pôžičku k 30. dňu v mesiaci počnúc májom 2021, najmenej po 150 eur mesačne, pod stratou
výhody splátok v prípade omeškania so splatnosťou viac ako dvoch po sebe nasledujúcich mesačných
splátok, s povinnosťou žalovanej v takomto prípade splatiť dlh jednorazovo. Žalovaná mu odoslala

e-mailom návrh označený „pokonávka“, a on jej následne oznámil, že tento návrh prijíma.“Žalovaná
potvrdila, že od nej sumu 24 000 pýtal späť, a že pokonávka bola jej reakciou na vyriešenie vrátenia
poskytnutej sumy.
4.3. K tvrdeniu žalovanej, že jej poslal dňa 25.4.2021 mail s dohodou, návrh dohody neprijala, predložila
návrh s inými podmienkami, predniesla až v odvolacom konaní. Aj v prípade pravdivosti jej tvrdenia
v zmysle § 563 Obč. zák. a rozhodnutia NS SR sp.zn. 7 MCdo 5/2014, by to nevyvolalo premlčanie,

keďže by v apríli/máji 2021 išlo o výzvu veriteľa na splatenie dlhu, ktorého splatnosť nebola výslovne
dohodnutá, s následkom nastúpenia splatnosti žalovanej sumy.
4.4. Nekorektné je kategorické tvrdenie o neprijatí návrhu, protože sa dohodli, že jej poskytol sumu 24
000 eur titulom pôžičky, žalovaná sa zaviazala pôžičku vrátiť v splátkach, pod stratou výhody splátok v
prípade omeškania. Dohodli sa na podstatných náležitostech, okrem výšky splátok (teda nie predloženie

návrhu s úplne inými podmienkami. Poukázal na výslovné popretie oboch strán sporu, že k dohode
o darovaní peňazí medzi nimi nedošlo, čo konštatoval súd. Preto považoval za nenáležité tvrdenie
žalovanej, „že peniaze mala dostať ako dar“ - takáto formulácia (spojenie peňazí a daru) nemá oporu
v žiadnom dôkaze, ktorý bol v konaní vykonaný.

5. Žalobca opakovane doručil vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej, v ktorom v podstate zopakoval dôvody
odvolania a vyjadrenia.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie

vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§ 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 ods.1 CSP, § 380 ods.1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
je dôvodné. Súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne posúdil po právnej

stránke týkajúcej premlčania nároku žalobcu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( 389 ods. 1 písm. c) CSP).

7. Žalobca odvolanie zdôvodnil ustanovením § 365 ods.1 písm.b), d), e), f), h) CSP. Namietal, že
k zásahu do jeho práv došlo zamietnutím návrhu na vykonanie dokazovania, ktoré súd prvej inštancie

nariadil, namietal nepreskúmateľnosť rozsudku a nevykonanie dokazovania oboznámením obsahu
pripojeného spisu.

8. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto
práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť

fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní
pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na
spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup“ bol
vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním
rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,

teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu
jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999
a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciučinnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“
nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom

už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita,
výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na
ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).
Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla
2016. Odvolací súd v súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odkazuje na

stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po
1. júli 2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho

poriadku.“ V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik

protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Citované rozhodnutie je aplikovateľné na odvolacie
konanie. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie dostatočne objasňuje skutkový a
právny základ rozhodnutia, podáva odpoveď na riešenie konkrétneho problému, vysvetľuje svoje
argumenty, ktoré viedli k definitívnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. Prijaté právne závery

súdu prvej inštancie sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods.2 CSP.

9. Súd nemusí vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhne strana sporu. O tom, ktoré dôkazy vykoná
rozhoduje súd. Musí však dbať o to, aby z dokazovania nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál
preukázaťrozhodujúcuskutkovúokolnosťvýznamnúprerozhodnutie.Aksarozhodnedôkaznevykonať,

musí to zdôvodniť. Túto povinnosť mu ukladá ustanovenie § 220 CSP. S prihliadnutím na princíp
rovnosti zbraní, ktorý sa musí nevyhnutne vzťahovať aj na zhromažďovanie skutkových podkladov
významných pre rozhodnutie je situácia, v ktorej jedna z procesných strán nemá reálnu možnosť získať
potrebné skutkové podklady. Z objektívneho hľadiska je vtedy ohrozená základná spoločenská
funkcia civilného sporového procesu spočívajúca v poskytovaní ochrany subjektívnym právam, ktoré

vyplývajú z náležitého zistenia skutkového stavu. V taktom prípade procesná možnosť súdu vykonať
dôkaz sa niekedy môže významovo blížiť až k povinnosti vykonať ho, prípadne vykonať aj iný než
navrhovaný dôkaz alebo zvoliť iný vhodný procesný postup, ktorým sa predíde ohrozeniu spoločenskej
funkcie civilného sporového konania. Právna teória aj súdna prax v obdobných prípadoch používa na
vystihnutie tejto procesnej situácie pojem „informačný deficit“ strany zaťaženej dôkazným bremenom,

negatíva ktorého pre túto stranu môžu byť preklenuté takzvanou povinnosťou strany nezaťaženej
dôkazným bremenom (rozhodnutie NS SR 3Cdo 2/2016, CSP komentár Štefček M., Ficová S., Baricová
J., Mesiarkinová S., Bajanková J., Tomašovič M. a kol. strana 697 až 700). Súd, ktorý zvolí vhodný
procesný postup, ktorým sa preklenú tieto negatíva sa tým nedostáva do pozície „právneho pomocníka
strany“ (viď rozhodnutie NS SR z 21.05.2020 8Cdo 44/2020).

10. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak
o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti
preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 132
CSP. Stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní. Aby strana sporu mohla splniť svoju

zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia.
Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Ak strana neplní
svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani
nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia
má za následok, že skutočnosť, ktorú strana v spore vôbec netvrdila a ktorá nevyšla v konaní inak

najavo, nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosti rozhodné podľa hmotného práva, potom
neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo
okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Pri posudzovaní dôkazného bremena nastrane tej ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia
(niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo
žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno

požadovať, aby preukazoval, že žalovaný mu ešte nevrátil požičané peniaze. Je na žalovanom, aby
tvrdil a preukazoval, že pôžičku vrátil.

11. Žalobca namietal , že súd prvej inštancie nevykonal nariadené dokazovanie ním navrhnuté na
predloženie prepisov mailovej komunikácie žalovanej s ním. Žalovaná predložila maily a notársku

zápisnicu,čopovažovala zadostatočné,namietajúc,žežalobcatakýtonávrhnavykonaniedokazovania
nenavrhol. Z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom dňa 30.10.2024 nevyplýva navrhnutie
dokazovaniažalobcom.Súdnariadilžalovanejpredložiťprepiskomunikácie zvlastnejiniciatívy.Žalobca
na pojednávaní konanom 04.12.2024 namietal nepredloženie prepisu komunikácie. K čomu mal slúžiť
a aké dôkazy z neho mali vyplývať, neuviedol. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedený dôkaz nemal
vplyv na záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcu o uzavretí zmluvy

o pôžičke.

12. Žalobca namietal nevykonanie dokazovania obsahom pripojeného spisu 13C/64/2023 týkajúceho
sa vydania koňa. Súd neoboznamuje obsah spisu, oboznamuje zo spisu podstatné listiny majúce vplyv
na zistenie skutkového stavu. Akými listinami malo byť vykonané dokazovanie z uvedeného spisu a čo

nimi malo byť preukázané, opätovne neuviedol. Odvolací súd preto odvolanie v tejto časti považoval
za nedôvodné.

13. Súd prvej inštancie založil právny záver na neunesení dôkazného bremena strán, žalovaného v časti
uzavretia zmluvy o pôžičke a žalovanej v časti darovacej zmluvy. Nárok žalobcu posúdil ako nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia a žalobu zamietol pre dovolanie sa námietky premlčania žalovanou.

14. Žalobca v odvolaní namietal posúdenie veci súdom prvej inštancie majúc za to, že medzi stranami
sporu došlo k platne uzavretej zmluve o pôžičke. Odvolací súd sa v tejto časti stotožnil s názorom
súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o obsahu zmluvy o pôžičke o jej

základnú náležitosť, záväzok dlžníka dlh vrátiť.

15. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.

16. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého

druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Žalobca uzavretie zmluvy o pôžičke preukazoval
zaslaním peňazí z jeho účtu, kde bol uvedený dôvod poskytnutia peňazí, pôžička. V priebehu celého
konania ani raz neuviedol, kedy uzavreli zmluvu o pôžičke a s akým obsahom. Na pojednávaní konanom

dňa 30.10.2024 uviedol na otázku právnej zástupkyne žalovanej ohľadne splatnosti dlhu, že žalovaná
nemala peniaze, chcela mu to vrátiť inak, nejakými fyzickými spôsobmi, dohoda o vrátení nebola, ale
keďže vedel, že nemá prostriedky, očakával, že v tom čase začne zarábať a potom mu peniaze vráti.
Dohoda bola o tom, že peniaze vráti. Vo výpovedi sa žalobca sám odporoval keď najprv uviedol, že
dohoda o vrátení nebola a následne, že dohoda bola o tom, že peniaze vráti. Žalobca potom zakladal

preukazovanie dohody o vrátení peňazí dohodou o urovnaní. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
dohodu dal vypracovať svojim právnym zástupcom a zaslal ju žalovanej. Pokiaľ by bol presvedčený,
že peniaze poskytol na základe platne uzavretej zmluvy o pôžičke, podľa názoru odvolacieho súdu by
dohoda o urovnaní neobsahovala čl. I. upravujúci, že veriteľ poskytol sumu ako pôžičku a dlžník sa
domnieval, že sa jedná o dar. Vzhľadom na rozpor medzi stranami, sa strany dohodli, že poskytnutie

uvedenej sumy budú považovať za dar. Tým samotný žalobca spochybnil tvrdenie uzavretia platnej
zmluvy o pôžičke. Následné poukazovanie na prijatie dohody o urovnaní žalovanou je preto irelevantné.
Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že nedošlo k uzavretiu platnej zmluvy o pôžičke a nárok žalobcu
posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobu zamietol pre dovolanie sa námietkypremlčania žalovanou. Odvolací súd sa s poúdením premlčacej doby nestotožnil, preto rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011 uviedol, že právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2

Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd tu konštatoval, že v prípade práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich
a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jehoúkorbezdôvodneobohatil.Keďžeoprávnenýsaobezdôvodnomobohatenínemôžedozvedieťskôr,
ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia
a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj
skôr. Ďalej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci
z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia
plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo

k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie“. Obdobný právny názor vyslovil dovolací súd v rozhodnutí 9 Cdo/137/2022 v ktorom uviedol,
žeprineplatnostiprávnehoúkonujeplnenieposkytnuténazákladeipsofactobezdôvodnýmobohatením
a od tohto obdobia plynie 3 ročná objektívna premlčacia doba.

18. Nárok žalobcu vyplýva z nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto jeho námietka
o začiatku plynutia premlčacej doby poukazujúca na ustanovenie § 563 OZ je irelevantná.

19. Súd prvej inštancie v bode 40 rozsudku zdôvodnil premlčanie nároku žalobcu tvrdením, že žalobca

podalžalobuaždňa06.02.2023.UvedenéhodňabolavecpostúpenázOkresnéhosúduBanskáBystrica
na Okresný súd Nové Zámky. Súdu prvej inštancie zrejme ušlo pozornosti, že žaloba bola podaná na
OkresnýsúdBanskáBystrica27.02.2023avdôsledkupodanéhoodporužalovanou,bolavecpostúpená
na ďalšie konanie na Okresný súd Nové Zámky. Upomínacie konanie a konanie pred všeobecným
súdom tvoria jeden celok. Z toho vyplýva, že žaloba bola podaná dňa 27.02.2023, v posledný

deň trojročnej objektívnej premlčacej doby, pretože žalobca plnil 26.02.2020. Súd prvej inštancie
posudzoval premlčanie nároku, dvojročnú premlčaciu subjektívnu lehotu od nasledujúceho dňa plnenia,
od 27.02.2020 do 27.02.2022. Prečo počítal subjektívnu lehotu od plnenia, nie je možné z obsahu
rozhodnutia zistiť. Nevyplýva z neho, kedy žalobca zistil, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ani
jedna strana sa k tejto otázke nevyjadrila a súd prvej inštancie si ju neujasnil pre nesprávne uvedený

dátum podania žaloby a nevyporiadanie s počiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby. Žalovaná sa
vo vyjadrení k odvolaniu vyjadrila k počítaniu lehôt. Odvolací súd jej dáva do pozornosti ustanovenie §
122 CSP, najmä odsek 3 citovaného ustanovenia a § 121 CSP, v súlade s ktorými bola žaloba podaná
v posledný deň trojročnej premlčacej doby.

20. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude po správnom uvedení podania žaloby skúmať začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia a posúdiť, či sa žalovaná
dovolalanámietkypremlčania.Rozhodnutievtejtočastizdôvodnítak,abybolopreskúmateľnéprestrany
sporu. Vo svojom novom rozhodnutí rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania § 396 ods. 3 CSP.

Poučenie:

13C/64/2023Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).