Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, January 12, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 31C/39/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122204948
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Skubáková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2122204948.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Katarínou Skubákovou v spore žalobcu: Q. O., narodený

XX.XX.XXXX, trvale bytom A., T. X., zastúpený: JUDr. Ľudovít Štanglovič, advokát, Jarmočná 3,
Šaľa, proti žalovanej: SR - Ministerstvo spravodlivosti SR, Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a.

II. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 1.8.2022 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
34.860,- eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 18.6.2022 do zaplatenia ako náhrady nemajetkovej

ujmy.

2. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ v Trnave, pod ČVS: KUV-45/
OVVK-2001 zo dňa 12.10.2001 (ďalej aj „Uznesenie o vznesení obvinenia“) bolo začaté trestné stíhanie
a zároveň vznesené obvinenie žalobcovi vo veci prípravy na trestný čin vraždy spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods. 2 a § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Uznesením
sudkyne Okresného súdu v Trnave sp. zn. Tpr 36/02 zo dňa 29.04.2003 (ďalej aj „Uznesenie o vzatí

do väzby“) bol žalobca vzatý do väzby, ktorá sa mu započítala odo dňa XX.XX.XXXX o 07:00 hod.
Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1T 25/02 zo dňa 12.11.2004 bol žalobca prepustený z väzby
naslobodu.PríkazKrajskéhosúduvTrnavenaprepusteniezväzbyboldoručenýÚstavunavýkonväzby
dňa XX.XX.XXXX, kedy bol žalobca prepustený z väzby. Žalobca bol vo výkone väzby od XX.XX.XXXX
do XX.XX.XXXX, teda 581 dní. Dňa 30.09.2002 podala Krajská prokuratúra Trnava obžalobu na žalobcu
naKrajskýsúdvTrnavepreprípravunatrestnýčinvraždyspolupáchateľstvompodľa§9ods.2a§7ods.
1 k § 219 ods. 1 starého Trestného zákona. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 1T/25/2002-2127 zo

dňa 17.01.2018 (ďalej aj „Oslobodzujúci rozsudok“) žalobcu podľa § 226 písm. c/ (starého) Tr. poriadku
spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný (žalobca). Proti
Oslobodzujúcemu rozsudku na hlavnom pojednávaní podala zástupkyňa KP Trnava odvolanie, ktoré
Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2To 8/2018 zo dňa 14.05.2019 zamietol.
Keďže žalobca bol vzatý do väzby Uznesením o vzatí do väzby zo dňa XX.XX.XXXX, pričom väzba sa
mu započítala od XX.XX.XXXX o 07:00 hod., na daný skutkový stav sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb.
(ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku veci, s prihliadnutím na Dohovor o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), Ústavu SR a Občiansky zákonník. Pri
aplikácii čl. 5 Dohovoru je nevyhnutné neopomenúť osobitnosť spočívajúcu v tom, že pôvodne zákonná
väzba, nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného
spod obžaloby stáva z hľadiska vnútroštátnej úpravy (§ 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) nezákonnou,a tým sa zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou
väzbou.
Z okolností prípadu vyplýva, dňa XX.XX.XXXX o 07:00 hod. bol žalobca obmedzený na osobnej slobode.

Uznesením o vzatí do väzby bol žalobca vzatý do väzby. Orgán verejnej moci, ktorý žalobcovi spôsobil
škodu (ujmu) bol teda Okresný súd v Trnave, ktorý žalobcu vzal do väzby. Sú splnené podmienky
náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe z toho dôvodu, že žalobca
bol oslobodený spod obžaloby rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 1 T 25/2002-2127 zo dňa
17.01.2018 v spojení s Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 2 To 8/2018 zo dňa 14.05.2019. Titul

náhrady škody je teda rozhodnutie o väzbe, vzatie žalobcu do väzby, vo veci vedenej pod sp. zn. 1T
25/2002 na Krajskom súde v Trnave, keďže žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený.
Výkonom väzby žalobcu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej slobody,
pričom následky týchto zásahov nemožno odstrániť, ani dať primerané zadosťučinenie, keďže ide o
nenavrátiteľné a nezvrátiteľné minulé obdobie života žalobcu, kedy vykonával väzbu, a teda možno
ho odškodniť len nemajetkovou ujmou v peniazoch. Výkon väzby bol pre žalobcu traumatizujúci,

pričom prežíval stres, frustráciu, pocity neistoty a zasiahol aj do jeho súkromia, bol ďaleko od miesta
svojho bydliska, a to aj v čase vianočných a novoročných sviatkov počas vyše roka a pol odlúčený
od svojej rodiny, predovšetkým manželky a dieťaťa, nemohol rozvíjať ďalej svoju rodinu, žiť bežný
normálny život, nemohol ani vykonávať žiadnu pracovnú činnosť ani tú, ktorej sa venoval pred vzatím do
väzby (podnikanie). Žalobca nemohol udržiavať kontakt so svojimi známymi, širšou rodinou, nemohol

vykonávať svoju prácu. Ľudia bežne nerozlišujú medzi inštitútmi obmedzenia osobnej slobody, teda
medzi výkonom trestu, či väzby, a preto dôvodne mohli uvažovať o žalobcovi ako o odsúdenom, ktorý
vykonáva trest odňatia slobody. Každopádne aj výkon väzby je spôsobilý zasiahnuť do dobrého mena a
povesti osoby, kedy obmedzenie jeho osobnej slobody umocňuje u ľudí, laickej verejnosti presvedčenie,
že daná osoba je dôvodne izolovaná od spoločnosti a spájaná s trestnou činnosťou (porov. rozsudok

NS SR z 31.5.2007, sp. zn. 4Cdo/177/2005), ako tomu bolo aj u žalobcu, resp. jeho známych a širšej
rodiny. Ľudia a známi sa od žalobcu v dôsledku väzobného trestného stíhania odvrátili, ukončili s ním
kontakt a vzťahy. V dôsledku všetkých tu uvedených zásahov do osobnostných práv žalobcu, ktoré
nemožnozvrátiťaninapraviťnapôvodnúúroveň,keďuľudívšeobecnepretrvávajúnegatívneinformácie
a predstavy dlhšie, a teda nemožno ani ospravedlnenie považovať za postačujúci nápravný prostriedok,

čiže došlo u neho k vzniku nároku na nemajetkovú ujmu. Navyše, výsledok trestného stíhania žalobcu
sa dostavil až po vyše 16 rokoch od vzatia žalobcu do väzby.
Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe, k určeniu výšky nemajetkovej ujmy
za väzbu je potrebné prihliadnuť aj na povahu trestnej veci (porov. rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo
2357/2010), pričom žalobca bol trestne stíhaný za prípravu vraždy, ktorá je najzávažnejším trestným

činom, so sadzbou trestu odňatia slobody 10 až 15 rokov a spod tohto obzvlášť závažného obvinenia
a trestnej veci bol žalobca v celom rozsahu oslobodený. Predmetná právna kvalifikácia determinovala
aj dĺžku väzby. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi väzbou žalobcu a vznikom nemajetkovej ujmy, tak
práve väzba žalobcu spôsobila a znamenala nútené obmedzenie jeho osobnej slobody, pocity frustrácie
a neistoty, a aj odlúčenie od jeho manželky a dieťaťa, nemožnosť ďalej rozvíjať rodinný život a rodinu, žiť

bežný rodinný život, ktorý pred vzatím do väzby žalobca žil s manželkou a dieťaťom, a odcudzenie jeho
rodine,známym,širšejrodine,nemožnosťvykonávaťpracovnúčinnosť,acelkovúizoláciuodspoločnosti
a tiež svojou dĺžkou prispela k väčšiemu presvedčeniu o účasti žalobcu na spáchanej trestnej činnosti
u laickej verejnosti. Žalobca bol v Ústave vo výkone väzby, hoci bol nevinný, bol presvedčený o svojej
nevine,bolvspoločnostirôznych„kriminálnychživlov“,čonanehoobjektívneťažkodoliehalo,vyvolávalo

frustráciu, neistotu. Pri zohľadnení uvedených okolností ako aj primeranosti výšky nemajetkovej ujmy za
nezvrátiteľné obmedzenie jeho osobnej slobody žalobca si za každý deň strávený vo väzbe uplatňuje
sumu 60,- eur, teda celkovo 34.860,- eur (60,- eur x 581 dní).
Žalobca splnil procesnú podmienku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže uplatňovaný
nárok na náhradu škody predbežne prerokoval u žalovaného. Žalobca požiadal Ministerstvo

spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie jeho nároku žiadosťou zo dňa 12.01.2022, doručenou
na Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 14.01.2022, evidovanou na Ministerstve spravodlivosti SR pod
č. 03493/2022/141, na ktorú mu žalovaný odpovedal listom zo 17.06.2022 s tým, že žiadosť posúdil
žalovaný ako „nedôvodnú“, ktorá bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 23.06.2022.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe žiadala žalobu zamietnuť a priznať jej trovy konania. Uviedla, že právo
na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. nie je absolútne,
ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej
uplatnenie. Podľa § 5 ods. 2 písm. a) zák. č. 58/1969 Zb. “právo na náhradu škody nemá ten, kto siväzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy,
ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia”. Hoci v danej veci je splnenie základných podmienok
nepochybné, nemenej významné je i skúmanie existencie/neexistencie podmienok podľa § 5 ods. 2 zák.

č. 58/1969 Zb., ktoré právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe vylučujú. Podmienkou
vzniku práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je teda aj zistenie, že neexistuje dôvod,
pre ktorý zákon (§ 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb.) vznik tohto práva vylučuje. Žalobca sa vo svojom návrhu
nevenuje otázke splnenia/nesplnenia negatívnych podmienok podľa § 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb..
Žalovaná poukazuje najmä na podmienku pod písm. a). Pre posudzovanie, či si osoba väzbu zavinila

sama, sú významné skutočnosti, ktoré viedli k vzatiu obvineného do väzby, ako i samotný dôvod väzby.
Zavinenie obvineného na vzatí do väzby v zmysle citovaného ustanovenia zákona potom znamená, že
jehozavinenékonanie(aspoňvoformenevedomejnedbanlivosti)bolodôvodomnapodanieavyhovenie
návrhu na jeho vzatie do väzby (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/3038/2006).
Časové hľadisko zavineného konania, ktoré viedlo k vzatiu do väzby, nie je rozhodujúce, t. j. mohlo k
nemu dôjsť pred vznesením obvinenia alebo po vznesení obvinenia.

Žalovaná poukázala na skutkové okolnosti a konkrétne konanie žalobcu, ktorým si podľa názoru
žalovanej spôsobil väzbu sám, čím došlo k naplneniu negatívnej podmienky upravenej v § 5 ods. 2 písm.
a) zák. č. 58/1969 Zb.. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená, že jeho zavinené konanie
(aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo v danom prípade dôvodom na podanie návrhu a vzatie
obvineného do väzby. Pri skúmaní existencie podmienky zavinenia je významné, či správanie žalobcu

alebo iné relevantné skutočnosti v danom okamihu vyvolávali dôvodnú obavu, zakladajúcu niektorý z
dôvodov väzby. (bližšie napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 14.05.2014, sp. zn. 5Co/161/2013,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19Co/112/2012).
Z príloh k žalobe je zrejmé, že už dňa 12.10.2001 bolo žalobcovi uznesením Krajského úradu
vyšetrovania PZ v Trnave, ČVS: KÚV-45/OVVK-2001 Mš, vznesené obvinenie, keďže existovalo

dôvodné podozrenie, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, napriek tomu nebolo
možné následne zaistiť osobu žalobcu po dobu takmer dvoch rokov, a to aj navzdory tomu, že na
žalobcu bolo vyhlásené celoštátne pátranie, s následným vydaním príkazu na zatknutie a neskôr
aj medzinárodný zatýkací rozkaz. Napriek uvedeným postupom sa osobu žalobcu podarilo políciou
predviesť až dňa XX.XX.XXXX, pričom z jeho následnej výpovede vyplynula podstatná skutočnosť, že o

trestnom stíhaní voči jeho osobe vedel zhruba od jeho začiatku, napriek tomu sa po dobu takmer dvoch
rokov zdržiaval na rôznych miestach v zahraničí. Na základe uvedeného Okresný súd Trnava dospel k
správnemu záveru, že prepustením žalobcu na slobodu hrozí dôvodná obava, že žalobca sa pobytom na
neznámom mieste bude vyhýbať trestnému stíhaniu, nakoľko tomu tak bolo aj v predchádzajúcich dvoch
rokoch, čím bol naplnený § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku. Predmetné

skutočnosti zodpovedajú okolnostiam predpokladaným § 5 ods. 2 písm. a) zák. č. 58/1969 Zb.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe teda nezakladá už samotná
skutočnosť, že osoba bola vzatá do väzby a následne bola oslobodená. Vzatie do väzby, za splnenia jej
zákonných predpokladov, je ústavou dovoleným prostriedkom dočasného obmedzenia osobných slobôd
osoby dôvodne podozrivej zo spáchania trestného činu. Na to, aby bola osoba vzatá do väzby, nie je

nevyhnutné, aby bola vina podozrivej osoby jednoznačne preukázaná, postačuje dôvodné podozrenie,
a to vzhľadom na charakter zabezpečovacieho inštitútu väzby. Na základe uvedeného možno dospieť k
záveru, že žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevznikol, keďže v čase vydania rozhodnutia
o vzatí do väzby, bola väzba riadne odôvodnená, boli splnené všetky materiálne aj formálne podmienky
a sudkyňa pre prípravne konania postupovala plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného

poriadku. Žalovaná teda zastáva názor, že žalobca si svojim prinajmenšom neuváženým konaním
zavinil väzbu sám. Konanie žalobcu po vznesení obvinenia spočívajúce v neposkytnutí výpovede a
vyhýbaniu sa OČTK, je možné považovať za okolnosť podporujúcu tvrdenie žalovanej, že žalobca
svojim počínaním v čase trestného stíhania, vyvolal stav, na základe ktorého sudkyňa pre prípravné
konanie nemohla rozhodnúť vo veci vzatia žalobcu do väzby inak, a teda sa objektívne naplnila dikcia

ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zák. č. 58/1969 Zb. o väzbe z dôvodu zavinenia žalobcu ako obvineného.

4. Žalobca v replike uviedol, že nesúhlasí s tým, že by existovali skutkové okolnosti, resp. také konanie
žalobcu, ktorým si spôsobil väzbu sám, či boli naplnené dôvody vylučujúce nárok žalobcu z titulu
rozhodnutia o väzbe. V tomto smere dôkazné bremeno spočíva na žalovanej (porov. bod 44 uznesenia

ÚS SR sp. zn. I. ÚS 273/2021 z 29.6.2021: „Štát je tou procesnou stranou, ktorá musí preukázať
existenciu skutočností vylučujúcich vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe“).
Žalovaná takéto dôvody zakladá na tých istých dôvodoch, pre ktoré bol žalobca vzatý do väzby-„o
trestnom stíhaní voči jeho osobe vedel zhruba od jeho začiatku, napriek tomu sa po dobu takmer dvochrokov zdržiaval na rôznych miestach v zahraničí“. Okresný súd Trnava v uznesení zo dňa 29.4.2003
vzal žalobcu do väzby práve z toho istého dôvodu: „hrozí dôvodná obava, že obvinený sa pobytom
na neznámom mieste bude vyhýbať trestnému stíhaniu, keď po dobu dvoch rokov sa zdržiaval mimo

územia Slovenskej republiky, podľa jeho vyjadrenia sa zdržiaval v C. republike, v F., v W., v M. O., čím
je daný dôvod väzby v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a/ Tr. por.“. Samotná
žalovaná nesprávne zdôrazňuje, že citované dôvody, pre ktoré Okresný súd Trnava vzal žalobcu do
väzby „zodpovedajú okolnostiam predpokladaným § 5 ods. 2 písm. a) zák. č. 58/1969 Zb.“ Pritom z
uvedeného nemožno vyvodiť dôvod na vylúčenie nároku na škodu, resp. nemajetkovú ujmu z titulu

rozhodnutia o väzbe. Dovolací súd uvádza vo vzťahu k náhrade za škodu z dôvodu väzby nasledovný
názor: „Podľa ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. nemá ten, kto si väzbu sám
zavinil, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe...Z hodnotenia poznatkov vyplýva,
že súdy v C. socialistickej republike i v Slovenskej socialistickej republike vychádzajú z uvedených
záverov. Poznatky z praxe súdov však ukazujú, že niektoré súdy v C. socialistickej republike sa i
naďalej v odôvodnení rozhodnutia nezaoberajú tým, či si obvinený väzbu sám nezavinil, a nezisťujú,

či došlo k určitému konkrétnemu konaniu, ktorým obvinený zavdal príčinu k väzbe, a len mechanicky
preberajú dôvody, o ktoré sa opieralo rozhodnutie o väzbe, prípadne sa len odvolávajú na zákonné
ustanovenie“(R20/1981,zosprávyozhodnoteníďalšíchpoznatkovsúdovaúčinnostizákonač.58/1969
Zb., prejednanej občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu ČSSR z 15.1.1980, sp. zn. Cpjf 145/78).
Poukázal tiež na ďalší názor dovolacieho súdu k otázke „zavinenia“ väzby: „13. V zmysle uvedeného

je zrejmé, že za ustálenú rozhodovaciu prax možno považovať aj rozhodnutie, resp. správu prejednanú
a schválenú plénom Najvyššieho súdu bývalej Československej socialistickej republiky o účinnosti zák.
č. 58/1969 Zb. z 30. novembra 1977, sp. zn. Plsf 3/77 ...15. V správe prejednanej a schválenej plénom
Najvyššieho súdu bývalej Československej socialistickej republiky o účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. z
30. novembra 1977, sp. zn. Plsf 3/77 bolo uvedené, že posudzovanie viny obvineného na vzatí do

väzby je náročnou otázkou a jej úplné objasnenie v daných prípadoch nie je vždy dobre možné v
rámci predbežného prerokovania nároku. Je ale v každom prípade nesprávne a v rozpore so zásadou
materiálnej pravdy, ak súdy dostatočne nezisťujú, či skutočne osoba vzatá do väzby svojím konaním
dala príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, a ak len preberajú dôvody, o
ktoré bolo rozhodnutie o uvalení väzby opreté, a okrem výsluchu žalobcu a obsahu trestných spisov

nevykonávajú žiadne iné dôkazy. K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu podľa ustanovenia § 5
ods. 2 písm. a/ zákona č. 58/1969 Zb. totiž nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ustanovenia
§ 67 Trestného poriadku alebo jej trvania v zmysle ustanovenia § 72 Trestného poriadku, ale treba,
aby si obvinený sám väzbu zavinil. I keď pritom zákon len príkladom uvádza, ktoré konanie obvineného
treba považovať za zavinenie väzby (napr. pokus o útek), rozhodne vždy predpokladá určité konkrétne

konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. To znamená, že podľa úpravy vzatia do väzby
a jej trvania zakotvenej v Trestnom poriadku bude tu zákonný dôvod väzby, keď v zmysle ustanovenia
§ 67 Trestného poriadku bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že obvinený napr. ujde alebo že
bude pokračovať v trestnej činnosti alebo že bude pôsobiť na svedkov a pod. Pre vylúčenie nároku na
odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané aj určité konanie obvineného, napr. pôsobenie na

znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli
dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal
vinu na uvalení väzby.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/154/2019 z 23.04.2020).
Žalobca tiež argumentoval, že dovolací súd aplikoval názory zo správy prejednanej a schválenej plénom
Najvyššieho súdu bývalej Československej socialistickej republiky o účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. z 30.

novembra 1977, sp. zn. Plsf 3/77 aj v uznesení NS SR sp. zn. 7Cdo/243/2019 zo dňa 28.10.2020,
kde uviedol: „19.4 V zhode s vyššie uvedeným judikátom súd prvej inštancie v okolnostiach teraz
posudzovanej veci uviedol... príčinnú súvislosť medzi väzbou a zavinením obvineného je potrebné
hľadať nie v jeho konaní, ktorým podľa orgánov činných v trestnom konaní mal naplniť skutkovú
podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale predovšetkým v jeho postoji voči orgánom v trestnom

konaní, teda v tom, či svojím konaním napríklad úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že musel
byť vzatý do väzby. Pôjde o to, či vlastným iným konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom
konaní pred začatím trestného stíhania, alebo v jeho priebehu tak, že bez tohto konania k väzbe by
nedošlo, a to napríklad uvádzaním nepravdivých skutočností, či predstieraním, že voči nemu sú dôvody
k trestnému stíhaniu, ktoré objektívne neexistovali. Z pripojeného trestného spisu ... nevyplynuli žiadne

takéokolnosti,nazákladektorýchbybolomožnékonštatovať,žežalobcasitrestnéstíhaniezavinilsám.“
Žalovaná preto nesprávne z dôvodov, pre ktoré bol žalobca vzatý do väzby vyvodzuje okolnosti, pre
ktoré nevzniká nárok na škodu, resp. ujmu spôsobenú rozhodnutím o väzbe. V prípade žalobcu je teda
z pohľadu nároku na náhradu škody, ujmy dôležité, že jeho trestné stíhanie sa skončilo oslobodenímspod obžaloby, čím sa jeho väzba stala nezákonnou a v nesúlade s Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Žalovaná tiež nenáležite odkazuje na uznesenie Ústavního soudu ČR sp. zn. II. ÚS 366/2004 z

03.11.2005, pretože v ňom boli odlišné okolnosti prípadu, ktoré súdy považovali za zavinenie väzby
dotknutej osoby, mimo iného tiež okolnosť, že sťažovateľ bol obvinený pre trestný čin „pohlavního
zneužívaní podle § 242 odst. 1 trestního zákona“, pričom pred všeobecnými súdmi uvádzal, že „se
domníval,žepohlavnístyksosoboumladšínenívČRtrestnýmčinem.Poté,cojejnezletilázaotcesvého
dítěte skutečne označila, bylo proti němu zahájeno trestní stíhaní a ještě v jeho počátcích stěžovatel ve

svých výpovědích pohlavní styk s nezletilou nevyloučil.“ V predmetnom prípade žalobcu je však situácia
iná, žalobca v celom trestnom stíhaní popieral spáchanie skutku, pre ktorý bol stíhaný.
Žalobca tiež poprel tvrdenie žalovanej o žalobcovi, že „o trestnom stíhaní voči jeho osobe vedel zhruba
od jeho začiatku“. Žalobca sa len vyjadril, že o trestnom stíhaní počul, neuviedol, že to bolo od začiatku.
V C. republike sa žalobca zdržiaval pracovne ako to aj uviedol súdu. Žalobca podnikal prostredníctvom
spoločnosti DOMČEK, spol. s r.o., IČO: 255 80370, so sídlom v Ratíškovciach v okrese Hodonín v

C. republike, v ktorej bol od roku 1999 do roku 2013 spoločníkom. Žalobca účasť v danej českej
spoločnosti nadobudol ešte predtým (cca 2 roky) ako mu bolo vznesené obvinenie (12.10.2001) a bol
riadne zapísaný vo verejnom registri - obchodnom registri ČR od 04.11.1999, teda od vzniku danej
spoločnosti DOMČEK, spol. s r.o..

5. Žalovaná sa v duplike s tvrdeniami žalobcu nestotožnila, a bola naďalej toho názoru, že žalobca si
svojim konaním zavinil väzbu sám, v zmysle § 5 ods. 2 písm. a) ZZŠ, pričom je irelevantné poukazovanie
na to, že trestné stíhanie žalobcu sa skončilo jeho oslobodením. Ak by totižto žalobca nekonal spôsobom
akým konal, nedal by príslušným orgánom dôvodnosť pre jeho vzatie do väzby a mohol byť stíhaný
na slobode. Žalovaná opätovne poukázala na skutkové okolnosti a konkrétne konanie žalobcu, ktorým

si žalobca spôsobil väzbu sám, čím došlo k naplneniu negatívnej podmienky upravenej v § 5 ods. 2
písm. a) ZZŠ, pričom nie je podstatné, či žalobca o svojom trestnom stíhaní vedel v rovine 100 % istoty,
alebo o ňom iba “počul“, ako uvádza vo svojom vyjadrení. Na naplnenie negatívnej podmienky totižto
postačuje zavinené konanie vo forme nevedomej nedbanlivosti, čo “počutie“ o svojom trestnom stíhaní
a následne nedostavenie sa pred OČTK, resp. vyhýbanie sa týmto zložkám, nesporne napĺňa. Okresný

súd Trnava dospel k správnemu záveru, že prepustením žalobcu na slobodu hrozí dôvodná obava, že
žalobca sa pobytom na neznámom mieste bude vyhýbať trestnému stíhaniu, keď tomu tak bolo aj v
predchádzajúcichdvochrokoch,čímbolnaplnený§67ods.1písm.a)zákonač.141/1961Zb.Trestného
poriadku. Predmetné skutočnosti teda zodpovedajú okolnostiam predpokladaným § 5 ods. 2 písm. a)
ZZŠ. Konanie žalobcu po vznesení obvinenia spočívajúce v neposkytnutí výpovede a vyhýbaniu sa

OČTK, je možné považovať za okolnosť podporujúcu tvrdenie žalovanej, že žalobca svojim počínaním
v čase trestného stíhania, vyvolal stav, na základe ktorého sudkyňa pre prípravné konanie nemohla
rozhodnúť vo veci vzatia žalobcu do väzby inak, a teda sa objektívne naplnila dikcia ustanovenia § 5
ods. 2 písm. a) ZZŠ o väzbe z dôvodu zavinenia žalobcu ako obvineného. V nadväznosti na uvedené sa
potom žalobcom navrhnuté dokazovanie vo forme výpisu z obchodného registra a výsluchu navrhnutých

svedkov, javí ako neúčelné, keďže žalobca ani nerozporuje skutočnosť, že vedel/počul o trestnom
stíhaní, a je preto irelevantné vykonávať dokazovanie za účelom zistenia, kde žalobca bol a čo robil pred
začatím trestného stíhania, keďže je zrejmé, že mal (v akejkoľvek forme) vedomosť o danom trestnom
stíhaní, a aj tak nerealizoval žiadne opatrenia, ktoré by umožnili zabezpečenie jeho osoby príslušnými
zložkami.Vtejtosúvislostižalovanáosobitnepoukazujeajnavtedyplatnéznenie§9zákonač.253/1998

Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky. Ak by
žalobca túto svoju povinnosť riadne splnil a aj ju dodržiaval, OČTK by nemali akýkoľvek problém so
zabezpečením jeho osoby pre účely realizácie úkonov v trestnom konaní, a preto uvedené podporuje
tvrdenia žalovanej o zavinení si väzby žalobcom v zmysle ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) ZZŠ.
Žalovaná nerozporuje, že na predmetný prípad žalobcu dopadá zákon č. 58/1969 Zb., a nie zákon č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), avšak súdnou praxou bolo
stanovené, že pri rozhodovaní o tomto type nároku podľa tohto zákona je potrebné, aby súd posudzoval
tento nárok v kontexte s inými hmotnoprávnymi predpismi, ktoré odškodnenie priamo upravujú, ako
aj s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. V zmysle záverov prijatých Najvyšším súdom SR aj v prípade,

ak sa uplatnený nárok posudzuje podľa zák. č. 58/1969 Zb., ktorý nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vôbec neupravoval, je nevyhnutné pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť ďalšie
právne predpisy upravujúce obdobnú problematiku a porovnať uplatnený nárok žalobcov s týmito
ďalšími predpismi. Odignorovaním inej relevantnej hmotnoprávnej úpravy a záverov prijatých ustálenoujudikatúrou ohľadom primeranosti priznávania náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré obsahujú určité limity
priznávania náhrady nemajetkovej ujmy, tak ako to požaduje žalobca, by súd prvej inštancie dospel k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čo by zakladalo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h)

CSP. Žalovaná tak zotrvala na tom, aby Okresný súd Trnava žalobu v celom rozsahu zamietol.

6.Napojednávanídňa3.5.2023žalobcadoplnil,žerozporujeargumentáciužalovanej,žesiväzbuzavinil
žalobca sám. Má za to, že žalovaná poukazuje iba na skutočnosti, ktoré boli samotným dôvodom väzby,
žalobca sa síce zdržiaval v zahraničí, avšak v súvislosti s podnikaním, čo je ospravedlniteľné. Žalovaná

doplnila, že konanie žalobcu po vznesení obvinenia v podobe neposkytnutia výpovede a vyhýbania
sa OČTK spôsobilo že, žalobca vlastným konaním vyvolal stav, že sudkyňa pri rozhodovaní o väzbe
nemohla rozhodnúť inak ako vziať ho do väzby. Čím sa naplnil predpoklad uvedený v § 5 ods. 2,.
písm. a) ZZŠ.

7. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinami predloženými do spisu sporovými

stranami, najmä s uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ zo dňa 12.10.2001 (č.l. 6), uznesením
tunajšieho súdu sp. zn. Tpr/36/02 zo dňa 29.4.2003 o vzatí žalobcu do väzby (č.l. 7), uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1T/25/2002 zo dňa 12.11.2004 o prepustení žalobcu z väzby (č.l. 8),
zápisnicou o hlavnom pojednávaní na Krajskom súde v Trnave vo veci sp. zn. T/25/2002 (č.l. 11-14),
obžalobou Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 30.9.2002 (č.l. 15-28), rozsudkom Krajského súdu v

Trnave č.k. 1T/25/2002-2127 zo dňa 17.1.2018 (č.l. 29-35), rozsudkom NS SR zo dňa 14.5.2019 (č.l.
36-43), oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 17.6.2022
(č.l. 94,95), výpisom z obchodního rejstříku obchodnej spoločnosti DOMČEK, spol. s.r.o. (č.l. 69a, 69b),
výsluchom žalobcu, výsluchom manželky žalobcu - B. O., výsluchom matky manželky žalobcu - P. I., a
oboznámením obsahu celého spisového materiálu.

8. Žalobca počas výsluchu na pojednávaní okrem iného uviedol, že sa pohyboval voľne v C., zdržiaval
sa aj na mieste sídla spoločnosti, aj hocikde inde. Zadržali ho v T. X., keď bol u svokrovcov na návšteve.
Na Slovensku pred odchodom do C. býval u svokrovcov, inde mal trvalý pobyt už od detstva, nepamätá
sa ako mal zabezpečené preberanie pošty. Počas pobytu v ČR bol v kontakte so svokrovcami. Na

Slovenskosavracalkaždýdruhýtýždeňkusvokrovcom.NiekedyoniprišlizanimidoC.. SvedkyňaB.O.,
manželka žalobcu, pri výsluchu na pojednávaní okrem iného uviedla, že v C. bývali v W.. Nevie presne
uviesť roky, je to dávno. Preberanie pošty si zabezpečili tak, že chodili normálne aj domov, tri-štyrikrát za
týždeň, ona pracovala vo Q. P., na Slovensku bývali v T. X., tam býval aj manžel. A. nebolo obdobie, že
by bývali iba v ČR, a iba občasne navštevovali X.. Majú v C. rodinu. Manžel podnikal na Slovensku, išlo

o kúpu - predaj nehnuteľností. V C. mal firmu. Aj tam podnikal. Nikdy mu nebolo doručené nič z polície.
Miesto pobytu v T. X. bolo tam, kde bývali jej rodičia. Svedkyňa P. I. pri výsluchu na pojednávaní okrem
iného uviedla, že pred vzatím do väzby žalobca podnikal v C., ona tam má na P. sestru. W. to oblasť
W., M. a okolie. Bola to dlhšia doba pred vzatím do väzby. Oni tam chodili, aj jej dcéra tam chodila. Aj
žalobca chodil naspäť k nim, aj dva-trikrát do týždňa. Oni nemali vedomosť, že by ho hľadala polícia.

Zistili to až od advokáta po vzatí do väzby. To, že ho zobrali do väzby bol blesk z jasného neba.

9. Žalobca právom záverečnej reči uviedol, že nezákonná väzba vážnym spôsobom zasiahla do
súkromia a rodinného života žalobcu, do jeho vzťahu s manželkou, s ktorou v čase vzatia do väzby
žili, pričom boli manželia od roku 1998 a mali 4-ročného syna. Do takého stavu veľmi pozitívneho

manželskéhovzťahuarodinnéhoživotazasiahlaväzbanadobudlhých581dní.Vzatiežalobcudoväzby
podľa výpovede svedkýň spôsobilo pretrhnutie väzieb žalobcu s jeho mamou a bratom, ktoré vzťahy sa
v podstate už ani po návrate z väzby neobnovili. Podľa svedkyne I. sa zmenila aj povaha žalobcu, ktorý
pred vzatím do väzby bol veselej nátury, po návrate máva úzkostné stavy, výbuchy zlosti, má z väzby
traumu. Okrem iného ešte žalobca právom záverečnej reči doplnil, že žalovaná nepreukázala svoju

obranu, že by si žalobca spôsobil a zavinil väzbu sám. Hoci dôkazné bremeno spočívalo na žalovanej,
žiadne dôkazy v tom smere nenavrhla vykonať, zostala pasívna pri výsluchu žalobcu i svedkýň. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že pokiaľ sa žalobca nachádzal pred vzatím do väzby v C. republike
(ČR), bolo tomu tak z dôvodu podnikania, bol riadne zapísaný vo verejnom obchodnom registri ČR
od 4.11.1999. Z výsluchu žalobcu a svedkýň však vyplynulo, že žalobca sa nenachádzal súvisle a

sústavne v ČR, prichádzal pravidelne aj na Slovensko, kde sa zdržiaval v T. X., prechádzal hranicami,
avšakničžalobcovianijehorodinnýmpríslušníkomdôvodnenenaznačovalo,žejepredmetomtrestného
stíhania. Nestalo sa, že by sa žalobca s rodinou natrvalo zabýval v C. republike. V rodine žalobcu nemalivedomosť, že by žalobcu hľadala polícia a jeho zadržanie bolo prekvapením. Žalobca tak žiadal žalobe
v celom rozsahu vyhovieť.

10. Žalovaná právom záverečnej reči uviedla, že konanie žalobcu po vznesení obvinenia, spočívajúce v
neposkytnutí výpovede a vyhýbaniu sa OČTK je potrebné považovať za okolnosť podporujúcu tvrdenie
žalovanej, že žalobca svojim počínaním v čase trestného stíhania vyvolal stav, na základe ktorého
sudkyňa pre prípravné konanie nemohla rozhodnúť vo veci vzatia žalobcu do väzby inak. Žalobca sa
podľa jeho vlastných slov a tvrdení vyplývajúcich z jeho výsluchu pokúsil vyhnúť zadržaniu skrývaním sa

do skrine, čo iba potvrdzuje, že žalobca sa aktívne vyhýbal trestnému stíhaniu, čím sa teda objektívne
naplnila dikcia ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zák. č. 58/1969 Zb. o väzbe z dôvodu zavinenia si väzby
žalobcom ako obvineným. Zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
vo vzťahu k škode a jej výške, keď v konaní vôbec nepreukázal zásah v takej intenzite, ktorá by
odôvodňovala relutárnu náhradu za tvrdené zásahy do práv žalobcu v uplatňovanom rozsahu. Prevažná
časť zásahov totiž skôr súvisí so samotným trestným stíhaním než s väzbou, z titulu ktorej si žalobca

svoj nárok uplatňuje. Zároveň vo vzťahu k tvrdeniam o odlúčení od rodiny žalovaná poukazuje na to, že
žalobca sa aj pred vzatím do väzby nachádzal v zahraničí na rôznych miestach, a teda bol dlhodobo
preč, zatiaľ čo jeho rodina sa prevažne nachádzala na Slovensku. Zároveň tvrdenia svedkov o tom,
že nemali vedomosť o trestnom stíhaní je naštrbené tým, že podľa tvrdení samotného žalobcu, ten o
trestnom stíhaní minimálne počul od jeho začiatku.

11. Predmetom konania je rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej žalobcovi
rozhodnutím o väzbe, keď následne bol v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený. Súd vec právne
posúdil podľa nasledovných ustanovení právnych predpisov.

12. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ZZŠ), právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie
zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.
Podľa § 5 ods. 2 písm. a), právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že

pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej
predĺženia.
Podľa§27ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
v znení neskorších predpisov (zákon č. 514/2003), zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Podľa § 1 zákona č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov
Slovenskej republiky, v znení účinnom v čase vzatia žalobcu do väzby (ZoHP), tento zákon upravuje
práva a povinnosti občanov Slovenskej republiky (ďalej len „občan“) pri hlásení ich pobytu, práva a
povinnosti obcí pri vedení evidencie pobytu občanov, zriadenie registra obyvateľov Slovenskej republiky

(ďalej len „register“), úlohy štátnych orgánov a obcí súvisiace s vedením registra a poskytovanie údajov
z evidencie pobytu občanov a z registra.
Podľa§2ods.1ZoHP,občanhlásivrozsahuustanovenomtýmtozákonommiesto,začiatokaskončenie
svojho pobytu obci, v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice hlási tieto údaje
mestskej časti a vo vojenskom obvode príslušnému úradu (ďalej len „ohlasovňa“).

Podľa § 3 ods. 1, 2 ZoHP, trvalý pobyt je pobyt v mieste stáleho bydliska občana. Občan môže mať v
tom istom čase iba jeden trvalý pobyt a na jednom mieste.(1) Trvalý pobyt je povinný hlásiť každý občan;
pritom hlási údaje uvedené v § 11 písm. a) až c), g) až i) a k). Pri hlásení môže občan uviesť aj svoju
národnosť a akademický titul. (2)
Podľa § 6 ZoHP, občan, ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia s cieľom trvalo žiť v zahraničí,

je povinný pred vycestovaním ohlásiť skončenie trvalého pobytu ohlasovni, ktorá vedie údaje o jeho
trvalom pobyte; v ohlásení uvedie štát a miesto pobytu, kam hodlá vycestovať, a deň začiatku pobytu v
zahraničí, ktorý je zároveň dňom skončenia trvalého pobytu.
Podľa § 8 ods. 1 ZoHP, prechodný pobyt je pobyt občana mimo miesta trvalého pobytu, kde sa občan
dočasne zdržiava, ak má trvať viac ako 90 dní; prechodný pobyt je tiež pobyt občana trvalo žijúceho v

zahraničí, ktorý má na území Slovenskej republiky trvať viac ako 90 dní.
Podľa § 9 ZoHP, občan, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorý sa pripravuje
na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, pred vycestovaním ohlási túto skutočnosť
ohlasovnivmiestetrvaléhopobytu;vohláseníuvedieštátamiestopobytuapredpokladanúdobupobytu.Podľa § 12 ods. 1,2 ZoHP, register je časťou štátneho informačného systému, 6) obsahuje súbor údajov
o obyvateľoch Slovenskej republiky, na ktorých základe možno osobu identifikovať, zistiť jej pobyt a
vzťahy k iným osobám, ako aj ďalšie administratívne údaje vymedzené týmto zákonom. (1) Register

je zdrojom platných údajov o obyvateľoch Slovenskej republiky pre potreby štátnych orgánov, orgánov
územnej samosprávy, iných právnických osôb alebo fyzických osôb. (2)
Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne
nepoprela, sa považujú za nesporné.

13. V konaní medzi stranami nebolo sporné, že uznesením Okresného súdu Trnava z 29.4.2003
bol žalobca vzatý do väzby, že uznesením Krajského súdu v Trnave z 12.11.2004 bol prepustený
z väzby, že väzba žalobcu trvala 581 dní, že dňa 30.9.2002 bola podaná obžaloba na žalobcu pre
prípravu trestného činu vraždy spolupáchateľstvom, pričom Krajský súd Trnava rozsudkom z 17.1.2018
žalobcu spod obžaloby oslobodil, keď nebolo preukázané, že skutok spáchal žalobca. Rozhodnutie
bolo právoplatné 14.5.2019. Nie je sporné, že nárok žalobcu bol predbežne prerokovaný u žalovanej,

žiadosťou z 12.1.2022, posúdenou žalovanou ako nedôvodnou listom z 17.6.2022, doručeným PZ
žalobcu 23.6.2022, že dňa 12.10.2001 bolo žalobcovi vznesené obvinenie, a keďže ho nebolo možné
zaistiť, bolo naň vyhlásené celoštátne pátranie, vydaný príkaz na zatknutie, a následne medzinárodný
zatýkací rozkaz, nie je sporné, že žalobcu sa podarilo predviesť až dňa 29.4.2003, že z výpovede
žalobcu pri rozhodovaní o väzbe vyplýva, že o trestnom stíhaní voči nemu počul, nie je sporné, že sa

zdržiaval v zahraničí v ČR, a nedostavil sa sám pred orgány činné v trestnom konaní na Slovensku.
Sporné je, či si žalobca zavinil sám väzbu, či vedel o trestnom stíhaní od jeho začiatku.

14. Zo zákonnej úpravy vyplýva, že nie každé rozhodnutie v zmysle ust. § 8 ods. 5 písm. a) až c)
zákona č. 514/2003 zakladá nárok na náhradu škody. Zákonnú limitáciu náhrady škody predstavuje §

8 ods. 6 Zákona, ktorý limituje použitie odseku 5. Právo na náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy
SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov totiž nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej
istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Právo na náhradu
škody tak okrem iného nevznikne aj v prípade, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo

väzbu zavinila sama. Ide o obdobu inštitútu spoluzavinenia v zmysle ust. § 441 Občianskeho zákonníka,
avšakstýmrozdielom,žezavineniesavzťahujevýlučnenadôvody,prektorébolaosobavzatádoväzby.
Na naplnenie tohto predpokladu pritom postačuje aj nevedomá nedbanlivosť, spočívajúca nevedomosti
obvineného, že môže svojim konaním spôsobiť určitý následok, hoci to vzhľadom na okolnosti predvídať
mohol alebo mal a to za predpokladu jeho schopnosti rozoznať následok svojho konania a svoje konanie

ovládnuť či od neho upustiť. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená, že jeho zavinené
konanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo v danom prípade dôvodom na podanie návrhu
a vzatie obvineného do väzby. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby pritom nemožno stotožňovať
so zavinením začatia trestného stíhania v zmysle ust. § 199 Trestného poriadku prípadne vznesenia
obvinenia podľa ust. § 206 Trestného poriadku, pretože skutočnosti odôvodňujúce vzatie obvineného

do väzby sú skutkovo odlišné od tých, pre ktoré možno začať trestné stíhanie alebo vzniesť obvinenie.
Z tohto hľadiska teda nie je významné, či konanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný
trestný čin, či skutočne naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, prípadne
či išlo len o priestupok, ale to, či jeho správanie alebo iné relevantné skutočnosti v danom okamihu
vyvolávali dôvodnú obavu, zakladajúcu niektorý z dôvodov väzby. Z uvedeného vyplýva, že zavinenie

obvineného na vzatí do väzby treba zakaždým skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý,
a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval, ktorými sa riadil
a v konečnom dôsledku odôvodnil vzatie obvineného do väzby. Platí pritom, že ak bol obvinený vzatý
do väzby z viacerých dôvodov, postačuje k záveru, že si väzbu zavinil sám, ak zavinil splnenie aspoň
jedného z nich. (z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/161/2013 zo dňa 13.5.2014;

obdobne rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/112/2012 zo dňa 17.7.2014).

15. Základnou otázkou v konaní relevantnou pre posúdenie existencie nároku žalobcu na ním
uplatňovanú náhradu škody za rozhodnutie o väzbe bolo, či si žalobca väzbu zavinil sám, a teda, či
je naplnená negatívna podmienka uvedená v § 5 ods. 2 písm. a) ZZŠ, vylučujúca nárok žalobcu na

náhradu škody. Na základe vykonaného dokazovania, po komplexnom posúdení veci, dospel súd k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, keď uvedená negatívna podmienka je naplnená, keďže žalobca
si väzbu zavinil sám. Z rozhodnutia tunajšieho súdu o vzatí žalobcu do väzby (č.l. 7) vyplýva, že
žalobca vo svojej výpovedi uviedol, „že o tom, že sa voči nemu vedie trestné stíhanie počul, po dobudvoch rokov sa zdržiaval v C. republike v F., v W., v M. O., zdržiaval sa tam pracovne.“. Súčasne
z uvedeného rozhodnutia vyplýva tiež to, že po žalobcovi bolo dňa 14.9.2001 vyhlásené celoštátne
pátranie, ktoré nebolo úspešné, že dňa 31.1.2002 bol na žalobcu vydaný príkaz na zatknutie a následne

dňa 17.4.2002 medzinárodný zatýkací rozkaz, keďže sa obvinený vyhýbal trestnému stíhaniu pobytom
na neznámom mieste. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že obvinenému (žalobcovi) sa nepodarilo doručiť
uznesenie o vznesení obvinenia na adresu trvalého bydliska ani na adresu svokra. Následne sudkyňa
skonštatovala v rozhodnutí, že „prepustením žalobcu na slobodu hrozí dôvodná obava, že sa pobytom
na neznámom mieste bude vyhýbať trestnému stíhaniu, keď po dobu dvoch rokov sa zdržiaval mimo

územia SR, podľa jeho vyjadrenia sa zdržiaval v C. republike, čím je daný dôvod väzby v zmysle § 67
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.“ Z uvedeného rozhodnutia je tak zrejmé, že žalobca v čase jeho
vzatia do väzby (keď žalovaná v konaní nepreukázala, že by žalobca o trestnom stíhaní mal informáciu
už od začiatku trestného stíhania, čo však nie je pre právne posúdenie veci rozhodným) počul o tom,
že sa voči nemu vedie trestné stíhanie, a teda mal informáciu o trestnom stíhaní vedenom na jeho
osobu. Napriek uvedenej informácii však nijako nekontaktoval orgány policajného zboru a ani neposkytol

štátnym orgánom kontakt na svoju osobu, napríklad riadnym splnením si povinností v zmysle ZoHP. Zo
samotnejvýpovedežalobcuajehorodinnýchpríslušníkovjezrejmé,žežalobcasavdobepredvzatímdo
väzbynezdržiavalnamiestesvojhonahlásenéhotrvaléhopobytunaúzemíSR.Zdržiavalsaprevažnena
území ČR a podľa výsluchov uskutočnených na pojednávaní (na rozdiel od výpovede v konaní o väzbe,
kedy uvádzal iba miesta pobytu v ČR) sa priebežne vracal na územie SR, kde sa zdržiaval na adrese

svojho svokra. Povinnosť riadne ohlásiť ohlasovni v zmysle ZoHP svoj skutočný pobyt (či už trvalý, alebo
prechodný) prípadne adresu, kde sa bude občan SR zdržiavať v zahraničí v zmysle ustanovení ZoHP, je
povinnosťou, ktorú má každý občan, či osoba zdržiavajúca sa na území SR (majúca na území SR pobyt),
bez ohľadu na akékoľvek iné okolnosti. Nahlásenie (skutočného a aktuálneho) pobytu zabezpečuje štátu
možnosť vedenia registra obyvateľov, ktorý slúži okrem iného aj ako zdroj platných údajov o obyvateľoch

SR. Ak potom žalobca (ako aj jeho manželka a svokra) uviedol, že sa počas dvoch rokov pred vzatím do
väzby zdržiaval na území ČR, bolo jeho povinnosťou splniť si povinnosť podľa § 6 prípadne § 8 ZoHP
(podľa úmyslu žalobcu ohľadne charakteru pobytu v ČR) a nahlásiť ohlasovni miesto svojho aktuálneho
pobytu v zahraničí. Pre existenciu uvedenej povinnosti je irelevantné, či sa žalobca občasne vracal i na
územieSR,aakočasto,keďzjehovýpovedesúdustálil,žemiestoskutočnéhopobytumalvdanomčase

v ČR. Ako sám žalobca uviedol, keď ho zadržali v T. X., bol „u svokrovcov na návšteve“. Zo samotných
vyjadrení žalobcu (keď ku svokrovcom chodil „na návštevu“ ako i ním udávanej frekvencie návratov
na Slovensko - každý druhý týždeň) je potom vyvoditeľný charakter jeho zdržiavania sa na Slovensku
(iba v podobe občasných návštev), z ktorého je zrejmé, že skutočný pobyt žalobcu bol v danom čase v
ČR. K uvedenému súd dodáva, že ako nehodnoverné vyhodnotil súd výsluchy rodinných príslušníkov

žalobcu v časti, v ktorej uvádzali ako často sa žalobca zdržiaval na území SR pred jeho vzatím do väzby,
keď manželka žalobcu uvádzala, že to bolo tak tri-štyrikrát do týždňa, jej matka, že to bolo tak dva-
trikrát do týždňa, avšak samotný žalobca uvádzal, že na Slovensko sa vracal iba každý druhý týždeň.
Súčasne žalobca pri výpovedi pre účely väzby po jeho zadržaní v roku 2003 podľa uznesenia tunajšieho
súdu (č.l. 7) priamo uvádzal, že sa po dobu dvoch rokov pred zadržaním zdržiaval v ČR. Na základe

uvedeného, poukazujúc na výsluch samotného žalobcu, súd ustálil, že preukázané miesto skutočného
pobytu žalobcu v čase pred jeho vzatím do väzby bolo na území ČR, pričom žalobca túto skutočnosť
ohlasovni pobytu neohlásil, čim porušil svoju povinnosť podľa ZoHP. V každom prípade v konaní nebolo
nijako sporným, že žalobca sa vôbec nezdržiaval na ním nahlásenom mieste trvalého pobytu v SR a
povinnosť ohlásiť ohlasovni jeho skutočný pobyt a zabezpečiť tak možnosť štátnych orgánov (vrátane

orgánov Policajného zboru v prípade potreby) ho vyhľadať a kontaktovať, zostala ním nenaplnená.
Súčasne súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca si podľa jeho výsluchu nepamätá ako mal
zabezpečené preberanie pošty. V situácií, keď žalobca počul o tom, že sa proti nemu vedie trestné
stíhanie, je skutočnosť, že tento nemá riadne a bezpečne ošetrené preberanie pošty (ktorú môže
dôvodne očakávať), ďalšou skutočnosťou potvrdzujúcou, že žalobca si väzbu zavinil sám. Súd neuveril

tvrdeniu svedkyne - manželky žalobcu, že preberanie pošty mali riadne zabezpečené tým, že sa
pravidelne vracali na územie SR, keď „chodili normálne aj domov, tri štyrikrát za týždeň”, keď uvedené
nezodpovedá nemožnosti doručenia uznesenia o vznesení obvinenia podľa údajov v uznesení o
väzbe, ani celkovému postupu OČTK vo veci, kde ešte 11.9.2001 bolo žalobcovi vznesené obvinenie,
14.9.2001 vyhlásené celoštátne pátranie po ňom, ktoré bolo neúspešné, v januári 2002 vydaný príkaz

na jeho zatknutie, následne v apríli 2002 medzinárodný zatýkací rozkaz, pričom žalobcu sa podarilo
zadržať až 29.4.2003. Prirodzeným konaním osoby v situácií, kedy sa „dopočuje“ o tom, že je na ňu
vedené trestné stíhanie, je návšteva orgánov Policajného zboru s cieľom zistenia bližších informácií,
minimálne však zabezpečenie si riadnych (a platných) kontaktných údajov na území SR (či mimonej) v podobe riadne nahláseného trvalého pobytu a zabezpečenia preberania poštových zásielok.
Žiadne z uvedeného žalobca napriek jeho nespornej informácií o trestnom stíhaní nerealizoval, na
základe čoho súd uzatvára, že žalobca vzhľadom na jeho vedomosť o trestnom stíhaní, si musel byť

vedomý (vedomá nedbanlivosť), minimálne však mal a mohol vedieť (nevedomá nedbanlivosť), že po
prípadnom zadržaní bude hodnotený ako osoba vyhýbajúca sa OČTK a trestnému stíhaniu s dôsledkom
väzby. Uvedenú väzbu si potom zavinil práve sám žalobca, a to minimálne v podobe nedbanlivostného
zavinenia, a teda, ak by sa aj v skutočnosti trestnému stíhaniu žalovaný úmyselne nevyhýbal (a bol na
území ČR iba pracovne ako v tomto konaní uvádza), mal a mohol vedieť, že jeho konaním (porušením

zákonnýchpovinnostíonahlásenískutočnéhopobytubezzabezpečenéhopreberaniapoštyvspojeníso
zdržiavaním sa v zahraničí - pobytom na neznámom mieste, a to všetko pri vedomosti o jeho trestnom
stíhaní) bude naplnený dôvod väzby. Vedomosť rodiny žalobcu a skutočnosť, že vzatie do väzby bol
pre nich „blesk z jasného neba“ (ako uviedla svokra žalobcu) je vo veci irelevantným. Pre súd sú
relevantné iba skutočnosti týkajúce sa samotnej osoby žalobcu a jeho zavinenia vo vzťahu k väzobnému
stíhaniu. Tu súd, ako už uviedol, dospel k záveru, že práve vzhľadom na dovtedajšie konanie samotného

žalobcu tunajší súd pri rozhodovaní o väzbe návrhu na vzatie do väzby vyhovel. Žalobca si tak väzbu
zavinil sám vlastným konaním, resp. opomenutím splnenia zákonných povinností, ktoré by umožňovali
riadne zabezpečenie účasti jeho osoby na trestnom stíhaní, aj bez potreby jeho vzatia do väzby. V
uvedenom súd poukazuje na skutočnosť, že situácia by bola iná v prípade, ak by žalobca bol vzatý do
väzby iba preventívne (z dôvodu obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pôsobiť na svedkov a

pod., prípadne, že ujde a bude sa skrývať bez predchádzajúceho konkrétneho konania žalobcu napr.
vzhľadom na vysoký hroziaci trest) bez jeho predchádzajúceho konkrétneho konania, ktoré je základom
väzby. V tomto prípade väzba, do ktorej bol vzatý žalobca bola však väzbou až následného charakteru,
t.j. v reakcii na dovtedajšie konanie žalobcu ako obvineného, ktorým bol pobyt žalobcu na neznámom
mieste,keď„obžalovanýsazdržiavalpodobudvochrokovnaúzemíČRhocivedel,ževSRsavedieproti

nemu trestné stíhanie“, ako stručne zhrnul Krajský súd v Trnave dôvody väzby v odôvodnení Uznesenia
sp.zn. 1T/25/02 zo dňa 12.11.2004, ktorým bol žalobca prepustený z väzby na slobodu (č.l. 8). Uvedené
konanie samotného žalobcu tak spôsobilo následnú obavu, že obvinený sa bude vyhýbať trestnému
stíhaniu (opätovným pobytom na štátu neznámom mieste) a preto bol vzatý do väzby.
Súd tak po komplexnom vyhodnotení situácie dospel k záveru, že práve zavinené konanie žalobcu

(obvineného) bolo v danom prípade dôvodom na podanie návrhu a vzatie obvineného do väzby, keď
práve jeho správanie vyvolalo dôvodnú obavu zakladajúcu dôvod väzby. Súd pritom k argumentácií
žalobcu (poukazujúc na judikatúru), že nie je možné sa opierať len o samotné dôvody väzby z
rozhodnutia o väzbe, uvádza, že skúmal v konaní celkové konanie žalobcu ako obvineného v čase
predchádzajúcom väzbe, pričom ku svojím záverom dospel po komplexnom posúdení vykonaného

dokazovania. Súd sa neuspokojil iba s danosťou zákonného dôvodu väzby v zmysle ustanovenia §
67 Trestného poriadku, ale mal za preukázané konkrétne konanie obvineného, ktoré vyššie popísal, a
ktorým dal sám žalobca príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby, a ktoré malo práve charakter jeho
postoja voči OČTK (zdržiavaním sa na štátu neznámom mieste, dokonca prevažne v zahraničí, bez
preberaniapoštovýchzásieloknaúzemíSR,prijehoinformovanostiovlastnomtrestnomstíhaní).Súdtu

opätovne zdôrazňuje, že je rozdiel, keď sa osoba berie do väzby z dôvodu preventívneho (bez vlastného
zavinenia) a iné, ak príčinou väzby je už doterajšie konanie obvineného/obžalovaného, kedy je väzba
priamym následkom práve tohto doterajšieho konania, a kedy si tak väzbu zaviní obvinený sám, pretože
bez daného konania by k väzbe nebolo potrebné pristúpiť. Na uvedenom závere súdu pritom nič nemení
ani skutočnosť, či sa žalobca na území ČR pre vzatím do väzby zdržiaval z pracovných, alebo iných

dôvodov, pretože povinnosť riadne hlásiť svoj skutočný pobyt nie je viazaná na konkrétne dôvody tohto
pobytu. Súčasne súd dopĺňa, že ani z výpisu z obchodního rejstříku (č.l. 69a,69b) doloženého do spisu
žalobcom nevyplývalo (a teda ani štátne orgány SR to z daného verejne prístupného výpisu nemohli
zistiť), že by sa žalobca zdržiaval na území ČR, keď v spoločnosti DOMČEK, spol. s r.o., figuroval iba v
pozícií spoločníka (ktorý sa aktívne nemusí podieľať na bežnej výkonnej činnosti obchodnej spoločnosti,

keď túto zabezpečuje konateľ spoločnosti), pričom aj tu mal zapísanú ako adresu jeho pobytu adresu
v T. X., na ktorej sa reálne nezdržiaval.

16. Vzhľadom na naplnenie negatívnej podmienky uvedenej v § 5 ods. 2 písm. a) ZZŠ, ktorá vylučuje
možnosť priznania náhrady škody za rozhodnutie o väzbe, sa súd už (z dôvodu hospodárnosti) bližšie

nevenoval splneniu ostatných predpokladov na priznanie náhrady škody, ani argumentácii ohľadne jej
konkrétnej výšky a žalobu žalobcu zamietol.

17. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP,
keď žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, keď žaloba bola zamietnutá, priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). O výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Trnava.
Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami
mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.