Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229905
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1112229905.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Romana Majerského a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: V. M., N.. X.X.XXXX, B. XX, Š.,
zastúpeného: B. M., B.. B..T..Y.., K. X, A., J.Y.: XX XXX XXX, proti žalovanému: Ž. B. T., A., K. X, A.,
J.: XX XXX XXX, o zaplatenie mzdových nárokov s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 4Cpr/9/2012-490, zo dňa 28.4.2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III. a IV. p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo

výške 516,98 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 79,23 eura od 13.6.2011
do zaplatenia, zo sumy 71,27 eura od 13.7.2011 do zaplatenia, zo sumy 52,82 eura od 13.8.2011 do
zaplatenia, zo sumy 88,03 eura od 13.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 76,02 eura od 13.10.2011 do
zaplatenia, zo sumy 70,42 eura od 13.11.2011 do zaplatenia, zo sumy 79,19 eura od 13.12.2011 do
zaplatenia (výrok I.), konanie v časti uplatnenej istiny vo výške 1.058,73 eura zastavil (výrok II.), vo
zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.) a nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania (výrok
IV.).

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 14.9.2012 pôvodne domáhal zaplatenia
istiny 1.139,97 eura, ktorý nárok podaním zo dňa 14.1.2013 rozčlenil na sumu istiny 612,61 eura a
úrokov z omeškania vyčíslených pevnou sumou 527,36 eura. Podaním zo dňa 8.6.2014 žalobca rozšíril
žalobu a žiadal priznať istinu 3.317,44 eura a úrok z omeškania vyjadrený pevnou sumou 840,23
eura. Svoj žalobný nárok žalobca upravil podaním zo dňa 16.10.2021, v zmysle ktorého žiadal priznať
istinu 2.258,71 eura a úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo súm jednotlivých nedoplatkov

na mzdách počínajúc od 13. dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Súd prvej inštancie vyhodnotil
predmetný dispozičný úkon žalobcu ako čiastočné späťvzatie žaloby a zároveň rozšírenie žaloby v časti
príslušenstva, preto vyzval žalobcu na presnú špecifikáciu rozsahu čiastočného späťvzatia v časti istiny,
ako aj ozrejmenia, či vzhľadom na rozšírenie žaloby v časti príslušenstva zotrváva aj na nároku na
zaplatenie príslušenstva stanoveného pevnou sumou. Žalobca v podaní zo dňa 8.3.2022 (doručenom
dňa 22.3.2023) uviedol, že berie žalobu v časti istiny 1.058,73 eura späť, zotrváva na uplatnenom nároku
o zaplatenie úroku z omeškania stanovenom pevnou sumou a rovnako žiada priznať príslušenstvo tak,

ako ho vyčíslil v podaní zo dňa 16.10.2021. Nakoľko ide o dispozitívny úkon žalobcu a žalovaný s
čiastočným späťvzatím súhlasil, súd prvej inštancie v zmysle § 145 ods. 2 CSP konanie v tejto časti
zastavil (výrok II.).3. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol v žalovanom období
(august 2009 až november 2011) zamestnancom žalovaného na základe písomnej pracovnej zmluvy
ako hasič. Jeho práca bola určená denným poriadkom tak, že pracovný čas trval 24 hodín a potom

nasledovala 48-hodinová prestávka mimo pracoviska. V čase od 18:00 hod. do 24:00 hod.
bol nariadený tzv. „odpočinok na pracovisku“, počas ktorého čakal na výkon práce. Žalovaný potvrdil, že
pôvodne nevyplácal zamestnancom za uvedený časový úsek žiadnu mzdu ani náhradu mzdy, majúc za
to, že sa nejedná o pracovnú pohotovosť, nakoľko zamestnanci mali vytvorené podmienky na oddych
a prácu nevykonávali. K vyplácaniu mzdových nárokov za predmetný úsek pristúpil až na základe

rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.2.2012 pod sp. zn. 8Co/209/2011. Z odôvodnenia
citovaného rozsudku vyplýva, že odvolací súd v zhode zo súdom prvej inštancie dospel k záveru,
že službu v čase od 18:00 hod do 24:00 hod. (s výnimkou výjazdu na zásah) nemožno kvalifikovať
ako odpočinok v zmysle § 85 ods. 2 Zákonníka práce, ale minimálne ako neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti podľa § 96 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. Spornou v konaní
zostala otázka výšky a výpočtu mzdového nároku za daný časový úsek neaktívnej časti pracovnej

pohotovosti za obdobie od augusta 2009 do novembra 2011. Z dôvodu viacerých zmien žaloby v
konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, a preto súd prvej inštancie primárne
skúmal, či je uvedená námietka dôvodná.

4. Žalobca sa pôvodne žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 14.9.2012, doplnenou podaním

zo dňa 14.1.2013, domáhal od žalovaného zaplatenia nároku za pracovnú pohotovosť za uvedené
obdobie vo výške 1,69 eura/hod. za rok 2009, vo výške 1,76 eura/hod. za rok 2010 a vo výške 1,82
eura/hod. za rok 2011, spolu 1.139,97 eura (z čoho istina predstavovala sumu 612,61 eura a úroky z
omeškania za dané obdobie v sume 527,36 eura). Žalobca reagoval na procesnú obranu žalovaného
vo vzťahu k správnosti výpočtu pôvodne nesprávne určeného skutočného počtu hodín pracovnej

pohotovosti podaním zo dňa 10.6.2014, ktorým upravil výšku nároku; domáhal sa tak istiny 3.317,44
eura a zvyšného úroku z omeškania 840,23 eura. Pri výpočte vychádzal z hodinovej mzdy vypočítanej
z tarifnej mzdy platnej pre siedmu tarifnú triedu. Uvedená zmena žaloby bola súdom prvej inštancie
pripustená uznesením zo dňa 4.11.2014, č. k. 4Cpr/9/2012-52, v spojení s opravným uznesením zo
dňa 26.10.2015, č. k. 4Cpr/9/2012-56. Podaním doručeným súdu prvej inštancie 18.10.2021 vyčíslil

žalobca svoj nárok sumou istiny 2.258,71 eura brutto s úrokom z omeškania uplatneným percentuálnou
sadzbou od vzniku omeškania s výplatou jednotlivých súm mesačne od 13. dňa príslušného mesiaca
do zaplatenia; vo zvyšku istiny vzal žalobu späť, pričom toto späťvzatie sa nevzťahovalo na úroky z
omeškania uplatnené pevnou sumou.

5. Súd prvej inštancie poukázal na ustálenú súdnu prax i právnu teóriu, z ktorej vyplýva, že ak v
dôsledku zmeny žaloby zostane zachovaný tzv. hmotnoprávny nárok uplatnený pôvodnou žalobou,
dôjde k spočívaniu premlčania už podaním pôvodnej žaloby a zmena žaloby nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby. Ak však v dôsledku zmeny žaloby dôjde k zmene procesného nároku alebo zmene
hmotnoprávneho dôvodu vo forme prekvalifikovania uplatneného subjektívneho práva, za začiatok

spočívania premlčacej doby treba považovať až doručenie zmeny žaloby. Žalobca sa podaním zo dňa
8.6.2014 domáhal výplaty hodinovej mzdy vypočítanej z tarifnej mzdy platnej pre siedmu tarifnú triedu
ako doplatku mzdového nároku nad žalovaným vyplatenú výšku, t. j. rozdielu medzi pôvodne žalovanou
a žalovaným v priebehu konania vyplatenou mzdou a žalobcom novo vypočítanou výškou mzdy v
celkovej výške 3.317,44 eura a úroku z omeškania vo výške 840,23 eura. Podľa názoru súdu prvej

inštancie podanie zo dňa 8.6.2014 svojím obsahom nepredstavuje zmenu žaloby len ako rozšírenie
žalovanej istiny a príslušenstva, ale aj podstatnú zmenu pre vec rozhodujúcich skutočností, t. j. ide
o kvantitatívnu, ale i kvalitatívnu zmenu žaloby, nakoľko si touto zmenou uplatňuje iný, ako pôvodne
žalovaný, a v mesiacoch jún a september 2012 žalovaným vyplatený, mzdový nárok. Z
uvedeného vyplýva, že žalobca si týmto podaním uplatnil celkom iný hmotnoprávny nárok vyplývajúci

zo zmenených skutkových okolností (vyplatenie pôvodne žalovaného nároku a uplatnenie nároku na
doplatenie mzdy zo žalobcom novo vypočítanej výšky mzdy vychádzajúc z inej hodinovej mzdy),
premlčané vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote sú novo uplatnené nároky, ktorých splatnosť
nastala pred 11.6.2011, spolu s úrokom z omeškania. Za nepremlčané považoval súd prvej inštancie
mzdové nároky od mája 2011 do novembra 2011 (mzdové nároky za mesiac máj boli splatné 12.6. s

tým, že najneskôr si žalobca mohol uplatniť mzdové nároky za máji 2011 dňa 13.6.2014).

6. Žalovaným uplatnenú námietku premlčania nevzhliadol súd prvej inštancie za rozpornú s dobrými
mravmi majúc za to, že žalovaný nemal možnosť ovplyvniť časový okamih uplatnenia mzdovýchnárokov žalobcom v tomto konaní. Postup žalovaného, v zmysle ktorého nemal dlhodobo vyplácať
zamestnancom mzdový nárok za dobu odpočinku na pracovisku, sám osebe nemôže zakladať
dôvodnosť rozporu s dobrými mravmi. Inštitút uplatnenia námietky premlčania má prispievať k právnej

istote pred časovo neobmedzeným výkonom práva. Konflikt s dobrými mravmi môže vzniknúť len vo
výnimočných prípadoch, ak je dôsledkom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie
premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik nároku na plnenie pre uplatnenie premlčacej doby
bol neprimerane tvrdou sankciou v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatneného práva a dôvodov,
pre ktoré si svoj nárok neuplatnil včas. Napriek tomu, že žalobca v konaní vystupuje ako slabšia strana

sporu, bol od začiatku súdneho konania zastúpený právnym zástupcom. Žalobca v konaní neprodukoval
žiadnu procesnú obranu, z ktorej by bolo možné vyvodiť dôvody, ktoré mu neumožňovali uplatniť si v
pôvodnej žalobe mzdový nárok vo výške a na základe skutkového zdôvodnenia prezentovaného až v
rozšírení žalobného petitu.

7. Po zohľadnení žalovaným vznesenej námietky premlčania súd prvej inštancie ďalej rozhodoval o

nepremlčanom mzdovom nároku žalobcu na náhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za
obdobie od mája 2011 do novembra 2011 vrátane. Mzdový nárok žalobcu na náhradu mzdy za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti súd prvej inštancie právne kvalifikoval ako nárok na mzdu za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa ustanovenia § 96 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce. I keď
sa predmetná doba započítava do pracovného času, nejde o výkon práce, nakoľko žalobca v danom

čase prácu skutočne nevykonával, avšak bol v štádiu pripravenosti na výkon práce, čo plne zodpovedá
inštitútu pracovnej pohotovosti (okrem času, kedy bol žalobca povolaný k zásahu). V zmysle § 3
citovaného ustanovenia Zákonníka práce prináleží žalobcovi mzda vo výške pomernej časti základnej
zložky, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu (do
31.8.2011 najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu

pre 1. stupeň náročnosti práce). Medzi sporovými stranami bol sporný výklad pojmu „pomerná časť
základnej zložky mzdy“. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že s poukazom na jednotlivé
ustanovenia Zákonníka práce možno dospieť k záveru, že pomerná časť je časť priamo určiteľná a
vyčísliteľná, v danom prípade ako časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti.
Vo všeobecnosti za základnú zložku mzdy v zmysle § 119 ods. 3 Zákonníka práce možno považovať

zložkumzdyposkytovanúzamestnancovipodľaodpracovanéhočasualebopodľadosiahnutéhovýkonu.
Vdanomprípadejezákladnouzložkoumzdymesačnýplatapomernáčasťjepodielommesačnéhoplatu
zodpovedajúcim pracovnej pohotovosti (mesačná mzda: fond pracovného času x počet hodín neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti). Potom pomerná časť základnej zložky sa rovná časti mesačnej mzdy
zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného

fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s
argumentáciou žalovaného, že zákon neurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy ani výpočet, že z
uvedeného dôvodu je stanovenie pomernej časti základnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom; z gramatického výkladu
ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce možno vyvodiť, že zákonné minimum pre odmeňovanie

neaktívnej časti pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je
dohodnutánižšousumou,akojeminimálnamzda.Naopak,súdprvejinštanciesapriklonilkargumentácii
žalovaného o úmysle zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce a mzdu za aktívnu a
neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo v zásade
vychádza z únijného práva. Za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej

zložky mzdy zamestnanca, to znamená nie mzda v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad
rámec základnej zložky mzdy. V danom prípade nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy, v dôsledku
čoho sa tarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom pre výpočet pomernej časti základnej zložky
mzdy. Súd prvej inštancie zároveň poukázal aj na subsidiárny charakter predmetného ustanovenia, v
dôsledku ktorého mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá v

pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého základná zložka
mzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná
časť základnej zložky mzdy. Iná úprava mzdy môže byť len v prospech zamestnanca. Kolektívna
zmluva a smernica zamestnávateľa priznáva zamestnancovi nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť
vo výške zákonného minima upravené v ustanovení § 96 ods. 3 Zákonníka práce za čiarkou, avšak

nereflektuje, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy vyššia
ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancovi nárok na mzdu v nižšej výške, ako je
upravené v ustanovení § 96 ods. 3 Zákonníka práce a preto je v tejto časti s poukazom na ustanovenie
§ 231 ods. 1 Zákonníka práce a ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb., neplatnou. Súd prvejinštancie neprihliadol na právny názor vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky v odôvodnení
uznesenia zo dňa 29.4.2019 pod spisovou značkou 4Cdo/165/2018 predovšetkým s poukazom na
nemeritórny charakter predmetného rozhodnutia, ako aj na zrejmý rozpor medzi znením kolektívnej

zmluvy, súčasťou ktorej je predmetná smernica o odmeňovaní zamestnancov a Zákonníkom práce ako
všeobecne záväzným právnym predpisom.

8. K nepremlčanej časti nároku žalobcu, teda k mzdovému nároku za mesiace máj 2011 až november
2011 súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si podaním zo dňa 16.10.2021 presne vyčíslil výšku

nedoplatku za dané obdobie, pričom zohľadnil žalovaným skôr vyplatenú náhradu za pracovnú
pohotovosť, a to konkrétne za mesiac máj 2011 vo výška 79,23 eura, za mesiac jún 2011 vo výške 71,27
eura, za mesiac júl 2011 vo výške 52,82 eura, za mesiac august 2011 vo výške 88,03 eura, za mesiac
september vo výške 76,02 eura, za mesiac október vo výške 70,42 eura a za mesiac november vo
výške79,19eura.Žalovanýuvedenúvýškunárokovvkonanínesporoval,sporovallendôvodnosťnároku
a oprávnenosť takéhoto výpočtu. Súd prvej inštancie výšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej

pohotovosti na pracovisku za obdobie máj 2011 až november 2011 určil tak, že výsledok podielu tarifnej
mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti na pracovisku. V súvislosti s použitými premennými pre výpočet mzdy za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti súd prvej inštancie uviedol, že vychádzal z fondu pracovného času použitého
znalkyňou Q.. J.. Z. R. v znaleckom posudku č. 6/2016, vyhotovenom v konaní vedenom pod sp. zn.

19Cpr/7/2012 vo veci žalobcu V. Š. proti žalovanému, v skutkovo totožnej veci. Počet hodín neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti v konaní nebol sporný a vyplýval zo žalovaným predloženého rozpisu.
Výška mzdy žalovaným vyplatenej za konkrétny mesiac predstavuje násobok počtu hodín neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a hodinovej mzdy určenej v Smernici pre odmeňovanie
zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105 - O105. Jej výška sporná v konaní nebola. Na uvedenom základe

súd prvej inštancie priznal žalobcovi doplatok mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v celkovej
výške 516,98 eura; za máj 2011 vo výške 79,23 eura; za jún 2011 vo výške 71,27 eura; za júl 2011 vo
výške 52,82 eura; za august 2011 vo výške 88,03 eura; za september 2011 vo výške 76,02 eura; za
október 2011 vo výške 70,42 eura; za november 2011 vo výške 79,19 eura. Vo zvyšnej časti uplatneného
a premlčaného nároku súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovaný sa nevyplatením mzdy v súlade

s ustanoveniami Zákonníka práce v lehote splatnosti dostal do omeškania a preto súd prvej inštancie
vyhovel žalobe aj v časti požadovaného úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z nedoplatku za
jednotlivé mesiace v období máj 2011 až november 2011, a to vždy dňom nasledujúcim po dni splatnosti
dňa 12. príslušného kalendárneho mesiaca, teda počnúc 13. dňom v mesiaci do zaplatenia. Žalobca
si v konaní uplatnil úrok z omeškania pevnou sumou vo výške 527,36 eura (doplnením žaloby zo dňa

14.1.2013) a vo výške 840,23 eura (rozšírením žaloby zo dňa 8.6.2014). Po rozšírení žaloby podaním
zo dňa 16.10.2021 v percentuálnej výške za počet dní od splatnosti tej-ktorej sumy žalobca zotrval aj
na uplatnenom úroku z omeškania určenom pevnou sumou. Žalobca ani v podaní zo dňa 8.3.2023
dostatočným spôsobom nešpecifikoval uvedenú časť nároku, z uvedeného dôvodu súd nemal možnosť
preskúmať, aká časť je konzumovaná rozšírením príslušenstva o úroky z omeškania v percentuálnej

výške, a preto žalobu v tejto časti zamietol.

9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods.
1 CSP. V časti uskutočneného späťvzatia vo výške 1.058,73 eura zastavenie konania zavinil žalobca v
dôsledku svojej dispozície s predmetom konania. Čo sa týka úspešnosti žalobcu v merite veci, súd prvej

inštancie žalobcovi priznal sumu 516,98 eura s príslušenstvom oproti požadovanej sume 2.258,71 eura
s príslušenstvom, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že úspešnejším v spore bol žalovaný. Nakoľko
však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, tento si nárok na ich náhradu neuplatnil, súd prvej
inštancie mu s poukazom na princíp hospodárnosti obsiahnutý v čl. 17 Základných princípov CSP nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, podľa obsahu ktorého napadol
zamietajúci výrok III. a súvisiaci výrok IV. o náhrade trov konania, a žiadal rozsudok v napadnutej časti
zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu 2.584,71 eura s úrokmi z omeškania a priznať mu voči
žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %, resp. rozsudok v napadnutej

časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako odvolací dôvod uviedol § 365 písm.
h) CSP, keď súd prvej inštancie nesprávne interpretoval § 101 Občianskeho zákonníka v spojení s §
140 ods. 1 a 2 CSP a nesprávne vyhodnotil uplatnenie námietky premlčania, nakoľko nezapočítal do
nepremlčaných nárokov nárok uplatnený samotnou žalobou, resp. jej modifikáciou.11. K akceptácii námietky premlčania s tým, že žalobca dostatočne neodôvodnil rozpor námietky
premlčania s dobrými mravmi uviedol, že presný výpočet nároku vychádzal z náročného odborného

posúdenia, keďže samotný výklad sporného ustanovenia o odmene vo výške pomernej časti základnej
zložky mzdy (§ 96 ods. 3 Zákonníka práce), bol ohniskom sporu. V tejto otázke bolo nutné vyhotoviť
znalecký posudok, ktorý bol vyhotovený Q.. J. Z. R. v obdobnom konaní vedenom na súde prvej
inštancie pod sp. zn. 19Cpr/7/2012. Až na základe tohto znaleckého posudku bolo možné presne
špecifikovať nároky žalobcu v tomto konaní, a preto prišlo k poslednej úprave vyčíslenia žalobcovho

nároku na výpočet, ktorý vychádzal z rovnice výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
podľa tohto znaleckého posudku. Podľa žalobcu ide o nejednoznačnú situáciu, kedy síce otázkou je
správny výklad a aplikácia zákonného ustanovenia (§ 96 ods. 3 Zákonníka práce), ktorá sa môže
na prvý pohľad javiť ako otázka právna, spadajúca do gescie súdneho rozhodovania a opierajúca
sa o prípadnú existujúcu judikatúru, avšak samotný súd vo veci žalobcu V. Š. vyhodnotil, že je
potrebné vyhotoviť znalecký posudok odborníkom z odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo/personalistika,

za účelom zistenia správneho matematického výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
vyplývajúceho zo zákonného ustanovenia gramaticky konštruovaného ako „pomerná časť základnej
zložky mzdy.“ Samotný žalovaný po procesnej rovine napadol tento znalecký posudok s argumentom,
že nemožno vykonať znalecké dokazovanie v otázke právnej, ktorá je predmetnom právneho výkladu.
Žalobca z dôvodu tejto nejednoznačnosti taktiež prvotne nemal vedomosť, že pri otázke správnej

aplikácie ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce nejde výlučne o otázku právneho výkladu, a
je potrebné vyhotoviť znalecký posudok znalca z odboru účtovníctvo a daňovníctvo/personalistika.
Žalobca sa preto spoliehal na zásadu iura novit curia, a mal za to, že súd rozhodne o jeho nároku po
právnomposúdenísprávnehovýkladupredmetnéhoustanoveniaoodmenezaneaktívnučasťpracovnej
pohotovosti. Poukázal na § 319 CSP, podľa ktorého v individuálnych pracovnoprávnych sporoch súd

vykoná aj dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Použitím
ad absurdum, v konaniach zamestnanca proti zamestnávateľovi stačí zo strany zamestnanca uviesť
napr. skutočnosť, že mu nebola vyplatená mzda v plnej výške, za aké obdobie, spolu so základným
odôvodnením, prečo sa nazdáva, že tomu tak je, a žalobný petit. Žalobca už v pôvodnej žalobe
uviedol, že mu nebola vyplatená mzda vo výške, v akej mu mala byť vyplatená, a túto povinnosť si

splnil. Na základe vyššie uvedeného preto žalobca neuplatnil nárok v jeho správnom výpočte (podľa
znaleckéhoposudku)skôr-nedisponovalspôsobomsprávnehovýpočtu,anevedelženasprávnyvýklad
ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce je potrebné vyhotoviť znalecký posudok, a nejde len o otázku
právneho posúdenia. Žalobca preto trval na tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v
prípade žalobcu v rozpore s dobrými mravmi; uvedené vyhodnotil súd prvej inštancie po právnej rovine

nesprávne.

12. V súvislosti s konštatovaním súdu prvej inštancie, že ak v dôsledku zmeny žaloby dôjde k zmene
procesného nároku alebo zmene hmotnoprávneho dôvodu vo forme prekvalifikovania uplatneného
subjektívneho práva, za začiatok spočívania premlčacej doby treba považovať až doručenie zmeny

žaloby, žalobca uviedol, že k zmene jeho procesného nároku, alebo zmene hmotnoprávneho dôvodu
neprišlo. Nárok si riadne uplatnil formou žalobného petitu (resp. modifikácie žaloby - podanie zo dňa
8.6.2014), ktorý je v uplatnenej výške a za obdobie 3 roky spätne od uplatnenia nemôže byť premlčaný.
Riadne dôvodil, že ide o nedoplatky na mzde za jednotlivé mesiace. Zmeny, ktoré vykonal, iba upravili
výšku nároku za jednotlivé mesiace, kedy sa mzda stala splatná. Súd prvej inštancie považoval za

nepremlčané mzdové nároky žalobcu iba tie, ktoré vznikli za obdobie od mája 2011 do novembra 2011
s argumentáciou, že mzdový nárok za máj 2011 splatný 12.6. si mohol žalobca najneskôr uplatniť dňa
13.6.2014. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého neprihliadal na úroky z omeškania uplatnené v
podaní žalobcu zo dňa 8.6.2014 pevnou sumou vo výške 840,23 eura vnímal žalobca ako rozporný so
zákonom, nakoľko v zmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP zmenou žaloby je rozšírenie uplatneného práva,

uplatnenie iného práva alebo podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca
mal za to, že zmena právnej kvalifikácie nároku zo strany žalobcu nie je zmenou žaloby, nakoľko
právna kvalifikácia uvedená v žalobe nie je pre súd právne záväzná, keďže civilné konanie vychádza
z princípu iura novit curia. Zmena právnej kvalifikácie uplatneného nároku počas súdneho konania
nemôžemaťvplyvnapremlčanieuplatnenéhopráva.Žalobcaďalejuviedol,žeobčianskesúdnekonanie

je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený
nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia
ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu
právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorejprávnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť,
či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti,
ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne
právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých
právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Žalobca mal za to, že počas
konania boli skutkové tvrdenia v podstatných rysoch konzistentné. Počas konania došlo k dvom zmenám
žaloby, a to v podaní z 10.6.2014 a v podaní z 8.3.2022, kedy si žalobca najprv uplatnil vyššiu sumu,

pričom neskoršie uplatnenie nároku v nižšom rozsahu nemá vplyv na prerušenie premlčacej doby ku
skôr uplatnenej časti nároku.

13. Súd prvej inštancie podľa žalobcu opomenul skutočnosť, že žalovaný uhradil žalobcovi časť nároku
na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, pričom pri úhrade jasne nešpecifikoval, aký nárok je
uspokojovaný. V takom prípade mal súd prvej inštancie aplikovať § 34 Zákonníka práce, podľa

ktoréhoplatí,ževprípade,akjezamestnávateľpovinnýuspokojiťviacpeňažnýchnárokovzamestnanca,
pričom poskytnuté plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých peňažných nárokov, má sa za to, že je
uspokojený nárok najskôr splatný, pokiaľ zamestnávateľ pri plnení výslovne nevyhlási, že uspokojuje
iný nárok.

14. Žalobca si z titulu nedoplatkov na mzde riadne uplatnil žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa
14.9.2012 sumu 1.139,97 eura, podaním zo dňa 10.6.2014 sumu 3.324,37 eura a úrok z omeškania
vo výške 840,23 eura, podaním zo dňa 16.10.2021 sumu 2.258,71 eura spolu s úrokmi z omeškania
určených percentuálne od dátumov splatnosti jednotlivých výplat. Všetky tieto podania bez ohľadu na
presnosť právnej kvalifikácie majú za následok pretnutie plynutia premlčacej lehoty 3 roky spätne od

každého z podaní a vo výške, akou bola žaloba, resp. jej modifikácia uplatnená. Súd prvej inštancie
priznal nedoplatky na mzde uplatnené podaním žalobcu vo výške spolu 516,98 eura, a to nasledovne:
za máj 2011 vo výške 79,23 eura; za jún 2011 vo výške 71,27 eura; za júl 2011 vo výške 52,82 eura;
za august 2011 vo výške 88,03 eura; za september 2011 vo výške 76,02 eura; za október 2011 vo
výške 70,42 eura; za november 2011 vo výške 79,19 eura. Podaním zo dňa 16.10.2021 žalobca síce

zmenil uplatnený výpočet úrokov z omeškania na úroky z omeškania určené percentuálne od dátumu
splatnosti jednotlivých výplat, avšak po procesnej rovine netreba opomenúť, že aj podaním zo dňa
10.6.2014 a uplatnením úrokov z omeškania pevnou sumou vo výške 840,23 eura prišlo k „pretnutiu“
plynutia premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie uviedol, že zo strany žalobcu nebolo zrejmé, či posledné
vyčíslené úroky z omeškania percentuálnou sadzbou konzumujú skôr vyčíslené úroky z omeškania.

Úroky vyčíslené pevnou sumou v predchádzajúcich podaniach boli zákonným úrokom vypočítaným k
dátumu kreovania príslušného podania z istiny, ktorá bola požadovaná v danom podaní. Percentuálne
vyčíslené úroky poslednou zmenu žaloby v sebe teda konzumujú úroky uplatnené pevnou sumou. Z
tohto dôvodu však nemôžu byť takto uplatnené úroky premlčané do výšky, v akej boli uplatnené pevnou
sumou, keďže týmto uplatnením nároku prišlo k pretnutiu premlčacej doby. Samotný súd prvej inštancie

pritom citoval vyjadrenie žalobcu, že percentuálne úroky z omeškania prevyšujú a zahŕňajú v sebe
v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou. Žalobca tak mal nárok aj na úroky
z omeškania určené pevnou sumou do výšky 840,23 eura za nepremlčané obdobie 3 roky spätne
od 10.6.2014, ktoré boli vypočítané podľa zákonnej úrokovej sadzby ku dňu tvorby podania zo dňa
10.6.2014. Súd prvej inštancie podľa žalobcu opomenul, že nepremlčanou taktiež nemôže byť suma

uplatnená samotnou žalobou vo výške 1.139,97 eura a v podaní zo dňa 10.6.2014 vo výške 3.324,37
eura, bez ohľadu na jej právnu kvalifikáciu. Žalobca v nej dostatočne špecifikoval, že ide o nedoplatky na
mzde, a pri aplikácii zásady iura novit curia je právna kvalifikácia nároku zo strany žalobcu bez právnej
relevancie. Zároveň má žalobca nárok aj na úroky z omeškania vyčíslené percentuálnym úrokom z
uplatnených nepremlčaných istín - 3 roky spätne od uplatnenia týchto úrokov percentuálnym vyčíslením,

podaním zo dňa 16.10.2021, resp. podaním zo dňa 8.3.2023. Podľa záveru súdu prvej inštancie sú
oprávnené iba nároky žalobcu na istiny pozostávajúce z nedoplatkov na mzde vo výplatných termínoch
za máj až november 2011, spolu vo výške 516,98 eura, a z týchto vypočítal úroky z omeškania. Úroky z
omeškania však nesprávne priznal iba z istín za mesiace máj až november 2011, t. j. pokrývajúc výplatné
termíny istín 3 roky spätne od podania 10.6.2014 z titulu premlčania. Žalobca svojimi podaniami bez

premlčania uplatnil aj nároky za výplatné termíny predchádzajúce máju 2011, do výšky 1.139,97 eura
žalobou a v podaní zo dňa 10.6.2014 vo výške 3.324,37 eura. Z tohto dôvodu má nárok aj na úroky
z omeškania v zmysle pripustenej zmeny žaloby z týchto istín (po priradení k jednotlivým výplatným
termínom), hoc aj iba za nepremlčaný časový úsek 3 rokov spätne od uplatnenia percentuálnych úrokovz jednotlivých istín. Napr. ak má žalobca nárok na vyplatenie istiny vo výške 79,23 eura za apríl 2011, a
úrok z omeškania z tejto istiny si uplatnil až podaním zo dňa 16.10.2021 vo výške 9 % ročne zo 79,23
eura od 13.4.2011 do zaplatenia, nepremlčuje sa nárok na tento úrok z omeškania za obdobie 3

roky spätne od 16.10.2021, t. j. nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 79,23 eura
od 16.10.2018 do zaplatenia. Žalobca tak má nepremlčaný nárok na úrok z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 79,23 eura od 13.4.2018 do zaplatenia (3 roky spätne od jeho nepremlčaného uplatnenia
podaním z 16.10.2021) - z istiny splatnej dňa 13.4.2011. Uvedené platí aj pre úroky z omeškania z
ostatných mesiacov istiny, ktoré si žalobca riadne uplatnil, teda istiny, ktoré pokrýva suma uplatnená

žalobou vo výške 1.139,97 eura žalobou a v podaní zo dňa 10.6.2014 vo výške 3.324,37 eura.

15. Proti výroku I. napadnutého rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok v napadnutej
časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Uviedol, že základnou povinnosťou žalobcu v konaní je povinnosť
tvrdiť relevantné skutočnosti v rozsahu, aby bolo možné posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku.
Predpokladom úspešnosti žaloby je teda (i) najskôr relevantné skutočnosti tvrdiť a (ii) potom ich

preukázaťpríslušnýmilistinnýmialeboinýmidôkazmi.Povinnosťtvrdenianazývanáibremenomtvrdenia
je primárnou povinnosťou žalobcu ako strany sporu, ktorý iniciuje súdne konanie. Ako iniciátor súdneho
sporu by mal žalobca vedieť, z akého dôvodu si uplatňuje určitý nárok voči protistrane a tieto dôvody
náležite prezentovať už v samotnej žalobe a neposkytovať súdu len všeobecne formulované vysvetlenia
bez vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam a tvrdeniam potrebným pre posúdenie uplatneného

nároku. Absencia týchto dôvodov robí nárok žalobcu nepreskúmateľným a odníma protistrane možnosť
adekvátne sa voči takémuto nedostatočnému návrhu - tvrdeniu - brániť, keďže nepozná dôvody a
rozhodné skutočnosti, pre ktoré sa voči nemu konanie vedie, a z ktorých žalobca vychádza pri uplatnení
si svojho nároku práve v požadovanej výške uvedenej v žalobe (resp. jej zmene). Tvrdenie rozhodných
skutočností stranou nie je súdom vynútiteľné. Súd nemôže nahrádzať alebo dotvárať skutkové tvrdenia

žalobcu o ním uplatnenom nároku a rozhodovať o vlastnej predstave o rozhodujúcich skutkových
okolnostiach. Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu uvádza, že okruh rozhodujúcich skutočností,
ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne
určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa

dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ)
povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe
poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú
náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené
skutočnosti;žalobcuzaťažujedôkaznébremenopreukázaťuzavretiezmluvyaposkytnutieplneniapodľa

nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno
dôkazu (rozsudok z 22.9.2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010).

16. Týmto požiadavkám žalobca, podľa názoru žalovaného, neučinil zadosť. Žalobou doručenou súdu
dňa 14.9.2012 sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy vo výške 1.139,97 eura, ako aj

náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe písomnej pracovnej zmluvy vykonáva
pre žalovaného funkciu hasiča. Pracovný deň žalobcu trval 24 hodín a po ňom nasledovala 48-
hodinová prestávka mimo pracoviska. Pracovná činnosť bola určená Denným poriadkom, ktorý bol pre
žalobcu záväzný. Na základe novely Zákonníka práce účinnej od 1.9.2007 zmenil žalovaný rozloženie
pracovného času a vydal nový Denný poriadok účinný od 1.9.2007, v ktorom zaviedol tzv. „Odpočinok

na pracovisku“ v čase od 18:00 hod. do 24:00 hod., za obdobie, ktoré žalobcovi nevyplácal žiadnu
mzdu, ani náhradu mzdy. Žalobca mal za to, že za uvedené obdobie mu patrí náhrada mzdy minimálne
v rozsahu pracovnej pohotovosti. Podaním doručeným súdu dňa 16.1.2013 žalobca k výške nároku
uviedol, že žalovaná suma predstavuje nedoplatok nárokovaných mzdových náhrad, konkrétne nárok
na náhradu za pracovnú pohotovosť podľa § 96 ods. 5 Zákonníka práce, a to za obdobie od septembra

2009 do júla 2011. Spolu s nárokom požadoval žalobca aj príslušný úrok z omeškania, pričom žalobou
uplatnená výška istiny tak mala predstavovať sumu vo výške 612,61 eura a úroky z omeškania sumu
vo výške 527,36 eura. Podaním zo dňa 10.6.2014 rozšíril žalobca žalobou uplatnený nárok, nárok ktorý
odôvodnil tým, že dňa 15.1.2013 bola vykonaná inšpekcia Inšpektorátom práce Žilina u žalovaného. V
správe inšpektora práce bolo konštatované, že žalovaný vyplácal za každú hodinu mzdu vo výške 2,09

eura v roku 2012 a mzdu vo výške 2,16 eura/hod v roku 2013. Hodnota dlžnej sumy žalobcu v siedmej
tarifnej triedy prestavuje sumu vo výške 4.849,69 eura ako istiny, ako aj príslušný úrok z omeškania.
Žalovaný doposiaľ plnil len časť istiny vo výške 1.525,32 eura, preto sa žalobca od žalovaného domáha
zaplatenia istiny vo výške 3.324,37 eura, úroku z omeškania a náhrady trov konania. Následne podanímzo dňa 8.6.2014 žalobca žiadal priznať sumu istiny vo výške 3.317,44 eura a úrok z omeškania vo
výške 840,23 eura. V súhrnom vyjadrení k veci zo dňa 16.10.2021 žalobca s poukazom na rozhodnutia
v obdobných veciach označil za rozhodujúce znenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý určuje, že

zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške
pomernej časti základnej zložky mzdy. Zároveň aj určuje jej minimálnu výšku a to tak, že táto nesmie byť
nižšiaakominimálnamzda.Výškuzákladnejzložkymzdyžalobcujemožnéurčiťpodľavzorca:Mesačná
mzda / Fond pracovného času x Počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Počet hodín
uviedol žalovaný a sú súčasťou spisu, nakoľko žalovaný zaslal súdu prvej inštancie informáciu o tom,

koľko smien v danom mesiaci žalobca absolvoval a koľko hodín z pohotovosti bolo preplácaných ako
nadčasy, respektíve poskytnuté náhradné voľno. Počet hodín pracovnej pohotovosti má byť teda určený:
(Počet smien x 6 hodín) - Výkon prác - Čerpanie voľna alebo PN. Žalobca uviedol, že nie je sporné,
že žalovaný vyplácal žalobcovi určité platby za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa dojednaní
uvedených v kolektívnej zmluve: od 1.1.2010 sumu 1,97 eura/hod.; od 1.1.2011 sumu 2,03 eura/hod.;
od 1.1.2012 sumu 2,09 eura/hod.. Ďalej žalobca uviedol, že je možné predpokladať argumentáciu

žalovaného uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým súd odmietol dovolanie, pričom
vyslovil hodnotiaci úsudok, že žalovaný plnil podľa kolektívnej zmluvy a teda v zmysle zásady pacta
sunt servanda je nárok nedôvodný. Žalobca bol toho názoru, že z dôvodu odmietnutia dovolania s
odôvodnením nesprávne vymedzenej dovolacie otázky Najvyšší súd SR vyslovil svoj názor ultra petitum
a takýto názor je zásahom do práv žalobcu a nie je použiteľný. Žalobca podaním zo dňa 8.3.2022 doplnil

svoje vyjadrenie zo dňa 16.10.2021. Uviedol, že po procesnej rovine sa jedná o čiastočné späťvzatie
žaloby v rozsahu istiny vo výške 1.058,73 eura (3.317,44 eura uplatnených v rozšírení žaloby zo dňa
9.9.2014 - 2.258,71 eura predstavujúcich výšku istiny vypočítanú v zmysle výpočtu podľa znaleckého
posudku, ktorá je aktuálne žalobcom uplatňovaná). Pokiaľ ide o úroky z omeškania uplatnené pevnou
sumou, na uvedený nárok sa čiastočné späťvzatie žaloby nevzťahuje. Súd prvej inštancie uznesením na

pojednávaní dňa 4.4.2023 pripustil zmenu žaloby v časti uplatneného príslušenstva - úroku z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 86,79 eura od 13.9.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 79,29
eura od 13.10.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 86,79 eura od 13.11.2009 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 82,74 eura od 13.12.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 77,14
eura od 13.1.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 91,63 eura od 13.2.2010 do zaplatenia,

vo výške 9 % ročne zo sumy 91,29 eura od 13.3.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 74,83
eura od 13.4.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 95,34 eura od 13.5.2010 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 88,57 eura od 13.6.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 73,97
eura od 13.7.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 58,03 eura od 13.8.2010 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 74,83 eura od 13.9.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 78,90

eura od 13.10.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 73,30 eura od 13.11.2010 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 88,76 eura od 13.12.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 82,47
eura od 13.1.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 85,09 eura od 13.2.2011 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 93,93 eura od 13.3.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 79,23
eura od 13.4.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 76,02 eura od 13.5.2011 do zaplatenia,

vo výške 9 % ročne zo sumy 79,23 eura od 13.6.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 71,27
eura od 13.7.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 52,82 eura od 13.8.2011 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 88,03 eura od 13.9.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 76,02
eura od 13.10.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 70,42 eura od 13.11.2011 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 79,19 eura od 13.12.2011 do zaplatenia.

17. Podľa žalovaného nie je postačujúce, že žalobca „iba“ pozmenil právnu kvalifikáciu nároku, príp.
jeho výšku, s odôvodnením, že „súd právo pozná“. Pri posúdení zmeny právneho posúdenia žalovaného
nároku totiž nejde len o samotnú výšku žalovanej pohľadávky alebo jej časť, ale aj o jej právny základ
odvíjajúcisaodskutkovýchtvrdenížalobcu.Podľasúdnejpraxetotižobsahžalobyniejetvorenývýlučne

žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja
(causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v
súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný
žalobný návrh (R 14/2021, uznesenie NS SR z 25.11.2020, sp. zn. 7 Cdo 268/2019). Inými slovami,
dôvodnosť žaloby a jej právne posúdenie vykonáva súd v kontexte skutkových tvrdení žalobcu. Preto

súd prvej inštancie mal posudzovať obsah žaloby z hľadiska toho, či obsahuje skutkové tvrdenia, ktoré
by boli spôsobilé preukázať žalovaný nárok a už v tomto prvotnom štádiu ak by zistil, že neobsahuje,
mal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.18. Podľa názoru žalovaného neboli preukázané podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu, pričom nielenže neboli preukázané, ale neboli ani riadne tvrdené a počas konania boli aj
formulovane značne zmätočne a neprehľadne (zmätočnosť v konaní nakoniec mala aj priamy vplyv

na celkovú dĺžku jeho trvania). Žalobca dostatočne neuniesol bremeno tvrdenia, čo bola žalobcova
prvá procesná povinnosť, ktorú je povinný uniesť. Nestačí, že žalobca určité skutočnosti tvrdil v žalobe.
Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje aj na zmenu žaloby. Podstatou zmeny žaloby potom nemôže byť len
úprava petitu, ale aj také uvedenie rozhodujúcich tvrdení, ktoré umožní súdu aj žalovanému urobiť
si jasnú predstavu, čo sa žaluje a na základe čoho. Súd si jednoducho nemôže domýšľať, čo a na

základe čoho asi žalobca požaduje. Takto špecifikované podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
podľa žalobcu nespĺňajú požiadavky podľa § 132 ods. 1 CSP a § 150 ods. 1 CSP. Zo skutkových tvrdení
poskytnutých žalobcom vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti podľa názoru žalovaného nebolo možné zistiť, či si žalobca v uplatňovanej výške
jednotlivé mesačné mzdové nároky vzniknuté počas rozhodného časového, tvoriace spolu žalovanú
istinuvsúčte2.258,71eura (poposlednejúprave)uplatnilvtýchtosumáchdôvodnealebonie,oúrokoch

už ani nehovoriac.

19. Z dôvodu absencie rozhodujúcich skutkových tvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov, resp. jeho
časti vo vzťahu k jednotlivým mesiacom, nemohol súd prvej inštancie objektívne posúdiť dôvodnosť ním
uplatneného nároku v zmysle § 96 a § 119 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a

§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., lebo značná neprehľadnosť a chaotický ráz žaloby tomu bránili.
Napriek tomu tak urobil a tým zjavne pochybil. Žalobca podľa žalovaného riadne nesplnil povinnosť
tvrdenia, no i napriek tomu súd prvej inštancie (i keď nie v celom rozsahu) jeho žalobu posúdil ako
dôvodnú, zohľadňujúc pritom namietané premlčanie a výrokom I. mu priznal od žalovaného sumu
516,98 eura s prísl. S prihliadnutím na doposiaľ uvedenú skutkovú vecnú a právnu

argumentáciu žalovaný považuje argumentáciu súdu prvého stupňa za nedostatočnú, nepresvedčivú,
nedôvodnú a celkom zjavne aj nesprávnu a teda za nezákonnú, keďže sa v konečnom dôsledku výrok
rozsudku nerieši spravodlivé usporiadanie vzťahov sporových strán. Napadnutý rozsudok je vo svojom
výroku I. a vo svojom odôvodnení vnútorne rozporuplný a nekonzistentný, nerešpektuje všeobecný
princíp spravodlivosti a nenapĺňa svoj účel a cieľ spočívajúci v rozumnom, spravodlivom, komplexnom

a konečnom usporiadaní právnych vzťahov medzi sporovými stranami, preto je rozsudok súdu prvej
inštancie nezákonný a ústavne nonkonformný, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný žalobcovi
zaplatil všetky jeho mzdové nároky, ktoré mu v zmysle platnej legislatívy mali byť vyplatené. Preto
priznanie doplatku v zmysle výroku I. naďalej neuznáva a spochybňuje.

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrval na vyargumentovaní svojho právneho
stanoviska vo svojom odvolaní.

21. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na skutočnosť, že priznanie nároku v otázke
úrokov z omeškania za obdobie takmer 13 rokov znamená, že sú v takej celkovej výške, že sa rovnajú,

alebo dokonca až prevyšujú priznaný nárok na istine; uvedené je absolútne v rozpore s dobrými
mravmi. Mal za to, že nezodpovedá všeobecne uznávaným vzťahom, aby dlžník aj pre pomerne výraznú
pomalosť súdneho konania (od podania žaloby uplynulo viac ako 11 rokov), v prvoinštančnom konaní
fakticky z dôvodu účinne uplatnenej námietky premlčania úspešný v miere prevažujúcej nad mieru
úspechužalobcu,zozostatkovéhopriznanéhonárokuznášalešteajpovinnosťhradiťúrokyzomeškania

za tak dlhú dobu (takmer 13 rokov), hoci aj ide o zákonný úrok z omeškania, ktorý sa všeobecne aj
priznáva podľa noriem občianskeho práva aj v pracovnoprávnych vzťahoch.

22. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že vzhľadom na početnosť úspešných sporov
žalobcov v obdobných konaniach mal žalovaný priestor prehodnotiť, že by bolo ekonomicky výhodnejšie

uhradiť žalovanú istinu vopred. Nie je pochybením žalobcu, že spor trvá tak dlho a že žalovaný mu
neuhradil mzdové nároky, na ktoré má žalobca nárok.

23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolania žalovaného i žalobcu bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné.
Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.24. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, pretože je vecne správny a keďže
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutej časti rozsudku, konštatuje
správnosť jej dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

25. Žalovaný svoje odvolanie založil na námietke nedostatkov žaloby spočívajúcich v absencii
rozhodujúcich skutkových tvrdení, ktoré bránili meritórnemu rozhodnutiu prejednávanej veci; namietol,
že v žalobe a ďalších podaniach žalobcu chýba vymedzenie rozhodujúcich skutočností v takom
rozsahu, ktorý by umožňoval o veci rozhodnúť. K uvedenej odvolacej námietke žalovaného odvolací

súd uvádza, že nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými
žalobca svoj nárok zdôvodňuje. Týmto skutkovým základom, ktorý žalobca uvedie v žalobe v spojitosti
so žalobným petitom, je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom
sporu. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú údaje, ktoré sú potrebné na to, aby bolo jasné, o
čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Právny dôvod požadovaného plnenia vyplýva zo súhrnu
opísania skutkových okolností. Žalobca nie je povinný uviesť ustanovenia zákona alebo iného právneho

predpisu, ktorým svoj nárok odôvodňuje. Právna kvalifikácia nároku žalobcom nie je pre súd záväzná,
pretože právne posúdenie veci podľa predpisov hmotného práva patrí súdu.

26. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.9.2012 domáhal zaplatenia 1.139,97 eura ako nedoplatku
nárokovaných mzdových náhrad (náhrady mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti za obdobie

trvania „odpočinku na pracovisku“); zároveň požadoval úrok z omeškania (v nešpecifikovanej výške).
K žalobe priložil tabuľkový výpočet nekorešpondujúci s uplatnenou sumou; výpočet však vychádzal z
výšky náhrady za jednu hodinu pohotovosti v roku 2009 v sume 1,69 eura, v roku 2010 v sume 1,76
eura a v roku 2011 v sume 1,82 eura. V žalobe žalobca uviedol, že žalovaný mu vyplatil väčšiu časť
náhrady za pracovnú pohotovosť. V podaní zo dňa 14.1.2013 označenom ako doplnenie žaloby žalobca

uviedol, že si uplatňuje žalovanú sumu ako nedoplatok nárokovaných mzdových náhrad, konkrétne
nárok na náhradu za pracovnú pohotovosť podľa § 96 ods. 5 Zákonníka práce. Za roky 2009 až 2011
mu patrí za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti suma 3.088,20 eura, z ktorej si uplatňuje 612,61
eura; uviedol, že žalovaný pred podaním žaloby uhradil z istiny predstavujúcej nároky zamestnanca na
náhradu za pracovnú pohotovosť zálohovo sumu vo výške 60 %. Požadované úroky z omeškania vyčíslil

sumou 527,36 eura (bez bližšej špecifikácie). Uviedol, že sa nevzdáva ostatných nárokov z daného
pracovnoprávneho vzťahu, najmä nárokov vyplývajúcich z § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. Podaním
zo dňa 10.6.2014, osobne podaným dňa 11.6.2014, žalobca rozšíril žalobu s poukazom na § 4 ods.
6 zákona č. 462/2007 Z. z., keď sumy priznanej mzdy za roky 2009 až 2013 boli nižšie ako sumy mu
patriace pri správnom zaradení v siedmej tarifnej triede; v roku 2009 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu

1,89 eura, pričom reálna mzda mala byť 3,25 eura, v roku 2010 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 1,97
eura, pričom reálna mzda mala byť 3,39 eura, v roku 2011 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 2,03 eura,
pričom reálna mzda mala byť 3,50 eura, v roku 2012 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 2,09 eura, pričom
reálna mzda mala byť 3,55 eura, v roku 2013 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 2,16 eura, pričom reálna
mzda mala byť 3,83 eura. Z hodnoty dlžnej sumy 4.849,69 eura (bez bližšej špecifikácie) mu žalovaný

plnil sumu 1.525,32 eura (bez bližšej špecifikácie); žiadal preto zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny
3.324,37 eura s úrokom z omeškania (bez bližšej špecifikácie). Uplatnil si tak doplatenie mzdového
nároku nad žalovaným vyplatenou sumou, t. j. rozdiel medzi pôvodne žalovanou a žalovaným v priebehu
konania vyplatenou mzdou a žalobcom novo vypočítanou výškou mzdy (t. j. rozdiel medzi mzdovým
nárokom vyčísleným podľa zaradenia do siedmej tarifnej triedy a vyplatenou mzdou). V podaní zo dňa

8.9.2014, doručenom dňa 9.9.2014, žalobca uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu za pracovnú
pohotovosť podľa § 4 ods. 6 zákon č. 462/2007 Z. z. Žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny
3.317,44euraaúrokuzomeškania840,23eura(bezbližšejšpecifikácie).Súdprvejinštancieuznesením
č. k. 4Cpr/9/2012-52, zo dňa 4.11.2014, v spojení s opravným uznesením č. k. 4Cpr/9/2012-56, zo dňa
26.10.2015, pripustil zmenu žaloby na zaplatenie 3.317,44 eura a úroku z omeškania 840,23 eura. V

podaní zo dňa 16.10.2021 žalobca uviedol, že nie je sporné, že žalovaný mu vyplácal určité platby za
neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa dojednaní v kolektívnej zmluve; od 1.1.2010 sumu 1,97
eura/hod., od 1.1.2011 sumu 2,03 eura/hod., od 1.1.2012 sumu 2,09 eura/ hod. Uviedol, že celková
výška nedoplatkov od 8/2009 do 12/2011 predstavuje 2.258,71 eura; požadovaný úrok z omeškania
jednotlivých mesačných súm uviedol vo výške 9 %.

27. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že žalobca svojim procesným postupom v tejto veci spôsobil
značnú neprehľadnosť ním uplatnených nárokov, avšak z obsahu uvedených podaní vyplýva, že
žalovaná istina má skutkový základ v tvrdení o nariadenej prítomnosti žalobcu na pracovisku, keďžalobca bol povinný byť v rozhodnej dobe na pracovisku a byť pripravený na výkon práce, za čo
nedostal v plnej výške zaplatené. Zo žalobcom opísaného skutkového deja bolo zrejmé, o čom a na
akom základe má súd prvej inštancie rozhodnúť, keď popísal skutočnosti, na základe ktorých mohol

súd prvej inštancie dospieť k právnemu záveru o tom, či nárok vyjadrený žalobným petitom, vzhľadom
na tvrdené a preukázané skutočnosti, je alebo nie je právne opodstatnený. Právne posúdenie veci
podľa právnych noriem, ktoré na tvrdený skutkový stav dopadajú, je vecou súdu, ktorému prináleží
povinnosť vybrať príslušnú právnu normu. Vzhľadom na uvedené nebolo potom možné prisvedčiť
odvolacej námietke žalovaného, že by konštrukcia (zmenenej) žaloby pre nedostatok jej skutkových

tvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov neumožňovala vo veci meritórne rozhodnúť. Táto (prakticky
jediná) odvolacia námietka žalovaného preto nie je dôvodná a nie je preto ani spôsobilá privodiť pre
žalovaného priaznivejšie rozhodnutie v spore.

28. Žalobca v odvolaní namietol záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého ak v dôsledku zmeny žaloby
dôjde k zmene procesného nároku alebo zmene hmotnoprávneho dôvodu vo forme prekvalifikovania

uplatneného subjektívneho práva, za začiatok spočívania premlčacej doby treba považovať až
doručenie zmeny žaloby. Mal za to, že svoj nárok si riadne uplatnil formou žalobného petitu (resp.
modifikácie žaloby - podanie zo dňa 8.6.2014), ktorý v uplatnenej výške a za obdobie 3 roky spätne
od uplatnenia nemôže byť premlčaný. Dôvodil, že ide o nedoplatky na mzde za jednotlivé mesiace;
vykonané zmeny iba upravili výšku nároku za jednotlivé mesiace, kedy sa mzda stala splatná.

29. Vychádzajúc z prehľadu obsahu podaní žalobcu, uvedenom v odseku 26. tohto odôvodnenia, sa
možno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca podaním doručeným dňa 11.6.2014,
predstavujúcim zmenu žaloby nielen v časti rozšírenia žalovanej istiny s príslušenstvom, ale aj podstatnú
zmenu pre vec rozhodujúcich skutočností (kvantitatívna i kvalitatívna zmena žaloby), si voči žalovanému

uplatňoval iný ako pôvodne žalovaný mzdový nárok. Uplatnil si totiž doplatenie mzdového nároku nad
žalovaným vyplatenou sumou, t. j. rozdiel medzi pôvodne žalovanou a žalovaným v priebehu konania
vyplatenou mzdou a žalobcom novo vypočítanou výškou mzdy (t. j. rozdiel medzi mzdovým nárokom
vyčíslenýmpodľazaradeniadosiedmejtarifnejtriedyavyplatenoumzdou).Výpočetnárokuuplatneného
žalobou vychádzal z výšky náhrady za jednu hodinu pohotovosti v roku 2009 v sume 1,69 eura, v roku

2010 v sume 1,76 eura a v roku 2011 v sume 1,82 eura; sumy priznanej mzdy za roky 2009 až 2013 boli
nižšie ako sumy mu patriace pri správnom zaradení v siedmej tarifnej triede; pripustenou zmenou žaloby
sa však domáhal zaplatenia rozdielu medzi reálnou mzdou podľa zaradenia do siedmej tarifnej triedy
a žalovaným priznanou a vyplatenou mzdou (v roku 2009 žalovaným priznaná tarifná mzda 1,89 eura
oproti reálnej mzde 3,25 eura, v roku 2010 žalovaným priznaná tarifná mzda 1,97 eura oproti reálnej

mzde 3,39 eura, v roku 2011 žalovaným priznaná tarifná mzda 2,03 eura oproti reálnej mzde 3,50 eura).
Vzhľadom na uvedené, keď žalobca si podaním doručeným dňa 11.6.2014 uplatnil iný hmotnoprávny
nárokvyplývajúcizozmenenýchskutkovýchokolností(uplatnenienárokunadoplatokmzdyzožalobcom
novo vypočítanej výšky mzdy vychádzajúc z inej hodinovej mzdy), premlčané vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe sú novo uplatnené nároky, ktorých splatnosť nastala pred 11.6.2011 spolu s úrokom

z omeškania, ktorý z dôvodu akcesority sleduje osud istiny. Vychádzajúc zo splatnosti mzdy v 12.-ty
deň v mesiaci, sú nepremlčané mzdové nároky od mája 2011 do novembra 2011 (mzdové nároky za
mesiac máj boli splatné 12.6., t. j. najneskôr si žalobca bez oslabenia žalovateľnosti mohol uplatňovať
mzdové nároky za máj 2011 dňa 13.6.2014). Odvolací súd záverom tejto časti odôvodnenia poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2008, sp. zn. 1MObdo V 19/2007,

publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 4/2010, v ktorom dovolací súd práve v súvislosti
s posúdením námietky premlčania konštatoval, že za zmenu žaloby je potrebné považovať aj procesný
úkon, hoci sa ním uplatňuje rovnaké plnenie, ak tak žalobca činí na základe iných skutkových okolností
ako tých, ktoré uviedol v žalobe. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že žalobca v žalobe nárok vymedzuje
nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodujúcich skutočností (causa petendi). Potrebu

individualizácie predmetu konania vychádzajúcu nielen z vymedzenia žalobného petitu, ale aj opisu
skutkového deja, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení zo dňa 25.11.2020, sp. zn.
7Cdo/268/2019.

30. V súlade s uvedeným odôvodnením pri nepremlčaní mzdových nárokov za máj 2011 až november

2011 súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi doplatok mzdy za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti v celkovej výške 516,98 eura; za máj 2011 vo výške 79,23 eura; za jún 2011 vo výške 71,27
eura; za júl 2011 vo výške 52,82 eura; za august 2011 vo výške 88,03 eura; za september 2011 vo výške
76,02 eura; za október 2011 vo výške 70,42 eura; za november 2011 vo výške 79,19 eura; s úrokomz omeškania vo výške 9 % ročne z nedoplatku za jednotlivé mesiace v období máj 2011 až november
2011, a to vždy dňom nasledujúcim po dni splatnosti dňa 12. príslušného kalendárneho mesiaca, teda
počnúc 13. dňom v mesiaci do zaplatenia; a vo zvyšnej časti uplatneného a premlčaného nároku žalobu

správne zamietol.

31. Žalobca v odvolaní zotrval na tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v rozpore
s dobrými mravmi. Argumentoval tým, že presný výpočet nároku vychádzal z náročného odborného
posúdenia, a teda nutnosťou vyhotovenia znaleckého posudku v obdobnom konaní, na základe ktorého

bolo možné presne špecifikovať jeho nároky. Pri spornosti výkladu a aplikácie § 96 ods. 3
Zákonníka práce (javiace sa na prvý pohľad ako otázka právna) samotný súd vo veci žalobcu V. Š.
vyhodnotil, že je potrebné vyhotoviť znalecký posudok za účelom zistenia správneho matematického
výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vyplývajúceho zo zákonného ustanovenia
gramaticky konštruovaného ako „pomerná časť základnej zložky mzdy.“ Žalobca sa spoliehal na zásadu
iura novit curia, a mal za to, že súd rozhodne o jeho nároku po právnom posúdení správneho výkladu

predmetného ustanovenia o odmene za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Poukázal na § 319
CSP. Na základe vyššie uvedeného preto žalobca neuplatnil nárok v jeho správnom výpočte (podľa
znaleckéhoposudku)skôr-nedisponovalspôsobomsprávnehovýpočtu,anevedelženasprávnyvýklad
ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce je potrebné vyhotoviť znalecký posudok, a nejde len
o otázku právneho posúdenia.

32. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že aktuálne závery
judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR sú ustálené na tom, že vznesenie námietky
premlčania môže byť vyhodnotené za rozporné s dobrými mravmi. Tieto závery judikatúry však
pripomínajú a spresňujú viaceré podmienky, za ktorých splnenia je možné posúdiť námietku premlčania

za rozpornú s dobrými mravmi. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 28.5.2019, sp. zn. 1 Cdo 203/2018
(publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
R 31/2020), konštatoval, že pri posúdení námietky premlčania za rozpornú s dobrými mravmi „musí
ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne
uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a

vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku
plynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu
práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či
znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej

výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je
odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo
základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým“. Najvyšší súd
SR ďalej konkretizoval, že súd musí pri tomto hodnotení skúmať, „či strana konania, ktorá sa dovoláva
rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti

a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za
náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní
svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov
vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne
okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená“. V zmysle naznačených záverov judikatúry je

potrebné zaoberať sa tým, či žalobca z objektívneho hľadiska vlastným zavinením nevytvoril podmienky
pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, resp. či samotný žalobca
postupoval s dostatočnou mierou opatrnosti a predvídavosti pri výkone svojich práv. Pre posúdenie
námietky premlčania ako rozporné s dobrými mravmi by tiež bolo potrebné ozrejmiť, v čom spočíva
výnimočnosť situácie, ktorá by odôvodňovala takéto posúdenie. Súd prvej inštancie vychádzajúc z

uvedených záverov nevzhliadol žalovaným uplatnenú námietku premlčania za rozpornú s dobrými
mravmi majúc za to, že žalovaný nemal možnosť ovplyvniť časový okamih uplatnenia mzdových
nárokov žalobcom v tomto konaní. Mal za to, že z tvrdení žalobcu nebolo možné vyvodiť dôvody,
ktoré mu neumožňovali uplatniť si v pôvodnej žalobe mzdový nárok vo výške a na základe skutkového
zdôvodnenia prezentovaného až v rozšírení žalobného petitu.

33. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru súdu prvej inštancie uvádza, že bolo
výlučne na žalobcovi, aby v žalobnom petite špecifikoval, čoho konkrétne sa domáha, resp. uviedol
žalobný návrh. Súd síce v individuálnom pracovnoprávnom spore môže v zmysle § 319 CSP vykonaťaj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, ako uviedol
v odvolaní žalobca; nie je však zrejmý dôvod poukazu žalobcu na uvedené ustanovenie v súvislosti
s uvedením náležitosti žaloby. Pokiaľ žalobca pre záverečný výpočet uplatneného nároku použil s

časovým odstupom po podaní svojej žaloby znalecký posudok vyhotovený v inom konaní, nemožno
tento jeho postup vyhodnotiť ako postup s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti a súladný so
zásadou vigilantibus iura pri uplatňovaní svojich práv, všetko vo vzťahu k možnosti vznesenia námietky
premlčania nároku uplatneného po uplynutí premlčacej doby. Vo vzťahu k tvrdenému spoliehaniu sa
na zásadu iura novit curia s tým, že súd prvej inštancie rozhodne o jeho nároku po právnom posúdení

správneho výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval, pričom aplikáciu § 96 ods. 3
Zákonníka práce súdom prvej inštancie žalobca nenamietal.

34. Odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa úrokov z omeškania určených pevnou sumou 840,23 eura

je rovnako nedôvodná. Ako už odvolací súd uviedol, v podaní zo dňa 10.6.2014, osobne podanom dňa
11.6.2014, žalobca rozšíril žalobu a žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny 3.324,37 eura s
úrokom z omeškania (bez bližšej špecifikácie). Až v podaní zo dňa 8.9.2014, doručenom dňa 9.9.2014,
žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny 3.317,44 eura a úroku z omeškania 840,23
eura (bez bližšej špecifikácie). Súd prvej inštancie uznesením č. k. 4Cpr/9/2012-52, zo dňa 4.11.2014,

v spojení s opravným uznesením č. k. 4Cpr/9/2012-56, zo dňa 26.10.2015, pripustil zmenu žaloby na
zaplatenie3.317,44euraaúrokuzomeškania840,23eura.Preúplnosťodvolacísúduvádza,žepodanie
zo dňa 8.6.2014, ktorým žalobca argumentuje v odvolaní a v ktorom mal uplatniť úroky z omeškania
pevnousumouvovýške840,23eura,nebolosúduprvejinštanciedoručené;nesprávnedátumyohľadom
podania, ktorým žalobca uplatnil úroky z omeškania pevnou sumou vo výške 840,23 eura, však uvádzal

aj súd prvej inštancie. V podaní zo dňa 16.10.2021 žalobca uviedol, že celková výška nedoplatkov od
8/2009 do 12/2011 predstavuje 2.258,71 eura; požadovaný úrok z omeškania jednotlivých mesačných
súm uviedol vo výške 9 %. Na pojednávaní dňa 24.2.2023 právny zástupca žalobcu vo vzťahu k
uvedenému úroku z omeškania uplatneného v poslednom podaní uviedol, že ide o rozšírenie návrhu,
trvá aj na pôvodnom príslušenstve. V podaní zo dňa 8.3.2022 žalobca uviedol, že čiastočné späťvzatie

žaloby v podaní zo dňa 16.10.2021 sa nevzťahuje na úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou.
Rovnako na pojednávaní dňa 4.4.2023 právny zástupca žalobcu zopakoval, že čiastočné späťvzatie
žaloby sa nevzťahuje na úrok z omeškania uplatnený pevnou sumou. Vychádzajúc z uvedeného potom
odvolací súd konštatuje, že žalobca nárok na úroky z omeškania vyčíslené pevnou sumou 840,23 eura
vôbec nešpecifikoval - neuviedol totiž výpočet uvedenej sumy, t. j. úrok z omeškania v akej konkrétnej

výške, z akej konkrétnej sumy a za aké konkrétne obdobie si uvedenou pevnou sumou uplatňuje.
Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca si uvedené úroky z omeškania vyčíslené
pevnou sumou 840,23 eura uplatnil spoločne s istinou podaním zo dňa 8.9.2014, t. j. zmenou žaloby
domáhajúc sa nového nároku. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že po rozšírení žaloby podaním zo
dňa 16.10.2021 v percentuálnej výške za počet dní od splatnosti tej-ktorej sumy žalobca zotrval aj

na uplatnenom úroku z omeškania určenom pevnou sumou, pričom ani v podaní zo dňa 8.3.2023
dostatočným spôsobom nešpecifikoval uvedenú časť nároku, tak z uvedeného dôvodu nemal možnosť
preskúmať, aká časť je konzumovaná rozšírením príslušenstva o úroky z omeškania v percentuálnej
výške, tak len vychádzal z tvrdenia samotného žalobcu, podľa ktorého percentuálne úroky z omeškania
zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou. Samotný žalobca

nakoniec aj v podanom odvolaní uviedol, že úroky z omeškania vyčíslené pevnou sumou boli zákonným
úrokom vypočítaným k dátumu kreovania príslušného podania z istiny, ktorá bola požadovaná v danom
podaní; percentuálne vyčíslené úroky z omeškania poslednou zmenu žaloby v sebe teda konzumujú
úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou (inak povedané ide o duplicitu úrokov z omeškania
uplatnených pevnou sumou a následne percentuálne).

35. Žalobca v odvolaní v súvislosti s úrokmi z omeškania namietol aj skutočnosť, že uplatnením úrokov
z omeškania pevnou sumou 840,23 eura došlo k „pretnutiu“ premlčacej doby. Opomenul však, že
napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania
z jednotlivých nepremlčaných častí istiny.

36. Pokiaľ podľa žalobcu súd prvej inštancie mal aplikovať § 34 Zákonníka práce, nakoľko žalovaný pri
úhrade časti nároku na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti jasne nešpecifikoval, aký nárok je
uspokojovaný, tak žalobca pri tejto námietke opomína skutočnosť, akých nárokov sa v konaní domáhala kedy si ten ktorý nárok uplatnil. Práve uvedené skutočnosti mali vplyv na premlčanie časti uplatnených
nárokov.

37. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolaní žalobcu a žalovaného
nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska uvedených
odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil
svoje rozhodnutie. Nakoľko súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové

závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (podľa § 387 ods. 1 CSP) ako vecne
správny potvrdil.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní pomerný

úspech (žalobca žiadal priznať celkovú istinu 2.584,71 eura, t. j. 2.067,73 eura k už priznanej sume
516,98 eura; žalovaný žiadal zamietnuť žalobu aj v časti istiny 516,98 eura s prísl.), nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko tento výslovne náhradu trov odvolacieho konania nežiadal.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).