Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/112/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120235931
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120235931.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.

Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: M. R., N.. X.X.XXXX, Š. K. X, A.,
zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Peter Erdös s. r. o., Radvanska 1, Bratislava, IČO: 52 522
211, proti žalovanému: Q. T., N.. XX.X.XXXX, A. XX, A., zastúpenému advokátkou Mgr. Alexandrou
Para, Gagarinova 10/A, Bratislava, o zaplatenie 56.700 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava IV
č. k. 23C/28/2020-194, zo dňa 10.5.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciežalobuzamietol;žalovanémupriznalprotižalobcovinárok
nanáhradutrovkonaniavplnejvýške.Vodôvodneníuviedol,žežalobcasažaloboudoručenou4.2.2020
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny 56.700 eur titulom neuhradenej časti kúpnej
ceny. Žalobu odôvodnil tým, že 6.2.2018 so žalovaným uzatvorili kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva k
nehnuteľnostiam pozemok parcela č. XXXX/X registra „. o výmere 103 m2 zastavané plochy a nádvoria,
parcela č. XXXX/X registra „. o výmere 302 m2 záhrady, stavba - záhradná chatka na pozemku parcela č.

XXXX/X (v tom čase bez súpisného čísla), zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom na Okresnom
úrade Bratislava, katastrálny odbor, ktoré sa nachádzajú v okrese BT. J., obec A., mestská časť F. N.
M., katastrálne územie F. N. M.. Žalobca a žalovaný si v bode 1.4 dohodli, že kúpna cena za prevod
nehnuteľností je dohodnutá vo výške 189.000 eur a kupujúci ju uhradí v dvoch častiach tak, že prvú časť
kúpnejcenyvovýške56.700euruhradíkupujúcieštepredpodpisomzmluvyadruhúčasťkúpnejcenyvo
výške 132.300 eur uhradí kupujúci predávajúcemu bankovým prevodom z prostriedkov hypotekárneho
úveru. Žalovaný aj napriek tomu, že v kúpnej zmluve deklaroval úhradu prvej časti kúpnej ceny vo výške

56.700 eur, túto úhradu v skutočnosti nikdy v prospech žalobcu nevykonal a aj napriek niekoľkým ústnym
výzvam zo strany žalobcu, žalovaný časť kúpnej ceny vo výške 56.700 eur neuhradil.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie po
posúdení podstatných skutkových tvrdení strán, ich právnych argumentov a po vykonaní navrhnutých
dôkazov a ich vyhodnotení dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť, nakoľko žalobca neuniesol
dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie ozrejmil, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany

v spore unesením dvoch bremien. Jednak bremena tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech
v spore a bremena skutočnosti preukázať. Strany sporu sú povinné označiť na preukázanie svojich
tvrdení dôkazy. Iniciatíva pri navrhovaní a zabezpečovaní dôkazov je teda zásadne na stranách sporu a
tá strana, ktorá dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení neoznačila, nesie nepriaznivé dôsledkyrozhodnutia, vychádzajúceho zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Taktiež
rovnaké následky postihujú aj tú stranu, ktorá síce dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení navrhla, avšak
ich hodnotenie vykonané súdom dospelo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových

tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania,
pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je
spoľahlivo preukázané (súd tvrdenie nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov,
prípadne na základe dôkazov, ktoré vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
Žalobca v konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy 56.700 eur s príslušenstvom titulom neuhradenej

prvej časti kúpnej ceny za prevod nehnuteľností. V konaní žalobca argumentoval tým, že žalovaný
sám navrhol zaplatenie kúpnej ceny v dvoch častiach, pričom prvú časť vo výške žalovanej sumy mal
zaplatiťpredpodpisomzmluvyadruhúpokolaudáciinehnuteľnosti;žalovanývšakprvúčasťkúpnejceny
neuhradil, nepreukázal ako tvrdil, že prvú časť kúpnej zmluvy uhradil postupne v splátkach, nepamätal
si v akej výške splátky realizoval, ani kedy boli splátky žalobcovi poskytnuté. Taktiež sa na pravde
nezakladajú tvrdenia žalovaného, že neexistovala iná dohodnutá kúpna cena a žalovaný tak pred

uzatvorením kúpnej zmluvy vedel, koľko má žalobcovi pred jej podpisom uhradiť, nakoľko v zmluve o
budúcej zmluve strany sporu dohodli odlišnú kúpnu cenu a dohodli aj iné platobné podmienky. Konečná
výška kúpnej ceny bola dohodnutá až deň pred podpisom kúpnej zmluvy, v znení ako navrhol žalovaný
a preto tak nemohol mať vedomosť koľko má pred podpisom zmluvy žalobcovi zaplatiť. Žalovaný nielen
že nepreukázal zaplatenie prvej časti kúpnej ceny, nepreukázal ani dostatok finančnej hotovosti na jej

úhradu, ako vyplynulo z dokazovania.

3. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobca dôvodnosť nároku
navrhnutými dôkazmi nepreukázal. Bol názoru, že zásadnou skutočnosť je, že žalobca svojim podpisom
Kúpnej zmluvy zo 6.2.2018 potvrdil, že prvú časť kúpnej ceny vo výške 56.700 eur žalovaný uhradil pred

podpisom zmluvy. Stotožnil sa s tvrdením žalovaného, že ak prvú časť kúpnej ceny vo výške 56.700 eur
uhradil kupujúci predávajúcemu ešte pred podpisom kúpnej zmluvy a zmluvné strany svojim podpisom
na zmluve potvrdzujú úhradu tejto časti kúpnej ceny nebolo v súlade so žalobcom tvrdeným reálnym
stavom, je ťažko pochopiteľné prečo žalobca, ktorý navyše v danej oblasti podniká, predmetnú kúpnu
zmluvu, ak sporná časť kúpnej ceny v nezanedbateľnej výške nebola uhradená, podpísal. Súd prvej

inštancie sa opätovne stotožnil s názorom žalovaného, že ak prvá časť kúpnej ceny nebola vyplatená,
je otázne prečo žalobca po vklade vlastníckeho práva žalovaného do katastra nehnuteľností nepodnikol
právne kroky na zvrátenie daného stavu, nakoľko mal možnosť od kúpnej zmluvy odstúpiť z dôvodu
nezaplatenia časti kúpnej ceny, taktiež mal možnosť napadnúť rozhodnutie Okresného úradu Bratislava
o povolení vkladu vlastníckeho práva správnou žalobou na príslušnom súde, ale až v mesiaci august

2019 podal na Okresný úrad Bratislava, katastrálny odbor, návrh na obnovu konania (v návrhu nie je
uvedenýdátum,návrhOkresnýúradprijal12.8.2019),pričomvodôvodnenínávrhusámžalobcauviedol,
že rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva bolo vydané 12.4.2019 a bolo predávajúcemu
doručené a teda mal tak vedomosť o vklade vlastníctva podstatne skôr, ako podal návrh na obnovu
konania a to z iných dôvodov, nezaplatenie časti kúpnej ceny neriešil.

4. Vo vzťahu k zmluve o budúcej zmluve súd prvej inštancie uviedol, že v zmluve sa strany sporu dohodli
o podstatných náležitostiach budúcej kúpnej zmluvy vrátane kúpnej ceny, ktorú následne v kúpnej
zmluve dohodli v inej výške, čo prax pripúšťa; existencia zmluvy o budúcej zmluve tvrdenie žalobcu,
že žalovaný prvú časť kúpnej ceny neuhradil nepreukázala, rovnako ako ani zmluva o pôžičke, ktorú

zmluvné strany uzatvorili 6.2.2018. Podľa obsahu sa jedná výlučne o zmluvu o pôžičke, nie uznanie
dlhu, ako tvrdil žalobca, pričom nárok zo zmluvy o pôžičke nie je predmetom vedeného konania. Mal
za to, že v danom prípade nie je relevantné, kto zo zmluvných strán kúpnu zmluvu vypracoval, nakoľko
zásadnou je stále tá skutočnosť, že žalobca svojim podpisom so znením bodu 1.4.1 súhlasil a potvrdil, že
prvá časť kúpnej ceny bola zaplatená pred podpisom zmluvy a čo sa týka tvrdení žalobcu, že žalovaný

v danom čase nemal peňažné prostriedky v hotovosti, ktorými by bol schopný prvú časť kúpnej ceny
postupne vyplatiť, mal za preukázané, že mal prostriedky od starých rodičov, mal prostriedky, ktoré
získal v čase, keď pracoval v zahraničí. V konečnom dôsledku, ak žalobca podpisom kúpnej zmluvy
vyslovil súhlas s tým, že prvá časť kúpnej ceny bola žalovaným zaplatená pred podpisom zmluvy, bez
relevantných dôkazov na preukázanie tvrdení, že žalovaný nemal finančné prostriedky, ktoré v konaní

žalobca nepredložil, svoje tvrdenia nepreukázal (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28.2.2017, sp. zn.
2 Obdo 66/2015). Záverom uviedol, že nakoľko argumenty žalobcu ostali len v rovine tvrdení, v konaní
neuniesol dôkazné bremeno.5. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 588 Občianskeho zákonníka dospel k záveru,
že žalobe nie je možné vyhovieť, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno a preto žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech

vo veci, priznal náhradu trov konania s tým, že o výške trov konania rozhodne s poukazom na § 262
ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník.

6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h)

C. s. p. a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho
odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal
s obsahom Zmluvy o pôžičke zo dňa 6.2.2018, pričom predmetný listinný dôkaz nevyhodnotil vo

vzájomných súvislostiach s ostatnými listinnými dôkazmi. Vo vzťahu k tvrdeniu súdu prvej inštancie,
v zmysle ktorého nemal za preukázané, že by žalovaný v čase podpisu kúpnej zmluvy nedisponoval
dostatočnou ním tvrdenou hotovosťou na uhradenie prvej časti kúpnej ceny uviedol, že sa žiadnym
spôsobom nevysporiadal s obsahom výsluchov vykonaných v rámci dokazovania a stotožnil sa s ničím
nepodloženým tvrdením žalovaného, v zmysle ktorého žalobca dlhodobo podniká v oblasti predaja

nehnuteľností, ako aj s tvrdením, že žalobca nepodnikol žiadne právne kroky vo vzťahu k rozhodnutiu
o vklade vlastníckeho práva príslušného katastra nehnuteľností týkajúceho sa predmetu kúpnej zmluvy.
Uvedené tvrdenia považoval za nepravdivé, nakoľko tieto z časti z vykonaného dokazovania nevyplynuli
a vo zvyšnej boli vykonaným dokazovaním vyvrátené. Bol názoru, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalovaný klame, pretože žalovaný v rámci svojho výsluchu uviedol, že kúpnu zmluvu

nevypracoval, ani ju inak neupravoval a podpísal ju v znení, v akom mu bola žalobcom doručená.
Žalovaný taktiež uviedol, že zaplatenie prvej časti kúpnej ceny preukazuje aj skutočnosť, že žalobca
previedol na žalovaného vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Všetky zo skutkových tvrdení žalovaného
všakbolivykonanýmdokazovanímvyvrátenéažalovanýanilennebolschopnýhodnovernýmspôsobom
vysvetliť obsah listinných dôkazov, ktoré sám ako zmluvná strana kúpnej zmluvy vypracoval. Žalovaný

na jednej strane uvádzal, že mal mať v relevantnom čase a to v čase kúpy nehnuteľnosti, doma v
hotovosti 65.000 eur, avšak na strane druhej uviedol, že si požičal od svojho brata na dokončovacie
stavebné práce, súvisiace s nadobudnutou nehnuteľnosťou 15.000 eur. Uvedenými tvrdeniami žalovaný
domnelo preukazoval dostatok finančných prostriedkov v hotovosti na účely zaplatenia prvej časti
kúpnej ceny, ktorej nezaplatenie je predmetom súdneho konania. Tvrdenia žalovaného sú však priamo

vyvrátené listinnými dôkazmi, najmä s poukazom na komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným z
minulosti, v rámci ktorej preukázateľne požiadal žalovaný žalobcu o rozdelenie prvej časti kúpnej ceny
s tým, že prvú časť vo výške 39.800 eur zaplatí žalobcovi pri podpise kúpnej zmluvy a vo vzťahu
k zvyšnej časti, vo výške 16.900 eur podpíše žalovaný žalobcovi uznanie dlhu, ktorého splatnosť
bude naviazaná na právoplatnosť kolaudačného rozhodnutia. S uvedenými skutočnosťami sa súd prvej

inštancie nevysporiadal a tieto v rámci ustálenia skutkového stavu a skutočností, ktoré mal vykonaným
dokazovaním za preukázané, odignoroval.

7. Skutočnosť, že k rozdeleniu prvej časti kúpnej ceny, ako aj k uznaniu dlhu skutočne došlo,
preukazuje aj Zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, ako aj výsluch žalovaného,

v rámci ktorého žalovaný na otázku právneho zástupcu žalobcu, s čím súvisel jeho návrh na uznanie
dlhu u notára vo výške 16.900 eur uviedol, že súvisel so zmluvou o pôžičke, ku ktorej podpisu aj
skutočne došlo. S uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie nevysporiadal, pričom v rámci
odôvodnenia napadnutého rozsudku (odsek 25 napadnutého rozsudku) vyhodnotil zmluvu o pôžičke a
z nej vyplývajúci nárok žalobcu voči žalovanému, ako nárok nesúvisiaci s predmetom súdneho konania.

Uvedené skutkové zistenia považoval za nesprávne, pretože z výsluchu tak žalobcu, ako aj žalovaného
vyplynulo, že nepoznajú rozdiel medzi jednotlivými zmluvnými typmi, a predmetnou zmluvou sledovali
výlučne účel, v podobe uznania dlhu pozostávajúceho z časti kúpnej ceny. Z uvedeného zároveň
vyplynulo, že pravdivosť vyhlásenia strán konania obsiahnutého v bode 1.4.1 kúpnej zmluvy, ktoré
predstavuje kvitanciu žalobcu, je vykonaným dokazovaním priamo vyvrátená. Vo vzťahu k tvrdeniam

žalovaného o uhradení prvej časti kúpnej ceny v hotovosti v splátkach zároveň poukázal na skutočnosť,
že žalovaný v rámci svojho výsluchu nevedel uviesť, kedy mal údajne uhradiť prvú splátku, ako ani
v akej výške boli jednotlivé ním údajne uhradené splátky kúpnej ceny, avšak pamätá si, že ich bolo
päť a zároveň uviedol, že neexistovala iná suma ako suma 56.700 eur, ktorú by mal ako kúpnu cenuuhradiť, a tak presne vedel, koľko má žalobcovi pred podpisom kúpnej zmluvy zaplatiť. Uvedené tvrdenia
prednesené žalovaným v rámci jeho výsluchu sú na jednej strane krajne nepravdepodobné, a na strane
druhej vyvrátené inými vykonanými dôkazmi, z obsahu ktorých bez akýchkoľvek pochybností vyplýva,

že žalovaný ním uvedeným spôsobom objektívne postupovať nemohol, pretože v čase údajného
uhrádzania prvej časti kúpnej ceny v splátkach, nemohol objektívne vedieť, aká bude výška prvej časti
kúpnej ceny, pretože táto bola stranami konania dohodnutá až následne, a to deň pred podpisom
kúpnej zmluvy. Uvedené skutočnosti, napriek tomu, že na tieto žalobca v rámci konania pred súdom
prvej inštancie poukazoval, tak v rámci hodnotenia vykonaného dokazovania neboli zohľadnené.

Z vykonaného listinného dôkazu v podobe e-mailovej komunikácie nespochybniteľne vyplynulo, že
žalovaný vypracoval konečné znenie podpísanej kúpnej zmluvy, ako aj navrhol rozdelenie prvej časti
kúpnej ceny na 39.800 eur a 16.900 eur, s dohodnutím splatnosti druhej z takto rozdelenej prvej časti
kúpnej ceny naviazaním na právoplatnosť kolaudačného rozhodnutia. Uviedol, že z obsahu e-mailu
nepriamo vyplýva skutočnosť, že žalovaný upravil v konečnej verzii kúpnej zmluvy práve platobné
podmienky kúpnej ceny, s poukazom na jeho konštatovanie, že pri takto podpísanej zmluve dostane

žalobca peniaze zo žalovaným čerpaného hypotekárneho úveru najrýchlejšie.

8. Mal za to, že z vykonaného listinného dôkazu v podobe Zmluvy o pôžičke zo 6.2.2018, s poukazom
na obsah výsluchu tak žalovaného, ako aj obsah výsluchu žalobcu, vyplynulo, že k podpisu uznania
dlhu aj skutočne došlo, avšak strany konania nepodpísali uznanie dlhu ale Zmluvu o pôžičke, nakoľko

z výsluchu žalovaného však vyplynulo, že tak žalobca ako ani žalovaný nepoznajú rozdiel medzi
jednotlivými zmluvnými typmi, a ich skutočná vôľa smerovala výhradne k uznaniu dlhu, ktorý pozostával
z časti kúpnej ceny. Uvedená zmluva tak predstavuje listinu označenú v e-maili žalovaného zo dňa
5.2.2018, ako uznanie dlhu. V súvislosti s uvedeným tvrdením poukázal na totožnosť poskytnutej sumy
ako pôžičky so žalovaným navrhovanou sumou na účely uznania dlhu, totožné určenie splatnosti, ako

pôvodne dohodnuté platobné podmienky k časti kúpnej ceny, dohodnuté v zmluve o budúcej kúpnej
zmluve,akoajnabezúročnosťpôžičky.Zdôraznil,žežalovanýsámvrámcisvojhovýsluchuoznačildanú
zmluvu o pôžičke ako uznanie dlhu, ktorého uzatvorenie navrhol žalobcovi vo svojom e-maili. Považoval
za podstatné, že tak kúpna zmluva, ako aj zmluva o pôžičke, boli podpísané v rovnakom čase, a to
pred totožným notárom. Z uvedených dôvodov je konštatovanie súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého

predstavuje zmluva o pôžičke nesúvisiaci právny úkon nesprávne, pričom uzatvorenie zmluvy o pôžičke
na jednej strane priamo vyvracia tak tvrdenia žalovaného, prednesené v rámci jeho výsluchu, ako aj
tvrdenia uvedené žalovaným v jeho vyjadreniach, a na strane druhej skutočnosť, že vyhlásenie strán
konania, obsiahnuté v bode 1.4.1 kúpnej zmluvy, na ktoré poukázal súd prvej inštancie nie je pravdivé
a v rámci vykonaného dokazovania aj priamo vyvrátené.

9. Zo SMS správy medzi žalobcom a žalovaným vyplynulo, že žalovaný vypracoval kúpnu zmluvu.
V súvislosti s vykonaným listinným dôkazom poukázal na vyjadrenie žalovaného zo dňa 20.9.2021,
v ktorom uviedol, že kúpnu zmluvu vypracoval žalobca, čo má preukazovať SMS správa z 5.2.2018
(správne má byť z 1.2.2018). Obsahom vykonaného listinného dôkazu považoval predmetné tvrdenie

žalovaného za vyvrátené, nakoľko zámerne opomenul v rámci svojho vyjadrenia následné ním zaslané
SMS správy z 5.2.2018, v rámci ktorých uviedol, že zaslal žalobcovi na e-mail upravenú zmluvu. Zo
SMS správ zo 6.3.2019 zároveň taktiež vyplynulo, že žalovaný klamal aj v súvislosti s jeho tvrdením, v
rámci ktorého uviedol, že žalobca na neho previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, a tak má daná
skutočnosť preukazovať, že žalobcovi skutočne zaplatil prvú časť kúpnej ceny, ale z uvedenej SMS

komunikácie pritom vyplynulo, že návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností podal
žalovanýaniežalobca,akoajskutočnosť,žetakspravilbezvedomiažalobcuaprotijehovôli.Nesúhlasil
s tvrdeniami žalovaného o uhradení prvej časti kúpnej ceny, nakoľko žalovaný v rámci svojho výsluchu
uviedol, že nebola dohodnutá žiadna iná kúpna cena ako tá, ktorá je uvedená v kúpnej zmluve. Z bodu
2.1 a nasledujúce Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vyplynulo, že pôvodne bola dohodnutá diametrálne

odlišná kúpna cena, ako aj odlišné podmienky jej platby a splatnosti jednotlivých jej častí. Z obsahu
vykonanéhodôkazutakvyplynulo,žežalovanýnemoholuhradiťžalobcovuprvúčasťkúpnejcenytakako
tvrdí, keďže pôvodne ani len nevedel, aká bude konečná kúpna cena dohodnutá v kúpnej zmluve, ako
ani to, ako bude následne dohodnutá splatnosť jednotlivých jej častí a v žiadnej zo zmlúv uzatvorených
medzi žalobcom a žalovaným sa nikdy nedohodli na plnení v hotovostných platbách, práve naopak,

žalobca vyžadoval od žalovaného jednotlivé plnenia vždy výhradne bezhotovostným prevodom a žiadne
plnenie v podobe platby v hotovosti od žalovaného nikdy ani neprijal. Uvedené tvrdenie je podporené
nie len obsahom Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ale aj obsahom Zmluvy o pôžičke.10. Uviedol, že skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie nevyplynul z vykonaného dokazovania a
tento je v priamom rozpore s obsahom vykonaných dôkazov. Namietal tvrdenie súdu prvej inštancie,
v zmysle ktorého mal za dostatočne preukázané uhradenie prvej časti kúpnej ceny, a to odkazom na

bod 1.4.1 kúpnej zmluvy, ktorý predstavuje kvitanciu žalobcu k uvedenej časti kúpnej ceny. Uvedené
závery nie sú právne udržateľné, pretože tieto sú v rozpore s obsahom vykonaných dôkazov. Kvitancia
obsiahnutávbode1.4.1kúpnejzmluvyneodrážaskutočnýstavatátozároveňniejespôsobilápreukázať
zaplatenie prvej časti kúpnej ceny, pretože bola vykonaným dokazovaním priamo vyvrátená a v rámci
hodnotenia dôkazov nepostupoval zákonne, pretože tieto nehodnotil v ich vzájomných súvislostiach,

pričom dôkazy preukazujúce pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu buď absolútne odignoroval alebo
tieto neprípustné označil za dôkazy, ktoré sa netýkajú predmetu súdneho konania. Z uvedených
dôvodov považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne nesprávny, arbitrárny a právne
závery za právne neudržateľné. Vo vzťahu k nesprávnosti skutkových zistení, v zmysle ktorých mal
súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalovaný v čase podpisu kúpnej
zmluvy disponoval dostatočnou finančnou hotovosťou, na uhradenie prvej časti kúpnej ceny uviedol,

že dostatok finančných prostriedkov v hotovosti v relevantnom čase preukazoval žalovaný v súdnom
konaní prostredníctvom čestných prehlásení predložených do súdneho konania, ako aj prostredníctvom
svojho výsluchu a výsluchu svojho brata. Z vykonaného listinného dôkazu v podobe čestného vyhlásenia
otca žalovaného však nevyplynula skutočnosť, ktorá by bola čo i len nepriamo spôsobilá preukázať,
že žalovaný uhradil žalobcovi akúkoľvek časť kúpnej ceny, respektíve, že by mu poskytol akúkoľvek

hotovostnú platbu. Z vykonaného dôkazu vyplýva len to, že žalovaný mal dostať od svojej starej mamy
dar vo výške 20.000 eur a tento mal dostať najneskôr v roku 2011 a peniaze mali spravovať jeho
rodičia. Žalovaný však nepreukázal, že by mu tieto finančné prostriedky poskytli, respektíve akokoľvek
odovzdali jeho rodičia v relevantnom časovom období, akým spôsobom mu ich poskytli, ako ani to,
že tieto prostriedky odovzdal žalobcovi. Zdôraznil, že z vykonaného listinného dôkazu tieto skutočnosti

nevyplývajúanevyplývaznehoanilentvrdeniežalobcu,ževrelevantnomčasedisponovalnímtvrdenou
hotovosťou a preto nie je zrejmé, akým spôsobom predmetné čestné prehlásenia preukazujú zaplatenie
akejkoľvek sumy žalovaným ako aj to, ako dané čestné prehlásenie preukazuje, že by v relevantnom
čase disponoval hotovosťou.

11. Ďalej uviedol, že z čestného vyhlásenia matky žalovaného nevyplýva akákoľvek skutočnosť,
ktorá by bola čo i len nepriamo spôsobilá preukázať, že žalovaný uhradil žalobcovi akúkoľvek sumu,
respektíve že by mu poskytol akúkoľvek hotovostnú platbu. Z vykonaného dôkazu vyplýva len to,
že žalovaný mal dostať od svojho starého otca dar vo výške 15.000 eur, avšak tento mal dostať
niekedy v roku 2005 a peniaze mali spravovať jeho rodičia. Žalovaný však nepreukázal, že by mu

tieto finančné prostriedky poskytli, respektíve akokoľvek odovzdali jeho rodičia v relevantnom časovom
období, akým spôsobom mu ich poskytli, ako ani to, že tieto prostriedky odovzdal žalobcovi. V tejto
súvislosti zdôraznil, že z vykonaného listinného dôkazu tieto skutočnosti nevyplývajú a nevyplýva z
neho ani len tvrdenie žalobcu, že v relevantnom čase disponoval hotovosťou. Z daného dôvodu nie
je žalobcovi zrejmé, akým spôsobom predmetné čestné prehlásenie preukazuje zaplatenie akejkoľvek

časti kúpnej ceny žalovaným žalobcovi ako aj to, ako dané čestné prehlásenie preukazuje, že by
v relevantnom čase disponoval žalovaný hotovosťou. V súvislosti s uvedeným uviedol, že z obsahu
výsluchu žalovaného vyplynulo, že predmetné finančné prostriedky, ktoré mu boli údajne poskytnuté
od jeho starých rodičov, mali spravovať rodičia žalovaného, pričom žalovaný nevedel uviesť, kedy tieto
finančné prostriedky zamenili jeho rodičia zo slovenských korún na eurá, ako ani to, či tieto finančné

prostriedky uschovávali v hotovosti, alebo ich vložili na účet. Žalovaný však uviedol, že tieto mu boli
jeho rodičmi vrátené v momente, keď dosiahol žalovaný osemnásť rokov. Žalovaný dosiahol osemnásť
rokov 18.7.2009. Z uvedeného tak vyplýva, že žalovaný klame keď uvádza, že peňažné prostriedky
od jeho starej mamy spravovali jeho rodičia, pretože tieto od starej mamy údajne dostal až dva roky
po tom, ako dosiahol plnoletosť. Vo vzťahu k uvedenému zdôraznil, že z čestných prehlásení vyplýva

len to, že žalovaný dostal, respektíve mohol dostať, šesť rokov, respektíve dvanásť rokov pred kúpou
nehnuteľnosti finančné prostriedky od starých rodičov, a tak žalovaným predložené čestné vyhlásenia
nie sú spôsobilé preukázať, že v roku 2018 predmetnými finančnými prostriedkami disponoval, ako ani
tvrdenie žalovaného, že tieto odovzdal žalobcovi. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na skutočnosť, že
otec žalovaného neuviedol ani len to, že predmetné finančné prostriedky dostal ale uviedol, že tieto

dostať mohol.

12. Vo vzťahu k obsahu výsluchu svedka V. T. uviedol, že svedok nemal žiadnu priamu vedomosť, ktorú
by vnímal vlastnými zmyslami. Svedkom prednesené tvrdenia v rámci jeho výsluchu sa tak zakladajúvýhradne na jeho špekuláciách a úvahách a z daného dôvodu, nie sú žiadnym spôsobom spôsobilé
preukázať žalovaným tvrdené zaplatenie prvej časti kúpnej ceny. Obsah tvrdení prednesených svedkom
v rámci jeho výsluchu je zároveň v rozpore s obsahom jeho čestného prehlásenia, ako aj s obsahom

výsluchu žalovaného. Skutočnosť, že svedok nemá dostatok poznatkov o predmete súdneho konania,
ktoré by vlastnými zmyslami vnímal, preukazuje aj tá skutočnosť, že na jednej strane uviedol, že bol
svojím bratom informovaný o priebehu a spôsobe kúpy nehnuteľnosti a zároveň sa mal sám o tieto
skutočnosti zaujímať, avšak na strane druhej nevie, že žalobca napádal samotné konanie o povolení
vkladu vlastníckeho práva k nim. Svedok si tak spomína výhradne na skutočnosti, ktoré sa týkajú

procesnej obrany žalovaného, tieto má údajne sprostredkovane od žalovaného, nebol ich priamym
svedkom a prevažná časť ním prednesených tvrdení je založená výhradne na tom, čo si myslí a nie na
tom, čo by akokoľvek vlastnými zmyslami vnímal. Bol názoru, že obsah svedeckej výpovede ako celok
nie je dôveryhodný a ani len spôsobilý preukázať akúkoľvek svedkom tvrdenú skutočnosť.

13. Vo vzťahu k arbitrárnosti a vecnej nesprávnosti napadnutého rozsudku uviedol, že skutkové zistenia

uvedené v odseku 24 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorých mal súd prvej inštancie za preukázané,
že žalobca dlhodobo podniká v oblasti predaja nehnuteľností, ako aj skutkové zistenia, v zmysle ktorých
mal za preukázané, že žalobca nepodnikol žiadne právne kroky smerujúce k zvráteniu rozhodnutia o
vklade vlastníckeho práva k predmetu kúpnej zmluvy v prospech žalovaného, tak skutkové zistenia z
časti nevyplývajú z ktoréhokoľvek vykonaného dôkazu a vo zvyšnej časti sú vykonaným dokazovaním

priamo vyvrátené. Opätovne poukázal na skutočnosť, že nepodniká a nikdy ani nepodnikal v oblasti
predaja nehnuteľností a kúpnu zmluvu vypracovanú, respektíve upravenú žalovaným, v obsahu ktorej
je zahrnutá kvitancia žalobcu, podpísal výhradne z dôvodu dôvery žalovanému a blízkeho rodinného
vzťahu so žalovaným, ktoré žalovaný v súvislosti so svojím konaním zneužil. Skutočnosť, že medzi
žalobcom a žalovaným boli blízke rodinné vzťahy a z nich vyplývajúca vysoká miera dôvery vyplynula

priamo z výsluchu tak žalovaného ako aj žalobcu, ktorý tieto skutočnosti priamo potvrdili. Z uvedených
dôvodov sú skutkové zistenia, v zmysle ktorých nedáva zmysel, aby podpísal žalobca kúpnu zmluvu
v ktorej je zahrnutá kvitancia žalobcu vo vzťahu k zaplateniu prvej časti kúpnej ceny v prípade, ak by
sa predmetné vyhlásenie nezakladalo na pravde nesprávne, a to práve s poukazom na blízke rodinné
vzťahystránkonaniavrelevantnomčase.Vovzťahukskutkovýmzisteniam,vzmyslektorýchnepodnikol

žalobcažiadneprávnekrokykzvráteniurozhodnutiapríslušnéhokatastraopovolenívkladuvlastníckeho
práva v prospech žalovaného do katastra nehnuteľností uviedol, že uvedené skutkové zistenie je v
rozporesvykonanýmdokazovaním,atovzhľadomnanávrhnaobnovukonania,ktorýpodalnapríslušný
kataster bezodkladne po tom, ako mu boli sprístupnené na základe žiadosti listiny, na základe ktorých
vydal kataster svoje rozhodnutie. V uvedenom čase však už uplynula lehota na podanie správnej žaloby,

a tak nemal k dispozícii žiadne možnosti ochrany svojich práv a oprávnených záujmov. Vo vzťahu k
tvrdeniu, že žalobca neodstúpil od kúpnej zmluvy z dôvodu neuhradenia prvej časti kúpnej ceny uviedol,
že nerozumie tomu, akú skutočnosť má daným tvrdením súd prvej inštancie za preukázanú, nakoľko
nemal nikdy záujem odstúpiť od kúpnej zmluvy, ale mal výlučne záujem smerujúci k tomu, aby mu
žalovaný riadne uhradil zvyšnú časť kúpnej ceny, ktorá zo strany žalovaného k dnešnému dňu nebola

ani len z časti uhradená. Z uvedeného dôvodu inicioval žalobou predmetné súdne konanie.

14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že v konaní nebolo preukázané, že by došlo k zaplateniu prvej časti
kúpnej ceny a mal za to, že najpodstatnejšou sa javila skutočnosť, že žalobca podpisom na kúpnej

zmluve prejavil súhlas so znením bodu 1.4.1 kúpnej zmluvy, v zmysle ktorého bola prvá časť kúpnej ceny
vo výške 56.700 eur uhradená pred podpisom kúpnej zmluvy. Pokiaľ by znenie ustanovenia bodu 1.4.1
kúpnej zmluvy nezodpovedalo faktickému stavu, zo strany žalobcu nebola daná relevantná odpoveď,
prečo podpísal kúpnu zmluvu v znení, ktoré sa nezakladalo na pravde a ktoré ho v podstate bolo
spôsobilé poškodiť v jeho majetkovej sfére, keďže by sa sám ukrátil o sumu 56.700 eur podpísaním

nepravdivého vyhlásenia. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý na podporu svojej
argumentácie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28.2017, sp. zn. 2 Obdo 66/2015,
v ktorom Najvyšší súd SR posudzoval obdobný stav ako v konkrétnej veci s tým rozdielom, že v
predmetnom konaní žalobca podpísal príjmový doklad, ktorým deklaroval zaplatenie kúpnej ceny,
respektíve jej časti, zatiaľ čo v konkrétnom prípade strany sporu uzatvorili kúpnu zmluvu, súčasťou ktorej

bolo ustanovenie o prehlásení žalobcu o prijatí peňažných prostriedkov vo výške prvej časti kúpnej
ceny pred podpisom kúpnej zmluvy. Najvyšší súd SR sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, teda že
príjmový doklad považoval za platný a pokiaľ žalobca podpísal príjmový doklad, čím deklaroval prevzatie
peňažných prostriedkov, nemôže následne tvrdiť, že v skutočnosti od žalovaného peňažné prostriedkyneprevzal, pokiaľ v prospech svojho tvrdenia nepredloží žiaden dôkaz. V konkrétnom konaní žalobca
nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil ním podpísané prehlásenie, že prijal prvú časť kúpnej ceny
pred podpisom kúpnej zmluvy. V uvedenej súvislosti sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že

žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko prezentoval výlučne nepodložené tvrdenia a domnienky,
ktoré však boli účinne popreté zo strany žalovaného, respektíve aj listinnými dôkazmi, ktoré predkladal
sám žalobca. Konštatoval, že zo strany žalobcu nebolo vyvrátené ním podpísané prehlásenie v bode
1.4.1 kúpnej zmluvy, respektíve nebolo preukázané, že by k uhradeniu prvej časti kúpnej ceny nedošlo.

15. Považoval tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal vypracovať znenie kúpnej zmluvy za nesprávne,
pretože toto tvrdenie bolo vyvrátené listinnými dôkazmi aj výsluchom žalobcu. Z predloženej SMS
komunikácie z 1.2.2018 vyplynulo, že iniciatívne zaslal návrh kúpnej zmluvy žalovanému práve žalobca,
pričom on doplnil do kúpnej zmluvy, konkrétne do záhlavia svoje osobné údaje. Zo SMS komunikácie
takisto ani z emailovej komunikácie, ktorú predkladal žalobca do konania nevyplynulo, že by mal
žalovaný meniť obsah a znenie bodu 1.4.1 kúpnej zmluvy a preto ide výlučne o domnienku, ktorá

nebola žiadnym dôkazom v konaní potvrdená. Považoval tvrdenia žalobcu o tom, že mal požiadať
žalobcu o rozloženie prvej časti kúpnej ceny na dve časti, a to na sumu 16.900 eur a 39.800
eur za zavádzajúce a nepravdivé nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Zmluva o pôžičke je
samostatným zmluvným vzťahom medzi stranami sporu, ku ktorému však nedošlo, keďže sám žalobca
počas svojho výsluchu povedal, že k reálnemu odovzdaniu peňazí, ktoré mali predstavovať pôžičku,

nikdy nedošlo a keďže zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a k reálnemu plneniu nikdy nedošlo, je
absolútne neopodstatnené argumentovať zmluvou, ku ktorej plneniu nikdy nedošlo, a ktorá nemá žiaden
súvis s prejednávaným prípadom. Uviedol, že počas konania, zmluva o pôžičke bola pôvodne titulom,
na základe ktorého si žalobca v samostatnom konaní uplatňoval istinu vo výške 16.900 eur. Súdne
konanie sa viedlo na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 11C/16/2019, pričom žaloba bola zo

strany žalobcu vzatá späť a konanie bolo zastavené, pričom na späťvzatie žaloby sa žalobcu dopytoval
aj právny zástupca žalovaného, pričom žalobca zodpovedal na položenú otázku, že po porade so svojim
právnym zástupcom vzal žalobu v ostatnom konaní späť a uplatňoval si svoj nárok z titulu uzatvorenej
kúpnej zmluvy. Pokiaľ si teda nárokoval zaplatenie prvej časti kúpnej ceny vo výške 56.700 eur v tomto
konaní, pričom v rámci tejto časti kúpnej ceny malo byť údajne, podľa názoru žalobcu zahrnutá aj suma

16.900 eur, ktoré boli predmetom zmluvy o pôžičke, nie je zrejmé, aký súvis a aké opodstatnenie malo
predložiť do konania zmluvu o pôžičke na sumu 16.900 eur, ktoré už mali byť podľa tvrdenia žalobcu
zahrnuté v čiastke 56.700 eur.

16. Mal za to, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že v čase vyplatenia prvej časti kúpnej ceny

disponoval dostatočným množstvom peňažných prostriedkov a uvedené nebolo zo strany žalobcu
účinne popreté. Uviedol, že mal k dispozícii peňažné prostriedky od svojich starých rodičov, pričom
stará matka, bola vlastníčkou veľmi lukratívnych pozemkov v Devínskej Novej Vsi, ktoré odkúpil koncern
Volkswagen. Stará matka tak mala dostatok peňažných prostriedkov, v hodnote aj niekoľko desiatok,
stoviektisíceur,ktorévedelaprerozdeliťmedzirodinnýchpríslušníkov.ZvýsluchusvedkaV.T.vyplynulo,

že starí rodičia žalovaného a svedka prerozdeľovali peniaze pomerne medzi svoje vnúčaťa a preto mal
dostatok peňažných prostriedkov vo forme úspor získaných v priebehu niekoľkých rokov, zároveň z
dokazovania vyplynulo, že pôsobil niekoľko rokov v zahraničí ako DJ, kde zarobil dostatok peňazí a tieto
uloženéúsporyneminulalevyčkávalnavhodnýmomentvyužitiapeňažnýchprostriedkov.Zairelevantné
považoval tvrdenie, že žalovaný nemohol vedieť, aká výška bude predstavovať prvá časť kúpnej ceny,

nakoľko podľa potreby odovzdával žalobcovi hotovosť, pričom takto uhradená hotovosť sa následne
spočítala a uviedla ako čiastka do prvej časti kúpnej ceny a zostatok kúpnej ceny bol financovaný z
hypotekárneho úveru.

17. Nestotožnil sa ani s tvrdeniami žalobcu, že strany sporu sa nikdy nedohodli na hotovostnej platbe,

ale výlučne na bezhotovostnej, preto ani nemohlo dôjsť k plneniu prvej časti kúpnej ceny formou
odovzdania platieb v hotovosti a uviedol, že ide o domnienku a hypotézu, ktorá nemá reálny základ vo
vykonanom dokazovaní, okrem iného v listinných dôkazoch a takéto tvrdenie nevyplýva ani z výsluchu
strán sporu. Zmienka o bezhotovostnom prevode je uvedená v ustanovení 1.4.2 kúpnej zmluvy, podľa
ktorého mala byť druhá časť kúpnej ceny vo výške 132.300 eur vyplatená z hypotekárneho úveru.

Z uvedeného dôvodu je preto viac ako logické, že platba bola vykonaná bezhotovostne, keďže iným
spôsobom by hypotekárna banka žalovaného druhú časť kúpnej ceny nevyplatila. V bode 1.4.1 kúpnej
zmluvy však nie je nikde zmienka o tom, že predmetné peňažné prostriedky mali byť vyplácané výlučne
bezhotovostne. Spôsob uhradenia prvej časti kúpnej ceny nie je v tomto bode nijako špecifikovaný,predmetné ustanovenie obsahuje výlučne zhodné prehlásenie o tom, že prvá časť kúpnej ceny bola
pred podpisom kúpnej zmluvy vyplatená. Čestné prehlásenia preukazujú, že žalovaný mal k dispozícii
peňažné prostriedky od svojich nebohých starých rodičov a teda vyvracajú tvrdenie žalobcu o tom,

že nemal dostatok peňažných prostriedkov na vyplatenie prvej časti kúpnej ceny. Rodinní príslušníci
v podstate ani nemuseli potvrdzovať alebo byť priamymi svedkami odovzdania peňazí zo strany
žalovaného žalobcovi, keďže predsa sám žalobca ako priamy svedok podpisom kúpnej zmluvy aj so
znením bodu 1.4.1 potvrdil, že mu prvú časť kúpnej ceny bola uhradená. K obsahu výpovede svedka
V. T. sa vyjadril v samostatnom podaní ako aj v záverečnej reči. Nebolo sporné, že svedok V. T.

nikdy nebol priamym účastníkom stretnutia medzi stranami sporu, na ktorých by došlo k osobnému
odovzdaniu peňazí. Svedok V. T. však uviedol, že osobu žalobcu poznal dlhé roky a sám odporučil
svojmu bratovi, t. j. žalovanému, aby mal všetko, čo sa týka predaja nehnuteľnosti so žalobcom na
papieri, keďže nemal so žalobcom predchádzajúce dobré skúsenosti. Svedok sa takisto zúčastnil
viacerých stretnutí so stranami sporu, pričom ani na jednom stretnutí, ktorého sa svedok zúčastnil,
hoci boli zo strany žalobcu emotívne, nedošlo k zmienke o tom, že by žalovaný nedoplatil časť kúpnej

ceny a teda, že by žalovaný dlžil žalobcovi akékoľvek peniaze. Pokiaľ boli stretnutia zo strany žalobcu
emotívne, t. j. správal sa konfliktne, nie je dôvod na to, aby v rámci konfliktu takpovediac nevykričal
žalovanému to, že má voči nemu ako predávajúcemu dlh a priamo pred svedkom by žiadal o doplatenie
kúpnej ceny. V rámci svojho výsluchu zároveň svedok doplnil, že vzhľadom na osobu žalobcu ako
podnikateľa s nehnuteľnosťami v Devínskej Novej Vsi, ak by neboli zo strany kupujúceho splnené

platobné podmienky, t. j. základné plnenie, svedok vyslovil pochybnosti, že by zo strany žalobcu ani
len nedošlo k pokračovaniu v obchode, t. j. v konkrétnom prípade, ak by nebola prvá časť kúpnej ceny
uhradená, tak by ani len nepodpísal kúpnu zmluvu a pred notárom. Bol názoru, že nebol dôvod na
to, aby svedok V. T. mal priamu vedomosť o priebehu katastrálneho konania a o právnych krokoch,
ktoré žalobca smeroval voči rozhodnutiu katastra o povolení vkladu, keďže nebol účastníkom správneho

konaniapredOkresnýmúradomBratislava,katastrálnymodboromapretoargumentáciažalobcuvtomto
smere považoval za nedôvodnú a nepodstatnú.

18. Pokiaľ žalobca napáda konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že dlhodobo podniká v oblasti
predaja nehnuteľností, tak táto skutočnosť vyplynula z vykonaného dokazovania, a to jednak z listinných

dôkazov, kde žalobca vystupuje ako konateľ a spoločník v spoločnosti Devínska Invest s.r.o., pričom
podľa verejne dostupných informácii z Obchodného registra vyplýva, že táto spoločnosť má v predmete
činnosti aj realizáciu výstavby nehnuteľností a prenájom nehnuteľností a teda sa tak v rámci svojej
podnikateľskej činnosti venuje trhu s nehnuteľnosťami, je dlhoročným podnikateľom, čo žalobca nikdy
nesporoval a teda musel byť náležite opatrný a nepodpisovať niečo, čo by sa nezakladalo na pravde

a priamo by ho poškodzovalo. Žalobca teda nie je osobou, ktorá ojedinele, respektíve prvýkrát
v živote podpisovala zmluvu, na základe ktorej došlo k prevodu jeho vlastníckeho práva na inú
osobu, v konkrétnom prípade žalovaného ale ako osoba zbehlá v podnikateľskom prostredí a konateľ
úspešnej spoločnosti prichádza pravidelne do kontaktu s rôznymi zmluvami, ktorých obsah si musí
preštudovať a následne je povinný v rámci odbornej starostlivosti posúdiť, či zmluvu s konkrétnym

znením podpíše alebo navrhne zmenu jej obsahu. Argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že sa
spoliehal na žalovaného a ich blízke, takmer rodinné väzby a teda ako keby nevedel zmluvu s akým
obsahom podpisuje, je na postavenie žalobcu a jeho podnikateľskú činnosť absolútne nedôvodná a
nepredstaviteľná.

19. K argumentácií žalobcu k opravným prostriedkom v rámci katastrálneho konania uviedol, že z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva nebolo zo
strany žalobcu napadnuté, nakoľko nepodal v lehote správnu žalobu, hoci mal odo dňa doručenia
rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností 2 mesiace lehotu na to,
aby takéto rozhodnutie napadol, nevyužil mimoriadne opravné prostriedky predpokladané Správnym

poriadkom, respektíve zákonom o prokuratúre. Žalobca predložil do konania iba ním podaný návrh
na povolenie obnovy konania, ktorý však nebol po právnej stránke spôsobilý ovplyvniť rozhodnutie
katastra, keďže neboli dané podmienky pre povolenie obnovy konania a ak mal záujem napadnúť
správnosť vydaného rozhodnutia v katastrálnom konaní, mal dostatočné časové obdobie na to, aby
sa jednak poradil s právnym zástupcom, ktorý by mu poskytol kvalifikované právne poradenstvo a

možné prostriedky napadnutia predmetného rozhodnutia a takisto mal dostatočný časový priestor,
aby rozhodnutie napadol príslušnými opravnými prostriedkami. Žalobca však možnosť napadnutia
rozhodnutia o povolení vkladu nijakým spôsobom nevyužil, nevyužil ani možnosť odstúpenia od kúpnej
zmluvy z dôvodu nezaplatenia časti kúpnej ceny. Záverom uviedol, že pokiaľ žalobca poukazuje naznenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, tak uzatvorením zmluvy o budúcej zmluve sa zmluvné strany
dohodnú, že v určitej dobe uzatvoria konkrétny typ zmluvy s podstatnými náležitosťami, ktoré vymedzia
v zmluve o budúcej zmluve. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve tak patrí

lehota, v ktorej bude riadna zmluva uzatvorená, osoby predávajúceho a kupujúceho, predmet prevodu a
kúpna cena. Ustanovenia kúpnej zmluvy sa však môžu v závere odlišovať od ustanovení dohodnutých
v zmluve o budúcej zmluve. Uzatvorením riadnej zmluvy sa zmluva o budúcej zmluve úplne ruší, keďže
došlo k naplneniu jej účelu. Pokiaľ strany sporu mali medzi sebou v zmluve o budúcej kúpnej zmluve
dohodnutú odlišne výšku kúpnej ceny ako bola finálne dohodnutá v kúpnej zmluve, uvedené nemá

žiadne opodstatnenie pre konkrétne konanie. Podľa Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve mala byť dokonca
pôvodná kúpna cena nižšia ako druhá časť kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy, ktorá bola financovaná
z hypotekárneho úveru. V prípade, ak by sa teda mali riadiť ustanoveniami Zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve, tak žalobca by nemal nárok na časť kúpnej ceny nad výšku 130.000 eur, t. j. ani na žalobou
uplatnenú istinu. Uvedené nesporuje ani jedna zo strán sporu, že k zmene kúpnej ceny došlo na základe
konsenzu oboch zmluvných strán, keďže sa navyšovala pôvodne predpokladaná suma vykonaných

prác na nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené považuje odvolanie a argumentáciu v ňom za absolútne
nedôvodnú, nespôsobilú zmeniť správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

20. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení poukazuje predovšetkým na
to, že najpodstatnejšou sa javí skutočnosť, že žalobca podpisom na kúpnej zmluve prejavil súhlas so

znením bodu 1.4.1 kúpnej zmluvy, v zmysle ktorého bola prvá časť kúpnej ceny vo výške 56.400 eur
uhradená pred podpisom kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalovaný v rámci
dokazovania na jednej strane uvádzal, že mal mať v relevantnom čase, v čase kúpy nehnuteľnosti, doma
v hotovosti 65.000 eur, avšak na strane druhej uviedol, že si požičal od svojho brata na dokončovacie
stavebné práce, súvisiace s nadobudnutou nehnuteľnosťou 15.000 eur. Uvedenými tvrdeniami žalovaný

domnelo preukazoval dostatok finančných prostriedkov v hotovosti na účely zaplatenia prvej časti kúpnej
ceny, ktorej nezaplatenie je predmetom tohto súdneho konania. Tvrdenia žalovaného sú však priamo
vyvrátené listinnými dôkazmi, najmä s poukazom na komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným z
minulosti, v rámci ktorej preukázateľne požiadal žalovaný žalobcu o rozdelenie prvej časti kúpnej ceny
s tým, že prvú časť vo výške 39.800 eur zaplatí žalovaný žalobcovi pri podpise kúpnej zmluvy a vo

vzťahu k zvyšnej časti, vo výške 16.900 eur podpíše žalovaný žalobcovi uznanie dlhu, ktorého splatnosť
bude naviazaná na právoplatnosť kolaudačného rozhodnutia. Aj napriek skutočnosti, že žalovaný vo
svojom vyjadrení uviedol, že zo strany žalobcu ide o nepravdivé a zavádzajúce tvrdenie, že mal žalovaný
požiadať žalobcu o rozloženie prvej časti kúpnej ceny na dve časti, a to na sumu 16.900 eur a 39.800
eur, uvedenú skutočnosť, že k rozdeleniu prvej časti kúpnej ceny, ako aj k uznaniu dlhu skutočne došlo

preukazuje zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, ako aj výsluch žalovaného,
v rámci ktorého žalovaný uviedol, na otázku právneho zástupcu žalobcu, s čím súvisel jeho návrh na
uznaniedlhuunotáravovýške16.900eur,žesúviselsozmluvouopôžičke,kuktorejpodpisuajskutočne
došlo. Uvedené tvrdenia žalovaného sa nezakladajú na pravde, pretože z výsluchu tak žalobcu, ako aj
žalovaného vyplynulo, že nepoznajú rozdiel medzi jednotlivými zmluvnými typmi, a predmetnou zmluvou

sledovali výlučne účel, v podobe uznania dlhu pozostávajúceho z časti kúpnej ceny. Z uvedeného
zároveň vyplynulo, že pravdivosť vyhlásenia strán konania obsiahnutého v bode 1.4.1 kúpnej zmluvy,
ktoré predstavuje kvitanciu žalobcu, bola taktiež vykonaným dokazovaním priamo vyvrátená. Vo vzťahu
k uvedenému poukázal aj na vykonaný listinný dôkaz v podobe e-mailovej komunikácie, z ktorého
vyplynulo, že okrem toho, že žalovaný vypracoval konečné znenie podpísanej kúpnej zmluvy, navrhol

taktiež aj rozdelenie prvej časti kúpnej ceny na 39.800 eur a 16.900 eur, s dohodnutím splatnosti druhej
z takto rozdelenej prvej časti kúpnej ceny naviazaním na právoplatnosť kolaudačného rozhodnutia.
Žalovaný upravil v konečnej verzii kúpnej zmluvy predovšetkým platobné podmienky kúpnej ceny s
odôvodnením, že takto navrhnutým spôsobom a pri takto podpísanej kúpnej zmluve dostane žalobca
peniaze zo žalovaným čerpaného hypotekárneho úveru najrýchlejšie.

21. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28.2.2017,
sp. zn. 2 Obdo 66/2015, tak zo SMS komunikácie vyplýva, že návrh na vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností podal žalovaný a nie žalobca, ako aj skutočnosť, že tak spravil bez vedomia
žalobcu a proti jeho vôli. Konštatoval, že k návrhu na vklad vlastníckeho práva by zo strany žalobcu

nikdy nedošlo, keby tak neurobil bez vedomia a proti vôli žalobcu žalovaný. K bezhotovostnému prevodu
peňažných prostriedkov uviedol, že žalobca vyžadoval od žalovaného jednotlivé plnenia vždy výhradne
bezhotovostným prevodom a žiadne plnenie v podobe platby v hotovosti od žalovaného nikdy ani
neprijal. Uvedené tvrdenie je podporené nie len obsahom zmluvy o budúcej zmluve, ale aj obsahomzmluvy o pôžičke. Uvedené tak nepriamo vyvracia ďalej aj tvrdenie žalovaného, že k uhradeniu prvej
časti kúpnej ceny zo strany žalovaného došlo. Skutočnosť, že žalovaný neuhradil žalobcovi sumu
56.700 eur, pretože minimálne vo vzťahu k časti uvedenej sumy vo výške 16.900 eur žalovaný v

rámci svojho výsluchu uviedol, že vo vzťahu k tejto podpísal uznanie dlhu, ktoré nazvali strany ako
zmluvu o pôžičke. Vo vzťahu k zvyšnej časti kúpnej ceny uvedenú časť kúpnej ceny ani nemohol
objektívne uhradiť žalobcovi spôsobom akým uviedol, pretože pred podpisom kúpnej zmluvy, respektíve
predo dňom 5.2.2018 nevedel, aká bude konečná výška prvej časti kúpnej ceny. Z výsluchu brata
žalovaného vyplýva, že tak žalovaný, ako aj ostatní členovia ich rodiny, dostávali predmetné finančné

prostriedky od starých rodičov priebežne a tak nie je únosným tvrdenie, že predmetnými finančnými
prostriedkami žalovaný disponoval v čase kúpy nehnuteľnosti a že tieto postupne nespotreboval. Z
vykonaných listinných dôkazov v podobe čestných vyhlásení otca a matky žalovaného nevyplýva
akákoľvek skutočnosť, ktorá by bola čo i len nepriamo spôsobilá preukázať, že žalovaný uhradil
žalobcovi akúkoľvek časť kúpnej ceny, respektíve, že by mu poskytol akúkoľvek hotovostnú platbu.
Žalobca vo vzťahu k Zmluve o pôžičke zo 6.2.2018, k vypracovaniu znenia kúpnej zmluvy, k podniknutiu

právnych krokov k zvráteniu rozhodnutia príslušného katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva v
prospech žalovaného do katastra nehnuteľností, zotrval na svojich vyjadreniach uvedených v odvolaní.

22. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na vyjadreniach uvádzaných v priebehu konania.

23. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C. s. p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom
rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 C. s. p.).

24. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, vychádzajúc z § 384 ods. 1 C. s. p. prejednal odvolanie žalobcu podľa § 385
ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom dňa 31.1.2025, na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval
dokazovanie listinami za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou,
a to s dôrazom na listiny, ktoré súd prvej inštancie síce vykonal, avšak ich nehodnotil majúc za to, že

skutočnosti z nich vyplývajúce nepovažoval za relevantné (SMS komunikácia, e-mail zo dňa 5.2.2018,
listiny založené žalobcom v prílohe podania zo dňa 114). V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu
žalobcu však odvolací súd považoval za potrebné vyhodnotiť aj tieto dôkazy; a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods.
1 C. s. p. potvrdil.

25. Podľa § 588 Občianskeho zákonníka z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť
predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň
predávajúcemu dohodnutú cenu.

26. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení
vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu
a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich súd prvej inštancie
k zamietnutiu žaloby.

27.Predmetomsporubolnárokžalobcunazaplatenieprvejčastikúpnejcenypodľačl.Ibod1.4.1Kúpnej
zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 6.2.2018.
Predmetom odvolacieho konania bolo v medziach uplatnených odvolacích dôvodov a argumentov
posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu
neunesenia dôkazného bremena žalobcom.

28. Na margo námietky žalobcu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f)
C. s. p. odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom
konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa

súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo
sa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali
po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čovypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou
(faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán.

29. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že žiadne takéto
pochybenie v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu
nezaznamenal.

30. Žalobca podanú žalobu založil na tom skutkovom tvrdení, že so žalovaným 6.2.2018 uzavrel kúpnu

zmluvu o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, pričom žalobca a žalovaný si v čl. I bod 1.4.1 dohodli,
že kúpna cena za prevod nehnuteľností je dohodnutá vo výške 189.000 eur a kupujúcu ju uhradí v
dvoch častiach. Napriek tomu, že žalovaný v kúpnej zmluve deklaroval úhradu prvej časti kúpnej ceny
vo výške 56.700 eur, túto úhradu v skutočnosti nikdy v prospech žalobcu nevykonal. Na ozrejmenie
právnej stránky veci odvolací súd predovšetkým uvádza, že žalobcom predložená kúpna zmluva je
súkromnou listinou. Pri súkromných listinách treba rozlišovať ich pravosť (teda skutočnosť, že listina

pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ) a správnosť (pravdivosť) jej obsahu (údajov v
nej uvádzaných). Ak je listina pravá, nie je sfalšovaná alebo pozmenená, dokazuje, že vystaviteľ prejavil
vôľu o obsahu v listine zachytenom, poprípade urobil vyhlásenie v listine obsiahnuté. Popretie pravosti
listiny v sebe implicitne zahrňuje aj tvrdenie, že údajný vystaviteľ listinu nepodpísal ani nevystavil; ďalšie
tvrdenia potom spravidla neprichádzajú do úvahy (nemožno teda po tom, koho podpis bol sfalšovaný

požadovať napr. tvrdenie, za akých okolností k falšovaniu došlo). Takéto popretie je preto dostatočne
relevantné k tomu, aby pravosť listiny musela byť dokazovaná; bremeno tvrdenia i bremeno dôkazné
ohľadne pravosti listiny je na tom, kto z pravosti listiny pre seba vyvodzuje priaznivé právne dôsledky.
Iné dôsledky, než popieranie pravosti má popretie jej pravdivosti. Pravdivosťou listiny treba rozumieť to,
že obsah listiny (to, čo je v listine uvedené, o čom svedčí jej obsah) zodpovedá skutočne vôli konajúceho

a údaje tam uvedené sú pravdivé. Civilný sporový poriadok explicitne upravuje hodnotenie tzv. verejnej
listiny; konkrétne v § 205 C. s. p. je uvedené, že verejné listiny, ktorými sú listiny vydané orgánmi verejnej
moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné,
potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Ide o tzv.
prejav legálnej dôkaznej teórie. Hodnotenie dôkazu súkromnou listinou však zákon osobitne neupravuje.

Preto je potrebné postupovať podľa § 191 ods. 1 C. s. p., ktorý vyjadruje zásadu voľného hodnotenia
dôkazov, podľa ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Zo zákona ani z povahy veci nevyplýva, že by pre hodnotenie dôkazov súkromnými listinami bolo možné
vysloviť iné pravidlo, než uvedené v § 191 ods. 1 C. s. p..

31. Žalobca v konaní nespochybňoval pravosť listiny označenej ako kúpna zmluva a svojim podpisom
potvrdil, že prejavil vôľu o obsahu v listine zachytenom a pravdivosť jej obsahu. Napriek tomu v žalobe
tvrdil, že údaje uvedené v čl. I bod 1.4.1 podľa ktorého „Prvú časť kúpnej ceny vo výške 56.700 eur
(slovom: päťdeasiatšesťtisícsedemsto eur) uhradil kupujúci predávajúcemu ešte pred podpisom kúpnej

zmluvy. Zmluvné strany svojim podpisom na tejto kúpnej zmluve potvrdzujú úhradu tejto časti kúpnej
ceny.“, sa nezakladajú na pravde a žalovaný mu prvú časť kúpnej ceny neuhradil. V takomto prípade
všaknepostačujeakékoľvekformálnespochybneniepravdivostiobsahusúkromnejlistiny.Zasituácie,že
žalobca v kúpnej zmluve svojím podpisom potvrdil, že žalovaný prvú časť kúpnej ceny žalobcovi uhradil
ešte pred podpisom kúpnej zmluvy a následne v súdnom konaní tvrdí, že kúpna cena nebola zaplatená,

žalobcu zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, že obsah listiny, ktorú súdu predkladá ako
dôkaz nezodpovedá jeho vôli a údaje tam uvedené nie sú pravdivé. Žalobca bol teda povinný uviesť
rozumné dôvody tohto rozporu, tento rozpor logicky a presvedčivo vysvetliť a svoje tvrdenia preukázať.

32. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní tieto skutočnosti

nepreukázal, pretože neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, o tom, že obsah listiny, ktorú
súdu predkladá ako dôkaz nezodpovedá jeho vôli a údaje tam uvedené nie sú pravdivé. Za daného stavu
neprechádza dôkazné bremeno na žalovaného a žalovaný nebol preto ani povinný preukazovať, či a
kedyžalobcoviprvúčasťkúpnejcenyzaplatil,resp.čidisponovaldostatočnýmifinančnýmiprostriedkami
na jej úhradu. Akékoľvek námietky žalobcu produkované v tomto smere v podanom odvolaní sú právnej

relevancie.

33. Súčasne hodno uviesť, že už len samotná konštrukcia skutkového deja, ktorá vo vzťahu k dôvodom
vysvetlenia rozporu medzi vyhlásením uvedeným v kúpnej zmluve a žalobcom tvrdenou nepravdivosťoutohto vyhlásenia - ktorá inak v podanej žalobe úplne absentuje a ktorú žalobca v podstate iba „vyskladal“
v priebehu konania tým, že spochybňoval procesnú obranu žalovaného, zjavne však opomínajúc, že je
to práve žalobca, koho zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno - nezodpovedá racionálnemu

správaniu sa účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom ani logike veci. Žalobca
totižto svoj procesný útok založil na tvrdení, že to bol práve žalovaný, kto zmenil platobné podmienky a
to iba deň pred podpisom zmluvy (5.2.2018) a rozdelil prvú časť kúpnej ceny na dve časti a to na sumu
39.800 eur, ktorú mal žalovaný uhradiť pri podpise kúpnej zmluvy a sumu 16.900 eur, ktorú mal žalovaný
uhradiť po vydaní právoplatného kolaudačného rozhodnutia. Už len tá skutočnosť, že toto žalobcom

uvedené tvrdenie nie je vysvetlením, prečo podpísal zmluvu, pokiaľ sa v nej uvedené vyhlásenie o
zaplatení prvej časti kúpnej ceny nezakladalo na pravde, vedie k potvrdeniu správnosti záveru súdu
prvej inštancie (bod 25, odsek 2 napadnutého rozsudku), že v danom prípade nie je relevantné, kto zo
zmluvných strán vypracoval kúpnu zmluvu, nakoľko zásadnou je stále tá skutočnosť, že žalobca svojim
podpisom súhlasil so znením bodu 1.4.1 zmluvy a potvrdil, že prvá časť kúpnej ceny bola zaplatená
pred podpisom zmluvy. Uvedené tvrdenie žalobcu súčasne nezodpovedá ani predloženým dôkazom,

pričom je v rozpore s logikou veci, ak žalobca súhlasil s tým, aby kúpna cena bola rozdelená, avšak
takáto dohoda nebola zapracovaná do samotnej zmluvy a namiesto toho žalobca uzavrel so žalovaným
zmluvu o pôžičke, ktorá podľa žalobcu ani nebola zmluvou o pôžičke ale uznaním dlhu, ktorým mal
žalovaný „uznať“ záväzok na zaplatenie prvej časti kúpnej ceny - avšak len sumy 16.900 eur, hoci
podľa žalobcu nebola uhradená celá prvá časť kúpnej ceny. Je zrejmé, že žalobcom tvrdené skutočnosti

neposkytujú súdu rozumné dôvody, na základe ktorých by bolo možné prijať záver o pravdivosti ním
popisovaného skutkového deja. K uvedenému možno zároveň dodať, že je nesporné, že pred uzavretím
samotnej kúpnej zmluvy žalobca a žalovaný uzavreli 4.8.2017 aj zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej
zmluvy. Podľa zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy bola kúpna cena dohodnutá na sumu 150.000
eur (resp. 149.200 eur v závislosti od splnenia podmienky v bode 1.3 zmluvy), pričom prvá časť kúpnej

ceny 130.000 eur mala byť uhradená žalobcovi prevodom na účet do 31.8.32017 a druhá časť kúpnej
ceny 20.000 eur (resp. 19.200 eur) prevodom na účet do troch dní od splnenia podmienok podľa bodu
2.1.2 a 2.1.3 zmluvy (vydanie kolaudačného rozhodnutia a spísanie zápisnice o stave dokončenej
stavby). V kúpnej zmluve bola dohodnutá kúpna cena 189.000 eur a účastníci zmluvy prehlásili, že
prvá časť kúpnej ceny 56.700 eur bola uhradená žalobcovi pred podpisom kúpnej zmluvy a druhú časť

kúpnej ceny 132.300 eur sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi z prostriedkov hypotekárneho úveru.
Obsah kúpnej zmluvy teda nekorešpondoval so znením zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, čo
napokon medzi stranami nebolo ani sporné. Ak by teda malo byť pravdivé tvrdenie žalobcu, že platobné
podmienky iba deň pred podpisom zmluvy zmenil žalovaný, znamenalo by to aj to, že žalovaný navrhol
(vo svoj neprospech) kúpnu cenu vyššiu o 39.000 eur, teda konal v rozpore s ekonomickými záujmami,

ktoré sa bežne predpokladajú u každého kupujúceho. Z listinných dôkazov založených v spise zároveň
vyplýva, že ako prvý zasielal návrh kúpnej zmluvy žalobca žalovanému (viď SMS správa z 2.1.2018 a
výpoveď žalobcu na pojednávaní č. l. 93), pričom aj vo svojej výpovedi (č. l. 93) uviedol, že strany o
kúpnej cene rokovali, žalovaný za ním prišiel, že bude brať úver, aby sa urobili nové dohody; z obsahu
predložených listín súčasne vyplýva, že žalobca sa žalovaného dopytoval na úver už v januári 2018

(viď SMS komunikácia č. l. 57, SMS zo dňa 2.1.2018). Uvedené teda nepotvrdzuje tvrdenie žalobcu,
že platobné podmienky zmenil iba deň pred podpisom kúpnej zmluvy žalovaný. Ak toto tvrdenie nebolo
preukázané, neobstojí ani ťažisková námietka žalobcu, že žalovaný nemohol uhrádzať prvú časť kúpnej
ceny pred uzavretím zmluvy, pretože objektívne nemohol vedieť, aká bude výška prvej časti kúpnej ceny,
pretože táto bola stranami dohodnutá až následne, a to deň pred podpisom kúpnej zmluvy.

34. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s obsahom Zmluvy
o pôžičke zo dňa 6.2.2018, pretože táto preukazuje skutočnosť, že k rozdeleniu prvej časti kúpnej
ceny ako aj k uznaniu dlhu skutočne došlo, odvolací súd uvádza, že odhliadnuc od toho, že žalobca
v podanej žalobe nič netvrdil o tom, že prvá časť kúpnej ceny bola rozdelená (a časť z nej 39.800

eur mala byť zaplatená pri podpise kúpnej zmluvy /vo svojej výpovedi pritom uviedol, že prvú časť
ceny žalovaný doplatí, keď mu banka potvrdí hypotekárny úver, pričom zo SMS komunikácie, ktorú
predložil vyplýva, že žalovaný 2.1.2018 žalobcovi oznámil, že „všetko má schválené, už ide len na
podpis“ a teda hypotekárny úver mal schválený už pred podpisom kúpnej zmluvy/ a druhá časť 16.900
eur mala byť zaplatená až po vydaní právoplatného kolaudačného rozhodnutia; v replike /č. l. 6a/ zasa

uviedol iba to, že bol žalovaným uvedený do omylu, žalovanému dôveroval, že časť kúpnej ceny bola
uhradená pred podpisom kúpnej zmluvy), zmluva o pôžičke túto skutočnosť nepreukazuje. Súd prvej
inštancie správne vyhodnotil, že sa nejedná o uznanie dlhu ako tvrdil žalobca ale sa jedná výlučne
o zmluvu o pôžičke, pričom nárok zo zmluvy o pôžičke nie je predmetom konania (bod 25 odsek 1napadnutého rozsudku). K uvedenému odvolací dodáva, že zmluva o pôžičke predstavuje dvojstranný
právny úkon, na základe ktorého veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze,
a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657 Občianskeho

zákonníka). Z citovaného ustanovenia vyplýva, že podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je
okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí
vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, alebo peňazí. Keďže táto zmluva je reálnym
kontraktom, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.
K uzatvoreniu zmluvy o pôžičke preto nedochádza len na základe dohody strán (účinným prijatím

návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, ku ktorému
- pri peňažnej pôžičke - môže dôjsť i bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Ďalším pojmovým
znakom pôžičky je jej dočasnosť. Na rozdiel od toho uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím
prostriedkom. Svoju zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v
dobe uznania. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorý musí obsahovať
jednak všeobecné náležitosti predpísané pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) a

jednak osobitné náležitosti stanovené pre tento právny úkon v § 558 Občianskeho zákonníka. Pre
platnosť uznania dlhu sa vyžaduje písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu
a výšky dlhu. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že žalobca a žalovaný nepoznajú rozdiel medzi jednotlivými
zmluvnými typmi. Aj pre subjekty neznalé práva rozdiel medzi týmito dvoma inštitútmi musí byť zjavný.
Odvolací súd má za to, že tieto rozdiely žalobcovi a žalovanému aj boli známe, keďže zmluvu o pôžičke

žalobca a žalovaný uzavreli s poukazom na konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka a z jej
obsahu vyplýva vôľa žalobcu poskytnúť žalovanému v hotovosti 16.900 eur a nie prísľub žalovaného
zaplatiť žalobcovi existujúci dlh v konkrétnej výške a z konkrétneho dôvodu. Ak by žalovaný chcel uznať
dlh voči žalobcovi, tak by takýto prejav svojej vôle právne relevantným spôsobom aj vyjadril. To sa však
nestalo. Ak žalobca tvrdil, že zmluvou o pôžičke žalobca aj žalovaný sledovali výlučne účel v podobe

uznania dlhu pozostávajúceho z časti kúpnej ceny, potom by sa mohlo jednak iba o tzv. o simulovaný
právny úkon (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Otázka simulácie (a disimulácie) právnych úkonov
spravidla súvisí s problémom neplatnosti právnych úkonov pre obchádzanie zákona či dokonca výslovný
rozpor s ním (§ 39 Občiansky zákonník) . Ak sa má uplatniť úprava o simulácii a disimulácii, potom predpokladom platnosti

v zákone výslovne ustanovenou podmienkou náhrady zastieracieho (simulovaného) právneho úkonu
úkonom zastretým (disimulovaným) okrem zhody takého úkonu s vôľou účastníkov je aj splnenie
všetkých jeho náležitostí, t. j. zastretého (disimulovaného) právneho úkonu (tu uznania dlhu); v danom
prípade okrem písomnej formy, aj vyjadrenie prísľubu dlžníka (žalobcu) zaplatiť konkrétny dlh, uvedenie
jeho dôvodu a tiež výšky. Tieto náležitosti zmluva o pôžičke neobsahuje, preto zastretý právny úkon

(uznanie dlhu) nemožno považovať za platný a žalobca od neho nemôže odvodzovať voči žalovanému
nárok na zaplatenie 16.900 eur. Súčasne pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný mal žalobcovi zaplatiť
16.900 eur po vydaní právoplatného kolaudačného rozhodnutia, tak ako bolo pôvodne dohodnuté v
zmluve o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy (podľa čl. II bod 2.1.2 zmluvy o budúcej zmluve sa žalobca
zaviazal doručiť žalovanému právoplatné kolaudačné rozhodnutie) hodno uviesť, že žalobca (opätovne)

na takomto tvrdení žalobu nielenže nezaložil, ale v priebehu konania ani netvrdil a ani nepreukázal,
že táto podmienka bolo splnená a teda suma 16.900 eur sa stala splatnou. Z obsahu spisu naviac
vyplýva, že žalobca sa ani necítil byť viazaný doručiť žalovanému právoplatné kolaudačné rozhodnutie,
nakoľko na výzvu žalovaného na predloženie právoplatného kolaudačného rozhodnutia (č. l. 120a),
žalobca žalovanému odpovedal, že sa v zmluve nikdy nezaviazal predložiť žalovanému ním požadované

doklady, okrem iných aj právoplatné kolaudačné rozhodnutie (č. l. 122a). Pokiaľ napokon žalobca
poukazoval na to, že žalovaný vo svojej výpovedi na otázku právneho zástupcu žalobcu s čím súvisel
návrh na uznanie dlhu u notára vo výške 16.900 eur uviedol, že so zmluvou o pôžičke, ku ktorej podpisu
skutočne došlo, toto je vo vzťahu k vyššie uvedenému bez právnej relevancie. Odvolací súd zároveň
poukazuje na to, že žalovaný vo svojej výpovedi síce uviedol, že uznanie dlhu súviselo so zmluvou o

pôžičke, avšak súčasne uviedol, že zmluva o pôžičke nesúvisela s prvou časťou kúpnej ceny, súvisela
s dokončovacími prácami.

35. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť SMS a e-mailovej
komunikácii z 5.2.2018, z ktorej má vyplývať, že žalovaný deň pred podpisom zmluvy požiadal žalobcu

o rozdelenie kúpnej ceny s tým, že prvú časť kúpnej ceny 39.800 eur zaplatí pri podpise kúpnej zmluvy a
druhú časť 16.900 eur po vydaní právoplatného kolaudačného rozhodnutia k predmetu kúpnej zmluvy a
„pre zabezpečenie pohľadávky vo vzťahu k sume 16.900 eur navrhol, že pred notárom podpíše uznanie
dlhu so splatnosťou určenou vydaním právoplatného kolaudačného rozhodnutia stavebným úradom“,odvolací súd uvádza, že zo SMS, ktorú založil žalobca do spisu ani z e-mailovej komunikácie z 5.2.2018,
na ktorú žalobca poukazoval vôbec nevyplýva, že žalovaný požiadal žalobcu o rozdelenie kúpnej ceny.
SMS komunikácia ani e-mailová komunikácia nič nehovorí o rozdelení prvej časti kúpnej ceny tak

ako tvrdí žalobca. Pokiaľ ide o zabezpečenie pohľadávky vo vzťahu k sume 16.900 eur, odvolací súd
odkazuje na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom odseku.

36. Námietka žalobcu týkajúca sa záverov súdu prvej inštancie ohľadom možnosti využitia/nevyužitia
odstúpenia od zmluvy z dôvodu neuhradenia kúpnej ceny, je bez právnej relevancie, nakoľko hoci

táto úvaha súdu prvej inštancie nebola správna, pretože zmluvné strany si možnosť odstúpenia
od zmluvy z dôvodu neuhradenia kúpnej ceny nedohodli, nebola spôsobilá ovplyvniť výrokovú
správnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z ničím
nepodložného tvrdenia žalovaného, že žalobca podniká v oblasti realít, odvolací súd uvádza, že
žalovaný na túto skutočnosť poukázal už v duplike (čl. l. 38) a žalobca v priebehu konania tvrdenie
žalovaného nepoprel. Súd prvej inštancie preto nemal dôvod vykonávať dokazovanie ku skutočnosti,

ktorá nielenže nebola medzi stranami sporná, ale vyplýva aj z listinných dôkazov, ktoré založil žalovaný
do spisu a z ktorých je zrejmé, že žalobca je konateľom spoločnosti Devínska invest s.r.o., ktorá podniká
v oblasti realít. Možno teda súhlasiť so súdom prvej inštancie, že je tiež nepochopiteľné, ak žalobca,
ktorý v danej oblasti podniká, podpísal kúpnu zmluvu, v ktorej potvrdil úhradu prvej časti kúpnej ceny
v nezanedbateľnej výške, hoci sa vyhlásenie o úhrade prvej časti kúpnej ceny nezakladalo na pravde.

Aj v tejto súvislosti potom až absurdne vyznieva tvrdenie žalobcu, že nepozná rozdiel medzi zmluvou
o pôžičke a uznaním dlhu. Neobstojí napokon ani tvrdenie žalobcu, že do zmluvy nebolo zapracované
rozdelenie kúpnej ceny a spôsob jej vyplatenia tak ako tvrdí z dôvodu blízkych rodinných vzťahov a
preto, že žalovanému dôveroval, že mu kúpnu cenu zaplatí, nakoľko toto je v rozpore s tým, že aj
napriek týmto blízkym rodinným vzťahom strany medzi sebou uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorá mala

podľa žalobcu „zabezpečovať“ časť tohto záväzku.

37. Záverom odvolací súd už len dodáva, že je možné, že medzi stranami existovali aj iné dohody, avšak
právo na súdnu ochranu je limitované princípom formálnej pravdy, ktorým je ovládaný Civilný sporový
poriadok. V civilnom sporovom konaní potom teda súd nemusí dospieť k úplnému zisteniu pravdy, ale

vytvorí si obraz iba vo svetle predložených dôkazov a tvrdení na základe čoho posudzuje len to, či nárok
žalobcu uplatnený v žalobe možno považovať za preukázaný alebo nie. Dôkazné bremeno je inštitútom
procesnéhopráva,ktoréstíhatohoúčastníka,vktoréhozáujmeje,abyurčitáskutočnosťrozhodnápodľa
hmotnéhoprávaaúčastníkomtvrdenábolavkonanískutočnepreukázaná.Pravýmzmyslomdôkazného
bremena je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť pre spor rozhodná

dokázaná nebola, teda keď si súd nemôže urobiť záver o tom, že určitá skutočnosť je alebo nie je
pravdivá. Dôkazné bremeno je teda inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi.

38. A pretože žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané žalobcom v

odvolaní, nepovažoval za podstatné a svojou odvolacou argumentáciou spôsobilé spochybniť správnosť
záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; preto rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1
C. s. p. ako vo výroku vecne správne potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).