Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/27/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116208909
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1116208909.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Spoločenstvo
vlastníkov bytov a nebytových priestorov Mickiewiczova 14 v Bratislave, IČO: 30 798 809, Bratislava,
Mickiewiczova č. 7104/14, zastúpený spoločnosťou: BURDA LEGAL s.r.o., IČO: 46 530 894, Rudnícka
č. 8, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Dominik Burda, proti žalovanému: San Lorenzo, s.r.o., IČO:
47 504 323, Bratislava, Mickiewiczova č. 12, zastúpený advokátkou: Mgr. Alexandra Para, Bratislava,
Gagarinova č. 10/A, o zaplatenie sumy 56.442,37 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 14. júna 2022,

č. k. 23 C 51/2016-540, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 14. júna 2022,
č. k. 23 C 51/2016-540, vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e a vo výroku III. z r u š u j e a vec mu v
tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 14. júna 2022, č. k. 23 C 51/2016-540, žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 56.442,37 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 56.442,37 € od 10.8.2016 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
I.),vozvyšnejčastipríslušenstvažalobuzamietol(výrokII.)ažalobcovipriznalvočižalovanémunárokna

náhradu trov konania v rozsahu 97,24 % (výrok III). Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie
dňa 25.4.2016, ktorou sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 56.442,37 € s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo žalovanej
sumy od 22.4.2016 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.

2.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1, ods. 2, §
456, § 457, § 458 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom

čase, § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 7 ods. 1, ods. 7, ods. 10, § 7b ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5,
§ 7c ods. 1, ods. 2, ods. 6, ods. 7, § 9 ods. 2, § 25a zákona č. 182/1993 Z. z., § 7 ods. 7 v aktuálnom
znení, § 22 ods. 1, ods. 2, § 23, § 34, § 39, § 40a veta prvá a druhá, § 517 ods. 1, ods. 2, § 563
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. v čase uzatvárania
jednotlivých zmlúv, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., § 59a ods. 1, ods. 3,
ods. 4, ods. 5 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy, § 153 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v aktuálnom znení.

Napadnutý rozsudok vecne odôvodnil tým, že aplikujúc citované zákonné ustanovenia na vykonaným
dokazovaním zistený skutkový stav veci a v súlade s uvedenými právnoteoretickými východiskami
dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, keď v konaní nebol vykonaným dokazovaním preukázaný
platný právny titul, na základe ktorého by platby uskutočnené žalobcom v prospech žalovanéhobolo možné klasifikovať ako legitímne a nezakladajúce nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Dôvodil, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia spočívajúci vo viacerých platbách uskutočnených z účtu spoločenstva v prospech účtu

žalovaného uskutočnených bez právneho dôvodu. Žalovaný v rámci obrany predložil viacero zmlúv
uzatvorených medzi stranami sporu, ktoré mali byť právnym titulom pre poskytnutie označených platieb.
Žalobca, ktorý sa o uvedených zmluvách mal dozvedieť až v priebehu tohto konania, aj napriek tomu
zotrval na právnej argumentácii o existencii bezdôvodného obohatenia žalovaného v jeho neprospech
majúc za to, že všetky predložené zmluvy sú neplatné, s čím sa žalovaný nestotožňoval. Uzavrel, že

nesporným v konaní bolo, že za účelom správy bytového domu na Mickiewiczovej 14 v Bratislave
bol zriadený žalobca ako jedna z dvoch zákonom povolených foriem správy bytového domu, ktorého
štatutárnym orgánom bol do 25.5.2015 Ivan Mendrej, teda možno konštatovať aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v prijatí peňažných prostriedkov
vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu na Mickiewiczovej 14 v Bratislave žalovaným
na základe zmlúv, ktorých platnosť je spochybnená. Použitie § 7 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. v

aktuálnom znení odôvodňuje hmotnoprávny a súčasne procesnoprávny charakter tohto ustanovenia
v spojení s absenciou intertemporálneho ustanovenia a teleologickým výkladom, z ktorých vyplýva
okamžitá aplikabilita vo všetkých prebiehajúcich súdnych konaniach s účastníctvom vlastníkov bytov
a nebytových priestorov. Pasívna vecná legitimácia vyplýva z nespornej a z predložených listinných
dôkazov vyplývajúcej skutočnosti, že všetky žalobcom označené platby boli uskutočnené v prospech

účtu žalovaného ako ich prijímateľa. Po konštatovaní vecnej legitimácie strán sporu sa súd prvej
inštancie v ďalšom zaoberal posúdením toho, či boli splnené podmienky pre naplnenie skutkovej
podstaty bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k jednotlivým platbám a právnym úkonom, na základe
ktorých mali byť podľa žalovaného legitímne poskytnuté. Žalobca v žalobe označil ako skutkovú
podstatu bezdôvodného obohatenia absenciu právneho dôvodu pre poskytnutie finančných prostriedkov

žalovanému. Z predložených výpisov z účtu žalobcu pritom vyplynulo, že všetky platby s výnimkou
jednorazovej platby v sume 20.000,- € a 14.042,14 € mali v popise označený predmet platby. V
priebehu konania po predložení niektorých dôkazov zo strany žalovaného žalobca zotrval na existencii
označeného bezdôvodného obohatenia, avšak titulom plnení poskytnutých na základe neplatných
právnych úkonov, čo vyplynulo zo skutočnosti, že Ivan Mendrej po odvolaní z funkcie predsedu

spoločenstva preukázateľne, aj napriek viacerým jemu doručovaným výzvam, odmietol vydať účtovnú a
technickú dokumentáciu spoločenstva, ktoré preto nemalo vedomosť a nemohlo verifikovať legitímnosť
napádaných platieb uskutočnených v prospech účtu žalovaného v bezprostrednom období pred jeho
odvolaním z tejto funkcie.
2.2. K zmluve o sprostredkovaní uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 3.1.2014 v znení jej dodatkov

č. I. až III. súd prvej inštancie uviedol, že dve z označených platieb (zo dňa 12.1.2015 v sume
14.042,14 € a zo dňa 21.5.2015 v sume 9.122,23 €) mali byť žalovanému poskytnuté práve na základe
tejto zmluvy, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného zabezpečiť pre žalobcu sprostredkovanie
zabezpečenia zimnej údržby, upratovania, správy a účtovníctva, údržby garáží a spoločných priestorov,
ktoré činnosti vyhodnotil ako činnosti spadajúce pod správu bytového domu podľa § 6 ods. 2 zákona

č. 182/1993 Z. z. V zmluve nebola osobitne dohodnutá odmena za sprostredkovanie ako jeden z
normatívnych atribútov pre založenie vzťahu zo sprostredkovateľskej zmluvy odlišujúcich ho od iných
zmluvných vzťahov. Žalobca sa v uvedenej zmluve zaviazal zálohovo platiť žalovanému mesačne
1/12 cien účtovaných dodávateľom a fakturovaných posledným dňom toho - ktorého mesiaca s tým,
že ku konečnému vyúčtovaniu malo dôjsť najneskôr do 30.3. nasledujúceho kalendárneho roka. Aj

napriek týmto zmluvným dojednaniam žalovaný v konaní potvrdil, že nikdy nedošlo k vyúčtovaniu
skutočných nákladov za poskytnuté a žalovaným sprostredkované služby a služby neboli účtované
posledným dňom toho - ktorého mesiaca, ale faktúrou č. 2014002 vystavenou dňa 1.12.2014 boli
vyúčtované služby spätne za obdobie od apríla do decembra 2014 a faktúrou č. 201520002 vystavenou
dňa 20.2.2015 boli služby vyúčtované dopredu za obdobie január až máj 2015. Súd prvej inštancie

pripojil na tomto mieste odôvodnenia poznámku, že žalovaný ako predmet faktúr uvádzal správcovské
služby. Bližším rozborom tejto zmluvy súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto obchádza hneď
dve kogentné ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z., od ktorých sa nie je možné odchýliť (§ 6 ods.
3 a 4) a podľa ktorých na správu domu môže byť platne dohodnutá len jedna zmluva o výkone
správy alebo len jedna zmluva o spoločenstve. Výkon správy musí byť obligatórne uskutočňovaný v

intenciách uvedeného zákonného predpisu. V danom prípade však žalobca (spoločenstvo vlastníkov
bytov a nebytových priestorov) zmluvou o sprostredkovaní uzatvorenou so žalovaným dňa 3.1.2014
delegoval takmer celú správcovskú činnosť, resp. činnosti v súhrne označované ako správa bytového
domu na žalovaného, ako obchodnú spoločnosť, ktorá naviac ani nemala v predmete podnikaniasprávu a údržbu bytového fondu. Spoločenstvo je v zmysle zákona oprávnené uzatvárať zmluvy o
dodávke plnení spojených s užívaním bytov a nebytových priestorov, avšak pokiaľ súhrn výkonu
správcovských činností (správa a údržba spoločných priestorov, zabezpečenie zimnej údržby, údržby

garáží a spoločných priestorov, upratovania, zabezpečenie správy, účtovníctva) komplexne prenesie
akýmkoľvek zmluvným spôsobom na tretí subjekt, obchádza tým ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z.,
ktoréneumožňujú,abypoprispoločenstvevykonávalasprávubytovéhodomuprávnickáosoba,vdanom
prípade žalovaný, nakoľko by sa jednalo o zákonom nepovolenú dvojitú správu. Obdobným spôsobom
súdna prax ako neplatné právne úkony kvalifikovala v minulosti bežne uzatvárané mandátne zmluvy

na komplexný výkon správy bytového domu medzi spoločenstvo a tretím subjektom. Vychádzajúc
z ustanovenia § 25a zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré obmedzuje zmluvnú autonómiu pri vzťahoch
súvisiacich s vlastníctvom bytov a nebytových priestorov, na uvedenom nič nemení ani znenie čl. 5
zmluvy o spoločenstve, ktoré v rozpore so zákonom umožňovalo postúpiť riadenie, prevádzku a správu
domu fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá bude profesionálne vykonávať túto činnosť na základe
mandátnej zmluvy. Ďalšou kolíziou je podľa súdu prvej inštancie rozpor zmluvy o sprostredkovaní s

ustanovením § 7c ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z., v zmysle ktorého predseda nesmie vo vlastnom
mene ani na vlastný účet uzatvárať obchody, ktoré súvisia s činnosťou spoločenstva ani pre iné osoby
sprostredkovávať obchody, ktoré sú predmetom činnosti spoločenstva alebo s ním súvisia. Zmluvu o
sprostredkovaní v danom prípade predseda spoločenstva (Ivan Mendrej) uzatvoril so žalovaným ako
spoločnosťou, ktorej jediným spoločníkom a konateľom v rozhodnom čase bol Ivan Mendrej a splnená

je aj podmienka priamej súvislosti predmetu spornej zmluvy, ktorým bolo sprostredkovanie správcovskej
činnosti, s predmetom činnosti spoločenstva. Účelom tohto zákonného ustanovenia, ktoré v danom
prípade konajúcim predsedom spoločenstva nebolo rešpektované, bolo predísť konfliktu vzájomných
protichodných záujmov. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu o neplatnosti nielen
zmluvy o sprostredkovaní, ale aj ostatných zmlúv pre absenciu podpisu aspoň jedného člena rady

na sporných zmluvách, t. j. na zmluvou o spoločenstve zakotvenom obmedzení podpisového práva
a tým aj konateľského oprávnenia predsedu spoločenstva (čl. 8 ods. 2 zmluvy o spoločenstve), ktoré
žalobca prirovnával k situácii, kedy došlo k podpisu zmluvy len jedným z dvoch spoločne konajúcich
konateľov obchodnej spoločnosti. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žiadna z napádaných
zmlúv nebola podpísaná členom rady spoločenstva. Predseda spoločenstva je v zmysle zákona č.

182/1993 Z. z. štatutárny orgán spoločenstva, ktorý riadi jeho činnosti a vystupuje v jeho mene navonok.
Údaje o predsedovi sa povinne zapisujú do registra spoločenstiev vedenom obvodným úradom v sídle
kraja a v zmysle ustanovenia § 7 ods. 10 zákona č. 182/1993 Z. z., na ktoré správne v tejto súvislosti
poukazoval žalovaný, sú účinné voči každému odo dňa vykonania zápisu do registra, t. j. platí tzv.
princíp materiálnej publicity, ktorý sa prejavuje práve tým, že údaje zapísané v registri sú odo dňa

zápisu účinné a záväzné voči tretím osobám, ktoré sa na ne môžu spoľahnúť. Akékoľvek obmedzenia
nevyplývajúce zo zápisu v registri, ako verejnej listiny, sú právne irelevantné vo vzťahu k tretím osobám,
ktoré vstupujú do právnych vzťahov so štatutárnym orgánom spoločenstva. V záujme ochrany práv
tretích osôb spoliehajúcich sa na prezumovanú správnosť a pravdivosť verejnej listiny nemožno právne
úkony uskutočnené štatutárnym orgánom, ktorý v zmysle zákona koná v mene žalobcu, postihnúť

sankciou neplatnosti. Naviac súd prvej inštancie bol názoru, že namietaná otázka, či bol sporné zmluvy
oprávnený podpísať v mene žalobcu štatutárny zástupca sám alebo spoločne s členom rady nie je
otázkou formy, ale otázkou spôsobilosti subjektu na uskutočnenie daného právneho úkonu, ktorá by v
prípade nedostatku viedla k absolútnej neplatnosti právneho úkonu. K otázke spôsobilosti tiež dodal, že
spoločenstvo má ex lege obmedzenú právnu subjektivitu a spôsobilosť k právnym úkonom, keď hranice

jeho pôsobnosti sú dané tým, či právne úkony ním uzatvorené smerujú k zabezpečeniu správy bytového
domu, čo v prípade zmluvy o sprostredkovaní splnené bolo. Preto bez ohľadu na to, či žalovaný ako
druhá zmluvná strana mal cez osobu konateľa vedomosť o tomto obmedzení dohodnutom v zmluve
o spoločenstve, uvedené podľa názoru súdu nemá žiaden vplyv na platnosť zmlúv uzatvorených pri
výkone správy štatutárnym orgánom. Ako irelevantný vyhodnotil súd prvej inštancie poukaz žalobcu na

rozhodovaciu prax súdov konštatujúcu neplatnosť právnych úkonov podpísaných len jedným z dvoch
konateľov obchodnej spoločnosti v prípadoch, keď bolo potrebné spoločné konanie, nakoľko sa jedná
o skutkovo a právne diferentnú situáciu, keď spoločenstvo má podľa zákona len jedného predsedu, t.
j. len jeden štatutárny orgán a zmluvou o spoločenstve nie je možné preniesť pôsobnosť štatutárneho
orgánu na iný orgán, či obmedziť jeho konateľské oprávnenia. Takéto zmluvné dojednanie by v zmysle

§ 25a zák. č. 182/1993 Z. z. bolo absolútne neplatné.
V dôsledku súdom prvej inštancie konštatovanej absolútnej neplatnosti zmluvy o sprostredkovaní, na
ktorú bol povinný prihliadať ex offo, sú v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka obe zmluvné
strany povinné si vzájomne vrátiť všetko, čo podľa nej dostali. Žalovaný na základe neplatnej zmluvyo sprostredkovaní preukázateľne podľa výpisov z účtu obdržal dňa 12.1.2015 sumu 14.042,14 € a
dňa 21.5.2015 sumu 9.122,23 €. Žalobca v konaní namietal, že žalovaný žiadne služby žalobcovi
v rozhodnom období nedodal a nesprostredkoval, v dôsledku čoho v zmysle negatívnej dôkaznej

teórie bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného preukázať, že na základe tejto zmluvy uskutočnil pre
žalobcu činnosti a v akom rozsahu. Žalovaný celkom nesprávne, nepochopiteľne a v rozpore so súdnou
praxou a elementárnymi pravidlami formálnej logiky zodpovedajúcej negatívnej dôkaznej teórii tvrdil, že
dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, ktorý je povinný preukázať kto mu zabezpečil dojednané činnosti,
ak nie on. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaný žiadne dohodnuté činnosti a služby nevykonal, nie je

možné požadovať od žalobcu preukázanie neexistujúcej skutočnosti. Naopak, ak žalovaný skutočne
sprostredkovalazabezpečildohodnutéslužbyačinnosti,ktorémimoinéhomalvykonaťprostredníctvom
dodávateľských spoločností, bolo jeho povinnosťou preukázať skutočnosť tvrdenú v jeho prospech.
Žalovaný však aj napriek opakovane súdom uloženej edičnej povinnosti nepredložil dodávateľské
zmluvy, ktorými mal zabezpečiť sprostredkovanie dohodnutých činností, dokonca ani v rozpore so
zmluvou o sprostredkovaní neuskutočnil vyúčtovanie týchto služieb podľa skutočne vynaložených

nákladov, nakoľko platby ktoré mali byť uhrádzané mesačne boli podľa zmluvy len zálohové. Za
daných skutkových okolností súd nemôže vychádzať len zo žalovaným vyhotovených dodacích listov,
ktoré dôveryhodným spôsobom nepreukazujú vykonanie a skutočný rozsah poskytnutých služieb,
nakoľko sa jedná len o jednostranné vyhlásenie žalovaného (t. j. nie dodávateľov konkrétnych služieb
sprostredkovaných žalovaným) podpísané Ivanom Mendrejom nielen v postavení štatutárneho orgánu

žalobcu, ale súčasne a hlavne aj konateľa a jediného spoločníka žalovanej spoločnosti, ktorá mala
mať prospech z dojednaných činností, a ktoré je možné kedykoľvek a pomerne jednoducho dodatočne
ako dôkaz vyprodukovať. K inému záveru súd prvej inštancie nedospel ani z výpovede strán sporu
a vypočutého svedka, nakoľko len samotné tvrdenie, že asi bolo upratané, keď sa nikto nesťažoval,
nepreukazuje nielen dodanie, ale aj rozsah uskutočnených a zazmluvnených činností. Z výpovede

konateľa žalovaného pritom vyplynul pravdepodobný dôvod nemožnosti preukázania skutočného
dodania služieb a jeho rozsahu, keď tento vo svojej výpovedi uviedol, že činnosti uskutočňoval
aj sám konateľ žalovaného, aj prostredníctvom niektorých spoločností, ktorým prenajímal nebytové
priestory v bytovom dome, čo odhliadnuc od toho, že žalovaný nemá v predmete činnosti správcovské
či upratovacie služby, ako správne poukazoval žalobca, je celkom zjavne v rozpore so zmluvným

záväzkom, a pokiaľ tieto činnosti mal so ziskom vykonávať predseda spoločenstva, tak aj v rozpore so
zákonom č. 182/1993 Z. z. Pokiaľ bolo podľa zmluvy záväzkom žalovaného uzavrieť v mene žalobcu
zmluvy s dodávateľmi špecifikovaných služieb, a tento by bol z jeho strany dodržaný, nemalo byť
pre žalovaného najmenším problémom preukázať náklady uhradené dodávateľským spoločnostiam a
uskutočnenie na to nadväzujúceho vyúčtovania zo zmluvy o sprostredkovaní, ku ktorému však nikdy

nedošlo. Táto dôkazná núdza, ktorú si zavinil sám žalovaný, keď nebol schopný riadne a relevantným
spôsobom preukázať rozsah a cenu služieb dodaných žalobcovi, nemôže byť v žiadnom prípade na
ťarchu žalobcu. Pokiaľ preto žalovaný nepreukázal relevantnosť ani časti vyúčtovaných a dňa 12.1.2015
a 21.5.2015 prijatých finančných prostriedkov zo zmluvy o sprostredkovaní, tak súd prvej inštancie
predmetné plnenie v jeho neprospech v celej časti vyhodnotil ako bezdôvodné obohatenie.

2.3. K vzájomnej podmienenosti plnení prijatých z neplatnej zmluvy (§ 457 OZ), t. j. tzv. synalagmy,
resp. vzájomnej reštitučnej povinnosti súd prvej inštancie uviedol, že v súlade s pravidlami formálnej
logiky predpokladom pre jej aplikáciu je nepochybné preukázanie toho, že obe zmluvné strany si podľa
zmluvy čo i len sčasti vzájomne poskytli plnenie, t. j. že okrem plnenia prijatého žalovaným, aj žalobca
bol príjemcom plnenia zo strany žalovaného z dohodnutého neplatného záväzku. Nakoľko v danom

prípade žalovaný vôbec nepreukázal uskutočnenie činností, na ktoré sa zmluvne zaviazal a ich rozsah,
ako základný predpoklad pre prípadné ohodnotenie nepeňažného plnenia poskytnutého žalovaným,
odhliadnuc aj od oneskorenosti tohto procesného návrhu, neopodstatnenou je požiadavka na doplnenie
dokazovania ustanovením znalca za účelom ocenenia týchto činností. Nie je možné, ako sa mylne
domnieva žalovaný, len na základe toho, že chodníky boli v zimnom období udržiavané (nevedno

kedy, v akom rozsahu a kým vôbec), v bytovom dome nebol neporiadok, prezumovať a už vôbec nie
ohodnocovať služby, ktoré mal žalovaný podľa zmluvy sprostredkovať (pozn. súdu nie vykonávať),
a ktoré neboli obmedzené len na upratovacie služby. Žalovaný sa tak celkom nesprávne domáha
zamietnutiažalobyprenezohľadnenievzájomnejpodmienenostiplnenívžalobe,keďžalobcavpriebehu
celého konania tvrdil, že žalovaný žiadne služby nesprostredkoval a nedodal, t. j. sporným bolo už

samotné uskutočnenie plnení zo strany žalovaného a nie ich cena, ako to nesprávne podsúva obrana,
pričom žalovaný opak nepreukázal, a preto nie je možné túto skutočnosť pričítať na ťarchu žalobcu, ktorý
sám v konaní vyhlásil, že pokiaľ žalobca preukáže skutočnú výšku plnení, o túto zníži žalovaný nárok.
Ad absurdum preto vyznieva námietka žalovaného, že žalobca v tomto smere neprezentoval dôkazypre úspech podanej žaloby, vzhľadom na objektívny informačný deficit na strane žalobcu zapríčinený
Ivanom Mendrejom odmietajúcim predložiť účtovnú dokumentáciu a dôkazy, ktorými by žalovaný v
rámci preukázania splnenia zmluvných povinností mal disponovať (samozrejme len za predpokladu, že

skutočne zabezpečil služby, na ktoré sa zaviazal, čo v konaní nepreukázal a nebolo to možné verifikovať
aj z dôvodu, že žalovaný vyúčtovanie skutočných výdavkov oproti zálohovým platbám bez uvedenia
relevantného dôvodu nevykonal). Žalovaný bol v priebehu celého konania pasívny, vyslovene odmietal
predložiť doklady vystavené dodávateľskými spoločnosťami, ktorými by mohol dôveryhodne preukázať
výšku dodaných plnení, o ktoré by bola znížená jeho povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia

a jeho dôkaznú núdzu nie je možné a ani spravodlivé pričítať v neprospech žalobcu. Inými slovami,
žalovaný požaduje, aby bola výška bezdôvodného obohatenia znížená o sumu, ktorú nevie vyčísliť a
preukázať, resp. jej znalecké ohodnotenie by vzhľadom na nepreukázanosť toho, ktoré služby riadne
podľa zmluvy boli dodané a v akom rozsahu, neodrážalo skutočnú výšku žalovanému prislúchajúceho
plnenia. Opomenúť tiež nemožno skutočnosť, že žalovaný mal predmetné činnosti podľa zmluvy len
sprostredkovať, nie sám zabezpečiť a ohodnocovanie prác a služieb súvisiacich so zimnou údržbou,

výkonom účtovníctva, upratovania atď. sa netýka vzájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, v
ktorom mal vystupovať len ako sprostredkovateľ.
2.4. Na základe Podnájomnej zmluvy uzatvorenej stranami sporu dňa 4.2.2015, predmetom ktorej bolo
prenechanie nebytového priestoru do podnájmu žalobcovi žalovaným, ktorý mal mať užívacie právo k
predmetnému nebytovému priestoru na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou IMN,

s.r.o. ako vlastníkom dňa 1.2.2015 za účelom prevádzkovania kotolne, boli dňa 22.5.2015 uskutočnené
ďalšie žalobcom označené neoprávnené platby v prospech žalovaného a to v sume 12.000,- € a 20.000,-
€. Oproti nájomnej zmluve bola v podnájomnej zmluve dohodnutá aj nepomerne vysoká kaucia takmer
dvojnásobne presahujúca výšku ročného nájomného, t. j. v sume 20.000,- €, ktorá mala slúžiť na
zabezpečenie budúcich pohľadávok prenajímateľa a úhrada nájomného žalovanému bola dohodnutá

ročne vopred, zatiaľ čo spoločnosti IMN, s.r.o. mal žalovaný nájom hradiť mesačne. Predmetnú zmluvu
súd prvej inštancie vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon z dôvodu, že spoločenstvo bez
predchádzajúceho splnomocnenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome nebolo
vôbec subjektom spôsobilým a oprávneným na uzavretie tejto zmluvy. V zmysle zákona č. 182/1993 Z.
z. je spoločenstvo, príp. správca oprávnené uzatvoriť nájomnú zmluvu na spoločné nebytové priestory v

bytovom dome, t. j. jeho oprávnenie sa týka len možnosti dať do prenájmu spoločné nebytové priestory,
a nie naopak. Spoločenstvo nie je oprávnené v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov a
na ich účet vziať do prenájmu nebytové priestory, a to bez ohľadu na účel, na ktorý majú slúžiť, čo
vyplýva z toho, že zmluvou o prenájme spoločných nebytových priestorov dochádza k rozmnožovaniu
majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov, zatiaľ čo zmluvou, na základe ktorej malo dôjsť

k prenajatiu nebytového priestoru od tretej osoby, sa majetok spoločenstva, resp. vlastníkov bytov
a nebytových priestoroch zmenšuje, resp. je na ich ťarchu. Zákon a ani kolektívna vôľa vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ktorá by bola prijatá zákonom prezumovanou väčšinou
neoprávňovala spoločenstvo k uzatvoreniu takejto zjavne nevýhodnej zmluvy opäť uzatvorenej Ivanom
Mendrejom v postavení oboch zmluvných strán s protichodnými záujmami motivovanými na strane

prenajímateľa ziskom (čo nakoniec potvrdil aj samotný konateľ žalovaného, keď vo výpovedi uviedol, že
strojnotechnologickézariadeniekotolneodkúpilodpredchádzajúcehovlastníka-spoločnostiTERMING,
a.s., práve z dôvodu, že nechcel prísť o zisk z prenájmu) a na strane nájomcu minimalizáciou nákladov
vynakladaných na nájom. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že vlastníci bytov a nebytových
priestorov nikdy nerozhodovali o prenájme predmetného nebytového priestoru, ba čo viac na schôdzi

v záujme rentabilného riešenia prejavili vôľu nebytový priestor odkúpiť spolu so zariadením kotolne.
Z dôvodu absolútnej neplatnosti tejto podnájomnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka v spojení
s ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z. z.), predstavuje plnenie, ktoré na jej základe žalovaný prijal
v celkovej výške 32.000,- € (ročné nájomné + kaucia) predmet bezdôvodného obohatenia. K otázke
synalagmy upravenej v § 457 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd uviedol, že ani v tomto smere

nevzhliadol vzájomnú povinnosť žalobcu na vydanie protiplnenia žalovanému, nakoľko z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca nebytový priestor, v ktorom sa nachádzalo strojnotechnologické
zariadenie ako vec v zmysle práva samostatná a vlastnená iným subjektom nevyužíval, t. j. žalobca
z dôvodu absencie vlastníckeho vzťahu k plynovému kotlu nie je tým, kto by si prisvojoval úžitkovú
hodnotu nebytového priestoru a bol by žalovanému povinný vydať tzv. obvyklé nájomné, ktorého výšku

navrhla žalovaná strana určiť prostredníctvom znaleckého dokazovania. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie upozornil žalovaného, že je rozdiel medzi prijímaním tepla a teplej vody vyprodukovanej
zariadením kotolne jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov ako produktu zariadenia
kotolne a prisvojovaním si úžitkových vlastností nebytového priestoru za účelom umiestnenia kotolne.Pre bližšie vysvetlenie poukázal na vzájomné vzťahy pred odkúpením zariadenia kotolne od spoločnosti
TERMING, a.s., ktorá vlastníkovi nebytového priestoru spoločnosti IMN, s.r.o. hradila nájom za to, že
užíva nebytový priestor, v ktorom prevádzkuje plynový kotol a vlastníkom bytov a nebytových priestorov

účtovala cenu tepla a teplej vody, ako produktu strojnotechnologického zariadenia.
2.5. Ku Kúpnej zmluve uzatvorenej stranami sporu dňa 4.2.2015, predmetom ktorej mala byť kúpa
strojnotechnologického zariadenia kotolne umiestneného v nebytovom priestoru bytového domu č. 06
žalobcom od žalovaného za kúpnu cenu 27.600,- €, z ktorej časť v sume 1.278,- € tvorí predmet
žalobnej požiadavky, súd prvej inštancie uviedol, že jedným z predpokladov pre platné uzatvorenie

akejkoľvek kúpnej zmluvy je existencia vlastníckeho práva k predmetu kúpy zo strany predávajúceho.
Vo vzťahu ku konštantnému tvrdeniu žalovaného o tom, že strojnotechnologické zariadenie je vo
vlastníctve žalobcu dal do pozornosti ustanovenie čl. V. kúpnej zmluvy, v ktorom si zmluvné strany
vymienili prechod vlastníckeho práva k predmetu kúpy až okamihom vyplatenia celej kúpnej ceny.
Žalovaný pritom od začiatku konania a následne opakovane tvrdil, že žalobcom nebola doposiaľ
kúpna cena v celosti uhradená. Neskôr po oboznámení sa s procesným útokom žalobcu zrejme

účelovo začal tvrdiť, že časť kúpnej ceny, ktorá nebola doposiaľ žalobcom uhradená, si započítal
prostredníctvomjednostrannéhozápočtu,avšaknielenexistenciu,aleajdoručenietohtojednostranného
adresovaného právneho úkonu, v konaní preukázať nevedel, čo samo o sebe spochybňuje vecnú
správnosť a pravdivosť jeho argumentácie. Odhliadnuc od uvedeného žalovaný v konaní tvrdil, že
strojnotechnologické zariadenie od spoločnosti TERMING, a.s. odkúpila spoločnosť IMN, s.r.o., ktorá,

ako vyplýva z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou IMN, s.r.o. a žalovaným dňa 1.2.2015,
bola ešte dňa 1.2.2015 vlastníkom strojnotechnologického zariadenia. Uvedená obchodná spoločnosť,
ktorej konateľom a jedným zo spoločníkov v rozhodnom období bol Ivan Mendrej, uzatvorila dňa
28.1.2015 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej malo byť predmetné strojnotechnologické zariadenie so
žalovaným, ktorého jediným spoločníkom a konateľom bol spoločník a konateľ IMN, s.r.o., t. j. Ivan

Mendrej. Vzhľadom na prepojenie spoločnosti kupujúceho a predávajúceho prostredníctvom Ivana
Mendreja, t. j. ich spoločníka, bolo pre nadobudnutie účinkov kúpnej zmluvy v zmysle ustanovenia § 59a
Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nevyhnutným predpokladom
ohodnotenie strojnotechnologického zariadenia znalcom a jej uloženie spolu so znaleckým posudkom
v zbierke listín. Vo vzťahu k tomuto žalobnému útoku žalovaný nepreukázal, že by sa predmetná

zákonná povinnosť na predmetnú kúpnu zmluvu nevzťahovala pre existenciu niektorej zo zákonných
výnimiek.Skutočnosť,žekúpnacenapresahovala10%základnéhoimaniažalovaného,nebolavkonaní
sporná a vyplývala aj z verejne dostupných zdrojov (výpisu z obchodného registra žalovaného) a to,
že sa nejednalo o bežný obchodný styk žalovaného vyplynulo jednak z jeho predmetu podnikania
zapísaného v obchodnom registri, medzi ktorý nepatrila kúpa a predaj plynových kotlov, ako aj z

výpovede štatutárneho orgánu žalovaného, v ktorej potvrdil, že sa jednalo o jediný plynový kotol, ktorý
žalovaný počas svojej existencie kúpil a následne predal. Žalovaný tiež potvrdil, že predmet kúpy
nebol znalecky ohodnotený, v dôsledku čoho v zmysle § 59a ods. 1 Obchodného zákonníka doposiaľ
nenadobudla účinky kúpna zmluva uzatvorená medzi IMN, s.r.o. a žalovaným, a teda žalovaný sa
nestal vlastníkom strojnotechnologického zariadenia, ktoré následne mal na základe kúpnej zmluvy

uzatvorenej dňa 4.2.2015 predať žalobcovi. Vychádzajúc z rímskoprávnej zásady „nemo plus iuris ad
alium transferre potest quam ipse habet“ ako nevlastník strojnotechnologického zariadenia kotolne
nemohol potom platne previesť vlastnícke právo k nej na žalobcu, čo je dôvodom absolútnej neplatnosti
tohto právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka (uskutočnenie právneho úkonu osobou,
ktorá naň ako nevlastník nebola oprávnená). Záverom možno nad rámec uvedeného poukázať aj

na to, že uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným nepredchádzalo jej odsúhlasenie
zhromaždením vlastníkov bytov a nebytových priestorov (predmetom jednej zo schôdzí bolo len
odsúhlasenie záujmu, t. j. nie samotnej kúpnej zmluvy a v nej navrhovaných zmluvných podmienok), o
odkúpení kotla spolu s nebytovým priestorom, avšak od spoločnosti TERMING, a.s. a vlastnícke právo
ku kotolni nemôže zakladať skutočnosť, že žalobca vykonával jej opravy. Žalovaného preto zaťažuje

povinnosť vrátiť plnenie v sume 1.278,- € prijaté na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy bez
povinnosti žalobcu vydať akékoľvek plnenie žalovanému, ktorý ako nevlastník kotolne nie je pasívne
vecne legitimovaný na prípadné vydanie úžitku z užívania predmetu kúpy. Neobstojí preto tvrdenie
žalovaného, že by užívaním plynového kotla sa mal obohatiť žalobca na úkor žalovaného, ktorý v
rozhodnom čase preukázateľne nebol vlastníkom tohto zariadenia.

2.6. Odhliadnuc od vyššie uvedeného súd prvej inštancie ako spoločný dôvod absolútnej neplatnosti
všetkých posudzovaných zmlúv uzatvorených medzi stranami sporu a vyplývajúci z § 39 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzhliadol rozpor záujmov zmluvných strán
zastúpených tou istou osobou - Ivanom Mendrejom, ktorý sporné zmluvy uzatváral a podpisoval„sám so sebou“ na jednej strane ako štatutárny zástupca žalobcu a na strane druhej ako štatutárny
zástupca žalovaného - podnikajúcej obchodnej spoločnosti zameranej na dosahovanie zisku. Je
celkom prirodzené v záväzkových vzťahoch, že každá zmluvná strana sa snaží vyjednať pre seba

čo najvýhodnejšie zmluvné podmienky. Uvedené platí o to viac, ak je zmluvnou stranou podnikajúci
subjekt, ktorého činnosť je zameraná na dosahovanie zisku. Súd prvej inštancie preto vyslovil názor,
že Ivan Mendrej nemohol z titulu svojho postavenia zodpovedajúcim spôsobom „súčasne“ hájiť záujmy
spoločenstva i žalovaného, ktoré sú v protichodnom postavení, čo sa prejavilo vo viacerých už na prvý
pohľad pre žalobcu nevýhodných zmluvných dojednaniach (napr. dojednanie 12-mesačnej výpovednej

lehoty v zmluve o sprostredkovaní, uzatváranie dodatkov k zmluve o sprostredkovaní v krátkych
časových intervaloch, v ktorých došlo k navýšeniu cien poskytovaných služieb, dojednanie kaucie
v podnájomnej zmluve v sume 20.000,- €, úhrada ročného nájomné rok vopred). Konflikt záujmov,
ktorému sa zákonodarca snažil predísť aj prostredníctvom osobitného zákonného zákazu zakotveného
v § 7c ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z., preto diskvalifikoval štatutárny orgán z platného uzatvorenia
napádaných zmlúv a v konaní nebol preukázaný a ani tvrdený záujem uzatvoriť vlastníkmi bytov

a nebytových priestorov bytového domu predmetné zmluvy so žalovaným, príp. uzatvorenie zmlúv
neodsúhlasilo ani zhromaždenie a ani žiaden z členov rady, ktorí nemali vedomosť o týchto obchodných
záväzkových vzťahoch uzatvorených Ivanom Mendrejom v „dvojjedinom“ postavení štatutárneho orgánu
oboch zmluvných strán. Zároveň prvoinštančný súd uviedol, že kolektívna vôľa vlastníkov bytov a
nebytových priestorov vo vzťahu k zmluve o nájme či kúpe veci, ktorá má byť spoločne užívaná,

si v zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. vyžaduje dvojtretinovú väčšinu hlasov všetkých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, pričom uzatvoreniu zmluvy o nájme nebytového priestoru
vôbec nepredchádzalo hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov (či už na schôdzi alebo v
písomnej forme) a takýmto spôsobom nebola odsúhlasená ani kúpa strojnotechnologického zariadenia
kotolne od žalovaného.

2.7. Žalovaným v konaní prezentovanú obranu vyhodnotil súd prvej inštancie ako nepodloženú,
nedôveryhodnú a účelovo prispôsobovanú v konaní zisteným skutočnostiam nevylučujúc predloženie
antedatovaných listinných dôkazov. Z konania žalovaného (prostredníctvom jeho konateľa a jediného
spoločníka) vyplynulo, že tento si neuvedomoval, že úkony, ktoré uskutočňoval v rámci obchodnej
činnosti vyvolávajú nielen faktické, ale aj právne následky, ku ktorým môže patriť aj absolútna neplatnosť

pôsobiaca ex tunc, t. j. od počiatku v prípadoch právom neaprobovaného konania, v danom prípade
pravdepodobne motivovaného maximalizáciou zisku. Súd prvej inštancie sa stotožnil aj s argumentáciou
žalobcu o absencii ekonomického a racionálneho zmyslu so žalovaným uzatvorenej zmluvy o
sprostredkovaní, spôsobu a okamihu fakturácie údajne dodávaných služieb, prenájmu nebytového
priestoru a predaja strojnotechnologického zariadenia cez viaceré spoločnosti Ivana Mendreja, ktoré s

prihliadnutím aj na časové súvislosti (uskutočnenie štyroch z piatich žalovaných bankových prevodov
krátko pred odvolaním Ivana Mendreja z funkcie štatutárneho orgánu spoločenstva) z objektívneho
hľadiska vzbudzujú dôvodné pochybnosti o legitimite v konaní posudzovaných platieb. Okrem optiky
zákonných príkazov a zákazov regulujúcich vzájomné vzťahy medzi stranami sporu v intenciách
Občianskeho zákonníka a zákona č. 182/1993 Z. z. je na danú vec potrebné nahliadať aj v zmysle

jedného zo základných princípov občianskeho hmotného práva, v zmysle ktorého „nemo turpitudinem
suam allegare potest“ (nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti a protiprávneho konania).
Uvedené názory súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel po starostlivom vyhodnotení v konaní
vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, týkajúce sa zodpovednostného vzťahu
z bezdôvodného obohatenia, sa nedostávajú do kolízie so závermi orgánu činného v trestnom

konaní. Samotná skutočnosť, že v prešetrovanej veci neboli naplnené zákonné znaky skutkovej
podstaty niektorého z trestných činov, neznamená a nevylučuje existenciu bezdôvodného obohatenia
a nekalého konania na strane žalovaného, založeného na rozdielnych hmotnoprávnych predpokladoch
a zákonodarcom chránených záujmov.
2.8.Akonedôvodnúvyhodnotilsúdprvejinštancieajobranu,čiskôrvýčitkyadresovanévočikonajúcemu

súdu, v ktorých žalovaný v rámci posledného vyjadrenia doručeného po vyslovení predbežného
právneho názoru v dôsledku zmeny zákonného sudcu vo veci a v snahe vyhnúť sa prekvapivému
rozhodnutiu, všeobecne namietal iniciatívu konajúceho súdu pri zisťovaní dôvodov neplatnosti. V tejto
súvislosti opätovne zdôraznil, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je povinný prihliadať ex offo
a jeho závery o absolútnej neplatnosti sporných zmlúv vychádzali vyslovene zo skutočností, ktoré neboli

medzi stranami sporné a skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, a na ktoré poukazoval
aj sám žalobca v priebehu celého konania. Právne posúdenie týchto skutočností je povinnosťou súdu
v záujme zákonného a spravodlivého rozhodnutia, t. j. bez ohľadu na to, v prospech ktorej strany
svedčia. Žalovaný naviac ani neidentifikoval žiadnu údajnú novú skutočnosť, ktorá nemala byť v konanípreukázaná, a ktorú mal iniciatívne vyhľadať. Doplnil, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 21 Cdo 4841/2007, na ktoré v tejto súvislosti žalovaný poukazoval, a ktorým konajúci súd nie je
v tomto konaní viazaný, nevychádza z rovnakej skutkovej situácie a nedopadá na daný prípad, nakoľko

dôvody neplatnosti sporných zmlúv v prejednávanej veci vyplynuli z dokazovania vykonaného výlučne
na základe stranami označených dôkazných návrhov.
2.9. Súd prvej inštancie ďalej uviedol dôvody nevykonania znaleckého dokazovania navrhovaného
žalovaným na pojednávaní, na ktorom nebolo vykonané žiadne nové dokazovanie, z ktorého by vyšli
najavo doposiaľ nezistené skutočnosti, ktorými boli jednak oneskorenosť takéhoto procesného návrhu

a uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania a tiež z dôvodu jeho právnej irelevantnosti pre meritórne
rozhodnutie súdu v danej veci. Právna zástupkyňa žalovaného na predposlednom pojednávaní navrhla
vykonanie znaleckého dokazovania v otázke ohodnotenia bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu
spočívajúceho v užívaní nebytového priestoru a plynového kotla a následne v písomnom vyjadrení
po predmetnom pojednávaní navrhla dokazovanie aj v otázke znaleckého ohodnotenia služieb, ktoré
mal žalovaný zabezpečovať podľa zmluvy o sprostredkovaní. Na otázku súdu prvej inštancie, aby

uviedla aké objektívne dôvody bránili žalovanému navrhnúť znalecké dokazovanie v predchádzajúcom
priebehu konania uviedla, že dôvodom je preštudovanie spisu novým právnym zástupcom. Súd prvej
inštancie bol však toho názoru, že žalovanému v konaní nebránila žiadna objektívna prekážka pre
včasné uplatnenie tohto procesného návrhu a ním uvedený dôvod je pre posúdenie oneskorenosti
prostriedku procesnej obrany neakceptovateľný. Nezdieľa právny názor žalovaného, že predpokladom

pre uplatnenie inštitútu sudcovskej koncentrácie konania je výslovne určenie lehoty súdom zväčša
na prvom pojednávaní vo veci na predkladanie dôkazných návrhov. Žalovaný bol o následkoch
oneskoreného uplatnenia prostriedkov procesnej obrany podľa § 153 C.s.p. poučený už v prvej výzve
súduprvejinštancieuskutočnenejpodľa§167C.s.p.,pričomodsaméhozačiatkubolvkonanízastúpený
právnym zástupcom, u ktorého sa aj bez osobitného procesného poučenia predpokladá znalosť

pravidiel civilného procesu. Ustanovenie § 153 C.s.p. upravujúce sudcovskú koncentráciu konania je
zákonom stanovená možnosť (nie povinnosť) súdu bez ďalšieho neprihliadať na oneskorené uplatnenie
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Súd pri využití tohto inštitútu, ktorého cieľom
bolo zamedziť účelovosti a obštrukciám pri predkladaní dôkazných návrhov a urýchliť a zhospodárniť
konanie, prihliada na všetky individuálne okolnosti prípadu. Zákon uplatnenie sudcovskej koncentrácie

konania nepodmieňuje žiadnou dodatočnou lehotou stanovenou súdom na prvom pojednávaní, ako
to zjavne nesprávne prezentuje žalovaný, keď v štádiu otvorenia prvého pojednávania už majú byť
stranami sporu označené všetky návrhy na vykonanie dokazovania a súd je na prvom pojednávaní
povinný oznámiť stranám sporu, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré nevykoná. Prípustnosť ďalších návrhov na
vykonanie dokazovania je zväčša odôvodnená novými skutočnosťami, ktoré vyšli najavo z vykonaného

dokazovania. Žalovaný mal v predmetnom konaní dostatok času a priestoru na včasné uplatnenie
návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania, keďže žalobca neplatnosť zmlúv, s ktorou je spojená
otázka vydania vzájomne stranami poskytnutých plnení, napadol hneď po ich predložení zo strany
žalovaného. Potrebné je tiež v tejto súvislosti uviesť, že k návrhu na vykonanie súdom nariadeného
znaleckého dokazovania došlo až rok po zmene právneho zástupcu na žalovanej strane, ktorá je pre

posúdenie včasnosti procesných návrhov irelevantná, a žalovanému tiež v konaní nič nebránilo, aby
predložil súkromný znalecký posudok, pri vykonávaní ktorého sa za dodržania zákonom predpísaných
náležitostí a obsiahnutí doložky o vedomosti následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku,
postupuje rovnako ako pri znaleckom posudku súdom ustanoveného znalca. Odhliadnuc od uvedeného,
vzhľadom na závery vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie uzavrel, že navrhované znalecké

dokazovanie by bolo nehospodárne a nadbytočné pre meritórne rozhodnutie súdu, keď vo vzťahu
k zmluve o sprostredkovaní nemal za preukázané, že žalovaný poskytol plnenia podľa zmluvy a v
akom rozsahu ako základný predpoklad pre navrhované znalecké dokazovanie; vo vzťahu k nájomnej
zmluve by žalobca nevystupoval ako subjekt aktívne vecne legitimovaný pre vydanie vzájomného
bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v prijatí nepeňažného plnenia a vo vzťahu ku kúpnej

zmluve opačne platí, že žalovanému ako nevlastníkovi plynového kotla nesvedčí v zmysle hmotného
práva pasívna vecná legitimácia pre vydanie vzájomného bezdôvodného obohatenia. Žalovaným
nastolené otázky, pre ktoré navrhol nariadiť znalecké dokazovanie by preto nemali žiaden vplyv na
rozhodnutie súdu a výšku plnenia, ktoré je povinný z absolútne neplatných zmlúv vydať žalobcovi.
Pre nesplnenie podmienok pre uloženie vzájomnej reštitučnej povinnosti (v súdnej praxi vykonávanej

vzájomných zúčtovaním pohľadávok oboch strán sporu) sa súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné
vyjadrovať k žalobcom vznesenej námietke premlčania nároku protistrany. Vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti prvoinštančný súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby v rozsahucelej žalovanej istiny predstavujúcej bezdôvodné obohatenie žalovaného bez splnenia podmienok pre
zákonné uplatnenie obligačnej synalagmy podľa § 457 Občianskeho zákonníka.
2.10. K otázke príslušenstva žalovanej pohľadávky (úrok z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo žalovanej

istiny bez bližšieho odôvodnenia od 22.4.2016, ktorý sa zhoduje s dňom spísania žaloby do zaplatenia),
ktoré si žalobca uplatnil, súd prvej inštancie uviedol, že v prípade nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia nevyplýva čas plnenia ani zo zmluvy, ani z právnej úpravy či rozhodnutia, v dôsledku čoho sa
dlžník v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka dostane do omeškania prvým dňom po tom, ako ho veriteľ
požiadal o plnenie. Žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že by žalovaného pred podaním žaloby

vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto prvoinštančný súd ako okamih omeškania určil
deň nasledujúci po doručení žaloby (ktorá v tejto súvislosti plní aj funkciu výzvy na vydanie žalovaného
bezdôvodnéhoobohatenia)žalovanému.Žalobcovitakprislúchanároknaúrokyzomeškaniaoddátumu
10.8.2016, ku ktorému výška úrokov z omeškania podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z. z. predstavovala úrokovú sadzbu 5 %. Vo zvyšnej časti presahujúcej úrok z omeškania 5
% ročne zo žalovanej istiny od 10.8.2016 do zaplatenia súd prvej inštancie žalobu v časti uplatneného

príslušenstva ako nedôvodnú zamietol.
2.11. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol právne v zmysle ustanovení § 255
ods. l, ods. 2 a § 262 ods. l, ods. 2 C.s.p. a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 97,24 %. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil tak, že vzhľadom k tomu, že
žiadna zo sporových strán nemala plný úspech vo veci, keď v sporovom konaní sa na účely rozhodnutia

o procesnoprávnom nároku na náhradu trov konania pri žalobe na plnenie zohľadňuje aj neúspech v
časti príslušenstva, o nároku na náhradu trov konania rozhodoval podľa zásady pomeru úspechu vo
veci vyjadrenej v § 255 ods. 2 C.s.p. Žalobca si podanou žalobou uplatňoval nárok na zaplatenie istiny
vo výške 56.442,37 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej istiny od 22.4.2016
do zaplatenia, ktorý ku dňu pojednávania a rozhodnutia súdu, t. j. k 14.6.2022 predstavoval spolu sumu

73.973,91 € a úspešný bol v požadovanej istine vo výške 56.442,37 € a časti príslušenstva vo výške
5 % ročne zo žalovanej istiny od 10.8.2016 do zaplatenia, čo k 14.6.2022 predstavuje sumu 72.949,83
€. Percentuálne vyjadrenie úspechu žalobcu tak zodpovedá 98,62 %, od ktorého súd odpočítal úspech
žalovaného 1,38 % a žalobcovi tak vo výsledku priznal nárok na náhradu trov konania vo výške jeho
čistého úspechu 97,24 %.

3. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v rozsahu výroku I. a II. v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), e), f) a h) C.s.p. Odvolanie vecne odôvodnil nasledovne. Ako
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p. uviedol, že žaloba bola podaná bez toho, aby
jej podanie bolo vopred odsúhlasené zhromaždením vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Zákon
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len ,,zákon o vlastníctve bytov“)

v znení účinnom v čase podania žaloby na súd, v ustanovení § 7c určuje právomoc jednotlivých
orgánov spoločenstva. Predseda spoločenstva je štatutárnym orgánom, ktorý však nie je oprávnený
konať svojvoľne, ale po prerokovaní v rade je povinný predložiť zhromaždeniu vlastníkov na schválenie
záležitosti vymenované v § 7c ods. 2 zákona o vlastníctve bytov. Ide o kogentné ustanovenie, od
ktorého sa nemožno osobitnou úpravou v zmluve o spoločenstve odchýliť. V citovanom ustanovení

je predseda spoločenstva povinný konkrétne záležitosti predložiť po prerokovaní radou ako ďalším
orgánom spoločenstva na odsúhlasenie zhromaždeniu, ktorý o konkrétnej záležitosti hlasuje na schôdzi
vlastníkov. V prípade absencie schválenia takejto záležitosti zhromaždením vlastníkov koná predseda
spoločenstva ako štatutár spoločenstva v rozpore so zákonom, prekračujúc svoju zákonom určenú
právomoc. Podľa § 7c ods. 2 zákona musí predseda spoločenstva predložiť na zhromaždenie na

schválenie jednak použitie prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv ako aj podanie návrhu na
exekučné konanie alebo vykonanie dobrovoľnej dražby. Citované zákonné ustanovenie síce výslovne
nestanovuje podanie žaloby, resp. začatie sporového konania na súde ako jednu zo záležitostí, v
§ 7c ods. 9 zákona o vlastníctve bytov sa však následne stanovuje, že zhromaždenie rozhoduje o
ďalších skutočnostiach, o ktorých podľa tohto zákona nerozhoduje iný orgán. Za použitia analógie

možno odvodiť, že pokiaľ je predseda spoločenstva povinný predložiť na schválenie zhromaždeniu
podanie návrhu na exekučné konanie a vykonanie dobrovoľnej dražby, obsahom ktorých je uspokojenie
vlastníkov ako veriteľov, je dôvodné sa domnievať, v spojení s ustanovením § 7c ods. 9 zákona o
vlastníctve bytov, že o podaní žaloby, resp. začatí sporového konania pred civilným súdom je potrebné,
aby rozhodlo zhromaždenie vlastníkov, ktoré nadpolovičnou väčšinou schváli podanie žaloby a teda

začatie súdneho konania. V prípade absencie takéhoto rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov a podania
žaloby na súde predsedom spoločenstva, ktorý formálne koná za spoločenstvo, dochádza ku konaniu
predsedu spoločenstva v rozpore so zákonom, mimo rámca právomocí udelených mu zákonom o
vlastníctve bytov. Toto porušenie je podľa žalovaného znásobené aj tým, že predseda spoločenstva napodanie žaloby vlastnoručne a osobne splnomocnil advokátsku kanceláriu BURDA LEGAL s.r.o., ktorej
patrí odmena, ako vyplýva zo zápisnice z priebehu písomného hlasovania v termíne od 17.10.2018
do 26.10.2018, vo výške 80,- € bez DPH za jednu hodinu poskytovania právnych služieb, pričom táto

odmena je hradená z fondu prevádzky, údržby a opráv. Zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané, že
by sa pred podaním žaloby konala schôdza vlastníkov, na ktorej by bolo predložené na odhlasovanie
podanie žaloby voči žalovanému. Pokiaľ absentuje súhlas zhromaždenia vlastníkov s podaním žaloby
na súd, žaloba bola podaná neoprávnenou osobou - predsedom spoločenstva, ktorý prekročil svoju
právomoc, čoho následkom došlo k absencii procesnej podmienky - aktívnej vecnej legitimácii žalobcu.

Na absenciu súhlasu vlastníkov s podaním žaloby poukazoval žalovaný počas priebehu konania, pričom
v napadnutom rozsudku sa súd prvej inštancie s uvedenou skutočnosťou nevyporiadal. Za daného stavu
by tak predseda spoločenstva mohol svojvoľne začať niekoľko súdnych sporov na základe žalôb, ktoré
by boli nedôvodné, predseda spoločenstva by vystupoval v mene spoločenstva počas celého konania,
pričom v prípade neúspechu spoločenstva by bolo spoločenstvo zaviazané nahradiť trovy konania
žalovanémuakoúspešnejstrane.Vlastnícibytovanebytovýchpriestorovrozhodujúoprávnychúkonoch

spoločne formou hlasovania, avšak ich faktickú realizáciu už zabezpečuje spoločenstvo alebo správca.
Žalovaný mal za to, že v konkrétnom prípade mal petit žaloby znieť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
vlastníkom bytov a nebytových priestorov istinu s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia,
aby bolo zrejmé, že žalobu podalo spoločenstvo v prospech/na účet vlastníkov, na úkor ktorých došlo k
bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie bol na túto vadu povinný prihliadať ex offo. V podanej

žalobe tak malo byť výslovne uvedené, že spoločenstvo podáva žalobu vo vlastnom mene, ale koná
v prospech a na účet vlastníkov. Ak však bola od počiatku žaloba podaná spoločenstvom, navyše bez
súhlasu vlastníkov, žaloba trpela vadou majúcou za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
spoločenstva ako žalobcu. Podstatnou otázkou sa podľa názoru žalovaného preto javí aj skutočnosť, či
v prípade, ak spoločenstvo aj po novele zákona koná ako nepriamy zástupca vlastníkov, t. j. vo vlastnom

mene a na ich účet, nemal výrok I. rozsudku znieť v prospech vlastníkov, t. j. súd bol povinný vo výroku
I. špecifikovať, že žalovaný je povinný vydať bezdôvodné obohatenie vlastníkom bytov a nebytových
priestorov, a nie spoločenstvu ako nepriamemu zástupcovi. Aktuálny výrok I. rozsudku totižto priznáva
plnenie spoločenstvu ako zástupcovi vlastníkov, čo možno vyhodnotiť tak, že spoločenstvo koná vo
vlastnom mene, ale nie na účet vlastníkov, ale na svoj účet. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 15/2013, ktorý z dôvodu absencie aktívnej legitimácie správcu
zamietol žalobu podanú správcom.

3.1. Ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p. uviedol, že v konaní rozhodovala po
zmene pôvodnej zákonnej sudkyne Mgr. Janics Bajánkovej sudkyňa, ktorá je zaujatá. Uvedené napadol

v námietke zaujatosti podanej na základe oznámenia sudkyne, pričom o námietke bolo rozhodnuté
Krajským súdom v Bratislave tak, že bola nedôvodná. Aj napriek uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
o nevylúčení sudkyne JUDr. Saxovej z konania uplatnil žalovaný tento odvolací dôvod opätovne,
keďže trvá na názore, že sudkyňa je zaujatá, pretože nespĺňa atribút objektívnej nestrannosti. Podľa
názoru žalovaného je irelevantné, že sa sudkyňa sama necíti byť zaujatá a je potrebné skúmať

aj objektívne hľadisko nestrannosti, t. j. či sa sudca v očiach verejnosti javí ako nezaujatý. Už len
minimálne podozrenie z nestrannosti sudcu je dôvodom pre jeho vylúčenie. Z oznámenia zákonnej
sudkyne vyplynulo, že s JUDr. Burdom (konateľ spoločnosti zastupujúcej v tomto konaní žalobcu -
poznámka odvolacieho súdu) bola niekoľko rokov v jednom ročníku na právnickej fakulte a s najväčšou
pravdepodobnosťou sa tak menovaná sudkyňa stretávala na dennej báze s právnym zástupcom žalobcu

až po dobu 5 rokov. Je možné predpokladať, že menovaní si tykajú, počas vysokoškolského štúdia
spolu komunikovali aj o súkromných veciach. Nie je vôbec vylúčené, že počas štúdia sa stretávali aj
mimo výučby. Žalovaný je názoru, že pomer menovaných nemožno označiť ako nestranný; vzbudzuje
pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne. Z vyjadrenia sudkyne nebola jasná intenzita ich vzťahu a
týmto aspektom sa nezaoberal ani Krajský súd v Bratislave rozhodujúci o námietke zaujatosti podanej

žalovaným, čo možno považovať za pochybenie. Pripustil zároveň, že je nemysliteľné, a uvedené ani
netvrdil, že by mal byť sudca vylúčený z rozhodovania zakaždým, kedy by sa v spore ocitla či už
ako zástupca alebo strana sporu osoba, ktorá v rovnakom čase študovala v rovnakom ročníku ako
zákonný sudca, avšak zastával názor, že spor mal rozhodovať sudca, ktorý nie je v žiadnom vzťahu so
stranou, resp. jej právnym zástupcom, a to tak v súčasnej dobe ako ani v minulosti, najmä by spor nemal

rozhodovať sudca, ktorý je vo vzťahu s právnym zástupcom jednej zo strán založený na tykaní si.

3.2. V zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. namietol, že zo strany súdu prvej inštancie došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tým, že bola konštatovaná absolútna neplatnosť všetkýchzmluvných dokumentov vo veci samej. V prípade zmluvy o sprostredkovaní uviedol, že súd prvej
inštancie na jednom mieste konštatuje obchádzanie zákona, na ostatnom mieste zas rozpor zmluvy
so zákonom, čoho následkom žalovanému nebola daná odpoveď, čo je vlastne dôvodom absolútnej

neplatnostizmluvyosprostredkovaní.Poopiseprávnejteóriedôvodil,žepokiaľjeprávnyúkonabsolútne
neplatný z dôvodu jeho rozporu so zákonom, nemôže byť súčasne absolútne neplatný aj z dôvodu
obchádzania zákona, pretože v takom prípade je právny úkon síce v súlade so zákonom, ale jeho
účinkyodporujúúčeluprávnejnormy.Odôvodnenienapadnutéhorozsudkupovažujepretozazmätočné.
Podotkol, že argumentácia súdu prvej inštancie týkajúca sa neplatnosti zmluvy o sprostredkovaní z

dôvodu zákazu dvojitej správy bytového domu (§ 6 ods. 3 a 4 zákona č. 182/1993 Z. z.), je v neprospech
žalobcu aj z dôvodu, že tzv. aktuálne platná mandátna zmluva uzatvorená so spoločnosťou AMC Správa
nehnuteľností, s.r.o. je potom takisto neplatným právnym úkonom. Navyše, žalovaný podpisom zmluvy
o sprostredkovaní mal vykonávať iba parciálne činnosti, zatiaľ čo mandatár AMC Správa nehnuteľností,
s.r.o. vykonáva všetky činnosti v zmysle zákona o vlastníctve bytov. Zmluvou o sprostredkovaní podľa
neho nedošlo k preneseniu výkonu správy na tretí subjekt. Zopakoval, že je bežné, že spoločenstvo

časť svojej agendy, napr. upratovacie služby a účtovníctvo prenesie na iný, kvalifikovaný subjekt, keďže
nemožno predpokladať, že všetky činnosti spojené so správou bytového domu budú vedieť kvalifikovane
vykonávať vlastníci, na rozdiel od správcu, ktorý má kvalifikovaných zamestnancov vykonávajúcich
činnosť v mene správcu. Podľa zmluvy o sprostredkovaní mal žalovaný zabezpečiť výlučne údržbu
v zime, údržbu a udržiavanie upratovania garáži a spoločných častí domu, spoločných zariadení

domu a príslušenstva a účtovníctvo. Ostatné záležitosti riešilo spoločenstvo samostatne. Vzhľadom
na charakter a rozsah poskytovaných služieb nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o súbežnej
existencii dvoch typov výkonu správy. Keďže žalovaný zabezpečoval iba parciálne činnosti výlučne z
dôvodu, že na tieto činnosti nebolo spoločenstvo dostatočne kvalifikované, nie je uzatvorenie zmluvy
o sprostredkovaní v rozpore s kogentným ustanovením § 6 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a teda

nie je z uvedeného dôvodu absolútne neplatným právnym úkonom. Pokiaľ ide o absolútnu neplatnosť
zmluvy o sprostredkovaní z dôvodu obchádzania ustanovenia § 7c ods. 7 zákona o vlastníctve bytov,
žalovaný uviedol, že nedošlo k naplneniu ani jeden z podmienok podľa uvedeného ustanovenia a súd
prvej inštancie ani nešpecifikoval akého konania (z dvoch typov) v rozpore s týmto ustanovením sa mal
I. Mendrej ako predseda spoločenstva dopustiť. Nie je zrejmé, či mal konať ako predseda spoločenstva

vo vlastnom mene a na vlastný účet alebo mal pre iného sprostredkovať obchod, ktorý súvisí s činnosťou
spoločenstva. Všeobecný odkaz na konkrétne ustanovenie § 7c ods. 7, t. j. na písm. a) alebo písm.
b) ustanovenia je neurčité. Tvrdil, že zmluvu o sprostredkovaní I. Mendrej neuzatváral ako predseda
spoločenstva vo svojom mene ani na vlastný účet, ale v mene spoločenstva a na účet spoločenstva,
ktorého štatutárom/predsedom v čase uzatvorenia spornej zmluvy bol. Prospech z uzatvorenej zmluvy

mali vlastníci bytov a nebytových priestorov, keďže na podklade tejto zmluvy boli vykonávané činnosti
v prospech bytového domu, t. j. upratovanie, zimná údržba a vedenie účtovníctva. I. Mendrej ako
vtedajší predseda spoločenstva konal v súlade s ustanovením § 22 Občianskeho zákonníka, t. j. išlo o
priame zastúpenie, ktoré vzniká priamo zo zákona a pri ktorom uskutočňuje právny úkon zástupca, ale
účinky z toho vznikajú priamo zastúpenému. K argumentácii súdu prvej inštancie týkajúcej sa synalagmy

(§ 457 Občianskeho zákonníka) uviedol, že za účelom vydania zákonného rozhodnutia je potrebné
rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia v prospech oboch strán sporu, t. j. nie je možné vo
výroku rozsudku určiť žalovanému povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neplatného
právneho úkonu a zároveň nezaviazať aj žalobcu k vydaniu bezdôvodného obohatenia, keďže mal
aj on takpovediac úžitok z prípadných neplatných právnych úkonov. Doplnil, že žalobca v petite

nereflektoval na povinnosť vzájomnej povinnosti na vrátenie plnenia v prípade neplatnosti právnych
úkonov, čo bolo spočiatku pochopiteľné, keďže sa domnieval, že z titulu bezdôvodného obohatenia
došlo k plneniu bez právneho dôvodu, v priebehu konania sa však preukázalo, že tento dôvod vydania
bezdôvodného obohatenia odpadol a žalobca si začal uplatňovať svoj nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia z titulu neplatnosti právnych úkonov. Vzhľadom na modifikovanie oprávnenosti nároku bol

práve žalobca povinný sám iniciatívne na takto nastolenú procesnú situáciu reagovať a pozmeniť
navrhovaný petit. Na uvedenú povinnosť nereflektoval ani súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
Vzhľadom na nesplnenie formálnej podmienky žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia týkajúcej
sa správnosti petitu mal súd žalobu zamietnuť. Uvedené nič nemení na skutočnosti, že podľa názoru
súdu prvej inštancie nebolo v konaní preukázané, že k dodaniu služieb podľa zmluvy o sprostredkovaní

údajne nedošlo. Naďalej podľa neho platí, že žalobca bol povinný formulovať petit žaloby tak, že obe
strany sporu sú povinné vydať bezdôvodné obohatenia, pričom nebol povinný do času ukončenia
dokazovania špecifikovať náhradu v prospech žalovaného. Ak mal súd prvej inštancie z vykonaného
dokazovania za preukázané, že žalobca nie je povinný vrátiť žalovanému podľa § 457 Občianskehozákonníka žiadne plnenie, bol povinný žalobu v tejto časti zamietnuť s následným odôvodnením, že
sa v konaní nepreukázalo dodanie služieb v zmysle zmluvy o sprostredkovaní, resp. že na vydanie
bezdôvodného obohatenia z ostatných zmlúv nie je oprávnený žalovaný, ale iný subjekt. Ak takýmto

spôsobom nepostupoval, ide o procesné pochybenie konajúceho súdu. V prípade podnájomnej zmluvy
uviedol, že súd prvej inštancie nikde v odôvodnení napadnutého rozsudku nešpecifikuje, s ktorým
konkrétnym ustanovením zákona o vlastníctve bytov je podnájomná zmluva v rozpore a v tejto súvislosti
považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Všeobecné konštatovanie súdu prvej inštancie
o neplatnosti podnájomnej zmluvy z dôvodu rozporu so zákonom o vlastníctve bytov je nepostačujúce a

opäťžalovanémunedávažalovanémuakoneúspešnejstranesporuodpoveď,včomkonkrétnerozporso
zákonom spočíva. Ak je súd prvej inštancie toho názoru, že na uzatvorenie zmluvy ako právneho úkonu
je potrebný súhlas vlastníkov, potom musí prisvedčiť argumentu žalovaného uvedeného v odvolaní, že
aj na podanie žaloby ako právneho úkonu je potrebný súhlas vlastníkov. Je toho názoru, že spoločenstvo
je v zmysle § 7b ods. 2 zákona o vlastníctve bytov oprávnené uzatvárať zmluvy v rozsahu svojej
činnosti podľa § 6 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov. V konaní prezentoval, že podnájom nebytového

priestoru, v ktorom sa nachádzalo strojnotechnologické zariadenie na vykurovanie, slúžilo potrebám
vlastníkov. Ak by nebola uzatvorená podnájomná zmluva, vlastníci by nemali prístup k zariadeniu, ktoré
im všetkým do určitého času (do 1.4.2019) zabezpečovalo vykurovanie v zimnej sezóne. Ak by teda
žalobca neuzatvoril so žalovaným podnájomnú zmluvu a nezabezpečil vstup a prístup do nebytového
priestoru, v ktorom sa nachádzalo vykurovacie zariadenie, boli by ohrozené práva vlastníkov a ich

právo na pokojné užívanie majetku. Uviedol tiež, že podľa jeho názoru na uzatvorenie zmlúv podľa
§ 7b ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, ktorých predmetom sú činnosti podľa § 6 ods. 2 zákona o
vlastníctve bytov, nie je potrebný súhlas vlastníkov. Neodsúhlasenie uzatvorenia podnájomnej zmluvy
vlastníkmi, ktorá úzko súvisela so správou domu a teda činnosťou spoločenstva, keďže bolo potrebné
zabezpečiť vykurovanie bytového domu, nie je skutočnosťou, ktorá by mala za následok absolútnu

neplatnosťpodnájomnejzmluvy.Vprípadekúpnejzmluvyžalovanýdôvodil,žesúdprvejinštanciezaložil
absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu rozporu s ustanovením § 59a Obchodného zákonníka,
čoho následkom žalovaný ako nevlastník nemohol previesť vlastnícke právo k strojnotechnologickému
zariadeniu kotolne na žalobcu, pričom uvedené ustanovenie upravuje výlučne účinnosť kúpnej zmluvy,
nie jej platnosť. Úvahu súdu prvej inštancie, podľa ktorej vyhodnotil spornú kúpnu zmluvu za neplatnú,

keďže žalovaný sa na základe neplatného právneho úkonu nestal vlastníkom strojnotechnologického
zariadenia kotolne, považuje za nesprávnu, keďže neúčinnosť kúpnej zmluvy medzi IMN, s r.o. a
žalovaným nespôsobuje jej neplatnosť a teda v čase prevodu vlastníctva v prospech žalobcu bol
žalovaný vlastníkom. Sumárne k dôvodom neplatnosti všetkých uvedených zmlúv uviedol, že podľa
záveru súdu prvej inštancie je spoločným dôvodom absolútnej neplatnosti uvedených zmlúv ich rozpor

s ustanovením § 22 Občianskeho zákonníka, konkrétne rozpor záujmov zmluvných strán zastúpených
I. Mendrejom ako štatutárom. Samotná skutočnosť, že obe zmluvné strany boli zastúpené rovnakým
štatutárom ešte neznamená, že takéto zmluvy sú absolútne neplatné, resp. že by I. Mendrej konal v
rozpore so záujmami vlastníkov. Podľa názoru žalovaného ide o všeobecné, ničím nepodložené tvrdenie
súdu prvej inštancie, ktoré ani nebolo bližšie zdôvodnené, je pritom nutné špecifikovať, v čom konkrétne

spočíval rozpor záujmov, v ktorej časti právneho úkonu sa tento rozpor preukázal a aký dôsledok mal
takýto rozpor na konanie zastupovaného. Samotná osoba zastupujúceho/štatutára rovnaká pri oboch
zmluvných stranách nie je bez ďalšieho dôvodom pre konštatovanie rozporu s § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a teda určením právneho úkonu za absolútne neplatný. Poukázal aj na mylnú interpretáciu
ustanovenia § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov zo strany súdu prvej inštancie, podľa ktorého na

uzatvorenie zmluvy o nájme či zmluve o kúpe veci je potrebný súhlas vlastníkov, pričom správne má
toto konštatovanie znieť: „...v prípade uzatvorenia zmluvy o nájme kedy sa súhlas vlastníkov vyžaduje
v prípade uzatvorenia zmluvy o nájme a kúpe veci, ktorú vlastníci v dome užívajú s právom jej kúpy po
uplynutí dojednaného času užívania“. Táto úvaha súdu prvej inštancie je preto nesprávna, keďže nie
je podložené doslovným znením uvedeného ustanovenia, ktorý vyžaduje súhlas 2/3 väčšiny všetkých

vlastníkov v prípade hlasovania vlastníkov o zmluve o nájme a kúpe prenajatej veci.

3.3. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. vytkol súdu prvej inštancie,
že vo vzťahu k plneniu zo zmluvy o sprostredkovaní a absencii súhlasu vlastníkov s kúpou
strojnotechnologického zariadenia kotolne dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Dôvodil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že služby zo zmluvy o
sprostredkovaní dodané boli, o čom svedčia výpovede konateľa žalovaného, svedka A. C. a v
neposlednom rade aj samotné vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu na jednom z pojednávaní.
Poukázal na obšírnejšiu výpoveď svedka C., čo však súd prvej inštancie opomenul zohľadniť, resp.uviesť do odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 87.). Svedok jednoznačne potvrdil, že služby
vymedzené v zmluve o sprostredkovaní dodané boli a dôležitosť jeho výpovede konajúci súd účelovo a
bez dôvodu ponížil tak, aby nebola dôkazom preukazujúcim pravdivosť tvrdení žalovaného. Vo vzťahu

ku kúpe strojnotechnologického zariadenia kotolne mal súd prvej inštancie prihliadať aj na zápisnicu zo
zhromaždenia vlastníkov zo dňa 30.9.2014, na ktorom sa vlastníkmi odhlasovalo odkúpenie zariadenia.
Uvedené potvrdil aj svedok C., ktorý vypovedal, že vlastníci na schôdzi konanej niekedy na konci roka
2014 odsúhlasili poverenie p. Mendreja ako predsedu spoločenstva, aby spoločenstvo zakúpilo od
spoločnosti TERMMING zariadenie kotolne. Súd prvej inštancie bol podľa jeho názoru povinný zohľadniť

aj skutočnosť, že ak by k odkúpeniu tohto zariadenia kotolne nedošlo, po ukončení zmluvného vzťahu
s uvedenou spoločnosťou by vlastníci v zimnom období ostali bez vykurovania. V tom čase predseda
spoločenstva I. Mendrej bol tak povinný konať s odbornou starostlivosťou a vykurovanie bytového domu
zabezpečiť čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

3.4. Ohľadne odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. rozporoval závery súdu prvej

inštancie týkajúce sa potreby vykonania znaleckého dokazovania, resp. stanovenia povinnosti vrátenia
si vzájomného plnenia. V bode 86. odôvodnenia napadnutého rozsudku prvoinštančný súd najprv
konštatuje, že žalobca nie je povinný vydať žiadne plnenie, keďže v konaní nebolo preukázané, že by k
plneniu zo strany žalovaného na základe zmluvy o sprostredkovaní došlo, pričom túto úvahu žalovaný
vyvrátil v odvolaní poukazom na výpoveď svedka C.. Ak následne súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu

o sprostredkovaní ako absolútne neplatný právny úkon, nemôže nastať situácia, že povinnosť vydať
bezdôvodné obohatenie uloží iba jednej zmluvnej strane, hoci obe zmluvné strany prijímali zo zmluvy
plnenia. Postupom súdu prvej inštancie tak dochádza k nespravodlivému favorizovaniu jednej strany
sporu a absentuje tak aj relevantný dôvod, pre ktorý konajúci súd nepovolil znalecké dokazovanie vo
veci, predmetom ktorého by bolo ohodnotenie poskytnutých plnení žalobcovi a následná povinnosť

žalobcu zaplatiť žalovanému hodnotu poskytnutých plnení.

3.5. Ohľadne odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p. namietol, že postupom súdu prvej
inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže sudkyňa iniciatívne hľadala dôvody
absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Je síce pravdivé vyjadrenie, že súd je povinný prihliadať

na absolútnu neplatnosť ex offo, v danom prípade však v rámci predbežného právneho posúdenia
novej zákonnej sudkyne a následnom odôvodnení rozsudku došlo k prezentovaniu takých skutočností,
ktoré v konaní zo strany žalobcu neboli preukázané či tvrdené a ktoré sú novými skutočnosťami.
Žalovaný už pred vyhlásením napadnutého rozsudku písomne dňa 13.6.2022 napadol takýto aktívny
a iniciatívny postup súdu prvej inštancie, keďže skutkový stav je na ťarche strán sporu a do tohto súd

žiadnym spôsobom nie je oprávnený v zmysle Civilného sporového poriadku zasahovať, je výlučne
oprávnený len reagovať na dôkazné návrhy prednesené stranami sporu v konaní. V konaní napr.
nebolo vôbec zo strany žalobcu poukazované na rozpor sporných zmlúv s ustanovením § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka, resp. v tomto smere ani len nebolo vykonávané dokazovanie, z rovnakého
dôvodu žalovaný namietal tvrdenie (bod 93. odôvodnenia napadnutého rozsudku) o potrebe súhlasu

vlastníkov s uzatvorením sporných zmlúv. S odvolaním sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 21 Cdo 4841/2007 uviedol, že pokiaľ konkrétny dôvod absolútnej neplatnosti nie je v
konanítvrdenýaaniinaknevyjdenajavo,niejedôvodnato,abysúdpotakejokolnostizvlastnejiniciatívy
pátral a nahrádzal tak v sporovom konaní zákonom predpokladanú aktivitu strán sporu. Vzhľadom na
uvedené vyslovil názor, že sudkyňa nahradila činnosť a procesnú aktivitu žalobcu a nad rámec svojho

oprávnenia iniciatívne skúmala dôvody, pre ktoré by bolo možné právne úkony vyhlásiť za absolútne
neplatné a to aj napriek tomu, že žalobca spočiatku napádal výlučne relatívnu neplatnosť právnych
úkonov z dôvodu absencie podpisu člena rady na zmluvách a až neskôr svoju argumentáciu rozšíril o
ďalšie dôvody, nikdy však neuvádzal ani dokazovanie nesmeroval k hlasovaniu vlastníkov o zmluvách.
Záverom odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť

na nové konanie a nové rozhodnutie a žalovanému priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného skonštatoval, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny, konajúci súd sa dostatočne vysporiadal s právnou a aj skutkovou

stránkou veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolaciemu
súdu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného k jednotlivým odvolacím bodom
uviedol nasledovné: Po podaní žaloby na plnenie bol žalobca povinný splniť si poplatkovú povinnosť (v
tomto konaní vo výške 3.316,- €) a ktorú si splnil prevodom z účtu spoločenstva a teda súdny poplatok

za podanie tejto žaloby bol zaplatený z peňažných prostriedkov všetkých vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome. S poukazom na ustanovenia § 7c ods. 6 písm. e), § 10 ods. 4, § 10 ods. 3 a §
10 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov uviedol, že použitie prostriedkov z účtu domu v banke je účelovo
viazané a nemožno ich použiť na iný ako zákonom stanovený účel a o použití prostriedkov z fondu
prevádzky, údržby a opráv rozhoduje zhromaždenie vlastníkov, ktorému túto otázku prekladá predseda

spoločenstva po prerokovaní radou spoločenstva (§ 7c ods. 9 zákona o vlastníctve bytov). Žalovaný
je toho názoru, že pokiaľ sa podáva žaloba o zaplatenie, s ktorej podaním je spojená poplatková
povinnosť, ktorá zaťažuje spoločenstvo ako žalobcu a ktorej splnenie je vykonané prostredníctvom účtu
spoločenstva, t. j. účtu, na ktorom sú zhromaždené pravidelné mesačné platby vlastníkov v dome,
je potrebné, aby o použití prostriedkov vlastníkov, ktoré sú účelovo viazané na iné záležitosti ako
podávanie žalôb na súde, bolo vlastníkmi na schôdzi rozhodnuté požadovaným kvórom vlastníkov. V

prípade žalobcu, resp. jeho predsedu je však bežné, že o podávaní žalôb rozhoduje sám, na základe
vlastného rozhodnutia, bez odsúhlasenia takéhoto úkonu zo strany postačujúcej väčšiny vlastníkov.
Zdôraznil,žespoločenstvovlastníkovniejeobchodnouspoločnosťou,vmenektorejkonáštatutáraktorý
môže konať samostatne, bez potreby odsúhlasenia úkonov iným orgánom, pričom zákon o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov jasne stanovuje, že na vykonanie niektorých úkonov zo strany predsedu

spoločenstva je potrebný súhlas vlastníkov, pričom bez takéhoto súhlasu nie je predseda spoločenstva
oprávnený konať. Pokiaľ o podaní žaloby na plnenie, s ktorou je spojená poplatková povinnosť, nebolo
rozhodnuté vlastníkmi, ktorých peňažné prostriedky zhromažďované priebežne každý mesiac formou
zálohových platieb boli použité na splnenie poplatkovej povinnosti v nie zanedbateľnej výške, je viac
ako dôvodné vysloviť, že na podanie žaloby v mene spoločenstva nebol predseda spoločenstva bez

súhlasu vlastníkov, ktorí by prejavili hlasovaním na schôdzi vlastníkov, oprávnený a teda žalobu podala
osoba, ktorá nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. Opakovane sa vyjadril samostatne ku
každej zo sporných zmlúv, uviedol konkrétne dôvody, pre ktoré považuje zmluvy za platné a zároveň sa
vyjadril k súhrnnej argumentácii súdu prvej inštancie k absolútnej neplatnosti všetkých zmlúv. Reagujúc
na tvrdenia žalobcu, týkajúce sa rozdielu medzi zmluvou o sprostredkovaní ako neplatným právnym

úkonom a mandátnou zmluvou uzatvorenou so spoločnosťou A.M.C. Správa nehnuteľností, s.r.o., ktorú
považuje za platnú uviedol, že tieto tvrdenia považuje za účelové a neobjektívne. V prípade mandátnej
zmluvy žalobca preniesol na mandatára všetky činnosti spadajúce pod správu podľa § 6 ods. 2
zákona o vlastníctve bytov, zatiaľ čo zmluvou o sprostredkovaní boli na žalovaného prenesené iba
parciálnečinnosti.Nakoľkomandátnazmluvaniejepredmetomtohtosporu,bližšiesaknejnevyjadroval.

Zopakoval, že súd prvej inštancie bol povinný formálne rozhodnúť aj o nároku žalovaného na vrátenie
plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia, na ktorú formálnu náležitosť mal prihliadať aj žalobca, ktorý
tak predniesol neúplný petit, bez uvedenia vzájomných povinností. K argumentácii týkajúcej sa platnosti
podnájomnej zmluvy, pridržiavajúc sa tvrdení uvedených v odvolaní napadnutého rozsudku, zopakoval,
že súd prvej inštancie nešpecifikoval, s ktorým konkrétnym ustanovením zákona o vlastníctve bytov

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu je podnájomná zmluva v rozpore. K potrebe
uzatvorenia podnájomnej zmluvy sa vyjadril dostatočne v podanom odvolaní, pričom odmietol akékoľvek
tvrdenia žalobcu, že išlo o zjavne nevýhodnú zmluvu v neprospech vlastníkov. K platnosti kúpnej zmluvy
zotrval na názore, že platnosť a účinnosť kúpnej zmluvy medzi IMN, s.r.o. a žalovaným nemala byť
vôbec predmetom tohto konania, nakoľko jedna zo zmluvných strán, konkrétne IMN, s.r.o. nebola

stranou sporu. Opakovane uviedol, že neúčinnosť zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť a sporná kúpna
zmluva je naďalej platná. Poukázal pritom na tzv. výnimku zo zásady nemo plus iuris, ktorú predpokladá
Obchodný zákonník v ustanovení § 446 s odôvodnením, že v čase prevodu strojnotechnologického
zariadenia zo žalovaného na žalobcu bola kúpna zmluva medzi žalovaným a IMN, s.r.o. platná, nebola
však účinná, nakoľko plynula lehota na založenie znaleckého posudku do zbierky listín. V čase prevodu

medzi stranami sporu tak bol žalobca, resp. vlastníci v dobrej viere, že nadobúdajú predmet zmluvy
od vlastníka. Kúpna zmluva medzi stranami sporu tak je platná a pripomenul, že vlastníci, oboznámení
vopred s cenou zariadenia odsúhlasili odkúpenie strojnotechnologického zariadenia kotolne, hoci
predmetom otázky nebola konkretizácia osoby predávajúceho, ale len kúpna cena. Zo zápisnice o
hlasovaní zo dňa 18.6.2014 jednoznačne vyplýva, že vlastníci odkúpenie počtom hlasov 29 odsúhlasili,

a preto tvrdenie žalobcu, že hlasovanie sa nikdy neuskutočnilo, pokiaľ podstatou hlasovania nebola
aj osoba, ktorá mala vystupovať v pozícii predávajúceho, považuje za irelevantné. Žalovaný v ďalšom
poukázal na údajné premlčanie nároku akéhokoľvek tretieho subjektu, ktorý by si nárokoval vydanie
bezdôvodného obohatenia od žalobcu, resp. vlastníkov s tým, že objektívna premlčacia lehota vtomto prípade ešte neuplynula, rovnako tak ani subjektívna lehota, ktorá začne plynúť momentom
kumulatívneho splnenia dvoch podmienok: vedomosť o bezdôvodnom obohatení a kto sa na úkor
žalovaného obohatil. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. zotrval na

názore, že súd prvej inštancie iniciatívne hľadal dôvody neplatnosti zmlúv vo veci samej, keďže nová
zákonná sudkyňa predniesla nové predbežné právne posúdenie sporu napriek tomu, že predchádzajúca
zákonná sudkyňa priebežne prezentovala svoje predbežné právne posúdenie. Sudkyňa JUDr. Saxová
sa strany spory iniciatívne pýtala na niektoré skutočnosti, ktoré vôbec nevyplynuli z doterajšieho
dokazovania, následne predniesla svoje predbežné právne posúdenie veci a uviedla niekoľko ďalších

dôvodov, pre ktoré sa jej javia byť zmluvy absolútne neplatné, pričom takéto tvrdenia do toho času zo
strany žalobcu neodzneli a neboli ani predmetom dokazovania. Konajúci súd nie je oprávnený žiadnym
spôsobom napomáhať jednej zo strán sporu, sudca je v konaní nestranným pozorovateľom, ktorý nie
je oprávnený dávať ani jednej zo strán sporu návod, akým spôsobom ďalej viesť dokazovanie. V tomto
prípade však zákonná sudkyňa iniciatívne, nad rámec argumentácie žalobcu, uviedla ďalšie dôvody, pre
ktoré sa jej javia zmluvy neplatné. Zotrval na svojom odvolacom návrhu.

6. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného, rozhodnutie súdu
prvej inštancie považujúc v celom rozsahu za správne a zákonné, ktoré nie je postihnuté žiadnou z
vád zakladajúcich odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 C.s.p. a podrobne sa vyjadriac
k jednotlivým odvolacím dôvodov prezentovaných žalovaným, odvolaciemu súdu navrhol napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť a priznať mu nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.

8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2,
§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniam žalovaného nemožno
priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. februára 2025; o termíne verejného vyhlásenia

rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, §
385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.)
a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za
potrebné uviesť nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal odvolací súd z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim
pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli
najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase
vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10.Súdprvejinštancieriadnezistilskutkovýstavveci,keďvykonaldokazovanievrozsahupotrebnomna
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k

správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí
aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel
odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

11. V prejednávanej právnej veci je predmetom konania nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia spočívajúci vo viacerých platbách uskutočnených žalovaným z účtu spoločenstva vlastníkov
bytov a nebytových priestorov bytového domu na Mickiewiczovej 14 v Bratislave (žalobcu) v prospech
účtu žalovaného uskutočnených bez právneho dôvodu, pričom žalovaný v rámci obrany predložil viacero
zmlúv uzatvorených medzi stranami sporu, ktoré mali byť právnym titulom pre poskytnutie sporných

platieb. Žalobca, ktorý sa o uvedených zmluvách mal dozvedieť až v priebehu tohto konania, aj
napriek tomu zotrval na právnej argumentácii o existencii bezdôvodného obohatenia žalovaného v jeho
neprospech majúc za to, že všetky predložené zmluvy sú neplatné, s čím sa žalovaný nestotožňoval.
Sporným v konaní tak bola platnosť/neplatnosť zmlúv, na základe ktorých došlo k prevodu platiebz účtu žalobcu na účet žalovaného. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 31.10.2005 bola
za účelom zabezpečenia prevádzky bytového domu na ul. Mickiewiczova 14 v Bratislave uzatvorená
Zmluva o spoločenstve vlastníkov bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zmluva o spoločenstve“),

schválená zhromaždením dňa 26.10.2005, podľa ktorej členmi spoločenstva sú všetci vlastníci bytov
a nebytových priestorov v uvedenom bytovom dome. Podľa výpisu z registra spoločenstiev vlastníkov
bytov a nebytových priestorov zo dňa 6.8.2008 žalobca vznikol dňa 1.1.2006, reg. č.: OVVS-2517/2005/
BC5 a v mene spoločenstva je oprávnený konať predseda Ivan Mendrej, N. 44, K. (od 29.5.2015 je
oprávnený konať v mene žalobcu predseda Ing. Pavol Encinger). Právny vzťah sporových strán v čase

rozhodnom, t. j. v čase uskutočnenia sporných platobných prevodov bol založený na základe zmluvy
o sprostredkovaní zo dňa 3.1.2014 (v znení jej dodatkov č. I. až III.), predmetom ktorej bol záväzok
žalovaného zabezpečiť pre žalobcu sprostredkovanie zabezpečenia zimnej údržby, upratovania, správy
a účtovníctva, údržby garáží a spoločných priestorov, ktoré činnosti vyhodnotil súd prvej inštancie ako
činnosti spadajúce pod správu bytového domu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (odvolacím súdom ďalej označený len ako

„bytový zákon“). Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v danom prípade žalobca (Spoločenstvo
vlastníkov bytov a nebytových priestorov) uvedenou zmluvou o sprostredkovaní delegoval takmer celú
správcovskú činnosť, resp. činnosti v súhrne označované ako správa bytového domu na žalovaného
ako obchodnú spoločnosť, ktorá naviac ani nemala v predmete podnikania správu a údržbu bytového
fondu. Rovnako správne právne posúdil túto zmluvu ako rozpornú s kogentným ustanovením § 6 ods.

3 a ods. 4 bytového zákona, pričom na uvedenom nič nemení ani znenie čl. 5 zmluvy o spoločenstve,
ktoré v rozpore so zákonom umožňovalo postúpiť riadenie, prevádzku a správu domu fyzickej alebo
právnickej osobe, ktorá bude profesionálne vykonávať túto činnosť na základe mandátnej zmluvy.

12. K úprave znenia najmä ods. 1 a ods. 4 ustanovenia § 6 bytového zákona prišlo prijatím zákona

č. 283/2018 Z. z. s účinnosťou od 1.11.2018. Cieľom navrhovanej úpravy bolo v zmysle dôvodovej
správy predovšetkým zjednodušenie a sprehľadnenie právnej úpravy rozhodovania vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome, ako aj odstránenie niektorých výkladových problémov súvisiacich so
správou bytového domu obomi zákonnými formami (správca a spoločenstvo vlastníkov). Išlo teda o
spresnenie výkladu v praxi najčastejšie aplikovateľných ustanovení zákona. Vzhľadom na možnosť

viacerých výkladov dovtedajšieho znenia § 6 ods. 4 zákona sa navrhlo, aby bolo expressis verbis
ustanovené, že platná je zmluva uzavretá na správu domu ako prvá a ostatné súbežné zmluvy, ktorých
predmetom je správa domu, sú neplatné. Dôvodom navrhovanej úpravy bolo zamedziť neplatnosti
všetkých zmlúv v prípade uzavretia viacerých zmlúv, čím by nebola zabezpečená správa domu. Preto
sa navrhlo, aby bola platná len najskôr uzavretá zmluva.

13. V zmysle citovaných zákonných ustanovení správu domu vykonáva len spoločenstvo alebo správca,
pričom vlastníci bytov a nebytových priestorov sú od 1.11.2018 už ex lege povinní zabezpečiť správu
domu jednou z týchto foriem (a to už dňom prvého prevodu vlastníckeho práva k bytu a nebytového
priestoru v dome). Na správu domu nesmú byť dohodnuté súčasne viaceré formy. Na správu v jednom

dome môže byť uzavretá zmluva len s jedným správcom alebo len jedna zmluva o spoločenstve; ak
boli uzavreté zmluvy v rozpore s týmto princípom, je platná zmluva o výkone správy alebo zmluva
o spoločenstve uzavretá ako prvá; ostatné zmluvy dohodnuté na správu domu, ako aj iné zmluvy (v
praxi najčastejšie príkazné či mandátne) uzavreté v rozpore s týmto princípom (§ 6 ods. 3 bytového
zákona), sú neplatné. Obe formy výkonu správy domu sú v zásade založené na zmluvnom princípe,

pretože právnym titulom nevyhnutným pre vznik spoločenstva vlastníkov je až na jednu zákonnú
výnimku (§ 8a ods. 8 bytového zákona, kedy vzniká spoločenstvo ex lege) platne schválená zmluva
nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov. Osoby, ktoré podpisujú schválenú zmluvu o výkone
správy a zmluvy o spoločenstve, musia byť poverené vlastníkmi formou rozhodnutia prijatého aspoň
nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome podľa

ustanovenia§14bods.1písm.a)bytovéhozákona.Ztohovyplýva,žeideodvesamostatnérozhodnutia
- rozhodnutie o schválení samotnej zmluvy o spoločenstve/zmluve o výkone správy a zároveň aj
rozhodnutie o poverení osôb na jej podpis. Zmluvu o spoločenstve, resp. zmluvu o výkone správy
už nemusí podpísať nadpolovičná väčšina vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ako to bolo do
31.10.2018. Zmena zákonnej úpravy sa počnúc dňom 1.11.2018 dotkla aj problému tzv. dvojitej správy

bytového domu. V praxi sa totiž pri výkone správy formou spoločenstva vlastníkov vyskytovalo, že toto
uzavrelo mandátnu alebo inú zmluvu podobného typu s treťou osobou (najčastejšie správcom), ktorý
de facto vykonával celú správu domu. Formálne však na základe mandátnej, či inej zmluvy vykonával
činnosť v mene a na účet spoločenstva vlastníkov, avšak obsahom zmluvného vzťahu bol často výkonsprávy celého domu; takýto mandatár pritom nebol v priamom zmluvnom vzťahu s vlastníkmi bytov a
nebytových priestorov v dome. Do 31.10.2018 bolo možné takýto postup kvalifikovať ako obchádzanie
zákona - kogentného príkazu v § 6 ods. 3 bytového zákona, a teda o neplatnosť právneho úkonu v

zmysle § 6 ods. 4 bytového zákona a § 39 Občianskeho zákonníka. Od 1.11.2018 v dôsledku zmeny
ustanovenia § 6 ods. 3 a ods. 4 bytového zákona však už ide o priamy rozpor so zákonom. Argumentom
je, že správcovia podľa zákona č. 246/2015 Z. z. o správcoch bytových domov v znení neskorších
predpisov majú sprísnené podmienky na výkon činnosti (v pozícii mandatárov voči spoločenstvu však
toto spĺňať nemusia). Ak ide o platný výkon správy, vzniká tu dvojitý právny vzťah a aj prípadnú právnu

zodpovednosť za škodu, či iné pochybenie pri výkone správy mandatárom voči spoločenstvu je potrebné
podľa toho posudzovať; (ne)platnosť takejto zmluvy je však oprávnený posúdiť len súd v sporovom
konaní. Nie je vylúčené ani to, že spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov (ako právnická
osoba uzavrie mandátnu, či inú zmluvu s mandatárom, avšak „len“ na výkon niektorých činností (nie
však na komplexnú správu bytového domu, ale iba prevažnú správu), ktoré súvisia so správou bytového
domu, pričom mandatár musí mať uvedenú činnosť v predmete podnikania. Spoločenstvo vlastníkov

bytov a nebytových priestorov (ako právnická osoba) nemôže uzavrieť zmluvu o výkone správy podľa
bytového zákona na výkon komplexnej správy bytového domu, keďže tento typ zmluvy sa uzatvára
s jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v tých bytových domoch, kde nie je zriadené
spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

14. V posudzovanom prípade boli na správu bytového domu Mickiewiczova 14 v Bratislave uzavreté
dve zmluvy, a to Zmluva o spoločenstve zo dňa 26.10.2005, ako i Zmluva o sprostredkovaní uzavretá
so žalovaným dňa 3.1.2014. V danom bytovom dome tak správu domu vykonávalo jednak samotné
spoločenstvo vlastníkov, ako i právnická osoba (žalovaný), ktorej predmetom činnosti nebol síce výkon
správcovských činností, avšak v zmysle zmluvných dojednaní išlo de facto o prenesenie výkonu

prevažnej časti správy domu na žalovaného, čo bytový zákon nepripúšťa (§ 6 ods. 3, ods. 4). Zmluva
o sprostredkovaní, navyše v prospech oboch zmluvných strán podpísaná jednou a tou istou osobou
(Ivanom Mendrejom), je nepochybne neplatná, nakoľko z jej obsahu vyplýva, že prevažnú správu
bytového domu (vrátane prevádzky, údržby, opráv spoločných častí a zariadení domu, priľahlého
pozemku a príslušenstva, služby spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru a iných činností,

ktoré bezprostredne súviseli s užívaním domu ako celku jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových
priestorov v dome) vykonával žalovaný, hoci si na ten istý účel jednotliví vlastníci bytov a nebytových
priestorov zriadili spoločenstvo. Zmluvu o sprostredkovaní v mene spoločenstva uzavrel jeho vtedajší
predseda Ivan Mendrej a na druhej strane ju v mene žalovaného uzavrel jeho konateľ Ivan Mendrej.
Z obsahu tohto právneho úkonu je bez pochybností, že jej predmetom bol prevažný výkon správy

bytového domu žalovaným, ktorá však nebola uzavretá na základe rozhodnutia vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v tomto bytovom dome ani nimi samotnými. Túto zmluvu je preto potrebné s
ohľadom na citované zákonné ustanovenia bytového zákona považovať za neplatnú s tým, že platnou
je zmluva o spoločenstve uzavretá ako prvá, t. j. zmluva o spoločenstve zo dňa 26.10.2005. Tento
záver umocňujú aj ďalšie skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, napríklad absencia

zmluvného dojednania odmeny za sprostredkovanie, či spôsob vyúčtovania nákladov za poskytnuté
a sprostredkované služby, ako aj to, že samotný konateľ žalovaného vystavujúci faktúry, na základe
ktorých došlo k sporným prevodným príkazom, údajne vykonané sprostredkovateľské služby označil
ako správcovské služby.

15. Odvolací súd považuje, aj napriek odvolacej námietke žalovaného, za významné právne
posúdenie súdu prvej inštancie týkajúce sa absolútnej neplatnosti všetkých zmlúv uzatvorených v
mene spoločenstva bývalým predsedom Ivanom Mendrejom s prihliadnutím na ustanovenie § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď uzavrel, že „spoločný dôvod absolútnej neplatnosti všetkých
posudzovaných zmlúv uzatvorených medzi stranami sporu a vyplývajúci z § 39 Občianskeho zákonníka

v spojení s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzhliadol rozpor záujmov zmluvných strán zastúpených
tou istou osobou - Ivanom Mendrejom, ktorý sporné zmluvy uzatváral a podpisoval „sám so sebou“ na
jednej strane ako štatutárny zástupca žalobcu a na strane druhej ako štatutárny zástupca žalovaného -
podnikajúcej obchodnej spoločnosti zameranej na dosahovanie zisku. .... Ivan Mendrej nemohol z titulu
svojho postavenia zodpovedajúcim spôsobom „súčasne“ hájiť záujmy spoločenstva i žalovaného, ktoré

sú v protichodnom postavení, čo sa prejavilo vo viacerých už na prvý pohľad pre žalobcu nevýhodných
zmluvných dojednaniach..... Konflikt záujmov, ktorému sa zákonodarca snažil predísť aj prostredníctvom
osobitného zákonného zákazu zakotveného v § 7c ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. preto diskvalifikoval
štatutárny orgán z platného uzatvorenia napádaných zmlúv a v konaní nebol preukázaný ....“.16. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zástupcom nemôže byť ten, koho záujmy
sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Cieľom negatívneho vymedzenia osoby zástupcu je ochrana

zastúpenej osoby pred neželateľnými následkami kolízie záujmov. Uplatňuje sa na všetky formy
priameho zastúpenia, zákonné aj zmluvné. Zo zákonného textu priamo nevyplýva, že by sa rozpor
záujmov zastúpeného a zástupcu musel nevyhnutne týkať len právneho úkonu alebo úkonov, ktoré sú
predmetom zastúpenia, ale môže vyplývať z celkového vzťahu týchto osôb. Podľa judikatúry samotná
existencia rozporu záujmov k zákonnému zákazu zastupovať nestačí; rozpor záujmov musí reálne

existovať. Pri posudzovaní rozporu medzi záujmami zástupcu a zastúpeného treba vždy vychádzať z
povahy konkrétneho právneho úkonu, ako aj zo všetkých okolností prípadu, tak, aby bolo možné náležite
zabezpečiť ochranu záujmov zastúpeného. Zákon sankcionuje porušenie § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka absolútnou neplatnosťou právneho úkonu alebo právnych úkonov zástupcu uskutočnených
v mene a na účet zastúpeného (pozri Občiansky zákonník I. a II. zväzok, 1. vydanie, 2017, Števček a
kol., str.: 156-162).

17. Na základe uvedeného tak nebola dôvodná odvolacia námietka žalovaného, že podľa jeho názoru
ide o všeobecné, ničím nepodložené tvrdenie súdu prvej inštancie, ktoré ani nebolo bližšie zdôvodnené
v čom konkrétne spočíval rozpor záujmov, v ktorej časti právneho úkonu sa tento rozpor preukázal a
aký dôsledok mal takýto rozpor na konanie zastupovaného. Zároveň, že podľa neho došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, keďže konajúca sudkyňa iniciatívne hľadala dôvody absolútnej neplatnosti
právnych úkonov. Žalovaný sám pripustil, že súd je povinný prihliadať na absolútnu neplatnosť ex offo,
v danom prípade však v rámci predbežného právneho posúdenia novej zákonnej sudkyne a následnom
odôvodnení rozsudku došlo k prezentovaniu takých skutočností, ktoré v konaní zo strany žalobcu neboli
preukázané či tvrdené a ktoré sú novými skutočnosťami. Namietol „takýto aktívny a iniciatívny postup

súdu prvej inštancie, keďže skutkový stav je na ťarche strán sporu a do tohto súd žiadnym spôsobom
nie je oprávnený v zmysle Civilného sporového poriadku zasahovať, je výlučne oprávnený len reagovať
na dôkazné návrhy prednesené stranami sporu v konaní“. Odvolací súd žalovanému pripomína zásadu
iura novit curia, t. j. súd pozná právo, podľa ktorej počas občianskeho súdneho konania právne predpisy
nie sú predmetom dokazovania, pretože ich súd musí poznať. Dokazovať sa musia len relevantné

skutočnosti a súd prvej inštancie v danom prípade zisťoval skutkový stav v zmysle návrhov na vykonanie
dokazovania zo strany sporových strán a toto jeho posúdenie nebolo aktívnym a iniciatívnym a už
vôbec nie neoprávneným postupom, ale bolo právnym posúdením v zmysle uvedených zásad (§ 22
ods. 2 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Na základe uvedeného, bez ďalšieho posudzovania
prípadnej neplatnosti sporných zmlúv, ktoré mali predstavovať právny titul pre žalobcom rozporované

platby, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že nielen zmluva o
sprostredkovaní (pozri odôvodnenie v bode 12. - 14. tohto rozsudku), ale aj podnájomná a kúpna zmluva
uzavreté medzi stranami sporu, resp. ďalšou obchodnou spoločnosťou, ktorej jediným spoločníkom a
konateľom je bývalý predseda žalobcu Ivan Mendrej, sú v zmysle uvedených zákonných ustanovení
neplatnými právnymi úkonmi tak ako odvolací súd uvádza v bode 16. odôvodnenia tohto rozhodnutia).

Bez žalovaným požadovaného bližšieho špecifikovania odvolací súd považuje odôvodnenie súdu prvej
inštancie za vyčerpávajúce a odvolateľovi len pripomína, že rozpor záujmov zastúpeného a zástupcu
sa nemusí nevyhnutne týkať len právnych úkonov, ktoré sú predmetom zastúpenia, ale môže vyplývať
z celkového vzťahu týchto osôb, pričom v danom prípade rozpor záujmov aj reálne existoval (pozri
najmä body 92. - 94. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj opis okolností

uzatvorenie podnájomnej a kúpnej zmluvy). Žalovaný tiež namietal, že v konaní nebolo preukázané, že
by sa pred podaním žaloby konala schôdza vlastníkov, na ktorej by bolo predložené na odhlasovanie
podanie žaloby voči žalovanému a pokiaľ absentuje súhlas zhromaždenia vlastníkov s podaním žaloby
na súd, žaloba bola podaná neoprávnenou osobou. Zároveň uviedol, že pokiaľ o podaní žaloby na
plnenie, s ktorou je spojená poplatková povinnosť, nebolo rozhodnuté vlastníkmi, ktorých peňažné

prostriedky zhromažďované priebežne každý mesiac formou zálohových platieb boli použité na splnenie
poplatkovej povinnosti v nie zanedbateľnej výške, je viac ako dôvodné vysloviť, že na podanie žaloby v
mene spoločenstva nebol predseda spoločenstva bez súhlasu vlastníkov, ktorí by prejavili hlasovaním
na schôdzi vlastníkov, oprávnený a teda žalobu podala osoba, ktorá nemá aktívnu vecnú legitimáciu v
tomto spore. Odvolací súd práve s ohľadom na dôvody vyslovenia neplatnosti sporných zmlúv považuje

túto argumentáciu žalovaného za absolútne účelovú a neopodstatnenú.

18. Žalovaný v ďalšom namietal aj údajnú zaujatosť konajúcej sudkyne JUDr. Saxovej z dôvodu jej
pomeru k právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Burdovi, s ktorým sú bývalí spolužiaci z vysokej školy.Keďže žalovaný sám uviedol, že o nedôvodnosti ním vznesenej námietky zaujatosti menovanej sudkyne
bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Bratislave s tým, že JUDr. Saxová nie je z prejednania
a rozhodovania vo veci vylúčená, odvolací súd na jeho opätovnú námietku v zmysle ustanovenia § 53

ods. 2 C.s.p. už neprihliadal.

19. Odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/ a f/ C.s.p. odvolateľ odôvodnil tým, že z dokazovania
vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že služby zo zmluvy o sprostredkovaní dodané boli a
zároveň rozporoval závery súdu prvej inštancie týkajúce sa potreby vykonania znaleckého dokazovania,

resp. stanovenia povinnosti vrátenia si vzájomného plnenia. Dôvodil, že ak súd prvej inštancie vyhodnotil
zmluvu o sprostredkovaní ako absolútne neplatný právny úkon, nemôže nastať situácia, že povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie uloží iba jednej zmluvnej strane, hoci obe zmluvné strany prijímali zo
zmluvy plnenia a takýmto postupom konajúceho súdu dochádza k nespravodlivému favorizovaniu jednej
strany sporu a absentuje tak aj relevantný dôvod, pre ktorý konajúci súd nepovolil znalecké dokazovanie
vo veci, predmetom ktorého by bolo ohodnotenie poskytnutých plnení žalobcovi a následná povinnosť

žalobcu zaplatiť žalovanému hodnotu poskytnutých plnení. S uvedenou argumentáciou žalovaného
súvisí aj jeho ostatná odvolacia námietka týkajúca sa potreby rozhodnúť o vydaní bezdôvodného
obohatenia v prospech oboch strán sporu. Podľa jeho názoru bol žalobca povinný formulovať petit
žaloby tak, že obe strany sporu sú povinné vydať bezdôvodné obohatenia, pričom nebol povinný do
času ukončenia dokazovania špecifikovať náhradu v prospech žalovaného. Odvolací súd považuje tieto

odvolacie námietky za neopodstatnené.

20. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý
z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Zmyslom vzájomnej reštitučnej
povinnosti upravenej v citovanom zákonnom ustanovení je, že normuje osobitnú reštitučnú povinnosť

pri tých záväzkových vzťahoch z bezdôvodného obohatenia, kde právnym dôvodom vzniku tohto
záväzkového právneho vzťahu bola buď neplatnosť zmluvy alebo jej zrušenie. Nejde teda o ďalšiu z
osobitných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia (§ 451 Občianskeho zákonníka). Pojmovým
predpokladom vzniku takto normovanej reštitučnej povinnosti je to, ak obe (resp. všetky) zmluvné
strany už podľa neplatnej alebo zrušenej zmluvy plnili. Do úvahy prichádzajú tri možnosti: prvou

možnosťou je, že podľa uzatvorenej zmluvy jedna i druhá strana už aspoň čiastočne plnili, pričom
zmluva predstavujúca právny dôvod plnenia bola neskôr posúdená ako neplatná, resp. bola právne
aprobovaným spôsobom zrušená; druhou možnosťou je, podľa zmluvy neskôr posúdenej ako neplatnej,
alebo následne zrušenej plnila iba jedna strana a treťou možnosťou je, že jedna zo zmluvných strán
plnila domnelo na zmluvu, ktorá už bola zrušená, čiže časovo po tom, ako došlo k jej zrušeniu. O

hypotézu uvedeného ustanovenia ide výlučne v prvom prípade, v ostatných dvoch prípadoch sa režim
tohto <https://
app.beck-online.sk/bo/document-view.seam?V.bčianskeho zákonníka. Reštitučná povinnosť v zmysle
§ 457 Občianskeho zákonníka má synalagmatickú, teda vzájomne podmienenú povahu, t. j. domáhať
sa splnenia záväzku voči svojej osobe môže len ten, kto sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana,

prípadne preukáže, že je pripravený ho splniť oproti plneniu protistrany. V tom spočíva vzájomná
podmienenosť plnení z neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Tomuto postulátu musí korešpondovať i
formulácia žalobnej žiadosti, t. j. synalagmatickosť oboch povinností plniť si navzájom musí byť
reflektovaná vo výrokovej časti rozsudku. V tejto časti je potrebné uznať argumentáciu žalovaného,
že ak žalobca v žalobnej žiadosti neformuluje synalagmatickosť oboch právnych povinností, je napriek

tomu povinnosťou súdu poňať túto synalagmatickosť do príslušného výroku svojho rozsudku. Podľa
názoru odvolacieho súdu sa však v danom prípade súd prvej inštancie (a v konečnom dôsledku
ani žalobca) nedopustil procesného pochybenia a to s ohľadom na nedostatočnú procesnú aktivitu
žalovaného. Ako správne uviedol, vzhľadom na modifikovanie oprávnenosti nároku bol žalobca povinný
na takto nastolenú procesnú situáciu reagovať a pozmeniť navrhovaný petit, avšak špecifikovať náhradu

v prospech žalovaného nebol povinný až do času ukončenia dokazovania. Pre úspešné priznanie
vzájomnéhonárokužalovanéhozneplatnýchprávnychúkonovbolojednakpreukázanie,žezneplatných
zmlúv plnil žalobcovi a jednak špecifikácia, či toto plnenie bolo peňažného alebo nepeňažného
charakteru.

21. V danom prípade žalovaný navrhol za účelom špecifikácie nároku vzájomného plnenia vykonať
znalecké dokazovanie, ktoré súd prvej inštancie zamietol jednak pre oneskorenosť takéhoto procesného
návrhu (s prihliadnutím na uplatnenú sudcovskú koncentráciu konania) a tiež z dôvodu jeho právnej
irelevantnosti pre meritórne rozhodnutie v danej veci s odôvodnením, že sporným bolo samotnéuskutočnenie plnení zo strany žalovaného, pričom žalovaný opak nepreukázal, a preto nie je možné
túto skutočnosť pričítať na ťarchu žalobcu, ktorý sám v konaní vyhlásil, že pokiaľ žalobca preukáže
skutočnú výšku plnení, o túto zníži žalovaný nárok. Ad absurdum preto vyznieva námietka žalovaného,

že žalobca v tomto smere neprezentoval dôkazy pre úspech podanej žaloby, vzhľadom na objektívny
informačný deficit na strane žalobcu zapríčinený Ivanom Mendrejom odmietajúcim predložiť účtovnú
dokumentáciu a dôkazy, ktorými by žalovaný v rámci preukázania splnenia zmluvných povinností mal
disponovať (samozrejme len za predpokladu, že skutočne zabezpečil služby, na ktoré sa zaviazal, čo
v konaní nepreukázal a nebolo to možné verifikovať aj z dôvodu, že žalovaný vyúčtovanie skutočných

výdavkov oproti zálohovým platbám bez uvedenia relevantného dôvodu nevykonal). Žalovaný bol v
priebehu celého konania pasívny, vyslovene odmietal predložiť doklady vystavené dodávateľskými
spoločnosťami, ktorými by mohol dôveryhodne preukázať výšku dodaných plnení, o ktoré by bola
znížená jeho povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho dôkaznú núdzu nie je možné
a ani spravodlivé pričítať v neprospech žalobcu. Inými slovami, žalovaný požaduje, aby bola výška
bezdôvodného obohatenia znížená o sumu, ktorú nevie vyčísliť a preukázať, resp. jej znalecké

ohodnotenie by vzhľadom na nepreukázanosť toho, ktoré služby riadne podľa zmluvy boli dodané
a v akom rozsahu, neodrážalo skutočnú výšku žalovanému prislúchajúceho plnenia. Opomenúť tiež
nemožno skutočnosť, že žalovaný mal predmetné činnosti podľa zmluvy len sprostredkovať, nie sám
zabezpečiť a ohodnocovanie prác a služieb súvisiacich so zimnou údržbou, výkonom účtovníctva,
upratovania atď. sa netýka vzájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, v ktorom mal vystupovať

len ako sprostredkovateľ. S týmto odôvodnením odvolaciemu súdu nezostáva iné, len s ním vyjadriť plný
súhlas, pripomínajúc žalovanému zásady civilného sporového konania uvedené najmä v ustanovenia
čl. 8 až čl. 10 C.s.p.

22. K odvolaciemu dôvodu namietanému žalovaným, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd
vo všeobecnosti dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa
malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli sporové
strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo
výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192,
§ 193, § 205 C.s.p.).

23. K odvolacej námietke žalovaného, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

24. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybne
v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa

25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].

25. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v súvisiacej časti výroku III. o náhrade trov konania

zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil na nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie, posudzujúc pomer úspechu
sporových strán vo veci, zohľadnil aj skutočnosť, že nárok žalobcu na príslušenstvo (keďže sa jednalo
o žalobu na peňažné plnenie) v podobe zákonného úroku z omeškania vznikol neskôr, ako si žalobca
uplatnil (bez bližšieho zdôvodnenia) v žalobe. Vznik omeškania žalovaného určil odo dňa nasledujúcehopo doručení žaloby žalovanému (od 10.8.2016), keďže žalobca nepreukázal, že by žalovaného vyzval
na plnenie skôr. Nakoľko žalobca si uplatnil nárok na príslušenstvo už od 22.4.2016, súd prvej inštancie
vo zvyšnej časti presahujúcej úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej istiny od 10.8.2016 do

zaplateniaakonedôvodnúzamietol.Vtejtočastijerozhodnutiesúduprvejinštanciesprávneaaninebolo
odvolaním, resp. odvolacími dôvodmi napadnuté. Následne však nesprávne vypočítajúc presnú časť
zamietnutého nároku na príslušenstvo (s odvolaním sa na komentované znenie § 255 C.s.p.) posúdil,
že pomer „čistého“ úspechu žalobcu predstavuje 97,24 %. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k
predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore, pričom plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním

žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. V danom prípade si žalobca
okrem istiny uplatnil aj jej príslušenstvo, pričom súd prvej inštancie priznal dôvodnosť obom uplatneným
častiam nároku, preto jeho víťazstvo v spore predstavuje plný procesný úspech, pričom právna úprava
nerozlišuje čistý či hrubý procesný úspech sporovej strany v spore. V ďalšom konaní bude úlohou súdu
prvej inštancie opätovne posúdiť víťazstvo žalobcu v spore v naznačenom smere a opätovne rozhodnúť
o náhrade trov konania, vrátane odvolacieho konania.

26. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

27. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).