Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 2S/45/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100457
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Kuruc

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0923100457.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Tomáša Kuruca a z členov senátu

JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Pavla Doriča, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. E. XXX, XXX XX D. E., právne zastúpený: doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates,
s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom F. XX, XXX XX G. IČO: 52 651 258, proti žalovanému: Starosta
obce D. E., E. E. D. E. XXX, 059 91 D. E., právne zastúpený: JUDr. Martin Bašista, advokát so sídlom
H. X, XXX XX C., IČO: 37 880 381, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.:
OCÚVS-2023/474-003 zo dňa 03.08.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č.: OCÚVS-2023/474-003 zo dňa 03.08.2023 v spojení s

rozhodnutím obce D. E. č. OCÚVS-2023/474-001 zo dňa 27.06.2023 a vracia vec obci D. E. na ďalšie
konanie a rozhodnutie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania
v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Obec D. E. (ďalej ako prvostupňový správny orgán) rozhodnutím č. OCÚVS-2023/474-001 zo dňa
27.06.2023 nevyhovela žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií zo dňa 16.06.2023, ktorá bola
zaevidovaná pod číslom OCÚVS-2023/474, a ktorou žalobca žiadal o sprístupnenie informácií:
"Zaslanie zoznamu všetkých výziev o granty a dotácie, do ktorých sa obec D. E. zapojila od 28.11.2022
doposiaľ, a to aj s kompletnou dokumentáciou k žiadostiam, vrátane dodatočných doplnení, ktoré
boli odoslané pri zapojení sa do týchto výziev, ako aj všetkých výdavkov, ktoré boli vynaložené na
vyhotovenie a kompletizáciu týchto žiadostí a tiež o zaslanie zoznamu pracovníkov Obecného úradu

D. E., ktorí sú členmi a funkcionármi Základnej organizácie Slovenského odborového zväzu verejnej
správy, Obecné úrady so sídlom D. F., E.: XXX F. XXXXX.“
Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí konštatoval, že informáciami uvedenými v žiadosti
žalobcu nedisponuje a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo
190/2008 zo dňa 27.05.2009.

2. Žalobca podal dňa 18.07.2023 odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, v

ktorom poukázal na právo na informácie, ktoré zakotvuje Ústava Slovenskej republiky ako aj Listina
základných práv a slobôd. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že Zákon o slobode informácií je
založený na základnom princípe "čo nie je tajné, je verejné" a z tohto dôvodu mu podľa jeho názoru
informácie musia byť sprístupnené. Navrhol, aby odvolací orgán zmenil rozhodnutie prvostupňovéhosprávneho orgánu tak, že jeho žiadosti vyhovie a sprístupní mu požadovanú informáciu v rozsahu a
spôsobom podľa jeho žiadosti, bez akéhokoľvek obmedzenia používania súborov, a to ku dňu zaslania
nového rozhodnutia, alebo aby zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil obci

D. E. na nové rozhodnutie.

3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho
orgánu odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil v plnom
rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a

spisového materiálu sa stotožnil s výrokovou časťou rozhodnutia prvostupňového orgánu a rozhodnutie
potvrdil v plnom rozsahu. Uviedol tiež, že úlohou povinnej osoby je informácie iba zhromaždiť a vyhľadať
a nie tvorba kvalitatívne novej informácie, k čomu by vyhovením žiadosti žiadateľa došlo, pretože za
účelom vyhovenia žiadosti žalobcu by povinná osoba musela vytvoriť zoznam všetkých výziev o granty a
dotácie, do ktorých sa obec D. E. zapojila a zoznam pracovníkov obecného úradu D. E., ktorí sú členmi a
funkcionármi základnej organizácie Slovenského odborového zväzu verejnej správy či, obecné úrady so

sídlom I., nakoľko takýmito informáciami povinná osoba nedisponuje. Žalovaný citoval aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009, a to, že: „žalovaný
nie je povinný vytvárať databázu informácií, ktorými pri podaní žiadosti nedisponuje. Zákon o slobode
informácií v žiadnom ustanovení neukladá povinnému subjektu spracovávať údaje do určitých databáz,
ak o to požiada žiadateľ, a teda ani v predmetnej veci nemal žalovaný povinnosť takúto databázu

vytvárať. "

II.
Správna žaloba

4. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

5. Žalobca v žalobe namietal, že povinná osoba musí sprístupňovať nielen informácie, ktoré má fakticky
k dispozícii, ale aj tie informácie, ktoré podľa právnych predpisov musí mať k dispozícii a ak ich v

rozpore s právnymi predpismi k dispozícii nemá, mala by ich spracovať, respektíve doplniť a sprístupniť
ich žiadateľovi o informácie, pričom poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
ÚS 830/2016 a uviedol, že podľa jeho názoru zo strany prvostupňového orgánu išlo o jednoznačne
úmyselné konanie, spočívajúce v neposkytnutí požadovaných informácií pre žalobcu, na základe čoho
bol porušený samotný Zákon o slobodnom prístupe k informáciám a zabránené verejnej kontrole

požadovaných informácií. Žalobca tiež dôvodil, že žalovaný odôvodnil svoje odmietnutie sprístupnenia
informácií s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžso 31/2008 zo
dňa 26.02.2009, avšak podľa názoru žalobcu sa citovaný rozsudok nevzťahuje na tento prípad žiadosti
o poskytnutie informácií.

6. Žalobca zdôraznil, že ním požadované údaje sú dostupné v iných registroch povinnej osoby, v rámci
ktorých je ich možné dohľadať, informácie o žiadostiach o výzvy sú dostupné minimálne v registri
odoslanej pošty a informácie o členstve pracovníkov v odboroch sú dostupné v informačnom softvéry
URBIS, a tak nič nebránilo povinnej osobe tieto informácie žalobcovi zaslať. Žalobca ďalej dôvodil,
že povinné osoby sú povinné sprístupniť všetky informácie, ktoré majú k dispozícii a poukázal na

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 830/2016, z ktorého citoval, že "presunutie
údajov z viacerých zdrojov do nového dokumentu však nemožno označiť za tvorbu novej informácie.
Rovnako vytvorenie výberu informácií, ktorými povinná osoba disponuje v členení relevantnom pre ich
primárne použitie, nie tvorbu novej informácie." Žalobca zdôraznil, že v tomto prípade nešlo o vytvorenie
kvalitatívne nových informácií, ale iba o vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných informácií. Podľa

názoru žalobcu, aby bolo možné konštatovať, že ide o vytvorenie novej informácie, musí ísť o ďalšie
kvalitatívne spracovanie týchto vyhľadaných, vyňatých a zhromaždených údajov.

7. Žalobca ďalej argumentoval, že ak by vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov bolo
považované za vytváranie novej informácie, išlo by o protiústavný výklad zákona, pretože povinné osoby

by v dôsledku tohto výkladu fakticky nemuseli poskytovať skoro žiadne informácie. Žalobca namietal,
že žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami a
vôbec sa nezmienil o druhej časti požadovaných informácií ani o dôvodoch neposkytnutia komplexnej
dokumentácie k žiadostiam o výzvy a granty, a to aj napriek tomu, že táto požiadavka bola jednoznačnečinná a presne zadefinovaná. Žalobca ďalej uviedol, že povinná osoba v zastúpení starostom obce sama
verejne deklarovala, že sa zapojila do niektorých výziev a k danému účelu uzatvorila aj zmluvy, a tak v
tomto prípade už nemôže nijakým spôsobom tvrdiť, že požadovanými informáciami nedisponuje.

8.Ďalšoužalobnounámietkoužalobcubolaskutočnosť,žeodôvodnenieobsiahnutévodpovedipovinnej
osoby nenapĺňa zákonné požiadavky odôvodnenia s odkazom na ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho
poriadku pričom konštatoval, že dostatočné, racionálne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je
v demokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia, v opačnom

prípade sa rozhodnutie javí ako svojvoľné - teda neobhájiteľné. Zdôraznil, že rozhodnutie musí byť
dostatočne presvedčivo a jasne odôvodnené, aby bolo preskúmateľné a nemalo arbitrárny charakter
poukázal na to že tieto požiadavky na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zo strany žalovaného
neboli splnené. Žalobca tiež uviedol, že sa tieto informácie snažil získať aj bez administratívneho
zaťaženia žalovaného, ešte pred podaním samotnej žiadosti o sprístupnenie informácií tak, že
niekoľko krát kontaktoval starostu a zamestnancov obecného úradu o možnosť sprístupniť požadované

informácie aj osobne, avšak bez akéhokoľvek záujmu či odpovede zo strany obce.

9. Žalobca záverom konštatoval, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie
žalovaného sú nezákonné, arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a navrhol, aby
správny súd zrušil druhostupňové rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho

orgánu a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy
konania vrátane trov právneho zastúpenia.

III.
Vyjadrenie žalovaného

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 07.02.2024 uviedol, že mu nie je známe odkiaľ môže
pochádzať presvedčenie zo strany žalobcu a jeho právneho zástupcu o tom, že obec D. E. používa
softvér URBIS, kde by mali byť informácie o členstve pracovníkov v odboroch. Žalovaný tiež uviedol, že
je prinajmenšom podozrivé, najmä z dôvodu, že žalobca požadoval informácie k dátumu po 28.11.2022

a zároveň doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. bol právnym zástupcom obce D. E. do 31.12.2022. Poukázal
na skutočnosť, že nakoľko žalobca nebol zamestnancom obecného úradu obce D. E., informáciu, aký
software používa Obec D. E. nemal vedieť z akého zdroja, túto informáciu mohol mať len od svojho
otca alebo od doc. JUDr. Jozefa Tekeliho, PhD., ktorý zastupoval obec D. E. v rozhodnom čase, do
konca roka 2022. Skutočnosť, že žalobca požaduje informácie po 28.11.2022 podľa názoru žalovaného

naďalej podporuje tvrdenie o tom, že sa jedná o organizovanú skupinu osôb združených okolo bývalého
starostu obce (otca žalobcu) D. E., kde tieto osoby zneužívajú výrazným spôsobom právo na informácie
podľa zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa názoru žalovaného je nevyhnutné uviesť všetky podstatné
okolnosti týkajúce sa predmetnej organizovanej skupiny žalobcu a osôb im združeným. Žalovaný zotrval
na stanovisku, že uvedenými informáciami obec nedisponuje a poukázal na to, že žalobca nemal

záujem o skutočné poskytnutie informácií v súlade so Zákonom o slobodnom prístupe k informáciám,
ale skôr využil obštrukčnú metódu z jeho strany - úmyselný spôsob správania alebo konania s cieľom
brániť, zdržiavať alebo komplikovať proces, činnosť Obce D. E. alebo dosiahnuť maliciózny cieľ. V
právnom kontexte môže byť použitá na odvrátenie od skutočného poskytnutia informácií alebo na
znefunkčnenie právneho procesu. Žalovaný sa pokúsil uvedené preukázať najmä tým a upozornil na

skutočnosť, že samotný otec žalobcu, zastávajúci funkciu starostu obce D. E. v obdobiach od roku 2018
do 28.11.2022, konal v súvisiacich záležitostiach podobným spôsobom, kde konal v úzkej spolupráci
s právnym zástupcom žalobcu (v danom období právnym zástupcom obce D. E.). Žalovaný vo svojom
vyjadrení tiež uviedol, že konanie zo strany žalobcu a jeho otca vykazuje známky systematického
a cieľavedomého prístupu k vytváraniu tlaku na Obecný úrad D. E. prostredníctvom opakovaného

požadovania podrobných informácií. Takéto konanie môže byť podľa názoru žalovaného interpretované
ako snaha zasahovať do normálneho fungovania úradu a nezvyčajne ho zaťažovať prostredníctvom
neoprávnených a nadmerných žiadostí o informácie. Je nepochybné, že predmetné žiadosti podávané
žalobcom, jeho otcom a tiež prostredníctvom jemu združených osôb boli podávané s cieľom zámerne
zneužívať systém a vytvárať neprimeranú administratívnu záťaž. Dôvodil, že v súvislosti s predložením

piatich žiadostí zo strany žalobcu v priebehu 32 dní a jeho následným priznaním sa k tejto skutočnosti,
považuje žalovaný takéto konanie za minimálne neobvyklé vzhľadom na krátkosť doby predkladania
žiadostí. Je dôležité poznamenať, že skutočný počet odoslaných podobných žiadostí dosahuje číslo
šestnásť. Tieto žiadosti podľa názoru žalovaného nie len vykazujú zjavné vzory podobnosti formy aobsahu, ale aj manifestujú spojenie s osobami, ktoré sú blízke bývalému starostovi obce D. E. otcovi
žalobcu.

11. Podľa názoru žalovaného ide o situácie, keď úkony žiadateľov zjavne nesledujú legitímny cieľ, ale
majú obštrukčný charakter, a na základe uvedeného sa podľa názoru žalovaného možno oprávnene
domnievať, že všetky žiadosti píše len jedna a tá istá osoba s jediným cieľom - spôsobenia ujmu
na záujme chránenom verejným právom a súčasne spôsobiť takúto ujmu je výlučným dôvodom
realizácie takéto úkonu. Žalovaný tiež dôvodil, že v takýchto prípadoch možno hovoriť o nelegitímnosti

správania žiadateľa, ktorá spočíva v tom, že subjekt uplatňuje svoje verejné subjektívne právo na
prístup k informáciám so zámerom spôsobiť ujmu (motív). Nie je pritom podstatné, či zámerom je
spôsobiť ujmu iného alebo ujmu spoločnosti (napr. sťažiť výkon verejnej správy), ide vždy o zavinené
správanie osoby. Úmysel osoby škodiť prostredníctvom výkonu svojho verejného subjektívneho práva
sa prejavuje nepriamo v excesívnom alebo v abnormálnom použití platnej právnej úpravy, ktorá spočíva
v neštandardnom správaní subjektu. Takéto správanie je založené na prísne formálnom (doslovnom)

výklade zákona, ktorý sa však vo svojom dôsledku prieči požiadavke rozumného usporiadania
spoločenských vzťahov, zmyslu právnej úpravy. Ide tu o prípad, keď osobe s plnou právnou subjektivitou
je táto skutočnosť zrejmá už pri realizácii úkonu. Žalovaný ďalej dôvodil, že abnormálnosť výkonu
verejného subjektívneho práva spočíva v nepotrebnom neúmernom využívaní verejného subjektívneho
práva (napr. informačný filibustering – t. j. zahlcovanie povinnej osoby žiadosťami o informácie).

12. Žalovaný konštatoval, že konanie zo strany žalobcu vytvára tlak a dochádza k zahlcovaniu orgánu
verejnej správy, opakované a masívne podávanie žiadostí o slobodný prístup k informáciám môže byť
považovanézazneužívaniesystémužiadostí,akmázanásledokzahlcovanieazámernezaťažujeorgán
verejnej správy. Ďalej uviedol, že toto správanie môže byť považované za zavadzajúce, ak jeho hlavným

cieľom je zámerne ovplyvniť či zablokovať činnosť orgánu verejnej správy alebo ak je motivované
neoprávneným záujmom.

13. Skutočnosť, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám určuje poskytovanie informácií bez
preukázania právneho dôvodu alebo záujmu neznamená, že pri každej žiadosti o informácie je daná aj

vôľa žiadateľa informácie získať a poukázal na to, že úlohou správnych orgánov je konať okrem iného
aj v záujme zachovania princípu dobrej verejnej správy, k čomu im správny poriadok priznáva diskrečnú
právomoc, ktorej obsahom je aj spôsobilosť vyhodnotiť, či ide alebo nejde o zneužitie práva. Správny
orgán povinnej osoby musí byť spôsobilý brániť sa proti žiadostiam, ktoré sú v rozpore s princípom
dobrej verejnej správy a ktoré vo svojom obsahu vyjadrujú obštrukčné metódy vedúce k tomu, že orgány

verejnej správy sa nevenujú svojej primárnej činnosti, ale vybavovaniu nezmyselných žiadostí.

14. Ďalej poukázal na to, že žalobca ako žiadateľ požadoval rôzne druhy, typy a rôzny rozsah
prevádzkových informácií, ktoré si vyžadujú aktívnu činnosť správneho orgánu pri ich vyhľadávaní,
zhromažďovaní a spracovaní. Dôvodil, že zneužívanie práva na prístup k informáciám sa prejavuje

predovšetkým v žiadostiach, ktoré sa charakterom svojho obsahu podobajú skôr na pokyny, ako na
žiadosť a niektoré oprávnené osoby si pod vplyvom subjektívneho extenzívneho výkladu ustanovení
Zákona o slobodnom prístupe k informáciám spájajú právo požadovať informácie s bezhraničnou
povinnosťou povinnej osoby vybaviť ich požiadavky bez právnej kritiky.

15. Žalovaný tiež poukázal na to, že za prejav zneužitia práva na informácie možno považovať žiadosť
o informáciu, ktorá vykazuje znaky informačného filibusteringu. Podľa názoru žalovaného, v prípade
žiadostí podávaných žalobcom a osobami jemu združenými sa nesporne jedná práve o tento prípad
a poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá zdôraznila, že súd neposkytne
právnu ochranu nezmyselným žiadostiam, ktorých cieľom nie je skutočná snaha o realizáciu práva na

informácie. Zdôraznil, že šikanózne správanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva, ktoré smeruje
k inému cieľu, než na ktoré je ustanovenie zákona určené, teda nesmeruje k získaniu požadovaných
informácií, a preto ide o nelegitímny cieľ. Žalovaný poukázal na to, že samotný bývalý starosta obce D. E.
A. E. C. potvrdzuje takéto šikanózne správanie tým, že si stanovuje absurdné podmienky z jeho strany,
ktoré by mohli viesť k ukončeniu jeho konania, a tak podľa názoru žalovaného existuje nepochybne jeho

vedomosť o nadmernosti a obšírnosti žiadostí podaných jeho osobou a osôb s ním spojených, ktorých
cieľom je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe ujmy (poškodiť, sťažiť, zosmiešniť). A takéto konanie
negatívne dopadá na verejný záujem na riadnom a účinnom výkone verejnej správy (napr. zahltenie
orgánu veľkým počtom žiadostí v rámci informačného filibusteringu), keďže vybavovanie žiadostí osprístupnenie informácie je výkonom verejnej správy. Žalovaný príkladmo uviedol žiadosti, ktoré žalobca
a osoby jemu združené posielali na obec D. E.. Na základe vyššie uvedeného žalovaný žiadal súd, aby
žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

IV.
Replika

16. Žalobca vo svojej replike zo dňa 02.04.2024 zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a k vyjadreniu

žalovaného uviedol, že žalovaný namiesto vecnej argumentácie k predmetu žaloby opakovane zvolil štýl
osočovania žalobcu, jeho právneho zástupcu a odpútavania pozornosti od podstaty problému, ktorým
bezpochyby je nesplnenie jeho zákonnej povinnosti poskytnúť žalobcovi požadovane´ informácie.

17. Uviedol, že žalovaný spracoval svoje vyjadrenie k žalobe na 12 strán, avšak poukázal na skutočnosť,
že vybavenie predmetnej žiadosti o sprístupnenie informácií by obci D. E. zabralo nepochybne menej

času, než všetky procesy, ktoré žalovaný podnikol na obranu pred sprístupnením informácií a verejnej
kontroly, pričom sa zamýšľal nad efektívnosťou a dôležitosťou zabezpečenia transparentnosti a prístupu
k informáciám verejnosti.

18. Ďalej uviedol, že na webovom sídle obce sú zverejnené desiatky faktúr za podporu a školenia v

informačnomsystémeURBIS,dokoncavroku2020bolazverejnenáponukapracovnéhomiestaodobce
na pozíciu ekonóm, kde medzi požiadavkami bolo uverejnené, že skúsenosti so systémom URBIS sú
výhodou pri posudzovaní uchádzačov. Žalobca tiež podotkol, že je ekonóm a konateľ v spoločnosti, ktorá
sa zameriava mimo ine´ho aj na vedenie účtovníctva podnikateľským subjektom a v danej problematike
sa orientuje, a tak poprel, že danú informáciu mohol mať výlučne iba od svojho otca alebo od svojho

právneho zástupcu, podľa názoru žalobcu, toto vyjadrenie žalovaného je len jeho snahou o odpútanie
pozornosti od predmetu žaloby.

19. Dôvodil, že podľa jeho názoru si žalovaný ani v rámci procesnej obrany nemôže dovoliť
argumentovať spôsobom, že „žalobca nemal záujem o skutočné poskytnutie informácií v súlade so

zákonom, ale skôr využil obštrukčnú metódu z jeho strany“, ak túto svoju domnienku nepodložil
absolútne ničím, a už vôbec nie faktickou informáciou, ktorej pravdivosť je nesporná.

20. Zdôraznil, že požiadavka, že inštitút zákazu zneužitia práva na informácie by mal byť aplikovaný
ako ultima ratio, zdôraznil dôležitosť zachovania slobody informácií a minimalizovanie rizika ich

neprimeraného obmedzenia. Použitie princípu ultima ratio by malo práve zabezpečiť, že obmedzenia sú
lenvýnimočnéaopodstatnené,ažesasústredialennaskutočnéprípadyzneužitia,pričomsazachováva
zásada maximálnej ochrany slobody informácií. K tvrdeniam žalovane´ho o „informačnom filibusterizme“
a o absentujúcej vážnosti vôle žalobcu získať vyžiadane´ informácie uviedol, že sú nepravdive´ a
ničím nepodložene´. Uviedol, že orgán verejnej správy nestrávil žiaden čas vybavovaním predmetných

žiadostí o informácie, z čoho logicky vyplýva, že činnosť obecne´ho úradu nemohla byť ochromená ani
zaťažená, ako to opakovane tvrdí žalovaný vo svojich rozhodnutiach a vyjadreniach.

21. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že predmetná žiadosť bola prvou v poradí, a už ani tejto
prvej žiadosti nebolo zo strany žalovaného vyhovené. Zdôraznil, že sa pokúsil získať informácie od

žalovaného aj bez toho, aby ho zaťažoval administratívne, ešte predtým, než oficiálne podal žiadosť o
poskytnutie informácií, tak, že sa opakovane snažil spojiť so starostom obce a zamestnancami obecne
´ho úradu, aby osobne získal požadovane´ informácie.

22. K tvrdeniu žalovaného, že v čase podania žiadosti žalobcu o informácie, tieto neboli dostupné

žalovaný uviedol, že ide o nepravdivé tvrdenie, pretože požadovane´ informácie boli dostupné a
tento fakt je dôležitým aspektom a má významný vplyv na hodnotenie situácie. V dôsledku takýchto
nepravdivýchtvrdenízostranyžalovanéhomôžebyťpodľanázoružalobcuovplyvnenádôveraverejnosti
v orgány verejnej správy a v dôveryhodnosť informačných procesov.

23. Žalobca tiež argumentoval, že nežiadal žalovaného o vytváranie nových informácií, išlo len o
vyhľadanie a zhromaždenie už existujúcich informácií, nie o vytvorenie nových, a ak by sa vyhľadávanie
a zhromaždˇovanie dokumentov považovalo za tvorbu nových informácií, porušilo by to ústavnú
povinnosť poskytovania informácií ustanovenú v Ústave Slovenskej republiky. Povinné osoby by potompodľa názoru žalobcu fakticky nemuseli poskytovať takmer žiadne informácie, ak by sa táto interpretácia
zákona prijala, viedlo by to k popretiu ich ústavnej povinnosti poskytovať informácie podľa článku 26
ods. 5 Ústavy SR a takýto výklad by bol podľa názoru žalobcu nepochybne protiústavný a nezlučiteľný

s právom na slobodný prístup k informáciám.

V.
Duplika

24. Žalovaný vo svojej duplike zo dňa 03.06.2024 zotrval na všetkých doteraz uvedených skutočnostiach
v predmetnom konaní. Uviedol, že považuje za markantný bod 25 svojho vyjadrenia k žalobe, a to, že
samotný bývalý starosta obce D. E., otec žalobcu sa neoprávnene vyhrážal súčasnému vedeniu obce
a zároveň týmto vyjadrením, ktorý bol pripojený ako materiálny do^kaz v predchádzajúcom vyjadrení je
nesporné, že tu existuje vedomosť žalobcu o nadmernosti a obšírnosti žiadostí podaných jeho osobou
a oso^b s ním spojených. V zmysle tejto skutočnosti sa žalovanému sko^r javí, že práve organizovaná

skupina,ktorájezdruženáokoloosoby–otcažalobcuakoneúspešnéhokandidátanapoststarostuobce
D. E., volí štýl osočovania a osobných útokov. Žalovaný ďalej uviedol, že podľa jeho názoru opa¨ť možno
vidieť šikano´zne správanie žalobcu, kde uvádza nesprávne a neúplne tvrdenia vo vzťahu činnosti Obce
D. E., kde Obec D. E. žiadosti sprístupňovala, pričom žalovaný poukázal na viaceré žiadosti otca a matky
žalobcu, ktorým bolo zo strany Obce vyhovené a informácie boli sprístupnené. Žalovaný podotkol, že

sa jedná o prípad, kedy osoba – otec žalobcu, ako bývalý starosta obce D. E., neúspešný kandidát
na starostu obce D. E., si je evidentne vedomý svojho konania, nakoľko ho zámerne uskutočňuje a
stanovuje si podmienky, kedy toto konanie prestane. Takéto konanie negatívne dopadá na verejný
záujem a chod Obce D. E..

25. Žalovaný zdôraznil, že trvá na svojom tvrdení, že sa jedná o organizovanú skupinu osôb, a podotkol,
že otec žalobcu je osobou, ktorá vymedzila ultimátum pre žalovaného, kedy mo^že toto šikano´zne
konanie z ich strany, ako sám uviedol „ubudnúť“. Žalovaný ďalej argumentoval, že súd by mal podľa
jeho názoru (okrem namietaného vytvárania databáz), posudzovať aj ro^zne relevantné skutočnosti a
právne aspekty k tomu, či má žalobca nárok na to, aby mu bola poskytnutá ochrana v zmysle jeho

žalobného návrhu, t. j. individuálny charakter obsahu podanej žiadosti, aby odhalil prípadnú existenciu
indícií preukazujúcich, že cieľom žiadosti o informáciu nie je reálny záujem na jej získaní. Žalovaný
tiež poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nie je predmetnom žiadosti požiadavka o poskytnutie
konkrétnej individuálnej určiteľnej informácie, ale ide o žiadosť, ktorej predmetom je poskytnutie
kompletných zoznamov obsahujúcich značný počet údajov ro^znej povahy, s poukazom na to, že

informácia ako právny pojem nie je v Zákone o slobodnom prístupe k informáciám konkrétne definovaná
apretoprirozhodovaníokonkrétnejžiadostijepresprávnyorgánpovinnejosobyrozhodujúceposúdenie
pojmových znakov informácie podľa obsahu žiadosti a to znakov napl´ňajúci konkrétnosť a individuálnu
identitu informácie. Žalovaný záverom konštatoval, že prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie
obce D. E., ktorým zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu bolo dostatočne

zrozumiteľné a dostatočne odo^vodnené, najma¨ na okolnosti objektívnych faktov v danej veci.

VI.
Konanie na správnom súde

26. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania
predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti
rozhodnutia, tak ako to predpokladá § 135 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“), postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP, keďže žiaden z

účastníkov konania nežiadal vec prejednať na pojednávaní, rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.02.2025.

27. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo dňa 11.02.2025 oznámené na úradnej tabuli súdu
a súčasne zadané na zverejnenie na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR

28. Správny súd dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a preto podľa § 191 ods. 1 písm. c)
a d) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP) správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj
prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie
(§ 191 ods. 4 veta prvá SSP)VII.

Relevantná právna úprava

29. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

30. Podľa § 6 ods.1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

31. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

32. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

33. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

34. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným

spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania
ustanoví zákon.

35. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného
prístupu k informáciám (§ 1).

36. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k
informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje
na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz,
referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na

vytváranie názorov.

37. Podľa § 3 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, povinná osoba podľa § 2 ods.
3 sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu
majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí,3a) o úlohách alebo

odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných
na základe uzatvorenej zmluvy. Toto obmedzenie povinnosti sprístupňovať informácie sa nevzťahuje na
povinné osoby podľa § 2 ods. 3, v ktorých majú povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a 2 samostatne alebo
spoločne výlučnú priamu alebo nepriamu účasť.

38. Podľa § 3 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, informácie sa sprístupňujú bez
preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

39. Podľa § 17 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žiadosť o sprístupnenie informácií
povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania

žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní,
ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento
zákon neustanovuje inak.

40. Podľa § 18 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba poskytne

žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote,
urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.41. Podľa § 18 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie
hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v
prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).

42. Podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba v lehote
na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila,
predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia
rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).

43. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak nie je v tomto zákone ustanovené
inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. (Zákon
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“).

44. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie správneho orgánu musí byť v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci (§ 32 ods. 1) a musí obsahovať predpísané náležitosti (§ 47).

45. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil

správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

46. Podľa § 124 ods. 3 SSP v znení účinnom do 30.06.2023, ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny
súd vykoná dokazovanie oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.

47. Podľa § 177 ods. 1 SSP, Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

48. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

49. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti

úspech.

VIII.
Právny názor správneho súdu

50. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu,
ktorým žalovaný rozhodoval v konečnej platnosti o žiadosti žalobcu zo dňa 16.06.2023 o poskytnutie
informácií –„Zaslanie zoznamu všetkých výziev o granty a dotácie, do ktorých sa obec D. E. zapojila od
28.11.2022 doposiaľ, a to aj s kompletnou dokumentáciou k žiadostiam, vrátane dodatočných do plnení,
ktoré boli odoslané pri zapojení sa do týchto výziev, ako aj všetkých výdavkov, ktoré boli vynaložené

na vyhotovenie a kompletizáciu týchto žiadostí a tiež o zaslanie zoznamu pracovníkov Obecného úradu
D. E., ktorí sú členmi a funkcionármi základnej organizácie Slovenského odborového zväzu verejnej
správy, Obecné úrady so sídlom v F., sídlo: XXX F. XXXXX“ v zmysle ustanovení Zákona o slobodnom
prístupe k informáciám.

51. Obec D. E. ako prvostupňový orgán verejnej správy nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 16.06.2023
o sprístupnenie ním žiadaných informácií, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že dospel k záveru,
že týmito informáciami nedisponuje. Dôvodil, že za informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii sa
nepovažujú informácie, ktoré by sa museli vytvoriť na základe konkrétnej žiadosti a on ako povinná
osoba nie je povinný sprístupňovať informácie, ktoré sú síce požadované, avšak, ktoré v momente

podania žiadosti neexistujú pričom uviedol, že toto vyplýva aj z aplikačnej praxe súdov s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn 2Sžo 190/2008 zo dňa 27.05.2009, z ktorého
citoval, že oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach,
ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Záverom uviedol, že akoorgán verejnej moci informáciami, ktoré žalobca ako žiadateľ žiadal nedisponuje a nezistil ani právny
základ na poskytnutie informácií.

52. Právo na informácie je garantované Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám upravuje
zákon o slobode informácií.

53. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo

na prijímanie informácií a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovateľnej skupine
objektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v odseku 5 citovaného článku ako povinnosť orgánov
verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a
spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon.

54. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré

spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu
a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a
slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď podmienok všeobecných (čl.
13 ods. 2 až 4) alebo osobitných, vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody (čl. 26 ods. 4).

55. V prejednávanej veci zásadnou právnou otázkou, spornou medzi účastníkmi konania, bolo posúdiť,
či je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že informácie, ktorých sprístupnenia sa žalobca domáhal, v
rozsahuaformeakotopožadovalžalobca,tietoinformáciekdispozíciinemal,hocižalovanývrozhodnutí
jednoznačne neuzavrel, že by nemal žiadne z požadovaných informácii (napr. informácie o všetkých
výzvach o granty a dotácie do ktorých sa obec zapojila od 28.11.2022), a ako dôvod neposkytnutia

informácie (teda, že ich nemá k dispozícii) uviedol, že by vyhovením žiadosti došlo k tvorbe kvalitatívne
novej informácie, nakoľko povinná osoba by musela vytvoriť zoznam týchto informácii tak, ako to
požadoval žalobca. Žalovaný tak nespochybnil, že by požadované informácie mal vo svojej sfére
k dispozícii.

56. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám predstavuje predpis verejného práva, upravujúci
povinnosti povinných osôb pri aplikácii tohto zákona, ako aj rozsah práv jednotlivých oprávnených
subjektov (žiadateľov). Vzťah medzi povinnou osobou a žiadateľom je vzťahom vertikálnym a konanie
v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám je osobitným druhom administratívnoprávneho
konania. Je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že

povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však
nemusí byť explicitne stanovený priamo zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ale môže
vyplývať aj z iných právnych predpisov verejného práva.

57. K podstate veci súd poukazuje na to, že postup sprístupňovania informácií je upravený v samotnom

zákone o slobode informácií. Zákon však neobsahuje a nerieši úplne všetky podrobnosti tohto postupu.
V prípade, že určitá otázka nie je v zákone o slobode informácií upravená, povinná osoba a žiadateľ sa
riadia všeobecnými predpismi o správnom konaní (Správny poriadok). Čiže podľa § 22 ods. 1 zákona o
slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona
všeobecné predpisy o správnom konaní. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravuje zákon o

slobode informácií, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby
k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo
záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1, 3 citovaného zákona). Osobami povinnými podľa
tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, ako aj tie právnické a fyzické osoby,
ktorýmzákonzverujeprávomocrozhodovaťoprávachapovinnostiachfyzickýchosôbaleboprávnických

osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti (§ 2 ods. 1).

58. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 4 As
57/2007 zo dňa 28.11.2008, kde sa v rozsudku uvádza: „ Všechny informace, které stěžovatel požaduje
má krajský úrad k dispozici. Není tedy možné akceptovat argumentaci krajského úradu, který stěžovateli

část informací neposkytl s tím, že informační povinnost podle tohoto zákona se nevztahuje na vytváření
nových informací (srovnávacích přehledú, evidencí), neboť stěžovatel žádné nové, dosud nevytvorené
informace nepožaduje.“59. K tomu zaujal právny názor aj senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.
3SžI/29/2013 zo dňa 11.02.2014, v ktorom uviedol: „Vzhľadom na to, že zákon o ochrane utajovaných
skutočností ustanovil, že informáciou je obsah písomnosti vzniká zásadná právna otázka, či ide o

obsah v písomnosti vo formálnom zmysle, t. j. všetky písomné znaky uvedené na listine ako nosiči
informácie, alebo v materiálnom zmysle, t. j. meritórny obsah. V tejto časti sa najvyšší súd prikláňa k
právnemu názoru krajského súdu, že ide o ochranu utajovaných skutočností v materiálnom zmysle.
Preto výlučne označenie účastníkov zmluvy, typ zmluvy (napr. kúpna...) dátum uzavretia, všeobecný
opis(názov)jejpredmetu,číslozmluvypotvrdzujúcejejexistenciu,bezzverejneniamateriálnehoobsahu

podliehajú právnemu režimu zákona o slobode informácii v zmysle jeho ustanovenia §12. Z obsahu
žiadosti o informáciu vyplýva, že týmito údajmi žalobca v podstate disponoval a ide iba o ich verifikáciu.
Je potrebné, uviesť, že zákon o slobode informácii slúži aj na verifikáciu, že žiadaná informácia existuje,
ale podlieha režimu utajovaných skutočností.“

60. Z § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií vyplýva, že povinná osoba je povinná poskytovať

len informácie, ktoré má k dispozícii. Je pravdou, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej
osobe povinnosť vytvárať na základe žiadosti žiadateľov informácie, ktoré v momente podania žiadosti
neexistujú. Takisto jej zákon neukladá povinnosť spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom,
že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné, resp. nové informácie. V prejednávanej veci
však o takúto situáciu nejde. Správny súd súhlasí s právnym názorom žalobcu, že skutočnosť, že by

mala povinná osoba vyhľadať a zhromaždiť požadované informácie, ktoré má k dispozícii (vzhľadom na
charakter požadovaných informácii) v danom prípade nejde o vytvorenie kvalitatívne nových informácii
tak ako to tvrdil žalovaný a nemôže byť sama o sebe dôvodom na nevyhovenie žiadosti o sprístupnenie
informácii z odôvodnením, že ich povinná osoba nemá k dispozícii.

61. Mechanické zhromaždenie informácií z viacerých dokumentov nemožno automaticky považovať
za vytvorenie novej informácie. To, že informácie nemá žalovaný v žiadnom automatizovanom alebo
neautomatizovanom systéme neznamená, že ich reálne nemá. Ak ich v dispozícii má, ale v inej forme (a
nejde o situáciu podľa § 8 - 12 zákona), je povinný ich sprístupniť, pričom nie je viazaný požadovaným
formátom informácie.

62. V zásade to znamená, že informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, majú byť sprístupnené,
samozrejme, okrem tých informácií, ktoré zákon vyhlasuje za utajené, resp. chránené. Za predpokladu,
že by poskytovanie predmetných informácií vyžadovalo vyššie úsilie, resp. bolo časovo náročnejšie,
zákon s touto situáciou počíta a v danom prípade je potrebné aplikovať § 17 zákona, ktorý dáva povinnej

osobe možnosť predĺžiť lehotu práve z dôvodu náročnosti vyhľadávania informácií, a nie neposkytnúť
požadované informácie a to z odôvodnením o ich neexistencii.

63. K argumentácii žalovaného vo vyjadrení k žalobe a v duplike a následnej reakcie žalobcu v replike,
že žalobca nadmerným spôsobom zaťažuje zamestnancov obecného úradu, že podľa jeho názoru sa

jedná o organizovanú skupinu osôb združených okolo bývalého starostu obce (otca žalobcu) D. E., kde
tieto osoby zneužívajú výrazným spôsobom právo na informácie správny súd uvádza, že v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, ani rozhodnutia, ktoré mu predchádzalo tieto skutočnosti uvedené neboli
a tieto skutočnosti neboli dôvodom rozhodnutia o nesprístupnení informácie. Dôvodom nesprístupnenia
informácie zo strany žalovaného ako povinnej osoby bola skutočnosť, že prvostupňový správny orgán

informáciami žiadanými zo strany žalobcu ako žiadateľa nedisponuje.

64. Správny súd ďalej k obsahu vyjadrenia žalovaného k žalobe a v duplike kde uviedol, že
žiadosť žalobcu vykazuje znaky tzv. informačného filibusteringu, správny súd poukazuje na to, že
uvedené konštatovanie žalovaného nebolo dôvodom neposkytnutia požadovaných informácií, preto je

argumentácia žalovaného v tomto smere irelevantná.

65. Súd rovnako poukazuje na to, že žalovaný má právo a zároveň povinnosť individuálne posúdiť
každú žiadosť o sprístupnenie informácií a môže sprístupnenie informácie obmedziť alebo informáciu
nesprístupní, ak ju napr. zverejňuje na základe osobitného zákona.

66. Na konštatáciu zneužitia práva musí byť prítomný dostatočný počet indícií či dôkazov, pričom
samotný počet podaných infožiadostí nesmie viesť a priori ku konštatácii zneužitia práva. Rozhodnutie
povinnej osoby o odmietnutí informácií z dôvodu zneužitia práva musí byť s poukazom na uvedenéindície a dôkazy dôkladne odôvodnené. V tomto prípade však odôvodnenie rozhodnutia neobsahovalo
ani zmienku o zneužití práva zo strany žalobcu ako žiadateľa. Navyše nie je možné ani konštatovať,
že podaním štyroch žiadostí o poskytnutie informácií zo strany žalobcu ako žiadateľa došlo

k neprimeranému zaťaženiu zamestnancov Obecného úradu. Aj v prípade, ak by zo strany otca žalobcu
dochádzalo k zneužívaniu práva (predovšetkým s poukazom na jeho údajné vyjadrenie, že „Tým aj
dávam odpoveď súčasnému vedeniu obce, že počet žiadostí v zmysle Infozákona do budúcna ubudne,
ak starosta obce prestane šíriť klamstvá, verejné sa ospravedlní a bude sa venovať skutočnému rozvoju
obce v prospech občanov.“) nie je možné automaticky konštatovať, resp. urobiť záver, že aj žalobca (syn

bývalého starostu) zneužíva právo, keď žiada o sprístupnenie informácií a navyše rozhodnutie povinnej
osoby o odmietnutí sprístupnenia informácií musí byť dôkladne odôvodnené.

67. Podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít sú typické znaky zneužitia práva napr.
skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada „všetko“, pričom v žiadosti ustupuje kvalita
informácie nad rozsahom. Ďalším typickým znakom je, že sú žiadané prevádzkové informácie

organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a ktoré v zásade nemajú
priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí. Žiadané
sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať orgán verejnej
správy práve činnosťou, ktorá u zamestnancov je spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o racionálnu činnosť,
ale napriek tomu ju musia splniť. Avšak aj napriek uvedeným skutočnostiam musí žalovaný vždy

individuálne posúdiť, či nie je možné informáciu sprístupniť aspoň čiastočne.

68. Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžik
5/2020 z 31. marca 2022, z ktorého vyplýva, že „odmietnutie sprístupnenia informácií s poukazom
na zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio. Povinná osoba odmietajúca prístup k

informáciámzdôvoduzneužitiaprávajepovinnápreukázaťnadvšetkurozumnúpochybnosť,žežiadateľ
nemal úmysel naplniť legitímny účel zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ale spôsobiť povinnej osobe ujmu.
Veľký počet žiadostí podaných tým istým subjektom na vyvodenie záveru o zneužití práva bez ďalšieho
nepostačuje. Potrebné je prihliadať aj na ďalšie okolnosti podania žiadostí, najmä na obsah a kvalitu

požadovaných informácií, spôsob formulácie a stupeň konkrétnosti požadovaných informácií, úroveň
obťažnosti ich sprístupnenia vo väzbe na zákonné lehoty na ich vybavenie a ich spôsobilosť privodiť
povinnej osobe neprimeranú ujmu v prípade ich sprístupnenia či zmysel a hodnotu požadovaných
informáciíprežiadateľaavýkonspoločenskejkontroly.Nakonštatáciuzneužitiaprávamusíbyťprítomný
dostatočný počet indícií či dôkazov a rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí sprístupnenia informácií

musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené.“

69. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím na
základe uvedených dôvodov, sa správny súd nestotožnil s právnym názorom žalovaného, pre ktorý bolo
nevyhovené žiadosti žalobcu povinnou osobou, ani s dôvodmi, pre ktoré bolo zamietnuté jeho odvolanie.

70. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím
obce D. E. zo dňa 27.06.2023 a vec vrátil obci D. E. na ďalšie konanie a rozhodnutie.

71. Z uvedených dôvodov správny súd pristúpil k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa
03.08.2023 spojení s rozhodnutím obce D. E. zo dňa 27.06.2023, s poukazom na citované ustanovenie
§ 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP a vráteniu veci priamo orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na
ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP, keďže vrátenie veci žalovanému by len predĺžilo
samotné administratívne konanie, kde je zákonom vyžadované rýchle konanie a rozhodovanie tak, aby

bol naplnený účel zákona o slobode informácií (zákonom stanovená osem dňová lehota).

72. Prvostupňový správny orgán bude po vrátený veci povinný postupovať podľa vyššie vysloveného
právneho názoru správneho súdu. Týmto právnym názorom je orgán verejnej správy nižšieho stupňa
viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).

73. Súd rozhodol o trovách konania s poukazom na § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi
proti žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, nakoľko mal vo veci
celkový úspech.74. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia
správneho súdu oprávnenému subjektu, podáva sa na Správny súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1/ SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo

pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo
konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej
sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.
Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).