Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 10, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8616201412
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8616201412.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. C. D. XX/X, XXXX B., E., štátny občan SR, právne zastúpený: AZARIOVÁ &
RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom Kmeťova 26, 040 01 Košice, IČO: 47 237 406, proti žalovanej:
D. F. B. E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, XXX XX B., právne zastúpená: JUDr. Andrej Gara,
advokát, so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, o zaplatenie sumy 1.927,66 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 7C/21/2023-119 zo dňa 29.01.2024
takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., v časti o povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 652,30 eur a 5 % -tný ročný úrok z omeškania zo sumy 216,22 eur od 14.05.2016 do
zaplatenia a zo sumy 436,08 od 12.07.2016 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči

žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol
takto:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1 927,66 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 639,64 eura od 14.05.2016 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 1 288,02 eura od 12.07.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca uplatnil svoj nárok
z titulu náhrady škody predstavujúcej vynaložené náklady na cestovné z miesta jeho bydliska B.,
Rakúsko do miesta bydliska žalovanej G., okr. H., kde si mal prevziať, za účelom realizácie styku,
ich maloletú dcéru na základe súdneho rozhodnutia. Žalobca podal dňa 26.08.2013 návrh na rozvod
manželstvaaúpravurodičovskýchprávapovinnostíkmaloletejdcéreA.D.B.,nar.XX.XX.XXXX,pričom
od podania tohto návrhu začalo zo strany žalovanej dochádzať k opakovaným situáciám spočívajúcim

v znemožnení styku žalobcu s maloletou. Preto žalobca podal dňa 28.11.2013 návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia, na základe ktorého bol upravený styk s maloletou každý prvý víkend v mesiaci,
a to v piatok od 09.00 hod. do 17.00 hod. a v sobotu od 09.00 hod. do nedele 17.00 hod., bez prítomnosti
matky tak, že si maloletú otec prevezme pred bydliskom matky a na tom istom mieste dieťa odovzdás tým, že matka dieťa na styk riadne pripraví. Žalobca poukázal na to, že zo strany žalovanej došlo
k porušeniu jej právnej povinnosti tým, že nerešpektovala právne a vykonateľné predbežné opatrenie
súdu. V dôsledku konania žalovanej vznikla žalobcovi škoda spočívajúca vo vynaložených nákladoch

na cestovné. V danej veci existuje príčinná súvislosť medzi konaním žalovanej a vzniknutou škodou
a zavinenie žalovanej je dané vo forme nevedomej nedbanlivosti.

3. V súvislosti s neumožnením styku s dcérou dňa 04.04.2014 zo zdravotných dôvodov na strane dieťaťa
žalobca uviedol, že skutočnosti, že či je styk možný v prípade ochorenia dieťaťa, závisí od konkrétnych

okolností prípadu, ku ktorým sa môže vyjadriť iba ošetrujúci lekár a choroba dieťaťa nie je vyslovenou
prekážkou, pre ktorú by dieťa nemožno byť odovzdané oprávnenému rodičovi.
Žalovaná poukázala na to, že dňa 02.04.2014 bola s dcérou na ošetrení pre soplenie, kašeľ a bolesti
hlavy. V ten istý deň, t.j. 02.04.2014 oznámila žalobcovi, že dcéra je chorá a stretnutie s ním od
04.04.2014 do 06.04.2014 sa nemôže uskutočniť. Žalobca si napriek uvedenému dňa 03.04.2014
overil u ošetrujúcej lekárky zdravotný stav maloletej, pričom žalovaná mu dala možnosť, aby dcéru

navštívil počas jej choroby v jej domácnosti. Vzhľadom na uvedené preto žalovaná nezavinila, že sa
styk nerealizoval a nie je daná príčinná súvislosť medzi jej konaním a vznikom škody, preto navrhla
žalobu zamietnuť.

4. Žalobca podaním zo dňa 06.06.2016 rozšíril žalobu o ďalšiu náhradu škody s tým, že jeho celkový

nárok predstavuje sumu 1.927,66 eur s príslušenstvom.

5. V predmetnej veci rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 29.05.2019 tak, že žalobe vyhovel.
Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu rozhodnutím zo dňa 26.11.2020. Na základe
dovolania žalovanej Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 31.03.2023 rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podstatou dovolania žalovanej bolo, že súdy nižších inštancií
nevykonali žalovanou navrhnutý dôkaz – vyšetrovací spis OO PZ Stropkov, resp. OR PZ Svidník.
Dovolateľka tvrdila, že z výsledku prešetrení týchto konaní by bolo možné podrobnejšie posúdiť, či
a v akom rozsahu za škodu vyčíslenú žalobcom zodpovedá. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa
27.06.2023 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 06.08.201 v spojení s opravným uznesením

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vychádzal zo záväzného názoru
dovolacieho súdu a uložil prvoinštančnému súdu povinnosť vykonať dokazovanie vyšetrovacími spismi
Obvodného oddelenia PZ v Stropkove ohľadom trestného oznámenia zo dňa 04.04.2014, spisom
vedeným pod DU: 176/2014, ako aj listinami z vyšetrovacieho spisu ohľadom podaného trestného
oznámenia zo dňa 06.06.2014, vedeného pod ČVS: I./J. a so zisteniami z týchto spisov sa vysporiadať v

tomzmysle,čimajúalebonemajúdôsledokavýznamvovzťahukposúdeniunároku,ktorýjepredmetom
konania. Vychádzajúc z názoru dovolacieho súdu uložil súdu prvej inštancie taktiež posúdiť skutočnosti,
či žalobcom vyúčtovaná cesta z mesta B. do mesta G. na motorovom vozidle OPEL Vectra Station
Wagon bola realizovaná výlučne za účelom realizácie styku s maloletou.

6. Po vrátení veci súd prvej inštancie dotazom na OR PZ Svidník zistil, že vyšetrovací spis ČVS: I./
J. bol dňa 30.07.2020 skartovaný podľa zákona č. 395/2002 Z.z., pričom v danom prípade sa jednalo
o podozrenie z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona, ktoré bolo
odmietnuté podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.
Z oznámenia OR PZ Svidník zo dňa 19.10.2023 súd prvej inštancie zistil, že pod DU: 176/2014

v protokole o udalosti za rok 2024 bol dňa 04.04.2014 zistený zápis o prijatí oznámenia podaného
žalobcom zaevidovaný ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)
zákona č. 372/1990 Zb., ČPS: I./XXXX-X, podľa ktorého žalobca osobne oznámil, že dňa 04.04.2014
o 9.00 hod. v obci Chotča č. 8, okr. Stropkov mu jeho manželka (žalovaná) odmietla odovzdať ich
dcéru, aj keď tak mala urobiť na základe rozhodnutia súdu. Dňa 02.05.2014 bola spracovaná správa

o výsledku objasňovania priestupku a spolu so spisom bola podľa § 60 ods. 3 písm. d) zákona č.
372/1990 Zb. predložená Okresnému úradu Stropkov na ďalšie konanie. Doba archivácie v prípade
priestupkových spisov je 5 rokov, preto nebolo možné súdu predložiť predmetný priestupkový spis,
nakoľko bol skartovaný.
Súdprvejinštanciepoznamenal,žetietooznámeniaORPZSvidníkbolidoručenéstranámsporu,pričom

žalovaná napriek neexistencii týchto spisov z dôvodu skartácie, ďalej navrhovala vykonanie dôkazov
týmito vyšetrovacími spismi.7. Žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal, že dôvod cesty na Slovensko bol výlučne z dôvodu
realizácie styku s maloletou dcérou, nakoľko už z výpovede žalobcu vyplynulo, že účelom jeho cesty
bola aj návšteva jeho rodičov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ žalovaná

tvrdila aj iný účel cesty, tak v tomto smere ju zaťažovalo dôkazné bremeno, aby preukázala tvrdené
skutočnosti, pričom žalovaná v tomto smere ani nenavrhla žiadne dôkazy.

8. Žalobca poukázal na rozhodnutia súdov vo veci starostlivosti o maloletú, napr. rozsudok Okresného
súdu Svidník sp.zn. 2P/16/2015 zo dňa 09.04.2016, v ktorom súd konštatoval, že konanie matky je

v rozpore so záujmami maloletej. Taktiež poukázal na to, že z rozhodnutí súdov nevyplýva žiadna
skutočnosť, ktorá by bránila otcovi v styku s maloletou, bez prítomnosti matky.

9. Zo správy ošetrujúcej lekárky D. F. K. zo dňa zo dňa 02.04.2014 súd prvej inštancie zistil, že
doporučená liečba predstavovala antihistaminiká, nosové kvapky a inhalácie a solux 3x denne po dobu
10 minúť, pričom vzhľadom na afebrilný priebeh ochorenia a objektívny nález antibiotická liečba nebola

nevyhnutná a bola doporučená starostlivosť v domácom prostredí s tým, že návšteva materskej školy,
cestovanie, návštevy vzhľadom na možné zhoršenie zdravotného stavu dieťaťa nie sú vhodné. Kontrola
na ambulancii – pri zhoršení zdravotného stavu.

10. Zo zápisnice o trestnom oznámení Okresného riaditeľstva PZ Svidník, odbor poriadkovej polície OO

PZ Stropkov ČVS: I./XXXX zo dňa 04.07.2014 súd prvej inštancie zistil, že dňa 04.07.2014 v čase o
09.00 hod. si žalobca mal prevziať dcéru na adrese G. X podľa rozhodnutia súdu, manželka mu však
povedala, že mu dcéru nedá, a to kvôli tomu, že dcéra ho už nepozná, že ho nechce, a že s ním nikam
nepôjde.Žalobcamanželkuvyzval,abymutodcérapovedalasama,alemanželkamunatopovedala,že
mu ju ani neukáže, lebo ona ako študovaný pedagóg a matka vie najlepšie, čo je pre dieťa najlepšie, a že

dcéru nebude vystavovať psychickému týraniu. Následne po tom, čo mu dcéru odmietla vydať, zavolal
hliadku polície, avšak ani po ich príchode a jej následnom rozhovore s policajtmi mu dcéru odmietla
vydať a ukázať.

11. Z potvrdenia o prijatí oznámenia Okresného riaditeľstva PZ Svidník, odbor poriadkovej polície

OOPZ Stropkov, DU: XXX/XXXX súd prvej inštancie zistil, že dňa 05.07.2014 o 09.30 hod. bolo
žalobcom osobne podané oznámenie vo veci podozrenia z prečinu marenia úradného rozhodnutia, a to
nedovolenia styku s maloletou A. D. B.. Dňa 05.07.2014 si mal prevziať dcéru na adrese G. X v čase
o 09.00 hod. podľa rozhodnutia, avšak po príchode na danú adresu presne v tom čase, vyšla žalovaná
pred rodinný dom, pričom on stál na miestnej komunikácii a po príchode k nemu mu z dvora povedala,

že dcéru nevydá, so slovami „dcéra ťa nechce a dcére spôsobuje tvoja prítomnosť stres a môžeš dať aj
päťdesiat trestných oznámení, dcéru ti neukážem až keď o tom rozhodne súd“.

12. Z oznámenia žalovanej vo veci výkonu - realizácie úpravy styku otca dieťaťa zo dňa 05.10.2015
(čl. 52 a nasl. pôvodného spisu) súd prvej inštancie zistil, že v roku 2014 v mesiaci apríl od 04.04.2014

- 06.04.2014 stretnutie s otcom nebolo realizované pre OČR dieťaťa. V mesiacoch jún od 05.06.2014
- 08.06.2014 a júl od 04.07.2014 - 06.07.2014 stretnutia s otcom neboli realizované, pretože dieťa
odmietlo stretnutie s otcom.
Žalobkyňa zároveň poukázala na to, že dňa 06.06.2014 až 08.06.2014 pripravovala maloletú na
stretnutie s otcom, ale dieťa sa odmietlo obliecť, učesať, neustále plakalo a opakovalo, že s otcom

nechce ísť. Táto situácia sa opakovala aj v dňoch 04.07.2014 – 06.07.2014, pričom opakovala, že
s otcom nejde do L. a od posledného stretnutia dňa 02.05.2014 v L. sa s ním odmieta stretnúť a vôbec
nechce počuť slovo Habura.

13. Žalobca poukázal na to, že potvrdenie o zhoršenom zdravotnom stave dieťaťa nie je dôvodom na
znemožnenie jeho styku s otcom, pričom odporúčanie lekára o ponechaní dieťaťa v domácej liečbe
nezakladá dôvod, prečo by túto domácu liečbu nemohol dieťaťu poskytnúť aj otec, ktorý je rovnako
spôsobilý a schopný poskytnúť opateru spôsobom a rozsahom, akým ju poskytne druhý rodič. Keďže
si mal otec maloletú odviezť maloletú do svojej domácnosti, tak je evidentné, že aj u otca by bola

v domácom liečení. Taktiež poukázal na to, že z sms správy zo dňa 02.04.2014 nie je ani zrejmé, aké
zdravotné ťažkosti má maloletá. Z lekárskej správy zároveň nevyplýva objektívny nález, že by mala
maloletá zvýšenú teplotu, pričom lekárka vyslovene uviedla, že charakter ochorenia si nevyžadoval ani
liečbu antibiotikami. Za zarážajúce a zvláštne považuje žalobca to, pokiaľ sa detská lekárka vyjadrila tak,že odporúča, aby bola maloletá v starostlivosti matky, pričom na takéto konštatovanie nemá ošetrujúca
lekárka právo, resp. minimálne toto jej tvrdenie nemá pre nikoho zo zúčastnených zaväzujúci charakter,
keďže na takéto vyjadrenie nie je spôsobilá a ešte k tomu je zrejmé, že na takéto odporúčanie bola

vyslovene vyzvaná matkou dieťaťa.

14. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že znalkyňa M. C. L. v znaleckom posudku zo dňa 16.07.2014
uviedla, že žalovaná je „negatívne nastavená, výrazne opozičná, neústupná ... vystupňovaná je
predstavivosť,ažfabulácia,tendenciadramatizovať,vymýšľaťsi,úzkosť,pocitohrozeniaodvonkajšieho

sveta... prostredníctvom dieťaťa rieši svoj vzťah k manželovi a jej správanie v tomto smere je
nevyspytateľné. Aktuálne sa u nej prejavuje sklon brániť dieťaťu v kontakte s otcom ... ak sa jej
nepodarí zachrániť manželstvo, sleduje cieľ vytesniť otca postupne zo života dieťaťa, začína ho otvorene
obviňovať zo sexuálne úchylného správania... jej správanie je v rozpore so záujmom dieťaťa, čo sa
môže prejaviť v budúcnosti... kým sa neupravia pomery medzi rodičmi, je pravdepodobnosť, že matka aj
naďalej bude prejavovať nezáujem o styky otca s dieťaťom, bude účelovo využívať lekárske vyšetrenia,

psychiatrické vyšetrenia, nebude komunikovať s otcom... Skutočnosť, že žalobca má bydlisko na adrese
v L. XX, kde bývajú jeho rodičia, je v danom prípade irelevantná, taktiež je irelevantné či žalobca navštívil
svojich príbuzných na Slovensku alebo nie. Žalobca pricestoval na Slovensko z dôvodu, aby mohol v
časeod04.04.2014do06.04.2014realizovaťstretnutiesdcérouvzmyslepredbežnéhoopatrenia.Užod
nariadenia predmetného predbežného opatrenia si žalobca organizuje svoj pracovný harmonogram tak,

abymoholvprvývíkendvmesiacipricestovaťnaSlovenskozadcérou,zatýmtoúčelomtejtoskutočnosti
prispôsobuje aj čerpanie svojej dovolenky. Styk sa mal realizovať počas troch dní, navyše aj s prespatím
v rodičovskom dome žalobcu v Habure, žalobca sa zdržiaval počas uvedeného pobytu na Slovensku
aj v rodinnom dome svojich rodičov. Nevidí rozumný argument, prečo by si mal žalobca zabezpečovať
ubytovanie po tieto dní, a navyše v neznámom ubytovacom zariadení aj realizovať stretnutie s dcérou,

zvyšovať tak celkové náklady svojho pobytu na území Slovenskej republiky. Na adrese L. XX má žalobca
trvalé bydlisko, ktoré slúži len na administratívne účely a mimo času určeného predbežným opatrením
na stretnutia s maloletou sa zdržiava v Rakúsku, kde vykonáva pracovnú činnosť, o čom žalobca doložil
aj dôkazy v žalobe.
Zo znaleckého posudku znalkyne M. C. L. súd prvej inštancie taktiež zistil, že maloletá, keď zbadala

otca, rozbehla sa k nemu, sadla si mu na kolená, začala s ním komunikovať, povedala, že už nie je chorá
a chce ísť s otcom na prechádzku. Spontánne sa správa k matke aj k otcovi, v obslužných činnostiach
preferuje matku, ale bez problémov ide na prechádzku s otcom, nespráva sa k nemu odmietavo (vlastné
vyšetrenie znalkyne). Podľa záverov znaleckého posudku obaja rodičia majú pozitívny citový vzťah k
maloletej dcére, maloletá sa prejavuje citovo pozitívne k obom rodičom, citovo preferuje a je citovo viac

naviazaná na matku, ktorá jej poskytuje celodennú starostlivosť. V záujme maloletej je, aby mohla byť
v čo najčastejšom kontakte s otcom. Odporkyňa je citovo negatívne naladená voči otcovi maloletej,
pripisuje mu vinu za rozpad manželstva, a nezrelým, nedospelým spôsobom rieši jeho styk s maloletou.
Jej správanie je v rozpore so záujmom dieťaťa.
Znalkyňa vo svojom vyjadrení k námietkam žalovanej k posudku hodnotí jej vyjadrenia ako skreslené a

poukazuje na bezproblémové stretnutie maloletej s otcom počas znaleckého vyšetrenia.

15. Z výzvy Okresného súdu Svidník, sp. zn. 2Em/1/2014 zo dňa 17.06.2014 (čl. 110 spisu) súd prvej
inštancie zistil, že súd vyzval matku D. F. B., aby doterajšie rozhodnutie súdu uznesenie Krajského súdu
Prešov zo dňa 04.03.2014, č. k. 5CoP/5/2014-98 v spojení s opravným uznesením zo dňa 20.3.2014

dodržiavala. Zároveň ju poučil o právnych dôsledkoch neplnenia rozhodnutia.

16. Z odôvodnenia uznesenia Krajskej prokuratúry Prešov, sp. zn. 3 KPt 953/16/7700-12 zo dňa
03.03.2017 týkajúce sa obvinenej D. F. B., súd prvej inštancie zistil, že sa nemožno ani právne ani
spoločensky stotožniť s jej vyjadreniami, že koná v záujme maloletej (čo dokladovala návštevami u

detských psychiatrov). V tomto smere poukázala na súdne rozhodnutia v civilnom konaní, kde súdy pri
úprave styku, ako aj vo vykonávajúcom konaní hodnotili najvyšší a najlepší záujem pre maloletú. Je
všeobecne akceptovaný názor, že dieťa potrebuje oboch rodičov. Poukázala na dodržiavanie Dohovoru
o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho najlepších záujmov a ich prvoradé
zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj

v súkromnej sfére. Uvedeným dohovorom sa zaoberali aj jednotlivé súdy vo svojich konaniach, pričom
boli zohľadnené konkrétne situácie a potreby maloletej A. D.. Krajský súd v Prešove sa v ostatnom
rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil s úpravou výkonu rodičovských práv a povinností tak, ako to je v
uznesení Okresného súdu Svidník zo dňa 18.11.2016, č. k. 2P/16/2015-1049. Súdy predložené lekárskesprávy pedopsychiatričky D. E. nepovažujú za objektívne, nakoľko vyšetrenie maloletej prebehlo iba na
základe vypočutia D. F. B. a všetky ňou doložené lekárske správy sú v rozpore so závermi znaleckých
posudkov predložených v konaní, kde ani z jedného nevyplýva potreba zákazu styku otca s maloletou.

Táto lekárka nedisponovala dostatočnými informáciami a nezohľadnila okolnosti spočívajúce v tom, ako
bolodieťanatompsychickykoncomroku2015,keďjehovzťahsotcomneboloznačenýzanegatívnyatú
skutočnosť, že dieťa je v permanentnom styku a starostlivosti matky, pričom je viac ako pravdepodobné,
že preberá jej názory a jej správanie voči otcovi a psychický stav dieťaťa môže výlučne ovplyvňovať
matka, nie otec. Preto je záver M. H. o poškodzovaní zdravia maloletej v dôsledku vzťahu s otcom a

možnosť rozhodnúť sa o kontaktoch maloletej s otcom z vlastnej vôle, viac ako nepresvedčivý.

17. Z obžaloby Okresnej prokuratúry Svidník č. k. M. XXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 29.03.2018 súd zistil,
že žalovaná je obžalovaná pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného
zákona, okrem iného aj preto, že dňa 4.7.2014 a dňa 5.7.2014 bránila v styku maloletej so svojím otcom.

18. Z vyjadrenia žalovanej zo dňa 04.03.2019 súd prvej inštancie zistil, že žalovaná vzniesla námietku
premlčania vo vzťahu k ďalšiemu uplatnenému nároku žalobcu za údajne zmarený styk zo dňa 6.6.2014.
Návrh na zmenu návrhu, ktorým žalobca rozšíril svoj pôvodne uplatnený návrh bol doručený Okresnému
súdu Svidník až dňa 7.6.2016, čiže už jeden deň po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.
Žalobcavôbecnepreukázal,žedoobceG.cestovalzmestaB.nachádzajúcehosavRakúskejrepublike,

tak ako tvrdí vo svojich návrhoch. Z listín, ktoré predložil vyplýva (napr. zápisnica o trestnom oznámení
zo dňa 06.06.2014), že si svoj trvalý pobyt a zároveň ako korešpondenčnú adresu uvádzal na území
Slovenskejrepubliky,atovobciG.,čiževobci,kdesauskutočňovalajstyksmaloletou.Žalobcapredložil
len nejaké listiny, ktoré nie sú navyše ani úradne preložené do slovenského jazyka. Žalobca uvádza, že
z mesta B. do obce G. a späť je cesta dlhá približne 1156 km. Žalobca na uplatnenie skutočnej škody mal

za povinnosť uviesť presnú vzdialenosť koľko kilometrov mal reálne prejsť a nie uviesť ním odhadovanú
dĺžku danej trasy. Žalobca nepreukázal koľko kilometrov mal reálne prejsť a navyše ním uvedená cena
motorovej nafty nezodpovedá oficiálnym priemerným cenám vedené Štatistickým úradom Slovenskej
republiky. Priemerná cena za jeden liter motorovej nafty v 14. týždni (31.03.2014 - 06.04.2014) bola
nie 1,338 Eur ale správne len 1,336 Eur. V Zmene návrhu zo dňa 7.6.2016 žalobca znova nesprávne

uvádza cenu za jeden liter motorovej nafty. V 23. týždni (02.06.2014 - 08.06.2014) je priemerná cena za
jeden liter motorovej nafty na stránke Štatistického úradu uvedená vo výške 1,350 Eur, pričom žalobca
nesprávne uviedol 1,359 Eur. Žalobca rovnako nesprávnu výšku priemernej ceny uviedol aj pri 27. týždni
(30.06.2014 - 06.07.2014), keď Štatistický úrad uviedol cenu 1,365 Eur a žalobca nesprávne uviedol
1,371 Eur. Na základe vyššie uvedeného má za to, že žalobca žiadnym spôsobom reálne nepreukázal,

aká skutočná výška škody mu mala vzniknúť a navyše z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca si svoj
údajný nárok vyčíslil v nesprávnej výške.

19. Súd prvej inštancie na základe listín predložených žalobcom zistil, okrem iného, nasledovné
skutočnosti:

Z potvrdenia správy centrálneho registra o bydlisku žalobcu vyplýva, že žalobca je v Rakúsku prihlásený
na trvalý pobyt od 19.03.2014 na adrese A. C. D. XX N. X, XXXX B..
Z potvrdenia zamestnávateľa - spoločnosti L. O. O., vyplýva, že žalobca je zamestnaný v pracovnom
pomere od 13.06.2012 a jeho pracovný pomer nebol vypovedaný.
Z osvedčenie o evidencii vozidla vyplýva, že žalobca je držiteľom motorového vozidla OPEL Vectra

Station Wagon, druh pohonu diesel, ktorého spotreba je 7 l/100 km.
Žalobca predložil súdu aj nájomnú zmluvu, predmetom ktorej je nájom bytu na ulici A. C. D. XX, B.,
E., kde ako nájomca je uvedený žalobca a prenajímateľ C. L. H. - P.. Z uvedeného listinného dôkazu
vyplýva, že žalobca má na adrese A. C. D. XX, B., Rakúsko prenajatý byt od 1.4.2014.

20. Súd prvej inštancie konštatoval, že stretnutia, na ktoré žalobca riadne pricestoval sa mali uskutočniť
v nasledovných dňoch: 04.04.2014 - 06.04.2014, t.j. žalobca cestoval na Slovensko do obce G. už
dňa 03.04.2014, a naspäť do mesta B. cestoval dňa 06.04.2014; 06.06.2014 - 08.06.2014, t.j. žalobca
cestoval na Slovensko do obce G. už dňa 05.06.2014, a naspäť do mesta B. cestoval dňa 08.06.2014;
04.07.2014 - 06.07.2017, t.j. žalobca cestoval na Slovensko do obce G. už dňa 03.07.2014, a naspäť

do mesta B. cestoval dňa 06.07.2014. Predložil aj výplatné pásky za obdobie apríl 2014, jún 2014 a júl
2014. Z predložených výplatných pások vyplýva, že žalobca čerpal dovolenku v mesiaci apríl 2014 v
dňoch 03.04. - 04.04.2014, v mesiaci jún 2014 v dňoch 05.06. - 06.06.2014 a v mesiaci júl 2014 dňa
04.07.2014, teda v čase, keď mala realizovať styk so svojou dcérou na území Slovenska.Je preto vylúčená argumentácia žalovanej, že vzhľadom na trvalý pobyt žalobcu v L. K. XX existuje
pochybnosť, kde sa žalobca v rozhodnom období zdržiaval. Vyššie uvedené výplatné pásky teda
preukazujú tvrdené skutočnosti žalobcu, že žije a pracuje v Rakúsku, a žalobca práve v čase pred

realizáciou styku, resp. v deň, kedy sa styk mal uskutočniť čerpal v práci dovolenku. Uvedené jasne
preukazuje, z ktorého miesta žalovaný v mesiaci apríl 2014, jún 2014 a júl 2014 vycestoval na Slovensko
za účelom realizácie stretnutia s maloletou.

21. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami je sporné právne posúdenie zodpovednosti žalovanej

za zbytočné cestovné náklady, ktoré vznikli žalobcovi, ako aj existencia, resp. neexistencia okolností,
z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že žalovaná škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať.
Žalovaná namietala výšku škody, spochybňovaním bydliska a pracoviska otca, vzdialenosti miest,
použitie motorového vozidla, výšku ceny pohonných hmôt (PHM). V zmysle usmernenia odvolacieho
súdu, však tieto okolnosti už neboli predmetom dokazovania a v tomto smere bol skutkový stav zistený

a ustálený.

22. Pokiaľ ide o účel ciest, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné
bremeno, ktoré ju zaťažovalo. Súdu neposkytla žiadne skutkové tvrdenia a nenavrhla vykonanie
žiadnych dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, z ktorých by súd mohol ustáliť iný účel ciest otca,

pričom v sporovom konaní nemôže súd vykonať dôkazy, ktoré nikto nenavrhol.

23. V súvislosti s námietkou premlčania súd uviedol, že právo na náhradu škody sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Žalobca sa dozvedel o
tom, že mu vznikla škoda dňa 06.06.2014 a návrh podal na súd dňa 06.06.2016 o 16.21 hod. e-mailom

(č.l. 43 spisu) a podľa vtedy účinného § 42 ods.1 OSP podanie doplnil v zákonnej lehote 3 dní, a to
dňa 07.06.2016 doručením písomného originálu (č.l. 47). Žalobca teda podal rozširujúci návrh v rámci
dvojročnej premlčacej doby, a to v posledný deň tejto doby, čím bola lehota zachovaná.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania úrokov z omeškania zo sumy 639,64 eur odo dňa doručenia
žaloby žalovanej, k tomu súd uviedol, že žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením sumy 639,64

eur (uplatnenej žalobou dňa 04.04.2016) až prvého dňa po doručení žaloby 13.05.2016, teda dňa
14.05.2016. Poukázal na to, že podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý,
ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Keďže v konaní nebolo tvrdené, aby žalobca vyzval žalovanú na
plnenie pred podaním žaloby, v danom prípade je podanú žalobu potrebné považovať za prvú výzvu na

plnenie v zmysle citovaného zákonného ustanovenia.
Trojročná premlčacia doba na uplatnenie úrokov z omeškania začala plynúť dňa 14.05.2016, t.j. dňom
nasledujúcim po doručení žaloby, uvedeným dňom sa žalovaná dostala do omeškania s plnením
peňažného dlhu a žalobcovi v súlade s § 517 ods. 2 OZ vznikol nárok na úrok z omeškania. Žalobca si
nároknaúrokzomeškaniavovýške5%ročnezosumy639,64euruplatnilododňanasledujúcehopodni

doručenia žaloby žalovanej, návrhom doručeným súdu dňa 06.06.2016 prostredníctvom elektronického
podania a doplneným v písomnej podobe dňa 07.06.2016. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca si
uplatnil nárok na úrok z omeškania v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby, ktorá by uplynula dňa
14.05.2019, no najneskoršie dňom zániku hlavného záväzku.
Súd taktiež poukázal na to, že žalovaná nelogicky viaže začiatok plynutia premlčacej doby pri úrokoch

z omeškania na apríl 2014. Od 4.apríla 2014 až do 13.5.2016 žalovaná nebola v omeškaní s plnením
dlhu (istiny), preto ohľadne úrokov ani nemohla začať plynúť premlčacia doba.
Námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú, preto sa
zaoberal vecne celým predmetom konania tak, ako ho vymedzil žalobca.

24. Pokiaľ ide o nerealizovaný styk v mesiaci apríl 2014, matka argumentovala, že styk otca s maloletou
sa nemohol uskutočniť zo zdravotných dôvodov. Uvedené oznámila žalobcovi SMS správou a e -
mailom, ktoré zaslala žalobcovi dňa 02.04.2014 s nasledovným obsahom: „necestuj na Slovensko, H.
je chorá, čiže stretnutia od 04.04.2014 - 06.04.2014 sa nemôžu uskutočniť“.
Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že pre posúdenie veci bolo potrebné zistiť, či tu boli také okolností,

z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohla žalovaná zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať. Žalovaná v konaní nepreukázala, aby zdravotný
stav dieťaťa vylučoval stretnutie s otcom. Soplenie, kašeľ, užívanie antihistaminík, soluxovanie dieťaťa
a pod. nie je stav dieťaťa, ktorý by objektívne bránil tomu, aby dieťa bolo so svojim rodičom, v danomprípade otcom, ktorého rodičovské práva a povinnosti neboli žiadnym spôsobom obmedzené. Otec
nie je návšteva, ale je to osoba, ktorá je nositeľom rodičovských práv a povinností a prostredníctvom
úpravy styku s dieťaťom realizuje svoju povinnosť dieťa vychovávať. Dieťa je doma a v domácom

liečení nielen u matky, ale aj u otca. Inými slovami ak zdravotný stav dieťaťa dovoľoval byť s matkou v
domácom prostredí, rovnako dovoľoval byť s otcom v domácom prostredí. U dieťaťa nebola nariadená
hospitalizácia a ani karanténa. Prípadná nespôsobilosť otca postarať sa o dieťa nebola v konaní
preukázaná.
Naviac, posúdenie, či dieťa má byť v starostlivosti matky, otca, alebo tretej osoby nie je otázkou

medicínskou, ale otázkou právnou, preto lekárovi neprislúcha túto otázku riešiť. V konaní nebolo sporné,
že otec bol dostatočne informovaný o zdravotnom stave maloletej práve lekárkou maloletej.
Keďže neexistoval objektívny dôvod k tomu, aby sa dieťa v mesiaci apríl 2014 nemohlo stretnúť s
otcom, ani včasné oznámenie žalobcovi, aby necestoval na stretnutie nezbavilo žalovanú zodpovednosti
za škodu. Žalovaná v konaní nepreukázala existenciu takých okolností, z ktorých by bolo možné
spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od

nej objektívne požadovať. Naviac, z výpisu dochádzky maloletej do D. Q. I. G. zo dňa 18.05.2016, súd
zistil, že maloletá A. D. B. absentovala v škôlke v mesiaci apríl 2014 v dňoch 3, 4 a 7, teda deň pred
úpravou styku, v deň, keď si otec mal maloletú prevziať a deň po úprave styku. Už dňa 7.4. bolo dieťa
prítomné v škôlke, z čoho súd vyvodzuje, že zdravotný stav dieťaťa počas víkendu, kedy malo byť s
otcom nemohol byť natoľko závažný, aby to vylučovalo stretnutie so svojim druhým rodičom - otcom.

Inými slovami, súd nespochybňuje, že dieťa mohlo mať zdravotné ťažkosti, soplenie, kašeľ a pod., ale
je toho názoru, že tieto okolnosti nevylučovali otca z jeho rodičovských práv a povinností, ktoré mal
realizovať prostredníctvom úpravy styku. Obaja rodičia majú rovnaké práva a povinnosti vo vzťahu k
maloletej a tieto nemohla obmedziť ani žalovanou predložená lekárska správa. Medzi účastníkmi nebolo
taktiež sporné, že otec bol lekárkou poučený o zdravotnom stave dieťaťa, takže disponoval ako rodič

počas realizácie styku všetkými potrebnými informáciami. Napokon, matka nasledujúci mesiac, v máji
2014, odovzdala dieťa otcovi na styk napriek chorobe dieťaťa.

25. Stretnutia v mesiacoch jún a júl 2014 sa nezrealizovali podľa tvrdenia matky preto, lebo dieťa sa
odmietalo obliekať, učesať a neustále pri týchto činnostiach plakalo a opakovalo, že s otcom nechce ísť.

Nebolo sporné medzi stranami, že v uvedených termínoch žalobca maloletú ani nevidel.
Prvoinštančný súd k tomu v prvom rade uviedol, že žalovaná túto tvrdenú skutočnosť v konaní žiadnym
spôsobom nepreukázala a zostala len v rovine jej tvrdenia. Medzi stranami nebolo sporné, že dieťa
absolvovalo stretnutie s otcom dňa 02.05.2014. Žalovaná ďalej tvrdila, že od uvedeného stretnutia sa
dieťa odmieta stretnúť s otcom a nechce počuť slovo L..

ZoznaleckéhoposudkuznalkyneM.C.L.vypracovanéhopreúčelykonaniavedenéhoOkresnýmsúdom
Svidník pod. sp. zn. 2P/32/2013, súd prvej inštancie zistil, že znalkyňa vykonala vlastné vyšetrenie
maloletej dňa 23.05.2014, teda potom, čo v uvedenom mesiaci absolvovalo stretnutie s otcom, pričom
znalkyňa, okrem iného uviedla, že keď dcéra zbadala otca, rozbehla sa k nemu, sadla si mu na kolená,
začala s ním komunikovať, povedala, že už nie je chorá a chce ísť s otcom na prechádzku.

Zistenia znalkyne, ktorá vyšetrila oboch rodičov a dieťa (t. j. nepracovala len s informáciami od jedného
rodiča) sú v rozpore s tvrdeniami žalovanej, že sa dieťa v mesiacoch jún a júl 2014 odmietalo stretnúť
s otcom. Ak dieťa neodmietalo otca v mesiaci máj 2014, niet objektívneho dôvodu, aby ho odmietalo
v nasledujúcich mesiacoch jún a júl 2014, pričom medzitým bolo len v kontakte s matkou bez otca.
Tvrdenia matky ostali len v rovine nepreukázaných skutkových tvrdení.

Znalkyňa v znaleckom posudku zároveň uviedla, že: „kým sa neupravia pomery medzi rodičmi je
pravdepodobné, že matka naďalej bude prejavovať nezáujem o styky otca s dieťaťom, bude účelovo
využívať lekárske vyšetrenia, psychologické vyšetrenia, nebude komunikovať s otcom“.
Súd prvej inštancie neuveril obrane žalovanej, že dieťa odmietalo stretnutie otca v mesiaci jún a júl 2014.
Tvrdené skutočnosti žalovaná nepreukázala a naopak zo znaleckého dokazovania vykonaného v tom

istom období, súd zistil bezproblémový kontakt maloletej s otcom. Tvrdenia žalovanej považoval súd za
účelové, v snahe vyhnúť sa občianskoprávnej zodpovednosti.

26. Psychologické správy predkladané matkou, ako napríklad stanovisko M. C. R. zo dňa 03.06.2014,
M. D. H. zo dňa 24.07.2014 a D. N. E. zo dňa 14.08.2014 považoval súd prvej inštancie za neobjektívne,

pretože sa ich nikdy nezúčastnil otec maloletej a psychológovia pracovali len s informáciami získanými
od matky. Správy, ktoré vychádzajú z jednostranných informácií nie sú spôsobilé objektívne hodnotiť
skutočný vzťah medzi maloletou a otcom. Predkladané správy nepovažoval súd za spôsobilý dôkazna preukázanie skutočnosti tvrdených matkou. Naviac, s predmetnými správami sa vyporiadal súd v
základnom konaní tak, že v najlepšom záujme maloletého dieťaťa bolo upraviť styk otca s maloletou.
Naviac,zpodaniaÚradupráce,sociálnychvecíarodinyBratislavasúdprvejinštanciezistil,žepsychológ

M. C. R. vychádzal z psychodiagnostiky dieťaťa a z informácií získaných výlučne z rozhovoru s matkou
dieťaťa.Vzhľadomnato,žekontrolnépsychologickévyšetreniadieťaťabolipodmieňovanéinformáciami
len zo strany matky, Ústredie PSVaR má za to, že hodnotenie žalobcu vo vzťahu k dieťaťu psychológom
M. R. nemôže byť objektívne, keďže sa žiadneho stretnutia v súvislosti so psychodiagnostikou
dieťaťa nezúčastnil, resp. účasť odmietol. Referát poradensko-psychologických služieb Ústredia práce,

sociálnych vecí a rodiny na základe zistených skutočností iniciovanými žalobcom vykonal metodickú
konzultáciu s M. R. s cieľom jeho usmernenia pri vykonávaní poradensko-psychologickej činnosti.

Súd prvej inštancie mal teda za preukázané, že zo strany matky došlo k porušenie jej právnej povinnosti
vyplývajúcej z rozhodnutia súdu, na základe ktorého bol otec dieťaťa oprávnený stretnúť sa so svojou
dcérou a na druhej strane mala matka tento styk umožniť a dcéru na tento styk upraviť.

27. Súd prvej inštancie mal zároveň za preukázané, že žalobca realizoval cesty za účelom stretnutia
sa so svojou dcérou, pričom žalobca predložil všetky doklady preukazujúce túto skutočnosť. Zároveň
predložil dôkazy preukazujúce vlastníctvo motorového vozidla a cenu PHM s tým, že vzdialenosť medzi
jeho bydliskom a obcou G. je 1 156 km, čo je s poukazom na ust. § 186 ods. 1 CSP všeobecne známa

skutočnosť, preto ju nie je potrebné dokazovať. Žalobca si uplatnil náhradu škody z titulu cestovných
nákladov podľa zákona o cestovných náhradách, t.j. v súlade so zaužívanou súdnou praxou a aj keď
nepredložil doklady o kúpe pohonných látok, tak tieto boli zistené na základe informácií Štatistického
úradu SR.
Námietky žalovanej týkajúce sa ceny pohodnných hmôt nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodné,

keďže sa týkali iba rozdielov v tisícinách eurocentov, resp. v mesiaci júl v stotine eurocentu. Preto súd
určil základnú náhradu za 1 156 km vo výške 211,541 eur (1 156 km x 0,183) a cena za pohonné hmoty
predstavovala za mesiac apríl 2014 sumu 108,27 eur (1 156 km x 7 l x 1,338 / 100), za mesiac jún 2014
109,97 eur (1 156 km x 7 l x 1,359 / 100) a za júl 2014 v sume 110,94 eur (1 156 km x 7 l x 1,371 / 100).
Spolu teda cestovné náhrady predstavujú výšku 1.927,66 eur.

28. V súvislosti s príčinnou súvislosťou súd prvej inštancie uviedol, že táto znamená, že medzi
protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku a tento musí byť
bezpečne preukázaný. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný
a nie sprostredkovaný. Z vykonaného dokazovania pritom nepochybne zistil, že medzi protiprávnym

úkonom žalovanej a vzniknutou škodou žalobcovi je vzťah bezprostrednej príčinnej súvislosti. Všetky
vecné, logické, časové a miestne súvislosti, ktoré vyšli najavo počas konania preukazujú, že otec
cestoval do bydliska maloletej z miesta svojho pobytu v Rakúsku za účelom realizácie styku s maloletou
v zmysle vykonateľného rozhodnutia súdu. Skutočnosť, že žalobca trvalo žije a pracuje v Rakúsku
bola v tomto konaní preukázaná listinnými dôkazmi a naviac pre žalovanú ide o notoricky známu

skutočnosť vyplývajúcu zo súvisiacich konaní, ktorých účastníkmi sú obe strany. Bez právneho významu
pre účely tohto konania je skutočnosť, že žalobca má aj na Slovensku vedený trvalý pobyt. Trvalý
pobyt má evidenčný (administratívny) charakter a nevypovedá o tom, kde sa fyzická osoba aj skutočne
zdržiava. Žalovaná v konaní nepreukázala, že žalobca sa trvalo zdržiava na Slovensku na adrese L.
K.XX. Žalovaná v snahe zbaviť sa zodpovednosti za spôsobenú škodu argumentovala tým, že žalobca

navštívilajsvojichrodičovauskutočnilvýsluchynapolícii.Tietoskutočnostipovažovalsúdzairelevantné
pre účely tohto konania a naviac žalovaná o nich nepredložila žiaden dôkaz, takže zostali len v rovine
skutkových tvrdení.
Za nadbytočný považoval súd prvej inštancie návrh žalovanej na dopyt na Centrálny register
obyvateľstva SR o pobyte žalobcu v rozhodnom období. Registrovaný pobyt žalobcu v SR a súčasne aj v

Rakúsku je nepochybný z predložených listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu. Už len zo záhlavia
samotných rozhodnutí súdov (doručované žalovanej ako matke) vo veci maloletej je zrejmé, že otec má
trvalý pobyt v L. K.XX a na uvádzanej adrese v Rakúsku. Pre žalovanú, vzhľadom na celý rad úradných
konaní vedených za účasti ich oboch, nemôže byť skutočnosť, že žalobca pracuje a trvalo sa zdržiava v
Rakúsku spornou otázkou, ktorú treba dokazovať. Uvedený návrh považoval súd za nadbytočný a teda

nehospodárny, preto mu nevyhovel.

29. Po zrušení a vrátení veci bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, podľa
ktorého vykonanie dokazovania vyšetrovacími spismi by mohlo mať vplyv na posúdenie protiprávnostikonania žalovanej. S ohľadom na neexistenciu týchto dôkazov z dôvodu skartovania spisov nebolo
možné objektívne tieto dôkazy vykonať. S ohľadom na uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie dospel
k rovnakému skutkovému a právnemu posúdeniu protiprávnosti konania žalovanej.

30. Pokiaľ ide o otázku účelu vykonaných ciest, žalobkyňa ani po zrušení a vrátení veci na nové konanie
neposkytla súdu skutkové tvrdenia a nenavrhla žiadne dôkazné prostriedky na preukázanie tvrdení,
ktoré by sa mali týkať iného účelu ciest žalobcu ako realizácia styku s maloletou. Z uvedeného dôvodu
aj v tomto smere je potrebné vychádzať zo zisteného a ustáleného skutkového stavu.

31. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú, preto jej
vyhovel, nakoľko žalobca v konaní preukázal všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za vzniknutú
škodu a tieto v konaní preukázal listinnými dôkazmi.
O trovách strán sporu, súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v konaní plný
úspech, preto má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude

rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

32. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) zákona č.
160/2015 Z.z. – Civilný sporový poriadok (CSP).
Poukázala na to, že v danom prípade neboli preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

Nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti, pričom súd prvej inštancie prihliadol iba na tvrdenia
žalobcu bez toho, aby žalobca o protiprávnosti konania, či opomenutia žalovanej predložil akýkoľvek
dôkaz. Trestné oznámenia a vyjadrenia žalobcu nie sú dôkazom preukazujúcim protiprávneho konania
žalovanej. Žalovaná naopak poukázala na dôvody nerealizovania styku otca s maloletou a k týmto
dôvodom predložila súdu aj dôkazy. V súvislosti so stykom z apríla z roku 2014 uviedla, že žalobcovi

zaslala sms správu, v ktorej mu jasne uviedla, aby necestoval na Slovensko, pretože dieťa je choré,
a preto nemôžu uskutočniť stretnutie od 04.04.2014 do 06.04.2014. Žalovaná poukázala na to, že tento
nárok žalobcu je premlčaný (žalobu podal 04.04.2016), nakoľko vopred vedel, že na Slovensko cestuje
zbytočne, a že styk sa nebude realizovať. Žalovaná podotkla, že lekárka v lekárskej správe uviedla:
„Zdravotný stav dieťaťa si vyžaduje domáce liečenie a starostlivosť matky“. Žalobkyňa poukázala na

to, že v konaní jasne a nespochybniteľne poukázala, že: „zdravotný stav dieťaťa vylučoval stretnutie
s otcom“. Žalobca mal vedomosť, minimálne od 02.04.2014, že styk sa nebude realizovať a túto
skutočnosť mu potvrdila aj lekárka maloletej dňa 03.04.2014 a on napriek tomu vycestoval, podľa tvrdení
v uvedený deň, t.j. 02.04.2014 a žalobu podal až po premlčaní, a preto žalovaná vznáša námietku
premlčania.

V súvislosti so stykom v mesiaci jún a júl 2014 žalovaná poukázala na to, že otec styk maloletou od
januára r. 2014 nerealizoval, maloletú nevidel, nemal záujem sa s ňou stretávať v prítomnosti matky
a nastala situácia, že sa dieťa odcudzilo a začalo ho vnímať ako cudzieho človeka.

Žalovaná poukázala zároveň na to, že Okresný súd Svidník v konaní vedenom pod sp.zn. 4Em/1/2015

zo dňa 27.04.2018 rozhodol tak, že návrh otca na výkon súdneho rozhodnutia – predbežného opatrenia
upravujúceho styk s maloletou zamietol, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 21CoE/68/2018 zo dňa 29.01.2019.
Žalovaná sa taktiež vyjadrila, že sa domnieva, že ňou navrhnuté doplnenie dokazovania predložením
vyšetrovacích spisov mohlo bližšie ozrejmiť skutkový stav v rozhodnom období, pričom jej dal za pravdu

aj Najvyšší súd SR.
Poukázala na to, že po styku v mesiaci máj r. 2014 sa dieťa vrátilo dehydrované, vyčerpané,
dekompenzované, po psychickej stránke veľmi rozrušené a plačlivé, čo bol pravdepodobne dôvod jej
odmietavého postoja pre styk s otcom jún a júl r. 2014. V tejto súvislosti preto matka navštívila aj detskú
psychiatričku D. E. a detskú psychologičku M. H..

Kvznikuškodyžalovanáuviedla,ženesúhlasískonštatovanímsúduprvejinštancie,žežalobcacestoval
z mesta B. C. I. G., keďže tento cestoval do obce L. na návštevu ku svojim rodičom. Vždy pricestoval
minimálne s jednodňovým predstihom a do obce G. sa dostavil až nasledujúci deň. Účelom jeho cesty
na územie Slovenskej republiky nebol výlučne styk s maloletou, ale aj jeho ostatné aktivity. Žalobca
cestovalnielenzaúčelomstykusdcérou,alepopritomrealizovalajnávštevyjehorodinnýchpríslušníkov.

Taktiež realizoval aj výsluchy na polícii, pričom sám žalobca vo svojom podaní zo dňa 07.09.2016
uviedol, že účelom jeho ciest na územie SR bol aj iný program. Žalovaná taktiež namietala, že žalobca
neuniesol ani dôkazné bremeno ohľadne výšky škody, keďže nepreukázal tankovanie pohonných hmôt
v rozhodnom období. Ceny pohonných hmôt uviedol chybne (aj keď súd prvej inštancie bagatelizoval,že ide iba o centové rozdiely) a žalobca nepochybne tankoval aj na území Rakúska, kde je priemerná
cena pohonných hmôt absolútne rozdielna.
Žalovaná poukázala na to, že napriek tomu, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom

NajvyššiehosúduSR,akoajKrajskéhosúduvPrešove,takpotom,čomubolooznámené,žepredmetné
vyšetrovacie spisy už boli skratované, rezignoval na doplnenie dokazovania.
Vzhľadom na uvedené odvolacie dôvody, žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

33. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Ku skutočnosti, že podľa žalovanej k nerealizovaniu styku
s maloletou došlo z objektívnych dôvodov – apríl 2014 choroba a jún, júl 2014 odmietavý postoj maloletej
opustiť bydlisko matky a ísť s otcom do L., žalobca uviedol, že toto tvrdenie považuje za absurdné, aby
trojročné dievčatko bolo natoľko psychicky, fyzicky a mentálne vyspelé, aby mohlo svojvoľne diktovať
matke, že s otcom do L. nepôjde a tým by založila údajnú objektívnu príčinu nerealizovania styku
so svojim otcom. V tejto súvislosti citoval žalobca vyjadrenie žalovanej v konaniach OR PZ Svidník

DÚ: 432/2014, z ktorého okrem iného vyplýva, že žalovaná sa vyjadrila takto: „Môžeš dať na mňa aj
50 trestných oznámení, dcéru ti neukážem, až keď o tom rozhodne súd“, pričom žalovaná vyslovila
tieto slová dňa 05.07.2014, keď sa žalobca domáhal súdom nariadeného styku so svojou maloletou
dcérou. Uvedené slová žalovanej jednoducho a úplne negujú tvrdenia žalovanej ohľadom údajných
„objektívnych dôvodov“ pre nerealizovanie styku s maloletou. Žalovaná bez akýchkoľvek pochybností

úmyselne porušovala právne povinnosti rodiča. Žalobca taktiež citoval z rozhodnutia Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 5CoP/5/2014 zo dňa 04.03.2014, z ktorého okrem iného vyplynulo to, aby matka
viedla maloletú k zachovaniu resp. zintenzívneniu vzťahu s otcom, a aby svojim pôsobením a výchovou
budovala citové vzťahy dieťaťa k otcovi, pričom matka musí vytvárať priaznivé okolnosti na to, aby si
dieťa vybudovalo citový vzťah aj k druhému rodičovi a aby samo dieťa vyhľadávalo potrebu stretávať

sa s otcom.
V súvislosti s nerealizovaným stykom v apríli r. 2014 žalobca poukázal na to, že popiera tvrdenia
žalovanej o tom, že na základe lekárskej správy sa mala zbaviť svojej zodpovednosti za spôsobenú
škodu. Tvrdenia matky sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom, ako aj jej vlastnými tvrdeniami vo
vykonávacom konaní, v ktorom okrem iného uviedla, že podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove

si otec má maloletú prevziať pred bydliskom matky a nie vo vnútri rodičovského domu, preto
nebol pádny dôvod, aby ho navrhovateľka vpustila do domu, keď dieťa bolo choré. Skutočnosť, že
zhoršenie zdravotného stavu nie je dôvodom nerealizácie styku, potvrdila napokon aj samotná žalovaná
nasledujúcimesiac,keďdňa02.05.2014napriekchorobedieťaťamaloletúodovzdalažalobcovianavyše
mu dala aj podpísať prehlásenie, v ktorom potvrdil, že bol poučený o zdravotnom stave maloletej

a jej liečebnom režime. Z dochádzky maloletej do škôlky vyplýva, že táto nebola v škôlke dňa 03., 04.
a 07.04.2014, pričom žalovaná s maloletou navštívila lekára dňa 02.04.2014 a v ten deň aj informovala
žalovaného o nemožnosti styku z dôvodu choroby dieťaťa. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že
maloletá nebola zdravotne v poriadku, v podstate len počas obdobia, keď sa mala stretnúť s ním. V tejto
súvislosti žalobca taktiež citoval z rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 26.11.2020, z ktorého okrem

iného vyplynulo, že ochorenie maloletej nebolo natoľko vážne, aby sa styk otca s maloletou nemohol
realizovať, keďže podľa potvrdenia detskej lekárky si zdravotný stav dieťaťa nevyžadoval antibiotickú
liečbu, ani hospitalizáciu, či karanténu. Odvolací súd vyjadril názor, že domácim prostredím dieťaťa pre
liečebné účely je v danom prípade aj také miesto, v ktorom sa zdržiaval v danom čase žalobca, otec
maloletej, s poukazom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že otec sa o maloletú nedokáže

v čase ľahkého ochorenia (soplenie, kašeľ) postarať.
V súvislosti so stykom v mesiaci jún a júl r. 2014 žalobca poukázal na to, že žalovaná v odvolaní tvrdí,
že sa maloletej odcudzil a začala ho vnímať ako cudzieho človeka, čo malo byť preukázané aj vo
vykonávacom konaní vedenom Okresným súdom Svidník pod sp.zn. 4Em/1/2025. Žalobca tieto tvrdenia
žalovanej popiera. Považuje za paradoxné, že keď maloletá neodmietla otca v mesiaci máj r. 2014, tak to

niejeobjektívnydôvod,abytakurobilavmesiacochjúnajúlr.2014.Otecmaloletúvtomtokonanínevidel
a jediným dôvodom, pre ktorý sa styk neuskutočnil je matka a jej konanie vo vzťahu k zabráneniu styku
otca s maloletou. Žalobca zároveň odkázal na znalecký posudok znalkyne M. C. L., ktorá vypracovala
posudok pre účely konania vedeného Okresným súdom Svidník pod sp.zn. 2P/32/2013, pričom znalkyňa
vykonala vlastné šetrenie maloletej dňa 23.05.2014, teda potom, čo v uvedenom mesiaci absolvovala

stretnutie s otcom.
Žalobca poukázal na to, že žalovaná účelovo navštevovala lekárov s maloletou, pričom keď dcéra
zbadala otca, zázrakom bola vyliečená, chcela ísť na prechádzku s otcom. Žalovaná svojim konaním
jasne chcela zmariť styk otca s maloletou, či to už bolo v období pred vyšetrením znalkyňou M. C. L.(apríl 2014), resp. aj následne (jún, júl 2014). Žalobca má za to, že jedinou príčinou nerealizovania
styku s maloletou bola osoba žalovanej a jej účelové konanie zmariť akýkoľvek kontakt otca s dcérou
a postupne vytesniť otca zo života maloletej, čo bolo potvrdené aj vykonaným znaleckým posudkom.

K vzniku škody žalobca uviedol, že cesta z mesta B. do obce G. je vzdialená vyše 1 156 km, čo
predstavuje vyše 13 hodín čistého šoférovania, bez akýchkoľvek prestávok, preto je logické, že počas
jazdy musí niekde prespať a taktiež mať po príchode na Slovensko adekvátny odpočinok. V tejto
súvislosti uviedol, že jeho rodičia majú v susednej obci L. rodinný dom, kde môže prespať a pripraviť
sa na styk s maloletou. Žalobca považuje za absurdné tvrdenie žalovanej, že by si mal zabezpečiť

samostatné ubytovanie, kde by mohol tráviť čas so svojou dcérou. Poukázal na to, že takýmto spôsobom
by sa iba zbytočne navyšovala škoda na majetku žalobcu. Žalobca taktiež poukázal na to, že žalovaná
na pojednávaní dňa 29.01.2024 nenavrhla vykonať žiadne iné dôkazy, okrem tých, ktoré vytkol Najvyšší
súd SR, a preto je jej apelovanie na nevykonanie ďalších dôkazov absurdné. Žalobca uviedol, že jediným
cieľom jeho cesty na Slovensko bolo stretnutie s dcérou a z tohto dôvodu si bral aj dovolenku, čo súdu
preukázal, pričom ak by nemal upravený styk s maloletou, tak by na Slovensko necestoval. V súvislosti

so žalovanou navrhnutým dôkazom týkajúcim sa oboznámenia vyšetrovacích spisov žalobca uviedol,
že v dôsledku neexistencie a nemožnosti vykonania týchto dôkazov nedošlo k zmene skutkového stavu
a v dôsledku tejto situácie nemohlo dôjsť ani k zmene procesnej situácie a prenesenie dôkazného
bremena na žalobcu. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, nenavrhla žiadne dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, čoho výsledkom bol jej neúspech v spore a vyhovenie podanej žalobe, a preto nemohlo

zo strany konajúceho súdu dôjsť ani k odmietnutiu spravodlivosti, pretože súd prvej inštancie poskytol
možnosť žalovanej preukázať svoje tvrdenia inými dôkazmi, ako navrhovanými vyšetrovacími spismi,
avšak žalovaná bola pasívna a nenavrhla žiadne ďalšie dokazovanie. Vzhľadom na uvedené preto
žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

34. V odvolacej replike a duplike strany sporu, podľa obsahu týchto podaní, zotrvali na svojich
predchádzajúcich vyjadreniach prezentovaných v odvolaní, vyjadrení k odvolaniu, resp. vyjadreniach
a prednesoch prezentovaných v priebehu tohto konania.

35. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP)), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal
napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z
ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k
záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.

36. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS/78/05).

37. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením odvolacieho súdu tvoria
jeden celok, preto odvolací súd odkazuje na správne a náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie (okrem určenia výšky náhrady škody), a preto s poukazom na ust. 387 ods. 2 CSP na
zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia uvádza nasledovné:

38. Obe strany sporu, z hľadiska teórie práva, správne poukázali na to, že základnými predpokladmi
vzniku zodpovednosti za škodu sú: porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť

medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie.
Najspornejšou otázkou prejednávanej veci bolo to, či zo strany žalovanej došlo k porušeniu právnej
povinnosti, ktorá jej bola uložená rozhodnutím súdu na základe predbežného opatrenia nariadeného
Krajským súdom v Prešove uznesením zo dňa 04.03.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
21.03.2014 (sp.zn. 5CoP/5/2014). Na základe tohto rozhodnutia bol upravený styk žalobcu s maloletou

A. D. B., nar. XX.XX.XXXX, bez prítomnosti matky s tým, že otec si prevezme maloletú pred bydliskom
matky a na tom istom mieste dieťa odovzdá, pričom matka dieťa na styk riadne pripraví. Na základe
tohto rozhodnutia mal byť styk realizovaný v dňoch 04. až 06.04.2014, pričom žalovaná SMS správou
a emailom dňa 02.04.2014 vo večerných hodinách žalobcovi oznámila, že styk nie je možné realizovať,pretože dcéra je chorá. Z obsahu spisu nie je zrejmé, či v tom čase už žalobca cestoval na Slovensko,
keďže dňa 03.04.2014 už osobne navštívil lekárku maloletej a konzultoval jej zdravotný stav.
V súvislosti s posúdením skutočnosti, či v danom prípade nebolo možné objektívne realizovať styk

zdôvoduohrozeniazdraviamaloletej,resp.čisajednalozostranyžalovanejourčitúobštrukciu,odvolací
súd odkazuje na svoje rozhodnutie zo dňa 26.11.2020 (bod 15. odôvodnenia), z ktorého vyplýva, že
ochorenie maloletej nebolo natoľko vážne, aby sa styk otca s maloletou nemohol realizovať.
Odvolací súd v tejto súvislosti ešte dopĺňa, že z lekárskej správy D. F. K. zo dňa 02.04.2014 vyplýva,
že sa u dieťaťa skutočne nejednalo o vážnu chorobu, o čom svedčí napr. aj to, že nebola potrebná

antibiotická liečba a taktiež ani následná kontrola, ktorá bola odporúčaná iba pri zhoršení zdravotného
stavu, k čomu ale nedošlo. Matka maloletej sa v tejto súvislosti vyjadrila, že za takéhoto stavu nebolo
vhodné, aby dieťa cestovalo, k čomu odvolací súd uvádza, že v danej situácii rodičia mohli túto okolnosť
riešiť napr. aj tak, že dieťa by celý víkend ostalo u otca, bez toho, aby ho v piatok večer priviezol späť k
matke a v sobotu ráno opäť zobral, resp. v prípade akejkoľvek komplikácie, pri vzdialenosti obcí L. A. G.
(33,7 km), nebol problém dieťa priviesť aj skôr.

Obsahom spisu je taktiež listina vystavená D. F. K. označená ako výmenný list – poukaz, na ktorom
je uvedené, že „Zdravotný stav dieťaťa si vyžaduje domáce liečenie a starostlivosť matky“. Toto
vyjadrenie nie je súčasťou riadnej lekárskej správy, kde sú uvedené symptómy a objektívny nález, ako
aj odporúčanie lekárky na starostlivosť o dieťa v domácom prostredí s tým, že návšteva materskej
školy, cestovanie a návštevy vzhľadom na možné zhoršenie zdravotného stavu dieťaťa nie sú vhodné,

ale jedná sa o samostatne vystavený doklad, ktorý odvolací súd považuje za zvláštny s poukazom na
skutočnosť, že práva a povinnosti rodičov sú rovnocenné a pokiaľ je dieťa choré, tak to samozrejme
automaticky neznamená, že sa o neho má výlučne starať iba matka, a že sa o neho nemôže starať
otec, resp. aj iná osoba.
Odvolací súd teda nerealizáciu styku žalobcu s jeho dcérou v mesiaci apríl r. 2014 na základe súdneho

rozhodnutia považoval, rovnako ako súd prvej inštancie, za porušenie právnej povinnosti, ktorá bola
žalovanej uložená na základe súdneho rozhodnutia.

39. V súvislosti s nerealizáciou styku v mesiacoch jún a júl r. 2014 odvolací súd poukazuje na to,
že tvrdenia, ktoré mala uviesť samotná trojročná dcéra strán sporu, sa skutočne javia ako málo

pravdepodobné, teda napr. že maloletá nechce počuť slovo „Habura“. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie správne poukázal na to, že za relevantný dôkaz je potrebné považovať znalecký posudok
znalkyne M. C. L. zo dňa 16.07.2014, z ktorého okrem iného vyplynulo, že žalovaná je citovo negatívne
naladená voči žalobcovi, pripisuje mu vinu za rozpad manželstva a nezrelým, nedospelým spôsobom
rieši jeho styk s maloletou, pričom jej správanie je v rozpore so záujmom dieťaťa. Znalkyňa napr. uviedla

aj to, že keď maloletá počas vyšetrenia zbadala otca, hneď sa rozbehla k nemu, sadla mu na kolená
a začala s ním komunikovať, povedala, že už nie je chorá a chce s ním ísť na prechádzku.
Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s hodnotením listinných dôkazov, ktoré predložila žalovaná
(stanovisko M. R., M. H. a D. E.) súdom prvej inštancie. Tieto ani odvolací súd nepovažuje za dôkazy,
ktoré by spochybňovali znalecký posudok M. L., ktorá jediná vyšetrila oboch rodičov, ako aj dieťa, pričom

predložené stanoviská boli vypracované iba na základe informácií, ktoré poskytla výlučne žalovaná.

40. Žalovaná v odvolaní tvrdila, že v konaní predložila dôkazy ktoré potvrdzujú jej tvrdenia. Žalovaná,
ale nešpecifikovala aké konkrétne dôkazy má na mysli. Okrem lekárskej správy, ktorá bola citovaná a
hodnotená vyššie, súdu nepredložila žiadne konkrétne a relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali jej

tvrdenia.
Odvolací súd, napr. poznamenáva, že, okrem interpretácie žalovanej, v spise nie je žiaden dôkaz o tom,
aby sa dcéra strán sporu vyjadrila, že sa nechce stretávať s otcom resp. že nechce počuť slovo „L.“.
Žalovaná tiež uviedla, že podanie trestného oznámenia nepostačuje na preukázanie protiprávneho
konania, s čím sa odvolací súd samozrejme stotožňuje, teda, že iba samotné podanie trestného

oznámenia nepreukazuje, že žalovaná spáchala trestný čin, resp. konala protiprávne, avšak súd
prvej inštancie správne vyhodnotil ako predbežnú otázku, skutočnosť, že žalovaná porušila právnu
povinnosť vyplývajúcu zo súdneho rozhodnutia, keď žalobcovi, bez preukázania relevantného dôvodu,
neumožnilastyksichdcérou.Súdprvejinštancieneuveriltvrdeniamžalovanejazároveňuviedolzakých
konkrétnych dôvodov.

V súvislosti s vycestovaním žalobcu na styk od 04.04. do 06.04.2014 odvolací súd poukazuje na to, že
pokiaľ by bolo objektívne a náležite preukázané, že styk s maloletou sa nemohol realizovať z dôvodu jej
vážneho zdravotného stavu, tak by samozrejme nejednalo o porušenie právnej povinnosti a žalobca by
nemal z titulu tohto nerealizovaného styku nárok na náhradu škody.Odvolací súd teda aj nerealizáciu styku žalobcu s jeho dcérou v mesiacoch jún, júl r. 2014 na základe
súdneho rozhodnutia považoval, rovnako ako súd prvej inštancie, za porušenie právnej povinnosti, ktorá
bola žalovanej uložená na základe súdneho rozhodnutia.

41. Žalovaná napr. namietala aj to, že otec dieťaťa sa nedostavoval na styk od januára r. 2014. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že až na základe predbežného opatrenia vydaného Krajským
súdom v Prešove dňa 04.03.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.03.2014, bol upravený styk
maloletej so žalobcom, ktorého sa žalobca domáhal v mesiaci apríl r. 2014, resp. v mesiacoch jún a júl

r. 2014.

42.PokiaľžalovanácitovalazkonaniavedenéhoKrajskýmsúdomvPrešovepodsp.zn.21CoE/68/2018,
tak odvolací súd poukazuje na to, že sa jedná o rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 29.01.2019,
ktoré sa nepochybne netýka obdobia, ktoré je predmetom tohto konania, pričom súd prvej inštancie
v citovanom konaní poukázal napr. aj na to, že zamietnutie návrhu na výkon rozhodnutia nevytvára

prekážku na podanie nového návrhu za predpokladu, že rozpory medzi účastníkmi budú pokračovať a
jediným riešením bude len nariadenie výkonu rozhodnutia.

43. Žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie, po zistení, že vyšetrovacie spisy, na základe, ktorých
žiadala doplniť dokazovanie, boli skartované, uviedol iba túto skutočnosť o ich skartácii. Odvolací súd k

tomu uvádza, že vzhľadom na skartáciu týchto spisov samozrejme nebolo objektívne nemožné vykonať
tieto dôkazy. Žalovaná pritom v podstate ani neuviedla, aké konkrétne skutočnosti z týchto spisov majú
vyplývať,pričomsadádôvodnepredpokladať,žepísomnostiztýchtospisovbolidoručovanéajsamotnej
žalovanej, preto ich mohla predložiť a hlavne minimálne tvrdiť aké konkrétne skutočnosti chce týmito
spismi preukázať.

44. Žalovaná taktiež namietala, že žalovaný aj keď si účtoval náklady za cestu z mesta B. (Rakúsko) do
obce G. (Slovensko), tak najprv cestoval do obce L., pričom necestoval iba za účelom styku s maloletou,
ale mal aj iné aktivity, navštevoval aj svojich rodinných príslušníkov. Odvolací súd k tomu uvádza, že
je úplne bez právneho významu, či žalobca pricestoval najprv do obce L., kde bývajú jeho rodičia a až

následne išiel do obce G., alebo či tam prišiel priamo. Taktiež je logické, že pokiaľ žalobca vycestoval za
účelom stretnutia sa so svojou dcérou, tak si mohol naplánovať aj iné návštevy, resp. aktivity a v tomto
ohľade sú tieto skutočnosti taktiež právne irelevantné pre posúdenie nároku žalobcu, ktorý si okrem
uplatneného nároku, neuplatnil žiadne nároky z titulu inej cesty. Podstatné je, že žalobca v konaní
preukázal, že za účelom stretnutia sa so svojou dcérou vycestoval z miesta svojho bydliska, že si

za týmto účelom zobral dovolenku, a že sa aktívne domáhal stretnutia so svojou dcérou, čo mu bolo
žalovanou znemožnené.
Akoužodvolacísúdkonštatoval,žalobcapreukázal,žezaúčelomstretnutiasosvojoudcérouvycestoval
z miesta, kde v súčasnosti býva a pracuje, a že cestoval svojim motorovým vozidlom, čím mu vznikli
náklady a tieto si uplatnil ako náhradu škody. Súd prvej inštancie mal preto správne preukázané, že

v súvislosti s nerealizovaným stykom žalobcu so svojou dcérou mu vznikla škoda, pričom súd prvej
inštancie priznal žalobcovi jednak náklady na pohonné hmoty (nafta), ako aj základnú náhradu za
použitie motorového vozidla podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách (súd prvej inštancie
uviedol, že výšku náhrady škody priznal podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.).

45. Odvolací súd sa ale nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie týkajúcim sa posúdenia výšky
náhrady škody, nakoľko v danom prípade sa nejednalo o žiaden pracovnoprávny nárok, ani o náhradu
advokáta v súvislosti s poskytnutím právnych služieb, a preto v danom prípade akceptoval ako náhradu
škody iba náklady na vynaložené pohonné hmoty (PHM) a nie základnú náhradu za použitie motorového
vozidla pri pracovných cestách, resp. náhradách advokátov pri poskytnutí právnych služieb. Odvolací

súd má za to, že za škodu je v danom prípade potrebné považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
žalobcu, pričom v danom prípade to boli iba preukázané náklady na nákup pohonných hmôt (PHM), a nie
nejaké ďalšie náklady, pričom na daný vzťah z hľadiska posúdenia náhrady škody nie je možné aplikovať
zákon o cestovných náhradách. Pokiaľ žalobca nepreukázal nákup PHM predložením konkrétnych
dokladov o ich nákupe v uvedenom období, tak výška škody je nepochybne určiteľná na základe údajov

štatistického úradu o výške cien PHM v danom období, preto súd vychádzal z týchto údajov.
Žalovaná v súvislosti s výškou škody poukázala aj na to, že nesúhlasí so sumou za jeden liter nafty,
tak ako si ju uplatnil žalobca. Uviedla, že cena PHM v Rakúsku bola iná ako na Slovensku, pričom ale
bližšie nešpecifikovala, či sa má jednať o vyššiu resp. nižšiu cenu a v tejto súvislosti jednak neuviedlažiadne konkrétne skutkové tvrdenia a ani nepredložila žiadne dôkazy. Odvolací súd preto rovnako ako
súd prvej inštancie nemal pochybnosti o existencii škody a jej výške.
Taktiež bola v konaní nepochybne preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti

a vzniknutou škodou, pretože tým, že žalobkyňa porušila svoju právnu povinnosť a neumožnila žalobcovi
styk s ich maloletou dcérou, došlo v jeho majetkovej sfére k vzniku škody z toho titulu, že vycestoval
zmiestasvojhobydliskadomiestabydliskamaloletej,avšakstykmunebolumožnený,čímdošlokvzniku
škody, keďže vynaložil náklady na cestu a styk mu nebol umožnený.
Rovnako súd prvej inštancie správne konštatoval, že zavinenie žalovanej je dané minimálne vo forme

nevedomej nedbanlivosti, nakoľko, žalovaná aj keď nevedela, že takýmto svojim konaním môže porušiť
právnu povinnosť, tak vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery, tak vedieť mala a mohla.

46. Keďže odvolací súd mal, rovnako ako súd prvej inštancie, za preukázané splnenie všetkých
predpokladov zodpovednosti za škodu, priznal žalobcovi náhradu škody z titulu vynaložených nákladov
na pohonné hmoty za cestu motorových vozidlom pri spotrebe 7 litrov na 100 km, čo pri cene nafty

zistenej Štatistickým úradom SR za mesiac apríl 2014 vo výške 1,336 eur za liter predstavuje 108,11 eur
(1 156 km x 7 litrov x 1,336 / 100 = 108,11 eur x 2 (spiatočná cesta) = 216,22). Cena nafty v mesiaci jún
bola 1,357 za liter nafty, čo pri danom výpočte predstavuje za jednu cestu 109,81 x 2 = 219,62 eur. Pri
cene nafty za mesiac júl vo výške 1,356 za 1 liter predstavuje cena za jednu cestu 109,73 x 2 = 219,46.
Spolu teda náhrada škody predstavuje 655,30 eur.

47. Žalovaná taktiež namietala premlčanie uplatneného nároku v časti náhrady škody za mesiac apríl
r. 2014, pričom uviedla, že už 02.04.2014 mal žalobca vedomosť o tom, že styk sa nebude realizovať
a žalobca, podľa jej názoru, cestoval z Rakúska na Slovensko už 02.04.2014 a žalobu podal až dňa
04.04.2016. K tomu odvolací súd uvádza, že na základe súdneho rozhodnutia mal žalobca upravený

styk v mesiaci apríl r.2014 počas prvého víkendu v mesiaci, t.j. od 04.04. (piatok) a s poukazom
na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka, až nasledujúcim dňom, t.j. 05.04.2014 začala plynúť
dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody, pričom žaloba bola podaná súdu
dňa 04.04.2016, preto bol tento nárok uplatnený včas.
Z obsahu spisu je taktiež nepochybné, že žalovanej bola spolu s platobným rozkazom doručená aj

žaloba v tejto veci, a to dňa 13.05.2016, preto sa žalovaná mohla dostať do omeškania s náhradou škody
najskôr dňa 14.05.2016, pričom žalobca si uplatnil príslušenstvo (zákonný úrok z omeškania k tejto
sume)podanímsúdudoručenýmdňa06.06.2016,tedapríslušenstvoktejtopohľadávkesiuplatniltaktiež
v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106 Občianskeho zákonníka, a teda
ani príslušenstvo tejto pohľadávky nie je premlčané.

48. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v časti o zaplatenie istiny s príslušenstvom, tak ako je to uvedené vo výroku I. tohto rozsudku
a v prevyšujúcej časti rozsudok podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol (II. výrok). Odvolací súd
nezistil naplnenie odvolacích dôvodov namietaných žalovanou, teda žiadnu inú vadu, ktorá by mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonanie navrhnutých dôkazov, ani to, aby súd na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Jediným odvolacím dôvodom,
ktorý bol naplnený, bolo čiastočne nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa určenia výšky náhrady
škody, tak ako to odvolací súd uviedol vyššie a na základe čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil.

49. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP, s použitím § 262 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 CSP, pričom žalobca bol úspešný, čo do základu svojho nároku, pričom rozhodnutie o výške
v danom prípade záviselo od úvahy súdu, a aj keď sa žalobca mohol domnievať, že mu patrí náhrada
škody podľa zákona o cestovných náhradách, ktorá má pozostávať nielen z nákladov na pohonné hmoty,

ale aj zo základnej náhrady za použitie motorového vozidla, tak odvolací súd sa s takýmto určením
náhrady škody nestotožnil a má za to, že ním určená výška náhrady škody zodpovedá zároveň zásade
spravodlivého usporiadania sporu (čl. 2 základných princípov CSP), avšak vzhľadom na to, že žalobca
bol úspešný, čo do základu, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu
100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti tohto

rozhodnutia uznesením, ktoré vydá súdny úradník (základom pre výpočet trov konania bude súdom
priznaný nárok).

50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).