Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, February 5, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/187/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021201123
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201123.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M.

a členov senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Kataríny Kučerákovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: A. B., trvale bytom: C. XX, XXX XX B. D., dátum narodenia: XX.XX.XXXX,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Rosina, s.r.o., so sídlom Kukučínova 20, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 47 246 731, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SL-
OLVS-2021/003364 zo dňa 10.06.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalobca žiadosťou o sprístupnenie zo dňa 24.03.2021 (ďalej len „žiadosť“) požiadal podľa zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o slobode informácií“)

Úrad inšpekčnej služby ako povinnú osobu o sprístupnenie informácie, a to konkrétne konečného
právoplatného rozhodnutia v trestnej veci týkajúcej sa trestného činu „zneužívania právomoci verejného
činiteľa“, ktorého skutku sa mal dopustiť E. B., bývalý riaditeľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru
(ďalej len „OR PZ“) Vranov nad Topľou.

2. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, kancelária ministra vnútra Slovenskej republiky, tlačový
odbor (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydalo rozhodnutie č. KM-TO-2021/002085-004 zo dňa

06.04.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žiadosti nevyhovelo. Prvostupňový orgán
ako povinná osoba nevyhovela žiadosti z dôvodu, že požadované informácie nie je možné sprístupniť
z obmedzujúcich dôvodov sprístupnenia údajov predvídaných v § 9 ods. 1 a 2 Zákona o slobode
informácií – ochrana osobnosti, súkromia a osobných údajov.

3. Prvostupňový orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na § 9 ods. 1 a ods. 2
Zákonaoslobodeinformácií,akoajna§2zákonač.18/2018Z.z.oochraneosobnýchúdajovaozmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane osobných
údajov“), pričom uviedol, že Zákon o ochrane osobných údajov neupravuje konkrétny konečný zoznam
údajov, ktoré sú považované za osobné údaje. Poskytuje tzv. demonštratívny výpočet charakteristík
určujúcich fyzickú osobu. Definícia osobných údajov nevyžaduje, aby sa jednalo o konkrétnu identitufyzickej osoby, ale postačuje, aby za splnenia daných charakteristík bola osoba identifikovateľná.
Identifikácia sa realizuje prostredníctvom konkrétnych charakteristických znakov, t. j. identifikátorov,
ktoré možno priradiť ku konkrétnej fyzickej osobe. Miera, do akej sú určité identifikátory postačujúce pre

dosiahnutie identifikácie konkrétnej fyzickej osoby závisí od komplexného posúdenia dostupných údajov
v ich vzájomnej súvislosti a konkrétnej situácie. Fyzická osoba sa považuje za určenú, keď na základe
dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná a odlíšená od ostatných osôb. Prvostupňový orgán
súčasne poukázal aj na ochranu osobnosti a súkromia fyzickej osoby upravenej v zákone č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

4. Prvostupňový orgán konštatoval, že údaje uvedené v jednotlivých registračných systémoch vedených
Policajným zborom Slovenskej republiky možno považovať za také charakteristiky, ktoré robia v nich
uvedené osoby určitými, a teda je možné na základe ustanovení Zákona o ochrane osobných údajov
bez pochybností považovať tieto údaje za osobné údaje. Súčasne sa tieto údaje dotýkajú súkromia
a osobnosti fyzickej osoby, keďže sa v príslušných informačných systémoch evidujú dotknuté osoby

vzhľadom na ich postavenie v prebiehajúcom trestnom konaní, preto ich sprístupnenie podlieha
obmedzeniu sprístupnenia a sprístupniť ich je možné len na základe predchádzajúceho písomného
súhlasu dotknutej osoby, pretože by sprístupnenie takýchto údajov mohlo zasiahnuť do osobnostných
práv fyzickej osoby.

5. Prvostupňový orgán uviedol, že žalobca žiadal o sprístupnenie informácií – konečné právoplatné
rozhodnutie v trestnej veci vedenej voči E. B., bývalému riaditeľovi OR PZ vo Vranove nad Topľou
a povinná osoba šetrením dospela k záveru, že požadované informácie v spojitosti s identifikovanými
osobnými údajmi uvedenými v žiadosti tvorili psychickú, ako aj sociálnu identitu dotknutej osoby, ktoré
boli na účely žiadosti minimálne určiteľné, preto požívajú osobitnú ochranu pred sprístupňovaním –

v súlade s § 9 ods. 2 Zákona o slobode informácií. Povinná osoba ďalej vyhodnotila žiadosť ako
informácie, na ktoré sa vzťahuje právo na ochranu osobných údajov podľa Zákona o ochrane osobných
údajov, ako aj právo na ochranu osobnosti.

6. Prvostupňový orgán ako povinná osoba vzal do úvahy ochranu súkromia dotknutej osoby, ktorej sa

žiadosť týkala, pretože aj samotné konštatovanie, či je voči niekomu vedené trestné konanie, resp.
nie je voči niekomu vedené trestné konania, je zásahom do súkromia a osobnosti dotknutej osoby
a sprístupnenie takýchto informácií nie je možné bez predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej
osoby. Z predmetnej žiadosti nevyplynulo, že by dotknutá osoba dala predchádzajúci písomný súhlas
na sprístupnenie informácií tak, ako to vyplýva z § 9 ods. 1 a 2 Zákona o slobode informácií a žiadateľ

nijakým spôsobom nepreukázal udelenie predchádzajúceho písomného súhlasu so sprístupnením
požadovaných informácií. Z dôvodu absencie tohto súhlasu nebolo možné požadované informácie
sprístupniť. Prvostupňový orgán uviedol, že ak by disponoval týmto súhlasom, prihliadol by naň.
Vzhľadom na uvedené a s odkazom na § 9 ods. 1 a 2 Zákona o slobode informácií prvostupňový orgán
žiadosti nevyhovel.

7. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad zo dňa 28.04.2021, v ktorom uviedol,
že žiadal o sprístupnenie konečného právoplatného rozhodnutia v trestnej veci E. B. a nežiadal
o sprístupnenie informácií, ktoré sa týkali ochrany osobnosti a osobnostných údajov, ale o konečné,
právoplatné rozhodnutie. Následne poukázal na ním vybranú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky, z ktorej vyplynulo, že za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy
nemožno u verejného činiteľa (teda aj príslušníka policajného zboru) považovať výkon jeho zákonom
upravenej služobnej právomoci na verejnosti. V prípade výkonu verejného činiteľa tak musia si byť tieto
osoby vedomé toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na
informácie zo strany verejnosti.

8. Následne uviedol, že informácie bolo potrebné anonymizovať tak, aby údaje nebolo možné priradiť
k dotknutej osobe, ktorej sa údaje týkajú. Vykonáva sa to tak, že údaje, ktorým je osoba určená alebo
určiteľná sa znečitateľnia. Bolo tak zrejmé, že jestvovala zákonná možnosť ako sprístupniť požadované
informácie a zároveň nesprístupniť osobné údaje osôb, ktorých sa týkajú.

II.
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia9. Na podklade podaného rozkladu vydal žalovaný rozhodnutie č. SL-OLVS-2021/003364 zo dňa
10.06.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým zamietol rozklad a prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. Žalovaný ako vecne príslušný odvolací orgán preskúmal prvostupňové rozhodnutie, ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo a nezistil žiadne dôvody, ktoré by opodstatňovali zmenu alebo zrušenie
prvostupňového rozhodnutia.

10. Žalovaný uviedol, že Zákon o ochrane osobných údajov neupravuje konečný zoznam údajov, ktoré
sú považované za osobné údaje, ale poskytuje demonštratívny výpočet charakteristík určujúcich fyzickú

osobu. Miera, do akej sú určité indikátory dostačujúce pre dosiahnutie identifikácie určitej fyzickej osoby
závisí od komplexného posúdenia dostupných údajov v ich vzájomnej súvislosti a konkrétnej situácie.
Fyzická osoba sa považuje za určenú, keď na základe dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná
a odlíšená od ostatných osôb, čo bolo v tomto prípade splnené, pretože žalobca dotknutá osobu označil
menom a priezviskom a dokonca aj funkciou, ktorú zastával v minulosti. Žalovaný uviedol, že daný
výklad má oporu v európskom práve, ako aj v judikatúre súdov Slovenskej republiky, ktoré za osobné

údaje považujú akékoľvek informácie súvisiace s jednotlivcom a akýmkoľvek druhom činnosti, ktorou sa
jednotlivec zaoberá, a teda chápu ochranu osobných údajov v širšom zmysle. Žalovaný zopakoval, že to,
že žalobca v žiadosti uviedol meno, priezvisko a minulé služobné zaradenie dotknutej osoby znamená,
že dotknutá osoba bola nepochybne a jednoznačne stotožniteľná zo strany žalobcu jej osobnými údajmi,
ku ktorým je prístup obmedzený.

11. K časti rozkladu, v ktorom žalobca uviedol, že osoby vymenované v § 9 ods. 3 Zákona o slobode
informácií musia v záujme kontroly verejnosť strpieť určitý zásah žalovaný uviedol, že dané je pravdou,
avšak tento zásah do súkromnej sféry je len v taxatívne vymedzenom rozsahu. Žalobca však požadoval
informácie, ktoré nepatria medzi informácie, ktoré by pri týchto osobách podľa § 9 ods. 3 Zákona

o slobode informácií bolo možné sprístupniť. V prípade policajta možno sprístupniť meno, priezvisko,
hodnosť a funkciu, avšak len pri priamom výkone služby, resp. plnení služobnej úlohy, ktorou policajt
zasiahol do súkromnej sféry inej osoby. Informáciu o trestnom konaní voči konkrétnej osobe však
nemožno považovať za situáciu, pri ktorej bolo priamo zasiahnuté do súkromnej sféry inej osoby v rámci
služobnej činnosti, preto v danom prípade nešlo o osobitný prípad, ktorý by bolo potrebné posudzovať

a prihliadať naň.

12. Žalovaný dospel k záveru, že povinná osoba nie je oprávnená na základe jednotlivých žiadostí
o informáciu vyhľadávať a získavať v informačných systémoch údaje o možných trestných konaniach
fyzických osôb označených v žiadostiach, pretože dané by znamenalo neoprávnené narušenie

súkromia, osobnostnej a sociálnej sféry dotknutých osôb. V predmetnom prípade by už len samotná
lustrácia v informačných systémoch povinnej osoby a konštatovanie, či je, resp. nie je voči niekomu
vedené trestné konania, bolo zásahom do súkromia a osobnosti dotknutej osoby. Z uvedeného tak
následne vyplynula aj nemožnosť sprístupnenia akýchkoľvek doplňujúcich informácií bez súhlasu
dotknutej osoby. Povinná osoba v čase vybavovania žiadosti nedisponovala písomným súhlasom

dotknutej osoby so sprístupnením jej osobných a iných údajov tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 1 a 2 Zákona
o slobode informácií a tento súhlas nepredložil ani žalobca. S odkazom na judikatúru žalovaný uviedol,
že povinné osoby nemajú povinnosť vyžadovať si na základe jednotlivých žiadostí súhlasy dotknutých
osôb na sprístupnenie informácií.

III.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

13. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 07.07.2021 (ďalej len „žaloba“),
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia

a ich zrušenia.

14. Žalobca s odkazom na § 11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobode informácií uviedol, že právo na
informácie nie je absolútne, ale je limitované jednak požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej
činnosti súdov alebo orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) v priebehu konania,

predovšetkým v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci, a jednak
nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti,
verejného zdravia a mravnosti a pod. Iná situácia je však v prípade rozhodnutí vo veci samej, t. j.
konečného rozhodnutia OČTK v danej veci. V takomto prípade nie je daný dôvod na obmedzenieprístupu k takémuto rozhodnutiu za podmienky, že nebudú obsahovať osobné údaje – s touto
požiadavkou korešponduje aj § 11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobode informácií.

15. Žalobca nežiadal sprístupniť osobné údaje, ale sám doslova zdôraznil, že informácie osobného
charakteru nežiadal nikdy sprístupniť. Žalobca uviedol, že orgány verejnej správy nekonali v súlade s
§ 11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobode informácií, pretože dané ustanovenie priamo založilo žalobcovi
nárok na poskytnutie informácie vo forme konečného právoplatného rozhodnutia OČTK, a teda toto
ustanovenie bolo porušené. Žalobca uviedol, že nežiadal informácie týkajúce sa ochrany osobnosti,

súkromia a osobných údajov, a preto mu nebolo zrejmé, ako k danému záveru žalovaný dospel.

16.Žalobcamásúčasnezato,žezáveržalovanéhootom,žepovinnáosobaniejeoprávnenánazáklade
jednotlivých žiadostí vyhľadávať a získavať údaje z dôvodu narušenia súkromia a samotná lustrácia je
zásahom do súkromia, je v rozpore s § 3 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobode informácií,
pretože akékoľvek sprístupnenie informácií zo strany ktorejkoľvek povinnej osoby je priamo spojené

s istou formou „vyhľadávania“ v konkrétnej príslušnej databáze. Žalobca uviedol, že je verejne známe,
žesúdyvtzv.živýchveciachsprístupňujúväzobnérozhodnutia,ktorýmisarozhodujeokonkrétnejosobe
a v prípade, ak žalobca nepozná spisovú značku, musí uviesť aspoň meno a priezvisko osoby.

17. K odkazu žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. 6Sžo/250/2008 žalobca

uviedol, že dané rozhodnutie je neaplikovateľné, pretože uvedené rozhodnutie sa týka situácie, kedy
žalobca priamo požadoval o sprístupnenie informácií o súkromí, resp. osobných údajov. Žalobca však
takéto údaje nežiadal. Žalobca požadoval jediné konkrétne rozhodnutie, pričom zdôraznil, že nemá
záujem o osobné údaje osoby, ktorej sa rozhodnutie týkalo. Orgány verejnej správy boli povinné
dane rozhodnutie žalobcovi sprístupniť v upravenej forme, t. j. bez identifikačných údajov, teda bez

uvedenia rodného čísla, dátumu narodenia a osobného čísla. Za stavu, kedy sa požadované údaje
netýkali súkromia osoby verejného záujmu, nebol žiadny dôvod nesprístupnenia žalobcom požadovanej
informácie, v upravenej forme.

IV.

Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie podania účastníkov konania

18. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 20.10.2021 (ďalej len „vyjadrenie“), ktorom zhrnul
skutkový stav, obsah žaloby a následne uviedol svoje stanovisko k veci.

19. Žalovaný uviedol, že Zákon o ochrane osobných údajov neupravuje konečný zoznam údajov, ktoré
sú považované za osobné údaje, ale poskytuje demonštratívny výpočet charakteristík určujúcich fyzickú
osobu. Miera, do akej sú určité indikátory dostačujúce pre dosiahnutie identifikácie určitej fyzickej osoby
závisí od komplexného posúdenia dostupných údajov v ich vzájomnej súvislosti a konkrétnej situácie.

Fyzická osoba sa považuje za určenú, keď na základe dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná
a odlíšená od ostatných osôb.

20. Žalovaný uviedol, že tým, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií – konečné právoplatné
rozhodnutie v trestnej veci voči E. B. (bývalý riaditeľ OR PZ Vranov nad Topľou), povinná osoba

dospela k záveru, že požadované informácie v spojitosti s identifikovateľnými osobnými údajmi
uvedenými v žiadosti tvoria psychickú, ako aj sociálnu identitu dotknutej osoby, ktoré boli na účely
žiadosti minimálne určiteľné, preto požívali osobitnú ochranu pred sprístupňovaním. Súčasne uviedol,
že samotné konštatovanie, či je voči niekomu vedené trestné konanie, resp. či nie je, je zásahom
do súkromia a osobnosti dotknutej osoby a sprístupnenie takýchto informácií nie je možné bez

predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby, ktorej súhlas v danom prípade daný nebol.

21. Následne žalovaný konštatoval, že každá žiadosť sa posudzuje individuálne, pričom nemožno
striktne konštatovať, že povinná osoba mala aplikovať izolovane len § 11 ods. 1 písm. d) Zákona
o slobode informácií, a to z dôvodu, že predmetom žiadosti bolo konečné právoplatné rozhodnutie

v trestnej veci. V konkrétnom prípade žalobca v žiadosti uviedol meno, priezvisko a minulé zaradenie
dotknutej osoby, ktorá tak bola stotožniteľná zo strany žalobcu. Žalobcom požadovaný dokument ako
celok zasahoval do súkromia a osobnosti označenej fyzickej osoby, preto požíva osobitnú ochranu pred
sprístupňovaním.22. Žalovaný dospel k záveru, že povinná osoba nie je oprávnená na základe jednotlivých žiadostí
o informáciu vyhľadávať a získavať v informačných systémoch údaje o možných trestných konaniach

fyzických osôb označených v žiadostiach, pretože dané by znamenalo neoprávnené narušenie
súkromia, osobnostnej a sociálnej sféry dotknutých osôb. V predmetnom prípade by už len samotná
lustrácia v informačných systémoch povinnej osoby a konštatovanie, či je, resp. nie je voči niekomu
vedené trestné konanie, bolo zásahom do súkromia a osobnosti dotknutej osoby. Z uvedeného tak
následne vyplynula aj nemožnosť sprístupnenia akýchkoľvek doplňujúcich informácií bez súhlasu

dotknutej osoby.

23. Žalobca podľa žalovaného požadoval informácie, ktoré nepatria medzi informácie, ktoré pri týchto
osobách podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobode informácií možno sprístupniť. Súčasne uviedol, že Zákon
o slobode informácií nezakladá absolútne právo na informácie, ale v § 8 až 11 upravuje v záujme
zachovania proporcionality medzi záujmom verejnosti a potrebou chrániť určité údaje a individuálne

práva také prípady, kedy nie je možné požadovanú informáciu sprístupniť alebo je jej sprístupnenie
potrebné obmedziť. Na podklade uvedeného navrhol žalobu zamietnuť.

24. K vyjadreniu žalovaného zaslal žalobca repliku zo dňa 28.10.2021, v rámci ktorej zotrval na svojej
žalobnej argumentácii. Duplikou zo dňa 19.01.2024 žalovaný taktiež zotrval na svojej predchádzajúcej

argumentácii.

25. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.

V.

Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

26. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd
v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského

súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa
predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce
Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec
náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-6S/187/2021.

27. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou
napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako
vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a s odkazom na § 190 zákona č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) žalobu zamietol.

28. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl.
SSP na deň 05.02.2025, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za
splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP. Na pojednávaní predstúpil právny zástupca
žalobcu, ktorý zotrval na podanej žalobe.

29. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie
je dotknuté.

30. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

31. Podľa § 3 Zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné
osoby k dispozícii.

32. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia
fyzickejosoby,písomnostiosobnejpovahy,podobizne,obrazovésnímkyaobrazovéazvukovézáznamy
týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak toustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá
osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie
sú dotknuté.

33. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o slobode informácií, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú
spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba
sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu
dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej

zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba.

34. Úlohou správneho súdu bolo, na podklade uplatnených žalobných bodov, preskúmať napadnuté
rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, pričom s odkazom na viazanosť rozsahom a dôvodmi žaloby
sa správny súd zameral na vyhodnotenie, či orgány verejnej správy postupovali v súlade so Zákonom
o slobode informácií, ak žalobcovi odmietli sprístupniť požadované informácie.

35. Správny súd prvotne poukazuje na to, že právo na informácie predstavuje jeden zo základných
pilierov demokratického a právneho štátu. Ústavné právo vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie,
prostredníctvom ktorého je možné výkon verejnej moci podrobiť verejnej kontrole, je právom patriacim
každému jednotlivcovi. Orgány verejnej moci a ďalšie Zákonom o slobode informácií vymedzené

subjekty (ďalej len „povinná osoba“) majú povinnosť sprístupňovať informácie za podmienok a
spôsobom, ktorý ustanovuje Zákon o slobode informácií. Pokiaľ je povinnej osobe doručená žiadosť o
sprístupnenie informácií podľa Zákona o slobode informácií, v súlade so zásadou dobrej správy je jej
povinnosťou primárne vyvinúť úsilie, aby požadovanú informáciu našla a žiadateľovi ju poskytla (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/44/2015 zo dňa 25.01.2017). Je úlohou

povinnej osoby, ktorej bolo zákonom zverené informovanie verejnosti v čo najširšej možnej miere, aby
k tomuto účelu dokázala využiť všetky procesné nástroje, ktoré má k dispozícii. Povinná osoba teda má
byť profesionálom znalým práva, ktorý bude žiadateľa procesom sprístupňovania informácií sprevádzať
tak, aby mu bolo v maximálnej miere vyhovené. Zjednodušene povedané, povinná osoba má hľadať
spôsoby čo najširšieho vyhovenia podanej žiadosti o sprístupnenie informácií a nie dôvody, ako takejto

žiadosti nevyhovieť.

36. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje
právo na prijímanie informácií, t. j. získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla
byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných, spracovaná (nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28.07.2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok
štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v čl. 26 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať
informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Podľa
čl. 13 ods. 2 až 4 Ústavy Slovenskej republiky medze základných práv a slobôd možno upraviť za

podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa
musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď
podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky) alebo osobitných vzťahujúcich
sa na konkrétne práva a slobody. Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia

vzťahujúce sa na právo na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky obsahuje
podmienky obmedzenia pre slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemožno považovať
za absolútne vylúčenie možnosti jeho obmedzenia. Aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti
zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah
možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011).

37. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že
sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri
ktorých to ustanovuje zákon. Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych a

materiálnych podmienok. Formálnou podmienkou je explicitná zákonná úprava takého obmedzenia;
materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosti štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a nevyhnutnosť obmedzenia
v demokratickej spoločnosti. Rozsah obmedzenia práva na informácie v zmysle § 9 ods. 1 a 2 Zákonao slobode informácií, ktorý predstavuje výnimku zo sprístupňovania informácií a je obmedzením práva
na informácie podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné vykladať vždy reštriktívne.

38. Vyššie uvedené je v súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej je
nutné obmedzenia sprístupnenia informácií podľa § 8 až § 11 Zákona o slobode informácií vykladať aj v
kontexte § 12 Zákona o slobode informácií, z ktorého vyplýva materiálny charakter obmedzenia prístupu
k informáciám. Jeho obsahom je požiadavka, aby oprávnené obmedzenie práva na informácie bolo
uplatnené vždy, v čo najmenšom rozsahu, čím napĺňa a zároveň garantuje požiadavku minimalizácie

zásahu do základných práv a slobôd (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Sži//2009 zo dňa 03.11.2009, sp. zn. 7Sžik/2/2018 zo dňa 29.01.2020, sp. zn. 5Sžik/4/2019 zo dňa
02.06.2020, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 464/2010 zo dňa 10.11.2011).

39.Žalovanývposudzovanomprípadenesprístupneniekonečnéhoprávoplatnéhorozhodnutiavtrestnej
veci E. B. (bývalého riaditeľa OR PZ Vranov nad Topľou) podporil tvrdením, že požadované informácie

obsahujú osobné údaje podľa § 9 ods. 1 a 2 Zákona o slobode informácií a zároveň nejde o osobné
údaje, ktoré by mala povinná osoba povinnosť sprístupniť podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobode informácií.
Žalovaný uviedol, že požadovaná informácia nebola informáciou o označení príslušníka Policajného
zboru menom, priezviskom, hodnosťou a funkciou, teda nejednalo sa o informáciu ohľadom výkonu
služby,resp.plneniaslužobnejprísahy,ktoroupolicajtzasiaholdosúkromnejsféryinejosoby,alejednalo

sa o informáciu o trestnom konaní (resp. jednalo sa o trestný rozsudok) voči konkrétnej osobe, ktorú
nemožno považovať za situáciu, pri ktorej bolo priamo zasiahnuté do súkromnej sféry inej osoby v rámci
služobnej činnosti. Žalobca tak požadoval informáciu, v rámci ktorej uviedol označenie osoby, ktoré je
nezameniteľné s inou osobou a všetky údaje, ktoré by boli povinnou osobou poskytnuté na základe
žiadosti žalobcu by tak boli priamo spojiteľné s menovanou dotknutou osobou.

40. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorý opakovane uviedol, že: „žiadosť o informáciu nesmie svojim obsahom smerovať ku konkrétnej
fyzickej osobe (inej ako žiadateľ) a nesmie byť prepojenie medzi informáciou a touto fyzickou osobou
identifikovanou v podanej žiadosti. Ide o obmedzenie podľa § 9 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobode

informácií. Ak by povinná osoba poskytla informácie k žiadosti, v ktorej je uvedená konkrétna fyzická
osoba, zároveň by tým potvrdzovala, že ide o informácie - údaje relevantné k tejto konkrétnej osobe.
Vzhľadom na uvedené žiadosť žalobcu o informáciu s údajom mena a priezviska konkrétnej fyzickej
osoby, ku ktorej sa informácia viaže nie je prípustná z dôvodu ochrany osobných údajov. Je potrebné
zdôrazniť, že vo všeobecnosti žiadateľ o sprístupnenie informácie v právnom režime podľa zákona č.

211/2000 Z. z. nie je v procesnom postavení účastníka konania o priestupku, a preto nemôže disponovať
údajmi ku konkrétnemu účastníkovi konania o priestupku. Pokiaľ bol žalobca poškodený priestupkom,
má právo nahliadnuť do priestupkového spisu za účelom ochrany svojich práv.“ (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžik/3/2019 zo dňa 17.10.2019, bod 11 a 12, obdobne rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/40/2014 zo dňa 28.01.2015).

41. Uvedené závery možno aplikovať aj na posudzovaný skutkový stav, v ktorom ide o sprístupnenie
konečného právoplatného rozhodnutia v trestnej veci Juraja Sabola (bývalého riaditeľa OR PZ Vranov
nad Topľou). Vychádzajúc z príslušnej právnej normy možno konštatovať, že trestné konanie (vo
všeobecnosti) je konaním, v ktorom sa rozhoduje o vine a treste osoby obvinenej (v neskoršom

štádiu obžalovanej), pričom odsúdenie takejto osoby sa deje prostredníctvom trestného rozsudku.
Ak aj žalobca disponoval informáciou o tom, že vo veci E. B. (bývalého riaditeľa OR PZ Vranov
nad Topľou) došlo k vydaniu konečného právoplatného rozhodnutia v jeho trestnej veci, hoc by aj
boli tieto informácie / dokumenty sprístupnené v anonymizovanej podobe, poskytli by žiadateľovi
informácie / údaje vzťahujúce sa ku konkrétnej fyzickej osobe – v predmetnom prípade E. B., bližšie

identifikovaného jeho bývalým zamestnaním. Nepriamo by zároveň poskytli informáciu, na podklade
akých skutočností bolo vedené trestné konanie, prípadne k akému záveru OČTK a súd dospeli, aké
dôkazy boli vykonávané, ako prebiehalo súdne konanie, či boli namietané porušenia aj potvrdené
a identifikované na základe podkladov obsiahnutých v trestnom spise a pod. Uvedený postup správnych
orgánov,ktorýmbyposkytlivyššieuvedenéúdaje,bybolvšakvrozpores§9ods.1a2Zákonaoslobode

informácií. Preto správne orgány nepochybili, ak odmietli sprístupniť požadované informácie.

42. Správny súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné poukázať na to, že v prípade, ak sú
predmetom žiadosti informácie, ktoré sa týkajú konkrétnych fyzických osôb, teda je zrejmé, že súňou dotknuté osobné údaje fyzických osôb, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.
3Sžik/3/2019 zo dňa 17.10.2019 a v rozsudku sp. zn. 3Sži/40/2014 zo dňa 28.01.2015 judikoval, že
žiadosť o informáciu nesmie svojim obsahom smerovať ku konkrétnej fyzickej osobe (inej ako žiadateľ)

a nesmie byť prepojenie medzi informáciou a touto fyzickou osobou identifikovanou v podanej žiadosti.
Ide o obmedzenie podľa § 9 ods. 1 Zákona o slobode informácií. Ak by povinná osoba poskytla
informácie k žiadosti, v ktorej je uvedená konkrétna fyzická osoba, zároveň by tým potvrdzovala,
že ide o informácie – údaje relevantné k tejto konkrétnej osobe. Vzhľadom na uvedené žiadosť
o informáciu s údajom mena a priezviska konkrétnej fyzickej osoby (dokonca s identifikáciou

posledného zamestnania), ku ktorej sa informácia viaže, nie je prípustná z dôvodu ochrany osobných
údajov. Je potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti žiadateľ o sprístupnenie v právnom režime podľa
Zákona o slobode informácií nie je v procesnom postavení účastníka trestného konania (resp. v inom
postavení, ako to predpokladajú príslušné právne predpisy), a preto nemôže disponovať údajmi ku
konkrétnej osobe v trestnom konaní. V prípade žiadosti žalobcu išlo práve o prípad, že žalobca
žiadal o poskytnutie konkrétneho trestného rozhodnutia (hoci v anonymizovanej verzii) vzťahujúce sa

ku konkrétnej fyzickej osobe. Teda pokiaľ by správne orgány vyhoveli žiadosti žalobcu a sprístupnili
by požadované trestné rozhodnutie konkrétnej fyzickej osoby v jeho anonymizovanej verzii, poskytli by
tak žiadateľovi informácie – údaje vzťahujúce sa ku konkrétnej fyzickej osobe a nepriamo by zároveň
poskytli informáciu, že voči žalobcom uvedenej konkrétnej fyzickej osobe bolo vedené trestné konanie
a že táto osoba bola právoplatne odsúdená. Uvedený postup správnych orgánov by bol však v rozpore

s ustanoveniami § 9 ods. 1 Zákona o slobode informácií, preto správne orgány posúdili vec správne,
keď nesprístupnili informácie žalobcovi na základe ním takýmto neprípustným spôsobom formulovanej
žiadosti o informácie.

43. Správny súd súčasne udáva, že „účelom ustanovenia § 9 zákona č. 211 /2000 Z. z. je chrániť

informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Právo na ochranu súkromia je právo
osoby rozhodnúť sa podľa vlastného uváženia, či, v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť
skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj
ochrana osobných údajov. Právo na súkromie však zahŕňa aj právo na ochranu informácií a skutočností,
ktoré sa celkom nedajú kvalifikovať ako osobné údaje. Právo na ochranu súkromia a prejavov osobnej

povahy je tiež aj súčasťou na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka“ (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Sžo/250/2008 zo dňa 25.11.2009). Správny súd v tejto
súvislosti zároveň upriamuje pozornosť aj na nevyhnutnosť starostlivého zváženia povahy žalobcom
požadovaných informácií v kontexte § 8 až § 11 Zákona o slobode informácií a či vo vzájomnej súvislosti
(v akejkoľvek kombinácii) by neboli neanonymizované údaje v nich uvedené spôsobilé priamo alebo

nepriamo identifikovať osobu, ktorej sa tieto údaje týkajú.

44. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že orgán verejnej správy s napadnutom
rozhodnutí jednoznačne a dostatočne vysvetlili dôvody nesprístupnenia požadovaných informácií.
Správnym orgánom boli relevantné právne normy vecne, logicky a právne správne interpretované

a aplikované. Pri posúdení povinnosti aplikovať zákonné obmedzenie možnosti sprístupnenia informácie
bol dodržaný princíp proporcionality a správny orgán vyvažoval, či je možné aspoň určité informácie
konkrétnej identifikovanej fyzickej osoby zverejniť. Správny súd neidentifikoval žiadne závažné
porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré by mali vplyv na zákonnosť napadnutého
opatrenia. Správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe riadne

zisteného skutkového stavu veci v rozsahu potrebnom na posúdenie žiadosti o poskytnutie informácií.

45. S poukazom na vyššie uvedené dôvody správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je
dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol.

46. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu
v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

47. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať
prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote
jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie
lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho
súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od doručenia

tohto rozhodnutia (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej
sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).