Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 11, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/119/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200751
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Rudinská

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019200751.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: Expedia
Lodging Partner Services Sarl, so sídlom Rue du 31-Décembre 40-42 et 44-46, 1207 Ženeva,
Švajčiarska konfederácia, právne zastúpený: WISE3 s.r.o., so sídlom Kalinčiakova 33A, 831 04
Bratislava, IČO: 36 868 604, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100605448/2019 zo dňa 11.03.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 100605448/2019 zo dňa 11.03.2019 a rozhodnutie

Daňového úradu Bratislava č. 102390088/2018 zo dňa 28.11.2018 a vec v r a c i a orgánu verejnej
správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) výzvou č. 176568/2018 zo dňa 27.03.2018 vyzval

žalobcu, aby si v lehote do 15 dní od doručenia tejto výzvy splnil svoju registračnú povinnosť vyplývajúcu
z § 49a ods. 5 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o dani z príjmov“) a predložil správcovi dane žiadosť o registráciu na predpísanom tlačive.

2. Keďže žalobca si svoju registračnú povinnosť v stanovenej lehote nesplnil, správca dane rozhodnutím
č. 102390088/2018 zo dňa 28.11.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 67 ods. 8 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) zaregistroval žalobcu z úradnej moci pre daň
z príjmov právnickej osoby. V odôvodnení tohto rozhodnutia správca dane poukázal na § 49a ods.
5 zákona o dani z príjmov ako aj na skutočnosť, že od 01.01.2018 nadobudla účinnosť pozmenená
definícia stálej prevádzkarne podľa § 16 ods. 2 zákona o dani z príjmov, a to v súvislosti so zavedením
definície digitálnej platformy na účely zákona o dani z príjmov. Zákonodarca pritom zároveň vymedzil aj
nový,stýmtosúvisiacizdrojpríjmupodliehajúcidanivyberanejzrážkoupodľa§43ods.2zákonaodaniz
príjmov. Správca dane ďalej konštatoval, že dňa 28.02.2018 bolo príslušnému správcovi dane doručené

podanie daňového subjektu BAD, s.r.o., ktoré sa týkalo splnenia oznamovacej povinnosti v zmysle §
49a ods. 8 zákona o dani z príjmov. Daňový subjekt BAD, s.r.o. v predmetnom podaní identifikoval
zahraničnú digitálnu platformu žalobcu. Pri následnom výkone miestneho zisťovania žalobca predložil
doklady za opakované služby sprostredkovania ubytovania. Žalobca bol na základe výsledkov zistenýchpri miestnom zisťovaní vyhodnotený ako subjekt spĺňajúci podmienky pre registráciu zahraničnej
digitálnej platformy na základe oznamovacej povinnosti podľa § 49a ods. 8 zákona o dani z príjmov.
Zvýsledkovmiestnehozisťovaniavyplývalzáver,ževpredmetnomprípadereálnedošlokopakovanému

sprostredkovaniuslužiebubytovanianaúzemíSlovenskejrepubliky,čobolorozhodujúcouskutočnosťou
pre posúdenie vzniku stálej prevádzkarne daňovníka umiestnenej na území Slovenskej republiky
v zmysle § 16 ods. 2 tretej vety zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2018.

3. O podanom odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím

č. 100605448/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný poukázal na novelizáciu zákona o dani
z príjmu vykonanú zákonom č. 344/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o
dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„novela“). Následne konštatoval, že daňová povinnosť vzniká primárne daňovníkovi s obmedzenou

daňovou povinnosťou, operátorovi digitálnej platformy, ktorý dosahuje príjem z činností vykonávaných
na území Slovenskej republiky, čo bolo v danom prípade splnené. V prípade, že si zahraniční operátori
digitálnych platforiem nesplnia povinnosť zaregistrovať v Slovenskej republike stálu prevádzkareň, a to
aj napriek doručeniu výzvy na splnenie tejto povinnosti v plnom rozsahu a v určenej lehote, správca dane
ich zaregistruje z úradnej moci postupom uvedeným v § 67 ods. 1 daňového poriadku. Správca dane

pristúpil k registrácii žalobcu z úradnej moci pre daň z príjmov právnickej osoby na základe porušenia
§ 49a ods. 5 zákona o dani z príjmov.

II.
Žaloba

4. Žalobca sa žalobou zo dňa 27.05.2019 domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia,
zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci na ďalšie
konanie správcovi dane a tiež priznania práva na náhradu trov konania.

5. Napadnuté rozhodnutie bolo nezákonné, pretože žalovaný sa žiadnym spôsobom nevyrovnal so
žiadnym z argumentov žalobcu uvedených v jeho odvolaní. V napadnutom rozhodnutí žalovaný
ani neuviedol žiadne relevantné dôvody pre svoje rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie preto bolo
nepreskúmateľné.

6. Žalobca explicitne odôvodnil už odvolanie tak, že správca dane neuplatnil ustanovenia čl. 5 Zmluvy
medzi Slovenskou republikou a Švajčiarskou konfederáciou o zamedzení dvojakého zdanenia v odbore
daní z príjmov a z majetku (ďalej len „Zmluva“), podľa ktorých v jeho prípade neboli splnené podmienky
pre vznik stálej prevádzkarne na území Slovenskej republiky, a to napriek tomu, že Zmluva mala
prednosť pred ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Žalovaný si ani nezabezpečil dostatočne

relevantné dôkazy o tom, že žalobcovi vznikla v Slovenskej republike stála prevádzkareň. Žalobca
si bol vedomý znenia § 16 ods. 2 zákona o dani z príjmov, avšak v odvolaní jednoznačne upozornil
na § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého medzinárodná zmluva, ktorá bola schválená,
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, mala prednosť pred zákonom o dani
z príjmov. V odvolaní žalobca trval na striktnej aplikácii Zmluvy, pričom uviedol aj dôvody, prečo mu

podľa Zmluvy nevznikla stála prevádzkareň v Slovenskej republike. S touto argumentáciou sa žalovaný
v napadnutom rozhodnutí vôbec nevyrovnal. Žalovaný navyše v napadnutom rozhodnutí Zmluvu ani
nespomenul. Žalovaný síce v napadnutom rozhodnutí okrajovo spomenul tzv. modelovú daňovú zmluvu
OECD, avšak ako to vyplývalo už z jej názvu, išlo iba o modelovú zmluvu. Na posúdenie skutkového
stavu v predmetnej veci bola relevantná len a jedine Zmluva.

7. Žalobca v odvolaní tiež uviedol, že správca dane síce získal prostredníctvom miestneho zisťovania
vykonaného Daňovým úradom Banská Bystrica u jeho zákazníka, spoločnosti BAD, s.r.o., ním
vystavené faktúry, ktoré však potvrdzovali len existenciu obchodných transakcií. Predmetné faktúry
nepredstavovalidostatočnéarelevantnédôkazyotom,žežalobcamalvSlovenskejrepublikeakúkoľvek

podstatu, ktorá spadala pod definíciu stálej prevádzkarne uvedenú v čl. 5 Zmluvy.

8. Miestne zisťovanie bolo v právnej veci žalobcu iniciované z dôvodu, že jeho zákazník, spoločnosť
BAD, s.r.o., podala správcovi dane oznámenie podľa § 49a ods. 8 zákona o dani z príjmov. V tejtosúvislosti žalobca v odvolaní zdôraznil, že ustanovenie § 49a ods. 8 zákona o dani z príjmov ukladalo
oznamovaciu povinnosť už pre prípady možného vzniku stálej prevádzkarne. Takéto oznámenie ale
automaticky neznamenalo, že k vzniku stálej prevádzkarne aj skutočne došlo. Oznámenie uskutočnené

spoločnosťou BAD, s.r.o. teda nemohlo samo osebe predstavovať relevantný dôkaz.

9. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí bez akéhokoľvek odôvodnenia iba uviedol, že „spoločnosť bola
na základe získaných výsledkov pri miestnom zisťovaní vyhodnotená ako spĺňajúca podmienky pre
registráciu zahraničnej digitálnej platformy na základe oznamovacej povinnosti podľa § 49a ods. 8

[ZoDP].“ Išlo presne o to isté tvrdenie, ako pôvodne uviedol správca dane v prvostupňovom rozhodnutí.

10. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevyrovnal s argumentami žalobcu o chýbajúcich
relevantných dôkazoch. Napadnuté rozhodnutie preto bolo nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm.
d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

11. Žalovaný pri hodnotení skutkového stavu nezobral do úvahy existenciu Zmluvy ani § 1 ods. 2 zákona
o dani z príjmov, podľa ktorého má Zmluva prednosť pred zákonom o dani z príjmov. Finančné orgány
vydali svoje rozhodnutia výlučne na základe uplatnenia zákona o dani z príjmov.

12. Bolo nesporné, že finančné orgány sa vo svojich rozhodnutiach opierali o rozšírenú definíciu stálej

prevádzkarne na účely zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2018, v zmysle ktorej
sa za výkon činnosti s trvalým miestom na území Slovenskej republiky považovalo aj opakované
sprostredkovanie služieb prepravy a ubytovania, a to aj prostredníctvom digitálnej platformy. Žalobca
si bol vedomý predmetnej novelizácie definície stálej prevádzkarne na účely zákona o dani z príjmov,
ktorú skutočnosť aj uviedol v odvolaní. Žalobca však bol daňovým rezidentom Švajčiarskej konfederácie

a z uvedeného dôvodu mal nárok na výhody plynúce zo Zmluvy, ktorá mala podľa § 1 ods. 2 zákona
o dani z príjmov prednosť pred týmto zákonom. Žalobca preto trval na striktnom uplatnení Zmluvy, podľa
ktorej mu v Slovenskej republike nevznikla stála prevádzkareň.

13. Zmluva v čl. 5 ods. 1 a ods. 2 definuje stálu prevádzkareň ako trvalé zariadenie na podnikanie,

ktorého prostredníctvom podnik vykonáva úplne alebo sčasti svoju činnosť, najmä a) miesto vedenia,
b) pobočku, c) kanceláriu, d) továreň, e) dielňu a f) baňu, nálezisko ropy alebo plynu, lom alebo iné
miesto, kde sa ťažia prírodné zdroje. Kontext definície stálej prevádzkarne v Zmluve a predovšetkým
príklady v nej uvedené predpokladajú, že „trvalé zariadenie“ má trvalú podstatu umiestnenú v Slovenskej
republike. Žalobca ale žiadnu takúto trvalú podstatu umiestnenú v Slovenskej republike nemal. Žalobca

na území Slovenskej republiky nemal žiadne trvalé zariadenie na podnikanie v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods.
2 Zmluvy. Žalobca takisto nemal na území Slovenskej republiky žiadne iné miesto fyzicky k dispozícii
a v Slovenskej republike neexistovalo žiadne miesto jeho podnikania. Pracovníci žalobcu nevyužívali
a nemali k dispozícii žiadne kancelárie alebo iné priestory na území Slovenskej republiky a žiadny
pracovník žalobcu sa trvale nezdržiaval na území Slovenskej republiky. Finančné orgány nepredložili

žiadne dôkazy, ktoré by čo i len naznačovali existenciu akéhokoľvek takéhoto trvalého miesta podnikania
žalobcu v Slovenskej republike.

14. Podľa čl. 5 ods. 3 Zmluvy pojem „stála prevádzkareň“ zahŕňa tiež stavenisko alebo stavbu alebo
inštalačný projekt, ak trvajú dlhšie ako dvanásť mesiacov. Žalobca však nemal stavenisko ani stavbu,

či inštalačný projekt na území Slovenskej republiky. Finančné orgány nepredložili žiadne dôkazy, ktoré
by čo i len naznačovali existenciu akéhokoľvek takéhoto staveniska alebo stavby alebo inštalačného
projektu žalobcu v Slovenskej republike.

15. Žalobca nemal na území Slovenskej republiky umiestnené ani žiadne servery alebo automatické

zariadenia a technológie podporujúce priamy („online“) prenájom ubytovacích kapacít nachádzajúcich
sa mimo územia Slovenskej republiky.

16. Na vylúčenie pochybností žalobca dodal, že v odseku 123 komentára k článku 5 modelovej daňovej
zmluvy OECD sa priamo uvádzalo, že webová stránka nepredstavovala hmotný majetok a nemala

umiestnenie, ktoré viedlo k vzniku trvalého miesta na podnikanie.

17. Na základe uvedených skutočností bolo zrejmé, že žalovaný nesprávne a neúplne posúdil
skutkový stav a legislatívne predpoklady pre vznik stálej prevádzkarne žalobcu v Slovenskej republike.Napadnuté rozhodnutie ani administratívne spisy neobsahovali žiadne dôkazy, že žalobca mal
v Slovenskej republike akúkoľvek podstatu uvedenú v príslušných bodoch žaloby. Bolo pritom zrejmé,
že takáto podstata žalobcu na území Slovenskej republiky ani neexistovala a žalobcovi teda nevznikla

v Slovenskej republike stála prevádzkareň.

18. Záver žalovaného uvedený v napadnutom rozhodnutí, že „daňová povinnosť vzniká primárne
daňovníkovisobmedzenoudaňovoupovinnosťou,operátorovidigitálnejplatformy,ktorýdosahujepríjem
z činností vykonávaných prostredníctvom stálej prevádzkarne na území Slovenskej republiky, čo bolo

v danom prípade splnené“, bol nesprávny, pretože odporoval čl. 5 Zmluvy, ktorý žalovaný
v rozpore s § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil.

19. Žalobca mal za to, že mu nevznikla povinnosť požiadať o registráciu pre daň z príjmov právnickej
osoby podľa § 49a ods. 5 zákona o dani z príjmov, a že jeho registrácia pre daň z príjmov právnickej
osoby z úradnej moci vyplývajúca z rozhodnutí finančných orgánov bola nezákonná. Rozhodnutia

finančných orgánov teda vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm.
c) SSP, pričom zároveň zistenie skutkového stavu finančnými orgánmi bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP.

20. V nadväznosti na žalobné námietky žalobca navrhol vykonanie dôkazov spisom žalobcu vedeným

správcom dane, konkrétne osvedčením o svojej daňovej rezidencii vo Švajčiarskej konfederácii,
faktúrami vystavenými žalobcom, znením odvolania a napadnutého rozhodnutia.

III.
Vyjadrenie žalovaného

21. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 23.07.2019 konštatujúc, že trvá na svojich záveroch
uvedených v napadnutom rozhodnutí.

22. Žalovaný sa so žalobnými dôvodmi, v zmysle ktorých správca dane nesprávne zaregistroval

žalobcu pre daň z príjmov právnických osôb, nestotožnil. Podľa § 16 ods. 2 zákona o dani z príjmov
totiž opakované sprostredkovanie služieb ubytovania poskytovaných na území Slovenskej republiky
zakladalo vznik stálej prevádzkarne sprostredkovateľa, ktorý bol daňovníkom s obmedzenou daňovou
povinnosťou, a to bez ohľadu na skutočnosť, akým spôsobom a akou formou k sprostredkovaniu
týchto služieb ubytovania dochádzalo. Žalobcovi v danom prípade nevznikla stála prevádzkareň podľa

ustanovenia § 16 ods. 2 a registračná povinnosť podľa § 49a ods. 5 zákona o dani z príjmov z dôvodu,
že „ ... jeho aktivity na území Slovenskej republiky spadajú pod definíciu digitálnej platformy ... “, ale
na základe správcom dane zistenej skutočnosti, že preukázateľne opakovane sprostredkoval služby
ubytovania poskytnuté na území Slovenskej republiky, ktorú žalobca nijako nespochybňoval.

23. Vychádzajúc zo znenia § 16 ods. 2 tretej vety zákona o dani z príjmov, okolnosť akým
spôsobom a akou formou došlo k predmetnému sprostredkovaniu a či činnosť žalobcu spadala
pod definíciu digitálnej platformy, nemala vplyv na vznik stále prevádzkarne a súvisiacu registračnú
činnosť. Bez ohľadu na spôsob a formu sprostredkovania, prijaté opatrenie zamerané na
ubytovacie sprostredkovateľské schémy pokrývalo nielen opakované sprostredkovanie takýchto služieb

prostredníctvom digitálnej platformy, ale aj opakované sprostredkovanie takýchto služieb akýmkoľvek
iným (nie digitálnym) spôsobom, napr. konaním osoby zahraničného sprostredkovateľa, či osoby pre
neho pracujúcej, a to nielen na území Slovenskej republiky, ale aj v zahraničí. Preto tvrdenie žalobcu,
že finančné orgány nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by „čo i len naznačovali existenciu akéhokoľvek
trvalého miesta podnikania žalobcu v Slovenskej republike“, boli v predmetnej veci bezpredmetné a pre

vydané rozhodnutie neboli rozhodujúce.

24. Žalobca nebol ukrátený na svojich právach tak, ako to tvrdil, pretože v danom prípade finančné
orgány nerozhodovali v stave právnej neistoty, či v predmetnom prípade stála prevádzkareň žalobcovi
vznikla. Finančné orgány ani neinterpretovali zákon o dani z príjmov účelovo v neprospech žalobcu, ale

naopak postupovali v súlade s platnou legislatívou schválenou zákonodarným orgánom.

25. Nedôvodná bola tiež námietka súvislosti registrácie stálej prevádzkarne žalobcu podľa § 49a ods. 5
zákona o dani z príjmov a vzniku stálej prevádzkarne žalobcu podľa čl. 5 Zmluvy. Kým totiž zdaniteľnosťziskov žalobcu na území Slovenskej republiky bola podmienená aj vznikom jeho stálej prevádzkarne
na tomto území podľa Zmluvy, povinnosť registrácie stálej prevádzkarne žalobcu na území Slovenskej
republiky bola založená vznikom stálej prevádzkarne podľa zákona o dani z príjmov.

26. Žalobca príliš zjednodušene a nesprávne interpretoval vzťah zákona o dani z príjmov a Zmluvy
založený na § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého „medzinárodná zmluva má prednosť
pred týmto zákonom“. Ustanovená „prednosť“ neznamenala, že pri aplikácii zákona o dani z príjmov
sa uprednostňovala definícia stálej prevádzkarne podľa medzinárodnej zmluvy pred definíciou stálej

prevádzkarne podľa zákona o dani z príjmov. Predmetná norma bola len iným vyjadrením skutočnosti,
že „výsledné zdanenie príjmov rezidenta zmluvného štátu nemôže byť v konečnom dôsledku v rozpore
s medzinárodnou zmluvou.“ Pre správnu interpretáciu a aplikáciu § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov
bolo potrebné správne identifikovať účel a cieľ týchto právnych predpisov a spôsob, ako sa tento účel
a cieľ dosahuje. Účel a cieľ zákona o dani z príjmov a Zmluvy bol rozdielny. Aj preto skutočnosť vzniku
stálej prevádzkarne žalobcu na území Slovenskej republiky mala na aplikáciu zákona o dani z príjmov

a Zmluvy rozdielny význam a vplyv. Kým na účely Zmluvy vznik stálej prevádzkarne žalobcu zakladal
„iba“ právo Slovenskej republiky zdaňovať určité príjmy, na účely zákona o dani z príjmov zakladal nielen
toto právo Slovenskej republiky, ale aj širšie právo vyžadovať plnenie rôznych daňových povinností,
a to nielen žalobcu, ale aj iných daňových subjektov, vyplývajúcich z daňových právnych predpisov
Slovenskej republiky. Definícia stálej prevádzkarne podľa Zmluvy sa aplikovala samostatne na účely

tejto Zmluvy a definícia stálej prevádzkarne podľa zákona o dani z príjmov sa aplikovala samostatne
na účely tohto zákona.

27. Registračná povinnosť podľa § 49a ods. 5 zákona o dani z príjmov tak nebola podmienená
vznikom stálej prevádzkarne žalobcu podľa medzinárodnej zmluvy. Znenie predmetného ustanovenia

zákona o dani z príjmov ustanovovalo povinnosť registrácie na základe vzniku stálej prevádzkarne,
pričom na účely tohto zákona sa stálou prevádzkarňou rozumela stála prevádzkareň ustanovená v
§ 16 ods. 2 zákona o dani z príjmov. Zmluva nenahrádzala zákon o dani z príjmov a nezakladala
právo zmluvného štátu požadovať platenie dane a plnenie súvisiacich povinností dotknutých daňových
subjektov. Zmluva sa nezaoberala procedurálnymi otázkami zdaňovania príjmov a neustanovovala

registračné konanie, či postup zmluvných štátov pri registrácii. Príslušné ustanovenia zákona o dani
z príjmov upravujúce povinnosť registrácie stálej prevádzkarne žalobcu v prípade vzniku jeho stálej
prevádzkarne neboli Zmluvou ovplyvnené a modifikované. Tvrdenie žalobcu, že „v danom prípade, pri
preskúmavaní rozhodnutia Daňového úradu Bratislava zo strany žalovaného absentovalo uplatnenie
daňovej zmluvy SK – CH“, bolo irelevantné. Samotná registrácia žalobcu na základe vzniku jeho

stálej prevádzkarne podľa zákona o dani z príjmov nemusela viesť k dvojitému zdaneniu jeho príjmov.
Účelom registrácie navyše nebolo len zdanenie príjmov žalobcu alokovaných tejto stálej prevádzkarni.
Problematiku medzinárodného právneho dvojitého zdanenia príjmov upravovala Zmluva, a pokiaľ reálne
k aplikácii tejto Zmluvy nedošlo, boli tvrdenia a očakávania zo strany žalobcu nepodložené a predčasné.
Finančné orgány teda správne v predmetnej veci aplikovali výlučne zákon o dani z príjmu a neaplikovali

príslušnú medzinárodnú zmluvu.

28. Žalovaný po vyhodnotení žalobných dôvodov vo vzťahu k obsahu napadnutých rozhodnutí
v nadväznosti na ustanovenia zákona o dani z príjmov nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej.

IV.
Replika

29. Žalobca v replike zo dňa 17.09.2019 uviedol, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe vôbec

nevysporiadalsnámietkounepreskúmateľnostinapadnutéhorozhodnutia.Žalovanývosvojomvyjadrení
k žalobe tiež netvrdil, že by sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s námietkou žalobcu, že na
posudzovaný skutkový stav neuplatnil ustanovenia čl. 5 Zmluvy. Argumentácia žalovaného ohľadom
vzťahu § 49a ods. 5 zákona o dani z príjmov a čl. 5 Zmluvy nemohla zhojiť nepreskúmateľnosť
samotného napadnutého rozhodnutia.

30. Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe snažil dôvodiť tým, že § 49a ods. 5 zákona o dani z príjmov bolo
možné aplikovať aj v situácii, kedy Zmluva ustanovovala, že Slovenská republika nemala právo zdaniť
príjmy žalobcu, pretože mu nevznikla stála prevádzkareň v zmysle čl. 5 Zmluvy. Žalovaný pritom anináznakom netvrdil, že by žalobcovi vznikla v Slovenskej republike stála prevádzkareň v zmysle čl. 5
Zmluvy.

31.Účelomregistrácienadaňzpríjmovprávnickejosobybolozjavnezaistiťplneniepovinnostídaňového
subjektu v oblasti jeho vlastnej dane z príjmov právnických osôb. Pri absencii zdaniteľných príjmov
z dôvodu aplikácie čl. 5 Zmluvy bola registrácia na daň z príjmov právnickej osoby zjavne nesprávna
a neodôvodnená. Bolo teda potrebné v predchádzajúcom konaní skúmať vznik stálej prevádzkarne
podľa čl. 5 Zmluvy.

32. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení naznačoval povinnosti žalobcu ako platiteľa dane, žiadnym
spôsobom to nepodporovalo správnosť výroku rozhodnutí finančných orgánov, ktoré žalobcu registrujú
na daň z príjmov právnickej osoby. Z doposiaľ vykonaného dokazovania navyše nebolo vôbec zrejmé,
že by žalobcovi vznikla akákoľvek povinnosť ako platiteľovi dane.

33. Žalovaný možnosť podať dupliku k replike žalobcu nevyužil.

V.
Konanie na správnom súde

34. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023
vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od
01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave
a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec

vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/119/2019 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená
do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-5S/119/2019.

35. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP
v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď žalobca síce
v žalobe žiadal nariadenie pojednávania vo veci, avšak neskôr sa vyjadril, že netrvá na pojednávaní vo

veci. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej
stránke správneho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.02.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).

VI.
Relevantné právne predpisy

36. Podľa § 67 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt, ktorý sa registruje u správcu dane podľa
osobitných predpisov, je povinný predložiť správcovi dane žiadosť o registráciu na tlačive, ktorého
vzor určí ministerstvo; ak sa žiadosť o registráciu podáva elektronickými prostriedkami, podáva sa v
predpísanej forme.

37. Podľa § 67 ods. 2 písm. b) bod 5 daňového poriadku, v žiadosti o registráciu je daňový subjekt,
ktorým je právnická osoba, povinný uviesť dane, ku ktorým žiada registráciu.

38. Podľa § 2 písm. e) bod 3 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 28. februára 2019, na účely

predmetného zákona je daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou právnická osoba neuvedená
v písmene d) druhom bode.

39. Podľa § 2 písm. d) bod 2 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 28. februára 2019, na účely
predmetného zákona je daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou právnická osoba, ktorá má

na území Slovenskej republiky sídlo alebo miesto skutočného vedenia; miestom skutočného vedenia je
miesto, kde sa prijímajú riadiace a obchodné rozhodnutia štatutárnych orgánov a dozorných orgánov
právnickej osoby, aj ak adresa tohto miesta nie je zapísaná v obchodnom registri.40. Podľa § 2 písm. g) zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 28. februára 2019, na účely
predmetného zákona je predmetom dane daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou príjem
(výnos) plynúci zo zdrojov na území Slovenskej republiky (§16).

41. Podľa § 16 ods. 1 písm. e) bod 10 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 28. februára 2019,
príjmom zo zdrojov na území Slovenskej republiky daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou
je príjem z úhrad od daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou a od stálych prevádzkarní
daňovníkov s obmedzenou daňovou povinnosťou, ktorými sú 10. odplaty za poskytnutie služieb

obchodného, technického alebo iného poradenstva, za spracovanie dát, za marketingové služby, z
riadiacej činnosti a sprostredkovateľskej činnosti vo výške, v akej je táto odplata súčasne uznaná za
daňový výdavok podľa § 19.

42. Podľa § 16 ods. 2 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 28. februára 2019, stálou
prevádzkarňou sa na účely tohto zákona rozumie trvalé miesto alebo zariadenie na výkon činnosti,

prostredníctvom ktorého daňovník s obmedzenou daňovou povinnosťou vykonáva úplne alebo sčasti
svoju činnosť na území Slovenskej republiky, a to najmä miesto, z ktorého je činnosť daňovníka
organizovaná, pobočka, kancelária, dielňa, pracovisko, miesto predaja, technické zariadenie alebo
miesto prieskumu a ťažby prírodných zdrojov. Miesto alebo zariadenie na výkon činnosti sa považuje
za trvalé, ak sa na výkon činnosti využíva sústavne alebo opakovane. Za výkon činnosti s trvalým

miestom na území Slovenskej republiky sa považuje aj opakované sprostredkovanie služieb prepravy
a ubytovania, a to aj prostredníctvom digitálnej platformy.

43. Podľa § 49a ods. 5 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 28. februára 2019, ak fyzickej osobe
alebo právnickej osobe, ktorá nie je registrovaná podľa odsekov 1 až 3, vznikla na území Slovenskej

republiky stála prevádzkareň, je povinná požiadať správcu dane o registráciu do konca kalendárneho
mesiaca po uplynutí mesiaca, v ktorom vznikla stála prevádzkareň.

44.Podľa§49aods.6zákonaodanizpríjmovvzneníúčinnomdo28.februára2019,akdôjdekzmenám
skutočností zakladajúcich povinnosť registrácie podľa tohto zákona, najmä ak daňovníkovi zanikne

daňová povinnosť, je povinný tieto skutočnosti oznámiť správcovi dane do konca kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po uplynutí mesiaca, v ktorom tieto zmeny nastali. Ak nastali skutočnosti, ktoré majú za
následok zrušenie registrácie, daňovník je povinný požiadať o zrušenie registrácie podľa osobitného
predpisu.

VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

45. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných orgánov,
a to napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ktorými bol žalobca registrovaný

z úradnej moci pre daň z príjmov právnickej osoby. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom
podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či finančné orgány pri vydaní týchto
rozhodnutí a v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi
predpismi a ustálenou súdnou praxou.

46. V súvislosti s nastolenými spornými právnymi otázkami považuje správny súd za potrebné sa v
prvom rade vysporiadať s povahou a významom daňovej registrácie pri dani z príjmov. Správny súd v
tomto smere dáva do pozornosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje norma, ktorá by
definovala daňovú registráciu či explicitne vymedzovala jej význam. Odpoveď je preto potrebné hľadať
v jej prejavoch a systematickom začlenení jej úprav.

47. Daňová registrácia je úzko previazaná so samotnou, konkrétnou daňovou povinnosťou. Táto
skutočnosť vyplýva už zo samotných náležitostí žiadosti o registráciu, ktorých povinnou súčasťou je
uvedenie dane, pre ktorú sa registrácia žiada [§ 67 ods. 1 a 2 písm. b) bod 5 daňového poriadku]. Z
vymedzenia subjektov povinných k daňovej registrácii na daň z príjmov právnických osôb je zrejmé,

že ide o subjekty, u ktorých s ohľadom na ich príjmy či povahu podnikania je možné predpokladať
vznik daňovej povinnosti na daň z príjmu alebo povinnosti odvádzať zrážky na daň z príjmu (§ 49a
zákona o dani z príjmov). Toto platí bezvýhradne aj pre povinnú registráciu daňovníka s obmedzenou
daňovou povinnosťou, akým je aj žalobca [§ 2 písm. e) bod 3 v spojení s § 2 písm. d) bod 2 zákona odani z príjmov]. Takémuto daňovníkovi totiž vzniká povinnosť registrácie v nadväznosti na vznik stálej
prevádzkarne podľa § 16 ods. 2 zákona o dani z príjmov (§ 49a ods. 5 zákona o dani z príjmov), keďže
príjmy súvisiace so stálou prevádzkarňou môžu podliehať zdaneniu [§ 2 písm. g/ v spojení s § 16 ods.

1 písm. e/ bod 10 a ods. 2 zákona o dani z príjmov].

48. Úzka prepojenosť medzi existenciou potenciálnej daňovej povinnosti a daňovou registráciou (pre
daň z príjmu právnickej osoby) je zrejmá tiež zo skutočnosti, že zánik daňovej povinnosti sú daňovníci,
ako skutočnosť meniacu povinnosť registrácie podľa zákona o dani z príjmov, povinní oznamovať

príslušnému správcovi dane (§ 49a ods. 6 zákona o dani z príjmov). Nemenej významná skutočnosť
je tiež, že registračná povinnosť pri dani z príjmov právnickej osoby je systematicky zaradená v piatej
časti zákona o dani z príjmov označenej ako Vyberanie a platenie dane, v treťom oddiele označenom
ako Spoločné ustanovenia na vyberanie a platenie dane.

49.Zvyššieuvedenéhovyplýva,žedaňovápovinnosťadaňováregistračnápovinnosťnasebavzájomne

nadväzujú. Inými slovami, daňová registračná povinnosť nie je samoúčelná byrokratická/administratívna
záťaž. Jej účelom je zabezpečiť efektívny výber a kontrolu plnenia daňovej povinnosti, resp. vyberania
dane. „Registrácia u správcu dane umožňuje prehľad o kľúčových údajoch, z ktorých je potrebné pri
stanovení dane a zabezpečení jej platenia vychádzať“ (KUBINCOVÁ,S.: Daňový poriadok. Komentár.
1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015 k Prvému dielu druhej hlavy štvrtej časti Daňového poriadku).

Preto registračná povinnosť spočíva na tých subjektoch, u ktorých právna úprava predpokladá vznik
daňovej povinnosti, prípadne povinnosti odviesť daň (vykonať zrážku dane - § 49a ods. 3 a 4 zákona o
dani z príjmov), i keď okruh subjektov, ktorí sú zaťažení registračnou povinnosťou, bude spravidla užší,
ako okruh subjektov podliehajúcich daňovej povinnosti (KUBINCOVÁ,S.: Daňový poriadok. Komentár.
1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015 k Prvému dielu druhej hlavy štvrtej časti Daňového poriadku).

Je tak zrejmé, že daňovej registračnej povinnosti nepodliehajú ani podľa relevantnej právnej úpravy
subjekty (fyzické a právnické osoby), u ktorých neprichádza do úvahy vznik daňovej povinnosti.

50. Už doteraz uvedené úvahy vedú správny súd k záveru, že žalovaný sa mýli, pokiaľ pri svojom
výklade relevantnej právnej úpravy prísne formálne rozlišuje daňovú povinnosť (a jej vznik) a registračnú

povinnosť (a jej vznik).

51. Pokiaľ ide o zmeny zákona o dani z príjmov účinné od 01.01.2018, správny súd skúmal účel právnej
úpravy deklarovaný zákonodarcom. Registračná povinnosť žalobcu mala v tomto kontexte vzniknúť v
dôsledku legislatívnych úprav v § 16 ods. 1 a ods. 2 zákona o dani z príjmov z dôvodu úpravy definície

stálej prevádzkarne na účely zákona o dani z príjmov. K týmto zmenám došlo na základe novely s
účinnosťou od 01.01.2018.

52. K dotknutým ustanoveniam novely dôvodová správa uvádza nasledovné:
„V § 16 v ods. 1 sa dopĺňa desiaty bod, ktorý stanovuje, že za príjem zo zdrojov na území SR možno

považovať aj úhrady od daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou a od stálych prevádzkarní
daňovníkov s obmedzenou daňovou povinnosťou v prípade, že predmetné odplaty za poskytnutie
služieb obchodného, technického alebo iného poradenstva, za spracovanie dát, za marketingové
služby, z riadiacej činnosti a sprostredkovateľskej činnosti sú u týchto daňovníkov uznanými daňovými
výdavkami...

Navrhovanou úpravou § 16 ods. 2 je spresnená definícia výkonu činnosti a trvalého miesta, ktoré sú
základnými podmienkami pre vznik stálej prevádzkarne na území SR. Za výkon činnosti s trvalým
miestom na území SR je možné považovať aj výkon činností prostredníctvom digitálnej platformy
na území SR. Za takéto činnosti digitálnej platformy môžeme považovať najmä sprostredkovávanie
uzatváraniakontraktovmedzidržiteľmihnuteľnýchalebonehnuteľnýchvecíaleboposkytovateľmislužby

a koncovým užívateľom. Cieľom ustanovenia je spresniť definíciu stálej prevádzkarne zavedením
právnej fikcie, nakoľko súčasné znenie nereflektuje novodobé modely podnikania posledných rokov,
kedy sa činnosti na území jednotlivých štátov poskytujú aj bez fyzickej prítomnosti podnikateľa
na území štátu a postačujúca je jeho virtuálna prítomnosť, pričom prichádza k diskriminácií
podnikateľov - daňovníkov s obmedzenou daňovou povinnosťou poskytujúcich činnosti na našom

územíprostredníctvomstálychprevádzkarníadaňovníkovsneobmedzenoudaňovoupovinnosťou,ktorí
sú povinní svoje príjmy riadne zdaňovať. Uvedení podnikatelia operujúci prostredníctvom digitálnych
platforiem týmto spôsobom poberajú príjmy zo zdrojov na území SR, pričom na jej území neplatia zozisku žiadne dane. Navrhovanou úpravou sa zriaďuje pre uvedené podniky povinnosť zdaňovať príjmy,
ktoré boli vytvorené prostredníctvom stálej prevádzkarne na území SR.
Prepojenými úpravami sú úpravy v § 16 ods. 1 a § 43 ods. 2 a ods. 6 písm. b) zákona. V § 16 ods. 1 v

bode 10 zákona je stanovený nový zdroj príjmov na území SR, ak sú úhrady vykonávané od daňovníkov
s neobmedzenou daňovou povinnosťou a od stálych prevádzkarní daňovníkov s obmedzenou daňovou
povinnosťou. Daň z takýchto druhov príjmov sa bude vyberať zrážkou, pokiaľ tieto príjmy plynú
daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou ... “

53. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že účelom dotknutej novely nebolo vytvoriť osobitnú a samostatnú
registračnú povinnosť pre žalobcu, resp. iné daňové subjekty s obmedzenou daňovou povinnosťou
podnikajúce na území Slovenskej republiky prostredníctvom digitálnych platforiem, resp. služieb,
ako nesprávne argumentujú finančné orgány. Účelom predmetnej novely bolo zdaniť príjmy takých
subjektov, ktoré na území Slovenskej republiky nemajú sídlo a podnikajú na území Slovenskej republiky
prostredníctvomdigitálnychplatforiemabezpevnejstálejprevádzkarne.Stýmtoúčelom-vznikomnovej

daňovej povinnosti je pritom priamo prepojená aj registračná povinnosť nových platiteľov dane.

54. Skutočnosť, že účelom registrácie žalobcu pre daň z príjmu právnických osôb neboli iné legitímne
záujmy, než jeho zdanenie, vyplýva priamo aj z prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný až v rámci
správneho súdneho konania formálne odlišuje registračnú povinnosť na daň z príjmu právnickej osoby

a samotnú daňovú povinnosť. Správny súd ale opätovne pripomína, že daňová registračná povinnosť
nie je samoúčelná byrokratická/administratívna záťaž, a že jej účelom je zabezpečiť efektívny výber a
kontrolu plnenia daňovej povinnosti, resp. vyberania dane. Napokon správny súd tiež pripomína, že jeho
úlohou bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutí finančných orgánov v nadväznosti na ich argumentáciu
obsiahnutú v týchto rozhodnutiach.

55. Z doteraz uvedených úvah správneho súdu vyplýva, že registračná povinnosť daňovníkov s
obmedzenou daňovou povinnosťou na dani z príjmu právnických osôb a ich samotná daňová povinnosť
(a jej vznik) sú navzájom úzko a priamo prepojené/naviazané. Správny súd preto ešte musel posúdiť, či
zo Zmluvy a prednostných noriem v nej obsiahnutých vyplýva právna prekážka pre uplatnenie § 49a ods.

5 v spojení s § 16 ods. 2 zákona o dani z príjmov v kontexte a význame, aký je im priznaný vnútroštátnym
právom.

56. Podľa čl. 2 ods. 1 Zmluvy táto Zmluva sa vzťahuje na dane z príjmov a z majetku ukladané v mene
niektorého zo zmluvných štátov alebo jeho nižších správnych útvarov, alebo miestnych orgánov, nech

je spôsob ich vyberania akýkoľvek.

57. Podľa čl. 2 ods. 2 Zmluvy za dane z príjmov a z majetku sa považujú všetky dane vyberané z
celkového príjmu, z celkového majetku alebo z časti príjmov, alebo majetku vrátane daní zo zisku zo
scudzenia hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, daní z celkovej sumy miezd alebo platov platených

podnikmi, ako aj daní z prírastku majetku.

58. Podľa čl. 3 ods. 2 Zmluvy každý výraz, ktorý nie je v zmluve definovaný, bude mať pre aplikáciu tejto
zmluvy zmluvným štátom význam, ktorý mu patrí podľa práva tohto štátu, ktoré upravuje dane, na ktoré
sa vzťahuje táto zmluva, ak súvislosť nevyžaduje odlišný výklad.

59. Podľa čl. 7 ods. 1 Zmluvy zisky podniku jedného zmluvného štátu podliehajú zdaneniu len v
tomto štáte, ak podnik nevykonáva svoju činnosť v druhom zmluvnom štáte prostredníctvom stálej
prevádzkarne, ktorá je tam umiestnená. Ak podnik svoju činnosť týmto spôsobom, môžu byť zisky
podniku zdanené v tomto druhom štáte, ale iba v takom rozsahu, v akom ich možno pripočítať tejto stálej

prevádzkarni.

60. Podľa čl. 5 ods. 1 Zmluvy na účely tejto zmluvy výraz „stála prevádzkareň“ označuje trvalé zariadenie
na podnikanie, ktorého prostredníctvom podnik vykonáva úplne alebo sčasti svoju činnosť.

61. Podľa čl. 5 ods. 2 Zmluvy výraz „stála prevádzkareň“ zahŕňa najmä a) miesto vedenia, b) pobočku,
c) kanceláriu, d) továreň, e) dielňu a f) baňu, nálezisko ropy alebo plynu, lom alebo iné miesto, kde sa
ťažia prírodné zdroje.62. Podľa čl. 5 ods. 3 Zmluvy stavenisko alebo stavba, alebo inštalačný projekt sa považujú za stálu
prevádzkareň iba vtedy, ak trvajú dlhšie ako dvanásť mesiacov.

63. V súlade s vyššie uvedeným správny súd konštatuje, vychádzajúc zo samotnej Zmluvy, že účelom čl.
7 ods. 1 Zmluvy bolo, vo vzťahu k podnikateľom a ich príjmom, zbaviť týchto daňovej záťaže v súvislosti
s daňou z príjmu v štáte, v ktorom nemajú svoje sídlo v prípade, ak v tomto (druhom) štáte nemajú
zriadenú stálu prevádzkareň podľa čl. 5 ods. 1 Zmluvy. Ide pritom o presadenie princípu zákazu dvojitého
zdanenia, teda aby príjem takýchto podnikateľov nebol zdaňovaný tak Slovenskou republikou ako aj

Švajčiarskou konfederáciou. V predmetnom konaní neboli žiadne pochybnosti o tom, že daň z príjmu
právnických osôb je práve takou daňou, ktorá patrí pod rozsah Zmluvy podľa čl. 2 ods. 1 a 2 Zmluvy.

64. Správny súd dáva do pozornosti, že čl. 7 ods. 1 Zmluvy pracuje so slovným spojením „podliehajú
zdaneniu.“ Predmetné slovné spojenie nemá v Zmluve svoju definíciu a v súlade s čl. 3 ods. 2 Zmluvy mu
pri aplikácii treba prisúdiť zmysel, ktorý mu (v prípade aplikácie orgánmi Slovenskej republiky) možno

prisúdiť v právnej úprave daní Slovenskej republiky (pokiaľ súvislosť nevyžaduje odlišný výklad).

65. Podľa názoru správneho súdu slovné spojenie „podliehajú zdaneniu“ nemožno v kontexte právneho
poriadku Slovenskej republiky vykladať prísne formálne tak, že ide len o úpravu samotnej daňovej
povinnosti. Pokiaľ Zmluva hovorí o tom, že zisky podliehajú zdaneniu len v štáte sídla podnikateľa -

v rezidentskom štáte (čl. 7 ods. 1 Zmluvy), rozumie sa tým tak daňová povinnosť ako aj iné priamo s
daňovou povinnosťou spojené administratívne povinnosti, ktorých účelom je zistenie, určenie a vybratie
takejto daňovej povinnosti, týkajúcej sa zisku podnikateľa. Takouto pridruženou povinnosťou, priamo
prepojenou so samotnou daňovou povinnosťou pri dani z príjmu právnických osôb, je v právnom
poriadku Slovenskej republiky aj daňová registračná povinnosť.

66. Zohľadňujúc vyššie uvedené tak možno konštatovať, že čl. 7 ods. 1 Zmluvy bráni tomu, aby
daňovémusubjektusosídlomvoŠvajčiarskejkonfederáciibolavprávnomporiadkuSlovenskejrepubliky
uložená daňová alebo daňová registračná povinnosť v súvislosti s daňou z jeho príjmu (za súčasného
účelu a významu registračnej povinnosti podľa platnej a účinnej právnej úpravy), ak na území Slovenskej

republiky tento subjekt nemá stálu prevádzkareň podľa čl. 5 ods. 1 Zmluvy.

67. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné konštatovať, že na predmetný prípad bolo potrebné
aplikovať Zmluvu a že finančné orgány mali pri rozhodovaní o registračnej povinnosti žalobcu pre daň
z príjmu právnických osôb podľa § 49a ods. 5 zákona o dani z príjmov prednostne aplikovať definíciu

stálej prevádzkarne podľa čl. 5 ods. 1 a nasl. Zmluvy. Takto však finančné orgány nepostupovali.

68. Vychádzajúc z čl. 5 ods. 1 Zmluvy (zariadenie na podnikanie, ktorého prostredníctvom podnik
vykonáva úplne alebo sčasti svoju činnosť) a príkladného výpočtu stálych prevádzkarní podľa čl. 5 ods.
2 Zmluvy správny súd dospel k záveru, že spoločným prvkom týchto stálych prevádzkarní je existencia

určitého pevného zariadenia/miesta prevádzky/prístroja, v ktorom sa vykonáva podnikateľská činnosť.
Správnemu súdu sa nejaví, že by výkon sprostredkovateľských činností prostredníctvom digitálnej
platformy prevádzkovanej zo zahraničia bolo možné zahrnúť pod definíciu stálej prevádzkarne podľa čl.
5 ods. 1 Zmluvy. Finančné orgány navyše nepredostreli ani žiadnu racionálnu argumentáciu, na základe
ktorej by bolo možné usúdiť, že žalobca má stálu prevádzkareň na území Slovenskej republiky podľa čl.

5 ods. 1 Zmluvy. Rozhodnutia finančných orgánov teda vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia
veci, ako to dôvodne namietal žalobca.

69. Správny súd prihliadajúc na zistenia finančných orgánov dáva do pozornosti, že tieto žiadnymi
konkrétnymi skutočnosťami nepreukazovali, že by žalobca mal na území Slovenskej republiky stálu

prevádzkareň podľa čl. 5 ods. 1 Zmluvy, ktorá by umožnila čiastočné zdanenie jeho príjmov na území
Slovenskej republiky. Rovnako finančné orgány nepreukázali, že by žalobcovi mohli potenciálne (s
ohľadom na jeho model podnikania) na území Slovenskej republiky vzniknúť daňové povinnosti v
kontexte dane z príjmu či z iných dôvodov.

70. Ak žalovaný tvrdil, že by žalobca mohol byť zdaňovaný ako zamestnávateľ, k tomuto neuviedol
žiadne konkrétne okolnosti a ani zákonné ustanovenia, ktoré by žalobcovi ukladali povinnosť registrovať
sa len z dôvodu potenciálneho vzniku daňovej povinnosti. V predmetnom prípade ale nebolo možné
ani potenciálne uvažovať o vzniku daňovej povinnosti na dani z príjmu právnických osôb (napr. že byžalobca mal zamestnancov na území Slovenskej republiky), na ktorú by legitímne mohla byť naviazaná
daňová registračná povinnosť. Rozhodnutia finančných orgánov tak boli vydané v rozpore s čl. 7 ods. 1
Zmluvy a neboli založené na reálnych skutkových okolnostiach.

71. Na podporu vyššie uvedenej argumentácie správny súd uvádza, že rovnaké právne závery
prezentoval aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Sfk/17/2023 zo dňa
25.04.2024, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne obdobnej veci (rovnakého žalovaného).

72. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pretože
napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keďže boli vydané v rozpore s čl. 7 ods. 1 Zmluvy, a preto postupom podľa § 191 ods. 1
písm. c) SSP napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil správcovi dane
ako orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

73. V ďalšom konaní budú finančné orgány viazané právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a s
poukazom na jeho odôvodnenie bude ich úlohou vec opätovne posúdiť aplikujúc prioritne ustanovenia
Zmluvy.

74. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal

plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

75. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave [§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a) a § 145 ods. 2 písm. a) SSP]. Zmeškanie
lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa

nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.