Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106227530
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1106227530.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: X./. F. B., Z.. XX.XX.XXXX, K. B.
O. XXX/XX, U., X./. F.. V. B., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. O. XXX/XX, U., X./. K. B., Z.. XX.XX.XXXX, K.
B. O. XXX/XX, U., v zastúpení OLEXOVA VASILISIN s.r.o., IČO: 36 820 059, so sídlom Gorkého 6,
Bratislava, proti žalovaným: X./. T. - Slovenská X., T..Q.., D.: XX XXX XXX, Q. Q. X. XX, B., X./. Q. X.,

D.: XX XXX XXX, Q. Q. R.. XX. T. X, B., zast. JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám.
Biely kríž 3, Bratislava o zaplatenie 123.825,86 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov 1./ až 3./
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25.10.2023, č. k. B1-14C/68/2006-1385 v spojení
s opravným uznesením zo dňa 12.12.2023, č. k. B1-14C/68/2006-1413, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výrokoch
I., II. III. a IV. p o t v r d z u j e.

II.NapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievspojenísopravnýmuznesenímvovýrokuV.avsúvisiacich
výrokoch VI. a VII. z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po pripustení zmeny žalobného petitu na pojednávaní
konanom dňa 25.10.2023 rozhodol nasledovne:

- konanie, ktorým sa žalobcovia 1./ až 3./ domáhajú voči žalovaným 1./ a 2./, aby spoločne a nerozdielne
zaplatili do dedičstva po poručiteľovi V. B., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, naposledy
bytom O. XXX, XXX XX U., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu za liečebné náklady v sume
86,29 eura (2.599,70 Sk) za rok 2004 s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 01.01.2005 do
zaplatenia, liečebné náklady za rok 2005 v sume 134,30 eura (4.046, 10 Sk) s úrokom z omeškania vo
výške 6 % ročne od 1.1.2006 do zaplatenia a liečebné náklady za rok 2006 v sume 109,40 eura (3295,70

Sk) s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne od 01.01.2007 do zaplatenia, zastavil a vec postúpil Q.
X., D. XXXXXXXX, XX. T. Č.. X, XXX XX B. (výrok I.),
- konanie, ktorým sa žalobcovia 1./ až 3./ domáhajú voči žalovaným 1./ a 2./, aby spoločne a nerozdielne
zaplatili do dedičstva po vyššie označenom poručiteľovi V. B., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
sumu 84.744,87 eura spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 10.944,43 eura od 1.1.2005 do
zaplatenia, 6 % ročne zo sumy 11.822,01 eura od 1.1.2006 do zaplatenia,6 % ročne zo sumy 12.028,48

eura od 1.1.2007 do zaplatenia, 8,5 % ročne zo sumy 12.828,13 eura od 1.1.2008 do zaplatenia, 5
% ročne zo sumy 13.615,57 eura od 1.1.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 12.931,55 eura od
1.1.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 10.574,70 eura od 1.1.2011 do zaplatenia, zastavil a vec
postúpil Q. X., D. XXXXXXXX, XX. T. Č.. X, XXX XX B. (výrok II.),
- konanie, ktorým sa žalobcovia 1./ až 3./ domáhajú voči žalovaným 1./ a 2./, aby spoločne a nerozdielne
zaplatili do dedičstva po vyššie označenom poručiteľovi V. B., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku sumu

výške 43.613,02 eura s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 9.915,50 od 1.1.2012 do zaplatenia,
8,75 % ročne zo sumy 10.242,20 od 1.1.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 10.715,30 od1.1.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 10.913,96 od 1.1.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo
sumy 1.826,06 od 1.1.2016 do zaplatenia, zastavil a vec postúpil Q. X., D. XXXXXXXX, XX. T. Č.. X,
XXX XX B. (výrok III.),

- konanie, ktorým sa žalobcovia 1./ až 3./ domáhajú voči žalovaným 1./ a 2./, aby spoločne a nerozdielne
zaplatili do dedičstva po vyššie označenom poručiteľovi V. B., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku sumu
vo výške 26.390,95 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 762,17 od 2.1.2015
do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 772,23 od 2.2.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 772,23
od 2.3.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 772,23 od 2.4.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo

sumy 772,23 od 2.5.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 772,23 od 2.6.2015 do zaplatenia, 5,05
% ročne zo sumy 772,23 od 2.7.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 772,23 od 2.8.2015 do
zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 772,23 od 2.9.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 772,23
od 2.10.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 772,23 od 2.11.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne
zo sumy 772,23 od 2.12.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 772,23 od 2.1.2016 do zaplatenia,
5,05 % ročne zo sumy 775,78 od 2.2.2016 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 775,78 od 2.3.2016

do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.4.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od
2.5.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.6.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78
od 2.7.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.8.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
775,78 od 2.9.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.10.2016 do zaplatenia, 5 % ročne
zo sumy 775,78 od 2.11.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.12.2016 do zaplatenia,

5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.1.2017 do zaplatenia, 5,00% ročne zo sumy 775,78 od 2.2.2017 do
zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.3.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od
2.4.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.5.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78
od 2.6.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.7.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
775,78 od 2.8.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.9.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo

sumy 775,78 od 2.10.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 775,78 od 2.11.2017 do zaplatenia, 5 %
ročne zo sumy 775,78 od 2.12.2017 do zaplatenia, zastavil a vec postúpil Q. X., D. XXXXXXXX, XX.
T. Č.. X, XXX XX B. (výrok IV.),
- vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol (výrok V.),
- žalovaním priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok VI.),

- štátu priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok VII.).

2. Rozhodnutie odôvodnil nedostatkom právomoci na rozhodnutie o časti nárokov uplatnených za
obdobie po 01.01.2004 a vo vzťahu k nárokom uplatneným za obdobie do 31.12.2003 vo vzťahu k
žalovanej 1./ nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie a vo vzťahu k žalovanej 2./ ako pasívne vecne

legitimovanej premlčaním žalovaného nároku. Vec právne posúdil podľa § 190 ods. 1, § 193 ods. 1, §
198 veta prvá, § 251c zák. č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom v čase vzniku pracovného
úrazu pôvodného žalobcu, § 358 ods. 1, 2 písm. b), c) zák. č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v
znení účinnom ku dňu vzniku pracovného úrazu pôvodného žalobcu (ďalej len „HZ“), § 51e, § 51f zák.
č. 274/1994 Zb. o Sociálnej poisťovni v znení účinnom do 31.12.2003 (ďalej len „starý zákon o SP“),

§ 106 ods. 1, § 112 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, § 36 ods.
2, § 251 ods. 1, 2 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v zunení účinnom v čase podania žaloby, §
2 písm. c), § 13 ods. 3 písm. i), § 172 ods. 2, § 177, § 251 ods. 1, § 272 ods. 1, 3 zák. č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a § 3, § 10 ods. 1, § 470 zák. č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Uviedol, že predmetom tohto konania sú

pôvodnému žalobcovi nezaplatené časti náhrady za stratu na zárobku zo obdobie rokov 1985 - 1992,
ďalej 2000 - 31.07.2009, časti náhrady za stratu na dôchodku za obdobie od 01.08.2009 do roku 2017 a
nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov na liečenie vynaložených v rokoch 2003 - 2006, ktoré
pôvodnému žalobcovi vznikli v zmysle § 193 ods. 1 písm. a), c) starého ZP. Popri uvedených nárokoch
si žalobca uplatnil aj úrok z omeškania, avšak tento bol v pôvodnej žalobe uplatnený len vo vzťahu k

prvému nároku, t. j. k časti náhrady za stratu na zárobku v období rokov 1985 - 1991. K uplatneniu
úrokov z omeškania vo vzťahu k zvyšným nárokom došlo až v podaní právneho predchodcu žalobcov
zo dňa 21.09.2016, doručenom súdu 26.09.2016 (č. l. 843). Z aplikovanej právnej úpravy vyvodil, že
nárok na náhradu za stratu na zárobku a dôchodku bol v zmysle § 272 ods. 3 ZoSP transformovaný
na úrazovú rentu. Právny predchodca žalobcov podal žalobu dňa 28.08.2006, pričom v tom čase sa

domáhal priznania časti náhrady za stratu na zárobku za obdobie rokov 1985 - 1991, náhrady liečebných
nákladov vynaložených v rokoch 2003 - 2006 a napokon náhrady za stratu na zárobku za obdobie
rokov 2000 - 2006. Vo vzťahu k takto uplatneným nárokom konštatoval, že má právomoc rozhodovať
o nárokoch, ktoré vznikli do 31.12.2003, a to aj pokiaľ si pôvodný žalobca tento svoj nárok uplatnil ponadobudnutí účinnosti ZoSP (01.01.2004). Nároky predstavujúce náhradu mzdy (prípadne jej časť) za
stratu na zárobku, vzniknuté po 01.01.2004, však predstavujú úrazovú rentu v zmysle §
88 ZoSP, náhrada nákladov spojených s liečením sa od 01.01.2004 poskytuje z úrazového poistenia v

zmysle § 13 ods. 3 písm. i) ZoSP a právomoc rozhodnúť o týchto nárokoch má v zmysle § 172 ods.
2 žalovaná 2./. Podporne v tejto súvislosti poukázal na stanovisko občianskoprávneho a správneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k niektorým otázkam právomoci súdu na rozhodovanie
o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania č. Cpj 9/06, v zmysle ktorého od účinnosti
novej právnej úpravy, t. j. od 01.01.2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších úrazových dávkach

uvedených vo štvrtej hlave ZoSP) rozhoduje Sociálna poisťovňa, príslušnosť ktorej na prejednanie a
rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z ust. § 177 ZoSP, podľa ktorého na konanie vo
veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie
vo veciach dávkových v zmysle ust. § 172 ods. 3 písm. a) ZoSP. Z dôvodu, že žiaden zákon neustanovil,
že o nárokoch, ktoré vznikli do 31.12.2003 (ak o nich nebolo právoplatne rozhodnuté) má konať Sociálna
poisťovňa ..., NS SR dospel k záveru, že konanie začaté na súde musí dokončiť súd. Z uvedeného

dôvodu konanie o nárokoch za obdobie od 01.01.2004 pre nedostatok právomoci zastavil a vec postúpil
na prejednanie a rozhodnutie žalovanej 2./ (výroky I. až IV. rozhodnutia).

3. Vo vzťahu k nárokom uplatneným za obdobie do 31.12.2003 sa najprv zaoberal v konaní spornou
otázkou pasívnej vecnej legitimácie. Uviedol, že mu je známe, že právny predchodca žalobcov si svoj

nárok uplatnil v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6C 107/2001, kde
ako žalovaný vystupoval zamestnávateľ pôvodného žalobcu a vedľajším účastníkom bola žalovaná 1./.
Z listu zo dňa 11.10.2002, ktorý poslala žalovaná 1./ v procesnom postavení vedľajšieho účastníka
Okresnému súdu Levice (č. l. 60) prvoinštančný súd zistil, že žalovaná 1./ zaplatila pôvodnému žalobcovi
sumu 36.805,- Sk, čím boli jeho nároky ku dňu 30.09.2002 podľa jej názoru uspokojené. V tejto

súvislosti poukázal na dátum predmetného listu, z ktorého označil za nepochybné, že v čase jeho
napísania zamestnávateľ pôvodného žalobcu ešte existoval a zanikol až neskôr. Súdu bola známa len
okolnosť, že k zastaveniu uvedeného konania vedeného na Okresnom súde Levice z dôvodu zániku
žalovaného došlo v roku 2006, avšak s ohľadom na datovanie predmetného listu prvoinštančný súd
nemal pochybnosti o tom, že v čase jeho napísania zamestnávateľ pôvodného žalobcu existoval. Z

uvedeného vyvodil, že ak by zamestnávateľ pôvodného žalobcu zanikol v čase od 30.09.2002 do
31.12.2003, na tento prípad by bolo možné aplikovať § 51e ods. 1 starého zákona o SP s účinnosťou od
01.04.2002 do nadobudnutia účinnosti ZoSP, v zmysle ktorého výkon poistenia zodpovednosti za škodu
prešiel zo Slovenskej poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu. Dospel tak k záveru, že pasívne vecne
legitimovanou v súvislosti s nárokmi uplatnenými pôvodným žalobcom do 31.12.2003 bola žalovaná 2./.

Od 01.01.2004 je žalovaná 2./ z dôvodu nadobudnutia účinnosti ZoSP subjektom, ktorý má právomoc
rozhodovať o nárokoch uplatnených v tomto konaní po 01.01.2004. Žalovaná 2./ bola stranou sporu v
období od podania žaloby, t. j. od 28.08.2006 do 25.03.2011. Žaloba bola voči žalovanej 2./ podaná
opätovne dňa 13.12.2016 (č. l. 861j).

4. V nadväznosti na záver o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej 2./ v ďalšom súd prvej inštancie
posudzoval primárne ňou vznesenú námietku premlčania, ktorú vyhodnotil ako dôvodnú (námietka
premlčania bola v konaní vznesená aj žalovanou 1./). Poukázal pritom na to, že právny predchodca
žalobcov zobral žalobu voči žalovanej 2./ späť na pojednávaní konanom dňa 25.02.2011 (č. l. 145), v
dôsledku čoho bolo konanie voči nej zastavené. S odkazom na § 112 OZ konštatoval, že účinky tohto

konania v čase od právoplatnosti uznesenia o zastavení konania, t. j. od 25.03.2011 do návrhu na
vstup žalovanej 2./ do konania dňa 13.12.2016, t. j. počas štyroch rokov a 9 mesiacov nepôsobili na
spočívanie premlčacej lehoty a s ohľadom na túto dobu je celkom nepochybné, že došlo k uplynutiu
subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 36 ods. 2 posledná veta ZP v čase účinnom ku dňu
podania žaloby. Zhodne so žalobcami dodal, že síce nedošlo k premlčaniu nároku pôvodného žalobcu

ako zamestnanca, ale došlo ku premlčaniu nároku na jednotlivé plnenia, ktoré z neho vyplývajú. V
súvislosti s úrokom z omeškania súd v zhode s uplatnenou námietkou premlčania konštatoval, že právny
predchodca žalobcu si uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania len ohľadne časti náhrady za
stratu na zárobku vyčíslenej za obdobie od 1985 do 1991. V tejto časti je nárok premlčaný, a preto je
premlčaný aj nárok na jeho príslušenstvo. Pokiaľ ide o úroky z omeškania uplatnené žalobcami dňa

22.12.2017, súd s ohľadom na uplatnenú námietku premlčania aj tento nárok žalobcov ako nedôvodný
zamietol. Nad rámec uvedeného doplnil, že aj námietka premlčania uplatnená zo strany žalovanej 1./
by bola dôvodná, keď v konaní vedenom na Okresnom súde Levice žalovaná 1./ nebola účastníkom
konania, ale len vedľajším účastníkom konania, a tak účinky predpokladané ust. § 112 OZ vo vzťahuk nemu žaloba nevyvolala. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1, § 256 CSP a v konaní plne úspešným žalovaným a štátu priznal voči žalobcom, ktorým
tiež pričítal zavinenie na zastavení konania, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uviedol,

že skúmal aj existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, avšak dospel k záveru, že tieto vo veci
nie sú dané. Právny predchodca žalobcov podal na súd žalobu, o ktorej v časti nárokov za obdobie od
01.01.2004 súd nemá právomoc rozhodovať rovnako ako o ďalších nárokoch uplatňovaných následne
pôvodným žalobcom a jeho právnymi nástupcami. Ani námietku premlčania nevyhodnotil ako uplatnenú
spôsobom odporujúcim dobrým mravom (§ 3 OZ).

5. Proti tomuto rozsudku podali v celom rozsahu odvolanie žalobcovia 1./ až 3./, ktorí z odvolacích
dôvodov uvedených v 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP žiadali napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť a žalobe vyhovieť za
súčasného priznania náhrady trov konania žalobcom 1./ až 3./. Nestotožnili sa so závermi vyslovenými
prvoinštančným súdom tak vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie, ako ani k vyhodnoteniu

žalovanými 1./ a 2./ vznesených námietok premlčania. Poukázali na to, že pôvodný žalobca sa žalobou
z 28.08.2006 domáhal nároku na náhradu škody titulom straty na jeho zárobku z dôvodu, že podľa §
190 zák. č. 65/1965 Zb.(v znení účinnom ku dňu pracovného úrazu, t. j. k 26.09.1984) za vzniknutú
škodu zodpovedal jeho zamestnávateľ, čo bolo potvrdené aj rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn.
7C/87/1988 zo dňa 14.02.1989 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01.08.1989.

V zmysle § 358 Hospodárskeho zákonníka poistenie zamestnávateľa predstavuje záväzok poisťovne
uhradiť v prípade pracovného úrazu zamestnancovi škodu. Za vyplatenie nárokov z titulu ujmy na
zdraví následkom pracovného úrazu zodpovedala Slovenská poisťovňa, š. p., ktorá sa od 01.11.1991
transformovala na akciovú spoločnosť a v roku 2001 ju odkúpila žalovaná 1./, pričom do dvoch rokov
došlo k úplnému zlúčeniu poisťovní. Záväzky poistencov Slovenská poisťovňa, š. p. týmto nezanikli,

čo ani medzi stranami nebolo sporné. Slovenská poisťovňa, a.s. od zavedenia zmluvného poistenia
26.11.1993 do 01.01.2003 vykonávala aj zákonné poistenie, ktoré tvorilo oddelenú agendu a bola
financovaná z verejných zdrojov. Podľa § 205 d) ods. 5 Zákonníka práce, ktorý bol doplnený novelou č.
275/1993 Z. z., evidenciu o zákonnom poistení viedla Slovenská poisťovňa, a.s. vo svojom účtovníctve
oddelene od ostatných činností poisťovne. Z uvedeného nevyplynul dôvod, ktorý by zakladal prechod

alebo prevod záväzkov na iný subjekt, čo by viedlo k záveru, že pasívna vecná legitimácia žalovanej 1./
zanikla. Aj napriek tomu súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku a pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej 1./, ktorý vyvodil z toho, že záväzky z komerčného poistenia zo Slovenskej poisťovne, a.s.
prešli na Sociálnu poisťovňu od 01.01.2002 z dôvodu, že ak by zamestnávateľ zanikol v čase od
30.09.2002 do 31.12.2003, aplikoval by sa v tom čase platný § 51a ods. 1 zák. č. 274/1994 Z. z., podľa

ktorého od 01.04.2002 do nadobudnutia účinnosti nového zákona o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.
z. výkon poistenia zodpovednosti za škodu prešiel zo Slovenskej poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu.
V tejto súvislosti žalobcovia 1./ až 3./ namietali, že takýto právny názor nebol súdom prezentovaný v
predbežnom právnom posúdení, a preto ide o prekvapivý záver, ku ktorému sa účastníci nemali možnosť
v priebehu konania vyjadriť, čím im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uvedené je umocnené

tým, že žalovaná 1./ absenciu pasívnej vecnej legitimácie z toho a ani z iného dôvodu nenamietala,
preto táto otázka vôbec nebola sporná a nebol dôvod sa k tomu zo strany žalobcov vyjadrovať. Naviac
skutkový záver prvoinštančného súdu ohľadne ustálenia zániku zamestnávateľa pôvodného žalobcu, že
tento zanikol v čase od 30.09.2002 do 31.12.2003, je preukázateľne v rozpore s v konaní predloženými
listinnými dôkazmi. V konaní boli predložené listinné dôkazy jednoznačne preukazujúce, že k zániku

zamestnávateľa (JRD 30. výročia oslobodenia Č. O. A., Q. Q. V. Č., D.: XXXXXXXX)
došlo dňa 31.3.1991 bez toho, aby záväzky prešli na právneho nástupcu. Uvedené vyplývalo z rozsudku
Okresného súdu Levice sp. zn. 6C/107/2001 (str. 2 a 3), ako aj z dôkazov založených do súdneho spisu
žalobcami v prílohe podania z 23.06.2022. Záver o tom, že zamestnávateľ zanikol v čase od 30.09.2002
do 31.12.2003, ktorý mal podľa prvoinštančného súdu vyplývať z listu zo dňa 11.10.2002 zaslanom

žalovanou 1./ Okresnému súdu Levice, preto označili za nesprávny a v rozpore s listinnými dôkazmi.
Súduprvejinštancievtejtosúvislostitiežvytklinevykonanienavrhnutýchdôkazovpotrebnýchnazistenie
rozhodujúcich skutočností a nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel na základe vykonaných
dôkazov. Vyslovili tiež právny názor, že aj pokiaľ by došlo k zániku zamestnávateľa tak, ako uviedol
súd prvej inštancie, nemalo by to za následok prechod záväzkov zo Slovenskej poisťovne, a.s. na

Sociálnu poisťovňu podľa § 51e zák. č. 274/1994 Z. z. (zakotvený novelou č. 242/2001 Z. z. účinnou od
01.07.2001). Z citovaných ust. § 51e a § 51f) zák. č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2001 podľa
žalobcov 1./ až 3./ totiž vyplýva jednoznačný záver o tom, že zákon rozlišuje medzi dvoma skupinami
subjektov, a to zamestnávateľmi existujúcimi (skupina A) a záväzkami po zrušených zamestnávateľoch(skupina B). Skupinu B (resp. nakoľko táto fyzicky neexistovala, bývalých zamestnancov zaniknutých
subjektov odkázaných na pomoc z titulu úrazu alebo choroby z povolania, ako aj pozostalých) rozdeľuje
na 2 podskupiny, a to B1, ktorí mali nároky voči poisťovni (medzi ktoré patril aj žalobca) a B2, ktorí nemali

nároky voči poisťovni, pretože zamestnávateľ nebol poistený (do r. 1993 nebolo poistenie garantované
zákonom). V prípade skupiny A prešli poistné vzťahy (ktoré už v roku 1993 prešli do zákonného poistenia
zastrešeného Slovenskou poisťovňou) od 01.04.2002 do Sociálnej poisťovne. Skupina B zrušených
zamestnávateľov neprešla do systému zákonného poistenia a bolo potrebné doriešiť záväzky voči ich
bývalým zamestnancom z titulu pracovných úrazov, chorôb z povolania alebo výživy pozostalých. Tu

vznikli 2 skupiny B1 a B2, kde v prípade B1 zabezpečenie zamestnancov plnila poisťovňa a skupina B2,
u ktorej neexistoval iný povinný subjekt a záväzky na seba prevzal štát v § 51f, kde z tohto prechodu
vylúčil nároky zrušených zamestnávateľov, ktorí boli poistení. Z uvedeného dôvodu je záver súdu prvej
inštancie o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 1./ založený na nesprávnom právnom
posúdení.

6. Vo vzťahu k otázke premlčania uviedli, že nárok na náhradu škody sa síce premlčuje do dvoch rokov,
avšak ak ide o nárok na opakujúce sa plnenia, je doba pre uplatnenie nárokov na jednotlivé plnenia tri
roky. Aj keď vo vzťahu k žalovanej 1./ pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie
neposudzoval otázku premlčania, žalobcovia 1./ až 3./ uviedli, že námietka premlčania po roku 1998 nie
je dôvodná, nakoľko žaloba na Okresnom súde v Leviciach vedená pod sp. zn. 6C/107/2001 o priznanie

náhrady za stratu na zárobku bola podaná dňa 12.03.2001, a preto premlčanie v trojročnej premlčacej
lehote mohlo nastať iba vo vzťahu k plneniam do 12.03.1998. Rovnako to upravuje aj zák. č. 410/1991
Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR v § 148, podľa ktorého právo na náhradu za stratu na
služobnom príjme sa nepremlčiava; nároky na jednotlivé plnenia z nich vyplývajúce sa však premlčujú
v lehotách ustanovených v § 150 ods. 2 a 3, v zmysle ktorých ak ide o opakujúce sa plnenia je doba

na uplatnenie 3 roky od splatnosti; lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody je dva roky. Toto
prevzal aj zák. č. 461/2003 Z. z., (§ 114), podľa ktorého nárok na výplatu dávky alebo jej časti sa premlčí
uplynutím troch rokov odo dňa, za ktorý dávka alebo jej časť patrili (nárok na úrazovú rentu nezaniká
uplynutím času, premlčaniu podlieha jeho výplata). Po zastavení konania vedeného na Okresnom súde
v Leviciach pod sp. zn. 6C/107/2001, právoplatnom dňa 04.07.2006, žalobca bez odkladu podal žalobu

v tomto konaní (dňa 28.08.2006). Pred tým sa ešte obrátil so žiadosťou o výplatu renty na Sociálnu
poisťovňu, ktorá plniť odmieta z dôvodu, že plní len zo zákonného poistenia. Zastavenie konania na
OkresnomsúdevLeviciachpodsp.zn.6C/107/2001žalobcanezavinil,nakoľkosanemalakodozvedieť,
že zamestnávateľ zanikol, Toto mu nebolo oznámené. Bol v kontakte už len s poisťovňou, ktorá ak
informáciu aj mala, žalobcu o nej ona ani súd do roku 2006 neinformovala. O riadne pokračovanie v

konaní nepôjde vtedy, keď účastník zaviní zastavenie konania preto, že neopraví vady žaloby (§ 139
a nasl. CSP), bezdôvodne vezme žalobu späť (§ 144 a nasl. CSP), nedôvodne preruší konanie podľa
§ 163 CSP atď. O uvedený prípad sa tu však nejedná, a preto je dôvodné uzavrieť, že žalobca v
konaní riadne pokračoval od roku 2001. Námietke premlčania by podľa žalobcov 1./ až 3./ však nebolo
možné vyhovieť aj z dôvodu, že odporuje dobrým mravom. V tejto časti označili odôvodnenie súdu

prvej inštancie za nedostatočné, keď v závere rozsudku len jednou vetou uviedol, že nevidel dôvod
na rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi. Uviedli, že hneď ako žalobca zistil, že mu nebola
hradená náhrada za stratu na zárobku, uplatnil si svoje nároky na Okresnom súde v Leviciach v roku
2001avkonaníriadnepokračoval.Zastaveniekonanianezavinil,nakoľkoskutočnosť,žezamestnávateľ
zanikol, sa nemal ako dozvedieť. Keď súd konanie zastavil, žalobca bezodkladne s odstupom 1 mesiaca

podal žalobu na tunajšom súde. Okrem toho v roku 2004 podal žiadosť na Sociálnu poisťovňu, aby
mu vyplácala náhradu za stratu na zárobku, čo bolo odmietnuté, a to aj opakované dopyty, po prvýkrát
Sociálna poisťovňa pripustila, že toto je možné, pričom čakala v tomto smere na rozsudok v tomto konaní
v roku 2021. Z uvedeného je tak podľa nich zrejmé, že žalobca využil všetky právne možnosti, ako sa
svojho nároku domáhať, ktoré mu zákon poskytoval a v konaní aj podľa svojich možností a schopností

pokračoval. Skutočnosť, že jeho možnosti a schopnosti boli obmedzené pritom vyplýva aj z toho, že bol
plne invalidný, jednoduchý človek bez vyššieho vzdelania, ktorý sa po zániku zamestnávateľa ocitol plne
odkázaný na poisťovňu, ktorá bez udania dôvodu prestala plniť v roku 2002. Tým sa žalobca ocitol v
sociálnej núdzi, odkázaný na dlhotrvajúce súdne konania, ktoré boli pre neho neúmerne zaťažujúce, a
na ktoré nemal prostriedky. Situácia bola o to paradoxnejšia, že sa súdil s inštitúciami, ktoré boli zriadené

na to, aby mu v prípade pracovného úrazu garantovali dôstojný život, pričom žalobca nemal ani silu
ani prostriedky na dlhoročné spory, preto sa odškodnenia nedožil. Pokiaľ by mu finančne nepomáhali
deti, ktoré z toho dôvodu nešli na vysokú školu, nebol by schopný prežiť (manželka mala dôchodok
len 260 eur). Z uvedeného dôvodu namietli aj záver o premlčaní voči žalovanej 1./ ako nesprávny prenesprávne právne posúdenie a čiastočne aj z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel z vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (vo vzťahu k dôvodom či pokračoval riadne v konaní a sú
dané dôvody na využitie kolektívu dobrých mravov).

7. Vo vzťahu k premlčaniu nároku voči žalovanej 2./ uviedli, že analogicky platí ich argumentácia z
hľadiska korektívu dobrých mravov prednesená vo vzťahu k žalovanej 1./. Poukázali na to, že na
pojednávaní konanom dňa 25.02.2011 zástupkyňa žalovanej 2./ uviedla, že táto sa necíti byť pasívne
vecne legitimovaná z dôvodu, že nejde o úrazové, ale komerčné poistenie. Následne sa vyjadrila

žalovaná 1./, ktorá nerozporovala svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní. Na tomto základe súd (ktorý
zdieľal tento názor) vyzval žalobcu, či trvá na tom, že bude aj naďalej žalovaná aj Sociálna poisťovňa.
Na otázku súdu žalobca pod vplyvom názorov 3 odborne spôsobilých subjektov, nakoľko sám si z
invalidného dôchodku 306,50 eur nemohol hradiť právne zastúpenie, uviedol, že ak je teda žalovaná 1./
pasívne vecne legitimovaná, netrvá na žalobe voči Sociálnej poisťovni a berie žalobu voči nej späť. Z
uvedeného vyvodili, že žalobca konal v omyle vyvolanom inštitúciami, ktoré boli povinné tento nevyvolať,

čo síce nemá za následok neplatnosť tohto právneho úkonu, avšak predstavuje dôvod zohľadniť
okolnosti z hľadiska korektívu dobrých mravov vo vzťahu k námietke premlčania. Relevantnou je aj
okolnosť, že žalobca sa obrátil na Sociálnu poisťovňu listom z 29.11.2004 a požiadal o výplatu úrazovej
renty, čo odmietla. Túto skutočnosť potvrdila na pojednávaní dňa 25.10.2023 aj právna zástupkyňa
žalovanej 2./, ktorá uviedla, že nárok síce bol uplatnený, ale nie v predpísanej forme. Z odpovede z

05.04.2005 však nevyplynulo, že by nárok odmietla pre formálne dôvody, čo by nebolo možné, nakoľko
by bola povinná vyzvať navrhovateľa na opravu, ale odmietla plniť z dôvodu, že sa nejedná o nárok zo
zmluvného zákonného poistenia zamestnávateľa za škodu, ktorý vznikol po 26.11.1993. Z uvedeného
dôvodu pre nesprávne právne posúdenie a čiastočne aj z dôvodu nesprávnych skutkových zistení, ku
ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov (vo vzťahu k dôvodom, či riadne

pokračoval v konaní a sú dané dôvody na využitie korektívu dobrých mravov) namietli aj záver o
premlčaní nárokov voči žalovanej 2./.

8. Žalobcovia 1./ a 2./ sa nestotožnili ani so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci súdu
rozhodovať o nárokoch za obdobie od 01.01.2004 s odkazom na závery stanoviska NS SR Cpj 9/2006.

Boli toho názoru, že súd prvej inštancie opomenul prihliadnuť na rozdiel medzi predmetom stanoviska a
prejednávanou vecou spočívajúci v tom, že v tejto veci ide o nároky po zrušenom zamestnávateľovi, od
ktoréhoSociálnapoisťovňaod01.01.2004nemohlaprevziaťvýplatuplnení,ktorévzniklipred26.11.1993
(§ 272 ods. 1 zákona). Otázkou, či sa prevzatie výplat vzťahuje aj na nároky spred roku 1993, ktoré
smerovali nie voči zamestnávateľovi priamo, ale voči zmluvnej poisťovni, sa zaoberal judikát NS SR sp.

zn. 7So/100/2009, z obsahu ktorého vyplýva, že ak podľa § 272 ods. 1 až 3 a ods. 7 a 8 zák. č. 461/2003
Z. z. od 01.01.2004 preberá Sociálna poisťovňa výplatu plnení od zamestnávateľa, preberá rovnako
aj plnenia od poisťovne (pokiaľ plnila namiesto zamestnávateľa). To oprel o záver, že výkon poistenia
zodpovednosti za škodu prešiel zo Slovenskej poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu od 01.01.2002
podľa § 51e ods. 1 zák. č. 242/2001 Z. z. Ustanovenie § 51e zák. č. 274/1994 Z. z. sa však nevzťahuje na

zrušených zamestnávateľov, v prípade ktorých plnenie ostalo podľa § 51 f) zák. č. 274/1994 záväzkom
zmluvnej poisťovne. Podľa označeného judikátu tak povinnosť prevziať výplatu straty na zárobku podľa
§ 272 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. od zamestnávateľov (alebo ich poisťovne) sa vzťahuje
len na existujúcich zamestnávateľov a Sociálna poisťovňa nie je oprávnená o týchto veciach konať. Súd
prvej inštancie preto vec nesprávne právne posúdil pokiaľ dospel k záveru o nedostatku právomoci súdu

konať o nárokoch od 01.01.2004.

9. Za nepreskúmateľné označili žalobcovia 1./ až 3./ odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k záveru o
premlčaní úrokov z omeškania, keď súd prvej inštancie nezdôvodnil z akého dôvodu zamietol úroky
z omeškania za ktoré obdobia, osobitne po roku 2013. Uviedli, že z pohľadu premlčania sú úroky z

omeškania samostatným právom spočívajúcim v opakujúcom sa plnení. Toto sa nepremlčuje naraz
ako celok, ale úroky z omeškania sa premlčujú postupne (denne), pretože sú opakujúcim sa plnením.
Z toho dôvodu, ak by aj boli úroky z omeškania uplatnené až 26.09.2016, ako uviedol súd prvej
inštancie, nemohli byť premlčané po 26.09.2013. Vzhľadom k dôvodom, pre ktoré žalobcovia 1./ až
3./ nepovažovali za premlčané nároky po roku 1998, nemôže byť premlčané ani príslušenstvo za toto

obdobie z dôvodu riadneho pokračovania v konaní od roku 2001. Nároky v konaní sp. zn. 6C/107/2001
pritomboliuplatnenéajspríslušenstvom.Odhliadnucoduvedenéhoajpriúrokuzomeškaniajedôvodné
posúdiť námietku premlčania vo svetle korektívu dobrých mravov. Žalobcovi bol po roku 2001 bez
vysvetlenia zo strany žalovanej 1./ odňatý nárok na náhradu za stratu na zárobku, ktorý mu nepochybneprislúchal, a to bez akéhokoľvek rozumného zdôvodnenia. Uvedené sa javí tak, že poisťovateľ konal
vedome svojvoľne, porušujúc pri tom zákon, využijúc zlý zdravotný stav, sociálnu núdzu žalobcu s
invalidným dôchodkom v roku 2001 v sume 221,67 eura a skutočnosť, že išlo o jednoduchého človeka

bez vzdelania. Tieto faktory zvyšovali pravdepodobnosť, že sa žalobca nebude účinne brániť. Pokiaľ by
žalobcovimalobyťsodstupom20rokovdoplatenéplnenievhodnote,vakejmupatrilopred20rokmibez
úroku z omeškania, znamenalo by to v dôsledku inflácie výplatu reálnej hodnoty maximálne vo výške 10
% pôvodnej hodnoty nárokov. Odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia a sčasti nesprávnych
skutkových záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov, sa tak vzťahuje aj

k posúdeniu premlčania úrokov z omeškania. Záverom vo vzťahu k otázke trov konania uviedli, že
na pojednávaní konanom dňa 25.10.2023 po tom, ako si právna zástupkyňa žalovanej 2./ uplatnila
náhradu trov konania, poukázali na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré videli v tom, že žalobca
spor, ani jeho zastavenie nezavinil a stal sa sám obeťou postupu, ktorý odporoval zákonu a možno
ho označiť doslova za šikanózny, a to nielen zo strany žalovanej 1./, ale aj zo strany verejnoprávnych
inštitúcií. Žalovaná 1./ zneužila sociálnu a zdravotnú tieseň pôvodného žalobcu v roku 2001 a svojvoľne

bez udania racionálneho zdôvodnenia mu prestala vyplácať náhradu za stratu na zárobku, ktorá mu
prislúchala. Ak by bol správny záver súdu o tom, že od roku 2002 plniť mala žalovaná 2./, súd bol
oboznámený aj s tou skutočnosťou, že žalobca si uplatnil priamo voči žalovanej 2./ najprv nároky v
roku 2004, čo odmietla a bolo to dôvodom podania tejto žaloby. Niet preto pochýb, že spor zavinila
žalovaná 2./. Pokiaľ by sa po 20 rokoch sporu potvrdilo, že Sociálna poisťovňa v zmysle nesprávnej

interpretácie zákona porušovala svoju povinnosť od roku 2002 do smrti žalobcu, čím predmetný spor
zavinila a výsledkom bolo namiesto ospravedlnenia z jej strany, priznanie náhrady trov konania voči
žalobcovi, išlo by o neudržateľný právny názor. Zopakovali argumentáciu o tom, že pôvodný žalobca
bol jednoduchý človek bez vzdelania, ktorý sa ocitol s rodinou v ťažkej sociálnej situácii po tom, ako sa
stal následkom pracovného úrazu v roku 1984 invalidný. V tom čase mal dve malé deti vo veku 4 a 9

rokov a bol hlavným živiteľom rodiny, manželka mala po 2 materských dovolenkách minimálny príjem a
pokiaľ by mu od roku 2001 do smrti nepomáhali súčasní žalobcovia, nebol by schopný dôstojne prežiť a
udržať si bývanie, nakoľko invalidný dôchodok predstavoval v roku 2001 sumu 221,67 eura. Neobstojí
preto záver súdu prvej inštancie o tom, že neexistujú dôvody hodné osobitné ho zreteľa.

10. Žalovaná 1./ vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny a obsahujúci všetky zákonom stanovené formálne náležitosti potvrdiť. Zistenia súdu prvej
inštancie podľa nej majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne
závery sú odôvodnené a zrozumiteľné, v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení
ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany oprávnenej

dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Poukázala na závery súdnej praxe, v
zmysle ktorých do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS
252/2004) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, a
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). Za v rozpore

s písomnými a ústnymi vyjadreniami žalovanej 1./ označili tvrdenie žalobcov 1./ až 3./, že žalovaná 1./
v konaní svoju pasívnu vecnú legitimáciu nenamietala. Od roku 2021 sa sporové strany opakovane
vyjadrovali k otázke pasívnej vecnej legitimácie, konkrétne žalovaná 1./ svoju pasívnu vecnú legitimáciu
namietala v podaniach zo dňa 27.02.2022 a 03.05.2022. Naviac skúmanie pasívnej vecnej legitimácie
sporovej strany je povinnosťou súdu v každom štádiu konania, a to, že žalovaná 1./ na ňu poukázala až

v priebehu súdneho konania, nebráni tomu, aby sa súd vznesenou námietkou nezaoberal. Zotrvala aj
na námietke premlčania, ktorú prvýkrát vzniesla vo vyjadrení zo dňa 23.05.2008. Uviedla, že pôvodný
žalobca bol v konaní pred Okresným súdom Levice sp. zn. 6C/107/2001 právne zastúpený, a preto
poukazujúc na základnú zásadu súkromného práva- vigilantibus iura scripta sunt- právo patrí bdelým,
zotrvala aj na názore, že dovolávať sa rozporu s dobrými mravmi nie je dôvodné. Za nedôvodnú označila

aj argumentáciu žalobcov 1./ až 3./ vo vzťahu k premlčaniu príslušenstva uplatnených nárokov, a to aj
vo svetle korektívu dobrých mravov. Pôvodný žalobca uplatnil úroky z omeškania vo výške 19 % p.a.
od 27.09.1985 do zaplatenia len pri prvom nároku zo sumy 1.474,61 eura (44.424,30 Sk). K ostatným
nárokom si úroky z omeškania neuplatňoval, na čo v konaní žalovaná 1./ poukazovala. Naviac návrh
zo dňa 21.12.2017, ktorým pôvodný žalobca rozšíril žalobu za obdobie od 03/2015 do 12/2017 o sumu

26.390,95 eura, súd pripustil len čiastočne, čo tiež žalobcovia 1./ až 3./ prehliadajú. Námietku rozporu s
dobrými mravmi vznesená pri príslušenstve, pokiaľ tieto neboli v konaní pôvodným žalobcom uplatnené,
považuje žalovaná 1./ preto tiež za nedôvodnú. Podporne poukázala na právne závery vyslovené v
otázke rozpornosti vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi napr. NS SR v rozhodnutí sp. zn.7Cdo/507/2014, ÚS SR sp. zn. II. ÚS 176/2011. Záverom uviedla, že zotrváva na svojich vyjadreniach
aj vo vzťahu k nesprávnosti výšky a doby žalobou uplatnených nárokov a tiež nedôvodnosti uplatnenia
nárokov voči žalovaným 1./ a 2./ spoločne a nerozdielne do dedičstva po zomrelom V. B.. Žalované

1./ a 2./ nie sú v postavení škodcov (§ 438 OZ) a nie je daná ich spoločná zodpovednosť za škodu,
keď žalovaná 1./ je komerčnou poisťovňou, u ktorej mal zamestnávateľ pôvodného žalobcu dojednané
zmluvné poistenie a žalovaná 2./ je verejnou inštitúciou, ktorej úlohou je výkon sociálneho poistenia
podľa osobitného zákona.

11. Žalovaná 2./ vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok netrpí vadami namietanými
v odvolaní žalobcami 1./ až 3./ a navrhla ho ako zákonný a riadne odôvodnený v celom rozsahu
potvrdiť za súčasného priznania nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej 2./. Úvodom
poukázala na to, že predmetom konania po pripustení poslednej zmeny žaloby sú nároky na náhradu
za stratu na zárobku a na úrazovú rentu vzniknuté v období od roku 1985 do konca roka 2017. Vo
vzťahu k záveru o nedostatku právomoci súdu uviedla, že v konaní opakovane poukazovala na to,

že dňom 01.01.2004 nadobudol účinnosť zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorým bol
nahradený dovtedajší systém odškodňovania z pracovných úrazov a chorôb z povolania a to tak,
že nároky poškodených zamestnancov voči zamestnávateľom uplatňované podľa Zákonníka práce
boli nahradené systémom úrazového poistenia, kedy subjektom oprávneným konať a rozhodovať o
jednotlivých nárokoch je Sociálna poisťovňa, ktorá je zároveň povinná k vyplácaniu dávok úrazového

poistenia. V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj najvyšších
súdnych autorít, osobitne zdôrazniac závery zjednocujúceho stanoviska Cpj 9/2006 a rovnako aj na
skutočnosť, že žalobca/ žalobcovia nešpecifikoval/i na základe akého právneho predpisu sa voči
žalovanej 2./ domáha plnenia, pričom k uvedenému nedošlo ani na výzvu súdu. Nakoľko nebola splnená
povinnosť riadne označiť právne predpisy, od ktorých bol odvodzovaný nárok voči žalovanej 2./, a

keďže táto je verejnoprávnou inštitúciou, ktorá môže uspokojovať nároky poškodených zamestnancov
vzniknuté po 31.12.2003 výlučne vo forme úrazových dávok podľa zák. č. 461/2003 Z. z., žalovaná
2./ a zjavne aj súd prvej inštancie dospeli k záveru, že žalobcovia si voči nej uplatňujú nároky ako
úrazové dávky podľa zák. č. 461/2003 Z. z. O týchto nárokoch však súd nemá právomoc konať a
rozhodovať, nakoľko táto je osobitným zákonom zverená Sociálnej poisťovni. Pokiaľ preto súd prvej

inštancie vo výrokoch I.- IV. rozsudku rozhodol o zastavení konania a postúpení veci žalovanej 2./,
rozhodol správne a zákonne. Pokiaľ žalobcovia 1./ až 3./ v odvolaní namietali, že súd opomenul
prihliadnuť na rozdiel medzi predmetom stanoviska a tu prejedávanou vecou spočívajúci v tom, že ide
o veci po zrušenom zamestnávateľovi, žalovaná 2./ nerozumie tejto ich argumentácii, keď žalobcovia
1./ až 3.,/ sa domáhajú nárokov voči žalovanej 2./, pričom tvrdia, že žalovaná 2./ nemohla prevziať

výplatu plnení, ktoré vznikli pred 26.11.1993, pričom neuviedli, na základe akého právneho predpisu
sa domáhajú plnenia voči žalovanej 2./, a ktorí zároveň podali u žalovanej 2./ aj žiadosť o vyplatenie
úrazových dávok. Vo vzťahu k nárokom za obdobie do 31.12.2003 súd prvej inštancie založil záver o
pasívnej vecnej legitimácii žalovanej 2./ na domnienke, že zamestnávateľ pôvodného žalobcu zanikol
niekedy v čase medzi 30.09.2002 a 31.12.2003. Podľa žalovanej však uvedený dátum nemá žiadnu

relevanciu pre súdom vyslovený právny názor, kedy dokonca táto súdom určená domnienka je v rozpore
s dôkazmi založenými v súdnom spise v tomto konaní. S týmto právnym posúdením sa však žalovaná
2./, ako v konaní opakovane uvádzala, nestotožňuje. Na ozrejmenie uviedla, že pôvodný žalobca utrpel
pracovnýúrazdňa26.09.1984,t.j.zaúčinnostizák.č.65/1965 Zb. Zdokazovaniapritomvyplynulo,
že k úrazu došlo v čase neexistencie zákonného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu z

pracovných úrazov a chorôb z povolania, a že zamestnávateľ pôvodného žalobcu mal so žalovanou
2./ dojednané zmluvné poistenie zodpovednosti za škody z prevádzky poľnohospodárskej organizácie.
Zákonom č. 231/1992 Zb., ktorým bol novelizovaný zák. č. 65/1965 Zb. (§ 205d) bolo do nášho právneho
systému zavedené zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a
chorobe z povolania. Vykonávaním zákonného poistenia zodpovednosti bola v zmysle zák. č. 275/1993

Z. z., ktorým bol novelizovaný zák. č. 65/1965 Zb., podľa čl. III ods. 1 dočasne poverená Slovenská
poisťovňaa.s.(žalovaná1./).Slovenskápoisťovňaa.s.všakbolapoverenávykonávaťzákonnépoistenie
zodpovednosti za škodu iba za obdobie vzniku takéhoto poistenia, t. j. za obdobie po 26.11.1993.
Nakoľko k pracovnému úrazu pôvodného žalobcu došlo dňa 26.06.1984, t. j. pred zavedením zákonného
poistenia zodpovednosti, tak Slovenská poisťovňa a.s. nemohla poskytovať pôvodnému žalobcovi

náhrady za škody na zdraví titulom zákonného poistenia zodpovednosti, ale výlučne titulom zmluvného
poistenia zodpovednosti, čo je značný rozdiel a čo má význam pre posudzovanie prejednávanej veci.
Na prejednávanú vec sa preto nevzťahujú ust. zák. č. 65/1965 Zb., osobitne § 205d. Žalovaná 2./ preto
trvá na tom, že neexistuje žiadne právny titul, na základe ktorého by mala byť zaviazaná k akýmkoľveknáhradám za škody vzniknuté do 31.12.2003 pôvodnému žalobcovi na zdraví v dôsledku pracovného
úrazu utrpeného dňa 26.09.1984. Zároveň v konaní uviedla, že nesúhlasí s tým, že na prípadnú
povinnosť žalovanej 2./ prevziať výplatu náhrady za stratu na zárobku od 01.01.2004 ako úrazovú rentu

nemôže mať vplyv skutočnosť, že do 31.12.2003 náhradu navrhovateľovi vyplácala za zamestnávateľa
zmluvná poisťovňa, pretože z ust. § 272 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. priamo vyplýva, že Sociálna
poisťovňa od 01.01.2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26.11.1993., a
to bez ohľadu na skutočnosť, či náhradu škody poskytuje zamestnávateľ priamo zo svojich finančných

prostriedkov, alebo z prostriedkov, ktoré za neho na základe poistnej zmluvy poskytuje jeho zmluvný
partner, ktorým bola v danej veci komerčná poisťovňa. Zamestnávateľ pôvodného žalobcu PD Čajkov
mal so žalovanou 1./ uzatvorenú poistnú zmluvu práve pre prípad vzniku poistnej udalosti a žalovanej
2./ platil poistné preto, aby táto za neho hradila prípadnú vzniknutú škodu. Žalovaná 2./ prebrala v
zmysle § 272 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. od zamestnávateľov také plnenia, na ktoré zamestnávatelia
nemali uzatvorenú žiadnu poistnú zmluvu a teda uhrádzali nároky poškodených zo svojich finančných

prostriedkov. V podstate sa preto žalovaná 2./ stotožňuje s právnou argumentáciou žalobcov v bode
I. odvolania. K otázke premlčania poukázala na to, že trvajúc na tom, že neexistuje právny dôvod, na
základe ktorého by sa mohli žalobcovia voči nej domáhať plnenia nárokov vzniknutých do 31.12.2003, z
dôvoduprávnejistotyvznieslanámietkupremlčania,ktorejsúdprvejinštanciedôvodnevyhovel.Nakoľko
podľa názoru prvoinštančného súdu je dôvodnou aj námietka premlčania vznesená žalovanou 1./, ani

prípadné právne posúdenie pasívnej vecnej legitimácie by nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej
a súd prvej inštancie by musel žalobu zamietnuť, a to aj napriek nesprávnemu právnemu záveru vo
vzťahukotázkepasívnejvecnejlegitimácievkonaní.Knámietkeneuplatneniakorektívudobrýchmravov
uviedla, že pôvodný žalobca, ako aj žalobcovia sú po celú dobu konania zastúpení advokátom, ako
osobou znalou práva, kedy si museli pri riadnej starostlivosti byť vedomí takej základnej právnej otázky,

ako je premlčanie jednotlivých nárokov a prípadných následkov pri uplatnení námietky premlčania.
Dôvody, na ktoré v tomto smere poukazujú v odvolaní nie je možné podľa žalovanej 2./ ani z prizmy
ustálenej judikatúry, a to aj vyšších súdnych autorít považovať za dôvody, ktoré by mali a mohli negovať
inštitút premlčania. Nestotožnila sa ani s argumentáciou žalobcov 1./ až 3./ o nepreskúmateľnosti
rozhodnutia vo vzťahu k zamietnutiu úrokov z omeškania, majúc za to, že súd prvej inštancie zamietol

časť istiny z dôvodu premlčania, tak nemohol potom priznať príslušenstvo k zamietnutej časti žaloby,
a pokiaľ zastavil konanie v časti nárokov po 31.12.2003 z dôvodu nedostatku právomoci, tak nemohol
rozhodovať o príslušenstve. Súd prvej inštancie preto v tomto smere nepochybil a rozhodnutie týkajúce
sa úrokov z omeškania aj riadne odôvodnil. Opakovane s poukazom na zastúpenie pôvodného žalobcu
ako aj jeho právnych nástupcov advokátom a tiež na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax ohľadne

neexistencie právomoci všeobecných súdov rozhodovať o úrazových dávkach v čase podania žaloby,
označila vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania za nepochybné, že žalobcovia zvoli nesprávny
právny postup a zavinili zastavenie konania.

12. Žalobcovia 1./ až 3./ v odvolacej replike uviedli, že zotrvávajú na podanom odvolaní a doterajších

prednesoch v spore. Za nesprávne označili tvrdenia žalovanej 2./ o tom, že pôvodný žalobca bol po
celú dobu konania právne zastúpený v spore, keď z obsahu súdneho spisu vyplýva, že do roku 2016
tento nebol právne zastúpený, nakoľko si to nemohol dovoliť, čo je doložené aj prehľadom jeho príjmov.
Samotné uplatnenie náhrady trov konania žalovanou 2./ označili za v hrubom rozpore s dobrými mravmi.
Uviedli, že ak by bol aj záver súdu právny, konanie zavinil najmä neodborný postup a pochybenie zo

strany žalovanej 2./, ktorá napriek žiadosti pána B. v roku 2005 po dobu 15 rokov až do jeho smrti v
roku 2019 odopierala plniť nárok, na ktorý by mal nárok, čím zmarila jeho nárok na plnohodnotný život
a prispela k jeho predčasnej smrti, nakoľko nemal dostatok prostriedkov, cítil sa byť na obtiaž a ťažko
znášal pocit nespravodlivosti a krivdy. V tomto kontexte preto žalobcovia 1./ až 3./ považujú uplatnený
nárok na náhradu trov konania za neudržateľný a v rozpore so zásadou spravodlivosti a dobrými mravmi.

13. Žalovaná 2./ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej 1./ k podanému odvolaniu poukázala na to,
že ani žalovaná 1./ nikdy v konaní nenamietala jej pasívnu vecnú legitimáciu z takého právneho
titulu, ako uviedol súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia rozsudku, čo je nesporné osobitne z
podania žalovanej 1./ zo dňa 03.05.2022. Bola toho názoru, že právny záver súdu prvej inštancie

k otázke aplikácie právnych predpisov pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 1./
bol prekvapivý nielen pre žalobcov, ale aj pre samotné žalované. Osobitne zdôraznila nespornosť
existencie zmluvného poistenia medzi zamestnávateľom žalobcu a žalovanou 1.,/, predmetom ktorého
bolo uspokojovanie nárokov zamestnancov na náhradu škody vzniknutej pri pracovnom úraze alebochorobe z povolania. Pokiaľ súd prvej inštancie aplikoval na daný prípad § 51f ods. 1 zák. č. 274/1994
Zb. tak nerešpektoval podľa nej skutočnosť existencie zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania, pričom nebral do úvahy ani tú skutočnosť, že

podmienkou uspokojovania nárokov zamestnancov podľa uvedeného ustanovenia bola skutočnosť, že
nároky zamestnanca neuspokojil likvidátor alebo správca konkurznej podstaty, kedy v konaní nebolo
preukázané, že by v prípade zamestnávateľa bola prebiehala likvidácia alebo konkurz. Bez ohľadu na
vyššie uvedené, žalovaná 2./ považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti
plnení vzniknutých do 31.12.2003 za správne, a to aj voči žalovanej 1./, a to z dôvodu premlčania.

14. Odvolacia duplika nebola v súdom stanovenej lehote doručená.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalobcov 1./ až 3./ bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je v merite veci dôvodné.

V časti, v ktorej súd konštatoval existenciu procesnej prekážky, pre ktorú konanie zastavil a vec postúpil
žalovanej 2./, je odvolanie nedôvodné.

16. Podľa § 358 ods. 1 zák. č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení účinnom od 01.01.1983
do 30.06.1988 (ďalej len „HZ“) poistenie slúži organizáciám na úhradu škôd vyvolaných náhodnými

udalosťami; vzniká z hospodárskej zmluvy uzavretej s poisťovňou alebo zo zákona.

17. Podľa § 358 ods. 2 písm. b) HZ zmluvne možno poistiť zodpovednosť za škodu, ak vznikla na živote
a zdraví alebo na veci, prípadne zodpovednosť za inú majetkovú škodu (poistenie zodpovednosti za
škody);akvšakideozodpovednosťzapracovnýúrazalebochorobuzpovolaniaibavtedy,aksúsplnené

ďalšie podmienky, ktoré ustanoví vláda Československej republiky.

18. Podľa § 358 ods. 5 HZ poistenie vznikne prvým dňom po uzavretí zmluvy, ak sa nedohodlo, že začína
už uzavretím zmluvy alebo neskôr.

19. Podľa § 190 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom od 01.07.1982 do
31.12.1984, t. j. v čase pracovného úrazu (ďalej len „ZP v znení účinnom v čase PÚ“) ak došlo u
pracovníka pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu na zdraví alebo k
jeho smrti úrazom (ďalej len „pracovný úraz“), zodpovedá za škodu tým vzniknutú organizácia, v ktorej
bol pracovník v čase úrazu v pracovnom pomere.

20. Podľa § 193 ods. 1 písm. a) a c) ZP v znení účinnom v čase PÚ pracovníkovi, ktorý utrpel pracovný
úraz alebo u ktorého bola zistená choroba z povolania, je organizácia povinná v rozsahu, v ktorom za
škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu na zárobku, prípadne na dôchodku, účelne vynaložená náklady
spojené s liečením.

21. Podľa § 249 ods. 2 ZP v čase vzniku PU (a v rovnakom znení účinné aj v júni 1991) ak zanikne
organizácia rozdelením, prechádzajú jej práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov na organizácie
novovzniknuté. Orgán, ktorý rozhodol o rozdelení organizácie, takisto určí, ktorá z novovzniknutých
organizácií preberá od doterajšej organizácie práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov, ktoré do

dňa jej rozdelenia zanikli.

22. Podľa § 9 ods. 3 zák. č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve rozdeľované družstvo
zaniká a jeho majetok a záväzky prechádzajú na nové družstvá dňom, ku ktorému boli zapísané do
podnikového registra, a to v rozsahu určenom členskou schôdzou rozdeľovaného družstva. Týmto dňom

sa členovia rozdeľovaného družstva stávajú členmi nových družstiev.

23. Podľa § 205d ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom od 26.11.1993 do
31.03.2002 (ďalej len „ZP v znení účinnom od 26.11.1993“) organizácie zamestnávajúce aspoň jedného
pracovníka sú pre prípad svojej zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania

poistené (ďalej len „zákonné poistenie“) v úrazovej poisťovni (ďalej len „poisťovňa“). To sa nevzťahuje
na organizácie, ktoré majú podľa zákona postavenie štátneho orgánu.24. Podľa § 205d ods. 5 ZP v znení účinnom od 26.11.1993 evidenciu o zákonnom poistení vedie
poisťovňa vo svojom účtovníctve oddelene od ostatných činností poisťovne.

25. Podľa § 205d ods. 7 ZP v znení účinnom od 26.11.1993 ak pri zániku organizácie neprejdú práva
a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu na inú organizáciu, má poškodený (pozostalý) právo priamo
voči poisťovni, aby mu škodu nahradila v tom istom rozsahu, v akom by mu ju bola povinná nahradiť
sama poistená organizácia.

26. Podľa čl. III. ods. 1 zák. č. 275/1993 Z. z. v znení účinnom od 26.11.1993 do zriadenia úrazovej
poisťovne preberá jej povinnosti a práva podľa § 205d Zákonníka práce Slovenská poisťovňa.

27. Podľa § 51e ods. 1 zák. č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení účinnom od 01.04.2002 výkon
poistenia zodpovednosti za škodu prechádza zo Slovenskej poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu od
01. apríla 2002.

28. Podľa § 51e ods. 2 zák. č. 274/1994 Z. z. Slovenská poisťovňa, a.s. je povinná odovzdať Sociálnej
poisťovni do 31. marca 2002
a) evidenciu o zákonnom poistení zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a
chorobe z povolania vyhotovenej v písomnej forme a elektronickej forme,

b) finančné prostriedky súvisiace s výkonom zákonného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za
škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.

29. Podľa § 51f ods. 1 zák. č. 274/1994 Z. z. nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa na
náhradu škody pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania, ktoré neuspokojil likvidátor alebo

správca konkurznej podstaty a na ktorých uspokojenie sa nevzťahuje poistenie zodpovednosti za škodu
alebo povinné zmluvné poistenie podľa osobitných predpisov, uspokojí štát prostredníctvom Sociálnej
poisťovne z prostriedkov osobitného účtu Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku
Slovenskej republiky, Fondu národného majetku Slovenskej republiky a z rozpočtovej rezervy vlády
Slovenskej republiky.

30. Podľa § 13 ods. 3 písm. i) zák. č. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom od
01.01.2004 (ďalej len „ZoSP“) z úrazového poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom
poskytujú úrazové dávky, a to náhrada nákladov spojených s liečením.

31. Podľa § 172 ods. 2 ZoSP v konaní vo veciach sociálneho poistenia podľa tohto zákona rozhoduje o
právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia Sociálna poisťovňa.

32.Podľa§172ods.3písm.a)ZoSPkonaniepodľaodseku1jekonanievdávkovýchveciachsociálneho
poistenia (ďalej len „dávkové konanie“).

33. Podľa § 251 ods. 1 ZoSP pracovný úraz a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných
pred 1. januárom 2004 sa považujú od 1. januára 2004 za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa
tohto zákona.

34. Podľa § 259 ZoSP v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia,
dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o
nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku
zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len „peňažná
náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých

nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady
škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti
za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo
podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do
31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.

35. Podľa § 260 ods. 1 ZoSP dávky nemocenského poistenia, dávky dôchodkového zabezpečenia,
plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z
povolania, peňažná náhrada a podpora v nezamestnanosti, priznané podľa predpisov účinných pred1. januárom 2004, sa považujú po 31. decembri 2003 za dávky podľa tohto zákona, a to v sume,
v akej patrili 31. decembru 2003; ak nárok na výplatu týchto dávok, plnení, peňažnej náhrady a
podpory v nezamestnanosti trval k 31. decembru 2003, dávky, plnenia, peňažná náhrada a podpora

v nezamestnanosti sa vyplácajú aj po tomto dni za podmienok ustanovených predpismi účinnými do
31. decembra 2003, ak tento zákon neustanovuje inak. Nárok na výplatu starobného dôchodku a
pomerného starobného dôchodku, ktoré boli priznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004,
sa posudzuje po 31. decembri 2003 podľa predpisu účinného od 1. januára 2004.

36. Podľa § 272 ods. 1 ZoSP Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa
výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a
chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa
osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce
zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.

37. Podľa § 272 ods. 2 ZoSP nároky na výplatu plnení uvedených v odseku 1 sa posudzujú podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri
2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.

38. Podľa § 272 ods. 3 ZoSP náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo

pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k
31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za
úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí §
82 primerane.

39. Podľa § 272 ods. 5 ZoSP v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku,
ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa po tomto dni rozhodne za obdobie do 31.
decembra 2003 podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31. decembri 2003
ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách, na ktoré vznikol

nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po 31. decembri 2003.

40. Podľa § 3 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“) súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

41. Podľa § 161 ods. 2 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

42. V prejednávanej veci sa žalobcovia 1./ až 3./ ako právni nástupcovia po zomr. V. B. v zmysle

poslednej pripustenej zmeny žalobného návrhu (viď ods. 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku) voči
žalovaným 1./ a 2./ titulom náhrady škody spôsobenej v dôsledku pracovného úrazu ich právneho
predchodcu, ku ktorému došlo dňa 26.09.1984, spoločne a nerozdielne domáhajú náhrady účelne
vynaložených nákladov spojených s liečením za obdobie od roku 2003 do roku 2006, časti náhrady
za stratu na zárobku za obdobie 1985- 1992, 2000- 07/2009, časti náhrady za stratu na dôchodku za

obdobie od 08/2009 do roku 2017. Súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.
z. v spojení s právnymi závermi vyslovenými v stanovisku občianskoprávneho a správneho kolégia NS
SR k niektorým otázkam právomoci súdu na rozhodovanie o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb
z povolania č. Cpj 9/2006 dospel k záveru, že vo veci má právomoc rozhodovať len o tých nárokoch,
ktoré vznikli do 31.12.2003, t. j. do účinnosti zák. č. 461/2003 Z. z., kedy sa žalovaný nárok na náhradu

za stratu na zárobku pretransformoval na úrazovú rentu (§ 88 ZoSP) a náhrada nákladov spojených s
liečenímnadávkuvyplácanúzúrazovéhopoistenia(§13ods.3písm.i)ZoSP),aoktorýchmáprávomoc
rozhodnúť len žalovaná 2./ (§ 172 ods. 2 ZoSP). Z uvedeného dôvodu konanie o nárokoch vzniknutých
od 01.01.2004 zastavil a vec postúpil na prejednanie žalovanej 2./. Žalobcovia 1./ až 3./ v odvolacej
argumentácii namietajú správnosť tohto právneho záveru dôvodiac rozdielom medzi skutkovým stavom

vo veci riešenej v predmetnom stanovisku a v tu prejednávanej veci, v ktorej ide o nároky po zrušenom
zamestnávateľovi, od ktorého podľa nich nemohla žalovaná 2./ prevziať výplatu plnení, ktoré vznikli pred
26.11.1993 podľa § 272 ods. 1 ZoSP. Podporne v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie NS SR sp. zn.
7So/100/2009,zktoréhovyvodili,že§272ods.1ZoSPsavzťahujelennaexistujúcichzamestnávateľov.Odvolací súd sa s touto odvolacou argumentáciou nestotožňuje, keď z predmetného stanoviska č.
Cpj 9/06 nemožno žiadnym výkladom vyvodiť, že jeho závery sa nevzťahujú na prípady zrušených
zamestnávateľov. Naopak NS SR s prihliadnutím na zmenu zavedenú zák. č. 461/2003 Z. z. účinným od

01.01.2004, v dôsledku ktorej boli pôvodne súkromnoprávne nároky na náhradu za stratu na zárobku,
náhradu za stratu na dôchodku, náhrada nákladov spojených s liečením upravené v zák. č. 311/2001
Z. z. (predtým v zák. č. 65/1965 Zb.) pretransformované na sociálne dávky (úrazový príplatok, úrazová
renta, náklady spojené s liečením) uhrádzané žalovanou 2./ z verejného úrazového poistenia, v závere
konštatoval, že o nárokoch za obdobie po 31.12.2003 nemá právomoc rozhodovať súd, ale Sociálna

poisťovňa podľa § 172 ZoSP. Rozhodujúcou je skutočnosť, že sa jedná o nároky titulom zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom, ktoré sa v zmysle § 272 ods. 3 a 5 ZoSP od
01.01.2004 ex lege považujú za úrazové dávky, o ktorých podľa § 172 ods. 2, ods. 3 písm. a) ZoSP
koná Sociálna poisťovňa. Zároveň v predmetnom stanovisku NS SR zaujal záver, že právomoc Sociálnej
poisťovneniejedanánarozhodovanieonárokochnanáhraduzastratunazárobku/dôchodku,oktorých
treba rozhodnúť podľa právnych predpisov účinných do 31.12.2003 (§ 272 ods. 5, 6 ZoSP), lebo o

týchto vždy rozhodoval súd ako o spore z pracovného vzťahu. Na uvedený záver nemá po 01.01.2004
žiaden vplyv skutočnosť, že po vzniku pracovného úrazu došlo k zániku/zrušeniu zamestnávateľa
a žalobcovia 1./ až 3./ opačný záver nijako nevysvetlili a nepodložili a tento rovnako nevyplýva ani
z rozhodnutia NS SR sp. zn. 7So/100/2009, na ktoré v tejto súvislosti odkazovali. V predmetnom
rozhodnutí NS SR vyslovil záver, že na prechod výplaty plnení podľa § 272 ods. 1 až 3 a ods. 7 a 8

ZoSP na Sociálnu poisťovňu s účinnosťou od 01.01.2004 nemá vplyv skutočnosť, že pred uvedeným
dátumom uhrádzala poškodenému škodu spôsobenú chorobou z povolania zmluvná poisťovňa podľa
poistnej zmluvy uzavretej s jeho zamestnávateľom. Aj v prípade tohto záveru NS SR považoval za
rozhodujúce, že subjektom povinným plniť zo zodpovednosti za škodu spôsobenú chorobou z povolania,
ak u neho poškodený vykonával naposledy práce pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok,

v ktorých táto choroba z povolania vzniká, je zamestnávateľ. Uvedeným rozhodnutím vyriešil v tom čase
Sociálnou poisťovňou dlhodobo odmietané prevzatie výplaty plnení za stratu na zárobku/ dôchodku
hradených pred vznikom zákonného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na zdraví
(26.11.1993) z komerčného poistenia uzatvoreného medzi zamestnávateľom a komerčnou poisťovňou.
Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že rozhodujúcim pre vyslovenie tohto záveru nebolo ust. § 51e ods.

1 zák. č. 242/2001 Z. z., ako tvrdia žalobcovia 1./ až 3./, ale ust. § 272 ods. 1 ZoSP
zdôrazniac, že z predmetného ustanovenia vyplýva, že Sociálna poisťovňa od 01.01.2004 preberá
výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe
z povolania, ktoré vznikli pred 26.11.1993, t. j. pred vznikom zákonného poistenia zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Na podporu

správnehoprávnehozáveruprvoinštančnéhosúduotom,ževovzťahukukonaniuonárokochžalobcami
1./ až 3./ uplatnených za obdobie od 01.01.2004 nie je daná právomoc súdu odvolací súd uvádza aj
nasledovné rozhodnutia NS SR: rozsudok zo dňa 22.04.2010, sp. zn. 7So/29/2009, zo dňa 25.11.2015,
sp. zn. 9So/99/2014, zo dňa 27.09.2017, sp. zn. 9So/187/2015, uznesenia zo dňa 29.04.2005, sp. zn.
4Rks/1/2005, zo dňa 29.01.2009, sp. zn. 10Rks/13/2008, zo dňa 26.03.2009, sp. zn. 3Cdo/81/2007,

zo dňa 29.09.2009, sp. zn. 4Cdo/157/2008, zo dňa 17.10.2011, sp. zn . 7Cdo/33/2011, zo dňa
13.08.2018, sp. zn. 4Cdo/23/2016, zo dňa 17.10.2018, sp. zn. 3Cdo/63/2016, zo dňa 20.10.2022, sp.
zn. 9Cdo/96/2022. Označené rozhodnutia plne rešpektovali a nadviazali na právne závery vyslovené v
stanovisku NS SR č. Cpj 9/2006, ktoré neboli neskoršou rozhodovacou činnosťou NS SR, príp. ÚS SR
spochybnené či revidované. Zhrnúc uvedené možno konštatovať, že účinnosťou zák. č. 461/2003 Z. z.

došlo k výraznej zmene v obsahu právneho vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (s výnimkou nároku na náhradu
vecnej škody, ktorá ostala predmetom úpravy v Zákonníku práce), ktorá mala za následok zmenu
jeho charakteru, resp. jeho nahradenie vzťahom z verejného úrazového poistenia. Rozhodujúcou bolo
založenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z

povolania, bez ohľadu na to, či v neskoršom období došlo k zániku zamestnávateľa, ako aj bez ohľadu
na to, či poškodeného do 01.01.2004 uspokojoval priamo zamestnávateľ alebo zmluvná poisťovňa.
Dovtedysúkromnoprávnyvzťahsazmenilnavzťahverejnoprávnyanároknanáhraduškodyspôsobenej
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania v podobe náhrady za bolesť, za sťaženie spoločenského
uplatnenia, za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, po skončení pracovnej neschopnosti,

za účelne vynaložené náklady spojené s liečením, nadobudol po zmene povahu nároku na úrazovú
dávku,rozhodovanieoktorejpatrídovýlučnejprávomociSociálnejpoisťovne,t.j.žalovanej2./.Uvedené
nakoniec vyplýva aj z ust. § 251 ods. 1 ZoSP, ktorý ustanovil, že pracovný úraz a choroba z povolania
uznané podľa predpisov účinných pred 01. januárom 2004 sa považujú od 01. januára 2004 za pracovnýúraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona. Súd prvej inštancie preto vec správne právne posúdil,
pokiaľ dospel k záveru, že konaniu o nárokoch po 01.01.2004 bráni prekážka nedostatku právomoci, pre
ktorú konanie v tejto časti zastavil a vec postúpil žalovanej 2./ (výroky I. až IV. napadnutého rozsudku).

43. Vo vzťahu k záveru o pasívnej vecnej legitimácie žalobcovia 1./ až 3./ namietali existenciu odvolacích
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Znemožnenie realizácie procesných
práv zakladajúce porušenie práva na spravodlivý súdny proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) žalobcovia
1./ až 3./ videli v tom, že prvoinštančným súdom prijatý právny záver, že žalovaná 2./ nie je pasívne

vecne legitimovaná, nebol prezentovaný v predbežnom právnom posúdení, v dôsledku čoho ho označili
za prekvapivý a znemožňujúci sa stranám vyjadriť sa k nemu. Uvedené malo byť umocnené tým,
že žalovaná 1./ svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore ani nenamietala. K tomuto odvolací súd
uvádza, že nedodržanie ust. § 181 ods. 2 CSP, ktoré súdu ukladá po prednesení žaloby
a obrany sporovými stranami okrem iného uviesť predbežné právne posúdenie veci, nemá v zmysle
konštantnej súdnej praxe priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv

priznaných Civilným sporovým poriadkom. Porušenie predmetného ustanovenia nediskvalifikuje stranu
sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k
vykonaným dôkazom, v práve prednesenia záverečnej reči a pod. Striktné nedodržanie postupu podľa
181 ods. 2 CSP (predtým § 118 ods. 2 OSP) zo strany súdu samo o sebe nezakladá ani zmätočnosť
rozhodnutia a možno ho vyhodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, existencia ktorej sama o sebe

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a ani nesprávne právne posúdenie veci (viď napr. uznesenie NS SR,
sp. zn. 4Cdo/167/2012). Z výkladu a maiori ad minus možno vyvodiť, že porušenie procesného práva
sporových strán nezakladá ani prípadná zmena pôvodne vysloveného predbežného právneho názoru,
namietanie nesprávnosti ktorého je zachované práve prostredníctvom riadneho opravného prostriedku.
Skutočnosť, že súd nie je striktne viazaný vysloveným predbežným právnym názorom, pritom vyplýva

aj z princípu nezávislosti výkonu súdnej moci. V predmetnom spore naviac žalované 1./ a 2./ v konaní
namietali pasívnu vecnú legitimáciu, na čo žalobcovia 1./ až 3./ riadne reagovali, t. j. mali priestor sa
vyjadriť k spornej otázke pasívnej vecnej legitimácie. Neobstojí ani v spojení s týmto odvolacím dôvodom
žalobcami 1./ až 3./ prednesená námietka, že žalovaná 1./ v konaní svoju pasívnu vecnú legitimáciu
nenamietala, ktorá nemá opodstatnenie jednak z dôvodu jej nepravdivosti, keď z obsahu súdneho spisu

celkom nepochybne vyplýva, že žalovaná 1./ svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní sporovala (viď
napr. vyjadrenia žalovanej 1./ zo dňa 03.05.2022 na č. l. 1199, zo dňa 27.02.2022 z na č. l. 1281) a tiež s
poukazom na to, že otázku vecnej legitimácie, ako základnej podmienky pre úspešné uplatnenie nároku
súdnou cestou, je konajúci súd povinný skúmať ex offo, t. j. aj bez návrhu sporových strán. Možno preto
uzavrieť, že ak sa súd prvej inštancie odklonil od predbežného právneho záveru bez toho, aby strany

na to vopred upozornil, uvedené samo o sebe nezakladá danosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. b) a ani d) CSP.

44. K žalobcami 1./ až 3./ namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a na to nadväzujúcemu
nevykonaniu dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (odvolacie dôvody podľa § 365

ods. 1 písm. e) a h) CSP) odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil nesprávny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo

správnychskutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery(viďnapr.NSSRsp.zn.2MCdo/4/2009,
sp. zn. 7Cdo/7/2010).

45. Vo vzťahu k žalobou a neskoršími procesnými návrhmi uplatneným nárokom za obdobie do
31.12.2003, o ktorých rozhodovanie patrí do právomoci súdu, bolo nevyhnutné najprv sa vysporiadať

s otázkou vecnej legitimácie, pod ktorou sa vo všeobecnosti v civilnom súdnom konaní rozumie
oprávnenie alebo povinnosť strán sporu vyplývajúca z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má sporová
strana, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ten, kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna
vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna
vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej

(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na
strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, a táto povinnosť súdu nie je
závislá od návrhu sporových strán. Nedostatok aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, ako základnejpodmienky pre úspešné uplatnenie každej žaloby, vedie k jej zamietnutiu bez toho, aby sa súd zaoberal
meritórnym posúdením veci samej.

46. Súd prvej inštancie právny záver vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie (aktívna vecná
legitimácia právneho predchodcu žalobcov 1./ až 3./ vyplynula z nespornej skutočnosti, že ich právny
predchodca V. B. bol v čase pracovného úrazu, t. j. k 26.09.1984 zamestnancom JRD 30. výročia
oslobodenia Č. O. A.) vyvodil výlučne z ust. § 51e ods. 1 zák. č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom od
01.04.2002, v zmysle ktorého výkon poistenia zodpovednosti za škodu prešiel zo Slovenskej poisťovne,

a.s. na Sociálnu poisťovňu a domnienky, že zamestnávateľ pôvodného žalobcu zanikol v čase od
30.09.2002 do 31.12.2003 vychádzajúc pritom z listu zo dňa 11.10.2002 žalovanej 1./ adresovaného
Okresnému súdu Levice, v ktorom táto uviedla, že zaplatila pôvodnému žalobcovi sumu 36.805 Sk, čím
boli jeho nároky ku dňu 30.09.2002 podľa nej uspokojené. Žalobcovia 1./ až 3./ namietali nesprávnosť
tohto právneho záveru vychádzajúceho naviac z nesprávneho skutkového záveru o čase zániku
zamestnávateľa pôvodného žalobcu, ktorý je v rozpore s v konaní predloženými dôkazmi, z ktorých

vyplynulo, že k zániku zamestnávateľa pôvodného žalobcu došlo už dňa 31.03.1991 bez toho, aby
záväzky prešli na právneho nástupcu, a ktoré súd prvej inštancie nevykonal. Naviac ak by aj uvedený
skutkový záver bol správny, boli toho názoru, že záväzky zo Slovenskej poisťovne, a.s. by neprešli na
Sociálnu poisťovňu podľa § 51e zák. č. 274/1994 Z. z., a to s poukazom na § 51f uvedeného zákona,
v zmysle ktorého skupina zrušených zamestnávateľov neprešla do systému zákonného poistenia a

vzhľadom na existenciu poistenia, mala v danom prípade plniť poisťovňa. Odvolací súd má v zhode
so žalobcami 1./ až 3./ za to, že v danom prípade na žalovanú 2./ neprešla podľa § 51e zák. č.
274/1994 Z. z. v znení účinnom od 01.04.2002 povinnosť na plnenie z pracovného úrazu pôvodného
žalobcu, ku ktorému došlo dňa 26.09.1984, aj keď na základe inej ako žalobcami 1./ až 3./ prezentovanej
interpretácie dotknutých zákonných ustanovení.

47. Odhliadnuc od skutočného okamihu zániku zamestnávateľa pôvodného žalobcu, ktorý súd prvej
inštancie ako správne namietajú nielen odvolatelia, ale aj žalovaná 2./, odvodil z ničím nepodloženej
a podľa názoru odvolacieho súdu aj celkom nepochopiteľnej a nelogickej domnienky, že ak žalovaná
1./ v liste zo dňa 11.10.2002 adresovanom Okresnému súdu Levice ku konaniu sp. zn. 6C/107/2001, v

ktorom vystupovala v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného uvádzala, že nároky žalobcu
do 30.09.2002 uspokojila, tak zamestnávateľ v danom čase ešte existoval a zanikol až neskôr, a to za
situácie, že žalobcovia 1./ až 3./ v konaní predložili dôkazy o skoršom zániku zamestnávateľa, odvolací
súd je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ust. § 51e zák. č. 274/1994 Z. z. Na
objasnenie uvedeného je potrebné sa stručne vyjadriť k historickému kontextu poistenia zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom a chorobou z povolania so zreteľom na
skutkový stav v prejednávanej veci (pozn. odvolacieho súdu ktorý s odkazom na vykonané dôkazy a
vo vzťahu k otázke vecnej legitimácie bolo potrebné zo strany prvoinštančného súdu v napadnutom
rozsudku aj riadne uviesť).

48.Znespornýchskutkovýchtvrdenísporovýchstránobsiahnutýchvpísomnýchpodaniachuvedenýchv
ods. 1.- 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku (pozn. odvolacieho súdu nie z absentujúcich skutkových
záverov prvoinštančného súdu) v danej veci vyplýva, že k pracovnému úrazu pôvodného žalobcu, za
ktorý nieslo zodpovednosť JRD XX. V. H. Č. O. A. so sídlom v Č. ako jeho zamestnávateľ, došlo dňa
26.09.1984. V danom čase neexistovalo zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu

spôsobenúpracovnýmúrazom,ktorébolozavedenéažnovelouZákonníkapráce č.275/1993
Z. z. s účinnosťou od 26.11.1993 (§ 205d ZP č. 65/1965 Zb. v znení účinnom od 26.11.1993), a ktoré do
času zriadenia úrazovej poisťovne vykonávala Slovenská poisťovňa, a.s. (čl. III ods. 1 zák. č. 275/1993
Z. z.). S účinnosťou od 01.04.2002 (novela č. 242/2001 Z. z.) prešiel podľa § 51e ods. 1 zák. č. 274/1994
Zb. výkon poistenia zodpovednosti za škodu zo Slovenskej poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu. Ako

však vyplýva z ods. 2 a 3 predmetného ustanovenia, podľa ktorých Slovenská poisťovňa, a.s. bola
do 31.03.2002 povinná odovzdať Sociálnej poisťovni evidenciu o zákonnom poistení zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania a finančné prostriedky súvisiace
s výkonom tohto zákonného poistenia, prechod sa týkal výlučne zákonného poistenia zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania (na rozdiel od ust. § 272 zák. č. č.

461/2003 Z. z., ktorý neobsahoval výhradu prechodu výlučne zákonného poistenia). Záver o tom, že ust.
§ 51e zák. č. 274/1994 Z. z. sa týkalo výlučne len zákonného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu opätovne potvrdzuje aj rozhodovacia prax NS SR (viď napr. rozsudok zo
dňa 25.11.2015, sp. zn. 9So/99/2014). Žalovaná 2./ tak s účinnosťou od 01.04.2002 do 01.01.2004vyberala poistné na poistenie zodpovednosti za škodu, zabezpečovala výplatu náhrady škody na zdraví
v dôsledku pracovného úrazu, ku ktorému došlo počas trvania poistenia zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu s tým, že o priznaní týchto súkromnoprávnych nárokov rozhodoval civilný súd (po 01.01.2004

Sociálna poisťovňa v dávkovom správnom konaní). V danom prípade však k pracovnému úrazu došlo
dňa 26.09.1984, t. j. ešte pred vznikom zákonného poistenia, ktoré preto nemohlo dopadať na túto
škodovú udalosť, v dôsledku čoho nemohlo ani dôjsť k prechodu plnenia z tejto poistnej udalosti na
Sociálnupoisťovňupodľa§51ezák.č.274/1994Zb.vzneníúčinnomod01.04.2002.Súdprvejinštancie
tak v dôsledku nesprávnej a izolovanej interpretácie ust. § 51e zák. č. 274/1994 Z. z. vyvodil predčasný

záver o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej 2./. Nereflektoval pritom nielen na znenie zákona, ale
ani na samotný okamih pracovného úrazu, ktorý je rozhodný z hľadiska posúdenia, či je daná poistná
udalosť (pracovný úraz) predmetom krytia či už zákonného alebo zmluvného poistenia. Podporne v tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje aj na znenie § 44a ods. 2 zák. č. 274/1994 Zb. v znení účinnom od
01.04.2002, podľa ktorého zamestnávateľ má právo, aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa
zaň hradila preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému

došlo počas trvania poistenia zodpovednosti za škodu (obdobne viď ods. 29. odôvodnenia uznesenia
NS SR zo dňa 20.10.2022 sp. zn. 9Cdo/96/2022, ods. 21. odôvodnenia uznesenia zo
dňa 13.08.2018, sp. zn. 4Cdo/23/2016). Aj bez odkazu na uvedené ustanovenie z logických všeobecno-
teoretických súvislostí poistných vzťahov je zrejmé, že predmetom poistenia nemôže byť škodová
udalosť, ku ktorej došlo pred jeho vznikom.

49. Ako správne pritom poukázali žalobcovia 1./ až 3./ v bode 1. odvolania, Slovenská poisťovňa od
26.11.1993 do 01.01.2002 vykonávala okrem zákonného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za
škodu spôsobenú pracovným úrazom a chorobou z povolania aj zmluvné poistenie tejto zodpovednosti,
a to na základe poistných zmlúv uzatvorených so zamestnávateľmi pred 26.11.1993 podľa § 358 ods.

1 písm. b) Hospodárskeho zákonníka. V predmetnej veci pritom medzi stranami nebolo sporné, že
zamestnávateľ pôvodného žalobcu mal so Slovenskou poisťovňou, a.s. (právny predchodca žalovanej
1./) uzatvorenú poistnú zmluvu, predmetom ktorej malo byť poistenie jeho zodpovednosti za škodu
spôsobenú zamestnancom v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Súd prvej inštancie
sa však v dôsledku nesprávnej interpretácie ust. § 51e zák. č. 274/1994 Z. z. a nerozlišovania

medzi vzťahmi založenými zákonným a zmluvným poistením, ktoré vystupuje do popredia práve pri
posúdení prechodu záväzkov z týchto vzťahov, ako aj v samotnej otázke uplatnenia si nárokov krytých
týmto poistením v prípade neskoršieho zániku/ zrušenia zamestnávateľa, nezaoberal obsahom tohto
poistného vzťahu a ďalším nadväzujúcimi skutkovými otázkami, ktorých zodpovedanie je nevyhnutne
potrebné pre ustálenie pasívne vecne legitimovaného subjektu. Vzhľadom na nespornú skutočnosť,

že zamestnávateľ žalobcu zanikol, sporové strany sa v konaní vyjadrovali k otázke jeho právneho
nástupníctva a sukcesie neuspokojených pracovnoprávnych nárokov žalobcu z titulu škody spôsobenej
pracovným úrazom. Práve za účelom posúdenia použitia tej- ktorej právnej úpravy, a to jednak
vo vzťahu k otázke zániku zamestnávateľa, prípadného právneho nástupníctva a úpravy vzťahov z
poistenia je podľa odvolacieho súdu potrebné bezpečne ustáliť okamih zániku JRD XX. V. H. Č. O.

A., D.: XXXXXXXX, Č., za účelom preukázania ktorého žalobca v prílohe podania doručeného súdu
dňa 23.06.2022 predložil dôkazy (viď č. l. 1216-1225), avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nevyplynulo, že by súd vykonal dokazovanie týmito dôkazmi, resp. že by za použitia § 204
CSP vyvodil z nich správny skutkový záver. Práve naopak v dôsledku nevykonania týchto dôkazov určil
okamih zániku zamestnávateľa ničím nepodloženou dedukciou, ktorá ako namietajú žalobcovia 1./ až

3./ je v rozpore s týmito dôkazmi. Nakoniec okamih zániku Č. O. A., D.: XXXXXXXX, Č.T. podľa § 9
os. 3 zák. č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve je
zistiteľný aj z Obchodného registra ako verejného registra, výpisom z ktorého môže byť dokazovanie
súdom vykonané ex offo (§ 185 ods. 2 CSP). Nakoľko podľa § 51e zák. č. 274/1994 Z. z. nemohlo dôjsť
k prechodu výkonu zmluvného poistenia uzatvoreného medzi zamestnávateľom žalobcu a žalovanou

1./ na žalovanú 2./, bolo pre účely zodpovedania otázky pasívnej vecnej legitimácie, a to aj z pohľadu
prípadnej aplikácie ust. § 51f zák. č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom od 01.04.2002, na ktoré strany
poukazovali, a ktorého cieľom bolo zabezpečiť odškodnenie zamestnancov zrušených zamestnávateľov
s tým, že povinnosť štátu bola výlučne subsidiárna s uprednostnením uspokojenia z konkurznej podstaty
úpadcu či poistenia, posúdiť otázku prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov v znení

účinnom v čase zániku zamestnávateľa upravenú v § 249 Zákonníka práce a za týmto účelom vykonať
dokazovanie k otázke právneho nástupníctva pôvodného zamestnávateľa a z prijatých skutkových
záverov vyvodiť právny záver. Ani v tomto smere v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia neboliprvoinštančným súdom vykonané (pozn. odvolacieho súdu sporovými stranami už zadovážené) dôkazy
a prijaté skutkové závery, ktoré by bolo možné následne právne vyhodnotiť.

50. Pokiaľ žalobcovia 1./ až 3./ v odvolaní v nadväznosti na § 358 Hospodárskeho zákonníka uvádzali,
že z právnej úpravy nevyplynul dôvod, na základe ktorého by prešli záväzky z poistenia zo žalovanej
1./ na iný subjekt, odvolací súd uvádza, že ust. § 358 Hospodárskeho zákonníka samo o sebe bez
ďalšieho nezakladá právo poškodeného zamestnanca uplatňovať si nárok priamo voči poisťovateľovi,
na čo v obrane správne poukazovala žalovaná 1./ a súd prvej inštancie sa v dôsledku nesprávneho a

predčasného právneho záveru o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej 2./ vôbec nezaoberal existenciou
hmotnoprávneho vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcov 1./ až 3./ a žalovanou 1./, resp.
možnosťouuplatneniažalovanýchnárokovzaobdobiedo31.12.2003priamovočipoisťovni,čožalovaná
1./vkonanínamietala.Žalobcovia1./až3./akosprávnepoukazuježalovaná2./vovyjadreníkodvolaniu,
sa tak v konaní pred prvoinštančným súdom, ako aj v odvolacom konaní snažia presvedčiť súd o
pasívnej vecnej legitimácii žalovanej 1./ v spore, tvrdia, že na žalovanú 2./ neprešli žalované záväzky

voči ich právnemu predchodcovi, no na strane druhej z formulácie ich žalobnej požiadavky, ako aj
odvolaciehonávrhuvyplýva,žežiadajúpriznaťplnenievočiobomžalovaným.Ajnapriektomu,ženebolo
ich povinnosťou a rovnako ani povinnosťou ich právneho predchodcu právne klasifikovať uplatnené
nároky, ako nesprávne namieta vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná 2./, ich argumentácia v otázke
pasívnej vecnej legitimácie je do určitej miery protirečivá a v reakcii na obranu žalovaných 1./ a 2./

účelovoprezentovanábezsúčasnejodpovedenahmotnoprávneopodstatnenienimiuplatnenejpasívnej
solidarity medzi žalovanými.

51. V neposlednom rade odvolací súd považuje za dôležité sa vyjadriť aj k opodstatnenosti posúdenia
pasívnej vecnej legitimácie v nadväznosti na záver súdu prvej inštancie o premlčaní meritórne

posudzovaných žalovaných nárokov v celom rozsahu, keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že
nároky, ktoré posudzoval v merite veci by boli premlčané v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote
podľa § 106 OZ bez ohľadu na to, či by pasívne vecne legitimovanou bola žalovaná 1./ alebo žalovaná
2./. S týmto právnym záverom sa však odvolací súd nestotožňuje, nakoľko ako správne v odvolaní
namietali žalobcovia 1./ až 3./, náhrada za stratu na zárobku, náhrada za stratu na dôchodku majú

celkom nepochybne povahu pravidelne sa opakujúcich plní, čo podľa § 110 ods. 3 OZ, ktorý súd pri
posúdení námietky premlčania celkom opomenul, zakladá trojročnú premlčaciu dobu pre uplatnenie
týchtonárokovplynúcuododňanasledujúcehopoichsplatnosti(ktorábolazachovanávovzťahuktýmto
nárokom aj po ich pretransformovaní na dávky z úrazového poistenia podľa zák. č. 461/2003 Z.
z.). Pod opakujúcimi sa plneniami OZ rozumie najmä pravidelné vyplácanie nájomného alebo dôchodku.

V prípade opakujúceho sa plnenia má každá platba povahu samostatného dlhu, ktorého splatnosť
nastáva postupne, čo plne koreluje ust. § 36 ods. 2 Zákonníka práce (predtým § 261 ods. 2 ZP č.
65/1965 Zb.), v zmysle ktorého sa nepremlčujú nároky zamestnanca na náhradu za stratu na zárobku a
náhradu za stratu na dôchodku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania alebo inej škody
na zdraví a nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých, premlčujú sa však jednotlivé plnenia z

nich vyplývajúce. Z uvedeného je potom zrejmé, že okrajovo prvoinštančným súdom vyslovený záver
o premlčaní žalovaného nároku aj vo vzťahu k žalovanej 1./ by bez ohľadu na správnosť/nesprávnosť
ďalšej argumentácie prezentovanej žalobcami 1./ až 3./ vo vzťahu k plynutiu a spočívaniu premlčacej
doby, nebol minimálne vo vzťahu k nej pri správnom určení dĺžky premlčacej doby správny, keď voči
nej by žalobou uplatnený doplatok náhrady za stratu na zárobku a stratu na dôchodku za obdobie

08/2003- 12/2003 nebol premlčaný, čo zdôrazňuje potrebu určenia pasívne vecne legitimovaného
subjektu. Opomenúť však nemožno, že záver o tom, že pasívne vecne legitimovanou nie je jedna z
označených žalovaných, nevedie automaticky k záveru o pasívnej vecnej legitimácii druhej žalovanej.
Uvedené platí o to viac v nadväznosti na prvoinštančným súdom nezodpovedanú otázku právneho
nástupníctva zodpovedného subjektu (zamestnávateľa pôvodného žalobcu), ktorá sa v zmysle citovanej

právnej úpravy javí podstatnou pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie v spore. Záver vyslovený vo
vzťahu k premlčaniu sa však nevzťahuje na uplatnenú náhradu nákladov spojených s liečením za rok
2003, ktorá nemá povahu opakujúcich sa plnení, a na ktorú sa preto vzťahuje dvojročná premlčacia doba
podľa § 106 ods. 1 OZ, ktorá v prípade tohto nároku celkom nepochybne uplynula. Správnosťou záveru
prvoinštančného súdu vo vzťahu k súladu uplatnených námietok premlčania s dobrými mravmi ako aj

správnosti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania s odkazom na ust. § 257 CSP sa odvolací
súd vzhľadom na potrebu opätovného posúdenia rozhodujúcich otázok v spore, ktorých zodpovedanie
môže mať zásadný vplyv aj na tieto podružné otázky, bližšie nezaoberal. Možno však uviesť, že absencia
právnického vzdelania či právneho zastúpenia v spore, prisvedčenie obrane produkovanej protistranoumajúcou protichodný a subjektívny záujem na výsledku sporu, či otázka konajúceho súdu vo vzťahu k
zotrvaniu na podanej žalobe voči niektorej zo žalovaných, samy o sebe nemôžu viesť k záveru o kolízii
námietky premlčania s dobrými mravmi či bez ďalšieho zakladať dôvody hodné osobitného zreteľa pre

aplikáciu § 257 CSP.

52. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch
I. až IV. majúcich charakter uznesenia podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a vo výroku
V., ktorým žalobu zamietol a súvisiacich výrokoch VI. a VII. o nároku na náhradu trov konania podľa §

389 ods. 1 písm. c) CSP ho zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, v ktorom bude úlohou súdu prvej inštancie po doplnení dokazovania v intenciách vyššie
uvedeného opätovne posúdiť pasívnu vecnú legitimáciu sporových strán. Pre existenciu žalobcami
1./ až 3./ namietaného odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP, keď
súdom prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia neboli vykonané podstatné dôkazy
nevyhnutne potrebné pre zodpovedanie otázky pasívnej vecnej legitimácie a v záujme zachovania

dvojinštančnosti konania a možnosti sporových strán namietať správnosť novo zistených skutkových
záverov, ktoré z nich vyplynú, odvolací súd vyhodnotil ako účelnejšie zrušenie a vrátenie veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude úlohou súdu prvej inštancie
potrebné ustáliť pasívne vecne legitimovaný subjekt vo vzťahu k pracovnoprávnym nárokom pôvodného
žalobcu uplatneným titulom zodpovednosti za pracovný úraz. Za týmto účelom súd prvej inštancie

doplní dokazovanie jednak vo vzťahu k obsahu poistnej zmluvy uzatvorenej medzi JRD XX. V. H. Č.
O. A. a právnym predchodcom žalovanej 1./ so zameraním sa na zistenie, či v poistnej zmluve, príp.
poistných podmienkach bol inkorporovaný priamy nárok poškodeného na poistné plnenie (§ 355 OZ
v znení účinnom v čase uzavretia poistnej zmluvy v spojení s § 378 OZ). V tejto súvislosti odvolací
súd vychádzajúc zo znenia § 378 OZ v znení účinnom v rozhodnom čase upozorňuje na rozdiel

medzi určením platobného miesta pre poskytnutie poistného plnenia a zakotvením priameho práva
poškodeného domáhať sa nárokov na náhradu škody voči poisťovateľovi (ako je to napr. v súčasnosti v
prípade povinného zmluvného poistenia upraveného zák. č. 381/2001 Z. z. a ako tomu bolo v prípade
zákonného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom podľa § 205d ods. 7
zák. č. 65/1965 Zb. v znení účinnom od 26.11.1993 v prípade zániku organizácie bez prechodu práv a

povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov na inú organizáciu). Rovnako bude povinnosťou
súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie k zisteniu okamihu zániku JRD XX.
V. H. Č. O. A. a existencie právnych nástupcov po družstve zaniknutom v dôsledku jeho rozdelenia
so zameraním sa na prechod povinností podľa § 249 ods. 2 zák. č. 65/1965 Zb. v znení účinnom
ku dňu zániku zamestnávateľa, ktoré zaniknutému družstvu vyplývali z pracovnoprávneho vzťahu s

právnym predchodcom žalobcov 1./ až 3./. Na tomto mieste je tiež potrebné dodať, že prípadná absencia
úpravy prechodu tohto konkrétneho záväzku na niektoré z novovzniknutých družstiev, na čo v konaní
poukazovali žalobcovia 1./ až 3./, sama o sebe nevedie a nemôže viesť k záveru, že družstvo zaniklo
bez právneho nástupcu, resp. že záväzky neprechádzajú na novovzniknuté družstvá (§ 249 ods. 2 zák.
č. 65/1965 Zb. v znení účinnom v čase zániku zamestnávateľa v spojení s § 9 ods. 3 zák.

č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve). Takýto výklad by mohol viesť ad
absurdumkúčelovémunevymedzeniuprechoduzáväzkovvsnahezbaviťsapovinnostíznichplynúcich.
V prípade existencie viacerých nástupníckych družstiev a nevymedzenia konkrétneho družstva, na ktoré
by prešiel záväzok voči právnemu predchodcovi žalobcov z titulu zodpovednosti za spôsobený pracovný
úraz, je potrebné vychádzať z pasívnej solidarity týchto nástupcov. Irelevantný je v tejto súvislosti dôvod

uvádzaný žalobcami v podaní zo dňa 30.09.2021, a to že zanikajúci zamestnávateľ vec odovzdal v
roku 1985 poisťovni, a preto ju považovali pri rozdelení družstva za uzavretú, a ktorý nemôže vyvolávať
žiadne právne účinky vo vzťahu k posudzovanému prechodu záväzkov. Až po doplnení označených
skutkových záverov bude možné definitívnym spôsobom posúdiť hmotnoprávnu otázku pasívnej vecnej
legitimácie, t. j. určiť či v súčasnosti existuje subjekt/subjekty, na ktoré by podľa § 249 ods. 2 zák. č.

65/1965 Zb. prešli žalované záväzky, a ktoré by z toho dôvodu boli pasívne vecne legitimované
vo vzťahu k nárokom na náhradu škody z pracovného úrazu za obdobie do 31.12.2003, resp. či bola v
poistnej zmluve (príp. poistných podmienkach) uzavretej medzi pôvodným zamestnávateľom a právnym
predchodcom žalovanej 1./ zakotvená priama žalovateľnosť nároku poškodeným voči poisťovateľovi,
čo by odôvodňovalo jej pasívnu vecnú legitimáciu v spore, nakoľko právna úprava v rozhodnom čase

takýto nárok mimo rámec zákonného poistenia (§ 205d ods. 7 zák. č. 65/1965 Zb. v znení účinnom
od 01.04.2002) neupravovala a v závislosti od týchto záverov bude možné potvrdiť/ vylúčiť prípadný
prechod týchto záväzkov na žalovanú 2./ podľa § 51f ods. 1 zák. č. 274/1994 Z. z.53. Aj keď dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku vzhľadom na viazanosť odvolacími dôvodmi,
nebola jeho nepreskúmateľnosť (žalobcovia 1./ až 3./ namietali nesprekúmateľnosť rozhodnutia len vo
vzťahu k zodpovedaniu otázky premlčania úrokov z omeškania), odvolací súd zdôrazňuje, že súčasťou

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je v zmysle § 220 ods. 2 CSP aj uvedenie toho, ktoré skutočnosti
súd považoval za preukázané a ktoré nie a z ktorých dôkazov pritom vychádzal a ako ich vyhodnotil.
Inak povedané právny záver súdu o vecnej legitimácii musí byť podporený jasne uvedenými skutkovými
závermi, ku ktorým súd dospel a označením dôkazov, prípadne zhodných skutkových tvrdení, z ktorých
tieto vyvodil, a ktoré následne súd substancoval pod príslušné ustanovenia zákona, podľa ktorých

posúdil hmotnoprávne práva a povinnosti sporových strán.

54. Okrajovo odvolací súdu tiež uvádza, že ani poňatie uznesenia o zastavení konania a postúpení veci
pre nedostatok právomoci do meritórneho rozhodnutia nič nemení na povahe takéhoto rozhodnutia ako
uznesenia (§ 357 písm. a) CSP). Aj v týchto prípadoch (podobne ako je tomu v prípade zamietnutia
návrhu na prerušenie konania, rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, rozhodnutia o zastavení

konania z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby) má rozhodnutie, ktorým súd pre nedostatok procesnej
podmienky konanie zastavil, charakter uznesenia, t. j. nemeritórneho rozhodnutia podľa § 234 ods. 1
CSP.

55. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods.

1, 3, § 255 a nasl. CSP).

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa(§419CSPvlehotedvochmesiacovoddoručeniarozhodnutiaodvolaciehosúdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).