Uznesenie – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 11, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 6S/51/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123232734
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Rudinská
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:5123232734.1

Uznesenie

Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: #APAGE SATANAS, so sídlom Sládkovičova 1222/73,
024 04 Kysucké Nové Mesto, IČO: 51 428 148, proti žalovanému: SMER – sociálna demokracia,
so sídlom Súmračná 3263/25, 821 02 Bratislava, IČO: 31 801 242, právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Ivana Remšíková, s.r.o., so sídlom Holubyho 35, 902 01 Pezinok, IČO: 50 750 810,
o preskúmanie zákonnosti fiktívnych rozhodnutí žalovaného, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Správny súd žalobu o d m i e t a .

III. Správny súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Žiadosť o sprístupnenie informácií

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 12.05.2023 požiadal žalovaného o sprístupnenie informácií, a to zoznam
(evidenciu) členov a počet členov žalovaného ako politickej strany za jednotlivé roky (i), prehľad
služieb a cenník služieb žalovaného (ii), kópiu cenníka korupčných služieb žalovaného (iii), kópie

programových dokumentov žalovaného od vzniku strany (iii), zoznam (prehľad) a kópie všetkých
rozhodnutí žalovaného o prerušení, pozastavení a zániku členstva (člena) v tejto politickej strane od jej
vzniku do dňa doručenia tejto žiadosti (iv) a prehľad štátnych príspevkov žalovanému za jednotlivé roky
jehoexistencie(v)(ďalejlen„žiadosťzodňa12.05.2023“).Keďžežalovanýnažiadosťzodňa12.05.2023
nijako nereagoval, žalobca podal dňa 05.07.2023 odvolanie (rozklad) proti (potenciálnemu) fiktívnemu
prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného. Na toto podanie žalobcu reagoval žalovaný mailovou správou

zo dňa 07.07.2023, v ktorej žalobcovi oznámil, že nie je povinnou osobou v zmysle zákona č. 211/2000
Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), a že jeho výročné
správy sú verejne dostupne na webovom sídle Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

II.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

2. Žalobca sa žalobou dourčenou Okresnému súdu Žilina dňa 07.07.2023 domáhal preskúmania
zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného o jeho odvolaní (rozklade) proti prvostupňovému (taktiež)
fiktívnemu rozhodnutiu, ktorým žalovaný odmietol sprístupniť požadované informácie ako aj uloženia
povinnosti žalovanému sprístupniť žalobcovi požadované informácie. Žalobca tiež navrhol súdne

konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie položiť prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladuSmernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1024 zo dňa 20.07.2019 o otvorených dátach
a opakovanom použití informácií verejného sektora (ďalej len „smernica o otvorených dátach“).

3. Žalobca v žalobe uviedol, že žiadosťou zo dňa 12.05.2023 požiadal žalovaného o sprístupnenie
informácií v zmysle zákona o slobode informácií, pričom žalovaný ostal absolútne pasívny. Dňa
05.07.2023 žalobca podal proti (potenciálnemu) fiktívnemu prvostupňovému negatívnemu rozhodnutiu
žalovaného odvolanie (rozklad) spolu s opätovným podaním kópie žiadosti o sprístupnenie informácií.
Na toto podanie žalovaný odpovedal len neformálnym mailom, v zmysle ktorého oznámil, že sa

nepovažuje za povinnú osobu v zmysle zákona o slobode informácií.

4. Podstatou veci bol spor o to, či je politický subjekt „povinná osoba“ alebo nie, čo je v Slovenskej
republikenejudikovanáprávnaotázkapasívnejlegitimáciepostavenia„politickýchsubjektov“.Sporbolaj
o to, či sa režim zákona o slobode informácií uplatňuje na všetky politické subjekty alebo len na politické
subjekty financované z verejných (štátnych) zdrojov.

5. Práva alebo právom chránené záujmy žalobcu boli porušené alebo priamo dotknuté žalovaným
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, resp. nečinnosťou orgánu
verejnej správy. Žalobca sa preto mohol za podmienok ustanovených zákonom domáhať ochrany na
správnom súde. Žalobca navrhol, aby príslušný súd kumulatívne podľa (alebo per analogiam) § 191ods.

4, ods. 3, ods. 2, ods. 1 písm. a) až g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v celom rozsahu zrušil žalované druhostupňové rozhodnutie
žalovaného o fiktívnom potvrdení a zamietnutí jeho odvolania, resp. rozkladu vzniknuté ex lege
relevantného dňa v spojení s prvostupňovým žalovaným fiktívnym rozhodnutím žalovaného o odmietnutí
žiadosti sprístupniť požadované informácie, a to primárne pre nepreskúmateľnosť, nedostatok dôvodov,

neoprávnenosť funkcionára správneho orgánu, ktorý nebol na vydanie napadnutých aktov oprávnený.
Žalovaný tiež nesprávne právne posúdil svoje hmotnoprávne postavenie.

6. Žalobca v žalobe, resp. vo svojich podania poukázal na stanoviská českých súdnych orgánov ako aj
na stanoviská prezentované v rámci českého odborného právneho diskurzu. Žalobca takisto uviedol, že

Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane priznal pasívnu legitimáciu, t.j. postavenie povinnej osoby
v zmysle zákona o slobode informácií aj súkromným a verejným obchodným subjektom, ktoré nakladajú
s verejnými financiami alebo rozhodujú o právach a povinnostiach iných. Žalobca ako príklad uviedol
spoločnosť TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a.s.

7. Žalobca napokon navrhol konanie prerušiť za účelom položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie v kontexte smernice o otvorených dátach. V tejto súvislosti žalobca poukázal
na niektoré ustanovenia smernice o otvorených dátach a navrhol znenie predmetných prejudiciálnych
otázok.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

8. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 04.11.2024 poukázal na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
v predmetnej právnej veci. Žalovaný preto navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu právo na náhradu trov

konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

9. Keďže žalovaný nebol povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií, nedisponoval
administratívnym spisom týkajúcim sa predmetnej právnej veci. Preto nemal možnosť dožiadaný
administratívny spis príslušnému súdu predložiť. Žalovaný pritom nepoprel, že obdržal mailové správy

(podania), na ktoré žalobca poukázal v žalobe. Naopak, žalovaný potvrdil obdržanie týchto mailových
správ (podaní) s tým, že na ne reagoval mailovou správou zo dňa 07.07.2023, ktorou oznámil žalobcovi,
že nie je povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií.

10. Žalobca možnosť podať repliku k vyjadreniu žalovaného nevyužil.

IV.
Relevantné právne predpisy11. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

12. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

13. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná.

15. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať
informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

16. Podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií, povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené
zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa
osobitného zákona.

17. Podľa § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií, povinnými osobami sú ďalej zdravotné poisťovne.
Povinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby, ak v nich povinné osoby podľa odsekov 1 a 2 majú
samostatne alebo spoločne aspoň väčšinovú priamu alebo nepriamu účasť, a ak súčasne
a) sú kontrolované povinnou osobou podľa odsekov 1 a 2, alebo

b) povinná osoba podľa odsekov 1 a 2 priamo alebo nepriamo navrhuje alebo ustanovuje viac ako
polovicu členov ich riadiaceho orgánu alebo kontrolného orgánu.

18. Podľa § 2 ods. 4 zákona o slobode informácií, osobitný zákon môže ustanoviť povinnosť
sprístupňovať informácie aj inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe.

V.
Posúdenie veci správnym súdom

19. Správny súd prvotne pripomína, že právo na informácie predstavuje jeden zo základných pilierov

demokratickéhoaprávnehoštátu.Ústavnéprávovyhľadávať,prijímaťašíriťinformácie,prostredníctvom
ktorého je možné výkon verejnej moci podrobiť verejnej kontrole, je právom patriacim každému
jednotlivcovi.

20. Najširší a najvšeobecnejší spôsob prístupu k informáciám poskytuje v zásade zákon o slobode

informácií. Platná právna úprava však popri zákone o slobode informácií upravuje v jednotlivých
oblastiachvýkonuverejnejmocimožnosťpožiadaťourčitédruhyinformáciíajnazákladeinýchprávnych
predpisov. Konkrétne právne predpisy pritom stanovujú spôsoby prístupu, rozsah poskytovaných
informácií, okruh osôb oprávnených sa s nimi oboznamovať a tiež podmienky prístupu k predmetným
informáciám. Je potom vecou žiadateľa, aby si zvolil právny režim prístupu k informáciám, ktorý pre

seba považuje za najvhodnejší, a to spravidla v závislosti od svojho postavenia a vzťahu k subjektu, od
ktorého informácie požaduje.

21. Právo na informácie teda môžu fyzické osoby a právnické osoby realizovať v rôznych právnych
režimoch, a to jednak v rovine verejného práva, jednak v rovine súkromného práva. Právo na informácie

totiž môže vzniknúť, resp. existovať v konečnom dôsledku aj v rovine súkromného práva na základe
súkromnoprávneho titulu (z ktorého vyplýva v medziach aprobovaných právnym poriadok povinnosť
určitého subjektu poskytnúť informácie inému subjektu), v dôsledku čoho sa ochrany tohto práva možno
domáhať prípadne aj žalobou v rámci civilného súdnictva (napr. žalobou na plnenie). Je potom zrejmé,že ochrana práva na informácie sa zásadne odvíja od právneho režimu, v akom si fyzická osoba
alebo právnická osoba toto právo uplatnila. Inými slovami, ochrana práva na informácie sa odvíja
od skutkového základu (titulu), od ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba odvodzuje právo na

informácie. Právny režim, v akom si fyzická osoba alebo právnická osoba uplatnila právo na informácie,
resp. skutkový základ (titul), od ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba odvodzuje právo na
informácie, má teda zásadný význam aj pre posúdenie právomoci rozhodovať o prípadnom žalobnom
návrhu vo veci práva na informácie.

22. V predmetnej právnej veci je zrejmé, že žalobca požiadal žalovaného o sprístupnenie informácií
v zmysle zákona o slobode informácií. Takisto je zrejmé, že žalobca svoj žalobný návrh odôvodňoval
okolnosťami administratívnoprávnej povahy (žiadosť o sprístupnenie informácií v zmysle zákona
o slobode informácií, fikcia rozhodnutia o odmietnutí žiadosti o sprístupnenie informácií, odvolanie,
resp. rozklad proti fiktívnemu rozhodnutiu o odmietnutí žiadosti o sprístupnenie informácií, fikcia
rozhodnutia o odvolaní, resp. rozklade), a že samotný žalobný návrh formuloval ako typický pre

správne súdnictvo. Žalobca v žalobe neuviedol žiadny súkromnoprávny titul, na základe ktorého by
mal mať voči žalovanému právo na sprístupnenie požadovaných informácií. Takisto žalobca v žalobe
neuviedol žiadne súkromnoprávne okolnosti, z ktorých by malo vyplývať jeho právo na sprístupnenie
požadovaných informácií. Vychádzajúc zo žalobcom uvádzaného skutkového základu (titulu), resp.
žalobcom popísaného skutkového stavu posudzovaného s prihliadnutím k celkovému obsahu žaloby

je potom zrejmé, že predmetná právna vec patrila do právomoci správneho súdu. Správny súd v tejto
súvislosti dodáva, že z celkového obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca sa domáhal ochrany verejného
subjektívneho práva, a to práva na informácie v zmysle zákona o slobode informácií, tvrdiac, že žalovaný
je povinnou osobou v zmysle tohto zákona, a teda subjektom povinným sprístupňovať informácie
v režime zákona o slobode informácií, a že žalobca v žalobe namietal porušenie svojho vyššie

uvedeného verejného subjektívneho práva žalovaným.

23. Po ustálení záveru, že predmetná práva vec patrí do právomoci správneho súdu, a že teda námietka
žalobcu proti postúpeniu veci správnemu súdu nebola dôvodná, pristúpil správny súd k posúdeniu
otázky,čiježalovanývôbecpovinnouosobouvzmyslezákonaoslobodeinformácií.Aktotižžalovanýnie

je povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií, nemohla v nadväznosti na jeho eventuálnu
nečinnosťnastaťfikciarozhodnutiaoodmietnutížiadostiosprístupnenieinformáciíanifikciarozhodnutia
o riadnom opravnom prostriedku proti fiktívnemu rozhodnutiu o odmietnutí žiadosti o sprístupnenie
informácií, čo by znamenalo, že žaloba žalobcu smeruje proti neexistujúcemu rozhodnutiu, resp. že
predmet správneho súdneho prieskumu neexistuje a ani neexistoval, a to ani v rovine právnej fikcie.

24. Zákon o slobode informácií vymedzuje subjekty povinné sprístupňovať informácie v režime tohto
právneho predpisu, t.j. povinné osoby, vo svojom § 2, a to tak, že povinnými osobami sú
a. štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon
zverujeprávomocrozhodovaťoprávachapovinnostiachfyzickýchosôbaleboprávnickýchosôbvoblasti

verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti,
b. právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným
celkom alebo obcou podľa osobitného zákona,
c. zdravotné poisťovne,
d. právnické osoby, ak v nich povinné osoby podľa § 2 odsekov 1 a 2 zákona o slobode informácií

majú samostatne alebo spoločne aspoň väčšinovú priamu alebo nepriamu účasť, a ak súčasne sú
kontrolované povinnou osobou podľa § 2 odsekov 1 a 2 zákona o slobode informácií, alebo povinná
osoba podľa odsekov 1 a 2 priamo alebo nepriamo navrhuje alebo ustanovuje viac ako polovicu členov
ich riadiaceho orgánu alebo kontrolného orgánu.
Nad rámec vyššie uvedených povinných osôb môže osobitný zákon ustanoviť povinnosť sprístupňovať

informácie aj inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe.

25. V predmetnej právnej veci nie je sporné, že žalovaný je politickou stranou. Sporným medzi žalobcom
a žalovaným je to, či je žalovaný ako politická strana povinnou osobou podľa zákona o slobode
informácií, resp. či sú politické strany povinnými osoba podľa zákona o slobode informácií. Pri posúdení

toho, či možno politické strany subsumovať pod niektorú z kategórií povinných osôb podľa zákona
o slobode informácií, je potrebné vychádzať z charakteru politických strán a z ich normatívnej regulácie.26. Politické strany predstavujú v prostredí demokratického a právneho štátu, ktorý je založený na
princípe reprezentatívnej demokracie, základný prvok, ktorý umožňuje občanom realizovať moc v štáte
v zmysle princípu suverenity ľudu vyjadreného v čl. 2 ods. 1 ústavy (BUJŇÁK, V., DOMIN, M.: Zákon

o politických stranách a politických hnutiach. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019.
s. XIX). Z pohľadu právnej regulácie politické strany treba vnímať ako právnické osoby súkromného
práva, ktoré môžu všetko, čo im zákon nezakazuje. Z toho dôvodu je právne vymedzenie ich činnosti a
fungovania v demokratickej spoločnosti veľmi dôležité (OROSZ, L., SVÁK, J. a kol.: Ústava Slovenskej
republiky. Komentár. Zväzok I. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o, 2021. s. 390).

27. S charakterom politických strán ako právnických osôb súkromného práva úzko súvisí aj charakter
rozhodovania ich orgánov o veciach týkajúcich sa ich členov. Keďže samotné politické strany sú
právnickými osobami súkromného práva, rozhodovanie ich orgánov o veciach týkajúcich sa ich členov,
t.j. vo veciach členstva v príslušnej politickej strane, nie je rozhodovaním o právach a povinnostiach
fyzických osôb v oblasti verejnej správy. Spory vyplývajúce z členstva v politickej strane ako právnickej

osobe súkromného práva sú spormi súkromnoprávnej povahy.

28. Rozhodovanie orgánov politických strán o veciach týkajúcich sa ich členov teda nie je rozhodovaním
o právach a povinnostiach fyzických osôb v oblasti verejnej správy. Žiadny zákon pritom ani inak
nezveruje politickým stranám právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb v oblasti verejnej správy. Správny súd pripomína, že ani žalobca žiadny zákon, ktorý
by politickým stranám zveril uvedenú právomoc, nekonkretizoval. Žalobca v tomto smere iba mylne
poukázal na rozhodovanie o členstve a o právach a povinnostiach členov, ktoré ale, ako na to už bolo
poukázané, nie je rozhodovaním o právach a povinnostiach fyzických osôb v oblasti verejnej správy.

29. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že politické strany nepredstavujú právnické osoby,
ktorýmzákonzverujeprávomocrozhodovaťoprávachapovinnostiachfyzickýchosôbaleboprávnických
osôb v oblasti verejnej správy.

30. Politické strany nie sú ani právnickými osobami zriadenými zákonom či štátnym orgánom, obcou

alebo vyšším územným celkom. Registrácia politickej strany, resp. rozhodnutie o registrácii politickej
strany nie je aktom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako štátneho orgánu, ktorým by sa
zriaďovalapolitickástrana.MinisterstvovnútraSlovenskejrepublikyvkonaníoregistráciipolitickejstrany
plní „iba“ funkciu subjektu, ktorý kontroluje splnenie podmienok pre vznik politickej strany.

31. Napokon politické strany nie sú povinnými osobami ani podľa § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií.
Politické strany totiž nie sú osobami, v ktorých by mali povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a ods. 2
zákona o slobode informácií samostatne alebo spoločne aspoň väčšinovú priamu alebo nepriamu účasť.
Naplnenie ďalších definičných znakov povinnej osoby podľa § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií
preto ani nebolo potrebné ďalej skúmať.

32. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane priznal pasívnu
legitimáciu, t.j. postavenie povinnej osoby v zmysle zákona o slobode informácií aj súkromným
a verejným obchodným subjektom, ktoré nakladajú s verejnými financiami alebo rozhodujú o právach
a povinnostiach iných, správny súd uvádza, že povinnou osobou podľa zákona o slobode informácií

skutočne môže byť aj právnická osoba súkromného práva, ale len za predpokladu, že spĺňa definičné
znaky povinnej osoby vymedzené v § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií. Povinnou osobou je napokon
samozrejme aj fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá rozhoduje o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že to,
či určitá fyzická osoba alebo právnická osoba je alebo nie je povinnou osobou podľa zákona o slobode

informácií, treba posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe alebo právnickej osobe.

33. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na stanoviská prezentované v českej súdnej praxi, správny súd
pripomína, že tieto stanoviská sú stanoviskami súdnych orgánom samostatného a suverénneho štátu
s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami. Stanoviská prezentované v rozhodnutiach
českých súdnych orgánov alebo súdnych orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky nie sú vždy
automaticky aplikovateľné na veci prejednávané pred slovenskými súdnymi orgánmi. Ani stanoviská
českých súdnych orgánov týkajúce sa interpretácie českého zákona č. 106/1999 Zb. o slobodnomprístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „český zákon o slobodnom prístupe
k informáciám“) nemožno automaticky aplikovať vo veciach práva na informácie v zmysle zákona
o slobode informácií, ktoré prejednávajú slovenské súdne orgány, keď český zákon o slobodnom

prístupe k informáciám a zákon o slobode informácií nie sú identické právne úpravy, ale viaceré
aspekty práva na informácie upravujú odchýlne. Na ilustráciu možno poukázať na odlišnú právnu úpravu
vzťahu českého zákona o slobodnom prístupe k informáciám a osobitných predpisov upravujúcich
právo na informácie v dispozičnej sfére povinných osôb na jednej strane a vzťah zákona o slobode
informácií a osobitných predpisov upravujúcich právo na informácie v dispozičnej sfére povinných osôb

na druhej strane, či na absenciu inštitútu fikcie rozhodnutia o nesprístupnení informácie v českom
zákone o slobodnom prístupe k informáciám na jednej strane a úpravu inštitútu fikcie rozhodnutia
o nesprístupnení informácie v zákone o slobode informácií. Napokon aj vymedzenie okruhu povinných
osôb v českom zákone o slobodnom prístupe k informáciám je odlišné od vymedzenia okruhu povinných
osôb v zákone o slobode informácií.

34. Pre úplnosť (bez toho, že by to malo akýkoľvek vplyv na rozhodovanie v predmetnej právnej veci)
správny súd poukazuje na skutočnosť, že aj v českej súdnej praxi sa ustálil záver, že politická strana
nie je povinnou osobou podľa českého zákona o slobodnom prístupe k informáciám, keď v nej bolo
konštatované, že politické strany a politické hnutia nie sú verejnými inštitúciami v zmysle § 2 ods. 1
českého zákona o slobodnom prístupe k informáciám a nie sú preto subjektami povinnými poskytovať

informácie podľa citovaného zákona (porovnaj rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn.
6As/43/2017 zo dňa 03.08.2017, ktorý bol publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho správneho
súdu pod poradovým, resp. publikačným č. 3623/2017).

35. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na stanoviská prezentované v rámci českého odborného právneho

diskurzu, správny súd pripomína, že ten sa pochopiteľne týka a nadväzuje na právnu úpravu ustanovenú
v českom zákone o slobodnom prístupe k informáciám, pričom táto právna úprava, ako na to už
bolo poukázané, nie je identická s právnou úpravou ustanovenou v zákone o slobode informácií.
Poukaz žalobcu na stanoviská prezentované v rámci českého odborného právneho diskurzu preto nebol
v predmetnej právnej veci relevantný.

36. Sumarizujúc vyššie uvedené úvahy správny súd uzatvára, že žalovaný nie je povinnou osobou podľa
zákona o slobode informácií a nie je preto subjektom povinným poskytovať informácie podľa zákona
o slobode informácií. V nadväznosti na žiadosť o sprístupnenie informácie podľa zákona o slobode
informácií tak žalovaný ani nemôže vydať žiadne rozhodnutie, a teda ani fiktívne rozhodnutie, ktorým

odmietol poskytnúť informáciu, ako ani fiktívne rozhodnutie, ktorým riadny opravný prostriedok zamietol
a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Je potom zrejmé, že žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal ochrany
verejného subjektívneho práva, a to práva na informácie v zmysle zákona o slobode informácií, smeruje
proti neexistujúcemu rozhodnutiu, resp. že predmet správneho súdneho prieskumu neexistuje a ani
neexistoval, a to ani v rovine právnej fikcie. Správny súd preto žalobu žalobcu postupom podľa § 98 ods.

1 písm. g) SSP ako neprípustnú odmietol. Pre úplnosť správny súd dodáva, že fyzická alebo právnická
osoba sa síce môže správnou žalobou domáhať ochrany verejného subjektívneho práva, a to práva
na informácie v zmysle zákona o slobode informácií, a že rozhodovanie o takejto žalobe nepochybne
patrí do právomoci príslušného správneho súdu. Ak ale takáto žaloba smeruje proti subjektu, ktorý nie
je povinnou osobou podľa zákona o slobode informácií, ale je právnickou osobou súkromného práva,

ktorá nespĺňa znaky povinnej osoby v zmysle § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií, je potrebné ju
ako neprípustnú odmietnuť.

37. V nadväznosti na návrh žalobcu na prerušenie konania za účelom položenia prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru Európskej únie správny súd prvotne uvádza, že nie je súdom poslednej inštancie, a

teda nemá povinnosť predkladať Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky. Správny súd
ani nevzhliadol dôvod na položenie žalobcom navrhovaných prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie.

38. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa v zásade týkal výkladu pojmov „subjekt verejného sektora“,

„verejnoprávna inštitúcia“ a „združenie tvorené jedným alebo viacerými takýmito orgánmi alebo jednou
alebo viacerými takýmito verejnoprávnymi inštitúciami“ v kontexte smernice o otvorených dátach.
Vychádzajúc z definície pojmu „subjekt verejného sektora“ je pritom zrejmé, že v konečnom dôsledku
pri posúdení dôvodnosti návrhu na prerušenie konania mal zásadný význam pojem „verejnoprávnainštitúcia“, keď „subjektom verejného sektora“ sú štátne orgány, regionálne alebo miestne orgány,
verejnoprávne inštitúcie alebo združenia tvorené jedným alebo viacerými takýmito orgánmi alebo jednou
alebo viacerými takýmito verejnoprávnymi inštitúciami, pričom žalovaný nie je ani štátnym orgánom ani

regionálnym či miestnym orgánom.

39. Jedným z definičných znakov „verejnoprávnej inštitúcie“, ktoré musia byť kumulatívne splnené,
aby určitý subjekt predstavoval „verejnoprávnu inštitúciu“, je skutočnosť, že predmetný subjekt bol
zriadený na osobitný účel plniť potreby všeobecného záujmu, ktoré nemajú priemyselný ani komerčný

charakter. Tento znak ale politická strana celkom zjavne nespĺňa. Účel zriadenia politickej strany
spočíva predovšetkým v realizácii politických práv občanov, pretože umožňuje združovanie rovnako
zmýšľajúcich občanov a kolektívne presadzovanie ich záujmov. Inštitúciou zriadenou za účelom plniť
potreby všeobecného záujmu je taká inštitúcia, ktorá bola zriadená k uspokojovaniu verejných či
celospoločenských potrieb a teda má za účel prospieť nielen záujmom svojim, ale uspokojovať svojou
činnosťou tiež potreby všetkých alebo aspoň neurčitej časti subjektov, ktorým jej činnosť slúži k dobru.

Politická strana teda zjavne nie je „verejnoprávnou inštitúciou“, akú má na mysli smernica o otvorených
dátach.

40. Keďže politická strana nie je štátnym orgánom, regionálnym alebo miestnym orgánom ani
verejnoprávnou inštitúciou, v dôsledku čoho v jej prípade nemožno uvažovať ani o združení tvorenom

jedným alebo viacerými takýmito orgánmi alebo jednou alebo viacerými takýmito verejnoprávnymi
inštitúciami, smernica o otvorených dátach nebola pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci relevantná.
Správny súd preto návrh na prerušenie konania za účelom položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie zamietol.

41.Onáhradetrovkonaniasprávnysúdrozhodolpodľa§171ods.1vspojenís§168SSPtak,žepriznal
žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca totiž procesne
zavinil odmietnutie žaloby, keď podal neprípustnú žalobu. O výške trov konania rozhodne súdny úradník
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa § 175 ods. 2 SSP.

42. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147
ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na
Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno

odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.