Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, February 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/44/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5619200487
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5619200487.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Renáty Krajčiovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. E. XXXX/X, XXX XX F. A., zastúpenej JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou
so sídlom Garbiarska 695, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 51 838 745, proti žalovanej: G. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX F. A., zastúpenej spoločnosťou: LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o.,

so sídlom Kálov 653/23-2, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 096, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2C/33/2019-195 zo dňa 7. februára
2022 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 2C/33/2019-280 zo dňa
9. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2C/33/2019-195 zo dňa 7. februára 2022 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 2C/33/2019-280 zo dňa
9. marca 2023 vo výrokoch I. a II. potvrdzuje.

Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku III., zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2C/33/2019-195 zo
dňa 7. februára 2022 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 2C/33/2019-280 zo
dňa 9. marca 2023 nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 2.250,00

eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa
(označená ako „žalobca“) má voči žalovanej nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % (výrok II.). Následne
dopĺňacím rozsudkom č. k. 2C/33/2019-280 zo dňa
9. marca 2023 súd prvej inštancie doplnil výrok pôvodného rozsudku o výrok III., ktorým žalobu
žalobkyne vo zvyšku zamietol.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou v tomto spore domáha od žalovanej
zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4.500,00 eur a náhrady trov konania. Svoj nárok skutkovo

odôvodnila tým, že na Okresnom súde Liptovský Mikuláš vykonáva žalobkyňa funkciu sudkyne. Na
sociálnej sieti Facebook osoba s profilom I. J. dňa 23.03.2018 uverejnila príspevok v znení:
„Milí priatelia, ak je žena obeť domáceho násilia, čo je potvrdené znaleckým skúmaním, tak sudkyňa A.
v F. A. jej zoberie dieťa a zakáže sa s ním stretávať. A to bez nariadeného pojednávania a
dokazovania. Zmysel zákazu je, aby dieťa nebolo z matky rozrušené, t.j. aby na matku zabudlo lebo
to tak chce otec !!!! Ostatné súdy na Slovensku, ak aj vydajú niekedy zákaz styku jednému z rodičov,

tak len po vykonanom dokazovaní. Čo je za tým??? Bývalý druh tejto ženy ju počas
spolužitia v domácnosti stále monitoroval, nahrával, kontroloval bez jej vedomia. Pozor ženy,
koľké z vás sú doma utajene svojimi druhmi alebo manželmi dlhodobo zvukovo nahrávané? Jeto bežné? Tento muž pri fyzickej a psychickej destabilizácii tejto ženy počas spolužitia ju vždy utvrdzoval
v tom, že aj tak mu nikdy nič nedokáže, ale vždy budú veriť iba jemu. Takže obete domáceho násilia
pozor, ak sa budete dožadovať nejakej ochrany, bude vypracovaný aj znalecký posudok

vašej osobnosti, že ste obeťou a máte všetky znaky týranej osoby v F.. A. Vám zoberú dieťa a už sa
s nim nestretnete !!! Dieťa stále plače za mamou. Ti, čo chcete slušné Slovensko, tak vás pozývam v
pondelok XX.XX.XXXX o X.XX hod., pojednávacia miestnosť č.X, č. dverí XXX na X. poschodí na prvé
pojednávanie (verejné) a presvedčte sa
na vlastné oči, čo niektorí ľudia v tomto štáte dokážu z pozície moci. Až dnes sa táto žena konečne

odvážila podať na Generálnej prokuratúre SR trestné oznámenie vo veci domáceho násilia. Týmto
chcem vyjadriť podporu všetkým takýmto ženám žijúcim nie len na Slovensku a vyzvať vás, nemajte
strach hovoriť a hľadať pomoc, lebo existujú ľudia, ktorým tie veci nie sú ľahostajné !!!“
Na tento príspevok I. J. reagovala žalovaná, ktorá na sociálnej sieti Facebook uverejnila príspevok v
nasledovnom znení:
„I. si to napísala.DIEŤA v prvom rade patrí MATKE!!!MATKE,ktorá sa o dieťa vzorne

starala kdežto jej otec chodil po výletoch.po chatach a o dieťa vôbec nemal zaujem!Až zrazu aha
aký starostlivý otecko.Pani sudkyňa nekoná v prospech matky a dieťaťa ale v prospech otca,ktorý ju
podplatil.Pani sudkyňa a sociálna pracovníčka sa vôbec neriadia zákonmi,paragrafmi ale podplacanim.
Je to hanba v tomto štáte sa domáhať SPRAVODLIVOSTI, tá tú nikdy nezvítazi!!! A preto I. bojujte za
spravodlivosť..SME S VAMI,pravda a spravodlivosť musí zvitazit!!!!??“

Následne po niekoľkých týždňoch žalovaná tento svoj príspevok upravila, ktorý po úprave znel
nasledovne:
„I. si to napísala.DIEŤA v prvom rade patrí MATKE!!!MATKE,ktorá sa o dieťa vzorne
starala kdežto jej otec chodil po výletoch.po chatach a o dieťa vôbec nemal zaujem!Až zrazu aha

aký starostlivý otecko.Pani sudkyňa nekoná v prospech matky a dieťaťa ale v prospech otca,ktorý ju
zrejme podplatil.Pani sudkyňa a sociálna pracovníčka sa vôbec neriadia zákonmi,paragrafmi ale zrejme
podplacanim.Je to hanba v tomto štáte sa domáhať SPRAVODLIVOSTI,tá tú nikdy nezvitazi!!!A preto I.
bojujte za spravodlivosť..SME S VAMI,pravda a spravodlivosť musí zvitazit!!!!??"

3. Dňa 10.04.2018 bolo na Okresné riaditeľstvo policajného zboru Liptovský Mikuláš doručené z
OkresnejprokuratúryLiptovskýMikuláštrestnéoznámeniežalobkyne naneznámehopáchateľa
vystupujúceho na sociálnej sieti Facebook pod menom G. H., ktorý k príspevku pod menom „I. J.“ zo
dňa 23.03.2018 týkajúceho sa konania vo veci výkonu rodičovských práv, ktoré pojednávala sudkyňa
A. v F. A. - žalobkyňa, uviedla: „Pani sudkyňa nekoná v prospech matky a dieťaťa,

ale v prospech otca, ktorý ju podplatil. Pani sudkyňa a sociálna pracovníčka sa vôbec neriadia zákonmi,
paragrafmi ale podplácaním.“ Orgán činný v trestnom konaní Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v
Liptovskom Mikuláši sp. zn. ČVS:ORP-164/1-VYS-LM-2018 zo dňa 07.05.2018 rozhodol podľa § 197
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku tak, že vec odovzdáva Okresnému úradu Liptovský
Mikuláš na prejednanie priestupku, a to na základe zisteného skutkového stavu, že žalovaná ako

registrovaná na sociálnej sieti Facebook pod menom G. H. zareagovala na správu od jej známej I. J.
tak, že pod svoje meno napísala, že dieťa v prvom rade patrí matke, vo všeobecnosti napísala, že pani
sudkyňa - žalobkyňa nekoná v prospech matky a dieťaťa, ale v prospech otca, ktorý ju podplatil. Tiež
napísala, že pani sudkyňa - žalobkyňa a sociálna pracovníčka sa vôbec neriadia zákonmi, paragrafmi,
ale podplácaním. Taktiež uviedla, že je to hanba v tomto štáte domáhať sa spravodlivosti.

4. Následne sa na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, odbore všeobecnej vnútornej správy, v konaní
vedenom pod č. 349/2018 uskutočnilo pojednávanie o priestupku, kde medzi účastníkmi priestupkového
konania (t.j. žalobkyňou a žalovanou) došlo k uzavretiu zmieru za nasledovných podmienok, a
to, že žalovaná ako obvinená do 23.07.2018 do polnoci zmaže celý príspevok, ktorý obsahuje výrok,
a to v pôvodnom aj upravenom znení a formou vloženia nového príspevku/komentára uvedie, že sa

ospravedlňuje, menovite žalobkyni, že o nej uviedla nepravdivé údaje o tom, že zobrala úplatok od otca
dieťaťa, resp. účastníka konania. Žalovaná uvedie tiež, že si toto vymyslela. Tento príspevok nechá
žalovaná zverejnený po dobu minimálne 16 týždňov. Žalobkyňa žiadala tiež pred správnym
orgánom, aby sa jej žalovaná pred správnym orgánom ospravedlnila za toto svoje protiprávne konanie.
Žalovaná s uzavretím zmieru navrhnutým žalobkyňou súhlasila. Žalovaná sa žalobkyni za svoje konanie

pred správnym orgánom ospravedlnila. V stanovenom termíne do 23.07.2018 do polnoci
však žalovaná už nesplnila podmienky dohodnuté v zmieri a uvedený príspevok sa stále nachádza na
sociálnej sieti Facebook v jeho pôvodnom, ako aj v upravenom znení.5. S poukazom na skutočnosť, že žalovaná neurobila opatrenia k tomu, aby sa žalobkyni verejne
ospravedlnila - vložením nového príspevku a vymazala jej príspevok v dohodnutej lehote, ba naopak
svojou ďalšou nečinnosťou sa jej príspevok naďalej šíri, má sa s ním možnosť oboznámiť široká

verejnosť, pričom charakterom príspevku je značne znížená dôstojnosť žalobkyne, tiež je značne
znížená jej vážnosť v spoločnosti. Z uvedených dôvodov sa žalobkyňa v tomto spore domáha od
žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
vovýške4.500,00eur,ktorejvýškužalobkyňaodôvodnilanajmäcelkovýmiokolnosťamidanéhoprípadu,
popísanými vyššie, predovšetkým s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy na strane žalobkyne a

tiež vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobkyne došlo.

6. Žalovaná v rámci svojej procesnej obrany žiadala žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietnuť.
7. Uviedla, že rámci priestupkového konania uzatvorila so žalobkyňou zmier, preto už neočakávala,
že bude voči nej podaná žaloba o ochranu osobnosti. Zdôraznila, že svoj príspevok uverejnila dňa
23.03.2018 na sociálnej sieti Facebook na profile I. J.. Keďže sa nejednalo o príspevok na jej vlastnom

profile, žalovaná musela požiadať I. J., aby jej menovaná umožnila odstrániť svoj komentár z jej
príspevku. I. J. vystavila žalovanej čestné prehlásenie o tom, že na jej profile bol príspevok žalovanej
zablokovaný. Ďalej žalovaná uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by žalobkyňa zobrala nejaký úplatok.
Čo sa týka spomenutého úplatku, brala to len vo všeobecnosti. Žalovaná tiež zdôraznila,
že v jej príspevku bol spomenutý prípad maloletého dieťaťa, ale meno sudkyne v ňom nebolo

uvedené. V príspevku I. J., ktorý žalovaná komentovala, však meno sudkyne bolo uvedené. Žalovaná a I.
J. sú priateľky. Na samom začiatku bola žalovaná zhrozená, čo I. J. uviedla vo svojom príspevku,
a preto v rýchlosti a prchkosti napísala do svojho komentára, čo ju napadlo. Neskôr si však uvedomila, že
vhodnejšie slovné spojenie by bolo so slovíčkom „zrejme“, a preto svoj príspevok korigovala. Žalovaná
potvrdila, že sa v zmieri uzatvorenom so žalobkyňou v priestupkovom konaní zaviazala, že

svoj príspevok odstráni do polnoci toho istého dňa. Mala snahu svoj príspevok vymazať a písomne sa
žalobkyni ospravedlniť, ale nešlo to, lebo I. J. ju na svojej stránke zablokovala. Žalovaná sa tak nemohla
dostať na stránku I. J., a zároveň s ňou nebola dlhšiu dobu v kontakte. Záverom žalovaná akcentovala,
žehneď,akotobolomožné,svojpríspevokzosociálnejsietestiahlaažalobkynisaospravedlnila,pričom
vo svojom ospravedlnení napísala aj meno sudkyne. Nevedela si však spomenúť, kedy tak urobila, t.j.

či to bolo pred podaním žaloby na ochranu osobnosti
na súd alebo neskôr. Súčasne žalovaná priznala, že neurobila v tejto veci ďalšie opatrenia, resp.
neskontaktovala sa so žalobkyňou.
8. Svedok F. A., manžel žalobkyne, vo svojej výpovedi na pojednávaní
uviedol, že v F. A. je verejne známou osobou. V tomto meste žije od svojho narodenia, má tam svoj

športový klub a je aktívny na sociálnych sieťach, cez ktoré komunikuje so svojimi priateľmi a známymi.
Zo sociálnej siete Facebook sa dozvedel o zverejnenom príspevku, prečítal si ho,
naštudoval. Z tohto príspevku uverejneného na profile I. J. podľa jeho názoru vyplynulo,
že jeho manželka mala zobrať úplatok za nejaké konanie ohľadom výchovy mal. dieťaťa. Konkrétne sa
jednalo o dcéru jemu dovtedy neznámej ženy. Vo vzťahu k I. J. svedok uviedol, že menovaná je mediálne

známou osobou v F. A. a jej stránky číta množstvo ľudí nielen v tomto meste, ale po celom
Slovensku. Od svojej manželky sa dozvedel, že v rámci priestupkového konania sa žalovaná zaviazala
tento príspevok z profilu I. J. odstrániť a písomne sa jej ospravedlniť, čo však neurobila. Príspevok
bol ešte dlhú dobu zverejnený na profile I. J.. Svedok je bežný užívateľ sociálnej siete Facebook, kde
zdieľa i stránku športového klubu, ktorého je už 30 rokov predsedom. Vie, že zo svojej stránky si môže

osoba, ktorá stránku zriadila, odstrániť všetky príspevky. I. J. tak teda mohla urobiť na podnet žalovanej.
Príspevok I. J. i príspevok žalovanej sa vďaka sociálnej sieti šíril ďalej. Ľudia totiž klikajú na príspevky
a posielajú príspevok ďalej ostatým užívateľom. Každý bežný užívateľ Facebooku sa môže dostať na
históriu príspevku. Celá vzniknutá situácia sa svedka i celej jeho rodiny veľmi dotkla. On a manželka
totiž nikdy v živote žiadne úplatky od iných ľudí nezobrali. Ich finančné účty sú verejne priznané. Jeho

manželka to prežívala veľmi ťažko. Na pojednávaniach si vo svojej práci zažije veľa stresujúcich situácií
a hoci je profesionálka, zverejnenie tohto príspevku žalovanej ju úplne „vykoľajilo“. Keď komunikovali o
údajných úplatkoch, ktoré mala zobrať, úplne sa roztriasla. Celá rodina utrpela psychickú ujmu, ľudia sa
ich vypytovali, čo to bolo uverejnené, ako si to majú predstaviť, čo to je vôbec za vec, prečo sa to tam
objavuje. Tých otázok bolo čoraz viac. Dokonca svedok zažil nepríjemnú situáciu v cukrárni K. v F. A.,

keď túto navštívil spoločne s priateľmi z Fínska. Vtedy na neho doslova vyletela I. J. so svojou sestrou,
ktoré osoby on dovtedy vôbec nepoznal. Bolo mu vytknuté, že sa môže hanbiť aj so svojou manželkou,
že údajne mali zobrať dieťa a podobné veci. Pýtali sa ho, prečo unáša deti.9. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu OR PZ Liptovský Mikuláš, odboru kriminálnej polície, č. ČVS:
ORP-164/1-VYS-LM-2018 konajúci súd zistil, že dňa 27.03.2018 podala na Okresnej
prokuratúre v Liptovskom Mikuláši žalobkyňa A. B. A., sudkyňa Okresného súdu Liptovský Mikuláš,

trestné oznámenie na neznámeho páchateľa vystupujúceho na sociálnej sieti Facebook pod menom G.
H.. Stalo sa tak na základe toho, že ju G. H. obvinila z prijatia úplatku od otca maloletého dieťaťa. Z
výpovede G. H. vyplynulo, že na celú situáciu a na správu I. J. reagovala v ľútosti o možnom zlom osude
dieťaťa a nikoho nechcela krivo obviniť. Pani sudkyňu A. osobne nepozná a nemá s ňou žiaden problém.
Nebola svedkom žiadneho protiprávneho konania zo strany pani sudkyne a ani nevedela o tom, že by

táto bola podplatená. Bolo jej ľúto, že to z jej komunikácie tak vyznelo, že označila sudkyňu
za úplatnú. Pri písaní svojho príspevku to nemyslela vážne, napísala to v rozrušení bez toho, aby
označila konkrétnu osobu. Z uznesenia vyšetrovateľa PZ SR vyplynulo, že v zmysle ust. § 197 ods. 1
písm. a) Tr. poriadku konanie vo veci podozrenia z prečinu ohovárania podľa
§ 373 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zákona bolo odovzdané Okresnému úradu Liptovský Mikuláš na
prejednaniepriestupku,ktoréhosadopustilaG.H.,bytomF.A.,nakoľkoniejedôvodnazačatietrestného

stíhania.
10. Z rozhodnutia Okresného úradu Liptovský Mikuláš, odbor všeobecnej vnútornej správy, v
priestupkovej veci č. OU-LM-OVVS-2018/006412, 349/2018/006412 v konaní
o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona SNR
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch bol medzi žalobkyňou A. B. A. a obvinenou G. H. uzavretý zmier a

konanie priestupku podľa § 76 ods. 1 písm. k) citovaného zákona bolo zastavené. Z uzavretého zmieru
nepochybne vyplynulo,
že žalovaná do 23.07.2018 do polnoci zmaže celý príspevok, ktorý obsahuje výrok, a to
v pôvodnom a upravenom znení a formou vloženia nového príspevku komentára uvedie, že sa
ospravedlňuje menovite žalobkyni, že o nej uviedla nepravdivé údaje o tom, že zobrala úplatok od otca

dieťaťa, resp. účastníka konania. Uvedie tiež, že si toto vymyslela. Tento príspevok nechá zverejnený
po dobu minimálne 16 týždňov. Zároveň sa pred správnym orgánom ospravedlní za svoje protiprávne
konanie. Obvinená G. H. súhlasila
s uzavretím zmieru za uvedených podmienok.
11. Po právnej stránke súd prvej inštancie nárok žalobkyne podľa § 11 a § 13 ods. 3 Občianskeho

zákonníka a konštatoval, že žiadna zo sporových strán nespochybňovala a nepopierala
tú skutočnosť, že na sociálnej sieti Facebook zadala osoba s profilom I. J. dňa 23.03.2018 príspevok
ohľadne konania a pojednávania sudkyne A. v F. A.. Na tento príspevok reagovala aj žalovaná
príspevkom, že sudkyňa a sociálna pracovníčka sa neriadia zákonmi, ale podplácaním. Otec
dieťaťa podplatil sudkyňu.

12. Pokiaľ žalovaná v rámci svojej procesnej obrany uvádzala, že vo svojom príspevku sudkyňu
(žalobkyňu) neoznačila menom a priezviskom a len vo všeobecnosti napísala,
že sudkyňa a sociálna pracovníčka sa neriadia zákonmi, ale podplácaním a že údajne bola podplatená
otcom maloletého dieťaťa, túto jej argumentáciu okresný súd považoval súd za
irelevantnú. V príspevku I. J., ktorý komentovala žalovaná, je totiž uvedené priezvisko sudkyne, t.j.

žalobkyne. Príspevok žalovanej pritom priamo nadväzuje na príspevok uverejnený
na profile I. J.. Z uvedeného je teda nepochybné,
že podplatená mala byť sudkyňa A., t.j. žalobkyňa. Žalovaná neskôr svoj príspevok upravila tak,
že pred slovo „podplatila“ napísala slovo „zrejme“. Rovnaké slovo žalovaná použila aj pred slovom
„podplácaním.“ Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie prezentoval názor, že žalovaná si bola

dobre vedomá toho, čo spôsobila a čo
vo svojom príspevku napísala. Žalovaná teda bez toho, aby si overila objektívne údaje, obvinila
žalobkyňu z brania úplatkov. Práve preto potom neskôr doplnila svoj text o slovo „zrejme“. Žalovaná si
musela si byť vedomá prípadných následkov, ak na sociálnej sieti uvedie údaje o podplácaní žalobkyne
bez toho, aby mala na to čo i len jediný relevantný dôkaz. Ani slovo „zrejme“ ju preto nemôže zbaviť

zodpovednosti za jej príspevok uverejnený na profile I. J.. Slovo „zrejme“ totiž žalovaná doplnila do
svojho príspevku až
potom,keďsaojejpríspevokzačalazaujímaťajpolíciavF.A..Navyšežalovanávpriestupkovomkonaní
pred Okresným úradom v Liptovskom Mikuláši uzatvorila so žalobkyňou zmier, na základe ktorého sa
zaviazala do 24.00 hod. odstrániť svoj príspevok a uverejniť aj písomné ospravedlnenie žalobkyni tak,

ako je to citované vyššie. Ani podmienky tohto zmieru však žalovaná nesplnila.
13. Pozornosti okresného súdu neunikla pritom skutočnosť, že žalovaná splnomocnila na
nahliadnutiedospisovéhomateriáluvoveciOkresnéhosúduŽilinasp.zn.2C/33/2019I.J..Vrámcitohto
nahliadnutia menovaná doložila do spisu písomné vyjadrenie žalovanej G. H., ako aj čestné prehláseniaA. H., I. J., D. F., vrátane listín zo spisového materiálu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.
9P/116/2019. Z písomného vyjadrenia G. H. vyplynulo, že sa jej žalobkyňa mala pri uzatváraní zmiernu
na Okresnom úrade v Liptovskom Mikuláši vyhrážať. Obsah týchto listinných dôkazov (predložených do

spisového materiálu pravdepodobne I. J.) žalovaná vo svojej výpovedi na pojednávaní výslovne poprela,
keď poprela, že by v nich popísaným udalostiam vôbec došlo. Konajúcemu údu pritom nebolo zrejmé
prečo boli do spisového materiálu v tomto spore žalovanou sporovou stranou predkladané aj listinné
dôkazy zo spisového materiálu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 9T/94/2017 (správna sp.zn.
má byť 9P/94/2017 - poznámka odvolacieho súdu) ako odvolanie matky proti uzneseniu Okresného

súduLiptovskýMikuláš,vznesenienámietokprotiosobeznalca,emailovúkomunikáciumedzisporovými
stranami v spore Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Tieto listinné dôkazy mali podľa názoru okresného
súdu pravdepodobne ozrejmiť v tomto spore, prečo sa spustila lavína príspevkov ohľadne súdneho
konania vo veci starostlivosti o maloletú C.. Je však nepochopiteľné, že tieto listinné dôkazy zakladala
v mene žalovanej do spisu I. J., ktorá nie je sporovou stranou v tomto konaní.
14.Dôležitouprerozhodnutietohtosporujepodľanázorusúduprvejinštancieipostojžalovanejkzmieru

uzatvorenému so žalobkyňou pred Okresným úradom v Liptovskom Mikuláši. Žalovaná si totiž nesplnila
povinnosti, na ktoré v tomto zmieri uzavretom so žalobkyňou zaviazala, keďže v dohodnutej
lehote svoj príspevok na Facebooku nezmazala a ani sa žalobkyni písomne neospravedlnila. Neobstojí
obrana žalovanej, že jej príspevok bol uvedený na profile I. J., ktorá ju na Facebooku zablokovala. Keď
žalovaná zistila, že z uvedeného dôvodu nemôže dosiahnuť nápravu spôsobom dohodnutým v zmieri,

mala okamžite informovať žalobkyňu, resp. Okresný úrad v Liptovskom Mikuláši, kde sa zúčastnila
prejednania priestupku o tom, že nemôže realizovať svoje povinnosti vyplývajúce jej z uvedeného
administratívneho rozhodnutia. Keďže žalovaná tak neučinila, ešte dlho po uzatvorení
predmetného zmieru jej príspevok stále figuroval na sociálnej sieti Facebook. Žalovaná teda mala
dostatok času a možností, aby si splnila svoje povinnosti, čo však neurobila. Ak by úprimne ľutovala,

čo vo svojom príspevku na profile I. J. uviedla, určite by aktívnejšie pristupovala k odstráneniu svojho
príspevku a k ospravedlneniu sa žalobkyni. Žalobkyňa sa obrátila so žalobou na súd až po tom, čo si
žalovaná nesplnila svoje povinnosti z uzavretého zmieru. Z pripojeného príspevku z mesiaca 10/2019
vyplýva, že žalovaná sa verejne ospravedlnila sudkyni B. A. až dňa 17.10.2019, t.j. až 8 mesiacov po
podaní žaloby na súd.

15. Vychádzajúc z individuálnych okolností prejednávaného prípadu je teda zrejmé,
že žalobkyňa sa domáhala, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej
osobnosti. Za tým účelom podala trestné oznámenie a zúčastnila sa priestupkového konania. Napriek
zmieru uzatvorenému v priestupkovom konaní však nedošlo k upusteniu od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti. Príspevok žalovanej bol naďalej zverejnený

na sociálnej sieti a tento stav pretrvával až do 17.10.2019, kedy žalovaná zverejnila na sociálnej
sieti svoje písomné ospravedlnenie adresované žalobkyni Dodatočné odstránenie príspevku žalovanej
a jej následné ospravedlnenie tak nesplnilo svoj účel, pretože minimálne v období od 23.07.2018 do
17.10.2019 sa množstvo ľudí na sociálnej sieti Facebook s príspevkom oboznámilo a hlavne tento
príspevok bol naďalej verejne prístupný i napriek schválenému zmieru. V súdenom prípade teda

nie je možné považovať zadosťučinenie žalovanej za dostačujúce v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a preto súd prvej inštancie vzhľadom na značnú mieru zníženia dôstojnosti fyzickej osoby,
resp. jej vážnosť v spoločnosti, priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom
prípade, je aj podľa názoru konajúceho súdu náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
jediným zadosťučinením, ktoré sa môže žalobkyni dostať, a to s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej ujmy na jej strane. Žalovaná bola povinná zverejniť ospravedlnenie do 23.07.2018 do polnoci,
no napriek tomu bol jej príspevok viac ako rok, po nesplnení tejto povinnosti t.j. až do 17.10.2019 na
sociálnej sieti stále uverejnený.

16. Prvoinštančný súd sa stotožnil i s nárokom žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej

výške 4.500,00 eur. V tejto súvislosti uviedol, že je nepochybné, že žalobkyňa bola žalovanou krivo
obvinená, že v súvislosti s rozhodovaním v konaní o zverenie maloletého dieťaťa do výchovy bola
podplatená. Bola teda obvinená z toho, že sa neriadi zákonmi, ale podplácaním. Tým vznikla žalobkyni,
ale aj celej jej rodine závažná ujma, čo potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj jej manžel F. A.. Samotný
príspevok bol zverejnený na sociálnej sieti a tento bol naozaj zdieľaný v rôznych skupinách, kde je

registrovaných 10-tisíc možno 20-tisíc ľudí, čo nebolo popreté ani zo strany žalovanej. Hocikto
sa mohol k tomuto príspevku dostať. Tento príspevok sa šíril naozaj rýchlosťou „blesku“. Okresný súd
akcentoval, že v žiadnom prípade nemohlo ísť zo strany žalovanej iba o hodnotiaci úsudok. V prípade,
ak by aj mohlo ísť o hodnotiaci úsudok, takýto hodnotiaci úsudok môže uvádzať žalovaná, nikto jej vtom nebráni, ale za hodnotiaci úsudok je možné považovať len ten prípad, že by žalovaná pri svojom
prejave, ktorý má byť zásahom do ochrany osobnosti, hovoril pravdivé skutočnosti.
Žalovaná však v priebehu celého konania nepreukázala, že príspevok, ktorý zverejnila, sa zakladá na

pravdivosti. Podľa názoru konajúceho súdu nie je možné ponechať priestor tomu, že spoločnosť bude
laxnetolerovať aakceptovaťtakétosprávanieľudí,ktorímôžuhocikedyahocikohoobviniťzbrania
úplatkov, prípadne z iných skutočností. Navyše pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti nie
je vyžadované vykonanie konkrétnych skutočností, teda, aby došlo ku konkrétnym
následkom zásahu, ale v podstate postačí, že takýto zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo aspoň

ohroziť právo chránené, v tomto prípade žalobkyne. Samotná žalobkyňa uvádzala, ako sa jej takéto krivé
obvinenie dotklo. V tejto súvislosti musela odpovedať na otázky v práci, v rodine i spoločnosti. Okresný
súd sa preto v celom rozsahu stotožnil argumentáciou a dôkazmi produkovanými žalobkyňou v rámci jej
procesného útoku. Pri svojom rozhodovaní však prihliadol na osobné pomery žalovanej, ktoré ho viedli
k tomu, že náhradu nemajetkovej ujmy na sumu 2.250,00 eur pomerne znížil. Žalovaná je rozvedená.
Jej príjem u zamestnávateľa predstavuje minimálnu mzdu vo výške cca 490,00 – 500,00 eur, a zároveň

sa stará o dospelú dcéru. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v sume 4.500,00 eur žiadanej žalobkyňou
by tak došlo k situácii, kedy by žalovaná nebola schopná sa postarať sama o seba a o svoju dospelú
dcéru. Len tieto okolnosti sociálneho charakteru na strane žalovanej súd primäli k zníženiu nemajetkovej
ujmy na sumu 2.250,00 eur. Konajúci súd dodal, že nemohol v tomto prípade postupovať v zmysle ust.
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná mala viacero možností upustiť od svojho konania, čo

neučinila. Pokým by postupovala v súlade so schváleným zmierom pred správnym orgánom, určite by
aj tunajší súd postupoval v tomto prípade úplne inak. Práve tá okolnosť, že príspevok bol takú dlhú dobu
uverejnený na sociálnej sieti a k stiahnutiu príspevku došlo až 8 mesiacov po podaní žaloby, primäli súd
aj k náhrade nemajetkovej ujmy.
17. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a 2 CSP tak,

že žalobkyni, ktorá mala v tomto spore úspech, priznal voči žalovanej nárok na ich náhradu v rozsahu
100 %. Zdôraznil, že fakt, že vzhľadom na sociálne pomery žalovanej znížil sumu nemajetkovej ujmy,
nemôže mať vplyv na priznanie nároku
na náhradu trov konania v plnej výške žalobkyni. Bolo by totiž neakceptovateľné, keby len z uvedeného
dôvodu došlo k pomernému zníženiu nároku na náhradu trov konania, ktoré žalobkyni vznikli v súvislosti

s uplatňovaním jej nároku na súde. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník § 262 ods. 2 CSP)

18. Proti výrokom I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalovaná, ktorá sa domáhala, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu
zamietne, a súčasne prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
19. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces, ako aj to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Zároveň namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 361 ods.
1 písm. b), d), f) a h) CSP].
20. Žalovaná akcentovala, že z hľadiska základného fungovania sociálnej siete Facebook a možnosti
šírenia informácií zverejnených na tejto sociálnej sieti považuje

za dôležité, že na príspevok osoby s profilom I. J. nereagovala príspevkom tak, ako to konštatoval
okresný súd v bode 16. napadnutého rozsudku, ale iba komentárom. Pri popise nesporných
skutočností si však podľa názoru odvolateľky okresný súd neprimerane zjednodušil obsah jej komentára,
keď uviedol: „Na tento príspevok reagovala aj žalovaná príspevkom, že sudkyňa a sociálna pracovníčka
sa neriadia zákonmi, ale podplácaním. Otec dieťaťa podplatil sudkyňu.“ Takýmto vytrhnutím

slovných spojení z celkového obsahu tohto komentára konajúci súd účelovo opomína ním sledovaný
úmysel žalovanej. Pred týmito súdom citovanými časťami komentára žalovanej, ako aj po ňom, totiž
nasledoval ďalší text žalovanej, z ktorého je zrejmé, že žalovaná myslela svoj komentár ako hodnotiaci
úsudok a ako čiastočnú kritiku, ktorá bola myslená všeobecne
na situáciu v justícii. Žalovaná už počas prvoinštančného konania prezentovala názor,

že tak vyjadrovala svoj subjektívny názor, čo vyplýva aj z toho, že žalovaná vo svojom komentári
neuviedla meno a priezvisko žalobkyne. Okresný súd však túto obranu žalovanej vyhodnotil ako
irelevantnú, keď dospel k záveru, že v príspevku I. J. je uvedené priezvisko žalobkyne a komentár
žalovanej na tento príspevok priamo nadväzuje. Pri skúmaní potenciálnej neoprávnenosti zásahu doosobnostných práv žalobkyne bol však konajúci súd povinný prihliadať na všetky okolnosti, za ktorých
malo dôjsť k údajnému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Ak žalovaná priamo
vo svojom komentári nekonkretizovala osobu žalobkyne, túto okolnosť bolo potrebné vyhodnotiť v jej

prospech. Navyše, pod príspevkom používateľa I. J. sa podobne vyjadrovali aj iné osoby. Pokiaľ
by žalobkyňa mala takýmto spôsobom žalovať každého komentujúceho, právo na slobodu prejavu
týchto osôb by bolo neprimerane potlačené v jej prospech. Vo vzťahu k časovému okamihu, kedy bol
komentár žalovanej doplnený o slovíčka „zrejme“, žalobkyňa namietala, že tento nebol medzi stranami
sporu presne určený. Poukázala na to, že žalobkyňa v žalobe uviedla, že k úprave textu dotknutého

príspevku žalovanou došlo po niekoľkých týždňoch od zverejnenia pôvodného príspevku, no následne
na pojednávaní dňa 07.02.2022 sa jej právna zástupkyňa žalovanej spýtala, prečo tak učinila po pár
dňoch. Za subjektívny a ničím nepreukázaný odvolateľka označila i záver okresného súdu, že žalovaná
vo svojom príspevku použila slovo „zrejme“ až po tom, keď sa o tento príspevok začala zaujímať polícia
v F. A.. Zdôraznila, že ona označila dôvod doplnenia uvedených slovíčok, keď tvrdila: „Lebo, keď som
to prečítala, čo napísala pani J., som bola z toho zhrozená, matka naozaj, ktorá sa vzorne stará o svoje

dieťa a toto, no nevedela som, čo chytro píšem, tak som tam dodala ešte ten príspevok zrejme.“ Je
teda zrejmé, že žalovaná bola pri písaní pôvodnej verzie komentára v rozrušení. V žiadnom
prípade nebolo cieľom jej komentára hanobenie či zneuctenie žalobkyne, o čom svedčí následná úprava
jej komentára (po pominutí rozrušenia) doplnením slovíčok „zrejme“. Takáto editácia
pôvodného komentára mala byť preto posudzovanom prípade vyhodnotená v prospech žalovanej a nie

na jej úkor. Súčasne žalovaná nepoprela, že na základe zmieru uzavretého medzi stranami sporu
v priestupkovom konaní vedenom na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, odbore všeobecnej vnútornej
správybolapovinnádo23.07.2018dopolnocizabezpečiťvýmazsvojhokomentáravpôvodnom,akoajv
upravenomzneníaformouvloženianovéhokomentáramalauviesť, žesažalobkyniospravedlňuje,
že o nej uviedla nepravdivé údaje o tom, že zobrala úplatok od otca dieťaťa, resp. účastníka konania.

Zároveň mala uviesť, že si to vymyslela. Žalovaná potvrdila, že lehotu určenú na splnenie povinností
vyplývajúcich z uzavretého zmieru nedodržala, no v priebehu konania pred okresným súdom riadne
vysvetlila a preukázala, prečo nebola táto lehota z jej strany dodržaná. Zopakovala, že I. J. ju na
sociálnej sieti Facebook zablokovala. V dôsledku toho žalovaná už na tejto sociálnej sieti príspevok I.
J. a ani svoj komentár už nevidela. Žalovaná ako sporadický užívateľ sociálnej siete Facebook preto

dôvodne predpokladala, že jej príspevok na tejto sociálnej sieti už nie je uverejnený. Na podporu
svojich tvrdení žalovaná k svojmu opravnému prostriedku pripojila v prílohe popis funkcie blokovania
na sociálnej sieti Facebook. Vyplýva z neho, že keď niekoho zablokujete, už nebude môcť vykonať
niektoré akcie, napríklad označiť Vás alebo vidieť veci, ktoré uverejňujete na časovej osi. Okrem
toho, keď niekoho zablokujete, nebude môcť vidieť veci, ktoré uverejňujete vo svojom profile a začať

s Vami konverzáciu. V závere popisu uvedené, že ak niekoho zablokujete, daná osoba nebude o tom
upovedomená. Skutočnosť, že žalovaná bola užívateľkou siete Facebook I. J. zablokovaná, vyplýva
z čestného vyhlásenia I. J., t.j. autorky sporného príspevku na Facebooku, ktorý
žalovaná komentovala. K obsahu tohto čestného vyhlásenia I. J. sa prvoinštančný súd v napadnutom
rozsudku vôbec nevyjadril, hoci uviedol, že sa s jeho obsahom oboznámil. Z tohto dôkazu pritom

vyplýva existencia objektívnych dôvodov (v podobe blokácie žalovanej na profile I. J.), ktoré žalovanej
bránili v dodržaní lehoty na splnenie podmienok zmieru uzavretého so žalobkyňou v priestupkovom
konaní. Žalovaná pritom o blokácii nemohla vedieť, keďže o tom nie je žiadnym spôsobom notifikovaná.
Aj keď s omeškaním však žalovaná už podmienky zmieru v celom rozsahu, dokonca aj nad jeho rámec
splnila, pretože až po doručení žaloby v tomto spore zistila, že jej komentár sa na sociálnej

sieti stále nachádza. Po tomto zistení však žalovaná vykonala kroky smerujúce splneniu podmienok
uzavretéhozmieru,t.j.svojkomentárzmazalaavnovomkomentáripodpríspevkomI.J.uverejnilasvoje
ospravedlnenie, ktoré je tam uverejnené dodnes, t.zn. nebolo tam uverejnené len po dobu 16 týždňov
v zmysle dohody strán sporu v uzavretom zmieri. Žalovaná pritom svoje ospravedlnenie uverejnila
nielen v komentári pod príspevkom I. J., ale aj formou samostatného príspevku na svojom vlastnom

profile. Žalovaná teda vykonala kroky k náprave a žalobkyni sa ospravedlnila nielen pred správnym
orgánom, ale aj na sociálnej sieti. Z uvedeného dôvodu žalovaná nesúhlasila s názorom konajúceho
súdu, že po zistení, že z dôvodu zablokovania na sociálnej sieti nemôže zrealizovať
svoje povinnosti vyplývajúce jej z uzavretého zmieru, mala okamžite o tom informovať žalobkyňu, resp.
Okresný úrad v Liptovskom Mikuláši, kde bola účastná prejednania priestupku. Z dôvodu blokácie I. J.

žalovaná totiž dôvodne predpokladala, že jej komentár na sociálnej sieti už nie je uverejnený, a preto
v danom čase nemala ani dôvod kontaktovať žalobkyňu či príslušný priestupkový orgán. Až
z podanej žaloby žalovaná zistila, že jej komentár na Facebooku stále figuruje. Podľa názoru odvolateľky
mala žalobkyňa za účelom zmierlivého vyriešenia veci pred podaním žaloby žalovanú upozorniť, žejej komentár je na sociálnej sieti stále zverejnený. Žalovaná tak mohla vykonať potrebné opatrenia
na zjednanie nápravy tak, ako to učinila po doručení žaloby. Žalobkyňa však po uzavretí zmieru so
žalovanouvôbecnekomunikovala,nezaslalajejžiadnupredžalobnúvýzvu,lenrovnopristúpilakpodaniu

žaloby. Žalovaná tiež namietala závery okresného súdu o tom, že dodatočné odstránenie príspevku
a následné ospravedlnenie nesplnilo svoj účel, pretože minimálne od 23.07.2018 do 17.10.2018 sa
množstvo ľudí na sociálnej sieti Facebook s príspevkom oboznámilo a hlavne tento príspevok bol
i napriek schválenému zmieru naďalej prístupný. Okresný súd konštatoval, že samotný príspevok bol
zverejnený na sociálnej sieti, ktorý sa naozaj zdieľal, čo nepoprela ani žalovaná, v rôznych skupinách,

kde je 10-tisíc, možno 20-tisíc ľudí a môže sa k nemu hocikto dostať. Príspevok sa šíril naozaj rýchlosťou
blesku. Žalobkyňa však predložila do spisu dôkaz zo sociálnej siete Facebook, z ktorého vyplýva, že
príspevok I. J. mal 34 reakcií, či už v podobe „like“ nahnevaného alebo smutného emotikona, 23 zdieľaní
acelkovo7komentárov.Včasespisovaniaodvolaniazostalpočettýchtoreakciínafacebookovejstránke
I. J. nezmenený. Rovnako zostal nezmenený počet komentárov s tým, že pôvodný komentár žalovanej
bol nahradený novým komentárom obsahujúcim ospravedlnenie, dokonca počet zdieľaní sa znížil na

21 (dôkaz č. 2 priložený k odvolaniu). Z označenej sociálnej siete pritom vyplýva, že všetky zdieľania
príspevku I. J. boli realizované iba jej priateľmi a len jedno zdieľanie bolo vykonané v rámci nejakej
skupiny I. J. dňa 29.09.2018, ktorá ho zdieľala v skupine „F. L. – C. A.“. Táto verejná skupina mesta
F. L. má v súčasnosti 8800 členov, z čoho vyplýva, že v čase zdieľania príspevku v roku 2018 musela
byť základňa jej členov ešte menšia. Zároveň odvolateľka pripojila k svojmu opravnému prostriedku aj

zdieľaný príspevok I. J. na uvedenej facebookovej stránke mesta F. L., ktorý priložila ako dôkaz č. 3
k svojmu opravnému prostriedku. Pri zdieľaní príspevku sa zobrazuje iba samotný príspevok I. J. bez
komentárov, čo preukazuje predložený screenshot stránky F. L. – C. A.. Komentár žalovanej, vrátane
ostatných komentárov, tam teda absentuje. Pokiaľ žalobkyňa a jej manžel v pozícii svedka v priebehu
konania tvrdili, že príspevok sa zdieľal na mnohých stránkach a na základe toho sa ľudia z okolia

žalobkyne obracali na žalobkyňu s otázkami, žalovaná uviedla, že tieto tvrdenia sa nezakladajú na
pravde. S výnimkou súkromných osôb – priateľov I. J.
na sociálnej sieti bol príspevok zdieľaný iba na jednej stránke F. L. – C. A., ktorý mal iba 4 reakcie
v podobe „like“ a jedno zdieľanie. Žalovaná preto nesúhlasí so závermi okresného súdu o množstve
ľudí, ktorí sa mali s príspevkom oboznámiť o zdieľaní príspevku na rôznych stránkach, kde je 10 až 20-

tisíc ľudí, či dokonca o šírení príspevku rýchlosťou blesku, pretože tieto závery nemajú žiadny základ
v dôkazoch predložených a vykonaných v rámci súdneho konania. Otázky známych na žalobkyňu mohli
preto vychádzať jedine z príspevku I. J., za ktorý žalovaná nemôže niesť zodpovednosť.
21. Podľa názoru žalovanej intenzita zásahu do osobnostných práv žalobkyne nebola vôbec taká
vysoká, ako ju prezentovala žalobkyňa. V danej súvislosti odvolateľka poukázala na judikatúru, v zmysle

ktorej sociálna sieť Facebook je primárne prostriedkom sociálnej komunikácie a nie prostriedkom
pravidelného informovania spoločnosti, a preto ho nemožno považovať za hromadný informačný
prostriedok (napr. Pl.ÚS 25/2015, Pl.ÚS 42/2011 a Pl.ÚS 33/2014). Podľa názoru odvolateľky však
žalobkyňa v tomto spore neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepredložila súdu žiadne hodnoverné
dôkazy o tom, že sa komentár žalovanej mal šíriť rýchlosťou blesku. Jedná sa len o tvrdenia žalobkyne

a jej manžela, ktorý vypovedal v postavení svedka a ktorého hodnovernosť je spochybnená z dôvodu
blízkeho príbuzenského vzťahu so žalobkyňou a evidentného záujmu na výsledku sporu. Nebolo
pritom povinnosťou žalovanej predkladať súdu dôkazy o tom, že jej komentár sa nešíril. V danej
súvislosti odvolateľka poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/891/2014 zo dňa
28.02.2018,ktorýžalobcovi–sudcoviOkresnéhosúduPopradnepriznalnároknanáhradunemajetkovej

ujmy v peniazoch za zásah do jeho osobnostných práv, ktorý mal spočívať v odvysielaní niekoľkých
hodnotiacich úsudkov o danom sudcovi v rámci relácie M. N. A.. Odvolací súd v predmetnom spore
dospel k záveru, že v prejednávanej veci bola podľa jeho názoru intenzita zásahu
do práva žalobcu stredná až nízka, keďže príspevok žalovaného mal síce vzhľadom
na sledovanosť televízie A. širokú publicitu, ale hodnotiace úsudky mali špekulatívny charakter,

umožňujúci viacero výkladov, nedotýkali sa výlučne osoby žalobcu, a zároveň žalobca ako sudca,
teda osoba verejne činná, musí zniesť vyššiu mieru kritiky a preukázať vyššiu mieru tolerancie
ako bežný občan. V označenom rozsudku dokonca súd nepovažoval za dôvodné, aby sa žalovaný
formou písomného listu žalobcovi ospravedlnil. O žalobcovi boli v odvysielanej relácii obdobne
prezentované podozrenia a špekulácie z korupcie. Podstatná je však intenzita zásahu, keď v označenom

prípade boli hodnotiace úsudky o žalobcovi prezentované v rámci televízie A., ktorá je jednou
z najsledovanejších televízii v Slovenskej republike a v aktuálne posudzovanom prípade boli hodnotiace
úsudky prezentované iba v rámci komentára k príspevku súkromnej osoby na sociálnej sieti Facebook,
ktorá má inú mieru šírenia komentára žalovanej na označenej sociálnej sieti.22. Na to, aby súd pristúpil k uloženiu povinnosti žalovanej poskytnúť žalobkyni peňažnú náhradu,
musí v prvom rade dospieť k záveru, že sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za
nemajetkovú ujmu žalobkyne. Týmito podmienkami sú: a) neoprávnenosť zásahu do práva

na ochranu osobnosti, b) nemajetková ujma na osobnosti a príčinná súvislosť medzi neoprávnenosťou
zásahu do práva na ochranu osobnosti a nemajetkovou ujmu. V prípade tohto sporu dochádza ku
konfliktu základných ľudských práv a slobôd, a to konkrétne práva na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia
na jednej strane a slobodou prejavu na strane druhej. V súlade s konštantnou judikatúrou Ústavného
súdu Slovenskej republiky je v týchto prípadoch stretu základných práv a slobôd potrebné vykonať

tzv. test proporcionality (IV.ÚS 362/09, Pl.ÚS 22/06, Pl.ÚS 6/04, III.ÚS 34/07). Konajúci súd však túto
svoju povinnosť úplne opomenul, čo predstavuje inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok jeho
nesprávne rozhodnutie vo veci. Inak povedané, ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí
vždy nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania
iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti v posudzovanej veci tento zásah nepresiahol
hranice primeranosti (proporcionality). V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru

(intenzitu) namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so
slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Žalovaná
v priebehu konania uvádzala, že jej komentár mal charakter hodnotiaceho úsudku, ktorým vyjadrovala
svoj subjektívny názor na stav justície na Slovensku. Okresný súd však v napadnutom rozsudku uviedol,
že sa nejednalo iba o hodnotiaci úsudok, ktorý žalovaná bezpochyby môže uvádzať a nikto jej v tom

nebráni, ale za hodnotiaci úsudok je možné považovať len ten prípad, že by žalovaná vo svojom prejave,
ktorý má byť zásahom do ochrany osobnosti, hovorila pravdivé skutočnosti. V tejto súvislosti žalovaná
poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 56C/64/2017 zo dňa 13.12.2021, kde súd
konštatoval: „Nie každý hodnotiaci úsudok bez pravdivého skutkového základu predstavuje
neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Neoprávneným je iba taký zásah, ktorý je spôsobilý

narušiť osobnostnú sféru dotknutého subjektu, a ktorý dosahuje intenzitu, ktorú už v demokratickej
spoločnosti nemožno tolerovať; vzhľadom na postavenie žalovaného ako politika je aj intenzita zásahov,
ktoré sú ešte akceptovateľné, vychýlená v jeho neprospech.“ Je tak zrejmé, že napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 02.06.2021
poukazovala na judikatúru, v zmysle ktorej vyplýva povinnosť sudcov znášať vyššiu mieru kritiky v

porovnaní s bežnými občanmi (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I.ÚS 211/99, Rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2230/2010 zo dňa 23.02.2012, s ktorou sa okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nezaoberal. V súčasnosti, kedy sa bežní občania
každodenne na sociálnych sieťach hanlivo vyjadrujú na adresu verejne činných osôb, a to aj sudcov,
by však bolo prakticky nemožné riešiť každý takýto jednotlivý prípad súdnou cestou, pretože súdy by

boli zahltené agendou v oblasti ochrany osobnosti. O to viac je v súčasnej spoločenskej situácii, kedy
množstvo ľudí nedôveruje v justíciu, mimoriadne dôležité, aby si sudcovia dokázali zachovať väčšiu
mieru tolerancie k hodnotiacim úsudkom od bežných občanov. Odôvodnenie neoprávnenosti zásahu
v napadnutom rozsudku teda neobstojí z hľadiska jeho vecnej správnosti a súladnosti s príslušnými
zákonnými ustanoveniami.

23. Ďalej žalobkyňa uviedla, že pre priznanie peňažnej náhrady v tomto type sporu nepostačuje iba to,
že zásah do osobnostnej sféry žalobcu je objektívne spôsobilý narušiť alebo aspoň ohroziť chránené
právo. V takýchto prípadoch musia dôsledky takého zásahu i reálne nastať, t.j. nepostačuje, len
hrozba, že tieto nastanú. Aj komentár k Občianskemu zákonníku uvádza, že peňažné zadosťučinenie
môže súd priznať, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu

dôstojnosti, resp. vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, pričom tento zásah má značnú intenzitu. Na
priznanie odškodnenia nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej
miere. Súd musí bezpečne zistiť, že k takému zníženiu skutočne došlo. Dôkazné bremeno je
na žalobcovi, ktorý ujmu preukazuje prostredníctvom svedeckých výpovedí. Žalobkyňa a jej manžel
v pozícii svedka vo svojich výpovediach pred súdom prezentovali skutočnosti, z ktorých mala vyplývať

existencia určitých dôsledkov neoprávneného zásahu žalovanej prejavujúcich sa v osobnostnej sfére
žalobkyne. Súčasne tvrdili, že tieto dôsledky v osobnom živote žalobkyne boli spôsobené práve
neoprávneným zásahom žalovanej. Podľa názoru žalovanej sa však jedná sa iba o celý rad ničím
nepodložených tvrdení žalobkyne a jej manžela bez riadnych dôkazov, to znamená, že žalobkyňa
dôkazné bremeno v tomto spore k tejto skutočnosti neuniesla.

24. Okresný súd v napadnutom rozsudku síce opakovane spomína, že žalobkyni mala vzniknúť závažná
ujma a že jej dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti bola značne znížená, avšak neuvádza žiadne
konkrétne dôkazy, ktoré by žalobkyňa v priebehu konania produkovala za účelom preukázania, že
k takémuto zníženiu skutočne došlo. Z údajného krivého obvinenia žalobkyni mala jej aj jej rodinevzniknúť závažná ujma napraviteľná jedine formou poskytnutia peňažného zadosťučinenia. Žalobkyňa
teda v záujme splnenia dôkaznej povinnosti mala konkretizovať, ako sa táto ujma v skutočnosti v jej
živote prejavila. Tvrdenia žalobkyne v jej výpovedi nemožno pritom považovať za dostačujúci dôkaz,

pretože strana sporu nemusí v záujme dosiahnutia úspechu v spore nevyhnutne vypovedať pravdivo.
Žalovaná citovala z zápis výpovede žalobkyne v priebehu prvoinštančného konania na
pojednávaní dňa 16.08.2021 a konštatovala, že A. A. pred súdom prezentovala celý rad nekonkrétnych,
častokrát až nepravdivých tvrdení. Naopak, žalovaná už v rámci tohto odvolania preukázala, že jej
komentár vôbec nebol tak masovo šírený, ako to od začiatku konania prezentovala žalobkyňa.

Vo vzťahu k cvičiteľke žalobkyne a jej kamarátke z gymnázia žalovaná uviedla, že tieto osoby žalobkyňa
vôbec nekonkretizovala, a preto nie je možné žiadnym spôsobom hodnoverne overiť obsah vzájomnej
konverzácie žalobkyne a týchto osôb, pretože dôkaz výsluchom týchto svedkýň žalobkyňa nenavrhla.
Rovnako údajné obavy žalobkyne pri vstupe do pojednávacej miestnosti žalovaná označila za ničím
nepodložený subjektívny pocit žalobkyne. Ak by aj žalobkyňa nejaké obavy a úzkostné stavy pri vstupe
do pojednávacej miestnosti pociťovala, mohla navštíviť odborníka, čo však neurobila. Pokiaľ žalobkyňa

poukazovala na dôsledky neoprávneného zásahu žalovanej v oblasti pracovnej sféry, odvolateľka
zdôraznila, že žalobkyňa tak ako predtým, aj teraz pôsobí ako sudkyňa na okresnom súde a v súvislosti
s komentárom žalovanej nebolo voči nej vedené žiadne disciplinárne konanie. Vzhľadom na charakter
tvrdení žalobkyne odvolateľka považuje za absolútne nesprávny procesný postup súdu, ktorý takéto
tvrdenia žalobkyne považoval za dôkazy hodnoverné a dostatočne odôvodňujúce zníženie dôstojnosti

alebovážnostižalobkynevspoločnosti.ŽalovanáopätovnespochybnilavýpoveďsvedkaF.A.–manžela
žalobkyne, ktorý mal prirodzene záujem na výsledku sporu a ktorý sa vo svojej výpovedi dňa
28.10.2021 sám prezentoval ako aktívny užívateľ sociálnej siete Facebook, no na otázku právneho
zástupcu žalovanej, či bol komentár žalovanej zo sociálnej siete odstránený, odpovedal, že nebol a na
otázku, či tam bolo zverejnené ospravedlnenie žalovanej, odpovedal, že nebolo, to nevidel. Z listinných

dôkazov založených do spisu však vyplýva, že ešte v roku 2019 bol komentár žalovanej odstránený
a nahradený ospravedlnením. Pri určení výšky peňažného zadosťučinenia by súd mal vychádzať zo
závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, pričom sa predpokladá, že čím závažnejšia je ujma, čo do
rozsahu, trvania následkov odstrániteľnosti a pod., tým by mala byť vyššia aj náhrada v peniazoch, ďalej
z okolností, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne, a to či pôvodca

zásahu už neposkytol mimosúdne žalobkyni morálne, prípadne finančné zadosťučinenie.
25. Odvolateľka poukázala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v jeho bode 20. a konštatovala, že
okresný súd nesprávne právne posúdil okolnosti, na ktoré môže prihliadať pri určovaní výšky peňažnej
náhrady, keď pri svojom rozhodovaní zohľadnil majetkové pomery žalovanej, ktoré ho primäli k tomu, že
znížil požadovanú náhradu o 50 %. Na majetkové pomery dotknutej osoby a pôvodcu zásahu

však nesmie súd pri kvantifikácii výšky náhrady vôbec prihliadať. Odvolateľka tiež zdôraznila, že na
prvom pojednávaní bola žalobkyňa v rámci zmierlivého vyriešenia veci ochotná pristúpiť, keď navrhovala
žalovanej uzavrieť súdny zmier s nižšou sumou peňažnej náhrady vo výške 3.500,00 eur a náhradou
trov právneho zastúpenia žalovanou. Aj to nasvedčuje tomu, že čiastka 4.500,00 eur požadovaná v
žalobe nebola ničím preukázaná. Ak by totiž žalobkyňa bola presvedčená, že suma 4.500,00 eur je pre

ňu adekvátna, podľa názoru žalovanej by nebola ochotná diskutovať o znížení požadovanej peňažnej
náhrady o cca 1/4. V priebehu konania žalovaná pritom poukazovala na viaceré okolnosti, za ktorých
malo z jej strany dôjsť k údajnému neoprávnenému zásahu a ktoré mali byť posúdené zo strany súdu
v jej prospech. Jednalo sa predovšetkým o viacnásobné ospravedlnenie žalobkyni, či už pred správnym
orgánom alebo aj na sociálnej sieti Facebook, kde je jej ospravedlnenie dokonca zverejnené dodnes.

Zároveň žalovaná poukazovala na celkový kontext a charakter svojho komentára majúceho povahu
hodnotiaceho úsudku a takisto zdôraznila, že v samotnom komentári neuviedla meno ani priezvisko
žalobkyne, komentár písala v rozrušení a po jeho pominutí, niekoľko mesiacov
po zverejnení pôvodného komentára tento editovala a zjemnila použitím slovíčok „zrejme“, čím mala
záujem zdôrazniť, že jej úmyslom nebolo hanobiť či zneuctiť osobu žalobkyne. Pokiaľ prvoinštančný súd

nevyhodnotil žiadnu z týchto okolností v prospech žalovanej
a jediným dôvodom, prečo nevyhovel žalobe v rozsahu 100 %, boli majetkové pomery žalovanej, takýto
jeho postup odvolateľka označila za arbitrárny s odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe súdov v
oblasti ochrany osobnosti. V rámci obdobných prípadov súdy
v praxi nepriznávajú žiadne peňažné zadosťučinenie a v mnohých prípadoch dokonca ani morálne a

žaloby zamietajú v celom rozsahu, na čo už odvolateľka poukázala v predchádzajúcej časti svojho
opravnéhoprostriedku.Priznanúvýškunáhradypovažujeodvolateľkazaneprimeranú,neopodstatnenú,
a zároveň ničím nepreukázanú, pretože v tomto konkrétnom prípade neboli podmienky na priznanie
zadosťučinenia v peniazoch. Poukázala pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 89/97zo dňa 28.04.1998, R 29/2011, v ktorom je zdôraznená požiadavka na nezneužívanie tohto právneho
prostriedku
na neprípustné obohacovanie sa.

26. Ďalej žalovaná namietala nesprávnosť výroku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý priznal
žalobkyni nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. Tvrdila, že okresný súd nesprávne
právne posúdil náhradu trov konania s prihliadnutím na úspech/neúspech sporových
strán v tomto konaní. Ak teda bolo žalobkyni priznané peňažné plnenie vo výške 2.250,00 eur z pôvodne
žalovanej sumy 4.500,00 eur, potom úspech i neúspech žalobkyne predstavuje výšku 50 %, čo sa malo

premietnuť do výroku súdu o trovách konania, že súd nemal žiadnej zo sporových strán priznať nárok
na ich náhradu.
27. Žalovaná tiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku s poukazom
na znenie ust. § 220 ods. 2 CSP, citujúc z judikatúry Ústavného súdu SR i ESĽP, ako aj Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a odbornej literatúry. Podľa názoru odvolateľky sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli

pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru odvolateľky pre rozhodnutie
podstatné závery nie sú v odôvodnení napadnutého rozsudku relevantným spôsobom odôvodnené,
a zároveň absentujú aj niektoré podstatné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, najmä vyporiadanie sa
súdu s argumentáciou a početnou judikatúrou prezentovanou žalovanou v jej písomných podaniach
(vyjadrenízodňa02.06.2021)avyjadreniesasúdukčestnémuvyhláseniuI.J.zodňa17.10.2019,prečo

k tomuto dôkazu súd prvej inštancie neprihliadal. Všetky uvedené skutočnosti podľa názoru odvolateľky
zakladajú nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku.
28. V závere svojho opravného prostriedku odvolateľka namietala, že zo zápisnice z prvého
pojednávania vo veci zo dňa 16.08.2021 vyplýva, že prvoinštančný súd zrejme opomenul vykonať svoju
procesnú povinnosť, ktorú mu ukladá ust. § 181 ods. 2 CSP, a to určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi

stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje
za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež vôbec nevyslovil svoje predbežné
právne posúdenie veci. Pretože okresný súd opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť podľa § 181
ods. 2 CSP, žalovaná zamerala svoju procesnú aktivitu na pojednávaní k iným právne relevantným
okruhom, čo malo bez vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej. Pokiaľ si súd nesplnil uvedenú zákonnú

povinnosť,žalovanánemalamožnosťprispôsobiťrealizáciusvojichprocesnýchprávavozvýšenejmiere
reagovať na otázky, ktoré súd pokladal za najvýznamnejšie a ktoré uviedol až v odôvodnení svojho
rozhodnutia, a preto napadnutý rozsudok označila žalovaná za prekvapivý, ktorý nemohol objektívne
z postupu súdu predpokladať. K mnohým tvrdeniam a dôkazom žalovanej sa súd pred ukončením
dokazovania predpísaným spôsobom nevyjadril, čím žalovanej odňal možnosť konať

pred súdom. V danej súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/236/2010, 3MCdo/18/2010.

29. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
Súčasne si uplatnila voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

30. Uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, vydaný na
základe objektívne zisteného skutkového stavu, ktorý je súčasne preskúmateľný a zrozumiteľný,
pretože má riadne, dostatočné a predovšetkým výstižné a presvedčivé odôvodnenie. Podľa názoru
žalobkyne nie je naplnený ani jeden odvolací dôvod prezentovaný žalovanou v jej opravnom prostriedku.
Voznačenomsporenedošlokporušeniuprávažalovanejnaspravodlivýproces.Žalobkyňaakcentovala,

že žalovaná bola v spore zastúpená advokátom a počas konania žiadnym spôsobom nenamietala
údajný nesprávny procesný postup konajúceho súdu. Žalovaná vo svojom opravnom prostriedku len
opakuje argumentáciu, ktorú už prezentovala v štádiu prvoinštančného konania, s ktorou sa okresný
súd v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal.
31. Žalobkyňa zdôraznila, že je irelevantné ako súd nazval komentár odvolateľky, t.j. či sa jedná o

„komentár“ alebo o „príspevok“. Jedná sa totiž vyjadrenie odvolateľky na sociálnej
sieti Facebook ku príspevku I. J.. Relevantný je obsah textu v komentári žalovanej, ktorý bol verejne
dostupný na sociálnej sieti, dokonca aj s príspevkom I. J. ďalej šírený. Je zrejmé, že žalovaná
a I. J. sú známe. Žalovaná teda poznala okolnosti daného prípadu a jednoznačne sa vyjadrovala
k veci starostlivosti o maloleté dieťa, ktorú prejednávala žalobkyňa, k matke i jeho otcovi a reagovala

na príspevok, kde bola žalobkyňa označená priezviskom, dokonca aj mestom s tým, že uviedla, že
žalobkyňa nekoná v prospech matky a dieťaťa, ale v prospech otca, ktorý ju podplatil a žalobkyňa
a sociálna pracovníčka sa vôbec neriadia zákonmi, paragrafmi, ale podplácaním. Takéto tvrdenia
žalovanej žalobkyňa razantne odmieta. Zároveň bolo v konaní preukázané, čo uviedla i sama žalovanáv príspevku na sociálnej sieti, že žalovaná si tieto tvrdenia vymyslela. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že žalovaná uviedla o žalobkyni na sociálnej sieti Facebook nepravdivé informácie.
Z listín predkladaných do spisu samotnou žalovanou, vrátane jej postoja k prejednávanej veci i

splnomocnenia I. J. na jej zastupovanie v spore (I. J. bola dokonca nahliadať aj do spisu a obstarávala
si z neho kópie listín), je zrejmé, že žalovaná presne vedela, k akému predmetu sporu sa na sociálnej
sieti Facebook vo svojom komentári vyjadruje, kto je maloleté dieťa a jeho rodičia. Z týchto listín, ako aj
z vyjadrenia žalovanej, bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná je známa I. J., čo napokon
potvrdila i ona sama pri svojom výsluchu pred súdom dňa 07.02.2022. Žalovaná uverejnením svojho

komentára vyvolala reťaz udalostí - tento komentár predsa zverejnila s vedomím toho, že je verejný
a že tento bez ohľadu na jej vôľu môže byť a aj následne bol zdieľaný a verejne prístupný. Žalovaná
mohla svoj komentár vymazať hneď, ako sa dozvedela o prebiehajúcom trestnom konaní, ona ho však
nevymazala, neodstránila, urobila len jeho úpravu doplnením slovíčka „zrejme“. Žalovaná sa teda po
celú dobu
od uverejnenia svojho komentára správala voči nemu pasívne, sama ho len pozmenila a k aktivite ju

neprimälo ani trestné a priestupkové konanie, ale začala konať až po podaní žaloby. Takéto správanie
žalovanej je v rozpore s ňou deklarovanou ľútosťou nad tým, čo spôsobila, rovnako dôsledkom pre
žalobkyňu, jej rodinu a aj k tomu, ako zasiahla do jej osobného, súkromného a pracovného života.
Žalovanúvôbecnetrápi,čospôsobila,jedinájejmotiváciaje,abysajejničnestaloaabyzasvojekonanie
neniesla dôsledky.

32. Z obsahu vyjadrenia (komentára) žalovanej na sociálnej sieti Facebook k príspevku I. J. je zároveň
zrejmé, že tento komentár žalovanej nebol myslený všeobecne, a súčasne je irelevantné, či v komentári
žalovanáuviedlaaleboneuviedlamenožalobkyne,pretožesajednoznačnevyjadrovalakvecioznačenej
v príspevku a sudkyni A. K. F. A., teda vo vzťahu k žalobkyni a k veci týkajúcej sa otca, matky
a maloletého dieťaťa označených v príspevku. Zároveň v prípade tohto komentára žalovanej nejde

o hodnotiaci úsudok a ani o kritiku, pretože skutočnosti v ňom obsiahnuté, týkajúce sa osoby žalobkyne,
sa nezakladajú na pravde. Sama žalovaná pritom potvrdila, že si tieto vymyslela a na pojednávaní dňa
07.02.2022 na otázku právnej zástupkyne žalobkyne, či má vedomosť o tom, že by žalobkyňa niekedy
zobrala úplatok, odpovedala, že nemá o tom vedomosť. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel,
že komentár žalovanej priamo reagoval na príspevok I. J. uvedený vyššie. Ako už žalovaná uviedla

v štádiu prvoinštančného konania, konaním žalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do jej
osobnostných práv. Cudzí ľudia, ktorí si príspevok I. J. a naň nadväzujúci komentár žalovanej prečítali,
hoci išlo o osoby nezainteresované vo veci, vnímali, že komentár žalovanej je namierený voči osobe
žalobkyne. Z uvedeného dôvodu sú irelevantné tvrdenia žalovanej, že vo svojom príspevku (komentári)
žalobkyňu nekonkretizovala. Pokiaľ ide o príspevky (komentáre) iných osôb k príspevku I. J., na ktoré

poukazuje žalovaná, ani jeden z komentujúcich sa v nich nevyjadroval k tomuto príspevku takým
spôsobom a charakterom ako žalovaná. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s argumentáciou žalovanej, že
ňou vykonaná editácia dotknutého príspevku (doplnením na dvoch miestach o slovíčko „zrejme“, by
mala byť vykladaná v jej prospech. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaná si bola dobre
vedomá toho, čo spôsobila a čo vo svojom komentári napísala na sociálnej sieti Facebook. Bez toho,

aby si žalovaná overila objektívne skutočnosti, obvinila žalobkyňu z brania úplatkov, avšak ani slovíčko
„zrejme“ ju nemôže zbaviť zodpovednosti za uverejnený komentár v profile I. J.. Toto slovo „zrejme“
žalovaná použila vo svojom komentári úpravou k jej komentáru až po tom, keď sa vec začala riešiť,
čo vyplýva z dôkazu predloženého žalobkyňou k žalobe, konkrétne histórie úprav komentára žalovanej,
z ktorého vyplýva,

že rozdiel medzi prvotným komentárom a jeho úpravou bol minimálne tri týždne. Už 10.04.2018 bolo
totiž podané žalobkyňou trestné oznámenie na neznámeho páchateľa súvisiace s tvrdeniami uvedenými
v komentári žalovanej, z čoho nepochybne vyplýva, že až po podaní tohto trestného oznámenia
došlo zo strany žalovanej k úprave prvotného komentára. Zároveň žalobkyňa dodala, že samotný
dátum úpravy komentára je irelevantný, lebo pôvodný text po rozkliknutí komentára bol stále dostupný

komukoľvek v jeho pôvodnom znení. Neobstojí preto názor odvolateľky, že závery prezentované súdom
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku sú v tejto časti ničím nepreukázané a javia sa
ako domnienka. V tomto smere označila žalobkyňa obranu žalovanej za účelovú. Nemožno pritom
prehliadnuť správanie žalovanej aj po podaní žaloby, ktorá nemala záujem ani prísť na pojednávanie.
Dostavila sa až na pojednávanie dňa 07.02.2022 po tom, ako súd uložil povinnosť jej právnemu

zástupcovi, aby na ňom zabezpečil jej účasť. To len dokresľuje celkový postoj žalovanej k veci.
Zároveň pri svojom výsluchu dňa 07.02.2022 žalovaná potvrdila, že je veľmi dobrá kamarátka s matkou
maloletého dieťaťa, ktorého vec prejednávala žalobkyňa. Sestra matky maloletého dieťaťa I. J. (ktorá
príspevok zverejnila a ktorý žalovaná komentovala) je tiež veľmi dobrá kamarátka žalovanej. Žalovanásama potvrdila, že vie, o akú vec, akého dieťaťa ide. Nemožno preto uveriť účelovej obrane žalovanej,
že neuviedla v príspevku meno žalobkyne a že sa vyjadrovala len všeobecne k súdnictvu v Slovenskej
republike. Neobstoja ani tvrdenia odvolateľky, že po pominutí rozrušenia komentár doplnila

slovíčkom „zrejme“ a že táto editácia pôvodného komentára by mala svedčiť v jej prospech. Netreba
opomínať, že k pominutiu údajného rozrušenia žalovanej došlo až minimálne po troch týždňoch od jeho
uverejnia a v čase, keď už začala vec riešiť polícia. Žalovaná sledujúc svoj cieľ zverejnila na
sociálnej sieti vedome o žalobkyni nepravdivú informáciu, že ju otec maloletého dieťaťa podplatil, že
sa riadi podplácaním (z čoho vyplýva, že sudkyňa zobrala úplatok), t. j. žalovaná žalobkyňu verejne

na sociálnej sieti obvinila zo spáchania trestného činu. Takéto konanie nie je možné v spoločnosti
tolerovať. Žalobkyňa zopakovala, že medzi stranami sporu bol na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš,
odbore všeobecnej vnútornej správy uzavretý zmier za splnenia podmienky, že žalovaná do 23.07.2018
do polnoci zmaže celý príspevok, ktorý obsahuje výrok v pôvodnom aj upravenom znení a formou
vloženia nového príspevku/komentára uvedie, že sa ospravedlňuje menovite žalobkyni, že o nej uviedla
nepravdivé údaje o tom, že zobrala úplatok od otca dieťaťa, resp. účastníka konania a že si toto

vymyslelaatentopríspevokmalanechaťzverejnenýpodobuminimálne16týždňov.Žalobkyňapristúpila
kpodaniužalobynasúdažpotom,čožalovanásvojupovinnosťzuzavretéhozmierunesplnila.Samotná
žalovaná nepoprela skutočnosť, že podmienky dohodnuté v zmieri nesplnila. Neobstojí preto jej obrana,
že ju I. J. zablokovala, čo malo za následok, že žalovaná už nevidela svoj komentár ani samotný
príspevok, a preto predpokladala, že na sociálnej sieti už nie je zverejnený. Intelektuálne schopnosti

žalovanej ako aktívnej užívateľky sociálnej siete Facebook boli dostatočne kapacity na to, aby vzhľadom
na vážnosť situácie si toto overila, čo i len samotným kontaktovaním I. J.. Z obsahu spisu totiž vyplýva,
medzi nimi je zjavný vzťah - sú známe a sú v kontakte. Žalovaná tak jediným telefonátom mohla
zistiť, či príspevok s jej komentárom ešte je/nie je prístupný na sociálnej sieti, alebo či bol zmazaný.
Žalovaná si to mohla pozrieť i cez iné osoby, alebo mohla kontaktovať priamo správcu siete Facebook

za účelom zistenia, či bol dotknutý príspevok zmazaný, alebo je neprístupný. Ak tak žalovaná dokázala
učiniť po podaní žaloby, (keď kontaktovala I. J. ohľadne príspevku), mohla takúto aktivitu nepochybne
vyvinúť i za účelom zabezpečenia splnenia povinnosti vyplývajúcej z uzavretého zmieru. Žalobkyňa
nie je užívateľkou sociálnej siete Facebook, no napriek tomu si dokázala cez iné osoby skontrolovať,
či zo strany žalovanej došlo k odstráneniu komentára a splneniu jej povinností v zmysle uzavretého

zmieru. Žalovaná pritom svoje tvrdenie, že bola I. J. na sociálnej sieti Facebook zablokovaná, v štádiu
prvoinštančného konania žiadnym dôveryhodným spôsobom nepreukázala. Pokiaľ aj doložila do spisu
čestné vyhlásenie I. J. zo dňa 17.10.2019, vykonanie tohto dôkazu nenavrhla. Až v rámci odvolacieho
konania žalovaná predkladá do spisu popis sociálnej siete Facebook o tom, ako funguje blokovanie
a ako zablokovaná osoba nebude môcť vykonať niektoré operácie. Nebol preto dôvod, aby sa konajúci

súd vyporiadaval s čestným vyhlásením I. J. v odôvodnení napadnutého rozsudku. Zároveň žalobkyňa
zdôraznila, že až po tom, ako bola žalovanej doručená žaloba, žalovaná sa k nej vyjadrila
a predložila čestné vyhlásenie I. J., ktorej dokonca udelila plnú moc, na základe ktorej menovaná bola
nahliadnuť do spisu v tomto spore a obstarala si z neho i kópie. Následne došlo do
spisu vyjadrenie žalovanej, v ktorom žalovaná naďalej žalobkyňu osočovala a uvádzala nepravdivé

skutočnosti o údajnom vyhrážaní z jej strany, ku ktorému však nikdy nedošlo. Aj na pojednávaní dňa
07.02.2022 pri svojom výsluchu žalovaná výslovne uviedla, že žalobkyňa sa jej nikdy
nevyhrážala.Žalovanápritompredkladaladospisuvštádiuprvoinštančnéhokonaniačestnéprehlásenia
I. J., D. F., A. H., ktorých výsluch v konaní nenavrhovala za účelom preukázania jej tvrdení. Do spisu tiež
predložila podania I. J. súvisiace s konaním, ktoré žalovaná komentovala, čo svedčí o tom, že žalovaná

od počiatku vedela, že sa vyjadruje k osobe žalobkyne. Tvrdenia žalovanej o údajnom zablokovaní
na Facebooku I. J. žalobkyňa v spore poprela, no žalovaná počas prvoinštančného konania k tomuto
tvrdeniu o údajnom zablokovaní a nemožnosti zverejniť komentár súdu nepredložila ani nenavrhla
žiadne dôkazy. Tak čestné vyhlásenie I. J., ako aj dôkaz predložený v odvolacom konaní nepreukazuje,
že by zo strany I. J. bola žalovaná zablokovaná. Neobstojí ani tvrdenie žalovanej, že o blokácii nemohla

vedieť, pretože žalovaná mala nepochybne množstvo iných možností a spôsobov, ako splniť podmienky,
na ktoré sa zaviazala v zmieri, ktoré však nevyužila. Aj ona sama priznala, že až po doručení
žaloby zistila, že jej komentár sa na sociálnej sieti stále nachádza. Žalovaná však mohla túto skutočnosť
nepochybne zistiť aj v čase, keď si mala splniť svoju povinnosť. Pokiaľ je žalovaná dostatočne zručná
na to, aby uverejnila komentár, resp. ho upravila a vykonala v ňom zmenu, je zrejmé, že disponuje aj

schopnosťou tento komentár odstrániť. Na rozhodnutie v tejto veci nemôže mať vplyv ani skutočnosť,
že ospravedlnenie žalovanej je dodnes zverejnené na sociálnej sieti. Neobstojí ani tvrdenie žalovanej,
že dôvodne predpokladala, že komentár na sociálnej sieti nie je zverejnený. V takomto prípade totiž
nestačilo dôvodne predpokladať, ale žalovaná mala nepochybne zistiť, či je jej komentár na sociálnejsieti stále zverejnený a pokiaľ jej bránili nejaké okolnosti v jeho odstránení a zverejnení ospravedlnenia,
mohla to oznámiť žalobkyni alebo príslušnému priestupkovému orgánu, čo však neurobila, hoci si
bola vedomá závažnosti svojho konania. Napokon ani ospravedlnenie, ktoré žalovaná uverejnila po

podaní žaloby na sociálnu sieť Facebook, nezodpovedá zneniu dojednanému v zmieri. Žalovaná
do tohto príspevku doplnila text: „Toto som si vymyslela, bolo to myslené všeobecne na verejne
prezentovanú situáciu v súdnictve na Slovensku“. Z takéhoto správania žalovanej je zrejmé, že ani toto
jej ospravedlnenie nie je vážne a úprimné.
33. Žalobkyňa sa preto stotožnila so záverom konajúceho súdu, že dodatočné odstránenie príspevku

žalovanou a jej následné ospravedlnenie nesplnilo svoj účel, pretože minimálne od 23.07.2017 do
17.10.2019 sa množstvo ľudí na sociálnej sieti Facebook s komentárom žalovanej oboznámilo a hlavne
tento príspevok bol i napriek schválenému zmieru naďalej verejne prístupný. Žalovanou pritom zostala
nepopretáskutočnosť, žesamotnýpríspevokbolzverejnenýnasociálnejsieti,ktorýbolzdieľaný,
a to v rôznych skupinách, kde je 10-tisíc, možno aj 20-tisíc ľudí. Je teda zrejmé, že k jej príspevku sa
mohol dostať hocikto. Žalobkyňa už v prvoinštančnom konaní predložila do spisu príspevok I. J. (okrem

iných) aj s komentárom žalovanej, z ktorého vyplývalo, že tento bol množstvom ľudí zdieľaný, dokonca
v rôznych skupinách F., pričom tento príspevok bolo možné vidieť osobami v týchto skupinách, ale aj
ďalšími osobami, ktoré si cez účastníkov týchto skupín mohli prečítať komentár žalovanej. Pokiaľ právny
zástupcažalovanejuviedol,ževčasepísaniaodvolaniasioverilcezsvojprofil,vakomstavejepríspevok
I. J. s tým, že počet „like“ zostal nezmenený a počet zdieľaní sa dokonca znížil, žalobkyňa uviedla, že

právny zástupca si už nezisťoval, že daný príspevok bol ďalej šírený cez sociálnej siete, a súčasne ďalej
všetkými tými, ktorí nezdieľali a nelikeovali príspevok, tento mohol byť prečítaný a šírený ďalej mimo
sociálnej siete. Žalovaná si evidentne doposiaľ neuvedomila (a vyplýva to aj z jej správania počas celého
konania), čo svojím konaním spôsobila a akým spôsobom zasiahla do osobnostných práv žalobkyne
a z jej vyjadrení nepochybne vyplýva, že ani jej ospravedlnenie nemožno považovať za úprimné. Pokiaľ

žalovaná poukazuje na to, že všetky zdieľania boli vykonané iba priateľmi používateľa profilu I. J. a len
jedno zdieľanie bolo vykonané len v rámci nejakej skupiny, opäť celú situáciu zľahčuje a bagatelizuje.
Konkrétne samotná I. J. ho mala zdieľať v skupine „F. L. – C. A.,“ ktorá má v súčasnosti 8800 členov,
ktorá podľa žalovanej v roku 2018 musela mať menšiu základňu. Žalovaná sa teda znovu snaží celú
vec zľahčovať. Pritom až v štádiu odvolacieho konania pripája do spisu screenshot, ako vyzerá zdieľaný

príspevok I. J. na facebookovej stránke napriek tomu, že bola v konaní zastúpená advokátom, počas
prvoinštančného konania nepredkladala ani nenavrhovala vykonanie ďalších dôkazov a tieto predkladá
až v štádiu odvolacieho konania. Z uvedeného predloženého dôkazu vyplýva, že ide o príspevok z profilu
I. J., no nevyplýva z neho, kde, kým a ako bol ďalej zdieľaný. Žalovaná zavádza aj v odvolaní, pretože
predmetný príspevok bol šírený aj napríklad v ďalšej skupine „F. A. – C. A. O. P..“

34. Žalobkyňa zopakovala, že zotrváva na svojich tvrdeniach, že ľudia z jej okolia sa obracali na ňu
s otázkami v súvislosti s príspevkom žalovanej, pretože ako už uviedla v konaní pred okresným súdom,
množstvom ľudí bola oslovená v súvislosti s týmto príspevkom a rovnako tak jej známi, ako aj jej rodina.
Pokiaľ žalovaná spochybňuje závery súdu prvej inštancie o množstve ľudí, ktorí sa mali s príspevkom
oboznámiť a o zdieľaní jej príspevku na rôznych stránkach, v priebehu konania pred súdom prvej

inštancie takéto tvrdenia vôbec neprezentovala, dokonca tvrdenia o zdieľaní a šírení ňou uvedených
skutočností nepoprela a na preukázanie svojich tvrdení nenavrhla vykonať žiadne dôkazy a tieto
sa snaží predkladať až v štádiu odvolacieho konania, čo je neprípustné. Pokiaľ sa žalovaná bráni tým,
že ak sa ľudia obracali na žalobkyňu, mohlo to vychádzať jedine z príspevku I. J., za ktorý žalovaná
nenesie zodpovednosť, žalobkyňa poukázala na svoje tvrdenia o tom, že bola kontaktovaná mnohými

ľuďmi, či vie, aký príspevok sa nachádza na sociálnej sieti a dozvedela sa od nich o tom, že nešlo
o skutočnosti vyjadrené v príspevku I. J., ale o skutočnosti tvrdené žalovanou o tom, že ju otec dieťaťa
podplatil a že sa riadi podplácaním, teda že bola podplatená, resp. vzala úplatok. Žalovaná teda nesie
plnú zodpovednosť za svoj komentár, v ktorom uviedla o osobe žalobkyne nepravdivé skutočnosti.
35. Súčasne žalobkyňa akcentovala, že na pojednávaniach pred okresným súdom v rámci svojho

výsluchu ako dôkazného prostriedku, ale i výpoveďou jej manžela v pozícii svedka dostatočným
spôsobom preukázala, že konaním žalovanej bolo zasiahnuté do jej osobnostnej sféry a rovnako
preukázala aj intenzitu tohto zásahu. Mala za to, že verejné šírenie nepravdivej informácie zverejnené
žalovanouoosobežalobkynejezásahomdojejosobnostnýchpráv,ktorésadotkložalobkynepostránke
osobnej, súkromnej i pracovnej. Žalobkyňa konajúcemu súdu opísala svoje prežívanie v súvislosti

s konaním žalovanej v osobnom, súkromnom i pracovnom živote a stav, ktorý to
spôsobilo. Konanie žalovanej sa dotýka i najbližších príbuzných žalobkyne, ktorí boli taktiež s touto
situáciou konfrontovaní a oslovení mnohými ľuďmi, ktorí sa o komentári žalovanej dozvedeli. Už len
samotnáskutočnosť,žerodinnýmpríslušníkomžalobkynekonaniežalovanejajejvyjadrenievkomentárispôsobovalo nepríjemnosti, je aj pre žalobkyňu nepríjemné. F. A. je malé okresné mesto, kde nie je
taká anonymita ako vo veľkých mestách, sú ľudia, ktorí žalobkyňu nepoznajú, avšak vedia, kto je,
kde pôsobí a nepravdivým informáciám, ktoré žalovaná zverejnila v jej príspevku môžu uveriť. To isté

bolo i v pracovnom živote žalobkyne, kde bola žalobkyňa bola niekoľkými ľuďmi dotazovaná vo vzťahu
k tomuto komentáru žalovanej. Je teda zrejmé, že v osobnom i súkromnom živote konanie žalovanej
spôsobilo žalobkyni značné nepríjemnosti. Rovnako tomu bolo aj v pracovnom živote, kedy vždy pri
vstupe niekoho do pojednávacej miestnosti si žalobkyňa na tento komentár spomenie a cíti sa veľmi
zle pri predstave, že si ho mohol tento človek prečítať a nepravdivému komentáru uveriť. Ľudia, ktorí

žalobkyňu poznajú, vedia, že žalobkyňa by sa nikdy takého konania nedopustila, avšak ľudia, ktorí ju
nepoznajú, môžu tejto nepravdivej informácii uveriť.
36. Poukaz žalovanej na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/891/2014 zo dňa 28.02.2018
nie je náležitý, pretože nešlo o obdobnú vec a ani o skutkovo totožnú vec. V označenom rozhodnutí súd
konštatuje, že hodnotiace úsudky mali špekulatívny charakter, čo však nie je prípad súdeného sporu,
keďže v aktuálne prejednávanom spore žalovaná obvinila žalobkyňu z protiprávneho konania (trestného

činu), t. j. uviedla o žalobkyni nepravdivú informáciu. Žalobkyňa ako sudkyňa si je vedomá, že jej práca
môže byť kritizovaná a že musí zniesť vyššiu mieru kritiky a tolerancie k prípadným výrokom, avšak
obvinenia o tom, že bola podplatená, že ju otec podplatil, zobrala úplatok a že sa riadi podplácaním,
nemožno v žiadnom prípade tolerovať a akceptovať. V prípade označenom žalovanou sa jednalo
o prezentované podozrenie a špekulácie z korupcie, no v súdenom spore sa jedná o nepravdivé tvrdenia

žalovanej o tom, že žalobkyňa nekoná v prospech matky a dieťaťa, ale v prospech otca, ktorý sudkyňu
podplatil a sudkyňa a sociálna pracovníčka sa vôbec neriadia zákonmi a paragrafmi, ale podplácaním.
Žalovaná teda žalobkyňu v komentári obvinila z protiprávneho konania, ktorého sa žalobkyňa nikdy
nedopustila. Žalovaná dokonca sama uviedla, že si to vymyslela. Napriek tomu však vo svojom
opravnom prostriedku naďalej svojmu konaniu nepripisuje žiadnu vážnosť a naďalej ju bagatelizuje.

37. Podľa názoru žalobkyne vykonaným dokazovaním bolo preukázané i splnenie predpokladov vzniku
zodpovednosti žalovanej za nemajetkovú ujmu. Neobstojí ani odkaz žalovanej na rozsudok Krajského
súduvBratislavesp.zn.6Co/63/2021zodňa22.12.2021.Žalobkyňatotižnevyjadrovalasvojsubjektívny
názor a jej komentár nemal charakter hodnotiaceho úsudku. Za hodnotiaci úsudok je možné totiž
považovať len prípad, že by žalovaná vo svojom prejave, ktorý má byť zásahom do ochrany osobnosti,

hovorila pravdivé skutočnosti. Žalovaná však vo svojom komentári uviedla nepravdivé skutočnosti
o osobe žalobkyne, ktoré, ako uviedla, si vymyslela, a preto sa v žiadnom prípade nemôže jednať
o hodnotiaci úsudok. Pokiaľ aj žalovaná poukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn.
56C/64/2017 zo dňa 13.12.2021, i v tomto rozhodnutí súd uviedol,
že nie každý hodnotiaci úsudok bez pravdivého skutkového základu predstavuje neoprávnený zásah

do práva na ochranu osobnosti, v súdenom prípade žalovaná vo svojom komentári uviedla nepravdivé
skutočnosti a obvinila sudkyňu (žalobkyňu) z úplatnosti, že otec ju podplatil, že sa riadi podplácaním,
pričom je preukázané, že tento zásah zo strany žalovanej narušil osobnostnú sféru žalobkyne a dosiahol
takú intenzitu, ktorú nemožno akceptovať a tolerovať. Žalobkyňa opomína fakt, že judikatúra súdov
rozlišuje medzi kritikou jednotlivých sudcov, kde je rozsah prípustnej kritiky menší a kritikou súdov alebo

celej justície, kde je rozsah prípustnej kritiky vyšší.
38. Konajúci súd i v tomto prípade mal preukázané, že došlo k zníženiu dôstojnosti žalobkyne
v spoločnosti. Už len samotné správanie, konanie a vyjadrenie žalovanej v kontexte s ďalšími
vykonanýmidôkazmisvedčíotom,žedošlokzásahu doosobnostnýchprávžalobkyne,že
bolazníženájejdôstojnosťavážnosťvspoločnosti.Jeúplnezrejmé,žemorálnezadosťučinenievtakom

prípade nie je dostačujúce, čo vyplýva z vykonaného dokazovania. Je nemysliteľné, aby žalobkyňu ako
sudkyňu ktokoľvek obviňoval z tak závažného činu, akou je branie úplatku, toho, že ju otec podplatil, že
sa riadi podplácaním. Žalovaná si musí uvedomiť dôležitú vec, a to, že takéto obvinenie je ďaleko za
prípustnou mierou kritiky sudcu. Pokiaľ žalovaná namieta, že dôkaz výsluchom žalobkyne nepostačuje,
pretože v záujme dosiahnutia úspechu v spore nemusí nevyhnutne vypovedať pravdivo, žalobkyňa

zdôraznila, že v celom konaní vypovedala pravdivo, uvádzala potrebné skutočnosti a pravdivo opísala
všetky rozhodujúce skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie súdu. K námietke žalovanej o údajných
nekonkrétnych, častokrát až nepravdivých tvrdeniach žalobkyne žalobkyňa uviedla, že žalovaná jej
tvrdeniaavyjadreniadoposiaľnespochybňovalaazačalaichspochybňovaťatakétoskutočnostiuvádzať
až v štádiu odvolacieho konania. Žalovaná vo svojom opravnom prostriedku tvrdí, že príspevok I. J.

bol zdieľaný na stránke „F. L. – C. A.,“ avšak už len z dôkazov založených do spisu je zrejmé, že ešte
v septembri 2018 bol tento príspevok zdieľaný okrem uvedenej skupiny žalovanou aj vo veľkej skupine
„F. A. – C. A. O. P.,“ ktoré má pomerne vysokú sledovanosť a veľkú členskú základňu. Je zrejmé, že
príspevok žalovanej bol zdieľaný minimálne v dvoch veľkých skupinách na F. a bol zdieľaný aj ďalšímiosobami, aj tieto osoby mali možnosť príspevok ďalej zdieľať a tento sa tak dostal k veľkému počtu
obyvateľov. Stránka „F. A. – C. A. O. P.“ má ku dňu podania vyjadrenia žalobkyne členskú základňu
22439 a stránka „F. L. – C. A.“ má členskú základňu 9362 členov. Skutočnosti tvrdené žalobkyňou

o šírení príspevku však neboli doposiaľ zo strany žalovanej spochybňované, ktorá tak robí účelovo až
v jej odvolaní. Rovnako tvrdenia žalobkyne ohľadne osôb, ktoré ju upozorňovali na príspevok žalovanej,
spochybňuje žalovaná až v štádiu odvolacieho konania. Keďže tvrdenia žalovanej neboli v tomto smere
popreté, žalobkyňa nemala dôvod navrhovať k tomu vykonanie ďalších dôkazov. Tvrdenie žalovanej,
že sa jedná o ničím nepodložený subjektívny pocit žalobkyne, ktorá ak pociťovala nejaké obavy alebo

úzkostné stavy pri vstupe do pojednávacej miestnosti, mohla navštíviť
odborníka, sú zo strany žalovanej na hrane a nemožno ich akceptovať. Netreba pritom opomínať
fakt, že pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy súd hodnotí všetky skutočnosti majúce vplyv
pre rozhodnutie. V predmetných konaniach je náležitý aj subjektívny postoj, pociťovanie a prežívanie
osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté. Žalobkyňa akcentovala, že žalovaná v štádiu
prvoinštančného konania nemala záujem navrhovať žiadne dôkazy, ale až v odvolacom konaní sa

rozsiahlym spôsobom bráni rôznymi vyjadrenia voči osobe žalobkyne. Skutočnosť, že žalobkyňa pôsobí
naďalej na súde a že voči nej nebolo vedené žiadne disciplinárne konanie, je pre rozhodnutie v tejto
veci irelevantné. Práve tieto skutočnosti preukazujú čestnosť práce žalobkyne. Aj pokiaľ ide o výsluch
svedka F. A., tento je zo strany žalovanej spochybňovaný výlučne z príbuzenského vzťahu a záujmu
na výsledku sporu s prihliadnutím na obsah jeho výpovede až v štádiu odvolacieho konania. Svedok sa

vyjadril pravdivo k podstatnej stránke veci a k tomu, čo o veci vedel a vnímal svojimi zmyslami, pokiaľ
žalovaná poukazovala na listinné dôkazy v spise, svedok nikdy nebol informovaný o tom, aké listiny
a dôkazy sa v spise nachádzajú a vypovedal len to, čo mu bolo o veci známe. Jeho vyjadrenia vo vzťahu
k ospravedlneniu sa žalovanou sú vytrhnuté z kontextu. Podľa názoru žalobkyne konajúci súd všetky
kritériá potrebné pre určenie finančnej náhrady v tomto spore zistil riadne a na základe toho správne

rozhodol a svojej rozhodnutie aj v súlade
so zákonom odôvodnil. Pomerné zníženie náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd tiež náležite
odôvodnil, hoci mohol priznať žalobkyni aj vyššiu výšku náhrady, keď prihliadol na sociálny aspekt
žalovanej, ktorý bol preň rozhodujúci. Tento postup konajúceho súdu žalobkyňa nenamietala, práve
naopak, namieta ho žalovaná, v ktorej prospech súd takto rozhodol. Pokiaľ ide o možnosť uzavretia

súdneho zmieru, žalobkyňa zdôraznila,
že súhlasila s nižšou výškou náhrady, ale len pre účel takéhoto riešenia veci (uzavretia zmieru), o čom
bol zástupca žalovanej informovaný. Okolnosti daného prípadu (ospravedlnenie zo strany žalovanej
žalobkyni alebo pred správnym orgánom na sociálnej sieti nie sú takými okolnosťami, na ktoré by
mal súd prihliadať vzhľadom na správanie a konanie žalovanej od počiatku až doposiaľ, popísané

v priebehu tohto konania žalobkyňou). Priznaná výška náhrady je aj v zmysle odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia primeraná a opodstatnená, pretože na jej priznanie boli v danom prípade splnené zákonné
podmienky. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/891/2014 nie je pre súd v tomto konaní
záväzný, a zároveň nie je použiteľný na rozhodnutie v tejto veci.
39. Napokon súd prvej inštancie náležite odôvodnil aj výrok o trovách konania, keď priznal žalobkyni

nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, pretože jej žalobu považoval v celom rozsahu za opodstatnenú
a výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy znížil len s poukazom na sociálnej pomery žalovanej.
40. Podľa názoru žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky podstatné obsahové
náležitosti požadované zákonom a jeho odôvodnenie je jasné, výstižné a zrozumiteľné. Súd sa
v odôvodnení napadnutého rozsudku vyporiadal so všetkými skutočnosťami majúcimi vplyv na

rozhodnutie a jeho závery sú preskúmateľné. Námietky žalovanej ohľadne odňatia možnosti konať pred
súdom nie sú dôvodné a v danom prípade sa nejedná ani o prekvapivý rozsudok.
41.Záveromžalobkyňadodala,žežalovanávsporenepreukázalasvojuprocesnúaktivitu,naniekoľkých
pojednávaniach sa nezúčastnila a prišla až na posledné pojednávanie až po tom, čo súd uložil jej
právnemu zástupcovi povinnosť zabezpečiť jej prítomnosť na pojednávaní.

42. Žalovaná vo svojej odvolacej replike v celom rozsahu zotrvala na svojej argumentácii prezentovanej
v podanom opravnom prostriedku.
43. Zopakovala, že v konaniach vo veciach ochrany osobnosti dôkazné bremeno znáša žalobca,
resp. osoba, ktorej bola spôsobená nemateriálna ujma (materiálna škoda) neoprávneným zásahom.

Pokiaľ teda žalobkyňa odôvodňovala intenzitu zásahu do svojej osobnostnej sféry mierou, akou sa mal
komentár žalovanej šíriť v okolí jej priateľov a známych, v pracovnom prostredí, ale predovšetkým na
sociálnej sieti Facebook jeho údajným zdieľaním v mnohých početných skupinách, bolo jej povinnosťou
tieto tvrdenia relevantným spôsobom aj preukázať. Žalobkyňa v tomto konaní neprodukovala žiadnedôkazy, išlo len jej viaceré nepreukázané tvrdenia, ktoré si osvojil aj konajúci súd. S ohľadom na vyššie
uvedenú skutočnosť žalovaná mala za to, že predmetná skutočnosť nemôže byť považovaná zo strany
súdu za preukázanú, a preto ani nepovažovala za potrebné predkladať dôkazy vyvracajúce tvrdenia

žalobkyne. Žalovaná dodala, že už vo vyjadrení zo dňa 17.10.2019 upozorňovala, že sa na sociálnej sieti
zdieľalensamotnýpríspevokI.J.bezkomentárovktomutopríspevku.Ajvovyjadrenízodňa02.06.2021
žalovaná upriamovala pozornosť na to, že príspevok I. J. nebol zverejnený pre všetkých užívateľov
sociálnej siete Facebook. Pokiaľ žalobkyňa dospela k záveru, že otázka miery šírenia komentára
žalovanej nebola v konaní sporná, mohlo sa to stať len z dôvodu úplnej absencie určenia sporných

a nesporných tvrdení zo strany súdu, ako aj predbežného právneho posúdenia. V opačnom prípade by
obidve strany sporu mohli hneď na prvom pojednávaní zistiť, či súd považuje mieru šírenia komentára
žalovanej za spornú alebo nie a tomuto mohli prispôsobiť svoj ďalší postup v konaní, ako aj dôkazné
návrhy. Žalovaná produkovala screen shoty príspevku I. J. a jeho šírenie až v odvolacom konaní,
pretože až v rozsudku sa dozvedela o záveroch súdu týkajúcich sa údajného množstva ľudí rátaného
v desaťtisícoch, ktoré mali komentár žalovanej vzhliadnuť. Toto konanie preto nemôže byť pričítané na

ťarchu žalovanej, keďže súd si nesplnil svoju povinnosť uvedenú v ust. § 181 ods. 2 CSP. Žalovaná si
splnila v konaní dôkaznú povinnosť, pretože predložila čestné vyhlásenie I. J., autorky príspevku, ktorý
žalovaná komentovala, ktoré možno považovať za hodnoverný dôkaz týkajúci sa blokácie žalovanej zo
strany I. J.. Tvrdenie, že žalovaná v konaní nenavrhla toto čestné vyhlásenie I. J. vykonať ako dôkaz,
označila odvolateľka za irelevantné, pretože je zrejmé, že čestné vyhlásenie malo charakter listinného

dôkazu a bolo predložené spolu s jedným vyjadrením žalovanej. Žalovaná preto nemusela osobitne
navrhnúť vykonanie takéhoto dôkazu, pretože takýto prístup by bol príliš formalistický. Pokiaľ by súd
mal čítať osobitne každú listinu, neefektívne dlhú časť pojednávania by strávil len ich čítaním. Okrem
toho, čestné vyhlásenie bolo žalobkyni ešte pred samotným pojednávaním riadne doručené. Žalovaná
opätovne upriamila pozornosť na dôležitosť rozlišovania medzi príspevkom na sociálnej sieti

Facebook a komentárom k tomuto príspevku a zopakovala, že pri zdieľaní príspevku I. J. sa zdieľal len
samotný príspevok a nie komentáre k príspevku, o čom svedčí aj screen shot stránky „F. L. – C. A.“
priložený k odvolaniu. Odvolateľka opäť pripomenula, že súd mal pri celkovom právnom posúdení
zohľadniť fakt, že nekonkretizovala osobu žalobkyne vo svojom komentári, okrem toho, z obsahu tohto
komentára jednoznačne vyplýva celkový hodnotiaci charakter komentára žalovanej na situáciu v justícii,

nie každý hodnotiaci úsudok bez pravdivého skutkového základu však predstavuje neoprávnený zásah
do práva na ochranu osobnosti. Žalovaná znovu zdôraznila, že vyjadrenia ostatných užívateľov
sociálnej siete na jej osobu žiadnym spôsobom neriešila, hoci otvorene namietali jej zaujatosť vo veci
rozhodovania o maloletom, napr. samotná I. J. vo svojom príspevku označila žalobkyňu a nelichotivým
spôsobom popísala jej konanie vo veci rozhodovania o maloletom dieťati a obdobne i prispievateľka H.

Q.. Žalovaná zotrvala na tom, že presný okamih, kedy došlo k doplneniu slovíčka „zrejme“ do komentára
žalovanej, nebol ustálený. Počas svojho výsluchu na pojednávaní žalovaná uviedla, že pri písaní
pôvodného komentára bola rozrušená a po tom, čo jej rozrušenie pominulo, komentár upravila, pretože
v žiadnom prípade nemala v úmysle hanobiť žalobkyňu, či poškodiť jej povesť. Po zverejnení komentára
na sociálnej sieti Facebook ho autor môže editovať, pričom sa zobrazuje už len nové upravené znenie

komentára a pôvodné znenie už nie je dostupné. Pôvodný text komentára žalovanej tak po jej editovaní
spôsobom uvedeným vyššie už nebol dostupný.
44. Žalovaná zopakovala, že nemala vedomosť o tom, že bola zo strany autorky príspevku I. J.
zablokovaná. Hoci žalobkyňa potvrdila, že nie je užívateľkou sociálnej siete Facebook, spochybňuje,
aké dôsledky má blokovanie užívateľa na tejto sociálnej sieti. Žalovaná však v konaní preukázala, že

nemala vedomosť o tom, že bola zo strany autorky príspevku I. J. zablokovaná, o čom svedčí aj čestné
vyhlásenie I. J.. Zablokovaný užívateľ Facebooku nie je o blokácii upovedomený. V dôsledku toho
sa žalovanej nezobrazovali príspevky I. J., a preto ako sporadický užívateľ uvedenej sociálnej siete
nadobudla dôvodné presvedčenie, že príspevok I. J., a teda ani komentáre k nemu sa už na sociálnej
sieti nenachádzajú. Žalovaná po uzavretí zmieru vykonala teda aktivitu k tomu, aby zistila, či jej komentár

na sociálnej sieti je naďalej uverejnený a keď samotný príspevok I. J. na sociálnej sieti nevidela, dospela
k opodstatnenému záveru, že príspevok I. J. ani komentár žalovanej už nie sú na sieti Facebook
dostupné. Nebol preto dôvod, aby žalovaná kontaktovala žalobkyňu, I. J., správcu sociálnej siete, či
dokonca priestupkový orgán. Súčasne žalovaná nepoprela, že žalobkyňa si dokázala cez iné osoby
skontrolovať, či sa komentár žalovanej na sociálnej sieti stále nachádza, pretože tieto iné osoby

neboli zablokované autorkou príspevku I. J., v dôsledku čoho boli jej príspevky pre dané tretie osoby
viditeľné. Žalovaná považuje za nelogické, že ju žalobkyňa nekontaktovala a neoznámila jej, že sa
jej komentár na sociálnej sieti ďalej nachádza, aby zjednala nápravu. Žalobkyňa teda pristúpila rovno
k podaniu žaloby na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy bez akejkoľvekpredžalobnej výzvy, prípadne kontaktu so žalovanou. Žalovaná sa teda o tom, že jej komentár sa na
sociálnej sieti nachádza, dozvedela až z doručenej žaloby. Následne podnikla kroky k zjednaniu nápravy
a skontaktovala sa so známym technikom, ktorý je vysvetlil, že bola zablokovaná I. J., a preto jej

príspevok nevidela. Žalovaná bola aktívna a zjednala nápravu, dokonca nad rámec uzavretého zmieru,
pretože ospravedlnenie ponechala zverejnené nielen pod príspevkom I. J., ale aj na
svojom vlastnom profile a po dobu dlhšiu, ako jej ukladal zmier. Námietky žalobkyne spochybňujúce
existenciu blokácie žalovanej I. J. na sociálnej sieti Facebook označila odvolateľka za neopodstatnené.
Žalobkyňa totiž vyjadrovala súhlas s dôsledkami zablokovania vo vzťahu k splneniu povinnosti uloženej

zmierom, no samotnú existenciu blokácie žalovanej v spore nenamietala. Žalovaná znovu zopakovala,
že žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadne intenzity šírenia komentára žalovanej a v tomto
smere žalobkyňa neprodukovala dôkaz, ktorým by bola svoje tvrdenie o existenciu značného zásahu do
osobnostnejsférypreukázala.Žalobkyňavosvojomvyjadrenítvrdí,žepríspevokmalbyťzdieľanýokrem
skupiny „F. L. – C. A.“ aj v skupine „F. A. – C. A. O. P.,“ ako aj v ďalších skupinách, ktoré však bližšie
nekonkretizuje. Dôkazy o takomto zdieľaní žalobkyňa neprodukovala. Naopak, žalovaná od počiatku

spochybňovala intenzitu šírenia jej komentára na sociálnej sieti. V rámci samotného príspevku I. J. sa
konštatuje počet reakcií a zdieľaní príspevku, pričom vyplýva z neho, že príspevok I. J. bol šírený len jej
priateľmi – súkromnými osobami, a zároveň bol zdieľaný v skupine „F. L. – C. A..“ Žiadne ďalšie skupiny
na Facebooku, a teda ani skupina „F. A. – C. A. O. P.,“ neboli v rámci zdieľaní príspevku evidované.
Nie je preto zrejmé, prečo si prvoinštančný súd osvojil tvrdenia žalobkyne o údajnom šírení komentára

žalovanej ako blesku. Nebolo pritom povinnosťou žalovanej skúmať, ako sa je príspevok šíri ďalej,
pretože to bolo povinnosťou žalobkyne ako subjektu, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno. Žalobkyňa
nepreukázala ani šírenie komentára žalovanej mimo sociálnej siete Facebook. To, že príspevok mohol
byť prečítaný a šírený aj mimo sociálnej siete, ešte bez ďalšieho neznamená, že skutočne aj takto
šírený bol. Zároveň žalobkyňa nepreukázala, či bola kontaktovaná údajnými tretími osobami s odkazom

na príspevok I. J. alebo v súvislosti s komentárom žalovanej. Žalobkyňa na jednej strane tvrdí, že
predložila v konaní príspevok I. J., okrem iného aj s komentárom žalovanej, z ktorého vyplývalo, že
tento bol množstvom ľudí zdieľaný, na druhej strany však popiera, že z príspevku I. J. bolo možné
zistiť, ako bol tento ďalej zdieľaný, žalovaná opätovne poukázala na argumentáciu rozsudku Krajského
súdu v Bratislave v rozsudku sp. zn. 2Co/891/2014 zo dňa 28.02.2018, ktorý je aplikovateľný aj

na súdený prípad. Javí sa preto nelogické a nesprávne priznať žalobkyni v prejednávanom prípade
peňažné zadosťučinenie, keďže zverejnenie komentára k príspevku na sociálnej sieti Facebook je
nepochybne podstatne nižšej intenzity ako vysielanie v sledovanej televízii. Žalovaná tiež zopakovala,
že test proporcionality je nevyhnutne potrebné vykonať v každom jednotlivom prípade, a zároveň
opätovne tvrdila, že sa jednalo len o hodnotiaci úsudok, kritiku na justíciu s tým, že sudcovia sú povinní

znášať vyššiu mieru kritiky v porovnaní s bežným občanom. Skutočné zníženie dôstojnosti a vážnosti
žalobkyne v spoločnosti v prejednávanom spore nebolo hodnoverným spôsobom preukázané. Aj keď
konečné hodnotenie hodnovernosti výpovede svedka a výpovede strany je vecou úvahy súdu, žalovaná
zopakovala svoju predchádzajúcu argumentáciu, prečo výpoveď žalobkyne a jej manžela považuje za
nedôveryhodné. Týmito dôkazmi preto podľa názoru odvolateľky nie je možné preukazovať značnú

mieru zníženia dôstojnosti a vážnosti žalobkyne v spoločnosti. Žalovaná už v prvoinštančnom konaní
spochybňovalaskutočnostiuvádzanéžalobkyňouakobsahuvýpovedemanželažalobkyneF.A.uviedla,
že svedok tam príspevok žalovanej našiel, ale ospravedlnenie už nie. Pokiaľ sa týka výšky peňažného
zadosťučinenia, žalovaná opäť uviedla, že konajúci súd vôbec neprihliadal na tie okolnosti prípadu, ktoré
malibyťvyhodnotenévjejprospech,konkrétnezverejnenímospravedlnenianasociálnejsieti po

odblokovaní zo strany I. J., ďalej celkový kontext a charakter komentára, ktorý je hodnotiacim úsudkom
a skutočnosť, že žalovaná v komentári žalobkyňu vôbec neoznačila menom a priezviskom i následné
doplnenie slovíčka „zrejme“ do komentára po uplynutí prvotného rozrušenia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení rozsudku potvrdil,
že jediným kritériom, ktorý bral do úvahy pri znížení požadovanej peňažnej náhrady, boli sociálne

okolnosti na strane žalovanej, na ktoré však nemal súd prihliadať. Ďalej žalovaná zopakovala, že
zotrváva na nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania, pretože žalovaná nebola
v spore v plnom rozsahu úspešná a napadnutý rozsudok naďalej považuje za nepreskúmateľný
a nepredvídateľný z dôvodu absencie postupu konajúceho súdu podľa § 181 ods. 2 CSP.

45. Žalobkyňa v odvolacej duplike zotrvala na svojej predchádzajúcej argumentácii prezentovanej
v prvoinštančnom i odvolacom konaní.46. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 2C/33/2019-280 zo dňa 9. marca 2023 súd prvej inštancie postupom
podľa § 255 ods. 1 a CSP doplnil výrok napadnutého rozsudku o výrok III. tak, že vo zvyšku
žalobu žalobkyne (označenej ako žalobca – poznámka odvolacieho súdu) zamietol. Poukázal na

svoju argumentáciu prezentovanú v napadnutom rozsudku (pozri najmä body 11. až 16. odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu) a doplnil z vyššie zmienených záverov súdu v jeho rozsudku je zrejmé,
že tento odôvodnil nepriznanie časti žalovanej sumy 2.250,00 eur, keď opomenul svoje závery obsiahnuť
do zamietajúceho výroku súdu. Súčasne akcentoval, že stanovenie výšky primeraného finančného
zadosťučineniapodliehaúvahesúduajetedavprvomradevprávomocivšeobecnýchsúdovrozhodovať

o výške žiadaného finančného zadosťučinenia. Pokiaľ teda súd ustáli, že boli naplnené predpoklady pre
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a teda, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť spoločnosti,
pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu ujmy vždy prihliada na všeobecne uznávané kritériá súdnej
praxepripriznanienárokunanáhradunemajetkovejujmy,ato 1/dĺžkuprotiprávnehokonania,2/reakciu
na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, 3/ prípadné dobrovoľné upustenie od konania a snaha o

nápravu, 4/ škandalizácia osoby, 5/ opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, 6/
úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby, 7/ miera agresivity
konania a zásahu a publicita prípadu. Tak, ako už konajúci súd zhodnotil v rozsudku (čo vyplýva aj zo
skutkovýchtvrdenížalobkyneanapokoniuznaniakonaniazostranyžalovanej),jezrejmé, že1/konanie
a ohrozenie vrátane trvajúceho stavu trvalo dlhý čas (súd dĺžku konania posudzoval aj

so zreteľom na postoj spoločnosti ku konaniu v justícii tak, ako naň poukazovala žalovaná vo svojich
vyjadreniach, tzn. dĺžka konania sa aj pre tento stav javí ako neprimeraná), 2/ žalovaná
neodstránila nežiaduci stav ani na základe povinnosti, ktorá jej vyplývala z uzatvoreného
zmieru, na jednej strane pred Okresným úradom Liptovský Mikuláš prejavovala ľútosť, na druhej strane
túto „ľútosť“ nepretavila do skutkov, keď aj po vypočutí nezmazala obsah zverejnený na sociálnej sieti

Facebook, ale len „upravila“ zverejnený text (po prvom vypočutí), neskôr po uzatvorení zmieru tento
neodstránila v zmysle uzatvoreného zmieru 3/ žalovaná upustila od protiprávneho konania a učinila
reálne kroky k výmazu správy z internetovej stránky až po začatí konania, tzn. žalobkyňa oprávnene
podala žalobu, keď nemala inú možnosť k odstráneniu nežiadúceho konania žalovanej, 4/ zverejnením
statusu žalovanou došlo k dopytovaniu až znevažovaniu osoby žalobkyne v okruhu účastníkov konania

a strán, verejnosti (nepríjemný záujem aj zo strany kolegov, sudcov), 5/ v konaní nebolo
tvrdené ani preukázané, že by žalovaná zvyšovala intenzitu protiprávneho konania, či ho opakovala,
6/ otázka snahy žalovanej zdiskreditovať sudcu, hlavne pri jej opakovaných vyjadreniach k súčasnému
stavu v justícii, keďže práve nepreukázané tvrdené korupčné konanie bolo dôvodom pre poukazovanie
na zlý stav justície, 7/ publicita prípadu preukázaná množstvom zdieľaní. V danej súvislosti okresný súd

poukázal na skutočnosť, že na jednej strane má sudca prijať vyššiu mieru kritiky, no na druhej
strane je práve sudca ohrozenejší pri tak závažných obvineniach, ktoré žalovaná uvádzala vo svojom
statuse, keďže sudca má v spoločnosti vystupovať postojom vzbudzujúcim rešpekt, má byť personou,
ktorá ako prvá zaujme spoločensky prijateľné správane. Dopad na sudcu pri obvinení z korupcie podľa
názoru súdu môže mať potom ešte závažnejšie následky, ako to môže byť v iných profesiách. O to viac

v čase nedôvery spoločnosti v justíciu a pokiaľ tento stav trvá dlhšiu dobu. Z uvedených dôvodov mal
prvoinštančný súd za to, že vzhľadom na uvedené skutočnosti bola v značnej miere znížená dôstojnosť
a vážnosť žalobkyne v spoločnosti a preto jej patrí náhrada nemajetkovej ujmy, keď však súd
ustálil, že v priznanom rozsahu (2.250,00 eur) je dostatočná.
47. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že sa jedná o značný zásah do práv žalobkyne, ktorý bol

spôsobený nedôvodným zverejnením nepreukázaných informácií
zo strany žalovanej, čím došlo k zníženiu jej dôstojnosti, ako aj vážnosti v spoločnosti. Táto skutočnosť
vyplýva z výpovede žalobkyne, ako aj svedkov. Pri posudzovaní zamietnutia nemajetkovej ujmy v
rozsahu tak, ako vyplýva z rozsudku tunajšieho súdu súd uvádza,
že výšku nemajetkovej ujmy stanovil vlastnou úvahou zohľadňujúc rozhodovaciu prax súdov

pri priznávaní nárokov všeobecnými súdmi pre zásahy do osobnostných práv, rozhodovacej činnosti
ústavného súdu a ESĽP spolu s poukazom na sociálny aspekt na strane žalovanej, ktorý bol tak, ako
to uvádza súd v rozsudku zo dňa 07.02.2022 základným predpokladom pre zníženie náhrady
nemajetkovejujmy.Zároveňokresnýsúddodal,žetaktozníženánáhradanemajetkovejujmyzodpovedá
vzniknutej ujme žalobkyni, keď ujma nesúvisí s poškodením života a zdravia, teda

predstavuje len odškodnenie za neoprávnený zásah. Avšak je nutné podotknúť, že táto ujma môže mať
pre žalobkyňu dlhodobejšie negatívne dôsledky (z pohľadu použitia nepreukázaných tvrdení zo strany
žalovanej účastníkmi konania, v ktorých žalobkyňa vystupuje v pozícii sudcu, či z pohľadu verejnosti),ktorých dosah je však možné priznaním nároku zmierniť, preto aj z toho dôvodu bolo zo strany súdu
rozhodnuté o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v časti nároku a vo zvyšku o jeho zamietnutí.
48. Vo vzťahu k výroku II. rozsudku v súvislosti s priznaním náhrady trov konania

v rozsahu 100% napriek vyhláseniu tohoto dopĺňacieho rozsudku uvádza, že v predmetnom prípade
boli splnené podmienky na priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100%, pokiaľ žalobca je
úspešný v hlavnom predmete konania, ktorým primárne je ochrana osobnosti, keďže výška finančného
zadosťučinenia závisí na úvahe súdu. V obdobnom prípade Ústavný súd SR v konaní vedenom pod sp.
zn. IV. ÚS 599/2013-60 uviedol, že pri rozhodovaní

o zásahu do osobnostných práv a priznávaní finančného zadosťučinenia v časti rozhodovania o trovách
konania nie je podľa názoru Ústavného súdu určujúce, akú výšku tejto náhrady sťažovateľka požadovala
a akú výšku jej priznal všeobecný súd, rozhodujúce bolo, že výška náhrady závisela od úvahy súdu [§
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka (k tomu pozri aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
3MCdo 14/2009, 1MCdo 4/2007, 2MCdo 3/2006,
3MCdo 9/2007, 5MCdo 2/2009)]. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie už rozsudkom č.k.

2C/33/2019–195 zo dňa 07.02.2022 rozhodol o trovách konania, o náhrade trov v dopĺňacom rozsudku
nerozhodoval.
49. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2C/33/2019-195 zo dňa 07.02.2022, ako aj jeho dopĺňací
rozsudok č. k. 2C/33/2019-280 zo dňa 09.03.2023 tvoria jeden celok a to s poukazom
na výroky a odôvodnenia uvádzané v týchto rozsudkoch. Dopĺňací rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 29.03.2023.

50. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie (v spojení s dopĺňacím rozsudkom)

v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

51. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

52. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobkyne formulovanú v jej opravnom prostriedku
sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami
okresného súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobkyne za
obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať
svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

53. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a

práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1
CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobkyne k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným

súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov žalobe žalobkyne v časti vyhovel a prečo ju v časti
zamietol, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov, s prihliadnutím
na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá

povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným
spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s "právom" strany sporu byť
pred súdom úspešnou; prípadne s "právom" na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami aprávnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv
strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah
dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len

doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením
Ústavného súdu SR sp.zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého "....odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a
odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008,
IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých

rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho
súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania".

54. Odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, z nasledovných dôvodov:

55. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

56. V zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho

vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

57. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

58. Občiansky zákonník poskytuje ochranu proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana
tým, že znižujú jeho dôstojnosť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho
postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou je to, aby bol zásah objektívne spôsobilý takú ujmu
osobnosti občana privodiť. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaná nesúhlasí so záverom okresného
súdu o tom, že jej komentár na sociálnej sieti Facebook uverejnený pod príspevkom I. J. nebol tvrdením,

ale len hodnotiacim úsudkom, ktorý napísala v rozrušení, keď v samotnom komentári neuviedla meno
a priezvisko žalobkyne a po jeho pominutí – niekoľko mesiacov po zverejnení pôvodného komentára
tento editovala a zjemnila použitím slovíčok „zrejme“, z čoho vyplýva, že jej úmyslom nebolo hanobiť či
zneuctiť osobu žalobkyne, pričom je zrejmé, že žalovaná svoj komentár myslela ako hodnotiaci úsudok
a ako čiastočnú kritiku, ktorá bola myslená všeobecne na situáciu v justícii.

59. Vo vzťahu k predmetnej odvolacej námietke a v kontexte vyslovených záverov súdu prvej inštancie
odvolací súd poukazuje na judikatórne závery, v zmysle ktorých – k zásahu do osobnostných práv
fyzickej osoby môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, no aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé
o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností,

že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne (pozri napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/113/2009).

60. V súvislosti so skúmaním primeranosti určitého výroku je potrebné v prvom rade odlíšiť, či ide
o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok, pretože podmienky kladené na prípustnosť

každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá
je zistiteľná pomocou dokazovania. Pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Hodnotiaci úsudok naopak
vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí
z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok
preto nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii,

či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným
sprievodným javom výkonu kritiky, t.zn. či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie danej
osoby (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/5021/2008, ale aj ďalej
označené rozhodnutia súdov Českej republiky, ktoré vychádzajú z identickej právnej úpravy).

61. Ochranu osobnej cti poskytuje Občiansky zákonník výlučne proti takým konaniam, ktoré sú
objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižujú jeho česť u iných
ľudí a ohrozujú tak vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Nie je tu rozhodujúce,
či k ujme skutočne došlo; postačuje objektívna spôsobilosť určitého konania takú ujmu spôsobiť.K porušeniu práva na česť môže dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru,
ale aj zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. Ak sú v kritike charakteristiky
určitých javov a osôb použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky,

resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného a ak z nej vyplýva
úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú osobu (tzv. intenzívny exces), ide o kritiku neprimeranú, ktorá je
spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 30Cdo/1941/2007).

62. Difamujúce tvrdenie zasahujúce do práva na ochranu osobnosti je nutné posúdiť nielen podľa
použitých výrazov a formulácií, ale aj podľa celkového dojmu, ktorým pôsobí s prihliadnutím na všetky
súvislosti a okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo (pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/332/2007).

63. Z uvedených kritérií je potrebné vychádzať aj v rozhodovanej veci. Ďalšou skutočnosťou, ktorú je
nutné zohľadniť, je, že musí byť vždy hodnotený celý prejav, nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo veta

(obdobne Ústavný súd Českej republiky sp. zn. IV.ÚS 302/2010).

64. Judikatúra ESĽP, Ústavného súdu Slovenskej republiky i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
formulovala kritériá (tzv. test proporcionality), na základe ktorých je potrebné posudzovať kolíziu práva
na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. Problematika slobody prejavu a práva na informácie

v súvislosti s kritikou sudcov je podrobne riešená tak, že v súvislosti s kritikou súdov a sudcov je
potrebné pri posudzovaní toho, či nie sú dotknuté výroky vzhľadom k preukázanému skutkovému
základu prehnané, zobrať do úvahy zároveň nasledujúce faktory: 1/ voči komu kritika smeruje, 2/ kto
kritizuje, 3/ čo, 4/ kde a 5/ akou formou. Pre účely posúdenia kolízie označených základných práv
Ústavný súd Slovenskej republiky aj v iných porovnateľných prípadoch (napr. II.ÚS 152/08, II.ÚS 326/09,

I.ÚS 408/2010, IV.ÚS 492/2012) formuloval kritériá testu proporcionality v užšom zmysle, ktorý je
založený na hľadaní odpovedí na otázky kto, o kom, čo, kde, kedy a ako uviedol určité tvrdenia. Hoci to
výslovne súd prvej inštancie v prejednávanom spore v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, z jeho obsahu
je zrejmé, že z týchto kritérií nepochybne pri svojom rozhodovaní vychádzal.

65. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom riadne zodpovedal všetky otázky
nastolené Ústavným súdom Slovenskej republiky uvedené vyššie. Konajúci súd v napadnutom
rozhodnutí riadne zistil, že žalovaná uviedla nepravdivé tvrdenia o žalobkyni, čo okrem iného vyplýva aj
z administratívneho konania, ktoré tomuto súdnemu konaniu predchádzalo. Je zrejmé, že hoci žalovaná

vo svojom komentári k príspevku I. J. na sociálnej sieti Facebook neoznačila žalobkyňu, reagovala
práve na príspevok I. J., v ktorom je žalobkyňa označená ako sudkyňa A. v F. A.. Neobstojí preto
ani obrana žalovanej, že sa jednalo len čiastočnú kritiku, ktorá bola myslená všeobecne na situáciu
v justícii. Ďalšou otázkou, ktorou sa súd zaoberal, je čo a ako daná osoba, t. j. žalovaná, uverejnila.
Z napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, čo žalovaná na sociálnej sieti Facebook uviedla. Súd prvej

inštancie v bode 4. napadnutého rozsudku presne citoval text komentára odvolateľky pred aj po jej
úprave, a zároveň dal dostatočnú odpoveď na to, kde a kedy bolo toto jej tvrdenie uverejnené, keď
uviedol, že I. J. zverejnila dňa 23.03.2018 na sociálnej sieti Facebook príspevok, ku ktorému žalovaná
uverejnila komentár. Následne sa prvoinštančný súd v bode 16. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
zaoberal aj tým, prečo na úpravu komentára slovíčkami „zrejme“ neprihliadal, keď uviedol, že táto

úprava žalovanú nezbavuje zodpovednosti za uverejnený komentár a že žalovaná si bola dobre vedomá
toho, čo spôsobila a napísala. Je pritom úplne irelevantné, či žalovaná tak činila v písaní pôvodného
komentára v rozrušení alebo nie. Následne prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania
ustálil i časové rozpätie, kedy bol uvedený komentár zverejnený na sociálnej sieti (konkrétne od
23.07.2018 do 17.10.2019). Žiada sa dodať, že aj s prihliadnutím na obsah editácie textu

žalovanou je pre rozhodnutie tohto sporu úplne irelevantné stanovenie presného časového okamihu,
kedy žalovaná svoj pôvodný komentár upravila. Žalovaná však vo svojom opravnom prostriedku sama
uviedla, že tento text editovala niekoľko mesiacov po zverejnení pôvodného komentára tak, že ho
zjemnila použitím slovíčok „zrejme“ (pozri odsek 3 na strane 17 podaného odvolania). Relevantným
pritom je, že žalobkyňa v snahe predísť tomuto sporu uzavrela so žalovanou zmier, ktorého podmienky

ale žalovaná nesplnila. Argumentácia žalovanej o tom, že tak neučinila, pretože ju I. J. na svojom profile
zablokovala, je bez právnej relevancie v prejednávanej veci. Žalobkyňa ako aktívny užívateľ facebookej
stránky si tejto skutočnosti (možnosti zablokovania) musela byť nepochybne vedomá aj pri uzatváraní
zmieru, ktorý nakoniec nenaplnila. Pokiaľ by žalovaná mala skutočný záujem predísť tomuto súdnemusporu, bola by vykonala potrebné kroky v ňom dojednané, t.zn. v dojednanom čase a dohodnutým
spôsobom.Ažpodoručenížalobyvtomtosporevšakžalovanázrealizovalakrokysmerujúceknaplneniu
podmienok uzavretého zmieru, keď svoj komentár zmazala a v novom komentári pod príspevkom I.

J. zverejnila ospravedlnenie, ktoré však vzhľadom k začatému súdnemu konaniu účelovo doplnila aj
o vlastný text, ktorý v zmieri nebol dojednaný. Je teda zrejmé, že intelektuálne schopnosti žalovanej
ako aktívnej užívateľky sociálnej siete Facebook boli na dostatočnej úrovni, aby mohla adekvátne včas
reagovať a vzniknutú situáciu si preveriť a vyriešiť, a tak predísť vzniku tohto sporu. Pokiaľ je žalovaná
dostatočne zručná na to, aby uverejnila komentár, resp. ho upravila a vykonala v ňom zmenu, je zrejmé,

že disponuje aj schopnosťou tento komentár odstrániť. Žalovaná opomína fakt, že žalobkyňa v snahe
predísť sporu bola k nej mimoriadne ústretová a poskytla jej dostatočný časový priestor na odstránenie
príspevku a ospravedlnenie. Akékoľvek ďalšie dokazovanie čestným prehlásením I. J. (vrátane dôkazov
produkovaných žalovanou až v štádiu odvolacieho konania) by preto bolo bez právneho významu
k súdenému sporu. Ak žalovaná napriek tomu ostala pasívna, žalobkyňa nemala povinnosť ju opätovne
za tým účelom kontaktovať. Bez akejkoľvek relevancie na rozhodnutie v tomto spore je fakt, či tento

príspevok – ospravedlnenie – je na sociálnej sieti Facebook uverejnené 16 alebo viac týždňov, keďže
v zmieri bolo dohodnuté obdobie najmenej 16 týždňov. Je zrejmé, že pokiaľ tak vedela žalovaná učiniť po
začatíkonania,mohlatakučiniťibezprostredne pouzavretízmieruvpriestupkovomkonanívstanovenej
lehote a tiež formou samostatného príspevku na vlastnom profile. Žalovaná však podmienky, na ktoré
sa zaviazala v zmieri nedodržala. Bola to žalobkyňa, ktorá bola poškodená tvrdením žalovanej, že berie

úplatky a že rozhoduje na ich základe, a preto rozhodne nemožno vykladať v jej neprospech, že ak
žalovaná nedodržala podmienky dojednané v zmieri v priestupkovom konaní, pristúpila k podaniu žaloby
na súd.

66. V posudzovanom prípade je intenzita zásahu zvyšovaná devastujúcim účinkom komentára

žalovanej na profesnú a osobnú česť žalobkyne, pretože o nej vytvára mylný dojem ako o sudkyni
i človeku. Zverejnenie nepravdivej informácie, na základe ktorej je žalobkyňa spojovaná s porušovaním
sudcovských povinností protizákonným rozhodovaním či korupciou (brania úplatku), znižuje jej profesnú
aj osobnú česť v značnej miere tak v očiach kolegov, do ktorých povesti je takýmto príspevkom
tiež zasahované, ale aj v očiach verejnosti, vrátane účastníkov konania, o ktorých

žalobkyňa rozhoduje. Neoprávnený zásah tak negatívne ovplyvňuje i dôveru verejnosti v právo a právny
štát, znevažuje súdnu moc ako celok, čo je z celospoločenského hľadiska veľmi závažné. Záujem
na dôvere verejnosti v súdnictvo ako celku, správnosť rozhodovania i rozhodnosti sudcov zvyšuje
závažnosť neoprávneného zásahu do profesnej, ale aj osobnej cti sudcu. Na odčinenie
neoprávneného zásahu tejto intenzity nepostačuje len oneskorené publikovanie ospravedlnenia

žalovanou. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do profesnej cti sudcu zverejnením textu vytvárajúcim
o ňom dojem, že rozhoduje nesprávne, poškodzuje tým účastníkov a jeho rozhodovanie dáva do
súvislosti s nezákonnosťou a braním úplatkov, ide o zásah takej závažnosti, že k jeho účinnému
odčineniu je poskytnúť zadosťučinenie v peniazoch. Okresný súd preto v prejednávanej veci postupoval
správne, keď odčinenie ujmy ospravedlnením žalovanej v danom prípade nepovažoval za

dostatočné zadosťučinenie a pristúpil i k zadosťučineniu vo forme relutárnej.

67. Zároveň pri stanovení výšky relutárnej náhrady súd prvej inštancie rešpektoval judikatúrou
vymedzené hľadiská pre hodnotenia závažnosti zásahu do osobnostných práv žalobkyne a stanovenie
výšky relutárnej satisfakcie, svoje rozhodnutie riadne, presvedčivo a logicky odôvodnil a jeho záver

o poskytnutí zadosťučinenia aj výške peňažnej náhrady nie je možné označiť za zjavne neprimeraný.
Prvoinštančný súd pri rozhodovaní tohto sporu adekvátne a zodpovedajúco individuálnym okolnostiam
prejednávaného prípadu zohľadnil judikatúrou ustálené kritériá ako už boli prezentované v bodoch 11.
až 16. a 46. a 47. odôvodnenia tohto rozhodnutia.

68. Odvolací súd dodáva, že v prejednávanej veci smeruje kritika voči sudkyni (kritérium, voči komu).
Sudcovia sú verejní činitelia, preto musia zniesť väčšiu mieru verejnej kritiky než iní občania (pozri
napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 367/03 zo dňa 15.03.2003). Platí, že čím širšia časť
súdnej sústavy je kritizovaná, tým viacej je prejav chránený, čo platí i pri kritike vyšších súdov či
jednotlivých sudcov. Súdna moc, ktorej činnosť sa dotýka jednotlivcov i celej spoločnosti, musí byť preto

podrobená verejnej kontrole, ktorá sa realizuje okrem iného otvorenou diskusiou o otázkach spojených
s fungovaním súdnej moci, pretože dôvera, ktorú súdy v demokratickej spoločnosti musia vzbudzovať
u verejnosti a ktorá si zasluhuje ochranu, nemá byť slepá. Otázky spojené s fungovaním súdnej moci
sú predmetom verejného záujmu, a preto je miera ochrany profesnej cti osôb pôsobiacich vo verejnomživote (vrátane sudcov) pred výkonom slobody prejavu oslabená a mala by byť v nej informačná
otvorenosť. Avšak ak má súdna moc ako garant spravodlivosti úspešne plniť svoje povinnosti, musí
požívať dôveru verejnosti, a preto je potrebné túto dôveru chrániť proti vážne poškodzujúcim a v zásade

neopodstatneným útokom (obdobne rozsudok Veľkého senátu ESĽP vo veci M. proti Francúzsku zo dňa
23.04.2015, sťažnosť č. 29369/10, § 128). Nestrannosť a autorita súdnej moci sú ústavnými hodnotami,
ktoré sú súčasťou pojmu právneho štátu a ktoré môžu byť legitímnym cieľom obmedzenia slobody
prejavu, pričom nezávislosť a nestrannosť súdnej moci je chránená
na ústavnej úrovni tiež článkom 36 ods. 1 Listiny a § 82 ods. 1 Ústavy. K neoprávnenému zásahu do

osobnosti fyzickej osoby nedôjde výkonom práva kritiky jedine v prípade, že sa bude jednať o kritiku
právom prípustnú, resp. kritiku oprávnenú. Tá predpokladá, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej
a konkrétnej kritiky, je primeraná aj čo do obsahu, formy a miesta, teda nevybočuje z medzí nutných
k dosiahnutiu sledovaného a zároveň uznaného cieľa. O vecnú kritiku nepôjde predovšetkým tam,
kde kritika vychádza z nepravdivých podkladov, z nich vyvodzuje vlastné hodnotiace úsudky, ktoré
ak sú znevažujúce, nemožno takúto kritiku považovať za prípustnú. Jedná sa tak o exces, ktorý

predstavuje neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, pričom na tomto závere nemôže nič meniť
ani skutočnosť, pokiaľ týmto spôsobom bola dotknutá osoba tzv. verejného záujmu. V duchu tejto
judikatúry je v prejednávanej veci rozhodné, že predmetné výroky sa týkali profesnej sféry sudkyne
rozhodujúcej v prvej inštancii, pričom nepravdivé skutkové tvrdenie o tom, že berie úplatky a podľa
toho rozhoduje, ktoré takto označila aj žalovaná a z kontextu komentára žalovanej spojuje žalobkyňu

s negatívnymi javmi, ktoré poškodzujú tak jej profesnú česť ako aj súdnu moc ako celok. Tvrdenia
o tom, že sudca berie úplatky a podľa toho rozhoduje, môžu každého sudcu poškodiť profesne, pretože
môže byť dôvodom, aby orgán činný v trestnom konaní začal proti nemu trestné stíhanie, prípadne
môže byť voči nemu začaté i disciplinárne konanie, môže mu byť prerušený výkon funkcie sudcu a tým
sám sudca a tiež jeho rodina môžu byť ohrození i existenčne. Vyvodzovať pochybnosti o rozhodovacej

činnosti z toho len preto, že nerozhodol podľa predstáv tej-ktorej strany sporu/účastníka konania, je
v demokratickej spoločnosti absolútne neprípustné.

69. Súčasne odvolací súd opätovne pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí právo strany sporu

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy súd
hodnotí všetky skutočnosti majúce vplyv
pre rozhodnutie, pretože v tomto type sporu je náležitý aj subjektívny postoj, pociťovanie a prežívanie
osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté. V posudzovanom prípade odvolací súd dospel

k záveru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkazy, a to jednak skutočnosti tvrdené vo výpovedi
žalobkyne ako aj vo výpovedi svedka – manžela žalobkyne F. A.. Veď kto iný ako samotná fyzická
osoba či jej najbližší príbuzní môžu reálne a hodnoverne vypovedať o tom, čo žalobkyňa po zverejnení
príspevku žalovanej prežívala. Argumentácia žalovanej o tom, že žalobkyňa, ktorá vykonáva funkciu
sudkyne, by v konaní verejne klamala a rovnako jej manžel nevypovedá pravdu, je absurdná. Hoci

žalovaná vo svojom odvolaní uvádza, že v rámci svojej výpovede uvádzala skutočnosti a aj v písomných
vyjadreniach od začiatku spochybňovala tvrdenia žalobkyne, tieto svoje námietky bližšie žiadnym
spôsobom nešpecifikovala. Aj výpoveď manžela žalobkyne F. A. v pozícii svedka, ktorý prezentoval, čo
v súvislosti s predmetom sporu vnímal svojimi zmyslami, rozporovala len v tom smere, že menovaný
našiel príspevok, ktorý poškodil dobrú povesť jeho manželky, ale už ospravedlnenie nie. Jedná sa

pritom o jednu vetu vytrhnutú z kontextu, ktorá nemôže mať vplyv na závery súdu prvej inštancie
v prejednávanej veci.
70. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa konajúcemu súdu podrobne opísala svoje
prežívanie v súvislosti s predmetným konaním žalovanej v osobnom, súkromnom i pracovnom živote a
stav, ktorý to spôsobilo. Konanie žalovanej sa dotklo

i najbližších príbuzných žalobkyne, ktorí boli taktiež s touto situáciou konfrontovaní a oslovení mnohými
ľuďmi, ktorí sa o komentári žalovanej dozvedeli, čo tiež negatívnym spôsobom ovplyvnilo jej prežívanie
tejto udalosti. F. A., kde žalobkyňa žije
a pracuje, je malé okresné mesto, kde nie je taká anonymita ako vo veľkých mestách, mnohí ju síce
osobne nepoznajú, ale vedia, kto je, kde pôsobí a nepravdivým informáciám zverejneným žalovanou

v jej príspevku môžu uveriť. Obdobne i na pracovisku sa žalobkyňu niekoľkí ľudia oslovili v súvislosti
s komentárom žalovanej, čo jej spôsobilo značné nepríjemnosti. Žalobkyňa popísala svoje obavy aj
v pracovnom živote, kedy vždy pri vstupe niekoho do pojednávacej miestnosti si na tento komentár
spomenie a cíti sa veľmi zle pri predstave, že si ho mohol tento človek prečítať a nepravdivémukomentáruuveriť.Tietotvrdeniažalobkynežalovanávštádiuprvoinštančnéhokonaniaúčinnenepoprela
a začala ich spochybňovať až v štádiu odvolacieho konania.

71. Ako už bolo uvedené vyššie, v prípade komentára žalovanej nejde o hodnotiaci úsudok a ani o kritiku,
pretože skutočnosti v ňom obsiahnuté, týkajúce sa osoby žalobkyne, sa nezakladajú na pravde, čo
potvrdila i samotná žalovaná vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 07.02.2022.
Žalovaná zverejnila na sociálnej sieti o žalobkyni nepravdivú informáciu, že ju otec maloletého dieťaťa
podplatil, že sa riadi podplácaním (z čoho vyplýva, že sudkyňa zobrala úplatok), t. j. žalovaná

žalobkyňu verejne
na sociálnej sieti obvinila zo spáchania trestného činu. Takéto konanie nie je možné v spoločnosti
tolerovať. Súčasne na pojednávaní dňa 07.02.2022 žalovaná výslovne uviedla, že žalobkyňa sa jej nikdy
nevyhrážala, čím sama poprela čestné prehlásenia D. F., A. H., ktoré pripojila do spisu.

72. Pokiaľ žalovaná poukazovala na argumentáciu Krajského súdu v Bratislave v rozsudku

sp. zn. 2Co/891/2014 zo dňa 28.02.2018, táto je v súdenom spore nenáležitá, pretože v uvedenom
rozhodnutí nešlo o obdobnú vec a ani o skutkovo totožnú vec. V označenom rozhodnutí odvolací súd
konštatuje, že hodnotiace úsudky mali špekulatívny charakter, čo však nie je prípad súdeného sporu,
keďže v aktuálne prejednávanom spore žalovaná obvinila žalobkyňu z protiprávneho konania (trestného
činu), t. j. uviedla o žalobkyni nepravdivú informáciu. Neobstojí ani odkaz žalovanej na rozsudok

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/63/2021 zo dňa 22.12.2021. Žalobkyňa totiž nevyjadrovala
svoj subjektívny názor a jej komentár nemal charakter hodnotiaceho úsudku. Za hodnotiaci úsudok je
možné totiž považovať len prípad, že by žalovaná vo svojom prejave, ktorý má byť zásahom do ochrany
osobnosti, hovorila pravdivé skutočnosti. Pokiaľ ďalej žalovaná poukázala na rozsudok Okresného súdu
Bratislava V sp. zn. 56C/64/2017 zo dňa 13.12.2021, v ktorom súd uviedol, že nie každý hodnotiaci

úsudok bez pravdivého skutkového základu predstavuje neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti, opätovne účelovo prehliada, že v posudzovanom prípade žalovaná vo svojom komentári
uviedla nepravdivé skutočnosti a obvinila sudkyňu (žalobkyňu) z úplatnosti, že otec ju podplatil, že sa
riadi podplácaním, pričom bolo preukázané, že tento zásah zo strany žalovanej narušil osobnostnú sféru
žalobkyne a dosiahol takú intenzitu, ktorú nemožno akceptovať a tolerovať. Takéto obvinenie zároveň

presahuje prípustnú mieru kritiky sudcu. Okrem toho odvolací súd uvádza, že s poukazom na ust. § 193
CSP nie je ani jedným z označených rozhodnutí pri rozhodovaní tohto sporu viazaný.

73. Žiada sa dodať, že Meta, predtým Facebook, patrí pritom k najpopulárnejším sociálnym sieťam. Má
približne 3 milióny používateľov a umožňuje používateľom spájať sa, komunikovať a zdieľať rôzne formy

obsahu, ako sú texty, fotografie a videá. Odvolací súd nepopiera, že Facebook je populárna sociálna sieť
primárneprostriedkomsociálnejkomunikácieanieprostriedkompravidelnéhoinformovaniaspoločnosti,
a preto ho nemožno považovať za hromadný informačný prostriedok, čo konštatoval aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v rozhodnutiach Pl.ÚS 25/2015, Pl.ÚS 42/2011 a Pl.ÚS 33/2014. Napriek tomu
však nemožno vplyv tejto sociálnej komunikácie na spoločnosť i jednotlivých jej členov bagatelizovať

a tvrdiť, že prostredníctvom tejto sociálnej siete nemôže dôjsť k takému zásahu do práva na ochranu
osobnosti, ako napríklad zverejnením príspevku v televíznom spravodajstve. Právne naopak, jej vplyv
neustále stúpa a táto sa aktuálne stala aj vplyvným nástrojom politického boja, o čom sa presviedčame
takmer dennodenne. Neobstoja ani tvrdenia žalovanej, že všetky zdieľania jej komentára boli vykonané
iba priateľmi používateľa profilu I. J. a len jedno zdieľanie bolo vykonané v rámci nejakej skupiny.

Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplýva, že I. J. ho mala zdieľať v skupine F. L. – C.
A., ktorá má v súčasnosti 8800 členov, ktorá podľa síce v roku 2018 mohla mať menšiu základňu, ale
tento príspevok bol šírený aj napríklad v ďalšej skupine F. A. – C. A. O. P.. Okrem tohto nie každý, kto
si príspevky a komentáre k nim na Facebooku prečíta, na ne i reaguje. Bežne sa s touto komunikáciou
prostredníctvomznámychapríbuznýchregistrovanýchnatejtosociálnejsietioboznamujúiďalšieosoby.

74. Argumentácia žalovanej o nízkej miere šírenia jej príspevku (komentára) vzhľadom na jeho
šírenie sociálnou sieťou je preto bez akejkoľvek právnej relevancie. Žalobkyňa totiž v priebehu konania
jednoznačne preukázala, že príspevok I. J. s komentárom žalovanej bol prístupný širokej verejnosti,
tento bol množstvom ľudí zdieľaný aj v rôznych skupinách F., pričom tento príspevok bolo možné vidieť
osobami v týchto skupinách ako aj ďalšími osobami, ktoré si cez účastníkov týchto osôb mohli komentár

vzhliadnuť.

75. Pokiaľ ide o namietanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd poukazuje na
argumentáciu Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 1586/09: „Ľudská dôstojnosťpredstavuje najvyššiu hodnotu stojacu v základe celého slovenského právneho poriadku. Tým sa ľudská
dôstojnosť stáva objektívne ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky
usporiadaným základným právam (klasickým a politickým) ako hodnota nadradená. Pod zorným uhlom

vyššie uvedeného je tak akýkoľvek zásah alebo zníženie ľudskej dôstojnosti skutočne nevyhnutne
vnímať ako zásah veľmi závažný, a teda aj ťažko reparovateľný, lebo ľudská dôstojnosť je hodnotou
horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami, je úplne
nenahraditeľná iným statkom, tým menej je potom hodnotou kvantifikovateľnou či vyčísliteľnou
v peniazoch. Primerané zadosťučinenie je jednou z občianskoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať

rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho konania,
a byť tak nástrojom špeciálnej aj generálnej prevencie, čo vyžaduje, aby sa jednalo o sankciu patrične
dôraznú a dostačujúcu (primeranú) aj z tohto hľadiska. Rozhodnutie súdu musí byť preventívne
optimalizovanémedzisatisfakčnýmasankčnýmpôsobenímprimeranéhozadosťučinenia,medziktorými
existuje vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú), ako aj vzťah konkurencie (v tom
smere, že výška náhrady nesmie byť iba exemplárnou civilnou sankciou, t. j. fakticky bezdôvodným

obohatením osoby dotknutej neoprávneným zásahom). Ak by bolo zadosťučinenie zakaždým či
prevažne len nízke bez ohľadu na okolnosti, mohlo by to viesť k objektívne nežiadúcej myšlienke, že sa
zásahy môžu pôvodcovi vyplatiť, najmä ak nimi docielil svoj priamy alebo nepriamy prospech. Náhrada
nemajetkovej ujmy neplní iba funkciu satisfakčnú, pretože ak sa hodnotí pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy aj otázka zavinenia a ak má rozhodnutie súdu čo do výšky peňažného odškodnenia

účinne prispievať k zníženiu, resp. k eliminácii nežiaducej ujmy na osobnosti fyzických osôb, musí nutne
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť práve aj spomínanú preventívnu sankčnú funkciu.“

76. S prihliadnutím na uvedenú argumentáciu Ústavného súdu SR obranu žalovanej vo
vzťahu k výške priznaného peňažného zadosťučinenia odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie

vyhodnotil ako účelovú. Žalovaná v odvolaní dokonca namieta aj fakt, že jediným
kritériom na zníženie požadovanej peňažnej náhrady boli jej sociálne pomery, čo však bolo dôvodom
pre čiastočné zamietnutie žaloby, proti ktorému žalobkyňa, odvolanie nepodala. Žalovaná si je teda
nepochybne vedomá toho, že sa jedná o časť rozhodnutia vydaného v jej prospech, v dôsledku čoho
nie je subjektom oprávneným na jeho podanie (§ 359 CSP).

77. Neobstojí ani námietka odvolateľky o porušení jej práva na spravodlivý proces z dôvodu absencie
postupu súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP, následkom čoho bolo vydanie prekvapivého
rozsudku, znemožnenie realizácie jej procesných práv a uplatnenia všetkých prostriedkov procesnej
obrany.

78. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že Civilný sporový poriadok v ustanovení § 181
ods. 2 CSP v podstatných rysoch prevzal úpravu v priebehu pojednávania po prednesoch strán podľa
§ 118 ods. 2 O.s.p. Podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná

a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak
tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Ak samosudca však toto ustanovenie nedodrží,
nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných
práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym
spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,

navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, práve na záver pojednávania zhrnúť svoje
návrhy a podobne. Ustanovenie § 181 ods. 2 CSP upravuje iba povinnosti konajúceho súdu pri vedení
pojednávania. Z povahy tejto procesnej povinnosti je však zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“)
jej prípadného nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého v zmysle §
220 ods. 2 CSP je povinný uviesť, čoho sa žalobca domáha, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy

označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Náprava prípadného nesprávneho postupu

prvoinštančnéhosúduvtomtosmerejedanátiežmožnosťoupodaniaodvolaniaakoriadnehoopravného
prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil (k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 17/2017 zo dňa 22.02.2017).79. Cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú
podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať
rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali

zbytočnédôkazy,ktorésúdnepovažujezadôležitéanevenovalasapozornosťbezdôvodnýmskutkovým
tvrdeniam,ktorésúpodľanázorusúdubuďnespornéaleboprávnebezvýznamné.Porušenieuvedeného
ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Z judikatúry Ústavného súdu
SR (IV.ÚS 16/2012 z 12. januára 2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci
postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p., (teraz § 181 ods. 2 CSP – poznámka odvolacieho súdu) vyjadrí svoj

definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (k tomu porovnaj aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 3/2016 z 22. marca 2017 a sp. zn. 5Cdo
211/2013 z 13. mája 2014).

80. Pokiaľ odvolateľka namietala nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku II. o trovách
konania,vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenaargumentáciuÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky

a v náleze č. III.ÚS 475/2018 zo 4. februára 2021: „Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že každá
právna norma má svoj účel a zmysel, ktorého rekonštrukcia je vždy spätá s celou radou neistôt. Zmysel
a účel možno nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o vôli a zámeroch
zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa.
81. Z príslušnej časti dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že súd môže „priznať

náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v
požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada
nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti – určenie, že bola porušená zásada rovnakého
zaobchádzania, a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.“.

82. Z citovanej časti dôvodovej správy vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy nebola snaha
zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne
vyjadreného v § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“), ako to explikoval krajský súd v napadnutom rozhodnutí
v podobe jeho kategorického vylúčenia. V tejto súvislosti je však relevantné jednak to, že dôvodová

správa nezodpovedá výslovnému zneniu § 255 CSP, a jednak to, že ani samotná dôvodová
správa nepočíta s povinnosťou všeobecného súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania v
sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy za akýchkoľvek okolností postupovať spôsobom, aký navrhuje
sťažovateľ (obdobne IV. ÚS 652/2018).
83. Z už citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku vyplýva, že kritériom na

priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u
žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci vo všeobecnosti závisí od vzťahu meritórneho
rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Z dispozície
citovaného § 255 ods. 2 CSP ďalej vyplýva, že čiastočný úspech vo veci sa môže v rozhodnutí o trovách
konania prejaviť dvoma spôsobmi, a to tak, že súd (i) náhradu trov konania pomerne rozdelí alebo (ii)

náhradu trov konania neprizná žiadnej zo strán. Pravidlo vyplývajúce z § 142 ods. 3 O.s.p. (náhradu
trov konania v plnom rozsahu môže súd priznať tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej
časti, alebo v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu) nie je súčasťou normatívneho textu vyplývajúceho z § 255 CSP. Vo vzťahu k pravidlu
vyplývajúcemu z § 142 ods. 3 O.s.p. je potrebné uviesť, že toto pravidlo predstavovalo výnimku

zo zásady pre rozhodovanie o náhrade trov konania pri čiastočnom úspechu vo veci (§ 142
ods. 2 O.s.p.). Aplikácia označenej výnimky (plná náhrada trov konania) však ani za účinnosti právnej
úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku neprichádzala do úvahy vždy, ale iba v prípade, ak
sa neúspech prejavil iba vo výške plnenia za predpokladu, že účastník konania na začiatku sporu túto
výšku plnenia presne nepoznal a ani presne poznať nemohol (IV. ÚS 652/2018).

84. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v
Občianskeho súdneho poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom
sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej
úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142
ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v §

142 ods. 2 O.s.p. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná
(a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje
každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v
konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckéhoposudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (I.
ÚS 56/2017).
85. Z publikácie Civilný sporový poriadok od autorov Števčeka, Ficovej, Baricovej, Mesiarkinovej,

Bajánkovej, Tomašoviča a kol. vydanej v nakladateľstve C. H. Beck v roku 2016 zo strán 926 a 927
vyplýva: «Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré
sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p. (k tomu napr. nález Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová
právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§

255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo
veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Nepatrný
neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane
neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj
na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo
od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola

priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad
pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla
vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však
celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby

svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález
Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva
bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka
posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá

napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt,
že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje.
86. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, predovšetkým poukazujúc na znenie príslušnej časti dôvodovej
správy k Civilnému sporovému poriadku a na závery uvedené v citovaných rozhodnutiach ústavného
súdu (I. ÚS 56/2017, IV. ÚS 652/2018) a v publikovanej odbornej literatúre možno konštatovať, že vec

sťažovateľa je prípadom, keď výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu,
a teda prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami
na rozhodovanie o trovách konania. Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy
Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p.“ Rovnaký právny názor

vyplýva i z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít uvedených v bode 48. tohto rozhodnutia, z ktorých
vychádzal i odvolací súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania

87. Odvolací súd preto vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej v merite veci, ako aj vo
vzťahu k trovám konania ako nedôvodné a pri súčasnom nezistení nedostatkov v postupe súdu prvej

inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), krajský súd rozsudok
okresného súdu (v spojení s dopĺňacím rozsudkom) vo výrokoch I. a II. podľa ust. § 387
CSP ako vecne správny potvrdil.

88.Vozvyšnejčastinenapadnutejodvolaním,t.j.vovýrokuIII.,zostalrozsudokokresnéhosúduvspojení

s dopĺňacím rozsudkom nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

89. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na ich
náhradu v rozsahu 100 %, pretože žalovaná nebola v tomto štádiu konania úspešná. O výške náhrady

trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

90. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane
pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).