Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 29, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/129/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118201519
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1118201519.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.

RomanaMajerskéhoaMgr.DanielyDrnákovejvsporežalobcu:Y..G.V.,B..XX.XX.XXXX,P.V.XXX/XX,
X., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.
k. 8C/2/2018-89, zo dňa 17.3.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal nárok na
náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo 16.1.2018 domáhal zaplatenia
645,92euranatomskutkovomzáklade,žeOkresnýsúdBratislavaII(ďalejlen„okresnýsúd“)13.11.2013
a 29.4.2014 poveril súdnu exekútorku JUDr. Máriu Popikovú vykonaním dvoch exekúcií v prospech
oprávneného - Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., IČO: 35 937 874 (ďalej len „VšZP, a. s.“) proti
žalobcovi ako povinnému, a to pohľadávok vo výške 204,96 eura a 200,08 eura s príslušenstvom.
Exekučnými titulmi boli výkazy nedoplatkov č. 1343463613 z 9.4.2013, č. 1365140913 z 9.9.2013,

pričom konania boli na okresnom súde vedené pod sp. zn. 55Er/7162/2013 a 57Er/2070/2014 a u
súdnehoexekútorapodsp.zn.EX948/2013aEX457/2014.Ozačatíexekúciíbolžalobcaupovedomený
upovedomeniamiz29.11.2013a1.7.2014,ktorémubolidoručené15.1.2014a5.9.2014.Vočiexekúciám
vzniesol námietky, ktoré okresný súd uzneseniami z 2.4.2014 a 22.5.2015 zamietol. Napokon ale na
základe návrhov z 12.5.2014 a 15.5.2015 okresný súd exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z. z.“)

uznesením zo 16.07.2014, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
z 3.5.2016, sp. zn. 21CoE/5/2016, a uznesením okresného súdu z 22.12.2016, zastavil. Voči žalobcovi
tak bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn. 55Er/7162/2013 od 13.11.2013 do 8.6.2016 a pod
sp. zn. 57Er/2070/2014 od 29.4.2014 do 4.2.2017. Okresný súd Bratislava V ako jeho zamestnávateľ
vykonal na základe príkazu na začatie exekúcie zrážky zo mzdy za mesiac 7/2014 v sume 136,13
eura, za 8/2014 v sume 144,36 eura a za 9/2014 v sume 64,59 eura, t. j. celkovo 345,08 eura, ktorá
suma mu bola vrátená 7.3.2017. Ďalej žalobca uviedol, že vydanie poverenia nie je rozhodnutím súdu

(a contrario zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, pozn.) a jeho predpokladom je exekučný titul.
Zákon v prejednávanom prípade zveruje vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti priamo
oprávnenému, avšak exekútor ani exekučný súd touto doložkou nie sú bezvýhradne viazaní [nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 9.12.2009, sp. zn. I. ÚS 203/2009,pozn.]. Okresný súd neskúmal doložku vykonateľnosti, ktorou boli exekučné tituly opatrené, v dôsledku
čoho bez splnenia podmienok podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. poveril exekútora vykonaním
exekúcie. Je si vedomý, že ku „skutočnému pochybeniu“ došlo na strane oprávneného, avšak k reálnej

škode došlo až nesprávnym úradným postupom súdu. Osobitne dal do pozornosti, že okresný súd
opakovane zamietol jeho námietky proti vykonaniu exekúcií, resp. pôvodne zamietol aj jeho návrhy na
ich zastavenie, resp. odklad. Majetková škoda mu vznikla zadržaním finančných prostriedkov zo strany
zamestnávateľa, a to v sume 345,08 eura, hoci výplatný termín mal vždy k 10. dňu v mesiaci. Náhradu
škody si uplatňuje ako kapitalizovaný úrok z omeškania; ak sadzba úrokov bola 5,15 % od 11.6.2014

do 9.9.2014 a 5,05 % od 10.9.2014 do 31.12.2014, potom úrok z omeškania vo výške 5,15 % zo sumy
136,13 eur od 10.7.2014 do 7.3.2017 predstavuje 18,65 eura, úrok z omeškania vo výške 5,15 % zo
sumy 144,36 eur od 10.8.2014 do 7.3.2017 predstavuje 19,15 eura a úrok z omeškania vo výške 5,05 %
zo sumy 64,59 eura od 10.9.2014 do 7.3.2017 predstavuje 8,12 eur, t. j. spolu 45,92 eura. Nemajetková
ujma mu vznikla nezákonným výkonom exekučných konaní, ktoré boli proti nemu vedené od 13.11.2013
do 4.2.2017, t. j. 3 roky, 3 mesiace a 24 dní. Počas tohto obdobia nemohol požiadať o úver, resp. o jeho

refinancovanie, a to navyše v čase, keď ceny hypoték boli historicky najnižšie, nemohol predať motorové
vozidlo (po hanbe, ktorú zažil na dopravnom inšpektoráte musel požiadať o jeho odblokovanie, pozn.) a
so zamestnávateľom musel tieto veci riešiť. Exekúcia u neho vytvárala obraz nezodpovedného človeka,
ktorýsineplnísvojezáväzky,pričompočasexekúciebolsústavnevnapätí,čiexekútornepodstúpiďalšie
kroky a ďalej tak nezasiahne do jeho integrity. Napriek tomu, že sa bránil a v konečnom dôsledku bol

úspešný (momentálne prebieha konanie na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pozn.)
skutočnosť, že voči nemu bola vedená exekúcia musí sedem rokov uvádzať v bezpečnostnej previerke,
príp. pred inými inštitúciami. Je neprijateľné, aby takýmto spôsobom a po tak dlhú dobu bolo zasahované
dojehoosobnostnýchpráv,apretolensamotnékonštatovanieporušeniaprávnepredstavujedostatočné
zadosťučinenie. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z rozhodovacej praxe súdov, prihliadol

na svoju osobu (ktorá pracuje v justícii a má v nej ambície, pozn.), na prostredie, v ktorom sa pohybuje
(členovia rodiny sú vysokoškolsky vzdelaní, viacero pedagógov, pozn.) a na závažnosť vzniknutej ujmy
v rovine materiálnej i nemateriálnej. Na základe týchto skutočností požiadal o úhradu 300 eur za každú
exekúciu, čo pri celkovej sume 600 eur a dĺžke exekúcie 1179 dní predstavuje 0,51 eura denne.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
konštatoval, že v súdenej veci nebola daná už prvá podmienka uplatňovaného nároku - podmienka
nesprávneho úradného postupu. Nesúhlasil so záverom žalobcu, podľa ktorého okresný súd pochybil
už tým, keď vydal poverenia na výkon exekúcií, hoci - ako sa neskôr ukázalo, výkazy nedoplatkov
neboli povinnému doručené. V tomto smere súd prvej inštancie upozornil, že žalobca netvrdil, že by

výkazy neboli opatrené doložkou vykonateľnosti (naopak, výslovne potvrdil, že predmetné doložky boli
ich súčasťou, pozn.) a neuvádzal ani žiadne iné okolnosti, ktoré by mali akokoľvek nasvedčovať, že vo
veci konajúcemu súdu už v čase doručenia žiadostí o vydanie poverení mohli byť známe skutočnosti
ohľadne doručovania výkazov (R 46/2012). Žalobca v podstate celú svoju žalobu založil na tom, že
exekučný súd nebol doložkou vykonateľnosti vydanou oprávneným viazaný a mohol aj sám vykonať

úkony smerujúce k prevereniu predložených exekučných titulov. To je síce pravdou, avšak účelom tejto
fázy exekučného konania nie je definitívne vyriešenie otázky prípustnosti núteného výkonu rozhodnutia.
Doručeným poverením sa exekúcia iba začína a v jej priebehu je vytvorený procesný priestor, aby
absentujúce formálne/materiálne náležitosti exekučného titulu povinný namietal. Konkrétne, povinný má
možnosť v zmysle § 50 zákona č. 233/1995 Z. z. podať námietky proti exekúcii pre jej neprípustnosť,

resp. kedykoľvek v priebehu konania môže požiadať o jej zastavenie, ako sa to koniec koncov podarilo
aj žalobcovi z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z.. Tomu potom zodpovedá
aj procesná úprava vydávania poverení, ktorá exekučnému súdu ukladá vydať poverenie do 15 dní od
doručenia žiadosti [ktorú lehotu netreba dodržať len v prípadoch stanovených v § 41 ods. 2 písm. c) a d)
zákona č. 233/1995 Z. z., resp. v prípade zamietnutia žiadosti, pozn.]; je pritom iluzórne predpokladať,

že exekučný súd môže v tak krátkej lehote okrem náležitostí priamo zistiteľných zo žiadosti, návrhu a
exekučného titulu preverovať aj ďalšie okolnosti, vyžadujúce si vyjadrenia iných orgánov.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak by aj pripustil výklad žalobcu, podľa ktorého k nesprávnemu
úradnému postupu súdu došlo už tým, že poverenia na výkon exekúcií vydal, hoci ich potom dodatočne

zastavil (nakoľko výkazy nedoplatkov neboli vykonateľné, pozn.), potom by musel pripustiť, že súdy sa
nesprávneho úradného postupu dopúšťajú vo všetkých prípadoch, kde dodatočne dôjde k zastaveniu
exekučného konania (z dôvodov, ktoré existovali pred vydaním poverenia, pozn.). Pokiaľ žalobca
poukazoval na nález ústavného súdu z 19.5.2009, sp. zn. I. ÚS 203/09 (Zb. ÚS 81/2009), podľa ktoréhoexekútor ani exekučný súd nie sú bezvýhradne viazaní doložkou vykonateľnosti, ktorou sú opatrené
rozhodnutia iných orgánov, a posudzujú otázku vykonateľnosti takýchto rozhodnutí samostatne, ústavný
súd poukazoval práve na tie zákonné ustanovenia, ktoré upravovali postup exekučného súdu po podaní

námietok, resp. návrhu na zastavenie exekúcie (§ 51 a § 59 zákona č. 233/1995 Z. z., pozn.). Inými
slovami povedané, ústavný súd v označenom náleze neuviedol nič iné len to, že v prípade námietok/
návrhu na zastavenie exekúcie je exekučný súd oprávnený obrátiť sa na orgán, ktorý rozhodnutie
doložkou vykonateľnosti opatril (tento postup ale žalobca nespochybnil, pozn.). Z uvedeného, ale a
contrario nemožno vyvodiť, že ak tak exekučný súd v štádiu pred vydaním poverenia ex offo neučiní,

postupuje nezákonne.

4. I keby pripustil, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo (čo vzhľadom na vyššie uvedené
nepripúšťa,pozn.),nepovažovalzapreukázané,žebyžalobcovivjehomateriálnejsférebolaspôsobená
ujma. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s výpočtom ušlého zisku, ktorý si žalobca uplatnil v žalobe a
ktorý odôvodnil výškou úrokov z omeškania za obdobie nezákonného zadržania jeho príjmu v dôsledku

vedenej exekúcie (5,15 % p. a. zo 136,13 eura od 10.7.2014 do 7.3.2017, 5,15 % p. a. zo 144,36
eura od 10.8.2014 do 7.3.2017 a 5,05 % zo 64,59 eura od 10.9.2014 do 7.3.2017, t. j. 45,92 eura
pozn.). Bez ohľadu na aritmetické pochybenie (dohromady by malo ísť o 45,89 eura, pozn.), úroky z
omeškania majú sankčný charakter a ich účelom je nútiť účastníkov záväzkových vzťahov k riadnemu a
včasnému plneniu. Ich výška tak nezodpovedá štandardným trhovým podmienkam, za akých dochádza

k zhodnocovaniu finančných prostriedkov uložených vo finančných inštitúciách (§ 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, pozn.). Pokiaľ žalobca v replike svoj nárok
na ušlý zisk modifikoval, keď ho začal odvodzovať od úrokových sadzieb na bežných účtoch, resp. od
inflácie, považoval za potrebné uviesť, že hoci takto určenú výšku skutočnej škody/ušlého zisku by súd
prvej inštancie považoval za akceptovateľnú (v prípade uloženia finančných prostriedkov na bežnom/

vkladovom účte tieto mohli byť zhodnotené a naopak, ich protiprávnym zadržaním mohlo dôjsť ku
škode kvôli inflácii, pozn.), žalobca žiadne dokazovanie v tomto smere nenavrhol. Inak povedané, keďže
žalobca nenavrhol dôkazy, ktorými by bolo možné preukázať, o koľko by sa jeho majetok rozmnožil
(alebo aspoň nezmenšil, pozn.), ak by k zadržaniu časti jeho príjmu nedošlo, vyčíslenú výšku škody
nemal súd prvej inštancie za preukázanú (rozsudok krajského súdu z 31.3.2020, sp. zn. 14Co/241/2017,

pozn.).

5. K nemajetkovej ujme vo výške 600 eur uviedol, že k jej priznaniu môže podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. dôjsť len za predpokladu, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením. I keby teda žalobca preukázal, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo, musí

zároveň preukázať, že konanie pričítateľné štátu natoľko citeľne zasiahlo do jeho osobnostných práv, že
lenkonštatovanieporušenieprávanepredstavujedostatočnézadosťučinenie.Totožalobcanepreukázal.
V konaní nepredložil dôkaz, ktorým by verifikoval (žalovanou spochybnené, pozn.) tvrdenia o tom,
ako na neho nezákonne vedené exekúcie doliehali. Žalobca nepreukázal, že by bol v očiach iných
vnímaný ako nezodpovedný človek, ktorý si neplní svoje záväzky, alebo že by v rozhodnom období

požiadal banku o úver (o jeho refinancovanie, pozn.), že by v danom čase chcel predať svoje motorové
vozidlo, alebo že by tieto skutočnosti bol povinný udávať v bezpečnostnej previerke, príp. pred inými
žalobcom nespresnenými inštitúciami (rozsudok krajského súdu z 19.12.2017, sp. zn. 8Co/650/2014 a z
30.12.2021, sp. zn. 9Co/69/2020, pozn.). Súd prvej inštancie pritom nespochybňoval, že exekúcie mohli
u žalobcu spôsobovať pocity diskomfortu, na druhej strane, to aké konkrétne pocity žalobca mal, čo

konkrétneprežíval,nepreukázal,atoanipostupompodľa§195nasl.C.s.p.(žiadnenávrhynavypočutie
svedkov, listinné dôkazy a pod.). Pokiaľ žalobca apeloval na to, že už vedenie súdneho konania je pre
jeho účastníka stresujúce, toto hodnotenie nemožno zovšeobecňovať, a to zvlášť u osôb, ktoré v justícii
pracujú, a u ktorých tak možno predpokladať, že s ním (s vedením súdneho/exekučného konania, pozn.)
majú profesionálny kontakt.

6. Napokon súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nemal za preukázanú ani príčinnú súvislosť
medzi údajne nesprávnym úradným postupom a vznikom škody/nemajetkovej ujmy. A hoci podľa
rozhodovacej praxe, nesprávny úradný postup štátu nemusí predstavovať jedinú príčinu nepriaznivého
následku, musí ale ísť o príčinu podstatnú. Tak tomu v posudzovanom prípade nebolo. Sám žalobca

v žalobe potvrdil, že „si je vedomý, že ku skutočnému pochybeniu došlo na strane oprávneného“; to,
že exekučný súd vydal poverenia na výkon exekúcií na veci nič nemení. Nebyť nesprávneho postupu
VšZP, a.s. pri doručovaní výkazov nedoplatkov, k začatiu exekučných konaní a následným exekúciám
by nikdy nedošlo. A naopak, samotným vydaním poverení žalobcom popisovaná škoda/nemajetkováujma nemohla byť spôsobená. Prevažná časť okolností, na ktoré žalobca poukázal a ktoré mu mali
spôsobiť ne/materiálnu ujmu sa vzťahuje skôr k dĺžke exekučných konaní (ktoré mali byť vedené 3 roky,
3 mesiace a 24 dní, pozn.) a ktoré od poverení, ktorými sa exekúcia len začína, priamo nezávisia. Inými

slovami to, že okresný súd vydal poverenia na výkon exekúcií ešte nijako nepredznamenalo ich dĺžku
a s tým spojené dopady na majetkové a osobnostné práva žalobcu. Na základe týchto skutočností súd
prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná žiadna z troch zákonných podmienok
pre priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého
dôvodu žalobu v celom rozsahu podľa § 44 ods. 2, zákona č. 233/1995 Z. z. § 9 ods. 1 veta prvá, § 9

ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. zamietol.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 257 C. s. p. a Čl. 17 Základných princípov
C. s. p. tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. K tomuto postupu ho viedlo
vyjadrenie žalovanej (inak plne procesne úspešnej, pozn.), ktorá o náhradu trov konania nepožiadala a
uviedla, že jej ani žiadne nevznikli. V tejto situácii nepovažoval súd prvej inštancie za hospodárne, aby

najprv rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 % a následne by vyšší súdny úradník v intenciách § 262 ods. 2 C. s. p. vydal
uznesenie, podľa ktorého by výška trov bola nulová.

8. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. a žiadal napadnutý

rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania
(§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil kumulatívne
splnenie podmienok pre vznik nároku na náhradu škody. Predmetom konania je postup súdu (ktorý sa
prejavil vo vydaní poverenia na exekúcie), avšak tento súd prvej inštancie nepovažoval za nesprávny.

Mal za to, že úvahy súdu prvej inštancie (odseky 15 a 16 rozsudku) smerujú k formálnemu výkladu
postupu súdu a materiálnou stránkou veci sa súd prvej inštancie opomenul zaoberať. Uviedol, že
vykonateľnosť rozhodnutia je vlastnosť rozhodnutia spočívajúca v jeho vynútiteľnosti. Je to právna
skutočnosť, na ktorú nemá vplyv jeho formálne označenie doložkou vykonateľnosti, ale táto skutočnosť
nastáva priamo zo zákona a doložka plní len deklaratómu funkciu pre budúce použitie predmetného

rozhodnutia. Vyznačením doložky vykonateľnosti sa rozhodnutie nestáva vykonateľným. V predmetnej
veci bol exekučný súd v zmysle Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR limitovaný § 41, resp. § 44 Exekučného poriadku
v pôvodnom znení (ďalej len „Ex. por.“). Nakoľko súd nedisponoval materiálne vykonateľným exekučným
titulom podľa § 41 ods. 1 Ex. por., neboli splnené podmienky § 44 ods. 2 Ex. por.. Napriek tomu poverenie
vydal, teda v zmysle § 44 Ex. por. k čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konal nesprávne, čím je založený predpoklad

nesprávneho úradného postupu. Skutočnosť, že exekučný súd konal v rozpore s § 44 Ex. por. vyplýva
z k žalobe priložených rozhodnutí, ktoré majú deklaratómy charakter. Zodpovednosť štátu v zmysle §
3 zákona č. 514/2003 Z. z. je objektívna a tejto sa štát nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2). Akékoľvek ďalšie
úvahy sú irelevantné, zákonná podmienka pre postup exekučného súdu nebola splnená, napriek čomu
exekučný súd poverenie vydal, čím založil objektívnu zodpovednosť štátu za následnú škodu, ktorá

následne z toho nesprávneho postupu vznikla, a to bez ohľadu na zavinenie. Okrajovo doplnil, že a
contrario k názoru súdu v odseku 16 rozsudku, má za to, že súdy sa nesprávneho úradného postupu
dopúšťajú vo všetkých prípadoch, kde dodatočne dôjde k zastaveniu exekučného konania z dôvodov,
ktoré existovali pred vydaním poverenia, a ktoré bránili vydaniu poverenia, a to aj za situácie, že o tom
exekučný súd nevedel, resp. nemohol vedieť.

9. Pokiaľ ide o majetkovú ujmu, táto je vyjadrená ako kapitalizová suma, analogicky k výške úrokov z
omeškania za obdobie nezákonného zadržania žalobcovho príjmu v dôsledku vedenej exekúcie (5,15
% p. a. zo 136,13 eur od 10.7.2014 do 7.3.2017, 5,15 % p. a. zo 144,36 eur od 10.8.2014 do 7.3.2017
a 5,05 % zo 64,59 eur od 10.9.2014 do 7.3.2017), t. j. 45,92 eura. Mal za nesporné, že finančné

prostriedky boli zadržané a tým mu bolo obmedzené s nimi disponovať, čo sa prejavilo vo finančnej
sfére žalobcu tak, ako bolo uvádzané. Existuje množstvo aspektov, na ktoré bolo v konaní poukazované,
s ktorými obmedzenie dispozície s financiami vplýva, ako je zníženie disponibilného zostatku na účte,
vplyv inflácie, absencia kapitálového zhodnotenia (úroky) a podobne, čo sú všetko skutočnosti, ktoré
sú súdu (a v zásade každému primerane spoločensky zorientovanému subjektu) zrejmé; čo aj vyplýva

z odseku 17 rozsudku. Skutočnosti všeobecne známe sa nedokazujú (§ 186 ods. 1 C. s. p.). Žalobca
uplatnil analogicky škodu vo výške úroku z omeškania, ktorý plní kompenzačnú funkciu (nie ako uvádza
súd prvej inštancie sankčnú, na to slúži inštitút penále), ktoré kompenzujú presne tie isté skutočnosti,t. j. škodu, ktorá vzniká veriteľovi pri omeškaní dlžníka v dôsledku nemožnosti dispozície s finančnými
prostriedkami. Paralela je úplne zrejmá, ide o kvázi paušálnu náhradu škody.

10. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, považoval za potrebné poukázať na objektívny a subjektívny
aspekt. V rámci objektívneho aspektu žalobca odvodzoval zásah do jeho práv vytvorením obrazu
nezodpovedného a ľahkovážneho človeka, ktorý si neplní svoje záväzky. Skutočnosť, že nútený výkon
rozhodnutia v očiach nezainteresovaného pozorovateľa tento obraz vytvára, resp. je spôsobilá vytvoriť,
je skutočnosť, ktorá je súdu (a v zásade každému primerane spoločensky zorientovanému subjektu)

zrejmá. Adresátom je teda každá jedna osoba, ktorá potenciálne prichádza do kontaktu so žalobcom.
Rovnako právne dôsledky, na ktoré poukazoval, vyplývajú priamo zo zákona (napr. zákon č. 215/2004
Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, prípadne zákonné obmedzenia podľa Ex. por.), a teda ako
také ich nie je potrebné dokazovať (§ 186 ods. 1 C. s. p.). V rámci subjektívneho aspektu odvodzoval
zásah do práv skutočnosťami ako sám sporný nútený výkon vnímal, ako sa tento prejavil v jeho
súkromnej sfére. Tzn. išlo o skutočnosti, ktoré sa viazali výlučne na jeho osobu, a ktoré nielen uviedol

v písomnom podaní, ale tieto uviedol aj na pojednávaní, v rámci prednesu strany. Navyše preukázal,
že v rámci verejnej evidencie boli záznamy o nútenom výkone exekúcie verejne evidované výrazne
dlhšie, ako trvalo samotné jej konanie, čím sa informácie o jeho „neschopnosti plniť si svoje záväzky“
a o jeho „nezodpovednosti“ a „ľahkovážnosti“ dostali do dispozície ešte väčšieho spektra adresátov. S
uvedenýmsúvisí,žepredmetnéinformáciesastaliajpredmetomjehoverejnéhovypočúvania,ktorébolo

live vysielané na platforme FB. V každom prípade, všetky konkrétne skutočnosti uvádzané žalobcom
(subjektívne vnímanie; obmedzenie (čo i len hypotetickej) možností ako je napr. refinancovanie/vzatie
úveru; odopretie prepisu vozidla na ODI spojené so zahanbujúcou situáciou a pod.) neboli žalovanou
popreté v súlade s § 151 ods. 2 C. s. p., preto boli v spore nesporné (§ 151 ods. 1 C. s. p.). Generálna
námietka žalovanej o nepreukázaní splnenia podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nie je účinným

popretím skutkových tvrdení protistrany. Žalobca si je vedomý, že v konaní o náhradu škody má osobitnú
dôkaznú povinnosť, čím je žalovaná vo zvýhodnenej pozícií, avšak aj táto dôkazná povinnosť musí byť
proporcionálna účelu konania. Uzavrieť, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, ktoré sú všeobecne
známe skutočnosti, keďže nenavrhol dôkazy na ich preukázanie, sa javí ako prílišný formalizmus a
popretie účelu ústavou garantovaného práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci

(čl. 46 ods. 3 ústavy SR). Zásah do nemajetkovej sféry žalobcu je úplne zrejmý, pričom vzhľadom na
ďalšie objektívne skutočnosti (napr. dĺžka konania niekoľko rokov, verejné prerokovanie exekúcií) sa
skonštatovanie porušenia práva nejaví ako dostatočné zadosťučinenie.

11. Mal za to, že kauzalita je absolútne zrejmá. Ak by súd nevydal poverenie, exekútor by voči žalobcovi

neviedolexekúcie,atedabyaninenastaližiadneúčinkyuvádzanévspore.Zodpovednýsubjekt(pasívna
vecná legitimácia) vyplýva zo zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 3 ods. 1 písm. d/ k § 4 ods. 1 písm. a/
bod 1.). Súdom uvádzané skutočnosti (bod 19. rozsudku) sa míňajú predmetu sporu. Zodpovednosť
Všeobecnej zdravotnej poisťovne ako subjektu podľa § 42 ods. 2 k § 41 ods. 2 písm. h) Ex. por. je v
tomto konaní irelevantná; táto môže slúžiť v rámci eventuálnej regresnej náhrady podľa § 21 a nasl.

zákona č. 514/2003 Z. z.. Pokiaľ ide o dĺžku konania, táto síce vplýva na mieru zásahu do majetkovej a
nemajetkovejsféryžalobcu,avšaksamaosebenepredstavujenesprávnyúradnýpostupažalobcatoani
nenamietal (a to ani len v exekučných konaniach). Práveže možno skonštatovať, že s prihliadnutím na
vtedajšiu preťaženosť exekučných súdov, tieto vo veci postupovali primerane rýchlo. Jediný rozhodujúci
faktor pre kauzalitu preto je vydanie poverenia bez toho, aby na to boli splnené podmienky, na základe

toho vedená exekúcia, a zásah do majetkovej a nemajetkovej sféry žalobcu v dôsledku tejto exekúcie.
Majetkováškodaanemajetkováujmavzniklivovýlučnejpríčinnejsúvislostistým,žeexekučnýsúdvydal
poverenia, hoc na to neboli splnené zákonné podmienky. Žalobca je v predmetnej veci obeťou výkonu
verejnej moci v rozpore so zákonom, čím mu vzniklo ústavou garantované právo na náhradu škody.

12. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že v prvom rade zotrváva na všetkých svojich doterajších
vyjadreniach v konaní, obsiahnutých vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.1.2018 a na pojednávaní
17.3.2023. Odvolanie žalobcu považovala za bezdôvodné v celom rozsahu s tým, že toto neobsahuje
žiaden relevantný odvolací dôvod, ktorý by viedol k záveru o nesprávnosti napadnutého rozsudku.
Súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku v intenciách žaloby a žalobcom (ne)navrhovaných

dôkazov, pričom sa s nárokom žalobcu vysporiadal komplexne, a tento nárok správne právne posúdil.
Súd prvej inštancie sa nedopustil žiadneho vecného ani procesného pochybenia, preto žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. K námietkam žalobcu
uviedla, že pokiaľ sa tento v odvolaní domáha akceptácie tvrdenia, že Okresný súd Bratislava II vkonaniach (sp. zn. 55Er/7162/2013 a 57Er/2070/2014, pozn. žalovanej) postupoval nesprávne, čo
podporuje tvrdeniami, že exekučný súd sa mal zaoberať materiálnou stránkou veci a pri vydaní poverení
na výkon exekúcií (vedených pod sp. zn. EX 948/2013 a EX 457/2014, pozn. žalovanej), postupoval

v rozpore s § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) uviedla, že
tieto ustanovenia svojim obsahom upravujú komparáciu správnosti, resp. existenciu rozporu žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom. Z obsahu
§ 44 ods. 2, ktorého porušenie žalobca namieta, vyplýva, že súd v časovom intervale od momentu

doručenia žiadosti/návrhu na vykonanie exekúcie v lehote 15-tich dní posudzuje jeho súlad so zákonom.
V danej veci nie je možné konštatovať porušenie akejkoľvek zákonom uloženej povinnosti súdom, čo
vyplýva aj z vykonaného dokazovania, z ktorého je zrejmé, že výkazy, ktoré boli podkladom návrhu na
vykonanie exekúcie, boli opatrené doložkou vykonateľnosti a súčasne súdu neboli známe skutočnosti
o (ne)doručovaní výkazov žalobcovi. Napokon, už z koncepcie Exekučného poriadku je zrejmé, že
v prípade pochybností o zákonnosti vedenia exekúcie boli žalobcovi dané k dispozícii inštitúty ako

návrh na zastavenie exekúcie, ktoré v konečnom dôsledku preukázateľne využil a možno konštatovať,
že pri uplatnení svojho práva bol úspešný a nie naopak. Vo vzťahu k odseku 15 a 16 odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku žalobca uviedol, že „súdy sa dopúšťajú nesprávneho úradného
postupu vždy, keď po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie neskôr dôjde k zastaveniu exekučného
konania z dôvodov, ktoré existovali pred vydaním poverenia a ktoré bránili vydaniu poverenia, a to aj

za situácie, že o tom exekučný sude nevedel, resp. nemohol vedieť.“ Napriek skutočnosti, že žalobca
pre podporu svojho tvrdenia neuvádza žiadny právny ani skutkový argument, resp. svoje tvrdenia
nepodporil ani judikatúrou v obdobných veciach, ktorá by tieto tvrdenia podporovala, argumentácii
žalobcu nie je možné prisvedčiť ani po jej podrobení správnosti vo vzťahu k Exekučnému poriadku a
v žalobe uvedenom náleze Ústavného súdu SR z 19.5.2009, sp. zn. I. ÚS 203/09 (zb. ÚS 81/2009)

a to ad. 1 z dôvodu, že podmienky pre vydanie poverenia na výkon exekúcie sú/boli upravené v §
44 Exekučného poriadku a súd bol obsahom tohto ustanovenia pri posudzovaní návrhu na výkon
exekúcie bezvýhradne viazaný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k porušeniu povinností súdu
pri vydaní poverenia na výkon exekúcie (s prihliadnutím na § 44 Exekučného poriadku) nedošlo. Ad. 2
tvrdenia žalobcu popiera samotný nález Ústavného súdu SR, ktorý mal slúžiť na podporu žalobcových

tvrdení, ale ako je už z odseku 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, žalobca obsah nálezu
aplikoval na ním uplatnený nárok a v súvislosti s postupom súdu nesprávne. Predmetom skúmania,
ktoré získalo obraz v predmetnom náleze, bol výhradne postup exekučného súdu po podaní námietok,
resp. návrhu na zastavenie exekúcie (§ 51 a § 59 Exekučného poriadku), čo zodpovedá odlišnej
časovej fáze exekučného konania ako je posudzovanie návrhu na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na

vyššie uvedené žalovaná konštatuje, že žalobca nepreukázal porušenie povinnosti exekučného súdu
pri posudzovaní súladu návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom a súčasne subjektívnym výkladom
nálezu Ústavného súdu, nijakým spôsobom nespochybnil vecnú správnosť odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozhodnutia v ním namietanej časti (najmä odseky 15 a 16).

13. K majetkovej škode žalobca uvádza škodu vyjadrenú ako kapitalizovanú sumu, k čomu argumentuje
(tak v žalobe, ako aj odvolaní, pozn. žalovanej), že ide o objektívne uplatniteľný nárok z dôvodu, že
ide o skutočnosti všeobecne známe, ktoré sa v zmysle § 186 ods. 1 C. s. p. nedokazujú. Výkladom
uvedeného ustanovenia je síce možné dospieť k záveru, že napríklad žalobcom v odvolaní tvrdené
úroky (vo forme kapitálového zhodnotenia) sú informáciou verejne dostupnou a za istých okolností by

bolo možné túto skutočnosť považovať za skutočnosť podľa § 186 ods. 1 C. s. p.. Žalobcove tvrdenia
sú však (tak ako to uviedol aj súd prvej inštancie v odseku 17 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia)
zaťažené nedostatkom dôkazu, ktorý spočíva najmä v neurčitom a nešpecifickom označení potenciálnej
kapitalizácie vkladových prostriedkov. Pre uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mala spočívať
v nezväčšení sa majetku, ktorý by sa za bežného chodu vecí preukázateľne zväčšil a príčinou mal

byť tvrdený nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava II pri vydaní poverení na vykonanie
exekúcií, je potrebné, aby žalobca konkretizoval rozdiel, o ktorý by sa potenciálne za bežného chodu
vecí mohol alebo mal zväčšiť práve jeho majetok, t. z. sumy 136,13 eura, 144,36 eura a 64,59 eura a
práve za obdobie od 10.7.2014 do 7.3.2017, pričom žalobcom uvádzané potenciálne zhodnotenie práve
percentuálnym vyjadrením rozdielu (v podobe úroku), nie je aplikované vo vzťahu s uložením uvedených

prostriedkov v konkrétnej bankovej alebo inej inštitúcii. Žalobca teda opomenul preukázať uloženie
finančných prostriedkov na konkrétnom bankovom, investičnom alebo inom účte, čo zakladá oprávnenú
pochybnosť o skutočnosti, či vôbec finančné prostriedky na akomkoľvek z uvedených účtov, uložené
skutočne aj boli ergo mali potenciál reálneho zväčšenia o žalobcom uvedenú úrokovú mieru. Vyššieuvedené svedčí nepreukázanej, t. z. pre účely konania neexistujúcej skutočnosti, od ktorej žalobca
odvodzuje svoj nárok. K žalobcom aplikovaným úrokovým sadzbám žalovaná doplňujúco uvádza, že
aj v prípade preukázania uloženia finančných prostriedkov na bankovom alebo inom účte, musí byť

imanentnou súčasťou pre účely uplatnenia nároku v režime zákona č. 514/2003 Z. z. preukázanie
škody, z čoho vyplýva, že žalobca je zaťažený povinnosťou preukázať konkrétny rozdiel (vyjadrený
absolútnym číslom alebo percentuálnym vyjadrením zo základu), ktorý predstavuje tvrdenú škodu,
ktorou mali byť postihnuté finančné prostriedky žalobcu vo výške 345,08 eura. Pre vysvetlenie žalovaná
uvádza nasledovné príklady foriem potenciálneho zhodnotenia finančných prostriedkov za obdobie

počas trvania exekúcie žalobcu: a) V zmysle vývesky Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové
sadzby komerčných bánk pre vkladové produkty za obdobie od 8/2014 do 3/2017 - vklady pre FO
splatné na požiadanie od 0,24 % p. a. do 0,04% p. a. - vklady pre FO s dohodnutou splatnosťou
do 1R od 1,02 % p. a. do 0,48% p. a. - vklady pre FO so splatnosťou dlhšou ako 2 R od 2,53 %
p. a. do 1,66 % p. a. b) Hodnota jedného podielu v komerčnom fonde AM SLSP Eurový dlhopisový
fond, o.p.f. bola ku dňu 10.7.2014 0,051485 eura a ku dňu 07.3.2017 0,053933 eura. Vyššie uvedené

konkrétne potenciálne formy zhodnocovania finančných prostriedkov žalovaná uviedla pre ilustráciu
širokej variability pri možnostiach uloženia/investovania finančných prostriedkov, z čoho vyplýva, že tak
forma uloženia, ako označenie bankovej, prípadne inej inštitúcie, sú kľúčovými faktormi pri posudzovaní
žalobcomtvrdenejškody.Právekžalovanouprezentovanejvariabilitemožnostízhodnoteniaasúčasnes
ohľadom na požiadavku vyplývajúcu z ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., je bezvýhradne nevyhnutné,

aby žalobca v konaní jednoznačne preukázal konkrétnu škodu, ktorá vznikla na ním označenom objeme
majetku, čo však (ako aj súd prvej inštancie v odseku 17 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia správne
uviedol) počas celej dĺžky konania nevykonal, vzhľadom k čomu má za to, že súd vecne správne posúdil
škodu za nepreukázanú a nárok za nedôvodný.

14. V súvislosti so žalobcom vytvorenou selekciou na objektívny a subjektívny aspekt prejavenia sa
jeho nemajetkovej ujmy, žalovaná konštatuje, že uvedené je irelevantné a podstatnou skutočnosťou
pre určenie rozsahu a závažnosti vzniknutej ujmy je preukázanie jej následkov a to v priamej príčinnej
súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z. z. v § 17 ods. 2 však
neupravuje obligatórne priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tá je výhradne fakultatívnym

prvkom, ku ktorému možno pristúpiť v prípade, ak ospravedlnenie ako forma satisfakcie je objektívne
vyhodnotená, ako nedostatočná. Napriek tomu, že uvedené platí výhradne v prípade, ak sú splnené
všetky tri podmienky vyžadované v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., k čomu v
prípade žalobcu nedošlo, nad rámec uvedených skutočností dodala, že žalobcom uvedené skutočnosti
obsiahnuté v odvolaní nemajú spôsobilosť kvalifikovať postup súdu pri posudzovaní uplatneného nároku

ako nesprávny. Súd prvej inštancie v časti posudzovania uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy správne vyhodnotil, že žalobca počas celej dĺžky konania nepredložil žiaden relevantný listinný
dôkaz ani nenavrhol výsluch svedkov, ktorí by podporili jeho tvrdenia. Súčasne tvrdenia žalobcu, že pre
preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy je postačujúce aj čo i len hypotetická možnosť spočívajúca v
obmedzení pri žiadosti o úverový produkt, prípadne jeho modifikáciu, je výhradne subjektívne vnímanie

žalobcu, s ktorým zákon za žiadnych okolností nespája vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
a to z dôvodu, ako už vyššie uvádza, že ide v tomto prípade o ujmu nepreukázanú, založenú
výhradne na tvrdeniach žalobcu bez podpory akýchkoľvek ďalších listinných dôkazov alebo výpovedí
svedkov podporujúcich tieto tvrdenia. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu o prílišnom formalizme súdu
pri posudzovaní uplatneného nároku si poukázala na skutočnosť, že koncepcia civilného sporového

procesu je založená (aj) na princípe kontradiktórnosti v zmysle Čl. 9 C. s. p., v zmysle ktorého sú sporové
strany v sporovom konaní s kontradiktórnym záujmom na výsledku sporu neodmysliteľne zaťažené
nutnosťou vyvíjať procesnú aktivitu smerujúcu k dosiahnutiu požadovaného výsledku tej-ktorej strany
sporu a priorizuje sa procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce
skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Tejto argumentácii svedčí aj

nález Ústavného súdu SR z 7.6.2016, sp. zn. III. ÚS 32/2015, podľa ktorého „podstatou kontradiktórnosti
a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje
procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o
sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania“. Tvrdenia žalobcu o prílišnom formalizme, ktorý má mať obraz v odvolaním

napadnutom rozhodnutí, odporujú platnému zneniu C. s. p. ktorého ustanoveniam procedurálna stránka
prejednania veci pred súdom podlieha a súd postupoval a následne rozhodoval správne a plne v súlade
s dotknutými ustanoveniami C. s. p..15. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenej existencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Bratislava II pri vydaní poverení na vykonanie exekúcie v konaniach sp. zn.
55Er/7162/2013 a 57Er/2070/2014 a vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy poukázala prioritne

na skutočnosť, že ani existenciu nesprávneho úradného postupu, t. z. prvú z troch podmienok v zmysle
zák. č. 514/2003 Z. z., a síce existenciu titulu pre uplatnenie nároku na náhradu škody, nemal súd prvej
inštancie za preukázanú (rovnako tak nemal za preukázaný vznik majetkovej škody, ani nemajetkovej
ujmy). Diskurz o príčinnej súvislosti preto považovala za nadbytočný a postup a rozhodnutie súdu prvej
inštancie za zákonné a vecne správne.

16. Žalobca v odvolacej replike zotrval na všetkých dôvodoch, ktoré doposiaľ v spore uviedol a plne
na ne odkázal, osobitne na odôvodnenie odvolania. Na zdôraznenie správnosti poukázal na relevantnú
judikatúru, a to k majetkovej ujme dal do pozornosti odvolaciemu súdu rozsudok Súdneho dvora (piatej
komory) zo 7. augusta 2018 v spojených veciach C-96/16 a C-94/17, v ktorom sa uvádza, že „...cieľom
úrokov z omeškania je sankcionovať nesplnenie svojej povinnosti dlžníkom splatiť úver v lehotách

stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinnosti a prípadne nahradiť
veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla z dôvodu omeškania s plnením peňažného záväzku, zatiaľ čo bežné
úroky (úroky z poskytnutého úveru) majú naopak funkciu odplaty za poskytnutie peňažnej sumy zo
strany veriteľa až do jej zaplatenia. Z týchto záverov tak vyplýva nielen záver o nároku na bežné
úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov

z omeškania.“ Predmetné závery doslovne prevzal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z
30.7.2019 sp. zn. 6Cdo/113/2018. Napriek tomu, že predmetom konania bol iný nárok a rozhodnutia sa
primárne zaoberajú inou právnou otázkou, vo svojom rozhodnutí definujú aj účel úrokov z omeškania,
ako paušalizovaná náhrada škody spôsobenej omeškaním, t. j. obmedzením veriteľa s dispozíciou.
Analogicky uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody spôsobenej nezákonným obmedzením s

dispozíciou s jeho finančnými prostriedkami, ktorú uplatňuje v paušalizovanej výške analogicky k účelu
úrokom z omeškania.

17.Odhliadnucodobjektívnychskutočností,ktorévedenieexekúciepredstavuje,aktorébolipreukázané
odkazom na príslušné právne predpisy, ktoré spájajú vznik, resp. zánik práva s vedením exekúcie voči

povinnému subjektu, rozsiahlo argumentoval difamačným účinkom nezákonného exekučného konania,
ktoré zasiahlo do jeho dôstojnosti a cti. Poukázal na analogicky použiteľné rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR (uznesenie) sp. zn. 3Cdo/l37/2008 z 18.2.2010 podľa ktorého: „Odvolací súd v prejednávanej
veci nevzal v potrebnej miere na zreteľ, že navrhovateľka v konaní kládla dôraz na zásah do jej
súkromia a súkromného životu, a že so zreteľom na to, do akej chránenej sféry (do ktorých čiastkových

osobnostných práv) bolo zasiahnuté, nebolo jej procesnou povinnosťou preukazovať, že neoprávnený
zásah odporkyne pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti.
“ Vedenie exekúcie vytvára obraz nezodpovedného a ľahkovážneho človeka, voči ktorému obrazu sa
žalobca hlboko ohradzuje, a ktorý vníma ponižujúco. Rovnaké pocity vyvoláva exekúcie u každého
bežného adresáta tejto informácie. Žalobca predložil rôzne objektívne (nesporné) skutočnosti, ktoré

majú charakter všeobecne známych skutočností (§ 186 ods. 1 C. s. p.), ako aj subjektívne vnímanie veci
- dopadu nezákonne vedenej exekúcie na jeho osobu (§ 149 C. s. p.), ktoré v konaní neboli žiadnym
spôsobom žalovanou rozporované (§ 151 ods. 1 C. s. p.). Žalobca je v predmetnej veci obeťou výkonu
verejnej moci v rozpore so zákonom, čím mu vzniklo ústavou garantované právo na náhradu škody.
Navyše, uplatňuje symbolickú náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá má de facto

zanedbateľnú výšku.

18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario

C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho v súlade s
§ 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.11.2024 (§ 219 ods. 3
C. s. p.).

19. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení
vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu
a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiužaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. založenej na úvahe súdu
prvej inštancie o nepreukázaní predpokladov potrebných pre vznik zodpovednosti štátu za nesprávny
úradný postup, najmä nepreukázanie už prvej podmienky zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu a

síce nesprávny úradný postup. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na
posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovanej prednesených na jej
obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s
§ 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe

vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku proti žalovanej,
ktoréhosažalobcadomáhaltitulomzodpovednostižalovanejzaškoduspôsobenúnesprávnymúradným
postupom.

20. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na

vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal
so všetkými právne relevantnými aspektmi predmetnej žaloby.

21. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav,
opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky

vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z
ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo
považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného práva
zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).

22. Na margo námietky žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď za nesprávny
úradný postup nepovažoval vydanie poverenia v exekučnom konaní, hoci v predmetnej veci bol
exekučný súd v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR limitovaný § 41, resp. § 44 Exekučného poriadku v
pôvodnom znení, odvolací súd pripomína, že všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno
nesprávnyúradnýpostupvymedziťtak,žeideoporušenieprávnounormouustanovenéhopredpísaného

postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s
rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho orgánu,
tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, alebo opomenutie) (R 23/2011).

23. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu vydania sporných poverení,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

24. Návrh na vykonanie exekúcie môže podať oprávnený, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu

ukladá vykonateľné rozhodnutie. Z návrhu na vykonanie exekúcie musí byť zjavné, ktorému exekútorovi
je určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný a datovaný. Okrem
toho návrh na vykonanie exekúcie musí obsahovať meno, priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne
bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve, ak je účastníkom fyzická osoba, názov alebo obchodné
meno, sídlo a identifikačné číslo, pokiaľ je pridelené, ak je účastníkom právnická osoba, a presné

označenieexekučnéhotitulu,vymedzenievymáhanéhonároku,prípadneoznačeniedôkazov,ktorýchsa
oprávnený dovoláva. K návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený
potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Potvrdenie o vykonateľnosti sa nevyznačuje nanotárskej zápisnici (§ 41 ods. 2) (§ 38 Exekučného poriadku). Podľa § 41 ods. 2 písm. h) Exekučného
poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho

poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia.
Potvrdenie o vykonateľnosti vydáva v takom prípade odtlačkom pečiatky obsahujúcim štátny znak orgán
na to oprávnený, spravidla orgán, ktorý vo veci rozhodoval v prvom alebo v jedinom stupni.

25. Je zrejmé, že postup exekučného súdu pri posudzovaní návrhu na vydanie poverenia upravujú

vyššie citované ustanovenia Exekučného poriadku, pričom súd prvej inštancie správne vychádzal z toho,
že žalobca nepreukázal, že exekučný súd pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie postupoval v
rozpore s týmito ustanoveniami, konkrétne s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie
súčasne jasne a zrozumiteľne uviedol, že žalobca netvrdil, že by výkazy nedoplatkov, na podklade
ktorýchbolovydanépoverenienavykonanieexekúcieneboliopatrenédoložkouvykonateľnosti(naopak,
výslovne potvrdil, že predmetné doložky boli ich súčasťou) a neuvádzal ani žiadne iné okolnosti, ktoré

by mali akokoľvek nasvedčovať, že vo veci konajúcemu súdu už v čase doručenia žiadostí o vydanie
poverení mohli byť známe skutočnosti ohľadne doručovania výkazov (R 46/2012). Súd prvej inštancie
tiež správne zdôraznil, že doručeným poverením sa exekúcia iba začína a v jej priebehu je vytvorený
procesný priestor, aby absentujúce formálne/materiálne náležitosti exekučného titulu povinný namietal.
Konkrétne, povinný má možnosť v zmysle § 50 zákona č. 233/1995 Z. z. podať námietky proti exekúcii

pre jej neprípustnosť, resp. kedykoľvek v priebehu konania môže požiadať o jej zastavenie. V tejto
súvislosti je relevantné aj to, že poverenie nie je rozhodnutím, ide o individuálny právno-aplikačný akt
pre exekútora, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu. To však zároveň
znamená, že poverenie nemá priame právne účinky voči osobe povinného (uznesenie Najvyššieho
súdu SR, z 1.2.2012, sp. zn. 5Cdo/205/2011). V priamej príčinnej súvislosti s vydaním poverenia

teda nemôže povinnému v exekúcii vzniknúť žiadna škoda; táto by mohla vzniknúť až následným
konkrétnym postupom exekútora, pričom (ako už bolo uvedené vyššie) samotnú dôvodnosť exekúcie je
možné namietať námietkami po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie, o ktorých rozhoduje príslušný
exekučný súd. V takom prípade ale nemôže ísť o nesprávny úradný postup, keďže tento vyúsťuje do
rozhodnutia o námietkach, a toto by mohlo byť posudzované iba z hľadiska zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. O takúto situáciu sa však v súdenej veci nejedná.

26. K nesprávnemu vyznačeniu doložky právoplatnosti, možno súčasne dodať, že vo všeobecnosti
platí, že ak je na základe nesprávne vyznačenej doložky právoplatnosti vedená exekúcia, nepriaznivým
dôsledkom nesprávneho úradného postupu je práve ono nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti

(teda postup orgánu, ktorý rozhodnutie nesprávne /predčasne/ opatril doložkou právoplatnosti). Ani
takéto nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti však samo osebe ešte škodu nepredstavuje; o
majetkovú ujmu odškodniteľnú podľa zákona č. 514/2003 Z. z. by sa mohlo jednať iba v prípade, ak by
bola exekúcia vedená na základe nesprávne (predčasne) vyznačenej doložky právoplatnosti a zároveň,
nebyť tejto nesprávnosti, nedošlo by vôbec k splneniu povinnosti, ktorá je priznaná exekučným titulom,

t. j. nebyť tejto nesprávnosti, nedošlo by vôbec k splneniu povinnosti, ktorá bola exekučným titulom
uložená, pretože táto povinnosť bola uložená nesprávne. Žalobca však na takýchto skutočnostiach
žalobu nezaložil.

27. A pretože žalobca nepreukázal splnenie už prvého predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. - nesprávny úradný postup a žalobu bolo potrebné už len z tohto dôvodu
zamietnuť, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané žalobcom v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j.
také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich
súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mala v odvolacom konaní plný úspech.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).