Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoCsp/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121423159
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6121423159.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

25CoCsp/16/2024

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členov senátu
JUDr. Lýdie Gálisovej a Mgr. Mareka Janigloša, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom Prievozská 2, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX bytom C. D. E., F. XXX/XX, zastúpený: Občianske združenie Centrum právnej pomoci

Galanta, so sídlom Galanta, Staničná 1702/10, IČO: 51 412 802, 2/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
D. E., H. XXX, o zaplatenie 19 551,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v prvom a v druhom
radeprotirozsudkuOkresnéhosúduNovéZámky(ďalej„súdprvejinštancie“)zodňa20.marca2023č.k.
4Csp/149/2021-358 v spojení s opravným uznesením zo dňa 29. apríla 2024 č.k. 4Csp/149/2021-424
(ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

25CoCsp/16/2024

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie žalovanej v druhom rade o d m i e t a .

III. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v prvom a v druhom rade v
plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

25CoCsp/16/2024

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v prvom a v druhom rade povinnosť
zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi 19 551,34 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 02. 12.
2020 do zaplatenia titulom istiny, sumu 4 886,92 eura titulom úroku a sumu 1 828,68 eura titulom úroku
z omeškania, to všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovaným v prvom a v druhom rade v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne

samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku.

2. Z vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, z ktorého vyplýva, že právny predchodca žalobcu
VÚB, a. s., so žalovanými uzavrela dňa 18. 12. 2014 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveruFlexipôžička, na základe ktorej im poskytla úver vo výške 25 000 eur. Žalovaní sa zaviazali splácať tento
úver v 120 mesačných splátkach po 376,25 eura (mesačná splátka vrátane poistného, z čoho mesačná
splátka poistného činila 40,50 eura), pri výške úrokovej sadzby 10,40% p. a. a RPMN vo výške 10,90%,

s prvou splátkou dňa 16. 01. 2015, s termínom konečnej splatnosti 16. 12. 2024. Pôvodný veriteľ k 17.
01. 2019 úver zosplatnil, o čom informoval žalovaných listom zo dňa 17. 01. 2019.
2.1. Žalobca sa domáha zaplatenia istiny vo výške 19 551,34 eura, titulom nezaplatených splátok úveru.
Úver bol poskytnutý vo výške 25 000 eur, žalovaní uhradili z predmetného úveru sumu v celkovej výške
14949,47euravmesačnýchsplátkachpo376,25eurapočnúcod16.01.2015do16.03.2016,následne

im bol poskytnutý odklad splátok, ďalšiu splátku v novo dohodnutej výške 357,52 eura uhradili dňa 18.
07. 2016 a splácali úver v týchto splátkach riadne až do 16. 02. 2018. Následne zaplatili splátky od
11. 04. 2018 do 15. 10. 2018. Po tejto dobe uhradili dvakrát 4 eurá, a to dňa 31. 10. 2018 a 28. 11.
2018. Na istinu bola započítaná suma 5 448,66 eura, na riadny úrok suma 8 889,45 eura, na úrok z
omeškania suma 3,11 eura a na poplatky suma 608,25 eura. Výška nesplatenej istiny predstavuje sumu
19 551,34 eura (úver vo výške 25 000 eur - úhrady žalovaných vo výške 5 448,66 eura). Žalobca sa ďalej

domáhal úroku z úveru vo výške 4 886,92 eura, ktorý predstavuje úrok vo výške 10,40% p. a. a jeho
celková výška činila 13 776,37 eura na základe výpočtu: dlžná istina x úroková sadzba/360(bankový
rok) x 30(bankový mesiac). Z dohodnutého úroku bola započítaná zo strany žalovaných suma 8 889,45
eura, suma 4 886,92 predstavuje rozdiel medzi celkovou výškou úroku a započítaných splátok na úroky
zo strany žalovaných (13776,37 - 8889,45 = 4886,92). Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške

1 828,68 eura, ktorého výška bola vyčíslená ako 5% ročný úrok z dlžnej istiny za rok a násobený počtom
dní príslušného obdobia, na úrok z omeškania bola žalovaným započítaná suma 3,11 eura. Žalovaní v
prvom a v druhom rade predmetným úverom refinancovali predchádzajúci úver, ktorý im bol poskytnutý
VÚB, a.s. a ktorého zostatok ku dňu žiadosti 18. 12. 2014 bol vo výške 23 000 eur.
2.2. Žalovaní v prvom a v druhom rade nesúhlasili s podanou žalobou, namietali, že nárok žalobcu

je premlčaný, namietali nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko pôvodný veriteľ ich nevyzval
na zaplatenie dlžných splátok, neoznámil predčasnú splatnosť a nebolo im doručené oznámenie o
postúpení pohľadávky, ďalej namietali, že pôvodný veriteľ neskúmal ich bonitu. Žalovaní v prvom
a v druhom rade v žiadosti o úver uviedli informácie o rodinnom stave, počte vyživovaných detí,
zamestnávateľovi, výške príjmu a o finančnej situácii. Pôvodný veriteľ vykonal lustráciu v Sociálnej

poisťovni, v Spoločnom registri bankových informácií, ktorými zisťoval bonitu žalovaného v prvom rade
a žalovaného v druhom rade, ako aj výšku ich príjmov.
2.3. Pôvodný veriteľ výzvou zo dňa 27. 11. 2018 vyzval žalovaných v prvom a v druhom rade na
zaplatenie nedoplatku 1 080,16 eura, s ktorými splátkami úveru boli v omeškaní. Výzva bola doručovaná
doporučenou zásielkou, o čom predložil žalobca poštový podací hárok zo dňa 27. 11. 2018. Následne

pôvodný veriteľ vyhlásil dňa 17. 01. 2019 predčasnú splatnosť úveru so zostatkom 20 463,24 eura , z
čoho istina bola vo výške 19 551,34 eura a úroky ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti predstavovali
sumu 911,90 eura. Táto výzva bola žalovaným v prvom a v druhom rade doručovaná prostredníctvom
doporučenej zásielky do vlastných rúk, bola uložená dňa 25. 01. 2019 na pošte a bola vrátená VÚB, a.
s. dňa 13. 02. 2019 ako neprevzatá v odbernej lehote. Oznámením zo dňa 07. 12. 2020 pôvodný veriteľ

oznámil žalovaným v prvom a v druhom rade postúpenie pohľadávky k 01. 12. 2020 na žalobcu.

3. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2, § 7 ods. 1, ods. 2, § 9,
zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, účinného v čase
uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1, ods. 2, § 53, § 100, §

101, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), §
92 ods. 8 Zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky (ďalej
len „zákon o bankách“).
3.1. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca preukázal, že
žalovaní uhradili z poskytnutého úveru sumu 14 949,47 eura, v pravidelných splátkach po 376,25 eura

počnúc od 16. 01. 2015 do 30. 07. 2018. Splátku splatnú k 16. 08. 2018 uhradili až dodatočne a posledná
splátka bola uhradená 15. 10. 2018 vo výške 358,20 eura, nasledujúcu splátku zročnú k 16.11.2018
žalovaní už nezaplatili.
3.2. Predmetnú zmluvu posúdil ako úverovú, spotrebiteľskú zmluvu, podľa ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Nestotožnil sa so

vznesenou námietkou premlčania. Žalovaní tvrdili, že poslednú splátku úveru uhradili k 16. 04. 2018,
avšak z výpisu z bankových kníh vyplýva, že k poslednej úhrade zo strany žalovaných došlo k 15. 10.
2018, čo znamená, že od 16. 10. 2018 začala plynúť veriteľovi trojročná premlčacia lehota, v ktorej si
mohol svoje právo uplatniť. Žalobca si svoj nárok uplatnil v zákonom stanovenej lehote troch rokov odzaplatenia poslednej splátky, keď podal žalobu na súd 14. 07. 2021, lehota na podanie žaloby mu začala
plynúť od 16. 10. 2018, teda nárok žalobcu na zaplatenie istiny premlčaný nie je.
3.3. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou žalovaných týkajúcou sa nedostatku vecnej aktívnej

legitimácie žalobcu na podanie žaloby. Námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko bolo preukázané,
že právny predchodca žalobcu žalovaným v prvom a v druhom rade zaslal výzvu zo dňa 27. 11. 2018,
a to doporučenou zásielkou, čo preukázal poštovým podacím hárkom, a zároveň zaslal žalovaným
doporučeným listom po tom, čo neplnili svoj záväzok, oznámenie o predčasnej splatnosti úveru, a
to listom zo 17. 01. 2019 doporučene do vlastných rúk, čo žalobca v konaní preukázal predložením

doručeniek pre žalovaného v prvom a v druhom rade. Z toho vyplýva, že právny predchodca žalobcu
splnil kumulatívne obe podmienky k tomu, aby mohol platne postúpiť pohľadávku voči žalovaným na
žalobcu, ktorú skutočnosť takisto oznámil žalovaným doporučenou zásielkou. Skutočnosť, že žalovaní
si zásielku, ktorá im bola adresovaná do vlastných rúk, neprevzali v odbernej lehote, má za následok
len skutočnosť, že predmetné zásielky sa považujú za doručené a dostali sa do dispozičnej sféry
žalovaných.

3.4. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou žalovaných v prvom a v druhom rade týkajúcej sa
nesplnenia povinnosti pôvodného veriteľa skúmať bonitu žiadateľov o úver, čím porušil ustanovenie §
7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zo žiadosti o úver súd prvej inštancie zistil, že žalovaný
v prvom rade uviedol výšku svojho priemerného čistého prímu 867 eur mesačne a výšku svojich
mesačných výdavkov vo výške 243 eur, žalovaný v druhom rade uviedol výšku svojho priemerného

čistého prímu 479,35 eura mesačne a výšku svojich mesačných výdavkov neuviedol. Obaja uvádzali
výšku mesačnej splátky úveru 402,74 eura, iné úverové zaťaženie neuviedli. Z výsledku dožiadania
VÚB, a.s. do Sociálnej poisťovne vyplynulo, že obaja žalovaní ku dňu poskytnutia úveru boli zamestnaní
v trvalom pracovnom pomere na dobu neurčitú, neboli poberateľmi ani invalidného ani starobného
dôchodku a ich príjmy korešpondovali s oznámeniami žalovaných v žiadosti o poskytnutie úveru.

Ohľadne úverového zaťaženia bolo zistené, že žalovaní splácajú úver spoločne s mesačnou splátkou
594 eur, pričom jeden z pôvodných úverov bol refinancovaný poskytnutým úverom, splátka pôvodného
úveru vo výške 402,74 eura bola nahradená splátkou 376,25 eura, takto splátkové zaťaženie žalovaných
kleslo o sumu 26,49 eura mesačne. Žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 25 000 eur, ktorý úver
mali žalovaní splácať v mesačných splátkach po 376,25 eura. Žalovaným po odpočítaní ich bežných

mesačných výdavkov zostala čistá suma 970,10 eura, z ktorej vedeli žalovaní uhrádzať mesačné splátky
úveru bez toho, že by bola znížená alebo ohrozená ich životná úroveň. Čistý príjem vo výške 970,10
eura mesačne po odpočítaní splátky úveru nie je ani na hranici životného minima pre dve plnoleté osoby.
Z toho dôvodu považoval súd prvej inštancie námietky žalovaných voči zisťovaniu bonity žalovaných
prostredníctvom veriteľa za nedôvodné. Žalovaná v druhom rade na pojednávaní uviedla, že úver

nevedeli splácať, pretože žalovaný v prvom rade utrpel mozgovú príhodu a nemali dostatok peňazí
na splácanie splátok úveru. To znamená, že došlo na ich strane k zmene pomerov, ktoré oznámili
veriteľovi, a požiadali o odklad splátok. VÚB, a. s. ich žiadosti vyhovela, povolila žalovaným na obdobie
od 16. 04. 2016 do 16. 06. 2016 odklad splátok, následne však došlo k výpovedi poistného k úveru,
čo malo za následok aj zníženie mesačnej splátky na sumu 357,52 eura mesačne. Táto skutočnosť

bola medzi stranami dojednaná písomne, a to dodatkom k zmluve zo 07. 04. 2016. Súd preto tvrdenia
žalovaných o tom, že nemali vedomosť o odklade splátok, ani o znížení mesačných splátok úveru od
16. 07. 2016 považoval za nehodnoverné, nakoľko z predloženého dodatku k zmluve je zrejmé, že
žalovaní museli mať o týchto skutočnostiach vedomosť, keďže dodatok k zmluve osobne podpísali. Z
uvedeného je zrejmé, že pôvodný veriteľ neporušil svoje povinnosti mu vyplývajúce z ustanovenia § 7

zákona o spotrebiteľských úveroch, keď skúmal bonitu žalovaných a na základe údajov poskytnutých
tak žalovanými, ako aj nahliadnutím do príslušných registrov, posúdil ich žiadosť o poskytnutie úveru
vo výške 25 000 eur so splátkami mesačne vo výške 376,25 eura ako odôvodnenú a predmetný úver
im poskytol. Súd zamietol ďalšie návrhy žalovaných na doplnenie dokazovania ohľadne predloženia
iných, bližšie nešpecifikovaných dôkazov zo strany žalovaných na zisťovanie bonity žalovaných v čase

poskytnutia úveru, pretože mal za dostatočne preukázanú finančnú situáciu žalovaných. Je zrejmé, že
bonita žalovaných bola dostatočne overená, žalovaní nemali žiadny problém splácať splátky úveru, čo
je zrejmé aj z výpisu z bankových kníh, pretože úverové splátky splácali riadne od 16. 01. 2015 až do
15.10. 2018.
3.5. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal aj s námietkami žalovaných

týkajúcich sa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Z vykonaného dokazoval mal preukázané, že
pôvodný žalobca upozornil žalovaných na nedoplatok na splátkach v celkovej výške 1 080,16 eura s
tým, že ak túto sumu neuhradia po doručení výzvy - tretej upomienky a nedôjde k úhrade splátky splatnej
v mesiaci 11/2018, veriteľ pristúpi k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Predžalobná upomienkabola zo dňa 27. 11. 2018 a žalovaným bola doručovaná doporučene, čo je zrejmé z podacieho hárku zo
dňa 28. 11. 2018. Následne pôvodný veriteľ vyhlásil okamžitú splatnosť úveru ku dňu 17. 01. 2019. Súd
prvej inštancie podrobil súdnemu prieskumu obsah úverovej zmluvy a zistil, že bode 5b úverovej zmluvy

bolo medzi stranami dohodnuté, že v prípade nesplácania úveru je banka oprávnená vyhlásiť okamžitú
splatnosť úveru, ak je dlžník v omeškaní s úhradou viac než dvoch splátok alebo jednej splátky počas
obdobia dlhšie než tri mesiace a bol na ich zaplatenie písomne vyzvaný. Z tohto dojednania vyplýva, že
účastníci úverovej zmluvy si dohodli stratu výhody splátok, pričom pri zosplatnení úveru bol dodržaný
postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca vyzval žalovaných na zaplatenie

omeškaných splátok okamžite po 27. 11. 2018, pričom prvá omeškaná splátka zo strany žalovaných
bola splatná k 15. 10. 2018. Zo strany pôvodného veriteľa bol dodržaný postup pri zosplatnení úveru.
3.6. Žalobca si v konaní uplatnil sumu 19 551,34 eura titulom istiny, sumu 4 886,92 eura titulom úrokov z
úveru a úroku z omeškania vo výške 1 828,68 eura, ktoré vyčíslil svojimi podaniami a preukázal výpisom
z bankových kníh. Žalovaní v prvom a v druhom rade namietali, že výpis z bankovej knihy VÚB, a.s.
nie je relevantným dôkazom, pretože takouto písomnosťou žalobca nevie preukázať v akej výške a

koľko splátok žalovaní uhradili. Predložili vyčíslenie zaplatenia splátok, z ktorého vyplynulo, že žalovaní
zaplatili spolu 14 949,47 eura, zo strany žalobcu bola deklarovaná taká istá suma, ktorú žalobca evidoval
ako splátky úveru zo strany žalovaných. Žalovaní však nebrali do úvahy skutočnosť, že splátky úveru sa
započítavajú nielen na istinu, ale aj na úroky a na úroky z omeškania a na poplatky. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že vyčíslenie nedoplatku zo strany žalobcu, podložené relevantnými listinami, bolo

správne, nedoplatok istiny zo strany žalovaných predstavuje sumu 19 551,34 eura, takáto istá suma
bola uvedená aj vo vyhlásení o predčasnej splatnosti úveru.
3.7. Žalovaných v konaní zastupovalo občianske združenie na ochranu spotrebiteľa, ktoré namietalo
neplatnosť zmluvy o úvere, ako aj to, že úver je bez úrokov a bez poplatkov, pretože úverová
zmluva podľa ich tvrdenia nemala podstatné náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,

citovali niektoré rozhodnutia odvolacích súdov. V prvom rade sa súd prvej inštancie vysporiadal s
námietkami žalovaných, ohľadne premlčania nároku žalobcu, ohľadne jeho aktívnej legitimácie, ako aj
práva pôvodného veriteľa na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré závery súdu sú uvedené
v bodoch 35 až 41 odôvodnenia rozsudku. K ostatným námietkam súd prvej inštancie uviedol, že v
predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, boli jasne a zrozumiteľne deklarované všetky náležitosti

spotrebiteľského úveru, a to výška poskytnutej sumy, výška a počet splátok, dátum prvej aj poslednej
splátky, deň čerpania úveru, výška úrokovej sadzby, výška anuitnej splátky, výška RPMN, ako aj
celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť v súvislosti s poskytnutým úverom, rozpísaná na istinu a na
výšku celkových nákladov dlžníka. Z toho dôvodu považuje námietky žalovaných ohľadne nedodržania
zákonných náležitosti úverovej zmluvy za nedôvodné. Úverová zmluva obsahovala všetky podstatné

náležitosti,ktorépredpisujezákonospotrebiteľskýchúveroch.Žalovanínepopierali,žeimbolposkytnutý
úver na refinancovanie iného úveru, ale vplyvom nepriaznivých životných okolností stratili možnosť úver
splácať. Súd je povinný poskytnúť ochranu spotrebiteľovi, pri uplatňovaní jeho práv, ale ani táto ochrana
zo strany súdu nie je bezhraničná. V tomto prípade, keď bol poskytnutý úver vo výške 25 000 eur
bez akéhokoľvek zabezpečenia zo strany veriteľa, je preto pochopiteľné, že veriteľ sa bude domáhať

návratnosti svojich prostriedkov. Pri uzavretí úverovej zmluvy boli dohodnuté úroky z úveru, tieto úroky
boli vo výške stanovenej zákonom, žalovaní s výškou úrokovej sadzby súhlasili, súhlasili aj s výškou
poskytnutého úveru, ako aj so všetkými ostatnými úverovými podmienkami, úver aj riadne splácali, kým
nedošlo ku chorobe žalovaného v prvom rade.
3.8. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 19 551,34

eura od 02. 12. 2020 do zaplatenia, podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v zmysle platnej
vyhlášky č. 87/1995 Z. z. účinnej od 01. 03. 2013. Úroková sadzba sa počíta podľa úrokovej sadzby
ECB (k 02.12.2020 - 0%) + 5 percentuálnych bodov. Konštatoval, že žalovaní sa dostali do omeškania
s úhradou k 16. 10. 2018, ale žalobca si úrok z omeškania uplatnil len dňom nasledujúcim po postúpení
pohľadávky, t. j. od 02. 12. 2020, preto súd prvej inštancie žalobcovi priznal úrok z omeškania od tohto

dňa.
3.9. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo
160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP.

3.10. Súd prvej inštancie opravným uznesením zo dňa 29. 04. 2024 opravil úvodnú časť napadnutého
rozsudku, keď opravil dátum narodenia žalovaného v prvom rade a zastúpenie, nakoľko Občianske
združenie Centrum správnej pomoci Galanta zastupuje iba žalovaného v prvom rade.4. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalovaní v prvom a v druhom rade, pričom za
oboch podalo odvolanie Centrum správnej pomoci Galanta. Dôvodili tým, že neboli splnené procesné
podmienky(§365ods.1písm.a/CSP),súdprvejinštancienesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm. e/ CSP), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1

písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h/ CSP) a podľa § 366 CSP.
4.1. Namietajú nesprávne právne posúdenie nimi vznesenej námietky premlčania, pričom posledná
splátka bola zaplatená čiastočne k 16. 04. 2018, odkedy začala plynúť premlčacia doba. Žalobca podal
žalobu dňa 14. 07. 2021, čo je už po uplynutí premlčacej doby.
4.2. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil veci i vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka. Z priložených listín je nesporne osvedčené, že veriteľ neupozornil spotrebiteľa
na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Upomienka zo dňa 27. 11. 2018 nie je
dôkazom o upozornení žalovaných, nakoľko im nebola doručená a tak neboli bankou upozornení.
4.3. Odvolatelia namietajú neplatnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu. Dôvodili tým, že postúpenie
pohľadávky nebolo urobené podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto žalobca nie je aktívne

vecne legitimovaný. Uvádzajú teóriu k ustanoveniu § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ďalej uvádzajú rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Cdo/36/2020.
4.4. Ďalej žalovaní v prvom a v druhom rade namietajú nezákonnosť napadnutého rozsudku, ktorý
je zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti

v predmetnej veci. Vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený
stav veci, súd sa nevysporiadal s námietkami a všetky neodôvodnil. Rozsudok trpí vadami a závery
sú extrémne inkonzistentné. Odôvodnenie nespĺňa zákonom stanovené podmienky ustanovenia § 220
ods. 2 a ods. 3 CSP. Poukazujú tiež na čl. 19 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, rozhodnutia Ústavného
súdu SR o právnom štáte, výkone verejnej moci, čl. 2 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,

Listiny základných práv a slobôd, na právo na súdnu ochranu. Na základe tohto dospeli k záveru, že v
rozhodovaní súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd sa nevysporiadal
skaždounámietkou,riadneneodôvodnilsvojerozhodnutie,pričomideoarbitrárnerozhodnutie.Žalovaní
namietali skutočnosti týkajúce sa úverovej zmluvy a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, pričom sa
stotožnil iba s tvrdeniami žalobcu, čo svedčí o arbitrárnosti rozsudku. Súd prvej inštancie konal výlučne

formálne a nerešpektoval pri vydaní rozhodnutia ústavne garantované princípy materiálneho právneho
štátu.
4.5.Namietajú,ženiejeakceptovateľné,abybankaposkytlaúvervovýške25000eursdobousplatnosti
120 mesiacov, mesačnými splátkami vo výške 376,25 eura, celkovou čiastkou na zaplatenie vo výške
40 288,98 eura, pričom matematickým výpočtom výška splátky 376,25 eura x 120 je 45 150 eur, z

čoho je nesporné, že celkové náklady v spotrebiteľskej zmluve sú v rozpore s ustanoveniami zákona
o spotrebiteľských úveroch.
4.6. Za nezrozumiteľné považujú aj odôvodnenie súdu prvej inštancie, že žalovaným z úverovej zmluvy
vznikol nedoplatok na istine v sume 19 551,34 eura, pričom z úverovej zmluvy a z výpisov z účtu takýto
nedoplatok nie je preukázaný, pričom súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní uhradili sumu 14 949,47

eura. Súd prvej inštancie nevysvetlil, čo majú žalovaní chápať a rozumieť pod uvedeným pojmom istina
a ako súd prvej inštancie uviedol, že majú mať nedoplatok na istine v celkovej výške 19 551,34 eura.
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nepresvedčivý a nepreskúmateľný, pričom žalovaná suma
nie je určite a zrozumiteľne špecifikovaná.
4.7. Odvolatelia tiež namietajú, že splatnosť celého dlhu nie je splatnosťou celého úveru, nakoľko každá

splátka je samostatným plnením a pri omeškaní so zaplatením jednotlivej splátky možno hovoriť o dlhu
titulom splátky a nie o dlhu titulom úveru. To znamená, že ak mali žalovaní ku dňu 27. 11. 2018 dlžnú
pohľadávku podľa banky v sume 1 080,16 eura, tak dlhom mohla byť iba táto suma a dlhom
nemohol byť celý úver. Namietajú, že v tretej upomienke zo dňa 27. 11. 2018, ktorú žalovaní nedostali,
nie je uvedené upozornenie na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, preto súd prvej

inštancie vec nesprávne právne posúdil.
4.8. Odvolatelia vytýkajú súdu prvej inštancie, že neumožnil vykonať dokazovanie z relevantných
dôkazov, a to z výpisov z úverového účtu, nakoľko mal preukázaný stav z bankových kníh, ktoré súdu
nikdy neboli doručené a nie sú ani súčasťou súdneho spisu. Dokonca súd prvej inštancie ani nemalosvedčené poskytnutie úveru vo výške 25 000 eur, pretože v spise sa takýto dôkaz nenachádza.
Súd prvej inštancie neustálil správne splátku, pre ktorú mal veriteľ uplatniť ustanovenie § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka. Ak súd prvej inštancie zistil skutkový stav tak, že k poslednej úhrade zo strany

žalovaných došlo k 15. 10. 2018, tak nie je v súlade so zákonom, aby veriteľ uplatnil právo podľa
ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka dňom 17. 01. 2019, pretože neboli splnené podmienky v
zmysle týchto ustanovení.
4.9. Ďalej namietajú, že žalovaní si nedohodli v zmluve predčasné splatenie zostatku úveru s
príslušenstvom a preto je uplatňovaný nárok priznaný súdom prvej inštancie v rozpore so zmluvou i so

zákonom. Žiadajú, aby súd vyzval žalobcu na predloženie výpisov z úverového účtu. Dôkaz „Platobná
história“ neosvedčuje skutkový stav, nakoľko ide o výpis z úveru generovaný systémom banky. V tomto
dôkaze je súčet splátok 14 904,97, žalovaní mali tvrdiť, že zaplatili 14 949,47 eura (bod 37. odôvodnenia
rozsudku), pričom súd túto spornú skutočnosť ignoroval, z ktorého dôvodu je rozsudok nesprávny.
4.10. Žalovaní v prvom a v druhom rade namietajú, že neboli splnené procesné podmienky na
vydanie napadnutého rozsudku. Veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o

spotrebiteľských úveroch. Úver je bezúročný a bez poplatkov pre hrubé porušenie povinnosti podľa § 7
ods. 1. Veriteľ nevzal do úvahy pri posudzovaní schopnosti splácať úver deti žalovaných spotrebiteľov.
Listiny Dáta dopytu, ktoré žalobca predložil v konaní, neosvedčujú schopnosť žalovaných splácať úver.
4.11. Žalovaní sú toho názoru, že im súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočniť im
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie je nepresvedčivý, nepreskúmateľný, nie je opretý o správnu právnu
normu. Vadu konania vidia v tom, že súd prvej inštancie odmietol vykonať nimi navrhované dôkazy
a dôkazy predložené protistranou sú spochybnené, žalobca nie je aktívne legitimovaný. Súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, pričom rozsudok je v rozpore s tvrdeniami žalobcu v žalobe a
nemá oporu v dôkazoch, ktoré žalobca predložil.

4.12. Žalovaní žiadajú zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Žiadajú
oznámiť verejné vyhlásenie rozsudku.
4.13. Odvolanie je podpísané za oboch žalovaných v prvom a v druhom rade Občianskym združením
Centrum správnej pomoci Galanta.

5.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanýchvprvomavdruhomradekvznesenejnámietke
premlčania uviedol, že ich tvrdenie nie je pravdivé. V roku 2018 žalovaní uhradili 8 splátok, poslednú
splátku dňa 15. 10. 2018 v sume 358,20 eura. Splátky boli započítané na splátky splatné od 01/2018 do
08/2018 a prvou neuhradenou splátkou je tak splátka splatná 16. 09. 2018, pričom žaloba bola podaná
na súde dňa 14. 07. 2021, t.j. v zákonnej trojročnej premlčacej lehote.

5.1. K námietke žalovaných o neplatnosti postúpenia pohľadávky uviedol, že obsah právneho vzťahu
medzi bankou a klientom sa postúpením pohľadávky na iný subjekt nijako nemení. Poukázal na
uznesenie Krajského súdu Košice sp.zn. 11CoCsp/9/2021, ktoré rozhodnutie vychádzal z odôvodnenia
nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS/11/2016, z ktorého záveru vyplýva, že postúpenie pohľadávky
znamená trvalú zmenu veriteľa a má za následok, e postúpením pohľadávky prechádza na postupníka

pohľadávka s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými a to v stave, v akom sa nachádza
v dobe postúpenia. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo
záväzku a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka.
5.2. K námietke, že pôvodný veriteľ nevzal do úvahy pri posudzovaní schopnosti splácať úver
deti žalovaných uviedol, že v žiadosti o úver žalovaní uviedli jedno vyživované dieťa. Postupca

posúdil bonitu žalovaných v zmysle pravidiel platných v čase posudzovania bonity. Rozdiel príjmov a
splátok existujúcich úverov bol dostatočný pre poskytnutie úveru. Zároveň pôvodný veriteľ zohľadnil
predovšetkým účel úveru, ktorým bolo refinancovanie predchádzajúceho záväzku žalovaných a zníženie
ich mesačného splátkového zaťaženia.
5.3.Ďalejuviedol,žežalovanívozvyškuodvolanianeuvádzajúžiadneďalšieskutočnostispochybňujúce

správnosť rozsudku, preto navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
„CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a
v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363

a nasl. CSP, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1, § 219 ods. 3
CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v prvom rade nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správnezistilskutkovýstavavecsprávneposúdilpoprávnejstránke,pretoodvolacísúdnapadnutýrozsudokako
vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil. Vo vzťahu k podanému odvolaniu žalovanou v druhom rade
odvolací súd jej odvolanie odmietol, nakoľko bolo podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b/ CSP).

7. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobcu, ktorý sa podanou žalobou domáha zaplatenia
sumy 19 551,34 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 02. 12. 2020 do zaplatenia, úroku vo výške 4
886,92 eura, úroku z omeškania vo výške 1 828,68 eura a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým,
že VÚB, a. s., so žalovanými uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej im poskytla

úver vo výške 25 000 eur dňa 18. 12. 2014. Žalovaní sa zaviazali splácať tento úver v 120 mesačných
splátkach po 376,25 eura pri výške úrokovej sadzby 10,40% p. a. a RPMN vo výške 10,90%, s prvou
splátkou dňa 16. 01. 2015, s termínom konečnej splatnosti 16. 12. 2024. Dodatkom zo 07. 04. 2016
bola upravená mesačná anuitná splátka na sumu 357,52 eura počnúc od 16. 07. 2016 a bol povolený
žalovaným odklad splátok od 16. 04. 2016 do 16. 06. 2016. Žalovaní si svoj záväzok splnili len z časti,
zaplatili z celkového úveru len časť vo výške 14 949,47 eura, pričom na istinu bola započítaná suma 5

448,66 eura, na riadny úrok suma 8 889,45 eura, na úrok z omeškania suma 3,11 eura a na poplatky
608,25 eura. Žalobca k 17. 01. 2019 úver zosplatnil, o čom informoval žalovaných listom zo 17. 01.
2019. Ku dňu zosplatnenia bol zostatok úveru 20 463,24 eura, z čoho istina činila 19 551,34
eura a úroky sumu 911,90 eur.
7.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel. Mal preukázané platné

uzatvorenie úverovej zmluvy, námietku premlčania vznesenú žalovanými neakceptoval s tým, že žaloba
bola podaná v rámci plynutia premlčacej lehoty. Taktiež z vykonaného dokazovania mal preukázaný
správny a zákonný postup pri zosplatnení úveru pôvodným veriteľom, následné postúpenie pohľadávky
žalobcovi a tým aj jeho vecnú aktívnu legitimáciu. Dôvodil tiež tým, že pôvodný veriteľ konal s odbornou
starostlivosťou, keď skúmal bonitu žalovaných a ich schopnosť splácať úver. Podrobil súdnemu

prieskumu i úverovú zmluvu a skonštatoval jej platnosť, obsah všetkých podstatných náležitostí, ktoré
zákon vyžaduje.
7.2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním obaja žalovaní v prvom a v druhom rade s tým,
že odvolanie podal zástupca Občianske združenie Centrum správnej pomoci za oboch žalovaných.
Odvolatelia dôvodili takmer všetkými odvolacími dôvodmi, z obsahu ich odvolania možno vyvodiť,

že namietajú nesprávne zistenie skutkového stavu a následné nesprávne právne posúdenie veci.
Opätovne namietali premlčanie nároku žalobcu, namietali platnosť zosplatnenia pohľadávky, platnosť
postúpenia pohľadávky, vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu, ako aj skutočnosť, že pôvodný veriteľ
nekonal s odbornou starostlivosťou, keď neskúmal ich bonitu a schopnosť splácať úver. Nespochybnili
skutočnosť, že predmetným úverom refinancovali predchádzajúci úver poskytnutý pôvodným veriteľom

VÚB, a.s.

8. Odvolanie v predmetnej veci podali obaja žalovaní v prvom a v druhom rade. Žalovaný v prvom
rade, ako splnomocniteľ, dňa 20. 10. 2022 udelil plnomocenstvo na zastupovanie na celé konanie
splnomocnencovi Centrum správnej pomoci Galanta, so sídlom Staničná 1702/10, IČO: 51412802,

splnomocnenec udelené plnomocenstvo prijal. Taktiež žalovaná v druhom rade udelila plnomocenstvo
na zastupovanie splnomocnencovi Centrum správnej pomoci Galanta, so sídlom Staničná 1702/10,
IČO: 51412802, avšak iba na zastupovanie na pojednávaní dňa 05. 09. 2022 a dňa 03. 10. 2022,
ktoré plnomocenstvo splnomocnenec prijal. Napriek tomu odvolanie aj v mene žalovanej v druhom rade
podalo Občianske združenie Centrum správnej pomoci Galanta.

8.1. Odvolací súd výzvou zo dňa 27. 02. 2025 vyzval Občianske združenie Centrum správnej pomoci
Galanta, I. J. K., ktorá združenie zastupovala, aby v lehote desať dní predložila odvolaciemu súdu
plnú moc na zastupovanie v odvolacom konaní žalovanej v druhom rade. Občianske združenie výzvu
odvolacieho súdu neprevzalo v úložnej lehote a dňom 15. 03. 2025 sa považovala výzva za doručenú.
Plnú moc na zastupovanie žalovanej v druhom rade v odvolacom konaní nepredložila.

8.2. Odvolací súd vyzval prípisom zo dňa 27. 02. 2025 aj žalovanú v druhom rade, aby v lehote desať
dní predložila plnú moc na zastupovanie Občianskym združením Centrum správnej pomoci Galanta v
odvolacom konaní. Žalovaná v druhom rade výzvu odvolacieho súdu prevzala dňa 05. 03. 2025, na
výzvu však nereagovala a plnú moc na zastupovanie odvolaciemu súdu nepredložila.
8.3. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že Občianske združenie Centrum správnej

pomoci Galanta podalo v mene žalovanej odvolanie ako neoprávnená osoba, ktorá nedisponuje jej
plnou mocou na zastupovanie a preto nemala právny dôvod na podanie odvolania v jej mene. Z tohto
dôvoduodvolacísúdodvolaniežalovanejvzmysleustanovenia§386písm.b/CSPodmietolakopodané
neoprávnenou osobou.9. Občianske združenie Centrum správnej pomoci Galanta disponovala plnou mocou žalovaného v
prvom rade na celé konanie, vrátane odvolacieho konania, z ktorého dôvodu odvolací súd podané

odvolanie žalovaným v prvom rade podrobil súdnemu prieskumu a zaoberal sa ním v rámci odvolacieho
konania.

10. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

11. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Ďalej iba dodáva, že v zmysle už ustálenej súdnej praxe

vyšších súdnych autorít (tak najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu), nemusí všeobecný súd dať
odpoveď na všetky otázky týkajúce sa predmetného sporu, odpoveď však musí dať na podstatné otázky,
musí reagovať na podstatné námietky strany sporu, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie v danej veci.

13. Žalovaný v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť, spočívajúcu v

nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku.
13.1. Odvolací súd, predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok vo veci samej, skúmal, či súd prvej
inštancie nezaťažil konanie vadou konania, namietanou žalovaným, spočívajúcou v nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
13.2. Žalovaný v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, dôvodiac jeho

nedostatočným odôvodnením, v čom vidí procesnú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/
CSP. Odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol,
že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť

takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu
o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok

riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo
14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015.
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú

vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
2/2016.

13.3. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súduneobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“

13.4. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré
odvolací súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie
možnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje
odvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalovaným namietanú vadu konania,

pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody
a úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku
podrobne zaoberal ustanoveniami zmluvy o úvere, ktoré podrobil súdnemu prieskumu, splnením
podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, postúpenie pohľadávky, či konaním veriteľa
nedošlo k porušeniu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Námietku žalovaného, týkajúcu
sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a následného odňatia možnosti strane sporu konať pred

súdom, vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú.

14. Žalovaný v podanom odvolaní tiež namieta arbitrárnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
14.1. Arbitrárnosť môže mať v rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného
súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad

právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá
oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom
hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že
z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená
interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak

nemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020). Všeobecné súdy v sporovom súdnom konaní
nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a
aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá a účinná
ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu (porovnaj čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP).

Civilné sporové konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na
jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným právam strany sporu, obsiahnutým v práve na spravodlivý
proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti
s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok z 21. októbra 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96,

R. T. proti Š., rozsudok z 9. decembra 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok
z 19. apríla 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (I. ÚS 226/03 z 12.
mája 2004, III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004, III. ÚS 95/06 z 15. marca 2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23.
augusta 2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008), nie je nutné,
aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť

súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na
okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku,
súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať
za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti) (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/250/2020).
14.2. V zmysle týchto záverov odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

nevykazuje absolútne žiadne znaky arbitrárnosti. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
dostatočným spôsobom zdôvodnil svoje úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo veci, vysporiadal sa
so všetkými podstatnými skutočnosťami, rozhodnými pre dané rozhodnutie, taktiež dal odpoveď na
námietky predovšetkým žalovaných v prvom a v druhom rade. Z uvedených dôvodov nie je dôvod na
konštatovanie porušenia práva na spravodlivý proces žalovaných v prvom a v druhom rade, nakoľko

rozsudok súdu prvej inštancie nie je možné vyhodnotiť ako arbitrárny.

15. Následne sa odvolací súd zaoberal rozhodnutím vo veci samej. Rozhodujúc o odvolaní podanom
žalovaným v prvom rade, súc viazaný rozsahom a dôvodmi tohto odvolania, preskúmal v danej veci tak
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a

skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na
ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako ajskutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť
týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.

16. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia iba dodáva, že predmetná zmluva o úvere
je nespochybniteľne zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú sa vzťahujú tak ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom k tomu,
že v danom prípade došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, súd prvej inštancie správne
skúmal, či boli splnené všetky zákonné podmienky pre platnosť tohto jednostranného právneho úkonu.

Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravuje dve podmienky, kedy veriteľ môže uplatniť
právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka (žiadať zaplatenie celej pohľadávky). Prvá podmienka je,
že vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru môže najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a súčasne za splnenia druhej podmienky, ktorou je upozornenie spotrebiteľa v lehote
nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva, t.j., že od doručenia výzvy do vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti nesmie uplynúť lehota kratšia ako 15 dní.

16.1. V prejednávanej veci je nesporné, že pôvodný veriteľ po tom, čo žalovaní v prvom a v druhom rade
neplnili svoje povinnosti vyplývajúce im z úverovej zmluvy, t.j. že neplatili dohodnuté splátky, písomnou
výzvou zo dňa 27. 11. 2018 vyzval žalovaných na zaplatenie dlžných splátok s upozornením na možnosť
predčasnej splatnosti celého úveru. Po nesplnení povinnosti ani po tejto výzve, pristúpil pôvodný veriteľ
k predčasnej splatnosti celého úveru a to dňom 17. 01. 2019. Súd prvej inštancie skúmal platnosť a

zákonnosť týchto výziev a oznámenia o predčasnej splatnosti a dospel k záveru, že tak výzva zo dňa
27. 11. 2018, ako aj oznámenie o predčasnej splatnosti zo dňa 17. 01. 2019 spĺňajú všetky zákonom
stanovené náležitosti, preto ich vyhodnotil ako platné.
16.1.1. Žalovaní namietajú, že tieto výzvy im neboli doručené a nemali ich k dispozícii. Žalobca v
konaní preukázal, že výzva zo dňa 27. 11. 2018 bola žalovaným v prvom a v druhom rade doručovaná

doporučenou poštou na ich adresu, čo preukázal poštovými hárkami. Oznámenie o predčasnej
splatnosti bolo žalovaným doručované doporučenou zásielkou do vlastných rúk. Za situácie, že žalovaní
predmetné zásielky neprevzali, tieto boli vrátené odosielateľovi s poznámkou neprevzaté v odbernej
lehote, nie je možné dať za pravdu žalovaným, že im tieto právne skutočnosti zo strany pôvodného
veriteľa neboli oznámené a doručené. V zmysle už ustálenej súdnej praxe vyšších súdnych autorít,

podľa ktorej: „Ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti
zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky
spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.“ a
obsiahnutých v uzneseniach zo dňa 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010 a zo dňa 30. apríla
2007 sp. zn. 1ObdoV/63/2005, rozhodnutie najvyššieho súdu zo dňa 15. decembra 2020 sp. zn.

5Cdo/36/2020 publikovanom v Zbierke stanovísk NS SR pod R 4/2021, na závery ktorého poukázal
aj dovolateľ, a v ktorom dovolací súd uviedol: „Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka
upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle
pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu
dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti

zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime
Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde,
resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína
právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“
nemožnovykladaťvzmysleprocesnoprávnychpredpisov.Jenímpotrebnérozumieťobjektívnumožnosť

neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou
možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také
prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta,
či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej
zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom

zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho
úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho,
žezhľadiskapôsobenia(perfektnosti)prejavuvôleniejedôležitáskutočnávedomosťadresátaprávneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním

písomností (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/182/2022).
16.2. S poukazom už na túto ustálenú súdnu prax, skutočnosť, že žalovaní v prvom a v druhom
rade písomnosti pôvodného veriteľa týkajúce sa výzvy na úhradu dlžných splátok, ako aj oznámenia
o predčasnej splatnosti neprevzali, hoci pôvodný veriteľ tieto zásielky doručoval doporučenou poštoua túto skutočnosť súdu aj preukázal, nie je možné vyhodnotiť ako nesplnenie podmienok pre platné
vyhlásenie predčasnej splatnosti celého úveru. Touto námietkou žalovaných sa zaoberal už súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku, napriek tomu ju žalovaní vzniesli aj v podanom odvolaní. Odvolací

súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a námietku žalovaných vyhodnotil ako nedôvodnú a
účelovú.

17. Žalovaní v prvom a v druhom rade v podanom odvolaní namietajú nesprávne právne posúdenie
nimi vznesenej námietky premlčania. Aj touto námietkou sa zaoberal už súd prvej inštancie a podrobne

svoje rozhodnutie v napadnutom rozsudku odôvodnil. Skutočnosť, že žalovaní nesúhlasia so záverom
súdu prvej inštancie nemôže mať za následok vadu konania, resp. nesprávne právne posúdenie. Na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na už ustálenú súdnu
prax, zo záverov ktorej vyplýva, že: „Vychádzajúc z daných teoretických východísk, ako i zo znenia
na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení najvyšší súd zastáva názor, že veriteľ sa na súde
mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej

od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za
súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie) . Práve tento deň je teda najskorším dňom, kedy
sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), čo v danom kontexte znamená,
že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu, čím sa naplní i
zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa (§

103 Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa
na danú vec predostiera, že „Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok
premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný
celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53
ods. 9 (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov

od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky,
že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie
spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§ 101 Občianskeho
zákonníka)“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/268/2020).
17.1. Aplikujúc tieto závery na danú, odvolacím súdom prejednávanú vec, odvolací súd dospel k záveru,

že premlčacia lehota veriteľovi na uplatnenie nároku začala plynúť až dňom 16. 01. 2019, nakoľko
žalovaní boli v omeškaní so splátkou splatnou dňa 15. 10. 2018. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil
svoj nárok dňa 14. 07. 2021, teda v rámci plynutia zákonnej premlčacej lehoty. Tvrdenie žalovaných,
že premlčacia lehota začala plynúť už dňa 16. 04. 2018 nemôže byť považované za právne relevantné,
nakoľko k poslednej úhrade došlo dňa 15. 10. 2018. Námietku žalovaných preto vyhodnotil ako účelovú

a nedôvodnú.

18. Za situácie, že v danej veci došlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, bolo i následné
postúpenie pohľadávky platným právnym úkonom a žalobca je v danej veci aktívne legitimovanou
stranou sporu. K tomuto záveru dospel už súd prvej inštancie, ktorý svoje úvahy v tejto časti uviedol v

bode 38. a 39. napadnutého rozsudku a odvolací súd sa s týmto záverom v plnom rozsahu stotožnil a
na tieto dôvody ďalej iba poukazuje.

19. Žalovaný v podanom odvolaní opätovne, ako pred súdom prvej inštancie, namieta, že pôvodný
veriteľ nedodržal ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. že nekonal s

odbornou starostlivosťou, keď nevzal do úvahy pri posudzovaní schopnosti splácať úver deti žalovaných
spotrebiteľov.
19.1. Aj touto námietkou žalovaného sa zaoberal už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, keď
v bode 40. podrobným spôsobom rozviedol svoje úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, poukázal na
predložené dôkazy zo strany žalobcu, poukázal na pôvodným veriteľom zisťované skutočnosti pre

posúdenie schopnosti žalovaných splácať úver. V neposlednom rade je potrebné
poukázať na skutočnosť, že predmetným úverom žalovaný refinancovali predchádzajúci úver. Už táto
samotná skutočnosť je dostatočným dôvodom na konštatovanie, že schopnosť žalovaných splácať úver
bola skúmaná zo strany pôvodného veriteľa.

20. Odvolací súd opätovne poukazuje na už ustálenú súdnu prax, podľa ktorej nie je nutné, aby na
každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď, pričom súd sa musí vysporiadať s
námietkami podstatnými pre rozhodnutie v danej veci. Súd prvej inštancie túto podmienku splnil, keď sa
s podstatnými námietkami žalovaných vysporiadal v napadnutom rozsudku.21. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vyporiadať sa so všetkými podstatnými
tvrdeniami odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní.

21.1. Žalovaný v prvom rade v podanom odvolaní namieta všetky odvolacie dôvody okrem písm.
c/ ustanovenia § 365 ods. 1 CSP. Z obsahu podaného odvolania však vyplýva iba odvolací dôvod
uvedený pod písm. f/ a písm. h/ § 365 ods. 1 CSP, t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21.2. Odvolací dôvod, uvedený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je daný v prípade, ak
bol nesprávne súdom vytvorený skutkový základ. Táto nesprávnosť môže byť spôsobená chybným
vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov,
nesprávnym postupom pri hodnotení dôkazov. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov

súd uvedie v odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov znamená, že najskôr hodnotí každý
dôkaz individuálne z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a následne ich vyhodnotí v ich vzájomnej
súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym
vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
21.2.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný

právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o

tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
21.3. Nesprávne právne posúdenie veci má spočívať v nesprávnom posúdení žalovanými vznesenej
námietky premlčania, tým aj neplatne vyhlásenej mimoriadnej splatnosti a následne neplatného
postúpenia predmetnej pohľadávky. Za nesprávne zistenie skutkového stavu považuje žalovaný v prvom
rade nesprávne zisťovanie bonity klienta a nesprávny postup pôvodného veriteľa, ktorý nekonal

s odbornou starostlivosťou.
21.4. Týmito námietkami sa zaoberal už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, ako aj odvolací
súd v tomto rozhodnutí. Z tohto dôvodu odvolací súd poukazuje na tieto odôvodnenia a na ich základe
námietku odvolateľa vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.
21.5. Za nesprávne právne posúdenie považuje odvolateľ tiež posúdenie vo vzťahu k aplikácii

ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že si upomienku zo dňa 27. 11. 2018
neprevzal, napriek tomu, že pôvodný veriteľ túto upomienku s upozornením doručoval, nemôže byť na
ťarchu pôvodného veriteľa. Námietku vzniesli žalovaní v prvom a v druhom rade už v priebehu konania
a súd prvej inštancie sa s ňou riadne vysporiadal.
21.6 Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou týkajúcou sa platnosti postúpenia pohľadávky

a následnej vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Odvolací súd sa s odôvodnením tejto otázky stotožnil
a na toto odôvodnenie ďalej iba poukazuje.
21.7. Námietkou nezákonnosti, arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie sa zaoberal odvolací súd v tomto rozhodnutí. Námietku vyhodnotil s poukazom na toto
odôvodnenie ako účelovú a nedôvodnú.

21.8. Žalovaný v prvom rade namieta nesprávnosť výpočtu istiny, úroku. Odvolací súd iba dodáva, že
odvolateľ zrejme opomenul, že predmetným úverom bol refinancovaný predchádzajúci úver a preto nie
je možné jednoduchým matematickým výpočtom dospieť k záveru, že celkové náklady v spotrebiteľskej
zmluve sú v rozpore s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch.
21.9. Námietka, že pri omeškaní so zaplatením jednotlivej splátky možno hovoriť o dlhu titulom splátky

a nie o dlhu titulom úveru, preto ku dňu 27. 11. 2018 bola dlhom iba nezaplatená pohľadávka v sume
1 080,16 eura a nie celý úver, je nedôvodná a neopodstatnená. Tvrdenie žalovaného, že predmetnú
upomienku zo dňa 27. 11. 2018 nedostal, nie je pravdivé, nakoľko túto si neprevzal v odbernej lehote
a preto sa považuje za doručenú.21.10. Taktiež vytýkané nevykonanie dôkazu – vyžiadanie výpisov z úverového účtu – zdôvodnil už súd
prvej inštancie tým, že z predložených dôkazov mal bezpečne a nespochybniteľne preukázanú výšku
dlžnej sumy. Námietku preto vyhodnotil odvolací súd ako účelovú.

21.11. Odvolací súd z podaného odvolania žalovaným v prvom rade nezistil námietku, ktorú by neriešil
už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Z tohto dôvodu, keďže sa s odôvodnením napadnutého
rozsudku v plnom rozsahu stotožnil, na toto odôvodnenie ďalej iba poukazuje.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255
ods. 1 a § 262 ods.1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
keďže odvolaniu žalovaného v prvom rade nevyhovel a potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, odvolanie
žalovanej v druhom rade odmietol, ako podané neoprávnenou osobou, keďže na výzvu odvolacieho

súdu nereagovala a taktiež na výzvu nereagovalo ani občianske združenie, ktoré podalo odvolanie
v mene oboch žalovaných. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

25CoCsp/16/2024

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).