Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 10, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201232
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8619201232.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu
JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v spore žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. XXXX/
XX, XXX XX D., zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom Námestie SNP 7, 091
01 Stropkov, IČO: 35510722, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821
08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenému: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., so

sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu
osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. SK-6C/26/2019-157 zo
dňa 6.10.2022, takto

r o z h o d o l :

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s výnimkou trov
dovolacieho konania.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 3.300,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur. Žalobu odôvodnil tým, že v rokoch 2011 a 2012 bol klientom
žalovaného, pretože na základe zmluvy o pripojení, ktorú so žalovaným uzatvoril, využíval jeho služby
telekomunikačného operátora. Dňa 9.2.2017 A. D. našiel v D. za budovou na E. F. G. XX, v ktorej
sídli značková predajňa Orange Slovensko, a.s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie
papierového odpadu, medzi papierovým odpadom aj archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo

originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a.s., vrátane
originálu písomnosti označenej ako „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, na
ktorej sa nachádzali jeho osobné údaje. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola
ako dôkazný materiál odovzdaná A. D. advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený
právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v
súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko a.s. Listom zo dňa

28.2.2017 zástupca žalobcu vyzval žalovanú spoločnosť v súvislosti s jej protiprávnym zásahom
do práv žalobcu na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú
satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastúpenia. Právny zástupca žalovaného listom zo dňa
16.3.2017 zástupcovi žalobcu oznámil, že spoločnosť Orange Slovensko sa ospravedlňuje za vzniknutú
situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala.
Zároveň odmietol zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000,- eur z dôvodu, že prípadný zásah do

osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný
život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.3. Nakoľko žalovaná pri svojom prvom úkone namietala miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník,
pričom uviedla, že miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na ochranu

osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej, t.j. v danom prípade Okresný súd Bratislava II,
súd skúmal svoju miestnu príslušnosť. Súd pri skúmaní svojej príslušnosti vychádzal z podstaty sporu,
ktorý je síce sporom o ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcov, avšak zásah do
súkromia bezprostredne súvisí s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní žalovanou
v rámci plnenia Zmluvy o pripojení. Právnym základom pre spracúvanie osobných údajov žalobcov

žalovanou ako telekomunikačným operátorom je zákon č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZEK“), teda osobitný zákon, na ktorý odkazuje § 9 ods. 1
ZOOÚ. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností
súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k
zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná
takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť

priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas
žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek
pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor.
Preto súd predmetný spor považoval za spotrebiteľský.

4. V danom prípade sa jedná aj o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle
ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca domáha primeraného finančného
zadosťučinenia,pričomtentonároknanáhradunemajetkovejujmymožnosubsumovaťpodpojemškoda
tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (E.),
kedy obdobne aj v tomto prípade, keď súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle smernice

o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním
možno uviesť, že tunajší súd je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP,
kedy popri všeobecnom súde žalovanej je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody a

tedajejsúčastiakonemajetkovejujmy,nastalavobvodeOkresnéhosúduSvidník.Pretojedanámiestna
príslušnosť Okresného súdu Svidník aj ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP.

5. Ďalej sa prvoinštančný súd zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán. Žalobca bol dňa 24.11.2011,
kedy bol v mene žalovanej vyhotovený dokument s jeho osobnými údajmi, klientom žalovanej na základe

zmluvy o pripojení. Súd zároveň žalobcu považoval za dotknutú osobu v zmysle § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 122/2013 Z.z o ochrane osobných údajov, u ktorej došlo pri spracúvaní jeho osobných údajov
prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o. k porušeniu ustanovení zákona o ochrane osobných údajov
a tým k zásahu do jeho súkromného života. Žalobca sa teda touto žalobou domáhal svojho práva na
ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, čím bola založená aktívna vecná

legitimácia žalobcu. Svoju pasívnu legitimáciu namietala žalovaná. Občianskoprávna zodpovednosť
žalovanej za zásah do súkromia žalobcu má objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia §
11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve. Pri
posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo podstatné, že žalovaná konala prostredníctvom
svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že kto písomné dokumenty s osobnými

údajmi vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil a to obchodný zástupca
ELSIG s.r.o., ale je právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov, ako Úradom na ochranu
osobnýchúdajovpreukázanýbezpečnostnýincident,bolospôsobenépriplneníZmluvyopripojení,ktorú
mal žalobca uzatvorenú práve so žalovanou. Objektívna zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok
(bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom právnom vzťahu. Na základe

uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej.

6. Následne sa súd zaoberal vecou samou. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil
povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 5.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme
finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného života v súvislosti s

porušením práva na ochranu osobných údajov. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti
sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť
práva chránené ustanovením § 11 OZ. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný zásah
do súkromia žalobkyne pri protiprávnom spracúvaní jej osobných údajov, preto v ďalšom skúmal,aká ujma bola žalobkyni spôsobená, jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Tvrdenie žalovanej, že žalobkyni žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov ani
len vzniknúť nemohla, je v úplnom rozpore s konštatovaním predsedníčky úradu v rozhodnutí zo

dňa 9.3.2018, č.k. XXXXX/XXXX-XX-X o rozklade spoločnosti Elsig s.r.o. proti rozhodnutiu úradu
o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcu.
Súd sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky ÚOOÚ SR v jej rozhodnutí, že významný vplyv na
celkovú závažnosť protiprávneho konania mal i zistený počet odcudzenej dokumentácie (viac než 400
dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu (umiestnenie archívnej

krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad), sprístupnenie osobných údajov dotknutých
osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb, kategória neoprávnene sprístupnených osobných
údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného identifikátora) a čas trvania protiprávneho konania. Z
odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd cituje: „Predsedníčka úradu konštatuje, že
zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu závažnosti a následkov protiprávneho
konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet odcudzenej dokumentácie má významný

vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie
§ 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z.z., avšak je nesporné, že prvostupňový orgán prihliadal pri ukladaní
výšky pokuty najmä na mieru závažnosti bezpečnostného incidentu, okolnosti, za akých došlo k
vzniku bezpečnostného incidentu a to umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na
papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb, čím došlo k neoprávnenému

sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb, neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, a
z ktorého bola archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená C. A. D. do miesta
sídla advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku a súčasne je potrebné poukázať na kategóriu
neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia obsahoval aj údaje o
rodných číslach klientov spoločnosti Orange ako dotknutých osôb, čím došlo k ohrozeniu citlivého

osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z.z.
poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik
rizika pre práva a slobody fyzických osôb a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a
ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme či už
majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad

ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti
osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné
spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo a čo i len mohlo mať negatívne
dôsledky na veľký počet dotknutých osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a
poukazuje aj na čas trvania protiprávneho konania a to približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu

značkovej predajne spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie,
ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne
odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi
archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas
celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným

sprostredkovateľom nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti - kategória spracovateľskej operácie,
čas trvania protiprávneho konania, kategória osobných údajov, nedodržanie bezpečnostných opatrení
sprostredkovateľom sú priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky
uloženej pokuty.“ V zhode s predsedníčkou ÚOOÚ SR súd konštatoval, že negatívnym následkom
neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä

strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a
závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä
pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo
finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek
hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo

citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých
osôb vrátane žalobkyne. Takto vymedzená ujma v sfére súkromného života žalobcu by bola (musela
byť) každou inou fyzickou osobou nachádzajúcou sa v danom mieste a čase a v tej istej situácii
objektívne vnímaná vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo jeho dopad a dôsledky, ako ujma závažná. Subjektívne pocity nie sú rozhodujúce,

podstatné je objektívne hľadisko. Ak ochrana súkromia a ochrana osobných údajov sa svojim obsahom
a povahou zaradzujú medzi základné ľudské práva, potom neoprávnené sprístupnenie osobných údajov
v rozsahu predmetného bezpečnostného incidentu by z objektívneho hľadiska znamenalo významné
dátové obnaženie každého subjektu s dôsledkami uvedenými v bode 87 odôvodnenia, preto aj ujmutým vzniknutú by každý subjekt nachádzajúci sa v situácii žalobcu pociťoval ako ujmu závažnú. V
predmetnejprávnejvecidošloužalobcusprístupnenímosobnýchúdajovvkombinácii:meno,priezvisko,
adresa bydliska, rodné číslo, číslo OP, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to

neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa čl.
10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobcu.

7. Žalobca ako právny prostriedok ochrany za zásah do svojho súkromia požadoval náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur. Súd konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie

relutárnej náhrady sa pri rozhodovaní o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a
okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Pri posudzovaní najvhodnejších
právnych prostriedkov pre ochranu osobnosti súd zohľadnil skutočnosť, že bezpečnostný incident,
ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu sa týkal bezmála 500 osôb a tento incident
trval najmenej 15 dní od 25.1.2017 do 9.2.2017. Z rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov z
9.3.2018 však vyplýva, že protiprávne konanie trvalo približne už od roku 2014, kedy došlo k preberaniu

značkovej predajne Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim
zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za
tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca
február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia
bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom

nepovšimnutá.Neobmedzenémupočtunepovolanýchosôbbolisprístupnenénajcitlivejšieosobnéúdaje
žalobkyne, ktoré ju jednoznačne identifikujú, a to vrátane zvlášť chráneného jedinečného osobného
identifikátora, ktorým je rodné číslo. Bezpečnostným incidentom nedošlo len k „potencionálnej možnosti“
ohrozenia osobnostných práv žalobcu, ale priamo k ich porušeniu. Nálezca archívnej krabice A. D. bol
nepovolanou osobou pre oboznamovanie sa s osobnými údajmi žalobcu. Neoprávnené sprístupnenie

osobných údajov nepovolaným osobám je protiprávnym konaním s presahom do súkromia osoby, ktorej
osobné údaje boli takto zneužité. Bezpečnostný incident znamenal zásah do práva žalobcu na súkromie
(v užšom slova zmysle na informačné sebaurčenie), a to spôsobom porušenia tohto práva, ako aj
spôsobom ohrozenia tohto práva.

8. Preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- eur a vo zvyšku
žalobu zamietol.

9. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti
žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti,

pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu.

10. Proti rozsudku, voči výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, vrátane súvisiaceho výroku
o trovách konania, v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

11. Odvolanie podal z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1

písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h) CSP).

12. Žalovaný uviedol, že už pri prvom procesnom úkone namietol miestnu nepríslušnosť Okresného
súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a nesúhlasil s argumentáciou súdu prvej inštancie,

nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom
prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Poukázal na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti,
pričom tieto ohrozené práva ako právo na život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej
zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku.
Žalobkyňa sa domáha ochrany svojich absolútnych práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto

práva nesúvisia s uzatvorenou zmluvou o pripojení ako spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské právo je
právom zmluvným, teda záväzkovým, čo neplatí pre osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých sa
žalobkyňa domáha nemajetkovej ujmy. Následne žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax slovenských
súdov pri rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti, pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvnýmpoistením motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou,
no následné žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť
je relevantná pre posúdenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko rozhodoval

miestne nepríslušný súd a zároveň žalobkyňa nebola zaviazaná ako spotrebiteľ na povinnosť zaplatiť
súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch
neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore
na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd prvej inštancie porušil zásadu rovností zbraní, čo je
odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

13. Žalovaný zároveň namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu
prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom
odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov
platí Zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje

aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so
spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na mieste
analogicképoužitie§420ods.2Občianskehozákonníkazdôvodu,žetuexistujeosobitnáprávnaúprava
o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva
na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom zákone za bezpečnosť

osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti priamo citovaným zákonom.
Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne právne posúdil otázku
pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Pokiaľ sa súd prvej
inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto rozhodnutie nutné považovať za
arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty žalovanej strany a táto skutočnosť

zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené práva žalovanej na spravodlivý
proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k sprístupneniu
osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane
osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných údajov vo svojom rozhodnutí.
Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že len stroho konštatoval, že s

týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne rozhodnutie. Tento postup
nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné pre súd prvej inštancie, ten
ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke právomoc rozhodnúť iný orgán
verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú otázku, ktorá je prejudiciálnou
otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o ochrane osobných údajov,

by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a presvedčivo vyargumentovať. Takýto
postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd prvej inštancie sa nevysporiadal s
rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident,
je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne. Týmto spôsobom opätovne
došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie poukázal na podmienky

ochrany a spracúvania osobných, prevádzkových a organizačných údajov, pričom ani súd neuvádza
tento dôkaz medzi podkladmi svojho rozhodnutia a samotný dokument je informatívnym dokumentom
a nemožno ho aplikovať na vzťah medzi sporovými stranami. Žalovaná poukázala na koncepciu tzv.
delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy
za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila

svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov. Žalovaná poukázala na to, že v prípade
neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného subjektu, nemôže voči nemu nastať
vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo administratívnoprávnej, teda bez
porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre povinný subjekt. Ani Úrad pre
ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona či iné nedostatky na jej

strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento incident a samotná jej
pasivita či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho sprostredkovateľa.
Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale vec aj nesprávne právne
posúdil. Argumentácia súdu prvej inštancie, že dokumentácia obsahujúca osobné údaje osôb vrátane
žalobkyne bola od roku 2014 až do februára 2017 nepovšimnutá a nebola odovzdaná v centrálnom

sklade, je z pohľadu posúdenia otázky protiprávnosti zásahu do osobnostných práv žalobkyne právne
irelevantná. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí dokumentov obsahujúcich
osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v súvislosti s archiváciou
dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania z okolnosti prípadu jezrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobkyne nebola žalovaná, ale
sprostredkovateľ. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovaného.

14. Žalovaný poukázal na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom
pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietol nárok žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter a
je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej miere
znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom

existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej
inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci pre
priznanie nemajetkovej ujmy. Samotná žalobkyňa nerozporovala to, že jej ujma nevznikla, tvrdila
len, že jej hrozila. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných práv znamená vznik nároku na
nemajetkovú ujmu, je nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia
byť preukázané všetky predpoklady pre jej priznanie. Postup, kedy súd prvej inštancie neskúmal, či

žalobkyni skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu
pôsobenia nepriaznivého následku, prípadne či naďalej pretrváva, resp. sa prejavuje, ale uspokojil
sa iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy, a to dokonca závažnej, došlo
u žalobkyne už iba tým, že nedošlo len k ohrozeniu osobnostných práv žalobkyne ale priamo k ich
porušeniu, má za následok nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností. Navyše súd v tomto prípade

nesprávne stotožňuje protiprávny zásah s jeho následkom - nemajetkovou ujmou. Takýmto nesprávnym
postupom súdu prvej inštancie tento uľahčil žalobkyni dôkaznú pozíciu na úkor žalovanej (porušenie
zásady rovnosti zbraní), nakoľko žalobkyňa nemusela dokazovať existenciu nemajetkovej ujmy, ani
okolnosti nasvedčujúce jej závažnosti, a súd sa tým tiež vzdialil od želanej a možnej miery zistenia
skutkového stavu, nakoľko tento sa o jeho zistenie ani len nepokúsil. Takýto nesprávny postup súdu má

za následok nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.

15. Zároveň žalovaný namietal ako neproporcionálnu a nespravodlivú sumu priznanej nemajetkovej
ujmy vo výške 3.300,- eur, ktorú považuje za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a ako takú
za nespravodlivú.

16. Zároveň žalovaný namietal aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému
úspechu bol žalobcovi priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku. Zároveň namietal, že súd nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo
nevyhovel návrhu žalovaného, aby uplatnil moderačné právo podľa § 257 CSP, prečo žalovaným

uvádzané dôvody nepovažuje za dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú použitie § 257
CSP.

17. O podanom odvolaní žalovaného rozhodol tunajší odvolací súd rozsudkom č.k. 1Co/10/2023-253
zo dňa 19.9.2023 tak, že potvrdil rozsudok v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v
prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy
v tejto časti zamietol. O trovách konania rozhodol odvolací súd tak, že nárok na ich náhradu priznal
žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanému s poukazom na úspech žalobcu v konaní s tým, že výška
priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.

18. Voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania podal žalovaný dovolanie, o ktorom
rozhodol Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 9Cdo 110/2024 zo dňa 19.2.2025, a to tak, že rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo 19. septembra 2023 sp. zn. 1Co/10/2023 vo výroku o náhrade trov
konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení

svojho rozhodnutia dovolací súd konštatoval, že odvolací súd sa nevysporiadal s kľúčovými tvrdeniami
žalovaného v odvolaní a to ani v najvšeobecnejšej rovine. Odvolací súd nereagoval na odvolacie
námietky žalovaného spočívajúce v argumentácii, že žalobca bol v spore úspešný len v časti (okresný
súd mu priznal nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- eur z uplatnených 5.000,- eur), pričom odvolací
súd ešte zvýraznil rozdiel medzi uplatnenou sumou (5.000,- eur) a priznaným nárokom (110,- eur).

Odvolací súd sa nevysporiadal s osobitosťami prejednávanej veci, na ktoré poukazoval v odvolaní
žalovaný, a ktoré majú spočívať v množstve skutkovo a právne totožných vecí (na základe rovnakého
bezpečnostného incidentu), v ktorých sú žalobcovia zastúpení tým istým právnym zástupcom, trovy
konania spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia; trovy konania mnohonásobne prevyšujúvýšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Uvedené podľa dovolateľky predstavovalo výnimočné
okolnosti prejednávanej veci (resp. prejednávaných vecí) ako dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.
Dovolateľka už v odvolacom konaní ako ďalšiu okolnosť pre aplikáciu § 257 CSP videla v tom,

že v skutkovo a právne totožných veciach sa opakuje množstvo obsahovo aj formálne tých istých
podaní odlíšených iba označením strany sporu, spisovej značky a dátumu podania oproti podaniu
použitého v inom konaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku
o trovách konania považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a to do takej miery, že
nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v

zmysle § 420 písm. f) CSP.

19. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie opätovne preskúmal rozsudok v napadnutej časti v rozsahu
zrušeniadovolacímsúdom,viazanýjehoprávnymnázorom,akoajkonaniemupredchádzajúcevzmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a

dospel k záveru, že odvolanie žalovaného voči výroku o trovách konania nie je dôvodné.

20. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

21. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

22. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

23. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

24. Z Nálezu III. ÚS 98/2018 z 2.5.2018 vyplýva, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania

úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým
vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať
náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad

rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu
k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS
303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.
zn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,
ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného

princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).

25. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých
vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Svidník
z dôvodu, ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne ustálený súdom prvej inštancie a ktorý bol

dôvodom pre rozhodnutie ÚOOÚ SR zo 16.8.2017, číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX, v ktorom tento orgán
konštatoval porušenie zákona tým, že pri likvidácií obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti
Orange Slovensko, a.s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo
(IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis
povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou.

Táto okolnosť, teda porušenie zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej veci, bola dôvodom
pre priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.26. Otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu,
ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení
z 24.5.2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore

o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto
situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň
Ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

27. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje

rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzali potom rozhodnutia
odvolacieho súdu (Krajského súdu v Prešove) v otázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba
vychádzať aj v prejednávanej veci pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov.

28. Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. do 31.12.2023 vyplýva, že tarifnou
hodnotou je suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 2.000,- eur, ak
sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť, v akej výške v konečnom dôsledku táto náhrada
nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu trov konania.

Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobca mal vo veci úspech, nakoľko zásah do jeho osobnostných
práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jeho osobnými údajmi bol zistený, a preto má nárok v
zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu trov konania, pričom
ide o štandardný a zaužívaný výrok o nároku na náhradu trov konania používaných v prípadoch,
kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu a kde za plne úspešného sa považuje žalobca aj vtedy,

ak čo do výšky plnenia plný úspech nemal, pretože v konaniach, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku sa za základné považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. V konaniach o
ochranu osobnosti je vždy základným konštatovanie zásahu do osobnostných práv, pričom priznanie
nemajetkovej ujmy, prípadne jej výška je okolnosťou sprevádzajúcou. K argumentácii žalovaného, že

trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku odvolací súd uvádza, že ide o konanie o ochranu
osobnosti, v ktorom je základné a rozhodujúce konštatovanie súdu o zásahu do osobnostných práv
žalobcu, ktorý sa pre účely rozhodovania o trovách v takomto prípade považuje za stranu v spore
plne úspešnú. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu SR (II. ÚS 225/2020, II. ÚS. 223/2022, IV.
ÚS 599/2013) je konštatovanie žalovaného o nepomere medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a

výškou trov konania bez právneho významu a rovnako je bez právneho významu aj konštatovanie o
nevyhnutnosti žalobcu niesť „zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok sporu“.

29. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257
CSP, ktorej sa dožaduje žalovaný Orange, a.s. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných

údajov GDPR) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection
Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679
z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto
údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie
Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov.

30.VÚradnomvestníkuEurópskejúniebolovyhlásené27.apríla2016.Nariadenia,vschválenomznení,
sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté
aj do zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
z 29. novembra 2017. Zákon č. 18/2018 Z.z. je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25. mája

2018. Zákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z.z. (nepriamo),
221/2019 Z.z.).31. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany
osobnýchúdajov.Stanovujepravidláochranyfyzickýchosôbapravidláprevoľnýpohyb(ktorýsanesmie
obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň

ochranyfyzickýchosôbvcelejÚniimázabrániťrozdielom,ktorésúprekážkouvoľnéhopohybuosobných
údajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods. 13).

32. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a odôvodnenia
51 – 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje“, „biometrické

údaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným podmienkam
spracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto: i. osobné údaje, ktoré odhaľujú
rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie; ii. členstvo v
odborovýchzväzoch;iii.genetickéúdaje,biometrickéúdajespracúvanélennaúčelyidentifikácieľudskej
bytosti; iv. zdravotné údaje; v. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie danej
osoby.

33. V rámci stanovenia „kategórií“ osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných údajov,
došlo na Slovensku k zmenám platným od 25.5.2018. Podľa Úradu na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky (ÚOOÚ) i. zákon č. 122/2013 Z.z. pozná osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré
sú v uvedené v § 13 a odtiaľ vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v politickej strane

alebo hnutí a tiež ii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania rodného čísla, ako
národného identifikátora a to v § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z.z., a to na základe splnomocňujúceho
ustanovenianariadeniavčl.87.Stáleplatí,žerodnéčíslojezakázanézverejňovať,právozverejniťrodné
číslo ma iba dotknutá osoby, ktorej sa týka. iii. Zo zoznamu citlivých osobných údajov tiež vypadli údaje
týkajúce sa uznania viny za trestné činy a priestupky, ktoré sa stali samostatnou kategóriou osobných

údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.

34. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné
porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu D. a D. by zvýhodniť porušovateľove práva
a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania

pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uprednostniť osobu zodpovednú
za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia odvolacieho súdu je
neakceptovateľné.

35. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho

výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je
neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných
údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o
náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti
neaplikovateľné.

36. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo k
porušeniu práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je potrebné poukázať na to,
že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníkasúdnehokonania,resp.právonaúspechvkonaní(obdobnenapr.II.ÚS218/02,III.ÚS198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Hypotetické priznanie trov konania v rozsahu 200.000,- eur v iných, avšak
skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad na prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok
na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane sporu a advokát je len platobným miestom (pozri
§ 263 CSP). Ide o trovy sporovej strany, nie právneho zástupcu. Túto náhradu trov vyplatí žalovaný

síce na účet právneho zástupcu žalobcu, avšak ide o prostriedky, ktoré pojmovo patria žalobcovi ako
sporovej strane.

37. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovaným tvrdené opakovanie
veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov právnym zástupcom žalobcu, pretože tieto úkony

sa týkajú vždy inej sporovej strany, a neznamená to, že tieto úkony právnej pomoci neboli poskytnuté.

38. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného o existencii dôvodu hodného osobitného
zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaný bol do súdneho konania reálne donútený v dôsledku uplatnenianeprimeranej sumy vo výške 5.000,- eur a takto uplatnená suma mu nedávala možnosť vyhnúť sa
tomuto súdnemu konaniu, pričom neústretový prístup žalobcu k mimosúdnej dohode nebol žalovaným
preukázaný. Naopak, z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s

rovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho
základu nároku iných dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom, žalovaný stále namietal
nielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popieral samotný právny základ
nároku dotknutých osôb, a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si

žalovaný musí byť dobre vedomý všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane
povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok
sporu) je charakteristická pre sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore
úspešnej strane trovy konania.

39. V predmetnej veci neboli splnené žiadne podmienky pre možnosť aplikácie § 257 CSP o použití

moderačného práva súdu, pretože nebolo možné konštatovať výnimočné okolnosti prípadu ani iné
dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane
sporu.

40.Odvolacísúdtakrozhodolotrovách prvoinštančnéhoaodvolaciehokonaniavzmysleust.§396ods.

2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému
v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela
od úvahy súdu. Na základe citovanej judikatúry Ústavného súdu je nepochybné, že žalobcovi patrí
plný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez ohľadu na to, že v konečnom
dôsledku mu bola priznaná suma 110,- eur náhrady nemajetkovej ujmy, aj keď tento ju uplatňoval

pôvodne vo výške 5.000,- eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je
úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka
prvoinštančného aj odvolacieho konania, preto má právo na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých
bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP, avšak s výnimkou trov dovolacieho konania.

41. Totiž trovy dovolacieho konania sú trovami v osobitnom druhu civilného sporového konania, ktoré má
relatívne samostatné postavenie, nakoľko prichádza do úvahy ako konanie o mimoriadnom opravnom
prostriedku po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V tomto dovolacom konaní bol plne úspešný
žalovaný, pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu č.k. 1Co/10/2023-253 z 19.9.2023 bolo vo výroku

o náhrade trov konania na základe jeho dovolania v dovolacom konaní uznesením Najvyššieho súdu
SR č.k. 9Cdo/110/2024-313 z 19.2.2025 zrušené, a preto mu patrí náhrada trov dovolacieho konania
v zmysle § 255 ods. 1 CSP proti žalobcovi, ktorý v dovolacom konaní úspech nemal (pozri tiež I. ÚS
453/2019). O výške týchto trov bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).