Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, October 16, 2023

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 3T/84/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120012500
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Slivenská

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2023:2120012500.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, samosudkyňou JUDr. Natáliou Slivenskou, v trestnej veci vedenej proti

obžalovanému P. J., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2019,
na hlavnom pojednávaní konanom v Trnave dňa 16. 10. 2023, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

P. U H. k , nar. XX. XX. XXXX v F. W., trvale bytom
F., N. XXX/X, adresa na doručovanie: XX rue

I. H., XXXXX D., C. republika,

v období od mesiaca december 2010 do mesiaca máj 2012 vrátane a v období od mesiaca január 2013
až do augusta 2014 vrátane, si v mieste svojho trvalého bydliska a ani na iných miestach v Slovenskej
republike, ako otec S. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom u matky v Smoleniciach, Q. XX, riadne neplnil
vyživovaciu povinnosť, ktorá mu vyplýva zo Zákona o rodine a rozsah ktorej mu bol určený rozsudkom
Okresného súdu Trnava, sp. zn. 10C/107/2008 zo dňa 11. 12. 2008, právoplatným dňa 02. 11. 2009,

tak, že je povinný prispievať na výživu syna S. sumou 165,97 Eur mesačne (5.000,- Sk) vždy do 15.
dňa v mesiaci vopred k rukám matky H. J., hoci vedel o existencii svojej vyživovacej povinnosti, túto si
pravidelne neplnil, na výživnom zaplatil sumu 10 Eur v mesiaci marec 2013, sumu 50 Eur v septembri
2013, sumu 80 Eur v decembri 2013 a následne od decembra 2018 až do februára 2020 uhradil celkovo
sumu 2.870 Eur, čím mu vznikol dlh na výživnom vo výške 3.296,86 Eur,
pričom obžalovaný sa uvedeného skutku dopustil, hoci bol rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn.
6T/5/2010 zo dňa 12. 05. 2010, právoplatným dňa 14. 12. 2010, v spojení s uznesením Krajského súdu v
Trnave, sp. zn. 3To/125/2010 zo dňa 14. 12. 2010, uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy

podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona,
obžalovaný hoci vedel o existencii svojej vyživovacej povinnosti, túto si neplnil, pravidelne a v plnej
výške, pričom v tomto období vykonával občasné brigády a nevyužil všetky svoje možnosti a schopnosti
na to, aby si zabezpečil príjem umožňujúci mu plniť si vyživovaciu povinnosť,

t e d a

najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin
spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas, hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch
mesiacoch za taký čin odsúdený,

č í m s p á c h a l

prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona s

poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2019.Za to sa

o d s u d z u j e :

Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods.
4 Trestného zákona, za použitia § 39 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 2
(dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému určuje skúšobná doba v trvaní 5 (päť) rokov.

Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá povinnosť v skúšobnej dobe podľa svojich

schopností nahradiť k rukám matky H. J., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X., Štúrova 981/22, dlžné
výživné vo výške 3.296,86 B..

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 11. 11. 2020 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava na Okresný súd Trnava obžalobu na
obvineného P. J. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného

zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2019, ktorý mal
byť obvineným spáchaný na skutkovom a právnom základe uvedenom v obžalobe.

Súd vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného pri splnení podmienky podľa § 252
ods. 2 Trestného poriadku, keď mal za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania

dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného, zároveň vykonaniu hlavného pojednávania v neprítomnosti
obžalovaného nebránili ani skutočnosti uvedené v § 252 ods. 3 Trestného poriadku.

Na hlavnom pojednávaní vykonal súd dokazovanie prečítaním zápisnice o výsluchu obžalovaného z
prípravného konania zo dňa 20. 11. 2018 (č. l. 103 - 105), a výsluchom svedkyne - poškodenej H. J., ako

aj oboznámením listinných dôkazov, najmä hodnotenia (č. l. 173), skráteného výpisu klienta (č. l. 174),
oznámenia (č. l. 175), rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 10C/107/2008 zo dňa 11. 12. 2008 (č.
l. 138 - 140), potvrdenia o poberaní náhradného výživného (č. l. 141 - 142), fotokópie vkladu na účet,
výpisu z účtu a poštovej poukážky (č. l. 143 - 152), rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 6T/5/2010
zo dňa 12. 05. 2010 (č. l. 169 - 170), uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/125/2010 zo

dňa 14. 12. 2010 (č. l. 171 - 172) a tiež odpisu registra trestov (č. l. 475 - 476) a lustrácií z Generálnej
prokuratúry (č. l. 477 - 481), z databázy súdov (č. l. 482 - 486) a z centrálnej evidencie správnych deliktov
a priestupkov (č. l. 487).

Z výpovede obžalovaného P. J. z prípravného konania zo dňa 20. 11. 2018 vyplýva, že je robotník,

zamestnaný u Sesame 58, BD Baron du Marais v Roanne 42300 (Loire) od 01. 10. 2018, s mesačnou
mzdou 882,41 Eur. Býva zadarmo v byte, ktorý nikomu nepatrí, bez manželského zväzku, má dve deti vo
veku 4 a 2 roky. Vo Francúzsku je od 15. 12. 2010, chcel vidieť priateľov. Slovensko opustil následkom
rozvodu, pretože mal príliš veľa problémov s bývalou manželkou H. C., s ktorou majú 2 deti - D. a S.. Pre
neplatenie výživného, ktoré bolo určené na 150 Eur mesačne, bol 8 mesiacov vo väzení. Od decembra

2010 do mája 2012 vo Francúzsku nepracoval. Žobral na ulici a obracal sa na humanitárne organizácie,
ktoré mu dávali jedlo. Pracoval pri zbere hrozna od 01. 09. 2011 do 12. 09. 2011. Odpracoval 70 hodín
za celkovú sumu 611,55 Eur. Od decembra 2013 do augusta 2014 nepracoval, vedel si poradiť, aby
prežil, odkedy je vo Francúzsku. Absolvoval kurz francúzštiny od 25. 08. 2014 do 13. 02. 2015, za čo
zaplatil 401,09 Eur mesačne. Začal pracovať v roku 2017, a to od 13. 06. 2017 do 18. 07. 2017, za zber

ovocia dostal 1.286,63 Eur. Od 28. 08. 2017 do 06. 09. 2017 pracoval ako oberač hrozna, zarobil 585,60
Eur. Od 23. 08. 2018 do 30. 09. 2018 pracoval ako smetiar pre združenie Sesame v Roanne za sumu
1.174,34 Eur. Teraz má zmluvu so Sesame ako stavebný robotník, zmluva trvá od 01. 10. 2018 do 31. 03.
2019 na skrátenú dobu, pracuje 26 hodín týždnne. Od 01. 10. 2018 do 31. 10. 2018 zarobil 882,41 Eur.
Od októbra 2018 dostáva rodinné prídavky vo výške 549,41 Eur. Nie je chorý. Zostane vo Francúzsku,

na Slovensku prestal platiť dôchodkové poistenie, pretože nemal vo Francúzsku prácu. Teraz má malúprácu, ale má družku, ktorá nepracuje a majú spolu 2 deti a jej syna, ktorý má 16 rokov. Teraz, keď má
pracovnú zmluvu, skúsi poslať peniaze svojím deťom.

Svedkyňa - poškodená H. J. na hlavnom pojednávaní uviedla, že od rozvodu v roku 2008 - 2009 nie je
s obžalovaným v kontakte, obžalovaný ušiel do Francúzska. Je pravda, ako sa uvádza v obžalobe, že v
uvedenom období obžalovaný výživné neplatil, celkový dlh na výživnom je 3.296,86 Eur. V tom období
to mala dosť ťažké, mali pôžičky, ktoré museli splácať, o veľa veciach ani nevedela. Po rozvode, ako
obžalovaný ušiel, mala 7 exekútorov a musela splácať dlhy, zostávalo jej 250 Eur, z toho musela platiť

nájom a živiť vtedy maloletého S., ktorý chodil do školy. Bola nútená preto požiadať o osobný bankrot.
Obžalovaný sa na deti nikdy nepýtal, nezavolal im k meninám, k narodením, ani k Vianociam. Syn už
pracuje, založil si rodinu, pred mesiacom sa mu narodila dcéra a býva v Čechách v Olomouci. Keď
ukončil škodu, začal hneď pracovať na Slovensku a po 2 - 3 rokoch kvôli práci odišiel do Čiech. Syn
ukončil škodu a začal pracovať v auguste 2014.

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 10C/107/2008 zo dňa 11. 12. 2008, právoplatným dňa 02.
01. 2009, bolo manželstvo navrhovateľky (svedkyne - poškodenej) a odporcu (obžalovaného) rozvedené
a súčasne bola schválená dohoda o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému S. J. na čas
po rozvode, v zmysle ktorej bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky a otec sa zaviazal
s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku platiť na výživu maloletému sumu 5.000,- Sk (165,97 Eur)

mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Súčasne bol upravený aj styk otca s
maloletým.

Z potvrdení Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava vyplýva, že H. J. bola poberateľkou
náhradného výživného, a toto jej v roku 2012 bolo vyplatené v úhrnnej sume 1.154,27 Eur, v roku 2013

(za mesiace január - júl vrátane) v sume 736,06 Eur.

Z fotokópie vkladu na účet vyplýva, že obžalovaný v mesiaci október 2013 uhradil výživné v sume 50 Eur.

Z výpisov z účtu je zrejmé, že obžalovaný vykonal nasledovné úhrady výživného: dňa 14. 09. 2012 v

sume 19,45 Eur, dňa 17. 10. 2012 v sume 43,71 Eur, dňa 16. 11. 2012 v sume 32,82 Eur, dňa 13. 12.
2012 v sume 13,11 Eur a dňa 19. 12. 2013 v sume 80 Eur.

Z poštovej poukážky vyplýva, že obžalovaný dňa 28. 03. 2013 vykonal úhradu výživného v sume 10 Eur.

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 6T/5/2010 zo dňa 12. 05. 2010, právoplatným dňa 14. 12.
2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/125/2010 zo dňa 14. 12. 2010, bol
obžalovaný uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Z hodnotenia, skráteného výpisu klienta a oznámenia je zrejmé, že obžalovaný bol vo výkone trestu
odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Košice - Šaca, a to v období od 16. 05. 2012
do 19. 12. 2012, kedy bol uznesením Okresného súdu Košice - okolie, sp. zn. 8PP/95/2012 zo dňa 19.
12. 2012, podmienečne prepustený. Obžalovaný si v ústave vyživovaciu povinnosť na syna S. J. riadne

nahlásil.

Na základe takto vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, rešpektujúc zásadu
kontradiktórnosti konania, súd hodnotiac produkované dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo ako aj v ich súhrne a

vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospel bez akýchkoľvek rozumných
pochybností k záveru, že dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní nasvedčujú záveru, že skutok
sa stal tak, ako je uvedené v skutkovej vete výroku o vine tohto rozsudku a po právnej stránke tento
kvalifikovalakoprečinzanedbaniapovinnejvýživypodľa§207ods.1,ods.3písm.b),písm.c)Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2019.

Možno konštatovať, že všetky súdom vykonané dôkazy sú prípustné a získané zákonným spôsobom.
Napokon, zákonnosť či procesnú použiteľnosť dôkazov, o ktoré súd opiera svoje rozhodnutie, žiadna z
procesných strán nenamietala.K výroku o vine

Po skutkovej stránke vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak,
ako je uvedené v skutkovej vete výroku o vine tohto rozsudku, a boli splnené všetky podmienky pre
vyvodenie trestnej zodpovednosti obžalovaného.

Prokurátor v prejednávanej veci uniesol dôkazné bremeno pred súdom a preukázal vinu obžalovaného

na základe dôkazov, ktoré dávajú ucelenú, jednotnú, logickú a ničím nenarušenú reťaz dôkazov, ktoré
umožňujú vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok kladený mu obžalobou za vinu.

Na základe vyššie popísaného vykonaného dokazovania, predovšetkým z rozsudku Okresného súdu
Trnava, sp. zn. 10C/107/2008 zo dňa 11. 12. 2008, právoplatného dňa 02. 01. 2009, je preukázané,
že obžalovanému Miroslavovi Uríkovi vznikla vyživovacia povinnosť na jeho syna S., a to v rozsahu

165,97 Eur (5.000,- Sk) mesačne, so splatnosťou do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky H.
J., a to s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku. Navyše, takto určené výživné bolo výsledkom
rodičovskej dohody, ktorú Okresný súd Trnava vyššie konkretizovaným rozsudkom len schválil.
Existenciu vyživovacej povinnosti napokon potvrdil aj sám obžalovaný vo svojej výpovedi v prípravnom
konaní,kdeuviedol,žesbývaloumanželkoumalidvedeti-D.aS.apreneplnenievyživovacejpovinnosti

bol aj vo výkone trestu odňatia slobody s tým, že sa pokúsi poslať svojim deťom peniaze.

K možnostiam obžalovaného zabezpečiť si príjem súd poukazuje predovšetkým na výpoveď
obžalovaného, ktorý uvádzal, že do Francúzska odišiel kvôli priateľom, ktorí tam žili, a kvôli problémom
s bývalou manželkou. Vo Francúzsku žobral, využíval služby humanitárnych organizácií, zaplatil si kurz

francúzštiny, pracoval brigádnicky väčšinou pri zbere ovocia (v období od 01. 09. 2011 do 12. 09. 2011
za celkovú sumu 611,55 Eur, v období od 13. 05. 2017 do 18. 07. 2017 za celkovú sumu 1.286,63 Eur,
v období od 28. 08. 2017 do 06. 09. 2017 za celkovú sumu 585,60 Eur), ale tiež ako smetiar (v období
od 23. 08. 2018 do 30. 09. 2018 za celkovú sumu 1.174,31 Eur) alebo stavebný robotník, ktorú zmluvu
mal na obdobie od 01. 10. 2018 do 31. 03. 2019 (za obdobie od 01. 10. 2018 do 31. 10. 2018 zarobil

celkom882,41Eur).Boltiežpoberateľomrodinnýchprídavkov,zdravotnéproblémynemal.Naviac,býval
zadarmo a nájom neplatil.

Súd všetky uvedené skutočnosti posúdil tak, že bolo v možnostiach a schopnostiach obžalovaného
zamestnať sa, prípadne vykonávať inú činnosť, z ktorej si mohol zabezpečiť dostatočný príjem pre

svoje živobytie a zároveň aj na platenie vyživovacej povinnosti, a taktiež bolo jeho zodpovednosťou, že
odišiel do Francúzska, kde žil spôsobom bezdomovca, vykonával len občasné brigády a nezabezpečil
si stabilný a dlhodobo udržateľný príjem, a to aj za účelom riadneho platenia výživného. Z uvedených
dôvodov súd u obžalovaného nezistil takú skutočnosť, ktorá by mu bránila v riadnom platení výživného,
prípadne v čase, kedy príjem nemal, ktorá by mu bránila si príjem zabezpečiť. Tieto závery potvrdzuje

aj fakt, že obžalovaný bol schopný čiastočne plniť si svoju vyživovaciu povinnosť a platiť výživné, čo
vyplynulo z oboznámených listín.

Tiež z výpovede H. J., do rúk ktorej bol obžalovaný povinný platiť výživné, vyplynulo, že obžalovaný po
rozvode ušiel do Francúzska, a okrem toho, že uhrádzala viacero dlhov a platila nájom, starostlivosť o

syna S. vykonávala výlučne sama, z ktorého dôvodu bola nútená požiadať o osobný bankrot, pričom
obžalovaný o deti neprejavoval záujem. Svedkyňa potvrdila, že obžalovaný neplatil výživné riadne
a včas. Pokiaľ ide o obdobie, kedy obžalovaný výživné neplatil, svedkyňa toto potvrdila v zhodne
s podanou obžalobou, rovnako pokiaľ ide o obdobie, počas ktorého obžalovaný neplnil vyživovaciu
povinnosť, a výšku dlhu na výživnom.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že obžalovaný v rozhodnom čase vedel
o svojej vyživovacej povinnosti na svojho syna S., určená výška vyživovacej povinnosti zodpovedala
skutočným nákladnom na neho, obžalovaný príjem mal a bolo v jeho možnostiach si príjem zabezpečiť
v čase, keď príjem nemal, a napriek týmto skutočnostiam si vyživovaciu povinnosť neplnil riadne a včas.

Uvedeným je tiež preukázaná aj subjektívna stránka trestného činu - úmysel obžalovaného.

Obdobie páchania trestnej činnosti súd ustálil na obdobie od mesiaca december 2010 do mesiaca máj
2012 vrátane a obdobie od mesiaca január 2013 až do augusta 2014, vrátane. Počiatok uvedenéhoobdobia vyplýva z obžaloby, koniec obdobia je určený mesiacom zániku vyživovacej povinnosti
obžalovaného k synovi S., keď z výpovede svedkyne mal súd za preukázané, že syn Tomáš začal po
ukončení štúdia pracovať, a teda nadobudol schopnosť živiť sa sám.

V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 1 Z. z. o rodine, v zmysle ktorého plnenie
vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú
schopné samé sa živiť.

Povinnosť plniť si vyživovaciu povinnosť sa na obžalovaného vzťahovala aj počas výkonu trestu odňatia
slobody, t. j. v období od 16. 05. 2012 do 19. 12. 2012, čo mal súd preukázané predovšetkým zo
skráteného výpisu klienta. Na druhej strane však v prípade neplnenia si vyživovacej povinnosti v
uvedenom čase nebol obžalovaný trestne zodpovedný, na čo správne reflektoval aj prokurátor v podanej
obžalobe, keď v uvedenom období boli objektívne výrazne obmedzené možnosti obžalovaného plniť si
vyživovaciupovinnosť.Pretoobdobiepočasvýkonutrestuodňatiaslobodynemožnozahrnúťdorozsahu

trestnej činnosti pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy.

Pri určovaní dlhu na výživnom vo výške 3.296,86 Eur súd vychádzal z potvrdenia o poberaní náhradného
výživného a z dokladov preukazujúcich úhrady obžalovaného na výživnom (fotokópia vkladu na účet,
výpisy z účtu, poštová poukážka), a tiež z výpovede H. J., ktorá potvrdila výšku dlhu na výživnom, a

teda aj výšku jednotlivých úhrad výživného obžalovaným. Tvrdenia svedkyne boli podložené aj listinnými
dôkazmi, preto súd nemal pochybnosti o jej vierohodnosti.

Za december 2010 bol obžalovaný povinnosť zaplatiť výživné v sume 165,97 Eur, za rok 2011 mal
obžalovaný zaplatiť výživné v sume 1.991,64 Eur (12 mesiacov x 165,97 Eur), za rok 2012 mal

obžalovaný zaplatiť výživné v sume 829,85 Eur (5 mesiacov x 165,97 Eur), za rok 2013 mal obžalovaný
zaplatiť výživné v sume 1.991,64 Eur (12 mesiacov x 165,97 Eur), za rok 2014 mal obžalovaný zaplatiť
výživnévsume1.327,76Eur(8mesiacovx165,97Eur).Vúhrnebolobžalovanýpovinnýzaplatiťvýživné
vo výške 6.306,86 Eur, z ktorej sumy bolo potrebné odrátať vykonané úhrady na výživnom v celkovej
výške 3.010 Eur (10 Eur + 50 Eur + 80 Eur + 2.870 Eur). Celkový dlh na výživnom tak predstavoval

3.296,86 Eur (6.306,86 Eur - 3.010 Eur). Napokon obžalovaný výšku dlhu na výživnom ani nepopieral.

Dlžná suma zodpovedá najmenej trom mesiacom v období dvoch rokov, čím je naplnený znak trestného
činu zanedbania povinnej výživy, a zároveň obdobie páchania trestného činu od decembra 2010 do mája
2012 vrátane a následne od januára 2013 do augusta 2014 treba rozhodne považovať za dlhší čas v

zmysle § 138 písm. b) Trestného zákona.

Pri obžalovanom súd uplatnil právnu úpravu účinnú do 31. 12. 2019, nakoľko pred týmto dátumom
bol trestný čin dokonaný, a táto právna úprava je pre obžalovaného priaznivejšia, lebo určuje dlhšie
rozhodné obdobie 3 mesiacov, oproti súčasnej právnej úprave, ktorá určuje rozhodné obdobie 2

mesiace, t. j. podľa aktuálnej právnej úpravy majú už 2 mesiace trestnoprávnu relevanciu, pričom podľa
predchádzajúcej právnej úpravy 2 mesiace trestnoprávnu relevanciu ešte nemajú, ale relevantné z
hľadiska trestnej zodpovednosti sú až 3 mesiace.

Pretože obžalovaný skutok spáchal napriek tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn.

6T/5/2010 zo dňa 12. 05. 2010, právoplatným dňa 14. 12. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trnave, sp. zn. 3To/125/2010 zo dňa 14. 12. 2010, odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, čo mal súd preukázané oboznámením predmetných listín, je daný
aj znak kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru o preukázaní všetkých znakov skutkovej
podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného
zákona účinného do 31. 12. 2019 s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.

Znak prečinu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona je tiež naplnený, pretože závažnosť činu nie je

nepatrná, a to s poukazom na tú skutočnosť, že obžalovaný si riadne neplnil vyživovaciu povinnosť po
dlhší čas, a to aj napriek tomu, že už bol za prečin zanedbania povinnej výživy aj odsúdený.Postupujúc v súlade s ustanovením § 278 ods. 2 Trestného poriadku, kedy súd pri svojom rozhodovaní
prihliadalennaskutočnosti,ktoréboliprebraténahlavnompojednávaníaopierasaodôkazynahlavnom
pojednávaní vykonané, bolo jednoznačne procesom dokazovania ustálené, že skutok sa stal, že tento

spáchal obžalovaný a že skutok vykazuje znaky žalovaného trestného činu.

Oprotipodanejobžalobesúdupravilskutkovúvetu,atodoplnenímdátumuvydaniauzneseniaKrajského
súdu v Trnave, sp. zn. 3To/125/2010, tak, aby toto bolo riadne špecifikované.

K výroku o treste

Z odpisu registra trestov je zrejmé, že obžalovaný má celom 7 záznamov, pričom na území Slovenskej
republiky bol naposledy odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn, 6T/5/2010 zo dňa 12.
05. 2010, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/125/2010 zo dňa 14. 12. 2010,
pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona.

Z lustrácie z generálnej prokuratúry vyplýva, že voči obžalovanému nie je v súčasnosti vedené ďalšie
trestné stíhanie, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj lustrácia z databázy súdov.

Z lustrácie z centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov nebolo zistené, že by sa obžalovaný

dopustil priestupku alebo iného správneho deliktu.

Pri úvahe nad výškou trestu, jeho druhom a spôsobom výkonu súd vychádzal najmä z ustanovenia
§ 34 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred
páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu

k tomu, aby viedol riadny život. Súčasne má trest iných odradiť od páchania trestných činov a vyjadriť
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Rovnako súd kládol dôraz na to, aby trest postihol iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší
vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného

zákona.

Súd preto pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol najmä na spôsob spáchania trestného činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona je úmyselným trestným
činom, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody na jeden rok až päť
rokov.

U obžalovaného súd vzhliadol prítomnosť jednej priťažujúcej okolnosti, a to podľa § 37 písm. m)
Trestného zákona, keď obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený (viď odpis registra trestov), bez
zistenia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného zákona.

Skúmajúc pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona

dospel súd k záveru, že v prípade obžalovaného prichádza do úvahy vzhľadom na prevahu priťažujúcich
okolností uloženie trestu odňatia slobody v rozmedzí 2 roky 4 mesiace - 5 rokov, a to v zmysle § 38
ods. 4 Trestného zákona.

Súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že ukladaný trest má zabezpečiť ochranu

spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívna zložka
trestu) a vytvorí podmienky na jeho výchovu (výchovná zložka trestu). Vychádzajúc z princípov
humánnosti pri ukladaní trestu z uvedeného vyplýva a súdna prax v tomto smere aj fakticky postupuje,
že pri ukladaní trestov páchateľom v zásade u prvotrestaných osôb vystupuje do popredia výchovná
zložka trestu pred represívnou. V prípade recidívy trestnej činnosti páchateľa je však už nevyhnutné

podstatne obozretnejšie pristupovať k posudzovaniu zabezpečenia výchovnej zložky trestu vo vzťahu
k páchateľovi, keďže zistená recidíva logicky v zásade nasvedčuje o neúcte páchateľa k záujmom
chráneným Trestným zákonom a k tomu, že predchádzajúce tresty neviedli k prevýchove páchateľa,teda k prijatiu skutočného predsavzatia páchateľa viesť riadny život. V takomto prípade logicky musí v
zásade prichádzať do úvahy uprednostnenie represívnej zložky trestu pred výchovnou zložkou trestu.

Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti
pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen
odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva

ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiadúce,
varujeichpredpáchanímtrestnejčinnostiaposilňujepocitprávnejistotyaprávnehoštátu.Trestnýzákon
vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú
a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému
výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané, musí

vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj
etické.

Vychádzajúc z vyššieho uvedeného a zachovajúc tiež požiadavku na spravodlivé potrestanie páchateľa
podľa § 1 Trestného poriadku dospel súd k záveru, že trestom napĺňajúcim jeho účel po všetkých

stránkach je trest odňatia slobody mimoriadne znížený podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona vo výmere
2 roky.

Pre záver, že použitie zákonne upravenej trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom, hoci na
spodnej hranici vo výmere 2 roky 4 mesiace (kedy by prichádzalo uloženie nepodmienečného trestu

odňatia slobody alebo trest odňatia slobody podmienečný za obligatórneho uloženia probačného
dohľadu) by bolo pre páchateľa neprimerane prísne, a že na ochranu spoločnosti a nápravu
obžalovaného postačuje aj trest kratšieho trvania, svedčí aj tá skutočnosť, že obžalovanému skončila
vyživovacia povinnosť v auguste 2014 a trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky. Obžalovaný
dlhodobo (od roku 2010) žije vo Francúzsku a v prospech obžalovaného je potrebné tiež zohľadniť to,

že výživné čiastočne zaplatil.

Keďže výkon uloženého trestu odňatia slobody v prípade obžalovaného nebol nevyhnutný,
obžalovanému súd výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil za určenia dlhšej
skúšobnej doby v trvaní 5 rokov (na samej hornej hranici), čím súčasne súd obžalovanému poskytol

dlhší čas na splnenie si povinnosti, ktorá mu bola súdom súčasne uložená, a to počas skúšobnej doby
podľa svojich schopností nahradiť k rukám H. J. dlžné výživné vo výške 3.296,86 Eur v zmysle § 50
ods. 2 Trestného zákona.

Pri ukladaní trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu vychádzal súd z toho,

že zabrániť páchateľovi v ďalšom páchaní trestnej činnosti možno nielen priamo, teda tým, že mu
fyzicky znemožníme dopustiť sa určitého konania, a to uložením nepodmienečného trestu odňatia
slobody, ale aj nepriamo, už samotnou existenciou podmienečného trestu a obavou z jeho premenenia
a nariadenia jeho výkonu, pričom ide o tzv. psychické zábrany a pôsobenie (napr. trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu). Práve toto nepriame pôsobenie má v

mnohých prípadoch výrazne hlbší a trvalejší prevýchovný charakter a účel trestu naplní skôr, než
samotný nepodmienečný trest odňatia slobody (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 09. 2014,
sp. zn. 6To/8/2013).

Hoci konanie obžalovaného je neospravedlniteľné a v žiadnom prípade ho nie je možné bagatelizovať,

súd je názoru, že takto uložený trest je primeraný, spravodlivý, výchovný, obsahujúci prvok individuálnej
aj generálnej prevencie, zohľadňuje všetky aspekty prejednávaného prípadu a tiež zásadu personality
ukladania trestu.

V tejto súvislosti súd považuje za dôležité poznamenať, že ustanovenie § 34 ods. 2 Trestného zákona

určuje zákonný mantinel výmery trestu podľa zákonných znakov konkrétneho trestného činu, avšak
o konkrétnej výmere trestu v rámci jeho primeranosti, ktorá bude zodpovedať všetkým zvláštnostiam
konkrétneho prípadu, rozhoduje súd.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na citované zákonné ustanovenia rozhodol súd
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Na záver súd obžalovaného poučuje podľa § 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, podľa ktorého
trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy, ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207,
ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než
sa súd odobral na záverečnú poradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 (pätnástich) dní od jeho oznámenia, ktoré je potrebné

podať na Okresný súd Trnava. Podané odvolanie má odkladný účinok.
Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa
rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj
proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.

Odvolanie prokurátora, odvolanie, ktoré podáva za obžalovaného jeho obhajca, ako aj odvolanie, ktoré
podáva za poškodeného alebo za zúčastnenú osobu ich splnomocnenec, musí by zároveň odôvodnené
tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu,
ktoré rozsudku predchádzalo.
Oprávnená osoba sa môže vzdať práva podať odvolanie. V prospech obžalovaného môžu rozsudok

odvolaním napadnúť i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec,
manžel a druh.
Obžalovaný môže výslovne vyhlásiť, že nesúhlasí s podaním odvolania v svoj prospech jeho príbuznými
v priamom rade, jeho súrodencami, osvojiteľom, osvojencom, manželom a druhom.
Odvolanie má odkladný účinok.