Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, October 28, 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/42/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124202774
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8124202774.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C. právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom
Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448 proti žalovanému: Všeobecná úverová
banka, a.s.; skrátený názov VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155
právne zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO:
53 255 739 o vydanie bezdôvodného obohatenia a iné, takto

r o z h o d o l :

I. Určuje, že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi na základe „Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej
platobnej karty Pôžičková karta Quatro a zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 51725052“ zo dňa

15.08.2016 je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2297,11 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,50% ročne z uvedenej sumy od 12.04.2024 do zaplatenia a to do 3 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Určuje, že zmluvná podmienka

a) uvedená v „Zmluve o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty Pôžičková karta Quatro a zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č. 51725052“ zo dňa 15.08.2016 v čl. V. Úroková sadzba v prípade omeškania
spotrebiteľa s platením splátok a náklady v súvislosti s vymáhaním pohľadávky v zmysle platného
Cenníka, v znení:
„Nákladyspojenésvymáhanímpohľadávky(podľavýškydlžnéhozostatku)mesačnepodobuexistencie
pohľadávky po lehote splatnosti do vyhlásenia okamžitej splatnosti do 331,98€ ... 6,64€; od 331,99€ do
663,92€ ... 16,60€; od 663,93€ do 995,86€ ... 24,90€; od 995,87€ ... 33,19€. je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou.

b) uvedená v bode 26. „Obchodných podmienkach pre vydanie a používanie kreditných platobných
kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou Consumer Finance
Holding, a.s.“ v znení: „Úhrady uskutočnené v prospech Kartového účtu sú použité na úhradu úrokov
z omeškania, úrokov, Poplatkov a istiny, a to v poradí od najskôr splatných, pokiaľ právny predpis
neustanovuje inak. Na ťarchu Kartového účtu sa ďalej zaúčtujú všetky prípadné náklady a straty, ktoré
Banke vzniknú v súvislosti s používaním Karty, vrátane nákladov spojených s prípadným mimosúdnym
vymáhaním pohľadávok Banky voči Klientovi.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

c) uvedená v bode 34. „Obchodných podmienkach pre vydanie a používanie kreditných platobných
kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou Consumer Finance
Holding,a.s.“vznení:„Vprípade,žeKlientdoDňasplatnostineuhradíPovinnúsplátku,Bankamáprávo:
(a) úročiť pohľadávku po lehote splatnosti denne aj Sankčnou úrokovou sadzbou,
(b) účtovať náklady spojené s vymáhaním pohľadávky v súlade so Zmluvou a/alebo platným Cenníkom.“
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. Žalobu v časti o určenie, že zmluvná podmienkaa) uvedená v „Zmluve o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty Pôžičková karta Quatro a zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č. 51725052“ zo dňa 15.08.2016 v čl. V. Úroková sadzba v prípade omeškania
spotrebiteľa s platením splátok a náklady v súvislosti s vymáhaním pohľadávky v zmysle platného

Cenníka, v znení: „Náklady spojené s vymáhaním pohľadávky po vyhlásení okamžitej splatnosti max.
14% z vymoženej sumy + DPH.“
b) uvedená v čl. V. Zúčtovanie, úhrada a platba v bode 26. „Obchodných podmienkach pre vydanie a
používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci
so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s.“ v znení:

„V prípade nezadania alebo uvedenia nesprávneho variabilného symbolu Banka nedokáže platbu
identifikovať.“
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou zamieta.

V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou súdu dňa 02.04.2024 sa žalobca domáhal a) určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru, b) vydania bezdôvodného obohatenia, c) určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok.
1.1. Žaloba sa týka záväzkového vzťahu založeného „Zmluvou o vydaní a používaní kreditnej platobnej
karty Pôžičková karta Quatro a zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ zo dňa 15.08.2016.

Žalobca v uvedenej zmluve videl viacero nedostatkov spôsobujúcich jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť.
Rovnako namietal nedostatky pri skúmaní jeho bonity a neprijateľné zmluvné podmienky.

2. Žalovaný so žalobou v celom rozsahu nesúhlasil a uviedol, že zmluva obsahuje správne uvedené
všetky zákonné náležitosti, bonita žalobcu bola skúmaná s odbornou starostlivosťou a zmluva

neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.

3. Z dokazovania vyplynulo, že v súlade so žalobným tvrdením došlo medzi žalobcom ako spotrebiteľom
a dlžníkom a žalovaným ako dodávateľom a veriteľom k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere
normovanej primárne zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

4. Skúmanie bonity
Podľa§7ods.1zákonač.129/2010Z.z.-Veriteľjepreduzavretímzmluvyospotrebiteľskomúverealebo
pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,

na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru.
Podľa § 7 ods.15 zákona č. 129/2010 Z.z. - Veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať
spotrebiteľské úvery

a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať.
Podľa § 7 ods.16 zákona č. 129/2010 Z.z. - Vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to,
že veriteľ

a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,
b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie
o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje
získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa

rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú
zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk,
v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Podľa § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade

hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubéporušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver.
4.1. Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej
schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky,
tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou
mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania,

predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.).
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.
Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu
a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver

bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď
z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.
Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí
nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či

zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver.
Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ
vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z
informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie
zhromaždiť,vyhodnotiťichdostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.

Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.
Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto
povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa
potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie

o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť.
Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na
frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako

stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (tj. konkrétne
príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť
alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje.
4.2. Podľa NSS ČR sp. zn. 1 As XX/XXXX - D. kasačního soudu je třeba uvedené závěry krajského

soudu chápat ve vzájemné souvislosti tak, že součástí odborné péče při posouzení úvěruschopnosti
spotřebitele je také posouzení rozhodujících listin a vynaložení patřičného úsilí, podloženého odborností
a profesionalitou, aby byly zjištěny všechny potřebné skutečnosti v nezbytném rozsahu. Proto je nutno
dovodit také požadavek na doložení tvrzení dlužníka o jeho majetkových poměrech. Samotné ničím
nedoložené prohlášení spotřebitele nemůže vést k řádnému prověření jeho schopnosti splácet úvěr,

neboť se dle slov krajského soudu jedná o situace, kdy by osoba jednající s odbornou péčí měla a
mohlamítpochybnostiopravdivostitvrzenýchskutečností.Smyslemzakotvenípovinnostiposkytovatelů
spotřebitelských úvěrů posuzovat úvěruschopnost spotřebitele (§ 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském
úvěru) je především ochrana spotřebitelů před rizikovými úvěry a dále řešení problému rostoucího
zadlužeností domácností (viz důvodová zpráva k zákonu o spotřebitelském úvěru). Povinnost věřitele

posoudit před uzavřením smlouvy bonitu spotřebitele představuje pro spotřebitele i určitou záruku, že
věřitel bude při poskytování úvěru postupovat tak, aby jej do určité míry chránil před neschopností
splácet. Primárním chráněným zájmem je zde ochrana spotřebitele před neodpovědným poskytnutím
úvěru, které by vedlo k jeho insolvenci se všemi negativními následky, a to jak ekonomickými v podobě
ztráty majetku, tak společenskými v podobě společenské stigmatizace (viz Wachtlová, L., Slanina, J.:

Zákon o spotřebitelském úvěru. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 99).
Podľa NS ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018 - Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání
nejen spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně
také společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvencev podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a
sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení
úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli

poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho
§ 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s
odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem
ospotřebitelskémúvěru,tedynepostupujesodbornoupéčípřiposouzeníschopnostispotřebitelesplácet
spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních,

výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích
dlužníků.
Podľa rozsudku KS v Prešove sp. zn. 20Co/72/2017 - V súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa
odvolací súd poukazuje na doplňujúci návrh, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 129/2010 Z.z., v
ktorom sa okrem iného uvádza: „Zámer finančného sprostredkovateľa je často presvedčiť nebonitného
klienta, ktorý má problémy s kontrolou vlastných finančných tokov a hospodárením, aby pristúpil na

úver, u ktorého je v mnohých prípadoch zjavné, že ho spotrebiteľ nebude vedieť splácať. Finančný
sprostredkovateľ je motivovaný zanedbať povinnosť skúmania spotrebiteľovej schopnosti splácať úver
vidinou peňažnej prémie za sprostredkovanie a subjekt poskytujúci úver si je vedomý, že v prípade
neschopnosti splácať majetok môže siahnuť za pomoci štátneho donútenia na majetkové hodnoty
dlžníka, napríklad obydlie. Prípadný argument zo strany veriteľa, že exekúcia majetku u nebonitných

klientom je prirodzeným následkom nedodržania povinnosti splácať úver neobstojí. Je tak z dôvodu,
že v prípade hrubého porušenia povinnosti skúmať spotrebiteľovu schopnosť splácať úver veriteľom
z dôvodu vidiny majetkových hodnôt spotrebiteľa vstupuje veriteľ do zmluvného vzťahu v zlej viere
(male fide), keďže si je dopredu vedomý toho, že spotrebiteľ pri svojej úrovni bonity s veľkou
pravdepodobnosťou nebude môcť splácať úver. Veriteľ si je teda vedomý faktu, že hlavnou časťou

zmluvnéhoplnenia,ktorúodspotrebiteľaobdržínebudúsplátkyúveru,alepoplatkyzaomeškanieplatieb
a uspokojenie z majetkových hodnôt spotrebiteľa v dôsledku spotrebiteľovej platobnej neschopnosti. ....
Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať
povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v
rozpore s odbornou starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa

na vytvorenie zdania väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší
úver, ako je schopný splácať.
Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C – 679/18: Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex

offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí
pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto
povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa
uvedeného článku 23.
Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C – 449/13: Z toho vyplýva, že veriteľ musí po prvé v každom

prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie primerané
a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže dostatočný
charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere, osobnú
situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom dokumentov
preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní aj staršie

informácie o finančnej situácii záujemcu na úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené
vyhlásenia spotrebiteľa však nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k ním nie sú pripojené dôkazy.
4.3. Je nesporné, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva o poskytnutí
spotrebiteľského úveru. Pred uzavretím tejto zmluvy bol však žalovaný – veriteľ povinný s odbornou
starostlivosťou skúmať, či majetková a sociálna situácia žalobcu (dlžníka) „zaručuje“ splácanie

poskytnutého úveru z hľadiska jeho bonity.
4.4. V zmluve je uvedené, že priemerný čistý mesačný príjem žalobcu je 1250 €, mesačné finančné
výdavky (úvery, lízingy a pod.) sú 700 € a iné mesačné výdavky (SIPO, telefón, náklady na bývanie,
výživné a pod.) sú 200 €. Žalobca bol ženatý a vyživoval 1 bližšie neurčenú osobu.
4.5. Žalovaný uviedol, že bonitu skúmal nasledujúco:

- žalobca je ženatý a bez vyživovaných detí,
- žalobca je zamestnaný vo firme TOMARK, s.r.o. s priemerným čistým príjmom 1250 €,
- životné náklady žalobcu sú 200 € mesačne,
- splátky existujúcich úverov sú 914 € mesačne.4.6.VýškusplácanýchúverovžalovanýpreukázalsprávouzoSpoločnéhoregistrabankovýchinformácií.
Výšku príjmu žalobcu a výšku nákladov na živobytie žalovaný nepreukázal žiadnym dokladom.
Ak by teda súd vychádzal len zo životného minima pre žalobcu 198,09 € a manželku 90,42 €, spolu ide

o sumu 288,51 €. Ak by teda súd aj uveril ničím nepreukázanej výške príjmu, tak už splácané úvery
v mesačnej sume 914 € by spolu so životným minimom 288,51 € predstavovali sumu 1202,51 € a priestor
na ďalší úver s mesačnou splátkou 120 € tak zjavne neexistoval.
4.7. Súdu teda nie je zrejmé ako žalovaný dospel k záveru, že žalobca bude riadne splácať ďalší úver,
keďže nemal preukázanú výšku príjmu žalobcu a ani výšku jeho skutočných nákladov na živobytie

(kde suma 200 € pre dve osoby predstavuje spolu cca 6,67 € na deň, čo je zjavne nerealizovateľné).
Skúmanie bonity klienta vyžaduje individuálny a aktívny prístup veriteľa pri overovaní jeho bonity
a hrubým porušením odbornej starostlivosti je neskúmanie príjmov a výdavkov klienta a iba ich formálne,
ničím nepreukázané uvedenie.
Súd teda robí záver, že žalovaný pri preverovaní bonity (ako najdôležitejšej predzmluvnej povinnosti)
nepostupoval s odbornou starostlivosťou (ako starostlivosťou vyžadujúcou aktivitu veriteľa a nie iba

sofistikovanevykonanýpostup,výsledkomktoréhojeposkytnutieúverunebonitnejosobejaviacejsaako
osoba, u ktorej možno riadne splácanie úveru predpokladať), čoho výsledkom je, že poskytnutý úver je
bez úrokov, bez poplatkov a k jeho platnému predčasnému zosplatneniu nedošlo (preto nie je potrebné
zaoberaťsanedoručenímjehovyhláseniažalovanej).Odbornástarostlivosťjevyššiaformastarostlivosti
ukladaná osobám s určitými profesionálnymi schopnosťami za účelom dosiahnutia dôležitých cieľov.

Dodávateľ tak musí v úzkej súčinnosti s klientom urobiť chtiac – nechtiac audit domáceho rozpočtu
klienta a jeho pozornosti nesmie ujsť nepreukázanie príjmov a výdavkov zo strany klienta.
Keďže išlo o hrubé porušenie odbornej starostlivosti, uplatnia sa obe zákonom predpokladané sankcie,
aplikujúc pravidlo „argumentum a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu; od silnejšieho k slabšiemu
– poukazuje na to, že napr. z obmedzenia vo väčšom rozsahu sa usudzuje aj na obmedzenie v menšom

rozsahu alebo splnenie podmienok na prísnejšiu sankciu obsahuje v sebe aj splnenie podmienok na
menej prísnu sankciu) a teda pre toto konanie je podstatné, že poskytnutý úver bol bezúročný a bez
poplatkov.
4.8. Keďže však úverová zmluva bola zrušená pre zrušenie produktu a nie neplatenie, musel sa
súd zaoberať tým, či skutočnosť porušenia odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity môže vyvolať

bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru aj po jeho splnení. Ako vyplynie z nižšie citovaného rozsudku
SdEÚ odpoveď je kladná a preto žalobca bol povinný poskytnutý úver vrátiť iba vo výške poskytnutej
istiny.
Podľa rozsudku SdEÚ zn. C – 755/22:

36
Zodpovednosť veriteľov a predchádzanie nezodpovedným praktikám pri poskytovaní úverov
spotrebiteľom zásadným spôsobom prispievajú k riadnemu fungovaniu trhu so spotrebiteľskými úvermi.
Vzhľadom na to, že tieto účely nezávisia od situácie alebo správania konkrétneho spotrebiteľa, nie sú

dosiahnuté len samotným úplným vykonaním zmluvy o úvere uzavretej týmto spotrebiteľom. Akýkoľvek
iný výklad by napomáhal tomu, aby veriteľ neplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z článku 8 smernice
2008/48, a mohol by zbaviť toto ustanovenie jeho potrebného účinku.

37

Z toho vyplýva, že analýza založená na účeloch článku 8 smernice 2008/48 umožňuje dospieť k záveru,
že porušenie povinnosti veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa stanovenej v tomto ustanovení
nemožno napraviť len samotným úplným vykonaním zmluvy o úvere. Skutočnosť, že spotrebiteľ
nenamietal voči tejto zmluve počas obdobia splácania, je irelevantná.

39
Skutočnosť,žepoúplnomvykonanízmluvyoúveresazmluvnéstranyužnemôžudovolávaťvzájomných
záväzkovvyplývajúcichztejtozmluvy,totižnemávplyvnaexistenciupohľadávkyzaloženejnapovinnosti
vrátiť bezdôvodné obohatenie, ktorá vznikla uplatnením vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá v súlade

s tým, čo vyžaduje článok 23 tejto smernice, sankcionuje nesplnenie povinnosti veriteľa overiť úverovú
bonitu spotrebiteľa podľa článku 8 uvedenej smernice.
46V tejto súvislosti za predpokladu, že zmluva o úvere uzavretá spotrebiteľom bola úplne vykonaná
bez toho, aby tomuto spotrebiteľovi vznikli nepriaznivé dôsledky v priebehu tohto vykonávania alebo
v nadväznosti naň, nič to nemení na tom, ako vyplýva z bodov 33 a 34 tohto rozsudku, že povinnosť

stanovená v článku 8 smernice 2008/48 má za cieľ nielen chrániť spotrebiteľov pred takýmito rizikami,
ale tiež to, aby veritelia konali zodpovedne a neposkytovali úvery spotrebiteľom, ktorí nie sú schopní
ich splácať.

47

Vo svetle tohto dvojakého účelu Súdny dvor už rozhodol, že vzhľadom na zásadný význam, ktorý má táto
povinnosťvkontextesmernice2008/48,jejporušeniemôžebyťsankcionovanévsúladesvnútroštátnym
právom zánikom nároku veriteľa na úroky.

48
Okrem toho Súdny dvor už vo veci týkajúcej sa tej istej vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci

samej, rozhodol, že sankcia, z ktorej v prípade porušenia povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa
vyplýva zánik nároku veriteľa na dohodnuté úroky, sa zdá byť primeraná závažnosti porušenia, ktoré
postihuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167,
bod 30).

49
Treba však uviesť, že keby uloženie sankcie, z ktorej vyplýva neplatnosť zmluvy o úvere, ako
aj zánik nároku veriteľa na zaplatenie dohodnutých úrokov bolo podmienené tým, že spotrebiteľ
utrpel nepriaznivý dôsledok, mohlo by to prispievať k tomu, že veritelia by nedodržiavali povinnosť,
ktorá im vyplýva z článku 8 smernice 2008/48. Takáto situácia by totiž mohla týchto veriteľov

motivovať k tomu, aby nevykonávali systematické a vyčerpávajúce posúdenie úverovej bonity všetkých
spotrebiteľov, ktorým poskytujú úvery, čo by bolo v rozpore s účelom zaistenia zodpovednosti veriteľov
a predchádzania nezodpovedným praktikám pri poskytovaní úverov spotrebiteľom. Takýto výklad by
navyše mohol ohroziť skutočne odrádzajúcu povahu stanovenej sankcie.

5. Možnosť konštatovania bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vo výroku rozsudku vyplýva § 11 ods.4
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou.

6. Keďže žalobca lepšie postavenie ako konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru pre
neskúmanie bonity dosiahnuť nemôže, pričom uvedený záver je dostatočný pre priznanie vrátenia
bezdôvodného obohatenia, nebude sa súd zaoberať tvrdenými nedostatkami zmluvy. Na okraj však
uvádza, že u právneho zástupcu žalobcu ide o zjavné nepochopenie podstaty revolvingového úveru
s tým spojeného výpočtu iba „indikatívnej“ a nie skutočnej RPMN (NS SR sp. zn. 8Cdo/140/2020

- Pre revolvingový úver je typické, že konkrétny výpočet RPMN a ani údaj o celkových nákladoch
spotrebiteľaniejemožnéprepovahurevolvinguvčasekontraktáciezmluvnéhovzťahuvypočítaťvopred,
pretože v danom čase nie sú presne známe podstatné náležitosti pre toto zadefinovanie, keď celý
úver sa priebežne čerpá a dopĺňa, a teda nie je možné v zmluve zakladajúcej takýto vzťah uviesť
konkrétny percentuálny údaj RPMN, pre ktorého vyčíslenie je potrebné mať zastabilizované vstupné

údaje o výške úveru, období, splátkach úveru a úrokoch s poplatkami. Preto neuvedenie konkrétnej a
presnej RPMN v zmluve o revolvingovom úvere vzhľadom na jeho charakter nemôže mať za následok,
že úver bude bezúročný a bez poplatkov. Zákonná náležitosť uviesť výšku RPMN je splnená uvedením
tzv. indikatívneho výpočtu RPMN /t. j. akási „vzorová“ RPMN vyjadrená prostredníctvom výpočtu za
reprezentatívne zvolených premenných/, tak ako tomu bolo aj v posudzovanom prípade, čo správne

zohľadnili súdy nižších inštancií.).
6.1. Pokiaľ teda ide o výšku mesačnej splátky, výpočet RPMN, výšku priemernej RPMN, výšku úrokovej
sadzby a ďalšie vytýkané nedostatky, dáva súd v plnom rozsahu za pravdu právnej argumentácii
žalovaného a nie argumentácii žalobcu založenej iba na chcení dosiahnutia finančného úspechu
v konaní.

7. Nebolo sporné, že žalobca čerpal sumu 14030 € a zaplatil sumu 16327,11 € a preto bezdôvodné
obohatenie získané na jeho úkor, ktoré musí žalovaný vrátiť predstavuje 2297,11 €.
7.1. Podľa § 451 OZ
(1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 OZ - Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
Podľa § 458 ods. 1OZ - Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je
dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

8. Podľa § 517 ods.1 OZ – Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani
v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o
deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa § 517 ods.2 OZ – Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods.1 NV SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy - Výška úrokov z
omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
8.1. Žalobca požadoval úroky z omeškania od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému.
Splatnosť bezdôvodného obohatenia zákonom stanovená nie je a preto sa vychádza z § 563 OZ - Ak čas

splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný
splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
V prejednávanej veci bola žaloba ako výzva na plnenie doručená žalovanému dňa 10.04.2024, plniť
mal dňa 11.04.2024 a ak tak neurobil, dňom 12.04.2024 sa dostal do omeškania a od tohto dňa patria
žalobcom úroky z omeškania vo výške 9,50% ročne.

9. Neprijateľné zmluvné podmienky
K charakteru žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky poukazuje súd na rozhodnutie NS
SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 - Dovolací súd dospieva preto k záveru, že v prípade žaloby o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky ide o osobitný druh žaloby patriaci spotrebiteľovi s cieľom domáhať

sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad
v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny
záujem. Vzhľadom na tento dovolacím súdom prijatý záver, právna argumentácia žalovanej, ktorá sa
v tejto časti týka len určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., sa na vec vôbec nevzťahuje.

Dovolací súd sa preto k nej ani bližšie nevyjadruje.
Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z hľadiska
vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik záväzku splnením dlhu (nie vždy
splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už bolo uvedené vyššie predmetná
žalobavychádzazozákonnejpožiadavky,podľaktorejspotrebiteľskézmluvynesmúzásadneobsahovať

neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v povinnosti dodávateľa nepoužívať
v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok z právneho vzťahu,
ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva
priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku splnením (prípadne aj
zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený nárok a teda ani na

ich vecnú legitimáciu. Žalobcovia preto aj v prípade, že nárok uplatnili žalobou po zániku záväzkového
právneho vzťahu, sú nositeľmi hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a teda majú v predmetnom
spore vecnú aktívnu legitimáciu.
9.1. K časovej ohraničenosti žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok poukazuje súd na
rozhodnutie SdEÚ č. spojené veci C – 776/19 až C – 782/19:

33 Súdny dvor, ktorý poukázal na ochranu, ktorú smernica 93/13 zaručuje spotrebiteľom, rozhodol,
že táto smernica bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zakazuje vnútroštátnemu súdu po uplynutí
prekluzívnej lehoty konštatovať nekalú povahu podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom .
38 Z tohto hľadiska treba usúdiť, že najmä na účely zabezpečenia účinnej ochrany práv, ktoré

spotrebiteľovi vyplývajú zo smernice 93/13, musí mať spotrebiteľ možnosť kedykoľvek namietať nekalú
povahu zmluvnej podmienky nielen ako prostriedok obrany, ale aj na účely určenia nekalej povahy
zmluvnej podmienky súdom, takže návrh podaný spotrebiteľom na účely konštatovania nekalej povahypodmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom
nemôže podliehať nijakej premlčacej lehote.
Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1

a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že
bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely podania návrhu spotrebiteľom:
– na konštatovanie nekalej povahy podmienky nachádzajúcej sa v zmluve uzatvorenej medzi
predajcom alebo dodávateľom a týmto spotrebiteľom stanovuje premlčaciu lehotu.
Podľa rozhodnutia SdEÚ č. C- 698/18:

71. V tejto súvislosti treba konštatovať, že definícia pojmu „spotrebiteľ“ uvedená v článku 2 písm. b)
smernice 93/13 neobsahuje žiadny prvok umožňujúci určiť, kedy zmluvný partner prestane byť
spotrebiteľom v zmysle tejto smernice, a preto sa prestane môcť dovolávať ochrany, ktorú mu priznáva
táto smernica.
73. Ako uviedol generálny advokát v bode 57 svojich návrhov, splnenie predmetnej zmluvy nemení
retroaktívne okolnosť, že v čase uzavretia tejto zmluvy sa spotrebiteľ nachádzal v tomto znevýhodnenom

postavení. Za týchto podmienok obmedzenie ochrany, ktorú smernica 93/13 priznáva spotrebiteľovi iba
na dobu trvania plnenia predmetnej zmluvy v tom zmysle, že úplné splnenie zmluvy vylučuje akúkoľvek
možnosť spotrebiteľa dovolávať sa tejto ochrany, nie je zlučiteľné so systémom ochrany zavedeným
touto smernicou. Takéto obmedzenie by bolo predovšetkým neprípustné, ako tvrdí poľská vláda, v rámci
zmlúv, ktoré, ako je napríklad kúpna zmluva, sú vykonané okamžite po ich uzavretí alebo v okamihu

ich uzavretia, keďže neponecháva spotrebiteľom primeranú lehotu na napadnutie nekalých podmienok,
ktoré sú prípadne uvedené v takýchto zmluvách.
74. Z toho vyplýva, že pojem „spotrebiteľ“ uvedený v článku 2 písm. b) smernice 93/13 sa má vykladať
v tom zmysle, že skutočnosť, že zmluva je úplne splnená, nevylučuje, aby strana tejto zmluvy mohla byť
kvalifikovaná ako „spotrebiteľ“ v zmysle tohto ustanovenia.

Podľa rozhodnutia SdEÚ č. C- 321/22:
77 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že článok 7 ods. 1
smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej
právnej úprave, ktorá tak, ako ju vykladá judikatúra, aby bolo možné vyhovieť žalobe spotrebiteľa na
určenie neúčinnosti nekalej podmienky uvedenej v zmluve, uzavretej s predajcom alebo dodávateľom,

vyžadujedôkazpreukazujúcizáujemnakonaní,keďsazistí,žetakýtozáujemchýba,aktentospotrebiteľ
disponuje žalobou o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu, alebo ak sa môže odvolávať
na túto neúčinnosť v rámci svojej obrany voči protinávrhu na vykonanie, ktorý voči nemu tento predajca
alebo dodávateľ podal na základe tejto podmienky.
9.2. Z vyššie citovaných rozhodnutí tak vyplýva, že žalobu o neprijateľnosť zmluvnej podmienky môže

spotrebiteľ podať kedykoľvek, teda napr. aj po uplynutí 10 rokov od uzavretia zmluvy alebo po skončení
záväzkového vzťahu, pričom žalobca nepotrebuje preukazovať žiaden právny záujem na konaní.

10. Podľa § 53 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy
(1) Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná
podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia
a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
(2) Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ

možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
(3) Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
(4) Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,

d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,
g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na

dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena

dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,
k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,
m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane

obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane
práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi,
n)spôsobujú,žeplatnosťzmluvyuzatvorenejnadobuurčitúsapouplynutíobdobia,naktorúbolazmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu
s predĺžením platnosti zmluvy,

o) ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré
priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,
p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,
r) vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní.
(5) Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

11. Zmluvná podmienka uvedená v čl. V. Úroková sadzba v prípade omeškania spotrebiteľa s platením
splátok a náklady v súvislosti s vymáhaním pohľadávky v zmysle platného Cenníka, v znení: „Náklady

spojené s vymáhaním pohľadávky (podľa výšky dlžného zostatku) mesačne po dobu existencie
pohľadávky po lehote splatnosti do vyhlásenia okamžitej splatnosti do 331,98€ ... 6,64€; od 331,99€
do 663,92€ ... 16,60€; od 663,93€ do 995,86€ ... 24,90€; od 995,87€ ... 33,19€. Náklady spojené s
vymáhaním pohľadávky po vyhlásení okamžitej splatnosti max. 14% z vymoženej sumy + DPH.“
V rámci tejto zmluvnej podmienky považuje súd za neprimeranú iba jej prvú vetu. Túto podmienku

považuje súd za netransparentnú, keďže nie je zrejmé, ako žalovaný dospel k sumám paušálnej náhrady
a prečo by táto mala byť platená aj v prípade mesiaca, v ktorom sa úkon vymáhania nevykoná. Javí
sa, že obsahovo ide skôr o paušálnu zmluvnú pokutu, ktorej pretavenie do poplatkov za vymáhanie
považuje súd za neprípustné.
11.1. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku predstavujúcu druhú vetu citovaného ustanovenia v znení

„náklady spojené s vymáhaním pohľadávky po vyhlásení okamžitej splatnosti max. 14% z vymoženej
sumy + DPH“ poukazuje súd na to, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. 17Csp/99/2022
zo dňa 26.09.2023 bol zamietnutý návrh žalobcu zastúpeného rovnakým právnym zástupcom ako
vprejednávanejveciprotižalovanémuVšeobecnáúverovábanka,a.s.ourčenie,žezmluvnápodmienka
v znení: „V prípade, ak dôjde k vymáhaniu pohľadávky prostredníctvom tretej osoby, súčasťou

pohľadávky spoločnosti voči klientovi sú aj spoločnosťou skutočne vynaložené náklady na zabezpečenie
vymáhania pohľadávky a to max. vo výške 14% z vymoženej dlžnej sumy + DPH“. Vo veci konajúci
súd mal za to, že uvedená zmluvná podmienka neodporovala § 9a ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa - od spotrebiteľa nemožno požadovať úhradu nákladov vymáhania pohľadávky
vo výške prevyšujúcej skutočné náklady, ktoré vznikli osobe, ktorá v mene veriteľa alebo vo vlastnom

mene vymáha pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy.
Konajúci súd dodáva, že sporné ustanovenie vlastne normuje, že náklady spojené s vymáhaním
pohľadávky po okamžitej splatnosti môžu byť max. 14% vymoženej sumy + DPH čo znamená, že pri
vymáhaní pohľadávky patria dodávateľovi iba skutočne vynaložené náklady a uvedené obmedzenie
je v prospech spotrebiteľa, pretože aj keby tieto skutočné náklady predstavovali viac, mohli by

byť uplatnené max. do výšky 14% z vymoženej sumy + DPH. Žalobca prehliada, že napádaná
zmluvná podmienka vymedzením maximálnej sumy nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky
vlastne aplikuje citovaný § 9a ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. v tom, že vymáhať možno náklady
spojené s vymáhaním pohľadávky iba v rozsahu ich skutočného vynaloženia obmedzeného v prospechspotrebiteľa rozsahom 14% z vymoženej sumy. Prospech takto formulovanej zmluvnej podmienky
možno preukázať na jednoduchom príklade - ak by bola vyhlásená okamžitá splatnosť pohľadávky
na sumu 100 Eur, ktorá by sa vymáhala a vymohla, maximálne náklady spojené s vymáhaním tejto

pohľadávky by teda mohli byť 14 Eur +DPH, pričom aj právnemu zástupcovi žalobcu musí byť zrejmé,
že ak by sa vymáhanie vykonalo prostredníctvom predžalobnej výzvy zaslanej veriteľom zastúpeným
právnym zástupcom spotrebiteľovi, suma za takúto predžalobnú výzvu by nepochybne prevyšovala 14
Eur + DPH.

12. Zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre vydanie a používanie kreditných
platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou
Consumer Finance Holding, a.s. (ďalej len OP), v čl. V. Zúčtovanie, úhrada a platba, v bode 26., v
časti: „V prípade nezadania alebo uvedenia nesprávneho variabilného symbolu Banka nedokáže platbu
identifikovať.“
12.1. Túto zmluvnú podmienku súd nepovažuje za zmluvnú podmienku, ktorá by bola hrubo nevyvážená

v neprospech spotrebiteľa a nejde o zmluvnú podmienku v znení zmluvných podmienok už vyhlásených
za neprijateľné inými súdmi, kde znenie spočívalo v tom, že v prípade nezadania alebo uvedenia
nesprávneho variabilného symbolu sa bude považovať splátka za nezaplatenú. Žalovaný správne
poukazuje na ustanovenie § 21 ods. 2 zákona č. 492/2009 Z.z., podľa ktorého ak používateľ
platobných služieb uviedol nesprávny jedinečný identifikátor, poskytovateľ platobných služieb nenesie

zodpovednosť podľa § 22 za nevykonanie alebo chybné vykonanie platobnej operácie. Poskytovateľ
platobných služieb tak vykonať platobnú operáciu nemusí resp. ju vykonať nemá. Žalobcom napádaná
zmluvná podmienka neznamená bez ďalšieho to, že sa bude mať splátka za nezaplatenú. Uvádza len
to, že banka ju nedokáže identifikovať a preto pre jej identifikáciu budú potrebné dodatočné údaje s tým,
že súd má za to, že po riadnej identifikácií platby vzhľadom na to, že táto dôjde na účet dodávateľa

v lehote splatnosti splátky, bude táto lehota splatnosti dodržaná a žiadne nepriaznivé následky pre
spotrebiteľa s tým spojené nebudú. Povinnosť platbu identifikovať spôsobom požadovaným adresátom
platby vyplýva napr. aj z § 9 ods. 9 vety 2 zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého platbu poplatku je
poplatník povinný označiť identifikačnými údajmi, ktorými sú najmä č. účtu, variabilný symbol, ak mu
orgány uvedené v § 3 tieto údaje oznámia.

13. Zmluvná podmienka uvedená v bode 26. OP v časti: „Úhrady uskutočnené v prospech Kartového
účtu sú použité na úhradu úrokov z omeškania, úrokov, Poplatkov a istiny, a to v poradí od najskôr
splatných, pokiaľ právny predpis neustanovuje inak. Na ťarchu Kartového účtu sa ďalej zaúčtujú všetky
prípadné náklady a straty, ktoré Banke vzniknú v súvislosti s používaním Karty, vrátane nákladov

spojených s prípadným mimosúdnym vymáhaním pohľadávok Banky voči Klientovi.“
13.1. Uvedenú zmluvnú podmienku za neprijateľnú opakovane vyhlásil aj OS PO s nasledujúcim
odôvodnením, na ktorom zotrváva.
Táto zmluvná podmienka navonok kopíruje § 330 Obchodného zákonníka
(1) Ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie

všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní,
je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo.
(2) Pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník
neurčí inak.
(3)Akmádlžníkvočiveriteľoviniekoľkopeňažnýchzáväzkovadlžníkneurčí,ktorýzáväzokplní,platenie

sa týka najskôr záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo je najmenej zabezpečené, inak
záväzku najskôr splatného.,
ale cez Obchodné podmienky bez individuálneho dojednania, diktátom dodávateľa vylučuje možnosť
voľby spotrebiteľa, čím robí zmluvnú podmienku neprijateľnou.

14. Zmluvná podmienka uvedená v bode 34. OP v časti: „V prípade, že Klient do Dňa splatnosti
neuhradí Povinnú splátku, Banka má právo:
(a) úročiť pohľadávku po lehote splatnosti denne aj Sankčnou úrokovou sadzbou,
(b) účtovať náklady spojené s vymáhaním pohľadávky v súlade so Zmluvou a/alebo platným Cenníkom.“
14.1. V nadväznosti na bod 34. obchodných podmienok bod I. Vymedzenie pojmov, sa vymedzuje pojem

sankčná úroková sadzba ako úroková sadzba používaná na výpočet úrokov z omeškania stanovených
podľa vykonávacieho predpisu, o ktorú sa zvyšuje štandardná úroková sadzba. Uvedené znamená, že
v prípade omeškania so splátkou úveru žalovaný by túto úročil nielen úrokmi z omeškania, ale naďalej
aj zmluvnými úrokmi. Uvedené ustanovenie odporuje napr. rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp.zn.5Cdo/42/2020 uverejneného v Zbierke stanovísk a súdnych rozhodnutí NS SR pod R - 5/2021 s právnou
vetou: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru, veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške
akoby pri riadnom plnení povinnosti dlžník zaplatil ako cenu peňazí“. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že pri

omeškaní so splácaním spotrebiteľského úveru, nemôže dlžník zaplatiť na zmluvných úrokoch viac ako
by zaplatil pri riadnom splácaní tzn., že pri omeškaní so splácaním splátky úveru po dni jej splatnosti
už táto nemôže byť ďalej úročená zmluvným úrokom, ale môže byť úročená iba úrokom z omeškania,
preto uvedená zmluvná podmienka je neprijateľnou.
Neprijateľnosť je daná aj u písmena b), keďže vyššie v odôvodnení tohto rozsudku je uvedené, že

súd účtovanie paušálnych nákladov spojených s vymáhaní pohľadávky mesačne považuje rovnako za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.
15.Podľa§251C.s.p.-Trovykonaniasúvšetkypreukázané,odôvodnenéaúčelnevynaloženévýdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
15.1. Pri rozhodovaní o výške trov konania bude vyšší súdny úradník vychádzať z toho, že výroky I.
a II. rozsudku tvoria jeden predmet konania určený výškou bezdôvodného obohatenia. Vyššie citovaný
§ 11 ods.4 zákona č. 129/2010 Z.z. mieri na prípady keď neplatnosť zmluvy alebo bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru sú primárnym predmetom konania. V prejednávanej veci však ide len

o zajudikovanie predbežnej otázky vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu, ktorý záver by bol urobený
aj bez návrhu žalobcu. V takomto prípade tak súd posudzuje žalobu vo vzťahu k výrokom I. a II. ako
žalobu s predmetom o vydanie bezdôvodného obohatenia
15.2. Súd upúšťa od svojej predchádzajúcej praxe, keď úspech pri žalobe o určenie neprijateľnosti
zmluvných podmienok posudzoval podľa počtu určených a neurčených zmluvných podmienok ako

neprijateľných. Rozhodovanie vyzeralo tak, že ak spotrebiteľ žaloval 5 podmienok a ako neprijateľné
boli určené 4 a v 1 bola žaloba zamietnutá, tak jeho čistý úspech predstavoval 3/5. Súd je pri zmene
jeho rozhodovania analogicky inšpirovaný rozsudkom SdEÚ zn. C – 224/19, podľa ktorého:
93 Svojou dvanástou otázkou položenou vo veci C-224/19 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či
sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia režimu,

ktorý umožňuje, aby časť trov konania znášal spotrebiteľ, a to v závislosti od výšky súm zaplatených
bez právneho dôvodu, ktoré sa mu vracajú v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvnej podmienky
z dôvodu jej nekalej povahy.
94 Zo skutočností uvedených v spise predloženom Súdnemu dvoru totiž vyplýva, že uplatnenie
článku 394 LEC by mohlo mať za následok, že predajca alebo dodávateľ nebude zaviazaný na náhradu

všetkých trov konania, ak sa v celom rozsahu vyhovie žalobe o neplatnosť nekalej zmluvnej podmienky
podanej spotrebiteľom, ale len čiastočne sa vyhovie žalobe o vrátenie súm zaplatených na základe tejto
podmienky.
95 V tejto súvislosti z judikatúry uvedenej v bode 83 tohto rozsudku vyplýva, že rozdelenie trov
súdneho konania pred vnútroštátnymi súdmi patrí s výhradou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity

do procesnej autonómie členských štátov.
96 Treba teda uviesť, že nič v spise predloženom Súdnemu dvoru nenasvedčuje tomu, že tento
režim sa uplatňuje odlišne v závislosti od toho, či je predmetné právo priznané právom Únie alebo
vnútroštátnym právom. Treba však rozhodnúť o otázke, či je zlučiteľné so zásadou efektivity uložiť
spotrebiteľovi povinnosť znášať trovy konania v závislosti od súm, ktoré mu boli vrátené, hoci mal

úspech, pokiaľ ide o nekalú povahu napadnutej zmluvnej podmienky.
97 Pokiaľ ide o otázku dodržiavania zásady efektivity, tá sa musí posúdiť vzhľadom na skutočnosti
pripomenuté v bode 85 tohto rozsudku.
98 V prejednávanej veci smernica 93/13 priznáva spotrebiteľovi právo obrátiť sa na súd s cieľom určiť
nekalú povahu zmluvnej podmienky a vylúčiť jej uplatnenie. Podmieňovanie výsledku rozdelenia trov

takéhoto konania len sumami, ktoré boli zaplatené bez právneho dôvodu a ktorých vrátenie sa nariaďuje,
však môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia uvedeného práva s ohľadom na poplatky spojené so
súdnym podaním (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska, C-176/17,
EU:C:2018:711, bod 69).
99 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na dvanástu otázku položenú vo veci C-224/19

odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj zásada efektivity sa majú
vykladať v tom zmysle, že bránia režimu, ktorý umožňuje, aby časť trov konania znášal spotrebiteľ, a to
v závislosti od výšky súm zaplatených bez právneho dôvodu, ktoré sa mu vracajú v nadväznosti na
vyhlásenie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy, keďže takýto režim vytvárapodstatnú prekážku, ktorá môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia práva na účinné súdne preskúmanie
možnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ako mu ho priznáva smernica 93/13.
15.3. Uvedené znamená, že v prípade, ak spotrebiteľ uspeje s vyhlásením aspoň jednej zmluvnej

podmienky za neprijateľnú, tak mal v konaní úspech 100% a prizná sa mu plná náhrada trov
konania, pričom predmet konania bol len jeden. Uvedené podľa súdu zodpovedá aj cieľom ochrany
spotrebiteľa a možnosti nechať si konkrétnu zmluvnú podmienku posúdiť súdom a znášanie trov konania
spotrebiteľom čo len čiastočne by ho mohlo od uplatňovania jeho práv odradiť. Samozrejme súd ani pri
takejto žalobe nevylučuje možnosť zneužitia práva ale o uvedenom mu v tomto konaní neboli predložené

dôvody.
Úspech spotrebiteľa tak s istou licenciou (vo význame voľnejšie posudzované) možno chápať ako
úspech v základe nároku (čiastočná neplatnosť zmluvy), kde výška tohto nároku (rozsah čiastočnej
neplatnosti) závisela od úvahy súdu.
Uvedené zároveň odstráni aj výkladové ťažkosti spojené s tým, či v prípade žaloby o určenie viacerých
zmluvných podmienok ako neprijateľných ide o jeden predmet konania alebo o viac predmetov konania

podľa počtu žalovaných podmienok. Pri trovách právneho zastúpenia tak pri aplikácii § 11 vyhlášky MS
SR č. 655/2004 Z.z.
(1) Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového
základu, ak
a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch,

b) klientom je spotrebiteľ a ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo
c) klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo
slúži jej na bývanie; to neplatí vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
(2) Ustanovenie odseku 1 písm. b) sa nepoužije, ak bol klient v spore podľa odseku 1 písm. b) alebo

písm. c) čo i len čiastočne úspešný.
dôjde k súbehu písm.a/ a b/ tak, že v prípade úspechu spotrebiteľa pri vyhlásení aspoň jednej
zmluvnej podmienky za neprijateľnú bude základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby 1/13
výpočtového základu a spotrebiteľ bude plne úspešný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.