Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 10, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123240637
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Konštiaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4123240637.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Konštiakovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej PhD., v spore žalobkyne: A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/XXX, E., proti žalovaným: 1. Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, 2. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon
väzby Leopoldov, so sídlom Gucmanova 670/19, Leopoldov, IČO: 00 738 271, o určenie porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania a o zaplatenie primeraného zadosťučinenia, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 53C/58/2023-200 zo dňa 15. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcich výrokoch proti žalovanému

v 1. rade v celom rozsahu i čo do trov konania (t.j. výroky I. a II.) a proti žalovanému v 2. rade vo výroku
I., a to v časti, týkajúcej sa požadovaného určenia porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, p o t
v r d z u j e .

II. Napadnutýrozsudoksúduprvejinštancieprotižalovanémuv2.radevovýrokuI.,atovčasti,týkajúcej
sa nároku na peňažné plnenie, ako aj vo výroku III., týkajúcom sa nároku na náhradu trov konania, z r
u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III. Žalovanému v 1. rade n e p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému v 1. rade priznal voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnej výške. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému v 2. rade nárok
na náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal. Svoje rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie
právneodôvodnilpoukazomna§307CSPaustanovenia§2ods.1,§2aods.1–3,§3ods.1,2,§6ods.
1, 2 písm. b), § 9 ods. 1 – 3, § 11 ods. 1, 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon), ako aj § 1 písm. a), b), § 2 ods. 1 písm. b), § 2 ods. 5 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej
a justičnej stráže, § 21 ods. 1 (prvá veta), § 21 ods. 3 (prvá veta), § 21 ods. 4 zákona č. 523/2004
Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 ods. 1 –
3, § 2a ods. 1 – 3, prílohou č. 1 (4. platová trieda, 5. platová trieda) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície, § 3 ods. 1 písm. a) – d), § 4 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1,

2, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že dňa 02.11.2023 podala žalobkyňa na súde žalobu
najskôr iba proti žalovanému v 1. rade, ktorou sa domáhala určenia, že žalovaný od 01.01.2016 do
31.12.2021 porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobkyni, ako príslušníčke Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, v služobnom pomere k Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov, keď žalobkyňu nedôvodne zaradil do nesprávnej
platobnej triedy, čím zasiahol do práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie v pracovnoprávnych a
obdobných právnych vzťahoch v zmysle ustanovenia § 2a zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Ďalej sa domáhala uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť jej z titulu primeraného zadosťučinenia náhradu vo výške 8.173,50 eura,
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2.1. Žalobu podala z dôvodu, že bola ustanovená do funkcie „vedúcej sestry“ úseku ošetrovateľskej
starostlivosti zdravotníckeho zariadenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon

väzby Leopoldov (ďalej ako „Ústav“) na základe rozkazu riaditeľa Ústavu č. 9/2016 zo dňa 18.01.2016
(ďalej ako „Rozkaz riaditeľa č. 9“) a v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z. (ďalej ako „zákon o
štátnej službe“ alebo „ZOŠSPPZ“), v súlade s Rozkazom ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 11/2012 o tabuľkách zloženia kritérií a zásadách tvorby organizačných zložiek v znení Rozkazu
ministra spravodlivosti SR č. 18/2014 (ďalej ako „RMS 11/2012“), ako aj platnými a účinnými tabuľkami

zloženia a počtov služobných úradov Zboru väzenskej a justičnej stráže na rok 2016 vydaným ministrom
spravodlivosti SR. Rozkazom riaditeľa č. 9 bola zaradená do 4. platobnej triedy, podľa ktorej mala
vykonávať činnosti v súlade s popisom a prílohou č. 1 k Zákonu o štátnej službe v 4. platovej triede,
pričom tieto činnosti boli ohodnotené v podobe služobného príjmu na úrovni 4. platobnej triedy.

2.2. Žalobkyňa sa v máji 2021 zúčastnila vzdelávacej akcie MEDPEN, kde sa dozvedela z komunikácie
s inými príslušníkmi zboru, ktorí boli ustanovení do rovnakej funkcie „vedúcich sestier“ úseku
ošetrovateľskej starostlivosti iných zdravotníckych zariadení, že „vedúce sestry“, t.j. príslušníci zboru
s rovnakou náplňou výkonu služobného pomeru ako žalobkyňa sú zaradení do 5. platobnej triedy s
plánovanou hodnosťou kapitán, pričom rozsah pracovných činností, ktoré vykonávali, bol totožný s

rozsahom jej činností. O tejto skutočnosti v roku 2021 informovala riaditeľa Ústavu pána F. G. H., ktorý
ústne potvrdil žalobkyni, že je nesprávne zaradená do nesprávnej platobnej triedy a v tejto veci bude
konať. Avšak následne došlo k zmene personálneho vedenia Ústavu a k výmene vtedajšieho riaditeľa
Ústavu, a keďže sa vo veci ďalej nekonalo, obrátila sa listom zo dňa 20.10.2021 s označením ako
„Žiadosť o nápravu“ na Ministerstvo spravodlivosti SR. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa adresovala

podanie Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvo spravodlivosti SR ho z dôvodu vecnej príslušnosti
postúpilo Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej ako „Generálne riaditeľstvo
zboru“). O predmetnom podaní rozhodlo Generálne riaditeľstvo zboru listom zo dňa 14.12.2021, ktoré
prijalo záver, že ustanovenie žalobkyne na funkčné miesto „vedúca sestra“ bolo vykonané v súlade so
zákonom, podľa čoho bola zaradená do 4. platovej triedy (ďalej ako „Rozhodnutie GRZ“) a žalobkyni

nebola priznaná žiadna náhrada mzdy za rozhodné obdobie.

2.3. Žalobkyňa ďalším listom zo dňa 31.01.2022 trvala na tom, že bola v roku 2016 nesprávne zaradená
do4.platobnejtriedyažiadalaodškodnenienaušlejmzde,ktorámalazodpovedať5.platobnejtriede.Na
to reagovalo Generálne riaditeľstvo zboru listom zo dňa 09.03.2022 tak, že konštatovalo, že k porušeniu

žiadnych zákonných ani interných predpisov zo strany Generálneho riaditeľstva zboru nedošlo.

2.4. Až dňa 01.01.2022 bola Rozkazom riaditeľa č. 2182/2022 (ďalej ako „Rozkaz riaditeľa č. 2182“)
zaradená do 5. platovej triedy s hodnosťou kapitán bez toho, aby sa jej menila pracovná náplň, alebo
popis služobnej činnosti a bez toho, aby jej bola doplatená náhrada mzdy za obdobie, v ktorom bola

nesprávne zaradená do 4. platobnej triedy.

2.5. Vzhľadom k tomu, že mala pocit, že postup riaditeľa Ústavu vo vzťahu k rovnosti iných „vedúcich
sestier“ k nej samotnej v odmeňovaní bol diskriminačný, keďže iní príslušníci zboru na rovnakej pozícii
boli zaradení do 5. platovej triedy s vyššou mzdou, listom zo dňa 07.12.2022 adresovaným Ústavu

ako „Predžalobná výzva na odškodnenia“, ktorou chcela upozorniť, že sa v rámci správneho súdneho
konania obráti na správny súd so žalobou o preskúmanie rozhodnutia v správnom súdnictve a opätovne
žiadala vydanie odškodnenia vo forme rozdielu doplatenia mzdy, ktorý by jej prináležal, pokiaľ by
bola správne zaradená do 5. platovej triedy. Ústav vyhodnotil v liste zo dňa 27.12.2022 predmetnépodanie ako mimoriadny opravný prostriedok voči Rozkazu riaditeľa č. 9/2016 zo dňa 18.01.2016, v
ktorom konštatoval, že zámerom Ústavu je nepremlčané plnenie žalobkyni vyplatiť a požiadal Generálne
riaditeľstvozborunastanovenieďalšiehopostupu.Generálneriaditeľstvozboruvlistezodňa26.01.2023

uviedlo, že žalobkyňa bola ustanovená do funkcie „vedúcej sestry“ v súlade so Zákonom o štátnej
službe, Rozkazmi ministra spravodlivosti a platnými a účinnými tabuľkami zloženia a počtov služobných
úradov. Žalobkyni bol daný popis služobnej činnosti zo dňa 25.05.2018 (ďalej aj ako „Popis služobných
činností“) a vykonávaných činnosti vedúcej sestry v 4. platobnej triede. Generálne riaditeľstvo zboru v
závere konštatovalo, že ak má Ústav za preukázané, že žalobkyňa plnila úlohy a vykonávala zložitejšie a

náročnejšie činnosti, čo do množstva, kvality resp. nad rozsah zverených činností v 4. platobnej triede od
01.02.2016 do 31.12.2021, Ústav mal a má právomoc danú zákonom č. 73/1998 Z.z. priznať resp. zvýšiť
žalobkyni za tieto činnosti osobný príplatok alebo udeliť odmenu. Generálne riaditeľstvo zboru zároveň
konštatovalo, že nemôže ísť na ťarchu žalovaného to, že Ústav nereflektoval požiadavky uvedené vo
vtedy platnej a účinnej RGR č. 58/2014 resp. neskôr v RGR 33/2016 a nenavrhol zmenu systematizácie.

2.6. Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že má jednoznačne za to, že činnosti, ktoré vykonávala
po ustanovení do funkcie, jednoznačne spĺňajú charakter práce pre 5. platovú triedu, pretože
jednak spĺňala kvalifikačný predpoklad, a to vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa, ktoré sa
nevyžaduje pre 4.platovú triedu, konala samostatne bez akýchkoľvek pokynov a bez spolupráce
s inými organizačnými útvarmi, riadila, organizovala, usmerňovala a kontrolovala činnosť úseku

ošetrovateľskej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia a zodpovedala za kvalitné a včasné plnenie
úloh. Žalobkyňa niesla zodpovednosť za dodržiavanie BOZP pri výkone štátnej služby, samostatne
viedla registratúrny denník a zodpovedala za evidenciu písomností úseku ošetrovateľskej starostlivosti
a referátu lekárskej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia. Zabezpečovala každodenné rozmiestnenie
sestier na oddelení a určovala a kontrolovala náplň práce odsúdených zaradených v zdravotníckom

zariadení a vypracovávala im zmenový výkaz pracoviska. Samostatne vykonáva rôznorodé odborné
alebo ucelené odborné práce, ktoré spadajú do kategórie 5. platovej triedy. V zmysle uvedeného
skutkového stavu s prihliadnutím na právnu úpravu zákazu diskriminácie, považovala žalobkyňa za
diskriminačné a neprípustné, že zamestnanci vykonávajúci rovnakú pracovnú činnosť ako žalobkyňa
v rámci Zboru väzenskej a justičnej stráže SR boli zaradení do 5. platobnej triedy. Komparátorom

v danom prípade, t.j. zamestnancom vykonávajúcim rovnakú pracovnú činnosť ako žalobkyňa, boli
I. J., zaradený na výkon služobného pomeru v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce,
Tibor Illyes, zaradený na výkon služobného pomeru v Ústave na výkon väzby a ústave na výkon
trestu odňatia slobody Košice. Z vyššie uvedeného vyplývalo, že žalovaný sa voči žalobkyni dopustil
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, čím zasiahol do jej práva na rovnaké zaobchádzanie

v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch v zmysle ustanovenia § 2a Zákona o štátnej
službe v spojení s ustanovením §2 a nasl. Antidiskriminačného zákona. Pre účely vyhodnotenia konania
žalovaného podľa Antidiskriminačného zákona za kľúčové žalobkyňa považovala, že všetky vyššie
uvedené osoby vykonávajú rovnakú pracovnú činnosť, z tohto dôvodu je na všetky uvedené osoby
(vrátane žalobkyne) kladená rovnaká pracovná záťaž, je preto diskriminačné arbitrárne zaraďovanie

príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže SR do rôznych platových tried za rovnakú vykonávanú
činnosť. Konaním žalovaného tak vznikla žalobkyni nevýhoda spočívajúca v priznaní nižšej mzdy
za prácu. K zmene zaradenia žalobkyne do vyššej platobnej triedy, došlo až po tom, keď na túto
skutočnosť upozornila, a to až v roku 2022, pričom k zmene platobnej triedy došlo bez zmeny
pracovných povinností žalobkyne, pričom nebol ani dôvod meniť charakter činností, ktoré do toho času,

t.j. od 01.01.2016 do 31.12.2021, vykonávala. Na základe vyčíslenia Ústavu bola žalobkyňa vyššie
uvedeným bezdôvodným diskriminačným konaním žalovaného ukrátená na rozdiele mzdy za obdobie
od 01.01.2016 do 31.12.2021 v celkovej výške 8.173,50 eura, ktorý by jej patril v prípade správneho
zatriedenia do 5. platovej triedy od začiatku výkonu jej služobného pomeru. Rozkaz riaditeľa č. 9 preto
predstavoval nezákonné rozhodnutie, pričom v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov sa žalobkyňa o tejto nezákonnosti dozvedela až v máji 2021 na školení MEDPEN,
čo má za následok začiatok plynutia premlčacej doby 3 roky od tohto momentu.

3. Žalovaný v 1. rade vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe, listom zo dňa 31.10.2023 uviedol,

že namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. Ťažiskovou námietkou smerujúcou k záveru
žalovaného o úplnej neopodstatnenosti žalobkyňou podanej žaloby je, že táto žaloba je podaná
voči žalovanému bez toho, aby existovala v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky jediná
právna norma, na základe ktorej by bolo možné odvodiť pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného.Podstata žalobou uplatneného nároku spočíva v názore žalobkyne, že mala byť v období 01.01.2016
- 31.12.2021 ako príslušníčka ZVJS (služobným úradom žalobkyne bol, resp. aj naďalej je ÚVTOS a
ÚVV Leopoldov) zaradená v nesprávnej (nižšej) platovej triede, čím bola ukrátená na svojom majetku

v dôsledku nevyplácania údajne jej prináležiaceho vyššieho platu. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že tomu
tak bolo v dôsledku diskriminačného prístupu „žalovaného“, i keď žalovaný fakticky na zaradenie
žalobkyne nikdy nemal, a nemá žiaden dosah, a teda reálne z dôvodu diskriminačného prístupu ÚVTOS
a ÚVV Leopoldov. Konkrétne žalobkyňa zastala názor, že bola diskriminovaná preto, že je žena.
Žalobkyňa bola s účinnosťou od 01.02.2016 zaradená do funkcie „vedúca sestra“ úseku ošetrovateľskej

starostlivosti zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, a to na základe Personálneho
rozkazu riaditeľa ÚVTOS a ÚVV Leopoldov č. 9 zo dňa 18.01.2016. Služobným úradom žalobkyne
bol aj pred týmto obdobím, a rovnako po jej ustanovení do funkcie vedúcej sestry zostal ÚVTOS
a ÚVV Leopoldov, ako základný článok organizácie ZVJS (§ 1 ods. 4 písm. b/ zákona č. 73/1998
Z. z.). V zmysle § 2 a 3 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, je každý z
ústavov ZVJS (vrátane ÚVTOS a ÚVV Leopoldov) samostatným služobným úradom a samostatnou

rozpočtovou jednotkou, s vlastnou právnou subjektivitou a vlastným štatutárom - riaditeľom ústavu.
Každý ústav vykonáva svoju činnosť podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov. Ingerencia
Ministerstva spravodlivosti SR (žalovaného) je ohraničená na zriaďovanie a zrušovanie ústavov,
ktoré sú následne riadené a kontrolované generálnym riaditeľstvom. Táto však nezahŕňa priame
zasahovanie do samostatného výkonu činnosti ústavov zahŕňajúcej i personálne opatrenia, týkajúce

sa služobných pomerov jednotlivých príslušníkov. Akékoľvek „personálne“ otázky, ako aj eventuálne
spory vyplývajúce zo služobných pomerov príslušníkov jednotlivých ústavov, sú potom riešené na úrovni
sporov vzniknutých zo služobného pomeru, v ktorých vystupujú jednotlivé ústavy samostatne. Žalovaný
nie je a nikdy nebol služobným úradom žalobkyne, a neexistuje žiaden skutkový ani právny dôvod, aby
v tejto veci žalobkyňa požadovala ňou navrhované rozhodnutie súdu voči žalovanému. Žalobkyňa sa

tejto otázke vo svojej žalobe vyhýbala, a bez akéhokoľvek odôvodnenia svoju žalobu adresovala voči
Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré v danej situácii jednoznačne nie je pasívne vecne legitimovaným
subjektom.

3.1. K posúdeniu nároku z „antidiskriminačného hľadiska“ žalovaný v 1. rade uviedol, že napriek

vyššie uvedenému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, a fakticky neexistujúcej „zainteresovanosti“
žalovaného na služobnom pomere žalobkyne ako príslušníčky ZVJS, ktorý služobný pomer existuje
výlučne medzi žalobkyňou a ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, žalovaný považoval žalobkyňou deklarovanú
diskrimináciu jej osoby a z nej prameniaci vznik ujmy, ktorej náhradu v podobe primeraného
zadosťučinenia v sume 8.173,50 eura žalobkyňa požaduje, za nepreukázanú. Pri analogickej aplikácii

antidiskriminačných pravidiel na pracovnoprávne vzťahy v služobnom pomere podľa zákona č. 73/1998
Z. z. musia byť pri pracovnoprávnej zásade rovnakej mzdy za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej
hodnoty v podmienkach ZVJS pri porovnávaní služobných činností splnené nasledujúce podmienky:
a) musí ísť o výkon služobných povinností rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a
namáhavosti,

b) služobné povinnosti musia byť vykonávané v rovnakých alebo porovnateľných pracovných
podmienkach,
c) príslušníci dosahujú pri plnení služobných povinností porovnateľnú výkonnosť a výsledky práce a
d) príslušníci vykonávajú štátnu službu v tom istom služobnom úrade.

3.2. Išlo o podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a preto, ak nie je zhoda v niektorom z
vyššie uvedených porovnávacích kritérií, nepôjde o rovnakú služobnú činnosť alebo služobnú činnosť
rovnakej hodnoty. Zároveň bolo nevyhnutné uviesť, že pri posudzovaní týchto hodnôt môže služobný
úrad - okrem vyššie uvedených kritérií - uplatniť ďalšie objektívne merateľné kritériá, ktoré sa dajú
uplatniť na všetkých príslušníkov bez rozdielu. V prípade žalobkyne, aj s ohľadom na jej tvrdenia

obsiahnuté v bode 33. žaloby, jednoznačne absentuje splnenie poslednej vymenovanej podmienky
pod bodom d). Žalobkyňa zároveň nepreukazuje, že by bola v ňou stanovenom „rozhodnom čase“
v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov ako služobnom úrade žalobkyne iná osoba v rovnakej funkcii „vedúca
sestra“, ktorá by bola bývala zaradená do vyššej (5.) platovej triedy, diskriminujúc tým žalobkyňu. Preto
neexistuje relevantný komparátor diskriminačného správania služobného úradu žalobkyne, a z tohto

dôvoduabsentujezákladnýdiskriminačnýdôvod,ktorýbyzakladalskutočnosťodlišnéhozaobchádzania
sožalobkyňou.Výlučnýmtakýmto„komparátorom“,naktoromžalobkyňastaviasvojužalobu,bolpoukaz
na dve osoby (mužov), ktoré údajne vykonávajú rovnakú pracovnú činnosť ako žalobkyňa v rámci ZVJS,
a ktorí boli (neuvádza kedy) zaradení do 5. platovej triedy. Ústavov na výkon trestu odňatia slobody/na výkon väzby je v Slovenskej republike 18. Žalobkyňa s poukazom na výlučne dva z nich, navyše
oba odlišné od jej služobného úradu, dospela k zovšeobecňujúcemu záveru, že jej zaradením malo
dôjsť k diskriminácii jej osoby na základe pohlavia. Žalovaný takýto záver považoval za nesprávny,

nepreukázaný, a absolútne neodôvodňujúci záver o opodstatnenosti žaloby žalobkyne. Za takéhoto
stavu, odhliadnuc od vyššie vznesenej námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, bolo jedinou
do úvahy pripadajúcou možnosťou súdu konajúceho o žalobe žalobkyne túto žalobu zamietnuť. Okrem
toho uviedol, že Ministerstvo spravodlivosti SR žalobkyni aj listom zo dňa 23.11.2022, č. 18151/2022/141
oznámilo, že jej žiadosť nie je možné vecne vybaviť (predbežne prerokovať) v zmysle ustanovení zákona

č. 514/2003 Z. z., keďže sa jedná o právny nárok kvalifikovateľný nanajvýš ako platový nárok, vyplývajúci
z výkonu služobného pomeru príslušníka ZVJS. Záverom žalovaný okrajovo poukázal vo vzťahu k
problematike právneho titulu eventuálneho nároku na náhradu škody na tú skutočnosť, že jediným do
úvahypripadajúcimprávnymtitulommoholbyťlenPersonálnyrozkazriaditeľaÚVTOSaÚVVLeopoldov
č. 9 zo dňa 18.01.2016, ktorý zároveň jednoznačným spôsobom a so súhlasom žalobkyne zaradil
žalobkyňu do 4. platovej triedy. Tento rozkaz však žalobkyňa nikdy nenapadla žiadnym dostupným

(riadnymanimimoriadnym)opravnýmprostriedkom,alenaopak,sjehoobsahombezvýhradnesúhlasila,
čo potvrdila vlastnoručným podpisom pri jeho prevzatí dňa 18. 1. 2016.

4. Následne na návrh žalobkyne súd uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 19.02.2024, č.k.
53C/58/2023-68 pripustil pristúpenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby

Leopoldov, so sídlom Gucmanova 670/19, Leopoldov, IČO: 00 738 271 do konania ako žalovaného v 2.
rade.

5. Súd prvej inštancie vec prejednal na nariadených pojednávaniach a vykonal dokazovanie výsluchom
žalobkyne, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil skutkový stav, v rámci ktorého uviedol,

že personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby
Leopoldov (ÚVTOS a ÚVV Leopoldov) č. 9 zo dňa 18.01.2016 bola žalobkyňa zaradená v stálej štátnej
službe z funkcie sestra úseku ošetrovateľskej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV
Leopoldov, do funkcie vedúca sestra úseku ošetrovateľskej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia
ÚVTOS a ÚVV Leopoldov. Podľa § 85 zákona č. 73/1998 Z.z. bola zaradená do 4. platovej triedy.

5.1. Z listu žalobkyne zo dňa 20.10.2021, adresovaného Ministerke spravodlivosti SR, označený ako
žiadosť o nápravu, vyplývalo, že žalobkyňa sa v máji 2021 zúčastnila vzdelávacej akcie MEDPEN,
kde sa dozvedela, že vedúce sestry sú po ustanovení do funkcie zaradené do 5. platovej triedy s
plánovanou hodnosťou kapitán. Následne o tejto skutočnosti informovala personálnu skupinu, kde jej

tvrdili, že je zaradená správne, vo 4. platovej triede, s plánovanou hodnosťou nadporučík. Z dôvodu
rozlične podaných informácií požiadala o predvedenie k riaditeľovi ústavu, aby ho o nezrovnalostiach
informovala. Následne jej riaditeľ ústavu potvrdil, že je zaradená do nesprávnej platovej triedy. Zároveň
ju uistil, že bude v predmetnej veci konať. Keďže sa zmenila personálna situácia vo vedení Ústavu
Leopoldov, informovala o vyššie uvedených skutočnostiach aj nové vedenie. Dosiaľ o konaní v jej veci

nebola informovaná, preto sa obracia na ministerku spravodlivosti.

5.2. Z listu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 12.11.2021 vyplývalo, že po
oboznámenísaspodanímžalobkyneMinisterstvospravodlivostioznámiložalobkyni,žezdôvoduvecnej
príslušnosti je na konanie vo veci vybavovania príslušné Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a

justičnej stráže, ktorému bolo podanie postúpené.

5.3. Z listu Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 14.12.2021 č.: GR
ZVJS-701/14-2021 vyplývalo, že ustanovenie žalobkyne na funkčné miesto vedúca sestra úseku
ošetrovateľskej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia ústavu v roku 2016 bolo vykonané v súlade so

zákonom č. 73/1998 Z.z, s RMS č. 11/2012 o tabuľkách zloženia a počtov služobných úradov Zboru
väzenskej a justičnej stráže, určení systemizačných kritérií a zásadách tvorby organizačných zložiek v
znení RMS č. 18/2014, ako aj s platnými a účinnými tabuľkami zloženia a počtov služobných úradov
Zboru väzenskej a justičnej stráže na rok 2016, vydanými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, podľa ktorých bolo funkčné miesto vedúca sestra zaradené do 4. platovej triedy. V zmysle

platnej RMS č. 11/2012 k zmene tabuliek zloženia a počtov služobných úradov zboru a teda aj k zmene
platovej triedy, môže dôjsť na základe návrhu riaditeľa ústavu. Po odsúhlasení generálnym riaditeľom
zboru je návrh predložený na podpis ministrovi na zmenu tabuliek zloženia a počtov služobných úradov
zboru v služobnom roku. Písomný návrh ústavu na zmenu platovej triedy vedúca úseku ošetrovateľskejstarostlivosti zdravotníckeho zariadenia, bol predložený dňa 12.10.2021 na rokovanie systemizačnej
komisie generálneho riaditeľa zboru, ktoré sa konalo dňa 23.11.2021. Návrh zmeny, odsúhlasený
generálnym riaditeľom zboru, bude predložený ministrovi na podpis s účinnosťou od 01.01.2022.

Záverom uvádzajú, že riaditeľ ústavu sa riadil platnými tabuľkami zloženia a počtov služobných úradov
zboru, ktoré sú v zmysle § 2 ods. 3 RMS č. 11/2012 záväzné. Zmena platovej triedy nastane až po
konečnom a platnom odsúhlasení tabuliek zloženia a počtov služobných úradov zboru na rok 2022
ministrom.

5.4. Z listu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov, zo dňa
30.12.2021, označeného ako návrh na preradenie na inú funkciu vyplývalo, že riaditeľ ústavu navrhuje
žalobkyňu podľa § 35 ods. 6 a 8 zákona č. 73/1998 Z.z. dňom 31.12.2021 odvolať z doterajšej funkcie
a podľa § 33 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. dňom 01.01.2022 ustanoviť do funkcie VEDÚCA SESTRA
úseku ošetrovateľskej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody
a Ústavu na výkon väzby Leopoldov. Navrhol menovanú zaradiť do 5. platovej triedy a priznať príplatky,

a to príplatok za riadenie vo výške 10%, zdravotníckym pracovníkom vo výške 5 %, rizikový príplatok
vo výške 195,- eur, osobný príplatok za služobné úlohy vo výške 196,- eur, príplatok za zdraviu škodlivé
prostredie vo výške 20,- eur.

5.5. Z listu žalobkyne zo dňa 31.01.2022, adresovaného generálnemu riaditeľovi, Generálnemu

riaditeľstvu ZVJS, označeného ako žiadosť o odškodnenie, vyplývalo, že z odpovede z listu č. GR
ZVJS-701/14-2021 usúdila, že podmienky pre zaradenie do 5. platovej triedy a hodnosti kapitán,
v zmysle RGR č. 33/2016, ktorým sa určujú podrobné systemizačné kritéria a zamerania odborov
kvalifikačného predpokladu vzdelania v Zbore väzenskej a justičnej stráže, v znení RGR č. 6/2017
spĺňala, a teda riaditeľovi ústavu nič nebránilo podať písomný návrh na zmenu platovej triedy vedúca

sestra úseku ošetrovateľskej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia. Tieto podmienky spĺňala už pri
ustanovení do funkcie v roku 2016. Mala za to, že v zmysle citovaného zákona a interných predpisov
mal takýto návrh do systematizačnej komisie na zmenu zloženia tabuliek a počtov služobných úradov
riaditeľ ústavu predložiť na najbližšie rokovanie systemizačnej komisie generálneho riaditeľstva. Ak tak
neučinil, nepostupoval v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. RMS č. 11/2012, RMS č. 18/2014 a RGR č.

33/2016. Z uvedeného dôvodu sa cítila byť poškodená a žiadala o odškodnenie v ušlom služobnom
príjme za triedu a hodnosť v období od platnosti tabuliek zloženia a počtov služobných úradov zboru v
čase, ako mali byť na základe konania riaditeľa ústavu správne vydané.

5.6. Z odpovede Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 09.03.2022

č. GR ZVJS-013/14-2022 vyplývalo, že už k prvej písomnosti žalobkyne zo dňa 20.10.2021 so
všetkou vážnosťou a náležitou starostlivosťou, s cieľom objektívne zistiť stav veci a jeho súlad so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj internými predpismi, Generálne riaditeľstvo zboru
podrobne prešetrilo danú písomnosť zo dňa 20.10.2021, oboznámilo sa so všetkými s tým súvisiacimi
skutočnosťami, a to spätne od roku 2016, kde výsledkom bola odpoveď s konštatáciou, že k porušeniu

všeobecne záväzných právnych predpisov, ani interných predpisov zboru nedošlo. Keďže v písomnosti
zo dňa 31.01.2022 neboli zo strany žalobkyne uvedené žiadne nové skutočnosti a tie neboli zistené ani
opätovným šetrením danej veci zo strany Generálneho riaditeľstva zboru zotrvávali na skutočnostiach
a zisteniach, o ktoré sa opierajú aj v predchádzajúcej odpovedi. Zároveň dodali, že v čase ustanovenia
žalobkyne do funkcie a zaradenia do príslušnej platovej triedy, bola platná a účinná Koncepcia

poskytovania zdravotnej starostlivosti v Zbore väzenskej a justičnej stráže na roky 2011 až 2020.
Ani z tohto dokumentu nevyplývalo, že by vedúca sestra po splnení kvalifikačných požiadaviek mala
automaticky nárok na zaradenie do 5. platovej triedy. Za celé obdobie platnosti Koncepcie boli všetky
zmeny platových tried vedúcich sestier realizované na základe návrhu riaditeľa príslušného ústavu o
zmenu tabuliek zloženia a počtov služobných úradov zboru. V zmysle rozkazu ministerky spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 11/2012 v znení RMS č. 18/2014, podľa ustanovenia § 2 ods. 3 platí, že „Tabuľky
zloženia a počtov sú pri obsadzovaní funkčných miest príslušníkov zboru a zamestnancov zboru a pri
rozhodovaní vo veciach služobného pomeru príslušníkov zboru a pracovného pomeru zamestnancov
zboru pre nadriadených záväzné“. Rovnako, ako vo všetkých iných prípadoch, aj prípade žalobkyne
bol písomný návrh riaditeľa ústavu na zmenu platovej triedy - vedúca sestra úseku ošetrovateľskej

starostlivosti zdravotníckeho zariadenia, zapracovaný do návrhu tabuliek zloženia a počtov a schválený
ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky.5.7. Z listu žalobkyne zo dňa 07.12.2022, adresovaného ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, označeného ako
predžalobná výzva na odškodnenie, vyplývalo, že v máji 2021 riaditeľa ÚVTOS a ÚVV Leopoldov
informovala o svojom zaradení do nesprávnej platovej triedy, pričom ju uistil, že bude vo veci konať.

Následne listom zo dňa 20.10.2021 sa obrátila na Ministerstvo spravodlivosti SR so žiadosťou o
zjednanie nápravy. Jej žiadosť bola preskúmavaná nielen Ministerstvom vnútra SR, ale aj Generálnym
riaditeľom ZVJS. Z odpovede GR ZVJS vyplývalo, že podmienky do 5. platovej triedy a hodnosti kpt. v
zmysle RGR č. 33/2016 v znení RGR č. 6/2017 spĺňala už v roku 2016, t.j. v čase nástupu na miesto
vedúcej sestry. Vzhľadom k tomu, že ku konaniu vo veci zo strany riaditeľa ÚVTOS a ÚVV Leopoldov

do uvedeného dňa neprišlo, preto týmto listom vyzývala, aby v lehote 14 dní od doručenia tejto výzvy
uhradili ušlý služobný príjem. V opačnom prípade využije svoje právo na súdnu ochranu a celú vec bude
riešiť súdnou cestou.

5.8. Z odpovede ÚVTOS a ÚVV Leopoldov zo dňa 27.12.2022 vyplývalo, že podanie žalobkyne,
označené ako „predžalobná výzva na odškodnenie“, ktoré posudzujúc podľa obsahu bolo vyhodnotené

ako mimoriadny opravný prostriedok proti Personálnemu rozkazu riaditeľa ústavu č. 9/2016 zo dňa
18.01.2016, ktorým bola ako príslušníčka ústavu ustanovená do funkcie vedúca sestra zdravotníckeho
zariadenia. Požiadali Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, aby podanie žalobkyne,
spolu s relevantným spisovým materiálom a stanoviskom ústavu predložili ministrovi spravodlivosti SR
na stanovenie ďalšieho postupu, resp. na rozhodnutie vo veci.

5.9. Z písomnej odpovede Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa
26.01.2023, č. GR ZVJS 01172/14-23 vyplývalo, že Generálne riaditeľstvo sa pridržiava svojich tvrdení
uvedených v predchádzajúcich písomnostiach a opäť uvádzalo, že žalobkyňa bola ustanovená do
funkcie vedúcej sestry úseku ošetrovateľskej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia ústavu Leopoldov,

v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z. Rovnako v súlade s rozkazom Ministra spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 11/2012, tiež č. 18/2014, ako aj s platnými a účinnými Tabuľkami zloženia a počtov
služobných úradov Zboru väzenskej a justičnej stráže na rok 2016, vydanými Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky. Žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady vzdelania na funkciu, do ktorej bola
ustanovená, a tou bola 4. platová trieda. Bol jej daný popis služobnej činnosti ako vedúcej sestre v 4.

platovej triede, s ktorým bola oboznámená a vykonávala činnosti v súlade s popisom a prílohou č. 1
a zákona č. 73/1998 Z.z. v 4. platovej triede, tzn. že činnosti, ktoré vykonávala a ktoré sa od nej v
zmysle popisu služobnej činnosti vyžadovali, boli v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. riadne ohodnotené v
podobe služobného príjmu na úrovni 4. platovej triedy. Nemožno preto považovať akúkoľvek žiadosť o
kompenzáciu z vyššie uvedených dôvodov, žalobkyňou uvádzaných dôvodov v žiadosti, za legitímnu. Ak

mal ako ústav za preukázané, že žalobkyňa plnila úlohy a vykonávala zložitejšie a náročnejšie činnosti,
čo do množstva, kvality, resp. nad rozsah zverených činností v 4. platovej triede, ústav, resp. riaditeľ
ústavu mal a má právomoc, danú mu zákonom č. 73/1998 Z.z., priznať, resp. zvýšiť jej za tieto činnosti
osobnýpríplatok,aleboudeliťodmenu.Aksanapríkladuvoľnilofunkčnémiestovedúcejsestrypoosobe,
ktoránapredmetnomfunkčnommiestespĺňalakvalifikačnýpredpokladvzdelanialenna4.platovútriedu,

tak riaditeľ, resp. vedúci lekár ústavu mali podať návrh na zmenu systematizácie a navrhnúť zmenu
tabuľky pri vedúcej sestre zo 4. platovej triedy na 5. platovú triedu a hľadať vhodného kandidáta na
obsadenie tohto miesta, tak ako to mal a má odbor zdravotnej starostlivosti upravené a nastavené v
prílohe č. 11 RGR č. 58/2014, ktorým sa určujú podrobné systemizačné kritéria v Zbore väzenskej a
justičnej stráže. Zároveň považovali za potrebné uviesť, že minister a ani Generálne riaditeľstvo Zboru

pri skoro 5900 systemizačných miestach pracovníkov zboru nemôže v rámci každomesačnej fluktuácie
personálu zastrešiť všetky eventuálne zmeny systemizácie vo vzťahu k jednotlivým pracovníkom a
prípadným kandidátom na voľné funkčné miesta. Na tieto zmeny má povinnosť, v rámci svojich
riadiacich povinností a úloh, reflektovať nadriadený vecne príslušného úseku služobnej činnosti, v tomto
prípade riadiaci pracovník zdravotníckeho zariadenia ústavu Leopoldov, v súčinnosti s riaditeľom ústavu,

ktorý má právomoc (a tiež povinnosť) podávať takéto návrhy do systemizačnej komisie, alebo priamo
Generálnemu riaditeľovi Zboru, aj v zmysle RGR č. 58/2014, resp. RGR č. 33/2016 a RMS č. 11/2012.
Podľa Generálneho riaditeľstva Zboru ústav Leopoldov nereflektoval požiadavky uvedené vo vtedy
platnej a účinnej RGR č. 58/2014, resp. neskôr v prílohe č. 11 v RGR č. 33/2016 a nenavrhol zmenu
systemizácie.

5.10. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, listom žalobkyne zo dňa
31.05.2022 adresovaného ministerke spravodlivosti SR, Ministerstvu spravodlivosti SR, vyplývalo,
že konštatovanie GR ZVJS, že neprišlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov, aniinterných predpisov zboru, považovala v celom rozsahu za nesprávne. Ak riaditeľ ústavu po jej
ustanovení do funkcie nepodal písomný návrh na rokovanie systemizačnej komisie na zmenu platovej
triedy pre funkciu vedúca sestra úseku ošetrovateľskej starostlivosti, nepostupoval v zmysle: - Prílohy

č. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších
predpisov, kde pre 5 PT je potrebný "kvalifikačný predpoklad: úplné stredné vzdelanie, vyššie odborné
vzdelanie" o ktoré citovaním koncepcie sa opiera GR. Rovnako Nariadením vlády SR č. 296/2010 Z.z.
je pre funkciu vedúca sestra povinnosť mať odborné vzdelanie, - RMS č. 11/2012 o tabuľkách zloženia a

počtov služobných úradov Zboru väzenskej a justičnej stáže, určení systemizačných kritérií a zásadách
tvorby organizačných zložiek v znení RMS č. 18/2024, ktoré sú základným dokumentom riadiacej,
organizačnej a kontrolnej činnosti nadriadených zboru. Upravujú postup pri príprave, schvaľovaní a
vydávaní tabuliek zloženia a počtov služobných úradov zboru na jednotlivé roky a čiastkových zmien
tabuliek zloženia a počtov. Určujú kritéria systemizácie funkčných miest a zásady tvorby organizačných
zložiek ústavov; kedy, za akých podmienok a akým postupom žiadať o vykonanie zmeny, - RGR č.

33/2016, ktorého účelom je určenie podrobných systemizačných kritérií v zdravotníckych zariadeniach
(§11), kde pre funkčné miesto vedúca sestra je určená 5 PT, príslušník, stupeň vzdelania VŠ I.,
kvalifikačný predpoklad vzdelania: odborná spôsobilosť v odbore podľa osobitného predpisu (§11 ods.
1 písm. b) Nariadenia vlády SR č. 296/2010 Z.z.) a špecializácia podľa osobitného predpisu (príloha
č. 3 časť D písm. a) Nariadenia vlády SR č. 296/2010 Z.z.), - Závery Porada a odborný seminár

vedúcich personálnych skupín a referátov ústavov uskutočnená v dňoch 10. a 11. apríla 2014 v
Liečebno-rehabilitačnomstrediskuZboruväzenskejajustičnejstrážeOmšenie:"Prezaraďovaniesestier
zdravotníckych zariadení v ústavoch do platových tried podľa príloha 1a zákona č. 73/1998 Z.z v
znení neskorších predpisov so zreteľom na nariadenie vlády je nasledovné: platová trieda 5 - vedúce
sestry úseku ošetrovateľskej starostlivosti ..." Mala za to, že ak by sa v jej veci postupovalo v súlade

s vyššie uvedenými všeobecne záväznými právnymi predpismi a podrobnými služobnými predpismi,
a nie iba vôľou riaditeľa ústavu, kedy predloží návrh na rokovanie systemizačnej komisie, nemuselo
prísť k podaniu jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom k tomu,
že nečinnosťou služobného úradu jej vznikla škoda, žiada o odškodnenie v ušlom služobnom príjme
v období od platnosti Tabuliek zloženia a počtov služobných úradov zboru ako mali byť na základe

všeobecných právnych predpisov a podrobných služobných predpisov správne vydané.

5.11. Z listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 23.11.2022 k žiadosti žalobkyne o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody vyplývalo, že „dáva do pozornosti právnu úpravu § 1, § 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, tiež ustanovenie § 1 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. b) zák. č. 73/1998
Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície. Z citovanej právnej úpravy bolo zrejmé,
že právne vzťahy medzi policajtom (ergo i príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže) a jeho
služobným úradom vyplývajúce z výkonu štátnej služby, medzi ktoré nepochybne patrí i ustanovovanie

príslušníkov do jednotlivých platových tried, sa v celom rozsahu spravujú zákonom č. 73/1998 Z.z. K
otázke povahy štátnej služby sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 248/2016),
ktorý sa stotožnil s argumentáciou, že predmetom úpravy ZoZŠ nie je zodpovednosť za škodu,
ktorá vznikne z pracovnoprávnych vzťahov, kde orgán verejnej moci vystupuje ako zamestnávateľ.
Vychádzajúc zo širších súvislosti medzi štátnym orgánom zamestnávateľom a štátnym zamestnancom

nejde o vzťah nadriadenosti (štátneho orgánu zamestnávateľa) a podradenosti (štátneho zamestnanca).
Vznik štátnozamestnaneckého pomeru nie je dôsledkom naoktrojovania vôle štátneho orgánu -
zamestnávateľa štátnemu zamestnancovi, ale je výsledkom ich konsenzu, pričom pri tvorbe tohto
konsenzu vystupujú ako rovnocenné subjekty. Rozhodnutie o vymenovaní štátneho zamestnanca do
štátnozamestnaneckého pomeru teda nie je dôsledkom realizácie nadriadeného postavenia štátneho

orgánu - zamestnávateľa voči štátnemu zamestnancovi, teda nie je realizáciou výkonu verejnej moci, ale
je len zákonom predpísanou formou vzniku štátnozamestnaneckého (teda konkrétneho individuálneho)
vzťahu. Táto argumentácia sa týka i eventuálnych zmien obsahu štátnozamestnaneckého pomeru.
Takéto vzťahy teda nespadajú do režimu náhrady škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci, keďže v tomto ohľade absentuje hneď prvá základná podmienka pre možnosť takejto

právnej kvalifikácie - naplnenie hypotéz § 1 a § 2 ZoZŠ, a síce výkon verejnej moci orgánom verejnej
moci voči fyzickej/právnickej osobe. S ohľadom na uvedené je Váš právny nárok kvalifikovaný nanajvýš
ako platový nárok plynúci z výkonu služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže,
a z tohto dôvodu Ministerstvo nedisponuje zákonným oprávnením, aby takýto nárok posudzovalo,resp. takýto nárok uspokojilo, či rozhodlo o jeho neuspokojení. Vašu žiadosť preto Ministerstvo nie je
oprávnené vecne vybaviť, resp. riadne predbežne prerokovať v zmysle ustanovení ZoZŠ. Považujte
preto túto odpoveď za konečné riešenie zo strany Ministerstva“.

6. Zásady rovnakého zaobchádzania a prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu týchto zásad,
upravuje zákon č. 365/2004 Z.z., tzv. antidiskriminačný zákon. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného
zákona je diskrimináciou priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, neoprávnený
postih. Ustanovenia § 9 a nasl. antidiskriminačného zákona obsahujú úpravu právnej ochrany a konania

vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Každá osoba sa môže svojich
práv domáhať na súde, ak sa domnieva, že bola dotknutá na svojich právach, právom chránených
záujmov alebo slobodách, nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa domáhať najmä,
aby ten kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania: upustil od svojho konania, napravil protiprávny
stav, ak je to možné, alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Ďalej sa môže domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce. Zo stanoviska

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2009 č. IV. ÚS 16/09 k zásade rovnakého
zaobchádzania tiež vyplývalo, že subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie
je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z
vnútroštátnej právnej úpravy (do 31.06.2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 01.07.2004 § 11 ods. 2
zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov v
spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje
aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti, z ktorých možno
odvodiť, že došlo k priamej, alebo nepriamej, diskriminácií jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň

aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je
napr. jeho rasa, či etnická príslušnosť (či pôvod), až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú
stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania.
Otázku, kto je v tom ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu musí súd v konaní o

ochranepreddiskrimináciouriešiťmedziprvými.Predpokladomúspešnéhouplatneniaprávanaochranu
pred diskrimináciou je nielen zistenie, že žalobkyňa je fyzickou osobou, ktorej práva, právom chránené
záujmy alebo slobody boli dotknuté, ale rovnako zistenie, že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré
žalobkyňa v konaní považovala za zásah do jej chránených práv a z ktorého vyvodzovala svoje právo na
ochranupreddiskrimináciou.Novézisťovaniasúsúčasťouskúmania,ktojevkonanívecnelegitimovaný.

Vecnoulegitimáciousarozumiestavvyplývajúcizhmotnéhopráva,vrámciktoréhojejedenzúčastníkov
nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je
pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu
žaloby na začatie konania meritórnym rozhodnutím.

7. V prejednávanej veci žalobkyňa podala najskôr žalobu iba voči žalovanému v 1. rade. Ako bolo
vyššie uvedené v konaní o ochrane práv z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania
môže byť žalovaným, a teda pasívne vecne legitimovaným v spore iba ten, kto nedodržal zásadu
rovnakého zaobchádzania. Súd sa preto stotožnil s tvrdením žalovaného v 1. rade o nedostatku jeho
pasívnej vecnej legitimácie, keď vo veci uviedol, že podstata žalobou uplatneného nároku spočíva v

nároku žalobkyne, že mala byť v období od 01.01.2016 - 31.12.2021 ako príslušníčka ZVJS zaradená
v nesprávnej platovej triede, čím bola ukrátená na svojom majetku v dôsledku nevyplácania údajne jej
prináležiaceho vyššieho platu. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že tomu tak bolo v dôsledku diskriminačného
prístupu žalovaného, i keď žalovaný fakticky na zaradenie žalobkyne nikdy nemal a nemá dosah, a
teda reálne z dôvodu diskriminačného prístupu ÚVTOS a ÚVV Leopoldov. Poukazujúc na znenie § 9

ods. 2 antidiskriminačného zákona uviedol, že žalobkyňa bola s účinnosťou od 01.02.2016 zaradená
do funkcie vedúca sestra úseku ošetrovateľskej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS s ÚVV
Leopoldov, a to na základe Personálneho rozkazu riaditeľa ÚVTOS a ÚVV Leopoldov č. 9 zo dňa
18.01.2016. Služobným úradom žalobkyne bol aj pred týmto obdobím, a rovnako po jej ustanovení
do funkcie vedúcej sestry zostal ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, ako základný článok organizácie ZVJS.

Tiež poukázal žalovaný v 1. rade na to, že ÚVTOS s ÚVV Leopoldov je samostatným služobným
úradom a samostatnou rozpočtovou jednotkou s vlastnou právnou subjektivitou a vlastným štatutárom
- riaditeľom ústavu. Žalovaný v 1. rade nie je a nikdy nebol služobným úradom žalobkyne a neexistuje
žiaden skutkový ani právny dôvod, aby v tejto veci žalobkyňa požadovala ňou navrhované rozhodnutievoči nemu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na stanovisko Najvyššieho súdu vo veci
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/405/2015, podľa ktorého ustanovenie § 9 ods. 2 antidiskriminačného
zákona je vyjadrením všeobecnej právnej zásady, v zmysle ktorej je každý subjekt, ktorého práva sú

porušené, alebo ohrozené, oprávnený domáhať sa ochrany na orgáne ochrany práva. Z uvedeného
zákonného ustanovenia vyplýva, že domáhať sa práv na súde z dôvodu nedodržania zásady rovnakého
zaobchádzania môže každý, no iba proti tomu, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania. To
znamená, že v konaní o ochrane práv z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania môže
byť žalovaným, a teda pasívne vecne legitimovaným v spore iba ten, kto nedodržal zásadu rovnakého

zaobchádzania. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobkyne o určenie porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania voči žalovanému v 1. rade nepovažoval za dôvodnú pre nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného v 1. rade.

8. Právne postavenie ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ako rozpočtovej organizácie, upravuje
osobitný zákon č. 4/2001 Z.z. v ustanovení § 2 ods. 5, pričom rozpočtové organizácie a ich právne

postavenie upravuje ďalší osobitný právny predpis zákon č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 (veta prvá) zákona č. 523/2004 Z.z. rozpočtová
organizácia je právnická osoba, ktorá môže vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa
svojho zriadenia (§ 21 ods. 4 zák. č. 523/2004 Z.z.). Z citovaných ustanovení potom vyplýva, že ústav na
výkon trestu odňatia slobody je právnickou osobou zriadenou Ministerstvom spravodlivosti na plnenie

úloh štátu, ktorý má právnu subjektivitu v rozsahu vyplývajúcom mu z osobitných predpisov, pričom v
tomtorozsahuústavmôžeododňasvojhozriadeniavovlastnommenenadobúdaťprávaazaväzovaťsa.
Podľa uvedeného ústav má plnú hmotnoprávnu i procesnú spôsobilosť, a teda aj spôsobilosť vystupovať
v konaní ako strana v danom spore, nakoľko žiadny zákon jeho právnu subjektivitu neobmedzuje.
Služobnýmúradomžalobkynebolatiežježalovanýv2.rade,tedaakonositeľprávnejpovinnostivoveci,

vzhľadom na žalobný nárok žalobkyne, titulom určenia porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a
zaplatenia primeraného zadosťučinenia.

9. V ďalšom konaní preto súd prvej inštancie posudzoval žalobu žalobkyne a ňou uplatnený nárok
vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, ktorú žalobu podala z dôvodu diskriminácie, ku ktorej malo dôjsť

tým spôsobom, že bola ustanovená do funkcie vedúcej sestry na základe rozkazu riaditeľa ústavu č.
9/2016 zo dňa 18.01.2016, a to do 4. platovej triedy. Podľa žalobkyne jednoznačne mala za to, že
činnosti, ktoré vykonávala po ustanovení do funkcie spĺňajú charakter práce pre 5. platovú triedu, k
čomu spĺňala kvalifikačné predpoklady, tak ako to uviedla v žalobe. Zaradením do nesprávnej platovej
triedy došlo podľa žalobkyne k zásahu do jej práva na rovnaké zaobchádzanie v pracovnoprávnych

a obdobných právnych vzťahoch v zmysle ustanovenia § 2a zák. č. 73/1998 Z.z. Žalobkyňa vo veci
za komparátorov označila I. J., zaradeného na výkon služobného pomeru v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody Želiezovce a K. F., zaradeného na výkon služobného pomeru v Ústave na výkon
väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Košice. Tieto osoby uviedla vo svojej žalobe. Ďalej
vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že na účely komparácie je možné taktiež považovať

aj príslušníčky - L. M., zaradenú na výkon služobného pomeru v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody a Ústave na výkon väzby Ilava a G. N., zaradenú na výkon služobného pomeru v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, ktoré tiež mali priznanú 5. platovú triedu
za výkon rovnakých služobných činností, t.j. vedúca sestra. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva vyplýva možnosť podrobenia testu diskriminácie súdom, ktorý pozostáva zo: 1. zistenia, či ide

o porovnateľných jednotlivcov alebo skupinu osôb, 2. zistenia, či je s nimi zaobchádzané odlišne na
základe niektorého zo zakázaných dôvodov, 3. zistenia, či odlišné zaobchádzanie spôsobilo dotknutej
osobe ujmu, 4. zistenia, či je toto odlišné zaobchádzanie ospravedlniteľné tým, že a) sleduje legitímny
záujem, b) je primerané; ospravedlniteľnosť odlišného zaobchádzania sa odvíja aj od jeho dôvodu
a 5. zistenia miery závažnosti dôvodu odlišného zaobchádzania, od ktorého sa odvíja aj intenzita

prieskumu zo strany súdu. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba
žalobkyne voči žalovanému v 2. rade je nedôvodná, pretože nemal za preukázanú jednu z podmienok
pre posúdenie diskriminácie, a to zistenie porovnateľných osôb - komparátorov. Na žalobkyni spočívalo
dôkazné bremeno, aby preukázala, že existujú osoby, alebo skupiny osôb, v podobnej situácií, ktorým
sa dostáva priaznivejšieho zaobchádzania. Podľa súdu žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému v 2. rade

nepreukázala, že existuje relevantný komparátor, kedy by bolo možné hovoriť o porušení zákazu
diskriminácie zo strany žalovaného v 2. rade. V konaní nebola žalobkyňou označená osoba, ktorá by
u žalovaného v 2. rade vykonávala rovnakú pracovnú činnosť, keďže takáto osoba ani neexistovala.
Žalobkyňa za komparátorov označila osoby - zamestnancov vykonávajúcich rovnakú pracovnú činnosťako ona, a to v rámci Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky. Za rovnakú pracovnú
činnosť sa považuje činnosť vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach
pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej pracovnej činnosti, vykonávajúcej v tom istom služobnom

úrade, čo v prejednávanej veci nebolo preukázané. V konaní žalobkyňa ani netvrdila, že by bola v
rozhodnom čase u žalovaného v 2. rade, ako jej služobnom úrade, iná osoba v rovnakej funkcii "vedúca
sestra", ktorá by bola zaradená do 5. platovej triedy. Nakoľko funkcia, ktorú vykonávala a vykonáva
žalobkyňa u žalovaného v 2. rade nie je porovnateľná a pokiaľ absentuje relevantný komparátor
nemožno hovoriť o porušení zákazu diskriminácie a už z tohto dôvodu nebolo možné žalobe žalobkyne

vyhovieť, a túto vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, súd žalobu zamietol.

10. K veci ďalej dodal, že k prípadnému nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci, v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., žalobkyňa listom zo dňa 31.05.2022 požiadala Ministerstvo
spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, poukazujúc na stanovisko
Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, ktoré konštatovalo,

že neprišlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov, ani interných predpisov zboru, čo
považuje v celom rozsahu za nesprávne. Ak riaditeľ ústavu po jej ustanovení do funkcie nepodal
písomný návrh na rokovanie systemizačnej komisie na zmenu platovej triedy pre funkciu vedúca
sestra úseku ošetrovateľskej starostlivosti, nepostupoval v zmysle prílohy č. 1 zák. č. 73/1998 Z.z.,
RMS č. 11/2012, RGR č. 33/2016, tak ako to bližšie uviedla v tejto žiadosti. K posúdeniu nároku

žalobkyne z hľadiska zodpovednosti za škodu sa vyjadril tiež žalovaný v 1. rade vo svojom písomnom
vyjadrení (s ktorým sa stotožnil tiež žalovaný v 2. rade), že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody zo strany žalobkyne, podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z.z., s ohľadom na početnú
rozhodovaciu prax všeobecných súdov v danej oblasti, nemohlo byť vyhovené, keďže ani nespadala
do množiny prípadov, ktoré zákon č. 514/2003 Z.z. predpokladá ako cieľovú skupinu ním riešených

zodpovednostných vzťahov - zjednodušene povedané - žiadosť sa netýkala výkonu verejnej moci v
zmysle, v akom je tento predpokladaný zákon č. 514/2003 Z.z. S ohľadom na uvedené Ministerstvo
spravodlivostiSRžalobkynilistomzodňa23.11.2020oznámilo,žejejžiadosťniejemožnévecnevybaviť
v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., keďže sa jedná o právny nárok kvalifikovaný nanajvyš ako
platový nárok vyplývajúci z výkonu služobného pomeru príslušníka ZVJS. Podľa súdu predmetný nárok

žalobkyne nemôže byť posudzovaný ako zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy, vyplývajúci
z nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho úradného postupu orgánu pri výkone verejnej moci,
pre ktorý by bolo možné aplikovať zák. č. 514/2003 Z.z., vychádzajúc z toho, že medzi žalobkyňou
a žalovaným v 2. rade existuje služobno-právny vzťah, v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. K vyššie
uvedenému súd prvej inštancie tiež dodáva, že pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je

uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môže byť
v zmysle zák. č. 514/2014 Z.z. len štát, preto žalobu žalobkyne zamietol ako nedôvodnú.

11. Vychádzajúc zo zásady úspešnosti v konaní súd prvej inštancie priznal žalovanému v 1. rade nárok
na náhradu trov konania v plnej výške, ktorý si nárok na náhradu trov konania uplatnil. Žalovanému v 2.

rade nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže si túto náhradu neuplatnil.

12. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. f), h) CSP. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 1. rade odôvodňovala § 13 ods. 1, § 35
ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z., ako aj § 3 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z.z., majúc pritom za to, že ak

je príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže a žalovaný v 1. rade je ústredným orgánom štátnej
správy pre väzenstvo, žaloba bola uplatnená proti vecne pasívne legitimovanému subjektu. Uvedené
podľa nej potvrdilo aj rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/03/2020 (správne
má byť 17Co/93/2020 – poznámka odvolacieho súdu) zo dňa 23.02.2022. Považovala za zavádzajúce
tvrdenie žalovaného v 1. rade, že fakticky nemal na jej zaradenie žiaden dosah a opätovne poukázala

na písomnosť Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 14.12.2021, v rámci
ktorého zdôraznila časti „vydaných ministrom spravodlivosti slovenskej republiky“ a „Po odsúhlasení
generálnym riaditeľom zboru je návrh predložený na podpis ministrovi na zmenu Tabuliek zloženia
a počtu služobných úradov zboru v príslušnom roku“.... „Návrh zmeny odsúhlasený generálnym
riaditeľomzborubolpredloženýministrovinapodpis,súčinnosťouod01.01.2022.“Následnenesúhlasila

s tvrdením, že každý ústav zboru má vlastnú právnu subjektivitu. Táto skutočnosť podľa nej nevyplývala
zo žiadneho právneho predpis, ale naopak minister spravodlivosti priamo schvaľuje zloženie a počty
príslušníkov zboru vrátane ich zaradenia do platovej triedy. Bez takéhoto schválenia totiž nie je možné
vykonať žiadne personálne zaradenie príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže, čím žalovanýv 1. rade fakticky priamo riadi chod jednotlivých podriadených zložiek – ústavou. Preto mala za to, že
pasívna vecná legitimácia žalovaného v 1. rade je preukázaná, pričom ostatné vyjadrenia žalovaného
ohľadom právnej subjektivity ústavu a faktického „nedosahu“ do ich činnosti považovala za nesprávne

a zavádzajúce. K zisťovaniu porovnateľných osôb poukázala na odbornú literatúru, v rámci ktorej
komunitárne právo v otázke rovnakého zaobchádzania dôsledne vyžaduje, aby v prípade súdneho
sporu bolo dôkazné bremeno na žalovanom. Tvrdenie, že jednou z podmienok je, aby príslušníci
zboru vykonávali štátnu službu v rovnakom služobnom úrade, považovala za arbitrárne bez akejkoľvek
zákonnej opory. Bola toho názoru, že príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže majú rovnaké práva

a povinnosti, ktoré sú definované v zákone č. 73/1998 Z.z. Zo zákona o ZVJS taktiež vyplýva, že
Zbor sa v rámci organizácie hierarchicky delí, preto vymenované ústavy majú v rámci hierarchického
delenia rovnaké unifikované postavenie, nakoľko sa na všetkých príslušníkov ústavov vzťahujú rovnaké
povinnosti a pravidlá, vrátane platobných pravidiel priznávaných príslušníkov zboru na rovnakých
pozíciách. Zjednodušene povedané, všetci príslušníci zboru vykonávajú rovnaké služobné činnosti na
úrovni ústavov, majú rovnaké tabuľkové kritéria na výkon ich služobnej činnosti a zároveň rovnaké

tabuľkové práva na zaradenie do rovnakej platovej triedy. Taktiež uviedla, že služobná činnosť pozícia
vedúcej sestry je v každom ústave zastúpená len raz – aj to nie v každom z 18-tich ústavov. Bolo
by preto paradoxne opätovne diskriminačné, ak by tzv. komparátora bolo potrebné hľadať v rovnakom
ústave, keďže tento sa v každom nachádza len raz. Komparátora je preto logické a aj spravodlivé
hľadať práve na rovnakej úrovni v rámci hierarchického delenia Zboru väzenskej a justičnej stráže, t.j.

na rovnakej úrovni v rámci ústavov. Rovnakými komparátormi preto boli spomenuté osoby a to L. M.,
G. N.. Diskriminačný charakter jej zaradenia vyznieva o to markantnejšie, že jej bola platová trieda
priznaná bez akejkoľvek zmeny služobnej náplne od 01.01.2022. Navyše vykonáva pozíciu vedúcej
sestry v ústave Leopoldov, ktorý je najväčším ústavom, čo sa týka kapacitného počtu uväznených
osôb, a zároveň aj najťažším ústavom, nakoľko zastupuje najvyššiu triedu maximálneho tretieho stupňa

stráženia, vrátane výkonu trestov odňatia slobody na doživotie. Pritom ako jediná vedúca sestra v rámci
hierarchie ústavov s maximálnym stupňom stráženia má na starosti dva úseky – úsek ošetrovateľskej
starostlivosť a referát ochranných liečení. Mala za to, že pre účely vyhodnotenia diskriminačného
konania žalovaného v 1. rade bolo potrebné za kľúčové považovať, že všetci označení príslušníci
Zboru väzenskej a justičnej stráže na úrovni ústavov na VV, VTOS, VTOSpM a NpOaO vykonávajú

rovnakú služobnú činnosť, z tohto dôvodu je na všetkých týchto príslušníkov kladená rovnaká služobná
(pracovná) záťaž súvisiaca s výkonom ich služobných činností, a bolo preto diskriminačné podmieňovať
priznanievyššejplatovejtriedyajslužobnýchzaradenímdotohoktoréhoústavuvrámciZboruväzenskej
a justičnej stáže, keďže zaradenie príslušníka do jednotlivých ústavov nemá žiaden vplyv na výkon,
rozsah a charakter ich činností, ktoré musia vykonávať a ktoré sú rovnaké. Vyššie uvedená nevýhoda

bola podľa nej preto v kauzálnej súvislosti okrem už zmieneného diskriminačného dôvodu (pohlavia)
aj s diskriminačným dôvodom iného postavenia, ktorý v konkrétnom prípade predstavuje diskrimináciu
v odmeňovaní na základe služobného zaradenia jednotlivých príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej
stráže do konkrétneho ústavu. Následne sa vyjadrila k primeranému zadosťučineniu a k tomu, že pod
týmto pojmom je možné rozumieť aj finančnú náhradu toho, čo v dôsledku porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania z majetkovej sféry osoby postihnutej diskrimináciou ušlo. Ohľadom výroku II. poukázala
na § 257 CSP, majúc za to, že tento spor je individuálnym pracovnoprávnym sporom. Navrhla, aby
krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

13. Žalovaný v 1. rade písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne nepodal.

14. Žalovaný v 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa v plnom
rozsahupridržiavasvojichargumentovuvádzanýchvpriebehukonanianasúdeprvejinštancie.Rovnako
sa plne stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie. Mal za

to, že žalobkyňou uvádzané rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/93/2020
sa týka prípadu skutkovo odlišného od merita tohto sporu. Skutkové zistenia súd prvej inštancie
uviedol na strane 13 a nasl. a na zistený skutkový stav správne aplikoval všetky potrebné právne
normy, ktoré v rámci odôvodnenia rozsudku aj citoval. Dodal, že odvolacie námietky sú v podstate
totožné s námietkami a argumentmi, ktoré boli uplatnené v rámci konania pred súdom prvej inštancie,

pričom s týmito odvolacími námietkami sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal a tieto nemôžu privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v 2. rade tiež poukázal
na doterajšie vyjadrenia vrátane vznesenej námietky premlčania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.15. V odvolacej replike žalobkyňa uviedla, že vyjadrenia žalovaného v 2. rade sú všeobecné. Zdôraznila,
že vo svojom odvolaní považovala za potrebné opätovne poukázať aj na skutočnosti, ktoré súd pri

svojom odôvodnení neuviedol a mala za to, že pri rozhodovaní ani nebral do úvahy. Zotrvala na odvolaní
tak, ako ho uviedla.

16. Ďalšie písomné vyjadrenie v rámci odvolacieho konania podané nebolo.

17. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnuté v jednotlivých napadnutých výrokoch, v zákonom stanovenej
lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti (§ 363 CSP),
viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením
rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v zamietajúcich výrokoch proti žalovanému v 1. rade v celom rozsahu, i čo do trov konania
(t.j. výroky I. a II.) a proti žalovanému v 2. rade len vo výroku I., a to v jeho časti, týkajúcej sa určenia
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, potvrdiť podľa 387 CSP. Okrem toho odvolací súd tiež

dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné proti žalovanému v 2. rade vo
výroku I., a to v časti, týkajúcej sa nároku na peňažné plnenie, ako aj vo výroku III., týkajúcom sa nároku
na náhradu trov konania, podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Vychádzal pritom z toho, že predmetom konania bola jednak žaloba o určenie porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania (antidiskriminačná žaloba) a tiež žaloba na plnenie, ktorou sa
žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 8.173,50 eura, pričom túto skutkovo vymedzila ako primerané
zadosťučinenie, spôsobené jej porušením zásady rovnakého zaobchádzania, resp. rovnakého
odmeňovania za rovnakú prácu, keď tiež v žalobe uviedla, že bolo porušené aj jej právo na zaradenie

do platovej triedy podľa výkonu najnáročnejšej pracovnej činnosti (a z toho vzniknutá ujma) a taktiež
namietala bezdôvodné obohatenie, spočívajúce v jej ukrátení na (rozdiele) mzde. Následne dôvodila
tým, že iní zamestnanci, vykonávajúci rovnakú pracovnú činnosť ako žalobkyňa v rámci Zboru väzenskej
a justičnej stráže SR, boli zaradení do 5. pracovnej triedy. Za komporátorov označila I. J., zaradeného na
výkon služobného pomeru v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce, a K. F. zaradeného na

výkon služobného pomeru v Ústave na výkon väzby a ústave na výkon trestu odňatia slobody Košice.
Rozdiel v zaobchádzaní tak vymedzila z dôvodu pohlavia. Pôvodne v žalobe označila ako žalovaného -
žalovaného v 1. rade, až následne po vyjadrení žalovaného v 1. rade, žiadala pripustiť aj žalovaného v 2.
rade a zaviazať ich spoločne a nerozdielne. Taktiež ako ďalších komparátorov označila L. M., zaradenú
na výkon služobného pomeru v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Ilava

a G. N., zaradenú na výkon služobného pomeru v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce
nad parnou. Rozdiel v zaobchádzaní vymedzila tým, že všetci komparátori vykonávajú na úrovni ústavou
rovnakú služobnú činnosť, a preto na všetkých príslušníkov má byť kladená rovnaká služobná záťaž,
súvisiaca s výkonom ich služobných činností (unifikované hierarchické postavenie). Súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom o žalobe žalobkyne rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému v 1. rade

priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Žalovanému v 2. rade nárok na
náhradutrovkonaniavočižalobkyninepriznal.Protitomutorozsudkupodalavzákonnejlehoteodvolanie
žalobkyňa, vymedziac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, avšak v odôvodnení
odvolania zdôraznila nesprávne vyhodnotenie nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1.
rade, presun dôkazného bremena na žalovaného, ako aj nesprávne vyhodnotenie komparátorov len

v rámci ústavu, zdôrazňujúc nesprávne zaradenie do platovej triedy a možnosť požadovať aj primerané
zadosťučinenie v peniazoch a tiež arbitrárnosť vo vysporiadaní sa s jej námietkami. Poukázala pritom
na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/93/2020.

19. Po prejednaní veci, viazaný odvolacími dôvodmi a námietkami, odvolací súd dospel k záveru, že súd

prvej inštancie o žalobe proti obom žalovaným v časti, týkajúcej sa určenia porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, ako aj proti žalovanému v 1. rade v časti, týkajúcej sa nároku na peňažné plnenie,
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej
stránke, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti (týkajúcej sa určenia porušeniazásady rovnakého zaobchádzania a proti žalovanému v 1. rade aj týkajúcej sa nároku na peňažné
plnenie), ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi
súdu prvej inštancie uvedenými v tejto časti napadnutého rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne a

preto ich nebude duplicitne opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti
rovnako tak považuje za správne, skutkovo a právne zdôvodnené s tým, že následne sa odvolací súd
obmedzuje už len na doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú správnosť napadnutej časti rozhodnutia,
zameriavajúc sa pritom na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne v tejto časti.

20. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne uviedol, že otázku, kto je v tom ktorom
prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu musí súd v konaní o ochrane pred diskrimináciou
riešiť medzi prvými. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu pred diskrimináciou je
nielen zistenie, že žalobkyňa je fyzickou osobou, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo slobody
boli dotknuté, ale rovnako zistenie, že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré žalobkyňa v konaní
považovala za zásah do jej chránených práv a z ktorého vyvodzovala svoje právo na ochranu pred

diskrimináciou. Teda súd prvej inštancie správne zisťoval, kto bol za skutkového stavu, opísaného
žalobkyňou, nositeľom právnej povinnosti. Následne vychádzajúc z toho, že „v zmysle platnej RMS
č. 11/2012 k zmene tabuliek zloženia a počtov služobných úradov zboru a teda aj k zmene platovej
triedy, môže dôjsť na základe návrhu riaditeľa ústavu. Po odsúhlasení generálnym riaditeľom zboru je
návrh predložený na podpis ministrovi na zmenu tabuliek zloženia a počtov služobných úradov zboru v

služobnom roku.“, aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné považovať žalovaného v 1. rade za
pasívne vecne legitimovaný subjekt. K takejto situácii by mohlo dôjsť len v prípade, ak by bol podaný
návrh riaditeľa ústavu, bol odsúhlasený generálnym riaditeľom zboru a minister by predložený návrh
na zmenu tabuliek zloženia a počtov služobných úradov zboru v služobnom roku nepodpísal a len
z tohto dôvodu by nedošlo k zmene platovej triedy u žalobkyne v porovnaní s inými vedúcimi sestrami,

vykonávajúcimi službu v Ústavoch na výkon trestu odňatia slobody v SR. Keďže však žalobkyňa v žalobe
netvrdila (ani to nebolo sporné), že by takýto návrh bol predložený ministrovi, nemohlo dôjsť ani zo
strany žalovaného v 1. rade ako ústredného orgánu štátnej správy k zásahu do práv žalobkyne. Niet
pritom sporu, že služobným úradom žalobkyne bol a stále je žalovaný v 2. rade a teda ten jediný bol
aj pasívne vecne legitimovaný v žalobe o určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ako aj

o zaplatenie peňažného nároku (nároku na plnenie), vyplývajúceho zo služobného pomeru a to v zmysle
zákona č. 73/1998 Z.z. Uvedené vychádza aj z rozhodnutia, na ktoré poukazovala žalobkyňa, v rámci
ktorého bolo tiež konštatované, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je služobný úrad. V rámci
služobného úradu ako správne súd prvej inštancie ustálil, neexistovala iná osoba v rovnakej pracovnej
pozícií ako žalobkyňa, teda nebolo možné určiť žiadnu osobu komparátora, v dôsledku čoho ani nebolo

preukázané nerovnaké zaobchádzanie so žalobkyňou v rámci jej služobného úradu. Porovnávanie
žalobkyne s osobami z iných služobných úradov v rámci žaloby o určenie porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, nebolo možné, nakoľko žiadne zákonné ustanovenie neukladá služobnému úradu
takútopovinnosť.Keďženebolaurčenážiadnaosobakomparátora,nebolomožnéanipresunúťdôkazné
bremeno na žalovaného, preto odvolaciu argumentácia v tomto ohľade odvolací súd vyhodnotil za

nedôvodnú. Rovnako tak odvolací súd nesúhlasil s tým, že by žalobkyňa nemala ako neúspešná strana
sporu niesť zodpovednosť za trovy konania, ktoré vznikli žalovanému v 1. rade ako úspešnej strane
sporu. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že išlo o antidiskriminačný spor, nakoľko v zmysle §
315 ods. 1 CSP aj na konanie podľa tohto dielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní.
Žalobkyňa iné dôvody hodné osobitného zreteľa ani netvrdila, ani nepreukázala, preto odvolací súd

nevzhliadol ani v tejto časti odvolanie žalobkyne za dôvodné.

21. Inou skutkovou a tiež právnou situáciu však podľa názoru odvolacieho súdu boli tvrdenia žalobkyne,
uvedené už v žalobe k ňou uplatnenému nároku na plnenie, a týkajúce sa toho, že zamestnanec
má právo na zaradenie do platovej triedy podľa výkonu najnáročnejšej pracovnej činnosti a na plat

zodpovedajúcivykonávanejpráci.Toutonámietkousavšaksúdprvejinštancievnapadnutomrozhodnutí
vôbec nezaoberal, a keďže žalobkyňa aj v odvolaní poukázala na rozsah ňou vykonávaných činností
a vytkla nesprávne zaradenie do platovej triedy, uvedená otázka sa stala predmetom odvolacieho
prieskumu, v rámci ktorého však odvolací súd musí konštatovať absenciu akéhokoľvek zdôvodnenia
v napadnutom rozhodnutí.

22. Je pritom nesporné, že „obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale
aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný
petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovýmitvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh.“ (R
14/2021 – rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 268/2019 zo dňa 25.11.2020)

23. Vychádzajúc z uvedeného, pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že súd prvej inštancie správne
posudzoval nárok žalobkyne o zaplatenie aj podľa zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.,
pričom správne ustálil, že nárok žalobkyne na plnenie nemôže byť posudzovaný podľa tohto zákona
a to vo vzťahu ani k žalovanému v 1. rade, ako ani vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Uvedené
potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/78/2018 zo dňa 28.03.2019 (R 71/2019),

z ktorého vyplýva, že „o výkon verejnej moci nejde, ak určitý subjekt (vykazujúci inak znaky orgánu
verejnej moci) v konkrétnom prípade neplní svoje úlohy ako orgán verejnej moci. O výkon verejnej moci
nejde a štát podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. nezodpovedá za činnosť takého orgánu (i keď
inak majúceho znaky orgánu verejnej moci), ktorý nevystupuje v tzv. vrchnostenskom postavení, ale
do právnych vzťahov vstupuje ako rovný s ostatnými účastníkmi, teda ako subjekt občianskoprávnych
vzťahov (o taký prípad ide napríklad vtedy, keď orgán verejnej moci uzatvára s fyzickou alebo právnickou

osobou kúpnu zmluvu). O výkon verejnej moci a o úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. nejde tiež vtedy, keď určitý orgán (i keď vykazujúci inak znaky orgánu verejnej
moci) ako zamestnávateľ posudzuje opodstatnenosť niektorého nároku uplatneného voči nemu jeho
zamestnancom v ich vzájomnom právnom vzťahu.“ Uvedené však nebráni tomu, aby nárok žalobkyne
nebol posudzovaný aj ako nárok na náhradu škody podľa zákona č. 73/1998 Z.z., resp. na vydanie

bezdôvodného obohatenia (žalobkyňa uvádzala v žalobe) a to najmä za stavu, že súd prvej inštancie
v odôvodnení rozhodnutia správne nedospel k záveru o správnosti postupu žalovaného v 2. rade pri
zaradení žalobkyne do 4. platovej skupiny. Aj z rozhodnutia R 71/2019 vyplývalo, že „ak by
aj (prípadne) bol postup nadriadeného policajta pri aplikácii § 113 zákona č. 73/1998 Z. z. nesprávny,
prípadne pokiaľ ním policajtovi vznikla škoda, nešlo by o nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci

v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Nešlo by ani o škodu v zmysle tohto zákona, ale o osobitný druh
zodpovednosti služobného úradu za škodu podľa § 173 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., v zmysle ktorého
totiž služobný úrad (a nie štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z.) zodpovedá za škodu, ktorú mu spôsobil
nadriadený porušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh.“

24. Hodnotiac súdom prvej inštancie uvedené právne posúdenie nároku žalobkyne na plnenie,
vymedzeného jej skutkovými tvrdeniami uvedenými v žalobe, nakoľko právnym posúdením nároku
v žalobe súd viazaný nie je, odvolací súd musel skonštatovať, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancievčasti,týkajúcejsazaplateniasumy8.173,50eura,nezodpovedápožiadavkámvzmysle§220
ods. 2 CSP. Obsahom práva na spravodlivý proces (right to a fair trial) je pritom nielen právo na prístup

k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, ale aj právo na vyporiadanie
sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. Ide pritom o naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Žalobkyňa v odvolaní taktiež dôvodne namietla arbitrárnosť tvrdení,
ako aj nedostatočnosť vysporiadania sa s jej tvrdeniami, čo odvolací súd vzhliadol za dôvodné pre
zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie proti žalovanému v 2. rade v časti týkajúcej sa

zaplatenia, ako aj nároku na náhradu trov konania proti žalovanému v 2. rade a vrátenie veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Chápanie relevancie kvality odôvodnenia je dlhodobo a konzistentne zvýrazňované aj v judikatúre
ESĽP, ktorý v práve na riadne odôvodnenie rozsudku síce nevidí absolútne právo strany sporu

na odpoveď na úplne každý jej argument, ale vyžaduje špecifickú odpoveď na argumenty, na
odpovediach na ktoré je rozhodnutie postavené, pričom zdôrazňuje, že otázka relevantnosti toho-
ktorého tvrdenia alebo návrhu sa posudzuje podľa okolností konkrétneho prípadu. Z odôvodnenia
meritórneho rozhodnutia musí byť zjavné aj to, prečo niektoré z tvrdení strán považoval súd za
irelevantné. Úlohou súdu prvej inštancie bolo náležite zistiť skutkový stav, právne ho posúdiť, zaujať

autoritatívny názor na predmet konania a dostatočne ho odôvodniť. Kľúčovou otázkou pri posudzovaní
kvality odôvodnenia rozhodnutia je kvalita odpovedí na otázky, ktoré sa vyskytli v priebehu konania.
Ešte pred formulovaním samotných odpovedí je dôležité, aby si súd „ujasnil“, na ktoré otázky je jeho
povinnosťou odpovedať. Nezahrnutie otázky, na ktorú bolo potrebné odpovedať (čiže úplná absenciaodôvodnenia určitej časti postupu, skutočnosti a pod.), ako aj nedostatočná odpoveď alebo odpoveď
nevyčerpávajúca otázku, odpoveď nelogická, nekonzistentná, či nezrozumiteľná, predstavujú odklon
od ideálneho odôvodnenia a znižujú presvedčivosť súdneho rozhodnutia ako takého. Inými slovami

povedané, ak absentuje alebo je nedostatočné odôvodnenie skutočnosti, na ktorej súd založil svoje
rozhodnutie, prípadne absentuje odôvodnenie právnych záverov, tento nedostatok dosahuje kritickú
intenzitu a predstavuje tak porušenie práva na spravodlivý proces v podobe nepreskúmateľnosti
rozhodnutia.

26. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný záväzným názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2
CSP), opätovne posúdi nárok žalobkyne na plnenie aj z pohľadu žalobkyňou tvrdeného nesprávneho
zaradenia do platovej skupiny a tiež nároky, vyplývajúce z tohto porušenia, zohľadní pritom podstatné
námietky uplatnené žalobkyňou v odvolaní v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného
k nim (viď. vyššie) a tiež sa vysporiada s námietkou premlčania vznesenou žalovaným v 2. rade a to na
pojednávaní konanom dňa 07.06.2024, ako aj vo vyjadrení k odvolaniu. Úlohou súdu prvej inštancie (po

zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie) bude náležite
sa vysporiadať i s ďalšími námietkami strán sporu, zohľadňujúc pritom aktuálnu judikatúru Najvyššieho
súdu SR, Ústavného súdu SR a Súdneho dvora EÚ, ako i právny názor vyššie vyslovený odvolacím
súdom. Rozhodnutie odôvodní zákonným spôsobom tak, aby bolo v súlade s § 220 ods. 2 CSP. V novom
rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania vo vzťahu

k žalovanému v 2. rade podľa § 396 ods. 3 CSP.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade odvolací súd
rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v súvislosti s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému
v 1. rade odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a to i napriek tomu, že mu

vznikol nárok v rozsahu 100%, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli (nepodal
žiadne vyjadrenie). Čo sa týkalo žalobkyňou uvádzaného zákonného ustanovenia § 257 CSP z dôvodu,
že ide o individuálny pracovnoprávny spor, uvedené samé o sebe odvolací súd nevzhliadol za dôvod
hodný osobitného zreteľa. Naviac, odvolací súd nemal za to, že by išlo vo vzťahu k žalovanému v 1.
rade o individuálny pracovnoprávny spor, avšak išlo o antidiskriminačný spor, ktorý je taktiež sporom

s ochranou slabšej strany, ale ani uvedené nezbavuje neúspešnú stranu sporu povinnosti nahradiť
protistrane trovy konania, bez uvedenia iných skutočností, preto odvolací súd nevyhovel odvolaniu
žalobkyne ani v časti nároku na náhradu trov konania proti žalovanému v 1. rade (viď. výrok II.
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie).

28. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).