Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, March 13, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/69/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1621010373
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1621010373.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho, PhD. a sudcov JUDr.

Karola Kováča a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného T. T., pre prečin ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Malacky z 12.02.2024 sp. zn. 3T/47/2021, na verejnom zasadnutí konanom 13. marca
2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v
celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný
T. T. nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom U. Y. H. XXX,

u z n á v a v i n n ý m , ž e

dňa 16.01.2020 viedol autobus spoločnosti Y. v obci Závod okolo 15.47 h zastavil autobus na Štúrovej
ulici na autobusovej zastávke pri podniku služieb, kde cez zadné dvere autobusu vystupovali cestujúci,
nepresvedčilsadostatočne,čivšetcicestujúcivystúpilizautobusuapredčasnestlačilovládačzatvárania
zadných dverí, pričom zatvárajúce dvere na autobuse odsotili vystupujúcu cestujúcu poškodenú G.,
trvale bytom M., následkom čoho poškodená padla na zem a utrpela zlomeninu dolnej časti vretennej
kosti s posunom na ľavej ruke, zlomeninu dolnej časti ľavej lakťovej kosti bez posunu a zlomeninu v
oblasti veľkého hrboľa ľavej stehennej kosti s posunom, ktoré zranenia si vyžiadali liečenie v trvaní nad
42 dní, počas ktorej doby bola poškodená zásadne obmedzená v obvyklom spôsobe života,

t e d a

inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví,

č í m s p á c h a l

prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania
skutku.

Za to sa
o d s u d z u j e

podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku, § 56 ods. 2 Trestného

zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku, s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného
zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku na peňažný trest vo výmere 900,- (deväťsto) eur.Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku sa obžalovanému pre
prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovuje náhradný trest odňatia

slobody vo výmere 4 (štyri) mesiace.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku sa poškodená spoločnosť T. a poškodená G., so svojimi nárokmi
na náhradu škody odkazujú na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky z 12.02.2024 sp. zn. 3T/47/2021 bol obžalovaný T. T. uznaný za

vinného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, a to na
skutkovom základe, že

dňa 16.01.2020 viedol autobus spoločnosti Y., v obci Závod okolo 15.47 h zastavil autobus na Štúrovej
ulici na autobusovej zastávke pri podniku služieb, kde cez zadné dvere autobusu vystupovali cestujúci,

nepresvedčilsadostatočne,čivšetcicestujúcivystúpilizautobusuapredčasnestlačilovládačzatvárania
zadných dverí, pričom zatvárajúce dvere na autobuse odsotili vystupujúcu cestujúcu poškodenú G.,
následkom čoho poškodená padla na zem a utrpela zlomeninu dolnej časti vretennej kosti s posunom na
ľavej ruke, zlomeninu dolnej časti ľavej lakťovej kosti bez posunu a zlomeninu v oblasti veľkého hrboľa
ľavej stehennej kosti s posunom, ktoré zranenia si vyžiadali liečenie v trvaní nad 42 dní, počas ktorej

doby bola poškodená nie len krátky čas zásadne obmedzená v obvyklom spôsobe života.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods.
2, ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j/ Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere
1 rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona bol obžalovanému výkon uloženého trestu
podmienečne odložený s určením skúšobnej doby 1 rok.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenej

spoločnosti T.. škodu vo výške 4.922,26 eur.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bola poškodená G. so svojím nárokom na náhradu škody
odkázaná na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku voči všetkým jeho výrokom podal ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice
odvolanie obžalovaný, ktoré následne odôvodnil písomným podaním urobeným prostredníctvom svojho
obhajcu.

V dôvodoch podaného odvolania obžalovaný T. T. konštatoval, že i napriek záväzným pokynom

krajského súdu sa okresný súd nedostatočne vysporiadal s celkovým skutkovým stavom. Naďalej totiž
i napriek vysporiadaniu sa so všetkými dôkazmi zadováženými v konaní nie je možné jednoznačne
určiť logický sled udalostí a jednoznačne preukázať, že sa skutok stal tak, ako je uvedené v obžalobe.
Okresný súd mal za preukázané, že obžalovaný ako šofér autobusu porušil povinnosť vyplývajúcu mu zo
zamestnania, konkrétne s poukazom na organizačnú smernicu č. 038 spoločnosti Y. S. a.s., bod 5.3.45,

keďže ako vodič autobusu nevenoval patričnú pozornosť pred uskutočnením zatváracieho manévru
zadných dverí autobusu a stlačil ovládač zatvárania dverí autobusu bez toho, aby riadne v spätnom
zrkadle autobusu najskôr skontroloval, či z autobusu bezpečne vystúpili všetci cestujúci. Súd v tejto
súvislostí poukázal taktiež na výpoveď poškodenej a na záznam telefonického hovoru na linku 158
zo dňa 16.01.2020, v ktorom obžalovaný mal priamo uvádzať spôsob a priebeh vzniku skutku a jeho

následok, kedy opísal konanie, že ako vodič autobusu zavrel dvere a poškodená sa tam „zostala motať
a spadla na zastávke.“ Zároveň súd podoprel svoje rozhodnutie o zápisnicu z pohovoru Y. S. a.s. zo
17.01.2020, v ktorej sa obžalovaný vyjadril, že keď prišiel na zástavku, otvoril dvere, ľudia vystupovali
prednými aj zadnými dverami, na zástavke nik nenastupoval, v spätnom zrkadle sa presvedčil, že
už nik nevystupuje, preto pozerajúc stále do spätného zrkadla stlačil ovládač zatvárania dverí, vtedy

si všimol, keď začal znieť výstražný zvukový signál, že sa zatvárajú dvere a nejaká osoba sa ešterozhodla rýchlo vystúpiť, pričom dvere ju asi nezachytili, lebo v tomto prípade by bezpečnostný systém
zatváranie dverí prerušil, čo sa však nestalo. Osoba pri vystupovaní toto nezvládla a spadla na zem.
Z uvedeného však jasne vyplýva, že obžalovaný ako vodič autobusu neporušil povinnosť vyplývajúcu

mu zo zamestnania a uvádzanej smernice spoločnosti Y. S. a.s. Čo sa týka znaleckého posudku č.
11/2020 MUDr. Rudolfa Sokola, znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie chirurgia a úrazová
chirurgia, v danom prípade je možné s týmto posudkom súhlasiť len v časti určenia rozsahu zranení
poškodenej, nie však v časti, kde sa znalec vyjadruje k spôsobu vzniku zranení a bezprostrednému
priebehuudalosti,ktorátýmtozraneniampredchádzalaato,žepádbolspôsobenýzatvárajúcimidverami

autobusu, ktoré ju posunuli k zemi počas vystupovania z autobusu. Pád nebol tlmený, ani riadený a
poškodená padala bez kontroly. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na vyjadrenia poškodenej, v
zmyslektorýchsaprivystupovanípridržiavalabokuautobusuavtakomprípade,akbyjudvereautobusu
udreli/posunuli/vyhodili, nejednalo by sa o pád, ktorý by nebol tlmený a riadený práve z dôvodu, že
tento by bol ovplyvnený istením sa poškodenej. Uvedené rovnako tak vylučuje hypotézu prokurátora i
samotného súdu, že sa jednalo o tak bezvýznamný kontakt dverí s poškodenou, ktorý by nezaznamenal

bezpečnostný senzor dverí na to, aby sa dvere po kontakte s poškodenou okamžite neotvorili, čo vyplýva
zvýpovedisvedkyneJ.anakoniecizvýpovedesamotnejpoškodenejaobžalovaného.Ďalejobžalovaný
uviedol, že poškodená porušila článok 9 bod 9.5 a 9.6 cestovného poriadku, nakoľko sama uviedla,
že už počas jazdy sa postavila a prešla k zadným dverám, kde stála čelom v smere jazdy, čo je v
zmysle cestovného poriadku zakázané, pričom ak takto poškodená konala, nie je možné, že by si vodič

autobusu poškodenú nevšimol. Na druhej strane v zmysle cestovného poriadku majú seniori vyhradené
miesto na sedenie vpredu pri vodičovi a majú vystupovať v rámci svojej bezpečnosti prednými dverami,
čo opäť poškodená nerešpektovala i napriek tomu, že autobus bol prázdny a mala túto možnosť.
V danom prípade pritom poškodená porušila povinnosti aj v tom, že sa rozhodla vykonať výstup z
autobusu i napriek tomu, že znel výstražný signál, ktorý ukončuje vystupovanie a dvere autobusu sa

začali zatvárať. Uvedené skutočnosti v danom prípade zakladajú dôvod na to, aby sa súd zaoberal i
porušením povinností zo strany poškodenej a jej prípadnou spoluúčasťou na poškodení zdravotného
stavu a zároveň mierou zavinenia obžalovaného, ak tu nejaká je, nakoľko z vyššie uvedeného je
evidentné, že skutkový stav, tak ako je uvádzaný v obžalobe a vyjadrení poškodenej, sa nemusí zakladať
na skutočnosti. Udalosť sa mohla odohrať i tak, že po tom, ako šofér dostatočne skontroloval, či už

nikto z pasažierov nevystupuje, dal pokyn na zatváranie dverí, pričom sa poškodená v tom čase ešte
rozhodla rýchlo vystúpiť ignorujúc výstražný signál, ktorý znie počas zatvárania dverí (ako sama vo
svojich výsluchoch uvádza, je si na 100 % istá, že žiaden nepočula). Tento vystúp i zrealizovala, pričom
pri rýchlom prekonaní schodíkov autobusu mohla na chodníku ľahko stratiť rovnováhu a na základe toho
samovoľne spadnúť. Iná alternatíva skutku znie, že po tom, ako šofér dostatočne skontroloval, či už nikto

z pasažierov nevystupuje, dal pokyn na zatváranie dverí, pričom sa poškodená v tom čase ešte rozhodla
rýchlo vystúpiť ignorujúc výstražný signál, ktorý znie počas zatvárania dverí. Tento i zrealizovala,
pričom sa zatvárajúce dvere pri kontakte s poškodenou z dôvodu poruchy okamžite neroztvorili tak,
ako by mali, ale počas vystupovania túto ešte odsotili/udreli počas toho, ako sa zatvárali. Že sa dvere
autobusu pri vystupovaní poškodenej za ňou naozaj zavreli je preukázané z vyjadrenia obžalovaného,

tak i z výpovede poškodenej, ako i výpovede svedkyne J.. Obžalovaný ďalej argumentoval tým, že
pri rozhodovaní o prečinoch je súd povinný prihliadnuť na materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2
Trestného zákona a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tdo 68/2015
z 13.07.2016. Podľa zásady ultima ratio má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok
a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam,

kde iné možnosti použitia prostriedkov ostatných právnych odvetvi nie sú dostatočne, sú neúčinné alebo
zjavneniesúvhodné.Vuvedenomprípadejeskutočnepotrebnéprihliadnuťnajmänaspôsobvykonania
činu, okolnosti za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa. V jeho osobe sa
jedná o netrestaného otca rodiny, ktorý ako vodič z povolania má v registri len dva priestupky, pričom
sa nejdená o úmyselný trestný čin a z okolností prípadu je zrejmé, že sa s určitosťou nedá hovoriť o

zavinenom konaní výlučne zo strany jeho osoby. Okamžite jej pribehol na pomoc, priniesol jej deku
a volal záchranné zložky. V súvislosti s výrokom o treste obžalovaný uviedol, že s prihliadnutím na
závažnosť činu mu bol uložený neprimerane prísny trest, pričom poukázal na zásady pre ukladanie
trestov a na to, že neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu mu zo zamestnania a už vôbec nie zo zákona.
V jeho prípade je možné využitie miernejších druhov trestov, čím by bola rovnako zabezpečená ochrana

spoločnosti a zásada humánnosti v trestnom práve. V prípade spáchania trestného činu páchateľom,
ktorý nebol dovtedy trestaný alebo pokiaľ nejde o závažné delikty, mnohokrát postačuje uloženie
peňažného trestu ako dostatočnej formy sankcie. Obžalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že krajsky
súd vo svojom (predchádzajúcom) rozhodnutí nikde nevytkol okresnému súdu, že by oslobodenímobžalovaného došlo k nesprávnemu rozhodnutiu. Tento vytkol súdu len nedostatky v rámci zhodnotenia
a vysporiadania sa so všetkými dôkazmi vykonanými v konaní s poukazom na to, že je potrebne
vysporiadať sa i s materiálnym korektívom. Nakoľko neprišlo od vydania oslobodzujúceho rozsudku v

trestnom konaní k prejednaniu nových dôkazov, ktorými by bolo možné uvažovať o zmene skutkového
stavu, považuje zmenu rozhodnutia v rozpore s právnou istotou. Napokon k výroku o povinnosti na
náhradu škody sa obžalovaný v rámci odôvodnenia svojho odvolania vyjadril tak, že túto je potrebné
vymáhať od jeho vtedajšieho zamestnávateľa, teda od spoločnosti Y. S. a.s. U., pretože ako vyplýva i
zo samotnej e-mailovej komunikácie zamestnankyne Y. S. a.s. K. T. a právneho zástupcu spoločnosti,

jeho zamestnávateľ súhlasil s vyplatením poistného plnenia na základe PZP pani W., na vyplatenie
bolestného a liečebných nákladov, rovnako tak i na trovy právneho zastúpenia v konaní. Tento pokyn
bol daný práve z dôvodu, že spoločnosť Y. S. a.s. mala v danom prípade za preukázané, že existuje
objektívna zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla, a to aj bez ohľadu na to, že autobus
stál, ale plnil svoje bežné funkcie v premávke (otváranie/zatváranie dverí). Pojem prevádzka je potrebné
interpretovať širšie a zahrnúť doňho aj tie činnosti, ktoré sú priamo potrebné na využitie motorickej alebo

nemotorickej sily dopravného prostriedku. Môže ísť o činnosti súvisiace s prípravou na pohyb, prehliadku
dopravného prostriedku pred jazdou, uvedenie motora do chodu, plnenie nádrže na pohonné hmoty,
nastupovanie a vystupovanie, premiestňovanie osôb a vecí vo vozidle, nakladanie a vykladanie tovaru,
činnosť súvisiaca s ukončením jazdy a pod. Z uvedeného dôvodu je potrebné poškodenú spoločnosť s
jej nárokom na náhradu škody odkázať na civilný proces. Na základe uvedeného obžalovaný navrhoval,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a nahradil ho vlastným rozhodnutím,
alternatívne aby vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného, nariadil verejné zasadnutie, ktorého
sa zúčastnil obžalovaný, jeho obhajkyňa a prokurátorka krajskej prokuratúry. Verejné zasadnutie sa

vykonalo v neprítomnosti zástupcu poškodenej spoločnosti T., a.s. a splnomocnenkyne poškodenej J.
keďže na takýto postup boli splnené zákonné podmienky podľa § 294 ods. 1 Trestného poriadku.

Obhajkyňaobžalovanéhonaverejnomzasadnutípredodvolacímsúdomsavplnomrozsahupridržiavala
podaného odvolania a dôvodov v ňom uvedených a preto navrhovala, aby odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodil, alternatívne, v prípade, že by bol odvolací súd iného
názoru, aby s poukazom na dĺžku konania a osobu obžalovaného mu uložil alternatívny druh trestu a to
peňažný trest alebo trest povinnej práce, ktoré považuje za dostatočné na jeho potrestanie.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhovala odvolanie obžalovaného zamietnuť

ako nedôvodné, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa považovala za správne a zákonné.

Obžalovaný T. T. na verejnom zasadnutí sa v plnej miere pripojil ku konečnému návrhu svojho obhajcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť

odvolania (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1
alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku, pričom dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, i keď, pokiaľ ide o
otázku viny, z iných dôvodov, než ktoré prezentoval v odôvodnení podaného odvolania.

Krajský súd primárne poznamenáva, že prvostupňový súd už raz vo veci meritórne rozhodol rozsudkom
zo 14.12.2022 sp. zn. 3T/47/2021, ktorým podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku oslobodil

obžalovaného T. T. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 26/20/1106-39,
pre vyššie popísaný skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,
ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný
stíhaný a poškodených G. W. a T. zdravotnú poisťovňu, a.s. podľa § 288 ods. X Trestného poriadku s ich
nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, avšak na podklade odvolania prokurátora Krajský

súd v Bratislave uznesením z 28.09.2023 sp. zn. 4To/103/2023 tento rozsudok zrušil v celom rozsahu a
podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednalarozhodol.Dôvodomzrušujúcehorozhodnutiaodvolaciehosúduboloto,žesúdprvéhostupňa
neprihliadal na všetky vo veci vykonané dôkazy a výpoveď svedkyne - poškodenej G. W. nehodnotilspolu s ďalšími dôkazmi, ktorými v posudzovanom veci boli obsah znaleckého posudku č. 11/2020
vypracovaný MUDr. Rudolfom Sokolom, MPH, znalcom z odboru: Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie:
Chirurgia a úrazová chirurgia, obsah zvukového záznamu hovoru na tiesňovú linku zo 16.01.2020 a

zvukového záznamu telefonického hovoru na linku 158 zo 16.01.2020 a obsah zápisnice z pohovoru
zo 17.01.2020.

Tento nedostatok bol pri opätovnom prejednaní a rozhodnutí veci prvostupňovým súdom odstránený,
keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo

všetkých dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a po ich vyhodnotení spôsobom upraveným
v § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospel k úplne iným skutkovým záverom, než tomu bolo v
predchádzajúcom rozsudku, ktoré síce odvolací súd považuje za správne, avšak nesprávne právne
posúdené.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia v danej konkrétnej trestnej veci obžalovaného T. T., odvolací súd po

splnení si prieskumnej povinnosti konštatuje, že pred súdom prvého stupňa boli na hlavnom pojednávaní
vykonané dôkazy v rozsahu umožňujúcom vo veci rozhodnúť, pričom výsledky vyplývajúce z procesu
dokazovania neposkytujú žiaden priestor pre pochybnosti o tom, že sa skutok stal a že ho spáchal
obžalovaný.

Ustálenie skutkového stavu v rovine istoty bez rozumných pochybností v tom smere, že sa skutok stal a
že ho spáchal obžalovaný, tak ako je to popísané v skutkovej vete obžaloby a napadnutého rozsudku,
vyplýva z výpovede poškodenej G. W., s ktorou korešpondujú aj ostatné vykonané dôkazy, ktorých
hodnotením jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti bolo možné vylúčiť akúkoľvek inú a pre obžalovaného
priaznivejšiu alternatívu priebehu skutkového deja. Poškodená G. W. podrobne a presvedčivo popísala

všetky podstatné skutkové okolnosti, ktoré sa premietli do skutkovej vety a odvolaním napadnutého
rozsudku. Z jej výpovede je okrem iného zrejmé, že pred príchodom autobusu na zastávku sa postavila,
prešla k zadným dverám, pričom sa chytila posledného operadla pri dverách. Po zastavení autobusu sa
otvorili dvere, prefrnkli okolo nej nejaké osoby, ktoré rýchlo vystupovali. Následne pomaly vystupovala z
autobusu,keďsadverezatvorilitak,žejuvpodstateakobyzhodilivsmerevonaonapadlaľavoustranou

tela na obrubník chodníka. Potom z autobusu vystúpil šofér a keď sa ho pýtala, prečo tie dvere zatváral,
on jej odpovedal, že ju nevidel. Poškodená následne potvrdila, že jej pád spôsobili dvere autobusu,
pričom v čase zatvárania dverí bola jednou nohou ešte na schodíku, preto tá stabilita nebola taká dobrá.
Pri vystupovaní z autobusu jej nik nepomáhal, pridržiavala sa operadla a keď zišla nižšie, tak boku
autobusu. Dvere ju sotili, ona spadla na zem a potom sa dvere zatvorili. Pádom utrpela ťažké zranenia

a to zlomeninu ruky, ktorú má odvtedy krivú a necíti si prsty, ďalej zlomeninu nohy a to stehennej kosti.
Z nemocnice sa vrátila až po 3 mesiacoch, stále však nebola schopná sa o seba postarať.

Súd nemal žiaden rozumný dôvod pochybovať o takto poškodenou prezentovaných skutočnostiach,
keďže nemala žiaden dôvod uvádzať nepravdu o okolnostiach jej pádu pri vystupovaní z autobusu

a súčasne neboli zistené žiadne dôvody, pre ktoré by si poškodená mohla priebeh skutkového deja
pamätať inak, než sa reálne odohral. Navyše, v súlade s jej výpoveďou sú zistenia vyplývajúce
zo záverov znaleckého posudku č. 11/2020 a obsah zaznamenaných telefonických rozhovorov
obžalovaného na tiesňovú linku a linku 158, ku ktorým došlo takmer bezprostredne po skutku, ktorý
plne zodpovedá tým skutkovým okolnostiam, ktoré vo svojej výpovedi popísala práve poškodená.

Zo zmieneného znaleckého posudku totiž vyplynulo, že pád poškodenej nebol tlmený ani riadený a
poškodená padala bez kontroly, pričom utrpela zranenia popísané vo výroku (jeho skutkovej vete)
rozsudku. Príčina takéhoto pádu zodpovedá vyjadreniam poškodenej a v tomto smere niet žiadneho
rozumného dôvodu usudzovať na to, že by k pádu došlo v dôsledku nepozornosti poškodenej a nie za
pôsobenia zatvárajúcich sa dverí autobusu. Zo zvukových záznamov uvedených telefonických hovorov

vyplýva, že obžalovaný sa sám vyjadril tak, že poškodená mala vystupovať a ako privrel dvere, zostala
sa tam ešte motať a spadla (linka 158), resp. mal uviesť to, že poškodená vystupovala z autobusu a
už si myslel, že tam nikoho niet, privrel dvere a ona tam zostala a spadla (linka 155). Tieto vyjadrenia
obžalovaného sú plne v súlade s tým, ako vypovedala poškodená; a možno na ich základe učiniť
jednoznačný záver o tom, že obžalovaný sa dostatočne nepresvedčil o tom, či poškodená už z autobusu

bezpečne vystúpila a mechanizmus zatvárania dverí spustil predčasne, v čase, keď poškodená stále
realizovala výstup z autobusu, dôsledkom čoho bol ich kontakt s poškodenou, ktorý bol príčinou jej pádu
so vznikom vyššie popísaných zranení.Pokiaľ ide o vyjadrenie obžalovaného zaznamenané v rámci zápisnice z pohovoru zo 17.01.2020,
v zmysle ktorého sa v inkriminovanom čase v spätnom zrkadle presvedčil, že už nik nevystupuje,
preto pozerajúc do spätného zrkadla stlačil ovládač zatvárania dverí a vtedy si všimol, keď začal znieť

výstražný zvukový signál, že sa zatvárajú dvere a nejaká osoba sa rozhodla vystúpiť, pričom dvere
ju zrejme nezachytili, lebo v tomto prípade by bezpečnostný systém zatváranie dverí prerušil, čo sa
nestalo, ale osoba pri vystupovaní toto nezvládla a spadla na zem, krajský súd konštatuje, že aj toto
vyjadrenie čiastočne zodpovedá tvrdeniam poškodenej, pričom jeho vyjadrenie o tom, že sa presvedčil,
či už nikto nevystupuje a o v podstate náhlom rozhodnutí poškodenej vystúpiť z autobusu, možno

považovať výlučne za jeho snahu o prezentovanie skutočností v jeho prospech, ktoré sú v rozpore s tým,
čo uvádzal bezprostredne po čine, pričom si asi ťažko možno rozumne predstaviť, že by sa poškodená
s ohľadom na jej vek a s tým spojenú mobilitu mohla rozhodnúť vystúpiť na poslednú chvíľu.

V súvislosti s ďalšími odvolacími námietkami krajský súd dodáva, že konanie poškodenej nijakým
spôsobom neprispelo k vzniku spôsobeného následku, s týmto nie je v príčinnej súvislosti a preto jej

nie je možné pričítať žiadnu mieru spoluzavinenia. To, aké miesto na sedenie poškodená ako strašia
osoba využije, môže byť dané mierou obsadenosti týchto miest, pričom aj v prípade dostatočného
počtu voľných miest rozhodne nemôže ísť na vrub poškodenej, že si na sedenie vybrala miesto v
blízkosti zadných dvier, cez ktoré sa potom logicky rozhodla vystúpiť. Rovnako jej pohyb v autobuse
v čase jazdy nijako neprispel k spôsobeniu následku, nakoľko k činu došlo v čase, keď autobus stál a

poškodená z neho vystupovala. Čo sa týka nemožnosti takého pádu poškodenej, ktorý by nebol tlmený
a riadený z dôvodu, že tento by bol ovplyvnený istením sa poškodenej, krajský súd považuje za potrebné
uviesť, že pridŕžanie sa boku autobusu rozhodne nie je možné považovať za také istenie, ktoré by
bolo spôsobilé akokoľvek zásadne ovplyvniť pád poškodenej po tom, čo do nej pri vystupovaní narazili
zatvárajúce sa dvere autobusu. Pokiaľ ide o tvrdenie poškodenej, že nepočula zvukové znamenie o

zatváraní dverí, krajský súd už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že v jej prípade
ide o osobu staršieho veku, čo mohlo mať vplyv na jej schopnosť vnímať takéto zvukové znamenie
a to nie iba z dôvodu oslabenej funkcie zmyslového ústrojenstva (keďže táto okolnosť nevyplýva zo
žiadneho dôkazu), ale jednoducho preto, že v dôsledku sústredenia sa na bezpečné vystupovanie z
autobusu nevenovala zvukovej signalizácii pozornosť. Toto jej tvrdenie nijako nespochybňuje ostatné

ňou uvádzané skutočnosti, ktoré, ako už bolo uvedené, sú podporené aj ďalšími dôkazmi. Rovnako
sa krajský súd vyjadril aj k okolnosti týkajúcej sa neporušeného mechanizmu zatvárania dverí, keď
uviedol, že v prípade staršej osoby, akou bola aj poškodená G. W., skutočne nemusel byť dotyk
zatvárajúcich sa dverí s osobou poškodenou takej intenzity, aby vyvolal ich opätovné otvorenie a na
druhej strane mohol pri staršej osobe postačovať na to, aby narušil jej stabilitu a spôsobil jej následný

pád na zem. Krajský súd na podklade vykonaného dokazovania dospel k záveru, že práve o takúto
situáciu v posudzovaníom prípade išlo, čomu napokon zodpovedá aj vyjadrenie poškodenej o tom, v
akej konkrétnej fáze vystupovania z autobusu sa nachádzala a teda kedy a v akej situácii k takémuto
kontaktu dverí s poškodenou došlo. Krajský súd pritom opätovne poznamenáva, že kauzálny nexus
(príčinná súvislosť) medzi konaním obžalovaného, v rámci ktorého sa dostatočne nepresvedčil o tom, či

už všetci cestujúci z autobusu bezpečne vystúpili, ktorá povinnosť mu vyplýva z jeho zamestnania ako
vodiča dopravného prostriedku hromadnej prepravy - autobusu a spôsobeným následkom (zranenia
poškodenej) by bol daný aj vtedy, ak by k priamemu kontaktu dverí s poškodenou nedošlo, ale k
pádu poškodenej aj napriek tomu došlo v dôsledku predčasne zatváraných dverí autobusu (teda ak by
poškodená reagovala práve na predčasné zatváranie dverí s cieľom, aby ju nezasiahli, čo ovplyvnilo

jej možnosti bezpečného vystúpenia z autobusu a v konečnom dôsledku viedlo k jej pádu a vzniku
spôsobených zranení.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti mal odvolací súd skutkový stav popísaný v napadnutom
rozsudku za jednoznačne preukázaný, a teda existujúci v rovine istoty bez rozumných pochybností.

Podľa názoru krajského súdu však takto ustálený skutkový stav nebol správne právne posúdený,
nakoľko z neho nemožno vyvodzovať aj naplnenie znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa §
157 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona. Na to, aby bolo možné skutok právne kvalifikovať aj podľa
uvedeného zákonného ustanovenia, je nevyhnutné, aby tento kvalifikačný moment vyplýval priamo zo

skutkovej vety. V danom prípade je zrejmé, že spáchanie činu závažnejším spôsobom konania malo
spočívať v porušení dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo
funkcie alebo uloženej mu podľa zákona, pričom v právnej vete rozsudku sa výslovne uvádza porušenie
dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona. Takéto závažné porušenie dôležitej povinnosti všaknemá svoj odraz v skutkovej vete rozsudku. Zo skutkovej vety síce vyplýva nedbanlivostné konanie
obžalovaného, v príčinnej súvislosti s ktorým došlo u poškodenej G. W. k spôsobeniu následku v
podobe ťažkej ujmy na zdraví, nie však už to, že k takémuto konaniu obžalovaného došlo v dôsledku

porušenia konkrétnej dôležitej povinnosti vyplývajúcej pre neho zo zamestnania, postavenia alebo
funkcie alebo uloženej mu podľa zákona. Okrem toho, aj keby vymedzenie takejto povinnosti bolo
v skutkovej vete rozsudku obsiahnuté, nebolo by možné uvažovať o tom, že by išlo takú dôležitú
povinnosť obžalovaného vyplývajúcu z jeho zamestnania, ako to má na zreteli ustanovenie § 138
písm. h/ Trestného zákona. Nie každú povinnosť vyplývajúcu pre obžalovaného zo zamestnania (alebo

uloženejmupodľazákonaapod.),ktorúobžalovanýporušil,totižmožnooznačiťzadôležitúvtomsmere,
aby odôvodnila použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, v ktorej je takýto znak v podobe
závažnejšieho spôsobu konania upravený. Musí ísť o určitú vyššiu mieru dôležitosti takejto povinnosti
oproti iným povinnostiam vyplývajúcim pre páchateľa zo zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo
uloženej mu podľa zákona. Krajský súd rozhodne nebagatelizuje povahu nedbanlivostného konania
obžalovaného, avšak porušenie povinnosti spočívajúcej v dostatočnej kontrole priestoru dverí z hľadiska

možnosti bezpečne zavrieť dvere za daných okolností asi ťažko možno porovnať s inými dôležitými
povinnosťami, ktoré obžalovanému vyplývajú zo zamestnania ako vodiča autobusu, alebo ktoré mu sú
ako vodičovi dopravného prostriedku hromadnej prepravy uložené podľa zákona.

Vo vzťahu k subjektívnej stránke spáchaného prečinu krajský súd ustálil zavinenie obžalovaného vo

forme vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. a/ Trestného zákona, keďže so zreteľom na všetky
vyššie popísané skutočnosti a povahu vykonávanej činnosti vedel, že môže spôsobom uvedeným v
tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa
spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí.

Na tomto základe preto odvolací súd skutok, ktorý obžalovaný spáchal spôsobom popísaným v podanej
obžalobe a napadnutom rozsudku právne posúdil ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1
Trestného zákona.

Krajský súd sa obligatórne zaoberal aj otázkou závažnosti spáchaného činu (prečinu), posudzujúc

mieru tejto závažnosti cez kritéria upravené v § 10 ods. 2 Trestného zákona. Uvedené ustanovenie
upravuje materiálny znak pri prečinoch, ktorý sa uplatňuje ako tzv. materiálny korektív k formálnym
znakom prečinu. To znamená, že súd je povinný popri formálnych znakoch prečinu vždy skúmať aj to,
či je naplnený aj Trestným zákonom požadovaný konkrétny stupeň závažnosti prečinu. Dokazovanie
okolností preukazujúcich mieru (stupeň) závažnosti prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona je pri

prečine obligatórne (Uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne z 03.03.2008, sp. zn. 4To/2/2008,
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2008
pod č. 23). Vzhľadom na to, že dovolací súd môže pri posudzovaní dôvodu dovolania uvedeného
v § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku hodnotiť i potrebnú (vyššiu než nepatrnú) závažnosť
prečinu (§ 10 ods. 2 Trestného zákona) a opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní

vykonané; nesmie však skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 15.04.2014, sp. zn. 2 Tdo 17/2014 publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2014 pod č. 121), je nevyhnutné, aby sa
súdy otázkou závažnosti prečinu vo svojich rozhodnutiach zaoberali a v tomto smere aspoň stručne
rozviedli svoje úvahy, na základe ktorých dospeli ku konkrétnym záverom v tejto otázke. V tejto

súvislosti odvolací súd dopĺňa, že pri prečinoch nemá pre určenie konkrétnej závažnosti činu z hľadiska
vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti podstatný význam to, aká trestná sadzba je v osobitnej
časti Trestného zákona ustanovená pri tej ktorej skutkovej podstate prečinu. Samotná skutková podstata
prečinu totiž určuje jeho typovú závažnosť, t. j. táto je daná už tým, že boli naplnené všetky formálne
znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu posudzovaného ako prečin (typová závažnosť je

vyjadrená aj skutkovými podstatami zločinov, resp. obzvlášť závažných zločinov, avšak pri nich je
skúmanie konkrétnej závažnosti cez kritériá uvedené v § 10 ods. 2 Trestného zákona vylúčené). Tým
je teda vymedzená aj trestnoprávna ochrana záujmov, ktorým sa ju zákonodarca rozhodol poskytnúť
aj prostriedkami trestného práva a to tiež v prípade nedbanlivostných trestných činov. Významným tu
je predovšetkým to hľadisko, že porušenie alebo ohrozenie konkrétneho záujmu svojou závažnosťou

dosiahlo úroveň, pre ktorú je potrebné mu poskytovať a zabezpečovať ochranu aj v trestnoprávnej
rovine. V rámci úvah o tom, či konkrétny čin, ktorý napĺňa formálne znaky skutkovej podstaty niektorého
prečinu, dosahuje vyššiu než nepatrnú závažnosť, je teda potrebné zisťovať, či na základe kritérií
upravených v § 10 ods. 2 Trestného zákona ide o čin, ktorý sa nejakým zásadným spôsobom vymykáprípadom, ktorým príslušná skutková podstata poskytuje trestnoprávnu ochranu a to v tom smere, či
sa na základe konkrétnych skutočností závažnosť činu znižuje až na nepatrnú úroveň. V trestnej veci
obžalovaného o takýto prípad rozhodne nejde, keďže vychádzajúc zo všetkých kritérií upravených v §

10 ods. 2 Trestného zákona v ich súhrne, nemožno učiniť záver o tom, že by konkrétna závažnosť činu
nezodpovedala typovej závažnosti vyjadrenej už samotnou základnou skutkovou podstatou stíhaného
prečinu. Spôsob, akým sa obžalovaný dopustil nedbanlivostného konania v spojení so spôsobeným
následok v podobe ťažkej ujmy na zdraví, neumožňuje ustáliť záver o nepatrnej závažnosti činu. Na
podklade týchto skutočností tak možno konštatovať naplnenie materiálnej podmienky vyžadovanej pre

vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti.

Krajský súd teda uzatvára, že v posudzovanej veci všetky zistené a preukázané skutočnosti vyplývajúce
z vyššie zmienených dôkazov tvoriacich jeden ucelený, na seba nadväzujúci a vzájomne sa dopĺňajúci
celok a spôsob ich hodnotenia v intenciách ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku vylučujú
akékoľvek rozumné pochybnosti o vine obžalovaného za spáchaný prečin.

V súvislosti s výrokom o treste krajský súd dospel k záveru, že z hľadiska požiadavky na dosiahnutie
účelu trestu upraveného v § 34 ods. 1 Trestného zákona a pri zohľadnení všetkých (do úvahy
prichádzajúcich) na účel trestu nadväzujúcich zásad pre ukladanie trestu, predovšetkým tých, ktoré
sú vymedzené v § 34 ods. 4 Trestného zákona, nie je nevyhnutné na obžalovaného pôsobiť trestom

odňatia slobody, a to ani v podobe hrozby jeho nariadenia pri podmienečnom odklade jeho výkonu
s určením skúšobnej doby, ale pre nápravu obžalovaného a ochranu spoločnosti postačí aj uloženie
alternatívneho peňažného trestu ako trestu samostatného s ustanovením náhradného trestu odňatia
slobody pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený.

Krajský súd pri ukladaní trestu prihliadol na povahu spáchaného činu, potrebu jeho právneho posúdenia
podľa miernejšieho ustanovenia Trestného zákona, na zavinenie vo forme vedomej nedbanlivosti,
na prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností, keď u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť
spočívajúcu vo vedení riadneho života pred spáchaním činu podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona a
súčasne nezistil žiadnu z priťažujúcich okolností upravených v § 37 Trestného zákona, na následok

spôsobený trestným činom, a napokon aj na osobu obžalovaného, ktorý doposiaľ viedol riadny život,
pričom nezistil žiadnu takú zásadnú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala uloženie prísnejšieho trestu
obžalovanému. Hoci obžalovaný svojím konaním zapríčinil spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví, nemožno
pre ukladanie trestu vychádzať iba z tohto kritéria, ale pre spravodlivé potrestanie páchateľa treba
náležite posúdiť aj všetky ďalšie aspekty významné pre uloženie trestu. V tomto smere práve okolnosti

prípadu, kedy popri poškodenej pri vystupovaní z autobusu rýchlo vystúpili aj iné osoby, čo mohlo
mať vplyv na vyhodnotenie situácie obžalovaným (i keď nie z hľadiska posúdenia otázky viny), povaha
samotného konania a osoba obžalovaného, u ktorého išlo v podstate o ojedinelý exces z inak riadneho
spôsobu života, poskytujú dostatočný a rozumný priestor pre úvahu, že dosiahnutie účelu trestu možno
očakávať už od uloženia peňažného trestu vo výmere 900,- eur, ktorú súd považuje so zreteľom na

jeho pomery a vyššie rozvedené okolnosti za adekvátnu, pričom súčasne reflektuje aj obdobie, ktoré
uplynulo od spáchania trestného činu (presahujúce 5 rokov). Takýto druh trestu a jeho výmera podľa
názoruodvolaciehosúdupovediekzabezpečeniuvšetkýchfunkciitrestuaplnezodpovedápodmienkam
upraveným v § 56 ods. 2 Trestného zákona.

Pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, krajský súd obžalovanému
podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona obligatórne ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere
4 mesiace.

Vovzťahukvýrokuonáhradeškodyodvolacísúdzistil,žesúdprvéhostupňapochybil,akobžalovanému

uložil povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti T., a. s. spôsobenú škodu. V tomto smere je potrebné
zdôrazniť, že zo skutkovej vety napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný sa žalovaného trestného
činu dopustil ako vodič autobusu spoločnosti Y. S. a. s., pričom aj zo zápisnice z pohovoru zo 17.01.2020
vyplýva, že obžalovaný bol zamestnancom tejto spoločnosti v čase spáchania činu, a teda žalovaný
skutok sa stal v súvislosti s výkonom zamestnania obžalovaného. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu

škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov, na
ktorých je uplatnený nárok založený a ktorými sa aj riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik nároku
na náhradu škody, jeho obsah a rozsah, ako aj spôsob náhrady.Z ustanovení § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 195 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že
v posudzovanom prípade obžalovaný znáša za daný skutok trestnoprávnu zodpovednosť, avšak
zodpovednosť za spôsobenú škodu zaťažuje zamestnávateľa. Aj podľa zaužívanej súdnej praxe,

platných právnych predpisov a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nárok na náhradu
škody spôsobenej tretej osobe (právnickej osobe alebo fyzickej osobe) zavineným porušením
povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, môže v adhéznom konaní
uplatniť len právnická osoba alebo fyzická osoba (zamestnávateľ), s ktorou je zamestnanec v dobe
spôsobenia škody v pracovnom pomere (resp. pracovnoprávnom vzťahu); v takom prípade nárok

tretej osoby na náhradu škody voči zamestnancovi neprináleží, svoje nároky môže uplatňovať len voči
zamestnávateľovi, u ktorého bol páchateľ v dobe činu zamestnancom, nie však v trestnom konaní proti
takému páchateľovi (R 29/1969).

S poukazom na uvedené súd prvého stupňa pochybil, ak napadnutým rozsudkom priznal uplatnený
nárok poškodenej spoločnosti na náhradu škody voči obžalovanému.

Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku v rámci adhézneho konania má poškodený právo uplatniť si
nárok na náhradu škody voči obvinenému len vtedy, ak mu tento nárok voči osobe obvineného prislúcha
podľa zákona, v prejednávanom prípade podľa Občianskeho zákonníka. Preto bolo úlohou súdu
prvého stupňa po prednesení obžaloby prokurátorom podľa § 256 ods. 2 Trestného poriadku posúdiť,

či podľa zákona osoba obžalovaného je v danom prípade osobou zodpovednou priamo poškodeným
za spôsobenú škodu. Ak by súd prvého stupňa v súlade s uvedeným postupoval, vychádzajúc zo
znenia skutkovej vety uvedenej v obžalobe, musel by dospieť k záveru, že ustanovenie § 420 ods.
2 druhá veta Občianskeho zákonníka vyslovene vylučuje zodpovednosť osoby obžalovaného voči
poškodeným za škodu, ktorá bola spôsobená poškodeným trestným činom spáchaným obžalovaným

v tomto prejednávanom prípade. Tento právny záver mal viesť súd prvého stupňa k následnej aplikácii
ustanovenia § 256 ods. 3 Trestného poriadku, teda k rozhodnutiu o nepripustení poškodených na hlavné
pojednávanie s uplatňovaním nároku na náhradu škody voči obžalovanému.

Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa vyššie naznačený postup neuplatnil, poškodených s nárokom

na náhradu škody do konania fakticky pripustil, nemal odvolací súd pri svojom rozhodovaní inú možnosť,
ako poškodených postupom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázať na civilný proces.

Vzhľadom na všetky vyššie rozvedené skutočnosti a prezentované úvahy krajský súd napadnutý
rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Trestného poriadku zrušil a sám vo veci rozhodol

rozsudkom o vine a treste podľa Trestného zákona účinného do 06.08.2024 (použitie ustanovení
Trestného zákona v znení po novele, vykonanej zákonom č. 40/2024 Z. z. neprinášalo pre obžalovaného
možnosť priaznivejšieho posúdenia trestnosti činu) tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku, pričom pre svoje rozhodnutie mal dostatok podkladov, v dôsledku čoho nebolo potrebné
dokazovanie v akomkoľvek smere dopĺňať.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.