Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 18, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/127/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119203068
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6119203068.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: R. H., nar. X.X.XXXX,
bytom Školská 654/22, 059 71 Ľubica, zastúpený: DLMU Gabriško s.r.o., so sídlom Cukrová 14, 811 08
Bratislava, IČO: 47 236 469 proti žalovanému: PARTNERS GROUP SK s.r.o., so sídlom Einsteinova
24, 851 01 Bratislava, IČO: 36 750 701, zastúpený: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r.
o., so sídlom Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 951 087, v konaní o zaplatenie 2.833,72
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I spis. zn.
29Cb/58/2019 zo dňa 30. 5. 2022 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 29Cb/58/2019 zo dňa 30. 5.
2022 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim rozsudkom č. k. 29Cb/58/2019 - 346
zo dňa 30.5.2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol vo výroku I. tak, že súd žalobu žalobcu v
celom rozsahu zamietol a vo výroku II. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania

v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca
domáhalvočižalovanémuzaplateniasumy2.833,72Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške8%ročne
zo sumy 2.823,72 Eur od 1.2.2017 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy
10,- Eur od 22.12.2018 do zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 10.9.2015 uzavrel ako
podriadený finančný agent so žalovaným ako samostatným finančným agentom zmluvu o vykonávaní

činnosti sprostredkovateľa (ďalej len „zmluva“). Na základe daného zmluvného vzťahu bol žalovaný
povinnývzmyslečl.IVzmluvyplatiťžalobcoviodmenuzaobchody,ktoréžalobcapriamosámzabezpečil
a za obchody, ktoré zabezpečil žalobca prostredníctvom iného sprostredkovateľa pôsobiaceho v jej
obchodnej štruktúre na nižšej pozícii. Okrem týchto odmien bol žalovaný povinný žalobcovi uhrádzať aj
tzv. servisný bonus, t. j odmenu za trvanie zmlúv o poskytnutí finančnej služby počas obdobia a vo výške
stanovených v pláne odmien a bonusov, najmenej po dobu 24 mesiacov. Žalovaný na mesačnej báze
informoval žalobcu o výške bonusu a odmien, na ktoré mu vznikol nárok. Zmluva o vykonávaní činnosti

sprostredkovateľa bola ukončená ku dňu 23.12.2016. Žalobca ďalej uviedol, že posledná odmena mu
bola vyplatená v januári 2017, žiadne ďalšie úhrady odmien mu neboli zo strany žalovaného poskytnuté
a to napriek tomu, že kumulatívne splnil všetky podmienky na ich vyplatenie, t. j. odovzdal všetky
uzatvorené návrhy zmlúv o poskytnutí finančnej služby, zo strán klientov došlo k uzavretiu zmlúv medziklientom finančnej služby a finančnou inštitúciou, peňažný záväzok klienta finančnej služby bol uhradený
(napr. poistné) a finančná inštitúcia vyplatila žalovanému odplatu za zmluvu o poskytnutí finančnej
služby. Žalovaný sa bránil tým, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal kumulatívne splnenie

podmienok potrebných na vyplatenie odmien a servisného bonusu. Žalobca neuviedol kedy a v akej
výške jej mal nárok na odmeny a servisný bonus vzniknúť, t. j. kedy malo dôjsť ku kumulatívnemu
splneniu podmienok dohodnutých v zmluve. Žalovaný poukázal na čl. IV ods. 3, 4 a 10 zmluvy, ako aj
na a čl. VIII ods. 10 zmluvy a tvrdil, že žalobcovi boli všetky odmeny a servisný bonus, na ktoré mala v
čase trvania zmluvy nárok, vyplatené a po termíne ukončenia zmluvy dňa 23.12.2016 žiadny ďalší nárok

žalobcovi nevznikol a žalovaný dal do pozornosti súdu, že žalobca vznik uplatňovaného nároku a ani
jeho splatnosť žiadnym spôsobom nepreukázal.

3. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 261 ods. 1, § 263 ods. 1, § 652 ods. 1,
§ 659 ods. 1, § 659a, § 660 ods. 1 a ods. 2, § 671 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej
len „ObZ“) a uviedol, že v konaní je nesporné, že žalobca so žalovaným, ako samostatným finančným

agentom, uzavreli dňa 10.9.2015 zmluvu o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa, ktorá bola ukončená
kudňu23.12.2016.Nespornéďalejje,žepočasdobytrvaniazmluvybolažalobcovizostranyžalovaného
vyplácaná odmena za sprostredkovateľskú činnosť, pričom posledná výplata odmeny bola vykonaná v
januári 2017. Strany sporu urobili sporným výklad zmluvy, t. j. či pri ukončení zmluvy má žalobca nárok
nadoplatokodmeny,resp.okamihvznikunárokunaodmenu.Keďžeproblematickýmbolopredovšetkým

znenie čl. IV ods. 3 písm. c) zmluvy, súd prvej inštancie nevykonal v tomto smere nadbytočné a
nehospodárne dokazovanie predkladaním zmlúv uzavretých s klientami, či zmlúv uzavretých medzi
žalovaným a finančnými inštitúciami a rovnako ani výsluch svedkov nebol na vyriešenie spornosti
potrebný, keďže spornosť spočíva vo výklade zmluvy.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ďalej uviedol, že uzatvorená zmluva o
vykonávaní činností sprostredkovateľa zo dňa 10.9.2015, na základe ktorej žalobca vykonával činnosti
podriadeného finančného agenta bola uzavretá v zmysle § 652 a nasl. ObZ a zákona č. 186/2009 Z.
z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 186/2009“). Predmetná zmluva bola ukončená 23.12.2016, teda dňom, kedy

bola žalovanému doručená žiadosť žalobcu o zrušenie registrácie podriadeného finančného agenta v
registri finančných sprostredkovateľov NBS. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že zmluva medzi
stranami sporu bola uzavretá 10.9.2015, čiže dátumovo zmluva predchádzala zápisu žalobcu do registra
finančných agentov a finančných poradcov, čo ale nemení nič na tom, že medzi stranami sporu ide o
obchodnoprávny vzťah. Podľa súdu prvej inštancie je samozrejmé, že žalobca uzatváral zmluvu ako

fyzická osoba v tom čase nepodnikateľ s odvolaním na § 9 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 2 zákona č.
186/2009. Z uvedeného je zrejmé, že podmienkou zápisu podriadeného finančného agenta do registra je
uzatvorená zmluva, ktorú žalobca uzavrel ako fyzická osoba. Ide ale o vzťah podnikateľských subjektov,
t. j. ide o obchodnoprávny vzťah. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s námietkou žalobcu, že ide o
vzťah silnejšieho subjektu a slabšieho subjektu. Strany sporu uzavreli zmluvu slobodne, bez nátlaku a

po jej prečítaní, čo potvrdili svojimi podpismi (čl. IX ods. 11 zmluvy).

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa nestotožňuje ani s námietkami v súvislosti s rozporom s
poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, keď uviedol, že aplikácia § 265 ObZ je determinovaná
tým, že ide o výkon práva, resp. o odopretie súdnej ochrany výkonu práva. Zo strany žalovaného ide

o uplatňovanie zmluvných dojednaní, na ktorých sa so žalobcom výslovne v písomnej zmluve dohodli
a žalobca vo vzťahu k žalovanému vystupuje ako podnikateľ a na základe zmluvy mu bola vyplatená
odmena, pričom postup žalovaného, ktorý na základe zmluvy namieta nárok žalobcu na odmenu po
ukončení zmluvy už označuje žalobca za výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom a
dobrými mravmi. V prípade provízie súd prvej inštancie uviedol, že strany sporu sa platne dohodli na

modifikácii vzniku nároku na províziu tak, že táto podľa čl. IV ods. 3 zmluvy vzniká len za kumulatívneho
splnenia podmienok (ak nie je pri jednotlivom produkte v Pláne odmien a bonusov uvedené inak): a)
sprostredkovateľ odovzdal spoločnosti riadne vyplnený návrh zmluvy o poskytnutí finančnej služby spolu
so všetkými k nej požadovanými riadne vyplnenými dokumentami podpísanými zo strany klienta, b) bola
medzi klientom a finančnou inštitúciou uzavretá zmluva o poskytnutí finančnej služby, ktorej návrh bol

odovzdaný spoločnosti podľa písm. a), c) bolo zaplatené poistné alebo iný peňažný záväzok klienta v
súlade so zmluvou o poskytnutí finančnej služby uzavretou podľa písm. b) a napokon d) spoločnosti bola
zo strany finančnej inštitúcie zaplatená odplata za zmluvu o poskytnutí finančnej služby uzavretú podľa
písm. b). Vyššie citované ustanovenie zmluvy upravuje vlastnú odmenu žalobcu, ktorá bola na stupni„Consultant“. Zmluva upravuje aj rozdielovú odmenu, ale žalobca nedosiahol manažérsku pozíciu, a
preto sa na neho rozdielová odmena v zmysle čl. IV ods. 4 písm. b) zmluvy nevzťahuje.

6. Medzi stranami sporu bola sporná podmienka čl. IV ods. 3 písm. c) zmluvy, pričom súd prvej inštancie
uviedol, že je pravdou, že toto ustanovenie zmluvy obsahuje len všeobecné konštatovanie o zaplatení
poistného (resp. iného peňažného záväzku klienta), nie je v ňom uvedené prvé poistné, ďalšie poistné,
mesačné poistné či ročné poistné. Prílohou zmluvy je v zmysle čl. IX ods. 9 „Príloha č. 3 - Plán
odmien a bonusov“. Žalobca vo svojom výpočte odmien uviedol, že sprostredkovala zmluvy s finančným

produktom „Aegon PROFI INVEST“, „Aegon BUDÚCNOSŤ KOMPLET“, „Generali Allegro premium“,
„Pioneer / Amundi Asset Management“ a zároveň súdu prvej inštancie predložil Plán odmien / Príloha č.
3 (o ktorom, ako aj o iných prílohách, tvrdil, že ich pri podpise nedostal, pričom prílohu sám súdu prvej
inštancie predložil), z ktorého vyplýva, že pri finančnom produkte Aegon odmena vyjadruje percentuálny
podiel z uhradeného poistného a je vyplácaná maximálne 23 mesiacov. Rovnako je odmena vyjadrená
aj pri finančnom produkte Generali. Pri produkte Pioneer je uvedené, že odmena je vyplácaná z každého

zaplateného poplatku. V spoločných ustanoveniach platných od 1.11.2012, ktoré platia, ak nie je pri
konkrétnom produkte uvedené inak, pre všetky produkty všetkých finančných inštitúcií platí podmienka
vyplatenia zaslúženej odmeny za predpokladu zaplatenia ďalšieho poistného v súlade so zmluvou o
poskytnutí finančnej služby. Vlastná odmena žalobcu tak v nadväznosti na uvedené bola vyplácaná
ako zaslúžená odmena a pri výklade čl. IV ods. 3 písm. c) zmluvy v spojení s Prílohou č. 3 je zrejmé,

že odmena žalobcu bola závislá na platení poistného, resp. iných platieb zo strany klientov. Súd prvej
inštancie ďalej uviedol, že žalobcovi bola vyplácaná odmena práve týmto spôsobom, čo žalovaný
preukázal výpisom odmien za jednotlivé mesiace trvania spolupráce strán sporu, pričom zo strany
žalobcu nebolo preukázané, že s týmto systémom nesúhlasil, či namietal Prílohu č. 3, čo i len k jednému
produktu. Ustanovenie

§ 660 ods. 2 ObZ má kogentný charakter, pričom ustanovuje, že nárok na províziu vzniká, keď tretia
osoba splnila časť záväzku. Dotknuté ustanovenie je tak v súlade s čl. IV ods. 3 zmluvy, pretože
nárok žalobcu na províziu skutočne vznikol zakaždým, keď tretia osoba splnila časť svojho záväzku a
podľa toho sa následne vypočítala provízia žalobcu a túto sumu žalovaný žalobcovi podľa predložených
výpisov aj vyplatil. Pre posúdenie sporu tak nie je podstatný čl. V ods. 4 zmluvy o dosahovaní kvality

produkcie, pretože, ak aj táto bola sledovaná, tak z riadne platených zmlúv bola žalobkyni počas trvania
zmluvného vzťahu riadne poskytnutá provízia v zmysle dohodnutých podmienok, t. j. každým zaplatením
poistného vznikol žalobcovi nárok na províziu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že strany sporu sa v
čl. VIII ods. 10 zmluvy dohodli na tom, že odo dňa ukončenia platnosti zmluvy nemá žalobca nárok na
odmenu podľa čl. IV ods. 2 zmluvy, pri ktorej neboli splnené kumulatívne všetky podmienky vyžadované

čl. IV ods. 3 zmluvy. Žalobca preto nemá nárok na odmenu, pretože ku dňu skončenia zmluvy nebolo
zaplatené pri jednotlivých zmluvách ďalšie poistné, resp. iný peňažný záväzok zo strany klienta, a preto
nevznikol nárok na vyplatenie zaslúženej provízie. Súd prvej inštancie nesúhlasí s tvrdením žalobcu,
že ide o vzdanie sa práva. Podľa súdu prvej inštancie tu ide o modifikáciu § 671 ObZ, podľa ktorého
má obchodný zástupca nárok na províziu aj po skončení zmluvy, ak záväzok tretej osoby bol splnený

až po skončení zmluvy.

7. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že nespochybňuje, že žalobca priniesol
žalovanému klientov, ktorí postupne plnili záväzky zo sprostredkovaných zmlúv, čím sa nepochybne
pričinil o ekonomický benefit žalovaného, avšak v dôsledku zmluvných dojednaní v súlade s

dispozitívnymi normami Obchodného zákonníka, ale v prípade skončenia zmluvného vzťahu žalobcovi
nie je doplatená provízia preddavkovo z dôvodu nenaplnenia kumulatívnych podmienok. Táto situácia
je ale podľa názoru súdu prvej inštancie riešená kogentným ustanovením § 669 ObZ, t. j. právom
na odstupné. Odstupné je ale potrebné uplatniť do jedného roka od skončenia zmluvy oznámením
žalovaného, čo v danom spore žalobca neurobil.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) podľa zásady úspechu v spore
a to tak, že žalovaný mal v spore plný úspech, pretože súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a
preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu 100%.

9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm.
e), písm. f), písm. g) a písm. h) CSP keď dospel k záveru, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniupráva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
voveci;súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností;
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; ďalej že

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a napokon, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z vyššie uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací
súd podľa § 388 CSP v celom rozsahu zmenil napadnutý rozsudok a uložil žalovanému povinnosť do 3
dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 2.833,72 EUR spolu s úrokom z omeškania

vovýške8%ročnezosumy2.823,72EURod1.2.2017dozaplateniaaúrokomzomeškaniavovýške8%
ročne zo sumy 10,- EUR od 22.12.2018 do zaplatenia a zároveň, aby žalovaný nahradil žalobcovi trovy
konania vo výške 100%, alternatívne navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie v zmysle § 389 CSP.

10.Žalobcavosvojomodvolaníuviedol,žesúdprvejinštancienevykonalnavrhovanédôkazyamázato,

žetakétonevykonaniedôkazovjeodvolacímdôvodompodľa§365ods.1písm.e)CSP.Žalobcauviedol,
že v písomnom vyjadrení zo dňa 14.8.2019 navrhol, aby súd zaviazal žalovanú spoločnosť predložiť
zmluvy o spolupráci, ktoré mal v rozhodnom čase uzatvorené s dotknutými finančnými inštitúciami ako aj
predložiť výpis z internej databázy žalovanej obsahujúcej dokumentáciu k obchodom sprostredkovaným
žalobkyňou. V prípade žalobcu sa jednalo o zmluvy žalovaného so spoločnosťami AEGON, Generali,

Pioneer Asset Management, teda je pravdepodobné, že by išlo iba o 3 zmluvy, ktoré bez vlastného
zavinenia nemohol žalobca predložiť, nakoľko ich nemal k dispozícii a jedinými subjektmi, ktoré ich
mohli predložiť bol žalovaný a dotknuté finančné inštitúcie. Z uvedených zmlúv by sa dalo jednoznačne
preukázať ako boli vyplácané provízie za sprostredkovanie zmlúv o finančnej službe zo strany finančnej
inštitúciežalovanej,vakejvýške,anajmäsakoulehotousplatnosti.Súdprvejinštancietaktiežnevykonal

dokazovanie v rozsahu zmlúv sprostredkovaných žalobcom, avšak toto súd nepovažoval za potrebné
vzhľadom na ich veľký rozsah. Obdobne žiadal žalobca aj vypočuť svedkov, ktorí pôsobili ako priami
nadriadení žalobcu a mali teda podstatne presnejšie informácie o fungovaní štruktúry žalovaného. V
danej právnej veci totiž nebolo uspokojivo preukázané a zo strany súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsudku ani vyhodnotené a právne posúdené, ktoré osoby vlastne vystupovali v spornom právnom

vzťahu ako klient, resp. „tretia osoba“ v zmysle ustanovení ObZ a ani v prospech koho došlo k
uzatváraniu obchodov. Žalobca je názoru, že predmetom právneho posúdenia súdom prvej inštancie
malo byť to, aká vlastne bola povaha vzťahu medzi žalovaným a žalobcom, vzhľadom na skutočnosť,
že výslovne nespadá pod zákonnú definíciu zmluvy o obchodnom zastúpení ako je uvedená v ObZ.

11. V ďalšej časti odvolania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil aj s
ohľadom na náležitosti zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, ktorá neobsahovala kľúčové dojednania
a tiež neprihliadol na zrejmú neprimeranosť zmluvy, kedy žalobkyňa objektívne nemala možnosť splniť
záväzky obsiahnuté v zmluve. Žalovaný podmienil vznik nároku (a tým pádom svoj záväzok zaplatiť
dohodnutú odmenu/províziu) splnením iných záväzkov tretích subjektov mimo žalobcu a žalovanému

osobitne týchto tretích subjektov medzi sebou. Až po splnení záväzkov medzi dvoma a viacerými tretími
subjektami mal údajne vzniknúť záväzok žalovaného vyplatiť províziu a súčasne nárok žalobcu na
úhradu tejto provízie. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu nevysporiadal ani so skutočnosťou, že v
samotnej zmluve, ktorá by mala tvoriť základ zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami neboli na
žiadnom jej mieste uvádzané tzv. zaslúžené odmeny, ktoré sa následne uvádzajú v Pláne odmien a

bonusov ako prílohe č. 3 zmluvy, avšak v celom texte zmluvy samotnej sa uvádza iba tzv. „vlastná
odmena“ ako protiklad k tzv. rozdielovej odmene pre manažérske stupne v rámci hierarchie žalovaného.
Žalobca tiež uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne interpretoval samotnú zmluvu
medzi žalovaným a žalobcom, čím dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Žalobca následne pristúpil
k vlastnej interpretácii článkov Zmluvy, ktoré interpretácie uviedol už vo svojich vyjadreniach v konaní

pred súdom prvej inštancie a ktoré sa týkali nároku žalobcu na vyplatenie provízií (písmená a) až d)
v čl. IV ods. 3 zmluvy; článku VI ods. 1 a) a b) a ods. 2 zmluvy; článok VIII ods. 9 zmluvy) a dodal,
že poukazuje na rozdiel medzi zaslúženou odmenou, o ktorej nie je v celej zmluve žiadna zmienka
a ktorá slúži iba na predchádzanie nutnosti vymáhať storná od sprostredkovateľov a medzi zmluvne
zakotvenou vlastnou odmenou, ktorá sa odvíja od provízie uhradenej jednorazovo a vopred zo strany

finančnej inštitúcie v prospech žalovaného. Vyššie citovaná formulácia článku VI ods. 1 a) 1 b) a ods.
2 podľa žalobcu jednoznačne uvádza, že v danom prípade ide o zmluvy o poskytnutí finančnej služby,
pri ktorej vznikol sprostredkovateľovi nárok na vlastnú odmenu. Žalobca dodal, že pokiaľ by aj bolo
preukázané, že súd prvej inštancie postupoval správne pri vyhodnotení skutkových okolností veci a jejprávnom posúdení v sporných častiach uvedených vyššie, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
aj v ďalšom z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napriek tomu, že súd prvej inštancie opakovane
poukazoval na dispozitívne ustanovenia upravujúce zmluvu o obchodnom zastúpení, vôbec nebral pri

odôvodnení napadnutého rozsudku do úvahy niektoré kogentné ustanovenia zmluvy o obchodnom
zastúpení upravené v OBZ. Osobitne sa to týka kogentného ustanovenia § 660 ods. 2. Súd prvej
inštancie sa teda vyjadril v odseku 23 napadnutého rozsudku k ustanoveniu prvej vety § 660 ods.
2 ObZ, avšak pritom sa však následne opomenul vysporiadať s pokračovaním dotknutého odseku a
uviedol, že pokiaľ aj žalobca akceptuje tvrdenie žalovaného a ostatne aj súdu v napadnutom rozsudku,

že neboli splnené kumulatívne všetky podmienky na vznik nároku na províziu, súd prvej inštancie sa
nijak nevysporiadal so skutočnosťou, že zmluva musí byť čiastočne neplatná pre rozpor so zákonom (§
39 Občianskeho zákonníka) pokiaľ je v rozpore s kogentným ustanovením § 660 ods. 2 ObZ veta druhá.
Žalobca uzavrel, že ak tretia osoba plní svoj záväzok tak ako to naznačil súd „po častiach“, tak aspoň
značná časť jeho čiastkových záväzkov vzniká po uplynutí viac ako šiestich mesiacov po uzavretí zmluvy
(obchodu) ergo obchodnému zástupcovi musí vzniknúť nárok na províziu už po uzavretí obchodu - teda

bezprostredne po akceptácii návrhu zmluvy o finančnej službe.

12. Žalobca ďalej v odvolaní dôvodil tým, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou (resp.
vysporiadal sa nedostatočne), že ustanovenie čl. VIII ods. 10 zmluvy je neplatné pre rozpor so zákonom,
nakoľko ide o vzdanie sa práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti (právo žalobcu na provízie, ktoré

vzniknú z jej činnosti a dodatočné doúčtovanie provízií zo získaných klientov pri ukončení zmluvného
vzťahu so žalovanou). Súd prvej inštancie sa však v napadnutom rozsudku k tejto otázke vyjadril v
odseku 24 iba s konštatovaním, že nejde o vzdanie sa práva nakoľko ide o modifikáciu § 671 ObZ,
podľa ktorého má obchodný zástupca nárok na províziu aj po skončení zmluvy, ak záväzok tretej osoby
bol splnený až po skončení zmluvy. Žalobca je názoru, že súd prvej inštancie už ďalej nereflektuje na

modifikáciu jednoznačne kogentných ustanovení a tieto nehodnotí ako vzdanie sa práva garantovaného
zákonom. Žalobca nesúhlasí so záverom, že žalobca nie je v postavení fyzickej osoby. V tejto súvislosti
žalobca uviedol, že v čase podpisu zmluvy so žalovaným nemal k dispozícii všetky časti tejto zmluvy a
bola mu predložená iba samotná zmluva, bez príloh, ku ktorých zneniu sa dostal až následne, keď už
pôsobil v štruktúre žalovaného. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca vystupoval ako podnikateľ,

teda vzťahovali sa na ňu prísnejšie kritériá ako na bežnú fyzickú osobu, pričom súd prvej inštancie
sa nevysporiadal s námietkou žalobcu, že v čase podpisu zmluvy so žalovanou spoločnosťou dostal
zmluvuknahliadnutiupodľavlastnýchtvrdenínapribližne10minútanavyšebezpríloh,pričomnásledne
zmluvu mal narýchlo podpísať a táto mu bola odobratá bez možnosti jej podrobnejšieho preštudovania.
Žalovaná spoločnosť toto tvrdenie nerozporovala resp. nepredložila dôkaz o opaku. Žalovaný taktiež

nepreukázal, že jednotlivé zmeny provízneho systému boli vopred komunikované a odsúhlasené. Súd
prvej inštancie v odseku 26 napadnutého rozsudku poukázal na kogentné ustanovenie § 669 ObZ,
kde uviedol, že žalobcovi nevzniklo právo na odstupné, nakoľko toto neuplatnil v období do jedného
roka od skončenia zmluvy oznámením adresovaným žalovanému. Napriek tomu sa však už súd prvej
inštancie nezaoberal vzťahom § 669 k rovnako kogentnému ustanoveniu § 668a. Žalobca má za to,

že ani nepriznaním odstupného resp. jeho neuplatnením v stanovenej lehote nemôže byť dotknutý
nárok v zmysle § 668a ObZ na náhradu škody, ktorú utrpí obchodný zástupca v dôsledku ukončenia
zmluvných vzťahov so zastúpeným, pokiaľ mu nebola vyplatená provízia, hoci sa zaslúžil o prinesenie
podstatných výhod pre zastúpeného. Súd prvej inštancie mal, podľa žalobcu, v danom prípade vziať do
úvahy aj kogentné ustanovenie § 668a ObZ a posúdiť, či nároky, ktorých sa domáha žalobca nespadajú

pod náhradu takejto škody, pričom žalobca poukázal na Smernicu z 18.12.1986 o koordinácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (86/653/EHS), v zmysle
ktorej obchodný zástupca sa môže domáhať nárokov, ktoré vzniknú v dôsledku ukončenia zmluvného
vzťahu so zastúpeným, hoci obchodný zástupca priniesol zastúpenému podstatné výhody. V záverečnej
časti svojho odvolania žalobca uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil,

prečo neprihliadol ani na námietku rozporu zmluvy a zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným s
poctivým obchodným stykom resp. dobrými mravmi. Žalobca nesúhlasí s takýmto konštatovaním súdu
prvej inštancie, keď poukázal na jednanie žalovaného, kedy svojvoľne zmenil bez preukázateľného
informovania žalobcu prakticky kompletne celý provízny systém z takzvaných preddavkových na tzv.
zaslúžené provízie. K žalobcom namietanému rozporu s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi

všeobecne sa súd prvej inštancie vyjadril v odseku 20 napadnutého rozsudku, pričom tento nebral do
úvahy okolnosti podpisu tejto zmluvy ani okolnosti, za ktorých žalovaný svojvoľne zmenil prakticky celý
provízny systém, ani skutočnosť, že žalovaným nastavený provízny systém vytvára nekonečný kolobeh
finančného sprostredkovania.13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.7.2022,
v ktorom uviedol, že z celého textu odvolania je zrejmé, že žalobca neporozumel zneniu zmluvy

o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou spoločnosťou
dňa 10.9.2015 (ďalej len „Zmluva“), ako ani súvisiacim ustanoveniam Obchodného zákonníka, či
Civilného sporového poriadku. Pozornosti žalobcu zrejme ušlo, že predmetom tohto sporu nie sú nároky
medzi žalovaným a finančnými inštitúciami, nároky účastníkov Klientskych zmlúv, alebo posudzovanie
obchodného modelu fungovania žalovanej spoločnosti, či jej produktivita práce, ale existencia alebo

neexistencia finančných nárokov žalobcu voči žalovanému z titulu Zmluvy. Žalovaný ďalej uviedol, že mu
nie je zrejmé, akú výpovednú hodnotu by malo vykonanie dôkazov vo vzťahu k žalobcom uplatnenému
nároku na zaplatenie provízií/odmien z titulu Zmluvy. Žalovanému nie je zrejmé, akú výpovednú hodnotu
by malo vykonanie dôkazov vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie provízií/odmien z
titulu Zmluvy. Ako súd prvej inštancie správne v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, žalobca
v priebehu celého konania nenamietal, že by provízie vyplácané finančnými inštitúciami žalovanej neboli

vyplatené (bez ohľadu na to, kedy a v akej výške) a teda, že z daného jediného dôvodu nevznikol
žalobcovi nárok na žalovanú istinu, ani že by žalobcom sprostredkované Klientske zmluvy nevznikli,
neboli platné, zanikli, resp. že by si klienti neplnili svoje povinnosti v súlade s Klientskymi zmluvami. Tieto
otázky neboli medzi stranami sporu sporné, vzhľadom k čomu súd prvej inštancie postupoval správne,
keď nadbytočné dôkazy k nesporným otázkam nevykonal. Dôkaz o „fungovaní štruktúry“ žalovanej je

absolútne irelevantný, pre predmet sporu boli a sú podstatné podmienky Zmluvy, ktorou sa riadil vzťah
medzi žalobcom a žalovanou spoločnosťou. Žalobca je názoru, že právny vzťah žalobcu a žalovaného,
založený Zmluvou, bol zo strany súdu prvej inštancie vyhodnotený a právne posúdený správne,
keď dodal, že predmetná Zmluva nepredstavuje čisto zmluvu o obchodnom zastúpení, ale zároveň
aj nepomenovanú zmluvu, presnejšie kombináciu nepomenovanej zmluvy a zmluvy o obchodnom

zastúpení.

14. V súvislosti s odmenou žalovaného uviedol, že vzhľadom ku skutočnosti, že na vznik nároku
žalobkyne na odmenu bolo potrebné splniť všetky podmienky uvedené v čl. IV ods. 3 Zmluvy,
pričom žalovaná spoločnosť namietala a namieta, že vo vzťahu k uplatnenej istine nebola splnená

(minimálne) podmienka podľa písm. c), a preto si žalobca myslí, že ak by aj bolo v konaní (vykonaním
žalobcom požadovaných dôkazov) preukázané splnenie podmienky podľa písm. d), nič by to nezmenilo
na skutočnosti, že posledná zo 4 dohodnutých podmienok - podmienka podľa písm. c), ostáva aj
naďalej nesplnená. Rovnako tak by splnenie danej podmienky nepreukázali dôkazy predložené v rámci
záverečnej reči žalobcu, tzv. listy produkcie. Žalobca je názoru, že v konaní bolo bez akýchkoľvek

pochybností preukázané, že text Zmluvy zo dňa 10.9.2015 platil bezo zmien až do dňa ukončenia
vzájomnej spolupráce, do 23.12.2016, pričom v článku IV Zmluvy boli explicitne upravené podmienky
vzniku nároku žalobcu na odmenu. Žalobca v odvolaní tvrdí, že 84 strán Plánu odmien neprehľadným
spôsobom určovalo kritériá na výpočet odmeny, avšak od septembra 2015 do januára 2017 (posledná
výplata odmeny) na základe takéhoto údajne neprehľadného Plánu odmien odmeny od žalovanej

spoločnosti prijímal, a to bez akýchkoľvek námietok. Počas tohto obdobia bol žalobcovi zjavne spôsob
výpočtu odmeny dostatočne zrejmý. Ďalšie tvrdenia žalobcu ohľadom presunu alebo nepresunu
provízií medzi jednotlivými sprostredkovateľmi a pod., sú pre predmet tohto sporu, podľa žalovaného,
absolútne nepodstatné a so žalovaným nárokom, či jeho preukazovaním nemajú žiaden súvis. Žalovaná
spoločnosť nemala v tomto smere v konaní žiadnu dôkaznú povinnosť a naopak žalobca neuniesol svoje

dôkazné bremeno, žalobou uplatnený nárok žiadnym spôsobom nepreukázal a tento svoj nedostatok
sa opakovane snažil zakryť absurdnými tvrdeniami a výkladmi Zmluvy, prípadne pokusmi o prenos
dôkazného bremena na žalovanú. Žalovaný sa v ďalšej časti svojho vyjadrenia venoval skutkovým
tvrdeniam týkajúcich sa klientskych zmlúv a kvalite produkcie zo strany žalobcu, pričom uvádzal
argumenty a vysvetlenia už raz produkované v konaní pred súdom prvej inštancie a uzavrel, že

ďalšie tvrdenia žalobcu týkajúce sa čl. VI Zmluvy a úpravy vzniku nároku žalovanej spoločnosti na
storno nemajú s predmetom tohto konania žiaden súvis a sú nadbytočné. Tieto ustanovenia Zmluvy
nepotvrdzujú, že žalovaný prerozdeľuje už existujúce nároky na odmenu, ako mylne uvádza žalobca.
Opakované tvrdenia o vzniku nároku žalobcu na odmenu akousi aktiváciou - úhradou prvého poistného
sú nesprávne domnienky žalobcu, nemajúce oporu v Zmluve. Žalovaný tiež odmietol interpretáciu

žalobcu v súvislosti s § 660 ObZ a nesúhlasil s ňou, označil ju za žalobcom vlastný a zmätočný
výklad, ktorý nemá oporu v Zmluve a taktiež odmietol námietky žalobcu, že súd prvej inštancie sa
nevysporiadal dostatočne s rozporom ust. čl. VIII ods. 10 Zmluvy s ust. § 574 ods. OZ. Žalovaný zastáva
názor, že súd prvej inštancie predmetné ustanovenie Zmluvy s prihliadnutím na úpravu vzniku nárokužalobcu na odmenu a príslušné ustanovenia ObZ o obchodnom zastúpení riadne posúdil a dospel k
správnymprávnymzáverom.Vprípadedojednaniaobsiahnutéhovčl.VIIIods.10Zmluvynejdeožiadne
vzdanie sa budúcich práv, ale o modifikáciu dispozitívneho ust. § 671 ObZ, ktorého úpravu Obchodný

zákonník v zmysle ust. § 263 ods. 1 pripúšťa. Poukazovanie žalobcu na ustanovenia Obchodného
zákonníka upravujúce práva obchodného zástupcu na odstupné alebo na náhradu škody sú podľa
názoru žalovaného absolútne nelogické a dodal, že žalobca sa v konaní nedomáha ani odstupného,
ani náhrady škody voči žalovanému a v rámci konania žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz,
ktorý by čo i len okrajovo naznačoval, že by žalobcovi mohli takéto nároky voči žalovanej spoločnosti

vzniknúť. Rovnako žalovaný považuje za nedôvodné a nepreukázané námietky žalobcu v súvislosti s
konaním žalovanej spoločnosti v rozpore s poctivým obchodným stykom, o údajnej zmene podmienok
vzniku nároku na odmenu (zmena z preddavkových na zaslúžené provízie, systém PAYG a pod.).
Žalovaný na záver uviedol, že je toho názoru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, vykonal
všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na ich základe dospel k správnym
skutkovým zisteniam. Konanie pred súdom prvej inštancie nemalo žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rovnako tak nebolo porušené právo žiadnej zo strán sporu
na uplatňovanie procesných práv či na spravodlivý proces. Vzhľadom k vyššie uvedenému považuje
žalovaný napadnutý rozsudok za vecne správny a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 CSP potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č.160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej iba CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom
a dôvodom odvolania, bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v
súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave

v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 26.2.2025. Po oboznámení sa s obsahom
spisu súdu prvej inštancie a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne
správny.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

17.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že v konaní bolo nesporné, že žalobca so žalovaným
ako samostatným finančným agentom uzavreli dňa 10.09.2015 Zmluvu o vykonávaní činnosti
sprostredkovateľa (ďalej iba zmluva), ktorá bola ukončená ku dňu 23.12.2016. Nesporné ďalej
bolo, že počas doby trvania zmluvy bola žalobcovi zo strany žalovaného vyplácaná odmena za

sprostredkovateľskú činnosť, pričom posledná výplata odmeny bola vykonaná v januári 2017. Strany
sporu urobili sporným výklad zmluvy (čl. IV. ods. 3), t. j. či pri ukončení zmluvy má žalobca nárok na
doplatok odmeny, resp. okamih vzniku nároku na odmenu. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním
dospel k záveru, že žalobcovi bola zo strany žalovaného do ukončenia zmluvného vzťahu riadne
vyplácaná vlastná odmena systémom zaslúženej odmeny. V dôsledku zmluvných dojednaní v zmysle

dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka žalobcovi po skončení zmluvného vzťahu nárok na
províziu a servisný bonus z dôvodu nesplnenia rozoberaných kumulatívnych podmienok (viď odseky 21
až 27 napadnutého rozsudku) nevznikol.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a

odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil,
svoje rozhodnutie riadne a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým
rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a k jednotlivým odvolacím námietkam uvádza
nasledovné:

20. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacím dôvodom žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil,
ak nevykonal žalobcom navrhované dôkazy. Žalobca v konaní navrhol, aby súd zaviazal žalovanú
spoločnosť predložiť zmluvy o spolupráci, ktoré mal v rozhodnom čase uzatvorené s dotknutýmifinančnými inštitúciami ako aj predložiť výpis z internej databázy žalovaného obsahujúcej dokumentáciu
k obchodom sprostredkovaným žalobcom a vypočuť svedkov, ktorí boli priamo nadriadení žalobcovi.
Podľa žalobcu z uvedených zmlúv by sa dalo jednoznačne preukázať, ako boli vyplácané provízie za

sprostredkovanie zmlúv o finančnej službe zo strany finančnej inštitúcie žalovaného, v akej výške, a
najmä s akou lehotou splatnosti.

21. Opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daná výlučne v prípade,
ak súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania,
je na jeho úvahe, ktoré dôkazy vykoná a či vykoná všetky dôkazy, ktoré strany sporu navrhujú. Z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 205/2019 vyplýva, že aj keď má strana sporu procesné
oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí
vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z
dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom

konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné
výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný.

22. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, keď navrhované dôkazy nevykonal,
čo odôvodnil v ods. 6 napadnutého rozsudku. Odvolací súd je toho názoru, že navrhované dôkazy

sú vzhľadom na predmet sporu bez právnej relevancie a teda nadbytočné. Súd prvej inštancie
správne uviedol, že problematickým bolo znenie čl. IV. ods. 3 písm. c) zmluvy. Žalovaná spoločnosť
v priebehu celého konania nenamietala, že by provízie vyplácané finančnými inštitúciami žalovaného
neboli vyplatené (bez ohľadu na to, kedy a v akej výške) a teda, že z daného jediného dôvodu nevznikol
žalobcovi nárok na žalovanú istinu, ani že by žalobcom sprostredkované klientske zmluvy nevznikli,

neboli platné, zanikli, resp. že by si klienti neplnili svoje povinnosti v súlade s klientskymi zmluvami.
Tieto otázky neboli medzi stranami sporu sporné, preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď
nadbytočné dôkazy k nesporným otázkam nevykonal. Pre predmet sporu boli podstatné podmienky
zmluvy, ktorou sa riadil vzťah medzi žalobcom a žalovaným a ktorý podrobne vyhodnotil súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku.

23. Odvolací súd nesúhlasí, že odmietnutie vykonať dôkaz predložením zmlúv medzi finančnou
inštitúciou a žalovaným bolo predčasné a viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie
dospel k správnemu právnemu záveru, že strany sporu sa platne dohodli na modifikácii vzniku nároku
na províziu tak, že táto podľa čl. IV ods. 3 zmluvy vzniká len za kumulatívneho splnenia podmienok

(ak nie je pri jednotlivom produkte v Pláne odmien a bonusov uvedené inak): a) sprostredkovateľ
odovzdal spoločnosti riadne vyplnený návrh zmluvy o poskytnutí finančnej služby spolu so všetkými k nej
požadovanými riadne vyplnenými dokumentami podpísanými zo strany klienta, b) bola medzi klientom
a finančnou inštitúciou uzavretá zmluva o poskytnutí finančnej služby, ktorej návrh bol odovzdaný
spoločnosti podľa písm. a), c) bolo zaplatené poistné alebo iný peňažný záväzok klienta v súlade so

zmluvou o poskytnutí finančnej služby uzavretou podľa písm. b) a napokon d) spoločnosti bola zo strany
finančnej inštitúcie zaplatená odplata za zmluvu o poskytnutí finančnej služby uzavretú podľa písm.
b). Vzhľadom ku skutočnosti, že na vznik nároku žalobcu na odmenu bolo potrebné splniť všetky 4
uvedené podmienky, pričom žalovaná spoločnosť namietala, že vo vzťahu k uplatnenej istine nebola
splnená (minimálne) podmienka podľa písm. c), je zrejmé, že ak by aj bolo v konaní (vykonaním

žalobcom navrhovaných dôkazov) preukázané splnenie podmienky podľa písm. d), nič by to nezmenilo
na skutočnosti, že jedna zo 4 dohodnutých podmienok - podmienka podľa písm. c), ostáva aj naďalej
nesplnená.

24. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil

samotnú zmluvu, keď nezohľadnil náležitosti zmluvy, ktorá neobsahovala kľúčové dojednania a
neprihliadol na zrejmú neprimeranosť. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia zaoberal argumentáciou žalobcu pokiaľ ide o údajné nerovné postavenie subjektov
zmluvného vzťahu ako aj náležitosťami zmluvy, pokiaľ ide o spôsob určenia odmeny a dospel k
správnym právnym záverom. Za rozhodujúce odvolací súd považuje, že zmluva uzatvorená medzi

stranami sporu je obchodnoprávna. Súd prvej inštancie správne uviedol, že podmienkou zápisu
podriadeného finančného agenta do registra je uzatvorená zmluva, ktorú síce žalobca uzatváral
ako fyzická osoba, ale ide o vzťah dvoch podnikateľských subjektov. Žalobca sa nemôže dovolávať
postavenia slabšej strany, ak akceptoval všetky podmienky dojednané v zmluve a podmienky vznikunároku na províziu boli upravené riadne v súlade s § 660 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca
nemôže namietať podmieňovanie vzniku nároku žalobcu na odmenu povinnosťami tretích subjektov ako
nesúladné so zákonom, keďže zákonodarca v ust. § 660 ods. 1 Obchodného zákonníka vznik nároku

na províziu splnením takýchto záväzkov podmieňuje.

25. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že v samotnej
zmluve neboli na žiadnom mieste uvádzané tzv. zaslúžené odmeny, ktoré sa uvádzajú v Pláne odmien
a bonusov ako Príloha 3, avšak v celom texte zmluvy sa uvádza iba tzv. vlastná odmena. Odvolací

súd poukazuje na odsek 22 a 23 napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie zaoberá spornou
podmienkou čl. IV. ods. 3 písm. c) zmluvy v spojení s Prílohou č. 3 - Plán odmien a bonusov, podľa ktorej
bola žalobcovi vyplácaná odmena, pričom žalobca nepreukázal, že by počas trvania zmluvného vzťahu
citovanú prílohu namietal. Citovaný Plán odmien a bonusov je v zmysle čl. IX. ods. 3 zmluvy jej prílohou,
t.j. stal sa jej neoddeliteľnou súčasťou, preto úvahy o tom, že niečo nie je zahrnuté výslovne v zmluve
nemajú žiadnu právnu relevanciu. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že zo spoločných

ustanovení platných od 1.11.2012 vyplýva, že pre všetky produkty všetkých finančných inštitúcií platí
podmienka vyplatenia zaslúženej odmeny za predpokladu zaplatenia ďalšieho poistného v súlade so
zmluvouoposkytnutífinančnejslužbyavlastnáodmenažalobcubolavyplácanáakozaslúženáodmena,
závislá na platení poistného zo strany klientov. Podľa odvolacieho súdu neobstojí ani tvrdenie žalobcu,
že nedisponoval pri uzatvorení zmluvy všetkými prílohami, keďže zmluvu podpísal a počas trvania

zmluvného vzťahu sa podľa zmluvy vrátane príloh správal.

26.Odvolacísúdsanestotožňujesodvolacounámietkou,žesúdprvejinštancie nesprávneinterpretoval
samotnú zmluvu, keď nesprávne posúdil, že dosahovanie kvality produkcie nie je podstatné. Podľa
odvolacieho súdu bol vznik nároku na odmenu upravený v čl. IV. ods. 3 zmluvy s tým, že nárok vzniká za

kumulatívneho splnenia podmienok v ňom uvedených. Zo zmluvy nevyplýva, že by sa vznik nároku na
odmenu viazal na kvalitu produkcie. Skutočnosť, že z určitej klientskej zmluvy vznikol žalobcovi nárok
na odmenu v jednom posudzovanom období, automaticky neznamená, že nárok na odmenu vznikne
aj v budúcnosti. Nárok na províziu nevznikol už momentom uzavretia zmlúv o finančnej službe, ani
zaplatením „aktivačného“ poistného, pretože to nemá oporu v uzatvorenej zmluve. Z čl. IV. ods. 3 písm.

c) zmluvy vyplýva jednoznačne podmienka: „bolo zaplatené poistné alebo iný peňažný záväzok klienta
v súlade so zmluvou o poskytnutí finančnej služby uzavretou podľa písm. b).“

27. Nemožno súhlasiť ani s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej súd prvej inštancie nebral do
úvahykogentnéustanovenie§660ods.2Obchodnéhozákonníka.Podľažalobcu,akbysaajakceptoval

názor, že neboli splnené kumulatívne všetky podmienky na vznik nároku na províziu, zmluva musí byť
čiastočne neplatná pre rozpor s ust. § 660 ods. 2 veta druhá.

28. Ustanovenie § 660 ods. 1 Obchodného zákonníka okamih vzniku nároku obchodného zástupcu na
províziu viaže na niektorú z troch uvedených podmienok, ktorými môžu byť:

a) splnenie záväzku vyplývajúceho z obchodu zastúpeným alebo
b) povinnosť zastúpeného splniť záväzok vyplývajúci z obchodu alebo
c) splnenie záväzku vyplývajúceho z obchodu treťou osobou.

Podľa dikcie § 660 ods. 1 je možná aj iná dohoda účastníkov. Uvedená zmluvná voľnosť je však ďalej

v odsekoch 2, 3 a 4 obmedzená ich kogentnou povahou.

Podľa § 660 ods. 2 sa účastníci zmluvy v uvedených prípadoch nemôžu dohodnúť na neskoršom
okamihu vzniku nároku obchodného zástupcu na províziu, keďže nárok obchodného zástupcu podľa
tohto ustanovenia zo zákona vznikne najneskôr v okamihu,

a) keď tretia osoba splnila svoju časť záväzku alebo
b) keď tretia osoba bola povinná splniť svoju časť záväzku, ak zastúpený svoju časť záväzku splnil,
c) uzavretia obchodu, ak tretia osoba má splniť svoj záväzok až po uplynutí viac ako šiestich mesiacov
po uzavretí obchodu.

29. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že čl. IV. ods. 3 zmluvy je v súlade s ust. § 660 ods. 2
Obchodného zákonníka, keďže nárok žalobcu na províziu skutočne vznikol zakaždým, keď tretia osoba
splnilačasťsvojhozáväzku.Podsplnenímčastizáväzkutrebapritomrozumieť,žeklientizaplatilipoistné
alebo iný peňažný zväzok či už jednorazovo alebo čiastkovo v určitej periodicite. Podľa odvolaciehosúdu sa veta druhá citovaného ustanovenia, na ktorú poukazuje žalobca, na tento prípad nevzťahuje,
pretože klienti nemali splniť svoj záväzok po uplynutí 6 mesiacov od uzatvorenia klientskej zmluvy, ale
od počiatku.

30. Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu, že súd sa nevysporiadal s námietkou, že čl. VIII ods.
10 zmluvy je neplatný pre rozpor so zákonom (podľa žalobcu ide o neprípustné vzdanie sa práva, ktoré
môže vzniknúť až v budúcnosti). Osobitný zákonný nárok obchodného zástupcu na províziu je upravený
v ust. § 671 Obchodného zákonníka, pričom táto forma právneho nároku je špecifická tým, že nárok

vzniká až po tom, čo sa skončí trvanie zmluvy o obchodnom zastúpení. Keďže však ide o ustanovenie
dispozitívne, zmluvné strany sa mohli od tohto ustanovenia odchýliť. Uvedené preto znamená, že čl.
VII. ods. 10 zmluvy nie je vzdaním sa práva obchodného zástupcu do budúcnosti, ale modifikáciou
citovaného dispozitívneho zákonného ustanovenia.

31. K odvolacej námietke, že žalobca bol v čase uzatvárania zmluvy fyzickou osobou od ktorej

nebolo možné očakávať, že porozumie celému obsahu zmluvy, odvolací súd uvádza, že žalobca sa
nemôže brániť spôsobom ako by bol spotrebiteľ, ktorému zákon poskytuje zvýšenú ochranu. Žalobca
predsa zmluvu uzatváral s úmyslom podnikať, pričom uzatvorenie zmluvy bolo podmienkou zápisu
podriadeného finančného agenta do registra finančných agentov a poradcov. Ak teda aj bol žalobca v
čase podpisu zmluvy ešte iba fyzickou osobou, je potrebné brať na zreteľ predmet zmluvy, z ktorého

jednoznačne vyplýva podnikateľská činnosť a s tým spojená predpokladaná profesionalita podnikateľov.
Za účelové považuje odvolací súd, aby sa žalobca v konaní bránil tým, že nemal čas si poriadne zmluvu
preštudovať, prípadne, že nemal všetky prílohy, ak túto zmluvu bez námietok podpísal.

32. Odvolací súd sa taktiež nestotožňuje s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie mal v danom

prípade vziať do úvahy kogentné ustanovenie § 688a Obchodného zákonníka a posúdiť, či nároky
žalobcu nespadajú pod náhradu škody. Odvolací súd poukazuje na komentár k citovanému ustanoveniu,
podľa ktorého, ak nebude obchodnému zástupcovi vyplatená provízia, ktorá mu patrí z dôvodu výkonu
obchodného zastúpenia v súlade s § 655 ods. 1, obchodný zástupca si nebude uplatňovať svoje nároky
na základe nároku na náhradu škody podľa § 373, ale žalobou na plnenie, keďže v tomto vzťahu

bude vystupovať obchodný zástupca ako veriteľ a nie ako ten, komu vznikla škoda. Ak je zmluvne
založený záväzkovoprávny vzťah, z ktorého vyplýva právo veriteľa na plnenie, nie je možné toto plnenie
požadovať od dlžníka z titulu zodpovednosti za škodu, pretože právnym dôvodom vzniku záväzku
dlžníka voči veriteľovi je zmluva.

33. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným
je v rozpore s poctivým obchodným stykom, resp. dobrými mravmi. K aplikácii § 265 Obchodného
zákonníkasasúdprvejinštancievyčerpávajúco vyjadrilvodseku20napadnutéhorozsudku.Akouviedol
súd prvej inštancie, žalobca bol motivovaný pri uzatváraní zmluvy odmenou, pričom podmienky jej
vyplatenia boli zmluvne upravené a ak zmluvu popísal, nemôže sa v konaní brániť tým, že nevyplatenie

žalovaného nároku, resp. dojednanie podmienok je zo strany žalovaného zneužitím práva. „Za zneužitie
výkonu práva je možné považovať iba také konanie, ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi
vedené priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu.“ (rozsudok NS ČR zo dňa 28.6.2000,
sp. z,. 21 Cdo/992/99, Soudní judikatura 11/2000). Podľa odvolacieho súdu je možné vzhľadom na
zhodnú právnu úpravu aplikovať predmetný judikát na prejednávanú vec. V konaní nebol preukázaný

úmysel žalovaného spôsobiť žalobcovi nejakú ujmu, žalobca tým, že zmluvný vzťah ukončil, musel si byť
vedomý, že v zmysle dojednaných podmienok mu budú vyplatené len tie odmeny, na ktoré mal zákonný
a zmluvný nárok.

34. Na záver odvolací súd vzhľadom na obsiahlu argumentáciu žalobcu uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, ako vecne správne potvrdil.36. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

37. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

38. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

40. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh),
(§ 428 CSP).