Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 10, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 5S/52/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106322
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Petráň Vinczeová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106322.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Petráň

Vinczeovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu Mgr. Denisy Slivovej a JUDr. Petra Molčana v
právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom na území SR: D. E. XX, XXX XX F., právne
zastúpený: Advokátska kancelária VERIONS, s. r. o., so sídlom Radvanská 21, 811 01 Bratislava, IČO:
47 239 441, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom
Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-
HCP-BB2-78-004/2023-SK zo dňa 28. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

I.SúdrozhodnutiežalovanéhoRiaditeľstvahraničnejacudzineckejpolícieBanskáBystricač.PPZ-HCP-

BB2-78-004/2023-SKzodňa28.augusta2023,akoajrozhodnutieorgánuverejnejsprávyprvéhostupňa
Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-906-012/2023-PC
zo dňa 03. júla 2023 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Návrh žalobcu na spojenie veci zo dňa 27. októbra 2023 z a m i e t a .

III. Návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 11. januára 2024 z a m i e t a .

IV. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

Trovy spojené s tým, že žalobca koná v materinskom jazyku z n á š a štát.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1) Žiadosťou zo dňa 01.03.2023 žalobca požiadal o udelenie dlhodobého pobytu. Oddelenie cudzineckej
polície policajného zboru Banská Bystrica (ďalej aj ako „orgán verejnej správy prvého stupňa“) v zmysle

§ 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o pobyte cudzincov“) vyžiadal stanovisko Slovenskej
informačnej služby (ďalej aj len „SIS“), na základe čoho bolo dňa 28.03.2022 doručené stanovisko
Slovenskej informačnej služby v rámci utajeného režimu (v režime „Vyhradené“), v ktorom Slovenská
informačná služba vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu.

2) Výzvou č. PPZ-HCP-BB5-906-009/2023-PC zo dňa 17.05.2023 orgán verejnej správy prvého stupňa

vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia podľa § 33 ods. 2
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj len „správny poriadok“) v znení neskorších predpisov,
v lehote 7 dní od doručenia výzvy. K uvedenej výzve sa žalobca vyjadril vo svojom podaní zo dňa
19.06.2023.3) Orgán verejnej správy prvého stupňa následne rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-906-012/2023-PC
zo dňa 03.07.2023 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého

pobytu zamietol z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí
bezpečnosť štátu, a to podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Zároveň
orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že pokiaľ nie je žalobca oprávnený zdržiavať sa na území
Slovenskej republiky z iného dôvodu, tak podľa § 111 ods. 1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov je
povinný vycestovať do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území

Slovenskej republiky z iného dôvodu.

4) V odôvodnení svojho rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na stanovisko
Slovenskej informačnej služby so záverom, že Slovenská informačná služba na základe vyhodnotenia
informácií, ktoré má k dispozícii, vyjadrila nesúhlas s udeleným dlhodobého pobytu pre žalobcu.
Podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa tak bolo naplnené ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b)

zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého
pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo
verejný poriadok. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že vychádzal predovšetkým z uvedenej
informácie Slovenskej informačnej služby, ktorá obsahovala dôvodné podozrenie ohrozenia bezpečnosti
štátu žalobcom. Poukázal ďalej na to, že žalobca nevykonáva na území Slovenskej republiky žiadne

spoločenské aktivity a nie je registrovaný v športových, kultúrnych alebo politických organizáciách
riadne evidovaných na území SR, že je ženatý a má dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie. Manželka
žalobcu G. H., nar. XX.XX.XXXX má udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na
účel zlúčenia rodiny s platnosťou od 07.04.2021 do 30.04.2023. Taktiež dcéra žalobcu G. H., nar.
XX.XX.XXXX má na území Slovenskej republiky udelený dlhodobý pobyt s platnosťou od 04.04.2023.

Ďalej orgán verejnej správy prvého stupňa ešte uviedol, že žalobca má udelený prechodný pobyt na účel
podnikania od 20.02.2018 s platnosťou do 30.04.2023 a zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt nijako
neovplyvní jeho podnikateľské aktivity, správu majetku a nehnuteľností, ako ani rodinný a súkromný
život,nakoľkoprechodnýpobytnaúčelpodnikaniazostávavplatnostiazamietasalenkonkrétnažiadosť
o udelenie dlhodobého pobytu na území SR. Podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa neboli zistené

žiadne skutočnosti týkajúce sa súkromného života žalobcu, ktoré by boli hodné osobitného zreteľa
pri posudzovaní jeho žiadosti o dlhodobý pobyt. Orgán verejnej správy konštatoval, že žalobca splnil
podmienky na podanie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, pretože má evidovaný prechodný pobyt
na území Slovenskej republiky na účely podnikania nepretržite od 20.02.2018, teda splnil podmienku
5-ročného nepretržitého pobytu na území Slovenskej republiky bezprostredne pred podaním žiadosti o

udelenie dlhodobého pobytu tak, ako to je ustanovené v § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov,
avšak boli zistené dôvody pre zamietnutie žiadosti o pobyt z dôvodu podaného stanoviska Slovenskej
informačnej služby.

5) Proti uvedenému rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa podal žalobca odvolanie.

V prvej časti podaného odvolania žalobca konštatoval, že považuje za ústavne neudržateľné a
neakceptovateľné, aby netušil dôvody zamietavého rozhodnutia a okolnosti, pre ktoré ho štát v ktorom
žije so svojou rodinou viac ako 5 rokov považuje za hrozbu pre bezpečnosť štátu, pričom zastáva názor,
že prvostupňový orgán verejnej správy nepostupoval v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 zákona o
správnom konaní s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o správnom konaní. Uviedol, že z

administratívneho spisu, ani z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akého konania diskvalifikujúceho
pre dlhodobý pobyt sa mal dopustiť, ani zo žiadosti o oboznámenie sa prostredníctvom splnomocneného
zástupcu s utajovanou skutočnosťou v pôsobnosti SIS nedošlo k zlepšeniu jeho postavenia. V druhej
časti podaného odvolania žalobca poukázal na nerešpektovanie nálezu Ústavného súdu SR a na
porušenie ustanovení o správnom konaní vedúce k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia zo strany

orgánu verejnej správy. V súvislosti s uvedeným spomenul ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte
cudzincov, ktoré stratilo účinnosť vydaním nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa
12.12.2018, (ďalej aj len „nález") z dôvodu, že toto ustanovenie nebolo súladné s čl. 46, čl. 47 a čl. 48
Ústavy SR a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Podstatou ustanovenia § 120 ods. 2 zákona
o pobyte cudzincov bola skutočnosť, že povinnosťou policajného útvaru bolo v odôvodnení rozhodnutia

uviesť iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, avšak s účinnosťou od
06.03.2019 toto už možné nie je. Ústavný súd pripustil, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných
skutočností zvolili také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je
obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných záujmovštátu.Obmedzenietejtopreskúmateľnostivšaknesmieviesťktomu,abysadotknutáosobanedozvedela
aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej
republiky. Na základe uvedeného sa žalobca nestotožnil s posúdením orgánu verejnej správy prvého

stupňa, ktorý vychádzal predovšetkým z informácie SIS. Podľa názoru žalobcu orgán verejnej správy
prvého stupňa nevyabstrahoval podstatu dôvodov, týkajúcich sa verejnej bezpečnosti a ani vo výzve na
vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia a ani v samotnom napadnutom rozhodnutí podstatu dôvodov
neuviedol. V závere druhej časti podaného odvolania žalobca poukázal na nemožnosť účinne využiť
právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, toto by bolo možné až v prípade, ak by jemu alebo

jeho právnemu zástupcovi bola známa aspoň podstata okolností, pre ktoré účastník konania má
ohrozovať bezpečnosť štátu. Žalobca poukázal na to, že nesprávne právne posúdenie predstavuje
právnu vadu rozhodnutia, napr. keď na skutkový stav správny orgán verejnej správy neaplikoval
príslušnú právnu normu, alebo právnu normu opomenul aplikovať, ako v prípade ustanovenia § 54
ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Pri aplikácii ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov pre náležité odôvodnenie rozhodnutia nemôže absentovať posúdenie kritérií stanovených

v § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, t.j. povinnosť posúdiť mieru ohrozenia bezpečnosti štátu,
od toho závisí výsledok rozhodovania orgánu verejnej správy, pričom úvaha orgánu verejnej správy
musí byť známa jednak samotnému účastníkovi konania a jednak orgánu verejnej správy, aby mohlo
byť jeho rozhodnutie preskúmateľné v správnom súdnom konaní. Žalobca prejavil názor, že nie každé
vyjadrenie SlS predstavuje samo o sebe dostatočný podklad pre vytvorenie dôvodného podozrenia,

pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sžak 1/2016 z 30.04.2019, z ktorého
citoval niektoré body, opierajúce sa okrem iného aj o získané dôkazy a ich hodnotenie zo strany
orgánu verejnej správy. Žalobca poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky sp. zn. 7 As 31/2011 zo dňa 25.09.2011, ktoré sa okrem iného tak isto zaoberá relevantnosťou
zistení spravodajských služieb. Žalobca týmto poukazom sledoval záver, že vyjadrenie SIS môže byť

podkladom pre vydanie dôvodného podozrenia v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
len v tom prípade, ak obsahuje konkrétne skutočnosti, na základe ktorých vyvodzuje spravodajská
služba ohrozenie bezpečnosti Slovenskej republiky alebo ohrozenie verejného poriadku, ak obsahuje
konkrétny opis zdroja získaných informácií, konkrétny opis okolností a dôvodov, na základe ktorých má
spravodajská služba predmetné informácie za pravdivé, konkrétny, dostatočne podrobný a presvedčivý

popis podkladov, z ktorých spravodajská služba vychádzala, tak aby bola možná preskúmateľnosť jej
dôvodov a musí tiež vychádzať z aktuálnosti a komplexnosti stanoviska. Ak teda správa SIS vyššie
uvedené náležitosti nespĺňa, orgán verejnej správy prvého stupňa nemohol žiadosť žalobcu zamietnuť
bez toho, aby si vyžiadal od SIS doplňujúce informácie a následne ich vyhodnotil. V podanom odvolaní
žalobca tiež poukázal na jeho rodinný a súkromný život a zároveň na dopady napadnutého rozhodnutia

na jeho rodinný život. Na území Slovenskej republiky žije viac ako 5 rokov, vybudoval si sociálne a
rodinné zázemie, vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť, preto je toho názoru,
že správny orgán nemá možnosť zamietnuť jeho žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu. V podanom
odvolaní žalobca ďalej zhrnul viaceré závažné skutočnosti, ktoré považuje za podstatné a to, že orgán
verejnej správy prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí uviedol, že zamietnutie jeho žiadosti neovplyvní

jeho podnikateľské aktivity, správu majetku a nehnuteľností, ako ani rodinný a súkromný život, nakoľko
jeho prechodný pobyt zostáva v platnosti, s týmto žalobca nesúhlasil pretože mu dňa 30.04.2023
prechodný pobyt na účel podnikania zanikol. Taktiež považoval za vnútorne rozporné konštatovanie
orgánu verejnej správy prvého stupňa o tom, že zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt nemá vplyv na
jeho prechodný pobyt, nakoľko podľa názoru žalobcu dôvod na zamietnutie jeho žiadosti o udelenie

dlhodobého pobytu je dôvodom aj na zrušenie jeho prechodného pobytu v súlade s ustanovením § 36
ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V neposlednom rade poukázal žalobca na to, že jedinou
osobou, ktorej bol dňa 04.04.2023 udelený dlhodobý pobyt je jeho najmladšia dcéra, o čom orgán
verejnej správy prvého stupňa mal vedomosť zo svojej úradnej činnosti. V súvislosti s vyššie uvedeným
žalobca citoval časť z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. l Sža 3/2008 zo dňa 15.04.2008, ktorý

pojednáva o strete záujmu súkromného so záujmom verejným. Žalobca vychádzajúc zo všetkých vyššie
uvedených skutočností záverom konštatoval, že podľa jeho názoru bolo povinnosťou orgánu verejnej
správy prvého stupňa uviesť v rozhodnutí aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa bezpečnosti štátu.
Nemožno považovať za postačujúce, pokiaľ orgán verejnej správy len formálne uvedie zamietnutie
žiadosti o dlhodobý pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny so záverom, že toto bude vždy vo väčšej

alebo v menšej miere predstavovať zásah do jeho súkromného života, avšak treba uviesť, že právo na
rešpektovanierodinnéhoasúkromnéhoživotaniejeprávomabsolútnymsodvolávanímsanainformácie
Slovenskej informačnej služby. Žalobca považoval rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa
za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.6) O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-78-004/2023-SK zo dňa
28.08.2023 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamieta a prvostupňové

rozhodnutie potvrdzuje. Žalovaný sa stotožnil s právnym posúdením veci orgánom verejnej správy
prvého stupňa. Uviedol, že zákon o pobyte cudzincov zveril Slovenskej informačnej službe právomoc
zaujať v rozsahu jej pôsobnosti, prihliadnuc najmä na bezpečnostné záujmy štátu, stanovisko k žiadosti
o udelenie pobytu, preto sa Slovenská informačná služba vyjadruje ku všetkým druhom pobytu v zmysle
§ 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom na charakter utajenia informácií oznámených

Slovenskou informačnou službou nie je možné, aby obsah týchto informácií bol bližšie špecifikovaný
a orgán verejnej správy prvého stupňa podľa žalovaného nedisponoval oprávnením, ktoré by mu
umožnilo v rozhodnutí uviesť, akého konania sa žalobca dopustil, respektíve dopúšťa, pretože sa jedná
o informácie podliehajúce režimu utajovaných skutočností. Orgán verejnej správy prvého stupňa preto
z dôvodu ochrany utajovaných skutočností nemohol v rozhodnutí uvádzať konkrétny obsah stanoviska
Slovenskej informačnej služby, pretože nedisponoval oprávnením na ich sprístupnenie. Ak by došlo k

zverejneniu utajovaných skutočností, došlo by zo strany správneho orgánu k porušeniu predpisov na
úseku ochrany utajovaných skutočností, pričom s utajovanou písomnosťou sa môže oboznámiť jedine
oprávnená osoba, a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí.
Ďalej ešte žalovaný poukázal na argumentáciu v rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave v skutkovo
a právne obdobných veciach sp. zn. 2S/200/2021 zo dňa 20.04.2022 a sp. zn. 2S/169/2020 zo dňa

20.04.2022. Podľa žalovaného orgán verejnej správy prvého stupňa dostatočne posúdil mieru ohrozenia
bezpečnosti štátu zo strany žalobcu a skonštatoval, že z hľadiska bezpečnostného záujmu Slovenskej
republiky je tento záujem nad záujmom práv a slobôd žalobcu na území Slovenskej republiky. Žalovaný
ešte uviedol, že aj zamestnanec orgánu verejnej správy druhého stupňa sa oboznámil s obsahom
utajovanej skutočnosti a na základe toho žalovaný dospel k záveru, že nesúhlas s udelením dlhodobého

pobytu bol dôvodný.

Správna žaloba – žalobné body

7) Správnou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.10.2023 sa žalobca domáhal v zákonnej lehote

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia orgánu
verejnej správy prvého stupňa, ich zrušenia a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na
ďalšie konanie.

8) V podanej správnej žalobe žalobca tvrdil, že napádané rozhodnutie bolo vydané na základe

neúčinného právneho predpisu (§ 191 ods. 1 písm. a) SSP), vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods.
1 písm. d) SSP), zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), skutkový stav, ktorý vzal žalovaný a orgán verejnej správy
prvého stupňa za základ napádaného rozhodnutia nemá oporu v administratívnych spisoch (§ 191 ods. 1

písm. f) SSP), došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným a orgánom verejnej
správy prvého stupňa, a to v miere, že to mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
(ustanovenie § 191 ods. 1 písm. g) SSP).
9) Žalobca v prvom rade namietal, že orgán verejnej správy prvého stupňa, ako ani žalovaný
neuviedli žiadne konkrétne okolnosti týkajúce sa ohrozenia bezpečnosti štátu žalobcom – vo svojich

rozhodnutiach, teda neuviedli správnu úvahu pri nimi tvrdenom naplnení podmienok podľa § 54 ods. 2
písm. b) zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 52 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, a to napriek
strate účinnosti § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Žalobca poukázal na to, že podľa § 120
ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov v znení do 05.03.2019 platilo, že: „Policajný útvar uvedie
v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak

ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b),
ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu.“ Namietal, že
neuvedenie konkrétnych okolností a neuvedenie príslušnej správnej úvahy k dôvodnému podozreniu
ohrozenia bezpečnosti štátu žalobcom predstavuje de facto aplikáciu ustanovenia § 120 ods. 2 písm.
g) zákona o pobyte cudzincov v znení do 05.03.2019, a to napriek strate účinnosti spomenutého

ustanovenia. K strate účinnosti ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov došlo dňom
právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018 (ďalej
aj len „nález“), ktorým vo výroku č. 1 Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie §
120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods.2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47
Charty základných práv Európskej únie. Pred nálezom nemuseli správne orgány bližšie odôvodňovať
svoje rozhodnutie, ak malo ísť o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a ak existovalo dôvodné

podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Po náleze už takéto odôvodnenie
rozhodnutia správneho orgánu možné nie je a platia pravidlá na riadne odôvodnenie rozhodnutia aj v
tejto otázke s prihliadnutím na rešpektovanie utajovaných skutočností to už s účinnosťou od 06.03.2019
(čiastka 70/2019 Z. z.). Podľa vyjadrenia žalobcu, žalovaný, nerešpektujúc vyššie citovaný nález, v
odôvodnení napádaného rozhodnutia stavia verejnú bezpečnosť nad legitímne procesné práva žalobcu,

medzi ktoré patrí aj možnosť vyjadriť sa aspoň k podstate dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti.

10) Žalobca ďalej poukázal na to, že podľa názoru žalovaného ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov ukladá správnemu orgánu v prípade nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej
služby povinnosť a nie možno možnosť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu zamietnuť. S týmto
právnymnázoromžalobcanesúhlasil.Poukázalnato,žerozhodnutiežalovanéhomusívzmysle§3ods.

5 správneho poriadku vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Jednou zo skutkových otázok, ktoré
musí správny orgán vyriešiť pred tým, ako vydá negatívne rozhodnutie podľa § 54 ods. 2 písm. g) zákona
o pobyte cudzincov, je preukázanie existencie dôvodného podozrenia z ohrozenia bezpečnosti štátu
žiadateľom. Platí pri tom, že na zisťovanie skutkového stavu slúži dokazovanie, pričom na dokazovanie
možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s

právnymi predpismi v zmysle § 34 ods. 1 správneho poriadku v spojení s § 120 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (§ 34 ods. 4 správneho poriadku) a správny
orgán dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti
(§ 34 ods. 5 správneho poriadku). Ustanovenie § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov nespája s
nesúhlasným stanoviskom Slovenskej informačnej služby taký právny následok, akým je zamietnutie

žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu žalobcu. Preto jediným spôsobom, akým mohol žalovaný dospieť
k záveru o ohrození bezpečnosti štátu žalobcom je preukázaním tejto skutočnosti v správnom konaní, k
čomu však nedošlo, keďže žalovaný nesprávne vyložil na túto vec vzťahujúce sa ustanovenia. Uspokojil
sa len s negatívnym stanoviskom Slovenskej informačnej služby bez toho, aby poznal aspoň základnú
podstatu dôvodov, ktoré Slovenskú informačnú službu viedli k takému záveru.

11) V ďalšom texte podanej správnej žaloby žalobca namietal, že žalovaný na povahu listiny, ktorej
pôvodcom je SIS, aplikoval ustanovenie § 134 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
keď dôvodil, že ide o verejnú listinu, u ktorej existuje tzv. inštitút prezumpcie jej správnosti a pravdivosti,
s čím žalobca nesúhlasí. Žiadny právny predpis nepriznáva dôkazom, ktorých pôvodcom je SIS, iný

právnyvýznamakoakejkoľvekinejlistinenachádzajúcejsavadministratívnomspise,apretojepotrebné
túto listinu hodnotiť v rámci dokazovania ako akýkoľvek iný dôkaz – jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti. Z uvedeného potom podľa názoru žalobcu vychádza nesprávny záver žalovaného,
keď vyslovil svoj jednoznačný názor o rozhodujúcom podklade: „Odvolací orgán zastáva jednoznačný
názor, že predmetné nesúhlasné stanovisko SIS teda postačovalo ako rozhodujúci podklad na to, že bol

naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu...“.

12) Žalobca má za to, že napádané rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie správnymi orgánmi zisteného
údajného dôvodného podozrenia, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu. Poukázal na to, že žalovaný
aplikoval na prípad žalobcu § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého: „Policajný

útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník
tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že
dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu môže byť len dôvodné podozrenie, že
príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu (§ 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov) alebo ohrozí verejný poriadok (§ 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov), a to len

vtedy, ak tieto dôvody prevyšujú oprávnený záujem účastníka konania vyplývajúci z rozsahu väzieb s
krajinou pôvodu a dĺžky pobytu na území Slovenskej republiky – rodinný život žalobcu (§ 54 ods. 3
zákona o pobyte cudzincov).

13) Ďalej žalobca zdôraznil, že prvou a základnou podmienkou pre aplikáciu § 54 ods. 2 písm.

b) zákona o pobyte cudzincov je existencia dôvodného podozrenia. Dôvodné podozrenie musí byť
preukázateľným výsledkom dokazovania obsiahnutým v administratívnom spise, pričom platí, že žiaden
zo zaobstaraných dôkazov nemá väčšiu právnu silu ako iný zaobstaraný dôkaz. Správny orgán je
povinný zaobstarať si potrebné množstvo dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Jednýmz týchto dôkazov je aj vyjadrenie Slovenskej informačnej služby. Aj toto vyjadrenie, či poskytnutá
utajovaná informácia je podriadená zásade voľného hodnotenia dôkazov. Správny orgán je podľa
ustanovenia § 34 ods. 5 správneho poriadku oprávnený a zároveň povinný hodnotiť všetky dôkazy

podľa svojej úvahy jednotlivo ako aj všetky vo vzájomnej súvislosti. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov je obzvlášť dôležitá práve v konaniach, ako je konanie žalobcu, kde jeden z dôkazov,
ktorý môže zapríčiniť zamietnutie žiadosti žiadateľa, je utajený a žiadateľ nemá možnosť sa s ním
oboznámiť ani sa k nemu efektívne vyjadriť. Preto nie každé vyjadrenie Slovenskej informačnej služby
predstavuje samo o sebe dostatočný podklad pre vytvorenie dôvodného podozrenia. Záleží to vždy

od konkrétnych okolností a povahy utajovanej informácie. Žalobca poukázal na to, že nesúhlasné
stanovisko Slovenskej informačnej služby neobsahovalo ani podstatu dôvodov nesúhlasu a súčasne
žalovaný a ani orgán verejnej správy prvého stupňa pri svojom rozhodnutí nedisponovali aspoň v
minimálne akceptovateľnej miere presvedčivými a zrozumiteľnými dôvodmi alebo aspoň ich podstatou
týkajúcimi sa nesúhlasného stanoviska SIS. Následne, prirodzene, žalovaný (a ani orgán verejnej správy
prvého stupňa) neoboznámili žalobcu s podstatou týchto dôvodov a chýbajúca podstata dôvodov sa

tak ďalej premietla aj do obsahu odôvodnenia napádaného rozhodnutia, čo podľa vyjadrenia žalobcu
predstavuje závažnú chybu napádaného rozhodnutia. Je zrejmé, že žalovaný dôvodné podozrenie z
ohrozenia bezpečnosti štátu jednoducho vyvodil z nesúhlasného stanoviska SIS ako rozhodujúceho
podkladu. V kontexte vyššie uvedeného žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžak 1/2016 zo dňa 30.04.2019, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky sp. zn. 7 As 31/2011 zo dňa 25.09.2011 a sp. zn. 1 Azs 213/2015 zo dňa 03.02.2016.
Žalobcazastávanázor,ževyjadrenieSISmôžebyťpodkladomprevyhodnoteniedôvodnéhopodozrenia
v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov len v tom prípade, ak obsahuje:
a) Konkrétne skutočnosti, na základe ktorých vyvodzuje spravodajská služba ohrozenie bezpečnosti
Slovenskej republiky alebo ohrozenie verejného poriadku.

b) Konkrétny opis zdroja získaných informácii spravodajskou službou a spôsobu jeho získania.
c) Konkrétny popis okolností a dôvodov, na základe ktorých ma spravodajská služba predmetné
informácie za pravdivé, resp. vierohodné.
d) Konkrétny, dostatočne podrobný a presvedčivý popis podkladov, z ktorých spravodajská služba
vychádzala, tak aby bola možná preskúmateľnosť jej dôvodov.

e) Neustála aktuálnosť a komplexnosť stanoviska (v prípade, ak žalobca proti stanovisku argumentoval
správny orgán mal povinnosť postúpiť toto vyjadrenie spravodajskej službe, aby sa k nemu vyjadrila).
Žalobca je toho názoru, že nesúhlasné stanovisko SIS vyššie uvedené náležitosti nespĺňa, a preto
nesúhlasné stanovisko SIS samo o sebe nemôže predstavovať dostatočný dôvod na zdôvodnenie
dôvodného podozrenia o ohrození bezpečnosti štátu žalobcom.

14) K ohrozeniu bezpečnosti štátu žalobca poukázal ďalej na to, že pojem ohrozenie bezpečnosti štátu
je vymedzený v ustanovení § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov nasledovne: „ohrozením
bezpečnosti štátu je konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú
celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a

slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredi.“ Pôjde preto o také
konanie, ktoré možno na základe analógie a systematického výkladu právneho poriadku pripodobniť
(alebo smeruje k naplneniu) najmä trestným činom obsiahnutým v 7. hlave zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon (ďalej aj len „Trestný zákon“), označenej ako „Trestné činy proti republike“, obzvlášť však
tých, ktoré sú obsiahnuté v 2. diele predmetnej hlavy „Trestné činy proti bezpečnosti republiky“. Dôvod

zamietnutia žiadosti žalobcu nie je podľa jeho názoru udržateľný aj z toho dôvodu, že žalobca nebol v
čase svojho pobytu na území Slovenskej republiky (2018-2023) subjektom žiadneho trestného konania
vedeného orgánmi činnými v trestnom konaní Slovenskej republiky, nebol v postavení obvineného a
nebol vypočutý ani len ako podozrivý. Inými slovami, ak by orgány činné v trestnom konaní disponovali
relevantnými informáciami, ubehol už dostatočný čas na to, aby tieto informácie boli procesne

relevantným spôsobom využité v príslušnom trestnom konaní voči žiadateľovi, k čomu preukázateľne
nedošlo. Závažnosť informácií, ktoré nie sú žiadateľovi dostupné v žiadnej miere skonkrétnenia, je
spochybnená už tým, že ak by Slovenská informačná služba skutočne disponovala informáciami o
ohrození bezpečnosti štátu pobytom žiadateľa na území Slovenskej republiky, nedáva žiaden zmysel,
že by tieto informácie nepoužila pre účely zrušenia skorších žalobcovi udelených prechodných pobytov

(§ 36 ods. 1 písm. b) v spojení s § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov).
15)Vďalšejčastisprávnejžalobypovažovalžalobcazarovnakodôležitépoukázaťnato,ževychádzajúc
zprávažalobcunarodinnýživot,akoajz§54ods.3zákonaopobytecudzincovježalovaný,akoajorgán
verejnej správy prvého stupňa vždy povinný zohľadňovať aj právo žalobcu na jeho rodinný život, vrátanedopadov rozhodnutia žalovaného na jeho rodinný život. Pokiaľ intenzita skutočností zistených správnym
orgánom, ktoré by mohli odôvodňovať neudelenie dlhodobého trvalého pobytu žalobcovi, neprevyšuje
intenzitu požiadavky na udelenie dlhodobého pobytu vyplývajúcej z práva na rodinný život žalobcu,

správny orgán nemôže bez zohľadnenia týchto skutočností zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého
pobytu. Žalobca má za to, že absentuje odôvodnenie žalovaného, ktorým by pomeriaval, či vyvažoval
dva protichodné záujmy – právo na rodinný život žalobcu a bezpečnostný záujem. Je neprijateľným
konštatovanie žalovaného, že žalobca smie svoj rodinný život viesť v domovskej krajine, keďže vo svojej
domovskej krajine nemá vybudované žiadne sociálne či rodinné zázemie, či rozbehnutú podnikateľskú

činnosť. V takom prípade by tento argument žalovaného ad absurdum platil aj na akúkoľvek inú krajinu,
než domovskú krajinu.

16) Pre žalobcu nie je taktiež zrejmé na základe akého dôkazu, resp. správnej úvahy dospel žalovaný
k záveru, že neexistuje dostatočný vzťah žalobcu ku Slovenskej republike. Je zrejmé z informačných
systémov vo verejných zdrojoch (§ 32 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 120 ods. 1 zákona o

pobyte cudzincov), že žalobca je jedným z troch spoločníkov obchodnej spoločnosti Bijoux Trading s.r.o.,
IČO: 50 924 737, pričom je zjavné, že ide o rodinnú obchodnú spoločnosť žalobcu. Ďalšími spoločníkmi
sú manželka žalobcu pani G. H. a staršia dcéra žalobcu pani C. C.. Uvedená spoločnosť ako slovenská
obchodná spoločnosť pôsobí na území Slovenskej republiky a prechod, resp. zmena pôsobenia na
územie mimo Európskej únie je prinajmenšom právne zložitá, ak nie rovno vylúčená. Rovnako tak

pretrhnutie sociálnych väzieb vybudovaných žalobcom s jeho rodinou k Slovenskej republike nebolo
nijakým spôsobom v napádanom rozhodnutí zohľadnené.

17) V závere podanej správnej žaloby žalobca namietal i absolútnu formálnu povahu výzvy adresovanú
žalobcovi orgánom verejnej správy prvého stupňa dňa 17.05.2023, keďže ešte predtým, ako reálne

mohla byť táto výzva k dispozícii žalobcovi na oboznámenie sa, riaditeľ orgánu verejnej správy prvého
stupňa nasledujúci deň dňa 18.05.2023 prijal rozhodnutie o zamietnutí žalobcovej žiadosti. Javí sa
tak, že akékoľvek vyjadrenie žalobcu, ktoré by na základe výzvy správnym orgánom predložil, by bolo
irelevantným. Došlo tak síce k formálnemu naplneniu práva žalobcu na vyjadrenie sa k podkladom
rozhodnutia, avšak z ostatných okolností je zrejmé, že akokoľvek by sa žalobca vyjadril a akékoľvek

dôkazy by predložil, na negatívnom rozhodnutí orgánu verejnej správy prvého stupňa a žalovaného by
to nič nezmenilo.

18) Žalobca taktiež namietal, že nesúhlasné stanovisko SIS nebolo doručené orgánu verejnej správy
prvého stupňa v lehote podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, a tak naň v neskoršom konaní

nemali správne orgány prihliadať.

19) Rovnako žalobca namietal, že pokiaľ má činnosť a vyjadrenia SIS nekriticky prijať, spoliehať sa na jej
politickú (neúčinnú) kontrolu, tak je žalobcovi absolútne odňatá možnosť konať pred správnymi orgánmi
a v prípade ak sa všeobecné súdy stotožnia s týmto názorom, tak aj pred súdmi, čo zrezultuje do záveru

o možnej denegation iuistitiae.

20) Súčasťou podanej správnej žaloby bol i návrh žalobcu na spojenie konania začatého na základe
tejto správnej žaloby s konaním o všeobecnej správnej žalobe dcéry žalobcu – C. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom na území SR: D. E. I. XX, XXX XX F. smerujúcej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-

HCP-79-004/2023-SK zo dňa 28.08.2023 z dôvodu hospodárnosti konania, poukazujúc na to, že obe
žaloby spája vecná súvislosť – konania smerujúce voči rovnakému žalovanému, konanie o žiadosti
oboch žalobcov sa týka rozhodnutia o dlhodobom pobyte, pričom žiadosti oboch žalobcov boli
zamietnuté z rovnakého dôvodu – nesúhlasného stanoviska SIS.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

21) Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že považuje správnou žalobou napadnuté
rozhodnutie za zákonné a správne a uviedol argumentáciu, ktorá je obsahom odôvodnenia správnou
žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalovaný navrhol, aby správny súd správnu žalobu podľa § 190

Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“) zamietol a aby rozhodnutie žalovaného v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím potvrdil. Taktiež navrhol, aby správny súd zamietol žalobcovi právo na
náhradu trov konania.Replika žalobcu, duplika žalovaného

22) Žalobca v replike zo dňa 22.12.2023 reagoval na vyjadrenia žalobcu k podanej správnej žalobe,

pričom zotrval na námietkach v nej uvedených.

23) Žalovaný v duplike zo dňa 11.01.2024 nepovažoval za potrebné sa k replike žalobcu bližšie
vyjadriť, poukazujúc na to, že dňa 13.12.2023 došlo k rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky
v súvislosti so stanoviskom SIS, že časť zákona o pobyte cudzincov je v rozpore s Ústavou Slovenskej

republiky.Ideoustanoveniaozamietnutížiadostioudeleniepobytupolicajnýmútvaromprinesúhlasnom
stanovisku SIS a Vojenského spravodajstva. Právnu normu napadol Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky, ktorý v podaní dôvodil, že je ústavne neprijateľné, aby rozhodovanie o udelení prechodného
a trvalého pobytu bolo založené výhradne na stanovisku SIS a Vojenského spravodajstva, ktoré
obsahuje súhlas alebo nesúhlas, pričom dotknutý žiadateľ, ktorému už bol udelený pobyt, sa nedozvie
žiadne dôvody stanoviska, pre ktoré bol jeho pobyt zrušený.

24) Vyššie uvedené skutočnosti vyplývajú z tlačovej správy Ústavného súdu Slovenskej republiky č.
87/2023 zo dňa 13.12.2023, nakoľko vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 17/2022: „O návrhu Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky na začatie konania podľa § 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky o súlade s § 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov s čl. 1 ods. 1, č. 12

ods. 1 a 2, č. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl.
47 Charty základných práv Európskej únie, Ústavný súd takto rozhodol:
1. Ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte
cudzincov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s č. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

25) Nakoľko závažnou skutočnosťou v konaní o správnej žalobe je to, že došlo k vyslovenému záveru
Ústavného súdu Slovenskej republiky, na základe ktorého sú orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali
povinné do 6 mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky uviesť ich do
súladu s Ústavou Slovenskej republiky, žalovaný navrhol, aby správny súd v zmysle § 188 ods. 2 písm.
a) SSP prerušil konanie o podanej správnej žalobe do doby vyriešenia predbežnej otázky v súvislosti

s vyššie uvedenými skutočnosťami.

Relevantné právne predpisy

26) Podľa § 131 prvá veta zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej iba ako „SSP“), správny

súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika
viazaná.

27) Podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku

2 rovní.

28) Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

29) Podľa § 52 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej iba ako „zákon o pobyte cudzincov“);
(1) Policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2,
štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, a) ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a
nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti, b) ktorému zanikol dlhodobý

pobyt podľa § 55 písm. e) alebo § 56 písm. b), c) alebo písm. d), alebo c) ktorý má päť rokov oprávnený,
nepretržitý pobyt na území členských štátov ako držiteľ modrej karty a zdržiava sa na území Slovenskej
republiky ako držiteľ modrej karty najmenej dva roky bezprostredne pred podaním žiadosti.
(2) Odsek 1 sa nevzťahuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý a) je žiadateľom o udelenie azylu,
b)mátolerovanýpobytpodľa§58ods.3,c)požiadaloposkytnutiedočasnéhoútočiska,d)jeodídencom,

e) má udelený prechodný pobyt na účel štúdia, f) má udelený prechodný pobyt na účel osobitnej činnosti
podľa § 25 ods. 1 písm. d) až f), g) má udelený prechodný pobyt na účel sezónneho zamestnania, h)
sa zdržiava na území Slovenskej republiky podľa § 23 ods. 6 písm. b), c) alebo písm. d), alebo i) požíva
diplomatické výsady a imunity na území Slovenskej republiky podľa medzinárodného práva.(3) Do doby nepretržitého pobytu podľa odseku 1 písm. a) sa nezapočítava doba pobytu štátneho
príslušníka tretej krajiny podľa odseku 2 písm. g), h) alebo písm. i).
(4) Do doby nepretržitého pobytu podľa odseku 1 písm. a) sa započítava a) doba prechodného pobytu

na účel štúdia alebo doba prechodného pobytu podľa § 25 ods. 1 písm. d) až f) na území Slovenskej
republiky v polovičnej dĺžke, b) doba najviac šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov a najviac desiatich
mesiacov, počas ktorých sa štátny príslušník tretej krajiny po oznámení policajnému útvaru zdržiaval
mimo územia Slovenskej republiky, c) doba od podania žiadosti o udelenie azylu do rozhodnutia o
udelení azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany.

(5) Do doby nepretržitého pobytu podľa odseku 1 písm. c) sa započítava doba najviac 12 po sebe
nasledujúcich mesiacov a najviac 18 mesiacov, počas ktorých sa štátny príslušník tretej krajiny zdržiaval
mimo územia členských štátov.

30) Podľa § 53 zákona o pobyte cudzincov;
(1) Žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu podáva štátny príslušník tretej krajiny osobne na úradnom

tlačive na policajnom útvare; za štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pre bezvládnosť nemôže osobne
podať žiadosť, môže podať žiadosť jeho rodinný príslušník. Policajný útvar vydá žiadateľovi v deň
podania žiadosti potvrdenie o jej prijatí.
(2) K žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu je štátny príslušník tretej krajiny povinný predložiť platný
cestovný doklad. Ak štátny príslušník tretej krajiny nepredloží platný cestovný doklad, policajný útvar

žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu neprijme.
(3) Štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu dve fotografie s
rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúce jeho aktuálnu podobu a doklady nie staršie ako 90 dní potvrdzujúce
a) stabilné a pravidelné zdroje pre neho a pre jeho rodinných príslušníkov, aby sa nestal záťažou pre
systém pomoci v hmotnej núdzi Slovenskej republiky, b) zabezpečenie ubytovania, ak ide o žiadosť o

udelenie dlhodobého pobytu podľa § 52 ods. 1 písm. b), c) zdravotné poistenie.
(4) Stabilné a pravidelné zdroje štátny príslušník tretej krajiny môže preukázať najmä pracovnou
zmluvou, potvrdením zamestnávateľa o výške vyplácanej mzdy, potvrdením o zostatku na účte vedenom
v banke na meno štátneho príslušníka tretej krajiny, dokladom o poberaní dôchodku.
(5)Štátnypríslušníktretejkrajiny,ktorýmalpredpodanímžiadostioudeleniedlhodobéhopobytuudelený

prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny, alebo rodinný príslušník podľa § 27 ods. 2 azylanta alebo
cudzinca,ktorémusaposkytladoplnkováochrana,môžepreukázaťstabilnéapravidelnézdroječestným
vyhlásením manžela, rodiča alebo osoby, ktorej je zverený do starostlivosti, o tom, že poskytne štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny finančné a hmotné zabezpečenie počas jeho pobytu na území Slovenskej
republiky, spolu s dokladom podľa odseku 4.

(6) Policajný útvar rozhodne o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu do 90 dní od doručenia žiadosti
policajnému útvaru.
(7) Pobyt udelený podľa tohto zákona sa po skončení jeho platnosti považuje za platný na území
Slovenskej republiky až do doručenia rozhodnutia o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu.

31) Podľa § 54 zákona o pobyte cudzincov;
(1) Ak policajný útvar udelí dlhodobý pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má postavenie
osoby s dlhodobým pobytom v členskom štáte, udelenie oznámi tomuto členskému štátu.
(2) Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak a) štátny príslušník tretej krajiny
nespĺňa podmienky na udelenie dlhodobého pobytu, b) je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník

tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, c) štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bol
odňatý azyl z dôvodov podľa osobitného predpisu, alebo d) štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nebola
predĺžená doplnková ochrana alebo mu bola doplnková ochrana zrušená z dôvodov podľa osobitného
predpisu.
(3) Policajný útvar, ktorý postupuje podľa odseku 2 písm. b), posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu

alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a
z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny
a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu.
(4) Proti rozhodnutiu, ktorým bol udelený dlhodobý pobyt, sa nemožno odvolať.

32) Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie
prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho
ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí svoje
stanovisko obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením pobytu zašlú policajnému útvaru do pätnástichdní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v
stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.

33) Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej iba ako „správny poriadok“),
správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť
záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností.

34) Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

35) Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

36) Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

37) Podľa § 33 ods. 1 správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať

dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

38) Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

39) Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

40) Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Právne posúdenie veci správnym súdom

41) Správny súd v Banskej Bystrici ako súd vecne a miestne príslušný na konanie podľa § 10, § 13 ods.
1 SSP, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, vrátane
administratívneho spisu orgánu verejnej správy prvého stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako

aj priebeh administratívneho konania, predchádzajúceho ich vydaniu, a viazaný rozsahom a dôvodmi
správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol na
pojednávaní dňa 10.04.2025.

42) Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-78-004/2023-SK

zo dňa 28.08.2023, ktorým podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a
potvrdil rozhodnutie Oddelenie cudzineckej polície policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-
BB5-906-012/2023-PC zo dňa 03.07.2023, ktorým bola v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu, pretože existuje
dôvodné podozrenie, že ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu.

43) Zásadným bolo posúdenie otázky zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánov verejnej správy
oboch stupňov, rozhodujúcich v režime podľa zákona o pobyte cudzincov o zamietnutí žiadosti žalobcu
oudeleniedlhodobéhopobytunaúzemíSlovenskejrepubliky,atonapodkladenesúhlasnéhostanoviskaSlovenskej informačnej služby, vyžiadaného postupom podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov.
Na základe informácií utajovaného charakteru, so stupňom utajenia „Vyhradené“, dospeli orgány
verejnej správy oboch stupňov k záveru, že žalobca predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu. V

tomto smere bolo úlohou správneho súdu posúdiť zákonnosť postupu orgánov verejnej správy, ktoré
v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej
republiky,bezbližšejšpecifikáciedôvodov,sodkazomnarežimichutajeniavzmyslezákonač.215/2004
Z. z., v dôsledku čoho nebol žalobca oboznámený s dôvodmi, na základe ktorých dospeli orgány
verejnej správy k záveru, že predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu, a ktoré dôvody tvoria základ ich

rozhodnutia.

44)Správnysúdpovažujezapotrebnépoukázaťnato,žeotázkytýkajúcesaoboznamovaniažiadateľao
pobyt s podkladmi rozhodnutia a náležitosti odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veciach
pobytu v prípadoch, kedy je podkladom rozhodnutia informácia v utajovanom režime, bola opakovane
riešená aj Ústavným súdom SR v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl.125 ods. 1 Ústavy SR.

45) Správny súd v prvom rade poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. PL.ÚS
8/2016 zo dňa 12.12.2018, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil nesúlad právnej úpravy ustanovenia §
120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení (v zmysle ktorého policajný útvar uviedol
v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bez

bližšieho odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí, prípadne zrušení určeného druhu pobytu) s čl. 46 ods.
1 a 2, č. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl.13 ods. 4 Ústavy SR a
s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.

46) Ďalej správny súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa

13.12.2023,vktoromÚstavnýsúdSRvyslovilprotiústavnosťustanovenia§33ods.6písm.o)a§48ods.
2písm.h)zákonaopobytecudzincovvpríslušnomznení,atojejrozporsčlánkom46ods.1a2vspojení
s článkom 13 ods. 4 Ústavy SR. V zmysle § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov v znení
do 13.02.2024 mal policajný útvar zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko
podľa § 125 ods. 6 (teda napríklad aj stanovisko Slovenskej informačnej služby) obsahovalo nesúhlas

s udelením prechodného pobytu. Obdobne ustanovenie § 48 ods. 2 písm. h) v znení do 13.02.2024
ustanovovalo, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa §
125 ods. 6 obsahovalo nesúhlas s udelením trvalého pobytu.
47) Z argumentácie Ústavného súdu SR vo vyššie uvedených nálezoch správny súd vychádzal aj pri
vyhodnocovaní dôvodnosti správnej žaloby v tejto veci, teda z náhľadov a argumentácie prednesenej v

uvedených nálezoch Ústavného súdu SR, ktoré sú pre vec smerodajné. Ústavný súd SR aj s poukazom
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva zdôraznil, že účastníkovi konania je v takýchto
prípadoch potrebné oboznámiť aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria
základ rozhodnutia, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemožno dotknutému účastníkovi
konania oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí týkajúcich sa pobytu. Ústavný súd

opakovane uviedol, že oboznámenie aspoň s podstatou dôvodov stanoviska spravodajských služieb,
pre ktoré bol vyslovený nesúhlas s udelením žiadaného pobytu, by žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je
pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na správny súd. Ústavný súd uznal, že v určitých prípadoch nie je
možné právo na kontradiktórne konanie realizovať v absolútnom rozsahu a že rozsah realizácie tohto
práva sa môže meniť v závislosti od osobitosti konkrétneho prípadu.

48) Ústavný súd SR v už spomínanom náleze sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13.12.2023 skonštatoval
protiústavnosť takej právnej úpravy, v zmysle ktorej bola zamietnutá žiadosť o prechodný alebo
trvalý pobyt, ak bolo v administratívnom konaní predložené orgánom cudzineckej a hraničnej polície
nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby v utajovanom režime. V prejednávanej veci

rozhodli orgány verejnej správy o žiadosti žalobcu o dlhodobý pobyt podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov, teda podľa inej právnej úpravy ako tej, ktorej ústavná udržateľnosť bola riešená
v zmieňovanom náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13.12.2023. Za podstatné
ale správny súd považuje to, že aj v tomto administratívnom konaní rovnako orgán verejnej správy
žiadal o stanovisko Slovenskú informačnú službu postupom podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte

cudzincov (ktorého protiústavnosť nebola v tomto náleze Ústavného súdu SR konštatovaná s tým,
že regulačná podstata tohto ustanovenia spočíva výlučne v povinnosti správneho orgánu vyžiadať si
stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, pričom oba orgány sú v prípade
nesúhlasného stanoviska povinné zaslať policajnému útvaru v lehote 15 dní od doručenia žiadostistanovisko,tedazákonopobytecudzincovnepredpokladápovinnosťspravodajskýchslužiebformulovať
rezultát stanoviska alternatívne (súhlas – nesúhlas), ale nevylučuje ani inú podobu stanoviska) a v
odôvodnení rozhodnutí uviedli len tú skutočnosť, že Slovenská informačná služba ako štátny orgán,

ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu
a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom zákonom
o Slovenskej informačnej službe, vydal nesúhlasné stanovisko s dlhodobým pobytom žalobcu po
vyhodnotení informácií, ktorými disponuje (so záverom, že žalobca môže ohroziť bezpečnosť Slovenskej
republiky). Procesný postup a posúdenie veci je teda vo svojich dôsledkoch obdobné ako pri aplikácii

ustanovení § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, ktorých protiústavnosť
ústavný súd vyslovil v zmieňovanom náleze sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13.12.2023.

49) V odôvodnení svojho rozhodnutia a aj vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal žalovaný aj na
odôvodnenie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/169/2020 zo dňa 20.04.2022, kde
predmetom prieskumu bolo taktiež rozhodnutie o zamietnutí odvolania a potvrdenie prvostupňového

rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov. Správny súd v súvislosti s poukazom žalovaného na uvedenú skutkovo a
právne obdobnú vec uvádza, že voči uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave bola podaná
kasačná sťažnosť a Najvyšší správny súd SR v kasačnom konaní rozsudkom sp. zn. 6Sak/4/2023 zo
dňa 30.07.2024 uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/169/120 zo dňa 20.04.2022

zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vychádzajúc aj z
argumentácie Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13.12.2023.

50) V prejednávanej veci je zrejmé, že orgány verejnej správy zamietli žiadosť žalobcu o udelenie
dlhodobého pobytu z dôvodu, že Slovenská informačná služba vyjadrila nesúhlas s jeho dlhodobým

pobytom z dôvodu, že môže predstavovať nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Nie je sporné, že
žalobcovi nebola oznámená ani podstata dôvodov, pre ktoré nebol udelený súhlas s jeho dlhodobým
pobytom a neboli sprístupnené žiadne skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre zamietnutie žiadosti o
dlhodobý pobyt, teda žalobca sa z obsahu preskúmavaných rozhodnutí dozvedel len to, že Slovenská
informačná služba na základe vyhodnotenia informácií, ktoré má k dispozícii, neudelila súhlas s jeho

dlhodobým pobytom. Správny súd pri vyhodnocovaní žalobných námietok žalobcu, vychádzajúc aj z
argumentácie vyšších súdnych autorít uvedených vo vyššie zmieňovaných rozhodnutiach, dospel k
záveru, že orgány verejnej správy vec nesprávne právne posúdili, nedostatočne zistili skutkový stav
a porušili aj procesné ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

51) Správny súd ďalej poukazuje na to, že rozhodovanie vo veciach prechodného pobytu, trvalého
pobytu a tiež dlhodobého pobytu, je konaním, v ktorom o právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach adresátov verejnej správy (štátnych príslušníkov tretej krajiny) rozhoduje orgán verejnej
správy. Ide o konanie, ktoré zahŕňa vecný rozsah pôsobnosti správneho poriadku vymedzený v § 1 ods.

1 (v spojení s § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Za takého právneho stavu, v rámci ktorého štát,
zastúpený príslušným orgánom verejnej správy, zasahuje do sféry právneho postavenia fyzickej osoby,
nie je možné v zásade pripustiť myšlienku, že by adresát verejnoprávneho aktu, ktorý konštituuje jeho
práva a povinnosti, nemal možnosť sa oboznámiť s dôvodmi, ktoré k rozhodnutiu viedli. Aby k takejto
situácii nemohlo dôjsť, samotný správny poriadok upravuje niekoľko procesných záruk, počnúc zásadou

vyplývajúcouz§3ods.2,podľaktorejsúsprávneorgánypovinnépostupovaťvkonanívúzkejsúčinnosti
s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä
sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy, a tiež zásadou, podľa ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci (§ 3 ods. 5 správneho poriadku).
Už z týchto ustanovení možno vyčítať ich základný zmysel, aby účastník konania mohol z konkrétneho

rozhodnutia vydaného v jeho veci zistiť, prečo, respektíve na základe akých dôvodov orgán verejnej
správy dospel k určitému záveru. Zároveň tieto zásady sú premietnuté do ďalších ustanovení správneho
poriadku, pričom aj s ohľadom na tu prejednávanú vec možno zmieniť inštitút nazerania do spisov (§
23), povinnosť správneho orgánu zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať
potrebné podklady pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1), právo účastníka konania navrhovať dôkazy a ich

doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke (§ 33 ods.
1), povinnosť správneho orgánu dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia
mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods.
2). Nemenej dôležitý význam má tiež § 46 správneho poriadku, podľa ktorého musí byť rozhodnutie vsúladesozákonmiaostatnýmiprávnymipredpismi,musíhovydaťorgánnatopríslušný,musívychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti a rovnako § 47 ods. 3
správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti

boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

52) Tieto základné zásady správneho konania sú premietnutím čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej

republiky. Právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ako súčasť práva na spravodlivý
proces, je úzko prepojené so zásadou kontradiktórnosti konania, ktorej aspekty sú súčasťou zásady
ústnosti, ale aj princípu rovnosti pred súdom (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Podstatou
zásady kontradiktórnosti je primárne požiadavka umožňujúca stranám sporu, aby sa oboznámili a mali
možnosť podať stanovisko ku všetkým dôkazom, ktoré boli predložené buď protistranou alebo vykonané
ziniciatívyorgánu,predktorýmsavediekonanie(rozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképrávavoveci

Brandstetter proti Rakúsku zo dňa 28.08.1991, Barbera, Messegué a Jabardo proti Španielsku zo dňa
06.12.1988, Vermeulen proti Belgicku zo dňa 20.02.1996). Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku
zo dňa 18.02.1997 vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku uviedol, že pri posudzovaní dodržania
spravodlivého konania nie je dôležitý význam dôkazu pre rozhodnutie príslušného orgánu, ale samotná
skutočnosť, či sa mohla k nemu protistrana vyjadriť. Nie je teda dôležitý obsah vyjadrenia dokumentu

alebo iného dôkazného prostriedku, ale forma dokumentujúca, či bol s týmito dôkazmi účastník konania
oboznámený, a či tak mal možnosť sa k nim aj vyjadriť (pozri tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Werz proti Švajčiarsku zo dňa 17.12.2009, prípadne rozhodnutie D. a ostatní proti
Českej republike zo dňa 21.06.2005).

53)AkoužuviedolÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvnálezesp.zn.PL.ÚS17/2022zodňa13.12.2023,
právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitností
konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však umocnená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz,
ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie. Uvedené platí aj v
prípade, pokiaľ podklad tvoria utajované informácie v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. V predmetnej veci

zásadný a v podstate aj jediný podklad pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie
dlhodobého pobytu predstavovalo nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby vydané na
základe informácií utajovaného charakteru, so stupňom utajenia „Vyhradené“, na ktoré sa vzťahuje
režim zákona č. 215/2004 Z. z. Uvedené stanovisko si orgán verejnej správy prvého stupňa vyžiadal
postupujúc podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Orgány verejnej správy oboch stupňov na

základe uvedeného dospeli k záveru, že žalobca predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a nakoľko sa
na uvedené informácie utajovaného charakteru vzťahuje režim zákona č. 215/2004 Z. z., z tohto dôvodu
neboli súčasťou administratívneho spisu a nebolo možné ich zverejniť.

54) Uvedenou problematikou sa zaoberal aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom

rozsudku sp. zn. 6Sak/4/2023 zo dňa 30.07.2024 uviedol, že:
„38. ...Sprístupnením utajovaných skutočností nepovolanej osobe by mohlo dôjsť k zmareniu aktivít
vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou a zároveň aj k odhaleniu používaných foriem, metód
a prostriedkov vyšetrovania. Za tohto stavu potom nemusí vždy (a niekedy ani nemôže) do úvahy
prichádzať úplné a presné oboznámenie účastníka konania s týmito podkladmi, čo možno rozumne

odôvodniť ochranou záujmov týkajúcich sa národnej bezpečnosti, zvlášť, ak by sprístupnenie takýchto
informácií mohlo priamo a osobitne ohroziť národnú bezpečnosť štátu, prípadne v tomto spojení národnú
bezpečnosť iného (členského) štátu, alebo mohlo ohroziť život, zdravie alebo slobodu osôb, alebo
odhaliť konkrétne vyšetrovacie metódy, ktoré používajú orgány poverené špecializovanými úlohami
v oblasti národnej bezpečnosti, a tým vážne narušiť plnenie budúcich úloh týchto orgánov, prípadne

im k plneniu týchto úloh zabrániť. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka, aby príslušné orgány v
kontexte na ochranu utajovaných skutočností zvolili také postupy a realizovali také úkony, ktorých
preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ mohol dosiahnuť bez ohrozenia
bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (zásada minimalizácie informácií,
zásada dôvernosti informácií).

39. Nadväzne na uvedené možno poukázať aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej
zo zásady kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práv na obhajobu uvedených v už spomínanom článku 47
Charty základných práv Európskej únie, vyplýva, že účastníci konania musia mať právo oboznámiť sa so
všetkými dôkazmi alebo vyjadreniami predloženými pred súdom, aby mohli jeho rozhodnutie ovplyvniťalebo sa k týmto dôkazom vyjadriť, čo si vyžaduje, aby dotknutá osoba mala možnosť oboznámiť
sa so skutočnosťami uvedenými v spise, ktoré má k dispozícii súd rozhodujúci o žalobe podanej
proti tomuto rozhodnutiu. Právo na obhajobu nie je absolútnym právom a právo na prístup k spisu,

ktoré je nevyhnutnou súčasťou týchto práv, môže byť tiež obmedzené na základe vyváženia práva
dotknutej osoby na účinný prostriedok nápravy na jednej strane a záujmov uvedených na odôvodnenie
nesprístupnenia časti spisu tejto osobe na druhej strane, najmä ak sa tieto záujmy týkajú národnej
bezpečnosti. V správnom, ako aj súdnom konaní sa však môže ukázať nevyhnutné, že určité informácie
sa dotknutej osobe nebudú môcť sprístupniť, najmä vzhľadom na dôvody súvisiace s národnou

bezpečnosťou, avšak je potrebné odmietnuť, aby sa právo na obhajobu obmedzilo na nulu, a to bez
ohľadu na citlivosť dotknutej oblasti. Toto obmedzenie spočívajúce v nesprístupnení všetkých informácií
tvoriacich záväzný podklad pre ďalší postup správneho orgánu však nesmie viesť k tomu, že právo
dotknutej osoby na obhajobu bude zbavené akejkoľvek účinnosti a že svojho obsahu bude zbavené
aj právo podať opravný prostriedok, ktoré táto osoba musí mať podľa tohto článku, najmä tým, že táto
osoba alebo prípadne jej právny zástupca nebudú oboznámení ani len s podstatou dôvodov (angl. „the

essence of the grounds“ / nem. „der wesentliche Inhalt“), na ktorých je založené rozhodnutie prijaté voči
tejto osobe. Hoci právo Únie umožňuje členským štátom, najmä ak si to vyžaduje národná bezpečnosť,
neposkytnúť dotknutej osobe priamy prístup k celému jej spisu, nemožno túto skutočnosť bez porušenia
zásady efektivity, práva na riadnu správu vecí verejných a práva na účinný prostriedok nápravy vykladať
v tom zmysle, že umožňuje príslušným orgánom uviesť túto osobu do situácie, v ktorej by ani ona, ani jej

právny zástupca nemali možnosť, a to v prípade potreby aj v rámci osobitného konania, ktorého účelom
je zachovanie národnej bezpečnosti, účinne sa oboznámiť s podstatou rozhodujúcich skutočností
uvedených v tomto spise. V tejto súvislosti už Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že v prípade, keď
je sprístupnenie informácií zo spisu obmedzené z dôvodov národnej bezpečnosti, nie je dostatočne
zabezpečené rešpektovanie práv dotknutej osoby na obhajobu tým, že táto osoba má možnosť získať

za určitých podmienok povolenie na prístup k týmto informáciám, ktoré je sprevádzané úplným zákazom
použitia takto získaných informácií na účely správneho konania alebo súdneho konania (pozri rozsudky
Súdneho dvora Európskej únie zo 04. júna 2013, C-300/11 vo veci ZZ proti Secretary of State for
the Home Department, z 22. septembra 2022, C-159/21 vo veci GM proti Országos Idegenrendészeti
Főigazgatósag, alebo pomerne aktuálnyrozsudok v spojený veciach z 25. apríla 2024, C-420/22 a

C-528/22 vo veci NW a PQ proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag). Možno tiež doplniť,
že právo na obhajobu nie je dostatočne zaručené iba prístupom súdu k utajovaným skutočnostiam
a nemôže nahradiť prístup k informáciám v spise dotknutou osobou, ak sa nemôže oboznámiť ani
s podstatou dôvodov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 22.
septembra 2022, C-159/21 vo veci GM proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag).

40. Oboznámenie žiadateľa o udelenie dlhodobého pobytu aspoň s podstatou dôvodov stanoviska
spravodajských služieb, pre ktoré bol v stanovisku Slovenskej informačnej služby vyslovený nesúhlas
s udelením dlhodobého pobytu, by žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť
sa na správny súd. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve totiž predpokladá nielen
formálne umožnenie prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude

znamenať efektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takej osoby. Táto efektívnosť závisí od
mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších
možných podmienok, čo v kontexte posudzovaného zákona znamená, že dotknutá osoba má možnosť
vyžadovať od príslušného orgánu oznámenie aspoň základných dôvodov jeho rozhodnutia, a tak so
znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Príslušný súd

môže zabezpečiť efektívnu ochranu dotknutých práv a právom chránených záujmov tejto osoby len
vtedy, keď predmetom jeho kontroly (prieskumu) bude zákonnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup pri
napĺňaní účelu zákona o ochrane utajovaných skutočností vo vzťahu k preverovanej osobe (analogicky
pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 8/2016, nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 17/2022, prípadne mutatis
mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. februára 2004, sp. zn. PL. ÚS 15/03).“

55)Nazákladevyššieuvedenéhomožnouzavrieť,žepokiaľorgányverejnejsprávyrozhodliozamietnutí
žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu s odkazom na nesúhlasné stanovisko Slovenskej

informačnej služby, vychádzajúceho z informácií, na ktoré sa vzťahuje režim utajenia podľa zákona č.
215/2004 Z. z., a žalobcu primeraným spôsobom (pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter
týchto informácií) neupovedomili aspoň o podstate dôvodov, pre ktoré bol v tomto stanovisku vyslovený
nesúhlas k udeleniu prechodného pobytu, ktorá skutočnosť by mu následne umožnila efektívne využiťÚstavou Slovenskej republiky a tiež medzinárodnými aktami (primárne v tomto kontexte Chartou
základných práv Európskej únie) garantované právo na spravodlivý proces (kontradiktórnosť, rovnosť
účastníkov, právo na obhajobu, prístup k spisu), zaťažili konanie vadou, majúcou vplyv na zákonnosť

rozhodnutia vydaného v právnom režime zákona o pobyte cudzincov.

56) Z priebehu konania pred orgánom verejnej správy prvého stupňa je zjavné, že právo na vyjadrenie
sa k podkladom rozhodnutia bolo žalobcovi poskytnuté len formálne, bez reálnej možnosti využiť
procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku

spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Orgán verejnej správy prvého stupňa
opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v
súlade s jeho mandukčnou povinnosťou, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 2 správneho poriadku, v zmysle
ktorej je správny orgán povinný dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a
záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Vzhľadom
k tomu, že žalovaný v odvolacom konaní neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia

aspoň podstatných dôvodov, ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých pôvodcom bola
Slovenská informačná služba, spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter týchto
informácií, možno konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu
verejnej správy prvého stupňa, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu
orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a v konaní došlo k podstatnému

porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

57) S prihliadnutím na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa
13.12.2023 bolo potrebné, aby orgány verejnej správy primeraným spôsobom, pri ktorom sa zohľadní

nevyhnutný dôverný charakter spravodajských a operatívnych informácií, oboznámili žalobcu aspoň s
podstatou dôvodov, pre ktoré bol v stanovisku Slovenskej informačnej služby vyslovený nesúhlas k
udeleniu dlhodobého pobytu, a to za účelom zachovania práva na spravodlivý proces a aby sa žalobca
mohol v konaní účinne brániť.

58) Správny súd dodáva, že súdny prieskum zákonnosti žalobcom napadnutých administratívnych
rozhodnutí má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu. Účelom správneho súdnictva nie je
odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať
podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci, namiesto príslušného orgánu verejnej správy.
Za daných okolností, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti administratívnych rozhodnutí oboch stupňov,

spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového stavu veci v dôsledku porušenia práva žalobcu
na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej správy, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť
dokazovanie obsahom spisov obsahujúcich utajované skutočnosti tak ako na to poukázal žalovaný.
Nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného
vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (vrátane

potreby poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za
orgány verejnej správy administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to je
úlohou orgánov verejnej správy konajúcich o žiadosti žalobcu.

59)Ďalejsprávnysúdpovažujezapotrebnépoukázaťajnato,žeorgányverejnejsprávyvprejednávanej

veci v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, že v tomto prípade je zamietaná len žiadosť žalobcu
o dlhodobý pobyt, a že zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky nijako
neovplyvní podnikateľské aktivity žalobcu a nakladanie s jeho majetkom, ani rodinný a súkromný život
žalobcu, pretože prechodný pobyt na účel podnikania na území Slovenskej republiky zostáva v platnosti
a zamieta sa len žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky (žalobca mal

v čase, kedy prebiehalo administratívne konanie, udelené oprávnenie na prechodný pobyt na účely
podnikania). Zároveň bolo uvedené, že žalobca sa nevyhosťuje, nezakazuje sa mu pobyt na území
Slovenskej republiky a nijako ho toto rozhodnutie neobmedzuje na slobode pohybu a pobytu, pretože
ide len o zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt. V tejto časti je rozhodnutie určitým spôsobom zmätočné,
pretože nie je zrejmé, prečo ak žalobca podľa orgánov verejnej správy oboch stupňov predstavuje určité

bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku a nebol mu preto udelený súhlas s dlhodobým pobytom,
tak na druhej strane orgány verejnej správy akceptovali, že sa na území Slovenskej republiky mohol
zdržiavať na účely realizácie jeho oprávnenia na prechodný pobyt.60)Pokiaľžalobcanamietal,ženesúhlasnéstanoviskoSlovenskejinformačnejslužbynebolodoručenév
lehote podľa § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov, tak táto skutočnosť podľa názoru správneho súdu
neznamená, že stanovisko bolo získané nezákonne, prípadne že je neplatné. V kontexte uvedeného

správny súd konštatuje, že zákonodarca napríklad v § 56 písm. a) zákona o pobyte cudzincov stanovil,
že policajný útvar dlhodobý pobyt zruší, ak zistí, že štátny príslušník tretej krajiny získal dlhodobý
pobyt podvodným spôsobom. Zákonodarca teda pre prípad dodatočného zistenia podvodného konania
zo strany žalobcu (napr. aj na základe zistení zo strany Slovenskej informačnej služby) pri získaní
dlhodobého pobytu stanovil policajnému útvaru povinnosť, aby takýto trvalý pobyt zrušil.

61) Ohľadom návrhu žalobcu na spojenie veci s konaním vednom na tunajšom súde pod sp. zn.
1S/43/2023 vo vzťahu k jeho dcére C. C. správny súd konštatuje, že tento návrh zamietol, keďže
nevzhliadol dôvod pre spojenie vec z dôvodu hospodárnosti konania. Je pravdou, že sa v spomínanom
konaní taktiež jedná o posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, avšak vo vzťahu k inému
rozhodnutiu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie dcéry žalobcu voči rozhodnutiu orgánu verejnej správy

prvého stupňa, ktorý žiadosť menovanej na dlhodobý pobyt zamietol, pričom tak učinil na podklade
žiadosti a podkladov odlišných od tých, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie o žiadosti žalobcu
v prejednávanej veci.

62) Vo vzťahu k návrhu žalovaného na prerušenie súdneho konania v súvislosti s nálezom Ústavného

súdu SR pod sp. zn. PL ÚS 17/2022 správny súd konštatuje, že keďže predmetom ústavného prieskumu
neboli ustanovenia týkajúce sa zamietnutia žiadosti o dlhodobý pobyt z dôvodu existencie dôvodného
podozrenia, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok (§ 54 ods.
2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov), ako ani ustanovenie § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov
aplikované v napadnutom rozhodnutí správny súd návrh žalovaného na prerušenie konania vyhodnotil

ako nedôvodný a preto ho zamietol.

63) Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd rozhodnutie žalovaného, ako aj
rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP a vec
podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom tento je

v ďalšom konaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku (§ 191
ods. 6 SSP).

64) V rámci ďalšieho postupu v konaní preto orgán verejnej správy prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia žalobcovi poskytne súhrnné a všeobecné informácie z ktorých pri svojom rozhodnutí

vychádzal, bez toho aby ich konkretizoval avšak tak, aby bolo dostatočne zrejmé a preskúmateľné ako
tieto informácie spracoval a vyhodnotil za účelom rozhodnutia v otázke udelenia dlhodobého pobytu
žalobcovi na území Slovenskej republiky, náležite pritom zohľadňujúc aj dosah na súkromný a rodinný
život žalobcu. V prípade, že zistí, že žalobca prestavuje pre Slovenskú republiku bezpečnostné riziko,
aby v zákonom prípustnej miere ozrejmil aspoň všeobecné informácie o aktivitách zo strany žalobcu

v ktorých bezpečnostné riziko spočíva.

65) Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal právo na úplnú
náhradu dôvodne vynaložených trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne
vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.

66) O trovách spojených s tým, že žalobca konal vo svojom materinskom jazyku rozhodol správny súd
tak, že ich znáša štát, a to v súlade s § 54 ods. 2 SSP, ktoré je odzrkadlením ústavného práva žalobcu
na tlmočníka podľa § 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.

4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.
4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n á kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania,
ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia.

Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že
správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom.

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.