Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, March 24, 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 22Cpr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2224201055
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2224201055.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: IMPA Šamorín,

s.r.o., IČO: 31 392 938, so sídlom Panónska cesta 23, 851 04 Bratislava, v zast.: JUDr. Ladislav
Bohuniczký, advokát so sídlom Korzo Bélu Bartóka 5119/14F, P.O.BOX 91, proti žalovanému: A. B.,
nar.: XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., v zast.: JUDr. Zuzana Takáčová, advokátka so sídlom
Bratislavská 918, 929 01 Dunajská Streda, o náhrade škody vo výške 6.936,34 EUR, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 08.04.2024 domáhal zaplatenia sumy

6.936,34 EUR s príslušenstvom a náhradou trov konania.

2.Žalobcavrámcisvojejžalobyuviedol,žežalovanýbolnazákladepracovnejzmluvyzodňa13.08.2020
v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 18.06.2021 do 07.02.2024 zamestnaný ako servisný poradca. V
rámci svojej pracovnej náplne okrem iného zodpovedal za kompletnú zákazku a súvisiace dokumenty
k zákazke a vystavenie servisnej faktúry. Pri kontrole zákaziek, ktoré žalovaný ako zamestnanec
žalovaného vybavoval na základe svojho zaradenia, žalobca zistil, že niektoré zákazky neboli náležite

vybavené. Žalovaný dodaný materiál a realizované práce v niektorých prípadoch riadne nevyfakturoval
odberateľom, resp. pri poistných udalostiach riadne nekonzultoval s poisťovňami, čím žalobcovi
spôsobil škodu v celkovej sume 6.936,34 EUR. Na základe horeuvedených skutočností bol žalovaný
predžalobnou výzvou zo dňa 07.03.2024 vyzvaný na úhradu uvedenej sumy.

3. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení k svojej žalobe doložil príslušné faktúry v počte 17 kusov
a pracovnú zmluvu žalobcu v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 18.06.2021 ako aj dohodu o skončení

pracovného pomeru zo dňa 10.01.2024.

4. Žalovaný k žalobe žalobcu zaslal súdu svoje písomné vyjadrenie, v rámci ktorého uviedol, že
žaloba podaná žalobcom je zjavne nedôvodná, nakoľko neobsahuje ani len opisom skutočnosti, na
základe ktorých by súd mohol žalobe vyhovieť. Žalobca sa totiž domáha domnelého nárok na základe
náhrady škody, avšak v žalobe absentuje porušenie právnej povinnosti žalovaným (nielen odkazom
na pracovnú zmluvu, ale konkrétnym preukázaním porušenia povinnosti), zavinenie žalovaného,

vznik škody spôsobenej žalovaným, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti
žalovaným. Žalovaný ďalej namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, ktorú odôvodňuje
nasledovne. Žalobca vykonal a dodal v prospech tretích osôb nejaké služby a tovar, od ktorých si má
cenu týchto služieb a tovarov vymáhať, a nie od žalovaného. Žalovaný zadával do systému žalovanéhotzv. „zákazkové“ (objednávkové) listy, ktoré následne vytlačil a dal podpísať klientom, čím vznikol právny
vzťah medzi klientmi a žalobcom. Výlučne na základe týchto objednávkových listov mohol servis začať
realizovať opravu motorového vozidla. Žalovaný nemohol tento systém nijako obísť, a teda žalobca

zjavne disponuje objednávkami, na základe ktorých dodal klientom svoje služby a tovar. Pokiaľ dodal
klientom nejaké služby a tovar, má si to vymáhať od nich a nie od žalovaného. Žalovaný nemá absolútne
žiadnu vedomosť o tom, čo majú byť faktúry, ktoré predložil žalobca do súdneho konania. Žalovaný
nevie uviesť, kto si tieto služby a tovar objednal a prečo ich nezaplatil. Žalovaný popiera uplatnený
nárok žalobcu v celom rozsahu. Žalovaný nemal v pracovnej náplni ani riešenie poistných udalostí. Pred

ukončením pracovného pomeru malo dôjsť k zaškoleniu žalovaného, k čomu však už nikdy nedošlo.

5. Následne žalobca v rámci svojho písomného vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného (replika) uviedol,
že žalovaný ako servisný technik zodpovedal na základe pracovnej náplne za kompletnú zákazku
a súvisiace dokumenty k zákazke a za vystavenie servisnej faktúry. Na túto činnosť bol pravidelne
školený. Túto činnosť vykonával, čo preukazujú aj zoznamy zákaziek, kde je uvedené aj jeho meno

resp. značka XXXX. Pri kontrole vybavenia zákaziek bolo zistené, že žalovaný nepostupoval správne,
keďže niektoré zákazky nedosledoval do ich riadneho skončenia. Súdu predložené faktúry sú výsledkom
vnútropodnikového auditu, ktorým bolo zistené pochybenie žalovaného. Napríklad bolo zistené aj to,
že zákazku na opravu svojho automobilu neukončil faktúrou. Čo sa týka rozdielu medzi inventarizáciou
pohľadávok zo dňa 17.01.2024 a predloženými faktúrami k žalobe, tento vznikol tak, že ďalšie

nezrovnalostibolizistenéneskôr,pričomžalovanýbolvyzvanýpredžalobnouvýzvouužnaúhradusumy,
ktorá je predmetom tohto konania. Čo sa týka obrany žalovaného, že nemal v pracovnej náplni riešenie
poistných udalostí, toto tvrdenie nezodpovedá pravde z dôvodu, že celá zákazka mala byť ukončená po
vybavení všetkých záležitostí, čo v o väčšine prípadov žalovaný aj realizoval. Na základe uvedeného
navrhol žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovieť.

6. Následne žalovaný v rámci svojho písomného vyjadrenia k vyjadreniu žalobcu (duplika) uviedol,
žalobca neuviedol vo svojom vyjadrení žiadne podstatné nové skutočnosti, z uvedeného dôvodu
sa žalovaný v celom rozsahu pridržiava svojho písomného vyjadrenia zo dňa 26.8.2024. Žalovaný
opakovane namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Žalovaný popiera, že by porušil akúkoľvek

povinnosť a že by žalobcovi spôsobil akúkoľvek škodu. Žalovaný si počas trvania pracovného pomeru
svoju prácu robil svedomite podľa pokynov zamestnávateľa. Na základe uvedeného navrhol žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.

7. Podľa § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalej len: „Civilný sporový poriadok“): platí, že: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

8. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03. júla 2003 a z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 209/2004 zo dňa vyplýva, že: „odôvodnenie

rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivý proces.“

9. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „strany majú povinnosť pravdivo a úplne

uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.“

10. Podľa § 151 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa
týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak

je popretie neúčinné.“11. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.“

12. Podľa § 204 Civilného sporového poriadku: „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej
časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“

13. Podľa článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“

14. Súd vo veci nariadil pojednávania v súlade s článkom 12 v spojení s § 177 ods. 1 a nasl.

Civilného sporového poriadku. Na jedinom pojednávaní konanom dňa 24.03.2025 boli medzi stranami
sporu ustálené nasledovné nesporné a nesporné skutočnosti. Nespornými skutočnosťami boli, že
žalovaný ako zamestnanec žalovaný v rozhodnom období vykonával u žalobcu závislú prácu na základe
pracovnej zmluvy v právnom postavení zamestnanca. Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným
bol ukončený na základe dohody o skončení prac. pomeru zo dňa 10.01.2024. Predmetom tohto konania

sú nevyfakturované práce, resp. nekonzultované s poisťovňami (nevystavené faktúry za servisné práce
tak, ako sú bližšie špecifikované na č.l. XX – inventarizácia záväzkov a pohľadávok zo dňa 17.01.2024).
Náhrada škody sa týka nevyfakturovaných servisných prác v období od 03.10.2023 do 02.11.2023,
resp. neskôr, čo bolo zistené po skončení pracovného pomeru so žalovaným. Spornými skutočnosťami
medzi stranami sporu boli najmä preukázanie hmotnoprávnych podmienok nároku na náhradu škody

(protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
zavinenie), pasívna vecná legitimácia žalovaného, otvorenie zákaziek v internom systéme žalobcu
žalovaným.

15. V nadväznosti na ustálenie sporných a nesporných skutkových tvrdení súd vykonal dokazovanie

prostredníctvom listín spise v zmysle § 204 Civilného sporového poriadku pričom si ustálil nasledovný
skutkový stav. Žalobca ako zamestnávateľ so žalovaným ako zamestnancom uzatvorili písomnú
pracovnú zmluvu zo dňa 13.08.2020 na základe § 42 a nasl. zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v
zneníneskoršíchprávnychpredpisov(ďalejlen:„Zákonníkpráce“)napracovnúpozíciuservisnýporadca
v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 18.06.2021 (ďalej len: „pracovná zmluva“). Počas trvania pracovného

pomeru žalovaný ako zamestnanec vykonával u žalobcu ako zamestnávateľa závislú prácu. Pracovný
pomer medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom sa skončil dohodou
o ukončení pracovného pomeru zo dňa 10.01.2024, pričom pracovný pomer sa skončil dňa 07.02.2024.
Uvedené mal súd za preukázané na základe doloženej pracovnej zmluvy v znení jej dodatku č. 1 ako
aj dohody o ukončení pracovného pomeru. Žalobca v rámci inventarizácie pohľadávok voči svojím

zákazníkom v právnom postavení tretích osôb zistil, že niektoré služby nie sú vyfakturované. Uvedená
skutočnosť nebola ani medzi stranami sporu sporná a preto ju súd považoval za nespornú v zmysle §
151 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

16. Podľa § 179 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov

(ďalej len: „Zákonník práce“) platí, že: „ zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu
spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.
Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a
185. Zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.“

17. Inštitút všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu je upravený v § 179 ods. 1 a ods. 2
Zákonníka práce. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že hmotnoprávnymi predpokladmi pre uplatnenie
nároku zamestnávateľa voči zamestnancovi z titulu nároku na náhradu škody sú protiprávny úkon,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, pričom posledným
predpokladom je zavinenie zamestnanca. Všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu je

budovaná na princípe zodpovednosti za škody s ohľadom na zavinenie zamestnanca. Na základe vyššie
uvedeného súd pristúpil ku skúmaniu hmotnoprávnym predpokladov na vznik zodpovednosti za škodu
žalovaného ako zamestnanca.18. Prvým skúmaným predpokladom bol protiprávny úkon žalovaného. Žalobca protiprávny úkon pri
osobe žalovaného videl jeho konanie spočívajúce v tom, že „žalovaný dodaný materiál a realizované
práce v niektorých prípadoch riadne nevyfakturoval odberateľom, resp. pri poistných udalostiach riadne

nekonzultoval s poisťovňami, čím žalobcovi spôsobil škodu.“ K takto vymedzenému protiprávnemu
úkonu súd uvádza, že je zo strany žalobcu vymedzený neurčito a žalobca presne nešpecifikoval, v čom
konanie žalovaného bolo priamo v rozpore s jeho pracovnou zmluvou. Žalobca vo svojej žalobe ani
súdu neuviedol, že čo mal žalovaný pri jednotlivých faktúrach konzultovať s poisťovňami, kde mal takúto
povinnosť v pracovnej zmluve zakotvenú a prečo konaním žalovaného spočívajúceho v nekonzultovaní

zákaziek s poisťovňami vznikla žalobcovi škoda. Tieto skutočnosti vôbec neboli súdu známe, pretože
ich žalobca neuviedol a ani vyplynuli z dokazovania. Na základe tejto skutočnosti súd konštatuje,
že žalobca súdu vôbec nezadefinoval ani následne nepreukázal protiprávny úkon žalovaného ako
hmotnoprávny predpoklad pre uplatnenie nároku na náhradu škody v pracovnom práve. Odhliadnuc od
tejto skutočnosti, ktorá sama o sebe spôsobuje zamietnutie žaloby žalobcu ako celok, žaloba žalobcu
trpela iným vážnym právnym nedostatkom a takou vadou, pre ktorého súd žalobu zamietol ako právne

nedôvodnú.
19. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka platí, že: „záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo
zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených
v zákone.“

20. Najvážnejším nedostatkom žaloby žalobcu bolo, že uplatnený nárok žalobcu titulom nároku na
náhradu škody bol domnelým právnym nárokom, ktorý žalobcovi voči žalovanému vôbec nevznikol.
Inými slovami povedané, žalobcovi nevznikol voči žalovanému nárok na náhradu škody, pretože
žalobcovi žiadna škoda nevznikla. Žaloba žalobcu bola postavená na nerešpektovaní systematiky
základného delenia záväzkov v občianskoprávnych (resp. obchodnoprávnych vzťahoch). Záväzky vo

všeobecnosti v zmysle § 489 Občianskeho zákonníka vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako
aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia. V tomto prípade je potrebné sa vrátiť ku základnej
schéme vzniku záväzkov, ktoré pri ustálení si skutkového stavu vznikajú. V predmetnom prípade
žalobca vystupoval ako dodávateľ služieb pre svojich zákazníkov v právnom postavení tretích osôb. Za
poskytnuté služby boli zákazníci v právnom postavení tretích osôb povinné žalobcovi zaplatiť zmluvne

dohodnutú kúpnu cenu alebo cenu za opravu diela. Pokiaľ žalovaný vykonával pre žalobcu závislú
prácu, jeho činnosť sa pričítava žalobcovi v zmysle § 15 Obchodného zákonníka na základe existencie
pracovnoprávnehovzťahu.Zákaznícivprávnompostavenítretíchosôbboliriadnepovinnéminimálneex
lege zaplatiť za vykonané služby žalobcovi zmluvne dohodnutú odmenu. Z vyššie uvedeného vyplýva,
že zákazníci ako tretie osoby boli ex lege a na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy alebo zmluvy

o dielo so žalobcom povinné zaplatiť žalobcovi zmluvne dojednanú odmenu za poskytnuté služby.
Nevystavenie faktúr tretím osobám zo strany žalobcu nemôže predstavovať právny dôvod, pre ktorý
zákazníci v právnom postavení tretích osôb nie sú povinné zaplatiť žalobcovi riadne a včas zmluvne
dojednanú odmenu, pretože splatnosť odmeny na základe kúpnej zmluvy alebo zmluvy o dielo v zmysle
Obchodného zákonníka nie je naviazaná na vystavenie faktúry, ale na riadne splnenie synalagmatickej

povinnosti zo strany žalobcu. Vystavená faktúra má právnu povahu len výzvy na plnenie.

21. Na základe kontrahujúcich právnych vzťahov z ustáleného zisteného skutkového stavu súd dal
v celom rozsahu za pravdu žalovanému, že nie je pasívne vecne legitimovaný na zaplatenie peňažnej
pohľadávky voči žalobcovi, na ktorú sú minimálne ex lege pasívne vecne legitimovaní zákazníci žalobcu

v právnom postavení zákazníkov. Je tomu tak preto, pretože pohľadávka žalobcu vznikla na základe
zmluvného vzťahu so zákazníkmi žalobcu.

22. Súčasne na základe zisteného skutkového stavu súd konštatuje, že žalobcovi vôbec žiadna škoda
nevznikla. Definíciu škody explicitne Zákonník práce ani Občiansky zákonník neupravuje, avšak aj

pri zodpovednosti za škodu zamestnanca podľa Zákonníka práce treba vychádzať z definície škody,
ktorá je ustálená pre občianskoprávne vzťahy najmä právnou teóriou a judikatúrou, ktorá vychádza
z ustanovenia § 442 Občianskeho zákonníka.

23. Pojem „skutočná škoda“ sa dlhodobo interpretuje tak, že musí ísť o zmenšenie majetkového stavu

poškodeného (D. XX/XXXX), či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného (D.
XX/XXXX). Nepostačuje zvýšenie pasív. Ak dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu veriteľovi, nemôže
úspešne uplatniť nárok na ich náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu, pretože mu
škoda zatiaľ nevznikla, samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi ani súdne rozhodnutieo povinnosti dlžníka zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou ani ušlým ziskom (rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 986/2001). Škoda by vznikla až zaplatením pohľadávky (D. XX/XX).

24. Základnou a právne relevantnou otázkou v tomto smere bolo, že: „aká škoda vznikla žalobcovi
nevystavením faktúr pre svojich zákazníkov, resp. ako sa zmenšil jeho majetok ?“ Na základe vyššie
uvedenej právnej analýzy súd dospel k právnemu záveru, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla.
Je tomu tak preto, pretože žalobca má v skutočnosti peňažné pohľadávky voči svojím zákazníkom
na základe riadne uskutočnených servisných prác, pričom zákazníci žalobcu sú povinní tieto svoje

peňažné záväzky zaplatiť žalobcovi bez ohľadu na to, či im žalobca vystavil alebo nevystavil faktúry.
Dokonca po vzhliadnutí rozpisu nevystavených faktúr pre zákazníkov žalobcu súd konštatuje, že
ani jedna pohľadávka žalobcu nie je premlčaná na základe plynutia štvorročnej premlčacej doby
v obchodnoprávnych vzťahoch podľa § 397 Obchodného zákonníka.

25.Tým,žežalobcanevystavilsvojímzákazníkomvprávnompostavenítretíchosôbfaktúryzavykonané

služby, žalobcovi žiadna škoda nevznikla, pretože sa jeho majetok nijako nezmenšil. Tak, ako bolo
uvedené na začiatku tohto odôvodnenia, žalobca má voči zákazníkom na základe riadne poskytnutých
servisných prác právo na zmluvne dohodnutú odmenu, tento záväzok vznikol žalobcovi na základe
uzatvorených zmlúv medzi žalobcom a zákazníkmi v právnom postavení tretích osôb, a nie na základe
vzniku škody. Z uvedeného dôvodu bola žaloba žalobcu priamo v rozpore s § 489 Občianskeho

zákonníka, pretože nerešpektovala tóriu vzniku záväzkov v občianskoprávnych a obchodnoprávnych
vzťahov, na základe čoho si žalobca uplatnil svoj nárok z nesprávneho právneho titulu voči pasívne
nelegitimovanému subjektu – žalovanému.

26. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a po podrobnej právnej analýze podporenej

aktuálnourozhodovacoučinnosťounajvyššíchsúdnychautorítsúddospelkprávnemuzáveru,žežalobe
žalobcu nie je možné vyhovieť a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.
Následne sa súd zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania.

27. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené

a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

28. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

29. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

30. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

31.Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvzmysle
zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich

náhradu priznal žalovanému v rozsahu 100,00 % voči žalobcovi, pretože žalovaný mal vo veci úspech
v plnom rozsahu, nakoľko súd vo výroku č. I. tohto rozsudku žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
V predmetnom spore mal žalovaný hrubý úspech 100,00 % a hrubý úspech žalobcu bol 0,00 %, z čoho
jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalovaného 100,00 % (100,00 % - 0,00 % = 100,00 %). To
v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov

celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku II. tohto rozsudku.

32. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového
poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového

poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)
(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.