Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 2S/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100384
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Kuruc

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100384.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátu:JUDr.TomášaKurucaazčlenovsenátu:

JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Pavla Doriča, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D., právne zastúpený: Mgr. Peter Troščák, advokát, so sídlom E. XX, XXX XX F., IČO:
50003500,protižalovanému:OkresnýúradPrešov,Odboropravnýchprostriedkov,Námestiemieruč.3,
08001Prešov,IČO:00151866,opreskúmanierozhodnutiažalovanéhoč.:OU-PO-OOP1-2024/001502
zo dňa 19.04.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Okresný úrad Prešov, Odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkov ako prvostupňový
správny orgán rozhodnutím č. OU-PO-OVVS2-2024/025149-014 zo dňa 05.03.2024 nevyhovel žiadosti
žalobcu o sprístupnenie informácií zo dňa 07.10.2021 a nesprístupnil požadovanú informáciu: „o

poskytnutie kópií všetkých právoplatných rozhodnutí vydaných na Okresnom úrade Prešov na
priestupkovom oddelení, ktoré sa týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, a ktoré boli
správnemu orgánu doručené v mesiaci január roku 2019, teda tak, ako ich má úrad uložené".
Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí konštatoval, že údaje a skutočnosti obsiahnuté
v priestupkovom spise a vyplývajúce z konečného rozhodnutia o priestupku sú súčasťou evidencie
priestupkov, ktorú správny orgán vedie v súlade s § 89a ods. 1 Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
(ďalejlen„Zákonopriestupkoch“),pričomnaposkytovanieúdajovzevidenciepriestupkovsanevzťahujú

ustanovenia osobitného zákona a sprístupnená informácií a evidencia priestupkov je neverejná. Uviedol,
že zákon o priestupkoch taxatívne určuje osoby, ktoré sú oprávnené žiadať o poskytnutie údajov z
evidencie ako aj osoby, ktorým sa rozhodnutie doručuje - účastníkom konania. Z dôvodu že žalobca
ako žiadateľ nebol účastníkom týchto konaní, jeho žiadosti o sprístupnenie všetkých právoplatných
rozhodnutí týkajúcich sa priestupkov v mesiaci január 2019 nebolo vyhovené a tieto informácie
sprístupnené neboli.

2. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu Okresného úradu Prešov, Odboru všeobecnej
vnútornej správy, oddeleniu priestupkov č. OU-PO-OVVS2-2024/025149-014 zo dňa 05.03.2024
odvolanie, v ktorom namietal, že podľa jeho názoru neexistuje žiadna prekážka, ktorá by bránila
poskytnutiu požadovanej informácie s poukazom na ustanovenia § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 11 ods. 1 písm.d), § 12, § 16 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len "Zákon o
slobodnom prístupe k informáciám") ako aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Vs/7/2020 zo dňa 06.07.2021, o ktoré žalovaný oprel ťažisko svojej argumentácie

pričom žalobca namietal, že rozhodnutie sa týka nazerania do spisov že podľa jeho názoru iný inštitút
a uviedol tiež, že evidencia priestupkov nie je rozhodnutie. Zdôraznil, že nežiadal o sprístupnenie
informácie z evidencie priestupkov (o výpis údajov), ale žiadal o sprístupnenie rozhodnutí s odkazom
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 92/2017 zo dňa 20.12.2017, z ktorého citoval,
že: "žiadateľ podľa zákona o slobode informácií má teda právo na sprístupnenie informácií napriek tomu,

že nie je účastníkom konania, avšak až po vyučení informácií, ktoré sú chrámov § 8 až § 11 zákona o
slobode informácií." žalobca v odvolaní poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn.1Sžo/184/2008zodňa24.11.2009z,ktoréhotiežcitovalazdôraznil,žezákonvýslovnestanovuje,
že orgány činné v trestnom konaní sú povinné poskytnúť informácie o rozhodnutí alebo o výsledku
konania, ak ich sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy. Podľa názoru žalobcu povinná osoba
vykonala nezákonnú pomoc reštriktívny (zužujúci) výklad napriek tomu, že nezistil žiaden zákon, ktorý

by sprístupnenie požadovanej informácie zakazoval, pričom takýmto zákonom podľa názoru žalobcu
nie je ani zákon o priestupkoch. Záverom namietal že prvostupňový správny orgán sa neriadil závermi
vyplývajúcimi z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn 5Sžik/5/2020 zo dňa
31.03.2022, z ktorého citoval aj právne vety.

3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho
orgánu rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žiadosť žalobcu ako žiadateľa bola prvostupňovým
správnym orgánom posúdená po právnej aj skutkovej stránke správne a vydané rozhodnutie je v
súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku, zákona o slobodnom prístupe k informáciám

aj zákona o priestupkoch. Konštatoval že povinná osoba správne aplikovala aj interpretovala príslušné
právne normy a vydala rozhodnutie, ktoré je súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov.
žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval ust. § 89a ods. 1-11 Zákona o priestupkoch, pričom
zdôraznil že na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného
zákona o sprístupňovaní informácií ako aj to, že evidencia priestupkov je neverejná. Dôvodil, že z

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/7/2020zo dňa 06.07.2021 vyplýva, že
Zákon o slobode informácií je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou,
čo znamená, že povinná osoba sprístupní všetky informácie okrem tých, ktorých to zákon zakazuje,
pričomzákaznemusíbyťexplicitneustanovenýpriamozákonomoslobodeinformácií,alemôževyplývať
z iných právnych predpisov verejného práva. Veľký senát v predmetom rozhodnutí konštatoval, že

administratívny spis orgánu verejnej správy nie je možné považovať v priestupkovej agende v zmysle
§ 89a Zákona o priestupkoch za informáciu, ktorú hoci má povinná osoba k dispozícii, za prístupnú
a verejnú.

II.

Správna žaloba

4. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, náhrady trov konania a vrátenia veci prvostupňovému
orgánu na ďalšie konanie. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie

prvostupňového orgánu verejnej správy, za nezákonné z dôvodu uvedeného v ust. § 191 ods. 1
písm. c) až g) Zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a citoval §
3 ods. 1, § 3 ods.4, § 32 ods. 1, § 32 ods. 2, § 34 ods. 1, § 47 ods. 1, 2, 3, a § 46 Správneho
poriadku. Podľa a názoru žalobcu napadnutým rozhodnutím a postupom, ktorý mu predchádzal, boli
porušené ustanovenia Správneho poriadku, ktoré sa vzťahujú aj na konanie pred orgánmi verejnej

správy na úseku slobodného prístupu k informáciám, bolo postupom orgánov verejnej správy a nimi
vydanými rozhodnutiami porušené jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorému zodpovedá povinnosť orgánov verejnej
správy konať v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca tiež namietal, že podľa jeho názoru
je napadnuté rozhodnutie žalovaného (ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy)

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho je svojvoľné a zjavne
arbitrárne, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a vychádza aj z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Uviedol, že požadoval informáciu v podobe kópií všetkých právoplatných rozhodnutí
(ohľadom priestupkov proti spoluobčianskemu spolunažívaniu), v tých veciach, ktoré boli na Okresnýúrad Prešov doručené v mesiaci január 2019. Namietal tiež, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Vs/7/2020 zo dňa 06.07.2021, na ktorý žalovaný ako povinná osoba dával ťažisko
svojej argumentácie sa netýka sprístupňovania rozhodnutí, ale najmä nazerania do spisov (čo je iný

inštitút oproti sprístupneniu informácie) a čiastočne sa dotýka aj sprístupňovania informácií z evidencie
priestupkov, pričom evidencia priestupkov nie je rozhodnutie (nezhromažďuje vydané rozhodnutia),
ale predstavuje výpis určitých údajov, čo vyplýva z ust. § 89a ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch. Uviedol, že nežiadal o sprístupnenie informácií z evidencie priestupkov (o výpis údajov),
ale žiadal o sprístupnenie rozhodnutí a poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 92/2017

zo dňa 20.12.2017, z, ktorého citoval: „Žiadateľ podľa zákona o slobode informácií má teda právo na
sprístupnenie informácií napriek tomu, že nie je účastníkom konania, avšak až po vylúčení informácií,
ktoré sú chránené § 8 až § 11 zákona o slobode informácií.“ V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Vs/7/2020zodňa06.07.2021sapodľanázoružalobcuprimárneriešiotázka,čicelýpriestupkovýspisje
informáciou. Žalobca poukazuje na významný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžo/184/2008 zo
dňa 24.11.2009, ktorý sa týka prakticky identickej situácie (trestné konanie), z ktorého citoval a ktorého

záver považuje za prakticky identickú situáciu, kde ide o priestupkové konanie, a je nepochybné, že
povinná osoba v súvislosti so žiadosťou klienta vykonala nezákonný - reštriktívny (zužujúci) výklad ust.
§ 11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám napriek tomu, že neexistuje žiaden
zákon, ktorý by sprístupnenie požadovanej informácie zakazoval, ani Zákon o priestupkoch, ako na to
žalovaný ako povinná osoba poukazuje. Žalobca konštatoval, že nie je správny a zákonný ani argument

žalovaného o tom, že priestupkové konanie je neverejné na rozdiel od trestného konania, ktoré je
údajne verejné. Ďalej dôvodil, že účelom Zákona o priestupkoch nie je obmedzenie prístupu k vydaným
rozhodnutiam a určite nie úplný zákaz sprístupňovania, keďže nič také neexistuje ani vo vzťahu k
trestnému prípravnému konaniu (vyšetrovaniu), ktoré sa zaoberá značne závažnejšími konaniami.
Poukázal na to, že Zákon o slobodnom prístupe k informáciám nestanovuje povinnosť, aby žiadateľ

uviedol povinnej osobe dôvod, pre ktorý žiada o poskytnutie informácie, nakoľko akákoľvek osoba
môže mať vlastné vnútorné dôvody, prečo chce sprístupniť viaceré rozhodnutia, napr. kvôli tomu, aby
preverila to, či daný orgán rozhoduje obdobne v rovnakých veciach, čo je úplne bežné a patrí to k právu
verejnosti na kontrolu štátnych a iných orgánov. Navyše, podľa názoru žalobcu je spoločensky žiadúce,
aby akékoľvek osoby upozorňovali na prešľapy štátnych orgánov a na nerovnaké rozhodovanie, čo je

zistiteľné iba z poznania viacerých rozhodnutí (nie jedného). Žalobca tiež citoval niektoré ustanovenia
Zákona o slobodnom prístupe k informáciám a žiadal súd o nariadenie pojednávania vo veci.

III.
Vyjadrenie žalovaného

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 05.09.2024 uviedol, že v celom rozsahu
zotrváva na skutkovej a právnej argumentácii, ktorú uviedol v napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru
žalovaného žalobca vo všeobecnosti citoval ustanovenia správneho poriadku, ktoré mali byť vydaním
žalobou napadnutého rozhodnutia porušené, avšak nekonkretizoval konanie, či opomenutie konania,

ktorým by mal žalovaný alebo prvostupňový orgán ako povinná osoba citované ustanovenia správneho
poriadku porušiť. Odkaz žalobcu na porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa podľa názoru
žalovaného prieči logickému uvažovaniu, pretože citovaný článok Ústavy zaručuje právo každého
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Žalovaný dôvodil, že žiadnym

spôsobom nebránil žalovanému domáhať sa predmetného práva, naopak, v žalobou napadnutom
rozhodnutí žalovaný poučil žalobcu o možnosti podania správnej žaloby a samotné podanie žaloby
preukazuje, že žalovaný toto právo uplatnil. Žalobca nekonkretizoval ani tvrdenie o nedostatočnom
zistení skutkového stavu a v prejednávanej veci otázka skutkového stavu sporná nebola, nerealizovalo
sa ani dokazovanie, preto žalovaný túto námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu považuje

za irelevantnú. Žalovaný konštatoval, že na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Vs/7/2020 poukazovala tak povinná osoba ako prvostupňový orgán, ako aj žalovaný v odôvodnení
rozhodnutí celkom oprávnene, pretože toto rozhodnutie bolo vydané z dôvodu existencie odlišných
právnych názorov premietnutých do rozdielnej rozhodovacej činnosti správnych súdov a orgánov
verejnej správy. V odôvodnení rozsudku Veľký senát poskytol výkladové stanovisko, ktoré má prispieť

k jednotnej aplikácií zákona o priestupkoch, konkrétne ustanovenia § 89a Zákona o priestupkoch
pri sprístupňovaní informácií z priestupkových spisov, v ktorých žiadateľ nie je účastníkom konania,
z ktorého žalovaný citoval, že: „zákon o slobode informácií je založený na princípe generálnej klauzuly
s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých,u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne ustanovený priamo zákonom o slobode
informácií, ale môže vyplývať z iných právnych predpisov verejného práva. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti veľký senát, posúdiac otázku predloženú senátom 8S konštatuje, že administratívny spis

orgánu verejnej správy nie je možné považovať v priestupkovej agende v zmysle § 89a zákona o
priestupkoch za informáciu, ktorú hoci má v zmysle§ 3 ods. 1 zákona o slobode informácií povinná osoba
k dispozícii, vo všeobecnosti za prístupnú a verejnú“. Žalovaný citoval ustanovenie § 89 a 89a Zákona
o priestupkoch, pričom uviedol, že sa vylučuje použitie ustanovení zákona o slobode informácií, ktorý
všeobecne upravuje poskytovanie informácií verejnosti. Žalovaný tiež považoval za potrebné zdôrazniť,

že pri vybavovaní žiadosti o informáciu podľa zákona o slobode informácií je treba mať vždy na zreteli
účel tohto zákona, ktorým je okrem iného umožnenie čo najširšej verejnej kontroly orgánov verejnej
moci. Právo na informácie je potrebné interpretovať v duchu široko koncipovanej ústavnej zásady tohto
práva (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), z ktorej vyplýva potreba sprístupniť každú informáciu,
ktorú majú povinné osoby k dispozícii, pokiaľ tomu nebráni zákon. Facultas agendi je jedným zo znakov
právneho štátu znamenajúcim, že v správnom konaní môžu správne orgány len to, čo je právom

výslovne dovolené. „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Právne postavenie fyzických
a právnických osôb charakterizuje presne opačný znak právneho štátu – iura merae facultatis, podľa
ktorého uvedené subjekty práva môžu konať všetko, okrem toho, čo im je zakázané. „Každý môže konať,
čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (čl. 2 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky) a konštatoval, že Zákon o priestupkoch v § 89a ods. 3 explicitne stanovuje,
aké údaje o priestupku a jeho páchateľovi sa neposkytujú subjektom iným, ako je uvedené v § 89a ods.
4. a poukázal na ust. § 89a ods. 9 Zákona o priestupkoch, podľa ktorého sa na poskytovanie údajov z
evidencie priestupkov nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií. Žalovaný
poukázal na rozdielny prístup sprístupňovania informácií v trestnom konaní a v konaní správnom,

s odkazom na námietky žalobcu, že ak sa sprístupňujú rozhodnutia v trestnom konaní, o to skôr sa majú
sprístupňovať rozhodnutia „iba“ v konaní o priestupkoch, na základe logického výkladu právnych noriem
- argumentum a fortiori, konkrétne – argumentum a maiori ad minus, s ktorými žalovaný nesúhlasil
a konštatoval, že rozdiel medzi trestným konaním a konaním správnym je hlavne v tom, že trestné
konanie je vo všeobecnosti konaním verejným a správne konanie je vo všeobecnosti neverejným

konaním, čo opodstatňuje intenzita protiprávneho zásahu do záujmov chránených trestným zákonom
a záujmov chránených zákonom o priestupkoch. Žalovaný ďalej dôvodil, že účelom priestupkového
konania nie je kriminalizácia páchateľa, je rozdielne od trestného konania, čo sa týka účelu, sankcie,
prístupu verejnosti, aj tým, že oznamovateľ skutku nemá postavenie účastníka konania, a tak sa mu
rozhodnutie o priestupku nedoručuje, teda ani oznamovateľ skutku sa nedozvie, akým spôsobom bolo

konanie o skutku, ktorý oznámil ukončené. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sži/4/2009, zo dňa 21.04.2010 z ktorého vyplýva, že ak predmetná informácia má
pôvod v konaní, ktoré osobitné zákony označujú za neverejné, potom sa na sprístupnenie vzťahuje
implicitnéobmedzeniesprístupneniainformácienazákladetohtoosobitnéhozákona.Zosystematického
výkladu predpisov správneho práva vyplýva, že napriek tomu, že nie sú kodifikované, tak sa navzájom

iba obmedzujú a dopĺňajú, ale nie sú v kontradikcii. Preto, ak jeden zákon ustanoví, že je niečo
neverejné, nemožno vykladať, že je to podľa zákona o slobode informácií prístupné a verejné. Podľa
názoru žalovaného je zrejmé, že povinná osoba konala v súlade so zákonom, ak vydala rozhodnutie o
neposkytnutí požadovaných informácií z dôvodu, že na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa
nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií, a tak žiadosť o informácie bola

povinnou osobou posúdená po právnej aj skutkovej stránke správne a vydané rozhodnutie je v súlade s
príslušnými ustanoveniami správneho poriadku, zákona o slobode informácií a zákona o priestupkoch.
Povinná osoba pri realizácii práva správne aplikovala a interpretovala príslušné právne normy a vydala
rozhodnutie, ktoré je súladné s ustanoveniami príslušných právnych predpisov.

IV.
Replika

6. Žalobca vo svojej replike zo dňa 11.11.2024 zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a k vyjadreniu
žalovaného uviedol, že výklad žalovaného je nesprávny, pretože potom by nebolo možné sprístupniť ani

len jedno rozhodnutie o priestupku, v dôsledku čoho by sa verejnosť nemohla dozvedieť o prešľapoch a
spoločenskynežiaducichkonaniarôznychosôb,najmäpolitikovainýchverejnečinnýchosôbadôsledku
toho by konania správnych orgánov o priestupkoch boli nekontrolovateľné zo strany verejnosti, kde toto
nevyplýva z účelu právnej úpravy.7. Žalovaný na výzvu duplikou nereagoval.

V.
Predchádzajúce konanie na Krajskom súde

8. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 1S/24/2022-68 zo dňa 14.02.2023 rozhodol o žalobe
žalobcu doručenej krajskému súdu dňa 27.04.2022, ktorou žalobca požadoval informáciu v podobe kópií

všetkých právoplatných rozhodnutí (ohľadom priestupkov proti spoluobčianskemu spolunažívaniu), v
tých veciach, ktoré boli na Okresný úrad Prešov doručené v mesiaci január 2019 proti rozhodnutiu
žalovaného tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 24. februára 2022 č. sp. OU-PO-OOP1-
2022/014756/SMM a rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy č. sp.
OU-PO-OVVS2-2022/005348-007 zo dňa 14. januára 2022 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

9. Krajský súd zrušil rozhodnutia správnych orgánov z dôvodu, že z rozhodnutia nebolo možné zistiť,
na základe akých zistení dospeli konajúce správne orgány k záveru, že jediným účelom požadovanej
informácie je ochromenie činnosti povinnej osoby, a že teda žiadosť nesleduje legitímny cieľ nakoľko,
závery správnych orgánov oboch stupňov o nebezpečenstve ochromenia činnosti prvostupňového
správneho orgánu a o obštrukčnej povahe podanej žiadosti neboli ničím nepodložené a neodôvodnené.

Krajský súd tak zrušil rozhodnutia správnych orgánov z dôvodu nepreskúmateľnosti podľa § 191 ods.
1 písm. d) SSP.

10. Proti rozhodnutiu Krajského súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší
správnysúdSlovenskejrepublikytak,žerozsudkom,č.k.5Svk/24/2023-110zodňa14.12.2023kasačnú

sťažnosť zamietol.

VI.
Konanie na správnom súde

11. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho
spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý
existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), postupom podľa § 107 ods. 1 SSP

vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania vo veci nariadil pojednávanie na deň 20.03.2025, ktorého
sa zúčastnil právny zástupca žalobcu a poverený zástupca žalovaného a dospel k záveru, že správna
žaloba je nedôvodná a preto postupom podľa § 190 SSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

12. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe a navrhol, aby

správny súd žalobe vyhovel a zrušil rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu vrátil
mu vec na ďalšie konanie a rozhodol o trovách konania.

13. Poukázal na to, že žalobca je nezávislý novinár, ktorý sa v podstate snaží získať predmetné
rozhodnutia, aby spracoval analýzu ako prebieha rozhodovanie v obdobných veciach. V tomto mu je

už niekoľko rokov bránené. V trestnom konaní, ktoré je tiež neverejné, v štádiu prípravného konania,
takéto rozhodnutia sa sprístupňujú, či ide o zastavujúce uznesenia a podobne, s tým nemá žiaden
problém. Žalobca nežiadal poskytnutie údajov z nejakej databázy údajov, ale žiadal o poskytnutie
anonymizovaných rozhodnutí, a žalobca celý čas nerozumie tomu, prečo mu rozhodnutia nie sú
poskytnuté.

14. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na svojich doterajších argumentoch
uvedených v jeho písomných podaniach a navrhol, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú
zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

15. Uviedol, že v predmetnej veci rozhodli na základe metodického usmernenia Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, a v rovnakých veciach sa snažia rozhodovať rovnako. V § 89a (zákona
o priestupkoch – pozn. súdu) je stanovené čo všetko sa vedie v evidencii priestupkov. Evidencia
priestupkov obsahuje údaje o priestupku a jeho páchateľovi, titul, meno, priezvisko, rodné číslo, dátumnarodenia, adresu pobytu, štátnu príslušnosť, údaj o doklade totožnosti, miesto, dátum, čas spáchania
priestupku, označenie priestupku vrátane príslušného ustanovenia zákona, stručný popis skutku, jeho
následok a následok jeho spáchania, spôsob vybavenia veci, uloženú sankciu, je toho veľmi veľa, ale ak

by sa mali zverejňovať informácie mimo týchto, ktoré sú v evidencii priestupkov evidované, tak žiadateľ,
by sa nemohol dozvedieť kto rozhodol, o čom rozhodol, o akom konaní, aký paragraf, akým spôsobom
to skončilo, aký bol následok toho. Aj keď prax správnych orgánov v info veciach je pomerne nová, takto
rozhodujú správne orgány od rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu, od toho rozhodnutia, ktoré
bolo toľkokrát citované a také dostali metodické pokyny a preto sa snažia rozhodovať v rovnakých

veciach rovnako.

VII.
Relevantná právna úprava

16. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

17. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,

nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

18. Podľa § 5 ods. 2 SSP, konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných
ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.

19. Podľa § 6 ods.1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

21. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

22. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

23. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania
ustanoví zákon.

24. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného

prístupu k informáciám (§ 1).

25. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k
informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje
na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz,

referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na
vytváranie názorov.

26. Podľa § 3 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, povinná osoba podľa § 2 ods.
3 sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu

majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí,3a) o úlohách alebo
odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných
na základe uzatvorenej zmluvy. Toto obmedzenie povinnosti sprístupňovať informácie sa nevzťahuje napovinné osoby podľa § 2 ods. 3, v ktorých majú povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a 2 samostatne alebo
spoločne výlučnú priamu alebo nepriamu účasť.

27. Podľa § 3 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, informácie sa sprístupňujú bez
preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

28. Podľa § 17 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žiadosť o sprístupnenie informácií
povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania

žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní,
ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento
zákon neustanovuje inak.

29. Podľa § 18 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba poskytne
žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote,

urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

30. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak nie je v tomto zákone ustanovené
inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. (Zákon č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“).

31. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

32. Podľa § 8 ods. 1, 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak požadovaná informácia

tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona, alebo je predmetom bankového tajomstva alebo
daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná
osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. Porušením alebo ohrozením
bankového tajomstva nie je zverejnenie zmluvy podľa § 5a.

33. Podľa § 9 ods. 1, 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré sa dotýkajú osobnosti
a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a
zvukovézáznamytýkajúcesafyzickejosobyalebojejprejavovosobnejpovahypovinnáosobasprístupní
len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej
osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných

predpisov tým nie sú dotknuté. Informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané
v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy,
ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak
dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca.
Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba.

34. Podľa § 23 ods. 1 a 2 Správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby
majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o
hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. Správny
orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môže poskytnúť kópiu spisov alebo môže

poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej
požiadavky.Správnyorgánjepovinnýumožniťnazeraťdospisovverejnémuochrancovipráv,komisárovi
pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím v súvislosti s výkonom ich pôsobnosti.

35. Podľa § 51 Zákona o priestupkoch, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú

sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

36. Podľa § 67 ods. 4 Zákona o priestupkoch, ak o to požiada oznamovateľ, upovedomí ho správny
orgán do jedného mesiaca od oznámenia o urobených opatreniach.

37. Podľa § 72 Zákona o priestupkoch, v konaní o priestupku sú účastníkmi konania
a) obvinený z priestupku,
b) poškodený, ak ide o prejednávanie náhrady majetkovej škody spôsobenej priestupkom,
c) vlastník veci, ktorá môže byť zhabaná alebo bola zhabaná, a to v časti konaniatýkajúcej sa zhabania veci,
d) navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku podľa § 68 ods. 1.

38. Podľa § 89a ods.1 Zákona o priestupkoch, správny orgán, ktorý je príslušný prejednať priestupok
vrátane jeho prejednania v blokovom konaní, vedie evidenciu priestupkov. Ústrednú evidenciu
priestupkov vedie ústredný orgán štátnej správy podľa § 89.

39. Podľa § 89a ods.2 Zákona o priestupkoch, evidencia priestupkov sa vedie na účely

a) trestného konania,
b) civilného procesu alebo správneho konania,
c) osvedčovania bezúhonnosti a spoľahlivosti fyzickej osoby

40. Podľa § 89a ods.3 Zákona o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, evidencia
priestupkov obsahuje tieto údaje o priestupku a jeho páchateľov:

a) titul, meno a priezvisko,
b) rodné číslo alebo dátum narodenia, ak páchateľ nemá rodné číslo,
c) adresu pobytu,
d) štátnu príslušnosť,
e) údaj o doklade totožnosti,

f) miesto, dátum a čas spáchania priestupku,
g) označenie priestupku vrátane príslušného ustanovenia zákona, stručný popis skutku a následok jeho
spáchania
h) spôsob vybavenia veci,
i) uloženú sankciu a ochranné opatrenie,

j) označenie a sídlo správneho orgánu, ktorý priestupok prejednal,
k) dátum prejednania priestupku v blokovom konaní alebo dátum nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia,
l) evidenčné číslo pokutového bloku alebo bloku na pokutu nezaplatenú na mieste, alebo registratúrnu
značku právoplatného rozhodnutia

41. Podľa § 89a ods.4 Zákona o priestupkoch, údaje z evidencie priestupkov sa poskytujú
a) osobe uvedenej v evidencii,
b) súdom,

c) orgánom činným v trestnom konaní,
d) orgánom oprávneným objasňovať priestupky a správnym orgánom oprávneným prejednávať
priestupky aj podľa osobitného zákona,
e) iným orgánom, o ktorých to ustanovuje osobitný zákon,16)
f) súdom, justičným a správnym orgánom iných štátov.

42. Podľa § 89a ods.9 zákona o priestupkoch, na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa
nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií.

43. Podľa § 89a ods. 10 zákona o priestupkoch, evidencia priestupkov je neverejná.

44. Podľa § 177 ods. 1 SSP, Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

45. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje

k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

46. Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

VIII.
Právny názor správneho súdu47. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu,
ktorým žalovaný rozhodoval v konečnej platnosti o žiadosti žalobcu zo dňa 07.10.2021 o poskytnutie
informácií –„žiadam o poskytnutie kópií všetkých právoplatných rozhodnutí vydaných na OÚ Prešov

na priestupkovom oddelení, ktoré sa týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, a ktoré boli
správnemuorgánudoručenévmesiacijanuár2019,tedatak,akoichmáuložené“.OkresnýúradPrešov,
odbor všeobecnej vnútornej správy ako prvostupňový orgán rozhodol tak, že nevyhovel žiadosti žalobcu
a požadovanú informáciu nesprístupnil z dôvodu, že na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov
sa nevzťahujú ustanovenia osobitného Zákona o sprístupňovaní informácií s poukazom na ustanovenie

§ 89a ods. 9,10 Zákona o priestupkoch. Následne žalovaný ako druhostupňový orgán na základe
podaného odvolania toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

48. Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Namietal
tiež, že bolo porušené jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorému zodpovedá povinnosť orgánov verejnej správy konať

v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že podľa jeho názoru je napadnuté
rozhodnutie žalovaného (ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy) nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho je svojvoľné a zjavne arbitrárne, založené
na nedostatočne zistenom skutkovom stave a vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Námietku žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia správny

súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Prvostupňový správny orgán rozhodol v súlade so zákonom, svoje
rozhodnutie náležite zdôvodnil a uviedol aj zákonné ustanovenia, a vec správne právne aj skutkovo
posúdil. Ani námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov,
svojvoľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia, resp. že je založené na nedostatočne zistenom skutkovom
stave a vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, správny súd nepovažoval za dôvodnú.

Odôvodnenie rozhodnutia dáva dostatočnú oporu výroku rozhodnutia, sú v ňom uvedené skutkové
okolnosti ako aj zákonné ustanovenia a vec bola zo strany prvostupňového orgánu aj zo strany
žalovanéhoposúdenápoprávnejstránkesprávne.Skutočnosť,žerozhodnutieniejevsúladesnázorom
žalobcu ešte neznamená, že je nezákonné.

49. Správny súd uvádza, že Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je všeobecným právnym
predpisom poskytujúcim spoločnú úpravu, ktorá sa použije vždy, keď neexistuje úprava špeciálna,
napr. na určitom úseku verejnej správy. Vo vzťahu k iným zákonom teda pôsobí ako lex generalis;
príslušný špeciálny zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v ktorom sám problematiku
poskytovania informácií upravuje. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sži/1/2010

zo dňa 15.03.2011). Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je založený na princípe generálnej
klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie,
okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje, pričom zákaz však nemusí byť explicitne stanovený priamo
týmto zákonom, ale môže vyplývať aj z iných právnych predpisov verejného práva. V predmetnej veci
je osobitným zákonom, tzv. lex specialis Zákon o priestupkoch, v ktorom sa v ustanovení § 89a ods.

9 uvádza, že „na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného
zákona o sprístupňovaní informácií“ (zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám).

50. Žalobcom požadované informácie – všetky právoplatné rozhodnutia vydané na Okresnom úrade
Prešov na priestupkovom oddelení, ktoré sa týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu,

aktorébolisprávnemuorgánudoručenévmesiacijanuár2019,niesúinformáciamivoveciachverejných
anepodliehajúzverejňovaniupodľa§89ods.9Zákonaopriestupkoch,nakoľkorozhodnutieopriestupku
obsahuje údaje z evidencie priestupkov, ktoré nie sú verejné a poskytujú sa iba subjektom uvedeným v
§ 89a ods. 4 Zákona o priestupkoch. To znamená, že aj keď žalobca tvrdí, že nežiadal o sprístupnenie
informácií z evidencie priestupkov, ale žiadal o sprístupnenie rozhodnutí, tak správny orgán by žalobcom

požadované informácie musel vyhľadať práve prostredníctvom evidencie priestupkov, pre ktoré platí, že
sú neverejné a na poskytovanie údajov z tejto evidencie sa nevťahujú ustanovenia zákon o slobodnom
prístupe k informáciám.

51. Žalobcovi ako žiadateľovi taktiež nesvedčalo právo nahliadať do spisu v zmysle § 23 Správneho
poriadku, keďže nejde o priestupkový spis v jeho vlastnej veci, resp. nejde o spis vedený v
administratívnom (priestupkovom) konaní, v ktorom by bol účastníkom tohto konania.52. Správny súd dáva tiež do pozornosti, že zákon o priestupkoch v ustanovení § 89a ods. 3 písm.
h) ustanovuje, že obsahom evidencie priestupkov je aj spôsob vybavenia veci, preto žiadateľ nemá
právo ani na poskytnutie informácie, akým spôsobom bola konkrétna priestupková vec vybavená

(rozhodnutím, odložením veci, postúpením a pod.) a rovnako tak aj v zmysle § 89a ods. 3 písm.
l) obsahom evidencie priestupkov je aj evidenčné číslo pokutového bloku alebo bloku na pokutu
nezaplatenú na mieste, alebo registratúrnu značku právoplatného rozhodnutia, to znamená, že správny
orgán nemôže žalobcovi ako žiadateľovi poskytnúť informácie o jednotlivých rozhodnutiach spôsobom
ako to žiadal žalobca vo svojej žiadosti o poskytnutie informácii.

53. Právo na informácie musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy. Verejná správa nemá
byť samoúčelná, ale jej cieľom je služba občanom, vrátane poskytovania informácií, s ktorými verejná
správa pri výkone svojej pôsobnosti disponuje. Cieľom verejnej správy je právna regulácia v oblasti
verejnoprávnych vzťahov, ktorých občania sú súčasťou, pretože žijú, pracujú a zdržiavajú sa v oblasti
právneho celku, štátu. Právo na informácie nie je samoúčelné, ale má umožniť žiadateľom čo najväčšiu

právnu pohodu a komfort orientovať sa a uplatňovať práva v jednotlivých úsekoch verejnej správy
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/5/2013 zo dňa 12.03.2014). Princíp dobrej
verejnej správy vyžaduje, aby orgány verejnej správy riadne a včas plnili zákonom uloženú informačnú
povinnosť, pričom platí, že ak má informácia pôvod v oblasti verejnej správy, v ktorej povinná osoba
vykonáva rozhodovaciu činnosť, implicitne, charakterom informácie je daný aj právny záujem na jej

poskytnutí. Pri posúdení sprístupnenia informácií povinnou osobou nie je možné Zákon o slobodnom
prístupe k informáciám aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné zároveň vyhodnotiť, či
sprístupnením informácie nedôjde k ohrozeniu iného záujmu štátu. Extenzívnym výkladom zákona by
bolo možné rozšíriť informačnú povinnosť povinných osôb na akýkoľvek údaj, ktorý majú k dispozícii,
avšak došlo by tak k výraznému narušeniu princípu dobrej verejnej správy.

54. Správny súd poukazuje aj na judikatúru najvyšších súdnych autorít, v ktorej viackrát zaujali
stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie
podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
10/99, II. ÚS 184/03, II. ÚS 514/2010). Ústava SR v čl. 26 zaručuje právo na informácie a zároveň

upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa
vytvorila primeraná rovnováha. Právo na informácie je právom ústavným, nie však právom absolútnym
a možno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon.

55. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo Veľkom senáte správneho kolégia rozsudkom sp. zn.

1Vs/7/2020 zo dňa 06.07.2021 poukázal na ust. § 3 ods. 6 Správneho poriadku a konštatoval, že „v
súvislosti so zásadami informovanosti v administratívnom trestaní zohráva ust. § 3 Správneho poriadku
významnú úlohu, pretože sa subsidiárne vzťahuje a má presah i na konania týkajúce sa i vecí správnych
konaní, resp. priestupkových, a teda vôbec vecí správnych deliktov. „Rovnako si treba ujasniť, akým
spôsobommáprebiehaťinformovanieverejnostiorelevantnýchskutočnostiach,pričomjevždypotrebné

prihliadať na osobitnú právnu úpravu (najmä na zákon o ochrane osobných údajov).“ (Pozri Potásch,
P., Hašanová, J., Vallová, J., Milučký, J., Medžová, D. Správny poriadok, Komentár, 3. vydanie, Praha :
C, H, Beck, 2019, s. 51-52)“. Veľký senát v citovanom Rozsudku tiež vyslovil názor, že „je nevyhnuté
rozlišovať slobodný prístup k informáciám v kontexte verejnej správy, ktorý znamená, že každá osoba
má právo požiadať o verejne prístupné informácie na základe infožiadosti, od zásady informovanosti

v správnom konaní, resp. trestaní v zmysle osobitných právnych predpisov, ktorá sa na jednej strane
týka verejne prístupných informácií širokej verejnosti, na druhej strane sa týka príliš citlivých informácií,
ktoré sú prístupné iba účastníkom konania alebo osobám zúčastneným na konaní.“ Veľký senát v
bode 74. predmetného rozsudku uviedol, že „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám obsahuje v
§ 11 ods. 1 písm. d) určité obmedzenia prístupu k informáciám, keď dôvodí: „Povinná osoba obmedzí

sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu, vrátane
medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa
sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti
druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informáciu o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku,
ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon, alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené

záujmy“. Veľký senát preto vzhľadom na uvedené skutočnosti vyslovil názor, že § 11 ods. 1 písm. d)
infozákona sa „vzhľadom na charakter konania a na rešpektovanie prezumpcie neviny tiež analogicky
vzťahuje aj na správne trestanie v oblasti verejnej správy pri prejednávaní priestupkovej agendy. Z §
89a ods. 1 Zákona o priestupkoch vyplýva, že správny orgán, ktorý je príslušný prejednať priestupokvrátane jeho prejednania v blokovom konaní, vedie evidenciu priestupkov, pričom ustanovenie § 89a
ods. 2 Zákona o priestupkoch uvádza, na ktoré účely sa evidencia priestupkov vedie a ods. 4 citovaného
ustanovenia uvádza subjekty, ktorým sa poskytujú údaje z evidencie priestupkov, pričom z § 89a ods. 4

Zákona o priestupkoch nesporne vyplýva, že subjekt žalobcu, hoci v pozícii oznamovateľa priestupku,
nie je teda oprávnenou osobou, ktorej by mal a mohol správny orgán poskytnúť požadované informácie.
Z § 89a ods. 9 Zákona o priestupkoch vyplýva, že na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov
sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií. Odsek 10 citovaného
ustanovenia výslovne stanovuje, že evidencia priestupkov je neverejná, čo v podstate znamená, že

údaje o páchateľovi a o jeho priestupku (pozri § 89a ods. 3) sú tajné. Zásada, že evidencia priestupkov
je neverejná (tajná) súvisí s úpravou odseku 9, v zmysle ktorého platí, že na poskytovanie údajov z
evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií, ktorý
vychádza zo zásady, že čo nie je tajné, je verejné“. Údaje o páchateľovi – fyzickej osobe a o jeho
priestupku sú neverejné a sprístupňujú sa len tým subjektom, ktoré sú uvedené v odseku 4.

56. Z odseku 11 citovaného § 89a Zákona o priestupkoch vyplýva, že ustanovenie odsekov 2 až
10 sa nevzťahujú na priestupky, o ktorých sa vedie evidencia podľa osobitného predpisu. V tomto
odseku sú zakotvené výnimky v tom zmysle, že ustanovenia odsekov 2 až 10 z ust. § 89a Zákona o
priestupkoch sa nevzťahujú na priestupky, o ktorých sa vedie evidencia podľa osobitného predpisu -
Zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov. Zákon č. 224/2006 Z. z. o občianskych preukazoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zákon č. 647/2007 Z. z. o cestovných dokladoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 445/2008 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súvislosti so zavedením meny
euro v Slovenskej republike. Zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. O takýto prípad v preskúmavanej veci nejde, pretože žalobca
žiadal o sprístupnenie rozhodnutí, ktoré sa týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu.

57. Žalobca ako žiadateľ nie je subjektom podľa § 89a Zákona o priestupkoch, ktorému je možné
poskytnúť informácie vedúce k zisteniu údajov z evidencie priestupkov, a to ani nepriamo. Správny

súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné poukázať na to, že v prípade, ak sú predmetom žiadosti
informácie, ktoré sú obsahom priestupkového spisu a týkajú sa konkrétnych fyzických osôb, teda je
zrejmé, že sú ňou dotknuté osobné údaje fyzických osôb. Pokiaľ by bol žalobca poškodený priestupkom,
má právo nahliadnuť do priestupkového spisu za účelom ochrany svojich práv. V prípade žiadosti
žalobcu išlo práve o prípad, že žiadal o poskytnutie kópií všetkých právoplatných rozhodnutí, ktoré sa

týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, a ktoré boli prvostupňovému správnemu orgánu
doručené v mesiaci január 2019.

58. Správne orgány posúdili vec správne, keď nesprístupnili informácie žalobcovi na základe ním
formulovanej žiadosti o informácie. Správny súd poukazuje na to, že „Účelom ustanovenia § 9 zákona

č. 211/2000 Z. z. je chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Právo
na ochranu súkromia je právo osoby rozhodnúť sa podľa vlastného uváženia, či, v akom rozsahu a
akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným. Súčasťou práva na
ochranu súkromia je aj ochrana osobných údajov. Právo na súkromie však zahŕňa aj právo na ochranu
informácií a skutočností, ktoré sa celkom nedajú kvalifikovať ako osobné údaje. Právo na ochranu

súkromia a prejavov osobnej povahy je tiež aj súčasťou na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho
zákonníka“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Sžo/250/2008 zo dňa 25.11.2009).
Správny súd v tejto súvislosti zároveň upriamuje pozornosť aj nevyhnutnosť starostlivého zváženia
povahy žalobcom požadovaných informácií v kontexte § 8 až § 11 Zákona o slobodnom prístupe
k informáciám, a či vo vzájomnej súvislosti (v akejkoľvek kombinácii) by neboli neanonymizované údaje

v nich uvedené, spôsobilé priamo alebo nepriamo identifikovať osobu, ktoré sa tieto údaje týkajú.
Prípadne, či aj následná selekcia a anonymizácia uvedených osobných údajov a údajov, ktoré obsahuje
evidencia priestupkov, a ktoré sa (logicky) nachádzajú aj v samotnom rozhodnutí o priestupku, by aj po
aplikácii § 12 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám neviedla v konečnom dôsledku k zmareniu
účelu a zmyslu poskytovanej informácie.

59. Správny súd v závere poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zahŕňa a hodnotí
všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad
o priebehu konania, reaguje na námietky žalobcu ako žiadateľa. Súd v procese preskúmavaniapredmetnéhorozhodnutianevzhliadolabsenciudôvodovvrozhodnutí,nazákladektorýchorgánverejnej
správyvovecirozhodol.Žalovanývosvojomrozhodnutíriadnezdôvodnilazrozumiteľneuviedoldôvody,
pre ktoré nebolo možné žiadosti žalobcu vyhovieť, a to aj v kontexte s účelom a zmyslom Zákona

o slobodnom prístupe k informáciám, vec po právnej stránke správne vyhodnotil a aplikoval príslušné
ustanovenia Zákona o slobodnom prístupe k informáciám aj Zákona o priestupkoch.

60. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia správny súd rozhodol
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

61. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa 167 ods. 1 a § 168 SSP, v zmysle ktorých
účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom
anisčastiažalovanémuvočižalobcovinevzniklidôvodnevynaloženétrovykonania,ktorébybolomožné
od žalobcu spravodlivo požadovať.

62. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia správneho súdu oprávnenému subjektu, podáva sa na Správny súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1/ SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo
konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej
sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).