Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 1, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322201730
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Lukáč

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4322201730.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členiek senátu JUDr.

Martiny Balegovej a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Slovenská konsolidačná, a. s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanému:
A. B., nar. XX. XX. XXXX, XXX XX A. C. XXX, zastúpený: JUDr. Danica Sitárová, advokátka, Nám.
hrdinov 13, 934 01 Levice, o zaplatenie 91 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Levice č. k. 8C/58/2022 – 109 zo dňa 11. 07. 2023 v spojení s opravným uznesením
č. k. 8C/58/2022 – 149 zo dňa 16. 01. 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 8C/58/2022 – 109 zo dňa 11. 07. 2023 v spojení

s opravným uznesením č. k. 8C/58/2022 – 149 zo dňa 16. 01. 2024 v napadnutej časti I. výroku p o t
v r d z u j e a v napadnutej časti II. výroku z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku žalobcu na zaplatenie
sumy 91 eur s príslušenstvom tak, že žalobu zamietol a súčasne žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f/, § 58 ods. 2, zák. č. 355/2007

Z. z., § 4 ods. 1 písm. a/ zák. č. 374/2014 Z. z., § 151 ods. 1, § 232 ods. 3 Civilného sporu poriadku
(ďalej len „CSP“) a o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 02. 05. 2022 domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 91 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 91 eur od 29. 08. 2020 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 29. 07. 2020 bola žalovanému vystavená a zaslaná faktúra. Keďže

žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, žalobca zaslal žalovanému výzvu na
úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19. 10. 2020, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 30
dní od vystavenia tejto výzvy. Nakoľko žalovaný opätovne neuhradil pohľadávku štátu žalobca opätovne
zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 03. 02. 2022, ktorou vyzval žalovaného
na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Uvedená doporučená listová zásielka
nebola žalovaným prevzatá v odbernej lehote. Keďže žalovaný nezaplatil žalobcovi dlžnú sumu v lehote
splatnosti,dostalsadoomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu,čímmuzároveňvzniklapovinnosťzaplatiť

aj zákonný úrok z omeškania, ktorý je v súlade s ustanovením § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka vo výške 5 % ročne, a to zo
sumy 91 eur od 29. 08. 2020 do zaplatenia.Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08. 12. 2021 (ktorým došlo k derogácii časti
predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci
samotný § 12 ods. 2 písm. f/ zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani

neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k/ zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e/ zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý

zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f/ zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k/ a § 6 ods. 3 písm. e/,
ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n/
na § 12 ods. 2 písm. f/ zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48
ods. 4 písm. u/ a § 12 ods. 2 písm. f/ zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek

tomu, že § 12 ods. 2 písm. f/ zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom
zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to
ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe
nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by
svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití

kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného
zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom,
no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať
nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje
výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods.

1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie
úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu
ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup
navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene
f/ predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie

kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného
zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“
§ 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože
stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených
povinnostívznikli.Totoustanovenievšakapriorinezakladámožnosťdomáhaťsaúhradynákladovmedzi

„poskytovateľomslužieb“ajehoprijímateľom-osoboupovinnouplniťpovinnostipodľazákonaoochrane
verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len
vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil
a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.
V období, v ktorom bol žalovaný v karanténnom zariadení, t. j. od 09. 05. 2020 do 15. 05. 2020 a kedy

bola vystavená faktúra žalovanému (dňa 29. 07. 2020), bola právna úprava podľa § 12 ods. 2 písm.
f/ zák. č. 355/2007 Z. z. týkajúca sa opatrení na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení
definovaná ako „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom
zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia“, ale uvedená právna norma
bola derogovaná, nálezom Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021-136 z 08. 12. 2021, na základe čoho bol text

právnej normy upravený v znení „izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad“. Z
textu právnej normy, s ktorou žalobca spája svoj nárok, bolo vylúčené opatrenie, týkajúce sa izolácie v
inom určenom zariadení, aj karanténne opatrenia. A teda v čase, keď si žalobca uplatnil svoje nároky
na súde, bola právna úprava § 12 ods. 2 písm. f/ zák. č. 355/2007 Z. z. dotknutá nálezom Ústavného
súdu. Rovnako nebola účinná právna úprava, na ktorú poukázala Národná rada SR v bode 34. nálezu

Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021, podľa ktorého v súčasnosti je platné a účinné nariadenie vlády č.
183/2021 Z. z. v znení nariadenia vlády č. 436/2021 Z. z. Na predmetný prípad nedopadá ani nariadenie
vlády č. 269/2020 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť dňom jeho vyhlásenia 30. 09. 2020 v spojení s
usmernením Ministerstva vnútra SR, sekcie krízového riadenia č. SKR-COKP1- 2020/000496-006 zo
dňa 11. 11. 2020, pretože nadobudli účinnosť až po tom, ako bol žalovaný v izolácii. Vzhľadom na

uvedené súd vyložil právnu normu v spojení s nálezom Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021 v prospech
žalovaného, pretože karanténne opatrenia a izolácie v inom určenom zariadení stratila oporu v právnej
norme a teda súd nenašiel žiadnu oporu v zákone, na základe ktorej by bol žalovaný povinný uhradiť
náklady izolácie v karanténnom zariadení.Žalobca si následne v rámci svojich ďalších vyjadrení uplatnil nárok na úhradu stravného počas izolácie
v karanténnom zariadení ako paušálnu náhradu za to, že žalobca uhradil zariadeniu to, čo mal uhradiť
sám žalovaný v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení so zákonom zákona č. 283/2002 Z.

z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov a v spojení s opatrením MPV a R č. 176/2019
Z. z. o výške stravného. Žalobca si teda uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle
§ 454 Občianskeho zákonníka.
V konaní nie je sporné, že žalovaný bol v období od XX. XX. XXXX do XX. XX. XXXX v karanténnom
zariadení D. E. A. F.. Žalobca však v konaní nepreukázal ani sekundárny nárok, nakoľko faktúra č.

26/2020 predložená žalobcom spolu s doloženou objednávkou, iba preukazujú, že D. E. A. F. fakturovala
MV SR náhradu za dodanú stravu repatriantov a dobrovoľníkov za obdobie od 30. 04. 2020 do 30.
05. 2020 v celkovej výške 24 852 eur. Faktúra ako taká však nie je právny úkon, ale len účtovný
doklad podľa osobitného predpisu, ktorý automaticky bez ďalšieho nezakladá nárok na jej úhradu. Z
faktúry ani nevyplýva, že predmetom celkovej fakturovanej sumy je aj náhrada za žalovaného a už
vôbec nie v akej výške, t. j. nevyplýva z nej, či a akú náhradu žalobca uhradil zariadeniu vo vzťahu k

žalovanému a teda aký sekundárny nárok mu voči žalovanému vznikol. Čo sa týka objednávky, z nej
iba vyplýva schválenie celkových nákladov v zmysle faktúry (aj to je diskutabilné, vzhľadom k absencii
podpisu oprávnenej osoby), no nie aj jej skutočná úhrada a už vôbec z nej nevyplýva úhrada nákladov
za stravu za žalovaného v uplatnenej výške. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno ohľadne nároku
na uhradenie stravného v žalovanej výške voči žalovanému, pričom súd uviedol, že žalobca nie je

subjektom, ktorý by si mohol uplatniť paušálnu náhradu stravného podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o
cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením MPV a R č. 176/2019 Z. z.
o výške stravného voči žalovanému.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak aj keď bol žalovaný v
spore plne úspešný, vzhľadom k tomu, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, tak mu súd trovy konania

voči žalobcovi nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktorým navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody

uviedol § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.
V odôvodnení podaného odvolania ďalej uviedol, že v bode 196. nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08. 12. 2021 publikovaným v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z.
z. (ďalej ako „nález Ústavného súdu SR“), na ktorý sa konajúci súd odvoláva, sa uvádza cit.: „Vzhľadom
nato,žeustanoveniazákonaoochraneverejnéhozdravia,ktoréústavnýsúdidentifikovalakonesúladné

s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia
tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne,
retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ
v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia
vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily.“ Z uvedeného vyplýva, že

ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“), ktoré boli právnym základom pre
nariadenie karantény pre žalovaného, pri ktorých Ústavný súd SR konštatoval ich nesúlad s Ústavou
SR, stratili účinnosť až dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov SR. Tento nález
Ústavného súdu SR teda nemá spätné účinky na právne vzťahy, ktoré nastali a povinnosti, ktoré boli

uložené pred vyhlásením tohto nálezu Ústavného súdu SR a pred jeho zverejnením v Zbierke zákonov
(pozn. karanténa v karanténnych zariadeniach bola nariadená v roku 2020, pred vyhlásením nálezu
Ústavného súdu SR). Skutočnosť, že niektoré ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. stratili účinnosť,
nemá dopad na povinnosť žalovaného refundovať žalobcovi náklady, ktoré žalobcovi vznikli z dôvodu,
že ich uhradil karanténnemu zariadeniu.

Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovaného,
predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila
poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení. Žalobca preukázal, že na základe príkazu ako aj
vystavenej faktúry vrátane jej prílohy poskytovateľ služieb zabezpečoval v karanténnom zariadení
stravu. Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov poskytovateľa stravy zo strany žalobcu, však nemá

vplyv na povinnosť žalovaného znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia UVZ
tak, ako to predpokladá § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.. Žalovaný bol subjektom, ktorý niesol
hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. počas
nariadenej izolácie. Keďže tak neurobil a túto povinnosť za neho splnil vedome žalobca, čím jeho dlhvoči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovaného voči žalobcovi bezdôvodné
obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovaného
k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnil

sám. V tomto smere je irelevantné, že poskytovateľ stravy si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v
zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu
na strane žalovaného.
Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 29. 06. 2022 ako aj zo dňa 04. 05. 2023 exaktne špecifikoval dni,
počas ktorých boli žalovanému v karanténnom zariadení dodané raňajky, obedy a večere, ich počet,

výšku stravného za deň, celkovú sumu stravného za nariadenú izoláciu v karanténnom zariadení a
predložil súdu Prílohu č. 12 k faktúre č. 26/2020 Zoznam stravníkov deklarujúcu sekundárny nárok
žalobcu voči žalovanému. Žalobca poznamenáva, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nie je
platiteľom DPH, čo je uvedené aj na vystavenej faktúre. Na základe tejto skutočnosti Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky nebolo povinné vystavovať faktúru a v zmysle zákona č. 431/2002 Z.
z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov postačovalo vystaviť účtovný doklad. Napriek vyššie

uvedenému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vystavilo pre tieto osoby faktúry, ktoré obsahujú
všetky náležitosti účtovného dokladu a obsahujú aj údaje nad rámec zákonnej povinnosti.
V čase nariadenej karantény bol daný právny základ pre nariadenie karantény pre žalovaného.
Žalovanému bola v čase nariadenej karantény poskytnutá strava (túto skutočnosť žalovaný nijako
nerozporoval), pričom výška nákladov na stravu je primeraná, keďže ide o štandardnú finančnú čiastku,

ktorú zrejme i vo vyššej miere by žalovaný uhradil, ak by tieto náklady znášal i mimo umiestnenia do
karantény

5. K podanému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) posúdil odvolanie žalobcu ako podané včas,
oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania § 385 ods. 1 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP, pričom dospel k
záveru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a teda nie je mu možné vyhovieť.

7. Podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
neboli splnené procesné podmienky,

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na
to, že súhlasí s názorom prvoinštančného súdu, že ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia nie je ustanovením, ktoré by zakladalo právo žalobcu požadovať
od žalovaného úhradu nákladov spojených so stravou počas jedinej izolácie v zariadení Kamenný mlyn
Plavecký Štvrtok v období od 09. 05. 2020 do 15. 05. 2020, a to na základe vystavenej faktúry č.
260038239 na sumu 91 eur. Predmetné ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavuje
právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností

určených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi
upravujúcimi ochranu verejného zdravia. Ako vyplýva z nálezu ÚS SR pod sp. zn. PL. ÚS 4/2021 ide o
ustanovenie umožňujúce obmedziť vlastnícke právo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri
plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia, alebo inými všeobecne záväznými
právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať (bod 157. nálezu).

Fyzická osoba plniaca uvedené povinnosti by náklady znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie,
súčasť zákona o ochrane verejného zdravia, netvorilo. Zmyslom tohto zákonného ustanovenia je teda
podľaodvolaciehosúdujedineto,žetenkomuvzniknúnákladypriplnenípovinnostíurčenýchzákonomo
ochrane verejného zdravia, resp. inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu
verejného zdravia nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu od štátu, ale

nemožno z tohto zákonného ustanovenia vyvodiť konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby
(štátu) za to, že za iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinnosti smerujúcich k ochrane
verejného zdravia. Súd prvej inštancie teda na základe uvedeného vecne správne rozhodol o zamietnutí
žaloby žalobcu voči žalovanému, nakoľko skutočnosť, že žalobca zaplatil paušálne náklady na stravužalovaného počas jemu nariadenej izolácie v karanténnom zariadení, nezakladá podľa § 58 ods. 2 zák.
č. 355/2007 Z. z. právo žalobcu na náhradu takto uhradených nákladov od žalovaného.

10. Právo žalobcu požadovať od žalovaného náhradu nákladov na zabezpečenú stravu by muselo
vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia právneho poriadku, lebo len taký prístup zodpovedá
princípu, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Také ustanovenie však podľa odvolacieho súdu nebolo
súčasťou právneho poriadku, ani v čase kedy žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu, ani v čase

vystavenia žalovanej faktúry, a nie je súčasťou právneho poriadku ani doteraz. Z uvedeného vyplýva,
že žalobcovi nepatrí právo na náhradu ním uhradených nákladov za stravu zabezpečenú žalovanému.
Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je spôsobilý napraviť ani postup kedy žalovanému
bola vystavená na úhradu stravy faktúra. Faktúra je účtovným dokladom, pričom sama o sebe nemôže
nahrádzať absenciu právne relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd SR v náleze pod sp. zn. PL. ÚS
4/2021 konštatoval protiústavnosť ust. § 12 ods. 2 písm. f/ zák. č. 355/2007 Z. z. V tejto jeho časti,

ktorá predstavovala právny základ možnosti ÚVZ SR nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení,
prípadne v inom určenom zariadení. Práve takéto opatrenie ÚVZ SR zo dňa 15. 03. 2020 vydané na
podklade § 12 ods. 2 písm. f/ zák. č. 355/2007 Z. z bolo dôvodom toho, že žalovaný bol v čase od XX.
XX. XXXX do XX. XX. XXXX v nariadenej izolácii alebo karanténnom zariadení D. E. A. F.. Odvolací
súd z uvedeného vyvodzuje, že ak kvôli rozporu s Ústavou SR stratilo účinnosť zákonné ustanovenie,

ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb v karanténnom zariadení, a teda takéto obmedzenie práv nebolo
vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, nemožno inou optikou hľadieť ani na okolnosť, či v tej
súvislosti vznikla dotknutej osobe povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením spojené náklady. Právna
úprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná,
a teda z uvedeného možno vyvodiť, že nie je prípustné, aby dotknutá osoba mala uhradiť štátu náklady

spojené s pobytom v karanténnom zariadení.

11. S poukazom na vyššie uvedené, ako aj dôvody napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie,
preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. výroku ako vecne správny podľa
ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

12.OdvolanímnapadnutývýrokII.rozsudkusúduprvejinštanciepriznávažalovanémunároknanáhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie v časti náhrady trov konania vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP s tým, že žalovaný bol v spore plne úspešný, avšak, nakoľko mu žiadne trovy konania

nevznikli tak súd mu tieto trovy konania voči žalobcovi nepriznal.

13. Vychádzajúc z uvedeného je evidentné, že výrok II. napadnutého rozsudku v časti o náhrade trov
konania nezodpovedá odôvodneniu rozhodnutia o náhrade trov konania, a teda výrok o náhrade trov
konania vo vzťahu k odôvodneniu tejto náhrady sú v zjavnom rozpore. Z uvedeného dôvodu preto

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výroku o náhrade trov konania zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o náhrade trov konania s tým, že v ďalšom konaní
súd prvej inštancie rozhodne opätovne o náhrade trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

14. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen,
ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľ v sporoch s

ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo
zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom
zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec
alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).