Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/79/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120202223
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:3120202223.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej v právnej
veci žalobcu AEROCAFE s. r. o., so sídlom Letisko Malé Bielice 106/26, Partizánske, IČO: 46 272 305,
zastúpeného advokátska kancelária Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, IČO:
35 929 049 proti žalovanému: JUDr. Peter Frajt, správca S 1070 so sídlom M. R. Štefánika 141/13,
Považská Bystrica, IČO: 14 396 696, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Slávik a partneri,
s.r.o., so sídlom nám. M.R. Štefánika 3, Topoľčany, IČO: 36 861 375, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č. k. 6Cb/8/2020-278 zo

dňa 04.apríla 2022 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Partizánske č. k. 6Cb/8/2020 zo dňa 4. apríla 2022 potvrdzuje.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Partizánske napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou
výrokovou vetou priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%,
vo výške o ktorej rozhodnej samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, súdny úradník.

2. V odôvodnení uviedol, žalobca sa podanou žalobou domáha proti žalovanému určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území A. B., obec Partzánske, okres Partizánske, zapísaným
v katastri nehnuteľností Okresným úradom Partizánske, odborom katastrálnym na liste vlastníctva č.
XXX ako
stavba – AEROCAFE – BAR Letisko bez súpisného čísla, postavená na parcele CKN č. XXX/XX,
stavba – terasa bez súpisného čísla, postavená na parcele CKN č. XXX/XX,

stavba – AEROCAFE – BAR Letisko bez súpisného čísla postavená na parcele CKN č. XXX/XX,
stavba – obytná miestnosť súpisné číslo XXX, postavená na parcele CKN č. XXX/X,
stavba – C. – B. D. E. F. 106 postavená na parcele CKN č. XXX/XX,
stavba – AEROCAFE – BAR Letisko súpisné číslo 106 postavená na parcele CKN č. XXX/XX,
stavba – sociálne zariadenie súpisné číslo 247 postavená na parcele CKN č. XXX/XX
(ďalej len „nehnuteľnosti“) a náhrady trov konania.

3. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.02.2017 G. H. ako jediný spoločník spoločnosti I. E. rozhodol o
znížení vlastného imania spoločnosti (ostatné kapitálové fondy) o sumu 542 027 €, v dôsledku čoho
došlo k zníženiu vlastného imania uvedenej spoločnosti zo sumy 3 432 510 € na sumu 2 890 483 € a
rozhodol o povinnosti spoločnosti vyplatiť rozdiel zníženého vlastného imania vo výške 542 027 € G. H.do 3 dní od prijatia rozhodnutia. Dňa 15.02.2017 zároveň uvedená spoločnosť a G. H. uzatvorili dohodu
o započítaní pohľadávok, na základe ktorej došlo k započítaniu pohľadávky spoločnosti DANLOG
voči G. H. vo výške 142 027 € z titulu pôžičiek poskytnutých spoločnosťou DANLOG G. H. s časťou

pôvodnej pohľadávky G. H. v zodpovedajúcom rozsahu, čím došlo u neho k zníženiu pohľadávky na
400 000 €. Dňa 15.02.2017 zároveň G. H. a žalobca uzatvorili zmluvu o postúpení pohľadávky, na
základe ktorej došlo k postúpeniu tejto pohľadávky na žalobcu. Žalobca ako kupujúci a spoločnosť I. ako
predávajúci uzatvorili dňa 22.05.2017 kúpnu zmluvu, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam za kúpnu cenu vo výške 400 000 €. Spoločnosť DANLOG bola do rozhodnutia

o povolení vkladu do katastra nehnuteľností výlučným vlastníkom nehnuteľností. Vklad bol povolený
rozhodnutím Okresného úradu Partizánske, katastrálneho odboru č. V 1038/2017 zo dňa 31.05.2017.
Dňa 27.07.2017 DANLOG a žalobca uzatvorili dohodu o započítaní pohľadávok, na základe ktorej došlo
kzapočítaniupohľadávkyspoločnostiI.nazaplateniekúpnejcenyzaprevodnehnuteľnostíspostúpenou
pohľadávkou G. H., čím obe vzájomné pohľadávky zanikli v plnom rozsahu. K 30.09.2017 spoločnosť
DANLOG zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou B., E., IČO: XX XXX XXX. Dňa 19.10.2018

vydal Okresný súd Trenčín v konaní sp. zn. XXX XX/XXXX, rozhodnutie o vyhlásení konkurzu na
spoločnosť B. E.. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 12.06.2019. Dňa 07.06.2019
žalobcovi žalovaný doručil výzvu, ktorou ho vyzval, aby uviedol dôvody a predložil dôkazy odôvodňujúce
vylúčenie nehnuteľností zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu a konkrétne dôkazy o tom, že kúpna
cena bola spoločnosti I. riadne a včas uhradená. Následne bola na základe podania žalovaného v

katastri nehnuteľností zapísaná obmedzujúca poznámka o vyhlásení konkurzu. Dňa 04.07.2019 žalobca
preukázal žalovanému uhradenie kúpnej ceny, keďže záväzok na jej zaplatenie zanikol v dôsledku
započítania vzájomných pohľadávok. Od 04.07.2019 do podania žaloby nedošlo k žiadnemu úkonu
zo strany žalovaného. Nehnuteľnosti sú naďalej zapísané vo všeobecnej podstate úpadcu a v katastri
nehnuteľností je aj naďalej zapísaná obmedzujúca poznámka. Existenciu naliehavého právneho záujmu

na podaní žaloby vidí žalobca v tom, že žaloba je prostriedkom na odstránenie trvajúceho stavu právnej
neistoty. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. X J. XXX/XXXX
a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. X J. XX/XXXX. Len určovacou
žalobou možno odstrániť stav právnej neistoty, v ktorom sa žalobca nachádza. Len určovacia žaloba je
zárukou odvrátenia budúcich sporov, nakoľko sa predíde vylučovacej žalobe zo strany žalobcu, môže sa

predísť žalobe na plnenie, vytvorí sa pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu a žalobca nemá
k dispozícii žiadne iné prostriedky na odstránenie právnej neistoty, keďže nemá žiaden vplyv na to, či a
kedy sa žalovaný rozhodne vykonať potrebné úkony na to, aby konkurzný súd mohol vyzvať žalobcu na
podanie vylučovacej žaloby, a aby ju mohol podať. Žalobca má k nehnuteľnostiam aj povinnosti, musí
do nich investovať, čo musí odkladať kvôli neistote ohľadom vlastníctva. Možnosť domáhať sa vylúčenia

nehnuteľnosti z konkurznej podstaty je podmienená úkonmi zo strany žalovaného a konkurzného súdu,
žalobca však nevie, či tieto úkony vykonajú. Je vylúčené, aby bol povinný trpieť nečinnosť žalovaného
alebo súdu bez časového obmedzenia. Musí byť schopný domáhať sa súdnej ochrany.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že ako správca dlžníka B. E. skúmal možnosť odporovania

prevodov majetku právnych predchodcov úpadcu. Dňa 06.06.2019 zaslal žalobcovi odstúpenie od
kúpnej zmluvy uzavretej dňa 22.05.2017 medzi ním a spoločnosťou I. E. v súlade s § 45 ods. 1 zákona
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“). Predmetné
nehnuteľnosti zapísal do všeobecnej podstaty úpadcu B. E. (ďalej už len „úpadca“). Žalobcu vyzval
listom zo dňa 7.6.2019, aby podľa § 78 ods. 2 ZKR uviedol dôvody a predložil dôkazy vylučujúce

zapísanie tohto majetku do všeobecnej podstaty úpadcu. Žalobca listom zo dňa 04.07.2019 uviedol
dôvodyapredložildôkazy,ktorépodľanehozapísanienehnuteľnostídosúpisumajetkuúpadcuvylučujú.
V súlade s § 78 ods. 2 ZKR listom zo dňa 17.12.2019 vyzval žalovaný zástupcu veriteľov o zaujatie
stanoviska k vylúčeniu nehnuteľností zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu. Zástupca veriteľov listom
zo dňa 18.02.2020 oznámil žalovanému, že nesúhlasí s ich vylúčením. V súlade s § 78 ods. 4 ZKR

žalovaný požiadal Okresný súd Trenčín, aby uložil žalobcovi v lehote nie kratšej ako 30 dní podať
proti správcovi žalobu o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu. Okresný súd
Trenčínuznesenímzodňa29.04.2020,publikovanýmvObchodnomvestníkuč.86/2020dňa06.05.2020
uložil žalobcovi, aby v lehote 30 dní podal proti správcovi žalobu o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu
všeobecnej podstaty úpadcu s poučením o následkoch nepodania žaloby v stanovenej lehote. Vzťah

medzi stranami sa spravuje ZKR, na prejednanie sporov medzi nimi je podľa žalovaného príslušný
Okresný súd Trenčín. Žalovaný preto namieta miestnu príslušnosť tunajšieho súdu. Žalobu žiadajú
zamietnuť, pretože na určení vlastníctva neexistuje naliehavý právny záujem. Medzi účastníkmi je
sporná skutočnosť, či zapísanie predmetného nehnuteľného majetku do súpisu všeobecnej podstatyúpadcujedôvodné.OtejtootázkejeoprávnenýrozhodnúťlenOkresnýsúdTrenčín,ktorývyzvalžalobcu
na podanie vylučovacej žaloby.

5.Zdôkazovvykonanýchnapojednávaniachsúdprepotrebyrozhodnutiavovecisamejzistil,žežalobca
je v katastri nehnuteľností H. K. L., odborom katastrálnym evidovaný ako vlastník nehnuteľností – stavieb
AEROCAFE – BAR Letisko bez súpisného čísla, postavená na parcele CKN č. XXX/XX, terasa bez
súpisného čísla, postavená na parcele CKN č. XXX/XX, AEROCAFE – BAR Letisko bez súpisného
čísla postavená na parcele CKN č. XXX/XX, obytná miestnosť súpisné číslo XXX, postavená na parcele

CKN č. XXX/X, AEROCAFE – BAR Letisko súpisné číslo 106 postavená na parcele CKN č. XXX/
XX, AEROCAFE – BAR Letisko súpisné číslo 106 postavená na parcele CKN č. XXX/XX, sociálne
zariadenia súpisné číslo XXX postavená na parcele CKN č. XXX/XX. Na liste vlastníctva založenom pre
nehnuteľnosti je okrem iného zapísaná aj obmedzujúca poznámka o vyhlásení konkurzu na majetok
dlžníka B. E., ktorý je právnym nástupcom spoločnosti I. E., v súlade s ustanovením § 78 ods. 10
zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizcii. Nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy

zapísanej do katastra nehnuteľností pod číslom V 1038/2017. (č.l. 4, 272)
6. Spoločnosť I. E. ako predávajúci a žalobca ako kupujúci uzavreli dňa 22.05.2017 kúpnu zmluvu,
predmetomktorejboliuvedenénehnuteľnosti,pričomkúpnacenaboladohodnutána400000€asplatná
bolado90dníodvystaveniafaktúrypredávajúcim.Zmluvupodpísalazapredávajúcehoajzakupujúceho
tá istá osoba (G. H.). (č.l. 5).

7. Spoločnosť B. E. v konkurze je právnym nástupcom spoločnosti I. E., pričom na túto spoločnosť bol
dňa 27.10.2018 vyhlásený konkurz. Správcom úpadcu je žalovaný (č.l. 6 až 7).

8. Žalovaný ako správca listom zo dňa 06.06.2019 odstúpil od kúpnej zmluvy uzavretej medzi

spoločnosťou I. E. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim, a to podľa § 45 ods. 1 ZKR. Dôvodom
pre odstúpenie bola skutočnosť, že druhá zmluvná strana (žalobca) predávajúcemu nevyplatil kúpnu
cenu. Nehnuteľnosti boli zapísané do všeobecnej podstaty úpadcu B. E. (č.l. 8). Žalovaný ako správca
výzvou zo dňa 07.06.2019 vyzval žalobcu podľa § 78 ods. 2 ZKR, aby do 30 dní od doručenia výzvy
uviedol dôvody a predložil dôkazy, ktoré vylučujú zapísanie nehnuteľností do súpisu, a to dôkazy o tom,

že kúpna cena podľa kúpnej zmluvy zo dňa 22.05.2017 bola uhradená riadne a včas. (č.l. 9)

9. Žalobca listom zo dňa 04.07.2019 žalovanému oznámil, že kúpna cena bola riadne a včas uhradená,
a to tak, že dňa 28.02.2017 spoločnosť I. E. prostredníctvom svojho jediného spoločníka rozhodla o
znížení vlastného imania (ostatných kapitálových fondov) o sumu 542 027 € a o povinnosti spoločnosti

vyplatiť rozdiel zníženého vlastného imania G. H. do 5 mesiacov od prijatia rozhodnutia. Dňa 28.02.2017
uzavreli spoločnosť I. E. a G. H. dohodu o započítaní, na ktorej základe došlo k započítaniu pohľadávky
spoločnosti voči G. H. vo výške 142 027 € z titulu pôžičiek spoločnosti G. H. tak, že pôvodná pohľadávka
spoločnosti v dôsledku započítania zanikla v celom rozsahu a G. H. ostala zachovaná pohľadávka vo
výške 400 000 €. Dňa 28.02.2017 uzatvoril žalobca s G. H. zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe

ktorej došlo k postúpeniu zostávajúcej pohľadávky G. H. na žalobcu. Dňa 27.07.2017 I. E. a žalobca
uzatvorili dohodu o započítaní, na ktorej základe došlo k započítaniu pohľadávky spoločnosti I. E. na
zaplatenie kúpnej ceny za prevod nehnuteľností na žalobcu s postúpenou pohľadávkou G. H.. Preto
žalobca navrhol vylúčiť nehnuteľnosti zo súpisu všeobecnej podstaty, s poukazom na § 78 ods. 2 ZKR.
(č.l. 10 až 11).

10. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním, po aplikácii v rozhodnutí citových
právnych predpisov dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Ako prvé súd skúmal vecnú
legitimáciu strán sporu a dospel k záveru, že žalobca je aktívne a žalovaný pasívne legitimovaný na
podanie žaloby. Ďalej súd ako predbežnú otázku v súlade s § 137 písm. c/ CSP skúmal, či vyplýva právo

na podanie žaloby z osobitného právneho predpisu alebo či žalobca má na podaní žaloby naliehavý
právny záujem. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca je v katastri nehnuteľností aj v čase
rozhodovania súdu označený ako vlastník sporných nehnuteľností, z čoho by sa podľa názoru súdu
mohlo javiť, že žaloba nie je procesne prípustná, avšak súd vzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný
ako správca úpadcu, do všeobecnej podstaty ktorého boli zapísané sporné nehnuteľnosti, zasiahol

do vlastníckeho práva žalobca k sporným nehnuteľnostiam tým, že podľa § 45 ods. 1 ZKR odstúpil
od kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalobca vlastnícke právo nadobudol. Odstúpením od zmluvy sa
v súlade s § 48 ods. 2 OZ zmluva od začiatku zrušuje ale s tým, že v tomto konaní súd môže posúdiť
platnosťodstúpeniaakopredbežnúotázkuanáslednemôžepotvrdiťvlastníckeprávožalobcukspornýmnehnuteľnostiam, čím by sa odstránila spornosť medzi stranami spočívajúca v posúdení, či je vlastníkom
sporných nehnuteľností žalobca alebo úpadca, do všeobecnej podstaty ktorého boli nehnuteľnosti
zapísané. Právne posúdenie vlastníctva k nehnuteľnostiam môže byť podkladom aj pre rozhodovanie

o vylučovacej žalobe podanej žalobcom proti správcovi v súvislosti s konkurzným konaním úpadcu B.S.
s.r.o. Rozhodnutie o žalobcom podanej žalobe tak bude spôsobilé definitívne odstrániť spornosť medzi
stranami, keďže súd posúdi platnosť alebo neplatnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy a tým definitívne
vyrieši, či žalobca je alebo nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Zároveň súd dospel k záveru,
že konanie o určenie vlastníckeho práva nie je konaním vyvolaním osobitnou povahou konkurzného

konania. Sporné vlastníctvo k nehnuteľnostiam je príslušný vyriešiť okresný súd v sídle ktorého sa
nehnuteľnosti nachádzajú, to znamená Okresný súd Partizánske s poukazom na ust. § 20 písm. a/ CSP,
preto námietka vznesená žalovaným (že miestne príslušným je Okresný súd Trenčín – č. l. 36) nie
je dôvodná. Súd tak dospel k záveru, že žaloba je procesne prípustná a je na mieste zaoberať sa jej
vecnou stránkou.

11. Podľa názoru súdu k ohrozeniu vlastníckeho práva žalobcu došlo tým, že žalovaný ako správca
podľa § 45 ods. 1 ZKR odstúpil od kúpnej zmluvy, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti. Žalobca
tvrdí, že odstúpiť od kúpnej zmluvy nemohol, pretože v čase vyhlásenia konkurzu už svoje povinnosti
zo zmluvy splnil (záväzok na zaplatenie kúpnej ceny mu zanikol započítaním). Žalovaný popiera, že by
došlo k zániku záväzku, pretože žalobca podľa neho nemal v čase započítania na započítanie spôsobilú

pohľadávku.

12. Súd uviedol, že podkladom pre kladné rozhodnutie o žalobe môže byť len zistenie, že pohľadávka
úpadcu na zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti v čase začatia konkurzu už neexistovala (zanikla)
spôsobom upraveným zákonom pre zánik záväzkov.

13. Žalobca tvrdí, že k zániku došlo v dôsledku nasledujúcich právnych úkonov:
-dohody o započítaní zo dňa 27.07.2017 medzi predávajúcim I. E. a žalobcom, na základe ktorej došlo k
započítaniu pohľadávky predávajúceho na zaplatenie kúpnej ceny s pohľadávkou postúpenou žalobcovi
postupcom G. H.;

-zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 28.02.2017, na základe ktorej došlo k
postúpeniu pohľadávky G. H. proti spoločnosti I. E. vo výške 400 000,--Eur na žalobcu;
--rozhodnutia o znížení vlastného imania spoločnosti I. E. zo dňa 28.02.2017, ktoré urobil jediný
spoločník spoločnosti I. E.. G. H. a rozhodnutia o povinnosti vyplatiť rozdiel zníženého vlastného imania
G. H. do 5 mesiacov od prijatia rozhodnutia.

14. Započítanie je jedným z možných spôsobov zániku záväzku. Dohodou strán možno započítať
akékoľvek vzájomné pohľadávky (§ 364 ObZ). Na započítanie sú spôsobilé vzájomné pohľadávky,
ktorých plnenie je rovnakého druhu, ak sa vzájomne kryjú. K ich zániku dôjde okamihom, kedy sa na
započítanie spôsobilé pohľadávky stretli. (§ 580 OZ).

15.Žalobcanadobudolvlastníckeprávokspornýmnehnuteľnostiamnazákladekúpnejzmluvyuzavretej
podľa § 588 OZ dňa 22.05.2017. Kúpna cena bola dohodnutá na 400 000 € a splatná bola 90 dní od
vystaveniafaktúrypredávajúcimnakupujúceho.Žalobca tvrdí,žekzánikuzáväzkunazaplateniekúpnej
ceny došlo na základe dohody o započítaní vzájomných pohľadávok uzavretej medzi predávajúcim
a kupujúcim dňa 27.07.2017. Inými slovami, žalobca tvrdí a preukazuje dohodou na č.l. 14, že jeho

záväzok na zaplatenie kúpnej ceny zanikol ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu B. E.
v konkurze, do súpisu majetku ktorého boli nehnuteľnosti zahrnuté. Konkurz na majetok úpadcu bol
vyhlásený uznesením zo dňa 19.10.2018. V čase vyhlásenia konkurzu tak podľa tvrdenia žalobcu už
žalobca zmluvu, od ktorej žalovaný ako správca odstúpil, v celom rozsahu splnil.

16. Dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok môže preukazovať splnenie povinnosti žalobcu z
kúpnej zmluvy, od ktorej žalovaný odstúpil. V tom čase podľa jeho tvrdenia žalobca ako postupník vlastnil
pohľadávku nadobudnutú od G. H. ako postupcu vo výške 400 000 € proti dlžníkovi I. E., ktorá mala
vzniknúť z dôvodu nároku postupcu na výplatu sumy zníženia vlastného imania na základe rozhodnutia
jediného spoločníka z 28.02.2017. Žalovaný popiera, že by taká pohľadávka existovala, preto musí súd

podľa jeho názoru jej existenciu ako predbežnú otázku preskúmať. Ak by pohľadávka existovala, došlo
k zániku záväzku žalobcu a teda k splneniu jeho povinnosti z kúpnej zmluvy a žalovaný by v takom
prípade nemal právo od zmluvy odstúpiť. Žaloba by v takom prípade bola dôvodná, v opačnom prípadeby k splneniu povinnosti z kúpnej zmluvy nedošlo, odstúpenie od zmluvy by bolo platné a nebol by dôvod
určovať žalobcovo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.

17. Žalobca mohol nadobudnúť predmetnú pohľadávku od postupcu G. H. postupom podľa § 524 OZ.
Formálne podmienky boli naplnené, k postúpeniu malo dôjsť na základe písomnej dohody, ktorá je v
spise založená na č.l. 14. Podľa súdu je potrebné skúmať, či boli naplnené materiálne podmienky na
postúpenie, najmä existujúca pohľadávka.

18. Pôvod pohľadávky má byť v rozhodnutí jediného spoločníka spoločnosti I. E.. G. H. zo dňa
28.02.2017 (č.l. 15), ktorým rozhodol s poukazom na § 132 ObZ dňa 28.02.2017 o znížení vlastného
imania spoločnosti (ostatných kapitálových fondov) o sumu 542 027 €, v dôsledku čoho malo dôjsť k
zníženiu vlastného imania spoločnosti v časti ostatných kapitálových fondov zo sumy 3 432 510 € na
sumu 2 890 483 €. Zároveň rozhodol o vyplatení rozdielu zníženého vlastného imania vo výške 542 027
€ sám sebe do 5 mesiacov od prijatia rozhodnutia.

19.Abybolomožnéurobiťzáver,čidošlokzánikuzáväzkužalobcuzaplatiťkúpnucenuzanehnuteľnosti,
či došlo predtým k riadnemu postúpeniu pohľadávky, započítaním ktorej malo dôjsť k zániku záväzku na
zaplatenie kúpnej ceny, je potrebné preskúmať, či rozhodnutie jediného spoločníka spoločnosti I. E.. G.
H. zo dňa 28.02.2017 (č.l. 15) je platné. Pre posúdenie tejto otázky je potrebné posúdiť otázku, či dňa

28.02.2017 bolo možné, aby (jediný) spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným rozhodol o znížení
jej vlastného imania a o vyplatení rozdielu medzi pôvodnou výškou vlastného imania a novou výškou
vlastného imania samému sebe ako spoločníkovi.

20. Rozhodnutie jediného spoločníka sa odvoláva na ustanovenie § 132 ObZ, teda na ustanovenie o

konaní jediného spoločníka namiesto valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným. G.
H. ako jediný spoločník mal zákonné oprávnenie urobiť aj rozhodnutie, ktoré by inak bolo vyhradené
valnému zhromaždeniu, povinná bola len písomná forma a podpis spoločníka. Formálne náležitosti sú
v jeho rozhodnutí zachované.

21. Spornou právnou otázkou medzi stranami, ktorá je kľúčová pre vecné posúdenie predmetu sporu je,
či G. H. ako jediný spoločník 28.02.2017 mohol alebo nemohol rozhodnúť o vyplatení rozdielu zníženého
vlastného imania sám sebe ako spoločníkovi.

22. Ku dňu 28.02.2017 Obchodný zákonník neobsahoval ustanovenie, zavedené zákonom č. 264/2017

Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Ten s účinnosťou od 01.01.2018 zaviedol nové ustanovenie
§ 123 ods. 2 a ods. 3 ObZ. Podľa § 123 ods. 2, ods. 3 ObZ v znení účinnom do 31.12.2017 (za účinnosti
ktorého došlo k rozhodnutiu jediného spoločníka) spoločnosť môže vyplácať podiely na zisku len pri
splnení podmienok podľa § 179 ods. 3 a 4, ak tým s prihliadnutím na všetky okolnosti nespôsobí svoj

úpadok. Spoločnosť nesmie vyplácať najmä úroky z vkladov do spoločnosti a preddavky na podiely
na zisku. Spoločnosť nesmie vrátiť spoločníkom ich vklady. Za vrátenie vkladu sa nepovažujú platby
spoločníkom poskytnuté pri znížení základného imania. Podľa citovaného ustanovenia v znení účinnom
od01.01.2018spoločnosťmôževyplácaťpodielynaziskualeborozdeliťinévlastnézdrojelenprisplnení
podmienok podľa § 179 ods. 3 a 4 ak tým s prihliadnutím na všetky okolnosti nespôsobí svoj úpadok.

Na tvorbu kapitálového fondu príspevkami spoločníkov a ich použitie na rozdelenie medzi spoločníkov
platí § 217a rovnako. Spoločnosť nesmie vyplácať najmä úroky z vkladov do spoločnosti a preddavky
na podiely na zisku. Spoločnosť nesmie vrátiť spoločníkom ich vklady. Za vrátenie vkladu sa nepovažujú
platby spoločníkom poskytnuté pri znížení základného imania a platby poskytnuté spoločníkom pri
použití kapitálového fondu z príspevkov (§ 217a).

23. Podľa súdu prvej inštancie to znamená, že Obchodný zákonník do 31.12.2017 vôbec neupravoval
tvorbu kapitálových fondov v spoločnosti s ručením obmedzeným, ani výslovne neumožňoval, na rozdiel
od neskoršej úpravy, vyplatiť spoločníkom platby poskytnuté pri použití kapitálového fondu z príspevkov.
Zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu č. 264/2017 Z.z. reagoval na rôzne prístupy vytvorené

praxou pri tvorbe kapitálových fondov, ktorých možnosť tvorby zo zákona implicitne vyplýva, ale nie je
jasne regulovaná. Sám zákonodarca si bol teda vedomý toho, že do 31.12.2017 nebola regulovaná
tvorba a použitie kapitálových fondov v spoločnostiach s ručením obmedzeným.24. Keďže v tom čase nebolo žiadneho osobitného ustanovenia o kapitálových fondoch, bolo potrebné
sa pri ich zriadení a použití riadiť ostatnými ustanoveniami právnych predpisov, osobitne Obchodným
zákonníkom účinným do 31.12.2017. Ten upravoval majetkové práva spoločníkov spoločnosti s ručením

obmedzeným tak, že (okrem iných práv) mali právo na podiel na zisku. V prípade, ak na to boli
splnené podmienky, spoločnosť mohla rozhodnúť, že im vyplatí podiel na zisku podľa § 123 ods. 1 ObZ.
Spoločnosť však nemohla vrátiť spoločníkom ich vklady (okrem platieb pri znížení základného imania).
Čo sa považuje za vklad, ktorý nebolo možné spoločníkom vrátiť, zákon v tom čase nešpecifikoval.
Zákon upravoval výslovne len vklad do základného imania spoločnosti, vklad do inej časti vlastného

imania spoločnosti ako do základného imania upravený nebol. To však podľa názoru súdu neznamená,
že pri použití takéhoto vkladu (iného ako na základné imanie) nebola spoločnosť nijako obmedzená.
Súd dospel k záveru, že aj takýto vklad podliehal zákazu podľa § 123 ods. 3 ObZ a spoločníkovi nebolo
možné ho vrátiť. Medzi stranami nebolo sporné, že kapitálový fond, z ktorého si spoločník G. H. rozhodol
o vyplatení prostriedkov, vznikol z jeho bezodplatných vkladov do majetku spoločnosti. Tým sa tieto
prostriedky stali vlastníctvom spoločnosti a spoločnosť mohla rozhodnúť o ich použití. Nemohla ich však

použiť v celom rozsahu ľubovoľne. V žiadnom prípade nemala záväzok vrátiť ich spoločníkovi. Stále sa
na ne totiž vzťahoval (až do 31.12.2017) zákaz vrátiť ich spoločníkovi (v rámci zákazu vrátenia vkladu).
To ale neznamená, že spoločník sa k týmto prostriedkom de facto nemohol nijako dostať. Spôsob, akým
mu ich spoločnosť mohla vyplatiť bez jeho protiplnenia, však viedol len cez možnosť vyplatiť podiel
na zisku a iných vlastných zdrojoch spoločnosti, s poukazom na § 123 ods. 2 ObZ, ktorý odkazuje na

ustanovenie § 179 ods. 3, ods. 4 ObZ, ktorý umožňoval aj do 31.12.2017 rozdeliť medzi akcionárov
(a teda pri s.r.o. medzi spoločníkov) čistý zisk zvýšený aj o iné vlastné zdroje, ktorých použitie nie
je v zákone ustanovené (teda do 31.12.2017 aj o prostriedky z ostatných kapitálových fondov). Tieto
vklady sa teda museli premietnuť do výnosov spoločnosti, a jedine vtedy bolo možné tieto prostriedky
prostredníctvom realizácie práva na podiel na zisku vyplatiť spoločníkom. Jediný spoločník G. H. tak

podľa názoru súdu do 31.12.2017 (teda ani 28.02.2017) nemohol rozhodnúť o vrátení sumy 542 027
€ z ním vytvorených vkladov do ostatných kapitálových fondov spoločnosti I. E. sebe ako spoločníkovi,
mohol rozhodnúť len o vyplatení čistého zisku spoločnosti I. E. alebo jeho časti sebe ako spoločníkovi,
pričomtentomoholbyťpredtýmzvýšenýajoprostriedkyzvlastnýchzdrojovspoločnosti,ktorýchpoužitie
nebolo v zákone ustanovené. Taký postup však nezvolil.

25. Zo systematického začlenenia práva na vrátenie platieb z kapitálového fondu z príspevkov od
01.01.2018 k ustanoveniam o zákaze vrátenia vkladov spoločnosti spoločníkom vyplýva, že aj platby do
kapitálového fondu sú zákonodarcom vnímané ako vklady. Sám žalobca uvádza, že predmetné fondy
boli vytvorené vkladmi G. H. (č.l. 195, 196), prezentuje ich ako „de facto pôžičky“. Podľa názoru súdu

však nemohlo ísť o pôžičky a spoločnosti I. E. nevznikol záväzok na ich vrátenie. V skutočnosti išlo
de facto o dar spoločnosti. Od 01.01.2018 je tento druh vkladov vyňatý zo zákazu vrátenia vkladov.
Do 31.12.2017 to tak však nebolo. Preto súd dospel k záveru, že rozhodnutie jediného spoločníka
zo dňa 28.02.2017 (č.l. 15) spisu je podľa § 39 OZ absolútne neplatným právnym úkonom pre jeho
rozpor so zákonom. Je síce pravdivé tvrdenie žalobcu (č.l. 194), že rozhodnutie o znížení vlastného

imania svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu alebo ho neobchádza a je platným právnym
úkonom, čo však zákonu odporuje, je rozhodnutie o výplate rozdielu vlastného imania tvoreného vkladmi
spoločníka tomuto spoločníkovi. Spoločnosť teda nebola absolútne obmedzená pri použití týchto fondov
(ako uvádza ako hypotézu žalobca na č.l. 263), mohla ich použiť v podstate ľubovoľne, avšak ak boli
tvorené vkladmi spoločníkov, vrátiť spoločníkom ich nemohla.

26. Keďže na základe neplatného právneho úkonu nemohla vzniknúť G. H. pohľadávka, nemohol
túto pohľadávku ani platne postúpiť na žalobcu a žalobca ju nemohol použiť na započítanie oproti
svojej povinnosti na zaplatenie kúpnej ceny za prevádzané nehnuteľnosti spoločnosti I. E. ako
predávajúcemu.Týmnedošloksplneniupovinnostižalobcuakokupujúcehozpredmetnejkúpnejzmluvy

pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu a správca mohol podľa § 45 ods. 1 ZKR od zmluvy
platne odstúpiť. Odstúpením od kúpnej zmluvy sa kúpna zmluva podľa § 48 ods. 2 OZ zrušila od
počiatku, obnovil sa teda právny stav pred jej uzavretím (vlastníctvo spoločnosti I. E. k predmetným
nehnuteľnostiam, teraz vlastníctvo jeho právneho nástupcu B. E. v konkurze).

27. Tvrdenia žalobcu, že nehnuteľnosti vždy patrili a patria reálne G. H. (č.l. 264) nemajú oporu ani
v dokazovaní, ani v žiadnom právnom predpise. Žalobca tu dôsledne nerozlišuje medzi súkromným
vlastníctvom G. H. a vlastníctvom spoločností, ktorých bol spoločníkom. G. H. nemohol ani ako jediný
spoločník zainteresovaných spoločností nakladať s ich majetkom úplne neviazane, ako s majetkomvlastným, a to ani s nehnuteľným majetkom, ani s kapitálovými zdrojmi. Jeho súkromný majetok a
majetok ním vlastnených spoločností je oddelený a skutočnosť, že nehnuteľnosti boli formálne zapísané
vo vlastníctve I. E. je podstatná.

28. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj žalovaným namietaným nedostatkom naliehavého právneho
záujmu s poukazom na to, že medzi účastníkmi je podľa neho sporná skutočnosť, či zapísanie
nehnuteľného majetku do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu B., E. je dôvodné. Súd v tomto spore
neposudzoval ako spornú otázku dôvodnosť alebo nedôvodnosť zápisu majetku do všeobecnej podstaty

úpadcu ale dôvodnosť alebo nedôvodnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy žalovaným ako predbežnú
otázku pre posúdenie skutočného vlastníka sporných nehnuteľností.

29. Tvrdenie žalobcu, že Obchodný zákonník síce neobsahoval normatívne vymedzenie pojmu
kapitálové fondy, ale tieto boli frekventované a legálne využívané a ich využívanie bolo dlhodobo
aprobované širšou ekonomickou a právnickou verejnosťou podľa súdu názoru preukázané nebolo.

Podrobne sa k uvedenému vyjadril v odseku 110 napadnutého rozsudku.

30. Súd považoval za irelevantný spôsob účtovania spoločnosti I., E.M.,H. a žalobcu o postúpenej
pohľadávke s tým, že hoci by bolo o nej účtované aj na nesprávnom účte, prípadne vôbec, z právneho
hľadiska to nespôsobuje zánik pohľadávky ani neznemožňuje nadobudnutie pohľadávky postupníkom.

31.KprocesnejprípustnostiodbornéhostanoviskaspoločnostiN.,ktorúnamietalžalobcasúduviedol,že
dôkazným prostriedkom v konaní môže byť akýkoľvek prostriedok, ktorý sa získal zákonným spôsobom
a ktorý môže prispieť k náležitému objasneniu predmetu konania.

32. K tvrdeniu žalovaného o nepravosti účtovných dokladov predložených žalobcom uviedol, že toto
nebolopreukázanéžiadnymdôkazomažalobcahovýslovnepoprel,pretosúdvychádzaprirozhodovaní
z toho, že predložené účtovné doklady sú pravé.

33. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žalovanému,

ktorý bol v konaní úspešný priznal proti neúspešnému žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania,
o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí súdny úradník.
34. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b/,d/ a h/ CSP. Má za to že rozsudok je vo svojej previazanosti a komplexnosti vecne

nesprávny, nezákonný a nespravodlivý, súd mal žalobe vyhovieť v celom rozsahu a zaviazať žalovaného
na náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko pre odstúpenie žalovaného od kúpnej zmluvy
neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR, keďže v čase vyhlásenia konkurzu
na majetok úpadcu už neexistovala povinnosť zaplatiť DANLOGU kúpnu cenu vo výške 400.000,--
Eur v zmysle čl. II. Kúpnej zmluvy za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pretože táto

povinnosť žalobcu zanikla v dôsledku započítania na základe Dohody o započítaní 2; nevychádza
z náležitého, správneho právneho posúdenia veci, ale je výsledok rigidného právneho formalizmu; je
nepreskúmateľný, arbitrárny, nepresvedčivý a prekvapivý, nakoľko súd rozhodol v rozpore so svojim
predbežným právnym posúdením vyjadreným na pojednávaní dňa 11.08.2021, na ktorom konštatoval
a contrario dôvodnosť žaloby; nedáva jasne, zrozumiteľne a preskúmateľne odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa žalobca v konaní
domáha, a na ktoré žalobca v konaní prostredníctvom predložených dôkazov a argumentácie poukázal.
Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil,
prípadne v zmysle § 389 ods. 1 CSP zrušil.

35. Podľa názoru žalobcu rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.
1 písm. h/ CSP). Žalobca má za to, že prvoinštančný súd na zistený súdny stav aplikoval nesprávnu
právnu normu ( § 123 ods. 3 OBZ účinného do 31.12.2017) a súčasne nesprávne zvolenú právnu
normu nesprávne interpretoval. Primárnou spornou otázkou v konaní bolo, či do 31.12.2017 bolo možné
v spoločnosti s ručením obmedzeným vytvárať tzv. ostatné kapitálové fondy (ďalej len „OKF“) a následne

finančné prostriedky vložené do OKF vyplatiť naspäť spoločníkom. Podľa vedomostní žalobcu táto
otázka nebola doposiaľ riešená súdmi na akomkoľvek stupni, preto mal súd ideálnu príležitosť túto
otázku vyriešiť v rámci tzv. sudcovskej tvorby práva komplexne s prihliadnutím na všetky doterajšie
názory právnej a ekonomickej vedy.36. Z odôvodnenia rozsudku (body 97 až 104 ) vyplýva, že súd spor rozhodol výlučne rigidne
formalisticky, bez vysporiadania sa so všetkými podstatnými dôkazmi, argumentmi a námietkami

žalobcu. Uviedol, že súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie
(rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (napr. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. N. K. XXX/XXXX, nález Ústavného súdu SR z 31.08.2017 sp. zn. N. K. XXX/
XXXX. Podľa žalobcu nesprávne právne posúdenie súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení
neplatnosti Rozhodnutia o znížení vlastného imania; neplatnosti Dohody o započítaní 1 a 2 a Zmluvy

o postúpení pohľadávky; platnosti Odstúpenia a jeho právnych účinkov. V bodoch 101 až 104 rozsudku
podľa žalobcu súd nesprávne právne posúdil neplatnosť Rozhodnutia o znížení vlastného imania.

37. Žalobca poukázal na bod 102 rozsudku, v ktorom súd uviedol, že „Obchodný zákonník do
31.12.2017 vôbec neupravoval tvorbu kapitálových fondov v spoločnosti s ručením obmedzeným ani
výslovne neumožňoval na rozdiel od neskoršej úpravy vyplatiť spoločníkom platby poskytnuté pri

použití kapitálového fondu z príspevkov. Zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu č. 264/2017
Z. z. reagoval na rôzne prístupy vytvorené praxou pri tvorbe kapitálových fondov, ktorých možnosť
tvorby zo zákona implicitne vyplýva; ale nie je jasne regulovaná. To znamená, že sám zákonodarca
si bol vedomý toho, že do 31.12.2017 nebola regulovaná tvorba a použitie kapitálových fondov
v spoločnostiach s ručením obmedzeným“. Žalobca má za to, že OBZ do 31.12.2017 na rozdiel od

neskoršej právnej úpravy zavedenej s účinnosťou od 01.01.2018 zákonom č. 264/2017 Z.z. (ďalej len
novela „OBZ“) výslovne neupravoval možnosť vrátenia prostriedkov z OKF spoločníkom spoločnosti
s ručeným obmedzeným ešte neznamená, že takéto vrátenie nebolo možné a zákonné. Vyplýva to práve
z dôvodovej správy citovanej súdom, tvorba OKF zo zákona implicitne vyplývala. Podľa názoru žalobcu
však z právnej úpravy účinnej do 31.12.2017 nielenže vyplýva možnosť tvorby OKF, ale aj možnosť ich

vyplatenia spoločníkom.

38. V ďalšom texte odvolanie poukázal žalobca na právnu úpravu OKF účinnú do 31.12.2017, keď
uvádza, že vlastným imaním sa v zmysle § 6 ods. 4 OBZ rozumejú vlastné zdroje financovania
obchodného majetku podnikateľa podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o účtovníctve. Vlastné

imanie delí odborná literatúra a postup vyúčtovania na viazané vlastné imanie. OKF patrí k voľnému
vlastnému imaniu spoločnosti v zmysle § 6 ods. 4 OBZ. Ich legálnu definíciu do účinnosti novely OBZ,
ktorou bol s účinnosťou od 01.01.2018 zavedený nový § 217a upravujúci proces tvorby a použitia
ostatných kapitálových fondov, po novom označovaných ako „kapitálové fondy z príspevkov“ upravoval
len § 59 ods. 6 Postupov účtovania. Súčasne OKF ako súčasť vlastného imania spoločnosti, t. j. tzv.

iných vlastných zdrojov spoločnosti sa aj do účinnosti novely OBZ označujú na viacerých miestach OBZ
ako tzv. iné vlastné zdroje, ktorých použitie nie je zákonom ustanovené (§ 144 ods. 1, či § 179 ods.
3 písm. b/ OBZ).

39. Žalobca ďalej poukazuje na názory právnej, ekonomickej a odbornej verejnosti na možnosť vrátenia

prostriedkov z OKF spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným do 31.12.2017, keď uviedol, že
podľa prevládajúcich názorov ekonomickej a právnickej verejnosti použitie OKF spôsobom aký bol
použitý v prípade Rozhodnutia o znížení vlastného imania právnej úprave OBZ účinnej do 31.12.2017
neodporuje a takýto postup bol právne dovolený a zákonný. Ďalej poukázal na dôvodovú správu k novele
OBZ, k publikáciám ohľadne daní a účtovníctva, účtovnej závierky obchodných spoločností, účtovníctva

podnikateľov, na stanovisko O. E. E. z roku 2017, z ktorých vyplýva, že aj uznávané kapacity v oblasti
práva obchodných spoločností, profesorka G. A. L., L., G. H. H., I.. a ekonómie, N. O., N. J. a N.
P., ako aj ostatní významní autori z oblasti práva a ekonómie zastávajú názor, že do 31.12.2017 bolo
možné spoločníkom vrátiť prostriedky z OKF spôsobom, ktorý využil pri rozhodnutí o znížení vlastného
imania aj žalobca. V tejto súvislosti sú preto nepravdivé tvrdenia súdu obsiahnuté v bode 110 rozsudku

s tým, že súd konštatoval nejednoznačný pohľad na použitie OKF za situácie, kedy žalobcove tvrdenia
sú podporené 9 výkladovými stanoviskami a komentármi, 1 Znaleckým posudkom a 1 Stanoviskom, ale
spochybnené len jediným odkazom na čl. G. F.. Uviedol, že sa snažil predloženým znaleckým posudkom
preukázaťpraxpoužívaniaostatnýchkapitálovýchfondovvroku2017(otázkač.6znaleckéhoposudku),
avšak táto otázka v znaleckom posudku vôbec nebola zodpovedaná. Súd úplne odignoroval stanovisko

daňového poradcu, nakoľko okrem bodu 9 rozsudku, v ktorom sa len uvádza, že tento dôkaz bol v konaní
riadne predložený, v odôvodnení rozsudku už viac nie je o tomto Stanovisku žiadna zmienka, čo zakladá
nepreskúmateľnosť rozsudku a porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces v zmysle § 46
a nasl. Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1a 2 Listiny základných práv a slobôd a Charty základných práv EÚ. Ďalej uviedol, že ani jeden z ním
predložených zdrojov z odbornej literatúry nevychádza z iného právneho stavu ako je relevantný v tomto
konaní (účinný do 31.12.2017).

40. Žalobca sa ďalej vyjadruje k splnenému distribučnému testu podľa § 179 ods. 4 OBZ s tým, že
aplikácia tohto ustanovenia aj na použitie OKF je zrejmá už z vyššie citovaného komentára L. G. A.
L. L., ktorá k tejto otázke v roku 2017 uviedla vo svojej publikácii nasledovné: „Použitie ostatných
kapitálových fondov nie je obmedzené a v prípade, ak sa z ostatných kapitálových fondov uskutočnia

platby spoločníkom alebo akcionárom, tak takéto rozdelenie musí naplniť podmienky stanovené v §
179 ods. 4 OBZ“ (Patakyová M a kol: Obchodný zákonník, 5.vydanie, 2017 C.H.Beck, s 27-32). Podľa
žalobcu túto skutočnosť súd úplne odignoroval.

41. Žalobca sa ďalej vyjadril k ústavnému princípu „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“. Podľa žalobcu ďalšou právnou

argumentáciou, s ktorou sa súd v rozsudku vôbec nevysporiadal, bola argumentácia žalobcu z jeho
vyjadrenia zo dňa 27.01.2022 týkajúca sa aplikácie princípu secundum et intra legem a možnosti
odchýlenia sa od právnych noriem, ktoré nemajú zakazujúci alebo prikazujúci charakter, ktorej podstata
spočíva v tom, že v prípade pochybnosti o kogentnosti alebo komplexnosti toho-ktorého ustanovenia
OBZ je podľa doktríny potrebné postupovať podľa § 1 ods. 2 OBZ a na predmetné ustanovenie

aplikovať per analogiam výkladové pravidlo ustanovené v § 2 ods. 3 OBZ, čo znamená, že aj pri
právnych vzťahoch podľa 2. časti OBZ sa strany môžu odchýliť od konkrétneho ustanovenia vtedy, ak to
zákon výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ustanovenia zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno
odchýliť. Stranami v tomto prípade sú DANLOG a jeho jediný spoločník G. H.. V prejednávanom prípade
je sporné, či žalobca mohol znížené vlastné imanie v časti OKF vyplatiť G. H.. V oboch otázkach ide

pritom o prípad, ktorý OBZ výslovne neupravuje, t. j. výslovne nezakazuje ani nevylučuje. Ak teda OBZ
pozná OKF, ale neupravuje ich použitie tak je ich možné použiť v zmysle čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1
Ústavy SR. Tým, že súd túto argumentáciu úplne odignoroval, porušil právo žalobcu na spravodlivý
súdny proces a vec nesprávne právne posúdil.

42. Žalobca sa ďalej vyjadruje k (princípu preferencie platnosti právnych úkonov a princípu dotvárania
práva súdom), keď podľa jeho názoru ďalšou právnou argumentáciou, s ktorou sa súd v rozsudku vôbec
nevysporiadal bola argumentácia žalobcu z jeho vyjadrenia zo dňa 27.01.2022, týkajúca sa aplikácie
princípov preferencie platnosti právnych úkonov a dotvárania práva súdmi, ktorých aplikácie sa dovoláva
v odvolacom konaní. V súvislosti s princípom preferencie platnosti právnych úkonov poukázal na

rozhodnutie NS SR sp. zn. XX J. XX/XXXX, podľa ktorého „záver, že určitý právny úkon je neplatný
pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého
zákonného ustanovenia; nestačí len gramatický výklad. Významnú úlohu aj tu zohráva predovšetkým
výkladteleologický.Neplatnosťprávnehoúkonujereštriktívnouvýnimkou,kuktorejmožnointerpretačne
dospieť iba v prípade, ak konkrétny úkon za žiadnych okolností neobstojí ako platný“.

43. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
Ďalej uviedol, že v prípadoch medzery zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je
súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený vychádzajúc z princípu rovností, dokonca povinný. Inštitút
analógiejetaklegitímnoumetódouaplikácieprávaavyužívasavprípadoch,akurčitýspoločenskývzťah

nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho predpisu, resp.
ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (uznesenie
ÚS SR zo 16.10.2018 sp. zn. III. K. XXX/XXXX), ďalej napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. N. XX/
XXXX). Podľa názoru žalobcu v predmetom konaní nastala analogická situácia, kedy použitie OKF na
ich vyplatenie spoločníkom do 31.12.2017 nebolo v OBZ explicitne vyjadrené. Povinnosťou súdu v tomto

konaní bolo zvoliť riešenie, ktoré je spravodlivé a ktoré by súd zvolil ak by bol sám zákonodarcom ( čl.
ods. 4 CSP). V súčasnej právnej úprave zákonodarca do 31.12.2017 túto medzeru v OBZ vyplnil tak,
že novelou v OBZ explicitne upravil použitie OKF na ich vyplatenie spoločníkom spoločnosti s ručením
obmedzeným (§ 217a OBZ). Súd teda vedel aké riešenie zákonodarca prijal za účelom odstránenia
spornej možnosti vyplácania prostriedkov z OKF spoločníkom (čl. 4 ods. 2 CSP). Napriek tomu toto

riešenie nesprávne právne vyložil tak, že ak je to právne možné dnes, tak to nebolo právne možné pred
31.12.2017, čo je zjavne nesprávny prístup, nakoľko ak by zákonodarca chcel novelou OBZ povedať,
že použitie OKF na jej vyplatenie spoločníkom nie je právne dovolené, tak novelou OBZ by ich použitie
výslovne zakázal a nie výslovne povolil. Žalobca preto namieta, že súd odignoroval princíp dotváraniapráva súdmi a princíp preferencie platnosti právnych úkonov v rozpore s čl. 4 ods. 2 CSP a poznatkami
právnej a ekonomickej vedy prijal riešenie, ktoré zákonodarca za účelom vyplnenia medzery v OBZ
jednoznačne nezvolil, čím vec nesprávne právne posúdil.

44. Žalobca v odvolaní ďalej poukazuje na bod 103 rozsudku, v ktorom prijal súd nesprávne právne
závery, ktoré sú nesprávne z dôvodu, že vkladom sa na účely zákazu vrátenia vkladov podľa § 123
ods. 3 OBZ nerozumie vklad do vlastného imania spoločnosti. Vkladom sa v zmysle § 59 ods. 1 OBZ
rozumie súhrn peňažných prostriedkov a iných peniazmi oceniteľných hodnôt, ktoré spoločník vkladá do

spoločnosti a podieľa sa nimi na výsledku podnikania v spoločnosti s tým, že peňažné vyjadrenie súhrnu
peňažných i nepeňažných vkladov všetkých spoločníkov do spoločnosti následne vytvára základné
imanie (§ 58 ods. 1 OBZ). Vkladom sa rozumie jednoznačne vklad do základného imania spoločnosti
a nie vklad do vlastného imania spoločnosti (§ 6 ods. 4 OBZ). Žalobca ďalej poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXX/X/XXXX, nález Ústavného súdu SR sp. zn. N. K. XXX/XX ohľadne
aplikovania a vykladania neurčitých a nejasných právnych noriem a skutočností, že všetky orgány

verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.

45. Podľa názoru žalobcu je z tohto hľadiska neprípustné, aby sa legálne definovaný pojem „vklad“ (§
59 ods. 1 OBZ) mal na účely § 123 ods. 3 OBZ vykladať inak, než ho vykladá v § 59 ods. 1 samotný

zákonodarca, t.j. je neprípustné, aby sa za vklad mal považovať aj vklad do OKF a v pochybnostiach
o výklade pojmu mal súd povinnosť vyložiť tento pojem v prospech žalobcu. Z gramatického výkladu §
123 ods. 3 OBZ v spojení s § 59 ods. 1 OBZ je podľa žalobcu zrejmé, že zákaz vrátenia vkladu podľa
§ 123 ods. 3 OBZ sa vzťahuje výlučne len na zákaz vrátenia vkladu vloženého do základného imania
spoločnosti a nie vkladu vloženého do vlastného imania spoločnosti, čo potvrdzuje aj odborná literatúra.

46. Uviedol, že podľa názoru súdu jediným spôsobom, akým mohol DANLOG vyplatiť vložené finančné
prostriedky do OKF späť G. H. bolo prostredníctvom vyplatenia podielu na zisku spoločnosti I.
zvýšeného o prostriedky OKF v zmysle § 123 ods. 2 OBZ. Podľa názoru žalobcu je tento záver súdu
nesprávny, nakoľko spôsobov existuje viacero. Spoločnosť I. mohla rovnako v zmysle § 144 OBZ zvýšiť

svoje základné imanie o prostriedky tvoriace OKF a následne základné imanie znížiť, rozdiel zníženého
imania vyplatiť G. H. v zmysle § 123 ods. 3 OBZ. Vzhľadom na administratívnu náročnosť tohto spôsobu
použitia OKF,, ako aj nutnosť registratúrnych zmien voči obchodnému registru DANLOG zvolil cestu
vyplatenia OKF cestou zníženia vlastného imania v časti OKF, nakoľko mu to právna úprava účinná do
31.12.2017 nezakazovala. Nie je preto pravdivým tvrdením, že jedinou cestou pre výplatu prostriedkov

z OKF bolo ich vyplatenie cez podiely na zisku v zmysle § 123 ods. 2 OBZ. Na základe uvedeného
má žalobca za to, že zákaz vrátenia vkladov podľa § 123 ods. 3 OBZ sa nevzťahuje na zníženie
vlastného imania a jeho prerozdelenie medzi spoločníkov, preto rozhodnutie o znížení vlastného imania
je neplatným právnym úkonom a súd vec nesprávne právne posúdil. Ak by sa aj zákaz vrátenia vkladov
podľa § 123 ods. 3 OBZ vzťahoval na zníženie vlastného imania a jeho prerozdelenie medzi spoločníkov,

čo žalobca odmieta, tak v prípade žalobcu boli splnené podmienky podľa § 179 ods. 4 OBZ., ktorý
umožňuje vrátiť vklady vložené do vlastného imania.

47. Žalobca v odvolaní ďalej namietol nesprávny systematický argument súdu v bode 104 rozsudku,
a to konkrétne za nesprávny právny záver považuje tvrdenie súdu, že : „Zo systematického začlenia

práva na vrátenie platieb z kapitálového fondu z príspevkov od 1.1.2018 k ustanoveniam o zákaze
vrátenia vkladov spoločnosti spoločníkom vyplýva, že aj platby do kapitálového fondu sú zákonodarcom
vnímané ako vklady“. Podľa žalobcu z § 123 ods. 2 OBZ účinného od 01.01.2018 vyplýva, že kapitálové
fondy podľa § 217a OBZ sú tvorené príspevkami spoločníkov, nie vkladmi v zmysle § 59 OBZ, sám
zákonodarca, po novele OBZ výslovne rozlišuje medzi vkladmi (§ 59 OBZ) a príspevkami spoločníkov/

akcionárov. Inak by posledná veta § 217a OBZ bola nadbytočná a stačilo by pojem „príspevky“ zameniť
za pojem „vklady“. V druhom rade § 123 ods. 3 sa systematicky nachádza v 2. oddiele IV. dielu OBZ
s názvom „Práva a povinnosti spoločníkov“. Posledná veta § 123 ods. 3 OBZ neznamená, že príspevky
do kapitálových fondov sú zákonodarcom vnímané ako vklady, ale že ich režim po novele OBZ má byť
taký, aký platí pre vklady do základného imania. V treťom rade súd pri výklade zákonom definovaného

pojmu vklad zvolil systematický výklad ustanovenia, ktoré do 31.12.2017 neexistovalo. Podľa názoru
žalobcu nemožno vykladať právnu normu účinnú do 31.12.2017 podľa neskoršej právnej normy účinnej
od 01.01.2018 a ak by aj takýto výklad mal byť prípustný, tak § 123 ods. 3 OBZ je potrebné vykladať
v prospech účastníkov právnych vzťahov a nie na ich ťarchu. V tomto zmysle v danom prípade ajpo novele OBZ zákonodarca umožňuje, aby boli spoločníkom poskytnuté platby z OKF a tieto platby
výslovne nepovažuje za vrátenie vkladov podľa § 123 ods. 3 OBZ. Na základe uvedených skutočností
má žalobca za to, že právny záver súdu formulovaný v bode 104 rozsudku vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci a rozhodnutie o znížení vlastného imania je platným a účinným právnym
úkonom.

48.Podľažalobcujenesprávnyprávnyzáversúduoneplatnosti ostatnýchprávnychúkonovaoplatnosti
odstúpenia (bod 105 rozsudku). Nesprávne právne posúdenie platnosti rozhodnutia o znížení vlastného

imania podľa názoru žalobcu logicky vyústilo aj do nesprávneho právneho posúdenia platnosti
nadväzujúcich právnych úkonov, a to dohody o započítaní 1/, zmluvy o postúpení pohľadávky, dohody
o započítaní 2/, odstúpenia.

49. Súd v bode 106 rozsudku uviedol, že žalobca dôsledne nerozlišuje medzi súkromným vlastníctvom
G. H. a súkromným vlastníctvom jeho spoločnosti I.. Toto tvrdenie je nepravdivé a zavádzajúce, nakoľko

žalobca nikdy netvrdil, že G. H. mohol kedykoľvek a neobmedzene nakladať s majetkom DANLOGU.
Vo svojom vyjadrení z 27.01.2022 tvrdil, že každé súdne rozhodnutie musí byť akceptovateľné aj
z hľadiska všeobecne ponímanej súdnej spravodlivosti, pričom v predmetnom prípade je nesporné, že
OKF v konečnej výške 3.432.510,--Eur pred ich znížením o sumu 542.027 Eur boli vytvorené postupne
od roku 2005 z príspevkov G. H., pričom tieto príspevky sa následne preúčtovali z účtu 365 na účet

413. Nehnuteľnosti pôvodne patrili DANLOGU, ktorého jediným spoločníkom bol G. H.; nehnuteľnosti
boli prevedené na žalobcu, ktorého jediným spoločníkom bol G. H.; prevodom nehnuteľností neboli
poškodení žiadni veritelia DANLOGU. Žalobca počas konania namietal, že z pohľadu všeobecnej
spravodlivosti je správne, aby súd poskytol právnu ochranu žalobcovi, ktorý v čase predmetných
právnych úkonov (rok 2017) konal v dobrej viere v zaužívanú právnu a účtovnú prax a spoliehal

sa na to, že ak koná to, čo mu zákon nezakazuje, musí mu byť poskytnutá právna ochrana. Súd
princíp všeobecnej spravodlivosti odignoroval a vyložil ho tak, že žalobca nerozlišuje medzi súkromným
vlastníctvom právnickej a fyzickej osoby, čo nie je pravda. Uviedol, že súd v bode 104 konštatoval,
že rozhodnutie o znížení vlastného imania svojim obsahom alebo účelom neodporuje zákonu ani ho
neobchádza. Následne však formalisticky bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu a najmä princípu

spravodlivosti uzavrel, že vyplatenie prostriedkov z OKF už zákonu odporuje. Súd opätovne opomenul,
že aj vyplatenie prostriedkov z OKF je nutné posudzovať v prizme jeho súladu s obsahom a účelom
OBZ, a preto vec nesprávne právne posúdil. Rozhodnutie o znížení vlastného imania v časti OKF bolo
prijaté v čase, kedy OBZ prijatie takéhoto rozhodnutia výslovne nezakazoval, čo v kontexte čl. 2 ods. 3
a čl. 13 ods. 1 Ústavy SR znamená, že zo strany I. nebolo prijaté v rozpore s obsahom alebo účelom

OBZ, ale bolo prijaté praeter legem, t.j. v súlade s obsahom a účelom OBZ, ktorý prijatie takéhoto
rozhodnutia nezakazoval.

50. Podľa názoru žalobcu došlo súdom prvej inštancie k nesprávnemu procesnému postupu a k inej
vade konania (§ 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP). S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. XXXX/X/XXXX žalobca namieta, že súdom prijaté závery sú svojvoľné a nepreskúmateľné
a rozsudok neobsahuje odôvodnenie podstatných otázok rozhodujúcich pre rozhodnutie. V zmysle
ustálenej judikatúry súčasne platí, že v odvolacom konaní nepreskúmateľnosť, resp. nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia zakladá „inú vadu“ konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (napr. nález
Ústavného súdu III. K. XXX/XXXX, Q. K. XXX/XXXX, IV. K. XXX/XXXX, IV. K. XXX/XXXX, stanovisko

NS SR 2/2016). Z konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít SR vyplýva, že do obsahu na súdnu
a inú ochranu a na spravodlivý proces patria najmä čiastkové práva strán civilného procesu: právo
na ochranu pred zjavne neodôvodneným alebo arbitrárnym rozhodnutím všeobecného súdu, právo na
riadne, preskúmateľné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia, povinnosť súdu vyrovnať sa
s argumentmi strán sporu, povinnosť súdu zdôvodniť, ako boli zohľadnené právne normy relevantné

pre spor, povinnosť súdu zdôvodniť splnenie všetkých podmienok obsiahnutých v dotknutej hypotéze
právnej normy.

51. Žalobca má za to, že rozsudkom boli poručené všetky vyššie uvedené čiastkové práva spadajúce do
rámca na spravodlivý proces. Žalobca namieta, že odôvodnenie rozsudku neobsahuje preskúmateľné

a presvedčivé vysvetlenie: prečo súd odignoroval žalobcom predloženú argumentáciu podporenú
výňatkami z právnej a ekonomickej literatúry obsiahnutú vo vyjadrení žalobcu z 27.01.2022 a prečo
sa s ňou nijako nevysporiadal. Na základe akej úvahy súd dospel k záveru formulovanom v bode
110 rozsudku, že na použitie OKF do 31.12.2017 nie je jednoznačný pohľad odbornej verejnosti,keď žalobca predložil celkovo takmer tucet zdrojov odbornej literatúry, z ktorých jednotne vyplýva,
že OKF mohli byť do 31.12.2017 jednoznačne použité tým istým spôsobom, akým boli použité
v prípade DANLOGU a žalobcu; prečo sa súd nijako nevysporiadal s predloženou odbornou literatúrou,

právnymi a ekonomickými názormi uznávaných kapacít v oblasti práva a ekonómie; prečo súd úplne
odignoroval predložené stanovisko daňového poradcu N. R. a prečo sa s ním nijako vo svojom
rozsudku nevysporiadal, pričom toto stanovisko bolo predložené za účelom podpory argumentácie
žalobcu v konaní a svedčí o vecnej nesprávnosti; ako sa súd vysporiadal so závermi vyplývajúcimi zo
znaleckého posudku súdneho znalca, ako jeho závery vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti;

na základe čoho dospel súd k záveru formulovanom v bode 110, že časť žalobcom predloženej literatúry
vychádza z iného právneho stavu, keď všetka žalobcom predložená literatúra vychádza z právneho
stavu účinného do 31.12.2017, a prečo súd nekonkretizoval, ktorú časť tejto literatúry má na mysli,
prečo sa súd vôbec nevenoval argumentácii žalobcu, že aj keby sa na vyplatenie prostriedkov z OKF
vzťahoval zákaz vrátenia vkladu tak v prípade žalobcu boli splnené podmienky v zmysle § 179 ods. 4
OBZ pre vyplatenie prostriedkov z OKF, prečo súd odignoroval argumentáciu žalobu o zákaze právneho

formalizmu, princípu spravodlivosti, dotvárania práva súdmi a preferencie platnosti právnych úkonov
a prečo sa s ňou nijako nevysporiadal; na základe čoho dospel súd k záveru v bode 103 rozsudku, že
jediným právne prípustným spôsobom vyplatenia prostriedkov z OKF do 31.12.2017 bolo ich vyplatenie
prostredníctvom vyplatenia podielu na zisku zvýšeného o prostriedky z OKF, keď právna poznala
a pozná aj iné dôvody vyplatenia prostriedkov z OKF; prečo sa súd nevysporiadal s argumentáciou

žalobcu o porušení zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o tom, že na označenie
rovnakých právnych inštitútov sa používajú rovnaké právne pojmy v rovnakom význame a jeden právny
pojemsvymedzenýmvýznamomsavtomtovýznamepoužívajednotnevcelomprávnomporiadku,ktorú
žalobcaprezentovalvosvojomvyjadrenízodňa28.3.2022;prečosasúdnevysporiadalsargumentáciou
žalobcu o nemožnosti vzťahovať zákaz vrátenia vkladu podľa § 123 ods. 2 OBZ na vrátenie príspevkov

z OKF, keď vklad je legálne definovaný v § 59 OBZ ako vklad do základného imania a nie ako vklad
do vlastného imania. V nadväznosti na uvedené žalobca namieta, že rozsudok súdu je arbitrárny,
nepreskúmateľný, nelogický a nejasný, a preto má konanie inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo je

dôvodom pre zmenu/zrušenie rozsudku.

52. Vzhľadom na to, že žalovaný nemal byť podľa názoru žalobcu v konaní úspešný, súd mal žalobe
žalobcu v celom rozsahu vyhovieť, považuje žalobca za nesprávny aj výrok II. rozsudku priznávajúci
žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, nakoľko nárok na náhradu

trov konania v plnom rozsahu mal byť priznaný a contrario žalobcovi. Otázku náhrady trov konania preto
súd nesprávne právne posúdil. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby súd rozhodol v zmysle jeho
návrhu uvedeného v odvolaní.

53. K odvolaniu žalobcu sa písomným vyjadrením zo dňa 08.07.2022 vyjadril žalovaný, ktorý k dôvodu

odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP uviedol, že si myslí, že toto je nosný argument odvolania,
od prvého pojednávania vo veci a následne vo vzájomných vyjadreniach a replikách strán sa okrem
spôsobu zaúčtovania tvrdených účtovných prípadov celá argumentácia sústreďovala na potvrdenie
alebo vyvrátenie právneho základu pre právne úkony uvádzané v bode 5 repliky žalobcu z 12.10.2020
a k vyjadreniu žalovaného a tým k potvrdeniu/vyvráteniu právneho základu pre odstúpenie žalovaného

od zmluvy a zaradenie nehnuteľností do konkurznej podstaty a následne sa z tohto vyvodzuje buď
existencia vlastníctva žalobcu alebo existencia vlastníctva úpadcu k nehnuteľnostiam. Podstata
argumentácie žalobcu v tejto časti odvolania je zhodná s tým, čím argumentoval pred súdom prvej
inštancie, snáď teraz len vyslovovaná sčasti inými slovami. Nesúhlasí s argumentom žaloby, že
rozsudok je nepreskúmateľný, arbitrárny, nepresvedčivý a prekvapivý, naopak rozsudok vo svojom

odôvodnení potom, ako konštatuje priebeh sporu, argumentáciu strán, uplatnené dôkazy a potom ako
definuje základné otázky, na ktoré treba pri rozhodovaní sporu odpovedať, túto odpoveď chronologicky,
konzistentne a na základe logickej a zákonnej argumentácie poskytuje v bodoch 97 až 104 odôvodnenia.
Následne v bode 105 súd prvej inštancie robí logický záver z tohto vyhodnotenia, ktorý sa premietol vo
výroku rozsudku.

54. K odvolaciemu argumentu žaloby, že ide o prekvapivý rozsudok, pretože súd rozhodol v rozpore so
svojim predbežným právnym posúdením vysloveným na pojednávaní dňa 11.08.2021 žalovaný uviedol,
že ust. § 181 CSP má význam pre ďalší procesný postup strán v spore, to však neznamená, že bypredbežné právne posúdenie bolo nejakou formou záväzné, dokonca smerodajné pre samotný koniec
sporu; takýto záver by bol popretím samotnej podstaty dokazovania v súdnom spore, keďže až v procese
dokazovania sa prejavujú tvrdenia strán, predkladajú dôkazy na ich podporu a zisťuje sa skutkový stav,

ktorý potom podlieha konečnému právnemu posúdeniu a záveru vyúsťujúcemu do výroku rozsudku.

55. Pokiaľ ide o reakciu žalovaného na samotnú odvolaciu argumentáciu žalobcu, poukazuje na
to, že táto je zhodná s doterajšou argumentáciou žalobcu v spore. Žalovaný sa k nej komplexne
vyjadril vo vyjadrení z 18.11.2021 a v stanovisku zo 14.03.2022, preto nepovažuje za nevyhnutné túto

argumentáciu v celom rozsahu opakovať, poukazuje na ňu, vychádzajúc z toho, že odvolací súd ju bude
mať k dispozícii.

56. Chce reagovať na tie tvrdenia v odvolaní, ktoré neboli dosiaľ predmetom repliky žalovaného:
princíp preferencie platnosti právnych úkonov a princíp dotvárania práva súdom (body 4.23 až 4.27
odvolania): vo všeobecnosti princíp referencie platnosti právnych úkonov v súdnej teórii aj v praxi nie je

spochybňovaný, problém je však v tom, že v tomto konkrétnom prípade skutkový stav nie je taký, že by
bolo potrebné nad preferenciou právnych úkonov uvažovať. Výklad súdu prvej inštancie týkajúci sa ust. §
123 ods.3 OBZ v jeho znení platnom v roku 2017 a jeho záver o kogentnosti tohto ustanovenia považuje
žalovaný za správny a nedávajúci žiadny priestor úvahám o princípe preferencie platnosti právnych
úkonov. Žalobca spája, podľa názoru žalovaného účelovo s týmto princípom aj princíp dotvárania práva

súdom. Účelnosť vidí žalovaný v tom, že zrejme si je vedomý správnosti tohto výkladu § 123 ods. 3
OBZ., koncipuje preto „medzeru“ alebo „neúplnosť“ zákona, na základe čoho sa dovoláva dotvárania
práva súdom a zároveň ho spája s preferenciou platnosti právnych úkonov. Žalovaný je toho názoru, že
o takúto situáciu v tomto spore nejde. Ustanovenie § 123 ods. 3 OBZ je jednoznačné, súd prvej inštancie
sa s týmto ustanovením vysporiadal v potrebnom rozsahu, vysvetlil, prečo ho aplikoval a vysvetlil aj

vzťah tohto ustanovenia k ust. § 123 ods. 1 ako aj k ust. § 173 ods. 3, 4 OBZ. Nebol dôvod dotvárať
právo súdom, pretože tu nie je žiadna medzera, ani neúplnosť zákona, ani nedochádza k zrejmej
nespravodlivosti. Je možné, že žalobca to tak síce pociťuje, ide však o jeho subjektívny pohľad na vec.
Princíp dotvárania práva súdom je zo skupiny tých princípov, s ktorými treba nakladať triezvo a opatrne,
lebo hranica medzi dotváraním práva súdom a svojvoľným výkladom práva je veľmi tenká. V tomto

prípade však pre takýto postup nie sú elementárne podmienky.
57. K dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP žalovaný uviedol, že toto zákonné ustanovenie
sa týka výslovne nesprávneho procesného postupu, ktorý musí byť takej intenzity, že spôsobuje
porušenie práva na spravodlivý proces. Pod toto ustanovenie súdna prax zahŕňa aj rozhodnutie, ktoré
je nedostatočne odôvodnené, závery sú nepreskúmateľné až svojvoľné alebo rozhodnutie arbitrárne.

Tieto vady rozsudku tvrdí žalobca vo svojom odvolaní. Žalovaný opakovane poukazuje na odôvodnenie
rozsudku, predovšetkým na jeho bod 97 až 107, v ktorých súd prvej inštancie chronologicky, logicky
nadväzne, konzistentne vysvetľuje svoje závery a posledný citovaný bod logicky zavŕšil argumentáciou
súdu, že žalobu ako nedôvodnú zamietol. Je dôvodné poukázať aj na tú ustálenú súdnu prax, ktorá
hovorí, že súd nemusí odpovedať na každý argument strany sporu, ktorý strana vznesie, musí však

odpovedať na hlavné argumenty, ktoré sú pri riešení sporu podstatné a musí tak urobiť argumentáciou,
ktorá tvorí logicky celok.

58. K dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP žalovaný uviedol, že tento odvolací dôvod dopadá
na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno zaradiť pod ostatné odvolacie

dôvody za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa žalovaného
tento dôvod žalobca síce tvrdí, ale nijako ho argumentačne nedokladá ani nepoukazuje na konkrétnu
inú vadu, ktorá by tento dôvod mohla zakladať. Argumentačne sa s týmto dôvodom vysporiadava iba
v jednom balíku s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

59. Podľa žalovaného odvolaním napádaný rozsudok je správny a ani on, ani konanie, ktoré mu
predchádzalo netrpí vadami, ktoré sú vytýkané. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil
a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.

60. Písomným podaním zo dňa 15.08.2022 sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril žalobca, ktorý uviedol,

že má za to, že žalovaný vo svojom vyjadrení nijako nevyvrátil ani nespochybnil odvolaciu argumentáciu
žalobcu vo vzťahu ku všetkým uplatneným odvolacím dôvodom, preto nebude z dôvodu hospodárnosti
opakovať svoje odvolacie námietky a v celom rozsahu poukazuje na svoje odvolanie.61. Predmetom sporu je určenie, či je žalobca naďalej vlastníkom svojich nehnuteľností, zapísaných
v katastri nehnuteľností vedených H. K. L. katastrálny odbor na LV č. XXX. Prejudiciálnou otázkou
v spore je určenie, či je odstúpenie žalovaného zo dňa 06.06.2019 od kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa

22.05.2017 medzi spoločnosťou I., E. ako predávajúcim a súčasne právnym predchodcom spoločnosti
B. E. v konkurze a žalobcom ako kupujúcim platné. Žalobca tvrdí, že odstúpenie žalovaného od kúpnej
zmluvy uskutočnené v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR je neplatné, nakoľko záväzok žalobcu zaplatiť
spoločnosti I. kúpnu cenu vo výške 400.000,--Eur za prevod nehnuteľností zanikol z dôvodu započítania
a s tým súvisiacich právnych úkonov. Pri posudzovaní týchto otázok je nevyhnutné vziať do úvahy

aj to, že spoločnosť I. vznikla 19.05.2005 a zanikla 30.09.2017 v dôsledku zlúčenia s úpadcom,
pričom po celý čas jej právnej existencie bol jej jediným spoločníkom a konateľom G. H.. Spoločnosť
AEROCAFE, vznikla 22.07.2011, pričom takmer po celý čas jej právnej existencie je jej jediným
spoločníkom a konateľom G. H.; OKF v konečnej výške 3.432.510,--Eur pred ich znížením o sumu
542.027,--Eur boli vytvorené postupne od roku 2005 až do roku 2017. Z príspevkov G. H., pričom
tieto príspevky sa následne preúčtovali z účtu 365 (ostatné záväzky voči spoločníkom a členom ) na

účet 413 (OKF); obchodný majetok spoločnosti DANLOG a AEROCAFE bol vytvorený výlučne vďaka
G. H.; nehnuteľnosti pôvodne patrili DANLOGU, ktorého jediným spoločníkom bol v rozhodnom čase
G. H.; nehnuteľnosti boli prevedené na žalobcu, ktorého jediným spoločníkom bol v rozhodnom čase
G. H.; prevodným titulom bola kúpna zmluva, ktorú uzatvoril DANLOG konajúc G. H. s AEROCAFE
konajúcim G. H.; DANLOG pred jeho zlúčením dňa 30.09.2017 do úpadcu nemal žiadnych veriteľov,

preto prevodom nehnuteľností neboli a ani nemohli byť poškodení žiadni veritelia DANLOGU; do úpadcu
sa v období od 21.01.2016 do 30.09.2017 zlúčilo celkovo 36 obchodných spoločností, pričom úpadca
prevzal všetky záväzky týchto spoločností voči veriteľom. Všetky tieto skutočnosti sú v konaní riadne
preukázané výpismi z OR SR a ďalšou dokumentáciou, ktorú do konania predložil žalobca.

62. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, nehnuteľnosti vždy patrili spoločnostiam, ktoré priamo ovládal G.
H. a jediným dôvodom, prečo žalovaný vôbec mohol uvažovať o odstúpení od kúpnej zmluvy aj keď
neoprávnene, bolo zlúčenie DANLOGU do úpadcu a následné vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu
dňa 27.10.2018. Toto zlúčenie však bolo uskutočnené v čase, kedy taktiež bol jediným spoločníkom
a konateľom spoločnosti I. iba G. H., nakoľko ten v čase uskutočnenia tohto zlúčenia konal v dobrej viere

v zaužívanú obchodnú a účtovnú prax a spoliehal sa na to, že ak koná to, čo mu zákon nezakazuje,
musí mu byť poskytnutá práva ochrana, t. j., že v dôsledku zlúčenia nemôže vzniknúť žiadne riziko
odstúpenia od kúpnej zmluvy, nakoľko jeho záväzok zaplatiť kúpnu cenu za prevod nehnuteľností riadne
zanikol započítaním.

63. Podľa názoru žalobcu v prípade akceptácie výkladu prijatého súdom prvej inštancie by došlo
k brutálnemu popretiu spravodlivosti, kedy by bol žalobca, resp. jeho spoločník pripravený o majetok,
ktorý mu vždy legitímne patril, a o ktorý sa ho snaží žalovaný pripraviť len vďaka zlúčeniu DANLOGU
do úpadcu, vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu a rigidnej formalistickej aplikácii právnych noriem.

64. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho návrhu vyjadreného
v odvolaní.

65. Písomným podaním zo dňa 23.09.2022 sa žalovaný vyjadril k vyjadreniu žalobcu. Uviedol, že sa
obmedzí iba na reakciu na tie tvrdenia žalobcu, ktoré sú nové alebo zavádzajúce. K tvrdeniam žalobcu

obsiahnutým v bodoch 2.5 a 2.9 žalovaný uviedol, že sa v tomto smere už vyjadroval vo svojom vyjadrení
z 18.11.2021, bod 4 vyjadrenia, ako aj vo svojom stanovisku zo 14.03.2022, bod 9 a 10 stanoviska,
na ktoré poukazuje. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že I., E. pred jeho zlúčením dňa 30.09.2017 do
úpadcu nemal žiadnych veriteľov, a preto prevodom nehnuteľností neboli a nemohli byť poškodení žiadni
veritelia DANLOGU (bod 2.5.8 vyjadrenia). Opak je pravdou, DANLOG pred zlúčením mal veriteľov,

ktorých pohľadávky neboli uspokojené, takže po vyhlásení konkurzu na jeho právneho nástupcu –
spoločnosť B. E.. sa títo veritelia so svojimi pohľadávkami do konkurzu prihlásili. Žalovaný vylustroval
týchto veriteľov a bez toho, aby tvrdil úplnosť nižšie uvedeného zoznamu, do konkurzu boli prihlásení
minimálne nasledovní veritelia I. E. so svojimi pohľadávkami: Slovenská republika – I. K. P., A. L., F.
H. B., C., W.A.G. payment solutions L. X, N. O. H., E. L. B.. K argumentu žalobcu uvedenému v bode

2.6 vyjadrenia žalovaný uviedol, že žalobca spája to, čo spolu nesúvisí. Odstúpenie žalovaného od
kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny priamo so zlúčením DANLOGU do úpadcu nesúvisí. Je
iba dôsledkom toho, že nebola zaplatená kúpna cena a vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu akoprávnemu nástupcu DANLOGU sa žalovanému ako správcovi dostalo aj toto právo od zmluvy v takomto
prípade odstúpiť.

66. Na vyjadrenie žalovaného reagoval písomným vyjadrením zo dňa 20.10.2022 žalobca, ktorý uviedol,
že vzhľadom na to, že vyjadrenie žalovaného obsahuje viaceré procesné neprípustné skutkové tvrdenia
a zavádzajúce skutkové tvrdenia, prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu predkladá
vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného. Opätovne poukázal na právny názor profesorky G. A. L., L.
a kol. na použitie kapitálových fondov ich vyplatením spoločníkom v právnej úprave OBZ účinnej do

01.01.2018, s tým, že všetky tieto zdroje priamo alebo nepriamo tvrdia to, čo tvrdí žalobca a na
čom zakladá dôvodnosť svojej žaloby. K bodu 2 vyjadrenia žalovaného žalobca uviedol, že rozlišuje
uvedené skutočnosti, a to medzi právami a povinnosťami právnickej osoby a spoločníka tejto právnickej
osoby a rovnako medzi majetkom spoločníka a tejto právnickej osoby. Tvrdí však, že všetok majetok
a všetky práva spoločnosti I., E. vrátane sporných nehnuteľností nadobudol DANLOG len vďaka tomuto
spoločníkovi a konateľovi v jednej osobe. Žalobca nepopiera, že medzi právami a povinnosťami I. a G.

H. po ich nadobudnutí DANLOGOM je rozdiel, avšak apeluje na odvolací súd, aby pri rozhodovaní tohto
sporu vzal do úvahy aj tento aspekt, (že nebyť G. H., tak by žiaden DANLOG neexistoval) a aspekt
spravodlivosti vyplývajúci z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

67. K tvrdeniu žalovaného, ktorý popiera tvrdenie žalobcu, že DANLOG nemal pred jeho zlúčením do

spoločnosti B. E. žiadnych veriteľov, žalobca uviedol, že popiera a rozporuje tvrdenie, že mal veriteľov,
ktorí do konkurzu úpadcu prihlásili pohľadávky, pretože žalovaný toto tvrdenia nijako nepreukazuje,
a to napriek tomu, že žalovaný je správcom konkurznej podstaty úpadcu a evidentne mal mať
k dispozícii kompletnú dokumentáciu k údajným pohľadávkam, ktorú nepredkladá. Ide zjavne o účelové,
nepreskúmateľné a nepravdivé tvrdenia, pretože žalobca nie je účastníkom konkurzného konania

úpadcu a nemá právo nahliadať do správcovského spisu za účelom vyvrátenia týchto tvrdení; žalovaný
ako správca konkurznej podstaty evidentne porušuje § 10a ods. 2 písm. a/ bod 11 ZoKR, keď v registri
úpadcov nezverejňuje údaje o uplatnených pohľadávkach v rozsahu obsahových náležitostí zoznamu
pohľadávok; žalovaný nešpecifikuje, z akého právneho titulu mali údajné pohľadávky vzniknúť, voči
komu, za aké obdobie ani žiadne ďalšie verifikovateľné informácie. V druhom rade ide o tvrdenia

(prostriedky procesnej obrany podľa § 149 CSP), ktoré nie sú v odvolacom konaní prípustné, nakoľko ide
o tzv. novoty, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, a to napriek tomu, že žalobca viackrát
vo svojich podaniach tvrdil, že DANLOG nemal pred zlúčením žiadnych veriteľov. Žalovaný mal teda
dostatočný priestor v konaní pred súdom prvej inštancie, aby tieto skutkové tvrdenia žalobcu poprel a na
preukázanie svojich tvrdení predložil dôkazy. Skutočnosť, že tak žalovaný robí až v odvolacom konaní

nemôže byť žalobcovi na ujmu a súd by nemal na tieto tvrdenia vôbec prihliadať s poukazom na § 366
CSP; mal vychádzať z toho, že DANLOG nemal žiadnych veriteľov, nakoľko toto tvrdenie žalobcu nebolo
popreté žalovaným, a preto ide o nesporné skutkové tvrdenie v zmysle § 151 ods. 1 CSP.

68. K bodu 3 vyjadrenia žalovaného žalobca uviedol, že odstúpenie žalovaného od kúpnej zmluvy

priamo so zlúčením DANLOGU do úpadcu nesúvisí. Opak je však pravdou, nakoľko nebyť zlúčenia
DANLOGU do úpadcu, žalovaný by nikdy nemohol od kúpnej zmluvy odstúpiť, čo musí vedieť aj sám
žalovaný. Žalobca tvrdí, že toto odstúpenie je neplatné a súd mal určiť vlastnícke právo v prospech
žalobcu v zmysle jeho žalobného návrhu.

69. S poukazom na vyššie uvedené a s poukazom na argumentáciu uvedenú v odvolaní žalobca
navrhuje, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho návrhu uvedeného v odvolaní.

70. rajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1, 2, CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol
v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219
ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

71. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán sporu a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver s poukazom na ním citované zákonné ustanovenia.72. Odvolací súd po preštudovaní spisu konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k svojim záverom
na základe riadne vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu, pričom svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.

73. áležite vysvetlil, prečo po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná
a podrobne opísal, akými úvahami sa pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcu riadil.

74. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým, žalobu žalobcu zamietol.

75. Odvolací súd vychádzal v zmysle ustanovenia § 383 CSP zo skutkového stavu zisteného okresným
súdom.

76. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa s námietkami žalobcu
vysporiadal, na zdôraznenie správnosti právneho záveru súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza,
že súd prvej inštancie v konaní skúmal ako prvé vecnú legitimáciu strán sporu, keď došiel k záveru,
že žalobca je aktívne a žalovaný pasívne legitimovaný v konaní. Ďalej okresný súd skúmal naliehavý
právny záujem, keď dospel k záveru a svoj záver dostatočne odôvodnil, že žalobca má naliehavý právny

záujem na podanie predmetnej žaloby o určenie vlastníckeho práva. Následne sa okresný súd zaoberal
vecnou stránkou žaloby.

77. Ak sa odvolací súd stotožní v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia a prípadne ich na zdôraznenie správne doplniť o ďalšie dôvody. Odvolací súd zdôrazňuje,
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, ktoré boli vznesené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok,
a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie.

78. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne, jasne a presvedčivo

odôvodnil v napadnutom rozhodnutí, prečo žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď dospel podľa názoru
odvolacieho súdu k správnemu právnemu záveru, že rozhodnutie jediného spoločníka podľa § 39
Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon v časti o výplate rozdielu vlastného imania tvoreného
vkladmi spoločníka tomuto spoločníkovi. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí zaoberá
možnosťou zániku záväzku žalobcu zaplatiť kúpnu cenu za nehnuteľnosti, a tiež skutočnosťou, či

došlo predtým k riadnemu postúpeniu pohľadávky, započítaním ktorej malo dôjsť k zániku záväzku na
zaplatenie kúpnej ceny. V konaní preskúmaval rozhodnutie jediného spoločníka spoločnosti I. E.. G.
H. zo dňa 28.02.2017. V odseku 93 až 106 napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie podrobne
odôvodňuje, ako k svojim záverom o nedôvodnosti žaloby žalobcu dospel, pričom na tieto závery súdu
prvej inštancie odvolací súd odkazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

79. Podľa § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OZ“) vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene
zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

80. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

81. Podľa § 45 ods. 1 ZKR ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu o vzájomnom plnení,

ktorú úpadca už splnil, avšak druhá zmluvná strana zmluvu v čase vyhlásenia konkurzu ešte nesplnila
alebo zmluvu splnila len čiastočne, správca môže požadovať splnenie zmluvy alebo môže od zmluvy
odstúpiť. Ak druhá zmluvná strana zmluvu o vzájomnom plnení už čiastočne splnila, správca môže od
zmluvy odstúpiť len v rozsahu druhou stranou ešte nesplnených záväzkov.82. Podľa § 78 ods. 1, 2 ZKR do súpisu správca zapisuje aj majetok, ktorého zahrnutie do všeobecnej
podstaty alebo oddelenej podstaty je sporné. Ak je sporné, či majetok patrí do podstaty, zapíše sa

do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných
dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie majetku do súpisu. Pri spornom zápise správca v súpise
poznamená dôvody sporného zápisu a uvedie osobu, v ktorej prospech pochybnosti sporného zápisu
svedčia. Ak správca ani pri vynaložení odbornej starostlivosti nemôže zistiť osobu, v prospech ktorej
pochybnosti sporného zápisu svedčia, poznámku o spornom zápise zo súpisu vymaže po uplynutí

30 dní od zverejnenia sporného zápisu v Obchodnom vestníku. Iné poznámky o spornom zápise
správca vymaže zo súpisu, len čo s odbornou starostlivosťou zistí, že zahrnutie majetku do všeobecnej
podstaty alebo oddelenej podstaty je nesporné. Správca bezodkladne po zverejnení sporného zápisu v
Obchodnom vestníku písomne vyzve osobu, v prospech ktorej do súpisu zapísal poznámku, aby do 30
dní od doručenia výzvy uviedla dôvody a predložila dôkazy, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučujú.
Ak správca na základe uvedených dôvodov a predložených dôkazov s odbornou starostlivosťou zistí,

že vyzvaná osoba má právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu, majetok zapísaný do súpisu
bezodkladne po súhlase príslušného orgánu zo súpisu vylúči; inak navrhne súdu, aby takejto osobe
uložil podať žalobu voči správcovi.

83. Podľa § 78 ods. 4 ZKR súd uloží osobe uvedenej v návrhu správcu, aby v lehote určenej súdom nie

kratšej ako 30 dní podala žalobu proti správcovi. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá
sa, že zahrnutie veci do súpisu je nesporné. O následku zmeškania tejto lehoty súd vyzvanú osobu
poučí. Ak je to potrebné, súd na návrh správcu vydá uznesenie osvedčujúce, že vyzvanej osobe márne
uplynula lehota na podanie tejto žaloby.

84. Podľa § 48 ods. 2 OZ odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

85. Podľa § 358 ObZ na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu
však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali

spôsobilými na započítanie.

86. Podľa § 364 ObZ na základe dohody strán možno započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky. Podľa
§ 580 OZ ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú
započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k

započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

87. Podľa § 524 ods. 1, 2 OZ veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou
zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

88. Podľa § 59 ods. 1 ObZ v znení účinnom do 31.12.2017 vkladom spoločníka je súhrn peňažných
prostriedkov (ďalej len "peňažný vklad") a iných peniazmi oceniteľných hodnôt (ďalej len "nepeňažný
vklad"), ktoré spoločník vkladá do spoločnosti a podieľa sa nimi na výsledku podnikania spoločnosti.

89. Podľa § 105 ods. 1 ObZ v znení účinnom do 31.12.2017 spoločnosťou s ručením obmedzeným je

spoločnosť, ktorej základné imanie tvoria vopred určené vklady spoločníkov.
90. Podľa § 121 ods. 2, 3 ObZ v znení účinnom do 31.12.2017 spoločník alebo osoba podľa § 67c ods.
2 môže poskytnúť spoločnosti úver alebo obdobné plnenie, ktoré mu hospodársky zodpovedá, ak ho
poskytne inak ako finančnými prostriedkami v hotovosti. Splnenie povinnosti uvedenej v odseku 1 alebo
poskytnutie plnenia podľa odseku 2 nemajú vplyv na výšku vkladu spoločníka.

91.Podľa§123ods.1až 4ObZvzneníúčinnomdo31.12.2017spoločnícimajúnároknapodielzozisku
v pomere zodpovedajúcom ich splateným vkladom, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Spoločnosť
môže vyplácať podiely na zisku len pri splnení podmienok podľa § 179 ods. 3 a 4 a ak tým s prihliadnutím
na všetky okolnosti nespôsobí svoj úpadok. Spoločnosť nesmie vyplácať najmä úroky z vkladov do

spoločnosti a preddavky na podiely na zisku. Spoločnosť nesmie vrátiť spoločníkom ich vklady. Za
vrátenie vkladu sa nepovažujú platby spoločníkom poskytnuté pri znížení základného imania. Podiel
na zisku vyplatený v rozpore s týmito ustanoveniami sú spoločníci povinní spoločnosti vrátiť. Za toto
vrátenie ručia spoločne a nerozdielne konatelia, ktorí vyslovili súhlas s touto výplatou.92. Podľa § 179 ods. 3, 4 ObZ v znení účinnom do 31.12.2017 do zrušenia spoločnosti môže byť
medzi akcionárov rozdelený vždy len čistý zisk a) znížený o prídely do rezervného fondu, prípadne

ďalších fondov, ktoré spoločnosť vytvára podľa zákona, a o neuhradenú stratu z minulých období,
b) zvýšený o nerozdelený zisk z minulých období a iné vlastné zdroje, ktorých použitie nie je v
zákone ustanovené. Spoločnosť nemôže rozdeliť medzi akcionárov čistý zisk alebo iné vlastné zdroje
spoločnosti, ak tým s prihliadnutím na všetky okolnosti spôsobí svoj úpadok, a ak vlastné imanie zistené
podľa schválenej riadnej účtovnej závierky je alebo by bolo v dôsledku rozdelenia zisku nižšie ako

hodnota základného imania spolu s rezervným fondom ( § 217), prípadne ďalšími fondmi vytváranými
spoločnosťou, ktoré sa podľa zákona alebo stanov nesmú použiť na plnenie akcionárom, znížená o
hodnotu nesplateného základného imania, ak táto hodnota ešte nie je zahrnutá v aktívach uvedených
v súvahe podľa osobitného zákona.

93. Podľa § 123 ods. 3 ObZ (v znení účinnom od 01.01.2018) spoločnosť nesmie vrátiť spoločníkom ich

vklady. Za vrátenie vkladu sa nepovažujú platby spoločníkom poskytnuté pri znížení základného imania
a platby poskytnuté spoločníkom pri použití kapitálového fondu z príspevkov (§ 217a).

94. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.Okresný súd sa zaoberal spornou otázkou ohľadne

rozhodnutia G. H. ako jediného spoločníka o vyplatenie rozdielu zníženého vlastného imania sám sebe
ako spoločníkovi a po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu právnemu záveru, že Obchodný
zákonník do 31.12.2017 neupravoval tvorbu kapitálových fondov v spoločnosti s ručením obmedzeným
a ani výslovne neumožňoval na rozdiel od neskoršej úpravy vyplatiť spoločníkom platby poskytnuté pri
použití kapitálového fondu z príspevkov.

95. Súd prvej inštancie podrobne v napadnutom rozhodnutí uviedol, akými úvahami sa pri svojom
rozhodovaní riadil a akými dôkaznými prostriedkami nárok žalobcu posudzoval.
96. Podľa ustanovenia § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

97. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti, ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá
určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, 193, 205 CSP). Odvolací súd v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXXX/XX/XXXX, obdobne aj sp. zn. XXXXX/
XX/XXXX, v ktorom uviedol, že „súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z nich bude v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a
nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, respektíve

vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno to považovať za znemožnenie uplatnenia
procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich
vylúčení“.

98. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie zhromažďuje dôkazy podľa procesnej iniciatívy

sporových strán a tieto zhromaždené dôkazy vyhodnocuje aj v zmysle zásad hodnotenia dôkazov
vyplývajúcich z ust. § 191 ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dal v dôvodoch
svojho rozhodnutia odpoveď akým spôsobom hodnotil dôkazy relevantné pre posúdenie otázky určenia
vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti.

99. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadaval v napadnutom rozhodnutí aj s dôkazmi
predloženými a tvrdenými žalobcom, a to v odsekoch 110 až 112 napadnutého rozhodnutia, teda
zaoberalsa užvkonanínasúdeprvejinštancienámietkami,ktoréopakovaneuvádzažalobcavodvolaní
a tieto vyhodnotil ako nedôvodné.

100. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli vo veci vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vyjadrenými v
napadnutom rozhodnutí. Žalobca napáda rozsudok súdu prvej inštancie z odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP. Pre odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písmena h/ CSP platí,že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav,
teda že vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany podľa príslušného

právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis než,
ktorý mal správne použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyložil,
prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval. Podľa názoru odvolacieho súdu námietka
žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci neobstojí. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že právnym posúdením veci je činnosť súdu
spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej normy, ktorá vedie súd k záveru
oprávachapovinnostiachúčastníkovprávnehovzťahu.Súdpritejtočinnostirieši právneotázky(questio
iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu.
Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu

nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho
posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu,
ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, jej interpretáciu
alebo jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej
veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o tvrdenia a

relevantnédôkazyprodukovanéstranamivprvoinštančnomkonaníavychádzazosprávneaplikovaných
a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav.

101. K námietke žalobcu, že súd odignoroval princíp dotvárania práva súdmi a princíp preferencie
platnosti právnych úkonov a v rozpore s čl. 4 ods. 2 CSP a poznatkami právnej a ekonomickej vedy

prijal riešenie, ktoré zákonodarca za účelom vyplnenia medzery v Obchodnom zákonníku jednoznačne
nezvolil, čím vec nesprávne právne posúdil uvádza odvolací súd, že v danom prípade súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku jasne a zrozumiteľne vysvetlil skutočnosti a závery, že Obchodný
zákonník do 31.12.2017 neupravoval tvorbu kapitálových fondov v spoločnosti s ručením obmedzeným
a výslovne neumožňoval vyplatiť spoločníkom platby poskytnuté pri použití kapitálového fondu

z príspevkov, a preto podľa názoru odvolacieho súdu v tomto konkrétnom súdenom prípade nebol ani
dôvod dotvárať právo súdom tak, ako uvádza žalobca, pretože v tomto prípade nebola žiadna medzera
ani neúplnosť zákona a ani nedochádza k zrejmej nespravodlivosti. Súd prvej inštancie jednoznačne
a zrozumiteľne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil, ako aplikoval ktoré ustanovenia
Obchodného zákonníka, preto námietka žalobcu o odignorovaní princípu dotvárania práva súdom prvej

inštancie neobstojí.

102. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu ohľadne nesprávneho právneho záveru
súdu prvej inštancie o neplatnosti rozhodnutia o znížení vlastného imania, o neplatnosti ostatných
právnych úkonov a o platnosti odstúpenia, keď opätovne konštatuje, že súd prvej inštancie skonštatoval,

že rozhodnutie o znížení vlastného imania svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu a je
platným právnym úkonom, avšak čo zákonu odporuje je rozhodnutie o výplate rozdielu vlastného
imania tvoreného vkladmi spoločníka tomuto spoločníkovi, a teda považoval za neplatný právny úkon
rozhodnutie jediného spoločníka práve pre rozhodnutie o výplate rozdielu vlastného imania tvoreného
vkladmi spoločníka tomuto spoločníkovi. V nadväznosti na uvedené potom správne súd prvej inštancie

skonštatoval, že na základe neplatného právneho úkonu nemohla vzniknúť G. H. pohľadávka, ktorú
potom nemohol postúpiť ani platne na žalobcu a žalobca ju nemohol použiť na započítanie oproti svojej
povinnosti na zaplatenie kúpnej ceny, keďže platne postúpiť možno len existujúcu pohľadávku a ak
nedošloksplneniupovinnostižalobcuakokupujúcehozpredmetnejkúpnejzmluvyeštepredvyhlásením
konkurzu na majetok úpadcu, správca bol oprávnený podľa § 45 ods. 1 ZKR od tejto zmluvy platne

odstúpiť.

103. Žalobca ďalej v odvolaní namieta nesprávny procesný postup súdu a inú vadu konania podľa
§ 365 ods. 1 písmena b/ a d/ CSP keď má za to, že rozsudkom boli porušené všetky čiastkové
práva spadajúce do rámca práva na spravodlivý proces. Žalobca namieta, že odôvodnenie rozsudku

neobsahuje preskúmateľné a presvedčivé vysvetlenie na otázky v odvolaní vznesené. Žalobca okrem
iného namieta, že rozsudok je nepreskúmateľný, arbitrárny, nepresvedčivý a prekvapivý, nakoľko
súd rozhodol v rozpore so svojím predbežným právnym posúdením vyjadreným na pojednávaní dňa
11.08.2021, na ktorom konštatoval a contrario dôvodnosť žaloby a zároveň rozsudok nedáva jasne,zrozumiteľne a preskúmateľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, ktorej sa žalobca v konaní domáha, a na ktoré v konaní prostredníctvom
predložených dôkazov a argumentácie poukazoval.

104. Ohľadom tvrdenej námietky žalovaného týkajúcej sa arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že povinnosť
súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na
spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

105. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v ustanovení § 220
ods. 2 CSP. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia

súdnehorozhodnutiamusívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
najednejstraneaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdbymalvosvojejargumentáciidbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Zároveň platí, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
bezpochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať sa vo svojom odôvodnení všetkými skutočnosťami
tvrdenými stranami sporu, ale len zásadnými pre rozhodnutie vo veci. Je potrebné zdôrazniť, že do

práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. K. XXX/XX) a rovnako neznamená ani to, aby strana
sporu bola úspešná, t.j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (N. K.
XX/XX).

106. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
preposúdeniedanejveci,vecnesprávnerozhodolasvojerozhodnutieodôvodnilvsúladesustanovením
§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých vyvodil svoje právne
závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie

tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu.

107. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že rozsudok je nepreskúmateľný, arbitrárny, nepresvedčivý a

prekvapivý, nakoľko súd rozhodol v rozpore so svojím predbežným právnym posúdením, odvolací súd
uvádza, že v prípade predbežného právneho posúdenia veci nie je súd takto formulovaným záverom
striktne viazaný, opak by nevyhnutne viedol k absurdným dôsledkom a k deformovaniu rozhodovacieho
procesu. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri
svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom

objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Priamo obmedzený teda nemôže byť
ani vlastným predbežným právnym posúdením veci.

108. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 12. 2020, sp. zn.
XXXXX/XX/XXXX, z ktorého citoval, že: „Cieľom § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na

skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany počas konania, pokiaľ možno už
od jeho začiatku, k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom tejto procesnej
normy zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd vo vzťahu
k predmetu konania nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť skutkovým tvrdeniam, ktoré sú
podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné.“ Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že

z uvedeného rozhodnutia, ako aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že ani prípadné
porušenie uvedeného ustanovenia § 181 ods. 2 CSP nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných
práv a z hľadiska práva na spravodlivý súdny proces takýmto prípadným porušením nedochádza k
intenzite dosahujúcej až ústavnoprávny rozmer, s následkom porušenia práva na spravodlivý proces.
V uznesení sp. zn. XXXX/XXX/XXXX z 28. mája 2013 Najvyšší súd uviedol, že: „striktné nedodržanie

postupu podľa § 118 ods. 2 OSP zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť
len ako tzv. inú vadu konania, ktorá sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP (teraz § 420 písm. f/ CSP).“ Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. K.XX/XXXX) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ustanovenia
§ 118 ods. 2 OSP (predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa
konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 28.12.2020,

uznesenie NS SR sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 30.06.2022, rozsudok NS SR sp. zn. XXXXX/XX/
XXXX zo dňa 14.06.2023).

109. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť nespochybňuje právny záver súdu prvej
inštancie, ktorý vo veci rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol ak aj vyslovil predbežný právny

názor tak, ako ho v odvolaní uvádza žalobca. Ak sa toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to podľa
odvolacieho súdu žiaden priamy vplyv na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré
jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje
stranu sporu, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Skutočnosť, že
súd žalobu zamietol nespôsobila, že by súd znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

110. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci žalobca nijako nekonkretizoval, a ani ju odvolací súd
z rozhodnutia súdu prvej inštancie nezistil.

111. Na základe uvedeného odvolací súd po preskúmaní veci uzavrel, že námietky žalobcu uvedené v
odvolaní nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými aspektmi zisteného
skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
poskytuje dostatočný podklad pre prijatie takéhoto rozhodnutia, ktoré je zrozumiteľné a presvedčivé.

112. Vzhľadom na vyššie konštatovanie odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku vo veci samej ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania je vecne správny, preto ho
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

113. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí podľa § 262 ods.
2 CSP.

114. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).