Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoCsp/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120203871
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4120203871.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň Mgr.

Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX/X, XXX XX B., zastúpená: JUDr. Mgr. Mária Kováčová, advokátka, so sídlom
Pod Sokolom 12, 951 01 Nitrianske Hrnčiarovce, IČO: 42 212 057, proti žalovanému: PROFI CREDIT
Slovakia s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom na Kubániho 16, 811 04 Bratislava,
o určenie neplatnosti právneho úkonu a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 24. júna 2024 č. k. 19Csp/26/2020-443, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 24. júna 2024 č. k. 19Csp/26/2020-443
(napadnutý rozsudok) určil, že Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 8400045062 vo výške
1.500 eur - písomné oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č.
8400045062 zo dňa 07.06.2012, na základe žiadosti žalobkyne zo dňa 31.05.2012, medzi žalobkyňou
ako dlžníčkou a spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom a dodávateľom je absolútne neplatná,

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 40 eur titulom bezdôvodného obohatenia,
a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšnej časti nárok žalobkyne na zaplatenie
bezdôvodného obohatenia zamietol, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 330,53 eur
titulom finančného zadosťučinenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania
rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 20.03.2020 domáhala, aby súd určil, že Zmluva o

poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 8400045062 vo výške 1.500 eur - písomné oznámenie veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8400045062 zo dňa 07.06.2012, na základe
žiadosti žalobkyne zo dňa 31.05.2012, medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a spotrebiteľom a žalovaným
ako veriteľom a dodávateľom je absolútne neplatná. Ďalej sa domáhala zaplatenia sumy 685,16 eur
titulom bezdôvodného obohatenia a sumy vo výške 171,40 eur ako finančného zadosťučinenia. Súčasne
žiadala priznať jej náhradu trov konania.

3. V žalobe žalobkyňa uviedla, že dňa 31.05.2012 požiadala žalovaného o poskytnutie úveru vo výške
1.500 eur splatného v 42 mesačných splátkach po 80,37 eur v písomnosti označenej ako „Žiadosť“.
Bola uvedená poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 eur, predpokladaná úroková sadzba úveru 70 %,
predpokladaná RPMN 70 %, predpokladaná sadzba RPMN pri revolvingu 63,32 % a ročná úrokovásadzba revolvingu 76,21 %. V časti žiadosti označenej ako „údaje o schválenom revolvingovom úvere“
sa uvádza poskytnutá čiastka úveru 1.500 (bez uvedenia meny), splatnosť úveru (počet splátok) 42,
mesačná splátka úveru vrátane úrokov 64,29 eur, celková čiastka na zaplatenie 3375,54 eur, RPMN

68,27 %, ročná úroková sadzba 70,01 %, poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 eur, celková čiastka
pri revolvingu 1.928,88 eur, predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu 60,49 %, ročná úroková
sadzba 76,21 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 9 %. Tieto údaje boli do žiadosti doplnené
ručne, bez jej účasti, z písomnosti nie je zrejmé kto a kedy tieto údaje doplnil, s určitosťou však obsahom
žiadosti neboli predtým, ako ju podpísala. Žalovaný v písomnosti zo dňa 07.06.2012 žalobkyni oznámil,

že schválil úver vo výške 1.500 eur so splatnosťou 42 mesiacov a výškou mesačnej splátky 80,37 eur,
pri splatnosti prvej splátky 16.07.2012 a poslednej splátky 16.12.2015, RPMN 68,27 %, celková výška
nákladov spotrebiteľa 3.375,54 eur. Výška revolvingu je tu uvedená 902,92 eur, odplata za poskytnutie
služby 215,75 eur, ročná úroková sadzba 76,21 %. Žalobkyňa v žalobe poukazovala na skutočnosť, že v
skutočnosti jej bola reálne na účet poskytnutá suma vo výške 500 eur, pričom ona žalovanému zaplatila
sumu 2.685,16 eur a napriek tomu žalovaný tvrdí, že ona mu ešte dlží sumu 1.850,29 eur. Zmluvu o

úvere č. 8400045062 považuje žalobkyňa za absolútne neplatnú z dôvodu nedostatku písomnej formy
zmluvy o úvere, pretože žalovaný neprijal jej ofertu bez výhrad, ako aj s poukazom na skutočnosť, že
žalovaným vyčíslený úrok je možné považovať za civilnoprávnu úžeru. Voči žalovanému sa domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 685,16 eur uvádzajúc, že žalovaný jej celkovo poskytol
sumu 2.000 eur a titulom jeho plnenia zaplatila žalobkyňa sumu 2.685,16 eur (2.685,16 eur – 2.000 eur

= 685,16 eur). Pretože zásah do jej práv zo strany žalovaného bol reálny, s poukazom na ust. § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 % z čiastky, ktorú
na jej úkor žalovaný bez opory v zákone získal, teda 25 % zo 685,16 eur, čo činí 171,40 eur.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na skutočnosť, že o nároku

veriteľa (žalovaného) zo zmluvy o revolvingovom úvere číslo 8500043377 bolo právoplatne rozhodnuté
rozsudkom zo dňa 13.5.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.10.2016 v rozhodcovskom konaní
sp. zn. 113/08/15 vedenom pred Slovenským arbitrážnym súdom, pričom tento rozhodcovský rozsudok
nebol napadnutý žalobou o jeho zrušenie podľa zákona č. 335/2014 Z. z. v zákonom určenej lehote.
Žalovaný poprel námietky žalobkyne o nedostatku písomnej formy zmluvy o úvere ako aj o nedostatkoch

jej obligatórnych náležitostí, poprel i tvrdenia žalobkyne o nesprávnosti RPMN z dôvodu nezahrnutia
odplaty v zmysle dobrovoľnej a individuálne dojednanej dohody o poskytnutí služby. Odplata v zmysle
dohody o poskytnutí služby je v zmluve zahrnutá a nachádza sa v bode 8 dohody. Žalovaný považuje
dojednanú odplatu za primeranú a v súlade s právnou úpravou platnou v čase poskytnutia úveru
poukazujúc na priemernú výšku odplaty v danom období, ktorá bola 46,52 %, pričom táto podľa

žalovaného nebola podstatne prevýšená. Žalovaný poprel tvrdenia žalobkyne ohľadom neplatnosti
rozhodcovskej doložky ako aj o neplatnosti dohody o poskytnutí služby, namietol premlčanie žalovaného
nároku v rozsahu nad sumu 40 eur a poprel aj nárok žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 171,40 eur. Nárok žalobkyne na uplatnenie primeraného finančného
zadosťučinenia považoval za uplatnený predčasne, pretože zákonom stanovený predpoklad vyžaduje

výrok súdu, v ktorom sa konštatuje porušenie práva spotrebiteľa, pričom k takému doposiaľ nedošlo.
Žalovaný poukázal aj na duplicitné uplatňovanie nárokov žalobkyne a ďalej tvrdí, že žalobkyňa na určení
neplatnosti právneho úkonu nemá naliehavý právny záujem.

5. Súd prvej inštancie spor prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 19Csp/26/2020-201 zo dňa 15.02.2021

tak, že určil Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 8400045062 zo dňa 07.06.2012, na
základe žiadosti žalobkyne zo dňa 31.05.2012, medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a spotrebiteľom a
žalovaným ako veriteľom a dodávateľom za absolútne neplatnú (I. výrok). Ďalej súd zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 40 eur titulom bezdôvodného obohatenia do 3 dní od právoplatnosti
predmetného rozsudku (II. výrok). Vo zvyšnej časti súd nárok žalobkyne na zaplatenie bezdôvodného

obohatenia zamietol (III. výrok). Súd ďalej žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu vo
výške 330,53 eur titulom finančného zadosťučinenia do 3 dní od právoplatnosti predmetného rozsudku
(IV. výrok). Nárok na náhradu trov konania súd nepriznal žiadnej zo strán sporu (V. výrok). Súd
prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti zmluvy s poukazom na neprimerane vysokú odplatu za
poskytnutie úveru a konštatoval aj nedostatok obligatórnych náležitostí zmluvy vymedzených v ust. § 9

ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom na neplatnosť úverovej zmluvy vznikla žalobkyni povinnosť
zaplatiť žalovanému len sumu skutočne požičaných peňažných prostriedkov a pokiaľ žalovanému
zaplatila viac peňazí než jej žalovaný poskytol, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie.
Vyhodnotiacžalobouuplatnenýnárokzapremlčanývsubjektívnejpremlčacejdobesúdžalobkynipriznallen nárok na zaplatenie sumy vo výške 40 eur, pretože žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania.
Súd prvej inštancie vychádzal aj z objektívnej premlčacej doby, ktorá bola v tomto prípade trojročná.
S poukazom na § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. súd žalobkyni priznal aj požadované primerané

finančné zadosťučinenie v súlade s petitom rozšírenej žaloby.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 15.02.2021 vo výrokoch I., II., IV. a V. podal žalovaný
odvolanie a proti výrokom č. II., III. a V. podala odvolanie žalobkyňa. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací
rozhodol o odvolaniach uznesením č. k. 12CoCsp/21/2021-249 zo dňa 12.04.2022 tak, že rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o aplikovaní 3-ročnej objektívnej premlčacej
doby na vrátenie plnenia, ktorého sa žalobkyňa voči žalovanému v tomto konaní domáhala. Súd prvej
inštancie sa však nie jasne a zrozumiteľne vysporiadal so subjektívnou a objektívnou premlčacou dobou
z hľadiska jej začiatku a konca, súd tiež nešpecifikoval, ktoré splátky považoval za premlčané a z akého
dôvodu. Rozsudok súdu prvej inštancie je podľa odvolacieho súdu zmätočný aj v tom smere, že súd

prvej inštancie najprv posúdil stranami uzavretú zmluvu o úvere ako absolútne neplatnú, následne ako
bezúročnú a bez poplatkov. Súd prvej inštancie sa vôbec nevyporiadal so skutočnosťou, že o nároku
žalovanéhoakoveriteľazozmluvyorevolvingovomúverečíslo8400045062vočižalobkyniakodlžníčke,
rozhodol ešte pred začatím tohto konania Stály arbitrážny súd v rozhodcovskom konaní rozsudkom zo
dňa 13.05.2016 sp. zn. 113/08/15, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.10.2016, pričom žalovaný túto

skutočnosť počas konania namietal. Odvolací súd osobitne zdôraznil, že za situácie, že o pohľadávke
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere už bolo rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, ktorý je právoplatný,
súd prvej inštancie sa musí vyporiadať s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní z hľadiska
ďalšieho postupu dlžníka pri domáhaní sa práv z úverovej zmluvy (potreba zrušenia rozhodcovského
rozsudku, prípadne posúdenie rozhodcovského rozsudku s ohľadom na platnosť rozhodcovskej doložky

v úverovej zmluve).

7. Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie uznesením č. k. 19Csp/26/2020-291 zo dňa
10.8.2021 konanie zastavil a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým,

že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
Dôvodom zastavenia konania bolo, že medzi stranami prebehlo pred Stálym arbitrážnym súdom
zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z. z. p. o. so sídlom Krížna 56, 821 08
Bratislava rozhodcovské konanie, v ktorom bol dňa 13.05.2016 vydaný rozhodcovský rozsudok sp.
zn. 113/08/15, ktorým bola žalobkyňa titulom zmluvy o revolvingovom úvere č. 8400045062 zo dňa

07.06.2012 zaviazaná zaplatiť žalovanému sumu vo výške 2.691,26 eur s príslušenstvom. Vzhľadom
na rozhodcovské konanie a v ňom vydaný rozhodcovský rozsudok súd dospel k záveru o existencii
prekážky rozsúdenej veci (tzv. prekážka rei iudicatae), a preto konanie s poukazom na ust. § 161 ods.
2 CSP zastavil bez toho, aby sa žalobou ďalej meritórne zaoberal.

8. Proti uvedenému uzneseniu súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie. Odvolací súd
uznesením č. k. 12CoCsp/53/2022 zo dňa 27.02.2024 uznesenie súdu prvej inštancie č. k.
19Csp/26/2020-291 zo dňa 10.08.2022 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V odôvodnení poukázal na nesprávne právne závery súdu prvej inštancie o tom, že nie je
možné skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy/doložky. Súd prvej inštancie sa podľa odvolacieho súdu

nedostatočne sa zaoberal súdnou praxou Najvyššieho súdu SR ohľadne tejto problematiky.

9. Po opakovanom vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a zistil, že
strany sporu uzavreli dňa 07.06.2012 zmluvu označenú ako Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/
Zmluva o revolvingovom úvere č. 8400045062. V bode 5 zmluvy označenom ako Údaje o požadovanom

revolvingovom úvere je uvedená poskytnutá čiastka úveru (úverový limit) 1.500 eur, splatnosť úveru
(počet splátok/splatnosť - deň v mesiaci) 42/16, mesačná splátka (vrátane úrokov) 80,37 eur, celková
čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) 3.375,54 eur,
predpokladaná RPMN za úver 70,01 %, ročná úroková sadzba úveru 70,01 %, priemerná RPMN za
úver 46,52 %, poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 eur, celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník

zaplatiť (t. j. revolving + úroky za celkovú dobu čerpania revolvingu) 1.928,88 eur. Predpokladaná
RPMN po poskytnutí revolvingu 63,32 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %. V bode 6, ktorý
je označený ako Údaje o schválenom revolvingovom úvere je uvedené nasledovné: poskytnutá čiastka
úveru (úverový limit): 1.500 eur, splatnosť úveru (počet splátok/splatnosť - deň v mesiaci) 42/24,mesačná splátka (vrátane úrokov) 80,37 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t. j. úver +
úroky za celú dobu čerpania úveru) 3 375,54 eur, RPMN za úver 68,27 %, ročná úroková sadzba úveru
70,01 %, priemerná RPMN za úver 46,52 %, poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 eur, celková čiastka

revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (t. j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu) 1.928,88
eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01 %, ročná úroková sadzba revolvingu
76,21 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 9 %. Táto zmluva obsahuje v článku 8 Dohodu
o poskytnutí služby. Predmetom tejto dohody je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť
službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, revolvingu a za

to sa dlžník zaväzuje zaplatiť veriteľovi sumu 215,75 eur (pri odklade splátok úveru) a 112,08 eur (pri
odklade splátok revolvingu). V Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi datovanom 07.06.2012
sú prehľadne uvedené údaje o schválenom úvere. Tento dokument má len charakter informácie veriteľa
o schválenom spotrebiteľskom úvere adresovanej dlžníkovi, nie je súčasťou návrhu alebo akceptácie
návrhu zo strany žalovaného, teda nie je súčasťou zmluvy o úvere vzhľadom k tomu, že je datovaný
07.06.2012. Z tvrdení žalobkyne, ktoré žalovaný nesporoval, mal súd preukázané, že žalobkyni bola

titulom spornej zmluvy o úvere poskytnutá suma vo výške 1.963,01 eur (1.284,25 eur ako úver + 678,76
eur ako revolving).

10. Z rozhodcovskej zmluvy č. 8400045062 podpísanej žalobkyňou dňa 31.05.2012 a žalovaným dňa
07.06.2012vyplýva,žepodľabodu1.predmetnejzmluvydlžníkvyhlasujeasvojímpodpisompotvrdzuje,

že súhlasí s uzatvorením tejto rozhodcovskej zmluvy. V bode 2. veriteľ vyhlasuje, že uzatvorenie
tejto rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom
úvere medzi veriteľom a dlžníkom. Dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo
strany veriteľa, pričom vyhlasuje, že o tejto skutočnosti bol zo strany veriteľa jasne a zrozumiteľne
informovaný. V bode 3 je uvedené, že veriteľ pred uzatvorením tejto rozhodcovskej zmluvy poučil dlžníka

o dôsledkoch jej uzatvorenia nasledovne: Dôsledkom uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy je možnosť
riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere (s číslom
zmluvy totožným, ako je číslo rozhodcovskej zmluvy), ktorú veriteľ a dlžník uzatvoria s porušením,
ukončením či neplatnosťou zmluvy o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní. Spory môžu byť
riešené aj v súdnom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Podľa bodu

5 akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace
s ustanoveniami Zmluvy o revolvingovom úvere, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o
revolvingovom úvere budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom
konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov. Výber rozhodcovského súdu,
ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť, spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný

návrh. Boli určené dva rozhodcovské súdy, a to Slovenský arbitrážny súd a Victoria rozhodcovský súd
v Banskej Bystrici. Každý z účastníkov rozhodcovského konania má právo v lehote určenej stálym
rozhodcovským súdom navrhnúť za rozhodcu ktorúkoľvek z osôb zapísaných v zozname rozhodcov
stáleho rozhodcovského súdu podľa vlastného uváženia a v prípade, že sporové strany navrhnú za
rozhodcu rovnakú osobu, vec prejedná a rozhodne táto osoba, ak sa na osobe rozhodcu nezhodnú,

prípadne nenavrhnú žiadnu osobu, určí osobu rozhodcu, ktorá vec prejedná a rozhodne, predseda
stáleho rozhodcovského súdu. Podľa bodu 7. rozhodcovskej zmluvy je dlžník (žalobkyňa) oprávnená
písomne od tejto zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní od uzavretia
tejto zmluvy. Lehota na odstúpenie od tejto zmluvy sa považuje za dodržanú, ak je oznámenie o
odstúpení od zmluvy zaslané na adresu sídla veriteľa najneskôr v posledný deň lehoty.

11. Z pripojeného spisu rozhodcovského súdu - Slovenský arbitrážny súd, zriadený Asociáciou
Slovenských arbitrážnych súdov, z. z. p. o. so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava sp. zn. 113/08/15
bolo preukázané, že žalovaný inicioval voči žalobkyni pred týmto rozhodcovským súdom rozhodcovské
konanie, v ktorom sa žalovaný (v predmetom rozhodcovskom konaní ako žalobca) domáhal voči

žalobkyni (v rozhodcovskom konaní ako žalovanej) zaplatenia sumy vo výške 2.619,26 eur s
príslušenstvom titulom zmluvy o revolvingovom úvere č. 8400045062 zo dňa 07.06.2012. V tomto
rozhodcovskom konaní bol dňa 13.05.2016 vydaný rozhodcovský rozsudok sp. zn. 113/08/15, ktorým
bola žalobkyňa titulom uvedenej zmluvy o úvere zaviazaná zaplatiť žalovanému sumu vo výške 2.691,26
eur s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni riadne doručený dňa 30.06.2016. Medzi

stranami nebolo sporné, že zo strany žalobkyne nebolo iniciované konanie o preskúmanie či zrušenie
predmetného rozhodcovského rozsudku. Zo spisu rozhodcovského súdu vyplýva, že rozhodcovský
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 01.10.2016 a vykonateľnosť dňa 05.10.2016. V rozhodcovskomrozsudku sa konštatuje, že žalobkyňa uhradila žalovanému titulom uvádzanej zmluvy o revolvingovom
úvere sumu vo výške 2.685,16 eur.

12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53
ods. 1, 4, 5, 6, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 11 ods. 4, § 25g zákona č. 129/2010
Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, § 137, § 161 ods. 1, 2, § 230 Civilného
sporového poriadku a dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8400045062 uzavretú medzi
stranami sporu dňa 07.06.2012 je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluvný vzťah strán sporu založený na

základe tejto zmluvy spadá pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka.

13. S poukazom na predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie zaoberal
tým, či rozhodcovský súd – Slovenský arbitrážny súd mal právomoc vec prejednať v rozhodcovskom
konaní. Rozhodcovské konanie prebehlo na základe rozhodcovskej zmluvy, ktorú žalobkyňa podpísala
pri uzatváraní zmluvy o revolvingovom úvere č. 8400045062 dňa 31.05.2012. Individuálne dojednanie

rozhodcovskej zmluvy preukázané nebolo. Rozhodcovská zmluva je síce uvedená na samostatnej
listine, ale má podobu predtlačeného formulára, do ktorého sa dopĺňajú len údaje o žalobkyni a číslo
úverovejzmluvy,bezmožnostispotrebiteľaovplyvniťjejobsah.Zvykonanéhodokazovaniavyplynulo,že
žalobkynibolatátorozhodcovskázmluvapredloženánapodpisspolusďalšímilistinami,pričomosobitne
jej nič v súvislosti s touto zmluvou vysvetlené nebolo. Túto skutočnosť nemôže zhojiť ani to, že žalobkyni

bola v zmysle rozhodcovskej zmluvy daná možnosť odstúpiť od predmetnej zmluvy do 14 dní odo dňa
jej uzatvorenia, pričom odstúpiť možno len od platnej zmluvy. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť
nedá. Zmluva sa tiež nestáva individuálne dohodnutou len tým, že od nej spotrebiteľ neodstúpi. Súd
prvej inštancie preto dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva so žalobkyňou individuálne dojednaná
nebola, žalobkyňa si ju osobitne nevymienila a prakticky pri jej podpísaní si ani neuvedomila, aký právny

úkon uzatvára. S poukazom na ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka dôkazné bremeno
na preukázanie individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy spočívalo na strane dodávateľa, teda
žalovaného,pričomžalovanýhovtomtosporeneuniesol.Rozhodcovskázmluvanavyšenebola,napriek
jej formulácii, skutočne alternatívnou. Žalovaný podaním žaloby na rozhodcovský súd uskutočnil výber
predpokladaný v bode 5 rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už žalobkyňa nemala faktickú možnosť

podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom a musela sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny
proces pred nezávislým a nestranným súdom. Vzhľadom na uvedené zistenia súd dospel k záveru, že
rozhodcovská zmluva so žalobkyňou platne dojednaná nebola.

14. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Cdo 27/2011 zo dňa 29.1.2015 (rozhodnutie publikované v Zbierka rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR č. 6/2015 pod R77/2015) súd uvádza, že „neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť
právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku
veciprávoplatnerozhodnutejpreobčianskoprávnekonanieourčenieneplatnostispotrebiteľskejzmluvy.“

Najvyšší súd ďalej v tomto rozhodnutí uviedol, že „ak je rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne
neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho
priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa na takúto doložku (zmluvu) hľadí tak, ako keby
nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť (každého) právneho úkonu musí
súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (ex officio).“ Rozhodcovský rozsudok ako nulitný právny

akt nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozsúdenej veci (konštatuje sa aj rozhodnutiach Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4MCdo 6/2012, 6MCdo 9/2012, 6MCdo 14/2012, 7 Cdo 85/2013, 6Cdo 31/2013,
6ECdo 199/2013, 2Cdo458/2014 i Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 25/2014 a mnohé ďalšie). Pokiaľ
je rozhodcovská zmluva absolútne neplatným právnym úkonom a rozsudok rozhodcovského súdu je
nulitným právnym aktom, na takéto rozhodnutie nie je možné prihliadať a nie je možné ho konvalidovať

len tým, že žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Žalobkyňa tak síce mohla urobiť z dôvodu právnej istoty, pokiaľ tak neurobila, rozhodnutiu,
ktoré de iure neexistuje, nie je možné priznávať právne účinky. Vzhľadom k uvedenému dopspel k
záveru, že rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu vydaný v konaní sp. zn. 113/08/15
dňa 13.5.2016 nepredstavuje prekážku rei iudicatae, preto vec ďalej prejednal.

15.Vzmysleprávnejúpravy§11ods.4zákonač.129/2010Z.z.,spotrebiteľsúčinnosťouod01.01.2018
samôžedomáhaťurčenianeplatnostizmluvyospotrebiteľskomúvereakoajurčenia,žeposkytnutýúver
je bez poplatkov a bez úrokov, bez podmienky preukazovania naliehavého právneho záujmu v zmysle §137 písm. d/ CSP. Vzhľadom na záver súdu o prípustnosti žaloby v bode I. petitu súd v konaní skúmal, či
je možné považovať zmluvu o úvere uzavretú medzi stranami sporu za neplatný právny úkon. Žalobkyňa
namietala neplatnosť zmluvy o úvere z dôvodu nedostatku jej písomnej formy ako a z dôvodu rozporu

výšky úrokov s dobrými mravmi. Uvedenie inej hodnoty RPMN pri schválení úveru ako bola uvedená v
žiadosti o úver podľa názoru súdu nie je možné považovať za nový návrh zmluvy a z tohto dôvodu nie
je možné hovoriť o tom, že zmluva nevznikla. Pre vznik zmluvy je totiž potrebné, aby sa strany dojednali
na jej podstatných náležitostiach, čo sa v danom prípade aj stalo, keď z obsahu zmluvy je zrejmé, že
strany sa dohodli na výške úveru, počte a výške jednotlivých splátok a úroku. Je potrebné uviesť, že

údaj o RPMN by mal správne vzísť z výpočtu podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona č. 129/2010 Z.
z. a takto vypočítaný údaj by mal byť súčasťou zmluvy o úvere (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010
Z. z.). Pretože údaj o RPMN sa dohodnúť nedá, nie je možné na túto situáciu aplikovať ust. § 44 ods.
2 Občianskeho zákonníka a tvrdiť, že uvedenie inej RPMN je nový návrh zmluvy a pokiaľ tento nebol
druhou stranou prijatý, zmluva nevznikla. V danom prípade mal súd preukázané, že zmluva o úvere bola
uzavretá a žalobkyňa ako spotrebiteľ aj začala úver čerpať.

16. Súd prvej inštancie ďalej skúmal primeranosť stranami dojednanej odplaty za poskytnutie úveru.
V zmluve o revolvingovom úvere sa zmluvné strany dojednali na úrokovej sadzbe vo výške 70,01 %
ročne. Podľa názoru súdu ide o úrok neprimeraný. Z informácií dostupných na portáli Národnej banky
Slovenska - Priemerné úrokové miery z ÚVEROV poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stav a
nové obchody) súd zistil, že v mesiaci jún 2012, t. j. v čase uzavretia zmluvy bola priemerná úroková

sadzba spotrebiteľských a ostatných úverov so splatnosťou od 1 do 5 rokov vo výške 11,38 %. V
danom prípade si strany dojednali úrokovú sadzbu vo výške 70,01 %. Z tohto je zrejmé, že ročná
sadzba úroku dohodnutého medzi stranami v danom prípade viac ako šesťnásobne prevyšuje mieru
úrokov poskytovaných v tomto období. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho
zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Aj pre

dohodu o úrokoch pri peňažnej pôžičke totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. decembra 2004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004). V
danom prípade teda ide o neprimerané vysoké úroky, ktoré boli dojednané v rozpore dobrými mravmi,
preto je s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka zmluva o úvere v časti dohody o výške

úrokov neplatným právnym úkonom (§ 41 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom k uvedenému súd prvej
inštancie dospel k záveru o neplatnosti právneho úkonu v celom rozsahu, a preto žalobe v časti určenia
neplatnosti zmluvy o úvere vyhovel. Konštatujúc absolútnu neplatnosť stranami uzavretej zmluvy o
revolvingovom úvere nebolo potrebné ďalej sa v konaní zaoberať jej jednotlivými náležitosťami a ich
súladom s ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.

17. Pretože súd vyhodnotil zmluvu o úvere ako absolútne neplatný právny úkon, bola žalobkyňa povinná
žalovanému zaplatiť len sumu skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ žalobkyňa
žalovanému zaplatila viac peňazí než jej žalovaný poskytol, plnila bez právneho dôvodu a na strane
žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. OZ. Z vykonaného dokazovania

bolo preukázané, že žalobkyni bola poskytnutá suma peňažných prostriedkov vo výške 1.963,01 eur
(1.284,25 eur ako úver + 678,76 eur ako revolving). Žalobkyňa na predmetný úver zaplatila sumu vo
výške 3.285,16 eur, uhradila tak žalovanému o 1.322,15 eur viac, než bola vzhľadom na vyššie uvedené
právne posúdenie zmluvy povinná, čím na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie.

18. Žalobkyňa sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia v celej sumy, žalovaný namietal
premlčanie tohto nároku nad sumu 40 eur. Súd prvej inštancie námietku premlčania v zmysle § 107
ods. 1, 2 OZ vyhodnotil ako dôvodnú, a to i s poukazom na nález Ústavného súdu SR z 12.05.2020,
sp. zn. III. ÚS 43/2020, ale aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.09.2021 sp. zn. 5 Cdo/29/2021.
Vyvodil, že v súdenej veci je potrebné pri stanovení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby

vychádzať z reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že žalovaný sa na jej úkor obohatil.
Pre začiatok subjektívnej premlčacej doby je tak rozhodujúci skutočný moment, kedy sa žalobkyňa
dozvedela o okolnostiach, ktoré boli rozhodujúce pre uplatnenie jej práva. Žalobkyňa v čase platenia
jednotlivých splátok o neplatnosti spornej zmluvy nemohla mať vedomosť. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobkyňa je spotrebiteľkou, vychádzajúc z poukazovaných súdnych rozhodnutí, ale aj ďalšieho

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 9/2012, súd začiatok plynutia premlčacej doby odvodil
od okamihu, kedy boli žalobkyni vysvetlené skutočnosti ohľadom jej zmluvy uzavretej so žalovaným.
Žalobkyňa vo výsluchu na pojednávaní uviedla, že právnu zástupkyňu má od roku 2017. Nejedná sa
o jej terajšiu právnu zástupkyňu, predtým ju zastupovala iná zástupkyňa. Presný okamih, kedy mohlažalobkyňa po porade s jej právnou zástupkyňou nadobudnúť vedomosť o existencii bezdôvodného
obohatenia, nebolo možné uviesť, pretože žalobkyňa uvedené nevedela presne uviesť. Pokiaľ však
bola právne zastúpená už od roku 2017, v tomto roku jej začala plynúť subjektívna dvojročná lehota na

uplytnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže žaloba v tomto spore bola podaná až
dňa 20.03.2020, je nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v namietanom rozsahu (nad
sumu vo výške 40 eur) premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe.

19. Pokiaľ ide o plynutie objektívnej premlčacej doby, tu sa súd prvej inštancie nestotožnil s tvrdeniami

žalobkyne, že na premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v tomto sa vzťahuje
desaťročná objektívna premlčacia doba, pretože úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor
žalobkyne preukázaný nebol. Právny záver o aplikovaní trojročnej objektívnej premlčacej doby vyplýva
aj z uznesenia odvolacieho súdu v tomto spore č. k. 12CoCsp/21/2021-249. Pretože nárok žalobkyne sa
premlčal v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, posudzovanie premlčania v objektívnej dvojročnej
premlčacej dobe je bez ďalšieho významu.

20. Ďalej súd prvej inštancie s poukazom na § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
posúdil žalobou uplatnený nárok žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 330,53 eur. V tejto časti považoval žalobu za dôvodnú a požadovaný nárok žalobkyni
priznal. Právo na ochranu spotrebiteľa si žalobkyňa voči žalovanému úspešne uplatnila, keďže súd

týmto rozhodnutím (výrok I.) rozhodol o neplatnosti spornej zmluvy o úvere. Bol to práve žalovaný,
ktorý v zmluve o úvere požadoval od žalobkyne neprimerane vysokú odplatu za poskytnutie úveru
a chcel sa na úkor žalobkyne neprimerane obohatiť. Žalovaný tak konal v rozpore so zásadou
poctivého poskytovania služieb. Týmto je splnená základná podmienka pre úspešné uplatnenie práv
žalobkyne podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a základ nároku je tak nepochybne daný.

Žalobkyni vznikla finančná ujma spočívajúca v tom, že žalovanému uhradila o 1.285,16 eur viac ako
bola povinná, avšak vzhľadom na skutočnosť, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si
neuplatnila včas, súd jej priznal bezdôvodné obohatenie len vo výške 40 eur. Žalobkyňou požadované
finančné zadosťučinenie ani nedosahuje výšku ujmy, ktorá žalobkyni úhradou sumy prevyšujúcej istinu
poskytnutého úveru vznikla (suma 1.285,16 eur). Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie

požadovaný nárok žalobkyne na finančné zadosťučinenie za primeraný. Poukázal na to, že účelom a
zmyslom primeraného finančného zadosťučinenia podľa vyššie citovaného ustanovenia je odškodniť
spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti
porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný.

21. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že nárok na
náhradu trov konania nepriznal žalobkyni a ani žalovanému. Súd konštatuje, že žalobkyňa bola v konaní
úspešná v časti určenia neplatnosti zmluvy o úvere (výrok I.) a čiastočne jej súd priznal aj peňažné
nároky, ktorých sa voči žalovanému podanou žalobou domáhala (výrok II., IV.). Žalovaný bol v konaní
čiastočne úspešný v časti, v ktorých súd žalobu zamietol (výrok III.). Vzhľadom na čiastočný úspech

strán v konaní súd o trovách konania rozhodol tak, že nárok na ich náhradu nepriznal ani jednej zo
strán sporu.

22. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný, žiadal rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.
Namietal, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jeho procesnou obranou, že rozhodcovský rozsudok

zo dňa 13.05.2016 sp. zn. 113/08/15 znamená vznik prekážky rozsúdenej veci (res iudicata), pretože
nebol napadnutý žalobou o jeho zrušenie. Nie je prípustné, aby zákonná úprava určená na preskúmanie
rozhodcovského rozsudku bola obchádzaná podaním žaloby o zaplatenie. Poukázal na rozhodnutia
KS Trenčín č. k. 6CoCsp/20/2020, podľa ktorého rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo
plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy môže predstavovať prekážku rozsúdenej veci i pre občianske súdne

konanie, v ktorom sa žalobca domáha bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť v súvislosti
s plnením na tú istú zmluvu. Tento záver je opodstatnený vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, pretože iba platná rozhodcovská zmluva
zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi sporiacimi sa stranami.
Kpreskúmaniuotázkyplatnostirozhodcovskejzmluvymôževšeobecnýsúdpristúpiťvkonaníozrušenie

rozhodcovského rozsudku. Ak sa raz právoplatne rozhodnutím súdu rozhodlo, že žalobca má právo
na určité plnenie, nie je možné v inom ako zákonom predvídanom konaní uzvarieť, že takéto
právo tu nebolo, resp. neexistovalo. Žalovaný poukázal tiež na rozsudok KS Banská Bystrica č. k.
15Co/88/2018-161, z ktorého vyplýva, že pokiaľ rozhodcovský rozsudok vydaný na základe zákonao rozhodcovskom konaní nebol zrušený a ani inak právne relevantným spôsobom nezanikli jeho účinky,
potom nemožno plnenie, ktoré bolo vymožené na jeho základe, posúdiť ako bezdôvodné obohatenie.
Podľajehonázorumalsúdprvejinštanciekonaniepodľa§161ods.2spoukazomna§230CSPzastaviť

z dôvodu prekážky rozhodnutej veci.

23. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal prípustnosť žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu spolu
so žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia.. Podľa jeho názoru o neplatnosti zmluvy súd nemal
rozhodovať samostatným výrokom, neplatnosť zmluvy si mal vyriešiť ako predbežnú otázku. Z rozsudku

nevyplýva dôvod prípustnosti žaloby o neplatnosť zmluvy. Na tom nič nemení ani ustanovenie § 11
ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. účinné od 01.01.2018. Podľa jeho názoru uvedené ustanovenie nerieši
prípustnosť súčasného uplatňovania určovacieho výroku a výroku na plnenie, ak tieto vychádzajú
z rovnakého skutkového základu a nezavádza osobitné pravidlá ohľadne uplatnenia § 214 CSP. Ani
žiadne z ustanovení zaradených do § 290 a nasl. CSP neupravuje osobitnú prípustnosť súčasného
podania určovacej žaloby a žaloby o plnenie. Otázku prípustnosti určovacieho návrhu preto súd

vyhodnotil nesprávne, a určovací výrok mal posúdiť ako procesne neprípustný a žalobu bez ďalšieho
v tejto časti zamietnuť.

24. K bezdôvodnému obohateniu žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie pri posúdení úrokovej sadzby
akoneplatnejavrozporesdobrýmimravmi,saodchýlilodzákonaaporušil§53ods.6OZ.Zákonodarca

v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej
jednu zložku – ročnú úrokovú sadzbu úveru. Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch
rôznych poskytovateľoch úverov – bankových a nebankových subjektoch – síce môže byť úroková
sadzba (jej výška) výrazne odlišná, avšak napríklad pri bankových poskytovateľoch celková odplata je
tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami za vyhotovenia výpisov a pod. Zákonodarca

preto výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať celková odplata za poskytnutie finančných
prostriedkov – uvedené teda nenachádza oporu v oblasti komparácie s úrokovými sadzbami bankových
subjektov. V zákone bolo teda určené, že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty,
ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Za
podstatné prevýšenie sa pritom považuje také, ktoré je viac ako o 25 %. Podľa žalovaného výška odplaty

podľa údajov platných v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere bola 46,52 % a táto nebola
podstatným spôsobom prevýšená.

25. K finančnému zadosťučineniu žalovaný v odvolaní uviedol, že v tejto časti je rozsudok súdu prvej
inštancie podľa jeho názoru nepreskúmateľný pre absenciu dôvodov a záverov o tom, aké konkrétne

ustanovenie určené na ochranu spotrebiteľa bolo porušené, aké konkrétne skutočnosti odôvodňujú
sumu 330,53 eur. Podľa jeho názoru o tomto nároku bolo rozhodnuté predčasne, pretože na rozhodnutie
o takomto nároku sa vyžaduje právoplatné rozhodnutie o porušení práva spotrebiteľa.

26. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, žiadala rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že má za to, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané,
že aj samotnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá sa odvíja od zmluvného vzťahu vzniknutého zo zmluvy
o úvere, je potrebné posudzovať ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ. Za neprijateľnú
možno kvalifikovať iba podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná. Existencie samostatnej
listiny s možnosťou dlžníka od takejto zmluvy odstúpiť ešte nepreukazuje individuálnosť dojednania.

Žalovaný nepreukázal, že bola informovaná o tom, že podpisuje aj rozhodcovskú zmluvu, že bola aj
oboznámená s obsahom a účelom tejto zmluvy, bolo jej jasne a zrozumiteľne vysvetlené, že uzatvorenie
rozhodcovskej zmluvy o úvere, a že bola poučená o následkoch podpísania rozhodcovskej zmluvy
a o možnosti odstúpenia od tejto zmluvy. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že rozhodcovská
zmluva s ňou platne dojednaná nebola a že rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res

iudicata. Taktiež bolo preukázané, že nenastala primeranosť stranami dojednanej odplaty za poskytnutie
úveru.

27. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej

lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.28. Podľa § 387 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016), odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

29.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
30. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení
sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí

vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, ale sa len obmedzí
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle § 387 ods. 1 CSP sa obmedzuje
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať.

31. Odvolací súd dodáva, že dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej
inštancie. Prvoinštančný súd totiž vo veci dostatočne zistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej
úpravy vyvodil z neho i správne právne závery, vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,
vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, príslušné ustanovenia
podstatné pre právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval právne súladným spôsobom, jeho úvahy

sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd prvej inštancie primerane
rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval i na odvolateľom vznášané
tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie presvedčivo
a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo významné otázky predkladané
žalovaným v jeho odvolaní. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, skutkové či právne,

s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vyporiadal, pokiaľ boli pre danú vec relevantné.
32. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám stanoveným v § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého
súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil; súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a

právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax, a dbá, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je preukázať jeho správnosť, logicky, vnútorne
kompaktne a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na

právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je i prostriedkom
kontrolysprávnostipostupusúduprivydávanísúdnychrozhodnutí,ktorépretomusiabyťpreskúmateľné.
Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, čo
je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a
slobôd ako aj z článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý

proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Ak rozsudok neobsahuje zákonné náležitosti, v
konečnom dôsledku je takýto rozsudok nepreskúmateľný. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale

tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

33. Vo vzťahu k argumentácii sporových strán odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty (k tomu ÚS SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09).

34. V danej veci strany sporu uzavreli dňa 07.06.2012 úverovú zmluvu s úverovým limitom 1.500 eur,

žalobkyňa mala vrátiť sumu 3.375,54 eur, RPMN za úver 68,27 %, ročná úroková sadzba úveru 70,01
%, priemerná RPMN za úver 46,52 % a výška revolvingu 790,84 eur, pričom žalobkyňa mala titulom
revolvingu vrátiť sumu 1.928,88 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01 %,
ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %. Žalobkyni bola titulom spornej zmluvy o úvere poskytnutásuma vo výške 1.963,01 eur (1.284,25 eur ako úver + 678,76 eur ako revolving). V rovnaký deň
strany sporu uzavreli aj rozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej výber jednej z alternatív riešenia sporov
(rozhodcovské konanie alebo súdne konanie) spočíva na žalobcovi.

35. Na základe návrhu žalovaného na začatie rozhodcovského konania voči žalobkyni rozhodcovský
súd vydal rozhodcovský súd dňa 13.05.2016 pod sp. zn. 113/08/15 rozhodcovský rozsudok, ktorým
zaviazal žalovanú zaplatiť žalovanému sumu 2.691,26 eura s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 01.10.2016. V rozhodcovskom rozsudku sa konštatuje, že žalobkyňa

uhradila žalovanému titulom predmetnej úverovej zmluvy sumu vo výške 2.685,16 eur.

36. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc
vec prejednať a rozhodnúť, sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci
rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to
či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Iba platná rozhodcovská zmluva môže

totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna
neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

37. Žalovaný v priebehu celého konania tvrdil, že v danej veci rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku
rozhodnutejveci–resiudicata,keďžežalobkyňanepodalanávrhnazrušenierozhodcovskéhorozsudku,

pričom mal za to, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá v súlade so zákonom a je platná. Súd prvej
inštancie dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, pričom vychádzal z judikatúry NS SR.
Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie a jeho dôvodmi plne stotožňuje, keďže rozhodcovská
doložka nebola dohodnutá individuálne, možnosť výberu medzi rozhodcovským a súdnym konaním
umožňovala iba žalujúcej strane.

38. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka sa má
vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa. Ak by dodávateľ inicioval
konanie na rozhodcovskom súde, je klauzula neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre spotrebiteľa,
aby rozhodcovské konanie zastavil, alebo odsunul. Spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie

iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom
konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle citovaného ustanovenia
považovaná za neprijateľnú. Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,
čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak,

ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva, pre neho transparentný štátny
súd. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne
vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho
individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Je na úvahu, či spotrebiteľa by napadla myšlienka namietať
neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Tu je nutné objektívne posúdenie rozhodcovskej zmluvy a nie

je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná
rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu,
ale rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky, a poskytnúť náležitú
ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Odvolací súd je toho názoru, že rozhodca iba
zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky

skonštatuje ako danú. Aj toto konanie je právom nerešpektovania práv spotrebiteľov a absencia
nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských
veciach je treba zvoliť osobitným vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Na individuálne
dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom
zákonníku. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá

arbitráže a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom
o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení ani vyhotovenie
štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú
obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ
mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma a odsudzuje ho ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v

zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho
a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú zmluvu.39. Nepochybne je v danej veci možné konštatovať, že ide o vopred, dodávateľom naformulované
zmluvné klauzuly, a je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže takúto formulárovú zmluvu meniť. Na strane
žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ, žalobkyňa, si individuálne vyjednala

rozhodcovské konanie. V tomto smere neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy, podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy. Nie žalobkyňa má dokázať, že nedošlo k
individuálnemu vyjednaniu, ale žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno túto situáciu preukázať.
Ak by si žalobkyňa individuálne vyjednala rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si
individuálne vyjednala aj podmienky arbitráže. Žalovaný si dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní

rozhodcovskej doložky nesplnil. Ak spotrebiteľ mal vyjednať na základe rozhodcovskej zmluvy súkromný
proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. V spise však nie sú o tom žiadne dôkazy. Odvolací súd
sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská zmluva bola medzi stranami sporu individuálne dojednaná.
Žalovaný s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má
poznať aj dôsledky ich používania. Za situácie, že rozhodcovská zmluva, uzavretá medzi stranami sporu
v deň uzavretia aj úverovej zmluvy, je absolútne neplatným právnym úkonom, účinky ktorej neplatnosti

nastávajú od začiatku, nebolo možné na základe neplatného právneho úkonu vydať rozhodcovský
rozsudok, nakoľko rozhodcovský súd nemal oprávnenie na vydanie rozhodnutia v dôsledku neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy.

40. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dodáva, že rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku res iudicata

pre súdne konania, ak v oboch konaniach ide o totožných účastníkov konania a totožný predmet
konania. Rozhodcovský rozsudok by nemal tieto účinky len v prípade, ak by rozhodcovský súd, ktorý ho
vydal, odvodil svoju právomoc vo veci rozhodnúť z absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky).
V takom prípade by išlo o nulitné rozhodnutie, ktoré by nemohlo nadobudnúť ani právoplatnosť, ani
vykonateľnosť.

41. V tomto smere súd prvej inštancie dospel k správnym záverom. Avšak odvolací súd k otázke
posúdenia žalovaným namietanej prekážky veci rozhodnutej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/23/2023. Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí uviedol, že pre posúdenie veci
s ohľadom na ustanovenie § 230 CSP je potrebné zaoberať sa totožnosťou subjektov a totožnosťou

skutku. Teda totožnosťou sporových strán a totožnosťou predmetu konania. O totožnosť osôb ide
vtedy, ak sa v konaní zúčastňujú tie isté osoby ako v konaní právoplatne ukončenom. Procesné
postavenie týchto osôb (žalobca a žalovaný) je v tejto súvislosti bez významu. O totožnosť predmetu
konania ide vtedy, ak sa uplatňuje totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu medzi
totožnými subjektmi. Ak sa v súdnom konaní žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, zaplatenia bezdôvodného obohatenia a finančného zadosťučinenia. Tieto
nároky uplatnila zo spotrebiteľského vzťahu. V rozhodcovskom konaní, v ktorom bolo právoplatne
rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, bolo konané ohľadne rovnakej zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
o nárokoch z tejto zmluvy, t. j. zaplatenia dlhu z úveru.

42.Zuvedenéhorozhodnutiejetedabezpochýbzrejmé,žeakvrozhodcovskomkonaníbolopredmetom
konania zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere a v súdnom konaní je predmetom konania neplatnosť
úverovej zmluvy, zaplatenie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančného zadosťučinenia, ide
o dve rozličné konania. Ni je tu založená totožnosť predmetu konania ako žalobný nárok spolu so
skutkovýmodôvodnením,zktoréhobymalžalobnýnárokvyplývať.Zuvedenéhojezrejmé,ževžiadnom

prípade nemôže ísť o prekážku veci rozsúdenej – res iudicata.

43. Tvrdenie žalovaného, že platnosť úverovej zmluvy mal súd riešiť iba ako predbežnú otázku, pretože
zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva dôvod prípustnosti žaloby ak sa žaluje i finančné
plnenie je nesprávne. Odvolací súd k dôvodom súdu prvej inštancie v tomto smere dodáva, že pokiaľ

zákonodarca v ustanovení § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch umožnil
spotrebiteľovidomáhaťsapredsúdomurčenianeplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, ide o určenie právnej skutočnosti vyplývajúcej
z osobitného predpisu, tak ako to má na mysli ustanovenie § 137 písm. d/ CSP. V takom prípade žalobca
nemusí tvrdiť a ani preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Pokiaľ zákon priamo

umožňuje domáhať sa žalobou určenia neplatnosti zmluvy o úvere, je nesprávne tvrdenie žalovaného
o tom, že otázku platnosti zmluvy o úvere si mal súd riešiť iba ako predbežnú otázku.44. Ďalším odvolacím dôvodom žalovaného bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie nesprávne dospel
k záveru o neprimeranosti úroku z úveru a jeho rozporu s dobrými mravmi. Odvolací súd poukazuje na
to, že pri dojednaní úrokov pri peňažnej pôžičke/úvere koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ,

ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke/úvere v situácii
pre neho nepriaznivej. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov,
ktorá podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím
k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pokiaľ
teda súd prvej inštancie uzavrel, že dojednanie o výške úrokov v uzavretej zmluve je pre jeho rozpor

s dobrými mravmi neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, s takýmto záverom
súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je
taká výška úrokov ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä
s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012 sp.zn. 5Cdo 26/2011).

45. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často
práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke
úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne
presahujeúrokovúmieruvdobedojednaniaobvyklú,určenúnajmäsprihliadnutímkúrokovýchsadzbám

uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne
prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými
mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka má oporu vo vykonanom dokazovaní.

46. V posudzovanom prípade je zrejmé, že žalovaný nie je bankou, no nebankovým poskytovateľom

finančnýchslužieb,pričomjevšeobecneznámouskutočnosťou,ženebankovíposkytovateliafinančných
služieb poskytujú úvery klientom za vyššie úrokové sadzby než banky a tieto úrokové sadzby sa líšia aj
podľa typu finančného produktu. Odvolací súd považuje za správny aj právny záver súdu prvej inštancie,
podľaktoréhovzmluvedohodnutýúrokvo výške70,01%ročne(prirevolvingu76,21%)jeneprimeraný,
keďže presahuje priemernú úrokovú mieru pri obdobných typoch spotrebiteľských úverov v rovnakom

období, preto ide o odplatu za poskytnutie úveru, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a neplatná podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka.

47. A napokon sa odvolací súd stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie ohľadne finančného
zadosťučinenia, pričom k dôvodom súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že zákon o ochrane

spotrebiteľa v ustanovení § 3 ods. 5 tretej vety stanovuje, že spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Z toho jednoznačne vyplýva, že podmienkou
priznania primeraného finančného zadosťučinenia je úspešné uplatnenie porušenia svojho práva

na súde voči tomu, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je
dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.
Porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je jediným
predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie. Zákon nevyžaduje pre vznik
tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak dôjde k porušeniu práva

alebo povinnosti. Aktuálne znenie zákona, ktoré sa vzťahuje aj na tento prípad, upravuje podmienky
jeho poskytnutia, pričom zákon nevyžaduje spôsobilosť privodenia ujmy, ktorá môže nastať porušením
práva alebo povinnosti spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je viazané len na
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi,
ktoré spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil. Cieľom ustanovenia priznávajúceho primerané finančné

zadosťučinenie je určitá satisfakcia pre spotrebiteľa, ktorého práva boli porušené, a zároveň plní aj
sankčnú, odradzujúcu a preventívnu funkciu, ktorá by mala pôsobiť do budúcna v snahe eliminovať
obdobné nekalé konanie dodávateľa voči ďalším spotrebiteľom.

48. Súdom priznaná suma primeraného zadosťučinenia predstavuje v tomto prípade pre žalobkyňu

určitú satisfakciu a znamená aj dostatočný sankčný charakter voči žalovanému, keďže by ho mala
odradiť od nekalého konania voči ďalším spotrebiteľom. Súd prvej inštancie dôvod priznania žalovanej
sumy riadne vo svojom rozhodnutí odôvodnil, poukázal aj na spôsob priznania výšky tohto primeraného
finančného zadosťučinenia, a jeho rozhodnutie zodpovedá zákonnej požiadavke presvedčivosti (§220 ods. 2 CSP). Z obsahu spisu je zrejmé, že súd v prvoinštatnčnom konaní postupoval v súlade
s ustanoveniami procesného predpisu, ktorým je Civilný sporový poriadok. Neobstoja preto námietky
žalovaného, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Neobstojí ani ďalšia
námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie nie je arbitrárne, pričom
vychádza z podkladov - dôkazov doloženými do spisu - a tiež zo správne zisteného skutkového stavu,
ktorý z nich vyplýva, pričom je logicky skutkovo aj právne zdôvodnené. Podstatné pre rozhodnutie bolo

jediné kritérium, aké zákon pre priznanie uplatneného nároku vyžaduje, a to je úspešné uplatnenie
porušenia práva žalobkyne ako spotrebiteľa na súde. Zákon totiž ako jedinú podmienku pre priznanie
finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi kladie úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi. Čiže popri vyslovení porušenia práva alebo
povinnosti súdom priznáva spotrebiteľovi súčasne aj právo na primerané finančné zadosťučinenie.
V danej veci došlo k porušeniu práva žalobkyne, čo je potvrdené záverom o dôvodnosti jej žaloby

v časti neplatnosti úverovej zmluvy a vydania bezdôvodného obohatenia. Ustanovenie § 3 ods. 5 tretej
vety zákona o ochrane spotrebiteľa nepodmieňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
spôsobenou ujmou a stanovuje, že spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a

osobitnými predpismi zodpovedá.

49. Zákonné podmienky priznania uplatneného práva žalobkyni boli v tomto konaní splnené,
preto súd prvej inštancie správne žalobe vyhovel a svoje rozhodnutie aj adekvátne odôvodnil.
Odvolací súd považoval z vyššie uvedených dôvodov námietky žalovaného vznesené v odvolaní za

neopodstatnené, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní procesne úspešná, preto jej odvolací súd priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

51. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).