Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/189/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119217856
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7119217856.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so
sídlom v Bratislave, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, zastúpeného Mgr. Petrom Kubovičom, advokátom
so sídlom v Bratislave, Nám. Biely kríž 3, P.O. Box 39, proti žalovanému: Hotel DUKLA, a.s. Prešov,
so sídlom v Prešove, Námestie Legionárov 2, IČO: 36 482 293, zastúpený advokátskou kanceláriou
PETKOV & Co s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 676,45 € s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 13. júna 2023
č.k. 19Ca/16/2019 - 464

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok vo výroku II. a III.

O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť do troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 676,45 € spolu s

úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 676,45 € od 11.12.2019 do zaplatenia (výrok II.) a
žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške (výrok III.).

2. Vyhovel tak v celom rozsahu žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal voči žalovanému zaplatenia
sumy 676,45 € s príslušenstvom s tvrdením, že na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR
č.k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016 (ďalej aj len „Oprávnenie“) žalobca ako organizácia
kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 autorského zákona vykonával a vykonáva kolektívnu správu

majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielam a dielam úžitkového umenia, pričom žalovaný sa v období od 1.1.2018 až 22.4.2018 bezdôvodne
obohatil tým, že bez zmluvného základu a bez súhlasu autorov a iných nositeľov práv k dielam používal
autorské diela ich verejným prenosom prostredníctvom 61 kusov zvukovoobrazových zariadení (TV)
vybavenýchsignálom,umiestnenýchvizbáchubytovaciehozariadeniaHotelDuklaa3ksveľkoplošných
obrazoviek v iných priestoroch tohto ubytovacieho zariadenia, ktorého prevádzkovateľom je žalovaný.

3. V odôvodnení rozsudku súd zhrnul argumentáciu žalobcu v žalobe a v priebehu sporu, najmä že:
(3.1) žalobca podľa písm. o) Oprávnenia vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie tam uvedených
diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu a zastupuje nielen slovenskýchautorov a iných nositeľov práv, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami
kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných autorov a iných
nositeľov práv z celého sveta a zároveň v zmysle § 79 autorského zákona udeľuje súhlas na

používanie všetkých diel verejným prenosom technickými prostriedkami aj za tých autorov a nositeľov
práv, ktorých nezastupuje na základe osobitnej zmluvy o zastupovaní, (3.2) žalobca je oprávnený
uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy o.i. aj na „verejný prenos diela v prevádzkarni alebo
v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia“ a má nárok na licenčnú odmenu, (3.3.)
žalovaný v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 poskytoval v

izbách určených pre hostí aj zvukovoobrazové zariadenie (TV) vybavené signálom, ktorými žalovaný
realizoval verejný prenos bez súhlasu autorov diel a iných nositeľov práv, ku ktorým vykonáva správu
žalobca a preto neoprávnene, (3.4) pri používaní žalobcom spravovaných diel verejným prenosom
technickými prostriedkami bolo povinnosťou žalovaného disponovať súhlasom autorov a iných nositeľov
práv, získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom, (3.5.) žalovaný
neuzatvoril so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany

verejným prenosom technickými prostriedkami, (3.6.) žalovaný nakladal s predmetmi ochrany formou
verejného prenosu technickými prostriedkami bez zmluvy a potrebného súhlasu v období od 1.1.2018 do
22.4.2018tým,ženeoprávnenerealizovalverejnýprenosprostredníctvom64kusovzvukovoobrazových
zariadení umiestnených v izbách a iných priestoroch ubytovacieho zariadenia hotela Dukla a za toto
užívanie nezaplatil, (3.7.) žalovaný je preto povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške

odvíjajúcej sa od zvyčajnej licenčnej odmeny žalobcu za poskytovanie licencie iným používateľom v
čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných
práv, (3.8.) v roku 2018 žalobca uzatvoril celkovo 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy
pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou
zvyčajnou, (3.9.) vychádzajúc zo zvyčajnej licenčnej odmeny v súlade so Sadzobníkom licenčných

odmien (za 1 rok) a z počtu technických zariadení umiestnených v ubytovacom zariadení žalovaného,
žalobca vyčíslil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel nasledovne:
zvukovoobrazové zariadenie umiestnené na izbách: hotel 5* 34 €, hotel 4* 29,50 €, hotel 3* 26 €, hotel
2* 22 €, hotel 1* 18 €, penzión 17 €, ubytovňa 9 €, zvukovoobrazové zariadenie v iných priestoroch:
68 € veľkoplošná obrazovka (nad 120 cm) v iných priestoroch: 135 €. Názov prevádzky: Hotel Dukla

kategória: hotel 4* zvyčajná licenčná odmena (za 1 rok) zvukovoobrazové zariadenie na izbách: 61 ks
1799,50 €, veľkoplošná obrazovka v iných priestoroch 3 ks – 405 €, zvyčajná licenčná odmena spolu
(za 1 rok) 2204,50 €, bezdôvodné obohatenie od 1.1.2018 do 22.4.2018 činí 676,45 €.

4. Súd poukázal na i na obranu žalovaného, založenú predovšetkým: (4.1.) na námietke nedostatku

aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že účastníkmi konania na strane žalobcu nie sú všetky osoby
patriace podľa hmotného práva do tzv. nerozlučného núteného spoločenstva na strane žalobcu, a
keďže žalobu v predmetnej veci podal iba jeden z piatich nerozlučných spoločníkov na strane žalobcu,
ide o prvoradý a samostatný dôvod na zamietnutie žaloby žalobcu, (4.2.) na argumente, že žalobca
v žalobe netvrdil (nedostatočne tvrdil) a dôkaznými prostriedkami nepreukázal vznik a existenciu

nároku (základ nároku) a ani rozsah nároku (výšku nároku), pričom nepreukázal: (i) ani že došlo k
neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých predmetov ochrany, ku ktorým na základe
dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva na účet ich nositeľov práve žalobca, lebo samotná
skutočnosť, že žalovaný má v ubytovacích zariadeniach TV prijímače, sama o sebe nepostačuje na
prijatie záveru o existencii verejného prenosu a (ii) ani nepreukázal existenciu verejného prenosu (a

neoprávnené použitie predmetov ochrany zo strany žalovaného) za žalované obdobie v rozsahu, ktorý
by zodpovedal bezdôvodnému obohateniu v žalobcom uplatnenom rozsahu (výške), taktiež nepreukázal
existenciu jedného spoločného sadzobníka (účinného v žalovanom období), (4.3.) na tvrdení, že sadzby
uvedené v sadzobníku žalobcu sú neprimerane vysoké až v takej miere, že ich uplatňovanie predstavuje
výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

5. Vychádzajúc zo zistenia, že žalobca vykonáva správu majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a
fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v
odboroch kolektívnej správy na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016

vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky č.k. MK-1587/2016-232/10421 v zmysle zákona č.
185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z., vydaného žalobcovi na dobu neurčitú,
ako i z medzi stranami nespornej skutočnosti, že žalovaný v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 nemal
so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu,ktorá by žalovaného oprávňovala na použitie diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy
spravujepráva,peňažnýnárokžalobcusúdprvejinštancieposúdilvosvetlečlánku3ods.1a2Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov

autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, podľa § 19 ods. 1 až 3, § 19 ods. 4 písm.
f) bod 3, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm. d) zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení
účinnom od 1.7.2016, ako i podľa § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1, § 458a, § 442a ods. 2, § 563, § 517
ods. 1, prvá veta a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

6. Uzavrel, že žalobca je vo veci aktívne vecne legitimovaný. Dôvodil, že žalobca v konaní preukázal,
že má postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle §144 ods. 1 autorského zákona na základe
Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016, predložením
zoznamu autorov, s ktorými má uzatvorené zmluvy, pri vybraných autoroch aj kópiou uzatvorených
zmlúv, zoznamom zmlúv uzatvorených s partnerskými organizáciami v zahraničí a tiež kópiou

zmluvy s vybranou partnerskou organizáciou v zahraničí, ako i že žalobca uzavrel 747 hromadných
licenčných zmlúv s inými organizáciami hotelového typu s licenčnou odmenou podľa Sadzobníka.
Námietku žalovaného o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd posúdil ako neopodstatnenú s
odôvodnením, že § 175 autorského zákona nevylučuje postup podľa § 63 ods. 2 písm. d) autorského
zákona a nezakladá nerozlučné ani nútené procesné spoločenstvo v zmysle § 77 a 78 CSP.

7. Konštatoval, že poskytovanie signálu v hotelových zariadeniach prostredníctvom televíznych
prijímačov klientom ubytovaných zariadení predstavuje nezávislé od používania techniky prenosu
signálov verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice 2001/2009/ES Európskeho parlamentu a Rady z
22. mája 2011 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej

spoločnosti.

8. Zo zistenia, že žalovaný v rozhodnom období od 1.1.2018 do 22.4.2018 prevádzkoval ubytovacie
zariadenie Hotel Dukla, zaradené podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z.z. do
kategórie hotel 4*, že žalovaný mal v izbách a v priestoroch ubytovacieho zariadenia umiestnených

64 kusov zvukovoobrazových technických zariadení – TV, teda že žalovaný vybavil izby hostí TV
prijímačmi, ktoré mali slúžiť na účely zodpovedajúcemu ich určeniu - na sledovanie televíznych
programov ubytovanými hosťami, potom prvoinštančný súd uzavrel, že ak žalovaný mal v hoteli
preukázateľne umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, ktorý umožňuje príjem
zvukovoobrazových diel autorov, dochádzalo k verejnému prenosu. Ako nedôvodnú posúdil v tejto

súvislosti obranu žalovaného založenú tvrdení, že vo vzťahu k izbám neobsadeným klientmi sa nejedná
o verejný prenos, lebo samotné zabezpečenie zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos
rozhlasových a televíznych programov na jednotlivých izbách sa samo osebe nerovná prenosu v
zmysle Smernice 2001/29. Dôvodil, že v súlade so Smernicou 2001/29 u žalovaného išlo o verejný
prenos aj vo vzťahu k izbám, ktoré v danom čase neboli obsadené klientmi z dôvodu, že v tomto

prípade boli naplnené viaceré atribúty umožňujúce považovať daný prenos za verejný, nakoľko išlo o
transmisiu (prenos) chránených diel neurčitému počtu potenciálnych adresátov (verejný), pričom súd
tento pojem v zmysle platnej judikatúry Súdneho dvora EÚ vykladal v širšom zmysle slova, keď samotné
zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje samo osebe verejný prenos, poskytovanie signálu
hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientov verejný prenos predstavuje.

Poukázal pritom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej je umiestnenie
zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia so signálom považované za verejný
prenos [SGAE v. Rafael Hoteles, rozsudok z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland),
C-162/10, EU:C:2012:141, bod 30 a citovanú judikatúru, rozsudok z 19. novembra 2015, SBS
Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 15, rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14,

EU:C:2015:764, bod 16, rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod
17, rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 37 a 38, rozsudok zo 7.
marca 2013, ITV Broadcasting a i., C-607/11, EU:C:2013:147, bod 20, rozsudky zo 7. decembra 2006,
SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 40 a 42, ako aj zo 4. októbra 2011, Football Association Premier
League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 195,197, 205 a 206, rozsudok zo 7. decembra

2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, bod 42]. Dodal, že šírenie chránených diel má ziskovú povahu,
lebo používateľ môže mať z toho hospodársky zisk odrážajúci sa v atraktívnosti, a teda vo zvýšenej
návštevnosti zariadenia, v ktorom šíri vysielanie.9. Vezmúc na zreteľ, že v zmysle autorského zákona sa nevyžaduje špecifikácia konkrétnych diel,
naopakvzákonejevýslovnezakotvenámožnosťudeliťhromadnoualebokolektívnoulicenčnouzmluvou
uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje

daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich, prvoinštančný súd uzavrel, že
žalovaný si bol vedomý, že je povinný ako používateľ predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné
zmluvy a platiť licenčné odmeny a ak žalovaný bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so
žalobcom nakladal s dielami autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného
prenosu diel, dopúšťal sa ich neoprávneného používania, čím je preukázaná dôvodnosť nároku žalobcu.

Súd sa pritom nestotožnil s námietkou žalovaného, že je v konaní potrebné preukázať funkčnosť
televíznych prijímačov a reálne uskutočnenie verejného prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov s
odôvodnením, že takéto námietky popierajú samotný zmysel a účel právnej úpravy ochrany majetkových
práv prostredníctvom organizácií kolektívnej správy. Doplnil, že žalovaný bol používateľom predmetov
ochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca, keďže sám žalovaný prostredníctvom webovej stránky
zaobdobieroka2018deklaroval,ževosvojomzariadeníhotelaDuklamá61iziebvybavenýchsatelitnou

TV.

10. Poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení z 24.3.2011 sp. zn. II. ÚS 101/2011, že: „ ... ak
by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov
alebo právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by

to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských-hudobných
diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a
účelu autorsko-právnej ochrany...“, súd prvej inštancie pri stanovení sumy bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného vychádzal: (i) z výšky licenčných odmien určených v Sadzobníku žalobcu
na rok 2018, v ktorom bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom

technických zariadení v ubytovacom zariadení hotela 4* za zvukovoobrazové zariadenie stanovená na
sumu 29,50 €, a tiež (ii) zo stanoviska Ministerstva kultúry SR k problematike sadzobníkov odmien a
primeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy
zo dňa 20.5.2015 adresovaného ZHR SR, podľa ktorého organizácia kolektívnej správy je pri tvorbe
sadzobníkov povinná vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv (autorov,

výkonných umelcov atď.), ktorých sú tieto osoby členmi. S prihliadnutím na skutočnosť, že poplatky
za výkon správy vyplývajúce zo Sadzobníka žalobcu sa vzťahujú na všetkých používateľov predmetov
ochrany, súd prvej inštancie uzavrel, že pre žalovaného nie sú neprijateľné poplatky, ktoré boli schválené
v Sadzobníku a sú rešpektované ostatnými používateľmi, o čom svedčí skutočnosť, že so žalobcom
uzavrelo hromadné licenčné zmluvy 747 subjektov.

11. Majúc za preukázané, že žalobca uzavrel s 747 subjektmi hromadné licenčné zmluvy na rok 2018,
v ktorých odmena bola stanovená v zmysle platného Sadzobníka žalobcu pre rok 2018, vychádzajúc z
pojmu „zvyčajný“, za obvyklú odmenu súd prvej inštancie považoval odmenu stanovenú Sadzobníkom
žalobcu. Zo zistenia, že podľa sadzobníka platného pre rok 2018 bola ročná odmena za jedno

zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 4* vo výške 29,50 €, čo pri počte 61 izieb vybavených
satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 1.799,50 € za rok a za 3 ks veľkoplošných
obrazoviek v iných priestoroch 405 € za rok, t.j. zvyčajná licenčná odmena spolu (za 1 rok) 2.204,50
€, súd priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od 1.1.2018 do 22.4.2018 v sume
676,45 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 676,45 € od 11.12.2019 do zaplatenia.

Za výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo strany žalobcu v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka súd
považoval moment doručenia výzvy k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 3.12.2019, ktorá bola
doručená žalovanému dňa 5.12.2019, a v ktorej bola lehota na zaplatenie do 5 dní od jej doručenia
žalovanému, t.j. do 10.12.2019, z čoho súd vyvodil, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením
dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti, t.j. od 11.12.2019.

12. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu, že žalovaný
podal na Protimonopolnom úrade SR oznámenie vo veci podozrenia na možné zneužívanie tohto
postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži, ktorú súd nie je oprávnený riešiť, súd prvej
inštancie zamietol s odôvodnením, že konanie Protimonopolného úradu SR vo veci podnetu žalovaného

týkajúceho sa posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného
postavenia na trhu, nemá žiaden vplyv na predmet sporu, ktorého meritom je vydanie bezdôvodného
obohatenia a nie výška licenčnej odmeny, ktorú žalovaný spochybňoval. Dodal, že výšku licenčnej
odmeny by súd mohol preskúmať jedine v žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 autorskéhozákona a právomoc túto výšku určiť, či posúdiť, nemá ani Protimonopolný úrad v konaní o spomínanom
podnete.

13. Výrok o trovách konania súd odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP a plným procesným úspechom
žalobcu, ktorému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. a), b), d), f) a h) CSP. Žalovaný v odvolaní spochybňoval správnosť výrokov II. a III. a poukazom
na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP sa domáhal aj preskúmania výroku I. rozsudku tvrdiac, že
výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie je vecne nesprávny, lebo existoval a existuje dôvod na obligatórne
prerušenie tohto konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP. Vecná nesprávnosť výroku I. má podľa názoru
žalovaného vplyv na vecnú nesprávnosť výrokov II. a III. napádaného rozsudku, a to tak, že výroky II.

a III. napádaného rozsudku sú predčasné. Všeobecné súdy neposkytli žalovanému materiálnu právnu
ochranu spočívajúcu v povinnosti prerušiť konanie v kontexte pozitívneho záväzku štátu a všetkých jeho
orgánov, dbať na ochranu poctivej hospodárskej súťaže, a to za stavu, keď voči žalobcovi prebieha na
Protimonopolnom úrade SR správne konanie pre dôvodné podozrenie na zneužívanie dominantného
postavenia uplatňovaním neprimeraných cenových praktík v období relevantnom aj pre toto súdne

konanie (rok 2018). Navrhol zmeniť rozsudok, prerušiť konanie do právoplatného skončenia správneho
konania vedeného na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 a
následne žalobu zamietnuť a žalovanému priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

14.1. Žalovaný označil za arbitrárne (svojvoľné) rozhodnutie súdu, lebo súd svoj právny záver
nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy, hlavne s
ohľadom na žalovaným uplatnenú argumentáciu o potrebe posúdenia primeranosti výšky odmeny, od
ktorej žalobca odvíja aj výšku bezdôvodného obohatenia a zohľadňovanie obsadenosti, ktoré podľa
názoru žalovaného tvoria prvky zneužívania dominantného postavenia a neoprávneného navyšovania

„obvyklej odmeny“, a tým aj výšky bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcu. Namietol tiež, že
súd dezinterpretoval závery plynúce z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Súdu prvej inštancie žalovaný v
odvolaní tiež vytkol, že opomenul vo veci aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti
znovu tvrdil, že ak sa v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia od ubytovacích zariadení, ktoré
odmietli uzatvoriť licenčné zmluvy so žalobcom neprijateľne nastavenými podmienkami, je uplatňovanie

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od neprimerane vysokých
licenčných odmien (v prípade, ak sa tento záver právoplatne v konaní pred PMÚ ustáli), výkonom práva
v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a contrario.

14.2. Namietol, že súd nesprávne posúdil otázku (ne)existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu,

a to najmä v dôsledku toho, že súd opomenul aplikovať § 160 ods. 2 písm. c) autorského zákona
v spojení (zohľadňujúc vzájomnú súvislosť) s § 175 ods. 1 písm. a) autorského zákona. Podľa
názoru žalovaného súd nesprávne vychádzal z úsudku, že bezdôvodné obohatenie ako peňažné
plnenie je deliteľným plnením, a preto nič nebráni žalobcovi, aby sa sám (individuálne) domáhal
žalobou vydania bezdôvodného obohatenia (bez ostatných organizácií kolektívnej správy). Zopakoval

pritom svoje tvrdenie, že nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného
vykonávania verejného prenosu sa mohli domáhať výlučne všetky organizácie kolektívnej správy
spoločne, ako zo zákona nútené a súčasne nerozlučné spoločenstvo (§ 77 a 78 CSP). Znovu
akcentoval, že organizácie kolektívnej správy sú povinné spoločne (všetky súčasne) rokovať a uzatvárať
licenčné zmluvy s používateľmi predmetov ochrany, pokiaľ ide o použitie týchto predmetov ochrany

formou technického predvedenia alebo verejného prenosu, a súčasne sú povinné spoločne (všetky
súčasne) uplatňovať nároky nositeľov práv voči oprávneným používateľom (napr. licenčné odmeny) i
neoprávneným používateľom (napr. bezdôvodné obohatenie). Ak žalobca ako organizácia kolektívnej
správy individuálne uplatňuje nároky súvisiace s použitím predmetu ochrany v odboroch technického
predvedenia predmetu ochrany a verejného prenosu, ktoré ale podľa zákona (§ 141 ods. 2 autorského

zákona) môžu spravovať výlučne všetky organizácie kolektívnej správy spoločne, ide o obchádzanie
zmyslu a účelu obligatórnej spoločnej kolektívnej správy práv (o obchádzanie zákona).14.3. Za predčasné a nesprávne označil žalovaný aj skutkové a právne posúdenie existencie
meritórneho nároku. Skutkové závery súdu prvej inštancie podľa názoru žalovaného vyplynuli zo
svojvoľného hodnotenia dôkazov, z nedostatočného dbania na skutočnosti, ktoré počas konania vyšli

najavo, a to vedenie konania voči žalobcovi na PMÚ a vydanie rozhodnutia – dosiaľ neprávoplatného –
o tom, že žalobca aj v roku 2018 zneužil dominantné postavenie, a z nesprávneho právneho posúdenia
prvkov verejného prenosu. Podčiarkol, že ak žalobca v spore vôbec netvrdil a nepreukázal obsadenosť
ubytovaciehozariadeniažalovaného,súdvyhovenímžalobeporušildispozičnúzásadukontradiktórneho
sporového konania v neprospech žalovaného. Podľa názoru žalovaného ak by aj boli preukázané

všetky prvky vzťahu bezdôvodného obohatenia (čo nie sú), tak súd zaťažil rozsudok vadou predčasnosti
tým, že súd adekvátnym spôsobom nevzal do úvahy, že na Protimonopolnom úrade prebieha konanie
voči žalobcovi, v ktorom Protimonopolný úrad dňa 23.2.2022 vydal dosiaľ neprávoplatné rozhodnutie,
ktorým vyslovil, že žalobca aj v roku 2018 zneužil dominantné postavenie vo forme uplatňovania
neprimeraných cien, ktoré žalobca v spore prezentoval ako obvyklé. Namietol správnosť záveru
súdu, že žalovaný sa dopúšťal neoprávneného používania diel formou verejného prenosu tým, že

ubytovaným hosťom vo svojich ubytovacích zariadeniach poskytoval zvukovo-obrazové zariadenia
vybavené signálom, čím sa na účet žalobcu údajne bezdôvodne obohatil v rozsahu 676,45 €. Znovu
zopakoval,žeprevznikvzťahuzbezdôvodnéhoobohateniajepotrebné,abydošlozostranypoužívateľa
(teda žalovaného) k neoprávnenému použitiu diel, v tomto prípade vo forme verejného prenosu a ak
nie je v konaní preukázaná obsadenosť izieb, potom nie je daný skutkový základ na prijatie tvrdenia,

že došlo k (neoprávnenému) „použitiu“ diela – k „prenosu“, ktorého definičným znakom je existencia
adresáta („nová verejnosť“). Tam kde niet novej verejnosti, niet použitia transmitovaného diela, a preto
niet verejného prenosu, a teda ani bezdôvodného obohatenia, pretože nie je preukázaný objektívne
vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému údajne došlo. Licencia a právo použiť diela sa vzťahuje aj na
nevyužité izby a priestory v čase, keď v hotelovom zariadení nie sú ubytovaní žiadni klienti a k verejnému

prenosu diel nedochádza, a to ani reálne, ani potenciálne, keďže nevyhnutnými a kumulatívnymi prvkami
verejného prenosu sú umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu hotelového zariadenia, napojenie
TV prijímača na televízny signál (prenášaný cez kábel, satelit alebo inak) umožňujúci vnímať vysielanie
a existencia novej verejnosti – ubytovaní hostia na izbe. Ak na izbe ubytovacieho zariadenia nie je
nikto ubytovaný, nie je pre takúto izbu splnený tretí predpoklad verejného prenosu (existencia novej

verejnosti na izbe) a teda objektívne na takejto izbe nemôže dochádzať a ani nedochádza k verejnému
prenosu. Ak nebola zo strany žalobcu relevantne preukázaná existencia použitia diel na všetkých
izbách ubytovacieho zariadenia počas celého žalovaného obdobia, tak podľa názoru žalovaného možno
dospieť k jedinému záveru – a síce, že žalobca nepreukázal nárok uplatňovaný žalobou. Dodal, že
naviac žalobca ako organizácia kolektívnej správy netvrdil a v konaní ani neposkytol žiaden dôkaz, z

ktorého by bolo možné posúdiť primeranosť výšky svojich „sadzobníkových“ odmien, hoci ako vyplýva z
bodu 61 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-177/16 - organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným
postavením prináleží preukázať, že jej ceny sú primerané.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a

priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. Súd prvej inštancie podľa názoru
žalobcu správne ustálil, že v spore preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, lebo riadne a dostatočne
preukázal rozsah žalobcom zastupovaných nositeľov práv zo Slovenskej republiky a zo zahraničia
i tvrdenie, že žalovaný neoprávnene používal predmety ochrany, ku ktorých žalobca vykonáva
správu. Akcentoval, že neuplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za verejný prenos

predmetov ochrany spravovaných inými organizáciami kolektívnej správy, ale len nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vzniknutého použitím predmetov ochrany spravovaných len žalobcom.
Preto nie je zrejmé, z akého dôvodu by mal žalobca preukazovať zastúpenie iných organizácií
kolektívnej správy v zmysle dohody o spoločnej správe, alebo žiadať ich účasť v tomto konaní.
Zopakoval, že v zmysle § 175 autorského zákona (zákon č. 185/2015 Z.z.) uzatvoril s ostatnými

organizáciami kolektívnej správy v SR dohodu o spoločnej správe. V zmysle danej dohody mal žalovaný
možnosť vysporiadať si práva a povinnosti voči všetkým organizáciám kolektívnej správy vyplývajúce z
verejného prenosu uskutočňovaného v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení uzatvorením jednej
zmluvy prostredníctvom ktorejkoľvek jednej organizácie kolektívnej správy. Žalovaný túto možnosť sám
nevyužil, a používal predmety ochrany spravované žalobcom neoprávnene, čím žalobcovi vznikol nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobca môže uplatňovať, a aj uplatňuje, samostatne. Na
úspešné uplatnenie tohto nároku nemá žiadnu relevanciu dohoda o spoločnej správe, ani to, že voči
žalovanému svoje nároky neuplatnili ostatní nositelia práv, ktorí nie sú vo vzťahu so žalobcom.15.1. Tvrdil, že súd rovnako správne uzavrel, že žalobca preukázal svoj nárok čo základu aj čo do
jeho výšky, lebo žalobca tvrdil a aj preukázal uskutočňovanie verejného prenosu zo strany žalovaného.
Zdôraznil,ževžalobeuviedolatvrdil,žežalovanývroku2018prevádzkovalsvojeubytovaciezariadenie,

ubytovával v ňom hostí, a svojim hosťom umiestnil na izby TV prijímače vybavené príjmom. Týmto
sú dané všetky žalovaným uvádzané prvky verejného prenosu, vrátane existencie novej verejnosti.
Žalovaný síce tvrdí, že žalobca tieto skutočnosti nepreukázal, avšak žiadne z týchto skutkových
tvrdení žalobcu žalovaný procesne účinným spôsobom v zmysle § 151 CSP nepoprel, a preto tieto
skutočnosti nie sú v konaní sporné, vrátane existencie novej verejnosti v ubytovacom zariadení

žalovaného. Žalovaný nespochybnil ani žiadnym procesne účinným spôsobom nepoprel, že v roku
2018 prevádzkoval uvedené ubytovacie zariadenie a hostí ubytovával a verejný prenos vykonával,
ale obmedzuje svoju obranu iba na holé tvrdenie, že žalobca nepreukázal obsadenosť ubytovacieho
zariadenia žalovaného v plnom rozsahu počas rozhodného obdobia roku 2018. Podľa názoru žalobcu
pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia v kontexte aplikovateľnej právnej úpravy je irelevantné
preukazovať konkrétnu mieru obsadenosti ubytovacieho zariadenia. Relevantné je preukázať, že na

legálne uskutočňovanie verejného prenosu bola povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú
rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, že žalovaný licenčnú zmluvu neuzatvoril a používal predmety
ochrany spravované žalobcom neoprávnene, čo žalobca preukázal.

15.2. Podľa názoru žalobcu v spore dostatočne preukázal, že žalovaný mal vo svojom ubytovacom

zariadení umiestnené zvukovoobrazové zariadenia (TV prijímače) vybavené signálom, súdu predložil
štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedením zoznamu vysielaných
audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu žalobca, a ktoré boli obsahom verejného prenosu
v rozhodnom období roku 2018, ktorý žalovaný neoprávnene uskutočňoval, a preukázal i tvrdenie,
že licenčné odmeny žalobcu sú zvyčajné a akceptované trhom používateľov predmetov ochrany.

Podčiarkol, že predložil súdu aj štatistiku vyplácaných licenčných odmien v prospech nositeľov práv
za použitie žalobcom spravovaných diel v rozhodnom období roku 2018 verejným prenosom, teda
rovnakým spôsobom použitia, aký neoprávnene uskutočňoval žalovaný. Vyjadril súhlas so záverom
súdu, že žalobca preukázal predložením 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, že daná
licenčná odmena bola zvyčajnou licenčnou odmenou. Dané zmluvy sú dvojstrannými právnymi úkonmi,

pri ktorých používatelia z vlastnej vážnej a slobodnej vôle súhlasili s licenčnými odmenami navrhnutými
žalobcom. Je teda zrejmé, že používatelia považovali dané licenčné odmeny za primerané, oprávnené
a opodstatnené, lebo pokiaľ by používatelia nesúhlasili s návrhom uvedených zmlúv zo strany žalobcu,
mali možnosť podať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy v zmysle § 165 ods. 8 autorského zákona.

15.3. Žalobca nepoprel, že v predmetnom konaní pre Protimonopolným úradom SR (ďalej aj len
„PMÚ SR“) bolo vydané vo veci rozhodnutie, ktoré však nie je právoplatné. Vzhľadom na skutočnosť,
že rozhodnutie PMÚ SR v správnom konaní nie je právoplatné, tak predmetné správne konanie
nemá do dnešného dňa žiaden právoplatný záver. Konečným výsledkom konania pred PMÚ SR
preto môže byť buď zastavenie správneho konania pred PMÚ SR pokiaľ bude vyhovené rozkladu

žalobcu, alebo rozhodnutie PMÚ SR o tom, že žalobca sa dopustil správneho deliktu a rozhodnutie
o uložení pokuty žalobcovi. Označil ako neprípustné rozširovanie inštitútu § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ako výnimočného prostriedku korektívu tvrdosti práva výklad žalovaného, na základe ktorého
by sa pri zistení akéhokoľvek porušenia akejkoľvek právnej povinnosti žalobcom mala odmietnuť
právna ochrana existujúceho a preukázaného právneho nároku žalobcu vzniknutého úmyselným

bezdôvodným obohacovaním sa žalovaného. Podľa názoru žalobcu ak by aj žalobca naozaj spáchal
správny delikt, tak jeho nároku ako takému nemožno podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
priznať žiadnu právnu ochranu a žalobu zamietnuť ako žiada žalovaný, a naopak poskytnúť právnu
ochranu žalovanému, ktorý sa vedome dopustil občianskoprávneho deliktu bezdôvodného obohatenia
na úkor žalobcu. Práve daným by sa dosiahol výsledok ochrany protiprávneho konania žalovaného cez

prizmu dobrých mravov, čo je v zjavnom rozpore s dobrými mravmi a podstatou inštitútu § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Upozornil aj na znenie svojho sadzobníka, ktorý súdu predložil, v ktorom sa vo
Všeobecných ustanoveniach, v odseku 8 uvádza: „V prípadoch neoprávneného použitia diel alebo iného
neoprávneného zásahu do autorských práv sa výška sadzieb zvyšuje, zohľadňujúc všetky okolnosti
neoprávneného použitia alebo neoprávneného zásahu (najmä dobu a rozsah neoprávneného použitia,

charakter a závažnosť neoprávneného zásahu do autorských práv), a to až do výšky dvojnásobku
základnej sadzby, resp. obvyklej odmeny.“15.4. Na podporu argumentácie žalobca poukázal aj na rozhodovaciu prax súdov po celej
Slovenskej republike, kedy v skutkovo a právne obdobných sporoch bolo žalobcovi vo viac ako
100 sporoch plne vyhovené, a to aj pri obdobnej argumentácii žalovaných v daných konaniach,

akou argumentuje žalovaný v tomto konaní, a to najmä rozsudky, ktoré vydal Krajský súd v
Bratislave pod sp. zn. 6Co/232/2017, 3Cob/233/2017, 15Co/151/2017, 16Co/15/2019, 7Co/53/2017,
15Co/155/2017, 10Co/177/2017, 10Co/72/2019, Krajský súd v Trnave pod sp. zn. 24Co/130/2018,
Krajský súd v Nitre pod sp. zn. 26Cb/40/2018, 15Cob/9/2019, 15Cob/32/2019, Krajský súd v
Trenčíne pod sp. zn. 4Co/103/2017, 19Co/84/2018, 17Co/147/2018, 16Cob/56/2019, Krajský súd v

Žiline pod sp. zn. 9Co/64/2018, 9Co/95/2018, 10Co/6/2018, Krajský súd v Banskej Bystrici pod sp.
zn. 41Cob/131/2017, 16Co/168/2017, 12Co/339/2017, 16Co/56/2018, 41Co/83/2018, 11Co/47/2018,
11Co/73/2018, 41Cob/225/2017, 15Co/113/2018, 14Co/74/2019, 12Co/18/2019, 14Co/1/2020,
16Co/84/2019, 12Co/92/2019 Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 1Cob/58/2017, 25Co/80/2017,
5Co/137/2018, 15Co/12/2019, 13Co/84/2019 a Krajský súd v Košiciach pod sp. zn. 15Co/113/2018,
3Co/170/2018, 6Co/266/2018, 11Co/381/2018, 5Co/105/2019, 11Co/246/2019, 9Co/27/2019,

2Co/101/2019, 2Co/178/2019, 5Co/217/2019, 1Co/186/2019, 2Co/187/2019, 9Co/373/2019.

16. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní strany sporu nepredniesli.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) skôr než pristúpil k vecnému preskúmaniu

napadnutého rozsudku, zaoberal sa otázkou prípustnosti odvolania a dospel k záveru, že v prvom rade
je potrebné podľa § 386 písm. c) CSP bez ďalšieho odmietnuť odvolanie žalovaného proti výroku I.
rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a)
CSP.

17.1. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

17.2. Podľa § 357 písm. n) CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164.

17.3. Rozhodnutie o prerušení konania alebo o zamietnutí takéhoto návrhu má formu uznesenia, hoci je
napr. súčasťou rozhodnutia vo veci samej, keď súd rozhodne rozsudkom. S účinnosťou od 1. júla 2016,
kedy nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z.. Civilný sporový poriadok, bola zmenená koncepcia
prípustnosti odvolania proti uzneseniu v sporovom konaní. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 357

CSP taxatívne vymenúva prípady, v ktorých pripúšťa možnosť podania odvolania proti uzneseniu súdu
prvej inštancie. V predmetnom zákonnom ustanovení zákonodarca jednoznačne špecifikoval prípady,
v ktorých je odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie prípustné. Nakoľko tento enumeratívny
výpočet neobsahuje uznesenie, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania, je
zrejmé, že zákon proti uvedenému typu súdneho rozhodnutia v zmysle koncepčnej zmeny možnosť

podať odvolanie nepripúšťa (§ 357 písm. n/ CSP a contrario). Odvolací súd poukazuje v tomto smere
na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 4. decembra 2018 sp. zn. 1Obo 15/2018.

17.4. Keďže vo veci bol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnutý, odvolací súd jeho
odvolanie odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

17.5. Odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že ak by aj výsledky konania pred Protimonopolným úradom
SR mohli mať pre rozhodnutie význam, nešlo by o riešenie závislých otázok podľa § 162 ods. 1 písm.
a) CSP zakladajúcich dôvod pre obligatórne prerušenie konania (viď napr. názor NS SR prezentovaný
v rozsudku zo dňa 28.2.2023, sp. zn. 1Cdo/259/2021).

18. Odvolací súd následne prejednal odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku a súvisiacemu
výroku III. o trovách konania ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361
CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z

hľadiska v odvolaní uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.19. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav veci ak dospel k záveru, že žalovaný sa neuzatvorením licenčnej zmluvy bezdôvodne obohatil,
ktorý následne súd aj správne právne posúdil ak zaviazal žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné

obohatenie. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody,
ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho
posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku
žalobcu, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý žalobcovi a aj žalovanému vytvoril všetky procesné

podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva.

20.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto
odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako
ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím
námietkam žalovaného, so zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale
ibanatienámietky,ktorémajúpodstatnývýznamprerozhodnutieodanomopravnomprostriedku,zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom
prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07),
odvolací súd dodáva nasledovné:

21.1. K odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné ak vychádza
z názoru, že žalobca v konaní nie je aktívne vecne legitimovaný a samotný nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia nie je daný.

22. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca je v danej veci aktívne legitimovaný,
nakoľko na preukázanie svojho postavenia ako organizácie kolektívnej správy doložil Oprávnenie
na výkon kolektívnej správy práv udelené Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým a audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým

dielam a dielam úžitkového umenia, v zmysle ktorého žalobca v rozhodnom období vykonával (a
vykonáva) kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpeným autorom prostredníctvom tzv. ďalšieho
verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Súd prvej inštancie
prisvojomzáveresprávnevychádzalzúsudku,žežalobcajevtomtokonanívecnelegitimovaný,nakoľko
štátny orgán príslušný na vydávanie oprávnení na výkon kolektívnej správy Ministerstvo kultúry SR na

tentoúčelpoverilprávežalobcu,ktorýjetakakoorganizáciakolektívnejsprávypriamozozákonaaktívne
vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.

22.1. Odvolací súd pripomína, že typickými znakmi kolektívnej správy sú hromadnosť a kolektívnosť,
ktorými sa v praxi rozumie, že žalobca (alebo iný kolektívny správca) svojimi zmluvami poskytuje

(v nepriamom zastúpení všetkých do kolektívnej správy prihlásených autorov) licenciu užívateľom
diel vo vzťahu k veľkému počtu diel všetkých autorov alebo iných nositeľov práv „naraz“, teda
prostredníctvom jednej zmluvy, ktorá sa označuje ako hromadná. Vo všeobecnosti hromadná licenčná
zmluva predstavuje zvláštny typ zmluvy, ktorý vo svojom záväzkovo právnom vyjadrení v podstate
nadobúdateľovi poskytuje len súhlas na použitie diel, a to v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas,

pričom samotná organizácia kolektívnej správy už po uzavretí hromadenej licenčnej zmluvy nekontroluje
počet uskutočnených verejných prenosov v rozhodnej dobe. Znamená to, že predmetom tohto typu
zmluvy je udelenie súhlasu na používanie diela, čo nadobúdateľovi vytvára skutkový a právny rámec, v
rámci ktorého takto pridelené právo môže využívať, to, ako často k tomuto použitiu skutočne i dôjde, je
irelevantné.Okreminéhoexistujúhromadnézmluvypaušálne,nazákladektorýchužívateľdielzaplatíza

určitú časovú jednotku (napríklad za rok) určitú paušálnu čiastku, čím získa oprávnenie používať všetky
diela, ku ktorým príslušný kolektívny správca vykonáva kolektívnu správu práv bez toho, aby musel
nahlasovať, ktoré konkrétne diela boli použité. Tento režim sa uplatňuje napríklad v reštauráciách vo
vzťahu k tam umiestneným rádioprijímačom a tiež v hoteloch, vo vzťahu k televízorom umiestneným najednotlivých izbách (použitie diel verejným prenosom prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení).
Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové
prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos a je preto

povinný zaplatiť autorskú (licenčnú) odmenu.

22.2. Žalovaný v priebehu sporu a vo svojom odvolaní nedôvodne tvrdí, že nárok uplatňovaný žalobcom
je súčasťou nedielneho nároku piatich organizácií kolektívnej správy, ktoré by mali so žalobcom tvoriť

nerozlučné nútené procesné spoločenstvo, a preto žalobca v tomto konaní nedisponoval aktívnou
vecnou legitimáciou a žaloba mala byť z tohto dôvodu zamietnutá. Odvolací súd je v zhode so súdom
prvej inštancie a aj žalobcom v názore, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je nárokom
každého nositeľa práv, do ktorého práv sa neoprávnene zasiahlo. Daných nárokov sa môže domáhať
dokonca aj každý jednotlivý nositeľ práv voči žalovanému samostatne, alebo v zmysle § 63 ods. 2 písm.
d) autorského zákona môže tento nárok vo svojom mene uplatniť aj organizácia kolektívnej správy,

ktorou je aj žalobca. Zákon umožňuje organizácii kolektívnej správy uzatvárať hromadné licenčné
zmluvy, ktorými dáva nadobúdateľovi súhlas s použitím diel, ku ktorým spravuje práva. Na strane
nadobúdateľa vzniká povinnosť uhradiť odmenu. Kolektívna správa sa vykonáva aj v rámci verejného
prenosu pred vedením predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami (§ 78 ods. 4 písm.
b/ autorského zákona). Žalobca je v zmysle zákona povinný vykonávať kolektívnu správu riadne, s

náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu uvedeného oprávnenia, pričom je povinný zastupovať
nositeľov práv, s používateľmi uzatvárať zmluvy za rovnakých podmienok, dohodnúť s nimi odmenu
a túto vyberať. K povinnostiam žalobcu patrí i domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia z
neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva v prospech nositeľov. Právna úprava dohody
o spoločnej správe však žiadnym spôsobom neobmedzuje organizáciu kolektívnej správy, aby popri

existencii dohody o spoločnej správe vykonávala kolektívnu správu aj samostatne vo vlastnom mene.
Je teda zrejmé, že pokiaľ žalovaný zasiahol neoprávneným vykonávaním verejného prenosu do
práv nositeľov práv vo vzťahu k desiatkam tisícov samostatných predmetov ochrany, a to dokonca
nositeľov práv, ktorým patria práva k druhovo odlišným predmetom ochrany (napr. práva autorov
audiovizuálnych diel, fotografických diel a diel výtvarného umenia, choreografických diel, hudobných

diel, práva výkonných umelcov k umeleckým výkonom, práva výrobcov záznamov k hudobným a
audiovizuálnym záznamom atď.), nejde v žiadnom prípade o nedielne práva a svoje nároky nositelia
práv v žiadnom prípade nie sú povinní uplatňovať spoločne, ani sa nevyžaduje účasť všetkých nositeľov
práv na riadne uplatnenie svojich nárokov.

22.3. Odvolací súd na tomto mieste poukazuje aj na bod 22. odôvodnenia rozsudku Najvyššieho
súdu zo dňa 28.2.2023 sp. zn. 1Cdo/259/2021, vydaného v skutkovo a právne obdobnom spore,
v ktorom najvyšší súd uviedol: „Povaha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s
právom individuálnych autorov na poskytnutie odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená,
nijako nezakladá existenciu núteného procesného spoločenstva. Nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov,
či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo
medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania
nárokov. Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný, a pokiaľ nie je preukázaný opak, správu majetkového
práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná podľa druhu chráneného autorského

práva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne vymáhať. Právna úprava dohody o spoločnej správe
v zmysle § 175 autorského zákona neobmedzuje žalobcu ako organizáciu kolektívnej správy v tom,
aby popri existencii spoločnej dohody, vykonával aj kolektívnu správu samostatne vo vlastnom mene.
Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu pozíciu subjektov povinných z ochrany
autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov

na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských práv.“ V tomto smere je teda odvolanie
žalovaného zjavne nedôvodné, pričom súd prvej inštancie postupoval a rozhodol správe, keď ustálil, že
žalobca v tomto konaní disponuje aktívnou vecnou legitimáciou.

23. So zreteľom na to, že predmetom tohto súdneho konania je vydanie bezdôvodného obohatenia v

dôsledku konania žalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu, súd
prvej inštancie správne postupoval, ak zisťoval existenciu nároku žalobcu čo do dôvodu a výšky.23.1. Autorský zákon definuje pojem verejný prenos tak, že ide o verejné šírenie diela akýmikoľvek
technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach,
kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli. Verejným prenosom je vysielanie diela, retransmisia diela

a sprístupňovanie diela verejnosti. Zákon pritom nestanovuje ako podmienku určitý počet osôb, ktorých
prítomnosť je nevyhnutná na to, aby sa mohlo jednať o verejný prenos.

23.2. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 3 ods. 1 Smernice 2001/29
vyplýva, že pojem „verejný prenos“ zahŕňa dva kumulatívne prvky, a to samotný prenos diela a „verejný“

prenos tohto diela (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C-117/15, EU:C:2016:379, bod 37,
ako aj z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers, C-263/18,
EU:C:2019:1111,bod61,akoajcitovanájudikatúra).Akotiežvyplývaztejtojudikatúry,poprvékaždýakt,
ktorým používateľ poskytne pri plnej znalosti dôsledkov svojho správania prístup k chráneným dielam,
môže predstavovať prenos na účely článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 (rozsudok zo 14. júna 2017,
Stichting Brein, C-610/15, EU:C:2017:456, bod 26). Po druhé, aby bol zahrnutý pojem „verejný prenos“ v

zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je ešte potrebné, aby chránené diela boli predmetom prenosu
verejnosti (rozsudok zo 14. júna 2017, Stichting Brein, C-610/15, EU:C:2017:456, bod 40 a citovaná
judikatúra). V tejto súvislosti sa pojem „verejnosť“ týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a
navyšezahŕňarelatívnevysokýpočetosôb(rozsudkyz15.marca2012,SCF,C-135/10,EU:C:2012:140,
bod 84; z 31. mája 2016, Reha Training, C-117/15, EU:C:2016:379, bod 41, a z 29. novembra 2017,

VCAST, C-265/16, EU:C:2017:913, bod 45). Pokiaľ ide o neurčitý počet potenciálnych adresátov, Súdny
dvor zdôraznil, že ide o sprístupnenie diela akýmkoľvek vhodným spôsobom osobám vo všeobecnosti,
teda nielen konkrétnym jednotlivcom patriacim k súkromnej skupine (rozsudky z 15. marca 2012, SCF,
C-135/10, EU:C:2012:140, bod 85, a z 31. mája 2016, Reha Training, C-117/15, EU:C:2016:379, bod
42).

23.3. S ohľadom na uvedené odvolací súd sa preto nestotožňuje s výkladom zákona tak, ako ho v rámci
svojej procesnej obrany prezentoval žalovaný, ktorý rovnako neopodstatnene súdu vytkol, že judikatúru
SúdnehodvoraEÚvokolnostiachsúdenejvecivyložilnesprávne.Aktotižžalovanýdisponovalviacerými
TV nosičmi (technickými zariadeniami) v izbách ubytovacieho zariadenia Hotela Dukla), ktoré už vo

svojej praktickej a funkčnej podstate umožňujú a primárne slúžia na zabezpečovanie verejného prenosu
určitých diel (aj diel, práva ku ktorým spravuje žalobca) a v rozhodnej dobe žalovaný nemal uzavretú so
žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, dochádzalo zo strany žalovaného k realizácii majetkovej podstaty
autorských práv spravovaných subjektov bez toho, aby im bola poskytnutá odmena. Keďže žalovaný
neuzavrel so žalobcom na rok 2018 hromadnú licenčnú zmluvu, zotrval v pozícii porušovateľa práv

autorov a žalobca sa oprávnene proti žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia.

24. Súd následne správne uzavrel, že žalobcovi v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) a § 63 ods. 2 písm.
d) autorského zákona v spojení s § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, vznikol nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Náležite skúmal,

aká bola v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu zo strany žalovaného zvyčajná licenčná
odmena za udelenie licencie na použitie predmetov ochrany v správe žalobcu. Správne postupoval,
ak pritom vychádzal z preukázanej skutočnosti 747 rozšírenými hromadnými licenčnými zmluvami, že
iní prevádzkovatelia ubytovacích zariadení, ktorí boli oprávnenými používateľmi predmetov ochrany
v správe žalobcu rovnakým spôsobom v relevantnom období, uzatvárali licenčné zmluvy s licenčnou

odmenou, ktorej výška zodpovedala licenčným odmenám určeným v Sadzobníku žalobcu, nakoľko
pri všetkých uvedených zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá týmto spôsobom. Z uvedeného
potom prvoinštančný súd adekvátne vyvodil, že daná licenčná odmena bola zvyčajnou licenčnou
odmenou, a to s prihliadnutím na to, že danými zmluvách používatelia z vlastnej vážnej a slobodnej
vôle súhlasili s licenčnými odmenami navrhnutými žalobcom, lebo v opačnom prípade mali možnosť

podať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy v zmysle § 165 ods. 8 autorského zákona. Takáto
skutočnosť (podanie žaloby o určenie obsahu licenčnej zmluvy z dôvodu nesúhlasu s výškou licenčnej
odmeny) však z obsahu súdneho spisu nevyplýva. Licenčné odmeny tak, ako vyplývajú v relevantnom
období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými (obvyklými) odmenami, nakoľko za zvyčajné
(obvyklé) licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom

obdobískutočneudeľovanélicenciepoužívateľompredmetovochrany.Správnepretosúdprvejinštancie
uzavrel, že licenčné odmeny, tak ako boli stanovené v relevantnom období v predložených licenčných
zmluvách, sú zvyčajnými licenčnými odmenami.24.1. Správnosť tohto záveru súdu aj podľa posúdenia odvolacieho súdu nie je spôsobilá spochybniť
odvolacia námietka žalovaného založená na tvrdení o predčasnosti a tým nesprávnosti tohto záveru v
dôsledku neprerušenia konania pred Protimonopolným úradom SR (ďalej aj len „PMÚ SR“). Správne

konanie pred Protimonopolným úradom SR má totiž za výsledok rozhodnutie o tom, že žalobca sa
dopustilsprávnehodeliktu,začomubolauloženápokuta.Protimonopolnýúradniejecenovýmorgánom,
ktorý určí, aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné (obvyklé), výsledkom konania pred
Protimonopolným úradom SR je len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu,
výsledok správneho konania preto nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie, nakoľko rozhodnutie

súdu v danej veci nezávisí od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom konania
na Protimonopolnom úrade SR, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia
podnikateľa pri vydaní jeho sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je
rozhodujúce zistenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, t.j. odmeny, za akú v rozhodnom období boli
poskytované licencie iným používateľom, a preto pokiaľ licenčná odmena vo výške podľa sadzobníka
žalobcu bola dohodnutá s inými používateľmi pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv, na ktoré

žalobca poukazuje, možno túto výšku považovať za odmenu obvyklú, výška ktorej je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúca.

24.2. Uvedené plynie aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.7.2022 sp. zn. 4Cdo/187/2021,
v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorom najvyšší súd (o.i.) uvádza: „13.1. K tomu dovolací súd

uvádza, že začatie správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky automaticky
neznamená, že tvrdenia žalovaného sú dôvodné, ani že žalobca zneužil dominantné postavenie a
dopustil sa správneho deliktu, nakoľko samotné začatie správneho konania nemôže tieto skutočnosti
prejudikovať. Výsledkom konania môže byť buď zastavenie správneho konania pred Protimonopolným
úradom Slovenskej republiky potom ako žalobca riadne objasní dôvodnosť výšky licenčných odmien

žalobcu alebo rozhodnutie o tom, že sa žalobca dopustil správneho deliktu, a v takom prípade
Protimonopolný úrad Slovenskej republiky rozhodne o uložení prípadnej pokuty žalovanému. Licenčné
odmeny, tak ako vyplývajú v relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými
odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za
aké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko

Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo
zvyčajné, výsledkom konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky bude len rozhodnutie
o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo výsledok správneho konania nemá žiadnu
relevanciu pre toto súdne konanie. 13.2. Na uvedenom základe možno konštatovať, že neprerušením
konania do rozhodnutia vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 zákona

o ochrane hospodárskej súťaže, sa odvolací súd s predmetnou kľúčovou otázkou tvoriacou jeden
zo základov pre jeho rozhodnutie nevysporiadal arbitrárne. Dovolací súd zdôrazňuje, že predmetom
súdneho konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, na ktoré vznikol žalobcovi nárok v dôsledku
vedomého a úmyselného protiprávneho konania žalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety
ochrany v správe žalobcu. Prípadný výsledok správneho konania pred Protimonopolným úradom

Slovenskej republiky nemôže mať žiadnu relevanciu pre predmetné súdne konanie. Rozhodnutie súdu
v prejednávanej veci nezávisí od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom
konania na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu
dominantného postavenia podnikateľa pri vydaní jeho sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom
uplatneného nároku je rozhodujúce zistenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, t.j. odmeny za akú v

rozhodnom období boli poskytované licencie iným používateľom a preto pokiaľ licenčná odmena vo
výške podľa sadzobníka žalobcu bola dohodnutá s inými používateľmi pri uzatváraní hromadných
licenčných zmlúv, na ktoré žalobca poukazuje, možno túto výšku považovať za odmenu obvyklú, výška
ktorej je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca.“.

24.3. Najvyšší súd SR v bode 10.1. odôvodnenia rozsudku zo dňa 28.2.2023 sp. zn. 1Cdo/259/2021,
vydanom v skutkovo a právne obdobnej veci, obdobne vyslovil, že: „Licenčné odmeny, tak ako vyplývajú
v relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné
licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období
skutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad nie SR je

cenovým orgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania
pred Protimonopolným úradom SR bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu,
ergo výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.“24.4. Rovnaký právny záver učinil aj (i) Krajský súd v Banskej Bystrici, to aj po vydaní rozhodnutia
Protimonopolného úradu SR, kedy v rozsudku zo dňa 22.3.2022 sp. zn. 14Co/7/2022 v bode 11.
odôvodnenia, v ktorom konštatoval, že: „Odvolací súd dožiadaním zo dňa 16. marca 2022 zistil,

že protimonopolný úrad dňa 23. februára 2022 rozhodol rozhodnutím č. 2022/DOZ/POK/2/12 vo
veci zneužitia dominantného postavenia organizácie LITA, autorská spoločnosť (žalobca) a zároveň
konštatuje, že toto konanie a jeho výsledok, v ktorom v rámci skúmania verejnoprávnych vzťahov
protimonopolný úrad ako správny orgán posudzuje to či sa žalobca dopustil zneužitia dominantného
postavenia v rámci hospodárskej súťaže a takéto konanie nemá vplyv na odvolacie konanie, v ktorom

sú posudzované iné otázky vyplývajúce zo súkromnoprávneho vzťahu, akým je posúdenie odvolacích
námietok žalobcu, posúdenie legitimity v konaní, primeranej alebo zvyčajnej licenčnej odmeny, preto
návrh na prerušenie konania odvolací súd zamietol. (pozri aj rozhodnutia sp. zn. 12Co/24/2021, sp. z.
14Co/151/2018)“, (ii) Krajský súd v Bratislave v bode 49. odôvodnenia rozsudku zo dňa 30.03.2022
sp. zn. 4Co/167/2019, že: „Odvolací súd opätovne uvádza, že vybavenie podnetu Protimonopolným
úradom SR nemá na rozhodnutie súdu v preskúmavanej veci žiaden dosah, nakoľko ju v tomto konaní

neprináleží preskúmavať výšku licenčnej odmeny a preto považoval návrh žalovaného na prerušenie
konania za nedôvodný, nakoľko rozhodnutie vo veci nie je závislé od odpovede na otázku, či zo strany
žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu a návrh žalovaného na
prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP ako nedôvodný zamietol.“

25. V korelácii s uvedeným odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne vychádzal z
názoru, že posúdenie otázky, aká bola v roku 2018 zvyčajná licenčná odmena za používanie diel
literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických,
diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, formou verejného prenosu, nie
je závislé od rozhodnutia o tom, či došlo alebo nedošlo zo strany žalobcu k zneužitiu dominantného

postavenia, a teda rozhodnutie súdu nie je závislé od výsledku konania na PMÚ SR, a preto nebol
daný dôvod na obligatórne prerušenie súdneho konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP, ani
dôvod na fakultatívne prerušenie konania v zmysle § 164 CSP. Pokiaľ preto súd prvej inštancie návrhu
žalovaného na prerušenie konania nevyhovel konštatujúc, že konanie pred Protimonopolným úradom
SRnemánajehorozhodnutiežiadendosah,jehorozhodnutiunemožnovytknúťžiadnenedostatky,ktoré

by zakladali odvolacie dôvody. Svojím procesným rozhodnutím súd nenaplnil odvolací dôvod podľa §
365 ods. 2 CSP, keďže jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nenapĺňa žiadny z
odvolacích dôvodov. Bolo totiž vo výlučnej kompetencii súdu preskúmať existenciu nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia ako aj jeho výšku, čo do limitov stanovených zákonnou úpravou.

26. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, jednoznačne viedli k naplneniu
podmienok pre aplikáciu citovaných zákonných ustanovení, keďže poskytovali bezpečne zistený
skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa na
uvedenom základe stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný sa dopustil neoprávneného

výkonu kolektívne spravovaného práva, a preto je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo
výške obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach. Nemožno preto
priznať opodstatnenie ani odvolacej námietke žalovaného založenej na tvrdení, že súd v tomto konaní
nesmieposkytnúťžalobcoviochranu,lebožalobcauplatňujevosvojomSadzobníkuneprimeranevysoké
sadzby, a to až v takej miere, že ich uplatňovanie predstavuje výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými

mravmivzmysle§3ods.1Občianskehozákonníka,podľaktoréhovýkonprávapovinnostívyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených
záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný mal
vedomosť o tom, že je jeho povinnosťou uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu, napriek tomu sa vedome
dostal do pozície neoprávneného používateľa predmetov ochrany, preto musí znášať následky s tým

spojené. Z odôvodnenia rozsudku napadnutého odvolaním je zrejmý vznik majetkového prospechu na
strane žalovaného na úkor autorov, ktorých majetkové práva spravuje žalobca na základe oprávnenia
Ministerstva kultúry SR na výkon kolektívnej správy. Žalovaný v rozhodnom období ako používateľ
zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) bez uzatvorenia
hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických,

hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia,
architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca. Je nesporné, že žalovaný
sa takýmto spôsobom bezdôvodne obohatil, a je povinný toto obohatenie žalobcovi vydať.27. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd s postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o trovách konania ako vecne správne.

28. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 225
ods. 1 CSP. Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný, preto má úspešný žalobca nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnejobrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).