Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoCsp/31/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7820204653
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7820204653.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C., D. XXX, zast. JUDr. Ivicou Štiglitz, advokátkou so sídlom v Rožňave, Šafárikova 14, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752,
zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO:
47 233 516, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a zaplatenie 1.673,80 € s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 27.3.2024, č.k. 4Csp/100/2020-238

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku I., vo výroku II. v časti o zaplatenie

istiny 1.223,80 € a vo výroku o trovách konania.

II. M e n í rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku II. v časti úrokov z omeškania tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.223,80 € od 27.1.2021
do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu
zamieta.

III. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 27.3.2024, č.
k. 4Csp/100/2020-238 (ďalej len „rozsudok“) určil, že zmluva o úvere č. 8500111259 zo dňa 15.4.2015,
zmluva o úvere č. 8500111261 zo dňa 15.4.2015 a zmluva o úvere č. 8500123128 zo dňa 16.7.2015, sú
bezúročné a bezpoplatkové (I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.223,80 € spolu s 5 %
úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1.223,80 € od 13.9.2018 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (II.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (III.) a žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 53,38 % (IV).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorú žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým, že v hmotnoprávnom postavení
dlžníka uzatvorila so žalovaným ako veriteľom dňa 15.4.2015 dve zmluvy o revolvingovom úvere
č. 8500111259 (ďalej len „úverová zmluva č. 259“) a č. 8500111261 (ďalej len „úverová zmluva
č. 261“) a dňa 15.7.2015 uzatvorila ďalšiu zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500123128 (ďalej
len „úverová zmluva č. 128“), na základe ktorých jej mal byť zo strany žalovaného poskytnutý
úver podľa každej zmluvy vo výške 1.500,- €. Žalobkyňa tvrdila, že úverové zmluvy neobsahujú

náležitosti ustanovené v § 9 ods. 2 písm. g), f), i) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), a to
údaje o podmienkach čerpania úveru, termíne konečnej splatnosti úveru, členení splátok (výške,
počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), údaj o výške úrokov a poplatkov. Malaza to, že z týchto dôvodov je potrebné úverové zmluvy podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č.
129/2010 Z.z. považovať za bezúročné a bezpoplatkové. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tiež tým, že
úverové zmluvy obsahujú väčšie množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech ako spotrebiteľa
a sú v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, pričom medzi najrozpornejšie patrí ustanovenie
o odplate za poskytnutie úveru, dosahujúcej úroveň 70,01 %, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, keďže
v čase uzatvorenia úverových zmlúv priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby za poskytnutie úveru

dosahovala úroveň 12,2 % (viď prehľad priemerných úrokových mier za poskytnutie úverov za rok 2015
vydávaných Národnou bankou Slovenska). Podľa tvrdení žalobkyne žalovaný závažným spôsobom
porušil tiež základnú povinnosť vyplývajúcu z § 4 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., keď ju vopred
písomne neinformoval o náležitostiach úveru a základných zmluvných podmienkach v predzmluvnom
rokovaní, ktoré prebehlo tak, že dodávateľ jej predložil vopred naformulovanú úverovú zmluvu spolu
s inými listinami, pred uzatvorením zmluvy jej nebol poskytnutý dostatočný priestor na preštudovanie

podmienok, oboznámenie sa s jednotlivými parametrami ponúkaného úveru a vyhodnotenie výhodnosti
ponúkaného úverového produktu. Vzhľadom na uvedené je zrejmé pochybenie veriteľa, ktorý porušil
najzákladnejšie právo spotrebiteľa, a to právo na informácie, čo je v jednoznačnom rozpore so zákonom
a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné vyvodiť záver o absolútnej neplatnosti zmlúv
o úvere. Zároveň poukázala na to, že v úverových zmluvách č. 259 a č. 261 v bode 6. je uvedená hodnota

RPMN – 34,42 % a v úverovej zmluve č. 128 hodnota RPMN – 37,67 %, čo je nutné považovať za nekalú
praktiku, pretože skutočná hodnota RPMN dosahuje v úverových zmluvách hodnotu 123 %. Tento údaj
je uvedený nesprávne v neprospech spotrebiteľa, čo ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.
sankcionuje domnienkou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Žalobkyňa tiež namietala, že žalovaný
jej z dohodnutej sumy poskytnutého úveru zrazil poplatok – odplatu za poskytnutie služby vo výške

150 €, na základe čoho skutočná výška poskytnutého úveru predstavuje podstatne nižšiu sumu (1.350
€) než je uvedená v zmluve o úvere. Poplatok za poskytnutie úveru tiež považovala za neprijateľnú
zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej
neprospech ako spotrebiteľa, nakoľko predmetné ustanovenie zmluvy umožňuje odčítať poplatok za
službu v čase, keď spotrebiteľ o poskytnutie takejto služby nepožiadal a pri ktorom v podstate ide

o záväzok spotrebiteľa zaplatiť za niečo, čo mu nebolo dodané. Uviedla, že na úverovú zmluvu č. 259
poskytla žalovanému plnenie celkom v sume 1.952,85 €, na úverovú zmluvu č. 261 v sume 1.952,85
€ a na úverovú zmluvu č. 128 zaplatila sumu 1.818,10 €. Žalovaná suma 1.223,80 € predstavuje
súčet plnení, ktoré poskytla žalovanému nad rámec poskytnutej istiny úveru pri jednotlivých úverových
zmluvách (452,85 € + 452,85 € + 318,10 €), o ktorú sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, a preto

podanou žalobou žiadala od žalovaného takto získané bezdôvodné obohatenie vydať.

3. Okresný súd Rožňava rozhodol o žalobe rozsudkom zo dňa 7.10.2021, č.k. 4Csp/100/2020-132,
ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.223,80 € spolu s 8 % úrokmi z omeškania
ročne od 19.1.2021 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.) a žalobkyni priznal

nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté samostatným uznesením (II.). Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 25.8.2022, č.k.
11CoCsp/22/2022-175 cit. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4.1. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní uznesením zo dňa 16.2.2023, č.k. 4Csp/100/2020-197

pripustil žalobkyňou navrhovanú zmenu žaloby v znení: 1/ úverové zmluvy č. 1, 2 a 3 sú bezúročné
a bezpoplatkové, 2/ žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 468,10 € spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 468,10 € odo dňa doručenia žaloby žalovanému z úverovej
zmluvy č. 259 do zaplatenia, 3/ žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 602,85 € spolu
s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 602,85 € odo dňa doručenia žaloby žalovanému z

úverovej zmluvy č. 261 do zaplatenia, 4/ žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 602,85 €
spolusúrokmizomeškaniavovýške5%ročnezosumy602,85€ododňadoručeniažalobyžalovanému
z úverovej zmluvy č. 128 do zaplatenia.

4.2. Pri opätovnom preskúmaní veci zistil, že žalobkyňa dňa 21.4.2015 uzavrela so žalovaným zmluvu o

spotrebiteľskomúvereč.8500111259(úverovázmluvač.259),nazákladektorejbolžalobkynischválený
úver vo výške 1500 € s tým, že mesačná splátka úveru spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní
služieb predstavovala sumu 87,24 € (z toho mesačná splátka úveru 53,08 €), ktorú mala žalobkyňa
zaplatiť v 36 pravidelných mesačných splátkach, pričom celková čiastka na zaplatenie (úver + úrokyza celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru) predstavovala sumu 2.060,88 €. V
žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru sa uvádzal údaj o priemernej ročnej percentuálnej miere
nákladov (ďalej len „RPMN“) vo výške 27,03 % ročne (predpokladaná RPMN ako aj RPMN úveru

po poskytnutí revolvingu) a v údajoch o schválenom revolvingovom úvere údaj o RPMN - 26,35 %
ročne. Ročná úroková sadzba bola uvedená aj v bodoch 5. a 6. zmluvy vo výške 17,77 % ročne,
odplatazaposkytnutieslužbyvzmysleDohodyoposkytovaníslužiebpredstavovala1.229,76€.Zároveň
bol stanovený poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150 €. Dňa 21.4.2015 uzavrela žalobkyňa so
žalovaným ďalšiu zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8500111261 (úverová zmluva č. 261), na základe

ktorej bol žalobkyni schválený úver vo výške 1.500,- € a boli dojednané totožné podmienky ako pri
úverovej zmluve č. 259 (výška, počet mesačných splátok úveru, celková čiastka, ktorú musela žalobkyňa
zaplatiť,RPMN,ročnáúrokovásadzba,odplata,poplatokzaposkytnutieúveru).Dňa21.4.2015zostrany
žalovaného bolo pri úverových zmluvách č. 259 a č. 261 vydané oznámenie veriteľa o schválení úveru
č. 8500111259 a č. 8500111261 dlžníkovi za vyššie dohodnutých podmienok, pričom mesačná splátka
úveru (v oboch prípadoch) vo výške 53,08 € pozostávala z istiny vo výške 41,67 € a z úrokov 11,41

€. Podľa dohody o poskytnutí služby mesačná splátka mala predstavovať sumu 34,16 €, a teda výška
celkovej platby na úhradu zo strany žalobkyne predstavovala sumu 87,24 € mesačne. Splatnosť prvej
splátky bola stanovená na deň 1.6.2015 a dátum splatnosti poslednej splátky úveru na deň 1.5.2018.
Následne dňa 16.7.2015 bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere
č. 8500123128 (úverová zmluva č. 128), na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý ďalší spotrebiteľský

úver revolvingového typu vo výške 1.500,- € s tým, že mesačná splátka úveru spolu s platbou podľa
dohody o poskytovaní služieb predstavovala sumu 87,17 € (z toho mesačná splátka úveru 52,88 €),
ktorú mala žalobkyňa zaplatiť v 36 pravidelných mesačných splátkach. Celková čiastka na zaplatenie
(úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru) predstavovala sumu
2.053,68 €. V žiadosti o požadovanom revolvingovom úvere bola uvedená RPMN vo výške 26,68 %

ročne (predpokladaná RPMN ako aj RPMN úveru po poskytnutí revolvingu) a v údajoch o schválenom
revolvingovom úvere údaj o RPMN vo výške 25,70 % ročne. Ročná úroková sadzba v bodoch 5. a
6. zmluvy bola stanovená vo výške 17,45 % ročne, odplata za poskytnutie služba v zmysle Dohody
o poskytovaní služieb predstavovala 1.234,44 € a poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150 €.
Dňa 16.7.2015 zo strany žalovaného bolo pri úverovej zmluve č. 128 vydané oznámenie veriteľa o

schválení úveru č. 8500123128 dlžníkovi za vyššie dohodnutých podmienok, pričom mesačná splátka
úveru vo výške 52,88 € pozostávala z istiny vo výške 41,67 € a z úrokov 11,21 €. Podľa dohody o
poskytnutí služby mesačná splátka mala predstavovať sumu 34,29 €, a teda výška celkovej platby
na úhradu predstavovala sumu 87,17 € mesačne. Splatnosť prvej splátky bola stanovená na deň
1.9.2015adátumsplatnostiposlednejsplátkyúverunadeň1.8.2018.Neoddeliteľnousúčasťouvšetkých

úverových zmlúv boli zmluvné dojednania, kde v bode 14. boli dohodnuté doplnkové služby uvedené ako
dobrovoľné,ktorénemajúcharakterpodmienkyalebopredpokladunauzavretieakéhokoľvekzmluvného
vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Žalobkyňa sa zaviazala, že za uzavretie dohody zaplatí mesačne v
splátkach poskytovateľovi (žalovanému) odplatu vo výške 2,53 % (pri úverových zmluvách č. 259 a 261)
a vo výške 2,54 % (pri úverovej zmluve č. 128) zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku

za poskytnutie úveru, pričom táto splátka bude uvedená spolu so splátkami úveru a úrokov za úver v
Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Súd zistil tiež, že žalobkyňa zaplatila predčasne dňa
6.10.2015 na úverovú zmluvu č. 259 sumu 1.455,63 €, na úverovú zmluvu č. 261 sumu 1.455,63 € a na
úverovú zmluvu č. 128 sumu 1.581,69 € a poplatok v sume 1 €.

4.3. Po citácii ustanovení § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. t), 5 a 6, § 54 ods. 1
a 2, § 54a, § 107, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1, § 489 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), g), h), i) a l), § 9 ods. 1, 2 písm. f), g), i), k) a l), ods. 10, § 11
ods. 1 písm. a), b), d), § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z., § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“) a § 1 ods. 1 veta prvá, § 1a ods. 1 a 4

nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
súd predmetné úverové zmluvy posúdil ako zmluvy spotrebiteľské, keďže žalovaný ako dodávateľ konal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa ako spotrebiteľ - fyzická osoba neuzatvárala
zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluvy boli
vopred pripravené na formulári žalovaným, bez možnosti žalobkyne meniť obsah a text uvedených

zmlúv, pričom do textu zmluvy sa dopisovali iba konkrétne údaje týkajúce sa žalobkyne. Súčasne zo
strany žalovaného išlo o poskytnutie spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 129/2010 Z.z. V prvom
rade sa súd prvej inštancie na námietku žalovaného zaoberal otázkou ne/prípustnosti žaloby o určenie
bezúročnostiabezpoplatkovostiúveru,poprižalobeopeňažnéplnenie.Stoutonámietkousanestotožnilpoukazujúc na skutočnosť, že s účinnosťou od 1.1.2018 (teda aj v čase podania návrhu na zmenu
žaloby a rozhodovania súdu) už bola upravená možnosť spotrebiteľa podať žalobu o neplatnosť zmluvy
ospotrebiteľskomúverealeboourčeniebezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutéhospotrebiteľského

úveru, čo vyplýva z ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z.

4.4. Žalobkyňa ďalej navrhovala posúdiť jednotlivé zmluvy o úvere za bezúročné a bezpoplatkové podľa
§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. z dôvodu nedodržania ich obligatórnej písomnej formy
podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. dôvodiac tým, že údaje týkajúce sa RPMN v časti 5. a

v časti 6. formulára neboli totožné, a preto zo strany žalovaného nedošlo k akceptácii návrhu žalobkyne,
ale išlo o nový návrh na uzavretie zmluvy. Súd mal za to, že úverové zmluvy majú formulárovú podobu,
ktorú žalovaný sám pripravil a v časti 5 sám vyplnil (poverenou osobou), a preto považoval za nelogické,
aby žalovaný nesúhlasil s vlastnými zmluvnými podmienkami. Podľa názoru súdu ak pri tom istom
okruhu zmluvných podmienok s rovnakými parametrami akceptácia oproti návrhu obsahovala iný údaj
o RPMN, išlo o opravu nesprávne vypočítaného a dosadeného údaja, a nie o výhradu, doplnenie alebo

zmenunávrhuzmluvy.Zuvedenýchdôvodovnámietkužalobkyne,žekuzavretiuúverovýchzmlúvmedzi
stranami nedošlo písomnou formou podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a že pre nedodržanie
písomnej formy sú úverové zmluvy bezpoplatkové a bezúročné, nepovažoval za dôvodnú a správnu.

4.5. Súd prvej inštancie nesúhlasil ani s argumentáciou žalobkyne, že zmluva o úvere neobsahuje

náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. l) a f) zákona č. 129/2010 Z.z., a to výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia a údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. c/a Klára Biróová nepovažoval za nevyhnutné, aby zmluva

o úvere uvádzala splatnosť splátok odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Taktiež zmluva o úvere na
dobu určitú nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie istiny. Keďže všetky zmluvy o revolvingovom úvere obsahovali výšku mesačnej splátky,
splatnosť, počet jednotlivých splátok a dá sa z nich vypočítať i konečný termín splatnosti úveru, súd

skonštatoval, že z týchto dôvodov nie je úver bezúročný a bez poplatkov.

4.6. Čo sa týka námietky žalobkyne, že sadzba úrokov dosahuje úroveň 70,01 %, ktorá niekoľkonásobne
prevyšuje odplatu obvykle požadovanú a finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch, súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že s účinnosťou od 1.9.2014 je na základe

odkazu v § 53 ods. 6 OZ najvyššia prípustná výška odplaty už konkrétne ustanovená vykonávacím
predpisom, pričom výška úverového zaťaženia spotrebiteľa v prípade štandardného spotrebiteľského
úveru sa limituje cez rozsah úverových nákladov dvojnásobkom priemernej RPMN. V tejto súvislosti
uviedol,žeúverovézmluvyč.259ač.261boliuzavretédňa21.4.2015,pričompriemernáhodnotaročnej
percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých

spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom
uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, teda za 1. štvrťrok 2015 bola 13,83 % a pri úverovej zmluve č. 128
uzavretej dňa 16.7.2015 za 2. štvrťrok 2015 bola 13,50 %. Z uvedeného mu vyplynulo, že RPMN
v úverových zmluvách č. 259 a č. 261 nesmela prekročiť hodnotu 27,66 % a v úverovej zmluve č. 128
hodnotu 27 %.

4.7.Zaabsolútneneplatnúsúdpovažovaldohoduoposkytnutíslužby,vktorejsažalobkyňaakodlžníčka
v bode 7.1 zaviazala zaplatiť veriteľovi pri úverových zmluvách č. 259 a č. 261 zaplatiť odplatu vo výške
2,53 % a pri úverovej zmluve č. 128 odplatu vo výške 2,54 % zo sumy schváleného úveru, zníženej
o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Mal za to, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá

spôsobuje značnú nerovnováhu v právnom vzťahu strán, a to v neprospech spotrebiteľa a snaží sa
obísť zákon. Spotrebiteľ už v čase, keď žiadnu službu ešte nevyužil, zaplatil vopred za jej použitie, takže
zo strany veriteľa došlo k získaniu prospechu skôr, než poskytol plnenie. Totiž odplata vo výške 2,53
% pri úverových zmluvách č. 259 a č. 261 a vo výške 2,54 % pri úverovej zmluve č. 128 zo sumy
schváleného úveru znížená o sumu poplatku za poskytnutie úveru, by sa nutne musela prejaviť v cene

úveru, teda v RPMN ako odplate za úver a v takomto prípade by RPMN a celkové náklady spotrebiteľa
neboli vypočítané správne, čo by v konečnom dôsledku malo za následok domnienku bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Poukázal aj na závery písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-
372/14, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaníEurópskejúniepodanýrozhodnutímKrajskéhosúduvPrešovezodňa8.3.2014vsporeZdeněkSobotka
proti Provident Financial, s.r.o., z ktorých vyplýva, že smernica Rady č. 87/102/EEC sa má vykladať v
tom zmysle, že súčasťou celkových úverových nákladov pre spotrebiteľa na účely výpočtu RPMN je aj

odmena za doplnkové služby a túto treba kvalifikovať ako klamlivú obchodnú praktiku, pokiaľ zapríčiňuje
alebo je spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré
by inak neurobil.

4.8. Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru v sume 150,- € súd uviedol, že žalovaný poskytol pri

každom z troch revolvingových úveroch žalobkyni na jej účet sumu 1.350 €, a teda suma uvedená v
zmluve ako „poskytnutá čiastka úveru“ (1.500 €) tak zahŕňala aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške
150,- €. Za spotrebiteľský úver treba pritom považovať v zmysle platnej právnej úpravy len poskytnutie
finančných prostriedkov, ktoré žalovaný žalobkyni skutočne poskytol a poplatok, ktorý má charakter
odmeny poskytovateľovi služby (spotrebiteľského úveru), treba považovať za náklady spotrebiteľského
úveru. Na podklade uvedených dôvodov súd skonštatoval, že pokiaľ žalovaný do sumy poskytnutej

čiastky úverov (1.500 €) zahrnul aj poplatok za jeho poskytnutie (150 €), postupoval v rozpore s platnou
právnou úpravou. V dôsledku uvedeného aj výpočet RPMN predložený žalovaným, ktorý vychádzal z
takejto sumy (istiny) úveru, tak nemôže byť správny, nakoľko mal správne zohľadňovať skutočnosť,
že žalobkyni bola poskytnutá ako istina úveru len suma 1.350 € a suma 150 € predstavovala náklady
spotrebiteľského úveru, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci

Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti FINWAY a.s. Zároveň zdôraznil, že pri výpočte RPMN
v zmluve mal žalovaný do celkových nákladov spojených so spotrebiteľskými úvermi (ceny úveru)
zahrnúť tiež administratívny poplatok 150 € ako aj odplatu za poskytnutie služby v zmysle dohody o
poskytovaní služieb vo výške 2,53 % pri úverových zmluvách č. 259 a č. 261 a vo výške 2,54 % pri
úverovej zmluve č. 128 zo sumy schváleného úveru, zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru v

zmysle § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. Súd prvej inštancie následne pri jednotlivých úverových
zmluvách prepočítal RPMN ako aj celkovú čiastku, ktorú musí žalobkyňa ako dlžníčka za úver zaplatiť.
Pokiaľ ide o úverové zmluvy č. 259 a č. 261, podľa prepočtu súdu predstavuje celková čiastka sumu
3.290,64 € namiesto sumy 2.060,88 € uvedenej v úverových zmluvách a RPMN predstavuje hodnotu
87,41 % namiesto v zmluvách uvedenej hodnoty - 26,35 %. Čo sa týka úverovej zmluvy č. 128, celková

čiastka predstavuje sumu 3.288,12 € a hodnota RPMN - 85,75 % namiesto v zmluve uvedenej celkovej
sumy na zaplatenie 2.053,68 € a hodnoty RPMN - 25,70 %. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie
považoval poskytnuté úvery zo zmlúv č. 259, č. 261 a č. 128 za bezúročné a bezpoplatkové v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z., na základe čoho prisúdil žalobkyni nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

4.9. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že na základe úverových zmlúv č. 259, č. 261 a 128
boližalobkyniposkytnutéfinančnéprostriedkyvovýške3x1.350€,pričomžalobkyňanaúverovúzmluvu
č. 259 uhradila sumu 1.818,10 € a na každú zo zmlúv č. 261 a 128 zaplatila sumu 1.952,85 €. Keďže pri
úverovej zmluve č. 259 nad rámec poskytnutých prostriedkov zaplatila sumu 468,10 € a pri úverových

zmluvách č. 261 a 128 sumu 2 x 602,85 €, súd uzavrel, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné
obohatenie v celkovej výške 1.673,80 € (468,10 € + 602,85 € + 602,85 €), ktoré je povinný žalobkyni
vydať.

4.10. Nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia vo

výške 1.223,80 € (pôvodne uplatnený nárok pred pripustením zmeny petitu), súd po posúdení všetkých
okolností dospel k záveru, že nárok v uvedenej výške nie je premlčaný. Mal za to, že subjektívna
premlčacia doba začala plynúť minimálne odo dňa udelenia plnomocenstva na zastupovanie právnemu
zástupcovi žalobkyne 31.8.2018, kedy žalobkyňa zistila, že došlo k porušeniu práv pri uzavretí úverovej
zmluvy so žalovaným a objektívna premlčacia doba začala plynúť odo dňa vzniku bezdôvodného

obohatenia (v intenciách rozsudku Súdneho dvora EÚ (prvá komora) vo veci C-485/2019, LH proti Profi
Credit Slovakia s.r.o. zo dňa 22.4.2021). S poukazom na skutočnosť, že úverové zmluvy boli uzavreté v
dňoch21.4.2015a16.7.2015ažalobabolapodanánasúdedňa13.9.2018,súduzavrel,ženárokvsume
1.223,80 € nie je premlčaný a nakoľko ho považoval za dôvodný, preto žalobe v tejto časti vyhovel.
Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 390,- €, v tejto časti bol nárok podľa názoru súdu prvej inštancie

uplatnený po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, preto z dôvodu premlčania nároku žalobu v tejto
časti zamietol. Zároveň súd s použitím ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. priznal žalobkyni
úroky z omeškania v sadzbe 5 % ročne z dlžnej sumy 1.223,80 €, a to od 13.9.2018 do zaplatenia. Súd
uviedol, že „priznal žalobkyni úroky z omeškania odo dňa podania žaloby tak, ako žiadala v podanejžalobe, nakoľko mal za preukázané, že uvedený deň nepochybne nasleduje po vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného (posledné plnenia zo strany žalobkyne boli žalovanému poukázané
dňa 6.10.2015)“. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že vzhľadom na čiastočný úspech strán, priznal žalobkyni nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 53,38 % (úspech žalobkyne v rozsahu 76,69 % -
úspech žalovaného 23,31 %).

5. Proti vyhovujúcim výrokom rozsudku (I. a II.) a výroku o trovách konania (IV.) podal v zákonnej

lehote odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol,
aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal mu nárok
na náhradu trov konania. Výrok rozsudku, ktorým súd určil, že zmluvy o úvere č. 8500111259 zo
dňa 15.4.2015, č. 8500111261 zo dňa 15.4.2015 a č. 8500123128 zo dňa 16.7.2015, sú bezúročné
a bezpoplatkové, považoval za nezákonný a nesprávny. Mal za to, že tento výrok mal súd prvej
inštancie posúdiť popri navrhovanom výroku II. ako procesne neprípustný, pretože ide o rozhodnutie o

predbežnej otázke vo vzťahu k žalobe o plnenie. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 124 CSP, ktorý
umožňuje súdu, aby o predbežnej otázke rozhodoval samostatným výrokom len v jednom prípade,
a to pri medzitýmnom rozsudku (viď R 61/1965). Nič na tom nemení ani ust. § 11 ods. 4 zákona č.
129/2010 Z.z. účinné od 1.1.2018, ku ktorému citoval z dôvodovej správy: „S ohľadom na zavedenie
obsahu žaloby podľa Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého sa medzi iným rozhoduje o

určení právnej skutočnosti, ak tak vyplýva z osobitného predpisu, sa zavádza novým ustanovením
možnosť spotrebiteľa podať žiadosť o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. Podľa
názoru žalovaného nebolo cieľom zákonodarcu v ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. zaviesť
osobitnú prípustnosť určovacej žaloby popri žalobe na plnenie z toho istého skutkového základu, ale
upraviť predpoklady pre situáciu podania samostatnej určovacej žaloby zakotvením takejto možnosti

preto, aby bola splnená podmienky prípustnosti podľa § 137 písm. c) CSP. Označené zák. ustanovenie
teda nerieši otázku prípustnosti súčasného uplatňovania určovacieho výroku a výroku na plnenie, ak
tieto vychádzajú z rovnakého skutkového základu a nezavádza osobitné pravidlá ohľadne uplatnenia §
214 CSP. Poukázal na to, že ani žiadne z ustanovení zaradených do ust. § 290 a nasl. CSP neupravuje
osobitnú prípustnosť určovacej žaloby podanej súčasne so žalobou o plnenie. Preto mal žalovaný za to,

že súd prvej inštancie otázku prípustnosti určovacieho návrhu vyhodnotil nesprávne, ktorý mal posúdiť
akoprocesneneprípustnýažalobuvtejtočastibezďalšiehomalzamietnuť.Zároveňžalovanýpovažoval
určenie bezúročnosti poskytnutých úverov po vecnej stránke za arbitrárne a svojvoľné, nepodložené
konkrétnymi skutočnosťami. Dôvod bezúročnosti označený súdom prvej inštancie, a to nezahrnutie
administratívneho poplatku vo výške 150 € do celkových nákladov spojených so spotrebiteľskými úvermi

a v dôsledku toho nesprávny výpočet RPMN, nemá podľa žalovaného oporu v dokazovaní, nakoľko
poplatok za poskytnutie úveru bol súčasťou výpočtu RPMN. Z rozsudku ani nevyplynulo, aký dôkaz
o výpočte RPMN, ktorý zodpovedá zákonom predpísanému spôsobu výpočtu RPMN (v prílohe č. 2
zákona č. 129/2010 Z.z.) súd vykonal. Aj druhý čiastkový záver súdu odôvodňujúci nesprávnosť RPMN
považoval za nezákonný. Poukázal na znenie § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. a uviedol, že z

listinných dôkazov ním predložených - zo zmluvy o revolvingovom úvere a z dohody o poskytovaní
služieb vyplýva, že uzavretie dohody o doplnkových službách nebolo podmienkou poskytnutia úveru,
nakoľko v zmluve o spotrebiteľskom úvere sa uvádza informácia o celkovej platbe pre prípad, ak dlžník
uzavriedohoduoposkytovaníslužieb.Pretožalobkyňanemuselauzavrieťdohoduoposkytovaníslužieb
a v takom prípade by sa informácie o celkovej platbe rovnali sume splátky. Na podporu uvedeného

tvrdil, že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz preukazujúci opak toho, čo vyplýva z listinných dôkazov.
Žalobkyňa nenavrhla v konaní vlastný výsluch ani iný dôkaz, ktorým by boli preukázané iné skutočnosti
než ktoré vyplývajú z jej písomného prejavu. Žalovaný za nezákonný považoval rozsudok aj vo výroku,
ktorým súd priznal žalobkyni sumu bezdôvodného obohatenia, pretože sa odvoláva na nesprávny záver
opredbežnejotázkevovýrokuI.Včastiúrokovzomeškaniapriznanýchod13.9.2018žalovanýnamietal,

že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ani súd nemal preukázanú takúto skutočnosť, podľa ktorej sa
žalovaný dostal do omeškania dňa 13.9.2018. V zmysle § 563 OZ v prípade bezdôvodného obohatenia
bol časom splnenia záväzku prvý deň potom, kedy žalobkyňa požiadala o plnenie. Taktiež z ust. § 517
OZ vyplýva, že subjekt je v omeškaní s plnením zásadne až odvtedy, keď dlh nesplní v deň nasledujúci
potom, kedy ho veriteľ požiadal o splnenie. Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania žalovaný

odôvodnil tým, že ide o závislý výrok od rozhodnutí v ostatných výrokoch.6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne potvrdil a zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania. Stotožnila sa s napadnutým
rozsudkom, ktorý považovala za spravodlivý a riadne odôvodnený.

7. Ďalšie vyjadrenia strán sporu ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu podané neboli.

8. Rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (III.), nebol
odvolaním napadnutý, v tejto časti nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 a 3 CSP, a preto v

nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

9.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario CSP,
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa

ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné. Preto
odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a vo výroku II. v časti o zaplatenie istiny
1.223,80 € podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil a v napadnutom vyhovujúcom
výroku II. v časti úrokov z omeškania rozsudok podľa § 388 CSP zmenil, lebo v tejto časti vyhovujúceho
výrokunebolisplnenépodmienkynajehopotvrdenie(§387CSP)aninazrušenienapadnutéhorozsudku

(§ 389 ods. 1 CSP).

10. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP týkajúci sa skutkových vád rozhodnutia
(nesprávnych skutkových zistení), je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok

hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas
konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré sú založené na
chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP.

12. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Právne posúdenie veci je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil
omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), t.j. ak posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,

prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval a vyvodil nezodpovedajúce závery o právach
a povinnostiach strán.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov
a v rozsahu námietok a relevantných argumentov strán dospel k záveru, že žalovaný v odvolaní

opodstatnene uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, lebo súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil otázku, od ktorého dňa sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením
peňažného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a na základe toho nesprávne rozhodol, pokiaľ
žalobkyni priznal úroky z omeškania z dlžnej sumy 1.223,80 € od 13.9.2018 do zaplatenia (výrok II.
v časti príslušenstva istiny).

14. Čo sa týka vyhovujúcich výrokov I. a II. (v časti istiny) rozsudku, odvolací súd je toho názoru,
že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazovdospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery
o právach a povinnostiach sporových strán. Preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie dáva
odpoveď na rozhodujúce tvrdenia, argumenty a námietky sporových strán. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie žalobou
uplatnené nároky v tejto časti správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru, že zmluvy o úvere
sú bezúročné a bezpoplatkové a uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v prisúdenej
výške je oprávnený a preukázaný. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody

rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania
nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijať iné rozhodnutie vo výrokoch I. a II. (v
časti o zaplatenie istiny 1.223,80 €) v prospech žalovaného. Keďže odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu tvoria jeden celok, odvolací súd nepovažuje za potrebné, aby v
odôvodnení tohto rozhodnutia zopakoval tie isté závery, ku ktorým vo vzťahu k vyhovujúcim výrokom
I. a II. (v časti istiny 1.223,80 €) dospel súd prvej inštancie, a to na podklade správnych skutkových

zistení a náležitého právneho posúdenia prejednávanej veci, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 8.10.2009, sp. zn. IV.ÚS 350/2009).

15. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné
argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), odvolací súd dodáva nasledovné:

16. Žalovaný v odvolaní predovšetkým namietal nesprávnosť a nezákonnosť výroku I. rozsudku, ktorým
súd určil úverové zmluvy č. 259, 261 a 128 za bezúročné a bezpoplatkové tvrdiac, že tento výrok je
popri výroku II. procesne neprípustný, vzhľadom na rozhodnutie o predbežnej otázke vo vzťahu k žalobe
o plnenie.

17. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o procesnej prípustnosti žaloby
o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých spotrebiteľských úverov podanej popri žalobe
o plnenie. Tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, zákon č. 129/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2018
umožňuje spotrebiteľovi podať žalobu o určenie, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný

a bezpoplatkový. Takáto žaloba predstavuje osobitný právny prostriedok ochrany spotrebiteľa rovnako
ako aj žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo žaloba o vyslovenie, že určitá
zmluvnápodmienkapoužívanádodávateľomvspotrebiteľskýchzmluváchjeneprijateľná.Tútoodvolaciu
námietku preto odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú.

18. Žalovaný taktiež namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
zmluvy o úvere z dôvodu uvedenia nesprávnej RPMN podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010
Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy a z toho vyplývajúceho záveru o vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane žalovanej. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že dôvodom bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov je skutočnosť, že žalovaný pri výpočte RPMN mal do celkových

nákladov spojených so spotrebiteľskými úvermi zahrnúť nielen administratívny poplatok vo výške 150 €
(pri každej z troch zmlúv), ale aj odplatu za poskytnutie služby v zmysle Dohody o poskytovaní služieb
(vo výške 2,53 % pri úverových zmluvách č. 259 a 261 a vo výške 2,54 % pri úverovej zmluve č. 128,
zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru). Žalovaný mal za to, že
uzavretie dohôd o poskytovaní služieb nebolo podmienkou poskytnutia úverov, a v tom prípade by sa

informácie o celkovej platbe rovnali sume splátky.

19. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného ku dňu uzavretia úverových zmlúv, na
účely tohto zákona sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom rozumejú
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ

zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov;docelkovýchnákladovpatriaajpoistnéanákladyspojenésozmluvouozabezpečenízáväzku
spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru
alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.

20. Aj v tejto otázke odvolací súd plne súhlasí s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý
výstižne, jasne a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, z akých dôvodov považuje Dohody o poskytovaní
služieb č. 8500111259, 8500111261 a č. 8500123128 (ďalej len „Dohody o poskytovaní služieb“) za
súčasť úverových zmlúv č. 259, č. 261 a č. 128, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa bola povinnámesačne platiť nielen mesačnú splátku úveru ale aj splátku podľa Dohody o poskytnutí služby. Odvolací
súd k tomu dodáva, že v úverových zmluvách č. 259, 261 a 128 ako aj v Oznámení veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi – Zmluva o revolvingovom úvere č. 259, 261 a 128 je svojou výškou definovaná

mesačná splátka úveru (v zložení istiny a úrokov), splátka podľa Dohody o poskytnutí služby (mesačne)
a výška celkovej platby na úhradu (predstavujúca súčet mesačnej splátky úveru + splátky podľa Dohody
o poskytnutí služby). Z uvedeného je zrejmé, že sám žalovaný určil výšku mesačnej splátky pre tú – ktorú
úverovú zmluvu a nie je sporné, že táto zahŕňala okrem mesačnej splátky úveru aj odplatu za poskytnutie
služby v zmysle Dohody o poskytovaní služieb. Z tohto dôvodu odvolací súd zastáva rovnaký názor ako

súd prvej inštancie, že odplata za poskytnutie služby v zmysle dohôd o poskytovaní služieb bezpochyby
predstavuje náklad úveru, a preto mala byť súčasťou celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so
spotrebiteľskými úvermi.

21. V dôsledku nezahrnutia odplát za poskytnutie služby do celkových nákladov pri každej z úverových
zmlúv, bola v úverových zmluvách č. 259, č. 261 a č. 128 nesprávne uvedená: a) výška celkovej

čiastky, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť (keďže táto predstavuje súčet celkovej výšky spotrebiteľského
úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom), a predovšetkým b)
nesprávna hodnota RPMN, ktorá v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. predstavuje celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky
spotrebiteľského úveru.

22. Odvolací súd musí prisvedčiť námietke žalovaného, že z rozsudku nevyplýva, ako súd prvej inštancie
dospel k výpočtu ním uvedenej RPMN. Uvedený nedostatok však nemal vplyv na správnosť výslednej
hodnoty RPMN, nakoľko aj odvolací súd s použitím kalkulačky v súdnom registri, kde po zadaní
rovnakých parametrov (bod 57. napadnutého rozsudku) dospel k rovnakému výsledku ako súd prvej

inštancie [RPMN vo výške 87,41 % pri úverových zmluvách č. 259 a 261 a vo výške 85,75 % pri
úverovej zmluve č. 128]. Keďže vo všetkých troch úverových zmluvách bola RPMN uvedená nesprávne
- v neprospech spotrebiteľa, odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že
zmluvy je nutné považovať v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročné a bez
poplatkov.

23. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaný nesúhlasil s výrokom, ktorým ho súd zaviazal zaplatiť
žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.223,80 € s prísl., považujúc ho za nezákonný, nakoľko sa
odvoláva na nesprávny záver o predbežnej otázke vo výroku I.

24. Uvedená námietka žalovaného nebola v odvolaní podopretá konkrétnymi argumentmi, resp.
výhradami, ktoré by poukazovali na to, že žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
nevznikol vôbec, resp. v priznanej výške. Žalovaný sa odvolával jedine na nesprávny záver súdu prvej
inštancie ohľadne predbežnej otázky vo výroku I., s ktorou námietkou (názorom žalovaného) sa však
odvolací súd nestotožňuje. Vzhľadom na uvedené nebola podľa posúdenia odvolacieho súdu ani táto

odvolacia námietka žalovaným opodstatnená a dôvodne uplatnená.

25. Odvolací súd v tejto spojitosti pripomína záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 90/2019 zo dňa 5.11.2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom
vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte

konkrétnych okolností prípadu.

26. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal nesprávne určený dátum, od ktorého súd prvej inštancie
priznal žalobkyni úroky z omeškania (13.9.2018) do zaplatenia, nakoľko podľa neho nebolo v konaní
preukázané žiadnym dôkazom, že sa dostal do omeškania práve v uvedený deň.

27. Odvolací súd túto odvolaciu námietku žalovaného považuje za opodstatnenú, nakoľko je pravdou,
že dátum 13.9.2018, od ktorého súd prvej inštancie priznal žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 1.223,80 €, nie je správny, pričom nie je ani v súlade so žalobným návrhom v podanej
žalobe, v ktorej žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania odo dňa doručenia žaloby (žaloba bola

súdu doručená dňa 13.9.2018) a následne podaním doručeným dňa 11.1.2023 žiadala priznať úroky
z omeškania vo výške 5 % z dlžnej sumy odo dňa doručenia žaloby žalovanému až do zaplatenia. Z ust.
§ 563 OZ vyplýva, že ak splatnosť dlhu nebola určená, je dlžník povinný dlh splniť nasledujúci deň po
tom,čobolveriteľomoplneniepožiadaný.Žalobkyňavkonanínepreukázala,abyvyzvalažalovanéhonavydanie bezdôvodného obohatenia pred podaním žaloby, a preto v danom prípade žalovaný bol povinný
dlh plniť nasledujúci deň po doručení žaloby, ktorá podľa obsahu spisu mu bola doručená dňa 25.1.2021
(doručenka na čl. 40 spisu) a pokiaľ ho nesplnil, od 27.1.2021 sa dostal do omeškania s plnením dlžnej

sumy a žalobkyni od tohto dňa vznikol nárok na úroky z omeškania vo výške ustanovenej vykonávacím
predpisom (§ 517 ods. 2 OZ).

28. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a vo
výroku II. v časti o zaplatenie istiny 1.223,80 €, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako

vecne správny. Rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku II. v časti úrokov z omeškania je vecne
nesprávny, preto ho v tejto časti zmenil podľa § 388 CSP tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.223,80 € od 27.1.2021 do zaplatenia
a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania (pokiaľ ich žalobkyňa žiadala priznať od 25.1.2021) žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Keďže žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní, v ktorom
bola úspešná žalobkyňa (neúspech mala iba v nepatrnej časti príslušenstva), odvolací súd preto priznal
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti

rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

30.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodovsa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,

ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§

435 CSP).