Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 12, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100214
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Matúš Škarbala

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100214.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBanskejBystricivsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.Ing.MatúšaŠkarbalu(sudca

spravodajca) a členiek senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Andrey Soukupovej, v právnej
veci žalobcu: Ing. Daroslav Moravčík SBS PEGAS, s miestom podnikania Saleziánska 2618/3, 010
01 Žilina, IČO: 37 809 474, právne zastúpený: STEHURA & Partners, v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa
2080, 022 01 Čadca, pracovisko Dolný val 574/7, 010 01 Žilina, IČO: 47 246 863, proti žalovanému:
Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 1887/10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. O-83/2023 zo dňa 19.04.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Inšpektorát práce Žilina (ďalej aj „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu na kontrolovanom
pracovisku: „Spojená stredná škola, Červenej armády 25, Martin“ a na inšpektoráte práce
v období od 10.06.2021 do 12.08.2021 inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavania
povinností zamestnávateľa vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov týkajúcich sa najmä vzniku

pracovnoprávnych vzťahov a dokladov preukazujúcich ich vznik, evidencie pracovného času
a dodržiavania limitov pracovného času, poskytovania mzdy za vykonanú prácu, najmä vo vzťahu
k minimálnym mzdovým nárokom. Inšpekcia práce bola vykonaná podľa § 7 ods. 3 písm. a) v
nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až 4 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a
doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“). Z inšpekcie práce
bol dňa 12.08.2021 vyhotovený Protokol č. IZA-63-30-2.3/P-B24,25-21 (ďalej len „Protokol“), ktorý bol

v tento deň aj prerokovaný so splnomocneným zástupcom žalobcu. S vyjadrením žalobcu doručeným
dňa 19.08.2021 k Protokolu, ktorým sa žalobca vyjadril k zisteným nedostatkom pod bodmi č. 1, 2 a 3,
sa inšpektorka práce vysporiadala v Dodatku č. 1 k Protokolu zo dňa 24.08.2021 (ďalej len „Dodatok
č. 1“), pričom na ich zistení trvala. Následne zistila, že v Protokole došlo k zrejmej chybe v písaní, keď
nesprávne uviedla rok 2020 v dátume začatia výkonu kontroly inšpekcie práce, preto vyhotovila Opravu
protokolu zo dňa 20.12.2021, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 13.01.2022. V Protokole v znení jeho
dodatku č. 1 a opravy boli konštatované celkovo 4 nedostatky (pochybenia) spočívajúce v porušení

zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákonník práce“),
pričom konanie o uložení pokuty sa voči žalobcovi viedla za nasledovné nedostatky zapísané pod bodmi
č. 2, 3 a 4 Protokolu č. 1 a opravy:2/ žalobca ako zamestnávateľ pracovnému miestu zamestnanca: A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej aj ako
„dotknutý zamestnanec“), pracovná zmluva zo dňa 30.06.2013, s dohodnutým druhom práce: informátor
a strážna služba, ochrana majetku, osôb a kontrola protipožiarnej ochrany, na ktorý sa zamestnanec

prijíma a opisu pracovných činností, ktorý je uvedený v prílohe č. 1 pracovnej zmluvy, priradil 1. stupeň
náročnosti práce, pričom výkon jeho práce nie pomocnou, prípravnou alebo manipulačnou prácou
podľa presných postupov a pokynov, ktorá je uvedená v prílohe č. 1 písm. a) Zákonníka práce, ale ide
o výkon práce, pre ktorú je podľa prílohy č. 1 písm. b) Zákonníka práce charakteristický výkon odborných
rutinnýchkontrolovateľnýchprácpodľadanýchpostupovaleboprevádzkovýchrežimov,nazákladečoho

mal jeho pracovnému miestu priradiť 2. stupeň náročnosti práce. O tejto skutočnosti svedčí aj to, že
zamestnanecžalobcuvykonávačinnosť(fyzickáochrana,strážnaslužba)nazákladepreukazuodbornej
spôsobilosti podľa zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 473/2005
Z. z.“), ktorý ustanovuje, že odborne spôsobilou osobou je na účely tohto zákona osoba, ktorá dosiahla
vzdelanie ustanovené pre danú činnosť a je držiteľom preukazu odbornej spôsobilosti. Zamestnávateľ

nepriradil podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce pracovnému miestu uvedeného zamestnanca stupeň
v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedených v prílohe č. 1 písm. b)
Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžadoval,
v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej v zmluve, čím porušil § § 120 ods. 3 Zákonníka práce;
3/ žalobca ako zamestnávateľ neposkytol dotknutému zamestnancovi za obdobie mesiacov september

- december 2020 mzdu v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti
práce podľa príslušného pracovného miesta. Zamestnávateľ priradil pracovnému miestu dotknutého
zamestnanca 1. stupeň náročnosti pracovného miesta a poskytoval mu mzdu vo výške zodpovedajúcej
tomuto stupňu, pričom na základe výkonu jeho práce a pracovnej pozície mal byť zaradený minimálne
v 2. stupni náročnosti práce a mal mať poskytnutú mzdu minimálne v sume zodpovedajúcej 2. stupňu

náročnosti pracovného miesta. Podľa predložených dokladov o mzde, mzda zamestnanca v mesiacoch
september -december 2020 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku 2. stupňa náročnosti
pracovného miesta a zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi doplatok rozdielu medzi dosiahnutou
mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre pracovné miesto. Zamestnávateľ
poskytol dotknutému zamestnancovi v septembri 2020 mzdu v sume 226,65 eur za 68 odpracovaných

hodín, v októbri 2020 mzdu v sume 226,65 eur za 68 odpracovaných hodín, novembri 2020 mzdu
v sume 253,31 eur za 76 odpracovaných hodín, v decembri 2020 mzdu v sume 266,64 eur za 80
odpracovaných hodín a neposkytol mu doplatok rozdielu medzi dosiahnutou mzdou (3,33 eur/hod.)
asumouminimálnehomzdovéhonárokuustanovenéhoprepracovnémiesto,ktoráv2.stupnináročnosti
práce predstavovala sumu (3,99 eur/hod.). Neposkytnutím doplatku v sume rozdielu medzi dosiahnutou

mzdou a minimálnym mzdovým nárokom ustanoveného pre stupeň patriaci pracovným miestam podľa
náročnosti príslušného miesta, zamestnávateľ porušil § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka
práce podľa ustanovení platných do 31.12.2020.
4/ žalobca ako zamestnávateľ neposkytol dotknutému zamestnancovi za obdobie mesiacov január
- február 2021 mzdu v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce

podľa príslušného pracovného miesta. Zamestnávateľ poskytol dotknutému zamestnancovi v januári
2021 mzdu v sume 300,72 eur za 84 odpracovaných hodín, vo februári 2021 mzdu v sume 286,40 eur
za80odpracovanýchhodínaneposkytolmudoplatokrozdielumedzidosiahnutoumzdou(3,58eur/hod.)
asumouminimálnehomzdovéhonárokuustanovenéhoprepracovnémiesto,ktoráv2.stupnináročnosti
práce predstavovala sumu (4,25 eur/hod.). Neposkytnutím doplatku v sume rozdielu medzi dosiahnutou

mzdou a minimálnym mzdovým nárokom ustanoveného pre stupeň patriaci pracovným miestam podľa
náročnosti príslušného miesta, zamestnávateľ porušil § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka
práce v znení platnom a účinnom od 01.01.2021.

2. Prvostupňový orgán na základe zistených nedostatkov žalobcovi dňa 10.11.2022 zaslal oznámenie

o začatí konania o uložení pokuty, ktoré mu bolo doručené dňa 30.11.2022.

3. Žalobca sa k oznámeniu o začatí konania o uložení pokuty vyjadril prostredníctvom svojho
právneho zástupcu podaním zo dňa 14.12.2022, ktoré bolo prvostupňovému orgánu doručené dňa
16.12.2022. Žalobca vo svojom vyjadrení vyjadril svoj nesúhlas s tým, žeby došlo k porušeniu povinností

vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce a mal
za to, že zamestnávateľ priraďuje stupne náročnosti podľa porovnania skutočne vykonávanej práce
s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest. Tiež uviedol, že stupne náročnosti práce
uvedené v prílohe Zákonníka práce nie sú pre zamestnávateľa záväzné. V predmetnom prípade malza to, že dotknutý zamestnanec nevykonáva činnosti vymedzené v § 3 zákona o súkromnej bezpečnosti,
preto považoval za irelevantné, či zamestnanec, ktorý fakticky vykonáva činnosť informátora, má
odbornú spôsobilosť v zmysle zákona o súkromnej bezpečnosti. Dotknutý zamestnanec na uvedenom

pracovisku a v uvedenom období vykonával len činnosť informátora, ktorého činnosť spočívala
v evidenčnej činnosti, usmerňovaní a vybavovaní návštev, vydávaní kľúčov a ich evidencii a vybavovanie
telefonátov. Poukázal na to, že predmetom obchodnej zmluvy o poskytovaní strážnej služby zo dňa
30.09.2009 v znení dodatkov a zmien bolo poskytovanie komplexných činností, medzi ktoré patrila
aj činnosť informátora, ktorú vykonával dotknutý zamestnanec. Súčasne z dôvodu vyhlásenej

mimoriadnej situácie na území SR z dôvodu šírenia pandémie ochorenia kovy 19 žalobca zabezpečoval
strážnu službu pre objednávateľov výlučne technickou ochranou (pult centrálnej ochrany) zmysle § 3
písm. g) zákona č. 473/2005 Z. z. v úzkej súčinnosti s políciou sa Slovenskej republiky. Poukázal
na Dohodu zo dňa 30.04.2020, predmetom ktorej bolo s účinnosťou od 01.05.2020 poskytovanie
z informačných služieb a strážnych služieb výlučne podľa § 3 písm. g) zákona č. 473/2005 Z. z., teda
výlučne prevádzkovaním zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému s tým, že sa to deje

vyhodnocovaním prijatých signálov z objektu na pulte centralizovanej ochrany, a v prípade reálneho
narušenia kontaktovaním zásahovej skupiny, prípadne polície, ktoré poplach preveria. V závere svojho
vyjadrenia poukázal na zásadu materiálnej pravdy, v súlade s ktorou mal zato, že nedošlo k porušeniu
povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v paragrafe 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii
práce a žiadal, aby bolo predmetné správne konanie zastavené.

4. Prvostupňový orgán následne vydal rozhodnutie č. 322/2022-IZA-2.3/pok/R/H zo dňa 27.01.2023
(ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým uložil žalobcovi pokutu vo výške 1000 eur za porušenie
povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1) zákona o inšpekcii práce,
konkrétne za porušenia:

- ustanovenia § 120 ods. 3 Zákonníka práce, ktorého sa dopustil tým, že ako zamestnávateľ ku dňu
10.06.2020 nepriradil pracovnému miestu „informačná a strážna služba“, na ktorom sa dohodol s
dotknutýmzamestnancom(pracovnázmluvazodňa30.06.2013vznenídodatkovkpracovnejzmluvezo
dňa 31.12.2013, 31.12.2014, 31.12.2015, 31.12.2016, 31.12.2017 a v znení dohôd o zmene pracovnej
zmluvy zo dňa 31.12.2018, 31.12.2019, 31.07.2020, 31.12.2020, 29.01.2021, 26.02.2021), stupeň v

súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1, písm. b)
Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v
rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve;
- ustanovenia § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2020,
ktorého sa dopustil tým, že ako zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté

v kolektívnej zmluve, dotknutému zamestnancovi (pracovná zmluva zo dňa 30.06.2013 v znení
dodatkov k pracovnej zmluve zo dňa 31.12.2013, 31.12.2014, 31.12.2015, 31.12.2016, 31.12.2017 a
v znení dohôd o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2018, 31.12.2019, 31.07.2020, 31.12.2020,
29.01.2021, 26.02.2021, dohodnuté pracovné miesto: informačná a bezpečnostná služba), ktorého
mzda v mesiacoch 09-12/2020 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku pre 2. stupeň

náročnosti príslušného pracovného miesta, neposkytol doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou
mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre 2. stupeň patriaci príslušnému
pracovnému miestu;
- ustanovenia § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce, ktorého sa dopustil tým, že
ako zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve,

dotknutému zamestnancovi (pracovná zmluva zo dňa 30.06.2013 v znení dodatkov k pracovnej
zmluve zo dňa 31.12.2013, 31.12.2014, 31.12.2015, 31.12.2016, 31.12.2017 a v znení dohôd
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2018, 31.12.2019, 31.07.2020, 31.12.2020, 29.01.2021,
26.02.2021, dohodnuté pracovné miesto: informačná a bezpečnostná služba), ktorého mzda v
mesiacoch 01-02/2021 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku pre 2. stupeň náročnosti

príslušného pracovného miesta, neposkytol doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a
sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre 2. stupeň patriaci príslušnému pracovnému
miestu.
5. Prvostupňový orgán konštatoval, že žalobca uzatvoril s dotknutým zamestnancom pracovnú zmluvu
s dohodnutým pracovným miestom „informačná a bezpečnostná služba“ podľa Dohody o zmene

pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2020. Pracovné miesto žalobca zaradil do 1. stupňa náročnosti práce,
čo vyplýva z prílohy k pracovnej zmluve zo dňa 30.06.2013 ako aj z Dohody o zmene pracovnej
zmluvy zo dňa 31.12.2020. Uvedená pracovná pozícia je podľa prílohy č. 1 k Pracovnej zmluve zo
dňa 30. 06. 2013 definovaná výkonom týchto činností: 1. usmerňovanie a vybavovanie návštev +príslušná evidencia, prepájanie telefonických hovorov, 2. vydávanie kľúčov podľa kľúčového režimu, 3.
nahlásenie mimoriadnych porúch a udalostí stanovenej osobe, 4. preventívna činnosť v určenom objekte
formou celkovej obhliadky a vizuálnej kontroly objektu pred odchodom, 5. monitorovanie kamerového

systému, EZS a EPS, pričom v prípade narušenia objektu – vyrozumenie zásahovej skupiny PCO a
PZ SR a pri vzniku požiaru privolanie Hasičského zboru SR, týmto poskytovať potrebnú súčinnosť.
Inšpekcie práce sa zúčastnili príslušníci Krajského riaditeľstva Policajného zboru Žilina, oddelenie
súkromných bezpečnostných služieb, ktoré u dotknutého zamestnanca kontrolovali spĺňanie odbornej
spôsobilosti na vykonávanie práce na kontrolovanom pracovisku, pričom bolo zistené, že u dotknutého

zamestnanca bolo zistené splnenie odbornej spôsobilosti, bez ktorej by prácu na kontrolovanom
pracovisku nemohol vykonávať. Zamestnanec vykonával činnosť (strážnu službu) v zmysle zákona č.
473/2005 Z. z., na výkon ktorej je predpokladom splnenie podmienok odbornej spôsobilosti v zmysle
§ 16 zákona č. 473/2005 Z. z. O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že dotknutý zamestnanec mal
vydaný preukaz s číslom S0725, čo vyplýva z predloženej evidencie služieb, ktorá bola žalobcom
predložená ako evidencia pracovného času, kde je poznačené, že na pracovisku „Spojená škola“

vykonával dotknutý zamestnanec službu označenú ako „BEZPEČ. A INFOR. SLUŽBA“. Konkrétne
dotknutý zamestnanec mal v knihe služieb zároveň označený ako identifikačný doklad preukaz
s číslom S0725 v súlade s § 16 zákona č. 473/2005 Z. z., ktorý ustanovuje, že odborne spôsobilou
osobou je na účely tohto zákona osoba, ktorá dosiahla vzdelanie ustanovené pre danú činnosť
aj držiteľom preukazu odbornej spôsobilosti. Podľa prvostupňového orgánu žalobca nesprávne priradil

pracovnému miestu, na ktorom sa dohodol s dotknutým zamestnancom 1. stupeň náročnosti práce,
keď zamestnanec podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje,
v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, vykonáva práce týkajúce sa zabezpečenia
ochrany majetku, života a z bavia, na ktorej výkon je potrebná aj ich odborná spôsobilosť v zmysle § 16
zákona č. 473/2005 Z.z., teda vykonáva práce charakterizujúce výkon ucelených obslužných rutinných

prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových
režimov, ktorým prislúcha 2. stupeň náročnosti podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce a prílohy č.
1 k Zákonníku práce. Ustanovenie § 120 Zákonníka práce zaväzuje zamestnávateľa, aby všetky
pracovné miesta ohodnotil z hľadiska kvalifikačnej úrovne vykonávanej práce a ku každému z týchto
pracovných miest priradil príslušný stupeň, na ktorý sa viaže zákonný koeficient minimálnej mzdy.

Charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest slúžia ako všeobecný nástroj na rozlíšenie
náročnosti prác. Prvostupňový orgán sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že stupeň náročnosti miesta je
priraďovaný na základe skutočne vykonávanej práce, ale v tejto súvislosti odkázal na ustanovenie
§ 120 ods. 3 Zákonníka práce a upozornil na skutočnosť, že priradený stupeň náročnosti pracovného
miesta musí zohľadňovať aj pracovnú činnosť, ktorú zamestnávateľ môže od svojho zamestnanca

požadovať. V tomto ohľade prihliadal nielen na pracovnú činnosť tak, ako bola žalobcom opísaná,
ale prihliadal aj na pracovnú zmluvu v znení jej dodatkov a zmien dotknutého zamestnanca. Činnosti
uvedené pod bodom 4 v prílohe číslo 1 k pracovnej zmluve zodpovedajú charakteristike, ktorá
kvalifikuje strážnu službu v § 3 zákona č. 473/2005 Z. z. Prvostupňový orgán k námietke žalobcu,
že dotknutý zamestnanec nevykonával a strážnu službu, ale len informačnú službu, ktorá zodpovedá

charakteristikám 1. stupňa náročnosti práce prvostupňový orgán uviedol, že aj v prípade, že by nebolo
preukázané, že dotknutý zamestnanec vykonával strážnu službu, neznamená to, že náplň práce
informačnej služby nezodpovedá charakteristikám 2. stupňa náročnosti práce. Prvostupňový orgán
Dohodu zo dňa 30.04.2020 považoval za účelovú a zavádzajúcu vzhľadom na to, že ju žalobca
pred predložil prostredníctvom svojho zástupcu až dodatočne k svojmu vyjadreniu k oznámeniu začatia

konania o uložení pokuty a inšpektorka práce počas výkonu inšpekcie až do prerokovania protokolu
vychádza z dokladov predložených zamestnávateľom, pričom počas výkonu inšpekcie zamestnávateľ
nepredložil žiadnu Dohodu zmluvných strán k zmluve o poskytovaní strážnej služby č. 0119-1/2009
zo dňa 30.04.2020 medzi žalobcom ako dodávateľom a spojenou školou Martin ako objednávateľom.
K námietke, že zamestnanec na pracovnej pozícii informátor nevykonáva činnosti vymedzené v § 3

zákona č. 473/2005 Z. z. prvostupňový orgán uviedol, že v tomto prípade bolo preukázané, že dotknutý
zamestnanec vykonával prácu, ktorá vyžadovala odbornú spôsobilosť, ako vyplýva z jeho pracovnej
zmluvy, z evidencie služieb, ktorá bola predložená ako evidencia pracovného času, do ktorej sa
uvádzalo číslo preukazu odbornej spôsobilosti, ako aj číslo licencie zamestnávateľa, ktorý služby
súkromnej bezpečnostné služby poskytoval - žalobca ako svoje číslo licencie uviedol „FS 000 250“.

Prvostupňový orgán v popise pracovnej činnosti dotknutého zamestnanca súd nevzhliadol také
činnosti, ktoré by zodpovedali najnižšiemu stupňu náročnosti práce. Všetky činnosti sú také, ktoré
vykonáva zamestnanec SBS sú samostatne podľa určených pokynov a postupov. Práve samostatný
výkon práce popiera to, že ide o pomocnú alebo prípravnú prácu. Práca zamestnanca SBS vovšeobecnosti zodpovedá charakteristike 2. stupňa náročnosti práce tým, že ju možno charakterizovať
ako výkon odborných (vyžaduje sa odborná spôsobilosť) rutinných kontrolovateľných prác podľa daných
postupov alebo prevádzkových režimov. Z dôvodu novely - zákon č. 294/2020 Z. z., ktorým sa

mení a dopĺňa Zákonník práce v znení neskôr neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, účinnej od 01.01.2021, ktorým sa mení znenie § 120 ods. 4 Zákonníka práce, sa
prvostupňový orgán zaoberal, či nie je jej nové znenie priaznivejšie pre účastníka konania, pričom
dospel k záveru, že nakoľko v čase vydania prvostupňového rozhodnutia nadobudol účinnosť zákon,
ktorý nie je pre páchateľa priaznivejší, prvostupňový orgán posudzoval porušenie zákona účinného

v čase spáchania správneho deliktu. Prvostupňový orgán zistil, že podľa predložených výplatných
pások dotknutého zamestnanca jeho mzda v mesiacoch 09-12/2020 nedosiahla sumu minimálneho
mzdového nároku pre 2. stupeň náročnosti príslušných pracovných miest, nakoľko žalobca poskytol
dotknutému zamestnancovi v uvedenom období mzdu vo výške 3,333 eur/hod., čo zodpovedá hodinovej
mesačnej minimálnej mzde pre 1. stupeň v roku 2020. Pre 2. stupeň náročnosti pracovného miesta platil
s účinnosťou do 31.12.2020 koeficient minimálnej mzdy vo výške 1,2 a teda minimálna mzda dotknutého

zamestnanca v tomto prípade predstavovala hodinovú sumu 3,9996 eur/hod. pre 2. stupeň náročnosti
práce. Z uvedeného prvostupňový orgán dospel k záveru, že žalobca ako zamestnávateľ, u ktorého
nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, dotknutému zamestnancovi,
ktorého mzda v mesiacoch 09-12/2020 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku pre 2. stupeň
náročnosti príslušného miesta, neposkytol doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou

minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre 2. stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu
„informačná a bezpečnostná služba“. Prvostupňový orgán ďalej zistil, že podľa predložených výplatných
pások dotknutého zamestnanca jeho mzda v mesiacoch 01-02/2021 nedosiahla sumu minimálneho
mzdového nároku pre 2. stupeň náročnosti príslušných pracovných miest, nakoľko žalobca poskytol
dotknutému zamestnancovi v uvedenom období mzdu vo výške 3,580 eur/hod., čo zodpovedá hodinovej

mesačnej minimálnej mzde pre 1. stupeň v roku 2021. Od 01.01.2021 sa zmenil vzorec na výpočet
minimálneho mzdového nároku pre konkrétne stupne náročnosti práce. Pre 2. stupeň náročnosti
pracovného miesta platila minimálne mesačná mzda v sume 4,247 eur/hod. Z uvedeného prvostupňový
orgán dospel k záveru, že žalobca ako zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov
dohodnuté v kolektívnej zmluve, dotknutému zamestnancovi, ktorého mzda v mesiacoch 01-02/2021

nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku pre 2. stupeň náročnosti príslušného miesta,
neposkytoldoplatokvsumerozdielumedzidosiahnutoumzdouasumouminimálnehomzdovéhonároku
ustanoveného pre 2. stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu „informačná a bezpečnostná
služba“. Vzhľadom na uvedené mal prvostupňový orgán za preukázané, že žalobca porušil § 120 ods. 1
v nadväznosti na § 120 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý je pracovnoprávnym predpisom a orgán verejnej

správyboloprávnenýuložiťmuvzmysle§19ods.1písm.a)zákonaoinšpekciiprácepokutuaždovýšky
100 000 eur. Prvostupňový orgán pri ukladaní pokuty zohľadnil jej preventívne pôsobenie a pri určovaní
jej výšky prihliadal na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť následkov. Porušenie
ustanovenia § 120 ods. 3 Zákonníka práce odôvodňuje podľa prvostupňového orgánu uloženie pokuty
s poukazom na ústavné právo zamestnancov na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu. Porušenie

ustanovenia § 120 ods. 1 v spojení s ods. 4 Zákonníka práce považuje orgán verejnej správy taktiež
za dôvodné pre sankcionovanie pokutou s poukazom na spravodlivú mzdu za vykonanú prácu. Ako
poľahčujúcu okolnosť zohľadnil prvostupňový orgán celkový počet zamestnancov žalobcu (2), kedy by
vyššia pokuta mohla výrazne negatívne zasiahnuť do chodu podnikania žalobcu, skutočnosť, že nejde
o opakované zistenie toho istého nedostatku. Ako priťažujúcu okolnosť prvostupňový orgán vyhodnotil,

že žalobca sa dopustil viacerých správnych deliktov, za ktoré mu správny orgán ukladal pokutu. Ako
priťažujúcu okolnosť prvostupňový orgán vyhodnotil aj to, že v prípade porušenia ustanovenia § 120
ods. 3 Zákonníka práce, ustanovenia § 120 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 120 ods. 4 Zákonníka
práce v znení účinnom do 31.12.2020, nešlo o ojedinelý výskyt nedostatkov, nakoľko boli zistené
u žalobcu počas viacerých mesiacov v rokoch 2020 a 2021. Pokuta vo výške 1 000 eur plní represívnu

funkciu, má tiež preventívnu úlohu a podľa názoru prvostupňového orgánu je postačujúcou na zistený
skutkový stav.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného

6. O včas podanom odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. NIP/NIP_PO/BEZ/2023/3310 zo dňa 19.04.2023 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
žalovaný opísal zistenia inšpekcie práce, priebeh prvostupňového konania a obsah odvolania žalobcu.Žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový orgán jednoznačne preukázal, že žalobca vystupujúc v
pozícii zamestnávateľa konal v rozpore s ust. § 120 ods. 3 a § 120 ods. 1 Zákonníka práce, a to
spôsobom, ktorý sa mu vytýka. Prvostupňový orgán konanie v rozpore s týmto ustanovením datoval ku

dňu 10.06.2020, vzhľadom k čomu žalovaný vychádzal z pracovnej zmluvy dotknutého zamestnanca
v znení dohody o jej zmene zo dňa 31.12.2018. Z predmetných dokladov zistil, že s účinnosťou od
01.01.2019 sa žalobca s dotknutým zamestnancom dohodli na tom, že dotknutý zamestnanec bude
pre neho činný na pozícii „informačná a bezpečnostná služba, pracovné zaradenie: viď príloha k
Pracovnej zmluve“, čo zodpovedá 1. stupňu náročnosti, a to aj od 01.01.2020 (viď Dohoda o zmene

pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2019). Uvedená pracovná pozícia je podľa zmieňovanej – jedinej
existujúcej prílohy č. 1 k Pracovnej zmluve dotknutého zamestnanca zo dňa 30.06.2013 definovaná
výkonom týchto činností: 1. usmerňovanie a vybavovanie návštev + príslušná evidencia, prepájanie
telefonických hovorov, 2. vydávanie kľúčov podľa kľúčového režimu, 3. nahlásenie mimoriadnych porúch
a udalostí stanovenej osobe, 4. preventívna činnosť v určenom objekte formou celkovej obhliadky a
vizuálnej kontroly objektu pred odchodom, 5. monitorovanie kamerového systému, EZS a EPS, pričom

v prípade narušenia objektu – vyrozumenie zásahovej skupiny PCO a PZ SR a pri vzniku požiaru
privolanie Hasičského zboru SR, týmto poskytovať potrebnú súčinnosť. Jedná sa o činnosti, ktorých
výkon je žalobca oprávnený žiadať od dotknutej osoby v intenciách § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, čomu musí zodpovedať aj zaradenie tohto pracovného miesta do stupňa náročnosti; konkrétne
aplikovaná dikcia § 120 ods. 3 Zákonníka práce jasne hovorí, že stupeň náročnosti pracovného

miesta sa odvodzuje od najnáročnejšej pracovnej činnosti v rámci dohodnutého druhu práce, čo v
prejednávanom prípade predstavuje výkon bezpečnostnej služby v zmysle bodov 4. a 5. prílohy.
Možno konštatovať, že dojednaná činnosť dotknutého zamestnanca spočívajúca v obhliadke strážených
priestorov a vyhodnocovaní ich prípadného narušenia, spolupráci so zásahovou skupinou, Policajným
zborom, či Hasičským zborom, dostatočne odôvodňuje potrebu subsumácie tohto pracovného miesta

minimálne pod 2. stupeň náročnosti, ktorý charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác
aleboodbornýchrutinnýchkontrolovateľnýchprácpodľadanýchpostupovaleboprevádzkovýchrežimov
(viď prílohu č. 1 písm. b) Zákonníka práce). Žalovaný dodal, že dojednané činnosti korešpondujú s
predmetom Zmluvy o poskytovaní strážnej služby zo dňa 30.09.2009, v ktorej sa žalobca zaviazal, že
v objekte Spojená stredná škola, Červenej armády 25, Martin bude poskytovať strážnu službu v súlade

so zákonom o súkromnej bezpečnosti a vyhláškou MV SR č. 634/2005 Z. z., a to počas pracovných dní,
sobôt, nedieľ a štátnych sviatkov nepretržite 24 hodín denne dvoma striedajúcimi sa zamestnancami.
Medzipovinnostižalobcuvtomtosmerepatríizabezpečenienepretržitejochranymajetkuamajetkových
práv s nočnou nepravidelnou obchôdzkou objektov, zamedzenie neoprávneného vstupu do stráženého
objektu a v prípade potreby urobenie opatrení na zadržanie narušiteľa objektu, resp. zabránenie

rozkrádaniu, stratám, či zneužitiu majetku (čl. II bod 4. zmluvy); pričom tieto úlohy má účastník konania
plniť prostredníctvom zamestnancov, vrátane dotknutého zamestnanca, ktorého činnosť v predmetnom
objekte, v rozhodujúcom čase, dokumentuje i inšpektormi práce obstaraná Evidencia služieb, ktorá
dokazuje, že dotknutý zamestnanec realizoval nielen informačnú, ale aj bezpečnostnú službu na
kontrolovanom pracovisku, čo vyplýva zo zistenia, že dojednanú prácu vykonával aj v nočných hodinách

v pracovné dni, kedy podľa žalobcu dodatočne predloženej Dohody k Zmluve o poskytovaní strážnej
služby č. 0119-1/2009 zo dňa 30.04.2020 sa informačné služby neposkytovali. Žalovaný v rámci
posúdenia zisteného skutkového stavu venoval pozornosť i predmetnému listinnému dôkazu – Dohode
zo dňa 30.04.2020, ktorú prvostupňový orgán, vzhľadom na okamih jej predloženia (až v správnom
konaní), označil za účelovú a zavádzajúcu. Žalovaný sa s takýmto hodnotením prvostupňového

orgánu nestotožnil a uviedol, že je potrebné sa jeho obsahom zaoberať v tej miere, či spochybňuje
prijaté závery inšpekcie práce. Podľa žalovaného ani tento doklad nie je spôsobilý zmeniť právny
pohľad na vec, pretože dotknutý zamestnanec ako údajný výlučný informátor nebol na kontrolovanom
pracovisku činný len vo vymedzenom čase poskytovania tejto služby (viď Evidencia služieb), pričom
ani samotné dojednanie spôsobu realizácie bezpečnostnej služby (v Dohode zo dňa 30.04.2020 je

uvedené, že „bezpečnostné služby počas pracovných dní, sobôt, nedieľ a štátnych sviatkov v danom
objekte budú poskytované zo strany dodávateľa v kombinácii fyzická a technická ochrana v súlade
s § 3 písm. g) zákona č. 473/2005 Z. z., a to v čase, keď v objekte nie je prítomná zamestnanec
informačnej služby“) nepodporuje tvrdenie právneho zástupcu, že v objekte zmieňovanej strednej školy
boli zo strany žalobcu poskytované fyzickou formou len služby informátora. Žalovaný preto uzavrel, že

dotknutý zamestnanec bol žalobcom poverený aj výkonom bezpečnostnej služby v takom rozsahu, ktorý
mu v zmysle dojednania zakladá nárok na prehodnotenie zaradenia jeho pracovného miesta medzi
pomocné,prípravnéalebomanipulačnéprácepodľapresnýchpostupovapokynov;žalobcanepreukázal
spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, že dotknutý zamestnanec skutočne pôsobil v objektelen ako informátor, a teda bez vykonávania činností, na ktoré je potrebná odborná spôsobilosť, ako
to predpokladá i uzatvorená Zmluva o poskytovaní strážnej služby z roku 2009. Smerodajným pre
zaradenie do stupňa náročnosti je zistenie, akú najnáročnejšiu činnosť je zamestnávateľ oprávnený od

zamestnanca vyžadovať, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, nie to, či zamestnanec
túto aj skutočne niekedy realizoval. Podľa žalovaného je z hľadiska posúdenia veci irelevantná námietka
žalobcu, že v kontrolovanom období od 09/2020 do 02/2021 nebolo zaznamenané žiadne narušenie
tohto objektu, a preto nebolo potrebné k danému objektu vykonať výjazd, nakoľko v prípade, ak by
k takejto udalosti došlo, podľa prílohy č. 1 k pracovnej zmluve dotknutého zamestnanca, bol ten

zodpovedný za prijatie adekvátnych krokov smerujúcich k náprave.

7. Žalovaný tiež konštatoval, že orgány inšpekcie práce sa v prejednávanom prípade zaoberali
konkrétnymi zistenými okolnosťami práce dotknutej osoby, venovali pozornosť tomu, na čom je
založený jej pracovnoprávny vzťah so žalobcom, a nielen skutočnosti, že dotknutý zamestnanec je
držiteľom dokladu o odbornej spôsobilosti v zmysle zákona o súkromnej bezpečnosti. Neobstojí teda

konštatácia právneho zástupcu o neprípustnosti úvah pri vyvodzovaní zodpovednosti účastníka konania
za porušenie ust. § 120 ods. 3 Zákonníka práce.

8. Čo sa týka sankcionovaných porušení § 120 ods. 1 v nadväznosti na § 120 ods. 4 Zákonníka práce,
žalovaný zdôvodnil, že rozdelenie zisteného protiprávneho konania na dva nedostatky je dané zmenou

právnej úpravy výpočtu minimálneho mzdového nároku s účinnosťou od 01.01.2021 (§ 120 ods. 4
Zákonníka práce). Táto zmena však nemala vplyv na právne posúdenie veci, a teda na skutočnosť,
že účastník konania nesprávnym zaradením pracovného miesta do 1. stupňa náročnosti, dotknutého
zamestnancaukrátilnamzdovýchnárokoch,keďžemumzduzúčtovávalzhodinovejmzdyprislúchajúcej
tomuto stupňu, bez poskytnutia doplatku tak, ako to predpokladá dikcia § 120 ods. 1 Zákonníka práce.

9. Žalovaný mal k dispozícii výplatné pásky dotknutého zamestnanca za obdobie 9/2020 – 2/2021,
ako aj výplatné listiny zamestnancov za tieto mesiace a konštatoval, že žalobca zúčtoval a následne
poskytol dotknutému zamestnancovi mzdu zodpovedajúcu sume 3,333 eur/hod. v roku 2020 a v sume
3,58 eur/hod. v roku 2021, čo v zmysle Nariadenia vlády č. 324/2019 Z. z., ktorým sa ustanovuje

suma minimálnej mzdy na rok 2020 a ust. § 9b zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení
zákona č. 375/2019 Z. z., zodpovedá len 1. stupňu náročnosti. Žalobca nepreukázal, že v rozhodujúcom
období bol formou doplatku kompenzovaný dotknutému zamestnancovi rozdiel medzi dosiahnutou
mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre 2. stupeň náročnosti práce, kam
jeho pracovné miesto možno nepochybne zaradiť. Žalobca teda nepochybne porušil právnu normu, čím

naplnil znaky skutkovej podstaty sankcionovaných správnych deliktov na úseku odmeňovania tak, ako
to v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil aj prvostupňový orgán.

10. Podľa žalovaného vychádzal prvostupňový orgán zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu
veci, keď na vrub žalobcu pripísal konanie v rozpore s ust. § 120 ods. 3 Zákonníka práce a ust.

§ 120 ods. 1 v nadväznosti na § 120 ods. 4 Zákonníka práce. Žalobca neuviedol žiadne také
skutočnosti,ktorébyspochybnilidodržaniezásadymateriálnejpravdyzostranyprvostupňovéhoorgánu.
Doklady obstarané pri výkone inšpekcie práce poskytujú dostatočnú oporu vytýkaným porušeniam
povinností a ani dodatočne predložená Dohoda zo dňa 30.04.2020 nie je spôsobilá, z hľadiska jej
obsahu, zvrátiť tento stav. Inšpekčné orgány disponovali dostatočným dôkazovým materiálom na

preukázanie sankcionovaných pochybení, preto žalovaný nepovažoval návrh na doplnenie dokazovania
prostredníctvom výsluchu dotknutého zamestnanca a C. D. E. za relevantný. Nakoľko prvostupňový
orgán a následne aj žalovaný považovali skutkový stav za riadne dokázaný, nedopustili sa podľa
žalovaného žiadnej vady tým, že predmetnému návrhu nevyhoveli. Keďže prvostupňový správny orgán
nazákladezákonnéhooprávneniapristúpilkuloženiusankciežalobcovizaporušeniapracovnoprávnych

predpisov (Zákonníka práce) a svoje rozhodnutie i zákonne a vecne odôvodnil, žalovaný nevidel dôvod
pre zrušenie prvostupňového orgánu.

11. Žalovaný k samotnej výške pokuty uviedol, že z viacerých okolností prípadu vyplynulo, že pokuta
ustálená na sume 1 000 eur, ktorou bol žalobca sankcionovaný, nemôže predstavovať neadekvátny

postih. Sankcia zodpovedá významu chráneného záujmu a neodporuje ani zásade premietnutej v § 3
ods. 5 Správneho poriadku. Myšlienkové procesy prvostupňového orgánu vychádzajú z obsahu spisu
a sú v súlade so zásadami logického uvažovania, a preto neexistuje dôvod na to, aby bola predmetná
časť napadnutého rozhodnutia označená za nezákonnú pre nepreskúmateľnosť.Správna žaloba – žalobné body

12. Žalobca sa správnou žalobou vo veciach správneho trestania podanou v zákonnej lehote domáhal
zrušenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm.
c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) v spojení s §
195 písm. a), c), d) a § 191 ods. 3 SSP a vrátenia veci na ďalšie konanie a uplatnil si nárok na náhradu
trov konania.

13. Žalobca konštatoval, že zamestnávateľ priraďuje stupne náročnosti podľa porovnania skutočne
vykonávanej práce s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest. Každému pracovnému
miestu by mal zamestnávateľ priradiť stupeň náročnosti práce porovnaním práce podľa najnáročnejšej
pracovnej činnosti, ktorú bude zamestnanec vykonávať, a to s charakteristikami stupňov náročnosti
pracovných miest uvedených v prílohe č. 1 k Zákonníku práce. Stupne náročnosti práce uvedené

v prílohe č.1 Zákonníka práce nie sú pre zamestnávateľa záväzné. Rozdelenie pracovných miest
do jednotlivých stupňov náročnosti práce je v kompetencií zamestnávateľa, a to najmä z dôvodu
rozdielnych pracovných povinnosti zamestnancov s rovnakým názvom pracovnej pozície u toho
istého zamestnávateľa, ako aj u jednotlivých zamestnávateľov. Zamestnanec s rovnakým názvom
povolania môže vykonávať u toho istého zamestnávateľa alebo u rôznych zamestnávateľov práce

rôznej náročnosti. V praxi neexistujú žiadne tabuľky, ktoré by obsahovali jednotlivé stupne náročnosti
priradené ku konkrétnym pracovným miestam a ktoré by sa uplatňovali rovnako pre všetkých
zamestnávateľov. Z tohto dôvodu musí zamestnávateľ pri priraďovaní konkrétneho stupňa náročnosti
k jednotlivému pracovnému miestu posudzovať rozsah i náročnosť pracovných činnosti každého
zamestnanca samostatne. Stupne náročnosti práce príslušného pracovného miesta uvedené v prílohe

č. 1 Zákonníka práce sú pre zamestnávateľov len orientačné a informatívne. Rozdelenie pracovných
miest do jednotlivých stupňov náročnosti je v kompetencií zamestnávateľa v závislosti od rozsahu a
náročnosti vykonávaných pracovných činnosti zamestnanca u zamestnávateľa.

14. Zamestnanec na pracovnej pozícii informátor podľa žalobcu nevykonáva činnosti vymedzené v §

3 zákona č. 473/2005 Z. z., t.j. nevykonáva ochranu majetku, osôb, ochranu prepravy, nezabezpečuje
poriadok na mieste zhromaždenia osôb, nevypracúva plán ochrany alebo monitorovania, tak ako
to predpokladá § 3 zákon č. 473/2005 Z. z. Poskytovanie služieb informátora spadá pod živnosť
vykonávanúnazákladeživnostenskéhooprávnenia.Vtomtosmerejepretoirelevantné,čizamestnanec,
ktorý fakticky vykonáva činnosť informátora, má odbornú spôsobilosť v zmysle zákona o súkromnej

bezpečnosti. Nie je možné posudzovať stupeň náročnosti práce od kvalifikácie (odbornosti) konkrétneho
zamestnanca. Uvedené by v konečnom dôsledku znamenalo, že napr. vysokoškolsky vzdelaný
zamestnanec vykonávajúci rovnakú prácu ako zamestnanec bez odbornej kvalifikácie, resp. len so
základným vzdelaním, by musel byť automaticky zaradený do vyššieho stupňa náročnosti práce, čo je
neprípustné.

15. Podľa žalobcu nie je naplnený tvrdený predpoklad o nutnosti zaradenia dotknutého zamestnanca do
2. stupňa náročnosti, nakoľko pracovná pozícia dotknutého zamestnanca nevykazuje znaky 2. stupňa
náročnosti podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce. Inšpekcia práce uskutočnila na pracovisku Spojená
stredná škola, Červenej armády 25 v Martine, pričom kontrolovaným obdobím bolo obdobie mesiacov

september 2020 až február 2021. Dotknutý zamestnanec však na uvedenom pracovisku a v uvedenom
období vykonával len činnosť informátora, ktorá činnosť spočívala v evidenčnej činnosti, usmerňovaní
a vybavovaní návštev, vydávaní kľúčov a ich evidencii, vybavovaní telefonátov a iných prác spojených
s touto činnosťou. Dotknutý zamestnanec na tomto pracovisku nevykonával činnosti strážnej služby
v zmysle ustanovenia § 3 zákona o súkromnej bezpečnosti. Žalobca v tomto konkrétnom objekte

poskytoval služby na základe zmluvy o poskytovaní strážnej služby č. 0119-1/2009 zo dňa 30.09.2009 v
znení dodatkov a zmien. Predmetom tejto zmluvy bolo poskytovanie komplexných činností, medzi ktoré
patrila aj činnosť informátora, ktorú vykonával dotknutý zamestnanec. Z dôvodu vyhlásenej mimoriadnej
situácie na území SR vládou SR uznesením vlády SR č. 111 zo dňa 11.03.2020 a pandémie ochorenia
COVID – 19 vyhlásenej dňa 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie,

žalobca zabezpečoval strážnu službu pre svojich objednávateľov výlučne technickou ochranou (pult
centrálnej ochrany) v zmysle § 3 písm. g) zákona o súkromnej bezpečnosti v úzkej súčinnosti s Políciou
SR. Uvedenú skutočnosť preukazuje aj list žalobcu zo dňa 19.03.2020 adresovaný objednávateľovi -
Spojená stredná škola Červenej armády 25 v Martine, ktorý žalobca doložil už pri výkone inšpekciepráce. Na základe Dohody zo dňa 30.04.2020 k Zmluve o poskytovaní strážnej služby č. 0119-1/2009
bolo s účinnosťou od 01.05.2020 dohodnuté, že predmetom poskytovania služieb zo strany žalobcu
bude len poskytovanie informačných služieb a strážnych služieb výlučne podľa § 3 písm. g) zákona č.

473/2005 Z. z., t.j. výlučne prevádzkovaním zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému.

16. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že evidencia služieb má
dokazovať, že dotknutý zamestnanec realizoval nielen informačnú, ale aj bezpečnostnú službu na
kontrolovanom pracovisku, čo ma vyplývať zo zistenia, že dojednanú prácu vykonával aj v nočných

hodinách v pracovné dni, kedy sa podľa predloženej Dohody zo dňa 30.04.2020 nemali poskytovať
informačnéslužby.Žalobcazdôraznil,žezpredloženejDohodyzodňa30.04.2020jednoznačnevyplýva,
že bezpečnostné služby budú poskytované výlučne podľa § 3 písm. g) zákona č. 473/2005 Z. z., t.j.
výlučne prevádzkovaním zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému. Prevádzkovanie
zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému v zmysle § 3 písm. g) zákona č. 473/2005 Z.
z. v praxi znamená, že dochádza k vyhodnocovaniu prijatých signálov z objektu na pulte centralizovanej

ochrany (PCO) a v prípade reálneho narušenia je poplach preverený vyslanou zásahovou skupinou
alebo Políciou SR. To znamená, že ide kombináciu fyzickej a technickej ochrany, ktorú však po fyzickej
stránke zabezpečujú zamestnanci obsluhujúci pult centralizovanej ochrany. Je teda jednoznačné, že
dotknutý zamestnanec v kontrolovanom období a na kontrolovanom pracovisku nemohol vykonávať
bezpečnostnú službu, nakoľko táto bola vykonávaná inými zamestnancami zabezpečujúcimi pult

centrálnej ochrany v súlade s § 3 písm. g) zákona č. 473/2005 Z. z.. Súčasne sa nedá súhlasiť
s tvrdením žalovaného, že záver o tom, že dotknutý zamestnanec mal vykonávať aj bezpečnostné
služby, má vyplývať zo zistenia, že dojednanú prácu vykonával aj v nočných hodinách v pracovné
dni, kedy sa podľa Dohody zo dňa 30.04.2020 nemali poskytovať informačné služby. Z Dohody zo
dňa 30.04.2020 vyplýva, že informačné služby budú poskytované aj mimo dojednaný časový rámec,

a to na základe požiadaviek objednávateľa. V danom prípade nastali požiadavky objednávateľa na
poskytovanie informačných služieb aj mimo dojednaného časového rámca, čo žalobca akceptoval a
tieto činnosti objednávateľovi poskytol. Pre žalobcu bolo zarážajúce, že žalovaný dospel k záveru o
tom, že dotknutý zamestnanec mal vykonávať aj bezpečnostnú službu, bez toho, aby zadokumentoval
aspoň jednu činnosť, ktorú mal v rámci bezpečnostnej služby vykonávať. Uvedené tvrdenie žalovaného

je preto len v rovine jeho tvrdení a dohadov. Dohoda zo dňa 30.04.2020 teda podľa žalobcu preukazuje
skutočnosť, že v kontrolovanom období a na kontrolovanom pracovisku dotknutý zamestnanec nemohol
vykonávať činnosť strážnej služby.

17. Žalobca v správnej žalobe ďalej poukázal na zásadu materiálnej pravdy upravenú najmä v

ustanovení § 3 ods. 4 Správneho poriadku a ďalej konkretizovanú v ďalších ustanoveniach Správneho
poriadku(§32a§46Správnehoporiadku),ktorútrebaaplikovaťspolusozásadouzákonnostiazásadou
voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku). Táto zásada vyslovuje požiadavku,
podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci, teda subsumuje aj požiadavku zistiť úplný
a presný stav veci. Postup správneho orgánu je v rozpore so základnými zásadami uplatňovanými vo

vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov ukladajúcich sankciu osobám za ich protiprávne správanie.
Článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upravuje právo na spravodlivé súdne
konanie. Aj keď sa vzťahuje predovšetkým na vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti osôb súdmi,
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich judikátoch dospel k záveru, že akékoľvek verejnoprávne
ustanovenia sankčnej povahy nemožno posudzovať podľa ich označenia, ale podľa ich obsahu a účelu.

Platí teda, že aj pri postihu fyzických a právnických osôb za správne delikty je potrebné vychádzať z
princípov zakotvených v tomto článku medzinárodnej zmluvy. Túto skutočnosť rešpektuje tak česká, ako
aj slovenská súdna judikatúra. Jedným z týchto základných princípov je princíp povinnosti dokazovania,
ktorý spočíva na správnom orgáne. Ruka v ruke s týmto princípom kráča ďalší, ktorý je expressis verbis
vyjadrený v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – princíp prezumpcie

neviny. Ten vyjadruje nevyhnutnosť, aby bola vina obvineného plne a nepochybne preukázaná, pričom
obvinený nie je povinný dokazovať nielen žiadnu skutočnosť svedčiacu v jeho neprospech, ale ani
v jeho prospech. Ak sa vyskytnú po vykonaní všetkých dôkazov dôvodné pochybnosti o otázke viny
obvineného, je potrebné rozhodnúť v jeho prospech (tzv. pravidlo in dubio pro reo).

18. Správny orgán podľa žalobcu založil svoje rozhodnutie len na odkaze na evidenciu služieb, pričom
ani z tejto evidencie služieb nevyplýva, že by dotknutý zamestnanec v kontrolovanom období a na
kontrolovanom pracovisku vykonával práce vyššej náročnosti v zmysle § 3 zákona č. 473/2005 Z. z.
Preukázanie tejto skutočnosti bolo povinnosťou správneho orgánu. Správny orgán však na preukázanieuvedenej skutočnosti nevykonal žiadne dokazovanie. Z tohto dôvodu žalobca opakovane navrhoval (či
už pred prvostupňovým správnym orgánom alebo v rámci odvolania) vypočuť ako svedkov dotknutého
zamestnanca (A. B.) a zástupcu žalobcovho subdodávateľa C. D. E., ktorí by uviedli akú činnosť

dotknutý zamestnanec skutočne vykonával v kontrolovanom období na kontrolovanom pracovisku.
Správnemu orgánu nič nebránilo predvolať a vypočuť navrhnutých svedkov, prípadne zástupcu Spojenej
strednej školy Červenej armády 25 v Martine, resp. aspoň si vyžiadať jeho stanovisko. Tým, že
správny orgán nevypočul uvedené osoby, resp. nežiadal stanovisko, je žalobca toho názoru, že bol
porušený princíp materiálnej pravdy a že nebol náležite zistený skutočný stav veci. Správny orgán

teda vôbec nevykonal dokazovanie v zmysle príslušných ustanovení Správneho poriadku za účelom
zistenia úplného a presného stavu veci, čo predstavuje základný predpoklad zákonnosti a správnosti
rozhodnutia správneho orgánu. Žalobca nevie, ako inak mal preukázať, to čo sa nestalo. Teda, že
dotknutý zamestnanec nevykonával práce vyššej náročnosti v zmysle § 3 zákona č. 473/2005 Z. z.
Správny orgán má povinnosť dôkaznej iniciatívy, nakoľko obvinenému zo správneho deliktu je nutné
spáchanie správneho deliktu preukázať spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti.

19. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu nevychádza z administratívneho spisu a jeho cieľom bolo
iba uloženie pokuty za každú cenu. Za takýchto okolnosti vyplývajúcich z administratívneho spisu je
žalobca toho názoru, že nezohľadnenie predložených dôkazov a nevykonanie navrhnutých dôkazov
spôsobilo ujmu požiadavkám uvedeným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k spravodlivosti konania,

nakoľko skutkové okolnosti boli sporné.

20. Správny orgán je povinný hodnotiť každý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náležite odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia (§
34 ods. 5 a 47 ods. 3 Správneho poriadku). Hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia

dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Správny orgán môže pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady
voľného hodnotenia dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory
v dôkazoch. To platí aj pre odvolací správny orgán, keďže v zmysle ustálenej judikatúry správneho
súdnictva sa jednoznačne zastáva právny názor, že prvostupňové aj druhostupňové správne konanie
tvorí jeden celok.

21. Na základe uvedeného je žalobca toho názoru, že žalovaný ako odvolací orgán v
rámci druhostupňového konania nepreskúmal dostatočným spôsobom rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu s poukazom na ustanovenie § 59 ods. 1 Správneho poriadku upravujúce postup
odvolacieho správneho orgánu, toto nedoplnil a ani jeho vady neodstránil, čím celé konanie trpí

podstatnou vadou, keďže nebol náležite zistený skutkový stav a nebolo rozhodnuté v súlade so
zákonom.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

22. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol túto zamietnuť a zotrval na skutočnostiach
a prijatých záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Žalovaný zotrval v
presvedčení, že jeho rozhodnutie tak, ako bolo koncipované, vychádza zo spoľahlivo zisteného a
správne právne posúdeného skutkového stavu veci. Hoci je predmetom sankcionovania žalobcu nielen
porušenie ust. § 120 ods. 3 Zákonníka práce, ale aj dikcie § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4

Zákonníka práce, spornou je práve tá skutočnosť, či bola odôvodnená požiadavka inšpektorátu práce
na zaradenie pracovného miesta zamestnanca žalobcu do vyššieho, ako 1. stupňa náročnosti práce.
Žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že smerodajným v kontexte litery § 120 ods. 3 Zákonníka
práce je zistenie, výkon akej najnáročnejšej činnosti v rámci dohodnutého druhu práce zamestnávateľ od
zamestnanca vyžaduje, resp. v intenciách § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je oprávnený vyžadovať.

23. Žalovaný v zhode s odôvodnením napadnutého rozhodnutia poukázal na znenie pracovnej zmluvy
dotknutého zamestnanca v znení jej dodatkov účinných ku dňu 10.06.2020 a jedinej existujúcej prílohy
zo dňa 30.06.2013 a zopakoval, že dotknutý zamestnanec bol žalobcom poverený nielen realizáciou
informačnej, ale aj bezpečnostnej služby (pracovné zaradenie je uvedené v prílohe k pracovnej

zmluve) s tým, že bol zaradený do 1. stupňa náročnosti práce pri plnení pracovných úloh u žalobcu.
Minimálne body 4. a 5. naznačujú, že žalobca bol oprávnený vyžadovať od menovaného nielen
prácu informátora, ale aj výkon strážnej služby, ktorá odôvodnene predpokladá zaradenie takéhoto
pracovného miesta minimálne do 2. stupňa náročnosti podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce. Oporutomuto záveru poskytuje podľa žalovaného aj žalobcom predložená Zmluva o poskytovaní strážnej
služby zo dňa 30.09.2009, v ktorej sa tento zaviazal, že v objekte Spojená stredná škola, Červenej
armády 25, Martin bude poskytovať strážnu službu v súlade so zákonom č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní

služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o súkromnej
bezpečnosti) a vyhláškou MV SR č. 634/2005 Z. z., a to počas pracovných dní, sobôt, nedieľ a štátnych
sviatkov nepretržite 24 hodín denne. Strážna služba podľa tejto zmluvy zahrňuje stráženie a ochranu
majetku a majetkových práv objednávateľa, hnuteľného a nehnuteľného majetku pred ich poškodením,
zničením, krádežou a stratou, zamedzenie vstupu nepovolaných osôb do stráženého objektu a tiež

ochranu iných práv objednávateľa v zmysle vyššie cit. právnych predpisov, čo žalobca zabezpečoval
i prostredníctvom dotknutého zamestnanca, ktorého činnosť v objekte uvedenej školy dokumentuje
inšpektormi práce obstaraná Evidencia služieb. Jedná sa o doklad odlišný od žalobcom vedenej
evidencie pracovného času, ktorý svojím obsahom naznačuje pôsobenie dotknutého zamestnanca i v
rámci výkonu bezpečnostnej služby – podľa označenia druhu služby, a to na základe identifikačného
preukazu číslo S0725. Žalovaný uzavrel, že ak by dotknutý zamestnanec žalobcu nevykonával činnosť

v zmysle zákona o súkromnej bezpečnosti (teda bezpečnostnú službu), nebol by dôvod ani na vedenie
evidencie podľa tohto zákona.

24. Žalovaný rovnako zotrval aj na svojom posúdení Dohody zo dňa 30.04.2020 (podľa ktorej sa žalobca
zaviazal, že s účinnosťou od 01.05.2020 bude poskytovať informačnú službu a strážnu službu len v

súlade s § 3 písm. g) zákona č. 473/2005 Z. z., teda prevádzkovaním zabezpečovacieho systému
alebo poplachového systému) s tým, že jej obsah nevylučuje závery prijaté inšpekčnými orgánmi. Ak
by žalovaný pripustil obranu žalobcu v podanej žalobe, že kombinácia fyzickej a technickej ochrany
podľa § 3 písm. g) zákona č. 473/2005 Z. z. znamená, že po fyzickej stránke budú bezpečnostnú službu
zabezpečovať osoby obsluhujúce pult centralizovanej ochrany, v zmysle dojednania stále platí, že sa

takáto kombinácia bude v pracovných dňoch, počas sobôt, nedieľ a štátnych sviatkov využívať len v
tom čase, keď v objekte nie je prítomný zamestnanec informačnej služby. Inými slovami povedané,
prítomnosť dotknutého zamestnanca p. B. v objekte školy mimo rámca rozvrhu informačnej služby (viď
Evidenciu služieb a žalovaným príkladmo predostretý deň 21.09.2020) je jasným dôkazom toho, že tento
zamestnanec bol žalobcom poverený aj výkonom bezpečnostnej služby, na čo malo reflektovať jeho

odmeňovanie.

25. Žalovaný rovnako nevidel v tomto smere ani opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že prítomnosť
dotknutéhozamestnancadňa21.09.2020vnočnýchhodináchnapracoviskubolazaloženápožiadavkou
objednávateľa na poskytovanie informačnej služby mimo dojednaného časového rámca. Žalovaný

uviedol, že opätovne preskúmal obsah Dohody zo dňa 30.04.2020 a zistil, že v nej nikde nie je zakotvené
oprávnenie objednávateľa požadovať od žalobcu zabezpečenie informačnej služby v pracovných dňoch
aj po 22:00 hod.; variabilita je dojednaná len pre soboty, nedele a štátne sviatky, s nasledujúcou
poznámkou o tom, že začiatok výkonu nielen informačnej, ale aj bezpečnostnej služby a jej trvanie určuje
dodávateľ podľa aktuálnej situácie na úseku šírenia ochorenia COVID-19 v SR. Ak žalobca tvrdil, že

výkon práce – informačnej služby p. B. dňa 21.09.2020 od 21:30 h (pondelok) je výsledkom požiadavky
školy, toto tvrdenie nenachádza oporu v žiadnom ním predloženom dôkaze, a to ani dodatočne.

26. Vzhľadom na uvedené žalovaný naďalej zastával názor, že skutkový stav veci bol v prejednávanom
prípade spoľahlivo zistený a žalobca v podanej žalobe neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by

zakladali dôvod na jeho prehodnotenie. Naopak, dve vyššie vysporiadané hmotnoprávne námietky
týkajúce sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie sú spôsobilé primäť žalovaného k úsudku, že
vo vedenom správnom konaní došlo k porušeniu zásady materiálnej pravdy, a tým k nezákonnému
vyvodeniu sankčnej zodpovednosti žalobcu. Žalovaný je presvedčený, že vytýkané porušenia ust. §
120 ods. 3 a ust. § 120 ods. 1 v spojitosti s § 120 ods. 4 Zákonníka práce požívajú dostatočnú mieru

dôkazovej podloženosti, a preto je uloženie pokuty za ne opodstatnené.

27. Na záver svojho vyjadrenia žalovaný k námietke žalobcu, že z ničoho nevyplýva, akú konkrétnu
činnosť dotknutý zamestnanec v rámci bezpečnostnej služby vykonával, uviedol, že ak vezmeme do
úvahypredchádzajúcevyjadreniežalobcuotom,ževrozhodujúcomčasenedošlokžiadnemuincidentu,

potom sa takáto obrana, aj vzhľadom na skôr deklarované oprávnenie zamestnávateľa požadovať od
zamestnanca výkon práce v súlade s jeho pracovnou zmluvou, javí ako neupotrebiteľná.28. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu na vyjadrenie dňa 31.10.2023,
avšak žalobca svoje právo vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného nevyužil.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby, podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym
súdom

29. Správny súd v Banskej Bystrici ako súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa
§ 13 ods. 1 SSP preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce

rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane ich postupu v administratívnom konaní, a to
v rozsahu žalobných námietok, ale aj z hľadísk uvedených v § 195 písm. a) až e) SSP, keďže predmetná
správna žaloba je žalobou v oblasti správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru, že
správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

30. Správny súd nezistil dôvody pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP, preto rozhodnutie

vo veci verejne vyhlásil postupom podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP dňa 12.03.2025.
Oznámenie omiesteačaseverejnéhovyhláseniarozsudkubolozverejnenénaúradnejtabulisprávneho
súdu od 27.01.2025 do 13.03.2025.

31. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo

právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

32.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

33. Podľa § 134 ods. 1 a 2 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak. Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho
predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide

o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci
podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

34. Podľa § 194 ods. 1 a 2 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne

konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

35. Podľa § 195 SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a
dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne

posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia
alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie
otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v
ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie,
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na

správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné
použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie
a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.

36. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje

k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

37. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce, inšpekcia práce je dozor nad
dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik,zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných
podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré
nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

38. Podľa § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného
zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom,
je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním
povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom.

Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené
alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je
podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu.

39. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) veta pred čiarkou zákona o inšpekcii práce, Inšpektorát práce je
oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností

vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode,
šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do
100 000 eur.

40. Podľa § 21 ods. 3 veta prvá zákona o inšpekcii práce, na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1

písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19
a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 26) ak tento zákon neustanovuje inak.

41. Podľa § 120 ods. 1, 3 a 4 Zákonníka práce: (1) Zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie
zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej

v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len "stupeň")
príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu
minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu
medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci
príslušnému pracovnému miestu. (3) Pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností,

ktorézamestnanecvykonávapodľadruhuprácedohodnutéhovpracovnejzmluve.Zamestnávateľpodľa
odseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov
náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej
výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. (4) Suma
minimálneho mzdového nároku zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou pre príslušný stupeň na

príslušný kalendárny rok je súčet rozdielu medzi sumou mesačnej minimálnej mzdy určenej na príslušný
kalendárny rok a sumou mesačnej minimálnej mzdy určenej na rok 2020 a súčinu sumy mesačnej
minimálnej mzdy určenej na rok 2020 a koeficientu minimálnej mzdy. Suma minimálneho mzdového
nároku pre príslušný stupeň na príslušný kalendárny rok za každú hodinu odpracovanú zamestnancom
pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín je 1/174 zo sumy minimálneho mzdového nároku

podľa prvej vety. Koeficient minimálnej mzdy je pre druhý stupeň náročnosti práce 1,2.

42. Podľa Prílohy č. 1 písm. a) Zákonníka prace, pracovné miesto zodpovedajúce prvému stupňu
náročnosti práce charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa
presných postupov a pokynov.

43. Podľa Prílohy č. 1 písm. b) Zákonníka prace, pracovné miesto zodpovedajúce druhému
stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných
rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, alebo prác
spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých remeselných prác; výkon sanitárnych

pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných, kontrolovateľných prác administratívnych,
hospodárskosprávnych , prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa pokynov alebo
ustanovených postupov.

44. Podľa § 3 zákona č. 473/2005 Z. z. strážna služba je:

a) ochrana majetku na verejne prístupnom mieste,
b) ochrana majetku na inom než verejne prístupnom mieste,
c) ochrana osoby,
d) ochrana majetku a osoby pri preprave,e) ochrana prepravy majetku a osoby,
f) zabezpečovanie poriadku na mieste zhromažďovania osôb,
g) prevádzkovanie zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému, prevádzkovanie ich častí,

vyhodnocovanie narušenia chráneného objektu alebo chráneného miesta,
h) vypracúvanie plánu ochrany alebo i) monitorovanie pohybu a konania osoby v chránenom objekte,
na chránenom mieste alebo v ich okolí.

45. Podľa § 16 zákona č. 473/2005 Z. z. odborne spôsobilou osobou je na účely tohto zákona osoba,

ktorá dosiahla vzdelanie ustanovené pre danú činnosť a je držiteľom preukazu odbornej spôsobilosti.

46. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 473/2005 Z. z. skúška odbornej spôsobilosti je typu S – pre
osoby poverené výkonom fyzickej ochrany a pátrania.

47. Podľa § 20 ods. 3 veta prvá a tretia zákona č. 473/2005 Z. z. preukaz je verejná listina. Osoba

môže byť súčasne držiteľom len jedného preukazu. Osoba poverená výkonom fyzickej ochrany, pátrania
alebo odbornej prípravy a poradenstva je pri plnení pracovných úloh povinná mať preukaz pri sebe a
na požiadanie ho predložiť ministerstvu pri výkone štátneho dozoru, krajskému riaditeľstvu pri výkone
kontroly alebo orgánu dozoru, orgánu kontroly alebo príslušníkovi Policajného zboru pri výkone kontroly
činnosti.

48. Podľa § 48 ods. 1 písm. f) zákona č. 473/2005 Z. z. fyzickú ochranu alebo pátranie môže vykonávať
len osoba, ktorá je držiteľom preukazu odbornej spôsobilosti podľa § 20.

49. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov

fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Správny súd rozhoduje
na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu (správny
súd je zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak). Žalobca
musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych
skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body),

a to v zmysle § 182 ods. 1, písm. e) SSP. Výnimkou z tejto zásady je správna žaloba vo veciach
správneho trestania, kde zmysle § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch vymedzených písm. a) až e) daného ustanovenia. Správny
súd ďalej v prípade správnej žaloby vo veciach správneho trestania podľa § 197 SSP vychádza zo
skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, pričom môže doplniť dokazovanie vykonané

orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.

50. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
inšpektorátu práce o uložení pokuty vo výške 1 000 eur za porušenie povinností vyplývajúcich z
predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce.

51. Správny súd posúdil žalobu žalobcu ako správnu žalobu vo veciach správneho trestania, pretože
sa týka rozhodovania orgánov verejnej správy o sankcii za porušenie povinností uložených žalobcovi
všeobecne záväzným právnym predpisom, a to v podobe uloženia pokuty. Išlo teda o rozhodovanie
orgánu verejnej správy o vyvodzovaní administratívnej zodpovednosti za protiprávne konanie (správny

delikt).

52. Správny poriadok (§ 32 ods. 1), ktorý sa vzťahuje na konanie podľa § 19 Zákona o inšpekcii práce
(správne delikty), ukladá orgánu verejnej správy povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci.
Úplnosť zistenia podkladov znamená, že boli vykonané všetky prešetrenia a dôkazy, ktoré majú pre danú

vec rozhodujúci význam. Pokiaľ ide o administratívne trestanie, t. j. konanie, v rámci ktorého príslušné
orgány verejnej správy objasňujú okolnosti svedčiace o spáchaní určitého protiprávneho konania a
za toto preukázané protiprávne konanie ukladajú v zmysle príslušných zákonov tresty a iné zákonné
opatrenia deliktuálne zodpovedným osobám, na takéto osobitné správne konania sa v zmysle ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR i Najvyššieho súdu SR vzťahujú

zásady trestného konania, ktoré musia orgány verejnej správy pri objasňovaní správnych deliktov
dodržiavať a v ich zmysle viesť príslušné konanie, vrátane vyhodnotenia zisteného skutkového stavu
veci. Medzi zásady trestného konania, vo vzťahu k dokazovaniu možno zaradiť zásadu vyhľadávaciu,
zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností.Bremeno presného a úplného objasnenia stavu veci teda spočíva na orgáne verejnej správy. Orgán
verejnej správy je povinný vykonať zisťovanie z úradnej povinnosti, nemôže byť viazaný len na podklady,
ktoré mu poskytnú účastníci konania. Dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, vrátane toho, čo uviedol účastník konania.

53. V posudzovanom prípade boli vykonanou inšpekciou práce u žalobcu zistené porušenia právnych
predpisov (Zákonníka práce), ktoré boli zdokumentované v Protokole o výsledku inšpekcie práce č.

IZA-63-30-2.3/P-B24,25-21 zo dňa 12.08.2021. Protokol a Dodatok č. 1 k Protokolu obsahuje sumár
zistených skutkových okolností, ako aj vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu (Dodatkom č.
1 inšpektorka práce na základe vyjadrenia žalobcu zrušila nedostatok č. 1 Protokolu), aj uvedenie úvah,
ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov v nadväznosti na použitie právnych predpisov, podľa ktorých orgán
verejnej správy postupoval. V Protokole sú opísané všetky skutočnosti zistené z vykonaných dôkazov.
Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že v dôsledku zisteného porušenia pracovnoprávnych

predpisov začal Inšpektorát práce Žilina (prvostupňový orgán) správne konanie vo veci uloženia pokuty
podľa § 19 zákona o inšpekcii práce. Oznámenie o začatí správneho konania o uložení pokuty bolo
žalobcovi doručené 30.11.2022.

54. Žalobca nesúhlasil s tým, že porušil citované ustanovenia Zákonníka práce tvrdiac, že podľa jeho

názoru činnosť vykonávaná jeho zamestnancom nespĺňa takú náročnosť práce, aby bol zaradený
do 2. stupňa náročnosti práce. Žalobca namietal, že orgány verejnej správy pre prijatie uvedeného
záveru nedostatočne zistili skutkový stav. V súvislosti s touto námietkou, správny súd uvádza, že
prvostupňový orgán detailne opísal zistený skutkový stav ako aj dôkazy, z ktorých vychádzal, konkrétne
poukázal na obsah pracovnej zmluvy (vrátane jej dodatkov) zamestnanca žalobcu, ako aj na knihu

„Evidencia služieb“, do ktorej zamestnanci žalobcu zaznamenávali dátum služby, druh služby, jej časové
vymedzenie spolu s údajom o mieste výkonu služby, označením osoby poverenej výkonom fyzickej
ochranyačíslomidentifikačnéhopreukazutejtoosoby.Žalobcazaložilnámietkunedostatočnezisteného
skutkového stavu na tom, že príslušný inšpektor práce (inšpektori práce) nezisťovali, čo konkrétne
kontrolovaný zamestnanec žalobcu vykonáva.

55. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že inšpekcia práce je podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii
práce v podstate dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne
a štátnozamestnanecké vzťahy (Zákonník práce, zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe v znení
neskorších predpisov), právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (zákon

č.124/2006z),právnychpredpisov,ktoréupravujúzákaznelegálnejpráceanelegálnehozamestnávania
(zákon č. 85/2005 Z. z.), ďalej záväzkov z kolektívnych zmlúv, ako aj určitých ďalších špecifických
povinností. Vykonávanie inšpekcie práce zabezpečuje podľa § 7 ods. 3 zákona o inšpekcii práce
inšpektorát práce ako orgán štátnej správy vo v oblasti inšpekcie práce, a to prostredníctvom inšpektorov
práce (§ 7 ods. 11 zákona o inšpekcii práce). Ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o inšpekcii práce

vymedzuje oprávnenia inšpektora práce pri samotnom výkone inšpekcie a ustanovenie § 12 ods. 2
zákona o inšpekcii práce upravuje jeho oprávnenia v nadväznosti na výsledky inšpekcie práce.
Výstupomzinšpekcieprácemôžebyťprotokolalebozáznam.Podľa§13ods.2zákonaoinšpekciipráce
v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovanej osoby je inšpektor práce povinný vypracovať protokol
a ten s ňou prerokovať; ak nezistil porušenie povinností, podľa § 13 ods. ods. 3 zákona o inšpekcii práce

vypracuje záznam z inšpekcie. Podľa § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce v protokole inšpektor práce
navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c), g), h) a i)
auložípočinnostikontrolovanejosobezaaprijaťopatrenianaodstráneniezistenýchporušenípredpisov
a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, za B doručiť inšpektorátu práce v určenej
lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov

vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin. Opatrenia uvedené v paragrafe 12 ods. 2 písm. d)
až f) zákona o inšpekcii práce môže inšpektorát práce uložiť len samostatným rozhodnutím vydaným
v správnom konaní podľa správneho poriadku. Avšak bez ohľadu na to, či boli opatrenia podľa § 12
ods. 2 písm. b) až i) zákona o inšpekcii práce uložené v protokole alebo samostatným rozhodnutím,
ich nesplnenie je podľa § 19 ods. 2 písm. b) správnym deliktom, za ktorý môže inšpektorát práce

uložiť pokutu od 300 do 100 000 eur. V prípade, ak identifikuje inšpektorát práce porušenie povinností
vyplývajúcich z príslušných ustanovení Zákonníka práce, uloží kontrolovanému subjektu pokutu v škále
stanovenej v ustanovení § 19 zákona o inšpekcii práce.56. Podľa zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce teda vykonáva dozor nad dodržiavaním
pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik (založený
pracovnou zmluvou), mzdové podmienky (opäť vyplývajúce z pracovnej zmluvy a ostatných písomných

podkladov – v tomto prípade mzdových listov a výplatných pások), t. j. rozsah inšpekcie je viazaný
primárne na písomnú pracovnoprávnu dokumentáciu. Uvedenému zodpovedá povinnosť fyzickej alebo
právnickej osoby (zamestnávateľa) predložiť na požiadanie doklady, ktorými preukáže pracovnoprávny
vzťah (písomnú pracovnú zmluvu), ako aj všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie
vrátane prvopisov dokladov a technických nosičov údajov (§ 16 Zákona o inšpekcii práce).

57. Pokiaľ ide o Dohodu zo dňa 30.04.2020, ktorú predložil žalobca za účelom preukázania toho, že
dotknutý zamestnanec nevykonával strážnu službu, ale iba informačnú službu, žalovaný sa náležite
vysporiadal s obsahom tejto dohody a hodnotil ju v kontexte s inými dôkazmi. Navyše na rozdiel od
prvostupňového orgánu, ktorý jej predloženie posúdil ako účelové a zavádzajúce, žalovaný opätovne
preskúmal jej znenie a dospel k presvedčivému záveru, že ani predloženie predmetnej dohody

nie je spôsobilé zvrátiť prvostupňovým orgánom zistený skutkový stav, keď žalovaný uviedol, že
„dotknutý zamestnanec ako údajný výlučný informátor nebol na kontrolovanom pracovisku činný len vo
vymedzenom čase poskytovania tejto služby (viď Evidencia služieb), pričom ani samotné dojednanie
spôsobu realizácie bezpečnostnej služby (v Dohode zo dňa 30.04.2020 je uvedené, že „bezpečnostné
služby počas pracovných dní, sobôt, nedieľ a štátnych sviatkov v danom objekte budú poskytované

zo strany dodávateľa v kombinácii fyzická a technická ochrana v súlade s § 3 písm. g) zákona
č. 473/2005 Z. z., a to v čase, keď v objekte nie je prítomný zamestnanec informačnej služby“)
nepodporuje tvrdenie právneho zástupcu, že v objekte zmieňovanej strednej školy boli zo strany
žalobcu poskytované fyzickou formou len služby informátora.“ Žalovaný preto podľa správneho súdu
správne uzavrel, že „dotknutý zamestnanec bol žalobcom poverený aj výkonom bezpečnostnej služby

v takom rozsahu, ktorý mu v zmysle dojednania zakladá nárok na prehodnotenie zaradenia jeho
pracovného miesta medzi pomocné, prípravné alebo manipulačné práce podľa presných postupov
a pokynov“. Pokiaľ žalobca argumentoval v správnej žalobe tým, že z predloženej Dohody zo dňa
30.04.2020 vyplýva, že bezpečnostné služby budú poskytované výlučne podľa § 3 písm. g) zákona č.
473/2005 Z. z., t.j. výlučne prevádzkovaním zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému,

čo znamená, že ide kombináciu fyzickej a technickej ochrany, ktorú však po fyzickej stránke zabezpečujú
zamestnanci obsluhujúci pult centralizovanej ochrany a dotknutý zamestnanec v kontrolovanom období
anakontrolovanompracoviskunemoholvykonávaťbezpečnostnúslužbu,nakoľkotátobolavykonávaná
inými zamestnancami zabezpečujúcimi pult centrálnej ochrany v súlade s § 3 písm. g) zákona č.
473/2005 Z. z., správny súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného vo vyjadrení k správnej žalobe,

nakoľko z obsahu predloženej Dohody zo dňa 30.04.2020 správny súd zistil, že sa kombinácia
fyzickej a technickej ochrany bude v pracovných dňoch, počas sobôt, nedieľ a štátnych sviatkov
využívať v čase, keď v objekte nie je prítomný zamestnanec informačnej služby, teda prítomnosť
dotknutého zamestnanca v objekte školy mimo rámca rozvrhu informačnej služby (žalovaným uvedený
deň 21.09.2020) podľa Evidencie služieb, ktorá nebola žiadnym z účastníkov spochybňovaná, vedie

k logickému záveru, že tento zamestnanec bol žalobcom poverený aj výkonom bezpečnostnej služby,
nakoľko tá mala byť poskytovaná kombinovanou formou len v čase jeho neprítomnosti. Uvedená
skutočnosť teda mala byť zo strany žalobcu jednoznačne zohľadnená pri odmeňovaní dotknutého
zamestnanca. Neobstojí pri tom ani argumentácia žalobcu, že prítomnosť dotknutého zamestnanca dňa
21.09.2020 (pondelok) od 21:30 hod. v nočných hodinách na pracovisku bola založená požiadavkou

objednávateľa na poskytovanie informačnej služby mimo dojednaného časového rámca, nakoľko táto
skutočnosť nevyplynula z vykonaného dokazovania správnych orgánov a žalobca na preukázanie
tohto tvrdenia žiadny dôkaz ani nepredložil. Prvostupňový orgán ako aj žalovaný listiny v spise
(pracovnoprávnu dokumentáciu), vrátane knihy „Evidencia služieb“ preskúmali a vyhodnotili v súlade
s ich obsahom. S ohľadom na uvedené správny súd konštatuje, že náležitému zisteniu skutkového

stavu zodpovedá zistenie obsahu pracovných činností z pracovnej zmluvy (keď platí, že vykonávané
pracovné činnosti majú zodpovedať obsahu pracovnej zmluvy), ako aj evidencii služieb. Pretože
žalovaný a prvostupňový orgán skutkový stav zistili z obsahu pracovných zmlúv, evidencie pracovného
času, ďalej z výplatných lístkov, mzdových listov a knihy „Evidencia služieb“, správny súd takýto postup
považuje za dostatočný.

58. Z hľadiska obsahu právneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnávateľom a jeho zamestnancom
je podstatné, že ide o pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou, na ktorej formu a náležitosti
sa vzťahujú ustanovenia § 42 ods. 1 a § 43 Zákonníka práce. Pracovná zmluva musí mať písomnúformu a jej súčasťou musí byť vymedzenie druhu práce. Z predložených pracovnej zmluvy dotknutého
zamestnanca žalobcu (A. B.), vyplýva, že náplňou jeho práce bola strážna služba. Pôvodne mal v
pracovnej zmluve dohodnutý druh práce „informačná a bezpečnostná služba, pracovné zaradenie:

viď príloha k Pracovnej zmluve“ a podľa Prílohy č. 1 bola pozícia definovaná výkonom činností:
„1. usmerňovanie a vybavovanie návštev + príslušná evidencia, prepájanie telefonických hovorov, 2.
vydávanie kľúčov podľa kľúčového režimu, 3. nahlásenie mimoriadnych porúch a udalostí stanovenej
osobe, 4. preventívna činnosť v určenom objekte formou celkovej obhliadky a vizuálnej kontroly objektu
predodchodom,5.monitorovaniekamerovéhosystému,EZSaEPS,pričomvprípadenarušeniaobjektu

– vyrozumenie zásahovej skupiny PCO a PZ SR a pri vzniku požiaru privolanie Hasičského zboru
SR, týmto poskytovať potrebnú súčinnosť“, pričom minimálne pre činnosti pod bodom 4. a 5. možno
podradiť pracovné miesto pod 2. stupeň náročnosti práce. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že
v pracovnej zmluve, vrátane jej dodatkov, neboli pracovné činnosti zamestnanca žalobcu definované tak,
ako ich opísal žalobca v správnej žalobe (činnosť vrátnika), keď bez väzby na obsah pracovnej zmluvy
(ktorá striktne vymedzuje druh práce aj bližšiu definíciu pracovných činností), žalobca namietal, že

zamestnanec v podstate vykonáva len funkciu vrátnika. Tomuto však nezodpovedá samotným žalobcom
ako zamestnávateľom uvedený druh práce v pracovnej zmluve (okrem iného aj ochrana majetku). Ak
by pracovnou náplňou bola len činnosť vrátnika, nezodpovedá to teda dohodnutému druhu práce –
„informátor a strážna služba, ochrana majetku, osôb a kontrola protipožiarnej ochrany“. Podľa obsahu
predloženej pracovnej zmluvy zamestnanec žalobcu kontroluje osoby a majetok. Súčasne zamestnanec

žalobcu pracuje samostatne, bez dozoru, čo vyplýva z toho, že povinnosť vyrozumieť zásahovú skupinu
PCO a PZ SR a pri vzniku požiaru privolať Hasičský zbor SR a poskytovať im súčinnosť, vyplýva
zamestnancovi v prípade narušenia objektu.

59. Žalobca sa mýlil, keď tvrdil, že pre zaradenie zamestnanca – pre určenie stupňa náročnosti práce,

nie je rozhodujúci a určujúci dohodnutý druh práce v pracovnej zmluve, ale konkrétne reálne vykonávané
pracovné činnosti konkrétneho zamestnanca na danom pracovnom mieste. Dohodnutý druh práce je
bližšie špecifikovaný okruhom pracovných činností (pracovná náplň), pričom reálne vykonávané činnosti
musia (resp. by mali) zodpovedať dohodnutému druhu práce. Činnosti, ktoré zamestnanec vykonáva (a
z toho plynúce oprávnenia zamestnanca) musia teda korešpondovať s obsahom pracovných činností,

ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, preto prvostupňový
orgán postupoval správne, keď skúmal, či opísané pracovné činnosti v pracovnej zmluve (vrátane
dodatkov k pracovnej zmluve) zodpovedajú alebo nezodpovedajú stanovenému stupňu náročnosti
práce. Z predloženej pracovnej zmluvy (vrátane dodatkov) vyplýva, že náplňou práce dotknutého
zamestnanca žalobcu boli činnosti pri ochrane majetku (vrátane kontroly osôb), teda nielen poskytovanie

informácií a ohlasovanie návštev, ako to tvrdil žalobca. Dodatky k pracovnej zmluve podľa názoru
správneho súdu nezmenili obsah (náplň) práce, ktorý naďalej pokrýva činnosti spočívajúce v dohľade
nad osobami a majetkom (vizuálnu kontrolu osôb a objektu, monitorovanie kamerového systému),
pričom v prípade narušenia objektu má povinnosť vyrozumieť zásahovú skupinu PCO a PZ SR
a pri vzniku požiaru privolať Hasičský zbor SR a poskytovať im súčinnosť. Pri takomto vymedzení je

nepochybné, že sa predpokladá poskytnutie súčinnosti – operatívne riešenie vzniknutej situácie pri
ochrane majetku, vrátane realizácie možných opatrení na odvrátenie hroziacej ujmy či škody (do času
privolania zásahovej skupiny PCO a PZ SR a Hasičského zboru SR). Správny súd tiež v tejto súvislosti
poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 81/2011 zo dňa 31.07.2012, podľa ktorého
„ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka (právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať

nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak
táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom) predpokladá, že „o obsahu právneho úkonu môže
vzniknúťpochybnosťzhľadiskajehourčitostialebozrozumiteľnostiapretakýprípadformulujevýkladové
pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem
jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods.

3 Občianskeho zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie
právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z
hľadiskamožnéhovýznamujednotlivýchpoužitýchpojmov),logickými(zhľadiskanadväznostipoužitých
pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem
toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania

zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým,
čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu,
nemožno ním prejav vôle doplňovať.“ V prejednávanej veci obsah pracovnej zmluvy v spojení so
skutočnosťou, že žalobca ako zamestnávateľ dohodol pracovný pomer so svojim zamestnancom akoposkytovateľstrážnejslužbynadanomobjekte(vobjekteSpojenejškolyMartin)podľanázorusprávneho
súdu dopĺňa záver o správnej interpretácii druhu práce a pracovnej činnosti orgánmi verejnej správy,
a to pracovných činností zodpovedajúcich strážnej službe v zmysle ustanovení zákona č. 473/2005 Z.

z. (strážna služba je definovaná ako ochrana majetku na verejne prístupnom mieste, ochrana majetku
na inom než verejne prístupnom mieste, ochrana prepravy majetku a osoby, monitorovanie pohybu
a konania osoby v chránenom objekte), teda nielen činností informačných. Ak žalobca uzavrel so
zamestnancami pracovnú zmluvu s vymedzením druhu práce, ktorý zjavne vychádza z ustanovení
zákona č. 473/2005 Z. z., druh práce je potom potrebné vykladať z hľadiska naznačenej prísnosti, ktorá

je následne kľúčová pri skúmaní stupňa náročnosti pracovného miesta podľa § 120 ods. 3 Zákonníka
práce.

60. Správny súd podporne poukazuje aj na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
6Ssk/52/2024 zo dňa 12.12.2024, ktorý v obdobnej veci uviedol, že „základnou povinnosťou
zamestnanca je riadne plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu (čl. 5 zákonníka

práce). Podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy (formujúcej obsah pracovnoprávneho vzťahu) je aj
druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika [§ 43 ods. 1 písm. a)
ZP]. Následne je povinnosťou (ale aj právom) zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa
pracovnej zmluvy [§ 47 ods. 1 písm. a) ZP], čomu (obrátene) zodpovedá povinnosť zamestnanca podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase

a dodržiavať pracovnú disciplínu [§ 47 ods. 1 písm. b) ZP]. Jednou z konzekvencií porušenia uvedenej
povinnosti zo strany zamestnanca je možnosť skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom (v
závislosti od intenzity), či už formou výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z
vyššie uvedeného vyplýva, že pre určenie stupňa náročnosti práce (kde relevantnou je najnáročnejšia
pracovná činnosť, ktorej výkon sa od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v

pracovnej zmluve - § 120 ods. 3 in fine ZP) je určujúcim práve obsah pracovnej zmluvy a nie
skutočnosť, či zamestnanec v čase výkonu kontroly danú činnosť vykonával. V prejednávanej veci
preto bolo pre posúdenie skutočného stavu veci rozhodným platné znenie pracovných zmlúv dotknutých
zamestnancov, ktoré dávalo žalobcovi (zamestnávateľovi) moc (rozumej oprávnenie) vyžadovať od
zamestnancov výkon činnosti zodpovedajúcej vyššiemu stupňu náročnosti práce.“

61. Z uvedeného potom implicitne vyplýva aj nedôvodnosť žalobnej námietky týkajúcej sa nedostatočne
zisteného skutkového stavu nevykonaním výsluchu dotknutého zamestnanca zo strany správnych
orgánov. V rámci výkonu inšpekcie práce sa nevykonáva dokazovanie, nakoľko na postup pri výkone
inšpekcie práce sa Správny poriadok nevzťahuje a ani z platnej právnej úpravy výkonu inšpekcie práce

žalovanému nevyplýva povinnosť zistené porušenia právnych predpisov v rámci vyhotovenia Protokolu
dokazovať. Z uvedeného vyplýva, že skutkové zistenia uvedené v časti Protokolu „Zistené nedostatky“
ako zistené nedostatky (porušenia právnych predpisov) nie sú založené na hodnotení dôkazov (v zmysle
ustanovení Správneho poriadku), vychádzajú len z posúdenia žalobcom predložených podkladov alebo
vyjadrení počas výkonu inšpekcie práce, resp. z inšpekčných zistení na mieste samom. Protokol o

výsledku inšpekcie práce v časti zistených porušení právnych predpisov predstavuje základný (nie
však jediný) podklad pre ďalší postup prvostupňového orgánu, či už je to na účely uloženia opatrení
(§ 12 ods. 2, § 14 ods. 2 zák. č. 125/2006 Z. z.) alebo pre samotné konanie o správnom delikte,
ktorého výsledkom môže byť uloženie sankcie (pokuty). Práve nadväzujúce konanie o správnom delikte
podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z., ktoré môže byť začaté na základe písomného

oznámenia orgánu prvého stupňa, bude vedené podľa ustanovení Správneho poriadku, ktorý poskytuje
žalobcovi ako účastníkovi takéhoto konania dostatočne širokú škálu procesných práv, ktoré môže
využiť na účinnú ochranu svojich práv, resp. právom chránených záujmov. Jedným z takýchto práv
bude aj právo a zároveň aj povinnosť žalobcu v rámci dokazovania predložiť a navrhovať všetky
relevantnédôkazyainépodkladypreukazujúcejehotvrdenia(§33,§34Správnehoporiadku).Následne

prvostupňový orgán ako orgán verejnej správy, bude mať povinnosť zistiť presne a úplne skutočný
stav veci a za tým účelom si obstarať podklady potrebné pre vydanie zákonného rozhodnutia, ktoré
musí obsahovať presvedčivé odôvodnenie a proti ktorému bude prípustné odvolanie, a v konečnom
dôsledku takého rozhodnutie je samostatne preskúmateľné správnym súdom. Protokol samotný
nevyvodzuje deliktuálnu zodpovednosť žalobcu, pretože neobsahuje opatrenia sankčného charakteru

a ani právne posúdenie veci. V posudzovanom prípade žalobca namietal, že v administratívnom
konaní navrhol vypočutie dotknutého zamestnanca a C. D. E., ktorí však neboli vypočutí, čo malo
podľa žalobcu za následok porušenie princípu materiálnej pravdy a nedostatočné zistenie skutkového
stavu. Správny súd uvádza, že správne orgány v predmetnom administratívnom konaní neboli viazanénávrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a teda neboli povinné navrhnuté dôkazy
vykonať, ak dostatočne odôvodnia, prečo k vykonaniu navrhnutých dôkazov nepristúpili. Nakoľko
z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že „inšpekčné orgány disponovali dostatočným

dôkazovým materiálom na preukázanie sankcionovaných pochybení, preto žalovaný nepovažoval návrh
na doplnenie dokazovania prostredníctvom výsluchu dotknutého zamestnanca a C. D. E. za relevantný“,
správny súd vyhodnotil aj túto žalobnú námietku za nedôvodnú, pretože pokiaľ žalobca mienil výsluchom
označených svedkov preukázať, že dotknutý zamestnanec fakticky nevykonával činnosť strážnej
služby, správny súd opätovne pripomína, že určujúcim je obsah pracovnej zmluvy a nie skutočnosť,

či zamestnanec v čase výkonu kontroly danú činnosť vykonával. Preto ani v tomto kontexte nebolo
zrejmé, aké skutočnosti – relevantné pre posudzovanú vec – by sa mali výsluchmi označených svedkov
preukázať. Vzhľadom na to, že správne orgány majú v rámci správnej úvahy oprávnenie posúdiť, ktorý
z navrhnutých dôkazov vykonajú a ktorý nie, pričom žalovaný odôvodnil nevykonanie navrhnutých
dôkazov skutočnosťou dostatočne zisteného skutkového stavu, čo bola napokon skutočnosť, ktorá bola
aj v tomto konaní pred správnym súdom preukázaná, správny súd posúdil procesný postup žalovaného

za zákonný, a preto túto námietku žalobcu vyhodnotil taktiež za nedôvodnú.

62. Vzhľadom na uvedené možno v posudzovanej veci konštatovať, že prvostupňový orgán na
zistený skutkový stav správne aplikoval konkrétnu právnu normu (ustanovenie § 120 Zákonníka práce)
a žalovaný sa s týmto posúdením stotožnil, preto neobstojí námietka, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí opísal
priebeh prvostupňového konania a zistenia inšpektorátu práce, ktoré subsumoval pod príslušnú právnu
normu.

63. Napriek skutočnosti, že pre určenie stupňa náročnosti pracovného miesta nie je rozhodujúce

vzdelanie zamestnanca, resp. jeho osobitná kvalifikácia (čo v konaní nebolo sporné), ale konkrétne
pracovné činnosti, ktoré na pracovnom mieste zamestnanec vykonáva, orgány verejnej správy
nepochybili, keď pri rozhodovaní zohľadnili aj skutočnosť, že zamestnanec žalobcu disponoval
preukazom odbornej spôsobilosti. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že hoci prvostupňový
orgán aj žalovaný opakovane uvádzali, že kontrolovaný zamestnanec disponuje preukazom odbornej

spôsobilosti, záver o stupni náročnosti pracovného miesta nebol založený na tejto skutočnosti, išlo o
podporný argument pre posúdenie zaradenia pracovného miesta.

64. Z napadnutého rozhodnutia (a rozhodnutia prvostupňového orgánu) vyplýva, ktoré skutočnosti orgán
verejnej správy zistil, aj akým spôsobom ich vyhodnotil. Samotný fakt, že záver o stupni náročnosti

pracovného miesta (pracovných miest) zamestnanca žalobcu, na ktorom bolo napadnuté rozhodnutie
založené, nie je v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

65. Dôvodná nie je ani námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia. V tomto prípade išlo skôr o
konštatovaniežalobcuakosamotnúnámietku,pretožežalobcavsprávnejžalobenekonkretizoval,včom

by mala spočívať nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného.

66. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti orgány verejnej správy postupovali v súlade so zákonom,
keď na základe zisteného porušenia predpisov uvedených v ustanovení § 2 písm. a) bod 1. Zákona
o inšpekcii práce (ustanovení Zákonníka práce), rozhodli, že žalobca sa dopustil správneho deliktu

podľa § 19 zákona o inšpekcii práce, za ktorý je inšpektorát práce oprávnený uložiť pokutu do 100
000 eur. Konkrétne ide o porušenia § 120 ods. 1, 3 a 4 Zákonníka práce tak, ako boli špecifikované
v prvostupňovom rozhodnutí a napadnutom rozhodnutí, t. j. že žalobca zamestnancovi A. B. nepriradil
stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest podľa Prílohy č. 1
Zákonníka práce a dotknutému zamestnancovi v kontrolovaných obdobiach (mesiacoch september až

december 2020 a január až február 2021) neposkytol mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového
nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta v zmysle dohodnutých
činností v rámci druhu práce.

67. Záver žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že žalobca naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu

(deliktov), ktoré sa mu kladú za vinu, je opodstatnený. Ako vyplýva podporne z Rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 24.03.2021, sp. zn. 2Asan/12/2019, na ktorý odkazoval žalovaný v napadnutom
rozhodnutí aj vo vyjadrení k žalobe „súhrn pracovných činností...pozostávajúcich z ochrany majetku
a osôb v rôznych situáciách podľa mienky kasačného súdu nemožno priradiť medzi základné,manipulačné pomocné, či prípravné práce vykonávané podľa postupov a pokynov nadriadeného. V
tomto ohľade by 1. stupeň náročnosti práce podľa pracovných činností zodpovedal povolaniu, ktoré
zamestnanec vykonáva manuálne podľa jednoduchých a opakujúcich sa postupov alebo pokynov,

zväčšapodstálymdozorom,pričomvzásadesamotnýzamestnanecnebudeniesťžiadnuzodpovednosť
na dosiahnutom výsledku práce (napr. upratovačka, dokladač tovaru, umývač riadu.“ Kasačný súd
v danom prípade (veci) súhlasil so záverom správneho súdu, že v prípade pracovných miest s
dohodnutým druhom práce „ochrana majetku“, nejde o práce, ktoré by bolo možné podľa miery zložitosti,
zodpovednosti a namáhavosti práce vymedziť ako pomocné, prípravné alebo manipulačné podľa

presných postupov a pokynov a zaradiť ich do 1. stupňa náročnosti práce. Kasačný súd taktiež nič
nevyčítal postupu krajského súdu (ako správneho súdu), ktorý uvedený záver ustálil najmä na základe
popisu práce uvedených v pracovných zmluvách.

68. Poukaz žalobcu na komentár k Zákonníku práce nebol v tomto prípade relevantným dôkazom
na preukázanie nezákonnosti rozhodnutia, pretože tam opísaná skutková situácia (vykonávané práce)

nezodpovedala skutkovej situácii tohto prípadu, kedy zamestnanec žalobcu podľa zistených skutočností
(obsahu pracovnej zmluvy, vrátane jej dodatkov, a Evidencie služieb) neposkytuje len informačné a
evidenčné služby, keď rozsah jeho činností je vymedzený širšie.

69. Pokiaľ ide o uloženú sankciu (pokutu vo výške 1 000 eur), správny súd v prvom rade uvádza,

že žalobca nenamietal výšku uloženej pokuty, ani správny súd nežiadal o sankčnú moderáciu (§ 198
SSP). Žalobnú argumentáciu smeroval výlučne k otázke (ne)porušenia pracovnoprávnych predpisov,
skutočnosť ktorá bola podkladom pre začatie konania o uložení pokuty. Správny súd nezistil porušenie
zásad ukladania trestov. Výšku pokuty považuje za primeranú, uloženú v rozsahu zákonného limitu
ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Orgánmi verejnej správy boli zohľadnené všetky

okolnosti porušenia pracovnoprávnych predpisov, prihliadli na to, aby výška pokuty mala preventívny
a represívny charakter a zároveň, aby pôsobila výchovne na žalobcu. Pri určení výšky pokuty orgány
verejnej správy vyhodnotili kritériá uvedené v ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce - z odôvodnenia
prvostupňového aj napadnutého rozhodnutia vyplýva, že orgán verejnej správy sa podrobne zaoberal
všetkými okolnosťami majúcimi vplyv na výšku uloženej sankcie, počnúc závažnosťou zisteného

porušenia povinností a závažnosti ich následkov, vyhodnotením priťažujúcich a poľahčujúcich okolností.
Za priťažujúcu okolnosť orgány verejnej správy považovali to, že žalobca sa dopustil viacerých
správnych deliktov, za ktoré mu správny orgán ukladal pokutu, ďalej to, že v prípade porušenia
ustanovenia§120ods.3Zákonníkapráce,ustanovenia§120ods.1vnadväznostinaustanovenie§120
ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2020, nešlo o ojedinelý výskyt nedostatkov, nakoľko

boli zistené u žalobcu počas viacerých mesiacov v rokoch 2020 a 2021. Naopak ako poľahčujúcu
okolnosť zohľadnil prvostupňový orgán celkový počet zamestnancov žalobcu (2), kedy by vyššia pokuta
mohla výrazne negatívne zasiahnuť do chodu podnikania žalobcu,, ako aj skutočnosť, že nejde o
opakované zistenie toho istého nedostatku.

70. Pretože v danom prípade ide o správnu žalobu vo veciach správneho trestania, správny súd
preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov podľa § 195 písm. a) až e) SSP, keď existuje výnimka
z viazanosti správneho súdu v žalobe uplatnenými žalobnými dôvodmi, pričom nezistil dôvody pre
zrušenie preskúmavaných rozhodnutí nad rozsah a dôvody uvedené v správnej žalobe.

71. Na základe všetkých uvedených skutočností správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného v spojení s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa a konania, ktoré im
predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného je v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.

72. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má
právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na
náhradu trov konania nepriznal.

73. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním
kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c/ SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §
439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP) .

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)

v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo
opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.