Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, March 7, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 2S/97/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201434
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ina Šingliarová
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201434.2

Uznesenie

Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: A. A. B., A., adresa trvalého pobytu: C. XXXX/
XX, XXX XX D. E., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho negatívneho rozhodnutia ministra vnútra
Slovenskej republiky zo dňa 22.08.2020 v konaní o rozklade proti rozhodnutiu žalovaného č. KM-
TO-2020/005267-005 zo dňa 16.07.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave konanie zastavuje.

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet správneho súdneho prieskumu

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 14.10.2020 domáhal prieskumu fiktívneho negatívneho
rozhodnutia žalovaného zo dňa 22.08.2020, ktoré bolo vydané tak, že vedúci ústredného orgánu štátnej
správy (minister vnútra Slovenskej republiky) v lehote podľa § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.
oslobodnomprístupekinformáciám(zákonoslobodeinformácií)vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen
„zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode informácií“) nerozhodol o rozklade, ktorý podal žalobca
proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra, kancelárie ministra vnútra Slovenskej republiky, tlačový odbor

(ďalej len „povinná osoba“), č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16.07.2020 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“).

II. Priebeh administratívneho konania, konania pred Krajským súdom v Bratislave a konania pred
Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

II.A Priebeh administratívneho konania

2.Žalobcasažiadosťouzodňa03.07.2020,doručenouprvostupňovémuorgánulistinnedňa06.07.2020,
domáhal sprístupnenia informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z., a to, okrem iného, počtu kontrol,
ktoré príslušníci Policajného zboru vykonali na účely monitorovania a sankcionovania konania, ktoré je
znakom skutkovej podstaty trestného činu popísaného v § 305 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (presný súhrn žiadaných informácií je vymedzený v žiadosti a vo
výroku prvostupňového rozhodnutia) (ďalej len „žiadosť“).

3. Povinná osoba prvostupňovým rozhodnutím v celom rozsahu nevyhovela žiadosti žalobcu, a to
z dôvodu, že požadovanými informáciami nedisponuje.

4. Žalobca voči prvostupňovému rozhodnutiu podal rozklad zo dňa 16.07.2020, o ktorom mal rozhodovať
minister vnútra Slovenskej republiky ako druhostupňový orgán.5. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 14.10.2020, ktorou sa
domáhal prieskumu fiktívneho negatívneho rozhodnutia žalovaného zo dňa 22.08.2020 (pozri časť II.B

odôvodnenia).

6. Žalovaný zároveň vo veci vydal rozhodnutie o rozklade, č. sp. SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa
16.09.2020, ktorým rozklad zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V tomto rozhodnutí uviedol, že
nakonaniepodľazákonač.211/2000Z.z.savzťahujezákonč.71/1967Zb.osprávnomkonaní(správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „SP“), a preto sa na konanie o rozklade primerane
vzťahuje § 57 SP, z ktorého vyplýva, že lehota na vydanie rozhodnutia podľa zákona č. 211/2000 Z.
z. začína plynúť až keď je rozklad spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom
predložené odvolaciemu orgánu, a to najneskôr v lehote do 30 dní od doručenia rozkladu. Z vecného
hľadiska uviedol, že žiadané informácie povinná osoba neeviduje v tak detailnej položkovej skladbe,
ako bola žiadaná žalobcom, pričom táto povinnosť nevyplýva ani zo žiadneho právneho predpisu. Ďalej

uviedol, že požadované informácie nemožno získať z dostupných štatistických údajov jednoduchým
úkonom, prípadne vytvorením určitého automatizovaného výstupu.

II.B Priebeh konania pred Krajským súdom v Bratislave

7. Žalobca v správnej žalobe zo dňa 14.10.2020 uviedol, že minister vnútra Slovenskej republiky
nerozhodol o jeho rozklade v lehote podľa § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., a preto v súlade s daným
ustanovením zákona nastala dňa 22.08.2020 fikcia vydania negatívneho rozhodnutia o rozklade.
Žalobca toto rozhodnutie v žalobe označil pojmom „napadnuté rozhodnutie“.

8. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 23.09.2020 mu bolo doručené listinné rozhodnutie o rozklade, ktorým
minister vnútra Slovenskej republiky jeho rozklad v celom rozsahu zamietol. Žalobca toto rozhodnutie
v žalobe označil pojmom „duplicitné rozhodnutie“.

9. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu žalobca argumentoval, že ide tu o fiktívne rozhodnutie,

ktoré vzniklo z dôvodu, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy nie je samostatným orgánom
štátnej správy, ale len jeho vedúcou osobou. V prípade rozkladu ako riadneho opravného prostriedku
nedochádza k devolutívnemu účinku, a preto naň nemožno aplikovať § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000
Z. z. Toto ustanovenie možno aplikovať len tam, kde opravný prostriedok má devolutívny účinok a kde
dochádza k prenosu právomoci rozhodnúť o ňom na iný orgán štátnej správy. To neplatí, keďže minister

vnútra je súčasťou ministerstva vnútra. Žalobca v uvedenom odkázal aj na judikatúru Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky (č. j. 6 A 89/2000 – 40).

10. Žalobca okrem toho v žalobe uviedol aj protiargumentáciu k duplicitnému rozhodnutiu, ktorá je
v žalobe vymedzená pod žalobnými bodmi 6.1 až 6.10.

11. Žalobca v žalobnom návrhu navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie (t. j. v súlade s jeho zavedenou
skratkou ide o fiktívne rozhodnutie žalovaného z 22.08.2020, ktoré je v tomto súdnom konaní označené
ako žalované rozhodnutie), ako aj prvostupňové rozhodnutie povinnej osoby a zaviazať povinnú osobu
poskytnúť informáciu, a to do desiatich dní od právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu.

12. Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 2S/240/2020 zo dňa 28.09.2022 (ďalej len „rozhodnutie
KS BA“) napadnuté fiktívne rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o rozklade proti

prvostupňovému rozhodnutiu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom sa v zásade
stotožnil s argumentáciou žalobcu, súhlasil s tým, že vo veci nastalo vydanie fiktívneho negatívneho
rozhodnutia, ktoré je podľa súdnej judikatúry nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (bližšie body
56-72 odôvodnenia rozhodnutia KS BA). Rozhodnutie KS BA sa vyjadrilo aj k duplicitnému rozhodnutiu,
a to v bodoch 74-84 svojho odôvodnenia.

II.C Priebeh konania pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky13. Žalovaný voči rozhodnutiu KS BA podal kasačnú sťažnosť, v ktorej sa domáhal zrušenia rozhodnutia
KS BA, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom. Vo svojej kasačnej
sťažnosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyplynulo,

že na vec sa má vzťahovať lehota 30 dní na tzv. autoremedúru podľa § 57 ods. 1 SP a až po jej
uplynutí a predložení veci nadriadenému orgánu začína plynúť lehota na vydanie rozhodnutia podľa
zákona č. 211/2000 Z. z. (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sži
7/2011, 2 Sži 7/2012, 2 Sži/3/2013, 6 Sžo/102/2015). Argumentoval teda, že vo veci nedošlo k vzniku
fiktívneho rozhodnutia, ale vo veci bolo riadne vydané rozhodnutie (rozhodnutie ministra vnútra č. sp.

SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16.09.2020), ktorým sa rozklad zamietol a potvrdilo prvostupňové
rozhodnutie.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „kasačný súd“) v konaní sp. zn. 4Svk/8/2023 zo
dňa 30.09.2024 (ďalej len „rozhodnutie NSS“) vydal rozhodnutie, ktorým zrušil rozhodnutie KS BA a vec
vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V rozhodnutí NSS tento súd poukázal na svoju

judikatúru týkajúcu sa problematiky konania o rozklade a jeho vzťahu k § 19 zákona č. 211/2000 Z. z. a k
§ 57 ods. 1 SP (napr. bod 49 a body 56 až 58 rozhodnutia NSS), pričom dospel k záveru, že napadnuté
fiktívne rozhodnutie v danom prípade nespĺňalo požiadavku spôsobilého predmetu prieskumu správnym
súdom, a preto mal správny súd konanie podľa § 99 písm. b) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zastaviť.

III. Relevantná právna úprava

15. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2020 proti rozhodnutiu povinnej
osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia

rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva
povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

16. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2020 o odvolaní proti
rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala

rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor).
Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci
ústredného orgánu štátnej správy.

17. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2020 odvolací orgán

rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote
nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie
potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie
rozhodnutia.

18. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2020 ak nie je v tomto zákone
ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

19. Podľa § 57 ods. 1 SP správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám
rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania

ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní účastníci konania súhlasia.

20. Podľa § 57 ods. 1 SP ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní,
predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu
najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania.

21. Podľa § 61 ods. 3 SP ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o
rozklade.

22. Podľa § 99 písm. b) SSP správny súd konanie uznesením zastaví, ak zistil taký nedostatok procesnej

podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, a nebol dôvod na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1.

23. Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.IV. Právne hodnotenie správneho súdu

24. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol,
okrem iného, zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal svoju činnosť dňa 01.06.2023. Podľa § 3
písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna
2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc
správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave

na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec, pôvodne vedená na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 2S/240/2020, bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy vedená na Správnom súde
v Bratislave pod sp. zn. BA-2S/240/2020 a následne na to po vrátení veci kasačným súdom pod sp. zn.
2S/97/2024. Predmetná vec bola zároveň v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na
rok 2024 v znení Dodatku č. 7 náhodným výberom pridelená na konanie a rozhodovanie do senátu 9S
Správneho súdu v Bratislave.

25. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10, § 13 ods. 1 SSP)
preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu
žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby (§ 134 ods. 1 SSP, § 134 ods. 2 SSP a contrario)
a v rozsahu právne záväzného názoru vyjadreného v rozhodnutí NSS (§ 469 SSP) a dospel k záveru,

že konanie treba zastaviť podľa § 99 písm. b) SSP.

26. S poukazom na správnu žalobu žalobcu, ako aj s odkazom na vyjadrenia účastníkov konania a
právnezáväznýnázorkasačnéhosúduboloúlohousprávnehosúduposúdiť,čivdanomprípadejestvuje
spôsobilý predmet správneho súdneho prieskumu.

27. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sži/8/2012,
podľa ktorého: „...faktické vybavenie žiadosti či už formou poskytnutia informácie alebo formou
odmietnutia, má vždy prednosť pred konštatovaním existencie fiktívneho rozhodnutia.“

28. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Sži/21/2013 rovnako tak vyslovil názor,
podľa ktorého: „fiktívne rozhodnutie v konaní podľa zákona o slobode informácií má svoje opodstatnenie
pre ochranu práv žiadateľa na informácie len dovtedy, dokiaľ nedošlo k faktickému vydaniu rozhodnutia
vo veci. Takéto fakticky vydané rozhodnutie má totiž prednosť pred fiktívnym rozhodnutím, je aktom
výkonu verejnej správy spôsobilým ovplyvniť práva a právom chránené záujmy žiadateľa. Účelom

zákona o slobode informácií je totiž nielen to, aby bola žiadosť o sprístupnenie vybavená v čo
najkratšom čase, ale v prvom rade, aby bola vybavená. Účelom právnej úpravy obsiahnutej v zákone o
slobode informácií je zabezpečenie a regulácia sprístupňovania informácií a ochraňovanie oprávnených
žiadateľov pred bezdôvodným odopieraním informácií. Fiktívne rozhodnutie je nástrojom dočasnej
ochrany žiadateľa a je nástrojom „urgovania“ vydania faktického rozhodnutia vo veci. Faktické vybavenie

žiadosti, aj po lehote ustanovenej zákonom, má vždy prednosť. “

29. Podporne možno poukázať aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a
to sp. zn. 5Sži/1/2012, podľa ktorého: „Najvyšší súd uvádza, že právna teória charakterizuje inštitút
fikcie rozhodnutia ako nástroj na eliminovanie negatívnych dôsledkov nečinnosti správnych orgánov, a

preto vychádza z princípu, že ak uplynula zákonom ustanovená lehota a správny orgán bol nečinný,
má sa zato, že účastníkovi konania sa nevyhovelo. Avšak použitie tohto inštitútu prichádza do úvahy
iba v prípade úplnej nečinnosti správneho orgánu, v opačnom prípade by striktné použitie fikcie
vydania rozhodnutia len v závislosti od splnenia podmienky márneho uplynutia lehoty na vydanie
rozhodnutia spôsobovalo nezákonnosť takéhoto pozitívneho rozhodnutia v prípade, keď správny orgán

odstraňuje vady podania, vykonáva dôkazy, zabezpečuje podklady pre vydanie rozhodnutia, ktoré má
vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania. O tom, že správny
orgán nebol vo veci úplne nečinný, svedčí najmä skutočnosť, že vo veci vydal rozhodnutie, a to aj
napriek tomu, že nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. V prípade, že vo veci správny orgán
vydá aj po uplynutí zákonom stanovenej lehoty rozhodnutie a účastník správneho konania nevyužije

možnosť napadnutia fiktívneho rozhodnutia, nie je možné odobrať účastníkovi konania možnosť podania
opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o jeho práve, pričom treba vychádzať
z princípu legitímneho očakávania účastníkov konania na vydanie zákonného rozhodnutia, ktoré
na základe odôvodnenia poskytuje účastníkovi konania možnosť ďalšieho kvalifikovaného postupuv správnom konaní, keď zákon v prípade negatívneho rozhodnutia umožňuje účastníkovi konania
podať opravný prostriedok, v ktorom môže reagovať na dôvody nevyhovenia uvedené v rozhodnutí
prvostupňového správneho orgánu.“

30. Z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané (pričom to nebolo ani medzi účastníkmi
konania sporné), že žalovaný vo veci vydal faktické písomné rozhodnutie, pričom o jeho existencii mal
žalobca v čase podania správnej žaloby vedomosť, pretože mu bolo riadne doručené a priamo naň
odkazuje aj vo svojej správnej žalobe.

31. Právne posúdenie otázky plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia o rozklade v danom prípade
vyplýva z § 19 ods. 3 veta prvá zákona č. 211/2000 Z. z. Uvedené ustanovenie spája povinnosť
odvolacieho orgánu rozhodnúť o odvolaní do pätnástich dní od právnej skutočnosti, ktorá je vymedzená
ako „doručenie odvolania povinnou osobou“. Ide o jednoznačné určenie lehoty, ktorá sa nezačína
počítaťoddoručeniaodvolaniažalobcuodvolaciemuorgánu,aleažoddoručeniaodvolaniaodvolaciemu

orgánu povinnou osobou, v tomto prípade prvostupňovým správnym orgánom žalovanému, resp. v
tomto prípade jeho osobitnej komisii na prípravu návrhov rozhodnutí o rozkladoch. Zákon č. 211/2000
Z. z. osobitne nerieši dobu od podania odvolania (rozkladu) povinnej osobe do predloženia odvolania
(rozkladu)odvolaciemuorgánu,apretojepotrebnépostupovaťpodľa§57ods.2SPvspojenís§22ods.
1 zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa tohto ustanovenia, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú

sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Z uvedeného ustanovenia
vyplýva, že na právne situácie neupravené zákonom č. 211/2000 Z. z. sa bude subsidiárne aplikovať
SP a odvolacie konanie takýmto spôsobom subsidiárne upravené v SP. Správny súd poukazuje na § 54
ods. 1 SP, podľa ktorého odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Rovnako § 19 ods. 3 veta prvá zákona č. 211/2000 Z. z. predpokladá podanie opravného prostriedku

povinnej osobe, t. j. subjektu, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Vychádza sa tu z predpokladu, že konanie
sa vedie v administratívnom spise a administratívny spis vedie a má ho k dispozícii prvostupňový
orgán, preto sa odvolanie podáva na správnom orgáne prvého stupňa. V nadväznosti na podanie
odvolania správny orgán má podľa § 57 ods. 1 SP možnosť vybaviť vec autoremedúrou a o odvolaní sám
rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie. Následne, ak nezvolí tento procesný postup, podľa

§ 57 ods. 2 SP predloží odvolanie spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom
odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď odvolanie došlo a upovedomí o tom účastníka
konania. Až v tomto okamihu, po predložení veci odvolaciemu orgánu, začína odvolaciemu orgánu
plynúť 15 dňová lehota na rozhodnutie o odvolaní (rozklade) zakotvená v § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000
Z. z., pretože až v tomto štádiu odvolacieho konania sa uplatní zásada lex specialis derogat legi generali

(osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie). Inak povedané, odvolací
správny orgán je povinný o odvolaní (rozklade) rozhodnúť v lehote pätnástich dní od jeho doručenia od
prvostupňového správneho orgánu, ktorý už vykonal potrebné úkony podľa § 57 ods. 1 SP v spojení s
§ 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.

32. V tomto kontexte správny súd dospel k záveru, že § 19 ods. 3 prvá veta zákona č. 211/2000 Z. z.
počíta s týmto procesom predkladania spisu prvostupňovým správnym orgánom, a preto sa ustanovuje
15 dňová lehota na rozhodnutie od doručenia odvolania povinnou osobou, tzn. od doručenia odvolania
spolu so spisovým materiálom. Tento postup sa primerane aplikuje aj na konanie o rozklade (§ 61 ods. 3
SP).Rozhodnutiuorozkladepredchádzaprocesnýpostuposobitnej(rozkladovej)komisieavyhotovenie

návrhu osobitnej (rozkladovej) komisie, ktorá vykonáva procesné úkony spojené s predložením veci
na rozhodnutie o rozklade vedúcemu ústredného orgánu štátnej správy, obdobne ako správny orgán
prvého stupňa. Osobitná (rozkladová) komisia preto tieto úkony robí najneskôr v lehote podľa § 57
ods. 2 SP v spojení s § 61 ods. 3 SP. V zhode s názorom vysloveným kasačným súdom aj podľa
správneho súdu zmienená subsidiárna aplikácia SP aj na konanie podľa zákona číslo 211/2000 Z.

z. je v súlade s princípom dobrej verejnej správy. V súlade s uvedeným preto správny súd dospel k
záveru, že ministrovi plynie lehota na rozhodnutie podľa § 19 ods. 3 prvá veta zákona číslo 211/2000
Z. z. od predloženia rozkladu spolu so spisom, ktoré v danom prípade bolo vykonané prípisom č. KM-
TO-2020/005267-011 zo dňa 03.09.2020. Na danom nič nemení ani žalobcom uvádzaná judikatúra
a právna teória z Českej republiky, ktorá správny súd nezaväzuje a rovnako tak je odlišná od ustálenej

judikatúry slovenských správnych súdov.

33. Účelom ustanovenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia podľa zákona č. 211/2000 Z. z. nebolo
legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale, naopak,jeho účelom bolo poskytnúť ochranu žiadateľovi, ktorý sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu v
prípade jej nečinnosti vedúcej až k vydaniu negatívneho rozhodnutia. Inštitút fiktívneho rozhodnutia
umožňuje žiadateľovi domáhať sa napriek nečinnosti povinnej osoby svojho práva podať proti fiktívnemu

rozhodnutiu odvolanie, opravný prostriedok, resp. žalobu na súd. Povinným osobám však zákon č.
211/2000 Z. z. neumožňuje zostať nečinný, naopak, výslovne im ukladá povinnosť vždy o nesprístupnení
informácií vydať písomné rozhodnutie. Nečinnosť povinnej osoby a spoliehanie sa na vznik fiktívneho
rozhodnutia je vždy porušením zákona zo strany povinnej osoby. Každé fiktívne rozhodnutie je
nezákonné a musí byť odvolacím orgánom alebo súdom zrušené, pretože neobsahuje odôvodnenie

(je nepreskúmateľné). Správne súdy vo svojich rozhodnutiach dospeli k záveru, že zákon č. 211/2000
Z. z. síce predpokladá vydanie fiktívneho rozhodnutia ako následok nečinnosti povinnej osoby, ale
takýto postup povinnej osoby nie je zákonom dovolený a je nezákonný. Povinná osoba musí vždy vydať
písomné rozhodnutie a ak nevydá písomné rozhodnutie, ide o nezákonný postup a porušenie ústavného
práva žiadateľa. Rovnaké pravidlo platí aj pre prípad nevydania rozhodnutia odvolacím orgánom. Ak
odvolací orgán nerozhodne v príslušnej lehote o odvolaní, podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.

sa predpokladá vydanie rozhodnutia, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.

34. Zhrnúc uvedenú právnu argumentáciu a obsah konštantnej judikatúry správnych súdov treba uviesť,
že v posudzovanom prípade k vydaniu žalobou napadnutého fiktívneho rozhodnutia o rozklade žalobcu
nedošlo, pretože žalovaný reálne o podanom opravnom prostriedku žalobcu rozhodol dňa 16.09.2020.

Aj bez ohľadu na právne posúdenie lehoty podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. je podstatné pre
ochranu práv žalobcu to, že faktické rozhodnutie o rozklade bolo žalovaným prijaté dňa 16.09.2020 a
žalobcovidoručenéuždňa20.09.2020.Vkrátkomčasovomsledepovydanírozhodnutiaapredpodaním
správnej žaloby mal teda žalobca k dispozícii reálne rozhodnutie žalovaného. Takýmto postupom
žalovaného došlo k dôslednému naplneniu úpravy § 51 SP. V čase podania správnej žaloby (doručenie

15.10.2020) teda vzhľadom na existenciu a doručenie faktického rozhodnutia žalovaného zo dňa
16.09.2020, nebol žiaden dôvod na existenciu tvrdeného fiktívneho rozhodnutia. Treba opakovane
zdôrazniť, že inštitút fiktívneho rozhodnutia je subsidiárnym, umelo vytvoreným inštitútom, existencia,
ktorého je podmienená neexistenciou reálneho a objektívne rozpoznateľného rozhodnutia, a táto
podmienka v prejednávanej veci splnená nie je.

35. Správny súd v zhode s názorom kasačného súdu v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na
informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované účelne (nie účelovo) a efektívne, a
to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale aj vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade sa právo na
informácie a právo na zákonné rozhodnutie stávajú zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory,

predstavujúce zbytočnú záťaž vo vzťahu nielen k hospodáreniu, ale aj časovej angažovanosti subjektov
zúčastnených na takom konaní. Reálnym prostriedkom práv žalobcu by bola správna žaloba smerujúca
proti skutočnému rozhodnutiu žalovaného o rozklade žalobcu zo dňa 16.09.2020.

36. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že predmetom správneho súdneho prieskumu bolo v

prejednávanej veci žalobcom označené ako „napadnuté rozhodnutie“, teda tzv. fiktívne rozhodnutie
zo dňa 22.08.2020, a nie faktické rozhodnutie žalovaného zo dňa 16.09.2020, žalobcom v žalobe
označovaného ako duplicitné rozhodnutie (bod 10 odôvodnenia). Z daného dôvodu sa preto správny
súd nevyjadruje k žalobným bodom, ktoré žalobca uplatnil vo vzťahu k reálne vydanému rozhodnutiu,
pretože neboli predmetom tohto súdneho prieskumu.

37. Zhrnúc uvedené podľa názoru správneho súdu, žalobou napadnuté fiktívne rozhodnutie, na ktoré
poukázal žalobca v správnej žalobe, nespĺňa požiadavku spôsobilého predmetu prieskumu správnym
súdom, a preto správny súd podľa § 99 písm. b) SSP konanie zastavil.

38.Onáhradetrovkonaniasprávnysúdrozhodolpodľa§171ods.1SSPkeďžežalobcaprocesnezavinil
zastavenie konania, ale úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože
nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať ich náhradu.

39. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147

ods. 2 SSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia,
na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 1 SSP
zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak

má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide
o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej
pomoci (písm. c/).