Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoCsp/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121421661
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121421661.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: I. G. Z., Z..F..P.., L.: XX XXX
XXX, A. X, N., zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, Prievozská 2, Bratislava, proti
žalovanej: B. V., U.Á. X, N., o zaplatenie 2.452,80 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26.09.2024, č. k. B5-70Csp/172/2021-170, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanej nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu

trov konania (výrok II.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 12.07.2021
na Okresnom súde Banská Bystrica domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 2.778,37 eura s
príslušenstvom. Dôvodil, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 04.09.2020 uzavretej s
Československou obchodnou bankou, a.s., (ďalej ako „postupca“ alebo ako „ČSOB“) na neho postupca
postúpil pohľadávku voči žalovanej, ktorá bola, napriek písomnej výzve postupcu, v nepretržitom

omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako
90 kalendárnych dní. ČSOB uzatvorila so žalovanou dňa 04.07.2012 zmluvu č. XXXXXXXXXR (ďalej
aj ako „zmluva“), na základe ktorej jej poskytla peňažné prostriedky; súčasťou zmluvy boli Všeobecné
obchodné podmienky v znení ich dodatkov (ďalej aj ako „VOP“). Podľa žalobcu zmluva obsahovala
všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až § 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v

znení neskorších predpisov, resp. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Žalovaná, napriek opakovaným
výzvam pôvodného veriteľa, v ktorých ju v súlade s § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) upozorňoval v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť
uplatnenia práva vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, neplnila v stanovených termínoch splátky, čím
porušila svoju zmluvnú povinnosť. Vzhľadom na to, že sa následne dostala do omeškania so splácaním
úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom bola súčasne upozornená v lehote nie kratšej ako 15 dní

na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, pristúpila ČSOB v súlade s
príslušnými ustanoveniami zmluvy a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru ku dňu 15.06.2019 a žalovanú vyzvala na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu
predstavovala ku dňu postúpenia pohľadávky sumu 3.812,09 eura, pričom pozostávala z istiny 2.778,37eura, ktorej zaplatenia sa žalobca domáhal v konaní, z riadneho úroku v sume 721,57 eura a z úroku z
omeškania v sume 312,15 eura, ktoré si v konaní neuplatnil.

3. Žalobca v priebehu konania v podaní zo dňa 29.11.2022 prezentoval dôvodnosť uplatneného nároku
v celom rozsahu, nakoľko súd prvej inštancie nekonštatoval žiadnu spornú skutočnosť a nevyzval ho na
jej preukázanie, pričom v prílohe špecifikoval žalovaný nárok uvádzajúc, že žalovaná vykonala kreditnou
kartou debetné operácie (výber kartou + platba kartou + odchádzajúce platby z účtu) v sume 38.588,83
eura a kreditné operácie v sume 38.263,26 eura, z ktorých na istinu započítal sumu 35.810,46 eura;

rozdiel medzi čerpanou sumou a sumou zaplatenou na istinu predstavuje sumu 2.778,37 eura, ktorej
zaplatenia sa voči žalovanej v konaní domáhal.

4.Súdprvejinštancierozhodoloveciprvýkrátrozsudkomzodňa06.12.2022,č.k.70Csp/172/2021-109,
ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 325,57 eura s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 325,57 eura od 05.09.2020 do zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok

II.) a súčasne rozhodol, že žalovaná nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania (výrok III.);
výrok I. tohto rozsudku nadobudol právoplatnosť.

5. Žalobca podal proti výrokom II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými jeho žalobu čiastočne
zamietol a rozhodol o trovách konania, odvolanie. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie (uznesenie zo dňa 29.02.2024, sp. zn. 3CoCsp/10/2023- pozn. odvolacieho súdu).
Odvolací súd uviedol, že z vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia vyplynulo, že medzi ČSOB
a žalovanou vznikol záväzkový vzťah na podklade písomne uzavretej zmluvy o úvere (k ČSOB
kreditnej karte č. XXXXXXXXXR), ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) a zároveň zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z.), pričom
žalovaná úver čerpala (viď platobná história). Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevenoval ex offo
preskúmaniu obsahových náležitostí predmetnej zmluvy v intenciách ustanovení zákona č. 129/2010 Z.
z., nezaoberal sa a nevyhodnotil tvrdenia žalobcu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle §
565 Občianskeho zákonníka, a to i vo väzbe na splnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka, ako i jeho tvrdenia o splnení predpokladov pre postúpenie pohľadávky ČSOB voči žalovanej
v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z. z.“), keď v tomto
smere len stroho a bez bližšieho odôvodnenia skonštatoval, že tieto dodržané boli. V ďalšom konaní
odvolací súd uložil súdu prvej inštancie posúdiť dôvodnosť nároku žalobcu, ktorý zostal predmetom
konania po nadobudnutí právoplatnosti žalobe vyhovujúceho výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie (o

zaplatenie sumy 2.452,80 eura s prísl. ako rozdiel medzi pôvodne uplatnenou sumou 2.778,37 eura a
právoplatne priznanou sumou 325,57 eura), pri ktorom mal vychádzať z toho, že medzi žalovanou a
právnym predchodcom žalobcu došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere v písomnej forme, mal vykonať ex
offo súdny prieskum obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy, posúdiť žalobcom tvrdené splnenie
zákonom stanovených podmienok pre zosplatnenie úveru zo strany ČSOB a následné postúpenie

pohľadávky voči žalovanej v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. vo väzbe na § 17 zákona č.
129/2010 Z. z. (z pohľadu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu).

6. Po vrátení veci konajúcemu súdu žalobca v podaní zo dňa 03.05.2024 uviedol, že medzi zmluvnými
stranami bol dojednaný revolvingový úver vo forme kreditnej karty, a nie klasický splátkový úver. Ak

klient vyčerpá časť alebo celý úverový rámec a následne vyčerpanú sumu splatí jednorazovo, hneď po
pripísaní tejto úhrady má opäť k dispozícii celý úverový rámec. Ak vyčerpanú sumu spláca postupne,
bude mať stále k dispozícii tú časť úverového rámca, ktorá nie je vyčerpaná a ktorá sa zároveň s
každou splátkou zvyšuje. Na tento vzťah potom nie je možné aplikovať § 565 Občianskeho zákonníka,
nakoľko v predmetnom prípade nebolo dojednané plnenie v splátkach. Štandardná splátka, ktorú bola

žalovaná povinná plniť, bola v tomto prípade len dojednaným opakujúcim sa plnením v existujúcom
záväzkovom vzťahu na dobu neurčitú. Žalovaná mala plniť minimálne splátku vo výške 5 % z vyčerpanej
sumy vždy k 15. dňu v mesiaci, pričom túto je potrebné považovať za plnenie opakujúcich sa dávok v
trvajúcom záväzkovom vzťahu, a nie za splátku dojednanú v prípade klasického splátkového úveru na
dobu určitú. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú niekoľkokrát na úhradu omeškaných splátok,

pričom poslednou bola výzva zo dňa 05.04.2019 na úhradu omeškaných splátok v sume 396,33 eura;
zároveň táto výzva napĺňala požiadavky na výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Keďže
žalovaná omeškané splátky neuhradila, pôvodný veriteľ pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru podľa článku XIV ods. 2 VOP. Žalobca zastával názor, že k ukončeniu zmluvného vzťahu došlona základe listiny s názvom „Oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru“ zo dňa 17.06.2019,
ktorú si žalovaná, podľa doručenky tvoriacej prílohu podanej žaloby, neprevzala v odbernej lehote.

7. Žalobca mal za to, že jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ukladalo
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Žalovaná sa nachádzala v omeškaní so splnením
čo len časti peňažného záväzku voči banke, ktoré trvalo dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň
ju jeho právny predchodca opakovane vyzval na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou na úhradu
pohľadávky zo dňa 05.04.2019 a oznámením o predčasnej splatnosti úveru zo dňa 17.06.2019. Žalobca

podotkol, že zmluva o postúpení pohľadávky mala písomnú formu, dlžník bol výzvou zo dňa 17.06.2019
vyzvaný na splnenie pohľadávky, pričom túto ani po doručení zásielky neuhradil. Podľa žalobcu bolo
s ohľadom i na rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 9Cdo/165/2022) potrebné listinu s názvom „Oznámenie o predčasnej splatnosti úveru“ zo dňa
17.06.2019 (ďalej len „oznámenie o predčasnej splatnosti“) bez pochybností považovať za výzvu v
zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Záverom žalobca dodal, že zmluva spĺňala povinné

náležitosti podľa § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.

8. Žalovaná ostala v konaní nečinná a k žalobe sa písomne nevyjadrila.

9. Konajúci súd doplnil dokazovanie a zistil, že podľa oznámenia o poskytnutí úveru k ČSOB kreditnej

karte k žiadosti reg. č. XXXXXXXXXR zo dňa 04.07.2012 poskytla ČSOB žalovanej úver k ČSOB
kreditnej karte do výšky úverového limitu 3.000 eur, s dňom splatnosti vždy v 15. deň v mesiaci. Úver
mohol byť čerpaný od 04.07.2012, pričom dňom konečnej splatnosti bol posledný deň výpovednej
lehoty. Ku dňu otvorenia úverového účtu predstavovala výška úrokovej sadzby 18,9 % ročne a debetnej
úrokovej sadzby 30 % ročne. Výška úroku z omeškania bola určená na 9 % ročne s tým, že banka

bola oprávnená ju meniť. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) predstavovala 20,92 % a celková
čiastka, ktorú musela žalovaná ako spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v
čase uzavretia zmluvy, bola 3.329,83 eura; priemerná RPMN bola 21,82 %. V predmetnom oznámení
bolo uvedené, že ním bola medzi žalovanou a ČSOB uzatvorená zmluva o úvere k ČSOB Kreditnej
karte č. XXXXXXXXXR. Žalovaná uvedené oznámenie prevzala dňa 04.07.2012, čo potvrdila svojim

podpisom. Podľa prehľadu obratov na účte kreditnej karty žalovaná vykonala debetné operácie celkovo
v sume 38.588,83 eura a kreditné operácie celkovo v sume 38.263,26 eura, z ktorých na istinu právny
predchodca žalobcu započítal sumu 35.810,46 eura, považujúc za nesplatený zostatok istiny 2.778,37
eura.

10. ČSOB výzvou zo dňa 20.02.2019 oznámila žalovanej, že ku dňu 19.02.2019 predstavoval dlh z
omeškaných splátok čiastku 427,94 eura, pričom vyzvala žalovanú na jeho bezodkladnú úhradu s
tým, že v opačnom prípade vyhlási úver za splatný; listina bola žalovanej odoslaná dňa 21.02.2019,
avšak žalovaná ju neprevzala v odbernej lehote. Následne ČSOB výzvou na úhradu pohľadávky zo dňa
05.04.2019 oznámila žalovanej, že ku dňu 04.04.2019 predstavoval dlh z omeškaných splátok čiastku

396,33 eura a vyzvala ju na bezodkladnú úhradu s tým, že inak vyhlási úver za splatný; zásielka bola
žalovanej odoslaná dňa 08.04.2019, avšak žalovaná ju neprevzala v odbernej lehote. Žalobca k žalobe
pripojil aj výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 04.01.2019, opakovanú výzvu na zaplatenie dlžnej
čiastkyzodňa21.01.2019aopakovanúvýzvunazaplateniedlžnejčiastkyzodňa07.03.2019,priktorých
nepreukázal ich doručenie alebo aspoň odoslanie žalovanej.

11. Podľa oznámenia o predčasnej splatnosti úveru (datovanej dňa 17.06.2019) vyhlásila ČSOB
úver dňom 15.06.2019 za splatný a vyzvala žalovanú na bezodkladné zaplatenie celého dlhu, ktorý
k uvedenému dátumu predstavoval sumu 2.836,96 eura; oznámenie bolo odoslané žalovanej dňa
18.06.2019 na adresu trvalého pobytu, odkiaľ sa zásielka vrátila s poznámkou o jej neprevzatí v

odbernej lehote. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXXXXXXXXX zo dňa 04.09.2020 s
prílohou a doplňujúcej zmluvy k postúpeniu pohľadávok č. XXXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o
postúpení pohľadávky“) postúpila ČSOB ako postupca pohľadávku z úveru voči žalovanej na žalobcu
ako postupníka; ČSOB oznámila žalovanej postúpenie pohľadávky bez dôkazu o jeho doručení alebo
odoslaní žalovanej.

12. Konajúci súd, posúdiac vec právne podľa § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho
zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., vyhodnotil žalobu žalobcu za nedôvodnú. Vychádzal z toho, žeprávny predchodca žalobcu ako veriteľ uzavrel dňa 04.07.2012 so žalovanou ako dlžníkom písomnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože ňou poskytol
spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti spotrebiteľovi, ktorý nekonal v rámci predmetu

svojho podnikania alebo povolania. Následne, v súlade s pokynom odvolacieho súdu, sa súd prvej
inštancie zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, zohľadňujúc skutočnosť, že v žalobe
uplatnená pohľadávka vyplývala zo spotrebiteľskej zmluvy; dospel pritom k záveru, že táto nebola daná.

13. Konajúci súd v prvom rade ozrejmil, že hoci v poradí prvom rozsudku dospel k záveru o platnom

postúpení žalovanej pohľadávky z pôvodného veriteľa, medzičasom nastal v tejto otázke významný
judikatórny posun, na ktorý musel reflektovať. Konkrétne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR vo veci sp. zn. 5Cdo/2/2023, sp. zn. 5Cdo/197/2022 a sp. zn. 5Cdo/188/2023, v ktorých sa
zaoberal otázkou obsahových náležitostí upozornenia veriteľa v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka a obsahových náležitostí na to nadväzujúceho oznámenia o zosplatnení celej pohľadávky
(§ 565 Občianskeho zákonníka). Uviedol, že uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka

môže veriteľ iba za predpokladu, že to bolo medzi ním a dlžníkom dohodnuté a súčasne, ak veriteľ
upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Citujúc uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/197/2022, súd prvej inštancie konštatoval, že pre platnosť právneho
úkonu zosplatnenia pohľadávky je nevyhnutné, „aby už vo výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote
nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) veriteľ presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre

ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu
špecifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením
akej sumy zabráni zosplatneniu úveru“. Ak teda veriteľ v upozornení podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka vyzve dlžníka na zaplatenie celej aktuálne dlžnej pohľadávky pod následkom zosplatnenia
dlhu a nešpecifikuje konkrétnu splátku, pre ktorú môže dôjsť k zosplatneniu dlhu, spotrebiteľ je

uvedený do omylu, že na odvrátenie zosplatnenia je povinný zaplatiť celý splatný dlh, a nie iba určitú
konkrétnu splátku. To môže u spotrebiteľa, ktorý nemá dostatok finančných prostriedkov, viesť k tomu,
že neuskutoční žiadnu úhradu, pretože úhradu celej dlžnej sumy si nemôže dovoliť, hoci v prípade
poskytnutia korektnej informácie veriteľom by si spotrebiteľ uhradením konkrétnej splátky (a teda
nižšej sumy) mohol právo splácať dlh v splátkach zachovať. Možno potom konštatovať, že povinnou

obsahovou náležitosťou veriteľovej výzvy, resp. upozornenia spotrebiteľa (v lehote nie kratšej ako 15
dní) na uplatnenie práva zosplatniť pohľadávku podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je dostatočne
určité označenie konkrétnej splátky, pre omeškanie so zaplatením ktorej veriteľ môže zosplatniť celú
pohľadávku; bez dodržania tejto obsahovej náležitosti nemožno danú výzvu považovať za platnú výzvu v
zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, čo má v druhom kroku za následok, že následné uplatnenie

práva veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (t.
j. zosplatnenie pohľadávky) je neplatné. Za neplatný je potrebné navyše považovať aj samotný úkon
zosplatenia pohľadávky, ak v ňom nie je uvedená splátka, pre ktorú k nemu dochádza, teda skutkové
vymedzenie zosplatnenia úveru.

14. Súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci žalobca predložil ako dôkazy výzvy ČSOB ako
veriteľa na úhradu pohľadávky zo dňa 20.02.2019, spolu s obálkou odoslania tejto výzvy na adresu
trvalého pobytu žalovanej, a zo dňa 05.04.2019, opäť i s dôkazom preukazujúcim odoslanie tejto výzvy
na adresu trvalého pobytu žalovanej. V týchto zásielkach žalovanú upozornil na možnosť zosplatnenia
pohľadávky. Žalobca tiež predložil výzvy zo dňa 04.01.2019, 21.01.2019 a 07.03.2019, v prípade ktorých

však nepreukázal ich doručenie alebo čo i len odoslanie žalovanej; ani v jednej z týchto výziev právny
predchodca žalobcu nešpecifikoval žiadnym spôsobom konkrétnu splátku, s ktorou sa dostala žalovaná
do omeškania a pre ktorú ju upozorňoval na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka.
Každá z uvedených výziev obsahovala iba vyčíslenie aktuálneho dlhu z omeškaných splátok na účte
kreditnej karty, s ktorou bola žalovaná v omeškaní. Konajúci súd z nich nemohol vyvodiť, pre ktorú

splátku (t. j. v akej výške a s akou splatnosťou) veriteľ žalovanú upozornil na možnosť zosplatnenia, a
preto nemohol ani identifikovať splátku, pre ktorú napokon pristúpil k zosplatneniu úveru a tým zistiť, či
bola dodržaná podmienka stanovená v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

15. Pokiaľ išlo o námietku žalobcu v jeho vyjadrení zo dňa 03.05.2024, v zmysle ktorej medzi pôvodným

veriteľom a žalovanou nebolo dojednané plnenie v splátkach, keď žalovaná mala platiť veriteľovi dávky,
konajúci súd uviedol, že nebol nijako viazaný rozhodnutím, na ktoré sa v tomto smere odvolával žalobca.
V ďalšom ozrejmil, že žalovaná sa zmluvou uzavretou s ČSOB zaviazala vrátiť veriteľom poskytnuté
peňažné prostriedky, pričom hoci jej bol úver poskytnutý formou kreditnej karty (alebo ako revolvingovýúver) a z hľadiska priebehu jeho čerpania a splácania sa líšil od najbežnejšie poskytovaných úverov
(zvyčajne jednorazovo čerpaných a splácaných v pravidelných mesačných splátkach spravidla v
rovnakej výške), išlo o pomerne „široký“ zmluvný typ, umožňujúci aj taký režim čerpania a splácania

úveru. Vrátenie úveru, pokiaľ nejde o jednorazové plnenie, je pojmovo vždy plnením v splátkach. Ani
pomerne široká voľnosť dlžníka v tom, kedy a koľko z poskytnutého úverového rámca bude čerpať a
v akej výške bude úver splácať, nič nemení na skutočnosti, že úver poskytnutý formou kreditnej karty,
resp. revolvingový úver je splácaný v splátkach a jednotlivé plnenia dlžníka nemožno považovať za
opakované plnenia v dávkach. Istina takýchto úverov sa môže zmeniť, ale, ako bolo medzi stranami aj v

tomto prípade dojednané, dlžník bol povinný splácať aspoň minimálnu splátku, ktorá predstavovala 5 %
z dlžnej sumy (súčasne minimálne 15 eur podľa článku VIII. ods. 3 VOP). Dlžník svojimi plneniami teda
neposkytoval veriteľovi žiadnu dávku, keďže len splácal svoj dlh; zo strany dlžníka išlo preto nepochybne
o plnenie v splátkach.

16. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené konštatoval, že pokiaľ veriteľ platne neupozornil

žalovanúakospotrebiteľanamožnosťuplatniťprávopodľa§565Občianskehozákonníka,nímnásledné
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru ku dňu 15.06.2019 podľa oznámenia o predčasnej splatnosti
nepredstavovalo platný právny úkon; tento list napokon neobsahoval obsahovú náležitosť, ktorou
je identifikácia splátky, pre ktorú bola pohľadávka zosplatnená. Následkom neplatnosti zosplatnenia
pohľadávky, ktorá bola predmetom konania, nemohlo potom platne dôjsť ani k jej postúpeniu.

17. Súd prvej inštancie ozrejmil, že pre platné postúpenie pohľadávky Občiansky zákonník vyžaduje,
okrem samotnej existencie pohľadávky, i uzavretie zmluvy v písomnej forme. Súčasne nesmie ísť o
pohľadávku, ktorej postúpenie je vylúčené vzhľadom na jej povahu podľa § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka,aniopohľadávku,ktorejpostúpenievylučujezákonalebodohodamedziveriteľomadlžníkom

podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V predmetnej veci išlo o pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, na ktorej postúpenie je v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
potrebné v prvom rade skúmať, či boli splnené podmienky určené uvedeným ustanovením, a to: (1)
postupuje sa pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými, (2) postupca i postupník sú oprávnení
poskytovať spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z. z. alebo osobitného predpisu, (3) postupuje

sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa
stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti tohto úveru. V konaní nebolo sporné, že postupovaná
pohľadávka bola postúpená so všetkými právami veriteľa s ňou spojenými, ani to, že tak postupca,
ako aj postupník boli oprávnení poskytovať spotrebiteľský úver. Konajúci súd však dospel k záveru,
že postupovaná pohľadávka nebola v čase jej postúpenia zročná, čo malo za následok, že zmluva o

postúpení pohľadávky bola v časti týkajúcej sa posudzovanej pohľadávky absolútne neplatným právnym
úkonom pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

18. Vzhľadom na zistenia ohľadne neplatnosti postúpenia pohľadávky súd prvej inštancie, rešpektujúc
pokyn odvolacieho súdu, tiež uviedol, že pôvodný veriteľ neporušil povinnosť podľa § 92 ods. 8 veta

prvá pred bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z., nakoľko žalovanú účinne vyzval na zaplatenie dlhu
výzvami zo dňa 20.02.2019 a zo dňa 05.04.2019, pričom k postúpeniu pohľadávky malo dôjsť (i keď
neplatne) zmluvou zo dňa 04.09.2020; nebolo sporné, že žalovaná bola v období medzi doručovaním
predmetných výziev a postúpením pohľadávky (ktorý presiahol 90 dní) v omeškaní aspoň s časťou
svojho dlhu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá za bodkočiarkou citovaného zákona však vyplýva, že

splnením podmienok podľa prvej časti tejto vety, nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok
zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu, kde sa v poznámke pod čiarou nachádza
odkazna§17ods.1aods.2zákonač.129/2010Z.z.;aniustanovenie§92ods.8zákonač.483/2001Z.
z.potomneumožniloveriteľovi,ktorýjebankou,platnepreviesťpohľadávku,ktoránatonebolaspôsobilá
podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Konajúci súd uzavrel, že v dôsledku nedostatku aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu nemohol vyhovieť žalobe o zostávajúcom predmete konania, a preto túto
zamietol.

19. Súd prvej inštancie okrajovo uviedol, že v predloženej zmluve nevzhliadol žiadne neprijateľné
zmluvné podmienky (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď táto spĺňala náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere zohľadňujúc osobitosti spotrebiteľského úveru poskytnutého formou kreditnej
karty.20. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 262 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Vychádzal z toho,
že žalobcovi bol výrokom I. rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 06.12.2022, č. k.

70Csp/172/2021-109, právoplatne priznaný nárok na zaplatenie sumy 325,57 eura s príslušenstvom,
pričomvkonanísacelkovodomáhalzaplateniasumy2.778,37euraspríslušenstvom;žalovanátakmala
vo veci prevažujúci úspech a z tohto titulu by jej voči žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania.
Keďže z obsahu spisu vyplynulo, že žalovanej žiadne trovy v konaní nevznikli, konajúci súd žalovanej
nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Podľa žalobcu konajúci súd na vec nesprávne aplikoval
ustanovenie § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, nakoľko medzi zmluvnými stranami
nebolo dohodnuté plnenie v splátkach. Jeho právny predchodca a žalovaná uzatvorili dňa 04.07.2012
zmluvu o poskytnutí úveru k ČSOB kreditnej karte a na jej základe jej pôvodný veriteľ poskytol úver do

výškyúverovéholimitu3.000eur.Keďžežalovanáneplnilasvojezmluvnépovinnosti,právnypredchodca
ju listom zo dňa 05.04.2019 vyzval na úhradu omeškaných splátok v sume 396,33 eura; v tejto súvislosti
žalobca podotkol, že táto výzva spĺňala požiadavky výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
Pôvodný veriteľ následne pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru listom zo dňa 17.06.2019
a žalovanú vyzval na splatenie celého zostávajúceho dlhu; medzi nimi nebola uzatvorená dohoda o

plnení v splátkach na dobu určitú, a preto záver konajúceho súdu, že na prejednávaný prípad dopadá
ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nemá základ v žiadnom právnom predpise. Podstatnou
náležitosťou zmluvy o úvere rozhodne nie je dohoda o vrátení poskytnutého úveru dlžníkom v splátkach,
keď takou je len prísľub dlžníka, že poskytnutý úver s úrokmi veliteľovi vráti; forma jeho vrátenia je
ponechaná výhradne na vôľu veriteľa a dlžníka. Zákonodarca pritom v zmysle § 1 ods. 4 zákona č.

129/2010Z.z.dokoncaexplicitnepočítaajsosituáciou,žeprispotrebiteľskomúvereformoupovoleného
prečerpania sa tento úver môže zosplatniť na požiadanie, t. j. presne tak ako v prejednávanej veci.

22. Podľa žalobcu medzi zmluvnými stranami bol dojednaný revolvingový úver vo forme kreditnej karty,
a teda nie klasický splátkový úver. Ide o úver umožňujúci klientovi čerpať poskytnuté zdroje opakovane,

bez nutnosti žiadať o povolenie prečerpania banku. Ak klient vyčerpá časť alebo celý úverový rámec a
následne túto sumu jednorazovo splatí, má opäť k dispozícii celý úverový rámec; ak vyčerpanú sumu
spláca postupne, bude mať stále k dispozícii zostávajúcu časť úverového rámca. Štandardná splátka,
ktorú bola žalovaná povinná plniť, bola v tomto prípade len dojednaným opakujúcim sa plnením v
existujúcom záväzkovom vzťahu na dobu neurčitú. Ak by sa žalovaná rozhodla finančné prostriedky v

daný mesiac vôbec nepoužiť, nevznikla by jej povinnosť uhradiť mesačnú splátku. Žalovaná bola síce
v zmysle zmluvy povinná uhradiť splátku vo výške 5 % z dlžnej čiastky k 15. dňu v mesiaci, nešlo však
o splátku v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka; išlo o minimálnu splátku, ktorú bola
povinná plniť, ktorá predstavovala opakujúce sa plnenie v existujúcom záväzkovom vzťahu na dobu
neurčitú; nemožno potom hovoriť o plnení v splátkach.

23. Žalobca bol toho názoru, že si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 563 Občianskeho zákonníka,
a to zaslaním podania zo dňa 17.06.2019. Jeho právny predchodca vypovedal uzatvorenú zmluvu,
čím mu zároveň vznikol voči žalovanej nárok domáhať sa poskytnutých finančných prostriedkov v
celkovej sume 2.836,96 eura ku dňu 15.06.2019. Tým, že konajúci súd aplikoval nesprávne zákonné

ustanovenia, pričom pri aplikácii správnych ustanovení by nemohol žalobu zamietnuť, znemožnil mu
zároveň uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalobcovi pritom nebol zrejmý relevantný
dôvod, pre ktorý konajúci súd aplikoval citované ustanovenia Občianskeho zákonníka. Za kvalifikovanú
výzvu na splnenie záväzku pritom možno podľa žalobcu považovať aj samotné podanie žaloby na súde,

čo vyplýva i z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.

24. Pokiaľ išlo výzvy na splatenie dlhu zo dňa 05.04.2019 a 17.06.2019 žalobca sa nestotožnil s
názorom konajúceho súdu, ktorý ich vyhodnotil za neúčinné, a preto neplatné. Mal za to, že žalovaná
porušovala dohodnuté zmluvné povinnosti, a preto ju jeho predchodca v jednotlivých výzvach jasne,

určito a zrozumiteľne vyzval k zaplateniu dlžnej čiastky. Žalovaná pritom z obsahu výziev nezameniteľne
poznala rozsah dlžnej čiastky a rovnako vedela, že na to, aby veriteľ neuplatnil pohľadávku v súdnom
konaní, musí dlžnú čiastku uhradiť. Na uvedenom základe žalobca považoval za preukázané platné
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca podotkol, že v otázke neplatnosti právneho úkonu aodôvodnenia rozsudku zaujal stanovisko Najvyšší súd SR v judikáte uverejnenom pod R 23/2014. Súd
musí v odôvodnení rozhodnutia presne uviesť, v čom vidí rozpor alebo obchádzanie zákona. V súvislosti
so špecifikáciou splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu úveru, pritom poukázal na uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/123/2022, ako i na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp.
zn. 5CoCsp/12/2023. Podľa nich zákon neukladá veriteľovi povinnosť uviesť v zosplatnení konkrétnu
splátku, v súvislosti s ktorou pristúpil k tomuto úkonu; ak by zákonodarca mal takú ambíciu, poňal by ju
do znenia ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu výzvy adresované žalovanej
v posudzovanej veci uvádzali celkovú dlžnú sumu, s ktorou bola v omeškaní; priemerný spotrebiteľ

má pritom vedomosť o čerpaní úveru, jeho výške, o jeho splácaní, ako i o výške sumy, zaplatením
ktorej zabráni zosplatneniu úveru. Špecifikácia splátky v konečnom dôsledku nemá žiaden pozitívny
dopad na zvýšenie platobnej disciplíny spotrebiteľa a jej absencia ho nestavia do nevýhodnejšieho
postavenia. Žalobca tiež podotkol, že uvedenú otázku posudzovali súdy v období od roku 2008 do roku
2024 na všetkých úrovniach súdnej sústavy, pričom až v roku 2024 došlo k zásadnej zmene. Aj keď sa
súdna prax môže vyvíjať v čase, nová argumentácia dovolacieho súdu pre posudzovanie neplatnosti

právnych úkonov, konkrétne výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, predstavuje zásadný
zásah do právnej istoty veriteľov. S predmetnou problematikou sa zaoberal Najvyšší súd SR i pri riešení
premlčania v judikáte R 29/2023, kedy musel nevyhnutne posudzovať aj náležitosti jednotlivých výziev
veriteľa, pričom nedospel k záveru o tom, že by zákon veriteľovi ukladal povinnosť uviesť rozhodnú
splátku v tej, ktorej výzve. Napokon podľa ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred

neplatnosťou právneho úkonu. Podľa žalobcu preto nemožno mať pochybnosti o platnom vyhlásení
mimoriadnejsplatnostiúveru,akoioplatnompostúpenípohľadávky.Konajúcisúdvecnesprávneprávne
posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vzhľadom
na to, že medzi postupcom a žalobcom došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, žalobca bol aktívne
vecne legitimovaný na podanie žaloby. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na vybrané rozhodnutia

krajských súdov, ktoré dospeli k opačnému názoru ako konajúci súd, a to, že vo výzve podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka nie je potrebné špecifikovať omeškanú splátku (rozhodnutie Krajského
súdu v Nitre, sp. zn. 12CoCsp/39/2022, sp. zn. 5CoCsp/44/2022, Krajského súdu v Košiciach, sp.
zn. 6CoCsp/80/2022, Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17CoCsp/3/2023, Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp. zn. 12CoCsp/17/2022). Na uvedenom základe žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu preskúmal a v súlade s § 388 C.s.p. ho zmenil tak, že jeho
žalobe vyhovie a prizná mu náhradu trov odvolacieho konania.

25. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

26. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil
dňa 27.03.2025 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

27. V danej veci je predmetom sporu nárok žalobcu ako postupníka, ktorý má hmotnoprávny základ
v pôvodnom právnom vzťahu medzi jeho právnym predchodcom (ČSOB), ako úverovým veriteľom,
a žalovanou, ako úverovým dlžníkom. Podľa skutkových zistení konajúceho súdu, majúcich oporu i
v samotných tvrdeniach žalobcu v žalobe, pôvodný veriteľ uzatvoril so žalovanou zmluvu o úvere

k ČSOB kreditnej karte, v zmysle ktorej jej poskytol úver až do výšky úverového limitu 3.000 eur
za bližšie stanovených podmienok (viď i bod 14. odôvodnenia rozsudku). Žalovaná, i keď čerpala a
splácala peňažné prostriedky, následne, napriek opakovaným výzvam pôvodného veriteľa, neplnila
svoje zmluvné povinnosti v stanovených termínoch splátok, dostala sa s nimi do omeškania, ktoré podľa
tvrdení žalobcu v žalobe trvalo po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom bola upozornená v zmysle §

53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ku ktorému pôvodný veriteľ napokon pristúpil dňa 15.06.2019
a úver predčasne zosplatnil. Následne ČSOB postúpila pohľadávku voči žalovanej na žalobcu zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 04.09.2020.

28. Konajúci súd žalobu žalobcu zamietol, keď, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu
uvedeným v zrušujúcom uznesení zo dňa 29.02.2024, sp. zn. 3CoCsp/10/2023, skúmal aktívnu vecnú
legitimáciu žalobcu v spore, a to vo väzbe na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v
spojení i s § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Predmetom odvolacieho prieskumu zostala námietkanesprávnosti posúdenia aktívnej hmotnoprávnej i procesnej legitimácie žalobcu v spore, s akcentom na
právnu úpravu zákona č. 483/2001 Z. z., ktorej splnenie skúmal súd prvej inštancie.

29. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere podľa osobitného predpisu, ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch
na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke

zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky
a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

30. Judikatúra najvyšších súdnych autorít dovodila, že zákon č. 483/2001 Z. z. celkom jednoznačne
definuje podmienky, za splnenia ktorých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke
buď inej banke alebo aj nebankovému subjektu. Prvá veta ustanovenia § 92 ods. 8 citovaného zákona
definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu

klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z ktorých prvou
je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby
pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len
častijehopeňažnéhozáväzkuzodpovedajúcehopohľadávkebanky.Druhávetaoznačenéhozákonného
ustanovenia potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka

nebude môcť uplatniť právo pohľadávku postúpiť, a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu
rozumej v čase medzi splnením oboch podmienok podľa prvej vety a samotným pristúpením k uzavretiu
postupovacej zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva,
splní; okrem nej tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude, a to vtedy,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku trval

kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Nemožno pritom opomenúť ani to, že stanovením záväzných
podmienok pre postúpenie pohľadávky z banky na iný subjekt neboli dotknuté pravidlá postupovania
pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere (podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.).

31. Vychádzajúc z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je z neho zrejmý reťazec úkonov,

ktoré musia byť naplnené, aby mohlo dôjsť k (platnému) postúpeniu pohľadávky. Prvým takýmto úkonom
je písomná výzva banky klientovi, že je v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke. Súd prvej inštancie považoval povinnosť právneho predchodcu žalobcu v tomto
smere za splnenú, keď poukázal na výzvy zo dňa 20.02.2019 a 05.04.2019. Odvolací súd však
poukazuje na skutočnosť, že obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona č. 483/2001 Z. z.

predpokladá pred uskutočnením zámeru postúpenia bankovej pohľadávky písomnú výzvu banky, že je
jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku, pričom logicky rozsah tohto záväzku
zodpovedá sume pohľadávky, ktorú následne banka ako pôvodný veriteľ postúpi na tretí subjekt.
Ako zistil súd prvej inštancie pôvodný veriteľ - ČSOB vyzval žalovanú listom zo dňa 20.02.2019 na
úhradu omeškaných splátok ku dňu 19.02.2019 v sume 427,94 eura (bod 17. odôvodnenia), pričom

výzvou zo dňa 05.04.2019 ju vyzval na úhradu omeškaných splátok ku dňu 04.04.2019 v sume 396,33
eura (bod 18. odôvodnenia), a teda v inej sume, než aká sa stala predmetom zosplatnenia podľa
oznámenia zo dňa 17.06.2019 (suma 2.836,96 eura ku dňu 15.06.2019) a následného postúpenia
zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 04.09.2020 (celkovo 3.812,09 eura, z toho istina v sume
2.778,37 eura); so zreteľom na uvedené, prihliadajúc i na mimoriadne zosplatnenie úveru ku dňu

15.06.2019, predmetné výzvy nemožno považovať za výzvy spĺňajúce podmienky § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. Za takú pritom nemožno hodnotiť ani samotné oznámenie o predčasnej splatnosti
úveru zo dňa 17.06.2019 (č. l. 21), ktoré podľa žalobcu malo spĺňať atribúty písomnej výzvy banky v
zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. (viď jeho vyjadrenie zo dňa 03.05.2024). Z obsahu tohtooznámenia (bod 20. odôvodnenia) síce sekundárne vyplýva, že žalovaná bola v omeškaní so splnením
záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, avšak primárne sa jeho predmetom stalo oznámenie predčasnej
zročnosti poskytnutého úveru. Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, vyjadrená už vo viacerých

jeho rozhodnutiach (sp. zn. 2Cdo/266/2010, sp. zn. 7Cdo/26/2017, sp. zn. 4Cdo/75/2020, a
napokon i sp. zn. 9Cdo/90/2023), sa ustálila na tom, že obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona
č. 483/2001 Z. z. predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní
so splnením čo len časti svojho záväzku; skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy nemožno
prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 citovaného

zákona. Len výzvou splňujúcou uvedené možno naplniť účel a cieľ právnej úpravy, ktorým je poskytnúť
ochranu klientovi banky v tom zmysle, že po upozornení na možnosť postúpenia pohľadávky aj bez jeho
súhlasu na iný subjekt a na základe vyčíslenia konkrétnej výšky pohľadávky, má klient reálnu možnosť
účinne zabrániť postúpeniu pohľadávky, a to tým, že svoj dlh voči banke dodatočne uhradí. Zmyslom
a cieľom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. totiž bolo dosiahnuť stav, aby mal dlžník
dostatok času na vykonanie opatrení zotrvať vo vzťahu so „svojou“ bankou, a tým naďalej ostať i vo

sfére kontrolovanej Národnou bankou Slovenska.

32. Pokiaľ neboli splnené podmienky stanovené v aplikovanom ustanovení zákona č. 483/2001 Z. z. pri
postúpení bankovej pohľadávky na žalobcu ako nebankový subjekt, došlo k postúpeniu pohľadávky v
rozpore so zákonom, a teda taká zmluva predstavuje absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39

Občianskeho zákonníka, ako správne posúdil konajúci súd. S týmto názorom, majúcim základ nielen
v súdom prvej inštancie aplikovanom ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., ku ktorého
použitiu sa v priebehu konania vyjadril i žalobca (viď vyjadrenie zo dňa 03.05.2024), ale i v judikatúre
Najvyššieho súdu SR, sa plne stotožnil i odvolací súd. Pre úplnosť dodáva, že v danej veci nebol priestor
pre inú interpretáciu použitej právnej úpravy a výklad preferujúci platnosť právneho úkonu pred jeho

neplatnosťou,akonamietalžalobca,nakoľkopodmienkypodľa§92ods.8vetyprvejzákonač.483/2001
Z. z., za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci
podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto
úpravy má potom nevyhnutne za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so
zákonom (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/26/2017, sp. zn. 1Obdo/92/2018).

33. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, so zreteľom na skutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal
splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 veta prvá zákona č. 483/2001 Z. z. na postúpenie pohľadávky
pôvodného veriteľa (ČSOB) voči žalovanej, nestal sa nositeľom tvrdeného hmotnoprávneho nároku,
ktorá okolnosť mala za následok nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie v spore, ako správne

skonštatoval i súd prvej inštancie pri zamietnutí jeho žaloby. V kontexte uvedeného bola potom
nedôvodná odvolacia argumentácia žalobcu tento záver spochybňujúca.

34. Odvolací súd pre úplnosť v tejto súvislosti udáva, že na aplikáciu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. a skúmanie predpokladov tam uvedených pre platné postúpenie pohľadávky ČSOB voči

žalovanejnažalobcuupriamilpozornosťkonajúcehosúduužvzrušujúcomuznesenízodňa29.02.2024,
sp. zn. 3CoCsp/10/2023. I keď súd prvej inštancie, riadiac sa jeho záväzným pokynom, vyhodnotil, že
tieto neboli dané z iných dôvodov (väzba na vetu prvú za bodkočiarkou) išlo len o právne posúdenie
otázky majúcej základ v správne a dostatočne zistenom skutkovom stave, ktorá okolnosť v konečnom
dôsledku nemala žiaden vplyv na správnosť jeho rozhodnutia vo veci samej.

35. I keď, už len vyššie deklarované nedodržanie podmienok podľa § 92 ods. 8 veta prvá pred
bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. bolo spôsobilé založiť správnosť napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol, odvolací súd pre úplnosť udáva, že pokiaľ žalobca v odvolaní
argumentoval tým, že konajúci súd sa nemal zaoberať existenciou výziev pôvodného veriteľa podľa §

53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, resp. ich (ne)určitosťou z hľadiska špecifikácie
konkrétnej splátky, s ktorou sa žalovaná dostala do omeškania, keďže medzi nimi nebola uzatvorená
dohoda o plnení v splátkach (išlo o plnenie dávok), sám žalobca v rámci skutkových tvrdení uvádzaných
v žalobe zdôrazňoval, že jeho právny predchodca pristúpil k predčasnej splatnosti úveru až po realizácii
opakovaných výziev podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka; nimi žalovanú upozorňoval v lehote

nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru (podľa § 565
Občianskeho zákonníka), považujúc podmienky predpokladané týmto ustanovením za splnené. Tieto
tvrdenia, na ktorých založil dôvodnosť žaloby, žalobca v priebehu konania de facto poprel, majúc za to,že medzi zmluvnými stranami nebolo dohodnuté plnenie v splátkach; uvedenej argumentácii žalobcu
nemožno prisvedčiť.

36. Vychádzajúc zo zmluvy o poskytnutí úveru k ČSOB kreditnej karte zo dňa 04.07.2012 je zrejmé,
že pôvodný veriteľ a žalovaná sa dohodli na výške úverového rámca 3.000 eur, na mesačnej splátke
minimálne 5 % z dlžnej sumy, avšak aspoň 15 eur, na frekvencii splátok v 15. deň v
mesiaci, a preto je odvolací súd zhodne s konajúcim súdom toho názoru, že na strane žalovanej išlo
o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa malo vykonať v splátkach; charakter zmluvy a plnení

pritom ostal zachovaný i pokiaľ mohla žalovaná opakovane čerpať úver a tento sa dopĺňal po stanovenú
hranicu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/37/2020 k charakteru zmluvy). Splátky
pritom možno definovať ako opakujúce sa plnenie spravidla vo vopred stanovenej výške a dobe
splatnosti, úhradou ktorých dlžník postupne znižuje svoj dlh; splnením jednotlivých splátok dlh, čo do
príslušnej čiastky, zaniká, kým pri dávkach sa výška dlhu plnením jednotlivých opakujúcich sa dávok
neznižuje. Pri plnení v splátkach je pred vyhlásením predčasnej (mimoriadnej) splatnosti úveru potom

potrebné, aby veriteľ dodržal podmienky ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, čo správne
konštatoval i súd prvej inštancie, opierajúc sa pritom o aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR. Tá
viaže možnosť predčasného zosplatnenia úveru na predchádzajúcu výzvu veriteľa v zmysle § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, t. j. na upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
práva zosplatnenia dlhu, pokiaľ je v omeškaní viac ako 3 mesiace s konkrétnou splátkou; identifikácia

konkrétnej splátky je pritom potrebná, aby mal dlžník potrebnú vedomosť o tom, zaplatením akej sumy
zabráni zosplatneniu úveru (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/197/2022).

37. Odvolací súd (zhodne s názorom súdu prvej inštancie) konštatuje, že pôvodný veriteľ neupozornil
žalovanú v pozícii spotrebiteľa výzvou podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na uplatnenie práva

podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka vo väzbe na konkrétne špecifikovanú splátku, s ktorou
sa dostala do omeškania (uvedením jej sumy a dátumu splatnosti); preto neboli splnené zákonné
podmienky pre vyhlásenie predčasnej splatnosti celej pohľadávky.

38. Hodno dodať, že i keď je odvolaciemu súdu známe i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

1Cdo/123/2022 (skoršieho dáta), na ktoré v odvolaní poukazoval žalobca, prikláňajúce sa k iným,
než vyššie prezentovaným záverom ohľadne výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, toto
rozhodnutie nie je súladné s aktuálne nastolenou judikatórnou líniou dovolacieho súdu v riešenej
otázke. Iné riešenie nastolenej problematiky pritom nepredstavuje zásah do právnej istoty veriteľov,
tak ako mylne namietal žalobca; judikatúrou len inak formulovaný právny názor, ktorý je potrebné

aplikovať aj do minulosti, má základ v tom, že súd právo netvorí, ale iba nachádza, a preto pokiaľ
dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, ide stále o tú istú právnu normu, iba s nanovo
vyjadreným obsahom. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny,
judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky
už prebiehajúce konania (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/198/2017).

39. Žalobca rovnako nedôvodne poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, uverejnené v
Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 29/2023, v ktorom sa dovolací súd nezaoberal
posudzovaním charakteru výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keď posudzoval otázky
splnenia zákonných predpokladov na aplikáciu druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka o začiatku

plynutia premlčacej doby vo vzťahu k spotrebiteľským vzťahom.

40. Pokiaľ žalobca na podporu správnosti svojej odvolacej argumentácie poukazoval na viaceré
rozhodnutiakrajskýchsúdov,odvolacísúdudáva,žeichodôvodnením,aniprijatýmizáverminebolnijako
viazaný.

41. Sumarizáciou vyššie uvedeného odvolací súd uzatvára, že žalobca neuviedol v odvolaní také
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, ani jeho zrušenie; preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vo výroku vecne správny, vrátane výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

42. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods.
1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnej žalovanej nepriznal proti žalobcovi, ktorý úspech nemal,nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovanej v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).