Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4219203313
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Šaligová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4219203313.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Kataríny Marčekovej v spore žalobcu: Obec Bátorove Kosihy, so sídlom
Hlavná 873, Bátorove Kosihy, IČO: 00 306 711, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Ing. Ivan Katona,
PhD., LL.M. - advokátska kancelária, s.r.o., skrátene IKAK, s.r.o., so sídlom G. Czuczora 4, 940 01
Nové Zámky, IČO: 51 816 865, za účasti intervenienta: Poľnohospodárske družstvo Bátorove Kosihy,
so sídlom Družstevná 618, 946 34 Bátorove Kosihy, IČO: 00 193 348, zastúpeného spoločnosťou
AG LEGAL, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava - mestská
časť Ružinov, IČO: 50 326 511, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Slovenským

pozemkovým fondom so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k.
6C/37/2019-638 zo dňa 08.07.2024 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi a intervenientovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. určil, že žalobca je výlučným vlastníkom v

podiele 1/1 k celku nehnuteľností v kat. území A. B., ktoré vznikli na základe Geometrického plánu č.
50984829-28/2023 a sú označené ako: novovytvorená parc. č. 1529/3 orná pôda vo výmere 86.556
m2, novovytvorená parc. č. 1529/4 orná pôda vo výmere 89.187 m2, novovytvorená parc. č. 1530
zastavaná plocha vo výmere 4.086 m2, novovytvorená parc. č. 1531/1, orná pôda, vo výmere 502.039
m2 a novovytvorená parc. č. 1541/7 vodná plocha vo výmere 718 m2. Výrokom II. súd ďalej určil, že
žalobca je podielovým spoluvlastníkom v podiele 43/56 k celku nehnuteľností v kat. území A. B., ktoré
vznikli na základe Geometrického plánu č. 50984829-28/2023 a sú označené ako: novovytvorená parc.

č. 1531/3 orná pôda, vo výmere 83.684 m2, novovytvorená parc. č. 1541/1 orná pôda vo výmere 332.890
m2, novovytvorená parc. č. 1541/2 vodná plocha vo výmere 8.444 m2, novovytvorená parc. č. 1542/1
zastavaná plocha vo výmere 2.050 m2, novovytvorená parc. č. 1542/3 orná pôda vo výmere 244.973
m2 a novovytvorená parc. č. 1542/4 zastavaná plocha vo výmere 3.739 m2. Výrokom III. súd vyslovil,
že Geometrický plán č. 50984829-28/2023, vyhotovený geodetom Ing. Istvánom Gyöpösom, zo dňa
04.11.2019, je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku. Výrokom IV. a V. súd rozhodol, že žalobca a
intervenient majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca svoj návrh oprel o Delimitačný protokol č. 5 zo dňa
13.06.2002, ktorý bol spísaný medzi odovzdávajúcim Okresným úradom v Komárne a preberajúcim:
Obec Bátorove Kosihy za účelom delimitácie nehnuteľného majetku v zmysle § 14 zákona č. 138/1991Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, t. j. odovzdania nehnuteľností nachádzajúcich sa v
kat. území obce A. B. vedených na pozemkovoknižných vložkách a listoch vlastníctva, na ktorých bolo
vyznačené vlastníctvo v prospech Československého štátu - správa národných výborov, resp. MNV

Bátorove Kosihy. Žalobca podal žiadosť o zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na katastrálny
odbor príslušného okresného úradu, avšak jeho vlastnícke právo nebolo možné zapísať ku všetkým
pozemkom uvedených v Delimitačnom protokole č. 5 z dôvodu, že v tom čase už k pozemkom, ktoré
sú predmetom tohto sporu, bolo pod č. Z-483/01 zapísané vlastnícke právo v prospech Slovenského
pozemkového fondu na základe jeho žiadosti zo dňa 05.02.2001 v prospech: Slovenská republika,

správa Slovenský pozemkový fond, o zápis práva k nehnuteľnostiam vytvoreným Geometrickým plánom
č. 34691588-293/2000, vyhotoveným spoločnosťou MHL, geodetická kancelária, so sídlom Záhradnícka
16, Komárno, IČO: 34691588, a úradne overeného katastrálnym odborom Okresného úradu Komárno
dňa 26.01.2001 pod č. 47/2001. Vyššie uvedené pozemky sú vedené na LV č. XXXX pre kat. územie
A. B.. V dôsledku toho, že žalobca v roku 2002 žiadal zapísať vlastnícke právo k tým istým pozemkom,
ku ktorým už bolo skôr zapísané vlastnícke právo na liste vlastníctva v prospech SR - správa Slovenský

pozemkový fond, v rámci konania o obnovenie evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov
k nim (ďalej len „ROEP“) sa poznačila duplicita vlastníckeho práva na príslušných listoch vlastníctva.
Na základe žiadosti žalobcu Katastrálny odbor Okresného úradu Komárno vo svojej odpovedi zo dňa
14.06.2019 rozpísal priebeh zmien vlastníkov dotknutých pozemkov za posledných 30 rokov a uviedol
možné spôsoby riešenia. Slovenský pozemkový fond mimosúdnu dohodu nebol ochotný uzavrieť.

Žalobca uviedol, že existuje stav právnej neistoty a on má naliehavý právny záujem na požadovanom
určení rozsudkom súdu s cieľom, aby jeho vlastnícke právo bolo zapísané na príslušných listoch
vlastníctva, pričom sa vyrieši aj otázka duplicity vlastníctva. Svoje vlastnícke právo odvodzuje priamo
zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to dňom 1. mája 1991, kedy všetky nehnuteľné veci, ku
ktorým mali právo hospodárenia ku dňu 23. - 24. novembra 1990 národné výbory všetkých stupňov.

Žalobu oprel aj o ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), ktorý stanovil,
že nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu spravuje právnická osoba (Slovenský pozemkový fond) zriadená
zákonom. Zákon o pôde nadobudol účinnosť neskôr, než zákon o majetku obcí, a toho priamym
následkom je prechod vlastníctva k poľnohospodárskej pôde, ku ktorej patrilo právo hospodárenia

národným výborom dňom 1. mája 1991, ex lege na obce. Podľa žalobcu ak obec získala na základe
ustanovení platného a účinného zákona pozemky do vlastníctva, na základe neskôr účinného zákona
nemohol štát nadobudnúť vlastnícke právo k tým istým nehnuteľnostiam, lebo v čase nadobudnutia
vlastníckeho práva zo zákona o pôde, t. j. 24.06.1991 už nehnuteľnosti neboli vo vlastníctve štátu, ale
boli vo vlastníctve žalobcu.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe odmietol uznať uplatnený nárok žalobcu z dôvodu, že právnym
titulom, od ktorého žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo k sporným pozemkom, má byť ustanovenie
§ 2 zákona č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí v znení neskorších predpisov. Namietal stanovisko
žalobcu, že v prípade prechodu majetku štátu na obce ide o nadobudnutie vlastníctva priamo zo

zákona, bez ďalšej právnej skutočnosti. Uviedol, že pokiaľ ide o právo hospodárenia národného
výboru existujúce ku dňu 24.11.1990, v súlade s vtedy platnou právnou úpravou (zákon č. 279/1949
Zb. o finančnom hospodárení národných výborov, vyhláška č. 507/1950 Ú.v., vyhláška č. 158/1959
Zb. o správe neprideleného poľnohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem)
a ustálenou judikatúrou je potrebné za právo hospodárenia považovať len trvalú správu, a teda stav, že

všetky sporné nehnuteľnosti mal ku dňu 24.11.1990 v trvalej správe národný výbor. Dôkaz preukazujúci
túto skutočnosť vo vzťahu k všetkým sporným pozemkom v spore nebol predložený. Pre záver o
prechode vlastníckeho práva k pozemkom na žalobcu treba posúdiť, či ku všetkým sporným pozemkom
mal k 24.11.1990 právo hospodárenia národný výbor, pričom nestačí, že ich mal len v dočasnej
správe. Nehnuteľnosti, ktoré mali národné výbory k 24.11.1990 v dočasnej správe, ako aj tie, ku ktorým

síce mali právo hospodárenia, ale zároveň ich mali v trvalom užívaní iné než štátne organizácie,
neprešli do vlastníctva obcí, ale zostali k 1. máju 1991 vo vlastníctve štátu. Delimitačný protokol
nemá charakter deklaratórneho rozhodnutia a verejnej listiny, ale je dvojstranným právnym úkonom
medzi odovzdávajúcim a preberajúcim subjektom, vymedzujúcim rozsah odovzdávaných a preberaných
vecí. Žalobcom tvrdené skutočnosti a predložené listiny nepreukazujú splnenie zákonom vymedzených

podmienok pre prechod vlastníctva štátu na obec, a teda aj nadobudnutie vlastníctva žalobcu k sporným
nehnuteľnostiam, a tiež nejde ani o nadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam na základe
iného právneho titulu. Žalovaný poukázal aj na ustanovenie § 6 ods. 6 vládneho nariadenia č. 90/1950
Zb., podľa ktorého právnou úpravou o správe národného majetku národnými výbormi zostali nedotknutépredpisy o majetku skonfiškovanom, znárodnenom a o majetku nadobudnutom pre účely pozemkových
reforiem. Tento majetok bol zverený národným výborom do dočasnej správy, kým sa o ňom definitívne
nerozhodne. Keďže ide o poľnohospodársku pôdu, ktorú nemohol ONV v žiadnom časovom úseku

trvania dočasnej správy použiť na plnenie zákonom mu vymedzených úloh, je potrebné z toho vyvodiť,
že je to žalovaný, ktorý podľa § 1, § 17, § 22 zákona o pôde a § 34 zákona č. 330/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov, kto je zo zákona určený ako správca poľnohospodárskych nehnuteľností vo
vlastníctve Slovenskej republiky. V tomto spore o určení vlastníckeho práva k sporným pozemkom a ich
prechode na žalobcu je potrebné vychádzať zo širšieho právneho rámca a aplikovať ustanovenia zákona

č. 53/1966 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu v znení neskorších predpisov, z ktorého
ustanovení § 1 ods. 2 a § 7 ods. 2 vyplýva, že poľnohospodárska pôda je určená na poľnohospodársku
výrobu. Podľa § 65 ods. 1 v tom čase platného Hospodárskeho zákonníka a § 4 vyhlášky č. 119/1988 Zb.
právo hospodárenia s poľnohospodárskymi pozemkami mohlo k 24.11.1990 patriť zásadne len štátnym
organizáciám, ktorých predmetom činnosti bola poľnohospodárska výroba. Takými organizáciami však
sústava národných výborov nebola. Nehnuteľnosti, ktoré mali národné výbory k 24.11.1990 v dočasnej

správe, ako aj tie, ku ktorým síce mali právo hospodárenia, ale zároveň ich mali v trvalom užívaní iné
než štátne organizácie, neprešli do vlastníctva obcí, ale zostali k 1. máju 1991 vo vlastníctve štátu.

4. Na pojednávaní žalobca poukázal na vyhlášku č. 158/1959 Zb. o správe neprideleného
pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem, podľa ktorej pôdohospodársky

majetok, ktorý štát nadobudol podľa predpisov o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku alebo podľa predpisov o pozemkových reformách, majetok, ktorý sa doteraz podľa týchto
predpisov nepridelil a nie je v správe organizácii štátneho socialistického sektora, spravujú Okresné
národné výbory podľa predpisov o správe národného majetku. Poukázal na to, že z predložených
pozemno-knižných vložiek vyplýva, že nehnuteľnosti boli zverené do správy ONV práve podľa vyhlášky

č. 158/1959 Zb. Do trvalej správy NV mohol prejsť pozemok po 1. septembri 1959 v zmysle vyhlášky č.
158/1959 Zb. Podľa žalovaného je síce nesporné, že správa národným výborom bola vykonávaná, ale
šlo o správu dočasnú, pretože v minulosti sporné pozemky podliehali konfiškácii rodiny A. a v kontexte
s § 31 ods. 2 poslednej vety zákona č. 279/1949 Zb. ako aj § 6 ods. 6 vládneho nariadenia č. 90/1950
Zb. bolo stanovené, že právnou úpravou o správe národného majetku národnými výbormi zostali

nedotknuté predpisy o majetku skonfiškovanom, znárodnenom a o majetku použitom a nadobudnutom
na účely pozemkových reforiem. Tento majetok bol zverený národným výborom len do dočasnej správy,
kým sa o ňom definitívne nerozhodne. V prípade postupu podľa zákona č. 306/1992 Z. z. by bolo
možné previesť do vlastníctva obce pôdu, ktorá v minulosti patrila do ich majetku, ale bola prevedená
do vlastníctva štátu, čo však nie je tento prípad, pretože daný majetok patril rodine A.. V zmysle

judikatúry sa v minulosti národné výbory nikdy nestali nástupcami obcí po roku 1948 a ani po zániku
sústavy národných výborov sa obce nestali právnymi nástupcami národných výborov. Národné výbory
v tom čase plnili úlohy dočasných správcov pri takomto majetku a aj pri odúmrtiach a dočasnosť
ich správy bola odvodená z toho, že vznikali štátne majetky, ktorým to národné výbory ako inej
socialistickej organizácii prevádzali. Národný výbor nemal zo zákona úlohu obrábať poľnohospodársku

pôdu.Aktuálnystavduplicityvlastníctvavznikolvýlučnenastranežalobcuvykonanímregistraobnovenej
evidencie pozemkov (ROEP) a delimitačným protokolom, ktorý má iba deklaratórny charakter a sám o
sebenemôžezaložiťvlastníckeprávo.Nehnuteľnosti,ktorémalinárodnévýboryk24.11.1990vdočasnej
správe, a aj tie, ku ktorým síce mali právo hospodárenia, ale zároveň ich mali v trvalom užívaní iné než
štátne organizácie, neprešli do vlastníctva obcí, ale zostali k 01.05.1991 vo vlastníctve štátu a v správe

SPF.

5. Žalobu žalobcu súd prvej inštancie považoval za opodstatnenú, preto jej vyhovel a svoje rozhodnutie
odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 29 ods. 1 zákona č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení
národných výborov, § 31 ods. 1, 2 zákona č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov

v znení účinnom od 01.01.1952, § 1 prvej vety, § 4 ods. 1 až 4 nariadenia č. 81/1958 Zb. o správe
národného majetku, § 23 vládneho nariadenia č. 81/1985 Zb. o správe národného majetku v znení
účinnom od 28.12.1958, čl. 42 ods. 4 vyhlášky ministerstva financií č. 205/1958 Ú.l., ktorou sa vykonáva
vládne nariadenie o správe národného majetku v znení účinnom od 29.12.1958, § 1, § 3 vyhlášky č.
158/1959 Ú. v. o správe neprideleného pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových

reforiem v znení účinnom od 01.09.1959, § 70 ods. 1, 2, 3 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho
zákonníka, § 10 ods. 1, 3, § 14 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. Federálneho ministerstva financií
o hospodárení s národným majetkom, § 2 ods. 1, 7, § 3 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí, § 34 ods. 1, 2 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkovéhovlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, § 1, § 17,
§ 22 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku . V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktoré boli v čase nadobudnutia účinnosti vyhlášky č. 158/1959 Ú. v. majetkom,
ktorý štát nadobudol podľa predpisov o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku
alebo podľa predpisov o pozemkových reformách (t. j. na základe Dekrétu č. 12/1945 Zb. o konfiškácii
a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
českého a slovenského národa, ďalej na základe nariadenia č. 104/1945 Zb. n. SNR o konfiškácii a

urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa, ďalej zákona č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého majetku pozemkového, ďalej
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení zákona č. 44/1948 Zb., ktorým
sa mení a doplňuje zákon o revízii prvej pozemkovej reformy, a zákona č. 46/1948 Zb. o novej
pozemkovejreforme)aktorýmajetokdoúčinnostivyššieuvedenejvyhláškynebolpridelenýaaninebolv
správe organizácií štátneho socialistického sektora. Zároveň súd skúmal danosť naliehavého právneho

záujmu žalobcu na požadovanom určení podľa § 137 písm. c) CSP. Keďže žalovaný je zapísaný v
katastri nehnuteľnosti ako vlastník nehnuteľnosti, má žalobca naliehavý právny záujem na určení svojho
vlastníckeho práva, lebo také rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v
katastri nehnuteľností.

6. Žalobca sa teda domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo odôvodňoval s odkazom
na ustanovenie § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, v zmysle ktorého do vlastníctva obcí
prechádzajúzmajetkuSlovenskejrepublikyveci,okremhnuteľností,patriacichorgánommiestnejštátnej
správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom,
na území ktorých sa nachádzajú. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom

zriadení, ktorý nadobudol účinnosť ku dňu volieb do orgánov samosprávy obcí, t. j. dňa 24.11.1990.
Medzi stranami bolo sporné, či k predmetným nehnuteľnostiam v rozhodujúcom období (t. j. ku dňu
24.11.1990) patrilo národnému výboru právo hospodárenia, na území ktorého sa nachádzali. Súd
pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí, v zmysle ktorého bolo
rozhodujúce, či boli kumulatívne splnené podmienky, ktorými sú vlastníctvo Slovenskej republiky ako

aj existencia práva hospodárenia národného výboru ku dňu 24.11.1990, a teda, či dotknuté pozemky
prešli do vlastníctva žalobcu. Zo zákona o majetku obcí vyplýva, že z vecí, okrem hnuteľností patriacich
orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. právo
hospodárenia národným výborom, zákon reštituuje len tie, ktoré boli v trvalej správe orgánov vtedajšej
štátnej moci a správy. V zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 279/1949 Zb. národné výbory spravovali

národný majetok zverený do ich správy príslušným ústredným úradom po dohode s ministerstvami
vnútra a financií. Uvedenými ustanoveniami neboli dotknuté právne predpisy o majetku skonfiškovanom
a o majetku získanom na účely pozemkových reforiem v zmysle § 31 ods. 2 zákona č. 279/1949 Zb.
Obdobne aj k tomuto zákonu vydané vládne nariadenie č. 90/1950 Zb. v § 6 ods. 6 stanovilo, že
právnou úpravou o správe národného majetku národnými výbormi zostali nedotknuté predpisy o majetku

skonfiškovanom a znárodnenom a o majetku získanom na účely pozemkových reforiem, ktorý im bol
zverený do dočasnej správy, kým sa o ňom definitívne nerozhodne. Poľnohospodársky majetok teda
národné výbory nemali v trvalej správe, ale len v správe dočasnej, a to aj v zmysle vyhlášky ministerstva
pôdohospodárstva č. 507/1950 Ú.v., ktorou sa vydávajú bližšie predpisy o prechode pôsobnosti
Národného pozemkového fondu na Ministerstvo pôdohospodárstva a národné výbory a o prechode

obdobnej pôsobnosti Povereníctva pôdohospodárstva na národné výbory. V tejto súvislosti bolo vydané
aj vládne nariadenie č. 110/1953 Sb. o správe národného majetku rozpočtovými organizáciami, ktoré
sa vzťahovalo na hmotné predmety, ktoré boli národným majetkom v správe rozpočtových organizácií
(ústredných úradov a orgánov, národných výborov, ostatných úradov, ústavov, súdov prokuratúr atď.).
Rozpočtová organizácia spravujúca národný majetok bola oprávnená a povinná v mene štátu ako

vlastníka so starostlivosťou riadneho hospodára a s obmedzeniami uvedenými v tomto nariadení mať
tento majetok v držbe a v evidencii, ochraňovať, udržovať, zveľaďovať, využívať ho a nakladať s ním,
ako to vyžaduje plnenie jej úloh. Bola tiež povinná dbať o poriadok vo verejných knihách, najmä aby
v nich bol zapísaný ako vlastník československý štát a vyznačená jej správa. O správe a o nakladaní
s majetkom skonfiškovaným, znárodneným a s majetkom získaným pre účely pozemkových reforiem

platia, dokiaľ sa s týmto majetkom nenaloží konečným spôsobom podľa osobitných predpisov. Národný
majetok bol zverený národným výborom do dočasnej správy, t.j. pokiaľ sa s týmto majetkom konečným
spôsobom nenaloží (§ 2, § 3, § 6 ods. 3, § 23 nariadenia).7. Poľnohospodársky majetok mohol byť do trvalej správy zverený národným výborom buď ústredným
úradom, alebo keď v súvislosti s nadobudnutím účinnosti vyhlášky č. 158/1959 Ú. v. po 1. septembri
1959 prešiel do ich správy. Do trvalej správy mohol takýto majetok, t. j. majetok skonfiškovaný a majetok

získaný na účely pozemkových reforiem, prejsť až po 01.09.1959 v zmysle vyhlášky č. 158/1959 Ú. v.,
a to v prípade zapísania takýchto pozemkov (majetku) v pozemkovej knihe na Československý štát v
správe ONV - odboru poľnohospodárstva. Ak takýto zápis nebol vykonaný, tento majetok mali národné
výbory k 24.11.1990 iba v dočasnej správe, a tak neprešli do vlastníctva obcí. V tomto prípade sa
dotknuté pozemky stali majetkom štátu na základe konfiškácie v zmysle nariadenia č. 104/1945 Zb.

a zákona č. 46/1948 Zb., čiže pred nadobudnutím účinnosti vyhlášky č. 158/1959 Ú.v. Prevody na
Československý štát v správe ONV - odboru poľnohospodárstva v zmysle vyhlášky č. 158/1959 Ú.v. boli
zaznamenané v pozemkovej knihe s odkazom na § 3 citovanej vyhlášky. V pozemno-knižných vložkách
č. 134 a 170 v časti B) Vlastníctvo tu bola pod príslušným poradovým číslom zapísaná poznámka, podľa
ktorej sa podľa návrhu ONV v Štúrove a podľa § 3 vyhlášky č. 158/1959 Ú. v. vložilo vlastnícke právo
pre Československý štát - v správe OP rady ONV v Štúrove. Z toho vyplynulo, že predmetné pozemky

boli podľa § 3 vyhlášky č. 158/1959 Ú. v. zverené do trvalej správy Československého štátu v správe
príslušného odboru poľnohospodárstva ONV. Po tomto zápise už v pozemno-knižných vložkách nebol
vykonaný iný zápis.

8. Súd ďalej v zmysle uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. 12Co 4/2022-367 skúmal, či podľa § 3

písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nemohlo dôjsť k výluke prechodu vlastníctva zo štátu
na obec. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia sa vlastníctvom obcí nestal nehnuteľný majetok v
štátnom vlastníctve, ktorý bol ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení účinný od 24.11.1990) v trvalom užívaní inej než štátnej organizácie. Uvedené ustanovenie
zákona o majetku obcí zároveň odkazuje aj na ustanovenie § 70 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho

zákonníka, podľa ktorého mohli byť časti národného majetku bezplatne odovzdané do trvalého užívania
iným organizáciám než štátnym, najmä družstevným alebo spoločenským.

9. Z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že sporné pozemky sú cestou, ornou pôdou, jarkom,
lúkou, lesom, dvorom a pasienkom. Zo žiadneho listinného dôkazu predloženého žalobcom, žalovaným

a ani intervenientom nevyplynulo, ako boli sporné pozemky ku dňu 24.11.1990 obhospodarované. V
tomto smere neobstojí tvrdenie žalovaného, že poľnohospodárska pôda je (a aj bola) obhospodarovaná
intervenientom. Ako bolo z listinných dôkazov (z predložených nájomných zmlúv) zistené, intervenient
síce pôdu obhospodaruje na základe nájomných zmlúv, avšak až od dátumu 01.01.1993, pričom
neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by intervenient alebo akýkoľvek iný subjekt predmetné nehnuteľnosti

obhospodaroval pred uvedeným dátumom. Žalobca súdu predložil dôkaz, z ktorého vyplynulo, že vo
vzťahu k sporným pozemkom nebol Štátnym archívom v Nitre, archívom Komárno, v ich archívnych
fondoch identifikovaný dokument, ktorý by vo vzťahu k sporným pozemkom preukazoval splnenie
podmienok na postup podľa § 3 písm. c) zákona o majetku obcí; z čoho vyplýva, že Štátny archív
v Nitre, archív Komárno neidentifikoval žiaden dokument, listinu či zmluvu o odovzdaní pozemkov

do užívania družstevnej organizácii za obdobie od 01.07.1964 do 06.09.1990. Zo žiadneho listinného
dôkazu nevyplynulo, že by predmetné nehnuteľnosti boli v užívaní poľnohospodárskej organizácie
Jednotného roľníckeho družstva tak, ako to vo svojom odvolaní uvádzal žalovaný. V tomto smere
žalovaný neprodukoval jediný dôkaz, ktorý by tieto jeho tvrdenia preukazoval a táto skutočnosť
nevyplynula ani zo žiadnej listiny predloženej žalobcom či intervenientom. V konaní nebolo preukázané,

že by predmetné nehnuteľnosti boli odovzdané do trvalého užívania iným socialistickým organizáciám
než štátnym na základe hospodárskej zmluvy tak, ako to predpokladá § 10 Vyhlášky č. 119/1988 Zb.
Federálneho ministerstva financií o hospodárení s národným majetkom (na ktorý rovnako odkazuje
§ 3 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí). Zo žiadneho listinného dôkazu predloženého
v priebehu konania stranami sporu nevyplynulo, že by predmetné nehnuteľnosti boli odovzdané na

základe hospodárskej zmluvy do trvalého užívania iným socialistickým organizáciám než štátnym. Túto
skutočnosť nepreukázal ani žiaden zápis o trvalom užívaní v evidencii nehnuteľností.

10. Z uvedeného mal súd za to, že v konaní nebolo preukázané, že by predmetné nehnuteľnosti boli
pred dátumom 24.11.1990 bezplatne (alebo na základe hospodárskej zmluvy) odovzdané do trvalého

užívania iným organizáciám než štátnym, či už družstevným alebo spoločenským, alebo akejkoľvek inej
organizácii tak, ako to predpokladal § 70 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka či § 10 ods. 3 Vyhlášky č.
119/1988 Zb. Federálneho ministerstva financií o hospodárení s národným majetkom a preto mal súd
za to, že nenastala výluka predpokladaná v § 3 písm. c) zákona o majetku obcí.11. Z predložených listín ďalej nevyplynulo ani to, že by po zverení predmetných pozemkov do trvalej
správy Československého štátu v správe príslušného odboru poľnohospodárstva ONV podľa § 3

vyhlášky č. 158/1959 Ú. v., bol v pozemkovoknižných vložkách alebo v akomkoľvek inom dokumente
vykonaný ďalší, resp. iný zápis, ktorý by bol vnášal do dôkaznej situácie pochybnosti v neprospech
žalobcu.

12. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že k sporným nehnuteľnostiam bolo

po 01.09.1959 na základe návrhu ONV v Štúrove vložené vlastnícke právo Československému štátu
v správe OP rady ONV v Štúrove a prešli do vlastníctva žalobcu dňom 1. mája 1991, keďže žalobcovi
svedčilo právo hospodárenia, a teda trvalej správy ku dňu 24. novembra 1990, a potom boli splnené
predpoklady prechodu vlastníctva zo štátu na žalobcu.

13. Žalovaný odvodzuje svoje vlastnícke právo z ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. o pôde, ktorý

nadobudol účinnosť dňa 24.06.1991 a ktorý stanovil, že nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu spravuje
právnická osoba (Slovenský pozemkový fond) zriadená zákonom. Z dátumu účinnosti zákona č.
229/1991 Zb. o pôde je zrejmé, že mu predchádza účinnosť zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t. j.
priamym následkom tejto skutočnosti je prechod vlastníctva k poľnohospodárskej pôde, ku ktorej patrilo
právo hospodárenia národným výborom dňom 01.05.1991, ex lege na obce. Z vyššie uvedeného preto

vyplýva, že ak obec - žalobca, získala na základe ustanovení platného a účinného zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva, na základe neskoršieho účinného zákona
č. 229/1991 Zb. o pôde nemohol žalovaný nadobudnúť vlastnícke právo k tým istým nehnuteľnostiam,
keďže v čase nadobudnutia účinnosti zákona o pôde, t. j. 24.06.1991 už predmetné nehnuteľnosti
neboli vo vlastníctve štátu, ale boli vo vlastníctve žalobcu. Zároveň súd rozhodol, že Geometrický

plán č. 50984829-28/2023, vyhotovený geodetom Ing. Istvánom Gyöpösom zo dňa 04.11.2019, je
neoddeliteľnou súčasťou písomného vyhotovenia rozsudku.

14. O výroku o trovách konania priznaných úspešnému žalobcovi v plnej výške súd rozhodol s odkazom
na ustanovenie § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili s odkazom na ustanovenie § 365 ods.
1 písm. f), h) CSP tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 34 ods.

1 katastrálneho zákona sa práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 zákona, ktoré vznikli,
zmenili sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu, príklepom licitátora na verejnej držbe,
vydržaním, prírastkom a spracovaním, práva k nehnuteľnostiam osvedčené notárom ako aj práva k
nehnuteľnostiam vyplývajúce z nájomných zmlúv, zo zmlúv o prevode správy majetku štátu, zapisujú do
katastra záznamom, a to na základe verejných listín a iných listín. Ak katastrálny odbor Okresného úradu

v Komárne zapísal záznamom správu majetku Slovenskej republiky SPF k sporným nehnuteľnostiam,
musel pred vykonaním zápisu ex offo skúmať právny titul a dôvod vlastníctva Slovenskej republiky a
správy SPF, ktorú následne zapísal pod č. konania Z-483/01. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o jeho
vlastníctve sporných nehnuteľností aj s poukazom na ustanovenie § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka
(vklad do katastra). V čase podpísania „Delimitačného protokolu č. 5“ zo dňa 13.06.2002 obec Bátorove

Kosihy nikdy nebola vlastníkom a de facto ani dodnes nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, až
do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Ku dnešnému dňu podľa údajov katastra je vlastníkom
sporných nehnuteľností Slovenská republika v správe SPF. Okresný súd neskúmal dopytom na KO
OÚ Komárno všetky okolnosti a právne dôvody zápisu vlastníctva SR v správe SPF, ale akceptoval
citovaný DP č. 5 bez bližšieho skúmania jeho validity vo vzťahu k skutočnosti, že táto listina v čase

jej vzniku nevychádzala z platných údajov katastra. Súd prvej inštancie sa neriadil úvahami a pokynmi
odvolacieho súdu. Súd mal z titulu zistenia objektívnej pravdy a súdnej autority nespochybniteľne zistiť
dôvody aktuálne platného zápisu KN v prospech SR v správe SPF, mal vyhodnotiť vlastnícke pomery
ku dňu podania žaloby tak, že zapísaním listov vlastníctva príslušnou katastrálnou autoritou v danom
čase, v ktorých svedčí vlastníctvo Slovenskej republike v správe SPF, boli prekonané zápisy v pozemno-

knižných vložkách č. 134 a 170 v časti B) Vlastníctvo, vrátane tam uvedenej správy. Inak povedané,
zápisy v pozemno-knižných vložkách č. 134 a 170 v časti B) Vlastníctvo vydaním listu vlastníctva v
prospech SPF stratili s poukazom na vyššie uvedené právnu relevanciu a platnosť. Súd neskúmal
obsahové ani obligatórne náležitosti delimitačného protokolu a nesprávne si osvojil tvrdenie žalobcu, žek prevodu vlastníckeho práva z vlastníctva československého štátu (Slovenskej republiky na obec) malo
dôjsť vyššie citovaným protokolom č. 5 zo dňa 13.06.2002. Protokol, na ktorý sa odvoláva žalobca, nebol
spôsobilý takéto vlastnícke právo založiť, keďže v čl. 1 protokolu sa píše, že predmetom delimitačného

protokolu je odovzdanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci Bátorove Kosihy. Z jeho obsahu je
zrejmé, že samotné znenie protokolu nekorešponduje s ustanoveniami § 14 ods. 1 zák. č. 138/1991 Z. z.
Súd neskúmal a ani sa nezaoberal otázkou, či delimitačný protokol spĺňa všetky obligatórne náležitosti
a či ide alebo nejde o právny titul, s ktorým by právny poriadok spájal nadobudnutie vlastníckeho
práva. Taktiež súd počas celého konania nezistil, že na splnenie podmienok spísať protokol, musel

mať odovzdávajúci subjekt prevádzaný majetok evidovaný v účtovníctve a musela mu byť stanovená
hodnota, keďže odovzdávajúci subjekt musel splniť podmienky stanovené v § 14b ods. 1 zákona SNR č.
447/2001 Z. z. Preto sa mal súd prvej inštancie zaoberať otázkou, či odovzdávajúci subjekt splnil alebo
nesplnil dve obligatórne náležitosti stanovené citovaným zákonom, podľa ktorého mal odovzdávajúci
subjekt spísať písomný protokol so žalobcom najneskôr do 01.03.2002 a uviesť v ňom hodnotu
odovzdávaného majetku vedenú v účtovníctve odovzdávajúceho subjektu. K dátumu podpísania DP

tedak13.06.2002malodovzdávajúcisubjekt,tedaOkresnýúradKomárnorešpektovaťustanovenia§8a
ods.5,písm.b),c)zákonaNRSRč.278/1993Z.z.osprávemajetkuštátu.Delimitačnýprotokolpovažuje
zo strany odovzdávajúceho Okresného úradu Komárno za neplatný, protizákonný a neschopný založiť
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v prospech žalobcu. Naviac vyvstáva otázka, (ktorá nie je
predmetom tohto sporu) či v osobe podpisujúcej prednostky OÚ Komárno nedošlo k naplneniu skutkovej

podstaty trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 a § 238
Trestného zákona. Súd ignoroval skutočnosť, že k dnešnému dňu je podľa údajov katastra vlastníkom
sporných nehnuteľností Slovenská republika v správe SPF a ich spravovanie zveril štát Slovenskému
pozemkovému fondu zákonom SNR č. 330/1991 Zb. Súd ďalej konštatoval, že žiadna zo sporových
strán a ani intervenient nepredložili dôkaz, ako boli sporné pozemky k 24.11.1990 obhospodarované,

a rozhodol bez riadneho zistenia a objasnenia veci. Podľa verejne dostupných informácii uvedených v
Obchodnom registri SR je dňom založenia PD Bátorove Kosihy - intervenienta (predtým PD Vojnica/
PD Bátorové Kosihy) dátum 20.09.1949, pričom v predmete tohto subjektu bola poľnohospodárska
výroba. Keďže v archívoch nikto nedohľadal hospodárske zmluvy spred 34 rokov, ktoré by sa viazali k
obhospodarovaniu sporných pozemkov, mal súd pre zistenie materiálnej pravdy z titulu svojej autority a

prebiehajúceho konania povinnosť obrátiť sa na Katastrálny odbor OÚ Komárno so žiadosťou o vydanie
kópií evidenčných listov, ktoré sa do roku 2006 viedli na katastroch a v ktorých bol uvedený v príslušnom
období názov a sídlo obhospodarujúceho subjektu, resp. užívateľa konkrétnych parciel. Tento doklad
kataster nevydá žiadnej zo sporových strán, ale iba na základe vyžiadania súdu, čo súd nevykonal a čo
môže mať zásadný vplyv na výsledok sporu. V konaní o určenie vlastníckeho práva zaťažuje dôkazné

bremeno žalobcu.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalovaný v odvolaní viackrát poukázal na delimitačný protokol č.
5, ktorého existenciu a obsah v rámci celého súdneho konania ani raz nenamietal. Trvá na tom, že

pozemky získal do vlastníctva na základe ustanovení platného a účinného zákona, a to § 2 ods. 1
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, v zmysle ktorého prešli do vlastníctva obce z majetku SR veci,
okrem hnuteľných vecí patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti
osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom. Na obce prešlo priamo zo zákona
vlastnícke právo k majetku štátu, pričom o prechode práv sa spravidla vyhotovil protokol o delimitácii.

V danom prípade tiež došlo k spísaniu delimitačného protokolu č. 5, ktorý má len deklaratórny charakter.
Titulom nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech obce je zákon č. 138/1991 Zb., účinnosť ktorého
v čase predchádza moment údajného nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným. Žalovaný však
nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k tým istým nehnuteľnostiam, pretože v čase nadobudnutia
vlastníckeho práva zo zákona o pôde, t. j. 24.06.1991, už nehnuteľnosti neboli vo vlastníctve štátu,

ale boli vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný nepodal žiadny návrh na dokazovanie ohľadom skutočností,
ktoré teraz namieta vo svojom odvolaní. Súd nie je povinný vykonávať prieskumy na úradoch s cieľom
získať dôkazy bez návrhu účastníkov konania. Na základe jeho žiadosti štátny archív oznámil, že
neevidujú hospodársku, resp. obdobnú zmluvu, v zmysle ktorej boli pozemky odovzdané do užívania
družstevnej organizácii. Žalovaný doteraz nepreukázal, že k takémuto odovzdaniu sporných pozemkov

došlo, nepredložil ako dôkaz žiadnu zmluvu.

17. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
záveru, že žalobca nadobudol vlastnícke právo na základe konfiškácie podľa nariadenia č. 104/1945 Zb.a zákona č. 46/1948 Zb., čo však nebolo preukázané. Predmetné nehnuteľnosti neboli riadne zapísané
v katastri nehnuteľností, čo je nevyhnutnou podmienkou na nadobudnutie vlastníckeho práva. Následne
svoje vlastnícke právo odvodil od ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Delimitačný protokol č.

5 zo dňa 13.06.2002 nie je spôsobilý založiť vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam, neobsahuje
všetky zákonom požadované náležitosti, najmä presné vymedzenie hodnoty odovzdávaného majetku
a podrobnosti o jeho účtovnom vedení, ako to vyžaduje § 14b ods. 1 zákona č. 447/2001 Z. z. Takéto
nedostatky spôsobujú, že protokol nemôže byť právnym titulom na nadobudnutie vlastníckeho práva v
prospech žalobcu. Nie je pravdou, že nenamietal obsah protokolu počas konania. Vo svojich ústnych a

písomných prednesoch obsah a formu uvedeného protokolu neustále spochybňoval a upozorňoval súd
na to, že takáto listina nemôže založiť zmenu vlastníckych pomerov. V konaní o určenie vlastníckeho
práva nesie dôkazné bremeno žalobca, ktorý však nepredložil dostatočné dôkazy na preukázanie
svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca nevykonal riadne dokazovanie
ohľadom obhospodarovania sporných pozemkov k 24.11.1990, a preto súd prvej inštancie nemal
dostatok podkladov na správne posúdenie veci. Žalobca argumentuje oznámením Štátneho archívu

v Nitre, pracovisko Komárno zo dňa 10.07.2023, že žiadané dokumenty sa nenašli. Žalobca však
nepátral v archívnych fondoch, hoci číslom dokumentov a ich registratúrnou značkou nedisponoval, čo
znemožňovalo detailné vyhľadanie. Pri prevode vlastníckeho práva zo štátu na obec je potrebné dodržať
zákonom stanovené postupy, čo v tomto prípade nebolo splnené. Žalobca sa opiera o delimitačný
protokol č. 5, ktorý však neobsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a jeho platnosť je preto

sporná. Zápis vlastníckeho práva v prospech žalobcu v katastri nehnuteľností nebol vykonaný v súlade
so zákonom, aj pre pochybenie katastra, ktorý nerešpektoval aktuálny stav katastra, ktorý jednoznačne
uvádza vlastníctvo žalovanej v správe SPF priamo zo zákona, keďže išlo o poľnohospodársku pôdu.
Naviac žalobcom predložený delimitačný protokol nikdy nebol vkladu schopnou listinou a nemôže byť
právnym základom pre prevod vlastníckeho práva.

18. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v priebehu celého konania ani raz nespochybnil
konfiškáciu sporných nehnuteľností. Vlastnícke právo na základe konfiškácie podľa nariadenia č.
104/1945 Zb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov,
Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa a zákona č. 46/1948 Zb. o nové pozemkové

reformě nadobudol štát, a nie on (žalobca). V zmysle § 1 ods. 1, 10 nariadenia č. 104/1945 Zb. platilo,
že majetok podliehajúci konfiškácii bol skonfiškovaný rozhodnutím Konfiškačnej komisie alebo Sboru
povereníkov, zápis konfiškácie nebol podmienkou vlastníctva štátom, mal len deklaratórny význam.
Svoje vlastnícke právo odvodzuje z ust. § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, čo znamená,
že vlastnícke právo prešlo na neho ex lege. Žalovaný platnosť delimitačného protokolu ani raz v priebehu

konania nenamietal, až v odvolacom konaní. Tento protokol len deklaruje prechod vlastníctva sporných
nehnuteľností na žalobcu, ktorý nastal zo zákona č. 138/1991 Zb., a to dňom 01.05.1991 a je len
podkladom na zápis do katastra nehnuteľností. V konaní bolo medzi stranami sporné, či k sporným
nehnuteľnostiam v rozhodujúcom období (ku dňu 24.11.1990) patrilo právo hospodárenia národnému
výboru,atedačispornénehnuteľnostiprešlidovlastníctvažalobcu.Rovnakosúdprvejinštancieskúmal,

či v zmysle § 3 písm. c) zákona číslo 138/1991 Zb. nemohlo dôjsť k výluke prechodu vlastníctva zo
štátu na obec, podľa ktorého zákonného ustanovenia sa vlastníctvom obcí nestal nehnuteľný majetok
v štátnom vlastníctve, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v trvalom
užívaní inej než štátnej organizácie (t. j. ku dňu 24.11.1990). Za účelom preukázania svojich tvrdení
predložil dôkazy, že vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam nebol Štátnym archívom v Nitre, archívom

v Komárne a v ich archívnych fondoch identifikovaný žiadny dokument, ktorý by vo vzťahu k sporným
nehnuteľnostiam preukazoval splnenie podmienok na postup podľa § 3 písm. c) zákona číslo 138/1991
Zb.,keďžearchívyneidentifikovaližiadendokument,listinučizmluvuoodovzdanípozemkovdoužívania
družstevnej organizácii za obdobie od 01.07.1964 do 06.09.1990. Zo žiadneho listinného dôkazu
nevyplynulo, že by sporné nehnuteľnosti boli v užívaní poľnohospodárskej organizácie tak, ako udáva

žalovaný. Žalovaný za účelom preukázania uvedeného tvrdenia nepredložil žiadny dôkaz. V súvislosti
s tvrdením žalovaného o neplatnosti delimitačného protokolu poukázal na ustanovenia § 366 CSP,
týkajúceho sa novôt.

19. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,

účinnéhood01.07.2016,ďalejlen„Civilnýsporovýporiadok“alebo„CSP“),viazanýrozsahomadôvodmi
odvolania(§379,§380CSP),akoajskutkovýmstavomtak,akohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),
prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku za splnenia zákonných
podmienok (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaníveci urobil záver, že odvolanie nie je opodstatnené a súd prvej inštancie rozhodol vecne správne. Preto
tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. Odvolací súd použijúc v tomto prípade citované zákonné ustanovenie konštatoval, že súd prvej
inštancie zistil z vykonaného dokazovania skutkový stav správne a z takto zisteného skutkového

stavu urobil aj správny právny záver, pričom svoje rozhodnutie aj podrobne a správne odôvodnil
v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré v odôvodnení citoval a na ktoré aj odvolací súd
poukazuje, a preto považuje za nadbytočné tieto opätovne uvádzať. Súd prvej inštancie sa vo svojom
rozhodnutí podrobne zaoberal všetkými okolnosťami uvádzanými dovtedy stranami sporu a jeho závery
v odôvodnení napadnutého rozsudku majú oporu vo vykonanom dokazovaní a aj v danej hmotnoprávnej
úprave. Odvolacie dôvody žalovaného neobsahujú také skutočnosti, ktoré by mohli zvrátiť výsledok

prvoinštančného konania, ktoré prebehlo v súlade s ustanoveniami procesného predpisu. S ohľadom
na to odvolací súd stotožniac sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie skonštatoval jeho vecnú
správnosť.

21. Odvolací súd už aj vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 12Co/4/2022-367 konštatoval, že čo sa

týka samotnej podstaty dôvodnosti podanej žaloby, t. j. či žalobca ex lege účinnosťou zákona o majetku
obcí nadobudol sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo
veci podrobne odôvodnil a poukazoval na príslušné právne predpisy, ktoré sa danej problematiky
týkali. Uvedenie ustanovení jednotlivých právnych predpisov vzťahujúcich sa na vec v rozsudku súdu
prvej inštancie bolo relevantné a boli v ňom aj logické úvahy a závery, ktoré odvolací súd akceptoval.

V prvoinštančnom konaní však bolo potrebné zhodnotiť ešte aj ďalšie právne významné skutočnosti.
V prípade, že žalobca zmení žalobu tak, aby v navrhovanom petite zodpovedala požiadavke jej
vykonateľnosti zápisom v katastri nehnuteľností, potom okrem už v odôvodnení napadnutého rozsudku
právneho názoru musí súd konštatovať aj to, či v konaní bolo preukázané, ako boli sporné pozemky
v minulosti obhospodarované a či nemohlo dôjsť k výluke prechodu vlastníctva zo štátu na obec v zmysle

§ 3 písm. c) zákona o majetku obcí, podľa ktorého vlastníctvom obcí sa nestáva nehnuteľný majetok
v štátnom vlastníctve, ktorý bol ku dňu účinnosti osobitného predpisu v trvalom užívaní inej než štátnej
organizácie.

22. Po vrátení veci na súd prvej inštancie súd vykonal ďalšie dokazovanie, pričom skúmal, či v zmysle §

3 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nemohlo dôjsť k výluke prechodu vlastníctva zo štátu
na obec. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia sa vlastníctvom obcí nestal nehnuteľný majetok v
štátnom vlastníctve, ktorý bol ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení účinný od 24.11.1990) v trvalom užívaní inej než štátnej organizácie. Uvedené ustanovenie
zákona o majetku obcí zároveň odkazuje aj na ustanovenie § 70 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho

zákonníka, podľa ktorého mohli byť časti národného majetku bezplatne odovzdané do trvalého užívania
iným organizáciám než štátnym, najmä družstevným alebo spoločenským.

23. Veľmi podrobne a obšírne túto otázku zodpovedal súd prvej inštancie v bodoch 60. až 64.
odôvodnenia rozsudku, kde uviedol že z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že sporné pozemky

sú cestou, ornou pôdou, jarkom, lúkou, lesom, dvorom a pasienkom. Zo žiadneho listinného dôkazu
predloženého žalobcom, žalovaným a ani intervenientom nevyplynulo, ako boli sporné pozemky ku
dňu 24.11.1990 obhospodarované. V tomto smere neobstojí tvrdenie žalovaného, že poľnohospodárska
pôda je (a aj bola) obhospodarovaná intervenientom. Ako bolo z listinných dôkazov (z predložených
nájomných zmlúv) zistené, intervenient síce pôdu obhospodaruje na základe nájomných zmlúv, avšak

až od dátumu 01.01.1993, pričom neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by intervenient alebo akýkoľvek
iný subjekt predmetné nehnuteľnosti obhospodaroval pred uvedeným dátumom. Žalobca súdu predložil
dôkaz, z ktorého vyplynulo, že vo vzťahu k sporným pozemkom nebol Štátnym archívom v Nitre,
archívom Komárno, v ich archívnych fondoch identifikovaný dokument, ktorý by vo vzťahu k sporným
pozemkom preukazoval splnenie podmienok na postup podľa § 3 písm. c) zákona o majetku obcí;

z čoho vyplýva, že Štátny archív v Nitre, archív Komárno neidentifikoval žiaden dokument, listinu
či zmluvu o odovzdaní pozemkov do užívania družstevnej organizácii za obdobie od 01.07.1964
do 06.09.1990. Zo žiadneho listinného dôkazu nevyplynulo, že by predmetné nehnuteľnosti boli v
užívaní poľnohospodárskej organizácie Jednotného roľníckeho družstva tak, ako to vo svojom odvolaníuvádzal žalovaný. V tomto smere žalovaný neprodukoval jediný dôkaz, ktorý by tieto jeho tvrdenia
preukazoval a táto skutočnosť nevyplynula ani zo žiadnej listiny predloženej žalobcom či intervenientom.
V konaní nebolo preukázané, že by predmetné nehnuteľnosti boli odovzdané do trvalého užívania iným

socialistickým organizáciám než štátnym na základe hospodárskej zmluvy tak, ako to predpokladá § 10
vyhlášky č. 119/1988 Zb. Federálneho ministerstva financií o hospodárení s národným majetkom (na
ktorý rovnako odkazuje § 3 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí). Zo žiadneho listinného
dôkazu predloženého v priebehu konania stranami sporu nevyplynulo, že by predmetné nehnuteľnosti
boli odovzdané na základe hospodárskej zmluvy do trvalého užívania iným socialistickým organizáciám

než štátnym. Túto skutočnosť nepreukázal ani žiaden zápis o trvalom užívaní v evidencii nehnuteľností.

24. Z uvedeného mal súd za to, že v konaní nebolo preukázané, že by predmetné nehnuteľnosti boli
pred dátumom 24.11.1990 bezplatne (alebo na základe hospodárskej zmluvy) odovzdané do trvalého
užívania iným organizáciám než štátnym, či už družstevným alebo spoločenským, alebo akejkoľvek inej
organizácii tak, ako to predpokladal § 70 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka či § 10 ods. 3 vyhlášky č.

119/1988 Zb. Federálneho ministerstva financií o hospodárení s národným majetkom, a preto mal súd
za to, že nenastala výluka predpokladaná v § 3 písm. c) zákona o majetku obcí.

25. Z predložených listín ďalej nevyplynulo ani to, že by po zverení predmetných pozemkov
Československému štátu - v správe príslušného odboru poľnohospodárstva ONV podľa § 3 vyhlášky

č. 158/1959 Ú. v., bol v pozemkovoknižných vložkách alebo v akomkoľvek inom dokumente vykonaný
ďalší, resp. iný zápis, ktorý by bol vnášal do dôkaznej situácie pochybnosti v neprospech žalobcu.

26. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že k sporným nehnuteľnostiam bolo
po 01.09.1959 na základe návrhu ONV v Štúrove vložené vlastnícke právo Československému štátu

v správe OP rady ONV v Štúrove, tieto prešli do vlastníctva žalobcu dňom 1. mája 1991, keďže
žalobcovisvedčiloprávohospodárenia,atedatrvalejsprávykudňu24.novembra1990,čímbolisplnené
predpoklady prechodu vlastníctva zo štátu na žalobcu.

27. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd nevykonal žiadne dôkazy ohľadom obhospodarovania

sporných pozemkov, bol toho názoru, že súd mal pre zistenie materiálnej pravdy z titulu svojej autority a
prebiehajúceho konania povinnosť obrátiť sa na Katastrálny odbor OÚ Komárno so žiadosťou o vydanie
kópií evidenčných listov, ktoré sa do roku 2006 viedli na katastroch a v ktorých bol uvedený v príslušnom
období názov a sídlo obhospodarujúceho subjektu, resp. užívateľa konkrétnych parciel.

28. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že podľa novej procesnoprávnej úpravy súd z vlastnej
iniciatívy už nie je oprávnený vykonávať dokazovanie okrem prípadov upravených v ustanovení § 185
ods. 2 a 3 CSP. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda
procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo
forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkovétvrdeniatýkajúcesasporu.Tátopovinnosťtvrdeniasavzťahujenaskutkovéokolnostisúvisiace
s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv.
sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Porušenie povinnosti tvrdenia
sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme
buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti

nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Na odvrátenie fikcie
nespornosti (t. j. fikcia založená podľa § 151 ods. 1 CSP) skutkových tvrdení protistrany postačuje
ich generálne popretie, ak strana uvedie vlastné tvrdenia o skutkových okolnostiach. Ak sa niektorý
z viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo časť uplatneného procesného nároku v
priebehu konania stali nespornými, súd môže o tomto procesnom nároku alebo o jeho časti rozhodnúť

čiastočným rozsudkom. Princíp rovnosti zbraní ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého
súdneho konania vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície proti jej protistrane.
Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa
ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich

návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom
ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne
a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od špecifických okolností predmetného prípadu.29. Žalobca v spore tvrdil, že zo žiadneho listinného dôkazu nevyplynulo, že by sporné nehnuteľnosti
boli v užívaní poľnohospodárskej organizácie Jednotného roľníckeho družstva alebo boli odovzdané
do trvalého užívania iným socialistickým organizáciám než štátnym na základe hospodárskej zmluvy.

Zároveň platí, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba
rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Po nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že sporné nehnuteľnosti neboli
v rozhodnom období v užívaní poľnohospodárskej organizácie, nemohol neexistenciu tejto skutočnosti

preukázať. Naopak, bolo na žalovanom, aby navrhol vykonanie dôkazov na podporu svojich tvrdení,
že predmetné nehnuteľnosti boli odovzdané do trvalého užívania iným socialistickým organizáciám než
štátnym na základe hospodárskej zmluvy. Pokiaľ žalovaný k svojmu tvrdeniu neoznačil a ani nenavrhol
vykonať žiadne dôkazy, súd nemohol v konaní nahrádzať jeho úlohu, ktorou bola práve povinnosť
riadne preukázať svoje tvrdenia navrhnutými dôkazmi. Sporové konanie je konaním kontradiktórnym,
čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tieto

skutočnosti tvrdiť a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak nemôže
dosiahnuť v spore úspech.

30. V súvislosti s námietkou žalovaného o zápisoch v pozemno-knižných vložkách č. 134 a 170 v časti
B) Vlastníctvo, ktoré podľa žalovaného vydaním listu vlastníctva v prospech SPF stratili s poukazom na

vyššieuvedenéprávnurelevanciuaplatnosť,odvolacísúdpoukazujenabod65.odôvodneniarozsudku,
v ktorom súd uviedol: „Z dátumu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o pôde je zrejmé, že mu predchádza
účinnosť zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t. j. priamym následkom tejto skutočnosti je prechod
vlastníctva k poľnohospodárskej pôde, ku ktorej patrilo právo hospodárenia národným výborom dňom
01.05.1991,exlegenaobce.Zvyššieuvedenéhopretovyplýva,žeakobec-žalobca,získalanazáklade

ustanovení platného a účinného zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí predmetné nehnuteľnosti
do vlastníctva, na základe neskoršieho účinného zákona č. 229/1991 Zb. o pôde nemohol žalovaný
nadobudnúťvlastníckeprávoktýmistýmnehnuteľnostiam,keďževčasenadobudnutiaúčinnostizákona
o pôde, t. j. 24.06.1991 už predmetné nehnuteľnosti neboli vo vlastníctve štátu, ale boli vo vlastníctve
žalobcu“.

31. Žalovaný tiež namietal, že samotné znenie protokolu nekorešponduje s ustanoveniami § 14 ods.
1 zák. č. 138/1991 Z. z. Vytkol súdu, že nezistil, že na splnenie podmienok spísať protokol, musel
mať odovzdávajúci subjekt prevádzaný majetok evidovaný v účtovníctve a musela mu byť stanovená
hodnota, keďže odovzdávajúci subjekt musel splniť podmienky stanovené v § 14b ods. 1 zákona SNR

č. 447/2001 Z. z. Tiež vyjadril pochybnosti, či v osobe podpisujúcej prednostky OÚ Komárno nedošlo k
naplneniu skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa
§ 237 a § 238 Trestného zákona. Uvedené námietky (s výnimkou námietky, že samotné znenie protokolu
nekorešponduje s ustanoveniami § 14 ods. 1 zák. č. 138/1991 Z. z.) považoval odvolací súd za novoty
v konaní, keďže žalovaný takto prvýkrát argumentoval až v odvolacom konaní. Odvolacia argumentácia

vpodobenovôtjeprípustnálenzasplneniazákonomstanovenýchpodmienok,atedaaksanovotytýkajú
procesných podmienok; vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu; má byť nimi preukázané,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; alebo ich
odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Námietky žalovaného
ohľadom absencie náležitostí delimitačného protokolu nespĺňajú ani jednu z uvedených podmienok

prípustnosti novôt, a teda odvolací súd v súlade s ustanovením § 366 CSP na predmetnú námietku
neprihliadol.

32. Odvolateľ síce vo svojom podaní tvrdil, že obsah a formu protokolu neustále spochybňoval, pričom
poukázal na zápisnice z pojednávania zo dňa 10.06.2024 (strana 3), zo dňa 04.03.2024 (strana

4), odvolanie zo dňa 20.10.2021 a vyjadrenie z 02.11.2020, avšak po oboznámení sa s obsahom
spisu musel odvolací súd konštatovať, že žalovaný námietky vznesené v odvolacom konaní, pred
súdom prvého stupňa neuviedol, a preto ich odvolací súd posúdil ako novoty v konaní, ktoré sú
neprípustné. V zápisnici z pojednávania zo dňa 10.06.2024 žalovaný namietal, že delimitačný protokol
neobsahoval zmienku o prechode vlastníckych práv. V zápisnici z pojednávania zo dňa 04.03.2024

žalovaný namietal, že v protokole sa uvádza len odovzdanie do užívania sporných pozemkov, pričom
samotné znenie protokolu nekorešponduje s ustanoveniami § 14 ods. 1 zák. č. 138/1991 Z. z. Tu
je potrebné uviesť, že v delimitačnom protokole č. 5 je uvedené, že ide o protokol „na delimitáciu
nehnuteľného majetku v zmysle § 14 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskoršíchpredpisov medzi“ odovzdávajúcim a preberajúcim (žalobcom). Žalovaný spochybňuje, že protokol
nekorešponduje s ustanoveniami § 14 ods. 1 zák. č. 138/1991 Z. z., ale zároveň opomína, že predmetný
protokol na ním spochybňované zákonné znenie zákona priamo odkazuje. Rovnako v odvolaní zo dňa

20.10.2021 žalovaný namietal len to, že protokol nebol spôsobilý založiť nadobudnutie vlastníckeho
práva,pretoževprotokolesauvádzalenodovzdanieanieprechodvlastníctvavecivzmysle§14zákona
o majetku obcí. Delimitačný protokol teda nie je právnym titulom, s ktorým by právny poriadok platný na
území Slovenskej republiky spájal nadobudnutie vlastníckeho práva. Vo vyjadrení zo dňa 02.11.2020
žalovaný argumentoval, že delimitačný protokol nemá charakter deklaratórneho rozhodnutia ani

verejnej listiny, ale je dvojstranným právnym úkonom medzi odovzdávajúcim a preberajúcim subjektom,
vymedzujúcim rozsah odovzdávaných a preberaných vecí, avšak neriešiacim, a teda ani nedeklarujúcim
a neosvedčujúcim vznik vlastníckeho práva k týmto veciam. Z uvedeného je zrejmé, že námietky
vznesené voči delimitačnému protokolu pred súdom prvej inštancie, boli zo strany žalovaného iné, ako
tie, ktoré vzniesol pred odvolacím súdom. S uvedenými námietkami sa súd prvej inštancie vysporiadal
v napadnutom rozhodnutí a vec zhodnotil komplexne v nadväznosti na vykonané dokazovanie

a hmotnoprávnu úpravu.

33. K námietkam žalovaného je potrebné uviesť, že v priebehu celého konania odvodzuje svoje
vlastnícke právo z ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. o pôde, ktorý nadobudol účinnosť dňa 24.06.1991
a ktorý stanovil, že nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu spravuje právnická osoba (Slovenský pozemkový

fond) zriadená zákonom. Z dátumu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o pôde je zrejmé, že mu
predchádza účinnosť zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t. j. priamym následkom tejto skutočnosti
je prechod vlastníctva k poľnohospodárskej pôde, ku ktorej patrilo právo hospodárenia národným
výborom dňom 01.05.1991, ex lege na obce. Z vyššie uvedeného preto vyplýva, že ak obec - žalobca,
získala na základe ustanovení platného a účinného zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí predmetné

nehnuteľnosti do vlastníctva, na základe neskoršieho účinného zákona č. 229/1991 Zb. o pôde nemohol
žalovaný nadobudnúť vlastnícke právo k tým istým nehnuteľnostiam, keďže v čase nadobudnutia
účinnosti zákona o pôde, t. j. 24.06.1991 už predmetné nehnuteľnosti neboli vo vlastníctve štátu, ale
boli vo vlastníctve žalobcu.

34. Odvolací súd prejednávajúc odvolanie žalovaného posúdil toto odvolanie ako neopodstatnené na
tom základe, že sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o dôvodnosti podanej žaloby tak, ako to
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vo všeobecnosti v odôvodnení rozhodnutia musí súd
spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým
zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom

odôvodnenia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odvolací súd v tomto prípade dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným náležitostiam v zmysle § 220 ods. 2
CSP, je presvedčivý a dáva odpoveď na všetky podstatné otázky. Vzhľadom na všetko vyššie opísané
odvolací súd ustálil, že napadnutý rozsudok je vecne správy a je z opísaných hľadísk najmä vo vzťahu
k podstatným námietkam žalovaného aj dostatočne odôvodnený. Preto tento rozsudok podľa § 387 ods.

1 CSP ako vecne správny potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

35. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodujúc podľa § 262 ods. 1 a § 396
ods. 1 CSP konštatoval, že v odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému podľa § 255 ods. 1 CSP
patrí voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2

CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).