Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 12, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/73/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716216878
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7716216878.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.

Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobkýň: 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
D.XXa2/A.E.,nar.XX.X.XXXX,bytomC.D.XX,obežalobkynezastúpenéMgr.MichalomGargulákom,
advokátom, so sídlom kpt. Nálepku 8, Michalovce, proti žalovaným: 1/ A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. D. XX, zastúpený JUDr. Ľuboslavom Zoľákom, advokátom, so sídlom Michalovská 89, Sobrance a
2/ F. A., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti
rozsudku Okresného súdu Michalovce z 24. júla 2024, č. k. 19C/252/2016-374

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaní v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í nahradiť žalobkyniam 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým
rozsudkom vo veci samej určil, že novovytvorené parcely registra „C“ v kat. úz. C. D. - parc. č. XX/X -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 51 m2 a parc. č. XX/X - záhrada o výmere 38 m2, vyčlenené
geometrickým plánom vypracovaným G. A. A. dňa 9.8.2018 pod č. 19C/246/2016-4/2018 (ďalej tiež len
„nehnuteľnosti“), „...patria do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov a do vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobkyne v 2. rade a poručiteľa H. E., nar. XX.XX.XXXX,

zomr. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom XXX XX C. D. I. XX a do dedičského konania po tomto
poručiteľovi“.

1.2. Súd prvej inštancie tým v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa žalobcovia v konečnom dôsledku
(po zmene subjektov vyvolanej úmrtím jedného z pôvodných žalobcov H. E. a zodpovedajúcej zmene
žaloby) domáhali určenia vlastníckeho práva žalobkyne v 2. rade (pôvodnej žalobkyne) a poručiteľa
k nehnuteľnostiam, ktoré podľa aktuálneho zápisu v katastri nehnuteľností tvoria časti pozemkov registra

„C“, evidovaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXX pre kat. úz. C. D. ako parc. č. 91 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 792 m2 a parc. č. 92 - záhrady o výmere 503 m2, v podstatnom na
podkladetvrdenia,žedňa20.5.1973uzavreli(žalobkyňav2.radeanebohýH.E.)svtedajšímvlastníkom
susedných pozemkov parc. č. 91 a parc. č. 92 (v tom čase v evidencii nehnuteľností zapísaných ako
parc. č. 343/1 a parc. č. 344/1) p. C. E., písomnú dohodu o odpredaji časti týchto pozemkov v šírke
1,1 m po celej ich dĺžke, na základe ktorej plotom vymedzili novú vlastnícku hranicu a ujali sa užívania
nehnuteľností. Tieto následne v dobrej viere, že sa stali ich vlastníkmi nerušene užívali až do roku

2015, kedy ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam spochybnili žalovaní. Až pri následnom preverovaní
žalobcovia tvrdili, že zistili, že prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe Dohody o
odpredaní čiastky stavebného pozemku zo dňa 20.5.1976 (ďalej tiež len „kúpna zmluva“) nebol vnesenýdo vtedajšej evidencie nehnuteľností. Žalobcovia mali za to, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nadobudli vydržaním.

2.1. O tejto žalobe rozhodol súd prvej inštancie už rozsudkom zo 6. februára 2019 tak, že ju
zamietol, v podstatnom na podklade záveru, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
vydržaním nebol splnený zákonný predpoklad ich oprávnenej držby, nakoľko podľa jeho rozhodujúceho
názoru, kúpna zmluva, keďže nebola registrovaná štátnym notárstvom podľa § 134 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, v znení účinnom v tom čase, objektívne nemohla založiť dobrú vieru žalobkyne v 2. rade

a právneho predchodcu žalobkyne v 1. rade, že im nehnuteľnosti patria.

2.2.TotorozhodnutieKrajskýsúdvKošiciachrozsudkomsp.zn.11Co/154/2019zo17.júla2019potvrdil,
v podstatnom na podklade posúdenia, že žalobcovia v odvolaní nenapádali rozhodujúce skutkové a
právne závery súdu prvej inštancie inak, než v kontexte nimi tvrdenej skutočnosti, že žalovaní mali
v priebehu konania uznať ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Dovolanie žalobcov proti tomuto

rozhodnutiu Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn. 3 Cdo 61/2020 z 29. júla
2021.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. III.ÚS 468/2022 z 24. novembra 2022 rozhodol,
že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/154/2019 zo 17. júla 2019 bolo porušené

právo žalobkyne v 2. rade vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jej právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach bol týmto nálezom zrušený a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutie ústavný súd vyšiel z právneho názoru, že pri

výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že
držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky (nezaregistrovanie uzavretej Dohody z roku 1973 štátnym notárstvom - pozn. odvolacieho
súdu). Takýto výklad § 134 v spojení s § 130 OZ, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu
a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním,

treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného
inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný. Za poctivý spôsob nadobudnutia treba podľa
posúdenia Ústavného súdu SR považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi.
Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné
dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar alebo bezodplatné plnenie.

4.1. Po zrušení rozsudku sp. zn. 11Co/154/2019 zo 17. júla 2019 Krajský súd v Košiciach opätovne
rozhodol o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo 6. februára 2019, tak, že
uznesením sp. zn 11Co/205/2022 zo 17. januára 2024 odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4.2. V tomto uznesení odvolací súd v nadväznosti právny názor zaujatý ústavným súdom v kasačnom
rozhodnutí - náleze sp. zn. III.ÚS 468/2022 z 24. novembra 2022), vyšiel zo záveru, priorizujúcu
doktrínu fakticity dobromyseľnej držby, pred doktrínou ospravedlniteľného omylu dobromyseľnej držby.
To znamená, že pri výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne

presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Dobromyseľnosť nadobúdateľa
nemožno vyvodiť len z jeho dôvery v správnosť zápisu v katastri nehnuteľností, bez zreteľa na ostatné
okolnosti (por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1305/2016 zo 16. novembra 2016). Za poctivý
spôsob nadobudnutia treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla
je preto rozhodujúce, a to je potrebné i skúmať, či držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,

prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo či preukázateľne išlo o dar alebo bezodplatné plnenie.

5.1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol vo veci v ďalšom konaní opätovne. Skutkovo
pritom vyšiel zo zistení, že v rozhodnom čase boli žalobkyňa v 2. rade a nebohý H. E. na jednej strane
aC.E.nastranedruhejvlastníkmisusediacichpozemkov,žedňa20.5.1973uzavrelidohodu,nazáklade

ktorej C. E. predal žalobkyni v 2. rade a nebohému H. E. „...čiastku zo svojho susediaceho pozemku dom
č.57pocelejdĺžke81mdošírky1,1mčopredstavuje90m2stavebnejplochy“zakúpnucenu300,-Kčs,
že podpisyúčastníkovnatejtodohodeboliúradneoverenédňa31.7.1973Miestnymnárodnýmvýborom
Veľké Revištia, že dohoda nebola registrovaná bývalým štátnym notárstvom, že na základe tejto dohodysa žalobkyňa v 2.rade a nebohý H. E. ujali užívania nehnuteľností podľa hranice tvorenej v prírode
oplotením a že od toho času a v takom stave nehnuteľnosti nerušene užívali až do roku 2015, kedy ich
vlastnícke právo žalovaní začali spochybňovať, na podklade čoho zistili, že zápis v katastri nehnuteľností

nezodpovedá právnemu stavu. V týchto skutkových záveroch súd prvej inštancie premietol medzi inými
tiež svedeckú výpoveď J. E., ktorý potvrdil nemennosť priebehu užívateľskej hranice od roku 1973 (už
aj pred týmto rokom) až doposiaľ a skutočnosť uzavretia kúpnej zmluvy a tiež svedecké vyhlásenie
B. K., v ktorom sa vyjadril k spôsobu vytvorenia užívateľskej hranice medzi susednými pozemkami
a rovnako potvrdil nemennosť priebehu užívateľskej hranice od roku 1973 až doposiaľ. Podporne súd

prvej inštancie vykonal tiež porovnanie výmery pozemkov podľa skutočného a právneho stavu. Podľa
jeho skutkového nálezu v tejto otázke, „Žalobcovia na parcelách č. 93 a 94 užívajú o 89 m2 viac, t.j.
užívajú 1140 m2, pričom z LV vyplýva, že majú užívať spolu 1051 m2 (parcela 94-výmera 620m2 a
parcela 93-výmera 431m2.). Plocha, ktorú z parciel 91 a 92 užívajú žalobcovia tak zodpovedá výmere,
ktorú žalobcovia v roku 1973 zakúpili, a tak je aj vedené oplotenie medzi susediacimi pozemkami. To
znamená posunuté o zakúpených 89 m2 do pozemkov žalovaných. Oplotenie teda ohraničuje skutočný

užívací stav“.

5.2. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, §
132 ods. 1, § 134 ods. 1 a 3, § 143 a § 460 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení
neskorších zmien a doplnkov a na ich základe dospel k záveru, že „...žalobcovia zakúpenú časť v

reálne vyčlenenom stave spolu so svojimi pozemkami číslo 93 a 94 užívajú od roku 1973, a preto
zakúpenú výmeru 89m2 vydržali, a to minimálne od nadobudnutia účinnosti zák. č. 509/1991 Z. z., ktorý
podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním upravil tak, ako sú právne posudzované aj v
prejednávanej veci: „Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka
vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva

vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu
desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej
normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu troch, resp. desať rokov; žiadne
ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto
možno dôjsť k záveru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe

po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v hypotéze
citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné započítať
aj držbu, vykonávanú pred 1. januárom 1992. V tomto smere totiž nemožno prehliadnuť, že už držba na
základe ustanovenia § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek
obmedzenia; súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na

právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava
(zákon č. 509/ 1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju
započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka).
Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli
nastať najskôr 1. januárom 1992 (3Cdo 80/2021).“ V zmysle uvedeného pôvodní žalobcovia vydržali

pozemky najneskôr k 1.1.2002.
5.3. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch napadnutého rozsudku vysporiadal tiež s argumentom žalobcov,
že výmera pozemkov podľa súčasného stavu katastra nehnuteľností nezodpovedá výmere pôvodných
pozemkovoknižných parciel. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti konštatoval, že pre rozsudok je
rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Určenie vlastníckeho práva, ktorého sa žalobcovia domáhajú

preto môže vychádzať iba z aktuálnych údajov katastra nehnuteľností. Parcely registra C č. 93 a 94 boli
pôvodne vedené ako parcely č.342/2 a č. 341/2 a parcely registra C č. 91 a 92 boli pôvodne vedené ako
parcelyč.343/1a344/1.ZoznaleckéhoposudkuznalcaIng.Mihálikač.8/2017vyplýva,žeparcely342/2
a 341/2 mali pôvodne spolu výmeru 1017m2, a parcely 343/1 a 344/1 výmeru 1269m2. Nezodpovedali
teda súčasným výmerám, a to ani na strane žalobcov ani žalovaných. V súčasnosti užívajú žalovaní

viac o 26m2 oproti pôvodným výmerám parciel 343/1 a 344/1 (výmera parciel 91 a 92 je v súčte 1295,
výmera pôvodných parciel v súčte bola 1269m2 - parcela 343/1 o výmere 771 m2 a parcela 344/1
o výmere 498m2)“.
6. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že s použitím §
255 ods. 1 C.s.p. priznal plne procesne úspešným žalobcom nárok na ich náhradu v celom rozsahu.

V úvahách o prípadnom použití na rozhodnutie o trovách konania sudcovskej moderácie súd prvej
inštancie vyzdvihol, že „Z predložených návrhov pred začatím konania ako aj počas súdneho konania
je preukázané, že žalobcovia mali snahu vyriešiť spor zmierom a navrhovali žalovaným rôzne spôsoby
kompenzácie a vyrovnania, čo žalovaní odmietli“.7.1. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja žalovaní.
7.2.Žalovanýv1.radevodvolanívprvomradepolemizovalsozáveromsúduprvejinštancieonerušenej

dobromyseľnej držbe sporných pozemkov žalobkyňou v 2. rade a nebohým H. E. v čase, kedy vstúpil do
účinnostizák.č.509/1991Zb.,ktorýmboladoObčianskehozákonníkavnesenáprávnamožnosťvydržať
nehnuteľnosti (inými subjektmi než štátom; pozn. odvolacieho súdu). Argumentoval v tejto súvislosti,
že v roku 1980 odvolatelia nadobudli susedný pozemok od p. E. v rozsahu výmery uvedenej na liste
vlastníctva a že už pri osadzovaní oplotenia žalovaný v 1. rade namietal u nebohého H. E. „hranicu

jeho osadenia, načo tento ho ubezpečil, že je v poriadku.“. Podľa žalovaného v 1. rade došlo k zmene
výmery susedných pozemkov tým, že žalobkyňa v 2. rade a nebohý H. E. novozriadeným oplotením
zabrali najmenej 30cm zo šírky susedného pozemku. Podľa názoru žalovaného v 1. rade k posunutiu
vlastníckej hranice došlo z nedbanlivosti a preto nadobudnutie sporných nehnuteľností nezodpovedá
dobrým mravom. V kolízii s dobrými mravmi je podľa žalovaného v 1. rade tiež skutočnosť, že za sporný
pozemok neplatili daň z nehnuteľnosti. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť

skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a vytýkajúcimi tiež spôsob právneho posúdenia
veci žalovaný v 1. rade podľa úvahy odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) C.s.p. Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti
tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich

vymedzenímvodvolaní, apretonainépochybeniasúduprvejinštancie,ktorébymohlibyťvsúladesust.
§ 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať
nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková,J.,Tomašovič,M.,akol.Civilnýsporovýporiadok.Komentár.Praha:C.H.Beck,2016,1269s).
7.3. Žalovaná v 2. rade sa v odvolaní pripojila k dôvodom odvolania žalovaného v 1. rade.

8. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniam poukázali na to, že skutočnosť, že súčasný plot je postavený
na mieste pôvodného oplotenia, ktorý oddeľoval susedné pozemky aj v čase uzavretia kúpnej
zmluvy, nebola medzi stranami pôvodne spornou; podľa žalobcov priebeh užívateľskej hranice potvrdili
svedkovia a korešponduje tiež so závermi znalca a tiež s výmerou uvedenou v kúpnej zmluve.
Žalobcovia v tejto spojitosti akcentovali výpovednú hodnotu predovšetkým svedectiev B. K. a C. E.,

ktorí v rozhodnom čase susedné pozemky užívali (bývali v rodinných domoch na nich postavených).
Podľa žalobcov žalovaní spochybňujú rozhodujúce skutočnosti účelovo, ich postoj však nekorešponduje
s výsledkami vykonaného dokazovania, tak ako z nich vyšiel súd prvej inštancie.
9.1. Žalovaný v 1. rade vo svojej odvolacej replike nad rámec dôvodov odvolania argumentovali, že
žalobcovia bez zamerania umiestnili stĺpy oplotenia bezprostredne po tom, čo žalovaní odkúpili susedné

nehnuteľnosti od pána E. (v roku 1980), spoliehajúc sa pritom na v tom čase dobré rodinné vzťahy.
9.2. Žalobcovia v odvolacej duplike poukázali na to, že tvrdenie žalovaného v 1. rade, že bez zamerania
umiestnili stĺpy oplotenia bezprostredne po tom, čo žalovaní odkúpili susedné nehnuteľnosti od pána
E., je „opätovne“ nové.
10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas (§ 362

C.s.p.),oprávnenouosobami(§§359až361C.s.p.),protirozhodnutiu,protiktorémujeprípustné(§§355
až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z
ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h)
C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods.
2 C.s.p a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom

súde v Košiciach dňa 12.3.2025 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu
na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3
C.s.p.

11. Odvolací súd sa v intenciách žalovanými vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s § 387 ods. 2 C.s.p.
východiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva
rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné
zhľadiskavšetkýchkľúčovýchotázoknastolenýchvpriebehukonaniapredsúdomprvejinštancieoboma
procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že na väčšinu

odvolaním nastolených otázok už bola daná odpoveď v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom
bol dôsledne premietnutý právny názor vyslovený odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení. Len
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty
žalovaných v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dôvody prvoinštančnéhorozhodnutia v niektorých smeroch argumentačne dotvára. Odvolací súd v tejto spojitosti poznamenáva,
že odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súd tvoria jeden celok, a preto nie
je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery napadnutého

rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje (por. uznesenie Ústavného súdu SR sp, zn. IV. ÚS
350/2009 z 8. októbra 2009).
12.1. Naproti nazeraniu odvolateľov má odvolací súd za to, že vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých
došlo k uchopeniu nehnuteľností žalobkyňou v 2. rade a nebohým H. E., dospel súd prvej inštancie na
podklade vykonaných dôkazov k presvedčivým skutkovým zisteniam a na ich základe vyvodil správny

záver o dobromyseľnosti držby sporných pozemkov v zákonom predpokladanom čase.
12.2. Ťažisko skutkovej výhrady žalovaných je koncentrované v spochybňovaní priebehu užívateľskej
hranice,ktorúvinterakciisposúdenímokolností,zaktorýchdošlovroku1973kuchopeniunehnuteľností
ako takých, ktoré mohli u žalobcov (v pôvodnom zložení) vyvolať presvedčenie, že sa ujímajú užívania
vlastnej veci, je potrebné považovať z pohľadu vlastníkov susedných pozemkov aj za vlastnícku.
Ako už bolo zmienené (v bode 5.1. odôvodnenia), súd prvej inštancie v tejto otázke urobil záver na

podklade svedectiev osôb, ktoré v rozhodnom čase susedné pozemky užívali (J. E. – syn C. E.,
ktorý odpredal sporné nehnuteľnosti a B. K. – syn vlastníka, ktorý susedné nehnuteľnosti odpredal
pôvodným žalobcom). Tieto osoby konzistentne s tvrdením žalobcov potvrdili, že priebeh oplotenia bol
výsledkom už faktického usporiadania medzi pánom E. a pánom K., na čo neskôr celkom logicky
nadväzovalo dispozičné riešenie aj právneho zavŕšenia tejto zmeny, v podobe odkúpenia vtedy už

oplotením oddelených častí susedných pozemkov žalobkyňou v 2. rade a nebohým H. E. v roku 1973
(po nadobudnutí nehnuteľností od pána K.). Je už len akousi matematickou skúškou správnosti zistenie
súdu prvej inštancie, že tejto dispozícii s hranicou zodpovedá výmera, ktorú podľa kúpnej zmluvy mali
žalobkyňa v 2. rade s nebohým H. E., odkúpiť.
12.3. Pokiaľ žalovaný v 1. rade vo svojom argumentačnom konštrukte vyzdvihuje skutočnosť, že

v roku 1980 zakúpil pozemok (od C. E.) s výmerou zodpovedajúcou aktuálnemu zápisu v katastri
nehnuteľností, odvolací súd v prvom rade akcentuje, že kritériom pre vymedzenie právneho stavu
parcely v katastri nehnuteľností je jej polohové a geometrické zobrazenie, pričom výmera pozemku
je len od týchto parametrov odvodený údaj. Preto priebeh vlastníckej hranice rozhodne nemožno
odvíjať od výmer susedných pozemkov ako sa mylne domnieva žalovaný v 1. rade, ale vždy len

od právnej skutočnosti, s ktorou zákon spája zmenu vlastníctva častí susedných pozemkov. Žiada
sa v tejto spojitosti pripomenúť, že výmera pozemku je daná vždy všetkými hranicami, ktoré určujú
jej tvar a polohu. Odvolací súd tiež poznamenáva, že priebeh skutočnej vlastníckej hranice medzi
spornými pozemkami zodpovedá stavu užívaciemu, tak ako svoju nehnuteľnosť žalovaní uchopili v roku
1980, pričom podľa ich vlastnej interpretácie sa o možnom nesúlade medzi užívateľskou hranicou

(oplotením) a vlastníckou hranicou podľa katastra nehnuteľností dozvedeli až do roku 2015. Čo je
podstatné, v konaní nevyšla najavo skutočnosť, ktorá by rovnaké vnímanie priebehu vlastníckej hranice
v akomkoľvek smere spochybňovala u žalobkyne v 2. rade a nebohého H. E..
12.4. Okrem porovnania výmer susedných pozemkov je argumentácia žalovaného v 1. rade
spochybňujúca priebeh vlastníckej hranice, založená aj na tvrdení o neskoršej (v roku 1980) zmene

polohy oplotenia oproti stavu v čase uzavretia kúpnej zmluvy (v roku 1973). Takáto okolnosť ale v konaní
nebola vykonanými dôkazmi ani len naznačená, nie to preukázaná; naopak, ako už bolo zmienené, súd
prvej inštancie v tejto otázke na podklade vykonaných dôkazov vyvodil presvedčivý skutkový nález, plne
zodpovedajúci priebehu skutkového deja tvrdenému žalobcami.
13. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil napadnutý

rozsudok vo vyhovujúcom výroku i v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ
v procesnom úspechu žalobcov v spore.

14.1. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa
použijú aj na odvolacie konanie.

14.2. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.
14.3. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne
procesne úspešným žalobcom nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania proti v odvolacom

konaní neúspešným žalovaným.
15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).