Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514201975
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2514201975.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom
C. D. XXXX/XX, E., zast. advokátom: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., IČO: 42 291 593, Mudroňova
7356/51, Piešťany, proti žalovanej: C. D. F., nar. X.X.XXXX, trvale bytom E. A. G. XXXX/XX, D., zast.
splnomocnenkyňou: JELENČÍK A PARTNERI advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 245 042, Tatranská
49, Bratislava - mestská časť Záhorská Bystrica, o zaplatenie 50.000 eur, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Trnava ( ďalej aj ,, súd prvej inštancie“ ) č. k. PN-6C/15/2018 zo dňa
14.11.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.
žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka ( ďalej len „O.z.“ ) a § 150 ods. 1, § 151, § 153, § 167 ods. 2, 3 a 4 zákona č.

160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len „C.s.p.“ ).

3. Z konania na súde prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd uložil
pôvodne žalovaným 1. C. D. F., 2. H. C. B. a 3. H. I. D. povinnosť uhradiť jej primerané finančné
zadosťučinenie, každá vo výške 50.000 eur. Je osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, invalidná
dôchodkyňa s diagnostikovaným autoimunitným neurologickým ochorením myasthenia gravis, napriek
svojmu zdravotnému obmedzeniu viedla aktívny spoločenský a pracovný život, úspešne sa venovala

obchodovaniu (tradingu) prostredníctvom spoločnosti X-trade Brokers, pričom sa zúčastňovala online i
osobných stretnutí s ostatnými tradermi. V roku 2009 vyhľadávala kontakt na dermatológa kvôli riešeniu
kožného ochorenia. Na internetovom fóre získala kontakt prostredníctvom J. J., ktorá bola v tom čase
redaktorkou spravodajstva. Po ich osobnom stretnutí boli na internetovej stránke K. bez jej vedomia a
súhlasu zverejnené hanlivé a zosmiešňujúce hodnotenia jej osoby. Tieto informácie sa podľa nej stali
podnetomnasystematickéobťažovanie,kyberšikanuašíreniehanlivýchinformáciízostranyžalovaných
C. D. F. a H. C. B., ktoré mali opakovane zverejňovať jej osobné údaje sprevádzané urážlivými a

dehonestujúcimi vyjadreniami na verejne dostupných internetových portáloch, najmä na stránkach K.,
K. a K.. Mali vytvoriť aj fiktívne profily s hanlivými názvami, ktoré spájali s jej profilom. Žamalaná
aktívne kontaktovať osoby z jej okolia a šíriť o nej nepravdivé a hanlivé tvrdenia. V dôsledku uvedeného
pociťovala dlhodobý stres, úzkosť a duševnú nepohodu, čo viedlo k jej psychickému zrúteniu a potrebevyhľadať psychiatrickú pomoc. Následne jej bola nasadená farmakologická liečba, ktorá mala negatívny
dopad na jej zdravotný stav a znemožnila jej pokračovať v doterajšej pracovnej činnosti. Bola nútená
obmedziť svoje spoločenské kontakty, prestala sa stretávať s kolegami a priateľmi, a došlo k výraznému

narušeniu jej rodinných a sociálnych vzťahov. Následkom intenzívneho a dlhodobého obťažovania sa v
septembri 2011 obrátila na orgány činné v trestnom konaní, pričom bolo začaté trestné stíhanie najskôr
pre prečin poškodzovania cudzích práv, následne prekvalifikované na prečin ohovárania podľa § 373
Trestného zákona. Napokon bola vec postúpená ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a
žalovanej bola uložená pokuta vo výške 10 eur. Žalovaná v šírení urážlivých vyjadrení pokračovala aj po

tomto rozhodnutí, a to so stupňujúcou intenzitou a výsmešným postojom k uloženému trestu. Na základe
uvedeného žalobkyňa tvrdí, že v dôsledku protiprávneho konania žalovanej ( ako aj pôvodne žalovaných
2. a 3. ) došlo k zásahu do jej dôstojnosti, cti, súkromia a psychického zdravia, pričom následky tohto
konania sú dlhodobé a ovplyvnili jej kvalitu života i možnosti osobného a profesijného sebarealizovania.
Uznesením č.k. 6C/15/2018-427 zo dňa 7.3.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.2023, súd
vylúčil konanie voči žalovanej 2. o nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

50.000 eur na samostatné konanie a uznesením č.k. 6C/15/2018-428 zo dňa 7.3.2023, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 22.7.2023, súd vylúčil konanie voči žalovanej 3. o nároku žalobkyne na primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 eur na samostatné konanie

4. Vecne súd prvej inštancie dôvodil tým, že vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov

- internetová komunikácia predložená žalovanou, ktoré preukazovali jej tvrdenia obsiahnuté v jej
vyjadreniach, t. j. urážlivé a dehonestujúce vyjadrenia na verejne dostupných internetových portáloch.
Žalobkyňa nepredložila do uplynutia lehoty podľa § 167 ods. 3 C.s.p. súdu prvej inštancie žiadne ďalšie
dôkazy a jediný dôkaz, ktorý označila, bol spis bývalého Obvodného úradu Piešťany, odbor všeobecnej
vnútornej správy, avšak žalobkyňa ani jej právny zástupca nevedeli uviesť, aké skutkové tvrdenia chcú

obsahom spisu preukazovať a tak isto nevedeli označiť konkrétny listinný dôkaz z predmetného spisu.
Napokon však na tomto návrhu na vykonanie dokazovania netrvala.

5. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie správne vychádzal z ustálenej judikatúry i
právnej doktríny, podľa ktorej vznik občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv

fyzickej osoby podmieňuje kumulatívne splnenie troch základných zákonných predpokladov. Týmito
sú: (1) existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, (2) neoprávnenosť
(protiprávnosť) tohto zásahu, a (3) príčinná súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi takýmto zásahom
a vznikom ujmy. Zásah do osobnostného práva spočíva v porušení alebo ohrození práv fyzickej
osoby na ochranu jej fyzickej či morálnej integrity. Musí ísť o zásah objektívne spôsobilý narušiť

chránené hodnoty, čo znamená, že sa nevyžaduje subjektívne vnímanie alebo negatívna psychická
reakcia poškodenej osoby; postačuje, že konanie páchateľa je spôsobilé vyvolať ujmu bez ohľadu
na konkrétnu reakciu poškodeného. Takýto zásah vytvára reálne nebezpečenstvo zníženia dôstojnosti
osoby v očiach verejnosti, čím sa narúša jej spoločenské postavenie a možnosť realizácie v profesijnom
i osobnom živote. Na uplatnenie práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. O.z. sa nevyžaduje

vznik následku v podobe skutočnej ujmy; rozhodujúce je, či k zásahu došlo a či bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva garantované zákonom. Neoprávnenosť zásahu predstavuje druhú
zákonnú podmienku. Typickým príkladom neoprávneného zásahu do osobnostných práv sú skutkové
tvrdenia, ktoré sú nepravdivé alebo pravdivé len čiastočne, avšak prezentované takým spôsobom, že
dochádza k ich významovému skresleniu. Zásah môže byť neoprávnený aj v prípade, ak je tvrdenie

pravdivé, avšak bolo zverejnené za takých okolností, v takých súvislostiach alebo formou, ktorá
objektívne vyvoláva difamačný účinok. V tomto smere nie je rozhodujúce, aby predmetné vyjadrenie
bolo všeobecne vnímané ako urážlivé alebo znevažujúce – postačuje, ak má tento účinok v rámci
určitej spoločenskej skupiny, ktorá je schopná ho vnímať ako zraňujúce alebo dehonestujúce. Tretím
nevyhnutným predpokladom pre vznik zodpovednosti je existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom

a vzniknutou ujmou. Táto musí byť daná medzi neoprávneným zásahom, ktorý je objektívne spôsobilý
zasiahnuť do osobnosti poškodeného, a samotnou nemajetkovou ujmou, ktorú poškodený utrpel, či už
v podobe porušenia jeho práv, alebo ich reálneho ohrozenia. ( Uvedené právne závery sú v súlade s
komentárovou literatúrou, porovnaj: Občiansky zákonník I, 2. vydanie, C. H. Beck, 2019, s. 83 – 96. ).

6. Súd prvej inštancie sa vo svojom právnom posúdení veci okrem iných oprel aj o ustanovenie § 150
C.s.p., ktoré upravuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu – povinnosť tvrdiť. Na
strane sporu spočíva bremeno tvrdenia ( tzv. onus dicendi ), pričom jeho naplnenie v kombinácii s
unesením dôkazného bremena ( onus probandi ) tvorí nevyhnutný predpoklad procesného úspechu vkonaní. Nesplnenie tejto povinnosti, resp. jej nedostatočné splnenie – najmä pokiaľ ide o kvalitatívnu
stránku skutkových tvrdení ( ich pravdivosť, konkrétnosť, úplnosť a právnu relevantnosť) – má pre
účastníka sporu procesnoprávne dôsledky v podobe meritórneho neúspechu. Povinnosť tvrdiť je určená

obsahom hmotnoprávnych noriem, a teda každý účastník je povinný tvrdiť rozhodné skutočnosti, z
ktorých podľa aplikovateľného hmotného práva vyvodzuje vznik svojho subjektívneho práva alebo zánik
povinnosti. Tomuto korešponduje aj povinnosť druhej strany tvrdenia protistrany poprieť, pričom C.s.p.
explicitne priznáva bremenu popretia charakter samostatnej procesnej povinnosti ( porov. § 151 C.s.p. ).
Skutkové tvrdenia ako súčasť jednotlivých procesných úkonov strán môžu byť súčasťou písomných

podaní alebo ústnych vyjadrení pred súdom. V kontexte pravidiel koncentrácie konania je žiaduce,
aby žalobca formuloval všetky rozhodné skutkové tvrdenia najneskôr v žalobe a vo vyjadrení podľa
§ 167 ods. 3 C.s.p., zatiaľ čo žalovaný tak má urobiť v rámci vyjadrenia k žalobe ( § 167 ods. 2
C.s.p. ) a prípadného ďalšieho vyjadrenia ( § 167 ods. 4 C.s.p. ). Skutkové tvrdenia predložené neskôr,
najmä formou ústnych prednesov na pojednávaní, musia byť procesne ospravedlniteľné tým, že strana
objektívne nemohla dané tvrdenie predniesť skôr (napr. ako reakciu na dôkaz vykonaný v konaní); inak

na takéto tvrdenia súd podľa § 153 C.s.p. nie je povinný prihliadať ( porov. C.s.p., 2. vydanie, C. H. Beck,
2022, s. 615 – 619 ).

7. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa súd prvej inštancie zaoberal aj možnosťou aplikácie
moderačného ustanovenia § 257 C.s.p., avšak nevzhliadol na splnenie podmienok pre jeho použitie.

Uvedené ustanovenie umožňuje, aby súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal náhradu
trov konania, a to aj strane, ktorá bola v spore úspešná. Uvedené ustanovenie predstavuje výnimku
z princípu úspechu vo veci a jeho aplikácia musí byť prísne viazaná na konkrétne okolnosti prípadu.
Skutočnosť, že žalobkyňa je poberateľkou invalidného dôchodku, sama osebe nezakladá dôvod hodný
osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. Sociálna situácia účastníka konania môže byť jedným z

hodnotiacich kritérií, avšak jej existencia nepostačuje bez ďalších rozhodujúcich okolností, ako je
napríklad zodpovednosť za vznik sporu, účelnosť uplatneného nároku, správanie účastníkov počas
konania a celkové procesné okolnosti prípadu. V predmetnej veci podala žalobkyňa zjavne nedôvodnú
žalobu, opierajúcu sa výlučne o všeobecné, nekonkrétne a právne irelevantné skutkové tvrdenia.
Žalovaná tieto tvrdenia od počiatku popierala, pričom v konaní preukázala, že skutkový stav bol

podstatne odlišný, ako tvrdila žalobkyňa. Z vykonaného dokazovania, vrátane dôkazov predložených
žalovanou, vyplynulo, že žalobkyňa nebola obeťou kyberšikany, ale naopak, sama sa voči žalovanej
v online priestore vyjadrovala spôsobom, ktorý bol znevažujúci, osobne dehonestujúci a v niektorých
prípadoch dokonca sprevádzaný zneužívaním osobných údajov žalovanej, vrátane vystupovania v
jej mene prostredníctvom nevhodných komentárov. Za týchto okolností by aplikácia ustanovenia §

257 C.s.p. výlučne z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu žalobkyne bola v rozpore s princípom
spravodlivosti a zásadou rovnosti strán v konaní. Súd preto nevzhliadol dôvod na nepriznanie náhrady
trov konania žalovanej, ktorá bola v spore plne úspešná.

8. O náhrade trov konania strán sporu tak súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods.

1 a § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. podľa pomeru úspechu a neúspechu tak, že žalovaná, ktorá mala v konaní
plný úspech, má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v celom rozsahu odvolanie žalobkyňa prostredníctvom
svojho právneho zástupcu a navrhla, aby odvolací súd podľa § 389 C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné konanie a rozhodnutie. Odvolanie založila na dôvodoch
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), g) a h) C.s.p. V odvolaní uviedla, že z obsahu súdneho
spisu, pred vylúčením dvoch pôvodne žalovaných na samostatné konanie, vyplýva, že súčasťou
spisu je súbor výtlačkov z internetových stránok a elektronickej komunikácie, ktoré podľa jej názoru
preukazujú existenciu zásahov do jej osobnostných práv v online prostredí. Na pojednávaní konanom

dňa 14.11.2023 sa dostavila s úmyslom doplniť svoje vyjadrenia a predložiť ďalšie dôkazy. Súd prvej
inštancie však s poukazom na uplynutie koncentrácie konania ( dátum 10.9.2018 ) nepripustil doplnenie
dokazovania. Týmto postupom došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a práva žalobkyne
na efektívne procesné uplatnenie nároku, najmä za situácie, keď konanie prebiehalo dlhodobo a v jeho
priebehu došlo aj k organizačnému rozdeleniu veci. Dlhodobo tvrdila, že zásahy do jej osobnosti boli

výsledkom koordinovanej činnosti viacerých osôb. Vzhľadom na preukázanú vzájomnú prepojenosť
tvrdení a obrany medzi pôvodne žalovanými osobami, mala byť vec posudzovaná komplexne. Vylúčenie
dvoch žalovaných na samostatné konanie bez náležitého vyhodnotenia účinkov takéhoto postupu mohlo
negatívne ovplyvniť výsledok konania a sťažiť žalobkyni možnosť efektívne preukázať súvislosti medzijednotlivými zásahmi. Napadnutý rozsudok možno považovať za predčasný a v dôsledku nevykonania
dokazovania aj za nepreskúmateľný. Súd v odôvodnení nehodnotil existujúce dôkazy v spise, nezobral
doúvahynávrhynavýsluchúčastníkovkonaniaaneumožnilžalobkyniobjasniťrozhodujúceskutočnosti.

Takýto postup predstavuje porušenie základných procesných princípov ( čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ).

10. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdil. Uviedla, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ustanoveniami C.s.p., dodržal
zásady kontradiktórnosti a rovnosti strán, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a podrobne sa v ňom
vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami významnými pre posúdenie veci, vrátane
jednotlivých tvrdení a námietok žalobkyne. Žalobkyňa počas celého priebehu konania pred súdom
prvej inštancie nebola schopná predložiť ani jediné konkrétne skutkové tvrdenie, ktoré by mohlo byť
spôsobilé založiť dôvodnosť jej žalobného návrhu na ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy.

Absentovali akékoľvek tvrdenia, ktoré by identifikovali čas, miesto, spôsob či intenzitu údajného zásahu
do jej osobnostných práv zo strany žalovanej. V dôsledku toho, že žalobkyňa neformulovala rozhodujúce
skutkové tvrdenia, ktoré by boli sporné a právne relevantné, nevznikla ani potreba, resp. možnosť
vykonávať dokazovanie. Napriek tomu, že žalobkyňa bola riadne zastúpená advokátom, zostala počas
celého konania procesne pasívna, nepodložila svoje tvrdenia žiadnymi dôkazmi a v dôsledku toho

nemohla byť so svojím nárokom úspešná. Takýto procesný stav vedie nevyhnutne k zamietnutiu žaloby
pre nedostatok skutkového základu. Žalobkyňa v podanom odvolaní namieta (i) nesprávny procesný
postup súdu prvej inštancie, (ii) neúplné zistenie skutkového stavu z dôvodu nevykonania navrhovaného
dokazovania a (iii) nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na to, že tieto
námietky sú nedôvodné. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že žalobkyňa

nepredložila žiadne skutkové tvrdenia konkretizujúce povahu zásahu do jej práv. Ako sa uvádza v bode
16. napadnutého rozsudku: „Žalobkyňa v podanej žalobe, ale aj vo svojich následných vyjadreniach
poskytla súdu len všeobecné tvrdenia o údajnom zásahu do jej osobnostných práv konaním žalovanej.
Žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne tvrdenia, z ktorých by bolo zrejmé, kedy, kde, akým spôsobom,
v akom rozsahu a s akou intenzitou mala zasiahnuť žalovaná do jej osobnostných práv.“ Z citovaného

vyplýva, že v konaní absentoval skutkový základ, ku ktorému by bolo možné viazať právnu kvalifikáciu a
vykonávať dokazovanie. Zásada hospodárnosti a efektívnosti konania vyžaduje, aby sa dokazovali iba
také skutkové tvrdenia, ktoré sú právne relevantné, konkrétne a sporné. Súd nie je povinný vykonávať
tzv. „ indikatívne dokazovanie “, ak účastník neidentifikoval skutkové okolnosti, ktoré by dokazovanie
mohli odôvodniť. Súd rovnako správne konštatoval, že žalobkyňa sa pojednávania dňa 14. novembra

2023 osobne nezúčastnila a jej právny zástupca nebol schopný konkretizovať, aké skutkové tvrdenia
by mali byť preukazované pripojením navrhovaného priestupkového spisu. Zo zápisnice vyplýva, že
na otázku súdu, aké tvrdenia chce žalobkyňa týmito dôkazmi preukazovať, právny zástupca uviedol:
„ Nie, k tomuto sa neviem vyjadriť. “ Tým došlo k úplnému zlyhaniu tvrdiaceho aj dôkazného bremena.
Odvolacia argumentácia žalobkyne týkajúca sa vylúčenia vecí vedených proti žalovaným 2. a 3. na

samostatné konanie je irelevantná a s týmto odvolacím konaním priamo nesúvisí. O vylúčení týchto
vecí bolo právoplatne rozhodnuté uzneseniami Okresného súdu Piešťany zo dňa 7.3.2023, pričom tieto
rozhodnutia žalobkyňa nenapadla. Vylúčenie na samostatné konania bolo v danom prípade zákonné a
primerané, keďže žalobkyňa si voči každej žalovanej uplatňovala samostatný nárok. Podľa judikatúry
Najvyššieho súdu SR ( rozsudok zo dňa 22. septembra 2010, sp. zn. 3MCdo/6/2010 ) platí, že povinnosť

tvrdiť a označiť dôkazy sa viaže na hypotézu hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný právny vzťah.
Povinnosťou žalobcu je uviesť konkrétne skutkové okolnosti a navrhnúť k nim dôkazy. Podľa § 132 ods.
2 C.s.p. navyše platí, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na dôkaz – súd
teda nie je povinný samostatne vyhľadávať dôkazy a domýšľať ich relevantnosť bez ich previazanosti
na konkrétne tvrdenie. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že skutkový základ jej žaloby možno vyvodiť z obsahu

súdnehospisu,ideoprávnechybnúargumentáciu,keďžebezkonkrétnehoskutkovéhonávrhunemožno
dôkaz posudzovať ako relevantný. Nie je úlohou žalovanej ani súdu, aby v rozsiahlych prílohách
vyhľadávali potenciálne zásahy do osobnostných práv. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby
odvolacísúdpodľa§387ods.1C.s.p.rozsudoksúduprvejinštancievcelomrozsahupotvrdilažalobkyni
uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v plnej výške, v lehote a spôsobom

určeným súdom.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
( § 362 ods. 1 C.s.p. ), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 359C.s.p. ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( § 355 ods. 1
C.s.p. ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( § 127 a § 363 C.s.p.) a že
odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody ( § 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté

rozhodnutievmedziachdanýchrozsahom(§379C.s.p.)adôvodmiodvolania(§380C.s.p.),postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 CSP a contrario ), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením ( § 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

12. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, vrátane závislého výroku II. o náhrade trov
konania.

13. Podľa § 380 ods. 1 C.s.p., odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

14. Podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne ( ods. 1 ). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ods.
2 ).

15. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľky uvedených v odvolaní
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok je vecne
správny. Na základe skutočností uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver o vadách rozsudku súdu

prvej inštancie, ktoré namietala odvolateľka v ňou podanom odvolaní, keďže súd prvej inštancie daný
spor správne právne posúdil, použil pritom relevantné právne normy, ktoré v súvislosti s danou vecou i
správne vyložil. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý
by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej
inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:

16. V civilnom sporovom konaní sa uplatňuje zásada prejednacia ( § 8 C.s.p. ), v zmysle ktorej sú strany
sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto tvrdenia podoprieť
dôkazmi. Povinnosť tvrdenia ( tzv. onus dicendi ) a dôkazné bremeno ( onus
probandi ) predstavujú základné procesné povinnosti strán, ktorých splnenie je predpokladom na

úspešné uplatnenie nároku alebo obranu proti nemu. Tieto povinnosti sú zároveň previazané – bez toho,
aby strana sporu predložila konkrétne skutkové tvrdenia, nie je možné označiť dôkazy, ktoré by tieto
tvrdenia preukazovali. Dôkazné bremeno teda vyjadruje procesnú zodpovednosť za to, že ak strana
nepreukáže svoje tvrdenia, rozhodnutie vo veci bude vydané v jej neprospech. Ustanovenia § 132 ods.
1, § 149, § 150 ods. 1, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 1 C.s.p. túto súčinnosť tvrdenia a

dokazovania normatívne vyjadrujú.

17. Povinnosť tvrdiť má byť naplnená prostredníctvom tzv. substancovaných tvrdení, teda takých

skutkových tvrdení, ktoré sú pravdivé, konkrétne, úplné a spôsobilé byť subsumované pod
príslušnú hmotnoprávnu normu. Substancované tvrdenie zároveň musí byť spôsobilé byť predmetom
dokazovania. Ak žalobca túto povinnosť nesplní, nastupuje procesnoprávna sankcia vo forme
zamietnutia žaloby bez vykonania dokazovania, pretože absentuje skutkový základ, na ktorý by sa
dôkazné konanie mohlo viazať.

18. V sporovom konaní nie je súd viazaný návrhmi strán na vykonanie dôkazov a nie je povinný
vykonať všetky nimi označené dôkazy. Posúdenie, ktoré dôkazy budú vykonané, je výlučne vecou súdu.
Vykonané majú byť len tie dôkazy, ktoré sú objektívne relevantné a smerujú k preukázaniu skutkových
tvrdení, ktoré vyplývajú z hypotézy aplikovanej hmotnoprávnej normy. Dokazovanie nemá slúžiť na

zisťovanie nových skutočností, ktoré strana netvrdila, ale má preukazovať tie skutočnosti, ktoré strana
už v konaní uviedla.19. Podľa § 11 a § 13 ods. 1 O.z. má každá fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti
pred neoprávnenými zásahmi. Aby bolo možné priznať ochranu podľa týchto ustanovení, je potrebné
preukázať existenciu zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý negatívne zasiahnuť do osobnostných práv

žalobcu. Zásah môže byť aktívny alebo pasívny, musí byť neoprávnený a musí existovať príčinná
súvislosť medzi týmto zásahom a ohrozením či porušením osobnostného práva.

20. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobkyňa počas celého konania neuviedla žiadne
konkrétne, časovo a vecne vymedzené skutkové tvrdenia, ktoré by umožňovali posúdiť, k akému

zásahu malo dôjsť, kedy, kde a v akom rozsahu. Žalobné tvrdenia žalobkyne zostali na úrovni
všeobecných formulácií o kyberšikane, zverejňovaní údajov, hanlivých odkazoch či videách, bez
identifikácie konkrétneho protiprávneho konania žalovanej. Vzhľadom na túto procesnú situáciu nebolo
možné vykonať dokazovanie – súd nie je povinný domýšľať skutkový základ žaloby namiesto žalobcu.

21. Zásada hospodárnosti konania ( § 6 C.s.p. ) a kontradiktórnosti si vyžaduje, aby strany sporu

predložili skutkové tvrdenia a dôkazy včas. Tvrdenia a dôkazy predložené až po koncentrácii konania – v
danom prípade po termíne stanovenom súdom – nemožno považovať za včasné. Žalobkyňa neuviedla
žiadne osobitné dôvody, ktoré by jej bránili vykonať úkony včas a v súlade s pokynmi súdu. Navyše, na
pojednávanie dňa 14.11.2023 sa osobne nedostavila a jej právny zástupca nebol schopný uviesť, aké
konkrétne skutky chce dokázať obsahom priestupkového spisu.

22. Odvolacie námietky smerujúce proti neumožneniu predloženia dôkazov „ na nahliadnutie “ a proti
vylúčeniu konania voči ďalším žalovaným považuje odvolací súd za nedôvodné. Opísanie rozhodujúcich
skutočnostínemožnonahradiťodkazomnarozsiahlysúbordokumentovbezichprepojenianakonkrétne
tvrdenia. Rovnako nie je dôvodná námietka o nesprávnom vylúčení konania voči ďalším žalovaným,

keďže žalobkyňa sama deklarovala, že sa domáha zadosťučinenia voči každej žalovanej samostatne.

23. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, zachoval právo na spravodlivý proces
a vec právne aj skutkovo posúdil správne. Absencia substancovaných tvrdení zo strany žalobkyne,
predloženie dôkazov po koncentrácii a procesná nečinnosť počas kľúčových fáz konania viedli

oprávnene k zamietnutiu žaloby bez vykonania dokazovania. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. vo veci samej a v súlade s § 380 C.s.p. i vo výroku II. o náhrade trov konania
( keď vo vzťahu k výroku II. žalobkyňa neuviedla žiadne odvolacie dôvody) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná v celom rozsahu,
a preto jej prináleží voči žalobkyni náhrada trov tohto konania. Odvolací súd nevzhliadol existenciu
žiadnych okolností, ktoré by zakladali dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p., a ktoré by
odôvodňovali výnimočný postup nepriznania náhrady trov konania strane, ktorá bola v spore úspešná.

Skutočnosť, že žalobkyni bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, sama osebe nepredstavuje
dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by mohol odôvodniť odklon od zásady úspechu vo veci pri
rozhodovaní o trovách konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
podľa § 262 ods. 2 C.s.p. a to samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, vydá súdny úradník v lehote do 60 dní.

25. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
( § 419 C. s. p. ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C. s .p. ).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 C. s. p. ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C. s. p. ).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( §
426 C. s .p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C. s. p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C. s. p. ).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 C. s. p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C. s. p. ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C. s. p. ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C. s. p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C. s. p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom ( § 433 C. s. p. ).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C. s. p. ).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( § 435 C.

s. p. ).