Uznesenie – Ostatné ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, April 28, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/52/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8415200761
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8415200761.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov
JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobkyne N. O., nar.
XX.XX.XXXX, bývajúcej v O., Q. mlyn č. XXX/X, právne zastúpenej JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD.,
s.r.o. so sídlom v Košiciach, na ul. Kováčskej č. 28, IČO: 52 858 774, proti žalovanému U. U., nar.
XX.XX.XXXX, bývajúcemu v O., Q. mlyn č. XXXX/X, o odstránenie neoprávnene postavených stavieb

s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 27.01.2021
č. k. 10C 113/2015 - 306, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. januára 2021 č.k.
10C/113/2015-306 zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni

v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá vyšší súdny úradník.
Žalobkyňa sa voči právnemu predchodcovi žalovaného, ktorý v priebehu konania zomrel, U. U.,
narodenému XX. U. XXXX (v znení konečnej úpravy) domáhala, aby mu súd uložil povinnosť na vlastné
náklady, z nehnuteľností žalobkyne, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území O., obec O., okres O.
a sú zapísané na LV č. XXX, a to konkrétne z parciel: KN-C č. XXXX/X o výmere 2 m2, druh pozemku

záhrada, KN-C č. XXXX/X o výmere 9 m2, druh pozemku záhrada, KN-C č.XXXX/X o výmere 6 m2,
druh pozemku záhrada a KN-C č. XXXX/X o výmere 2 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
odstrániť postavené stavby - hospodársku budovu a skleník. V prípade, že by odstránenie stavieb súd
považoval za neúčelné, alternatívne žiadala, aby pozemky prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného
za náhradu žalobkyni vo výške 1.140 eur.
Žalobu odôvodňovala tým, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku, susediaceho s

pozemkami žalobkyne nachádzajúceho sa v k.ú. O. zapísaného na liste vlastníctva č. XX ako parcela
registra „C“ parcelné číslo XXXX, druh pozemku záhrady o výmere 455 m2, pričom má na uvedených
jej pozemkoch postavené stavby, a to skleník, ktorého časť je postavená na parcelách žalobkyne č.
KN-C XXXX/X o výmere 9 m2 a KN-C č-XXXX/X o výmere 6 m2 a hospodársku budovu, ktorej časť je
postavenánaparceležalobkyneč.XXXX/Xovýmere2m2.Zároveňuviedla,žežalobkyňa,anijejprávny
predchodca (otec), nedali nikdy súhlas žalovanému ani jeho právnemu predchodcovi na postavenie

týchto stavieb, ktoré boli postavené bez stavebného povolenia. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, dôvodil,
že stavby začal stavať jeho otec ako posledný, keď už bol plot právnym predchodcom žalobkyne
postavený, jeho otec hranicu medzi nimi neurčil, plot postavil otec žalobkyne a jeho otec sa hranici len
prispôsobil a tak ju užíval do svojej smrti. Pokiaľ išlo o hospodársku budovu, tá už stála, v roku 1995
jeho otec požiadal len o jej nadstavbu.
Súd vzhľadom na § 868 Občianskeho zákonníka právny vzťah, vzniknutý stavbou zriadenou jej

vlastníkom pred 1. januárom 1992 (skleník) posúdil podľa § 489 a § 221 vtedajšieho Občianskeho
zákonníka s tým, že od nadobudnutia účinnosti zákona č. 509/1991 Z.z., t. j. od 1. januára 1992, jepotrebné účinky vzniknuté z uvedeného vzťahu posudzovať podľa § 135c OZ. Vydržanie nehnuteľností
posudzoval podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd z vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že žalobkyňa domáhajúca sa nárokov z § 135c Občianskeho zákonníka podľa názoru súdu

neuniesla dôkazné bremeno, lebo nepreukázala, že sa jedná o neoprávnenú stavbu, nakoľko pôvodný
žalovaný v čase začatia konania mal zastavané pozemky, z ktorých žalobkyňa žiadala odstrániť
predmetné časti stavieb dávno vydržané. V časti odstránenia stavby z parcely žalobkyne č. XXXX/X,
čo žalobkyňa začala žiadať až v samom závere konania navyše žaloba bola nedôvodná už len preto,
že podľa samotnej žaloby a geometrických plánov predložených žalobkyňou, ale aj podľa znaleckého

posudkuznalcaIng.S.,skleníkžalovanéhonadanúparcelužalobkynenezasahujetak,akotožalobkyňa
uvádzala a ako to premietla do petitu žaloby, ktorým súd bol viazaný. K svojmu právnemu záveru dodal,
že aj keby k vydržaniu došlo až po postavení stavieb žalovaným, i tak by žalobe žalobkyne nebolo možné
vyhovieť. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/3251/2006
uviedol, že ak vznikne stavebníkovi alebo právnemu nástupcovi vecné právo k pozemku, na ktorom je
stavba postavená, v danom prípade vydržaním, nie je možné sa domáhať ďalej usporiadania vzťahov

z neoprávnenej stavby podľa § 135c, pričom dospel k záveru, že k vydržaniu pozemkov pod stavbami
právnym predchodcom žalovaného došlo a to vzhľadom na hranice, podľa ktorej vlastníci svoje pozemky
v minulosti pokojne a dobromyseľne užívali (R 65/1972, Zošit č. 9, str. 484, Cpj 59/71). K svojmu
právnemu záveru uviedol, že právny predchodca žalovaného sa držby svojich pozemkov chopil po kúpe
v roku 1969, skleník staval po 1. júli 1983, posledná úprava dávno predtým stojacej hospodárskej budovy

bola v roku 1995. Mal preukázané, že rodičia žalobkyne začali užívať svoje pozemky v roku 1961, otec
žalovaného sa držby svojich pozemkov chopil neskôr, po ich kúpe v roku 1969. Žalobkyňa nepredložila
žiaden dôkaz, žeby v priebehu celých desaťročí (od roku 1969 až do roku 2002) boli medzi susedmi
akékoľvek spory o hranicu pozemkov, a nešlo by o držbu pokojnú a nerušenú. Podľa názoru súdu
hranica, podľa ktorej vlastníci takto svoje pozemky v minulosti pokojne a dobromyseľne užívali, stala sa

následkom vydržania aj hranicou vlastníckou bez ohľadu na to, či bola v súlade so správnou hranicou
mapovou či nie, a to aj v tom prípade, ak mapová hranica pred vydržaním bola správna. Poukázal pritom
na vydržaciu dobu 10 rokov s odkazom na R 83/2002. Následne sa súd zaoberal otázkou, či bol právny
predchodca žalovaného pri vstupe do držby dobromyseľný (§ 130 Občianskeho zákonníka) a v tejto
súvislosti uviedol, že ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže

byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom aj tejto časti. Za jedno z hľadísk
pre posúdenie ospravedlniteľnosti chyby držiteľa súd považoval aj pomer plochy kúpeného a skutočne
držaného pozemku. Podľa žaloby neoprávnene zastavaná výmera žalovaným mala byť spolu 17 m2
(15 m2 skleník, 2 m2 hospodárska budova), pričom pri skleníku je tvar pozemku nepravidelný (v tzv.
kline) a tam v najväčšej časti zásah žalovaného mal byť 66 cm a pri hospodárskej budove v prednej

časti 37 cm a v zadnej časti 24 cm. Nebolo sporné, že v prednej časti hranica medzi pozemkami je
tvorená stenou hraničného domčeka, umiestneného na parcele č. XXXX, ktorý v čase podania žaloby
ešte stál, čo svedčí vydržaniu a potvrdzuje dobromyseľnosť držby časti pozemku pôvodným žalovaným.
Ďalej súd uviedol, že pri takto malých, centimetrových rozdieloch zásahu nie je možné predchodcom
žalovaného pričítať neopatrnosť, ak stavby stavali podľa toho, čo v tom čase na mieste bolo považované

za hranicu, najmä ak im v tom nikto nebránil, a ak si vlastník susedného pozemku tento neoplotil
ani inak neoznačil, ako tvrdí žalobkyňa. Ak mal pôvodný žalovaný nameranú šírku pozemku 15,98 m,
pričom postavil hospodársku budovu cez celú šírku svojho pozemku, ktorá aj podľa súčasného zmerania
znalcom Ing. S. má dĺžku 16 m, nemožno hovoriť o jeho nedobromyseľnosti, neopatrnosti, či nedbalosti.
Ak tam bol plot postavený otcom žalobkyne, ako to tvrdil žalovaný, svedčí to o dôvodnosti presvedčenia,

že po plot užíva pozemok oprávnene. Ak plot nebol ako uviedla žalobkyňa, potom ak otec žalovaného
ťahal skleník v línii tak, že ešte bol tam z jeho strany odstup od steny hraničného domčeka, ktorú strany
považovali za hranicu dozadu, keď ani žalobkyňa nevedela uviesť, čím ak nebol plot, nemohol vedieť,
že v priestore „klinu“ zasiahne do pozemku, ktorý patril predchodcom žalobkyne a ktorí o tom zjavne
sami nevedeli, nakoľko stavbe nebránili a ďalších 20 rokov so susedom bezproblémovo nažívali. Ak otec

žalobkyne odkúpil pozemok maminej sestry a ak vedel o tom lome (kline), potom vyvstáva otázka, prečo
by nechal suseda (alebo sestra mamy žalobkyne) robiť skleník v rovine. Preto súd má za to, že do roku
2005, kedy podľa výpovedí žalobkyne začali s otcom žalovaného komunikovať a to riešiť, ale aj do roku
2002, kedy mali začať prvé potýčky o hranicu dávno uplynula 10-ročná doba pokojnej, dobromyseľnej a
nerušenej držby tak pozemku pod skleníkom, ako aj pod hospodárskou budovou, keďže podľa merania

a poľného náčrtu už z roku 1978 pozemok žalovaného v tej časti mal mať cca 16 m (15,98), pričom
také sú rozmery hospodárskej budovy postavenej na celej šírke pozemku žalovaného aj v súčasnosti.
Teda došlo k vydržaniu sporných zastavaných pozemkov pôvodným žalovaným. K námietke žalobkyne
o absencii právneho titulu súd uviedol, že titul, o ktorý sa držba opiera je kúpna zmluva, zakladajúcavlastníctvo ku skutočne kupovanému pozemku pôvodným žalovaným a jeho ospravedlniteľný omyl. Súd
teda ustálil, že hranica, podľa ktorej pôvodný žalovaný od roku 1969 svoje pozemky pokojne, nerušene
a dobromyseľne užíval, ktorá v prednej časti začínala stenou „hraničného domčeka“ a v zadnej časti

podľa presvedčenia žalovaného bola 16 m od jeho hranice s parcelou č. XXXX stala sa následkom
vydržania aj hranicou vlastníckou. Pôvodnému žalovanému uplynula desaťročná vydržacia doba, keďže
od času nadobudnutia nehnuteľností (1969) do prvých domáhaní sa práv žalobkyňou (2002) uplynulo
viac ako 10 rokov. Pôvodný žalovaný spĺňal už k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej
po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), preto nadobudol vlastnícke právo k pozemku vydržaním.
Pozemky v stave ako ich užíva žalovaný nadobudol jeho právny predchodca, otec ešte v roku 1969.
V užívaní nehnuteľností právny predchodca žalovaného nebol nijakým spôsobom rušený minimálne
do roku 2002, t. j. v čase, keď nesporne uplynula vydržacia doba. Najneskôr k vydržaniu vlastníckeho
práva pôvodného žalovaného došlo na základe zák. č. 501/1991 Zb. (novela OZ) s účinnosťou od 1.
januára 1992. Aj odvtedy do roku 2002, odkedy boli preukázané prvé spory však uplynulo 10 rokov. Svoj

záver ohľadne dobromyseľnosti pokiaľ ide o hranice odôvodnil súd tým, že predchodcovia žalobkyne
až do roku 2002 boli úplne nečinní, nebol žalobkyňou preukázaný žiaden krok z ich strany, ktorým by
spochybnili dobromyseľnosť otca žalovaného, nebránili stavbe skleníka ani hospodárskej budovy, otec
žalovaného prílep hospodárskej budovy činil v súčinnosti s nimi, ako vyplýva zo stavebných povolení.
Tým bol len utvrdený vo svojej predošlej dobromyseľnosti pokiaľ ide o hranice pozemku, o ktorých aj

rodičia žalobkyne si mysleli, že sú o viac ako 30 cm ďalej (vzhľadom na ich posun v tomto rozsahu
do škôlky), než v skutočnosti boli. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že musel jej otec vedieť, kde je hranica
pri hospodárskej budove, nevedela uviesť, čím hranica mala byť vyznačená, spochybnené aj zásahom
stavbami predchodcov žalobkyne viac ako 30 cm do pozemku škôlky. Súd poukázal preto na § 130 ods.
1 OZ, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená, pričom žalobkyňa žiadne dôkazy

na vyvrátenie dobromyseľnosti pôvodného žalovaného nepredložila ani neoznačila a v priebehu sporu
tak nebolo spochybnené tvrdenie žalovaného, že jeho otec hranicu medzi nimi neurčil, že sa hranici len
prispôsobil, pričom v akom stave pozemok kúpil, v takom stave užíval ho až do svojej smrti. Preto podľa
názoru súdu pôvodný žalovaný stavby (skleník a hospodársku budovu) mal postavené na pozemkoch,
ktorých spornú zastavanú časť dávno vydržal, preto žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že ide v

čase podania žaloby o neoprávnenú stavbu a jej žalobu zamietol.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 25. apríla 2022 sp. zn. 8Co/23/2021-346
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, a v

plnom rozsahu sa s ním stotožňuje. Vzhľadom na odvolacie námietky poukázal na odôvodnenie
súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že hranica medzi stranami sporu nebola v prírode vyznačená.
Samotná žalobkyňa to na pojednávaní dňa 28. februára 2020 potvrdila (bod 30.), pričom vo svojej
výpovedi uviedla, že nevie uviesť, čím bola hranica tvorená (vyznačená) v čase výstavby skleníka
a hospodárskej budovy. Z výpovede žalobkyne súd zistil, že hraničný domček „bol jediný svedok

našej hranice a jeho hranica bola hranicou medzi pozemkami“. Zadná časť hranice (bod 46.) bola
podľa presvedčenia žalovaného 16 m od jeho hranice s parcelou č. XXXX. Súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 40.) ďalej uviedol, že hranica pokračovala v línií pozdĺž pôvodnej
steny hraničného domčeka i keď podľa súčasného merania to nemala byť priamka, ale klin, čím došlo,
podľa súčasného merania k zásahom do parcely žalobkyne č. XXXX/X, XXXX/X. Podľa týchto predstáv

žalovaného (že hranicu tvorí priamka v línii pozdĺž pôvodnej steny hraničného domčeka), boli situované
aj stavby skleníka a hospodárskej budovy. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd nemal námietky proti
logickým záverom rozhodnutia súdu prvej inštancie (bod 39.), podľa ktorých predchodcovia žalobkyne aj
žalovaného za hranicu medzi nimi desaťročia zhodne považovali hranicu, ktorá v prírode v prednej časti
začínala stenou hraničného domčeka (postaveným na parcele č. XXXX) a pokračovala rovno (ťahala

sa) smerom dozadu a že (bod 46.) pôvodný žalovaný od roku 1969 svoje pozemky pokojne, nerušene
a dobromyseľne užíval podľa hranice, ktorá v prednej časti začínala stenou „hraničného domčeka“ a v
zadnej časti podľa presvedčenia žalovaného bola 16 m od jeho hranice s parcelou č. XXXX, stala sa
následkom vydržania aj hranicou vlastníckou, pričom súd prvej inštancie nemal dôvod pohybovať, že
omyl, na základe ktorého sa právny predchodca žalovaného v skutočnosti chopil držby časti parcely,

ktorá, ako sa až teraz zistilo, podľa mapy, patrila právnym predchodcom žalobkyne, bol ospravedlniteľný,
nie sú pochybnosti o jeho dobrej viere, o jeho oprávnenom presvedčení vzhľadom na všetky okolnosti,
že je vlastníkom aj tejto časti. Súd svoj postup v bode 46. náležitým spôsobom vysvetlil, keď uviedol, že
pôvodnýžalovanýstavby(skleníkahospodárskubudovu)malpostavenénapozemkoch,ktorýchspornúzastavanú časť dávno vydržal, preto žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že ide v čase podania
žaloby o neoprávnenú stavbu. Rovnaké dôvody bolo treba v celom rozsahu uplatniť aj v časti prikázania
sporných parciel. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., § 255 ods. 1 C.s.p. a §

262 ods. 1, 2 C.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Jeho prípustnosť odôvodnila
v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) C.s.p. a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) C.s.p. Vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) C.s.p. namietala nedostatočné arbitrárne odôvodnenie

odvolaciehosúdu,ktorýneodpovedalnaodvolacienámietky.Niejepodľadovolateľkyzrejmé,akodospel
k záveru, že právny predchodca žalovaného užíval pozemky právnych predchodcov žalobkyne už v roku
1969, t. j. už po kúpe sa ujal držby na parcelách právnych predchodcov žalobkyne, a to KN “C“ č. XXXX/
X a KN “C“ XXXX/X, keď sa ich ujal až začatím stavania skleníka v roku 1983, a tiež parcely XXXX/
X, na ktorej stojí hospodárska budova a až v roku 1995 bola na nej právnym predchodcom žalovaného
realizovaná prístavba, a následné tvrdenie o dobromyseľnosti právneho predchodcu žalovaného; tiež

z akých skutočností vychádzal, keď tvrdil, že išlo o neoprávnenú stavbu. Vo vzťahu k dovolaciemu
dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) C.s.p. namietala nesprávne právne
posúdenie, pričom za právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená
uvádza: „Či môže byť osoba dobromyseľným držiteľom, ak postavila stavbu sčasti na cudzom pozemku,
bez toho, žeby si dala geodetom vytýčiť hranice?“, ktorú zodpovedala nasledovne: „Ak osoba začína

vykonávať stavbu sčasti na cudzom pozemku, bez toho, žeby si dala geodetom vytýčiť hranice pozemku,
nemôžebyťdobromyseľnýmdržiteľom,žejejpozemokpatrí.Geodetickévytýčeniehranícpozemkumusí
osoba preukázať“. V súvislosti s odklonom od judikatúry uviedla, „Podľa stanoviska NSSR „Na základe
absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že
na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom

na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na
inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností
ako vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda
od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených

prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje“. A tiež, „Podľa stanoviska Najvyššieho súdu
SR, kupujúcim v dobrej viere nie je ani ten kupujúci, ktorý kupuje nehnuteľnosť od osoby, ktorá je v
evidencii nehnuteľnosti evidovaná ako vlastník, napriek tomu, že vlastníkom nie je. Ak takýto kupujúci

nie je v dobrej viere, tak nemôže byť dobromyseľným užívateľom ani osoba, ktorá začne pozemok užívať
bez akéhokoľvek právneho titulu spojeného s prevodom vlastníckeho práva (kúpnej zmluvy, darovacej
zmluvy), bez zamerania hraníc pozemku geodetom.“

4. Žalovaný dovolanie žalobkyne považoval za nedôvodné.

5. V dôsledku dovolania podaného zo strany žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
zo dňa 30.10.2024 č. k. 1Cdo 199/2022 - 437 rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25.04.2022 č. k.
8Co 23/2021 - 346 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

6. Ako dôvod uviedol, že žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ust. § 420 písm. f) C.s.p.,
podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo
ktorým sa konanie končí, ak sú nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby umožňovala
jej patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) C.s.p. je a) zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranoupráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné

konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

9. V preskúmavanej veci dovolateľka prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) C.s.p.
vyvodilaprimárneztoho,žeodvolacísúdneodpovedalnajejdovolacienámietky,akodospelkprávnemu

záveru, že právny predchodca žalovaného užíval pozemky právnych predchodcov žalobkyne už v roku
1969, t. j. už po kúpe sa ujal držby na parcelách právnych predchodcov žalobkyne, a to KN “C“ č. XXXX/
X a KN “C“ XXXX/X, keď sa ich ujal až začatím stavania skleníka v roku 1983, a tiež parcely XXXX/X,
na ktorej stojí hospodárska budova a až v roku 1995 bola na nej právnym predchodcom žalovaného
realizovaná prístavba, a následné tvrdenie o dobromyseľnosti právneho predchodcu žalovaného.

10. Právo na spravodlivý proces je o. i. naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení
zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

11. Pokiaľ ide o arbitrárnosť, Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo svojich
rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 rozlišuje dve podoby.
Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych
predpisovupravujúcichpostuporgánuverejnejmoci,hmotnoprávna(meritórna)arbitrárnosťsaprejavuje
ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej

moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými
výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i
zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich
právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda
ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. O
zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká
interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

12. Dovolací súd zároveň zdôraznil, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) C.s.p. môže zakladať
arbitrárnosť právneho posúdenia, lebo podľa judikatúry Ústavného súdu je požiadavka riadneho
odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov
a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležité,

t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa ako neoddeliteľná súčasť
„stanoveného postupu“, ústavné kritéria vyplývajúce preň z Ústavy a Dohovoru. Z doterajšej judikatúry
Najvyššieho súdu vyplýva, že vo výnimočných prípadoch aj arbitrárnosť právneho posúdenia veci súdmi
nižších inštancií môže odôvodňovať prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) C.s.p. (viď.
rozhodnutia sp. zn. 4Cdo 5/2019, 4Cdo 6/2019, 4Cdo 250/2020).

13. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie na odvolacom súde je postihnuté
vadouzmätočnostivzmysle§420písm.f)C.s.p.Tentonedostatokspočívanajmävtom,žeodôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu je vnútorne protirečivé. Odôvodnenie rozhodnutia možno považovať za
vnútorne rozporné, ak sa v rozhodnutí nachádzajú argumenty podporujúce určitý záver a súčasne

protiargumenty proti tomuto záveru. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne domáhajúcej sa nárokov z
§ 135c Občianskeho zákonníka, zamietol s tým, že neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala,
že sa jedná o neoprávnenú stavbu, nakoľko pôvodný žalovaný v čase začatia konania mal zastavané
pozemky, z ktorých žalobkyňa žiadala odstrániť predmetné časti stavieb, dávno vydržané. V častiodstránenia stavby z parcely žalobkyne č. XXXX/X uviedol, že žaloba bola nedôvodná už len preto,
keď podľa samotnej žaloby a geometrických plánov predložených žalobkyňou, ale aj podľa znaleckého
posudkuznalcaIng.S.,skleníkžalovanéhonadanúparcelužalobkynenezasahujetak,akotožalobkyňa

uvádzala a ako to premietla do petitu žaloby, ktorým súd bol viazaný. K svojmu právnemu záveru
dodal, že aj keby k vydržaniu došlo až po postavení stavieb žalovaným, i tak by žalobe žalobkyne
nebolo možné vyhovieť. V bode 46. rozhodnutia súd prvej inštancie špecifikoval hranicu, podľa ktorej
pôvodný žalovaný od roku 1969 svoje pozemky pokojne, nerušene a dobromyseľne užíval s tým, že
pôvodnému žalovanému uplynula 10-ročná vydržacia doba, ktorú odvodzuje od času nadobudnutia

nehnuteľností (r. 1969) do prvých domáhaní sa práv žalobkyne (r. 2002), pričom podľa súdu túto
podmienku spĺňal už k 1. januáru 1992. Ďalej uvádza, že najneskôr k vydržaniu vlastníckeho práva
pôvodného žalovaného došlo na základe zák. č. 501/1991 Zb. (novela OZ) s účinnosťou od 1. januára
1992 a aj odvtedy do roku 2002, odkedy boli preukázané prvé spory však uplynulo 10 rokov. V bode
45. rozhodnutia uvádza, „Preto súd má za to, že do roku 2005, kedy podľa výpovedí žalobkyne začali s
otcom žalovaného komunikovať a to riešiť, ale aj do roku 2002, kedy mali začať prvé (v spore stranami

bližšie nešpecifikované) potýčky o hranicu dávno uplynula 10-ročná doba pokojnej, dobromyseľnej a
nerušenej držby tak pozemku pod skleníkom, ako aj pod hospodárskou budovou, keďže podľa merania
a poľného náčrtu už z roku 1978 pozemok žalovaného v tej časti mal mať cca 16 m (15,98), pričom
také sú rozmery hospodárskej budovy postavenej na celej šírke pozemku žalovaného aj v súčasnosti.
Teda došlo k vydržaniu sporných zastavaných pozemkov pôvodným žalovaným. K námietke žalobkyne

o absencii právneho titulu súd uvádza, že v tomto prípade je tu titul, o ktorý sa držba opiera, a to
kúpna zmluva, zakladajúca vlastníctvo ku skutočne kupovanému pozemku pôvodným žalovaným a jeho
ospravedlniteľný omyl.“ Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie (bod 46.), podľa
ktorého pôvodný žalovaný od roku 1969 svoje pozemky pokojne, nerušene a dobromyseľne užíval podľa
hranice (v prednej časti začínala stenou „hraničného domčeka“ a v zadnej časti podľa presvedčenia

žalovaného bola 16 m od jeho hranice s parcelou č. XXXX), ktorá sa stala následkom vydržania aj
hranicou vlastníckou, pričom súd prvej inštancie nemal dôvod pochybovať, že omyl, na základe ktorého
sa právny predchodca žalovaného v skutočnosti chopil držby časti parcely, ktorá, ako sa až teraz zistilo,
podľa mapy, patrila právnym predchodcom žalobkyne, bol ospravedlniteľný, nie sú pochybnosti o jeho
dobrej viere, o jeho oprávnenom presvedčení vzhľadom na všetky okolnosti, že je vlastníkom aj tejto

časti.Súdsvojpostupvbode46.náležitýmspôsobomvysvetlil,keďuviedol,žepôvodnýžalovanýstavby
(skleník a hospodársku budovu) mal postavené na pozemkoch, ktorých spornú zastavanú časť dávno
vydržal, preto žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že ide v čase podania žaloby o neoprávnenú
stavbu. Z uvedeného však nevyplýva, ako súd prvej inštancie (z ktorého odôvodnením sa odvolací súd
stotožnil) a odvolací súd vysvetlili vyššie uvedený protiargument žalobkyne, ktorý je pre rozhodnutie

zásadný, pričom jeho rozhodnutie je protirečivé. Súd nedostatočne vysvetlil, ako právny predchodca
žalovaného vstúpil do oprávnenej držby susedného pozemku už v roku 1969, t. j. po kúpe nehnuteľnosti,
keď uvádza, že právny predchodca žalovaného staval v hraniciach, podľa ktorých mali vlastníci svoje
pozemky v minulosti pokojne a dobromyseľne užívať, avšak ako dospel k záveru, že ich už k roku 1969
užívali, neuvádza, pri svojom právnom závere poukazuje len na začiatok jednotlivých stavieb, ktorými

bolo zasiahnuté do pozemku žalobkyne, a to skleníka z roku 1983 a nadstavby hospodárskej budovy z
roku 1995. 10-ročnú vydržaciu dobu pozemku pod týmito stavbami pritom odvodzuje od kúpy pozemkov
v roku 1969 do prvých sporov 2002. Zároveň uvádza, že aj keby sa vydržacia doba odvodzovala od
stavieb, tiež by dávno uplynula, toto tvrdenie je však pri poukázaní na nadstavbu z roku 1995 rozporné.
Možno teda konštatovať, že odôvodnenie je vnútorne rozporné a nepresvedčivé, čo zakladá procesnú

vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) C.s.p.

14. Dovolanie žalobkyne za takejto situácie bolo nielen procesne prípustné (§ 420 písm. f) C.s.p.), ale
tiež dôvodné (§ 431 C.s.p.), lebo v ňom opodstatnene namietala, že súd jej nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) C.s.p.,
pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal
ani žalovaným namietanou prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) C.s.p. Najvyšší
súd postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v
prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné

podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017,
3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017).15. Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a §
381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobkyne je opodstatnené.

16. V súvislosti s vytýkanými nedostatkami týkajúcimi sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia je právne
významné ust. § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v

ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje stranám sporu posúdiť ako súd v ich
veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci
samej.

18. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

19. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia ako súčasť zákonného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať

tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných
skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé.

20. Aj Najvyšší súd SR už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach práve pod vplyvom judikatúry
ESĽPaÚstavnéhosúduSRzaujalstanovisko,žemedziprávastranycivilnéhoprocesunazabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie.21. V odôvodnení rozhodnutia nebolo dostatočne vysvetlené ako právny predchodca žalovaného vstúpil
do oprávnenej držby susedného pozemku už v roku 1969, teda po kúpe nehnuteľností, keď uvádza,
že právny predchodca žalovaného staval v hraniciach, podľa ktorých mali vlastníci svoje pozemky v

minulosti pokojne a dobromyseľne užívať, avšak na druhej strane neuvádza ako dospel k záveru, že ich
už v roku 1969 užívali, pričom pri svojom právnom závere poukazuje len na začiatok jednotlivých stavieb,
ktorými bolo zasiahnuté do pozemku žalobkyne a to skleníka z roku 1983 a nadstavby hospodárskej
budovy z roku 1995. Desaťročnú vydržaciu dobu pozemku pod týmito stavbami pritom odvádzal od kúpy
pozemkov v roku 1969 do prvých sporov z roku 2002. Zároveň skonštatoval, že aj keby sa vydržacia

doba odvodzovala od stavieb, tiež by dávno uplynula, pričom toto tvrdenie pri poukazovaní na nadstavbu
z roku 1995 je rozporné. V tomto smere je odôvodnenie rozhodnutia nedostatočne zdôvodnené pre jeho
vnútornú rozpornosť a nepresvedčivosť.

22. Keďže vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný
postup súdu, ktorým bolo znemožnené strane sporu, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, odvolací súd podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).

23.Povráteníspisubudeúlohousúduprvejinštancieopätovnesazaoberaťotázkoudôvodnostipodanej

žaloby a následne vo veci opätovne rozhodnúť tak, aby odôvodnenie rozhodnutia spĺňalo zákonné
náležitosti vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p.

24. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania (§ 396 ods. 3, § 453 ods.

3 C.s.p.).

25. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).