Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 23, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-4Sa/109/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201580
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Korčeková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201580.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu:

A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. C. XXXX/XX, D. E., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej
č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 07.09.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej len „pobočka“) na základe žiadosti žalobcu o materské
č. B 1127603, doručenej dňa 04.11.2019, v súvislosti s prevzatím dieťaťa B. B., nar. XX.XX.XXXX,
do starostlivosti odo dňa 29.10.2019, ktorou si uplatnil nárok na materské a jeho výplatu ako iný
poistenec z ochrannej lehoty plynúcej po zániku jeho povinného nemocenského poistenia zamestnanca
zamestnávateľa Všeobecná zdravotná poisťovňa a. s., vydala rozhodnutie č. XXX-XXXXXX-XXXX/
XXXX zo dňa 08.11.2019, ktorým podľa § 49, § 53 a § 55 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) priznala žalobcovi nárok na materské od 29.10.2019.

2. Následne pobočka vydala Oznámenie o začatí konania vo veci zániku nároku na materské č. NP
205-28595-2/2020 BAM zo dňa 07.02.2020 (ďalej len „oznámenie“), v ktorom žalobcu informovala
o tom, na základe čoho možno predpokladať, že aj napriek podpísanej dohode s matkou dieťaťa – F.
B., žalobca odo dňa 01.01.2020 (nový pracovný pomer) reálne nezabezpečuje starostlivosť o dieťa,
ktorú do prevzatia dieťaťa zabezpečovala matka dieťaťa – F. B.. Súčasne s vydaním oznámenia vydala
pobočka rozhodnutie o predbežnom opatrení č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 07.02.2020 (ďalej
len „rozhodnutie o predbežnom opatrení“), ktorým podľa § 200 ods. 1 a § 112 ods. 4 a 6 zákona

o sociálnom poistení rozhodla o predbežnom zastavení výplaty materského žalobcu v období od
01.01.2020. Proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení podal žalobca odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím
Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 27.04.2020 zamietnuté.
3. Po prešetrení poskytnutia starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu pobočka vydala rozhodnutie č.
XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 04.06.2020, ktorým podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení
žalobcovi od 01.01.2020 zanikol nárok na materské. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca
v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že rozhodnutie trpí skutkovými a právnymi

vadami, ktoré ho robia nesprávnym a nepreskúmateľným, preto ho považuje za nezákonné. Ďalej
poznamenal, že v čestnom vyhlásení zo dňa 07.01.2020 uviedol, že odo dňa 01.01.2020 v čase
od 6.00 hod. do 15.00 hod., t. j. počas jeho prítomnosti na pracovisku, dohliada na bezpečnosť
a stravovanie dieťaťa jeho stará mama. Poukázal na definíciu riadnej starostlivosti zo zákona č.571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o rodičovskom príspevku“), ktorá počíta s tým, že okrem osobne poskytovanej riadnej starostlivosti
je možné starostlivosť o dieťa zabezpečiť inou plnoletou fyzickou alebo právnickou osobou. Postup

Sociálnej poisťovne pri priznaní nárokov otcom považoval za diskriminačný v porovnaní s priznaním
nároku na rodičovský príspevok matkám.
4. Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 07.09.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) Sociálna
poisťovňa, ústredie odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Bratislava č. XXX-XXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 04.06.2020 potvrdila. V odôvodnení uviedla,

že žalobca si uplatnil nárok na materské a jeho výplatu ako iný poistenec – otec dieťaťa, a to
z poistného vzťahu zamestnanca. Poznamenala, že všeobecnými podmienkami nároku na nemocenské
dávky zamestnanca upravenými v § 30 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sú
podmienka existencie nemocenského poistenia, resp. plynutia ochrannej lehoty, v deň vzniku dôvodu
na poskytnutie dávky (v prípade materského inému poistencovi v deň prevzatia dieťaťa do starostlivosti)
a podmienka absencie príjmu v období starostlivosti o dieťa. Osobitné podmienky nároku na materské

iného poistenca upravuje § 49 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Uviedla, že
jednou z osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca je podmienka prevzatia dieťaťa do
starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu. Na splnenie podmienky nároku
na materské musí ísť o faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čo dokazuje aj ustanovenie § 51
zákona o sociálnom poistení, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na

materské v prípade, ak sa poistenec prestal o dieťa starať. Žalovaná mala za to, že ak by postačovala iba
formálnastarostlivosťodieťanazákladedohodyrodičovdieťaťa,resp.starostlivosťzabezpečovanáinou
osobou, takéto ustanovenie § 51 zákona o sociálnom poistení by nemalo logiku a bolo by nadbytočné.
Podotkla, že pokiaľ otec naďalej vykonáva zárobkovú činnosť, nemožno takúto situáciu považovať za
prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca.

5. Žalovaná uviedla, že z údajov evidovaných v informačných systémoch Sociálnej poisťovne
vyplýva, že žalobcovi odo dňa 01.02.2017 vznikol pracovný pomer so zamestnávateľom Všeobecná
zdravotná poisťovňa a. s., a s ním aj súvisiace povinné nemocenské poistenie zamestnanca tohto
zamestnávateľa, ktoré trvalo do dňa 28.10.2019. Z ďalších dôkazov (žiadosť, dohoda rodičov) vyplývalo,
že dňom 29.10.2019 sa žalobca zaviazal prevziať dieťa do svojej starostlivosti, na základe čoho

si z ochrannej lehoty, plynúcej po zániku jeho povinného nemocenského poistenia zamestnanca
zamestnávateľa Všeobecná zdravotná poisťovňa a. s., uplatnil nárok na materské odo dňa prevzatia
dieťaťa. Vychádzajúc z uvedeného, ku dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti žalobca nevykonával
žiadnu pracovnú činnosť (ktorá by bola zaznamenaná v informačnom systéme Sociálnej poisťovne).
Žalobca si tak vytvoril podmienky na to, aby mohol skutočne prevziať starostlivosť o dieťa a túto

starostlivosť mu fakticky poskytovať. Žalovaná uviedla, že v dôsledku tejto skutočnosti bolo možné
konštatovať, že žalobca skutočne prevzal dieťa do svojej starostlivosti, ako sa zaviazal v dohode rodičov
a o toto dieťa sa naozaj staral. Ďalej uviedla, že dňom 01.01.2020 však, ako vyplýva z pracovnej
zmluvy zo dňa 18.12.2019, ako aj z informačného systému Sociálnej poisťovne, žalobcovi vznikol nový
pracovný pomer so zamestnávateľom Onkologický ústav sv. Alžbety s. r. o., v dôsledku čoho došlo

k podstatnej zmene okolností, za ktorých by bol žalobcovi priznaný nárok na materské. Z pracovnej
zmluvy zo dňa 18.12.2019 vyplývalo miesto výkonu práce v sídle tohto zamestnávateľa. Zamestnávateľ
Onkologický ústav sv. Alžbety s. r. o. v liste zo dňa 03.01.2020 potvrdil týždenný pracovný čas 37,5
hodiny, t. j. plný úväzok. Žalovaná mala za to, že takáto pracovná zaťaženosť objektívne vylučuje
súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo žalobcom, ako to požaduje zákon. Pokiaľ žalobca

popri rodičovskej dovolenke, poskytnutej práve na to, aby sa mohol o dieťa starať, začne vykonávať
ďalšiu zárobkovú činnosť na plný úväzok v rozsahu cca 7,5 hodín denne (pokiaľ ide o pracovné
dni) v sídle zamestnávateľa Onkologický ústav sv. Alžbety s. r. o., nemožno podľa názoru žalovanej
konštatovať, že aj za jej vykonávania sa naďalej skutočne o dieťa stará. Konštatovala, že žalobca tak
dňom 01.01.2020 prestal spĺňať podmienku skutočného poskytovania starostlivosti dieťaťu. Žalovaná

ďalej odkázala na dokument „Čestné vyhlásenie“ žalobcu zo dňa 07.01.2020 nachádzajúci sa v spisovej
dokumentácii, z ktorého jasne vyplýva, že počas prítomnosti žalobcu na pracovisku zabezpečuje
bezpečnosť a stravovanie dieťaťu stará mama dieťaťa. Uvedené potvrdil žalobca aj v odvolaní, v ktorom
ešte doplnil, že sa jedná o pracovný čas cca od 6.00 hod. do 15.00 hod. Žalovaná bola toho názoru, že
žalobcom uvedené skutočnosti svedčia v jeho neprospech, nakoľko bolo preukázané, že počas aktívnej

časti dňa poskytuje starostlivosť dieťaťu starý rodič dieťaťa a nie žalobca. Vychádzajúc z uvedeného
žalovaná dospela k záveru, že pobočka rozhodla správne, keď rozhodnutím zo dňa 04.06.2020 rozhodla
o zániku nároku žalobcu na materské odo dňa 01.01.2020, nakoľko ako bolo preukázané, odo dňa
01.01.2020 vznikom ďalšieho pracovného pomeru za podmienok vylučujúcich súbežné poskytovaniestarostlivosti dieťaťu, došlo k skončeniu poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu a s takouto
skutočnosťou zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 51 ods. 2 spája zánik nároku na materské.
6. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu majúcimi základ v jeho požiadavke vykladať zákonný

pojem starostlivosť ako riadnu starostlivosť v zmysle zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodičovskom príspevku“), žalovaná
považovala za potrebné zdôrazniť, že zákon o rodičovskom príspevku sa na materské nevzťahuje,
je totiž špeciálnym právnym predpisom upravujúcim poskytovanie rodičovského príspevku. Dodala,
že zákon o rodičovskom príspevku síce v zmysle svojho § 3 ods. 4 skutočne umožňuje zabezpečiť

poskytovanie starostlivosti o dieťa aj pomocou inej fyzickej či právnickej osoby, avšak na účely dávky
rodičovského príspevku, nie materského. Žalovaná podotkla, že tieto dávky si nemožno zamieňať,
resp. vzťahovať podmienky jednej dávky na druhú. Materské má svoju konkrétnu právnu úpravu, tzv.
lex specialis, ktorou je zákon o sociálnom poistení, používajúci pojem starostlivosť. Ten má rovnakú
právnu silu ako zákon o rodičovskom príspevku, ktorý je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu
krodičovskémupríspevku.Medzitýmitoprávnymipredpismineexistujevzťahgenerálnehopredpisuvoči

špeciálnemu predpisu umožňujúci vzájomné prelínanie týchto úprav. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie
je podľa žalovanej daný právny základ pre aplikáciu ustanovení zákona o rodičovskom príspevku, resp.
iného špeciálneho predpisu, na materské, a teda ani na „rozširovanie“ významu zákonom zavedeného
pojmu starostlivosť na riadnu starostlivosť. Žalovaná ďalej poznamenala, že povinnosť sústavne sa
starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa je rodičovskou povinnosťou,

ktorú majú obaja rodičia dieťaťa, tak matka ako aj otec dieťaťa. Samotná skutočnosť, že žalobca si plní
vo vzťahu k svojmu dieťaťu rodičovské povinnosti, sama o sebe nezakladá nárok žalobcu na materské.
7. Žalobca v odvolaní záverom označil postup Sociálnej poisťovne voči otcom za diskriminačný.
Tu žalovaná považovala za potrebné opakovane zdôrazniť, že Sociálna poisťovňa nerozhoduje
orodičovskompríspevkuakosadomnievažalobcavodvolaní.Rozhodovanieoňomajehoposkytovanie

spadá do kompetencie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Materské a rodičovský príspevok sú
rozdielne dávky, s rozdielnou legislatívou úpravou, a najmä s rôznymi podmienkami vzniku nároku na
ne, nemožno ich porovnávať.
8. Na záver žalovaná uviedla, že pri posudzovaní nároku na materské Sociálna poisťovňa neskúma
striktne len splnenie zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na túto dávku, prihliada aj na

všetky okolnosti jednotlivého prípadu, a súčasne dbá aj na sledovaný kompenzačný účel nemocenského
poistenia, z ktorého sa dávka poskytuje. Poukázala na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 71/2013, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. I. ÚS 306/2010. Rozhodnutie bolo doručené
žalobcovi dňa 16.09.2020.
file_0.jpg

file_1.wmf

II.
Žaloba

9. Správnou žalobou zo dňa 11.11.2020, doručenou súdu dňa 11.11.2020, sa žalobca domáhal
prieskumuzákonnostiazrušeniarozhodnutiažalovanejč.XXXXX-X/XXXX-XXzodňa07.09.2020akoaj

rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX, G. XXX-XXXXX-X/
XXXX-XXX H. B. XX.XX.XXXX. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie obsahuje tvrdenia
vychádzajúce z nesprávne zisteného a nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, ktorý žalovaná
následne aj nesprávne právne posúdila, resp. pri jeho posudzovaní prekročila svoju právomoc priznanú
jej všeobecne záväznými právnymi predpismi SR. Uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že žalovaná odňala žalobcovi nárok na materské od 01.01.2020 výlučne z dôvodu údajného
zániku reálneho zabezpečovania starostlivosti o dieťa po tomto dátume z dôvodu uzatvorenia nového
pracovného pomeru žalobcu. Mal za to, že žalovaná považovala všetky ostatné podmienky nároku
na materské za splnené aj po 01.01.2020, resp. na ich prípadnom nesplnení nebol založený výrok
napadnutého rozhodnutia. Žalovaná podľa napadnutého rozhodnutia označila podmienky podľa § 49

zákona o sociálnom poistení za podmienky osobitné, ktoré v prípade žalobcu za splnené nepovažovala,
a to pre údajnú absenciu skutočného prevzatia starostlivosti o dieťa žalobcom po dni 01.01.2020.
Žalovaná tvrdila, že v prípade žalobcu nie je naplnená požiadavka pojmu „prevzal dieťa do starostlivosti
a ktorý sa o toto dieťa stará“. Žalobca s uvedeným nesúhlasil a uviedol, že žalovaná nedostatočnezistilaskutkovýstavveci,pretožeupredchádzajúcehozamestnávateľažalobcurozsahpracovnéhočasu
žalobcu nepreverovala. Ďalej uviedol, že s uvedeným tvrdením tiež nemožno súhlasiť ani z dôvodu,
že nevychádza zo skutočne zisteného skutkového stavu. Poznamenal, že odo dňa 29.10.2019 (deň

prevzatia dieťaťa do starostlivosti) do 31.12.2019 (deň, ku ktorému ešte žalovaná žalobcovi nárok na
materské priznala) žalobca nebol zárobkovo činný a dieťaťu poskytoval starostlivosť osobne v jeho
bezprostrednej blízkosti 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Čestným vyhlásením zo dňa 07.01.2020
žalobca žalovanej deklaroval, že od 01.01.2020 počas jeho prítomnosti na pracovisku (v pracovné dni
v čase cca od 6.00 hod do 15.00 hod.) dohliada na bezpečnosť a stravovanie jeho syna jeho stará

mama. Namietal, že žalovaná taktiež vôbec nezisťovala rozsah starostlivosti poskytovanej matkou do
29.10.2019, ale opäť vychádzala len z predpokladov. Tvrdil, že z teleologického výkladu § 49 ods. 2
písm. d) zákona o sociálnom poistení bolo účelom zákonodarcu poskytovať materské aj otcovi dieťaťa
v prípade, že sa stará o maloleté dieťa do troch rokov namiesto matky. Kvalitu starostlivosti priamo
nemôže ovplyvniť samotná skutočnosť, že u otca nedošlo k zmene pracovných podmienok alebo
počtu odpracovaných hodín. Žalobca bol toho názoru, že zákon o sociálnom poistení nešpecifikuje,

že pre splnenie podmienky starostlivosti o dieťa musí ísť o starostlivosť osobnú. Je preto podľa jeho
názoru sporné, či starostlivosť o dieťa musí byť jednoznačne zabezpečená prostredníctvom celodennej
osobnej starostlivosti. Tak isto platí, že posudzovanie podmienky starostlivosti o dieťa musí byť rovnaké
u otcov i matiek poberajúcich materské. Žalobca zastával názor, že posudzovanie podmienky prevzatia
starostlivostiodieťaindividuálneodprípadukprípadu,akotodeklarovalažalovaná,vytvárauúčastníkov

vzťahu nemocenského poistenia právnu neistotu a poskytuje nekontrolovateľný priestor pre svojvôľu
žalovanej. Konštatoval, že vychádzajúc z ustanovenia § 51 zákona o sociálnom poistení žalovaná prijala
arbitrárny záver, že žalobca sa od 01.01.2020 automaticky prestal starať o dieťa, pričom pri svojich
úvahách de lege ferenda akoby opomínala, že pod pojmom „starať sa o dieťa“ nie je zakaždým len
fyzická prítomnosť osoby priamo pri dieťati, ale aj zabezpečovanie jeho (a celkovo aj rodinných potrieb)

mimo domova.
10. Žalobca teda považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné z týchto dôvodov: zákonné
podmienky, podľa ktorých bol žalobcovi priznaný nárok na materské od 29.10.2019 boli po celé
relevantné obdobie splnené. Tvrdil, že podľa zákona o sociálnom poistení neboli dané zákonné
podmienky pre zánik nároku na materské od 01.01.2020. Namietal, že aplikácia § 51 ods. 2 zákona

o sociálnom poistení je nesprávna, keďže dieťa žalobcu je v jeho starostlivosti od 29.10.2019 až
dodnes, teda žalobca sa o syna od 01.01.2020 starať neprestal. Poukázal na čestné vyhlásenie
zo dňa 07.01.2020, ktorým deklaroval, že od 01.01.2020 počas jeho prítomnosti na pracovisku (v
pracovné dni cca od 6.00 hod. do 15.00 hod.) dohliada na bezpečnosť a stravovanie jeho syna
jeho stará mama, čo však podľa názoru žalobcu nemožno označiť ako „prestať sa starať o dieťa“ –

deň má predsa 24 hodín (nie len 9 hodín) a týždeň má predsa 7 dní (pracovných dní je v týždni
5). Ďalej uviedol, že si je vedomý rozdielu medzi materským a rodičovským príspevkom, teda že
ide o dve rozdielne dávky, avšak žalovaná sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym
spôsobom nevysporiadala s princípom terminologickej jednoty, keďže pojem „starostlivosť o dieťa“
nemá vlastnú legálnu definíciu na účely sociálneho poistenia v zákone o sociálnom poistení, pričom

tento pojem je už definovaný v § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku. Poukázal na ust. § 3
ods. 4 zákona o rodičovskom príspevku, z ktorého podľa jeho názoru neplynie nevyhnutná povinnosť
zanechania pracovnej činnosti za účelom zabezpečovania starostlivosti o dieťa osobne. Poznamenal,
že starostlivosť je možné zabezpečovať aj prostredníctvom iných osôb, ako sú napríklad starí rodičia
dieťaťa, druhý rodič dieťaťa, pestúnka, jasle, škôlka a iné. O tom, že povinnosť osobnej starostlivosti

a zanechania pracovnej činnosti nie je možné vyžadovať na účely priznávania, resp. ponechania
nároku na materské svedčí podľa žalobcu aj fakt, že povinnosť osobnej starostlivosti bola z § 3 ods. 3
zákona o rodičovskom príspevku vypustená s účinnosťou od 01.01.2011. Do tohto dátumu sa za riadnu
starostlivosť o dieťa považovala len starostlivosť poskytovaná osobne a len vo výnimočných prípadoch
mohla byť zabezpečená inými osobami. Od 01.01.2011 sa však môže starostlivosť v každom jednom

prípade poskytovať aj prostredníctvom inej osoby. Z dôvodovej správy k novele, ktorou došlo k tejto
zmene, plynie že jej účelom bolo práve umožniť rodičom aj v období poberania rodičovského príspevku
(mutatis mutandis platí aj pre poberanie materského) prispieť k zlepšeniu príjmovej situácie rodiny
vykonávaním pracovnej činnosti. Žalobca konštatoval, že starostlivosť o dieťa na účely materského je
teda možné poskytovať dieťaťu aj pomocou inej plnoletej fyzickej osoby (napr. starí rodičia), z čoho

neplynie nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti za účelom zabezpečovania starostlivosti
o dieťa osobne. Ďalej žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie nemá vecnú oporu v § 49 zákona
o sociálnom poistení, ktorý upravuje nárok na materské iných poistencov, v zmysle ktorého môže otec
dieťaťa poberať materské (okrem iného) pri súčasnom splnení týchto podmienok: prevzatie starostlivostio dieťa a staranie sa oň, dohoda s matkou dieťaťa, uplynutie aspoň 6 týždňov od pôrodu a matka
nepoberá materské ani rodičovský príspevok. Zastával názor, že z uvedených podmienok nevyplýva
požiadavka, aby ako otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, a to ani explicitne, ani na základe

výkladu neurčitého pojmu starostlivosť o dieťa. Tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie nemá právny
základ v aktuálne účinnom zákone o sociálnom poistení, žalovaná nepostupuje de lege lata, ale uberá
sa de lege ferenda.
11. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za porušujúce princíp právnej istoty, kedy podľa názoru
žalobcu žalovaná v snahe presadiť si svoje záujmy poukazovala na niekoľkoročné nálezy Ústavného

súdu SR, ktoré boli prekonané neskoršími nálezmi. Žalovanej vytýkal, že zámerne prehliadala aj súdnu
prax, ktorá už v niekoľkých prípadoch potvrdila žalobcov právny názor vyjadrený v správnej žalobe,
a poukázal na rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sa/5/2019 zo dňa 03.02.2020 a sp. zn.
44Sa/8/2019 zo dňa 03.02.2020.
12. Ďalej žalobca poukázal na diskriminačný rozmer postupu žalovanej. Uviedol, že v prípade
materského otcov skúma (hoci len formálne) podmienky pre jeho priznanie, resp. ponechanie, pričom

v prípade matiek čerpajúcich nárok na materské neskúma, či sa o dieťa po určitý časový úsek nestará
namiesto matky iná fyzická osoba, starí rodičia, príbuzní – napr. keby matka pravidelne vycestúvala za
prácou do zahraničia, resp. by vykonávala podnikateľskú činnosť v zahraničí. V tejto súvislosti žalobca
uviedol, že pokiaľ v danom prípade je umožnené zo strany žalovanej vykladať starostlivosť o dieťa zo
strany matky, ktorá má nárok na materské tak, že táto matka môže počas materskej pracovať, resp. toto

dieťa môže umiestňovať na časť dňa do predškolského zariadenia, resp. o toto dieťa sa môže starať iná
osoba, musí byť princíp rovnosti dodržaný aj pri otcoch, inak by išlo o diskrimináciu pohlaví s výkladom
tejto otázky.
13. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie nereflektuje žalovanou uvádzaný individuálny prístup,
kedy v prípade zániku nároku na materské z dôvodu údajného obmedzenia osobnej starostlivosti

o dieťa žalobcom počas jeho prítomnosti na pracovisku výlučne v pracovné dni v čase cca od 6.00
hod. do 15.00 hod., odňala žalobcovi nárok na materské za celé obdobie po dni 01.01.2020. Poukázal
na to, že v prípade priznaného nároku na materské sa toto vypláca ako súčin vypočítanej dennej
dávky materského a počtu kalendárnych dní v mesiaci. Podľa tvrdení žalovanej žalobca osobne
nezabezpečoval osobnú starostlivosť o dieťa výlučne počas jeho prítomnosti na pracovisku, pričom

osobná starostlivosť o dieťa po ostatné dni daného kalendárneho mesiaca nie je sporná. Žalobcovi
vznikol nárok na materské dňa 29.10.2019 a po zohľadnení obdobia podľa prvej vety § 49 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení (28 týždňov) by uplynutím doby materského zanikol dňa 13.05.2020. Zastával
názor, že aj v prípade osvojenia si postoja žalovanej ohľadne zániku osobnej starostlivosti žalobcu
o dieťa po dni 01.01.2020 počas dní jeho prítomnosti na pracovisku, mal žalobca nárok na materské

po ostatné kalendárne dni toho-ktorého mesiaca, kedy tak, ako tomu bolo do 31.12.2019, poskytoval
dieťaťu starostlivosť osobne. Za obdobie od 01.01.2020 do 13.05.2020 išlo spolu o 53 dní, za ktoré
mala žalovaná vyplatiť žalobcovi sumu materského spolu 2 493,44 eur. Mal za to, že uvedenému by
korešpondoval žalovanou deklarovaný individuálny prístup.

III.
Vyjadrenie žalovanej

14.Žalovaná vpísomnomvyjadreníkžalobezodňa14.12.2020uviedla,ženavzniknárokunamaterské
je potrebné splnenie všeobecných podmienok vymedzených v ustanovení § 30 zákona o sociálnom

poistení, a zároveň osobitných podmienok stanovených v § 49 zákona o sociálnom poistení. Jednou
z nich je nielen prevzatie dieťaťa do starostlivosti na základe dohody s matkou, ale aj poskytovanie
starostlivosti dieťaťu. V súvislosti s predmetnou podmienkou žalovaná zdôraznila jednoznačný úmysel
zákonodarcu „odškodňovať“ len skutočné, nielen formálne prevzatie starostlivosti o dieťa a skutočné
poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo osobou uplatňujúcou si práve z dôvodu jej poskytovania

s tým spojený nárok na materské. Uviedla, že takáto požiadavka vyplýva nielen z § 51 ods. 2 zákona
o sociálnom poistení, ktorý s ukončením, resp. porušením starostlivosti o dieťa z iných než zdravotných
dôvodov, spája zánik nároku na materské, a to už dňom ukončenia starostlivosti o dieťa, ale nepriamo
aj z § 30 písm. b) zákona o sociálnom poistení podmieňujúceho vznik nároku na materské stratou
príjmu zo zamestnania zakladajúceho poistný vzťah, z ktorého si žiadateľ uplatňuje nárok na materské

v období starostlivosti o dieťa. Cieľom takejto požiadavky je „oslobodenie“ od výkonu zamestnania, a tým
vytvorenie priestoru na skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu (nie zabezpečenie jej poskytovania)
a takéto poskytovanie starostlivosti napokon kompenzovať v podobe materského. Žalovaná ďalej
poznamenala, že požiadavka poskytovania starostlivosti dieťaťu priamo osobou, ktorá si na jej základeuplatňuje nárok na materské, v neposlednom rade vyplýva aj z kompenzačného účelu nemocenského
poistenia, z ktorého sa poskytuje materské. Predpokladom jeho naplnenia je strata príjmu spôsobená
tým, že daná osoba nepracuje vôbec, resp. v obmedzenom rozsahu umožňujúcom starostlivosť o dieťa,

a to z dôvodu, aby mohla dieťaťu poskytnúť starostlivosť. Žalovaná konštatovala, že podmienku
prevzatia dieťaťa do starostlivosti žalobca splnil. Ku dňu prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti
totiž nemal uzatvorený žiaden pracovný pomer (na rodičovskú dovolenku išiel z ochrannej lehoty
plynúcej po zániku jeho povinného nemocenského poistenia zamestnanca zamestnávateľa Všeobecná
zdravotná poisťovňa, a. s.). To znamená, že žalobca sa nielenže formálne zaviazal prevziať dieťa

do svojej starostlivosti, ale nástupom na rodičovskú dovolenku si vytvoril priestor na to, aby mohol
svoj záväzok realizovať, t. j. prevziať starostlivosť o dieťa a od daného dňa sa oň naozaj starať, ako
to požaduje zákon o sociálnom poistení. Žalovaná uviedla, že nakoľko žalobca podmienku prevzatia
dieťaťa do svojej starostlivosti ku dňu 29.10.2019 splnil, nárok na materské mu bol priznaný, a síce
právoplatným rozhodnutím zo dňa 08.11.2019. Sporným sa stalo až ďalšie pretrvávanie poskytovania
starostlivosti dieťaťu. Dôvodom bola skutočnosť, že žalobcovi dňa 01.01.2020 vznikol nový pracovný

pomer so zamestnávateľom Onkologický ústav sv. Alžbety s. r. o., v dôsledku čoho došlo k podstatnej
zmene okolností, za ktorých bol žalobcovi priznaný nárok na materské. Žalovaná poukázala na to, že
z pracovnej zmluvy zo dňa 18.12.2019 vyplýva miesto výkonu práce v sídle tohto zamestnávateľa.
Zamestnávateľ Onkologický ústav sv. Alžbety s. r. o. v liste zo dňa 03.01.2020 potvrdil týždenný
pracovný čas 37,5 hodiny, t. j. plný úväzok. Podľa predloženej dochádzky za obdobie odo dňa

01.01.2020 do dňa 30.04.2020 žalobca v predmetných mesiacoch odpracoval denne cca 7,5 hod.
Zároveň žalovaná dala do pozornosti čestné vyhlásenie žalobcu zo dňa 07.01.2020, z ktorého podľa
jej názoru jasne vyplýva, že počas prítomnosti žalobcu na pracovisku (cca od 6.00 hod. do 15.00
hod.) zabezpečuje bezpečnosť a stravovanie dieťaťa stará mama dieťaťa. Žalovaná mala za to, že
takéto pracovné podmienky neumožňujú súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu. Zastávala názor,

že dňom 01.01.2020, kedy žalobcovi vznikol nový pracovný pomer, v ktorom pracuje za podmienok
vylučujúcich súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu, už žalobca neposkytuje dieťaťu starostlivosť,
ktorá by odôvodňovala trvanie jeho nároku na materské, v dôsledku čoho nárok na materské podľa §
51 ods. 2 zanikol.
15. V súvislosti so žalobcom prezentovanými rozsudkami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sa/5/2019

zo dňa 03.02.2020 a sp. zn. 44Sa/8/2019 zo dňa 03.02.2020 žalovaná namietala, že predmetné
rozsudky nepovažuje za dostatočný dôkaz, nakoľko žalovaná disponuje rozsudkami, v ktorých sa
správne súdy stotožnili s názorom Sociálnej poisťovne prezentovaným vo veci posúdenia nároku na
materské,napríkladrozsudkyKrajskéhosúduvTrenčíneč.k.18Sa/25/2019-72zodňa09.10.2019ač.k.
18Sa/26/2019-44 zo dňa 14.11.2019, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 30Sa/5/2019-51

zo dňa 26.09.2019 a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 19Sa/8/2019 zo dňa 19.02.2020 atď.
16. Záverom žalovaná poukázala na stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa
21.03.2019,vzmyslektoréhojesúčasnépoberaniematerskéhoapríjmuvyplácanéhozamestnávateľom
v nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas v zásadnom rozpore s účelom nemocenského
poistenia a považuje sa za obchádzanie zákona. Poznamenala, že ako sa v ňom ďalej uvádza, je

nesporné, že v takýchto prípadoch ide o snahu žiadateľov o materské dosiahnuť neoprávnený finančný
prospech uplatnením si nároku na materské. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť.

IV.
Replika žalobcu

17. Vo vyjadrení zo dňa 11.02.2021 žalobca zdôraznil, že žalovaná od vstupu do platnosti súčasných
podmienok pre vznik nároku na materské otcov ako aj iných poistencov od 01.01.2011 schválila stovky
žiadostí otcov, ktorí počas poberania materského pracovali v inom zamestnaní a od septembra 2018
bez zmeny zákona o sociálnom poistení zmenila svoje rozhodovacie kritériá, ktoré nenachádzajú oporu

v zákone o sociálnom poistení a úplne tým zmenila závery svojich rozhodnutí. Žalovanej vytýkal, že
postupuje značne diskriminačne, v rozpore s Ústavou SR, nepredvídateľne a v rozpore s právnou
istotou účastníkov. Uviedol, že ako hlavný dôvod odňatia materskej žalobcovi žalovaná uvádza údajné
odpadnutie podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti a poskytovania starostlivosti žalobcom od
vzniku jeho nového pracovného pomeru od 01.01.2020. Poznamenal, že prevzatie starostlivosti a ani

jeho následné vymedzenie však nie je explicitne definované v zákone o sociálnom poistení a dokladuje
sa len rodičovskou dohodou k výplate materského inému poistencovi, ktoré tlačivo poskytla žalobcovi
samotnážalovanáajedohodouuzavretoumedzirodičmidieťaťa,ktorádostatočnepreukazuje,žematka
zverila dieťa do starostlivosti otca. Poukázal na to, že žalovaná v súvislosti s nepriznaním materskéhoargumentuje, že žalobca sa priznal, že počas aktívnej časti dňa sa od 01.01.2020 nestaral o dieťa sám.
Podotkol, že samozrejme, že sa počas toho ako pracoval nestaral o dieťa sám, so starostlivosťou mu
vypomáhala jeho matka, stará mama dieťaťa. Tvrdil, že to pokladá za normálne, a rovnako aj keď je

žena na materskej, tak jej v rámci svojich možností vypomáha s dieťaťom manžel.

18. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaná kategoricky odmieta aplikáciu výkladu pojmu „starostlivosť o dieťa“
definovaný v § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku so zdôvodnením, že ona nie je vyplácateľom
dávky podľa daného predpisu, a preto sa daný pojem na materskú vyplácanú podľa zákona o sociálnom

poistení nevzťahuje. Žalobca s týmto tvrdením nesúhlasil, pretože poukázal na zákon č. 400/2015 Z.
z. o tvorbe právnych predpisov ako alma mater tvorby právnych predpisov. Konštatoval, že neobstojí
tvrdenie žalovanej, že len z dôvodu, že nie je vyplácateľom rodičovského príspevku nie je možné použiť
výklad pojmu „starostlivosť o dieťa“ aj na konanie o materskom podľa zákona o sociálnom poistení.

19. Žalobca mal za to, že v súčasnej dobe právna úprava umožňuje zosúladenie rodinného, osobného

a pracovného života rodičov detí v útlom veku, čo patrí medzi hlavné ciele Európskej únie v oblasti
vytvorenia podmienok pre zvyšovanie zamestnanosti mladých rodičov s ich rodičovskými povinnosťami.
Právna úprava v plnej miere akceptuje výlučnú zodpovednosť rodiča za poskytovanie starostlivosti
o dieťa. Rodič sa môže rozhodnúť starať sa o svoje dieťa osobne a nevykonávať žiadnu zárobkovú
činnosť,alebosamôžerozhodnúťvykonávaťzárobkovúčinnosťastarostlivosťodieťazabezpečiťvčase

svojej neprítomnosti inou právnickou alebo fyzickou osobou. Výber fyzickej alebo právnickej osoby,
resp. zariadenia je iba v kompetencii rodiča. Žalobca mal ďalej za to, že starostlivosť o dieťa u inej
osoby a vykonávanie zárobkovej činnosti je v súlade s účelom dávky nahradiť stratu, respektíve zníženie
príjmu za predpokladu starostlivosti o dieťa, a to aj s poukazom na smernicu č. 2010/18/EÚ, ktorou sa
zrušuje smernica č. 94/34/ES. Vzhľadom k uvedenému nebol podľa názoru žalobcu dôvod, pre ktorý

bol žalobcovi za deklarovaného skutkového stavu odňatý od 01.01.2020 nárok na materské. Záverom
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/35/2019 zo dňa 07.10.2020.

20. Žalovaná sa k replike žalobcu nevyjadrila.

V.
Konanie pred súdom

21. Pôvodne bola žaloba podaná na Krajský súd v Bratislave. Na základe zákona č. 151/2022 Z. z.

bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z
Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane
prejednávanej veci.

22. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10, § 13

ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd vec prejednal na pojednávaní dňa
23.04.2025 za účasti žalobcu. Žalovaná sa na pojednávanie nedostavila, hoci bola riadne predvolaná,
svoju neúčasť ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal v jej neprítomnosti. Preto súd vec prejednal
v neprítomnosti žalovanej (§ 114 SSP).

23. Žalobca na pojednávaní uviedol, že rozhodnutia žalovanej trpia takými vadami, že sporným zostáva
vysvetlenie pojmu starostlivosti o dieťa. Treba vychádzať z právneho stavu, ktorý bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia. Žalovaná zmenila rozhodovaciu prax bez zmeny právnej úpravy. Žalovaná
nevysvetlila resp. nevysporiadala sa s tým, prečo odmieta na účely kategórie starostlivosti o dieťa

vychádzať z definície, ktorú berie do úvahy zákon o rodičovskom príspevku. Zákon č. 461/2003 Z.
z. na viacerých miestach odkazuje na zákon o rodičovskom príspevku a aj priamo na pojem riadnej
starostlivosti o dieťa. Aj keď je pravdou, že v časti, ktorá upravuje materské sa odkaz na zákon
o rodičovskom príspevku neuvádza. Mal za to, že žalovaná sa mala pridržiavať výkladu pojmu riadnej
starostlivostitak,akojetomuvzákoneorodičovskompríspevkuteda vtomsmere,žestarostlivosťmôže

byť zabezpečená aj inou osobou. Ďalej žalobca uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím NSS SR, na ktoré
odkázal aj tunajší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. TT- 43Sa/29/2022 zo dňa 05.06.2024, a to z dôvodu,
že NSS SR v ňom pri výklade pojmu starostlivosť o dieťa vychádzal zo zákona č. 88/1968 Zb., ktorý užneplatí. Skutkový stav nie je medzi stranami sporný. Sporný je výklad pojmu starostlivosť o dieťa. Sú
mu známe prípady, že otcom, ktorí sú SZČO alebo pracujú v zahraničí je priznávané materské.

VI.
Právne posúdenie

24. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

25. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

26. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

27. Podľa§202ods.2vetaprváSSP,správnužalobufyzickejosobysprávnysúdposudzujeneformálne.

28. Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo
doplniť až do rozhodnutia správneho súdu.

29. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými

bodmi.

30. Podľa § 30 zákona o sociálnom poistení, zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak
a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského
poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a

b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý
sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie
nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1.

31. Podľa § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a

ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28
týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej
starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec,
ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské
37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia

troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol
nemocensky poistený najmenej 270 dní.

32. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do
starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa

pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.

33. Podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu,
ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o
dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa

poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku
na materské.

34. Podľa § 52 ods. 1 2 zákona o sociálnom poistení, materské sa poskytuje za dni.

35. Podľa § 1 ods. 2 zákona o rodičovskom príspevku rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka,
ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.36. Podľa § 3 ods. 1 zákona o rodičovskom príspevku oprávnená osoba má nárok na rodičovský
príspevok, ak
a) zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa a

b) má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len „pobyt“) alebo je
osobou podľa osobitného predpisu.

37. Podľa § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona
je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu

dieťaťa,najmäprimeranávýživadieťaťa,hygienadieťaťa,výchovadieťaťaadodržiavaniepreventívnych
prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu.

38. Podľa § 3 ods. 4 zákona o rodičovskom príspevku podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa
považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou
plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou.

39.Podľa§3ods. 5zákonaorodičovskompríspevku,aksariadnestaráotoistédieťaviacoprávnených
osôb, nárok na rodičovský príspevok má len jedna oprávnená osoba určená podľa ich dohody. To
platí rovnako, ak súd zverí maloleté dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov podľa
osobitného predpisu alebo súd schváli dohodu rodičov podľa osobitného predpisu.

40. Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade bolo rozhodnutie žalovanej, ktorým v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím pobočky žalovanej bolo rozhodnuté o zániku nároku žalobcu na materské
od 01.01.2020. Sporným v danom prípade zostalo predovšetkým, či žalobca splnil podmienku prevzatia
dieťaťa do starostlivosti v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorá je

predpokladom pre priznanie nároku na materské z nemocenského poistenia. Z uvedeného dôvodu
správny súd zameral svoju pozornosť najmä na túto spornú otázku.

41. Predmetnou problematikou sa už zaoberal aj kasačný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach,
pričom k právnej otázke nároku otca na materské kasačný súd prijal aj zjednocujúce stanovisko

uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č.
1/2022, ročník I., pod č. 5/2022 v znení právnych viet:

I. Na účely vzniku nároku na materské je potrebné pojem „starať sa o dieťa“ podľa § 49 zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vykladať autonómne a nemožno ho

obsahovo stotožňovať s pojmom „riadnej starostlivosti“ podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom
príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2011.

II. Kým zákon č. 461/2003 Z. z. na účely vzniku nároku na materské podľa § 49 predpokladá zo
strany poistenca osobnú starostlivosť o dieťa, zákon č. 571/2009 Z. z. na účely vzniku nároku na

rodičovský príspevok považuje podmienku riadnej starostlivosti o dieťa za splnenú, ak oprávnená osoba
zabezpečujeriadnustarostlivosťodieťaosobne,aleboinouplnoletoufyzickou,aleboprávnickouosobou
(§ 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z.).

42. Právne vety boli prijaté z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžsk

50/2020 z 27.10.2021, v ktorom najvyšší správny súd tiež konštatoval nasledovné:
31.Vychádzajúc z predmetu súdneho prieskumu kasačný súd úvodom poukazuje na to, že jednou
so zákonom upravených foriem nemocenských dávok je aj materské (§ 48 až § 53 v spojení s §
2 písm. a/ a § 30 upravujúceho všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky zamestnanca,
prípadne § 31 upravujúceho všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky povinne nemocensky

poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby). Materské
je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z
nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a
nahrádzajúcu mzdu alebo plat počas materskej dovolenky, respektíve rodičovskej dovolenky v prípade
otca dieťaťa. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku

materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade
stratyalebozníženiapríjmuzozárobkovejčinnostiztohtodôvodu(§2písm.a/zákonač.461/2003Z.z.).
Účelom materského je preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti(pôrod a následná starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo
viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti (...)

34. Z citovanej právnej úpravy (§ 49 ods.1,2, § 51 ods.1,2 zákona č. 461/2003 Z. z.) vyplýva vôľa
zákonodarcu upraviť osobitné podmienky na vznik nároku na materské iného poistenca (predovšetkým
otca), ktoré sú konkrétne upravené v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., v zmysle ktorého iný
poistenec má nárok na materské, ak tento prevzal dieťa do osobnej starostlivosti a o toto dieťa sa
stará (v predmetnej veci žalobca mal prevziať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou),

vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), pred prevzatím
dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky poistený najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa
pôrodu. Vzhľadom na to, že k prevzatiu dieťaťa do starostlivosti došlo na základe dohody s matkou, musí
byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že matka nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok.
Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 51 zákona o sociálnom poistení súčasne upravuje
podmienky zániku nároku na materské.

35. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovanej, v predmetnej veci splnenie podmienky priznania nároku na materské
žalobcovi sporné nebolo; sporným však zostalo splnenie osobitnej podmienky plynúcej z § 49 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z., a to, či žalobca na základe dohody s matkou podľa § 49 ods. 2 písm. d/

uvedeného zákona aj reálne vykonával starostlivosť o maloleté dieťa. V tomto smere najvyšší správny
súd zastáva zhodný názor ako súd správny, že starostlivosť o dieťa musí byť založená na reálnom
základe, t .j. iný poistenec sa musí o dieťa osobne starať, pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo
samotnej dikcie § 49 ods. 1 veta prvá zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého iný poistenec na základe
dohody s matkou „prevezme“ dieťa do starostlivosti, a ktorý sa o toto dieťa stará, čo treba vykladať

tak, že iný poistenec čo do starostlivosti o dieťa zaujme miesto po matke (nahradí ju) a jednak z §
51 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku
na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o
dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Ak by postačovala iba formálna
starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou

osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z .z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ v tomto smere
žalobca odkazoval na definíciu starostlivosti o dieťa plynúcu z § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.
z. v znení účinnom od 01. januára 2011, v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa
považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou
plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, najvyšší správny súd konštatuje, že zákon č. 461/2003 Z.

z. v ustanovení § 49 ods. 1 používa pojem „prevziať“ starostlivosť s dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa
stará“aniepojem„zabezpečiť“starostlivosť,čojenutnérozlišovať,keďžepojem„zabezpečiť“jepojmom
obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú
samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3 ods. 1 písm. a/, 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. účinné do 31.
decembra 2010) Najvyšší správny súd rovnako ako správny súd upriamuje pozornosť na to, že materské

ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami
než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Systém sociálneho zabezpečenia v
Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej
sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa
na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti

súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k
strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu teda nárok na dávku za predpokladu, že si
platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné na starobné poistenie, nemocenské
poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej
podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok) je systém, v rámci ktorého, ak nastane

určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému
sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na
sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada
rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť, najvyšší správny súd poukazuje na to, že
tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o

tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú
situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto
pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej
tak sociálnej ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čoznamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú
pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen
jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa

vlastným pričinením. Sociálna pomoc je financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so zdravotným
postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na základe životného minima, ktoré je upravené v zákone č.
601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“

43. Uvedené právne východiská predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority,

z ktorej následne vychádzali aj ďalšie rozhodnutia kasačného súdu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho
správneho súdu sp. zn. 7Ssk/172/2022 z 27.06.2023 týkajúceho sa obdobného prípadu ako je aj prípad
žalobcu). Zároveň tieto právne závery nie sú v rozpore s ust. § 3 ods. 3 zák. č. 400/2015 Z. z. („Právny
predpis musí byť terminologicky jednotný. Na označenie rovnakých právnych inštitútov sa používajú
rovnaké právne pojmy v rovnakom význame. Jeden právny pojem s vymedzeným významom sa v tomto
význame používa jednotne v celom právnom poriadku. Ak je význam právneho pojmu vymedzený v

jednom právnom predpise, nemôže iný právny predpis pre ten istý právny pojem vytvárať iný význam;
to neplatí, ak právny pojem v tomto význame nemožno použiť v inom právnom predpise. Rovnako je
neprípustné, aby právny predpis inak vymedzil význam rovnakého právneho pojmu len pre jeho časť.“),
na ktorý poukázal žalobca, keďže práve najvyšší správny súd vo vyššie citovanom rozhodnutí vyložil,
že v zák. č. 461/2003 Z. z. a zák. č. 571/2009 Z. z. sú použité dva rôzne pojmy, s rôznym obsahom

resp. významom.

44. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovi bol priznaný nárok na materské od
29.10.2019. Dňa 18.12.2019 uzatvoril so zamestnávateľom Onkologický ústav sv. Alžbety, s.r.o.
pracovnú zmluvu, na základe ktorej nastúpil dňa 01.01.2020 do práce, s miestom výkonu práce v sídle

zamestnávateľa. Z potvrdenia Onkologického ústavu sv. Alžbety, s.r.o. zo dňa 03.01.2020 vyplýva, že
žalobca má týždenný pracovný čas v rozsahu 37,5 hodiny. Podľa čestného vyhlásenia žalobcu zo dňa
07.01.2020, od 01.01.2020 počas jeho prítomnosti na pracovisku dohladia na bezpečnosť a stravovanie
jeho syna, jeho stará mama (žalobca uviedol, že to je v pracovné dni v čase od 6.00 hod. do 15.00 hod.).
Na základe týchto skutočností žalovaná rozhodla o zániku nároku žalobcu na materské od 01.01.2020,

ktoré rozhodnutie je predmetom preskúmania v tomto konaní. Z uvedeného je zrejmé, že potom, čo
žalobca ukončil ku dňu 28.10.2019 pracovný pomer u predchádzajúceho zamestnávateľa (Všeobecná
zdravotná poisťovňa, a.s.), na základe dohody s matkou dieťaťa prevzal dňa 29.10.2019 do starostlivosti
svojho syna a bol mu od tohto istého dňa priznaný nárok na materské, došlo u žalobcu k podstatnej
zmene spočívajúcej v tom, že od 01.01.2020 sa znovu zamestnal a to na plný pracovný úväzok. Prácu

pritom vykonával v sídle zamestnávateľa (teda nie napr. v domácom prostredí), v dôsledku čoho sa
o syna žalobcu v pracovné dni cca 9 hodín denne starala jeho stará mama. Účelom materského (ako
jednej z dávok nemocenského poistenia) je preklenúť časové obdobie, kedy poistenec v dôsledku
starostlivosti o dieťa nie je schopný dosahovať príjmy zo zárobkovej činnosti (vôbec alebo len znížené).
Preto by sa toto plnenie nemalo poskytovať k príjmu poistenca, ktorému nič nebráni aj naďalej v plnom

rozsahu vykonávať zárobkovú činnosť bez akéhokoľvek ďalšieho obmedzenia. Jednou z osobitných
podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca podľa cit. § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.
z. je, že iný poistenec sa o dieťa stará. Má ísť o takú starostlivosť, aká obvykle zodpovedá starostlivosti
matky o dieťa v tomto veku, teda o starostlivosť osobnú. To pochopiteľne neznamená, že by sa rodič od
dieťaťa nemohol ani na chvíľu pohnúť, ani na chvíľu ho nemohol opustiť a nepustiť k nemu nikoho iného.

Aj matka dieťaťa si do pol roka po pôrode (často viac ako inokedy) potrebuje splniť základné fyziologické
potreby, ale potrebuje aj oddych v širšom slova zmysle. Nie je vylúčené, že dieťa v tomto veku zostane
chvíľu samo, prípadne pod dozorom iných ľudí (iní príbuzní, prípadne aj cudzí). Starostlivosť tak nie je
možné vykladať ako 24-hodinovú výlučnú prítomnosť pri dieťati. V každom prípade však pojem takejto
starostlivosti vylučuje ponechať dieťa bez dozoru a na starosť inej osobe pravidelne niekoľko hodín

denne, napríklad počas toho ako je žalobca v zamestnaní (viď obdobe rozsudok Najvyššieho správneho
súdu SR zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 7Ssk/81/2021). A práve u žalobcu ide o takýto prípad. Správny
súd preto dospel k záveru, že žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán v danej veci postupovali v
súlade so zákonom, pre rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých
riadne zistili skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi zanikol nárok

na uplatnenú nemocenskú dávku - materské.

45. Pokiaľ žalobca uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím NSS SR, na ktoré odkázal aj tunajší súd vo
svojom rozhodnutí sp. zn. TT- 43Sa/29/2022 zo dňa 05.06.2024, a to z dôvodu, že NSS SR v ňompri výklade pojmu starostlivosť o dieťa vychádzal zo zákona č. 88/1968 Zb., k tomu súd uvádza, že sa
jedná o rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 7Ssk/81/2021. Žalobca
však nijako bližšie nezdôvodnil svoj nesúhlas a správny súd nemá dôvod spochybňovať rozhodnutie

najvyššieho správneho súdu, keď tento síce poukázal aj na právnu úpravu obsiahnutú v zák. č. 88/1968
Zb., avšak rozhodne pri výklade pojmu starostlivosť o dieťa nevychádzal iba z tohto zákona.

46. Za nedôvodnú považoval súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu Sociálnej
poisťovne, vyplývajúceho podľa žalobcu zo všeobecne známeho rozhodovania o priznaní materského

matkám vykonávajúcim pracovnú činnosť, nakoľko súdu takýto postup z rozhodovacej činnosti nie je
známy a žalobca žiadne konkrétne rozhodnutie preukazujúce jeho tvrdenie o diskriminácii nepredložil
ani neoznačil (to rovnako platí aj o tvrdení žalobcu, že „sú mu známe prípady, že otcom, ktorí sú SZČO
alebo pracujú v zahraničí, je priznávané materské“). Dôvodom rozhodnutia o zániku nároku žalobcu
na materské (nie na rodičovský príspevok) v danom prípade nie je samotný výkon pracovnej činnosti,
ale jej rozsah a individuálne okolnosti prípadu. V tejto súvislosti dáva správny súd tiež do pozornosti,

že nemožno pre účely diskriminácie rodičov dieťaťa z dôvodu ich pohlavia pri priznávaní nároku na
materské vychádzať z nerovnakej aplikácie podmienok na priznanie nemocenskej dávky materské,
pretože nárok matky dieťaťa na túto dávku sa posudzuje podľa § 48 zákona o sociálnom poistení, teda
za iných podmienok, ako sú upravené pre účely materského iného poistenca podľa § 49 citovaného
zákona, medzi ktorých matka dieťaťa ako iný poistenec, z pochopiteľných dôvodov a z fyziologicky,

emočne a pod. odlišného poslania vo vzťahu k narodenému dieťaťu, nie je zaradená.

47. Samotný odklon od predchádzajúcej rozhodovacej praxe správnych orgánov nenapĺňa znaky
diskriminácie a nie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Zvlášť pokiaľ žalovaná v období
po zmene svojho prístupu k posudzovaniu materského vo veciach s obdobným skutkovým a právnym

stavom rozhodovala rovnako ako v prípade žalobcu. Takýto postup správneho orgánu, že sa odkloní
od existujúcej rozhodovacej praxe a v nových rozhodnutiach zaujme opačný právny názor, než aký
zaujal v obdobných právnych veciach v skôr vydaných rozhodnutiach, nemožno vylúčiť aj vzhľadom k
tak činorodému legislatívnemu procesu, aký prebieha v období posledných rokov. Tento odklon súvisí
s vyvíjajúcimi sa právnymi názormi aj na strane správnych orgánov, ktoré sú tiež nútené prispôsobovať

svoju rozhodovaciu prax rýchlo sa meniacim pomerom. Pokiaľ správny orgán v nových rozhodnutiach
náležitým spôsobom odôvodní zmenu tohto právneho názoru, takéto rozhodnutie je v súlade s princípmi
právneho štátu, najmä so zásadou právnej istoty a rovnosti účastníkov konania. V predmetnej veci
žalovaná dostatočným spôsobom odôvodnila svoje rozhodnutie, keď individuálne uviedla, prečo v
prejednávanej veci nedošlo k naplneniu zákonnej podmienky osobnej starostlivosti o maloleté dieťa zo

strany žalobcu ako iného poistenca. Z hľadiska posúdenia dodržania zásady rovnakého zaobchádzania
je teda pri rozhodovaní o nároku žalobcu významnejšou okolnosť, či žalovaná v období po zmene svojho
prístupu k posudzovaniu materského vo veciach s obdobným skutkovým a právnym stavom rozhodovala
rovnako ako v prípade žalobcu (pozri k tomu napr. bod 27 rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR
sp. zn. 9Sžsk/36/2021 z 25.10.2022).

48. Vo vzťahu k námietke napádajúcej nedostatočné zistenie skutkového stavu veci žalovanou správny
súd dodáva, že v danom prípade, ktorého podstatné okolnosti sú tvorené reálnym výkonom práce
žalobcunaplnýpracovnýúväzok(čovyplývazlistinnýchdôkazov,ktoréžalobkyňasprávnevyhodnotila),
nemožnoprenášaťdôkaznébremenonaorgánysociálnehopoistenia.Naopak,vzmysle§184ods.5a§

227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení dôkazné bremeno na preukázanie skutočností o vzniku a trvaní
uplatňovaného nároku na predmetnú nemocenskú dávku zaťažuje žalobcu. Tento však vierohodne
nepreukázal, že v sledovanom období vykonával prácu tak, aby boli súčasne zachované podmienky na
poskytovanie starostlivosti dieťaťu namiesto matky.

49. Žalobca tiež zastával názor, že aj v prípade osvojenia si postoja žalovanej ohľadne zániku osobnej
starostlivosti žalobcu o dieťa po dni 01.01.2020 počas dní jeho prítomnosti na pracovisku, mal žalobca
nárok na materské po ostatné kalendárne dni toho-ktorého mesiaca, kedy tak, ako tomu bolo do
31.12.2019, poskytoval dieťaťu starostlivosť osobne, teda spolu za 53 dní, za ktoré mu mala žalovaná
vyplatiť sumu materského spolu 2 493,44 eur. K tomu súd uvádza, že obdobné prípady, ako ten

žalobcov, už boli predmetom početných žalôb na správnych súdoch a teda aj predmetom rozhodovania
správnych súdov, vrátane najvyššieho správneho súdu (niektoré rozhodnutia boli aj citované vyššie),
pričom v žiadanom z týchto prípadov nedospel najvyšší správny súd k takémuto právnemu názoru.
Jedná sa pritom o žaloby fyzických osôb v sociálnych veciach, kde súdy nie sú viazané žalobným bodmi,aanikasačnýsúdniejeviazanýsťažnostnýmibodmi,čovpraxiznamená,žesúdnapadnutérozhodnutie
preskúmava vo väčšom rozsahu a aj z iných dôvodov, ako je namietané v žalobe (príp. kasačnej
sťažnosti). Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho správneho súdu vyplýva, že v obdobných

prípadoch, ako je ten žalobcov, nie je splnená podmienka, že iný poistenec sa o dieťa stará (§ 49 ods.
1 zákona o sociálnom poistení) a to bez ohľadu na to, či niekoľko dní v týždni pracuje, a niekoľko dní
(spravidla cez víkend, či štátny sviatok) nepracuje, a teda že mu z tohto dôvodu nárok na materské
nevznikne, alebo zanikne.

50. Pokiaľ žalobca poukazoval na niektoré rozsudky Krajského súdu v Trnave resp. Košiciach, k tomu
súd uvádza, že nejde o ustálenú rozhodovaciu prax, a naviac všetky rozsudky, na ktoré žalobca
poukazoval, sú z obdobia pred prijatím vyššie citovaného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho
správneho súdu SR uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky č. 1/2022, ročník I., pod č. 5/2022.

51. Vzhľadom k vyššie uvádzaným okolnostiam, skutkovým zisteniam a citovaným ustanoveniam
zákonov, správny súd v postupe a v úvahách žalovanej, obsiahnutých v preskúmavanom
administratívnom rozhodnutí a v jej právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcom,
ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

52. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanej, ktorá bola v konaní
úspešná v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanej voči žalobcovi
nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.
Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov
Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej

náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára
2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa §
5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Správny súd v

Bratislave v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).